Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Univerzita Pavla Jozefa Šafárika / Právnická Fakulta / Európske právo

Poznámky k prednáškam zo zimného semestra s doplnením (zapik.doc)

Európske právo- 18.2.2008

Proces európskej integrácie

V medzivojnovom období sa 1.krát začala realizovať myšlienka integrácie.

Coulderhou Calegri je zakladateľ Paneuropskeho hnutia,ktorého čestným predsedom je Arstid Briand- nostiteľ nobelovej ceny za mier, jeho význam pre europ.integráciu spočíva aj v tom, že v 1929 na pôde spoločnosti národov predstavil projekt vytvorenia európskeho federatívneho zväzu, mal zabezpečovať spoluprácu štátov v hospodáraskej, spocialnej a kultúrnej oblasti, anglicko s tým nesúhlasilo. Avšak ani tento projekt nemal úspešný koniec, lebo sa začala 2.sv.vojna.

Obd. Po 2. Sv.vojne- zlatý vek medzinárodnej spolupráce, vznik medzinárodnych organizácii

Rozdelenie Európy na západnu a výchdnu Európu. Integrácia najmä v západ.Európe vo východ Európe vznikla Varšavská zmluva-vojenská organizácia, rada vzájomnej hospodárskej pomoci ako hospodárska organizácia.

Suverenita štátu- štát vstupom do medzinárod. Org. Dobrovoľne si ju obmedzuje.

2 koncepcie európskej integrácie

1.klasické medzinárodne organizácie- minimálny  zásah- jednomyselné hlasovanie zabezpečuje rovnosť štátov,

Napr. Maršalov plán- cieľ hospodárska pomoc, je to medzník na deľbu Európy na západnu a východnu. Západne štáty prijali túto pomoc

Organizácia pre európsku hospodársku spoluprácu- 1948 zmluva podpísana v Paríži, odpoved na ponuku USA , neskôr premenovaná na Org. Pre hospodársku pomoc a spoluprácu OECD-aj SR členom od 14.12.2000

Základná únia- r. 1948, tzv. Bruselský pakt, pôvod. Signatármi boli Anglicko, štáty beneluxu, cieľ vojenská pomoc,resp.ochranav r.1954 sa pridalo aj Nemecko, Taliansko- premenovanie na Západoeurópsku úniu. Táto org. Existuje aj dodnes a je prepojená s EÚ s jej II. Pilierom.

Rada Európy- 1949, je to politická org., nemá prepojenie na EU, je to samostatná medzinárodná medzivládna organizácia, sídlo Štrassburg, sleduje princípy demokracie, slobody a právneho štátu, SR je tiež jej členom.

Dohovor o ochrane ľudských práv a základnych slobôd- základnym prvkom je Európsky súd pre ĽP, sídlo Štrassburg,

2.vychádza z princípu federalizácie-najmä Nemecko a Francúzsko, výsledkom má byť nadštátna spolupráca , štáty by mali spolupracovať  na nadštátnej supranacionálnej organizácii, štáty majú preniesť časť právomoci na medzinárodnu organizáciu.

Napr. Komunitárna európska integrácia- impulzom pre vznik európskej integrácie bola Schumanova deklarácia z 9.5.1950- Deň Európy, Rober Schuman min. Zahranič. Vecí vo Fr., ale pravým autorom bol Jean Monet. Je to výzva pre Nemecko, vychádzala zo sektorovej integrácie, čiže v presne určenej oblasti hospodárstva a potom sa priberajú dalšie oblasti spoliupráce, ďalej Fr. Navrhovalo spoluprácu pre obôasť Uhlia a oceľ, ciže základ pre zbrojársky priemysel.

Schuman navrhoval vytvoriť nový subjekt mn. Práva na kt. by preniesli časť právomocí, ktorý by kontroloval Nem. a Fr. V oblasti uhlia a ocele

Konečným cieľom takejto integrácie mala byť federácia.

Na túto deklaráciu reagovalo aj Tal.- zmluva o založeni Európske spoločenstvo pre uhlie a oceľ-18.4.1951- benelux a tal. - , ale do platnostri vstúpila až v r. 1952, bola podpísana na 50 rokov, v r. 2002 zaniklo toto spoločenstvo.

V 50.rokoch- zmluva o založení Eorópske obranné spoločenstvo , Európske politické spoločenstvo.

