zoradene prednasky

Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Univerzita Pavla Jozefa Šafárika / Fakulta verejnej správy / Demografia

 

Prednasky 1-6 (demografia_predn_1-6_spz_(k).doc)

Demografia 1.

 

Demografia, predmet demografie, subdisciplíny demografie

 

   Všetky spoločenské javy s ktorými sa dnes, resp. s ktorými sa naši predkovia stretávali v minulosti, sú v samotnej svojej podstate javmi komplexnými a  teda aj veľmi komplikovanými. Všetky tieto javy sa od seba navzájom líšia svojou formou, obsahom, vzájomnými vzťahmi, rôznymi smermi a intenzitou vzájomného pôsobenia. Jedno je však pre všetky sociálne javy spoločné. Týmto spoločným činiteľom je prítomnosť ľudského prvku. Tento prvok môže mať podobu jedinca – konkrétneho človeka, resp. reálnej kolektivity, t.j. skupiny ľudí.

   Tento ľudský prvok, či už ide o  osobu, alebo skupinu osôb, je v každom sociálnom jave determinujúcim – rozhodujúcim faktorom. Človekom sa preto zaoberá celý rad  vedných disciplín. K týmto vedným disciplínam zaraďujeme aj demografiu. Demografia ako vedná disciplína má svoje historické korene v 17 storočí. Etymologicky pochádza jej pomenovanie démographie z dvoch gréckych slov: 1. démos – vo význame ľud a 2. grafie – vo význame písať.

    Demografia je spoločenská veda, ktorej predmetom sú tzv. spoločenské javy a procesy, resp. zákonitosti, ktorými sa tieto javy a procesy riadia. Demografické javy a procesy sú tie, ktoré súvisia s ľudskou reprodukciou, alebo presnejšie s reprodukciou ľudských populácií. Reprodukcia je chápaná jednak ako prirodzená obnova stavu obyvateľstva, prostredníctvom biosociálnych procesov pôrodnosti a úmrtnosti, a jednak ako celková obnova obyvateľstva, zahŕňajúca v sebe i obnovu obyvateľstva jeho sťahovaním. S týmto predmetným vymedzením demografie ako vedy  sa zhoduje väčšina súčasných demografov. Predmetom demografie je teda skúmanie reprodukcie (obnovy) ľudských populácií.

   Charakteristickým znakom pre demografiu je demografická štruktúra obyvateľstva, t.j. štruktúra obyvateľstva podľa veku a pohlavia, dvoch podstatných demografických znakov. Určitá demografická štruktúra obyvateľstva je podmienkou i činiteľom určitého rozsahu a štruktúry reprodukcie obyvateľstva, ale zároveň  i obrazom a dôsledkom pôsobenia takejto reprodukcie. Navyše prakticky ani jedna vedná disciplína, okrem demografie, sa systematicky nezaoberá štúdiom  nielen demografických, ale i nedemografických javov a procesov demografickej štruktúry. Skúmanie demografickej štruktúry populačných skupín vzniknutých členením obyvateľstva podľa rodinného stavu, národnosti, ekonomickej aktivity, najvyššieho dosiahnutého stupňa vzdelania a pod. je bez akýchkoľvek pochýb užitočným spôsobom demografického skúmania, aj keď základný skúmaný znak nie je demografickým znakom v pravom slova zmysle.

   Význam skúmania veku a vekovej štruktúry obyvateľstva nespočíva len v jeho čisto biodemografickom poňatí ako údajov o počte prežitých rokov od narodenia, ale tiež a možno aj predovšetkým v jeho poňatí socio-demografickom, v ktorom každý dosiahnutý vek predstavuje typickú životnú situáciu jednotlivca, resp. vekovej skupiny, a to situáciu demografickú, ekonomickú i sociálnu. Typické životné situácie detí, mládeže, mladých dospelých, zrelých, starých i prestarnutých  osôb sa navzájom veľmi význame odlišujú z hľadiska ich socio-ekonomického postavenia, dosiahnutého stupňa vzdelania, zdravotného stavu, vzťahu k rodine a pod.

   Reprodukciou obyvateľstva, ktorá je ústredným problémom demografie, dochádza ku zmenám stavu obyvateľstva, dochádza k pohybu obyvateľstva. Podľa príčin vedúcich k týmto zmenám označujeme tento pohyb ako prirodzený pohyb (prirodzená obnova obyvateľstva pôrodmi a úmrtiami), mechanický pohyb (priestorové sťahovanie obyvateľstva sťahovaním a dochádzaním) a sociálny pohyb (zmeny v sociálnej štruktúre obyvateľstva).

   Ak sa skúma obyvateľstvo určitej oblasti, mení prirodzený pohyb predovšetkým jeho počet a demografickú štruktúru, t.j. zloženie poľa veku a pohlavia. Mechanický pohyb vo vnútri oblasti mení iba jeho geografickú štruktúru (rozmiestnenie) a sociálny pohyb mení jeho sociálnu štruktúru. Ak je zmienený prirodzený pohyb diferencovaný podľa sociálnych znakov, či podľa jednotlivých území danej oblasti, môže prirodzený pohyb diferencovaný podľa sociálnych znakov, či podľa jednotlivých území, zmeniť i sociálnu, či demografickú štruktúru obyvateľstva. Tiež mechanický pohyb, pokiaľ prekračuje hranice oblasti, môže meniť i demografickú a sociálnu štruktúru obyvateľstva oblasti.

    Demografia ako veda je  jedným z tých hraničných odborov, ktoré stoja na hranici vied sociálnych a biologických. V tomto zmysle dochádza často k tomu, že určité oblasti reálneho sveta skúma demografia spolu s inou vedou. Potom sa ponúka otázka, kde je hranica medzi takto susediacimi vednými odbormi. Všetko čo súvisí s reprodukciou obyvateľstva v demografickom poňatí (reprodukcie súboru obyvateľov, nie reprodukcie jednotlivcov)), t.j. príčiny, činitele, výsledky i dôsledky, je súčasťou demografického skúmania a nadobudnuté poznatky a skúsenosti pri ňom sú súčasťami teórie tejto vednej disciplíny. Pre správne pochopenie predmetu demografie i metodológie jej skúmania je dobre si uvedomiť, že zisťovanie údajov o jednotlivcoch nie je pre demografiu cieľom, ale len prostriedkom. Demografia zisťovaním údajov o individuálnej reprodukcii, chce získať obraz reprodukcie obyvateľstva ako hromadného javu. V tom je pohľad demografie blízky pohľadu štatistiky.

Demografické javy ako javy biosociálne

   Demografické (populačné) javy a procesy, ktoré sú predmetom skúmania  demografie, sú teda hromadné biosociálne javy a procesy charakterizujúce reprodukciu obyvateľstva v jeho totalite. Cieľom demografických výskumov, je podať nielen obraz o časovo-priestorových variáciách úrovne, štruktúry a dynamiky demografických javov a procesov v konkrétnych populáciách (popis danej reprodukcie obyvateľstva), ale postihnúť i všeobecné vzťahy a zákonitosti demografických javov a procesov i demografického správania sa  v ich súvislostiach so sociálnou realitou. Možno oprávnene tvrdiť, že najpodstatnejšie súvislosti nájdeme dnes vo vzťahu k sociálnej štruktúre obyvateľstva, prípadne i k ekonomike, ktorá predurčuje v rozhodujúcej miere samotnú sociálnu štruktúru.

    Vo svojom zovšeobecnení skúseností a poznatkov s populačným vývojom dospieva demografia k určeniu určitých populačných zákonov, ktorých pôsobenie býva často historicky obmedzené. Tieto väzby a súvislosti sú dnes vnímané  často cez prizmu skúseností s dogmami, s ktorými donedávna demografia bojovala a ktoré demografický vývoj vysvetľovali jednostranne. Populačné zákonitosti sú ovplyvňované biologickou, sociálnou i ekonomickou stránkou  populácie a v populácii prebiehajúcich vývojových procesov.

   

Demografia, štatistika, ekonómia

  Demografia čerpá konkrétne údaje potrebné ku svojmu výskumu zo štatistiky obyvateľstva, často označovanej ako demografická štatistika. Demografická štatistika samotná je v podstate len praktická činnosť, smerujúca k profesionálnemu získavaniu dát potrebných pre demografickú analýzu a prognózu. Demografická štatistika samotná sa musí pri svojich analýzach opierať o matematickú štatistiku, bez ktorej by nebolo možné skúmanie hromadných javov.  Prístup ku skúmaniu demografických javov ako javov hromadných však nie je len technická záležitosť, spočívajúca v hromadnom spracovaní individuálnych údajov, ale predovšetkým záležitosť filozofická, poznávacia spočívajúca vo výklade demografických poznatkov, ktoré popisujú minulý, nedávny a budúci populačný vývoj ako štatisticky premennú – ktorá vystupuje ako determinanta demografických procesov.

