zoradene prednasky

Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Univerzita Komenského / Právnická fakulta / Medzinárodné právo verejné

 

vypracované otázky - MPV osobitná časť (otazky_mpv_osobitna.doc)

MPV 2

Otázky pre 3. ročník denného  kreditového štúdia a externého nekreditového štúdia

 

  1.  Pojem obyvateľstva štátu a jeho kategórie

-obyvateľstvo štátu – rozumejú sa všetky f.o., ktoré sa na jeho území nachádzajú

-výkonná štátna moc nad obyvateľstvom – vnútorná právomoc každého štátu – nie je neobmedzená – štáty postupne prebrali do všeobecných partikulárnych práv záväzky chovať sa určitým spôsobom voči svojmu obyvateľstvu, najmä voči cudzincom – povinosť rešpektovania ZLPaS, dodržiavanie zásad humanity, strpieť diplomatickú ochranu cudzích štátnych občanov – dvojstranné, viacstranné alebo extradičné zmluvy

-po prijatí VDĽP 1948 – otázky obyvateľstva, ktoré upravujú všeobecné alebo partikulárne medzinárodné právo prestávajú byť výlučnou vnútornou záležitosťou štátu

1. štátni občania

2. cudzinci

3. jednotlivci bez štátneho občianstva (apoliti) alebo so štátnym občianstvom 2 alebo viacerých štátov (bipoliti)

4. bezdomovci – nestihli lehotu na požiadanie št. občianstva

  1.  Ako možno deliť právnu bázu upravujúcu postavenie obyvateľstva?

 

  1.  Inštitút štátneho občianstva

- občania, ktoré majú štátnu príslušnosť k štátu, na ktorého území sa nachádzajú

- význam v medz. práve

- trvalý právnopolitický zväzok štátu a jednotlivca, obsahom ktorého sú ich vzájomné práva a povinnosti

- relatívne trvalé, lebo zvyčajne trvá od narodenia do smrti

- právny aspekt  – štát má voči jednotlivcovi určité práva a povinnosti (právo na zdravotnú starostlivosť, právo na sociálne zabezpečenie, právo na hmotnú pomoc v núdzi, právo na prácu)

- jednotlivec voči štátu (odvodové, branná povinnosť)

- politický aspekt – vyjadruje práva jednotlivca politického charakteru (volebné právo, právo zúčastňovať sa na priamej demokracii formou referenda, združovacie právo, právo na štrajk)

- diplomatická ochrana štátnych príslušníkov – ak sa nachádza na území iného štátu v postavení cudzinca a sú mu odopierané základné práva cudzinca, tento sa môže domáhať svojich práv ako práva cudzinca

  1.  Kedy je oprávnený štát prikázať jednotlivcovi svoje štátne občianstvo

Presídlenie obyvateľstva – znamená nútenú zmenu občianstva, spravidla na základe medzinárodnej zmluvy

-po prvej svetovej vojne – Lausannska zmluva – presídlenie Grékov a tureckej menšiny

-dohoda s Maďarskom – dobrovolný nárvat Slovákov z Maďarska, ale pre maďarov, ktorí v ČSR stratili štátne občianstvo bolo vysťahovanie povinné

-Postupimská dohoda – 1945- rozsiahle presídlenie nemeckého obyvateľstva z ČSR, Poľska, Maďarska do Nemecka

Podľa SR Ústavy – nikto nemôže byť zbavený štátneho občianstva proti svojej vôli a občan SR nemôže byť nútený opustiť svoju vlasť, ak sa vracia  z cudziny má slobodný prístup na územie SR

  1.  Čo sa považuje za faktický vzťah na základe ktorého sa jednotlivec  môže stať štátnym občanom

-narodenie z rodičov, ktorý majú štátne občianstvo príslušného štátu

-narodenie na štátnom území, ako aj kombinácia oboch skutočností

-sobáš cudzinky zo štátnym občanom

-legitimácia, osvojenie cudzej osoby štátnym občanom

-prijatie verejného úradu cudzincom

-trvalý pobyt cudzinca na štátnom území

  1. Princípy nadobúdania štátneho občianstva narodením

1.princíp práva krvi - narodenie z rodičov, ktorí sú štátnymi príslušníkmi urč. štátu, že sa v tomto štáte narodili

2.princíp práva územia, teritória - narodenie na území príslušného štátu

3.princíp zmiešaný, kombinovaný

  1. Spôsoby nadobúdania štátneho občianstva

narodením – 1princíp práva krvi, princíp práva územia, teritória, princíp zmiešaný, kombinovaný

naturalizáciou – v užšom zmysle – udelenie štátneho občianstva osobe – cudzincovi, apolitovi, ktorá o občianstvo žiada spôsobom predpísaným právnym poriadkom príslušného štátu, v širšom zmysle – ostatné spôsoby nadobúdania – sobáš, osvojenie,

-dohovor o štátnom občianstve vydatých žien 1957 – SR je zmluvnou stranou – slovenská štátna občianka uzavretím manželstva s cudzincom nestráca svoje doterajšie štátne občianstvo

-nadobudnutie za zásluhy, reintegráciou – znovunadobundutie zmenou štátneho územia na základe MZ

-opciou – právo f.o. voliť spravidla medzi občianstvom dvoch alebo viacerých štátov – zánik doterajšieho a nadobudnutie nového štátneho občianstva – pri zmene štátnych hraníc, pri cesii územia – ak niet MZ o opcii a nadobúdajúci štát napriek tomu povolí obyvateľom novozískaného územia optovať doterajšie štátne občianstvo, takáto opcia je otázkou vnútroštátneho práva

-s opciou je prevažne spätá požiadavka vysťahovať sa na územie štátu, ktorého občianstvo si osoba zvolí

  1. Opcia

-právo f.o. voliť spravidla medzi občianstvom dvoch alebo viacerých štátov – zánik doterajšieho a nadobudnutie nového štátneho občianstva – pri zmene štátnych hraníc, pri cesii územia – ak niet MZ o opcii a nadobúdajúci štát napriek tomu povolí obyvateľom novozískaného územia optovať doterajšie štátne občianstvo, takáto opcia je otázkou vnútroštátneho práva

-s opciou je prevažne spätá požiadavka vysťahovať sa na územie štátu, ktorého občianstvo si osoba zvolí

- v praxi sa vyskytuje trojaký spôsob uskutočňovania opcie:

a) optant nadobúda nové štát. občianstvo okamihom, keď zmluva o cesii nadobudne účinnosť a opciou ho znova stráca ex nunc – od okamihu obcie

b) obyvatelia cedovaného územia nadobúdajú štátne občianstvo až vtedy, keď si štátne občianstvo nezvolia

c) optant síce nadobudne nové štát. občianstvo ihneď, keď on požiada, opcia, ktorá potom nasleduje, však pôsobí ex tunc – respektívne, takže štátne občianstvo sa napokon nemení

-Versailská, Saintgermainská, Trianonská mierová zmluva

  1. Strata a zánik štátneho občianstva

upravuje vnútroštátny poriadok, alebo aj medzinárodné zmluvy

Zánik:

  1. smrťou
  2. prepustením zo štátoobčianskeho zväzku na žiadosť občana, obvykle s podmienkou že nadobudol, má súčasne iné štátne občianstvo
  3. vystúpením zo štátoobčianskeho zväzku daného štátu v dôsledku zákonných zmien štátnych hraníc alebo zmien v rodinných zväzkoch – sobáš, opcia
  4. odňatím na základe súdneho alebo administratívneho rozhodnutia

-alebo zrušením naturalizácie

-Haagska konferencia o medzinárodnom súkromnom práve 1930 – odstránenie nejednotnosti – nebola však dosiahnuta dohoda

-v praxi platí zásada – nadobudnutie nového štátneho občianstva má za následok stratu predchádzajúceho a že žena uzavretím manželstva stráca svoje doterajšie občianstvo, ak súčasne nadobudne nové štátne občianstvo podľa manžela

-prepustenie – na žiadosť občana, ktorý spravidla má alebo súčasne nadobudne iné štátne občianstvo – sobáš, alebo ak nemá na území tp a nadobudlo štátne občianstvo cudzieho štátu pred 1.1.1993, alebo mu bolo toto prisľúbené

  1. Aké povinnosti voči štátu a aké práva voči štátu má štátny občan v zahraničí

Práva:

-ak štát vo vzťahu k cudzincovi poruší medzinárodné právo, druhý štát ktorého je daná osoba občanom, môže prevziať jeho nárok a uplatňovať ho voči povinnému štátu ako svoj vlastný – vykonávať diplomatickú ochranu – riešenie sporu sa spravuje pravidlami pre riešenie medzinárodných sporov

-subjektívny nárok na diplomatickú ochranu vyplýva osobe nie z medzinárodného ale vnútroštátneho práva – právny vzťah k vlastnému štátu

Povinnosti:

  1. Extradícia v medzinárodnom práve, jej zásady  

- vydávanie osoby (páchateľa) štátom pobytu tomu štátu, v ktorom bola táto osoba obvinené alebo už odsúdená za spáchaný TČ nepolitickej povahy za účelom trestného stíhania alebo výkonu trestu

→ zásady:

- musí existovať zmluva o extradícii medzi štátmi (je postačujúca aj doložka k medzinárodnej zmluve)

- potrebná je reciprocita (vzájomnosť)

- daný skutok musí byť kriminálnym TČ. Za politické TČ sa nevydáva

- vydáva sa za závažnú trestnú činnosť (TČ kde  dolná hranica je min 1 rok)

- zásada vyžiadania

- zásada obojstrannej trestnej činnosti – daný skutok musí byť TČ v štáte, ktorý žiada, aj v štáte, ktorý má vydať páchateľa

- zásada špeciality – osoba môže byť potrestaná iba za to, za čo bola vydaná

→ kto môže požiadať o vydanie:

1) štát, ktorého je páchateľ štátnym občanom

2) štát, na území ktorého bol TČ spáchaný

3) štát, proti majetku ktorého bol spáchaný TČ

→ dohovory, ktoré výslovne ukladajú štátom povinnosť vydať páchateľov TČ

- 1945 – Dohovor o stíhaní a potrestaní hlavných vojnových zločincov

- 1948 – Dohovor o zabránení a trestaní zločinov genocídia

- 1973 – Dohovor o predchádzaní a trestaní zločinov apartheidu

  1. Postavenie cudzincov podľa medzinárodného práva, ich pripustenie n územie štátu

- FO, ktoré nie sú občanmi štátu pobytu, ale majú štátoobčiansky  vzťah k inému štátu, čo môžu preukázať platným dokladom

- každý štát rozhoduje, či pustí cudzinca na územie štátu. Tento vstup musí byť regulovaný prostredníctvo víz. Ak sú medzi štátmi dobré vzťahy, uzatvárajú zmluvy o bezvízovom styku. Štát môže cudzincovi zamedziť vstup tým, že mu neudelí víza, alebo ho nepustí na územie. Existujú zoznamy nevítaných osôb. Značí sa to aj do pasu.

-cudzinec zostáva aj naďalej viazaný k štátu, ktorého je štátom, právnym zväzkom záväzkom vernosti

-osobné a majetkové práva ma na úrovni vlastných štátnych občanov štátu pobytu

-nemá politické práva – typickým je aktívne a pasívne volebné právo

-štát je povinný im poskytnúť sprístupnenie k súdom ako aj svojim občanom; možno aplikovať právny poriadok bez akejkoľvek diskriminácie

-postavenie cudzincov podlieha vnútroštátnej úprave; musia rešpektovať všeobecne platné zásady medzinárodného cudzineckého práva (obyčajové právo) a zásady vyplývajúce z medzinárodných zmlúv

- keď sa cudzinec nachádza na území nejakého štátu, musí sa riadiť právnym poriadkom toho štátu – ide o tzv. cudzinecký režim:

  1. národný – na cudzincov sa vzťahujú tie isté právne normy ako na občanov s malými výnimkami (nemajú brannú povinnosť, právo voliť...)
  2. zmluvný – zakotvený v medzinárodnej zmluve (ako národný režim, režim najvyšších výhod...), je iba rámcový
  3. špeciálny- zakotvený v medzinárodnej zmluve, je reštriktívny

- cudzinec má len tam vymenované práva

  1. preferenčný- preferuje cudzincov pre štátnymi občanmi alebo jednu kategóriu cudzincov pred druhou

Minimálny štandard – základné práva a slobody, ktoré pre cudzincov vyplývajú z medzinárodných dohovorov; štát ich musí rešpektovať

Formálna reciprocita – poskytnutie takých subjektívnych práv, ktoré vyplývajú z miestneho zákona za predpokladu, že právny poriadok štátu poskytuje analogické postavenie príslušníkom prvého štátu

Materiálna reciprocita – poskytnutie určitých konkrétnych práv cudzincom zo strany štátu pobytu s podmienkou, že jeho občania majú tie isté konkrétne práva

  1. Práva a povinnosti cudzincov

-podlieha suverénnej moci štátu pobytu, je povinný rešpektovať jeho právny poriadok

-cudzinec zostáva aj naďalej viazaný k štátu, ktorého je štátom, právnym zväzkom záväzkom vernosti – povinnosť platiť dane, na jeho výzvy sa vrátiť, zdržať sa činnosti proti štátu

-osobné a majetkové práva ma na úrovni vlastných štátnych občanov štátu pobytu

-nemá politické práva – typickým je aktívne a pasívne volebné právo

-štát je povinný im poskytnúť sprístupnenie k súdom ako aj svojim občanom; možno aplikovať právny poriadok bez akejkoľvek diskriminácie

-postavenie cudzincov podlieha vnútroštátnej úprave; musia rešpektovať všeobecne platné zásady medzinárodného cudzineckého práva (obyčajové právo) a zásady vyplývajúce z medzinárodných zmlúv

-každý cudzinec je oprávnený sa kedykoľvek spojiť s konzulátom alebo diplomatickou misiou štátu, ktorého je občanom

  1. Cudzinecký režim najvyšších výhod

-typ cudzineckého režimu, pri ktorom sú zmluvné strany povinné poskytovať navzájom svojim príslušníkom najvyššiu mieru práv, ktorú súčasne poskytujú, alebo ktorú poskytnú príslušníkom ktoréhokoľvek iného štátu

  1. Dohovor o právnom postavení utečencov 1951

-dohovor upravuje právne postavenie utečencov – zmluvné strany sa zaviazali, že budú poskytovať utečencom rovnaké zachádzanie ako so svojimi občanmi v otázkach náboženstva, umeleckých práv, priemyselného vlastníctva, prístupu k súdom, prídelu potravín, základného vzdelania, verejnej podpory, pracovných podmienok,sociálneho zabezpečenia a daní

-pri vykonávaní zhromažďovacieho práva a práva na zamestnanie majú rovnaké postavenie ako cudzinci s najvyššími výhodami

-rovnaké postavenie ako cudzinci – pri nadobúdaní majetku, vykonávať slobodné povolanie, ubytovanie, vzdelanie, sloboda pohybu

Podľa SR – postavenie utečenec sa prizná cudzincovi, ktorý má v štáte, ktorého je štátnym občanom, odôvodnený strach z prenasledovania z dôvodu rasy, náboženstva, národnosti, z humanitárnych dôvodov

v SR – rovnaké postavenie ako občan okrem – nepodlieha brannej povinnosti, môže vykonávať zárobkovú činnosť za stanovených podmienok, môže nadobudnúť hnuteľný majetok tiež za stanovených podmienok

  1. Protokol  o právnom postavení utečencov 1967

 

  1. Zásada non-refoulement v medzinárodnom utečeneckom práve

?„Žiaden zmluvný štát nevyhostí ani nevráti akýmkoľvek spôsobom utečenca za hranice krajiny, v ktorej by jeho život či náboženská sloboda boli ohrozené na základe rasy, náboženstva, národnosti, príslušnosti k určitej spoločenskej vrstve či politického presvedčenia."

  1. Dohovor o štátnom občianstve vydatých žien

SR je zmluvnou stranou – slovenská štátna občianka uzavretím manželstva s cudzincom nestráca svoje doterajšie štátne občianstvo

-nadobudnutie za zásluhy, reintegráciou – znovunadobundutie zmenou štátneho územia na základe MZ

  1. Apolitizmus

Bezdomovci:

- sú f.o., ktoré nemajú občianstvo nijakého štátu alebo ktoré stratili občianstvo a nenadobudli nové, alebo ktoré vôbec nemali štátne občianstvo

- sobášom ak manželka sobášom stráca svoje občianstvo a zároveň právny poriadok krajiny manžela neudeľuje občianstvo cudzinkám

-odňatím – na základe rozsudku alebo správneho aktu naturalizovaným osobám alebo občanom žijúcim v cudzine, ktorí nenadobudli štátne občianstvo iného štátu

-podliehajú jurisdikcii štátu na ktorého území žijú – štát ich nemusí prijať, ale ak ich prijme poskytuje im obdobné práva ako cudzincom, môže im na žiadosť udeliť štátne občianstvo, no môže ich aj vypovedať, alebo prikázať určité miesto pobytu

-Dohovor o postavení osôb bez štátneho občianstva 1954 – má byť zaistený minimálny cudzinecký štandard

  1. Bipolitizmus

f.o. je súčasne občanom dvoch alebo viacerých štátov – stav vzniká z rôznosti vnútroštátnej úpravy nadobúdania a zániku štát. občianstva v jednotlivých štátoch a i z nedostatku všeobecných noriem medzinárodného práva v tomto smere

- najčastejšie dochádza narodením dieťaťa občanom štátu uznavajúceho princíp ius sanguiunis na území štátu, ktorý uznáva princíp ius soli

-sobášom(Brazília)

-pri vstupe osoby do služieb cudzej armády

- v SR – v prípade kolízie viacerých štátnych občianstiev je rozhodujúce slovenské, ak má osoba slovenské aj iné štát. občianstvo

  1. Bipolitizmus a tretie štáty

-vo vzťahu k tretím štátom sú bipoliti v  nevýhodnom postavení, lebo tieto štáty ich môžu považovať za občanov ktoréhokoľvek iného štátu

-bipolita žijúci na území tretieho štátu môže byť napríklad vykázaný do ktoréhokoľvek štátu, ktorého má občianstvo

Podľa SR práva – v prípade kolízie viacerých štátnych občianstiev je rozhodujúce slovenské občianstvo, ak má osoba toto občianstvo a ešte iné

-ak má osoba dve alebo viac občianstiev, považuje sa za občana štátu, ktorého má občianstvo a zároveň má v ňom trvalý pobyt a ak takýto prípad nie je, tak za občana toho štátu, ktorého občianstvo nadobudol naposledy

-riešenie bipolitizmu – cestou dvojstranných zmlúv a mnohostranných zmlúv

  1. Európsky dohovor o štátnom občianstve z r. 1997

-zakotvené princípy občianstva – každý má právo na občianstvo, musí sa prdchádzať stavu bez štátnej príslušnosti, nikto nebude svojvoľne pozbavení svojho občianstva

-ustanovuje pravidlá  - nadobudnutia občianstva, postupy pri vybavovaní žiadosti o občianstvo, upravuje viacnásobné občianstvo, rieši nástupníctvo štátov a občianstvo a vojenské záväzky v prípade viacnásobného občianstva

  1. Aký je ciel Európskeho dohovoru o občianstve?

-na predchádzanie prípadom bez štátnej príslušnosti

-predchádzanie diskriminácií v oblasti občianstva

-každý štát sa slobodne rozhoduje o pripustení viacnásobného občianstva

-ak sú bipoliti – splnenie si vojenskej povinnosti iba v jenom štáte

  1. Na akých princípoch by mali byť založené normy týkajúce sa štátneho občianstva zmluvných štátov podľa Európskeho dohovoru o občianstve?

zakotvené princípy občianstva – každý má právo na občianstvo, musí sa prdchádzať stavu bez štátnej príslušnosti, nikto nebude svojvoľne pozbavení svojho občianstva

  1. Inštitút obnovenia občianstva na základe Európskeho dohovoru o občianstve?

-každý zmluvný štát v prípadoch a za podmienok ustanovených vo svojej vnútroštátnej právnej norme uľahčí opätovné nadobudnutie občianstva bývalým občanom, ktorý majú zákonný a obvyklý pobyt na jeho území

  1. Bipolitizmus a úprava vojenskej služby v Európskom dohovore o občianstve

Bipolitizmus: štát umožní deťom, ktoré majú rôzne občianstvá aby si ich ponechali

-ak nadobudli manželstvom alebo je vecou každého štátu či občianstvo ďalšieho štátu

Vojenské záväzky: ak majú osoby viac občianstiev, vyžaduje sa splnenie si vojenskej povinnosti iba v jednom z nich – a v ktorom?, závisí od vzájomnej dohody štátov

-osoby, ktoré majú na území štátu obvyklý pobyt a majú viacnásobné občianstvo, podliehajú v tomto štáte vojenským záväzkom – majú sa však možnosť slobodne rozhodnúť a to až do 19 rokov veku, kde si splnia svoju vojenskú povinnosť

  1. Inštitút občianstva Európskej únie

Každá osoba s národnosťou členského štátu je občanom Únie. Občianstvo Únie bolo vytvorené Maastrichtskou zmluvou v roku 1992. Spomína sa v druhej časti (články 17–22) zmluvy o ES. Občianstvo EÚ dopĺňa národné občianstvo členských štátov a nenahrádza ho. Občania Únie požívajú práva zverené na základe zmluvy a podliehajú v nej nastoleným povinnostiam.

