Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Univerzita Komenského / Pedagogická fakulta / UZ - Všeobecná didaktika

VD - Reflexia o priebežnej pedagogickej praxi (Mihálechová) (reflexia_ku_praxi_na_ss.doc)

        Reflexia o priebežnej pedagogickej praxi

        Gymnázium Ladislava Sáru je spojené štvorročné a osemročné gymnázium a päťročné bilingválne gymnázium s vyučovacím jazykom talianskym. Všetky tri formy gymnázia sa končia maturitnou skúškou – štvorročné štúdium v štvrtom ročníku, osemročné štúdium v oktáva a päťročné bilingválne štúdium v piatom ročníku. Ročníky päťročného bilingválneho gymnázia sa na viaceré predmety spájajú a následne delia na skupiny podľa ďalšieho cudzieho jazyka.

        Zúčastňovala som sa všetkých hodín môjho cvičného učiteľa, Mgr. Slavomíra Drahoša, t.j. hodín Dejepisu, Náuky o spoločnosti, Ekonomiky a Spoločenskovedného seminára.

        Keďže som náčuvy z osobných dôvodov nechcela zrealizovať na mojej vlastnej strednej škole a na mojej základnej škole som už realizovala náčuvy v priebehu minulého semestra v rámci predmetu Analýzy výchovnej činnosti školy, rozhodla som sa práve pre Gymnázium Ladislava Sáru, aj z toho dôvodu, že spolužiačka z vyššieho ročníka tu už náčuvy realizovala a odporučila ma tak povediac „na tých správnych ľudí“, takže ma môj cvičný učiteľ už očakával a ako možnej nastávajúcej kolegyni mi nielen ochotne pomohol so žiadosťou na riaditeľstvo školy a všetkými organizačnými záležitosťami ohľadne „praxovania“ na tejto škole, ale rovnako mi poskytol svoje metodické príručky, poznámky k predmetom a prípravy na hodinu, čím mi uľahčil neskoršiu prácu s Denníkom pedagogickej praxe.

        Keďže som už mala jednu prax za sebou, vedela som viac-menej do čoho idem, a už som nemala takú trému ako prvý raz, keď som nastupovala na náčuvy na základnej škole. Ale i napriek tomu som sa pred prvým dňom mojej praxe cítila trošku nepríjemne, ako vždy, keď sa mám zoznamovať s cudzími ľuďmi a mala som isté obavy, ako moju prítomnosť  prijmú, ani nie tak učitelia, ako skôr študenti. Predsa len, predtým som bola na náčuvoch na prvom a druhom stupni ZŠ, kde sa ma mňa žiaci pozerali ešte tak trošku zvedavo spoza kúta ako na dospelú osobu.

        Naproti tomu, v tomto prípade som vedela, že sa budem zúčastňovať náčuvov v najvyšších ročníkoch strednej školy, a to znamená, že budem od študentov staršia maximálne o dva - možno tri roky. A keďže si pamätám, ako nie práve najpríjemnejšie sme sa správali my v tomto veku k prípadným študentom pedagogiky, ktorí sa objavili u nás na škole, nepridával mi tento fakt zrovna veľmi na sebavedomí.

        Ale vedela som, že tých dvadsať hodín jednoducho musím nejako prežiť, tak som si povedala, že zasa až také zlé to hádam nebude, a aj keď so stiahnutým žalúdkom, ale úsmevom na perách som v jednu májovú stredu ráno nastúpila na moju prvú náčuvovú hodinu. A musím povedať, že nasledujúce hodiny a dni ma príjemne prekvapili.

        Môj cvičný učiteľ, Mgr. Drahoš, mi už pri prvom stretnutí navrhol tykanie a vykľul sa z neho mimoriadne sympatický a príjemný človek, čo sa, ako som si neskôr mala možnosť všimnúť, odzrkadľovalo aj na jeho vzťahu so študentmi.