   Ekonomickými aspektmi populácie (resp. demografickými aspektmi ekonomiky sa zaoberá osobitná časť demografie, stojaca na hranici demografického a ekonomického výskumu a označovaná ako ekonomická demografia. Jej Predmetom skúmania je skúmanie ekonomických podmienok a činiteľov reprodukcie obyvateľstva na jednej strane a skúmanie ekonomických dôsledkov reprodukcie obyvateľstva na strane druhej. Závery tohto skúmania prispievajú nielen k formovaniu vhodnej populačnej a hospodárskej politiky štátu, ale i k voľbe dlhodobej hospodárskej stratégie organizácií a inštitúcií s veľkým dosahom svojej činnosti i správnych orgánov regionálneho i centrálneho charakteru.

 

Demografia 2

 

Demografický vývoj ľudstva do obdobia novoveku

 

Najstaršie historické populácie, antické Grécko a Rím, kresťanstvo a islam, priemyselná revolúcia a jej dopad na demografické procesy.

 

    Otázkami historického vývoja ľudských populácii sa zaoberá historická demografia. Táto subdisciplína demografie študuje historické, meniace sa podmienky a zákonitosti, ako aj samotný historický rozvoj populácií v jednotlivých historických etapách.

    Človek - homo sapiens  existuje vo svojej súčasnej fyziologickej podobe zhruba 100 000 rokov. Prvé najprimitívnejšie, formálne najjednoduchšie ľudské spoločenstvo trvalo mnohonásobne dlhšie ako celé obdobie od jeho zániku dodnes. Na najnižšom stupni divošstva – v dobe zberačstva a lovu, bol človek úplne závislý od prírody. Počiatočné formy spoločenskej organizácie sa objavujú v strednom a mladšom paleolite. Pred týmto obdobím neexistovala deľba práce a ani sociálna nerovnosť. Neexistovali usporiadané manželstvá ani rodinné vzťahy. Ľudské spoločenstvá boli spočiatku organizované vo forme prvobytných stád, v ktorých sa postupne formovali základy spoločenského života typické pre ľudský druh.

   Rodinné väzby boli veľmi jednoduché, ľahko zrušitelné. Úmrtnosť bola veľmi vysoká. Bola spôsobená živorením, chorobami, stratami v čase lovu, v boji s dravcami. Kanibalizmus v období hladu nebol  zriedkavým zjavom. V priebehu dlhých tisícročí počet obyvateľstva sa pravdepodobne príliš nemenil. Dĺžka života prvobytného človeka bola nízka, ľudia predčasne starli. Detská úmrtnosť dosahovala vysoký stupeň. Pôrodnosť pravdepodobne tiež nebola príliš vysoká. Neustále sťahovanie, náročné hľadanie potravy, sťažovali prirodzený proces tehotenstva. Až vytvorenie viac, či menej stálych osád, viedlo k zlepšeniu situácie žien, vďaka čomu sa zvýšila pôrodnosť.

   V procese historického vývoja menili sa postupne formy manželstva. Objavila sa pokrvne príbuzná rodina. Najvhodnejšie podmienky pre rast populácie vznikli v období matriarchátu Rodina v prechodnom období od materskej rodiny, založenej na párovom manželstve, ku monogamii bola veľmi početná. Pod  vládou hlavy rodiny,  spravidla už muža, bolo mnoho slobodných osôb, ale aj otrokov spomedzi zajatcov. Bolo zvykom kupovať ženy a mnohoženstvo bolo dostupné len veľmi bohatým členom rodu.

   S rozpadom patriarchálnej rodiny na malé rodiny každý manželský pár s deťmi sa stáva vlastníkom domu a vedie malé hospodárstvo. Rast populácie v tejto epoche vývoja ľudstva, bol dôsledkom triumfu ľudskej spoločnosti nad prírodou. Rastom populácie sa táto vláda zosilňovala. Rast obyvateľstva však zároveň zvyšoval jeho potreby. Toto viedlo k nevyhnutnosti zvyšovania produktivity práce.

   Pri vstupe spoločnosti do jej starovekej otrokárskej modifikácie boli typické pomerne silné rodinné (rodové) zväzky. Dochádza, k postupnej reglementácii rodinných vzťahov, prevážnou formou manželstva je monogamné manželstvo. V niektorých  oblastiach sveta sa však zachovala polyandrická forma manželstva. Forma polygamického manželstva prežila dodnes najmä u obyvateľstva moslimského náboženstva.

   Spoločnosť vo svojej inštitucionálnej štruktúre sa začína členiť na slobodných občanov a otrokov. V oboch týchto spoločenských skupinách boli odlišné reprodukčné pomery. Na rodenie detí otrokov niektorí otrokári, najmä v Ríme, hľadeli ako na nástroj dopĺňania. otrokov.   O účelnosti ich reprodukcie sa však viedli spory. Dodávky otrokov sa plnili zotročovaním iných národov. V dôsledku životných podmienok otrokov pre otrokárstvo, bola charakteristická zúžená prirodzená reprodukcia  otrockého obyvateľstva., ktoré v období rozmachu tejto modifikácie spoločnosti nemohlo sa rozrastať  do veľkého počtu na úkor prílivu nových otrokov z radov vojenských zajatcov a zadĺžených spoluobčanov.

   Celý systém starovekých otrokárskych štátov, bol založený na určitom obmedzení počtu obyvateľstva, ktorého hranice nebolo možné prevýšiť bez ohrozenia ich existencie. Svedčí o tom i skutočnosť, že v roku 14 n.l., žilo na území Rímskej ríše, ktorá bola v najväčšom rozmach len  54 000 000 obyvateľov a to k nej patrila celá južná a západná Európa, vrátane časti dnešného Slovenska, dnešný tzv. stredný a blízky východ Ázie a celá severná Afrika. Takéto obmedzenie počtu obyvateľstva bolo zapríčinené nízkou úrovňou produktivity nevoľníckej práce zabezpečujúcej existenčné prostriedky. Ak by počet slobodného obyvateľstva prevýšil dovolenú hranicu, životná úroveň otrokárskej aristokracie by bola ohrozená. Východiskom zo situácie bola najmä nútená emigrácia. V jej dôsledku napr. v rôznych častiach Stredozemného mora a Čierneho mora vznikli grécke, fenické a a rímskej kolónie. Ani v období otrokárstva teda nedošlo, čo sa týka vývoja ľudskej populácie k nejakým výrazným populačným zmenám.

   V stredovekom feudalizme rozvoj populácie bol determinovaný postavením základnej skupiny feudálnej spoločnosti – nevoľného roľníctva. Spôsob výroby založený na feudálnom vlastníctve pôdy a neúplnom vlastníctve kruto vykorisťovaných nevoľníkov, odsúdil túto skupinu na žobrácku existenciu. Feudáli však mali záujem na zvyšovaní počtu námedzne pracujúcich osôb. V týchto podmienkach sa bohatstvo hodnotilo podľa počtu obyvateľstva, podľa platiteľov daní, počtu vykorisťovaných. Feudáli zainteresovaní na zvyšovaní majetku, prostredníctvom zvyšovania počtu poplatníkov, používali rôzne metódy stimulovania prílivu obyvateľstva, napr. dočasné oslobodenie novousadlíkov od daní.

   Súčasne ako sa feudáli snažili zvyšovať počty svojich nevoľníkov, nevoľníci sa presúvali tam, kde feudálne poriadky neboli také kruté, alebo sa ešte nestihli utvoriť. V niektorých prípadoch tento pohyb bol podporovaný centrálnou mocou.

   Ťažké životné podmienky boli príčinou vysokej úmrtnosti, najmä detskej. Okrem toho veľké škody obyvateľstvu narobili stále vojny a pustošivé epidémie najmä moru a cholery. Pomalý rast výrobných síl, periodické hynutie veľkého počtu obyvateľstva, hlad, znižovali prírastok obyvateľstva napriek vysokej pôrodnosti aj v období feudalizmu.

    Technický rozvoj, nové výrobné prostriedky, ekonomický rozvoj a skupina   podnikateľov (meštiackeho stavu, neskôr buržoázie), ktorí v dôsledku toho vznikli znamenali rozvrátenie feudálneho spoločenského poriadku. Priemyselná revolúcia – proces masového prechodu od manufaktúrnej, na strojovú továrenskú výrobu, spôsobila zmeny aj vo formovaní sa populácie. Koncom 18. a začiatkom 19. storočia kapitál vyžadoval rýchlu výmenu generácie robotníkov, najmä ale  dostatočne veľkú armádu robotníkov schopných zabezpečovať veľký objem produkcie, ktorý mal priniesť zisk. Dôsledkom vysokého dopytu po pracovnej sile bola vysoká pôrodnosť. Druhým dôsledkom vzniknutého ekonomického systému voľnej súťaže bolo sťahovanie robotníkov a ich rodín do miest., ktoré sa stávali priemyselnými centrami. Na určitom stupni rozvoja systému dochádza k veľkej akumulácii kapitálu, v dôsledku čoho dochádza ku zmene organickej skladby kapitálu. Dopyt po pracovnej sile však vzrastá proporcionálne s akumuláciou samotného kapitálu len v tom prípade keď sa organická skladba kapitálu nemení. Ak sa organická skladba kapitálu mení, proporcionalita sa narúša, čo má za následok zníženie dopytu po pracovnej sile, inými slovami – výroba sa zvyšuje a potreba pracovnej sily relatívne klesá. V dôsledku zavádzania nových technológií, zvyšovania intenzity práce, sú robotníci z priemyselnej výroby postupne vytláčaní, vrátane nových generácií robotníkov. Dochádza k situácii v ktorej  niektoré sociálne skupiny sú permanentne ohrozované nezamestnanosťou.