Význam občianstva Únie spočíva v tom, že občania Únie majú autentické práva v zmysle práva Spoločenstva. Základné práva zverené v súlade s druhou časťou zmluvy o ES sú:

-sloboda pohybu a právo na trvalý pobyt na území členských štátov,

-právo voliť a byť volený vo voľbách do Európskeho parlamentu a v komunálnych voľbách členského štátu, kde občan pobýva,

-právo na diplomatickú a konzulárnu ochranu,

-právo predkladať petície Európskemu parlamentu a

  1. Na základe akých kritérií sa poskytuje konzulárna ochrana a pomoc diplomatickou misiou alebo konzulárnym úradom členského štátu EU na území tretieho štátu štátnemu občanovi SR

 

  1. Medzinárodnoprávna ochrana ľudských práv na pôde OSN

Štáty ako zvrchované jednotky mali pôvodne v zaobchádzaní s obyvateľstvom zásadne voľnosť. K výraznejšiemu rozvoju medzinárodnej ochrany ľp dochádza až po druhej svetovej vojne. Už v priebehu vojny požadovala verejnosť aby budúce mierové usporiadanie obsahovalo i isté záruky dodržiavania ľp – Atlantická charta 1941, deklarácia Spojených národov 1942, Postupimská dohoda 1945

K medzinárodnému zakotveniu – 1945 Charta OSN – táto mnohostranná zmluva urobila zo všeobecnej povinnosti štátu zachovávať Zľp a spolupracovať pri ich ochrane – jeden hlavný cieľ OSN – ustanovenia boli príliš všeobecné

- Všeobecná deklarácia ľp 1948

- Medzinárodný pakt o hospodárskych a sociálnych právach

-Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach 1966

-dohovor o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie

-opčný protokol k Medzinárodnému paktu o občianskych a politických právach

  1. Všeobecná deklarácia ľudských práv - miesto v systéme medzinárodného práva

-spoločným cieľom pre všetky národy a štáty

- prijatá VZ OSN 12. 12. 1948

Úloha deklarácie: bolo určiť štátom ciele pre budúci vývoj v otázkach ľudských práv a najmä stanoviť základné zásady na dosiahnutie spoločného štandardu práv jednotlivcov a národov

- obsahuje v 30 článkoch výpočet ZLPaS

- nie je všeobecne záväznou právnou normou - má iba odporúčací charakter.

- negatívom je  absencia nejakého donucovacieho mechanizmu na vynútenie týchto práv, rozhodnutie o tom, za akých podmienok budú štáty plniť svoje medzinárodnoprávne záväzky, zostalo na samotných štátoch

- má  však veľkú politickú a morálnu silu = na jej základe vznikli mnohé ďalšie všeob. záväzné dokumenty.

- prvý dokument, kde sú práva vymenované; dovtedy boli len rámcové dokumenty

  1. Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach -  charakteristika a medzinárodná povaha

bol prijatý v roku 1966 najskôr ako rezolúcia, neskôr ako medz. zmluva - pakt vstúpil do platnosti až v roku 1977, potom čo ho podpísalo 35 štátov.

Pakt zakotvuje:

a) právo národov na sebaurčenie, kt. chápe ako pr. kolektívne

b) zakotvuje rešpekt k ĽP ako právnu povinnosť

c) každému koho práva boli porušené sa priznáva záruka na nápravu

d) zákaz diskriminácie a zásada rovnosti mužov a žien

e) právo na život - nikto nesmie byť pozbavený života. Trest smrti môže byť vykonaný len na základe konečného rozsudku prísluš. súdu. proti tomu má odsúdený právo žiadať o milosť

f) zákaz otroctva, mučenia a neľudského zaobchádzania

g) právo na slobodu a osobnú bezpečnosť + nik nesmie byť svojvoľne zatknutý, zadržaný a pozbavený slobody okrem prípadov ustanovených zákonom + musí byť bezodkladne oboznámený s dôvodmi zadržania a predvedený na súd alebo prepustený na slobodu + má právo hájiť sa sám alebo zástupcom + musí byť poučený s svojich právach + má nárok na bezplatnú pomoc tlmočníka

h) každý kto sa právoplatne zdržiava na území urč. štátu, má právo slobodného pohybu a miesta pobytu. Nikomu nemôže byť bránené vstúpiť do vlastnej krajiny. Cudzinec môže byť vyhostený len na základe súd. rozhodnutia a musí mať možnosť účinne sa brániť a nechať svoj prípad preskúmať a nechať sa zastupovať.

i) pred súdom sú všetky osoby rovné. Verejnosť môže byť zo súd. pojednania vylúčená len v zákonom stanovených prípadoch. + prezupmcia neviny + zákaz retroaktivity (trestať za čin kt. v čase spáchania nebol trestným alebo uložiť vyšší trest ako bol trest v čase spáchania TČ)

j) sloboda myslenia, svedomia, sloboda prejavu

k) ochrana rodiny, manželstva, rodiny

l) rovnosť všetkých pred zákonom

- k negatívam v charakteristike PoOaPP prispievajú proklamatívne a nepresné ustanovenia o práve všetkých národov na sebaurčenie, o zákaze akejkoľvek vojnovej propagandy a o práve zúčastňovať sa na vedení vecí verejných.

  1. Medzinárodný pakt o hospodárskych, kultúrnych a sociálnych právach –  charakteristika a medzinárodná povaha

Pakt nechráni vlastníctvo ani investície. Zakotvuje právo na prácu, uspokojivé prac. podmienky, primeranú mzdu + právo na odbory, štrajk +  soc. zabezpečenie + primeranú životnú úroveň + vzdelanie + účasť na kult. živote

-v rozsahu práv uznaných Paktom zhoduje sa tento dokument v podstate s obsahom Európskej sociálnej charty – základný rozdiel medzi nimi vyplýva už z pôvodnej motivácie pri formulovaní ustanovení Paktu – umožniť štátom postupné zabezpečovanie práv podľa ich vnútroštátnych podmienok a možností – ustanovenia Paktu sú väčšinou formulované nezáväzne

-osobitosťou paktu je, že formuluje záväzky zmluvných štátov voľnejšie ako pakt o občianskych a politických právach – ide o programové záväzky napríklad dikciou „3tát, ktorý je zmluvnou stranou Paktu, sa zaväzuje podniknúť pri maximálnom využití svojich zdrojov samostatne, aj prostredníctvom medzinárodnej súčinnosti a spolupráce, hospodárske a technické kroky k postupnému dosiahnutiu plného uskutočnenia práv uznaných v Pakte a to všetkými vhodnými prostriedkami, vrátane prijatia zákonodarných opatrení

  1. Medzinárodnoprávna ochrana ľudských práv na pôde Rady Európy

Európska ochrana Zľp a S vypracovaná v rámci RE predstavuje podrobnejšiu a pokrokovejšiu regionálnu úpravu ochrany ľp než predstavujú univerzálne štandardy prijaté v rámci OSN – hľavne ak ide o medzinárodnú kontrolu ich dodržiavania

Európsky systém tvorí:

-Európsky dohovor o ochrane ľp a Zs z roku 1950

-a dvanásť protokolov postupne k nemu pripojených

-európska sociálna charta z roku 1961 s dvomi protokolmi 1988,1991

-ochrana menším

  1. Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd

Obsah:

-právo na život, zákaz mučenia, neľudskosť alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trestanie, zákaz otroctva  a nevoľníctva, nútené práce alebo povinné práce, právo na slobodu a osobnú bezpečnosť, právo na riadne súdne konanie, spravodlivé, verejné a v primeranej lehote, vedené nezávislým a nestranným súdom, zákaz potrestania za konanie, ktoré nebolo v čase spáchania tč podľa vnútroštátneho alebo medzinárodného práva, právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života, bývania a korenšpodencie, sloboda myslenia, svedomia a náboženského vyznania, sloboda prejavu, sloboda pokojného zromaždovania, združovania, právo zakladať odbory, právo na účinné prostriedky nápravy pred vnútroštátnym orgánom

-právo na pokojné užívanie majetku, právo na vzdelanie, zrušenie trestu smrti

-dohovor vytvoril systém ochrany

-k prerokovaniu sťažností ustanovil EK pre ľp a ESD – komisia mala plniť zmierovaciu úlohu, súd vynášať rozsudky a vydávať posudky

  1. Podmienky prijatia individuálnej sťažnosti pred Európskym súdom pre ľudské práva

-súd môže prijímať sťažnosti od ktoréhokoľvek jednotlivca, mimovládnej organizácie, skupiny osôb, ktoré sa považujú za poškodené v dôsledku porušenia práv priznaných Dohorom, jeho protokolmi

-prístup k súdnemu fóru musí byť reálny, a nie iba formálny, zásada rovností, primeraná lehota

  1. Proces prerokúvania individuálnej sťažnosti pred Európskym súdom pre ľudské práva

- ak súd vyhlási sťažnosť za prijateľnú – dva možné smery konania:

1.Prejednávanie veci:  - verejné pojednávanie, súd sám rozhoduje, či je potrebné vo veci pristúpiť k prešetreniu – ak áno zúčastnené štáty sú povinné poskytnúť súčinnosť. súd nemusí dospieť k jednomyseľnému rozhodnutiu a každý sudca má právo pripojiť k nemu osobitné stanovisko

2.Konanie o zmieri: cieľ – dosiahnuť urovnanie sporu zmierom, založenom na rešpektovaní ľp zaručených Dohovorom , konania sú dôverné – neverejné – v prípade dosiahnutia zmieru súd vyčiarkne sťažnosť zo zoznamu prípadov rozhodnutím, ktoré obsahuje stručné zhrnutie skutkového stavu a dosiahnutého riešenia

  1. Čo a ako zmenil protokol č. ll k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

Od 1. novembra 1998 , keď nadobudol platnosť protokol č. 11 k dohovoru, sa zmenila štruktúra kontrolného mechanizmu. Všetky sťažnosti na údajné porušenie ľudských práv sa podávajú priamo súdu. Tento posudzuje prípady v trojčlenných komisiách, ktoré môžu jednomyseľne zamietnuť tie prípady, o ktorých je možné rozhodnúť bez ďalšieho preskúmania, v sedemčlenných senátoch, alebo v sedemnásťčlennom veľkom senáte. Senáty rozhodujú o prípustnosti a podstate prípadov, ktoré nemôžu riešiť komisie, pričom sa môžu vzdať právomoci v prospech veľkého senátu v prípade, ktorý nastoľuje závažnú otázku výkladu dohovoru alebo protokolov, alebo vtedy, keď sa výsledok prejednania otázky senátom môže dostať do rozporu s predchádzajúcim rozsudkom súdu. Zmluvné strany však môžu v prípade, že sa senát vzdal právomoci, vzniesť námietku

-účastníci majú možnosť do troch mesiacov požiadať o postúpenie prípadu veľkému senátu

  1. Aké sú kritériá prijateľnosti návrhu na Európskom súde pre ľudské práva

-sťažovateľ vyčerpal všetky zákonné opravné prostriedky vo vnútroštátnom práve

-súd nemôže posudzovať sťažnosť, ktorá je anonymná, už bola pred súdom prejednávaná(res iudicata), alebo bola predložená inej medzinárodnej vyšetrovacej alebo zmierovacej inštancií – ale ak sa vyskytnú nové relevantné skutočnosti môže aj takúto sťažnosť posudzovať

-neprijateľná je aj sťažnosť nezlúčiteľná s ustanoveniami Dohovoru, zjavne nepodložená alebo zneužívajúca právo podať sťažnosť

  1. Medzinárodné zmluvné právo – pojem a predmet

Medzinárodná zmluva:

-je súhlasný prejav vôle dvoch alebo viacerých štátov alebo medzinárodných organizácií ktoré na základe dobrovoľnosti a suverénnej rovnosti zakladajú, menia alebo rušia ich vzájomné práva a záväzky podľa medzinárodného práva

- MZ sú jedným z dvoch hlavných prameňov MP

Právo medzinárodných zmlúv je súbor noriem MP ktoré upravujú činnosť štátov prípadne medzinárodných organizácií pri uzavieraní, plnení alebo zrušovaní platnosti týchto zmlúv

  1. Medzinárodná zmluva podľa Viedenského dohovoru o zmluvnom práve

- znamená medzinárodnú dohodu, ktorá je uzavretá medzi štátmi písomnou formou a riadi sa medzinárodným právom bez ohľadu na to, či je spísaná v jednom dokumente alebo viacerých súvisiacich dokumentoch a akokoľvek pomenovaná

  1. Predmet úpravy Viedenského dohovoru o zmluvnom práve

-dohovor sa vzťahuje na zmluvy medzi štátmi

-ku kodifikácii zmluvného práva došlo na diplomatickej konferencii vo Viedni v rokoch 1968 a 1969 ktorá bola zvolaná na podnet VZ OSN, 23. 5. 1969 bol na nej prijatý Viedenský dohovor o zmluvnom práva, platnosť nadobudol po 35. ratifikácii (1980)

- dohovor kodifikoval normy práva medzinárodných zmlúv avšak len takých ktoré uzatvárajú štáty navzájom

- v dohovore sú upravené základné pojmy a pôsobnosť dohovoru, ďalej otázky uzatvárania zmlúv a ich vstupu do platnosti, otázky dodržiavania, uskutočňovania a výkladu zmlúv, otázky neplatnosti, skončenia platnosti a prerušenia uskutočňovania zmlúv

- ČSSR bola zmluvnou stranou dohovoru od roku 1987, SR po sukcesii od 1. 1. 1993

  1. Zásada pacta sunt servanta

- táto zásada je základnou zásadou práva medzinárodných zmlúv (medzinárodného zmluvného práva)

- Viedenský dohovor o zmluvnom práve ju definuje v čl. 26 tak že každá platná zmluva zaväzuje všetky zmluvné strany a musí sa plniť v dobrej viere

- zmluvy sa musia plniť v dobrej viere nielen formálne ale hlavne meritórne (aby sa naozaj plne uplatnili)

- každá zmluvná strana musí podniknúť všetky kroky na to aby zmluvu riadne plnila

- štát nesmie zneužívať práva ktoré mu vyplývajú zo zmluvy na škodu a úkor ďalších strán zmluvy

- neplnenie alebo porušenie MZ má za následok vznik medzinárodnoprávnej zodpovednosti a môže mať za následok aj zánik MZ

  1. Klauzula rebus sic stantibus a jej vplyv na platnosť medzinárodnej zmluvy

- podľa čl. 62 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve sa ako dôvodu na zrušenie MZ možno dovolávať podstatnej zmeny okolností (rebis sic stantibus – s výhradou nezmenených pomerov)

- podstatnou zmenou okolností sa rozumejú také radikálne zmeny vonkajších okolností keď od zmluvných strán nemožno spravodlivo požadovať aby plnili záväzky za týchto celkom odlišných okolností ktoré pri uzavieraní zmluvy nepredvídali

- táto klauzula umožňuje podľa Viedenského dohovoru skončiť zmluvy alebo z nej vystúpiť, možno sa jej však dovolávať len vtedy keď ide o podstatnú zmenu ktorá má za následok radikálnu zmenu v rozsahu záväzku a keď existencia týchto okolností tvorila podstatný základ súhlasu strán na uzavretie zmluvy

- klauzuly rebus sic stantibus sa možno dovolávať proti všetkým kategóriám zmlúv okrem tých ktorými boli vymedzené hranice

- rovnako nemožno klauzulu použiť v prípade ak podstatné zmeny okolností sú dôsledkom protiprávneho konania štátu ktorý sa ich dovoláva a nemôže sa tejto klauzuly dovolávať štát ktorý svojím správaním zmeny privodil

  1. Obsah pojmov "štát, ktorý sa zúčastnil rokovania, zmluvný štát, strana" podľa Viedenského dohovoru o zmluvnom práve

- Viedenský dohovor o zmluvnom práve vo svojich Úvodných ustanoveniach v článku 2 pod názvom Používané výrazy definuje spomenuté pojmy nasledovne:

„štát, ktorý sa zúčastnil rokovania“ – je štát, ktorý sa podieľal na vypracovaní a prijatí textu zmluvy

„zmluvný štát“ – je štát, ktorý prejavil súhlas byť viazaný zmluvou bez ohľadu na to či zmluva vstúpila do platnosti alebo nie