Europ. obran. spoloč. bola snaha o znovzuvyzbrojenie Nemecka- ale Fr. Tomu zabránilo aby takéto spoločenstvo vzniklo, teda v konečnom dôsledku toto spoločenstvo nevznikllo a v dôsledku toho

V Európe sa realizovali obe myšlienky

Prvá kríza v keď sa štáty rozhodli spolupracovať bolo, nasledovala kríza a naledovala Ďalšia iniciatíva Paul Heanri Spara (belgický minister). Ako reakcia na tlaky beneluxu bolipodpísané dve zmluvy (rýnske zmluvy) 25.marca.1957. Na ich základe vznikli dve Ďalšie spoločenstvá a to európske hospodárske spoločenstvo (orientované na hospodárstvo ako celok), EURATOM (pre atómovú energiu). Nové spoločenstvá boli založené na supranacionálnom princípe a boli prepojené cez členské štáty a svoje orgány a jednotne sa označujú ako Európske spoločenstva. Aj keď tie medzinárodnoprávne neexistujú existujú iba ako jednotlivosti. Veľká Británia takejto integrácií nebola veľmi naklonená. Európske združenie voľného obchodu (ETTA), toto bolo vytvorené pod vplyvom GB. Dnes už veľmi nemá veľký význam lebo sa členovia stali súčasťou EU a európskych spoločenstiev. Bola to alternatíva pre tých ktorý nechceli supranacionálne spolupracovať. Samotná ETTA spolupracuje s EU a ES dohoda o vytvorení európskeho hospodárskeho priestoru. (voľný pohyb, osôb, kapitálu a pod.) Rozdiel je v spolupráci, lebo ES sú nadštátne zoskupenia a ETTA je medzivládna orgánizácia medzinárodného charakteru. Ciele su rovnaké ale prostriedky sú rôzne.

Colná únia – ES,EU ..

Zóna voľného obchodu ETTA.  

Veľká Británia sa dostala do ES cez mŕtvolu Charlesa de Gaulla. Až v roku 1973 sa podarilo aby schválili GB vstup do ES. (Francúzsko sa odkláňalo od pôvodnej koncepcie po smrti de Gaulla sa vracia späť, a preto sa podarilo aj pribratie GB)

Prvé rozšírenie čo sa týka členskej základne bolo 1973 vtedy pristúpila GB, no dodnes platí pravidlo, že z pristupením musia suhlasiť všetky štáty. Aj Írsko a Dánsko.

Aj Nórsko ju podpísalo ale neratifikovalo ju.

Druhé 1981 , južná vetva , Grécko,

1986 – Portugalsko a Španielsko (dokončenie južnej vetvy)

Únia už teda má 12 členských štátov. Vlajka EU, ktorá má 12 hviezdičiek nevychádza z počtu krajín ale z magického čísla 12 čo znamená jednotu.

Dve rýnske zmluvy sa vlastne ústavne zákony pre fungovanie ES.

1987 prvá veľký revízia týchto zmlúv a to prostredníctvom ďalšej zmluvy

„JEDNOTNÝ EURÓPSKY AKT“ prvý krát hovorí o politickej integrácií.

Ďalšou, ktorá je revíziou ale aj zmluvou samostatného charakteru : Mastrichstká zmluva (o európskej únií) Táto je v jednej časti nie revíziou, a to tam kde hovorí o založení EU. Na druhej strane je aj revíznou zmluvou lebo obsahuje aj ustanovenia, ktorými sa menia záležitosti spoločenstva. Podpísaná 1992 , účinnosť – deň vzniku EÚ 1.11.1993 je to forma politickej únie. Tak ako bola založená stojí na troch pilieroch  (prvý bol ale ostatné nie ale tie nemajú supranacionálny charaker)

1. supranacionálne ES, venujúce sa európskej integrácií v oblasti hospodárstva
2. spoločná zahraničná a bezpečnostná politika
3. spolupráca justície a vnútra

Druhý a tretí pilier nie sú spoluprácou v hospodárskej oblasti. Zaviedla aj cieľ hospodárskej a menovej únie, lebo táto nebola pôvodne predpokladaná. O.i. mastrichstká zmluva premenovala európske hospodárske spoločenstvo na európske spoločenstvo.

POZOR európske spoločenstva a POZOR európske spoločenstvá – veľký rozdiel

Po vzniku EU došlo aj k rozšíreniu členskej základne 1995 – t.j. Rakúsko, Fínsko, Švédsko. Boli tu národné referendá a bola podpísaná aj prístupová zmluva s Nórskom no opätovne nebola ratifikovaná.