 

Záver:

   Reprodukčné správanie sa populácie ovplyvňujú nielen ekonomické podmienky, ale aj iné faktory. Reprodukčné procesy sú totiž vo svojej podstate procesmi spontánnymi. Ak teda populačné zákony majú popisovať reprodukčné správanie sa populácie vo svojej komplexnosti, musíme brať do úvahy aj tie faktory, ktoré ležia mimo ekonomických faktorov. O formuláciu demografických zákonov sa preto pokúšali rôzny myslitelia a vedci  aj v predchádzajúcich spoločenských epochách.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Demografia 3

Vývoj demografického myslenia, vznik demografie ako vednej disciplíny.

 

Antika, kresťanstvo, islám, renesancia, obdobie klasickej politickej ekonómie, T Malthuse,  eklekticizmus, pozitivizmus  v demografii

 

   S demografiou, podobne ako s väčšinou súčasných vedeckých disciplín, sa v jej prapočiatkoch môžeme stretnúť ako s praktickou ľudskou činnosťou. Najstaršou demografickou činnosťou boli sčítania obyvateľstva. Sú dôkazy, že v Babylónii sa súpis obyvateľov robil už v r. 3800 pred n.l., v Číne okolo 3000 pred n.l. a v Egypte 2500 pred n.l. Tie to sčítania však boli iba sporadické. Dôslednejší v sčítaní boli Hebrejci, najmä však antický Gréci a Rimania, ktorí sčítania robili pomerne pravidelne Realizáciu týchto sčítaní si vynútili predovšetkým praktické potreby vojenstva a hospodárstva daného štátneho útvaru (zisťovanie počtu obranyschopného obyvateľstva, (prispievateľov na udržanie armády, štátnej a cirkevnej moci a pod.).

   Demografia sa však ani v staroveku neredukovala výlučne na praktické účely. Napr. filozofi  vo svojich úvahách často formulovali názory na vývoj populácie. Niektorí z nich sa dostali až po formulovanie viac, alebo menej správnych teórií o riadení demografických javov

   Prvé náznaky formovania demografických teórií môžeme nájsť u staročínskeho filozofa Konfúcia a jeho školy. Konfúcius ako prvý, sa snažil vytvoriť koncepciu optimálneho počtu obyvateľstva pracujúceho v poľnohospodárstve. Určil akýsi ideálny model pomeru medzi výmerou pôdy a obyvateľstvom a vyslovil názor, že akákoľvek väčšia výchylka od neho bude plodiť chudobu. Konfúciova škola a jeho epigóni (nasledovníci) venovali pozornosť aj iným demografickým javom ako napr. prekážkam rastu populácie, z ktorých vystupovali napr. nedostatok potravín, predčasné manželstvá ako príčina vysokej dojčenskej a detskej úmrtnosti, vojny, nákladné (drahé) svadobné obrady, v čom videli príčinu poklesu sobášnosti..

   Starogrécky filozof Platón, vo svojich demografických úvahách tvrdil napr., že počet občanov okolo 60 000 je pravdepodobne najužitočnejší pre každé mesto. Naproti tomu Aristoteles bol všeobecnejší, tvrdil, že počet obyvateľov by mal byť limitovaný,  inak nekontrolovaný počet obyvateľov bude príčinou chudoby, pretože zem a majetok nemôže vzrastať tak rýchlo ako počet obyvateľov.

   Prístup rímskych filozofov k problému veľkosti populácie bol odlišný  a bol determinovaný koncepciou budovania veľkého impéria a nie budovaním malých miest, čo bolo typické pre grécku koncepciu. Rimania venovali veľkú pozornosť rastu populácie, čo sa snažili dosiahnuť obmedzovaním celibátu, zákonmi chrániacimi manželstvo a narodenie detí.

   Stredoveké kresťanstvo stavalo svoje populačné teórie na báze etiky. Možno ich charakterizovať ako populacionistické, snažiace sa naplniť starozákonný príkaz  - rozmnožovať sa a naplniť zem. Táto idea sa však predsa len u kresťanov naplňovala menej ako tomu bolo u Židov.

   V priebehu času však dochádza aj v názoroch stredovekých autorov demografických úvah ku kryštalizácii a polarizácii názorov na úlohu rastu populácie. Jedna skupina pod vplyvom neoaristotelizmu videla v raste populácie prameň vojenskej sily štátu. Reprezentantom toho názoru bol Tomáš Aquínský. Druhá skupina autorov obhajujúca celibát sa uchýlila k ekonomickým argumentom mierne proto-malthuziánskeho typu. Tvrdila, že pre veľkosť do akej sa svetová populácia rozrástla, musí byť chudoba, mor, hlad a vojna prirodzeným prostriedkom regulácie prebytku populácie. Z oboch týchto tendencií však bola silnejšia až do konca 18. storočia propopulacionistická tendencia..

   Za zmienku stoja názory dvoch autorov zo 14. storočia. Arab Ibn Chaldum je autorm teórie cyklických variácií populácie a ich vzťahu k ekonomickým, politickým a sociálno- ekonomickým podmienkam. Bol prvým, ktorý vo svojich demografických úvahách vyslovil názor, že priaznivé vyhliadky do budúcnosti pôsobia na rast fertility pozitívne, kým zlé vyhliadky spôsobujú jej pokles. Druhý z nich Talian Botero, vyslovil názor, ktorý sa stal základnou myšlienkou Malthusovej teórie. Podľa Botera „ ľudské plodivé sily pôsobia s nezmenšujúcou sa energiou bez ohľadu na veľkosť populácie, kým ľudské možnosti produkovať obživu sú ohraničené.

   Za prvého demografa v modernom slova zmysle možno považovať benátčana Francesca Sansovina, autora diela „O vláde a správe v rôznych kráľovstvách,“ ktoré vyšlo v r. 1562.  Veľká časť tohto diela je venovaná popisu demografických javov. 17. a 18. storočie bolo obdobím rozkvetu dvoch teoretických škôl politickej ekonómie – merkantilistov a kameralistov, ktoré v súvislosti so svojimi ekonomickými názormi vytvárali aj populačné teórie. V populačných teóriách sa merkantilisti zdôrazňovaním ekonomických, politických a vojenských výhod veľkej a rýchlo rastúcej populácie, jednoznačne zaradili medzi populacionistov. Podľa merkantilistov rast počtu  obyvateľov by mal umožniť zväčšenie národného dôchodku a súčasne stlačiť hodinovú mzdu. Robotníka natoľko, že by ich to podnecovalo pracovať dlhšie. Toto by malo za následok rast národného dôchodku a zväčšovanie rozdielu medzi národným dôchodkom a mzdovými nákladmi. Tento rozdiel má byť zdrojom rastu bohatstva spoločnosti (Graunt, Petty, Sussmilch).

    V druhej polovici 18. storočia, čím ďalej tým viac autorov odmietalo merkantilistické populacionistické doktríny a s tým aj myšlienku o výhodnosti veľkej a rýchlo rastúcej populácie a o povinnosti štátu podporovať ju. Čoraz častejšie sa objavovali názory závislosti veľkosti a rýchlosti rastu populácie od zdrojov obživy  (Cantillon, Ferguason, Condillac, Chalmera).

   V dobe prudkej reakcie proti merkantilistickej doktríne vzniká populačná teória, ktorej autorom je anglický ekonóm T. R. Malthus (1766-1834). Svoje n8zory na popula4n0 probl0my publikoval vo svojej pr8ci :Esej o základoch populácie: v  r. 1798. Malthusovej tvrdenia obsiahnuté v tomto diele možno zhrnúť do nasledovných problémových okruhov:

  1. Veľkosť populácie sa konverguje (približuje) k hranici určenej určenej objemom potravín. V týchto hraniciach udržiavajú populáciu prirodzené regulátory ako núdza, hlad, choroby, predčasná úmrtnosť a i.
  2. Úrodnosť pôdy má klesajúcu tendenciu.
  3. Schopnosť človeka rozmnožovať sa, ďaleko prevyšuje jeho schopnosť zabezpečiť dostatok obživy. Obyvateľstvo sa zväčšuje geometrickým radom, kým produkcia existenčných prostriedkov sa vyvíja aritmetickým radom.
  4. Je úplne nemožné (prírodné zákony to nedovoľujú) odstrániť núdzu „nižších“ vrstvách spoločnosti.