„strana“ – je štát, ktorý prejavil súhlas byť viazaný zmluvou a voči ktorému je zmluva v platnosti

„tretí štát“ – je štát, ktorý nie je stranou zmluvy

  1. Dôvody relatívnej neplatnosti medzinárodnej zmluvy

- platnosť zmluvy/súhlasu štátu byť viazaný zmluvou môžu byť popreté len na základe Viedenského dohovoru o zmluvnom práve

1) štát môže poprieť platnosť svojho súhlasu so zmluvou ak pri jeho vyslovení porušil zjavným spôsobom zvlášť dôležité pravidlo svojho vnútroštátneho práva

2) štát môže poprieť platnosť svojho súhlasu so zmluvou ak jeho zástupca nebral na zreteľ obmedzenie vysloviť súhlas so zmluvou a táto skutočnosť bola oznámená ostatným štátom na rokovaní pred vyjadrením takého súhlasu

3) štát sa môže dovolávať zrušenia svojho súhlasu so zmluvou pre omyl ktorý sa týka skutočnosti alebo situácie ktorých existenciu štát v čase podpisu zmluvy predpokladal a ktoré boli podstatným základom pre udelenie jeho súhlasu

- nemožno však tento dôvod použiť ak štát svojím konaním k omylu prispel alebo ho mohol predpokladať

- omyl ktorý sa týka len slovného znenia zmluvy nemá vplyv na jej platnosť

4) štát sa môže domáhať zrušenia svojho súhlasu so zmluvou ak ju uzavrel pod vplyvom podvodného správania iného štátu prítomného na rokovaní

5) štát sa môže dovolávať zrušenia svojho súhlasu so zmluvou ak tento súhlas bol dosiahnutý korupciou jeho zástupcu ktorej sa dopustil iný štát na rokovaní

6) ak súhlas štátu bol daný pod vplyvom donútenia jeho zástupcu činmi alebo hrozbami – je bez akéhokoľvek právneho účinku

7) zmluva je nulitná ak bola uzavretá pod hrozbou alebo použitím sily pri porušení zásad MP v rozpore s Chartou OSN

8) zmluva je tiež nulitná ak bola uzavretá v rozpore s imperatívnou (kogentnou) normou medzinárodného práva platnou v čase uzavretia zmluvy

  1. Dôvody absolútnej neplatnosti medzinárodnej zmluvy

 

  1. Registrácia a výklad medzinárodných zmlúv

- v úsilí sprehľadniť narastajúci počet medzinárodných zmlúv a dohôd štáty začlenili do paktu Spoločnosti národov ustanovenie čl. 18 podľa ktorého všetky MZ a záväzky ktoré v budúcnosti uzavrie člen Spoločnosti národov musí Sekretariát ihneď zaznamenať a čo najskôr zverejniť, tieto MZ a záväzky nebudú záväzné pokiaľ sa takto nezaznamenajú

- Spoločnosť národov vydávala zbierku Treaty Series v ktorej publikovala 4.834 zmlúv

- podobnú povinnosť zaviedla Charta OSN v článku 102 voči členským štátom, medzinárodné zmluvy a dohody registruje Sekretariát

- na rozdiel od Paktu SN však podľa Charty OSN nemá nesplnenie tejto povinnosti za následok neplatnosť neregistrovaných zmlúv

- zmluvné strany sa však nemôžu v prípade sporov z nezaregistrovaných zmlúv dovolávať riešenia pred orgánmi OSN

  1. Všeobecné pravidlá pre výklad medzinárodných zmlúv

- výkladom alebo interpretáciou MZ sa rozumie proces zisťovania obsahu a zmyslu MZ

- k autentickému výkladu MZ môže dôjsť iba dohodou zmluvných strán

- oficiálny výklad uskutočňujú štáty a ich orgány prípadne medzinárodné orgány a organizácie (osobitným druhom je súdny výklad ktorý uskutočňuje MSD a je záväzný iba pre sporové strany a len v danom prípade)

- neoficiálny výklad uskutočňujú jednotliví odborníci alebo právnické či vedecké inštitúcie (sem patrí aj doktrinálny výklad)

- techniky výkladu sú upravené v článku 31 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve z 1969

- zmluva musí byť vykladaná v dobrej viere (vyplýva zo zásady pacta sunt servanda), v súlade s obvyklým významom dávaným výrazom a pojmom v zmluve, v ich súvislosti a s prihliadnutím k predmetu a účelu zmluvy (toto sú kodifikované interpretačné pravidlá)

- základným interpretačným pravidlom je zásada dobrej viery (bona fides)

- výrazu bude daný zvláštny zmysel len keď bude zistené že to bolo úmyslom strán, ináč sa berie obvyklý význam

- súvislosti zahrňujú okrem textu zmluvy vrátane preambuly a príloh aj akúkoľvek dohodu vzťahujúcu sa k zmluve ku ktorej došlo medzi všetkými stranami pri uzavretí zmluvy a tiež akýkoľvek dokument vydaný stranou pri uzavretí zmluvy a prijatý ostatnými stranami ako dokument majúci vzťah k zmluve (zásada výkladu zmluvy v celom jej kontexte)

- na zreteľ pri výklade sa bude tiež brať na akúkoľvek neskoršiu dohodu ku ktorej došlo medzi stranami týkajúcu sa výkladu zmluvy, na akúkoľvek neskoršiu prax pri uskutočňovaní zmluvy dohodnutú stranami zmluvy, na akékoľvek príslušné pravidlo MP používané vo vzťahoch medzi stranami

- pre výklad ďalej platia nasledovné pravidlá:

→ normy ktoré obmedzujú práva štátov sa musia vykladať reštriktívne a v prípade pochybností sa vykladajú v prospech povinnej zmluvnej strany

→ normy špeciálnej povahy majú prednosť pred normami všeobecnej povahy

→ pri výklade sa berú na zreteľ aj prípravné práce a okolnosti za ktorých bola zmluva uzavretá

→ pri výklade viacjazyčných textov zmlúv platí pravidlo že všetky autentické znenia majú rovnakú platnosť a vychádza sa z domnienky že všetky autentické texty majú rovnaký zmysel

- výklad zmlúv medzinárodných organizácií sa deje aj podľa Viedenského dohovoru o zmluvnom práva medzin. organizácií z 1986

  1. Výhrady k medzinárodným zmluvám

- výhradou k MZ sa podľa Viedenského dohovoru rozumie jednostranné vyhlásenie urobené štátom pri podpisovaní, ratifikácii, pristúpení, prijímaní alebo schvaľovaní zmluvy s úmyslom vylúčiť alebo pozmeniť právny účinok určitých ustanovení zmluvy pri ich použití voči druhému zmluvnému štátu

- ak ide o zmluvu ktorá má byť ratifikovaná a výhradu urobí štát pri podpisovaní musí byť táto výhrada uvedená v ratifikačnej listine

- o výhradu ide až v prípade autentifikovaného textu zmluvy, predtým ide len o súčasť rokovania

- výhrada taktiež neexistuje pri dvojstranných zmluvách lebo ide len o odmietnutie návrhu protistrany

- právo štátov robiť výhrady k MZ im vyplýva zo zásady suverenity, z nej tiež vyplýva právo štátov takúto výhradu odmietnuť

- urobená výhrada znamená že štát ktorý výhradu urobil sa stáva zmluvnou stranou vo vzťahu k zmluvným štátom ktoré jeho výhradu prijali v znení pozmenenom výhradou

- medzi štátom ktorý výhradu urobil a štátom ktorý ju odmietol uznať nevzniká zmluvný vzťah

- ak výhradu odmietli všetky zmluvné štáty, štát vznášajúci výhradu sa nestáva stranou príslušnej zmluvy

- MZ spravidla samy ustanovujú ku ktorým článkom možno uplatniť výhradu a ku ktorým článkom sú výhrady zakázané

  1. Časová platnosť medzinárodných zmlúv

- podľa obmedzenia časovej platnosti sa MZ delia na krátkodobé (ktoré sa uzatvárajú len na určité časovo obmedzené obdobie 1 až 5 rokov), dlhodobé (uzatvárané na obdobie 10 rokov a viac) a napokon časovo neobmedzené (ide najmä o zmluvy dôležitej politickej povahy, o štatúty a ústavy medzinárodných organizácií, o mierové zmluvy alebo o zmluvy obsahujúce všeobecnú právnu úpravu)

- rovnako možno ešte rozlišovať zmluvy preliminárne (ktoré sú uzavreté pre potrebu okamžitého riešenia istej problematickej otázky ale s úmyslom neskôr sa k nej vrátiť, ide o akési predbežné opatrenie v MP) a definitívne (ktoré zakotvujú istý konečný status s úmyslom zachovávať ho tak dlho ako to len bude možné)

- väčšina MZ má vlastné výslovné ustanovenia o dobe ich trvania alebo o čase a spôsobe skončenia ich platnosti, pri niektorých zmluvách zase doba ich platnosti vyplýva priamo z ich obsahu

- ak zmluvné strany chcú založiť trvalý právny vzťah tak zmluva ustanovenia o dobe platnosti neobsahuje, výnimočne sa však vyskytujú aj ustanovenia o zmluve na večné časy

- pre uplynutím platnosti zmluvy štáty často pristúpia k jej prolongácii – predĺžia jej platnosť spravidla novou zmluvou, na rozdiel od revízie sa však prolongácia netýka obsahu zmluvy a jej meritórnych ustanovení ale iba ustanovenia o dobe platnosti

- existuje aj automatické predĺženie platnosti o rovnaké obdobie na aké sa prvýkrát uzavrela ak ju ani jedna strana nevypovie

- v prípade pochybnosti o platnosti zmluvy sa jej platnosť môže dodatočne potvrdiť aj výmenou diplomatických nót

  1. Uzatváranie medzinárodných zmlúv

Spôsobilosť na uzatváranie MZ:

-taká spôsobilosť, ktorá je prejavom vôle prijímať práva a medzinárodné záväzky – je jedným z atribútov suverenity

- nie je obmedzená, môže však byť obmedzená osobitnou normou MP

-zásada slobodného a súhlasného prejavu vôle uzavrieť zmluvu

  1. Účinky platnej medzinárodnej zmluvy pre zmluvné strany

- aby MZ platne vznikla vyžaduje sa aby zmluvné strany mali spôsobilosť uzavierať MZ, aby predmet MZ bol dovolený a aby zmluvné strany riadne prejavili vôľu byť viazané zmluvou

- plnú spôsobilosť na uzatváranie MZ majú suverénne štáty, špeciálnu spôsobilosť majú medzinárodné organizácie, obmedzenú spôsobilosť má povstalecká strana a osobitné politické územné útvary ktorým túto spôsobilosť priznáva MZ

- predmetom MZ môže byť právna úprava akejkoľvek otázky ak je zabezpečená fyzická možnosť plnenia zmluvy a predmet zmluvy nie je v rozpore so základnými zásadami a normami MP kogentnej povahy (ak je plnenie v čase uzavretia zmluvy nemožné zmluva vôbec nevznikne, ak je predmet zmluvy nezlučiteľný s kogentnými normami MP tak je zmluva nulitná)

- slobodný súhlas štátu na uzavretie zmluvy je nevyhnutným predpokladom pre jej platnosť, na právnu perfektnosť tohto súhlasu sa vyžaduje riadne splnomocnenie zástupcov štátu a súhlasný prejav vôle zmluvných strán

- riadne splnomocnenie zástupcov štátu je každá zúčastnená strana oprávnená preveriť

- právo vykonávať akty smerujúce k uzavretiu zmluvy majú bez potreby preukazovania splnomocnenia hlavy štátov, predsedovia vlád, ministri zahraničných vecí, vedúci diplomatických misií, poverení zástupcovia štátov na medzinárodnej konferencii alebo pri medzinárodnej organizácii

- ostatné osoby potrebujú riadne písomné plnomocenstvo (všeobecné alebo osobitné)

- súhlasný prejav vôle zmluvných strán musí smerovať k tomu aby sa obsah zmluvy v zmluvnom vzťahu medzi zmluvnými stranami stal právne záväzným

- nesúlad vonkajšieho prejavu vôle so skutočnou vôľou strán má za následok vadnosť takéhoto prejavu vôle a preto aj jeho neplatnosť

- rozlišuje sa neplatnosť absolútna (donútenie splnomocnenca, donútenie štátu silou, rozpor s kogentnou normou MP) a relatívna (omyl, podvod, korupcia)

  1. Účinky platnej medzinárodnej zmluvy pre tretie štáty

- vzťah MZ a tretích štátov je rovnako upravený vo Viedenskom dohovore o zmluvnom práve v štvrtom oddieli tretej časti o dodržiavaní, uskutočňovaní a výklade zmlúv

- všeobecným pravidlom týkajúcim sa tretích štátov je že zmluva nevytvára ani práva ani záväzky pre tretí štát bez jeho súhlasu

- zmluvy stanovujúce záväzky pre tretí štát – pre tretí štát vznikne záväzok z ustanovení zmluvy keď strany tejto zmluvy majú úmysel týmto ustanovením vytvoriť záväzok a keď tretí štát tento záväzok výslovne prijme písomnou formou

- zmluvy predvídajúce práva pre tretie štáty – pre tretí štát vznikne právo z ustanovenia zmluvy keď strany tejto zmluvy majú v úmysle týmto ustanovením poskytnúť toto právo tretiemu štátu alebo skupine štátov ku ktorým štát patrí a keď s tým tretí štát súhlasí (jeho súhlas sa predpokladá ak niet dôkazu o opaku ibaže by zmluva stanovila niečo iné)

- práva a záväzky obsiahnuté v zmluve sa však stanú pre tretí štát záväznými v dôsledku vzniku uznanej medzinárodnej obyčaje (ide najmä o kolektívne právotvorné zmluvy, zmluvy zakladajúce objektívny právny režim, zmluvy obsahujúce kogentné pravidlá)

  1. Štruktúra medzinárodných zmlúv

- zmluva sa obvykle skladá z troch hlavných častí:

1, úvod alebo preambula

2, vlastný text zmluvy

3, záverečná časť

- všetky časti MZ tvoria celok a preto sú všetky pre zmluvné štáty záväzné

- preambula obsahuje výpočet zmluvných strán, mená splnomocnencov, motívy uzavretia zmluvy, ciele zmluvy

- obsah preambuly sa často používa ako dôležité interpretačné pravidlo pri výklade zmluvy

- vlastný text obsahuje meritórny obsah zmluvy, sú v ňom zachytené práva a povinnosti zmluvných strán, môže sa členiť pri dlhšom texte na časti, oddiely, kapitoly a články

- záverečná časť zmluvy obsahuje tzv. protokolárne články ktoré sa týkajú podmienok právneho života zmluvy → doba na ktorú sa MZ uzatvára, možnosti a spôsob jej predĺženia, podmienku jej skončenia, výpoveď MZ, vyžadovanie ratifikácie pre platnosť, nadobudnutie platnosti, prílohy MZ, spôsob urovnávania sporov z MZ, výklad a realizácia MZ

- na konci záverečnej časti sú uvedené dátum a miesto uzavretia zmluvy, podpisy splnomocnencov

- podpísanie MZ sa deje spravidla na jednom mieste no nie je vylúčené ani podpisovanie na viacerých miestach

- poradie podpisov sa líši podľa typu zmluvy:

I) dvojstranná zmluva → uplatňuje sa tzv. alternát, vyhotovia sa dva identické exempláre a každá strana podpíše jeden ako prvá a ten si ponechá, ak sa vyhotovuje zmluva v národných jazykoch strán tak každý podpisuje ako prvý text vo svojom jazyku)

II) mnohostranná zmluva → spravidla sa pospisuje podľa abecedného poradia oficiálnych názvov štátov, treba však určiť jazyk podľa ktorého sa poradie určí, lebo je rozdiel či je to slovenčina (Nemecko), angličtina (Germany), nemčina (Deutschland), francúzština (Alemagne) alebo arabčina (עתהלנאש) a o čínštine ani nehovoriac...