1999 (platná) amsterdamská zmluva revízia zmlúv zakladajúcich EStiev a zároveň aj mastrichtskej, lebo tá obsahovala doložku „randevu“ ta hovorila, že sa prehodnotí fungovanie toho čo sa zakotvilo do mastrichstkej zmluvy. Prečíslovala niektoré ustanovenia, a derogovala obsoletné ustanovenia. Dnes sa články veľkými číslami a pred tým veľké písmená. Tretí pilier bol ale oslabený na justície a vnútra v trestných veciach nie už všeobecná spolupráca, ale z tretie vízová, azylová, prisťahovalecká prešla do prvého piliera.

Zmluva z NICE táto bola podpísaná v roku 2001 (platnosť 2003, problematické pri ratifikácií bolo v Írsku, lebo tu ex constitione muselo prebehnuť referendum) Jej cieľom bolo pripraviť EU na rozšírenie. Lebo pôvodné zmluvy boli pre 6 krajín tak je to riešené tu. Súčasťou zmluvy z NICE bol aj protokol, ktorým zaniklo ESUO (montana unia), ako právny nástupca bolo Euróspke spoločenstvo (teda od roku 2003 máme len EURATOM a ES ako dve európske spoločenstvá) takže táto zmluva pripravila na rozšírenie.

1.5.2004 došlo k najväčšiemu rozšíreniu. Základom bola zmluva z Atén 16.4.2003. Táto musela prejsť ratifikačným procesom, u nás bola úspešná, ratifikovaná prezidentom ale parlament dával predbežný súhlas 1.7.2003. A v rámci tohto súhlasu označila ho za zmluvu, ktorá ma prednosť pred zákonmi SR. 185/2004 z.z. oznámenie ministerstva zahraničných vecí a v prílohe je samotná zmluva.

Po tomto rozšírení sa opätovne objavujú diskusie, že by bolo dobre ju zmeniť, bol zvolaný na tento účel konvent. Európska rada prijala toto rozhodnutie na zvolať konvent a na tomto konvente sa stanovil cieľ vypracovať nový text základu existencie EÚ. Pracoval pod vedením Valery giscarda ukončil prácu 2003 výsledkom bol návrh medzinárodnej zmluvy, ktorý sa nazýva : „zakladajúca ústava“ tá ma úplne nahradiť všetky doterajšie medzinárodne zmluvy. V roky 2004 bola podpísaná v ríme, a samozrejme musela byť ratifikovaná. História sa opakuje to sa stalo už predtým keď Francúzi navrhli niečo čo neratifikovali nakoniec. Dokonca ani my SR sme neratifikovali túto zakladajúcu ústavu, lebo nemôže byť ratifikovaná lebo je na ústavnom súde pre porušenie práva na správu vecí verejných. Východiskom z tejto krízy má byť Lisabonská zmluva 13.12.2007 podpísaná (reformná zmluva). Je to veľké pôsobenie nemecka v tomto procese, vo veľkej miere preberá ustanovenia zakladajúcej ústavy, ale odstraňuje tie sporné ale je revíznou zmluvou. A táto zmluva ruší Európske spoločenstvá a ostáva iba jeden subjekt medzinárodného práva a to EU. Zmluva o založení spoločenstva sa premenuje na zmluvu o fungovaní EU. Ratifikovalo ju maďarsko, slovinsko, malta, rumunsko, francúzsko, ostatné to musia do konca roka 2008. aby mohla vstúpiť do platnosti.

Robert Schuman bol minister financií, potom minister zahraničných vecí. Čiže člen vlády. Narodil sa priamo v Luxemburgu (bolo časťou Nemecka, neskôr súčasťou Francúzska), čiže v jeho osobnosti sa začína Európska integrácia.  Deklarácia je aktom štátu, a súvisí z jeho zahraničnou politikou, je to bežný jav a dnes. Cieľom bolo zabezpečiť spoluprácu v miery a k tomu sa mali dopracovať cez hospodársku spoluprácu.  „Európa sa nestvorí naraz, alebo podľa jediného plánu“ Schuman vedel, že je to dohodový proces.