    Malthuse problém vývoja ľudstva  redukoval na problém redukcie potravín. Prevzatou teóriou ubúdajúcej úrodnosti pôdy postavil otázku ďalšieho rozvoja ľudskej spoločnosti do neriešiteľnej polohy. V takejto situácii jediným východiskom človeka „nižšej“ spoločenskej triedy je rýchla smrť, bez ohľadu na to či to bude smrť hladom, následkom chorôb, alebo vo vojne. Pre Malthuseho spôsob myslenia  je príznačný prístup akéhosi „status quo“, ktorý pokladá veci a javy v určitom časovom bode za „hotové“, bez možnosti ďalšieho vývoja:. Malthus svojimi absolutizujúcimi závermi popieral akýkoľvek pokrok vo vede. Malthuzianizmus sa v najširšom slova zmysle využíval na zdôvodňovanie agresívnych vojen. Stal sa oficiálnou doktrínou japonských militaristov. Tvrdili a snažili sa presvedčiť pracujúcich, že Japonsko nemôže vyživiť počet obyvateľov, preto sa musí postaviť celý národ  za získanie ďalších území vojnou.

   Ten istý argument používali aj taliansky fašisti: Mussolini zdôvodňoval nevyhnutnosť dobytia Habeša tým, že Taliansko chce získať možnosť rozvoja pre plodný národ, ktorý obrobil všetko čo sa dalo na vlastnom území obrobiť dalo a nie je ochotný umrieť od hladu.

   Ideológovia nemeckého fašizmu hlásali tézu, že hlavnou chybou „liberálnej“ Weimarskej epochy bolo to, že sa Nemecko vzdalo možnosti získať silou ďalšie územie. Pre to sa Nemecko údajne vydalo na cestu znižovania pôrodnosti a nachádza sa teraz na hranici vymierania. Aby sa tomu predišlo je nevyhnutné, kým nie je neskoro, pristúpiť k riešeniu hlavného problému – rozšíreniu územia.

   Aké následky mali praktiky, ktorých teoretickým základom bol malthuzianizmus, skúsilo ľudstvo na vlastnej koži.. Malthusova populačná teória sa stala východiskom ďalších nevedeckých populačných teórií ako napr. organická teória, teória kvalitných populácií, teória rasizmu a mnoho iných eklektických reformistických a revizionistických populačných teórií.

   Po prvej svetovej vojne sa však predsa len v demografii presadzovať vo väčšej miere  empirický prístup Začína sa konštituovať demografia v dnešnom slova zmysle. Vo vyspelých štátoch sa uskutočňovali štatistické prieskumy už od polovice 19. storočia, najmä sčítania ľudu. Kvalita evidencie obyvateľstva stále vzrastala. Jednotlivé demografické rozbory sa robili na dlhšie časové obdobie, čo viedlo k objasneniu všeobecnejších pravidelností.

 

Demografia 4

Demografia a sociológia

 

Vzťah sociológie a demografie, demografické udalosti ako sociálne udalosti, sociologická interpretácia demografických udalostí

 

   Reprodukcia ľudských populácií, ktorá je predmetom skúmania demografie má svoju biologickú ako i sociálnu stránku. Teoreticky môžeme tieto stránky oddeliť,  prakticky však nie. Početné zmeny populácie a vývoj ich proporcií sú odvodené od procesov pôrodnosti a úmrtnosti a tie sú späté ako s biologickými možnosťami a hranicami života, tak s jeho sociálny determinantami, ktoré spôsobujú pohyby vo vnútri jeho biologických hraníc, určujú mieru a formu naplnenia biologických možností. Každá spoločnosť to znamená tzv. tradičná, moderná, či postmoderná, má silnú potrebu aspoň potvrdzovať prirodzené akty rodenia a umierania, spoločensky ich legitimovať a má tiež silnú túžbu ich ovplyvňovať – podporovať ich alebo im brániť, posúvať ich v čase.

   Každá spoločnosť určuje viac alebo menej záväzné podmienky uzatvárania prvých a ďalších manželstiev, rozvodov, vdovstva, potratov. Tým vlastne núti demografiu, aby sa okrem pôrodnosti a úmrtnosti, ako procesov priamo odvodených od biologických základov života  zaoberala i sobášnosťou a rozvodovosťou, ktoré sú primárne sociálnymi a nie biologickými javmi, ale silne ovplyvňujú vlastné reprodukčné správanie. Všetky demografické udalosti sú teda, či už primárne alebo sekundárne, i výraznými sociálnymi udalosťami. Sú späté s určitými akceptovanými systémami hodnôt, sú zviazané sociálnymi normami a podrobené sociálnej kontrole, vytvárajú sa okolo nich sociálne vzory. Základom socializácie každého jedinca, jeho adaptácie na život v spoločnosti, do ktorej sa narodí je práve identifikácia s hodnotami, normami, vzormi, vzťahujúcimi sa k demografickému správaniu. Človek sa najmä v mladosti, ale vlastne celý život, učí sa vyrovnávať  s demografickými udalosťami v intenciách vlastnej kultúry..

   Medzi biologickými potrebami, resp. inštinktami a tlakmi na sociálnu a kultúrnu adaptáciu existuje stav permanentného napätia. Výsledné krivky pôrodnosti a úmrtnosti sú do istej miery práve výsledkom tohto napätia.. Socio-kultúrne regulatívy demografického správania však sami o sebe a v sebe skrývajú analogické napätie medzi biologickou podmienenosťou a sociálnym stvárnením života.. Ich komponentami sú i demografické podmienky, možnosti a hranice ktoré určí príroda pre obživu ľudí a spôsob ich života.. Ľudský život sa odvíja v neustálej interakcii medzi indivíduom, spoločnosťou a prírodou, v zložitej sieti spätných väzieb týchto troch faktorov. Populačný vývoj je vlastne ich výslednicou.

   Nerozlučná väzba medzi demografiou a sociológiou je teda zjavná. Z jedného uhlu pohľadu sa tie procesy, ktoré sleduje demografia, zdajú byť chrbticou či kostrou sociologickej interpretácie spoločenského života, z iného uhla pohľadu sa zdá, že  demografia uskutočňuje akúsi abstrakciu hromadných výsledkov sociálneho diania, ktorým sa zaoberá sociológia, že sa účelovo koncentruje na jeho relatívne stabilné body, ktoré však prekračujú hranice sociálneho. Demografia sa pritom podľa vzoru prírodných vied vyznačuje väčšou presnosťou, konkrétnosťou a väčšími nárokmi na dôkazový materiál. Bez „sociologického nánosu“  by však boli jej poznatky príliš s redukované a technicistické.

   Čisto demografickou konštrukciou a tiež jadrom demografie je skúmanie procesov pôrodnosti, úmrtnosti, sobášnosti, potratovosti, rozvodovosti. Pre sociológov tým vzniká jednak dôležitý typ informácie využiteľný k zdôvodneniu, vysvetleniu rôznych sociálno-historických udalostí, socio-kultúrnych vývojových línií, jednak naopak predmet a stimul interpretácie, sociologického zdôvodnenia, vysvetľovania hromadného ľudského správania. Ten druhý stimul, už nie je len vzájomným obohacovaním ale vzájomným prelínaním obidvoch odborov. V tejto rovine sa pestuje predovšetkým tzv. diferenciácia sociológie, ktorá sleduje rozdiely v plodnosti, pôrodnosti, úmrtnosti, sobášnosti atď. medzi jednotlivými sociálnymi skupinami, vrstvami, medzi príslušníkmi rôznych profesií, ľuďmi s rôznymi príjmami, vzdelaním, sociálnym statusom, členmi rôznych etník, štátov apod. Do tejto „sociologizovanej“ demografie (sociálna demografia, sociologická demografia) patrí i sociologická interpretácia  základných ukazovateľov demografickej štruktúry, veku a pohlavia.  Sociálna relativizácia veku, súvisí so sociálnymi posunmi životných cyklov a vekové kategórie vystupujú ako špecifické sociálne skupiny vrstovníkov. Aj diferenciácia podľa pohlavia má bohaté sociologické konotácie, vychádzajúce z interpretácie väzieb medzi biologickou stránkou muža a ženy a ich sociálnym imagom, statusom, predstížou, deľbou rolí a pod.

   Oblasťou výrazného prelínania sociológie a demografie je ďalej všetko skúmanie demografického správania, ktoré zahŕňa najmä skúmanie inštitúcií manželstva a rodiny, v ktorých sa vytvárajú podmienky pre reprodukčné správanie, populačná mikroklíma. Tradičná sociologická téma rodiny sa čoraz častejšie objavuje aj v demografických prácach. Pritom sa stále viac v tejto prepojenej oblasti skúmania prejavuje, že do reprodukčného správania popri rodine, ktorá má zásadný význam, zasahujú ešte i ďalšie inštitúcie, ako je škola a vzdelanie vôbec, náboženstvo a cirkvi ako i štát so svojou populačnou a sociálnou politikou.

   Najmä v oblasti populačnej politiky, sa prelína demografický a sociologický prístup a spoločne pôsobia, lepšie povedané by mali pôsobiť, ako korektor a katalyzátor ekonomických hľadísk a rozhodnutí. K tomu je potrebné ešte dodať, že inštitúciou rodiny a ďalšími uvedenými inštitúciami prechádzajú v podstate všetky typy demografického správania Okrem správania sa reprodukčného sú to predovšetkým tie, ktoré sú viazané na starnutie, choroby a smrť.. U nich sa bez sociologickej interpretácie podmienok i vlastného priebehu nemôžeme zaobísť. To isté platí o migračnom správaní a procesoch migrácie vôbec – to znamená pri tzv. mechanickom pohybe obyvateľstva. S migráciou sa dostáva do zorného poľa skúmania rada prídavných problémov, predovšetkým tých, čo súvisia s bývaním a rozložením pracovných príležitostí.. V tomto prípade vstupujú zároveň do sociológie i demografie otázky územnej, geografickej diferenciácie, demografického správania, späté s problémami ekologickými.