- prílohy sa spravidla nedatujú, neparafujú a ani nepodpisujú

  1. Proces prijímania medzinárodných zmlúv

- na to aby sa zmluva stala pre štát záväznou treba celý rad na seba nadväzujúcich právnych aktov ktoré možno zhrnúť do dvoch základných štádií

→ prvé štádium – zjednotenie vôle štátov na obsahu zmluvy, dojednávanie zmluvy

→ druhé štádium – súhrn právnych aktov štátov prejavujúci ich vôľu považovať zmluvu za záväznú, uzatváranie zmluvy

I) príprava textu zmluvy

- text zmluvy vzniká spravidla v priebehu rokovaní

- pri dvojstranných a viacstranných MZ s malým počtom strán sa rokovanie začína na návrh jedného štátu diplomatickou nótou v ktorej spravidla zašle už aj návrh textu zmluvy

- mnohostranné MZ s väčším počtom strán sa dojednávajú na medzinárodných konferenciách

II) schválenie textu zmluvy

- ide o fixovanie dohodnutého textu zmluvy z rokovaní

- pri dvojstranných zmluvách sa uskutočňuje jednomyseľnou dohodou účastníkov

- pri mnohostranných zmluvách sa schválenie textu uskutočňuje hlasovaním

III) autentifikácia textu zmluvy

- autentifikáciou (overením) sa text dojednávanej zmluvy stáva konečným, definitívnym, autentickým, pôvodným a pravým

- strana autentifikáciou uznáva text zmluvy za správny a za výlučne oficiálny

- autentifikácia zmluvy sa môže uskutočniť:

a) podpisom ad referendum → podpis s výhradou dodatočného schválenia príslušným orgánom rokujúceho štátu

b) parafovaním → predbežný podpis zmluvy alebo predbežne odsúhlasených častí zmluvy

c) rezolúciou alebo záverečným dokumentom medzinárodnej konferencie → vyhotovenie v stave v akom pôjde na podpis

IV) podpis zmluvy

- podpis zmluvy má vždy funkciu autentifikačného aktu ale môže vyjadrovať i vôľu strán byť viazaný zmluvou ak to zmluva sama ustanovuje alebo to vyplýva z plnomocenstva predstaviteľa štátu

V) ratifikácia zmluvy

- ratifikácia je formálne slávnostné potvrdenie zmluvy ktorá bola predtým dojednaná a podpísaná oprávneným orgánom štátu

- súčasné MP nevymedzuje nijakú kategóriu zmlúv ktoré by na svoju platnosť vždy vyžadovali ratifikáciu

- v praxi len malá časť zmlúv závažného politického alebo hospodárskeho obsahu vyžaduje ratifikáciu

- ratifikácia sa zásadne nevyžaduje pri zmluvách uzatváraných v zjednodušenej forme

- súhlas štátu byť viazaný zmluvou sa vyjadruje ratifikáciou ak to ustanovuje sama zmluva, ak sa na tom strany dohodli, ak splnomocnenec podpísal zmluvu s podmienkou ratifikácie a ak táto podmienka vyplýva z plnomocenstva zástupcu štátu

VI) pristúpenie k zmluve

- pristúpením k zmluve rozumieme definitívne prijatie záväznosti zmluvy štátom ktorý sa na rokovaní o nej nezúčastnil a ani ju nepodpísal, pristúpenie sa môže uskutočniť:

a) akcesiou → štát prijíma všetky práva a povinnosti vyplývajúce z nej pôvodným signatárom

b) adhéziou → štát prijíma iba niektoré časti zmluvy alebo len právne zásady v nej obsiahnuté, ide vlastne o akcesiu s výhradami

VII) prijatie (akceptácia) zmluvy

- prijatie zmluvy je zjednodušenou formou ratifikácie alebo pristúpenia k zmluve

- z hľadiska MP je medzi ratifikáciou, pristúpením a prijatím MZ iba terminologický rozdiel

VIII) schválenie zmluvy

- schválenie MZ (aprobácia či konfirmácia) je spravidla zjednodušenou formou ratifikácie

- na platnosť podpísanej zmluvy sa niekedy vyžaduje neskoršie schválenie alebo sa podpisuje s výhradou schválenia

- akt ratifikácie, pristúpenia, prijatia alebo schválenia s účinkami pre ostatné zmluvné štáty sa uskutočňuje tak že príslušné listiny o ratifikácii, pristúpení, prijatí alebo schválení sa navzájom vymenia, uložia u depozitára alebo sa oznámia zmluvným štátom alebo depozitárovi

- dvojstranné zmluvy sa vymieňajú na území tej strany kde bola zmluva podpísaná, o výmene sa spisuje protokol

- mnohostranné zmluvy sa ukladajú u depozitára (u povereného štátu, u skupiny štátov, u medzinárodnej organizácie alebo jej hlavného funkcionára)

  1. Delenie medzinárodných zmlúv

- delenie MZ je možné z viacerých hľadísk

1) podľa počtu zmluvných strán

- dvojstranné MZ (bilaterálne)

- viacstranné MZ (plurilaterálne)

- mnohostranné MZ (multilaterálne)

2) podľa toho kto môže byť účastníkom

- univerzálne MZ (všetky štáty)

- partikulárne MZ (niektoré štáty)

- regionálne MZ (štáty istej zemepisnej oblasti)

3) podľa možnosti pristúpenia ďalších strán

- otvorené MZ (každý môže slobodne pristúpiť)

- polootvorené/polozavreté MZ (iba po súhlase MO alebo zmluvných strán)

- zavreté MZ (nemožno k nim pristúpiť)

4) podľa toho ktorý orgán MZ uzatvára

- prezidentské MZ (najdôležitejšie politické otázky)

- vládne MZ (iné dôležité otázke zahraničnej politiky)

- rezortné MZ (odborné úseky štátnej správy)

5) podľa formy vyhotovenia

- písomné MZ (sú pravidlom)

- ústne MZ (gentlemanské dohody)

6) podľa formy dojednania

- MZ uzavreté v úplnej forme (dojednané ústavou splnomocnenými štátnymi orgánmi, zachytené v jednom zmluvnom dokumente, prebehla autentifikácia a ratifikácia)

- MZ uzavreté v zjednodušenej forme (uzavreté inými štátnymi orgánmi, právna záväznosť je založená na viacerých oddelených právnych dokumentoch)

7) podľa prístupu k nim

- verejné MZ

- tajné MZ

8) podľa obsahovej stránky

- právotvorné MZ (kodifikačné)

- kontraktuálne MZ (ustanovujú osobitné vzájomné práva a povinnosti)

9) podľa predmetu zmluvy

- politické MZ (spolupráca, mier, bezpečnosť)

- hospodárske (ekonomické, technické, kultúrne, sociálne)

10) podľa postavenia zmluvných strán

- rovné MZ (uzatvárajú zvrchované štáty)

- nerovné MZ (vyjadrujú dominanciu jedného alebo viacerých štátov, napr. mierové zmluvy)

11) podľa plnenia

- MZ s jednorazovým plnením (napr. o vytýčení hraníc)

- MZ s opakujúcim sa plnením (napr. o platobnom styku)

12) podľa obdobia používania

- MZ upravujúce mierové vzťahy

- MZ platné počas ozbrojeného konfliktu

13) podľa doby trvania

- krátkodobé MZ (1, 3 alebo 5 rokov)

- dlhodobé MZ (10 a viac rokov)

- časovo neobmedzené MZ (bez obmedzenia)

14) podľa stupňa konečnosti úpravy

- preliminárne MZ (dočasná úprava)

- definitívne MZ (konečná úprava)

  1. Podmienky pre výpoveď alebo odstúpenie od medzinárodnej zmluvy

- platnosť zmluvy alebo zmluva samotná sa skončí spôsobom ktorý predvídala, uplynutím doby, splnením rozväzovacej podmienky, výpoveďou, vystúpením, poklesom počtu signatárov pod určené minimum, splnením zmluvy, dohodou strán o skončení, vyjdením z používania, dojednaním novšej zmluvy, nemožnosťou plnenia, vznikom nového kogentného pravidla, anulovaním, pre podstatnú zmenu okolností, vypovedaním vojnového stavu, prerušením diplomatických stykov, kvôli hrubému porušovaniu zmluvy

- suspendovanie zmluvy je dočasným prerušením jej platnosti a môže k nemu dôjsť iba v súlade s ustanoveniami tejto zmluvy, so súhlasom zmluvných strán a na základe všeobecných ustanovení MP

I) zmluvná strana môže odstúpiť od zmluvy podľa čl. 54 VDoZP v súlade s ustanoveniami tejto zmluvy alebo kedykoľvek so súhlasom všetkých strán po porade s ostatnými zmluvnými štátmi

II) ak zmluva nemá ustanovenie o svojom skončení a ak nepredvída výpoveď alebo odstúpenie nie je možné ju vypovedať alebo od nej vystúpiť okrem prípadov:

a) keď by bolo zistené že bolo úmyslom strán pripustiť možnosť výpovede alebo odstúpenia

b) keď právo zmluvu vypovedať alebo od nej odstúpiť možno vyvodiť z povahy zmluvy

III) hrubé porušenie dvojstrannej zmluvy jednou zo strán oprávňuje druhú stranu k výpovedi zmluvy a skončení jej platnosti

IV) hrubé porušenie mnohostrannej zmluvy jednou zo strán oprávňuje ostatné strany vypovedať zmluvy medzi nimi a štátom porušiteľom alebo skončiť jej platnosť medzi nimi všetkými

V) strana sa môže domáhať nemožnosti plnenia zmluvy ako dôvodu pre odstúpenie od nej ak táto nemožnosť je výsledkom trvalého zmiznutia alebo zničenia predmetu nevyhnutného pre uskutočnenie zmluvy

VI) strana môže odstúpiť od zmluvy ak uplatní klauzulu rebus sic stantibus

  1. Vnútroštátne právo a dodržiavanie medzinárodných zmlúv

- táto problematika je upravená v článku 27 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve v časti týkajúcej sa dodržiavania medzinárodných zmlúv

- „strana sa nemôže dovolávať ustanovení svojho vnútroštátneho práva ako dôvodu pre neplnenie zmluvy“

- znamená to že ustanovenia medzinárodnej zmluvy sú prednejšie ako vnútroštátne právo

- z tohto pravidlo je iba jediná výnimka ktorá je upravená v článku 46

- „skutočnosti, že súhlas štátu byť viazaný zmluvou bol vyjadrený pri porušení niektorého ustanovenia jeho vnútroštátneho práva týkajúceho sa spôsobilosti uzavierať zmluvy, sa štát môže dovolávať ako dôvodu pre prerušenie svojho súhlasu, pokiaľ toto porušenie bolo zjavné a týka sa zvlášť dôležitého pravidla jeho vnútroštátneho práva“

- „porušenie je zjavné, keď je objektívne zrejmé každému štátu, ktorý vo veci postupuje podľa obvyklej praxe a v dobrej viere“

  1. Pojem a štruktúra štátnych orgánov pre medzinárodné styky

Klasifikácia:

a) podľa miesta ich pôsobenia :

1) Vnútroštátne - pôsobia zásadne na území vlastného štátu, pričom vykonávajú aj ďalšie vnútroštátne funkcie(spravidla hlavná náplň ich činnosti). Podľa povahy a významu sa delia  na ústavné a iné orgány.

ústavné – vytvorila ich ústava štátu, sú to najvyššie orgány štátnej moci a správy (hlava štátu, vláda, zákonodarné zbory, ministerstvo zahraničných vecí ), môžu konať bez osobitného plnomocenstva vo všetkých otázkach -zastupiteľská/reprezentatívna povaha.

iné orgány – konajú v mene štátu len vo vymedzených oblastiach a v obmedzenom rozsahu pôsobnosti na základe MZ. (Ministerstvo zdravotníctva, dopravy, spojov, kultúry)

2) Zahraničné – pôsobia na území iného štátu alebo v sídle MO. Podľa rozsahu právomocí rozlišujeme diplomatické a nediplomatické orgány.

Diplomatické – majú právomoc konať za svoj štát v súlade s diplomatickým poslaním orgánu. Ich činnosť upravujú aj diplomatické výsady a imunity. (zastupiteľské úrady, osobitné misie, stále misie pri MO, delegácie na medzinárodných konferenciách )

Nediplomatické – nevykonávajú zásadne politické funkcie, majú obmedzené výsady a imunity (konzulárne orgány, komisári, rôzni agenti).

 

b) podľa trvania právomocí na stále a dočasné

- stále diplomatické orgány – sú poverené trvalo zastupovať štát alebo vykonávať iné  zverené funkcie. (zastupiteľské úrady, stále misie pri MO)

- stále nediplomatické orgány- konzulárne úrady

 

- dočasné diplomatické – poverené len určitými, spravidla časovo obmedzenými právomocami, najmä orgány pôsobiace ad hoc (zástupca štátu pri slávnostných obradoch, ako je vyhlásenie nezávislosti štátu, nástup hlavy štátu do funkcie, korunovácia)

- dočasné nediplomatické – delegácia štátu v oblasti správnych, technických, kultúrnych stykov (komisári medzinárodných výstav)

  1. Hlava štátu

- najvyšší ústavný orgán, ktorému všeobecné MP (čl. 7 Vied. dohovoru o zmluvnom práve z r. 1969) priznáva reprezentatívnu povahu. Má právomoc bez osobitného plnomocenstva zastupovať štát navonok. Pre MP nie je dôležité, či hlavou štátu je jednotlivec alebo kolektívny orgán a ako sa nazýva. Právomoci prezidenta SR upravuje čl. 102 Ústavy SR.

Hlavné právomoci – zastupuje štát navonok, dojednáva a ratifikuje MZ, vysiela a prijíma diplomatických zástupcov (aktívne a pasívne legačné právo), vyhlasuje vojnový stav, uzatvára mierové zmluvy.

Hlave štátu prislúcha konať osobne, ústne a písomne s orgánmi iných štátov. Počas svojho pobytu na území iného štátu požíva výsady a imunity dipl. zástupcov, ktoré zahŕňajú :

- právo na pocty - ak by neboli vzdané je to urážka štátu a nasledovali by odvetné opatrenia

- právo používať vlajku a štátny znak

- právo na osobnú nedotknuteľnosť a bezpečnosť

- slobodu styku s orgánmi svojho štátu-  

- nedotknuteľnosť priestorov

- vyňatie z trestnej a občianskej jurisdikcie štátu pobytu

- oslobodenie od platenia daní a poplatkov

  1. Vláda ako vnútroštátny orgán pre medzinárodné styky

- v jednotlivých štátoch rôzne názvy/ kabinet, rada ministrov/ čo však nie je pre určenie jej právomocí v zahraničných stykoch vôbec rozhodujúce. Má zastupiteľskú povahu, preto jej vyhlásenia zaväzujú štát a jeho orgány. Na čele stojí predseda / premiér, kancelár, min. predseda/, ktorý má právo dojednávať MZ s cudzími vládami, prijímať a poverovať delegátov iných štátov, viesť s nimi bez osobitných plnomocenstiev rozhovory a rokovania bez prítomnosti ministra zahraničných vecí. Zároveň môže vykonávať aj funkciu ministra zahraničných vecí. Činnosť vlády v SR upravuje čl. 119 Ústavy SR :

- vláda rozhoduje o medzinarod. zmluvach, ktorých dojednanie preniesol na vládu prezident

- rozhoduje o zásadných otázkach zahraničnej politiky

- rozhod. o vyslaní ozbrojených síl mimo územia SR na účel humanitárnej pomoci, vojenských cvičení alebo mierových pozorovateľských misií

- rozhod. o vyslaní ozbroj. síl mimo územia SR, ak ide o plnenie záväzkov z medzin. zml.

Počas oficiálnej návštevy na území iného štátu predstaviteľ vlády a členovia vlády požívajú diplomatické výsady a imunity.

  1. Minister zahraničných vecí

- stojí na čele najvyššieho úradu pre ZH veci, je štátny funkcionár a všeobecné MP mu priznáva zastupiteľskú povahu v bežných medzinárodných stykoch. Medzinárodná obyčaj mu priznáva právo na osobné rozhovory a styky so zástupcami iných štátov, právo dojednávať MZ, najmä formou výmeny nót, gentlemanských dohôd. Úradné styky s diplomatickými osobami iných štátov upravuje vnútorné zákonodarstvo každého štátu, zásadne len minister ZV má právo s nimi rokovať a tieto osoby sú povinné pri plnení svojich úloh sa naňho obracať. Jeho právomoci vymedzuje ústava, ďalšie zákony a nariadenia. Patria sem –

- vykonáva zahr. politiku podľa všeobecných zásad, v rámci ktorých udržuje styky so stálymi dipl. zástupcami i predstaviteľmi iných štátov

- riadi zast. úrady štátu v zahraničí vrátane osobitných misií, stálych misií pri MO, delegácií na medzinárodných konferenciách

- spolupôsobí pri činnosti iných ústavných orgánov, predkladá správy, rôzne návrhy a odporúčania príslušným orgánom

- chráni záujmy štátu a jeho občanov v zahraničí

 

  1. Čo je to zahraničná služba štátu

-je plnenie úloh štátnej správy alebo vykonávanie štátnych záležitostí a vykonávanie práce vo verejnom záujme v štáte alebo v cudzine -zahraničná  politika štátu k ostatným štátom a medzinárodným organizáciám najmä v oblasti – politickej, bezpečnostnej, obrannej, hospodárskej, konzulárnej, vízovej, ochrany práv a záujmov štátu a jeho občanov v zahraničí, správa majetku štátu v zahraničí, koordinácia prípravy a vnútroštátneho prerokúvania, uzatvárania, vyhlasovania a vykonávania medzinárodných zmlúv

- je to štátna služba v štátozamestnaneckom pomere alebo ako verejná služba v pracovnom pomere

-zahraničná služba štátnych zamestnancov a zamestnancov vo verejnej službe sa vykonáva v služobnom úrade – MZV

-vnútorná zahraničná služba: vykonáva sa v sídle ministerstva (BA)

-vonkajšia zahraničná služba: vykonáva sa na zastupiteľskom úrade, ktorý ke súdlom služobného úradu v sudzine

-diplomatická a konzulárna činnosť, (honorárny konzul nie je zahraničná služba)

  1. Diplomatické a služobné pasy

Diplomatický pas: vydáva MZV – prezidentovi, poslancovi, členovi vlády, štátnemu tajomníkovi, predsedovi a podpredsedovi NS, generálnemu prokurátorovi, riaditeľovi SIS, diplomatickému zamestnancovi v diplomatickej misií alebo na konzulárnom úrade a jeho manželke, ich deťom do 18r. a diplomatickému zamestnancovi MZV, guvernérovi a jeho zástupcovi NBS, členovi prezidentskej alebo parlamentnej, vládnej delegácie na základe rozhodnutia, alebo vo výnimočných prípadoch aj inému občanovi, ktorý bude v zahraničí plniť diplomatické úlohy

-vydáva sa na čas výkonu funkcie, alebo na čas nevyhnutný na splnenie určených úloh

Služobný pas: - vydáva MZV – ostatným ústredným činiteľom, ktorým sa nevydáva diplomatický pas – vedúci kancelárie prezidenta, NR, námestník generálneho prokurátora, vedúcemu úradu vlády, zamestnancovi na zastupiteľskom úrade, jeho manželke a deťom do 18 r. – vydáva sa na čas výkonu funkcie – tak isto ako diplom. pas

  1. Pojem diplomatických funkcií

Diplomatická hodnosť?

- je vyjadrením kariérneho postavenia diplomatického zamestnanca, udeľuje sa alebo prepožičiava

-možno ju znížiť alebo odobrať z dôvodu závažného služobného previnenia

-zachováva sa aj počas výkonu vnútornej zahraničnej služby

-veľvyslanec – po odchode do dôchodku sa mu táto hodnosť ponecháva

Diplomatické hodnosti v zahraničnej službe sú:

-atašé

-tretí, druhý, prvý tajomník

-radca,  radca – vyslanec

-veľvyslanec

diplomatický zamestnanec v prípravnej štátnej službe je do udelenia diplomatickej hodnosti atašé čakateľ diplomatickej služby

  1. Funkcie diplomatickej misie

-zastupovať vysielajúci štát v štáte prijímajúcom

-chrániť záujmy vysielajúceho štátu a jeho príslušníkov v štáte prijímajúcom v rozsahu

dovolenom medzinárodným

-viesť rokovania s vládou prijímajúceho štátu

-zisťovať všetkými zákonnými prostriedkami podmienky a vývoj v prijímajúcom štáte a podávať o nich správy vláde vysielajúceho štátu

-podporovať priateľské vzťahy medzi vysielajúcim a prijímajúcim štátom a rozvíjať ich hospodárske, kultúrne a vedecké styky

-môže vykonávať aj konzulárne a obchodné funkcie (vytvárajú si obchodné oddelenia)

  1. Poverovacie listiny

-hlava diplomatického zastupiteľstva pri nástupe do funkcie vedúceho dostane poverovacie listiny od hlavy vysielajúceho štátu – je to doklad o vymenovaní do tejto funkcie

-nimi je osoba– šéf misie poverená vysielajúcim štátom, aby vykonávala povinnosti spojené s touto funkciou

-v príjimajúcom štáte odovzdá tieto poverovcie listiny na slávnostnom ceremoniáli hlave prijímajúceho štátu – deň odovzdania poverovacích listín hlave štátu je dňom začatia ancienity diplomata – služobnej doby výkonu funkcie šéfa diplomatickej misie

  1. Proces vymenovania a prijatia šéfa diplomatickej misie

- diplomatické právo vytvorilo zásadu, že k osobe veľvyslanca alebo vyslanca sa vyjadruje prijímajúci štát, tzn. Že s prijatím tejto osoby sa vyslovuje súhlas, ktorý sa nazýva agrément. Podľa čl. 4 VDDS prijímajúci štát nie je povinný oznámiť vysielajúcemu štátu dôvody, pre ktoré agrément odmietol udeliť.