Čítaním preambuly môžme použiť historický výklad. Vysoký úrad, ktorý navrhoval Schuman (v ňom chce rovnaké zastúpenie, a jeho nezávislosť – aj keď francúzsko si môže klásť podmienky, žiada princip solidarity, teda nerovná štartovacia línia no rovnaká spolupráca)

Navrhoval už podobu dnešných nariadení (lebo navrhoval právne akty, ktoré majú priamo viazať členské štáty bez ohradu na ich vôlu). Navrhol aj Vysoký urad, ktorý skutočne vznikol. V súčasnosti je nadštátnost vyjádřená v Európskej Komisii. Veľká Británia túto výzvu sice neodmetli, no nechali to na nich nech to skúsia v kontinentálnej európe. Nepristúpili, ale na druhéj strany vytvorili Európske združenie volného obchodu (Toto je voľnejšie, a okrem toho sa ES je integračne vyššia forma – colná únia)

Zóna voľného obchodu – vzniká medzinárodnou zmluvou, cieľ volný pohyb tovaru, sa zrušia clá na vnútorných hraniciach, na vonkajších hraniciach naďalej sami rozhodujú o svojích clách.

Colná únia – smerujú k voľného pohybu tovaru, stým, že při colnej únií sa na vonkajších hraniciach určuje spoločne clo. (Štát sa vzdá tejto politiky a prenáša ju na spoločenstvo)

Príjem z cieľ je príjem štátneho rozpočtu. Príjmy z ciel sú príjmami Spoločenstiev a únie.

Štát dostane iba na prevádzku systémov na jeho vyberanie (čo preukáže)

V učebnici sú dva rôzne dátumy zániku európskeho spoločenstva správny je na strane 16 nesprávny na strane 28

3 pod témy :

1. medzinárodnoprávna subjektivita
2. ciele
3. právomoci ??

Slovenský text Lisabonskej zmluvy úradný vestník EÚ http://europa.eu (dokumenty, eurlex – 1. zmluvy, 2. Ú.V. EÚ C 306 zo 17/12/07)

Aktuálny stav hovorí o medzinárodnoprávnej subjektivite EÚ a ES , subjekt je spôsobilí na práva a povinnosti a právne úkony. Najstaršie subjekty medzinárodného práva sú štáty potom medzinárodné organizácie (20st.), tretím subjektom sú jednotlivci (20 st.) Keď budeme skúmať či má EU a ES patrí do jednej z kategórií. Teda ES za predpokladu, že má právnu subjektivitu, musí byť spoločenstvom.

Čl. 281 zmluvy o založení Európskeho spoločenstva. Teda tu nevznikajú žiadne pochybnosti, lebo do textu zakladajúcej zmluvy výslovne v tomto článku priznali medzinárodnoprávnu subjektivitu. Podporne aj Čl. 1 hovorí, že vysoké zmluvné strany medzi seba zakladajú ES a podporne nám slúži aj na vyvodenie medzinárodnoprávnej subjektivity aj Schumanova deklarácia , so subjektivitou ale nehovorí o medzinárodnoprávnej ale o intrakomunitárnej subjektivite čl. 282 . Teda hovorí, že štáty budú považovať vo vnútroštátnom práve ES považovať za právnické osoby a dajú mu čo najširšiu subjektivitu. Nadobúdanie a scudzovanie práva k nehnuteľnostiam.  Teda táto medzinárodnoprávna subjektivita je nespochybniteľná. ES je medzinárodnou organizáciou – prívlastky (sú v skriptách) –

1. regionálne organizácie
2. uzavreté organizácie
3. špecializované organizácie (hospodárska oblasť)
4. ide o supranacionálne teda nadštátne organizácie

Supranacionálnosť charakterizuje - Spoločenstvá majú orgány s autonómnym postavením, nezávisle od vôle samostatných štátov. Právomoci spoločenstiev sú v mnohých prípadoch tak široké, že sú typické pre suverénne štáty. Autonómny právny systém v rámci spoločenstiev, ktorý ma osobitné vzťahy k vnútroštátnemu právu. Posledným javom je finančná nezávislosť spoločenstiev. Lebo medzivládne organizácie sú limitované príspevkami, no ES sú od 70tych rokov finančne nezávislé aj keď štáty prispievajú no, systém vlastných príjmov (z colnej únie).