   V súvislosti s analýzou styčných plôch medzi demografiou a sociológiou nemožno zabudnúť na metodológiu. Sociológovia spolu s demografmi, resp. osobitne uskutočňujú identickými metódami výskumy demografického správania sa, populačnej klímy, podmienok a dopadu natalitnej politiky apod. Demografia využíva sociologické techniky terénneho výskumu i obsahovej analýzy štúdia dokumentov, sekundárnej analýzy dát apod.

   Spolupráca demografie a sociológie je rozhodne užitočná stretať by sa mali pri skúmaní celej sociálnej a demografickej štruktúry spoločnosti. Sociálna  a demografická štruktúra vytvára rámec a predpoklad určitého druhu interakcií t.j. – vzájomných pôsobení do ktorých vstupujú skupiny, triedy a jednotlivci. Podstatnou stránkou sociálnej štruktúry je diferencovanosť spoločnosti na rozličné sociálne  a skupiny. Sociálne skupiny vznikajú na základe objektívnej rozdielnosti životných podmienok a zodpovedajúcej  im deľby činností, funkcií Kritéria na základe ktorých sa vytvára sociálno-demografická štruktúra spoločnosti možno vyčleniť nasledovne:

  1. Biologické rozdiely –. ktorá  diferencujú ľudí podľa pohlavia a veku
  2. Teritoriálno-geografické podmienky – pod ktorými rozumieme vplyv vonkajšieho životného prostredia, ktoré si vynucuje určitú diferenciáciu ľudských činností a tými ľudských zoskupení
  3. etnické charakteristiky –  ktorá sú výsledkom súhry   prírodných podmienok a komplexného spoločensko-historického vývoja
  4. účasť v práci ako základnej ľudskej činnosti - ktorá diferencuje obyvateľstvo na pracujúcich, ekonomicky aktívnych a ostatných, výrobcov a spotrebiteľov, príslušníkov rôznych profesií apod.
  5. vlastníctvo výrobných prostriedkov, rozdeľovanie spotrebných prostriedkov - ktoré vystupujú ako syntetický ekonomický vzťah spájajúci oblasť deľby práce a jej organizácie a riadenia s oblasťou distribúcie a spotreby, t.j. diferencuje ľudí podľa dôchodkov a životnej úrovne
  6. účasť na organizácii a riadení spoločností, vytváraní duchovného života, participácia na ňom a charakter činností v mimo pracovnom čase

Sociálna štruktúra spoločnosti sa teda vytvára na základe deľby činností vo vnútri spoločnosti Táto deľba je podmienená objektívnymi podmienkami, z ktorých spoločenské zoskupenia žijú zahŕňa v sebe vzájomné vzťahy horizontálne a vertikálne diferencovaných skupín ako i aspekty začlenenosti jednotlivca do systému spoločenských vzťahov. Sociálna štruktúra každej spoločnosti  sa kvantitatívne i kvalitatívne mení.  Menia sa demografické charakteristiky jednotlivých sociálnych skupín. Pohyb, alebo mobilita ku ktorej v štruktúre spoločnosti dochádza, smeruje k  riešeniu protirečivých vzťahov v živote spoločnosti. Znamená to, že  tým ako každá spoločnosť  civilizačne napreduje mení sa jej forma. V prípade, že by sa sociálna štruktúra nemenila, spoločnosť by začala zaostávať. Ako príklad môže poslúžiť spoločnosť kastovníckeho typu, napr. indická spoločnosť, ktorá v dôsledku toho, že prestala meniť svoje formy, pretože kasty boli nepriepustné, stratila svoje postavenie  jednej z najvyspelejších civilizácií sveta.  Čím viac civilizačný vývoj pokračuje ďalej, tým je spoločnosť štruktúrovanejšia, tým je i zložitejšia jej sociálna štruktúra.

 

Demografia 5

 

Populácia, obyvateľstvo a jeho štrukturalizácia

Základné miery v demografii a ich klasifikácia, demografické a sociálne skupiny  obyvateľstva.

 

Základné miery v demografii:

 

   Demografiu sme definovali ako vedu o populáciách, ktorá skúma ich veľkosť, štruktúru, prirodzený a mechanický pohyb, vývoj a ich vývojové zákonitosti. Ak má demografia plniť tieto úlohy, musí mať adekvátny systém jednotiek na označenie veľkosti, štruktúry, intenzity a dynamiky demografických javov.

   Všetky demografické javy sa realizujú v určitom čase a v určitom priestore. Teda aj ich objem , úroveň a dynamiku treba merať z hľadiska času a priestoru. Z toho vyplýva, že na vyjadrenie každého demografického javu musí existovať adekvátna miera. Takéto miery možno v demografickom meraní rozdeliť na miery:

  1. vecné
  2. časové
  3. priestorové

 

Z hľadiska vecné možno hovoriť o mierach:

  1. absolútnych (základných)
  2. relatívnych (odvodených) – percentá, koeficienty a pod.

 

   K absolútnym patria tie, ktoré sú výsledkom priameho pozorovania alebo zisťovania. Základnou mierou je počet osôb, resp. počet skupín osôb, alebo počet udalostí a pod.

   Počet osôb môže zahrňovať alebo celú populáciu, alebo jej časť – podľa vopred zvolených kritérií. Absolútnymi mierami sú napríklad:

 

V prípade počtu osôb:

  1. počet obyvateľov celkom
  2. počet žien vo veku od 15 do 49 rokov
  3. počet narodených detí

 

V prípade počtu skupín osôb:

  1. počet rodín
  2. počet domácností

 

V prípade počtu udalostí:

  1. počet sobášov
  2. počet rozvodov
  3. počet potratov

 

Relatívne miery sú  miery štruktúry vyjadrené koeficientom, alebo po úprave percentami - vyjadrujú zastúpenie istej zadefinovanej podskupiny na početnosti celej nami sledovanej a zadefinovanej skupiny. Typickými relatívnymi mierami v demografii sú napr.:

 

Miera štruktúry v %:

  1. štruktúra obyvateľstva podľa pohlavia
  2. štruktúra obyvateľstva podľa veku
  3. vzdelanostná štruktúra obyvateľstva

 

Miery intenzity vyjadrené spravidla v %:

  1. pôrodnosť
  2. plodnosť
  3. sobášnosť

 

Miery vyjadrujúce vzťah k nejakému územiu, resp. ploche:

  1. hustota obyvateľstva
  2. koncentrácia priemyselného obyvateľstva a pod.

 

Jedným z najdôležitejších činiteľov v realizácii  a sledovaní demografických javov je čas. V demografickom sledovaní sa čas vyskytuje v dvoch modifikáciách:

  1. čas ako rozhodujúci (kritický) okamih napr. k 31.12. 2004
  2. čas ako časový interval ohraničený dolnou a hornou hranicou (rozhodujúcim okamihom dolnej a hornej hranice)

 

Základnou mierou času v demografii je rok, prípadne jeho zlomky (mesiace, týždne, dni). Presný dátum, je dôležitou časovou kategóriou pre určenie začiatku a konca priebehu demografického javu. Základné časové miery umožňujú vyjadriť trvanie sledovaného javu Môže nim byť napr. vek človeka, dĺžka trvania manželstva, invalidity a pod. Dĺžku trvania javu môžeme v demografii vyjadriť:

  1. v dokončených rokoch
  2. ako presný rok,  s pripočítaním ďalších časových jednotiek napr. 21 rokov , 3 mesiace a 2 dni

Priestorovými mierami sú plošné miery územných častí, územných jednotiek alebo oblastí

 

   Každý subjekt demografického procesu, má s iným subjektom ako spoločné vlastnosti, tak aj veľa takých v ktorých sa navzájom líšia. Napr. dvaja muži patria k tomu istému pohlaviu líšia sa však vekom, vzdelaním, rodinným stavom a pod. Takýmto vlastnostiam sledovaného demografického subjektu hovoríme znaky. Znakmi sa teda zhodujú alebo líšia jednotlivé prvky sledovania v demografii. Znakmi  v demografii rozumieme merateľné ale aj nemerateľné vlastnosti demografických jednotiek.

   Merateľnými znakmi sú všetky tie, ktoré je možné vyjadriť číselne. Merateľné znaky sa nazývajú kvantitatívnymi znakmi a je ich možné vyjadriť v ich prirodzených mierach – sú nimi napr. vek, výška, váha novorodencov a pod.

   Nemerateľné demografické znaky nazývame kvalitatívnymi, alebo slovnými znakmi. Sú nimi také znaky, ktorých existenciu nemožno popísať numericky, ale iba slovným popisom. K takým znakom patrí napr. pohlavie, národnosť , povolanie a pod..

Dva svojou podstatou odlišné znaky, s ktorými v demografii narábame si v analýzach vyžadujú odlišné metódy. Tieto sú však predmetom teórie štatistiky.