- dipl. zastupiteľstvo má sídlo spravidla v hlavnom meste štátu, kde má sídla aj hlava štátu a vláda

- hlava diplomatického zastupiteľstva pri nástupe do funkcie vedúceho dostane poverovacie listiny od hlavy vysielajúceho štátu. Tieto sú dokladom jeho vymenovania do funkcie. Deň odovzdania poverovacích listín hlave štátu je dnom začatia ancienity diplomata, t.j. služobnej doby výkonu funkcie.

- dva alebo viaceré štáty môžu poveriť tú istú osobu ako šéfa misie v inom štáte, ak prijímajúci štát nepodá námietky

  1. Čo je to žiadosť agrément

-schválenie diplomatického zástupcu vládou, u ktorej má byť akreditovaný – pred jeho vymenovaním

-vysielajúci štát musí zabezpečiť, že prijímajúci štát udelil agrément osobe, ktorú zamýšľa poveriť ako šéfa misie v tomto štáte

-prijímajúci štát nie je povinný oznámiť dôvody vysielajúcemu štátu, pre ktoré agrément odmietol udeliť

  1. Doyen diplomatického zboru

-existencia pojmu diplomatický zbor v prvom rade je podmienená príčinami protokolárneho charakteru – plní ceremoniálne funkcie – slávnostné príležitosti

-služobne najstarší člen diplomatického alebo konzulárneho zboru, ktorého je hovorcom

  1. Diplomatický zbor v užšom zmysle

-zbor vedúcich diplomatických misií, akreditovaných v danom štáte

  1. Diplomatický zbor v širšom zmysle

- zbor členov diplomatického personálu cudzích diplomatických misií v danom štáte a členov ich rodín

  1. Persona non grata

-prijímajúci štát môže kedykoľvek a bez povinnosti uviesť dôvody pre svoje rozhodnutie oznámiť vysielajúcemu štátu, že šéf misie alebo ktorýkoľvek člen diplomatického personálu je persona non grata, alebo že ktorýkoľvek iný člen personálu misie je neprijateľný – v takomto prípade vysielajúci štát podľa okolností buď osobu odvolá, alebo ukončí jej funkciu na misii. Osoba môže byť vyhlásená za non grata alebo za neprijateľnú, predtým než vstúpila na územie prijímajúceho štátu

-ak vysielajúci štát odmietne alebo opomenie v rozumnom čase vyhovieť povinnosti vyššie uvedenej, prijímajúci štát môže odmietnuť uznať dotyčnú osobu za člena misie.

  1. Šéf diplomatickej misie

"šéf misie" je osoba poverená vysielajúcim štátom, aby vykonávala povinnosti spojené s touto funkciou; Šéfovia misií sú rozdelení do troch tried, a to: -veľvyslanci alebo nuncovia poverení u hláv štátov a iní šéfovia misií rovnocennej hodnosti; -vyslanci, ministri a internuncovia poverení u hláv štátov; -chargés ďaffaires poverení u ministrov zahraničných vecí. Štáty sa dohodnú o triede, ku ktorej budú patriť šéfovia ich misií. Ak je miesto šéfa misie uprázdnené alebo ak šéf misie nemôže vykonávať svoje funkcie, bude ako šéf misie dočasne vystupovať chargé ďaffaires ad interim. Meno chargé ďaffaires ad interim bude notifikovať buď šéf misie alebo v prípade, že tak nemôže urobiť, ministerstvo zahraničných vecí vysielajúceho štátu ministerstvu zahraničných vecí prijímajúceho štátu alebo takému inému ministerstvu, na ktorom sa možno dohodnúť.

  1. Členovia administratívno-technického personálu diplomatickej misie

-rozumejú sa členovia personálu misie, ktorí sú zamestnaní v administratívnych alebo technických službách misie

  1. Diplomatické imunity a výsady

- výsada znamená poskytnutie takého práva aké nemajú bežní obyvatelia a imunita znamená vyňatie z právomoci súdov a úradov

- Viedenský dohovor o diplomatických stykoch z roku 1961 rozoznáva tieto výsady a imunity:

(1) výsady a imunity diplomatického zastupiteľstva

a) právo používať vlajku a štátny znak vysielajúceho štátu (na budovách, v miestnostiach, dopravných prostriedkoch)

b) nedotknuteľnosť miestností zastupiteľstva (budovy a pozemky k nim prislúchajúce, archívy a dokumenty)

c) sloboda komunikácie zastupiteľstva so svojou vládou, ostatnými zastupiteľstvami a konzulátmi (telegraf, telefón, rádiové stanice, kódované a šifrované správy, diplomatickí kuriéri, nedotknuteľnosť úradnej korešpondencie a batožiny)

d) oslobodenie od platenia daní a poplatkov (okrem poplatkov za služby dodávateľom)

e) oslobodenie od platenia colných poplatkov (na predmety dovezené pre potreby zastupiteľstva)

(2) výsady a imunity diplomatických zástupcov a ich rodinných príslušníkov

a) osobná nedotknuteľnosť (nesmie byť zadržaný alebo zatknutý)

b) nedotknuteľnosť súkromnej rezidencie (ochrana budovy, majetku a písomností v nej)

c) vyňatie z trestnej, správnej a civilnej jurisdikcie (okrem žaloby na súkromnú nehnuteľnosť, súkromnej žaloby o dedičstvo, súkromná žaloba na obchodnú činnosť ktorú vykonáva popri diplomatickej činnosti)

d) vyňatie z ustanovení o sociálnom zabezpečení

e) oslobodenie od platenia všetkých daní a poplatkov bez ohľadu na druh

f) oslobodenie od plnenia všetkých osobných, verejných či vojenských povinností

g) oslobodenie od platenia colných poplatkov (na predmety osobnej potreby)

h) sloboda pohybu na území prijímajúceho štátu (okrem miest kde je vstup zakázaný z dôvodu štátnej bezpečnosti)

- diplomatický zástupca požíva výsady a imunity od okamihu vstupu na územie prijímajúceho štátu a končia mu okamihom opustenia

  1. Imunity a výsady diplomatickej misie

-právo používať vlajku a štátny znak vysielajúceho štátu

-nedotknuteľnosť miestností diplomatickej misie

-imunita majetku a dopravných prostriedkov, písomnosti a archívy

-fiskálna imunita

-právo na slobodné spojenie misie so svojimi ústrednými a inými zastupiteľskými orgánmi svojho štátu

-colné výsady

-oslobodenie od daní a poplatkov

  1. Imunity a výsady členov diplomatického personálu

-nedotknuteľnosť osoby, obydlia, majetku – súkromnej rezidencie

-plná imunita trestnej , správnej a civilnej jurisdikcie štátu pobytu

-sloboda pohybu na území štátu pobytu

-vyňatie s civilnej a správnej jurisdikcie s výnimkou prípadov kde ide o:

a)vecnú žalobu týkajúcu sa súkromnej nehnuteľnosti na území prijímajúceho štátu – ak ju nevlastní na účely misie

b)žalobou týkajúcou sa dedičstva, v ktorom je diplomatický zástupca ako súkromná osoba a nie je splnomocnenec vysielajúceho štátu vykonávateľom poslednej vôle, správcom dedičstva, dedičom alebo odkazovníkom

c)žalobu, týkajúcu sa akéhokoľvek slobodného povolania alebo obchodnej činnosti, ktorú diplomatický zástupca vykonáva v prijímajúcom štáte popri svojich úradných funkciách

-diplomatický zástupca nie je povinný vypovedať ako svedok, nepodieha exekučným opatreniam, je oslobodený od všetkých osobných alebo vecných, celoštátnych, oblastných alebo miestnych daní a dávok – výnimky: nepriame dane, dane a dávky zo súkromných nehnuteľností, daní a dávok zo súkromných príjmov

  1. Inštitút diplomatického kuriéra, diplomatická pošta

Diplomatická pošta:

-jedným z najrozšírenejších typov spojenia diplomatickej misie so svojim ústredím a inými misiami

-doručovanie – diplomatickými kuriérmi stálymi a ad hoc

  1. Pojem diplomatického práva medzinárodných organizácií

Zvýšená účasť medzinárodných organizácií v medzinárodných stykoch viedla k tomu, že štáty, čím ďalej, tým viac hľadajú trvalé kontakty s medzinárodnými organizáciami – najmä všeobecnej politickej a hospodárskej povahy

V určitej etape spolupráce v rámci medzinárodného spoločenstva nebola medzi štátmi možná efektívna bilaterálna spolupráca, multilaterálna bez jej inštitucionalizácie – stalo sa tak v priebehu 20 storočia.

Jedným z prostriedkov udržiavania takýchto kontaktov je aj zriaďovanie stálych misií pri medzinárodných organizáciach, ktoré považujeme za zahraničné orgány pre medzinárodné styky

-funkciu plnia delegácia na zasadnutiach rôznych orgánov medzinárodných organizácií a na medzinárodných konferenciách

  1. Pramene diplomatického práva medzinárodných organizácií

-Postavenie stálych misií pri medzinárodných organizáciach upravuje VD o zastúpení štátov v ich stykoch s medzinárodnými organizáciami univerzálnej povahy 1975

- Dohovor o výsadách a imunitách OSN

-Dohovor o výssadách a imunitách špecializovaných organizácií 1947

  1. Hostiteľský štát

-je to štát v ktorom sa koná medzinárodná konferencia, zasadnutie, summit –

-je potrebný jeho súhlas na konanie konferencie

-je povinný poskytnúť orgánom konferencie a zástupcom zúčastnených štátov potrebnú pomoc – vhodné konferenčné miestnosti, pomáha pri ubytovaní delegátov, zabezpečuje potrebné technické pomôcky a personál

-orgány konferencie a oficiálni zástupcovia štátov používajú na území hostiteľského štátu výsady a imunity potrebné na nerušený výkon svojich funkcii, spravidla v rozsahu diplomatických výsad a imunít

  1. Osobitné misie

-sú súčasťou diplomacie, forma realizácie základného práva na styky, na realizáciu vonkajších vzťahov, ktorá prináleží každému suverénnemu štátu

- prerokúvajú otázky, ktoré spravidla nemôžu riešiť dipl. zast. Používali sa v prvej i druhej svetovej vojne a využívajú sa aj v súčasnosti. Osobitná misia má dočasný charakter a plní konkrétnu úlohu. Na jej vyslanie je spravidla potrebná dohoda medzi vysielajúcim a prijímajúcim štátom. VZ OSN sa pokúsil o kodifikáciu pravidiel pre osobitné misie v Dohovore o osobitných misiách 1969, ktorý doteraz nenadobudol medzinárodnú platnosť. Hlavným cieľom Dohovoru je, aby sa ustanovenia VDDS 1961 vzťahovali aj na osobitné misie a ich personál.

Tento dohovor zakotvil najmä tieto pravidlá:

-osobitná misia je poverená splniť konkrétnu úlohu. Prijímajúci aj vysielajúci štát dohodnú rozsah tejto činnosti ako aj jej cieľ

-nie je na prekážku postavenia osobitnej misie, ak svoju úlohu plní v 2 alebo viacerých štátoch

-pre vedúceho osobitnej misie sa nevyžaduje agrement. Vysielajúci štát je povinný vopred informovať prijímajúci štát o členoch  a príchode osobitnej misie. Prijímajúci štát môže bez odôvodnenia odmietnuť prijatie osobitnej misie a člena vyhlásiť za personu non grata.

- osobitná misia sa člení na dipl. personál, administratívny a technický personál, služobný personál. Každý personál má iný rozsah dipl. výsad a imunít. Osobitná misia začína svoju činnosť okamihom, keď nadviaže styk s ministerstvom zahraničných vecí alebo s iným dohodnutým orgánom prijímajúceho štátu. Táto činnosť končí dohodou zúčastnených strán, splnením úloh, uplynutím lehoty, skončením alebo odvolaním osobitnej misie vysielajúcim štátom.

- členovia osobitnej misie v podstate požívajú výsady a imunity aké poskytuje VDDS členom dipl. zastupiteľstiev

  1. Stále misie pri medzinárodných organizáciách

- stále misie pri MO a delegácie na medzinárodných konferenciách považujeme za zahraničné orgány štátu pre medzinárodné styky

- za kodifikáciu pravidiel MP týkajúcich sa postavenia stálych misií pokladáme Viedenský dohovor o zastúpení štátov v stykoch s medzinárodnými organizáciami univerzálnej povahy z roku 1975

- za stálu misiu sa považuje úrad s trvalým sídlom v mieste sídla MO

- stála misia najmä zastupuje vysielajúci štát v MO, rokuje s MO, informuje svoju vládu o činnosti MO a spolupracuje s ostatnými štátmi na plnení cieľov a zásad MO

- stála misia má podobnú štruktúru ako diplomatická, na čele je vedúci misie s hodnosťou veľvyslanca, je tvorená diplomatickým, správnym, technickým a služobným personálom

- vedúceho stálej misie vysielajúci štát poveruje, ostatných členov vymenúva → jedna osoba môže byť akreditovaná aj pre viac MO

- členovia stálej misie majú diplomatické imunity a výsady, vyňatie z jurisdikcie (trestnej, správnej, civilnej) sa však vzťahuje len na veci vyplývajúce z ich úradnej činnosti

  1. Výsady a imunity členov osobitných misií

-používajú výsady a imunity, aké im poskytuje Viedenský dohovor o diplomatických stykoch členom diplomatických zastupiteľstiev

-imunita miestností môže byť obmedzená

-pri menovaní šéfa osobitnej misie nie je potrebné prijatie agrémentu

  1. Pojem konzulárneho práva

-ako súhrn právnych noriem, regulujúcich činnosť konzulárnych úradov, členov ich presonálu a vymedzujúcich ich status, funkcie, práva a povinnosti

  1. Konzulárny úrad, konzulárny obvod

Konzulárny úrad:

-zahraničný orgán štátu, zriadený na území druhého štátu na ochranu záujmov vysielajúceho štátu a jeho občanov ako i p.o. a na plnenie určitých správnych, hospodárskych a občiansko-právnych záležitostí

-sú štátne orgány pre zahraničné styky v cudzích štátoch, určené na udržovanie konzulárnych stykov

-postavenie upravuje VD o konzulárnych stykoch z roku 1963

Rozlišujeme 4 rangy úradov: VDoKS

-generálny konzul

-konzul

-vicekonzul

-konzulárny tajomník

Sídlo konzulárneho úradu, jeho triedenie a konzulárny obvod určuje vysielajúci štát no schvaľuje ho prijímajúci štát

  1. Funkcie konzulárneho úradu

-chráni záujmy vysielajúceho štátu a jeho občanov v prijímajúcom štáte v rozsahu dovolenom medzinárodným právom

-podporuje rozvoj obchodných, hospodárskych, kultúrnych a vedeckých stykov medzi vysielajúcim a prijímajúcim štátom

-zisťuje zákonnými prostriedkami stav a vývoj obchodného, hospodárskeho, kultúrneho, vedeckého života v prijímajúcom štáte, podáva o tom správy vláde vysielajúceho štátu a poskytuje potrebné informácie zainteresovaným osobám a podnikom zahraničného obchodu a dopravy v cudzine

.vydáva cestovné pasy občanom vysielajúceho štátu a víza osobám, ktoré chcú cestovať do vysielajúceho štátu

-poskytuje pomoc a podporu občanom vysielajúceho štátu

-plní funkcie notára a civilného matrikára

-chráni záujmy občanov vysielajúceho štátu – dedenie, úmrtie, ochrana maloletých,

-zastupuje osoby vysielajúceho štátu – pred súdmi, inými orgánmi – ak nie sú sa schopní ujať obhajoby

-doručuje súdne a mimosúdne dokumenty, vybavuje dožiadanie, poverenie na uskutočnenie výsluchu pre súdy vysielajúceho štátu

-vykonáva dozor a inšpekciu nad lietadlami a loďami registrovanými vo vysielajúcom štáte, a aj nad ich posádkami

-poskytuje pomoc zmieneným lodiam, lietadlám – ich posádkam – prijíma od nich hlásenia o plavbe lodi, kontrole a evidovaní lodných dokumentov, vyšetrovanie nehôd, riešenie sporov medzi kapitánom, dôstojníkmi, námorníkmi

  1. Exeqatur

-k osobe vedúceho konzulárneho úradu sa vyjadruje prijímajúci štát vo forme súhlasu

-vedúcu konzulárneho úradu dostáva dokument, ktorý je právnym titulom na vykonávanie funkcie – konzulský patent

-spravidla sa zapisuje do konzulského patentu – tam sa zaznamenávajú – meno vedúceho konzulárneho úradu, druh a trieda konzulárneho úradu, konzulárny obvod a sídlo konzulárneho úradu

-prijímajúci štát nemusí uviesť dôvody, keď odmietne exquatur

-konzulárny úradník môže ak s tým prijímajúci štát súhlasí vykonávať funkcie aj pre dva a viac štátov – spravidla ich vykonávajú honorárni konzuly

  1. Konzulárne oddelenie diplomatických misií

Konzuli môžu byť zaradení aj na konzulárne oddelenie diplomatických misií – na ich čele je vedúci s hodnosťou konzula – vedúci nepotrebuje konzulský patent ani exquator a v styku s orgánmi prijímajúceho štátu vystupuje ako pracovník diplomatického zastupiteľstva

  1. Výsady a imunity konzulárneho úradu

-právo používať štátnu vlajku na budovách a dopravných prostriedkov – na služobné účely

-nedotknuteľnosť konzulárnych miestností - absolútna, archívov, dokumentov

konzul – je podriadený jurisdikcií prijímajúceho štátu v trestných a občiansko-právnych veciach, no používa imunitu vo veciach  svojho úradného výkonu

-sloboda komunikácie s domovským štátom, daňové oslobodenie konzulárnych miestností, oslobodenie od colných poplatkov za predmety potrebné pre konzulárny úrad

-konzulárne dohody – obmedzujú trestnú právomoc proti konzulom – ťažké tč

-súd prijímajúceho štátu môže konzula predvolať ako svedka – ale predvolanie nesmie obsahovať klauzulu o nútenom predvedení v prípade neuposlúchnutia  - niektoré konzulárne dohody výslovne zakazujú predvolanie konzula ako svedka

  1. Výsady a imunity konzulárneho personálu

-osobná nedotknuteľnosť konzulárnych úradníkov a zamestnancov

-vyňatie z trestnej, civilnej, správnej jurisdikcii prijímajúceho štátu – iba ak ide o úkony, svedecká výpoveď

  1. Honorárny konzul

-konzulárny úradník môže ak s tým prijímajúci štát súhlasí vykonávať funkcie aj pre dva a viac štátov

-vymenúva ho štát z radov miestneho obyvateľstva. Kandidáti na tieto posty sú zväčša vplyvné a významné osobnosti z radov domácich predstaviteľov hospodárskych, pol., obchod., spoločen. a kult. kruhov, ktorí majú osobne motivovaní priateľský vzťah k vysielajúcej krajine. Ak chce niekt. krajina vymenovať osobu za honor. konzula, musí to oznámiť MZV. Nie sú štátnymi úradníkmi vysielajúceho štátu, ale vykonávajú svoju úlohu ako čestnú funkciu. Nemá také právomoci ako konzul, má ich zúžené, dotýkajú sa len vízových a obchodných otázok. Aj výsady a imunity má v porovnaní s konzul. úradníkom zúžené s prihliadnutím na to, že honorárni konzuli nevykonávajú svoje poslanie ako profesiu a sú spravidla občanmi prijímajúceho štátu. Imunitu má len v súvislosti s výkonom práce a ochrana sa vzťahuje iba na priestor, kde má konzulárnu agendu.Za vykonanú prácu dostáva odmenu z poplatkov za víza. Môže byť aj viac honor. konzulov v 1 krajine.