        Na začiatku každej hodiny v novej triede ma Mgr. Drahoš predstavil a vysvetlil študentom moju prítomnosť v ich triede. Títo to automaticky vzali na vedomie a prakticky od začiatku som sa stala súčasťou triedy, bez toho, aby som ja na študentov, či oni na mňa, pôsobili ako rušivý element.

        Neskôr som mala možnosť zhovárať sa s niekoľkými študentmi, ktorý boli práve v maturitnom ročníku, a ktorých Mgr. Drahoš učil už niekoľko rokov, a všetci sa zhodli na tom, že je to jeden z ich najobľúbenejších učiteľov, nielen kvôli tomu, že je to odborník vo svojich predmetoch, ale najmä pre to, že sa ku svojim študentom správa priateľsky a zaobchádza s nimi ako so seberovnými, a i napriek tomu, alebo možno práve preto, si u nich dokázal vybudovať a udržať prirodzenú autoritu ako pedagóg. Túto skutočnosť som mala možnosť si všimnúť aj priamo na hodinách.

        Mgr. Drahoš dokázal učivo podať jednoduchým, zrozumiteľnými spôsobom, a každú hodinu urobil niečím zaujímavú, bolo vidieť, že látku vyučuje s nadšením a toto nadšenie dokázal preniesť aj na svojich študentov. A to dokonca aj pri takom, aspoň pre mňa osobne, nezáživnom predmete ako je ekonomika.

        Táto skutočnosť však možno súvisí aj s ďalším faktom, ktorý som si všimla, a to tým, že všetci študenti, ktorých som mala možnosť stretnúť, mali školu radi a boli mimoriadne „učeniachtiví“. Osobne som ešte nezažila triedu, kde by za celých 90 minút výučby bol absolútny pokoj medzi žiakmi. Keď učiteľ vysvetľoval nové učivo, žiaci boli úplne ticho, skoro bez pohybu.

        Ich aktívna pozornosť bola pre mňa tiež dosť veľkým prekvapením, napr. po tridsiatich minútach neprerušovaného učiteľovho prednášania o rôznych ekonomických javoch, kde ja som už zaspávala nad mojim blokom, celá trieda visela na učiteľových perách a s nasadením pre mňa miestami až strašidelným, si neprestajne písali poznámky, dokonca som zaregistrovala aj pár takých, čo si ešte pomimo zapisovali, čo sa chcú neskôr učiteľa spýtať.

        Ďalším zaujímavým javom bolo, že žiaci boli vzhľadom na učiteľove alebo svoje vlastné otázky týkajúce sa učiva, mimoriadne aktívny. Keď sa učiteľ niečo spýtal, okamžite vyletela do povetria väčšina rúk, niektorí to dokonca podčiarkli tichým vykrikovaním: „Ja, ja!“. Rovnako, keď dal učiteľ študentom priestor na debatu, učiteľa bombardovali otázkami a prakticky sa predháňali v tom, kto povie niečo zaujímavé alebo upozorní na fakt, ktorý iným unikol.

        Takisto som zaregistrovala, že napr. aj pri otázkach, do ktorých by sa dala vniesť istá dávka humoru, čo by bolo aspoň pre mňa osobne pri niektorých problémoch napr. v sociológii, absolútne v poriadku, študenti, s ktorými som sa stretávala, brali nielen tento predmet, ale celú školu a učenie sa smrteľne vážne.

        Pri všetkej úcte a obdive k takémuto nadšeniu z učenia sa sa mi chtiach-nechtiac počas celej doby mojich náčuvov vtískal do myšlienok výraz „šprti“. A to nie je myslené ako urážka, ale skôr ako pomenovanie pre istý typ študentov, ktorých síce obdivujem v ich snahe byť stále najlepší, ale s ktorými by som si ja osobne za bránou školy asi nemala veľmi čo povedať.