   

   Objektom skúmania demografie je predsa len populácia resp. obyvateľstvo. Predtým ako pristúpime k detailnejšiemu popisu jednotlivých sociálnych skupín populácie, vymedzíme si tieto dve kategórie.

 

   Populácia – súbor jedincov určitého živočížneho druhu, žijúcich a reprodukujúcich sa na vymedzenom území. Tento pojem má biologický základ a vzťahuje sa prakticky na všetky druhy živočíchov. Dnešné ľudské populácie spravidla vznikli v dôsledku migrácií a miešania rôznych pôvodných populácií. Ich základom je dlhá existencia na spoločnom území. Proces pretvárania populácií však stále prebieha, nové populácie vznikajú a iné zanikajú. Populácie sídliace relatívne dlhú dobu na určitom území sa vzhľadom k populáciám, ktoré sa prisťahovali neskôr, označujú ako populácie autochónne.. Jednotlivé populácie majú spravidla spoločný jazyk, spoločnú kultúru a spoločné psychologické založenie, mentalitu. Môžu tvoriť samostatné etnikum, národ, resp. štát. Preto sa často ako synonymum pojmu populácia používa termín obyvateľstvo, ktoré sa však môže skladať s rôznych populácií.

   Základnými znakmi každej populácie sú jej rozsah, ktorý vo vzťahu k rozsahu obývaného územia jeho hustotu, charakter rozmiestnenia, charakter demografickej reprodukcie, štruktúru podľa pohlavia a veku.

 

   Obyvateľstvo – súbor ľudí žijúcich na určitom území (štátu, kraja, mesta), ktorý sa môže skladať s rôznych populácií a tiež etník alebo národov. Charakter obyvateľstva býva menej trvalý, sekundárny práve preto, že je zviazaný s určitým územím viac ako s typom populácie V praxi sa však často používajú pojmy obyvateľstvo a populácia ako synonymá a to aj preto, že len výnimočne sú k dispozícii informácie o jednotlivých populáciách. Údaje sa zisťujú prostredníctvom administratívno-spávneho aparátu. Obyvateľstvo určitého územia väčšinou tvorí spoločnosť alebo lokálne spoločenstvo. Preto je obyvateľstvo často charakterizované znakmi identifikujúcimi sociálnu štruktúru. Za základné charakteristiky obyvateľstva sa považujú: etnické a národnostné zloženie, rozmiestnenie do základných sídelných jednotiek, hustota a štruktúra podľa pohlavia, veku, zdravotného stavu, ekonomickej aktivity, sociálnej príslušnosti, profesie, zamestnania, vzdelania, materinského jazyka, náboženského vyznania, stupňa gramotnosti, rodinného stavu, postavenia v rodine a ďalších rodinných charakteristík. Všetky tieto charakteristiky sa zachytávajú aj pri sčítaní obyvateľstva a spravidla sa štatisticky spracovávajú vo vzájomných koreláciách, najčastejšie však vo vzťahu k bydlisku.

 

 

Biologické kritériá štruktúry obyvateľstva

 

  Triedenie obyvateľstva podľa veku a pohlavia, ktoré je v podstate triedením biologickým je najzákladnejším a najdôležitejším triedením v demografii. Štruktúra obyvateľstva podľa veku a pohlavia je výsledkom demografických procesov prebiehajúcich v populácii niekoľkých storočí a zároveň momentálna, súčasná štruktúra do určitej miery predurčuje vývoj populácie v budúcich rokoch. Všetky základné demografické procesy sú závislé od štruktúry obyvateľstva podľa veku a od štruktúry obyvateľstva podľa pohlavia.

 

Štruktúra obyvateľstva podľa pohlavia:

  Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že pomer populácie mužského a ženského pohlavia by mal byť vyrovnaný. V skutočnosti však číselný pomer populácie mužského a ženského pohlavia je síce stabilný t. z. že je stály, nie je však vyrovnaný v tom zmysle, že by v populácii bolo rovnaké zastúpenie mužov a žien a to aj pri tom, že čo a týka novorodených detí prevažuje pri narodení viac detí mužského pohlavia ako novorodencov ženského pohlavia. Tento pomer pri narodení je 52% ku 48% v prospech chlapcov (to je celosvetový trend). Tento pomer sa však postupne mení s tým, že v celkovej populácii keď zoberieme dohromady všetky tzv. vekové kohorty prevládajú ženy nad mužmi. Je to v dôsledku toho, že úmrtnosť mužov v produktívnom veku je predsa len vyššia ako je úmrtnosť žien. Je to aj v dôsledku rozdielnych životných spôsobov, rozdielnych životných štýlov medzi mužmi a ženami, napr. v súčasnej dobe sú to povedzme niektoré adrenalínové športy ktorým holdujú muži. Ďalší faktor, ktorý tu zohráva úlohu je tá skutočnosť, že muži sú predsa len vo vyššej miere zamestnávaný v tzv. rizikových povolaniach  a tieto tiež do istej miery spôsobujú zvýšenú mieru úmrtnosti u mužov ako u žien. Ďalšia skutočnosť, ktorá k tomu prispieva je, že spravidla muži majú horšiu životosprávu, to je ďalší faktor, ktorý prispieva k zvýšenej úmrtnosti mužov pred ženami. Tie vekové kohorty sa navyše naťahujú v tých vyšších vekových kategóriách, pretože spravidla a to nezávisle na tom, že ktorá je to spoločnosť (spoločnosť moderného typu), ženy sa dožívajú o 4 až 6 rokov viac v priemere, ako sa dožívajú muži.

Kohorta - veková skupina obyvateľstva...

  Štruktúra populácie podľa pohlavia okrem spomínanej pohlavnej štruktúry novorodencov a diferencovanej úmrtnosti je ovplyvňovaná aj migráciou ako aj niektorými vonkajšími vplyvmi napríklad vojnami. Migráciu spomíname preto, lebo podstatne viac mužov odchádza z miesta bydliska za prácou ako žien a tým pádom sa mení aj zastúpenie obyvateľstva podľa pohlavia najmä v tých zaostávajúcich regiónoch, kde treba cestovať za prácou. V odhadoch vývoja populácie je najdôležitejšia tá zložka populácie, ktorá je reprodukcie schopná. Tou je práve ženská populácia. Ostatné zložky obyvateľstva sú totiž z hľadiska reprodukcie obyvateľstva zanedbateľné. Rovnako dôležitá je štrukturalizácia obyvateľstva podľa pohlavia pre formovanie kontingentu ekonomicky aktívneho obyvateľstva do ktorého nemožno zahrnúť vzhľadom na prioritnú funkciu ženy a matky celý tzv. kontingent žien v ekonomicky aktívnom veku. To znamená: Niekto chce napr. v nejakom regióne urobiť nejakú hospodársku investíciu. Predtým než ju uskutoční, tak ho zaujíma, koľko ekonomicky aktívneho obyvateľstva v regióne je, koľko je žien a koľko mužov, aké sú v podstate jednotlivé vekové kohorty. Avšak on musí do istej miery vynechať tú vekovú kohortu žien medzi 22 až 30 rokom, lebo z tejto vekovej kohorty asi 50% nie je ekonomicky aktívne, lebo sa starajú o svoje malé deti a spravidla sú na materskej dovolenke.

  Bez dokonalého poznania zloženia obyvateľstva podľa pohlavia nie je možné ani plánovanie investičnej výstavby priemyselných podnikov ba ani plánovanie výroby spotrebných predmetov a predmetov dennej spotreby. Príklad: Keď niekto chce investovať v nejakom regióne, tak si zistí demografickú štruktúru obyvateľstva a tiež jeho prognózu - či bude mať kto o nejakých 30 rokov v regióne pracovať. V oblasti Žiliny je pomerne vysoká natalita a preto je to výhodná oblasť pre investície. Investori sú ťahaní do tzv. rozvojových krajín nielen preto, lebo je tam teraz lacná pracovná sila, ale aj preto, že na rozdiel od Európy v týchto krajinách populácia rastie, rodí sa veľa detí a oni majú skôr problémy s populáciou, že nevedia čo s ňou, kým my máme nedostatok mladej generácie a máme demografickú krízu. Keď niekto chce obsadiť nejaký trh, zisťuje si automaticky demografickú štruktúru aj kvôli dodávaniu spotrebného tovaru. Darmo tam bude dodávať spotrebný tovar, ktorý nebude mať v danom regióne odbyt.

 

Štruktúra obyvateľstva podľa veku:

   Veková štruktúra je popri pohlavnej štruktúre obyvateľstva ďalšou z najdôležitejších demografických štruktúr. Aj jej analýza je základom pre všetky ostatné demografické výskumy. Vo vekovej štruktúre obyvateľstva sa prejavuje história danej populácie v priebehu dlhšieho obdobia. Vekové kohorty, ktoré pochádzajú napríklad z obdobia nízkej natality. U nás takýmito obdobiami boli napríklad obdobie prvej a druhej svetovej vojny a ďalším takým obdobím je súčasné obdobie. Tieto sa dajú jednoznačne spozorovať na základe štatistických údajov. Dajú sa na nich pozorovať vplyvy vojnových strát ako aj mnohé ďalšie javy napríklad u nás v súčasnosti vplyvy zhoršenej sociálnej a ekonomickej situácie predovšetkým mladých rodín.