  1. Medzinárodné konferencie

zhromaždenie zástupcov jednotlivých štátov, ktorí sú splnomocnení prerokovať a prípadne aj rozhodnúť o určitých aktuálnych otázkach spoločného záujmu

-rozlišujeme – mierovú, politické, odborné, diplomatické(za účelom dojednávania kodifikačných dohovorov o rôznych otázkach medzinárodného práva)

-štát spravidla vysiela delegáciu na zasadnutie niektorého orgánu medzinárodnej organizácie s cieľom, aby sa v jeho mene zúčastnila rokovania tohto orgánu – obdobne postupuje vysielajúci štát v súvislosti s delegáciami, ktoré sa zúčastňujú na medzinárodných konferenciách zvolaných z rozhodnutia medzinárodných organizácií – vysielajúci štát pri takomto vysielaní svojej delegácie rešpektuje aj pravidlá medzinárodných organizácií

-pri vymenovaní členov takejto delegácie nie je viazaný nijakým pravidlom, počet členov delegácie zodpovedá rozumnej a normálnej miere, funkcii orgánu alebo predmetu rokovania konferencie a podmienkam hostiteľského štátu.

-vedúci delegácie sa na zasadnutí orgánu alebo medzinárodnej konferencie prezentuje poverovacími listinami, ktoré môže vydať hlava štátu, predseda vlády, minister zahraničných vecí alebo iný na to poverený štátny orgán

-vedúci a členovia delegácie požívajú výsady a imunity, zodpovedajúce ich zatriedeniu v príslušnom personáli s určitými obmedzeniami

-medzinárodné organizácie a konferencie sú povinné urobiť opatrenia, aby delegácie vysielajúceho štátu pri plnení svojich funkcií požívali výsady a imunity

  1. Pojem medzinárodné organizácie

-sú združenia štátov, ktoré na základe právneho aktu, ktorým boli zriadené,

-majú vlastné orgány a vykonávajú trvalé úlohy, uložené im členskými štátmi.

-Vznikajú na základe medz. zmluvy, ktorá je zároveň zakladajúcou listinou.

-majú odvodenú právnu subjektivitu

-medzinárodná zmluva, ktorou zúčastnené štáty zriaďujú medzinárodnú organizáciu má povahu zakladajúceho štatútu – v ktorom spravidla je ustanovené, že nebudú zasahovať do vnútorných záležitostí členských štátov

-orgány medzinárodných organizácií nesmú zásadne konať o hospodárskom a spoločenskom zriadení toho-ktorého členského štátu alebo o jeho štátnej štruktúre – zákaz nie je absolútny – niektoré výnimky – násilné udržiavanie koloniálneho zriadenia, uskutočnenie a rozpútanie agresívnych aktov voči inému štátu

-členské štáty udržiavajú svoje styky s univerzálnymi a inými medzinárodnými organizáciami pomocou stálej misie, stáleho zástupcu pri organizácií alebo prostredníctvom svojho diplomatického zástupcu v sídle organizácie(SR-OSN v New Yorku, Viedni, ženeve, pri Unesco v Paríži, RE v Štrasburgu, NATO a EU v Bruseli)

  1. Štruktúra medzinárodných organizácií

Hlavné orgány:

-zhromaždenie zástupcov všetkých členských štátov (assembly) – vrcholný orgán – valné zhromaždenie, generálna konferencia alebo kongres – prijíma nových členov, rozhoduje o najzávažnejších otázkach organizácie, volí členov orgánov, schvaľuje rozpočet a mení štatút – schádza sa spravidla raz za rok, alebo v dlhších intervaloch – podľa povahy a intenzity činnosti organizácie.

Každý členský štát má jeden hlas -vynimka Medzinárodná organizácia práce –každý člen má 4 hlasy, a medzinárodné hospodárske a finančné organizácie – vážené hlasy.

Princíp väčšinového hlasovania, alebo pri niektorých otázkach jednomyselné hlasovanie

-výbor alebo radu zloženú z obmedzeného počtu volených členov (committe)

Pôsobia medzi pravidelnými zasadaniami zhromaždenia

Hlavná úloha – realizácia rozhodnutí zhromaždenia, plnia bežné aktuálne úlohy

Bezpečnostná Rada OSN

Je to výkonný orgán zaisťujúci fungovanie organizácie podľa smerníc zhromaždenia, predkladá správy o svojej činnosti, udržiava styky s členskými štátmi a inými MO a dozerá na sekretariát

Každý člen výkonného orgánu má spravidla jeden hlas, uznášajú sa spravidla väčšinou, niektoré jednomyselne, výnimočne sa kombinujú obe metódy hlasovania

-sekretariát vedený generálnym tajomníkom alebo riaditeľom

Vybavuje bežnú administratívnu agendu, zbiera a triedi informácie z oblasti činnosti organizácie, podľa zamerania, potrieb organizácie má niekoľko desiatok až niekoľko tisíc zamestnancov

Vedúceho menuje zhromaždenie alebo výkonný orgán, zastupuje MO vo vzťahoch s členskými štátmi alebo inými MO

Okrem toho sa môžu zriaďovať aj ďalšie hlavné orgány alebo pomocné orgány – viac výborov alebo rád –Hospodárska a sociálna rada, Poručenská rada OSN –subsidiari organs

  1. Povaha uznesení medzinárodných organizácií

Uznesenia adresované členským štátom – rezolúcie, deklarácie, rozhodnutia, odporúčania – majú spravidla povahu právne nezáväzných dokumentov pre členov s výnimkou integračných organizácií – EU

Uznesenia, ktoré sa týkajú vnútorného života organizácie – rozhodnutie o schválení programu, rozpočtu (budget), určenie výšky členských príspevkov (contribution), voľba a menovanie funkcionárov do rôznych orgánov alebo prijatie nových členov (admisions of new menbers) sú naopak pre všetkých členov záväzné, i keď boli prijaté 2/3 väčšinou

  1. Výsady a imunity medzinárodných organizácií a ich zamestnancov

-aby mohli nerušene plniť svoje funkcie používajú výsady a imunity obdobne ako ich používajú štátne orgány pôsobiace v zahraničí

- všeobecne bývajú zakotvené v zakladajúcich štatútoch – podrobnejšie upravené v mnohostranných dohodách o výsadách a imunitách konkrétnej organizácie alebo skupiny organizácií na území členských štátov a jednak v dvojstranných dohodách o sídle MO – rokuje o nich štát, na ktorého území sa organizácia nachádza – Dohovor o výsadách a imunitách OSN 1946

-spravidla sú oprávnené:

uzatvárať určité druhy zmlúv a členskými a nečlenskými štátmi a MO

nadobúdať hmotný a nehmotný majetok

vystupovať pred súdmi členských štátov

-budovy, miestnosti, archívy a písomnosti MO sa považujú za nedotknuté

-majetok, fondy a pohľadávky MO – súdna imunita

-daňové a colné imunity pre veci určené na ich spotrebu

-pri úradnom spojení v poštovom a telegrafnom styku používajú výhody podobné ako u diplomatických misiách

zamestnanci MO:

-priznané rôzne výsady a imunity v závislosti od ich funkcie a pracovného zaradenia

-generálni tajomníci riaditelia, námestníci požívajú plné diplomatické imunity

-zamestnanci vyšších kategórií – súdna, obmedzená daňová, colná a správna imunita

-ostatní pracovníci . imunita iba za činy súvisiace s výkonom ich funkcie

  1. Organizácia spojených národov

-prvá svetová organizácia kolektívnej bezpečnosti – Spoločnosť Národov -sídlila v Ženeve -svoju činnosť začala 1920 – svoju činnosť skončila 1946 – jej budovy a majetok prešli na OSN

OSN – založená v roku 1945 – ustanovujúca konferencia v San Franciscu 25-26.6. za účasti 50 štátov

-prerokovala návrhy veľmocí z Dumarton Oask a z Jaltskej konferencie a po ich podstatnom doplnení prijala text charty – táto vstúpila do platnosti 24.10.1945 – splnila sa podmienka jej vstupu do platnosti a to uloženie ratifikačných listín všetkými 5 5 veľmocami a väčšinou ostatných signatárskych štátov

-faktickú činnosť začala 20.1.1946 na prvom zasadnutí VZ OSN, ktoré ustanovilo ostatné orgány – BZ OSN a vyriešilo základné otázky vnútorného života organizácie

  1. Ciele a zásady OSN

-preambula a čl. 1 charty

-uchrániť budúce pokolenie pred svetovou vojnou, pestovať znášanlivosť a žiť v mieri ako dobrí susedia, zjednotiť svoje sily a udržať medzinárodný mier a bezpečnosť a uskutočniť kolektívne opatrenia ako i vhodné kroky na posilnenie svetového mieru, prijať zásady a zaviesť metódy zaisťujúce, že ozbrojené sily nebudú inak ako v spoločnom záujme

-rozvíjať medzi národmi priateľské vzťahy, založené na úcte k zásade rovnoprávnosti a sebaurčenia národov

-uskutočňovať medzinárodnú spoluprácu, hospodársku, sociálnu, kultúrnu a humanitárnu, podporovať sociálny pokrok a zlepšovať životnú úroveň vo väčšej slobode

-podporovať úctu k ľp a zs

-čl. 2 charty – zásady zvrchovanej rovnosti, poctivého plnenia členov OSN záväzkov prevzatých podľa charty, mierového urovnávania sporov medzi členskými štátmi, vystríhania sa hrozby silou alebo použitia sily prti inému štátu

-povinná účasť členov na akciách OSN, nezasahovanie do vnútorných záležitostí

-členom OSN – iba štát - zvrchovaný, mierumilovný, ochotný a spôsobilý plniť záväzky vyplývajúce z charty OSN – nových členov prijíma VZ OSN na odporučenie BR OSN

  1. Valné zhromaždenie OSN

General Assembly –GA:

-tvoria ho všetky členské štáty – každý má jeden hlas, schádzajú sa v pravidelných zasadnutiach raz ročne, výnimočne i viac krát

Právomoc:

- široká – konanie o všetkých otázkach v rámci charty – vynimka ak sa zaoberá otázkou BR

- udržanie medzinárodného mieru a bezpečnosti, regulácie zbrojenia a odzbrojenia, odstránenie kolonializmu, rozvoj medzinárodnej hospodárskej, sociálnej, kultúrnej spolupráce, technickej pomoci rozvojovým krajinám....

-ku všetkým otázkam prijíma odporúčania, rezolúcie, ktoré nie sú pre členov záväzné – majú však značnú morálnu a politickú váhu

-prijíma a schvaľuje deklarácie

-prerokúva a schvaľuje a robí odporúčania k výročným správam jednotlivých orgánov OSN

-volí nestálych členov BR a členov HSR

-spolu s BR volí sudcov MSD

-na odporúčanie BR menuje generálneho tajomníka OSN

-schvaľuje rozpočet organizácie, stanovuje príspevkové kvóty, kontroluje hospodárenie

-člena ktorý sústavne porušuje zásady charty môže vylúčiť

-uznáša sa 2/3 väčšinou a jednoduchou väčšinou prítomných a hlasujúcich členov

VZ zriaďuje niekoľko pomocných orgánov, výborov, komisií, inštitúcií a programov

  1. Bezpečnostná rada OSN

Security Council – SC:

-má prvotnú zodpovednosť za udržanie medzinárodného mieru a bezpečnosti

-je organizovaná ako malý, efektívny a pohotový orgán, vybavený rozsiahlou zvláštnou právomocou, ktorá má zabezpečiť rýchlu a účinnú akciu OSN

-má 15 členov – 5 stálych(CCCP, FR,Rusko,USA, VB) a 10 nestálych volených na dvojročné funkčné obdobie

-základné poslanie – prerokúvať medzinárodné spory a situácie, ktorých ďalšie trvanie by mohlo ohroziť mier – ak dôjde k ohrozeniu – môže rozhodnúť o nevojenských alebo vojenských akciách proti porušiteľovi – povinnosť členov zúčastniť sa na ozbrojených konkrétnych akciách by mala byť konkretizovaná vo zvláštnych dohodách – ešte to nebolo

-úlohy organizačné a správne – spoločná voľba sudcov MSD, menovanie generálneho tajomníka

-funkcie vykonáva nepretržite – každý člen je preto povinný byť trvalo zastúpený v sídle OSN

-schôdze zvoláva predseda a ich aj riadi, zasadania sú verejné

-uznesenie BR – schvaľuje sa 9 kladnými hlasmi

-BR pomáha vojenský štábny výbor – náčelníci štábov stálych členov

  1. Hospodárska a sociálna rada OSN

Economic & social Council – ECO-SOC:

-veľmi široká odborná pôsobnosť

-pod vedením VZ koordinuje hospodársku, sociálnu, kultúrnu činnosť členských štátov

-je povolaná na to aby vypracovala štúdie a správy, urobila odporúčania uvedeným subjektom, podporovala úctu k ľp a napomáhala jej dodržiavanie

-je oprávnená zvolávať medzinárodné konferencie a pripravovať pre VZ návrhy dohovorov

-uzatvára dohovory o pridružení s medzinárodnými odbornými organizáciami, spolupracuje s nevládnymi organizáciami

-54 členov, volení na VZ na 3 roky – každý rok sa volí 1/3

-zasadá 2x do roka, všetky svoje uznesenia schvaľuje väčšinou hlasov prítomných a hlasujúcich

-početný rozvetvený systém pomocných orgánov – líšia sa právomocami, územnou pôsobnosťou a zložením

  1. Medzinárodný súdny dvor

International Court of Justice:

-je hlavným súdnym orgánom OSN

-rozhoduje spory medzi členskými štátmi a podáva VZ a BR právne posudky o otázkach súvisiacich s ich činnosťou

  1. Sekretariát OSN

-skaldá sa z tajomníka a potrebného počtu zamestnancov – 10 000

-GT menuje VZ na odporučenie BR, 5 rokov – na zasadnutiach hlavných orgánov môže vykonať ústne alebo písomné prehlásenie k prerokúvaným otázkam, podáva pravidelne výročnú správu o činnosti, návrhy dalšieho postupu a rôzne odporúčania pre VZ a iné orgány, zostavuje priebečný program pravidelného VZ, zúčastňuje sa na konferenciách

-dozerá na plnenie rozpočtu, registruje a publikuje MZ a dohody, ktoré uzavreli členské štáty

-nesmú prijímať pokyny z vonka, od žiadnych vlád – sú zodpovední iba OSN

-výsady a imunity súvisiace s činnosťou

Sídlo OSN je v New Yorku, sídlo sekretariátu je v Ženeve, Viedni, MSD sídli v Haagu

OSN má svoju zástavu

  1. Medzinárodné odborné organizácie

-pridružené k OSN , v súčasnosti 18 organizácií:

-ekonomicko-finančné: Medzinárodná banka pre obnovu a rozvoj, Medzinárodný menový fond, Svetová organizácia duševného vlastníctva, Všeobecná dohoda o clách a obchode –GATT, Svetová obchodná organizácia - WTO

-vedecko-technické – Svetová poštová únia, Medzinárodná telekomunikačná únia, Medzinárodná agentúra pre atómovú energiu

-sociálne ,zdravotné a kultúrne – Medzinárodná organizácia práce, Svetová zdravotnícka organizácia, Organizácia pre výchovu vedu a kultúru

-sú samostatnými organizáciami – HSR koordinuje ich činnosť všeobecne – dáva im odporúčania

-požívajú výsady a imunity stanovené v Dohovore o výsadách a imunitách odborných organizácií 1947

-schvaľujú a pripravujú tieto akty: mnohostranné dohovory, medzinárodné technické pravidlá, odporúčania a rozhodnutia

  1. Rada Európy

Council of Europe:

- je to regionálne európska organizácia, ktorá mala zo začiatku len subregionálny charakter

-založená v Londýne 5.5.1949 desiatimi západoeurópskymi štátmi

-sídlo v Štrasburgu

-členom rady môže byť len štát, ktorý uznáva zásadu právneho štátu a zaručuje všetkým jeho občanom dodržiavanie ľp a zs – člena ktorý porušuje cieľe organizácie, prestane byť demokratickým štátom možno vylúčiť

-cieľ – dosiahnuť väčšiu jednotu medzi členmi na zabezpečenie a realizáciu ideálov a zásad – ekonomický, sociálny pokrok, rozvíjať ľudské hodnoty, podporiť zásady parlamentnej demokracie

-má dva orgány – Výbor ministrov RE a parlamentné zhromaždenie RE

Výbor ministrov – ministri zahraničných vecí členských štátov, schádzajú sa dva krát ročne, zástupcovia ministrov sa schádzajú raz za mesiac

-rozhoduje o odporúčaniach, predložených parlamentným zhromaždením a o návrhoch prednesenými vládnymi výbormi a skupinami expertov

-je orgánom, ktorého prostredníctvom sú vlády priamo účastné na politických rozhodnutiach RE

Parlamentné zhromaždenie – je zložené z predstaviteľov zvolených alebo menovaných národnými parlamentmi členských štátov, schádza sa 3x ročne, má 13 špecializovaných výborov

-nie je zákonodarným orgánom, iba poradným pre politické a technické záležitosti, pre otázky dodržiavania ľp

Medzinárodný sekretariát – vedený generálnym tajomníkom slúži výboru a parlamentnému zhromaždeniu

RE – sa zaoberá politickými a technickými otázkami – problematika ochrany ľp – prispela k chváleniu Európskeho dohovoru  ochrany ľp + 12 dodatkových protokolov