        Čo sa týka samotného priebehu vyučovania, ten bol na každej hodine Mgr. Drahoša v podstate identický – hodina sa začínala zápisom do triednej knihy, zistením chýbajúcich žiakov a prípadnými organizačnými pokynmi k priebehu hodiny, pokračovala opakovaním predchádzajúceho učiva formou otázok žiakom bez hodnotenia odpovede, motivačnou sekvenciou, v ktorej učiteľ prerozprával nejaký príbeh alebo dal otázku študentom, ďalej samotnou expozíciou nového učiva, ktoré učiteľ buď priamo diktoval alebo písal poznámky na tabuľu a vysvetľoval nové fakty a pojmy. Neskôr nasledovala buď fixácia pomocou cvičení riešených žiakmi na tabuľu podľa daných vzorcov alebo aplikácia nového učiva v podobe debaty na danú tému, kde žiaci mohli voľne vyjadriť svoje myšlienky, postoje alebo možné riešenia prípadného problému. Poslednú približne štvrťhodinu každej hodiny zaberalo opakovanie novonadobudnutých poznatkov formou otázok a odpovedí a ukončenie hodiny s upozornením na dôležité fakty alebo na obsah nasledujúcej hodiny.

        Využité didaktické zásady a vyučovacie metódy boli na všetkých jeho hodinách vo svojom základe zhodné, celý priebeh a forma práce sa v podstate opakovali na každej hodine, zdalo sa mi, že niektoré postupy má Mgr. Drahoš už nacvičené a zautomatizované.

        Mgr. Drahoš na diagnostiku žiakov nepoužíva slovne odpovede žiakov, dáva priebežné písomné previerky s otvorenými otázkami cca. každé tri až štyri týždne.

Jeho prejav, rečový aj písomný, je prispôsobený jeho povolaniu pedagóga, rozpráva spisovnou slovenčinou, výrazne a zrozumiteľne, vhodným tempom na zapisovanie poznámok. Píše, aj na tabuľu, úhľadne, krasopisom, dôležité fakty zvýrazňuje graficky a robí jasné predely medzi jednotlivými tematickými celkami v učebnej látke, čím sprehľadňuje poznámky žiakov, ktorí si ich píšu prevažne na základe výkladu učiteľa a nielen z učebnice.

        Na svoj výklad používa v predmetoch svojej aprobácie, kde je jasne vidieť, že tieto predmety prednáša s nadšením a s odbornými vedomosťami, vlastné poznámky a dodatky k učebnej látke, v predmete Ekonomika sa pridržiava viac-menej učiva uvedeného v učebnici, ale na všetkých hodinách prednáša látku sám, nečíta ju, čo mu umožňuje lepší zrakový kontakt s triedou.

        Na svojich hodinách nie je statický, nesedí za katedrou alebo nestojí na jednom mieste, stále sa pohybuje medzi ľavicami.

        Výzor Mgr. Drahoša zodpovedá jeho pomerne mladému veku, vyznáva štýl nedbalej ležérnosti, ale neznevažuje post pedagóga. Možno aj svojim mladším vekom má dobrý kontakt so svojimi študentmi, čo je, ako sa mi zdalo, nie celkom po vôli niektorým jeho starším kolegom z učiteľského zboru, ale keďže Mgr. Drahoš a jeho študenti vykazujú vynikajúce výsledky, práve tento fakt mu slúži ku cti.

        Mgr. Drahoš sa snaží učivo prebrať detailne, ale vhodnou formou a kvalitne. Snaží sa žiakov motivovať, ukázať im zmysel preberanej látky aj v praktickom živote a rovnako ich motivuje k vyjadreniu vlastného názoru. Na jeho hodinách vládne priateľské, pozitívne naladenie, vhodné pre didaktické prostredie v triede.

        Táto náčuvová prax mi dokázala, že existujú učitelia, ktorý učia svoj predmet s nadšením a týmto nadšením dokážu nakaziť aj svojich žiakov.

        A dúfam, v prípade, že by som sa raz sama postavila za katedru, že takúto príjemnú atmosféru v triede dokážem raz vytvoriť aj mojim budúcim žiakom, aby z mojich hodín odchádzali s rovnakým hrejivým pocitom, že dobrí učitelia snáď ešte stále nevymreli, ako som ja odchádzala z tejto pedagogickej praxe.