  Veková štruktúra obyvateľstva je teda rovnako ako všetky ostatné demografické javy výslednicou celého komplexu podstatných ale aj náhodných činiteľov z ktorých najdôležitejšie sú: pôrodnosť, úmrtnosť a migrácia. Z náhodných činiteľov môže populačný vývoj najintenzívnejšie deformovať vojna. Súvislosť medzi uvedenými tromi podstatnými demografickými javmi a vekovou štruktúrou je bezprostredná a vzájomná. Samotná veková štruktúra má spätný vplyv na natalitu t.z. na pôrodnosť, na úmrtnosť aj na migráciu obyvateľstva. Keď napríklad natalita t.z. pôrodnosť klesá, pôrodnosť bude následne nižšia aj v ďalšej perspektíve. T. z. že keď nám v súčasnosti klesá pôrodnosť, darmo sa v budúcnosti zlepší socio-ekonomické postavenie mladých rodín, ale  veková kohorta tých ľudí, ktorí budú môcť mať deti o 15 alebo 20 rokov bude tak nízko zastúpená, to znamená že znova sa bude rodiť málo detí. Je tomu tak preto, že do reprodukčného procesu budú vstupovať populačne slabé vekové kohorty, pochádzajúce z obdobia tzv. nízkej natality.

  Samotný vplyv natality na vekovú štruktúru je ďaleko väčší ako vplyv úmrtnosti. V prípadoch, že je v spoločnosti natalita konštantná, veková štruktúra v spoločnosti ako celku sa výrazne nemení. Avšak akonáhle sú v natalite nejaké výkyvy, t. z. že keď je pôrodnosť buď príliš vysoká, alebo keď je pôrodnosť príliš nízka, tak veková štruktúra celej populácie t. z. obyvateľstva sa výrazne mení. Samotná veková štruktúra obyvateľstva je teda vyjadrením komplexu podstatných ale i náhodných činiteľov. Zmena či už niektorých činiteľov alebo celého komplexu činiteľov vyvoláva zmeny vo vekovej skladbe celej populácie. Tieto zmeny navonok spravidla vystupujú až po určitom čase. Táto skutočnosť má za následok formovanie typov vekovej štruktúry populácie na dlhšie časové obdobie. Pre jednotlivé fázy demografického vývoja sú charakteristické jednotlivé typy vekovej štruktúry.

  V tejto súvislosti demografia rozoznáva 3 typy vekovej štruktúry populácie:

  1. progresívny,
  2. stacionárny
  3. regresívny.

  U progresívneho typu je charakteristická vysoká natalita a to má za následok, že veková štruktúra obyvateľstva je výrazne mladá. Pre druhý typ je charakteristická konštantná a vyrovnaná natalita a mortalita, to vplýva na vytváranie špecifickej vekovej štruktúry, ktorá sa už nevyznačuje vysokým podielom mladého obyvateľstva. Pri regresívnom type fertilita (pôrodnosť) neustále klesá a tým sa formuje veková štruktúra, ktorá sa vyznačuje stále nižším dielom mladého obyvateľstva a mladšieho tzv. stredne ročného obyvateľstva. Elementárnym pojmom v analýze vekovej štruktúry je vek obyvateľov.

  Vek pri demografickej analýze sa udáva:

a) v ukončených rokoch

b) v pravidelných alebo nepravidelných charakteristických vekových skupinách

  V prvom prípade hovoríme potom o počte osôb v jednotlivých vekových vyjadreniach, napríklad veková hranica 6 rokov, ktorá znamená hranicu školského veku, veková hranica 15 rokov, ktorá znamená spodnú hranicu reprodukčného veku ženy, veková hranica 18 rokov, ktorá znamená hranicu právnej plnoletosti a pod.

  V druhom prípade vytvára také vekové intervaly, pre ktoré je charakteristická činnosť, alebo stav správania sa skupiny osôb, ktoré spĺňajú podmienky príslušnosti k tomuto vekovému intervalu. Vekový interval

  1. 0-ročných až 5-ročných znamená predškolský vek,
  2. 6-15 sú deti školského veku,
  3. do vekového intervalu 16- 24 ročných započítavame mladých ľudí, ktorí sú vo fáze profesijnej prípravy resp. sú v tzv. rannom pracovnom veku.
  4. vo vekovom intervale 25-45 rokov sú ľudia v hlavnom pracovnom veku
  5. 46-59 roční sú ľudia, ktorí sú považovaní za ľudí v strednom veku.
  6. 60-74 ročných považujeme za ľudí, ktorí sú v tzv. mladšom staršom veku
  7. 75-89 ročných považujeme za ľudí, ktorí sú v tzv. staršom, staršom veku
  8. ľudí, ktorí majú 90 a viac rokov (podľa medzinárodne schválených intervalov - medzinárodný demografický protokol) za ľudí dlhovekých.

Veková štruktúra obyvateľstva sa pochopiteľne neustále mení a vplývajú na ňu predovšetkým faktory, ktoré sú dané sociálnym a ekonomickým vývojom danej krajiny.

Kategória pôrodnosť:

  Pôrodnosť (rodenie detí) chápeme ako hromadný jav, ktorý veľmi výrazne súvisí s demografickou reprodukciou. Pôrodnosť závisí predovšetkým od tzv. plodnosti (lat. fekundity) mužov a žien. Jej výsledný efekt vyjadrený počtom narodených detí sa označuje ako pôrodnosť alebo fertilita. Počet detí, ktoré sa určitému páru narodí závisí nielen od jeho reprodukčného správania ale i na jeho plodnosti teda na jeho tzv. fekundite. Vplyvom demografického správania môže byť plánované rodičovstvo a to vtedy, keď pár nejakým spôsobom reguluje počet narodených detí a intervaly medzi jednotlivými pôrodmi pomocou rôznych antikoncepčných metód.

  Pri analýze pôrodnosti sa narodené deti rozlišujú podľa rodinného stavu rodičov na deti manželské a deti nemanželské. Zvláštne miesto majú deti narodené do ôsmich mesiacov po svadbe a takýmto deťom sa hovorí, že sú to deti z tzv. predmanželských koncepcií, t. z. že sú to deti, ktoré boli počaté pred uzavretím manželstva. Narodené deti sa ďalej v demografii delia na živo narodené a mŕtvo narodené. Narodené deti sú tiež v demografii sledované podľa poradia a rozloženia pôrodov. Plodivosť ženy sa v demografii vzťahuje len k tzv. reprodukčnému obdobiu, ktoré sa obyčajne vymedzuje vekom 15 až 49 rokov. Najjednoduchším ukazovateľom pôrodnosti v krajine je hrubá miera pôrodnosti, ktorá udáva počet živo narodených detí na 1000 obyvateľov. Tento ukazovateľ sa niekedy spresňuje tým, že sa počet živo narodených detí vzťahuje iba k osobám v reprodukčnom veku čím dostaneme tzv. miery plodnosti, ktoré sa potom definujú vzhľadom k legitimite narodených detí (manželské a nemanželské), alebo pohlaviu rodičov t. z. napríklad na 1000 žien v tzv. reprodukčnom alebo inak povedané vo fertilnom veku. Veľmi často sa najmä v poslednej dobe stretávame s tzv. indexom plodnosti. Možnože ste zachytili, že Slovensko spolu s Českom malo v uplynulom roku najnižší index plodnosti v celej Európe - 1,0. V roku 2002 to ešte bolo 1,19.

  Index plodnosti sa viaže na konkrétny kalendárny rok a index plodnosti udáva počet detí vo veku 0 až ukončené 4 roky k počtu žien vo vekovom rozmedzí 15 až 44 rokov. T. z. že on vyjadruje koľko detí vo veku 0 - 4 rokov pripadá na počet žien vo veku 15 - 44 rokov. Vyjadruje pomer a u nás v uplynulom roku tento pomer bol jedno dieťa. Pre jednoduchú reprodukciu obyvateľstva je však potrebné 2,1 dieťaťa na ženu v tzv. fertilnom veku. Jednoduchá reprodukcia znamená, že v danej krajine počet obyvateľov nebude ani stúpať ani klesať, t. z. že počet obyvateľov v danej krajine ostane relatívne stabilný. S pôrodnosťou bezprostredne alebo niekedy sprostredkovane súvisí aj potratovosť. Vieme, že u nás sme zaznamenali pokles potratovosti v posledných rokoch viac ako 50%. A to napriek znižujúcej sa pôrodnosti. K tomuto javu však prispela predovšetkým tá skutočnosť, že do hry vstúpilo vo významnejšej miere plánovanie rodičovstva.

  Pod kategóriou potratovosť rozumieme špecifický typ úmrtnosti a to úmrtnosť v dobe od koncepcie (od počatia) do takého vývojového štádia, kým sa plod považuje za dieťa. Pri analýze potratovosti sa sleduje výskyt potratov vo vzťahu k celej populácii, k ženám v reprodukčnom veku alebo k živonarodeným deťom. Najjednoduchším ukazovateľom potratovosti je tzv. hrubá miera potratovosti, ktorá je definovaná ako počet potratov na 100 ukončených tehotenstiev. Okrem tzv. želaných či chcených potratov sa v demografii sledujú aj nechcené t. z. spontánne potraty.