  1. NATO

-je to organizácia kolektívnej sebaobrany a subregionálnej organizácie

-bola ustanovená na základe zmluvy 4.4.1949 vo Washingtone –

-dôvod na ustanovenie – potenciálna hrozba komunistickej expanzie do západnej Európy – 1948 nedemokratická zmena vlády ČSR, sovietska blokáda západného Berlína

-kolektívna obrana a zachovanie mieru a bezpečnosti

-zaviazali sa že budú mierovými prostriedkami urovnávať akékoľvek medzinárodné zpory, budú sa vystríhať hrozbe silou alebo použitia sily akýmkoľvek spôsobom, ktorý je nezlúčiteľný s cieľmi OSN

- členovia organizácie budú jednotlivo a spoločne pomocou stálej a účinnej svojpomoci a vzájomnej pomoci udržiavať a rozvíjať individuálnu a kolektívnu schopnosť odolať ozbrojenému útoku – ozbrojený útok v Európe alebo Severnej Amerike bude považovaný za ozbrojený útok proti všetkým

-organizácia má zložitú politickú a vojenskú štruktúru – niekoľkokrát menená a rozširovaná

-Orgány –

rada – zasadá na úrovni stálych zástupcov, ministrov alebo šéfov vlád

výbor pre plánovanie obrany – zaoberá sa vojenskými otázkami

týmto dvom orgánom je podriadená vojenská a civilná štruktúra organizácie – ich rozhodnutia vyžaduje jednomyseľný súhlas všetkých členov organizácie

ozbrojené sily sa delia na tri zložky – jednotky členov, ktoré sú dané k dispozícií v čase mieru, jednotky v prípade ozbrojeného napadnutia a jednotky, ktoré ostávajú trvalo pod národným vedením členských štátov

  1. Európska únia

-7.2.1992 – v Maastrichte podpísaná Zmluva o Európskej únií

-je to partikulárna, subregionálna hospodárska a politická organizácia s tendenciou postupného rozširovania na ostatné európske štáty a premenu na celoeurópsky regionálnu organizáciu

-integrácia – hospodárska a menová únia – 3 etapy – nové finančné inštitúcie (Európska ústredná banka a Európsky menový inštitút)

-európske občianstvo – aktívne a pasívne volebné právo do EP, petičné právo k EP, právo na sprostredkovateľa v prípade zlej funkcie orgánov spoločenstva a diplomatickú a konzulárnu ochranu

- činnosť – nové oblasti – kultúra, zdravotníctvo, ochrana spotrebiteľov, transeurópsky dopravný systém, telekomunikácie, energie, výskum, ochrana žp, európska politická spolupráca

Európska rada – zložená z hláv štátov a vlád a predsedu komisie,  určuje zameranie spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky – jednomyselne,

EP – spolurozhoduje o prijímaní aktov sekundárneho práva a zúčastňuje sa na menovaní členov komisie

EK – menovaná na 5 rokov

 

  1. OBSE

-vznikla v roku 1975 ako KBSE – mnohostranné fórum pre dialóg a rokovanie medzi Východom a Západom – do roku 1990 fungovala ako séria konferencií a schôdzok, na ktorých  účastnícke štáty hodnotili implementáciu prv prijatých záväzkov a rokovali o nových

- 1990 v Paríži – účastnícke štáty sa dohodli na inštitucionalizácií konferencie – sídlo má vo Viedni a v Prahe

ciele – konsolidácia spoločných hodnôt, budovanie občianskych spoločenstiev, predchádzanie miestnym konfliktom, obnovenie stability, navrátenie mieru vojnovým oblastiam, zabránenie novým rozdeleniam európskych štátov a podpora kooperatívneho systému bezpečnosti

  1. Prostriedky urovnávania medzinárodných sporov – pojem a druhy

-v minulosti - štáty urovnávali svoje spory buď mierovými, alebo násilnými prostriedkami – vojna sa teda pokladala za dovolený krajný prostriedok urovnávania sporov

-dnes – súčasné MP zakazuje, aby sa pre urovnávaní sporov štáty uchyľovali k použitiu sily – ukladá im mierové prostriedky – sú to: otázka112

Právne komponenty zásady mierového urovnávania sporov rozvinula deklarácia zásad MP týkajúcich sa priateľských vzťahov a spolupráce medzi štátmi 1970

Manilská deklarácia o mierovom urovnávaní medzinárodných sporov

Deklarácia o predchádzaní a odstránení sporov a situácií, ktoré by mohli ohroziť medzinárodný mier a bezpečnosť a o úlohe OSN v tejto oblasti

Rokovanie:

Dobré služby:

Sprostredkovanie:

Vyšetrovanie:

Zmierovacie, rozhodcovské alebo súdne konanie:

-možno ich využívať individuálne alebo v rôznych kombináciach, sporové strany si slobodne vyberajú prostriedok na urovnanie sporu

  1. Druhy prostriedkov urovnávania medzinárodných sporov

Diplomatické rokovania: priame rokovanie medzi sporovými stranami alebo za účasti tretích štátov, osôb alebo medzinárodných orgánov a organizácií – tie môžu poskytnúť po dohode so sporovými stranami dobré služby, sprostredkovanie, účasť na vyšetrovaní alebo zmierovacie konanie

-strany samy stanovujú obsah urovnávania sporu vzájomnou dohodou

-účasť tretích – uľahčenie sporovým stranám vzájomné nadviazanie styku, podávajú im objektívny pravdu o skutkových okolnostiach sporu, odporúčajú im istý obsah urovnávania, ktorý nie je pre sporové strany záväzný

Medzinárodné súdne konanie: medzinárodné rozhodcovské konanie alebo iba súdy

-výsledok je pre sporové strany záväzný – pretože slobodnou a dohodnutou voľbou týchto prostriedkov dali vopred súhlas, že rozhodnutie týchto orgánov budú považovať za záväzné

Štáty uzavrú zmluvu – stanovia spôsob mierového urovnania sporu

Obligatórne použitie konkrétneho mierového prostriedku – povinnosť štátu urovnať určitý spor existuje na základe zmluvy uzavretej skôr alebo na základe jednostranných opčných prehlásení

Spory právne

Spory politické

  1. Priame diplomatické rokovanie

-spočíva v tom, že sporové strany si priamo navzájom predkladajú svoje požiadavky a vyslovujú názory na sporné otázky – snažia sa v tomto spore nájsť elementy vzájomne prijateľného urovnania sporu

- je najčastejším prostriedkom – k iným prostriedkom siahajú štáty ak sa nepodarilo spor vyriešiť touto cestou

-všeobecné MP nemá žiadne pravidlá o forme priamych rokovaní – zainteresované štáty si môžu vybrať akýkoľvek spôsob, ktorý pokladajú za vhodný

-rokovanie vedú zvyčajne orgány pre medzinárodné styky – diplomatický zástupcovia, ministri zahraničných vecí, predsedovia vlád, výnimočne hlavy štátu

-rokovania vedú ústne, písomne, formou diplomatickej korešpondencie

-ak ide o viac štátov – na medzinárodnej konferencií, na pôde medzinárodnej organizácie

-konzultácie medzi štátmi – poslúžia na výmenu názorov, vyjasnenie príčin problému a predchádzanie jeho vyostreniu – niekedy sú prvou fázou urovnávania

-spor je urovnaný a vyriešený ak konanie viedlo k uznaniu požiadaviek protistrany, pôvodne odmietaných, k ustúpeniu od požiadaviek uplatňovaných na začiatku, dosiahnutie kompromisu

-rokovanie sporových strán medzinárodnej dohody o spornej záležitosti – takáto zmluva sa často uzatvára neformálne formou nót alebo dosiahnutím gentlemanskej dohody

  1. Dobré služby a sprostredkovanie

- sú mierovými prostriedkami urovnávania medzinárodných sporov, pri ktorých tretie štáty alebo iní na spore nezúčastnení činitelia napomáhajú tomu, aby sporové strany urovnali spor priamym diplomatickým rokovaním

- dobré služby a návrhy sprostredkovateľa majú vždy povahu rady a pre sporové strany nie sú záväzné

- všeobecné pravidlá oboch týchto prostriedkov  obsahuje prvý Haagsky dohovor o pokojnom riešení medzinárodných sporov z roku 1907

- rozdiel medzi dobrými službami a sprostredkovaním spočíva v miere spolupôsobenia tretieho činiteľa. Pri dobrých službách sa jeho úloha obmedzuje na to, aby sporové strany priviedol k rokovaniu. Odovzdáva im vzájomné stanoviská a poskytuje im vecné a osobné služby potrebné na rokovanie. Zásadne však vykonáva iba to, o čo ho sporové strany požiadali. Nezúčastňuje sa však na neskoršom, vlastnom priamom rokovaní medzi sporovými stranami.

- pri sprostredkovaní (mediácií) sa sprostredkovateľ (mediátor) zúčastňuje na vlastnom rokovaní o spore. Sám hľadá a sporovým stranám navrhuje riešenie, ktoré pokladá za prijateľné pre obe strany

- podnet na použitie dobrých služieb alebo na sprostredkovanie môže vyjsť od sporových strán alebo od tretích štátov alebo od medzinárodných organizácií, ktoré ponúkli svoje dobré služby alebo sprostredkovanie sporovým stranám. Toto ponúknutie nemôže ani jedna zo sporových strán pokladať za nevľúdny čin.

- dobré služby a sprostredkovanie sa začínajú okamihom, keď ich prijali všetky sporové strany. Ich výkon sa skončí urovnaním sporu, ktoré strany dosiahli priamym rokovaním alebo keď niektorá sporová strana alebo sprostredkovateľ zistia, že navrhnuté prostriedky urovnania sporu, alebo navrhnutý obsah riešenia sporu obe sporové strany neprijali.

- ako sprostredkovateľ vystupovala neraz OSN, alebo jej generálny tajomník alebo ním vymenovaný osobitný zástupca

  1. Vyšetrovacie a zmierovacie komisie

- vyšetrovacie komisie ustanovujú sporové strany v záujme objasnenia určitých skutkových okolností, o ktorých existuje rozpor v názoroch a ktoré môžu byť základom sporu. Úlohou komisie je objektívne zistiť sporné skutkové okolnosti a o výsledku vyšetrovania podať sporovým stranám správu, ktorej závery však nie sú pre sporové strany záväzné

- zmierovacie komisie (konciliačné) ustanovujú sporové strany preto, aby im na základe zistených skutočností a po posúdení sporných otázok predložili návrh na vecné riešenie sporu (zmier). Plnia spravidla tak vyšetrovaciu ako aj sprostredkovaciu funkciu. Podnety zmierovacej komisie nie sú pre sporové strany právne záväzné a majú povahu rady či odporúčania

- podrobné pravidlá vyšetrovacích komisií obsahuje prvý Haagsky dohovor s pokojnom riešení medzinárodných sporov – 1907. Zmierovacie konanie je upravené aj vo Viedenskom dohovore o zmluvnom práve- 1969 alebo v Dohovore OSN o morskom práve

- vyšetrovacie i zmierovacie komisie sú obvykle zložené z 3 alebo 5 členov. V prípade 3-člennej komisie každá sporová strana vymenúva po 1 členovi, tretieho člena určia dohodou obe sporové strany alebo sa jeho vymenovanie zverí tretej osobe. V prípade 5-člennej komisie každá sporová strana vymenuje po 2 členov, piaty člen sa určí rovnakým spôsobom ako tretí člen pri 3-člennej komisii. tretí alebo piata člen komisie sa vyberá z občanov tretích štátov, ktoré nie sú na spore zúčastnené.

- komisie sa uznášajú na správe či odporúčaní väčšinou hlasov. Správa ani odporúčanie nie sú pre sporové strany záväzné.

- rozdiel medzi vyšetrovacími a zmierovacími komisiami v praxi nie je zásadný. Pravidlá týkajúce sa zostavenia oboch druhov komisií sú rovnaké, rovnaké sú aj pravidlá týkajúce sa procedúry a zostavenia správ a návrhov. Preto niektoré zmluvy nerozlišujú tieto dva druhy komisií.

- mnohé kodifikačné dohovory pripravené v rámci OSN v posledných rokoch dávajú prednosť zmierovaciemu konaniu. Sporovým stranám ukladajú, aby v prípade neúspechu priameho rokovania použili túto metódu. Zmierovacie konanie umožňuje využiť tretí konštruktívny prvok v komisii na obsahové urovnanie sporu, ktorý by bol prijateľný pre obe strany sporu.

  1. Medzinárodné rozhodcovské konanie

- pravidlá medzinárodnej arbitráže boli kodifikované v Haagskom dohovore o pokojnom riešení  medzinárodných sporov (1907):

arbitráž – vybavovanie sporov medzi štátmi prostredníctvom sudcov, ktorých si strany zvolia, a podľa práva

- príslušnosť arbitrážneho orgánu pre konkrétny spor vzniká výlučne súhlasom sporových strán riešiť spor prostredníctvom arbitráže. Takýto súhlas môže mať formu:

a) dohody ad hoc → uzavretej vopred o tom, že konkrétny, už existujúci spor sa odovzdáva na riešenie rozhodcom. Takáto dohoda obsahuje  aj vymedzenie sporu, spôsob určenia rozhodcov, procesné a materiálne zásady, ktorými sa majú rozhodnutia spravovať.

b) kompromisnej doložky →  takouto doložkou sa zmluvné strany zaväzujú predkladať rozhodcom spory, ktoré by vznikli pri výklade alebo pri vykonávaní zmluvy.

c) arbitrážnej zmluvy → jej špecifickým obsahom bude práve záväzok zmluvných strán riešiť svoje budúce, v zmluve presne určené spory, prostredníctvom arbitráže. Môže byť dvojstranná alebo mnohostranná.

d) súhlasu daného mlčky (konkludentne) → je daný štátom tým, že sa pred arbitrážnym orgánom zúčastní prejednávania sporu bez toho, aby uplatnil námietku jeho nespríslušnosti.

- arbitrážny výrok je konečný. Neexistuje odvolanie na vyššiu inštanciu ani iný opravný prostriedok

- strany si však môžu vyhradiť právo žiadať revíziu výroku v prípade, že by sa objavila nová skutočnosť, ktorá by mohla mať rozhodujúci vplyv na rozsudok a ktorá pri skončení konania nebola známa ani tribunálu ani žiadajúcej strane.

- prvý Stály arbitrážny dvor bol zriadený Haagskym dohovorom o pokojnom riešení medzinárodných sporov z r. 1907. Je príslušný pre spory, ktoré mu štáty predložia, v roku 1921 jeho činnosť upadla

- zoznam sudcov, ktorými môžu byť len znalci medzinárodného právo, je zložený z osôb tvoriacich tzv. národnú skupinu. každá zmluvná strana môže do tohto zoznamu zapísať najviac štyroch znalcov z radov svojich občanov.

- Rozhodcovský tribunál pre konkrétny spor sa zostavuje tak, že každá sporová strana vymenuje zo stáleho zoznamu dvoch rozhodcov, z ktorých jeden môže byť jej príslušníkom. Takto vymenovaní štyria rozhodcovia potom zvolia ďalšieho, vrchného rozhodcu. Ak sa nedohodnú, vrchného rozhodcu vymenuje tretí štát, určený sporovými stranami. Ak sa sporové strany nedohodnú na tomto treťom štáte, vymenujú ho dva ďalšie štáty, z ktorých každý je vymenovaný sporovou stranou. Sporové strany si však môžu dohodou určiť aj  iný spôsob zostavenia tribunálu.

- Dohovor OSN o morskom práve z r. 1982 riadil jednak rozhodcovský tribunál pre spory týkajúce sa výkladu a aplikácie Dohovoru vo všeobecnosti a jednak osobitné rozhodcovské tribunály pre niektoré špeciálne otázky morského práva.

- Rozhodcovský tribunál pre morské právo sa skladá z piatich rozhodcov vymenovaných zo zoznamu arbitrov vedeného u generálneho tajomníka OSN. Každá zmluvná strana Dohovoru môže do tohto zoznamu navrhnúť najviac štyroch odborníkov z radov svojich občanov. Zostavuje sa tak, že každá sporová strana najprv vymenuje jedného rozhodcu zo zoznamu, ktorý môže byť jej občanom. Ďalších troch rozhodcov vymenujú po dohode sporové strany zo zoznamu rozhodcov z občanov iných štátov. Jedného z nich určia dohodou za predsedu tribunálu.  

- výrok tribunálu je konečný a nie je možné sa proti nemu odvolať, iba ak by sa strany vopred dohodli o možnosti odvolania

- Osobitné rozhodcovské tribunály – toto konanie sa začína písomným oznámením jednej sporovej strany druhej, v ktorom sa uplatňovaný nárok špecifikuje a uvádzajú sa v ňom dôvody, na ktorých sa zakladá. Rozhodcovia sú vymenúvaní zo zoznamu odborníkov. Tribunál sa skladá z piatich rozhodcov. Každá sporová strana navrhne dvoch rozhodcov, pričom jeden z nich môže byť jej občanom. Obidve sporové strany po dohode vymenujú z príslušného zoznamu piateho člene, predsedu, ktorý je občanom tretieho štátu.

- výrok je pre strany záväzný a konečný

- ak ho o to strany požiadajú, môže vykonať vyšetrenie skutočností, ktoré viedli k sporu. Jeho nález má pre sporové strany povahu nezáväzného odporúčania.

  1. Medzinárodné súdne konanie

- je rozhodovanie medzinárodných sporov právnej povahy zborom stálych sudcov na základe medzinárodného práva a v ustálených procesných formách

- medzinárodné súdy ako prostriedok mierového urovnávania sporov vznikli až v 20.storočí

- ako prvý bol zriadený Stredoamerický súdny dvor (1908-1918) na základe zmluvy uzavretej medzi piatimi stredoamerickými štátmi.

- prvý celosvetový súd bol na základe Paktu SN zriadený Stály dvor medzinárodnej spravodlivosti (1921-1940) v Haagu

- Chartou OSN bol zriadený Medzinárodný súdny dvor ako jeden z hlavných orgánov OSN. Sídli v Haagu.

- nadviazal na Stály dvor medzinárodnej spravodlivosti – podľa ustanovenia Charty OSN je štatút MSD  založený na štatúte SDMS. Ak niektorá dosiaľ platná medzinárodná zmluva ustanovila príslušnosť SDMS, potom sa po jeho zániku stal príslušným MSD.

- r. 1982 Dohovor OSN o morskom práve – Medzinárodný tribunál pre morské dno – urovnávať spory medzi zmluvnými stranami o výklade a aplikácii Dohovoru

-rozhodcovské a súdne orgány vynášajú rozsudok, ale nemajú žiadnu právomoc vynucovať ich plnenie – sú výsledkom aplikácie práva

-právomoc arbitrážnych a súdnych orgánov je zásadne fakultatívna

Medzinárodné súdy – stále orgány, ich judikatúra je stála, i keď nie sú viazané svojimi predchádzajúcimi rozhodnutiami, súd aplikuje normy MP, osoby musia byť znalé práva,

Rozhodcovské orgány – bývajú obvykle zriaďované pre konkrétne spory , aplikuje tiež PN, sporové strany mu však môžu určiť, ktoré môže použiť, oprávnený použiť aj politické riešenie prijateľné pre obe strany

  1. Zloženie medzinárodného súdneho dvora a jeho činnosť

- bol zriadený po skončený II.sv. vojny ako jeden so 6 hlavných orgánov OSN, ustanovený chartou

- 15 sudcov, ktorý sa vyberajú z osôb vysokej mravnej úrovne, odborne spôsobilých, schopných zastávať túto funkciu – volia sa zo zoznamu osôb, navrhnutých národnými skupinami Stáleho rozhodcovského súdu – voľbu uskutočňuje VZ OSN a BR v oddelenom hlasovaní – zvolení sú tí, ktorí dosiahli úplnú väčšinu, funkčné obdobie je 9 rokov, každé 3 roky sa volí 5 sudcov – kontunuita

-sucovia musia byť nezávislí, nesmú prijímať príkazy z vonka, nesmú zastávať žiadne    politické, správne funkcie a nesmú vykonávať povolanie iné

-používajú diplomatické výsady a imunity –ako šéfovia diplomatických misií

-zostavujú senáty, ale zasadajú väčšinou v pléne – kvúrum tvorí 9 sudcov

-5 členný senát na skrátené konanie

-sídlom ja Haag, môže však podľa potreby zasadať aj inde

Jurisdikcia:

-dvor je príslušný rozhodovať spory medzi štátmi, podávať medzinárodným organizáciám posudky v právnych otázkach, ktoré súvisia z jej činnosťou

-všetky spory, ktoré na ňom vznesú štáty, všetky otázky, ktoré zvlášť predpokladá charta OSN, alebo platné medzinárodné dohovory a zmluvy – príslušnosť je zásadne fakultatívna

-písomné a ústne konanie, rozhoduje sa na základe práva – rozsudok je konečný a bez odvolania

  1. Pojem a pramene vojnového práva

Vojnové právo v širšom zmysle: IUS AD BELLUM - tvorí súbor medzinárodnoprávnych noriem regulujúcich subjektívne právo štátu viesť vojnu, toto právo sa pokladalo za jedno zo základných práv patriacich štátu až kým nebolo obmedzené zákazom útočnej vojny v roku 1928

IUS IN BELLO – predstavuje vojnové právo v užšom zmysle, ide o normy medzinárodného práva upravujúce práva a povinnosti štátov pri ozbrojených konfliktoch

IUS BELLI – je tvorené normami ius in bello aj ius ad bellum a predstavuje vojnové právo v širšom zmysle

-právo ozbrojených konfliktov

-aj po úplnom zákaze ozbrojenej sily pokračuje rozvoj vojnového práva aj po roku 1945

-právo za vojny nebolo vojnovým právom v úžšom zmysle, bolo len súhrnom pravidiel stanovujúcich práva a povinnosti bojujúcich štátov v priebehu ozbrojeného konfliktu

-útočná vojna je MP zakázaná a kvalifikovaná ako najťažší medzinárodný zločin

-obranná vojna a vojenské akcie BR alebo regionálnej organizácie sa naopak považujú za legálne

Pramene:

-až do 19 storočia sa považuje medzinárodná obyčaj za prameň, ktorá vznikla z praxe štátov na základe zvyklostí

-etapy: pred I. sv. vojnou, medzi I. a II. sv. vojnou, po II. sv. vojne

-rozsiahla kodifikácia – Haagske mierové konferencie 1899  a 1907 medzinárodné konferencie červeného kríža

Hlavné dohovory a dokumenty vojnového práva pred prvou sv. vojnou:

-Parížska deklarácia o námornom práve 1856

-Ženevský dohovor o zlepšení osudu ranených a nezvestných pri armádach v poli 1984 – revidovaná 1906

-Dohovor o počiatku nepriateľstva 1907

-Dohovor o zákonoch a obyčajoch pozemnej vojny 1907

-Dohovor o úprave ženevského dohovoru pre vojnu námornú 1907

V období po prevej sv. vojne:

-Ženevský dohovor o zákaze chemických a bakteriologických zbraní 1925

-Ženevský dohovor o zlepšení osudu ranených a chorých v poľných armádach 1949

-Ženevský dohovor o zaobchádzaní s vojnovými zajatcami 1949

-daľšie – ochrana civilných osôb, ochrana kultúrnych pamiatok, zákaz použitia nukleárnych zbraní a termonukleárnych, zákaz prípravy, výroby a hromadenia bakteriologických, toxických látok, zákaz použitia niektorých konvenčných zbraní, zákaz, obmedzenie použitia zápalných zbraní – tieto koletívne právotvorné zmluvy a dokumenty z veľkej časti inkorporovali už platné obyčajové pravidlá – spresňovali a zaisťovali jednotný výklad, vyplňovanie medzier

  1. Definícia agresie

Briand-Kellogov pakt 1928 – zákaz vojny ako prostriedok národnej politiky a riešenia medzinárodných sporov

Konferencia 1933 – vypracovaná definícia

OSN sa zaoberala definíciou – 1950 v súvislosti s kórejskou vojnou –  Rusko podalo návrh na rozšírenie definície – neuspelo

1967 – OSN vytvorilo zvláštny výbor – úloha vypracovať definíciu agresie – trvalo im to do 1974 – prijatie návrhu – za agresiu sa považuje použitie ozbrojených síl štátom alebo skupiny štátov proti zvrchovanosti, územnej nedotknuteľnosti alebo politickej nezávislosti iného štátu, spôsobmi vymenovanými v tejto definícií (útočné činy a iné spôsoby použitia sily, ktoré súv rozpore s Chartou OSN a Deklaráciou zásad MP, týkajúcou sa priateľských vzťahov a spolupráce medzi štátmi v súlade s chartou)

-za agresívny akt sa považuje ktorýkoľvek nasledujúci čin bez ohľadu na to či predtým bola vyhlásená vojna: invázia alebo útok ozbrojených síl jedného na území druhého, vojenská okupácia, akékoľvek pripojenie územia iného štátu pri ktorom bola použitá sila, bombardovanie, použitie zbraní, blokáda prístavov, pobreží jedného druhým štátom, útok na pozemné, námorné, letecké sily štátu, použitie ozbrojených síl jedného štátu , ktoré sa nachádzajú na území druhého štátu s jeho súhlasom, v prípade, že nedodržali podmienky pobytu alebo dĺžky ich prítomnosti, konanie štátu, ktorý povolil druhému, aby použil jeho územie na spáchanie agresívneho činu proti tretiemu štátu, vyslanie ozbrojených skupín, vojakov, ktorí používajú silu proti inému štátu v takej miere, že sa to vyrovná prechádzajúcim činom

Agresiu nemôže ospravedlniť žiadna politická, hospodárska, vojenská alebo iná úvaha – útočná vojna je zločinom proti medzinárodnému mieru – zakladá medzinárodnoprávnu zodpovednosť útočníka

  1. Kodifikácia vojnového práva

- do polovice 19. storočia bola výlučným prameňom vojnového práva medzinárodná obyčaj, jej základ tvorili vojnové zvyklosti

1856-Parížska deklarácia o námornom práve bola prvým písaným kodifikačným dokumentom

1863-Ženevský dohovor pre námornú vojnu

1864-Ženevský dohovor o zlepšení osudu ranených a chorých

1868-Petrohradská deklarácia o zákaze výbušných striel malého kalibru

1899-akty 1. Haagskej konferencie na ktorej bolo prijatých 5 dokumentov (úprava dohovoru z 1863, Dohovor o zákonoch a obyčajoch pozemnej vojny, Dohovor o zákaze vrhania striel a alebo výbušných látok z balónov, Dohovor o zákaze striel šíriacich dusivé alebo zhubné plyny, Dohovor o zákaze používania dum-dum guliek)

- 1907 – akty 2. Haagskej konferencie na ktorej bolo prijatých 10 dokumentov (Dohovor o začiatku nepriateľstva, Dohovor o zákonoch a obyčajoch pozemnej vojny, Dohovor o režime nepriateľských obchodných lodí, Dohovor o právach a povinnostiach neutrálnych štátov a osôb v pozemnej vojne, Dohovor o premene obchodných lodí na vojnové, Dohovor o kladení podmorských mín, Dohovor o bombardovaní námornými silami, Dohovor o obmedzeniach koristného práva v námornej vojne, Dohovor o zriadení medzinárodného koristného súdu, Dohovor o právach a povinnostiach neutrálnych štátov v námornej vojne, Deklarácia o zákaze bombardovania zo vzduchu)

1925- Ženevský protokol o zákaze chemických a bakteriologických zbraní

1929-Ženevský dohovor o zlepšení osudu ranených a chorých v poľných armádach a o režime vojnových zajatcov

1936- Ženevský protokol o zákaze útoku ponoriek na obchodné lode

1949-Ženevský dohovor o zlepšení osudu ranených a chorých príslušníkov ozbrojených síl v poli

1949- Ženevský dohovor o zlepšení osudu ranených, chorých a stroskotancov ozbrojených síl na mori

1949-Ženevský dohovor o zaobchádzaní s vojnovými zajatcami

1949-Ženevský dohovor o ochrane civilných osôb počas vojny

1961-Deklarácia o zákaze použitia jadrových a termojadrových zbraní

1972-Dohovor o zákaze výroby a hromadení bakteriologických a toxických látok

1977-Dohovor o zákaze vojnového použitia prostriedkov s nepriaznivým vplyvom na životné prostredie

1977-Dodatkový protokol k ŽD o ochrane obetí v medzinárodných ozbrojených konfliktoch

1977-Dodatkový protokol k ŽD o ochrane obetí vo vnútroštátnych ozbrojených konfliktoch

1980-Dohovor o zákaze istých druhov konvenčných zbraní spôsobujúcich nadmerné škody a majúcich nekontrolovateľné účinky

  1. Začiatok vojny a právne dôsledky vojnového stavu pre bojujúce strany

- Japonsko začalo vojnu bez vypovedania proti Číne (1894, 1937), Rusku (1904), Británii a USA (1941), Taliansko proti Habešu (1935), Nemecko počas 2. sv. v. proti ČSSR, Poľsku, Nórsku, Belgicku, Holandsku, Luxemburgu a ZSSR

- bol to podnet na vypracovanie písaných pravidiel začatia vojny

- vojna sa môže začať priamym vypovedaním (zväčša diplomatickou nótou v ktorej sa oznamuje kedy, kto a kde začne ozbrojené vojenské operácie) alebo ultimatívnym vypovedaním (v ňom sa kategoricky formulujú požiadavky s výstrahou že ak ich štát v stanovenej lehote nesplní vypovie mu druhý štát vojnu)

- vojna sa začína dňom jej vyhlásenia aj keď sa vojnové operácie začnú uskutočňovať až neskôr

- ak sa vojna začne bez vypovedania, ide o vážne porušenie vojnového práva a jedná sa o vojnový zločin, aj takto začatý vojnový stav však má všetky dôsledky podľa vojnového práva

- vypovedanie vojny je legálne len vtedy keď je sama konkrétna vojna legálna (ide o vojnu na individuálnu a kolektívnu sebaobranu, vojnu na udržanie a obnovenie medzinárodného mieru a bezpečnosti, vojnu s mandátom OSN resp. BR OSN)

- v ústavách štátov je obsiahnuté ktoré orgány participujú na vypovedaní vojny

Právne dôsledky: - prerušujú sa mierové vzťahy medzi vojnuvedúcimi stranami, MP mierové začína spočívať – do platnosti vstupuje MP vojnové

- prerušujú sa diplomatické styky a konzulárne styky, stanoví sa lehota v ktorej majú diplomatickí pracovníci opustiť krajinu

- archívy sa zapečatia a dajú pod ochranu tretích štátov, prax je iná – likvidujú sa

- prerušujú sa obchodné styky

- mnohostranné zmluvy zostávajú v platnosti a suspendujú sa len medzi bojujúcimi stranami po dobu konfliktu

- dvojstranné zmluvy sa anulujú

- zmluvy pre prípad vojny vstupujú do platnosti

- voči príslušníkom nepriateľského štátu sa zavádza vojnový cudzinecký režim, musí im však byť dovolené opustiť krajinu, možno ich internovať, ich osobný majetok je nedotknuteľný, ostatný majetok im možno vyvlastniť za náhradu, refundáciu im poskytne materská krajina, musia sa im poskytnúť základné ľudské práva a slobody

- nesmú byť nútení slúžiť v cudzej armáde a nesmú byť používaní ako živé terče alebo na pokusy

- nesmú sa brať ako rukojemníci

- súkromný osobný styk a korešpondencia s príslušníkmi nepriateľského štátu sa zakazuje

- tieto pravidlá sa nazývajú cudzinecké vojnové právo alebo právo hospodárskej vojny

 

  1. Ukončenie vojnového stavu

-má za následok, že medzi bojujúcimi stranami sa prestávajú uplatňovať normy vojnového práva a účinnosť, naopak nadobúdajú pravidlá mierového práva

- k ukončeniu môže dôjsť mlčky, jednostranným prehlásením alebo uzavretím mierovej zmluvy

Ukončenie mlčky: nepriateľstvo sa fakticky zastaví, ale bojujúce strany o tom neuzavrú mierovú zmluvu a vzápätí obnovia vzájomné mierové vzťahy – tento spôsob sa používal v minulosti  - posledný prípad – ukončenie vojny medzi FR a Mexikom 1987

Ukončenie jednostranným vyhlásením: právnu neistotu, vznikajúcu z konkludentného ukončenia vojny sa snažili po I. sv. vojne niektoré štáty odstrániť tým, že vydali jednostranné prehlásenie o ukončení vojnového stavu – to bolo zvyčajne druhou stranou mlčky prijaté – Čína takto ukončila vojnový stav z Nemeckom po prvej svetovej vojne, USA, ktoré neratifikovali niektoré parížské mierové zmluvy, ukončili vojnový stav najprv rezolúciou Kongresu. Po II. sv. vojne ukončila väčšina štátov koalície SN vojnový stav s Nemeckom jednostranným prehlásením, pretože uzatvorenie riadnej mierovej zmluvy s Nemeckom nebolo vtedy možné

Ukončenie mierovou zmluvou: táto sa uzatvára medzi ústavnými činiteľmi obidvoch strán, spravidla hlavami štátu a vyžaduje ratifikáciu

-ukončenie nastáva v okamihu, keď mierová zmluva vstupuje do platnosti

-ukončenie vojnového stavu oživuje medzi bývalými bojujúcimi stranami všetky základné práva a povinosti podľa MP – súčasne prestávajú byť platné tie legálne akty, ktoré boli platné počas vojnového stavu – podľa pravidiel vojnového práva, oživujú sa medzinárodné zmluvy medzi bojujúcimi stranami, ktorých plnenie bolo po začatí vojny suspendované,

-pokiaľ mierová zmluva nemá odlišné ustanovenia, pokladá sa za definitívny ten stav, ktorý existoval v okamihu ukončenia vojny – majetok zostáva v štáte ak sa ho právom zmocnil ako vojnovej koristi, územie ak nebolo zmluvou riešené pripadá územie obsadené počas vojny okupujúcemu štátu, otázka vojnových reperácií

-mierové zmluvy generálne – medzi všetkými účastníkmi vojny, separátne – len medzi niektorými

  1. Neutralita

NEUTRALITA – znamená nezúčastnenosť na akomkoľvek alebo konkrétnom konflikte

- vyplýva z nej právo na nedotknuteľnosť územia, právo na styk s ostatnými štátmi a na obchodný styk s nimi okrem vojnového kontrabandu, právo na styk s bojujúcimi stranami, právo na sebaobranu (v prípade porušenia neutrálneho územia aj ozbrojenou silou)

- stav neutrality začína vypuknutím vojnových akcií, zaniká skončením vojnového stavu

- ak niektorá bojujúca strana neutralitu poruší tak neutrálny štát je povinný sa brániť

MIEROVÁ NEUTRALITA (TRVALÁ) – prehlásenie že daný subjekt sa nebude zúčastňovať na aktivitách vojensko-politického charakteru a ani sa v budúcnosti nestane stranou v konflikte

I) garantovaná – 1815 Švajčiarsku niektoré štáty garantovali že ho budú chrániť ak bude napadnuté, dnes je členom OSN ale dostalo prísľub že od neho nikdy nebudú vyžadovať vyslanie vojenského kontingentu

II) deklarovaná – 1955 Rakúsko prijalo zákon o neutralite, subjekt takto sám vyhlasuje že bude neutrálny, vysiela len poriadkové sily

VOJNOVÁ NEUTRALITA (OBYČAJNÁ) – znamená neúčasť na prebiehajúcom konflikte

I) pasívna – subjekt je striktne neutrálny a nepovoľuje žiadne výhody ani jednej z bojujúcich strán

II) aktívna – ak subjekt poskytne jednej strane výhodu (napr. prechod dobrovoľníkov) musí ju poskytnúť aj strane druhej

  1. Medzinárodné humanitárne právo

-predstavuje súbor pravidiel medzinárodného práva, ktoré regulujú vzťahy medzi členmi medzinárodného spoločenstva a jeho cieľom je zabezpečiť mier, ochraňovať ľudské bytosti a zabezpečiť sociálny rozvoj

-vzťahuje sa najmä na ozbrojené konflikty bez ohľadu na to ako vznikli

-vzťahuje sa na všetky osoby bez akejkoľvek diskriminácie

-rešpektovať ich ako ľudské bytosti

-vzťahuje sa najmä na vojnových zajatcov, civilné obyvateľstvo, ale aj ostatných, ktorí by mohli byť potenciálnym cieľom ozbrojených útokov

-bez ohľadu na to, kde sa útok uskutočňuje a z akého dôvodu vznikol

-súvisí úzko s vojnovým právom, bez ohľadu na to, kto je agresor, bez ohľadu na stranu konfliktu

-základom  sú humanitárne dohovory (medzi prvé pratia-ČK, haagske dohovory)

-okrem všeobecných noriem o ochrane ľP vo vojnovom konflikte aj osobitné normy o ochrane poskytovanej občanom a obetiam medzinárodných ozbrojených konfliktov, ako aj ozbrojených konfliktov, ktoré nemajú medzinárodný charakter- medzinárodné dohovory zahŕňajú ochranu práv príslušníkov armád, ranených, chorých, zajatcov počas námornej vojny, leteckej vojny, pozemnej vojny a ochrany všetkých kategórií civilného obyvateľstva.

  1. Trestanie zločinov proti mieru, vojnových zločincov a zločinov proti ľudskosti

 

 

 

 

 

 

12