 

Úmrtnosť

  Znamená vymieranie určitej populácie. Úmrtnosť sama osebe predstavuje jednu z dvoch základných zložiek demografickej reprodukcie. Úroveň a vývoj úmrtnosti je v istom zmysle dôsledkom vývoja chorobnosti a tiež dôsledkom kvality životného štýlu, ľudí, dôsledkom kvality životných podmienok, dôsledkom kvality životného prostredia v ktorom daný jedinci alebo dané spoločenstvo žije. K vyjadreniu úmrtnosti sa používa podobne ako v predchádzajúcich prípadoch celý raz ukazovateľov. Najjednoduchší štatisticko-demografický ukazovateľ je tzv. hrubá miera úmrtnosti, ktorá udáva celkový počet zomrelých na 1000 obyvateľov v sledovanom kalendárnom roku. V súčasnosti však už tento ukazovateľ stráca svoju výpovednú hodnotu a preto sa používajú presnejšie miery úmrtnosti, v ktorých sa sleduje úmrtnosť obyvateľstva podľa jeho vekových skupín povedzme v 5 ročných intervaloch, resp. sleduje sa úmrtnosť obyvateľstva podľa pohlaví a vekových skupín.

  Zvláštna pozornosť je v demografii pri úmrtnosti venovaná aj tzv. dojčenskej úmrtnosti. Na základe miery dojčenskej úmrtnosti sa hodnotí aj kvalita zdravotníckej starostlivosti v danej krajine. Pod dojčenskou úmrtnosťou sa rozumie úmrtnosť detí do 1 roka. Pre analýzu úmrtnosti, ktorá vypovedá o životnom štýle v danej krajine a nielen o stave zdravotníctva je tiež dôležité zastúpenie jednotlivých príčin smrti podľa medzinárodnej štatistickej kvalifikácie. My patríme žiaľ ku krajinám, v ktorých vysoký podiel úmrtnosti majú srdcovocievne ochorenia a onkologické ochorenia a tieto skutočnosti okrem iného svedčia aj o tom, že ten životný štýl a kvalita života v našej krajine nie je práve najoptimálnejšia. Čo sa týka jednotlivých demografických charakteristík vývoja u nás, tak tomu budeme venovať ešte poslednú prednášku.

 

 

Kontrolné otázky na seminár k prednáške č.1.:

Demografia, predmet demografie, subdisciplíny demografie

 

  1. Zadefinujte predmet demografie ako vednej disciplíny a uveďte čo je charakteristickým znakom demografie.
  2. Čo rozumieme pod skúmaním demografických skupín obyvateľstva? Pokúste sa objasniť.
  3. V čom spočíva význam skúmania veku a vekovej štruktúry obyvateľstva v jeho socio-demografickom poňatí?
  4. Čo rozumieme pri demografickom pohybe obyvateľstva, pod prirodzeným pohybom, mechanickým pohybom a sociálnym pohybom?
  5. Ako by ste charakterizovali cieľ skúmania demografie ako vednej disciplíny a jej spoluprácu s inými vednými disciplínami?
  6. Charakterizujte vzťah medzi demografiou a a štatistikou.
  7. Charakterizujte vzťah medzi demografiou a ekonómiou.
  8. Ako vzájomne súvisia demografia a populačná politika?
  9. Aké je základné členenie demografie ako vednej disciplíny?

 

 

Kontrolné otázky na seminár k prednáške č.2.:

Demografický vývoj ľudstva od najstarších čias do obdobia novoveku

 

  1. Čo predpokladáme o živote prvotných  ľudských zoskupení?
  2. Aké pravdepodobne boli demografické charakteristiky prvotných ľudských zoskupení?
  3. Akými štádiami prechádzala ľudská rodina do obdobia nástupu otrokárskej spoločnosti?
  4. Charakterizujte základné atribúty starovekej otrokárskej spoločnosti.
  5. Čo bolo charakteristické pre populačný vývoj v otrokárskej spoločnosti?
  6. Charakterizujte základné atribúty feudálnej spoločnosti.
  7. Čo bolo charakteristické pre populačný vývoj vo feudálnej spoločnosti?
  8. Charakterizujte základné atribúty spoločnosti po priemyselnej revolúcii.
  9. Čo bolo charakteristické pre populačný vývoj v ranných štádiách kapitalistickej spoločnosti?

 

Kontrolné otázky na seminár k prednáške č. 3::

Vývoj demografického myslenia, vznik demografie ako vednej disciplíny

 

  1. Kedy a v ktorých kultúrach sa stretávame s prvými sčítaniami obyvateľstva a k čomu tieto sčítania slúžili?
  2. S akými filozofickými názormi na populačný vývoj a u koho sa stretávame v starovekých civilizáciách?
  3. S akými názormi na populačný vývoj sa stretávame v kresťanstve a v islame v období stredoveku?
  4. Ako sa vyvíjali názory na demografický vývoj v období renesancie (Sansovina, merkantilisti – Graunt, Petty, Sussmilch a kameralisti – Cantillon, Feguasson ...)?
  5. Charakterizujte populačnú teóriu  T. R. Malthusa (dielo, problémy).
  6. Zhodnoťte Malthusovu teóriu a uveďte ako bola jeho teória zneužitá fašistickými a militaristickými režimami v dvadsiatom storočí.
  7. Ktorým smerom  sa začala demografia ako veda, začala uberať najmä po 1. svetovej vojne. Charakterizujte tento vývoj.

 

Kontrolné otázky na seminár k prednáške č. 4.

Demografia a sociológia

 

  1. Vyjadrite podstatu vzťahu medzi demografickými a sociálnymi javmi. Ktoré skutočnosti nútia  sociológiu a demografiu úzko spolupracovať? Uveďte príklady
  2. Aký je vzťah, aké sú súvislosti, medzi demografickým vývojom, prírodnými podmienkami a socio-kultúrnymi podmienkami spoločnosti? Uveďte príklady
  3. Čo je predmetnou oblasťou skúmania sociológie a demografie  ako vedných disciplína kde sú ich styčné body? Uveďte príklady.
  4. Ktoré inštitúcie (sú predmetnou oblasťou sociológie) a akým spôsobom, participujú podľa  Vášho názoru na demografickom vývoji. Skúste uviesť konkrétne prípady a vzájomnú spätosť ich pôsobenia na demografický vývoj spoločnosti.
  5. V čom sa sociológia a demografia prelínajú z hľadiska výskumu, výskumných metód a techník Uveďte na príklade
  6. Čo je to sociálna štruktúra? Uveďte kritériá na základe ktorých sa člení sociálno-demografická štruktúra spoločnosti.
  7. Na základe čoho sa vytvára sociálna štruktúra spoločnosti a čo tvorí determinanty vývojových zmien sociálnej štruktúry? Uveďte príklady.

 

Kontrolné otázky na seminár k prednáške č.  5.

Populácia obyvateľstvo a jeho štrukturalizácia

 

  1. Prečo musí mať demografia  systém jednotiek na  označenie veľkosti, štruktúry, intenzity a dynamiky sledovaných javov? Uveďte príklady na veľkosť, štruktúru, intenzitu a dynamiku..  Ako členíme tieto miery?
  2. Charakterizujte absolútne vecné miery a uveďte aké typy absolútnych vecných mier poznáme?
  3. Čo vyjadrujú relatívne vecné miery aké typy relatívnych mier poznáme?
  4. Charakterizujte podstatu priestorových a časových mier. Uveďte na príkladoch.
  5. Čo rozumieme pod pojmom demografické znaky? Uveďte na príkladoch.
  6. Charakterizujte kategóriu populácia, uveďte príklady populácií v našej spoločnosti.
  7. Charakterizujte kategóriu obyvateľstvo. Aký je vzťah medzi kategóriou obyvateľstvo a populácia. Uveďte príklady.

 

Kontrolné otázky na seminár k prednáške č. 6.

Biologické kritériá štruktúry obyvateľstva

 

  1. Čo rozumieme pod biologickou štrukturalizáciou obyvateľstva, výsledkom akých procesov je a prečo je potrebné ju sledovať?
  2. Aká je štruktúra obyvateľstva podľa pohlavia a čo ju ovplyvňuje? Uveďte príklady.
  3. Čo rozumieme pod vekovou štruktúrou obyvateľstva a ktoré činitele ju ovplyvňujú?
  4. Uveďte s akými typmi vekovej štruktúry obyvateľstva sa môžeme stretnúť a charakterizujte tieto typy.
  5. Akým spôsobom analyzujeme vekovú štruktúru obyvateľstva, ako určujeme vekové kategórie?
  6. Charakterizujte kategóriu pôrodnosť. Uveďte od čoho závisí.
  7. Uveďte akými spôsobmi meriame pôrodnosť. Objasnite tieto spôsoby.
  8. Charakterizujte kategóriu potratovosť.
  9. Charakterizujte kategóriu úmrtnosť.