Obsah medzinárodnoprávnej subjektivity spoločenstiev, (jeho pramene sú roztrúsené), Ťažko taxatívne vymedziť čo je jej obsahom, no zásadne sú to práva a povinnosti, ktoré sa subjekty priznávajú. Základné sú práva uzatvárať medzinárodné zmluvy a to vo vlastnom mene (Čo má aj európske spoločenstvo čl. 300 – o tom ako vo vlastnom mene spoločenstvo uzatvára zmluvy) Takéto zmluvy zaväzujú spoločenstvo ale aj členské štáty. Tento článok nie je zmocňujúce ustanovenie, je to procesné ustanovenie, ale článok 133 je tým, z ktorého vyplýva, že v oblasti obchodnej politiky môže spoločenstvo uzatvoriť medzinárodnú zmluvu a potom napr. článok 174, to isté pre ES ale pre oblasť ochrany životného prostredia.

Ďalšie právo je právo legácie a právo diplomacie (právo komunikovať ako rovný s rovným), tieto sa výrazne prelínajú.

Aktívne legačné právo – právo vysielať vyslancov, zástupcov k iným subjektom medzi. práva

Pasívne legačné právo – možnosť príjmať vyslancov iných subjektov medzinárodného práva.

Pri ES je to sporné ale Belgicko má takúto zmluvu, ktorá ošetruje túto spornú vec. Ďalšie právo, ktorým disponuje každý , je práv realizovať medzinárodnoprávne subjekty voči tým ktoré porušili svoje vlastné záväzky. ES napr. sankcionovalo Irak, či Lýbiu, Juhosláviu.  V súčasnosti je zoznam osôb, prepojených na al Káidu a týmto je zakázaná dispozícia s hnuteľným a nehnuteľným majetkom, často je to napojené na rozhodnutia bezpečnostnej rady OSN.

Právo zoskupovať sa do iných medzinárodných organizácií. Napr. ES je členom FAO (pre výživu a poľnohospodárstvo, pridružená org. OSN). Zodpovednosť za svoje medzinárodnoprávne konanie ak by sa porušili záväzky vyplývajúce z medzinárodného práva.

Problematickejšie je to s medzinárodnoprávnou subjektivitou EÚ.

Je to preto lebo v zmluvnom texte nie sú obdobné ustanovenia ako pri ES. Teda ani o intrakomunitárnej subjektivite. Nejde však o opomenutie štátov, lebo niektoré mali záujem pri podpise zmluvy (napr. Holadnsko) vniesť právnu subjektivitu. Je to vedomé, že tu nie je o tom zmienka. Napriek, tomu medzinárodný súdny dvor vyniesol rozsudok týkajúci sa OSN , a tu tiež nie je v zakladajúcej listine nič o medzináronoprávnej subjektivite, a preto to sa analogicky vzťahuje na EÚ. „Ak nieje v zakladajúcej zmluve medzinárodnoprávna subjektivita, môže byť syubbjektom medzi. Práva ale musí spĺňať 3 predpolaldy“

1. musí mať stanovené ciele, ( zakladajúcimi štátmi)
2. musia byť stanovené orgány nezávislé od členských štátov, ktoré tieto ciele budú plniť
3. orgány musia byť vybavené dostatočnými právomocami, aby sa tieto ciele dali dosiahnuť

Ak skúmame tieto veci v súvislosti s EÚ, no pokrivkáva to pri vlastných orgánov, lebo ona nemá orgány vlastné ale iba orgány spoločenstiev, jediný orgán je „Rada spoločenstiev“. Ak by ale bolo ochota štátov, tak by sa dalo uvažovať o tom aby EÚ bola subjektom medzinárodného práva. Samotná únia sa správa však tak ako keby bola subjektom medzinárodného práva. Najväčší argument je čl. 24  Zmluvy o európskej únií, kde sa píše, že môže uzatvárať zmluvy vo vlastnom mene s inými subjektmi medzinárodného práva, (plus č. 38) a tieto zmluvy môžu byť uzatvárané spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky ale v súvislosti s 38 tak aj v oblasti spoločnej justičnej ......... (niektorý pilier) . Táto zmluva však zaväzuje len orgány únie nie však členské štáty.

Inštitút uznania – znamená, že keď sa zmluva uzavrie s nejakým subjektom (napr. s Macedónskom, chorvátskom) znamená to, že druhý subjekt ju uznáva za subjekt medzinárodného práva EÚ.

TEDA NEEXISTUJE JEDNOZNAČNÝ ZÁVER ohľadom subjektivity EÚ.                          Čl 1. o Európskej únií hovorí, že EU nenahrádza ES ale dopĺňa.

TO všetko však mení lisabonská zmluva, Právnym základom je zmluva o Európskej únií a druhým zmluvným základom je zmluva o fungovaní EÚ.

Je to len premenovanie zmluvy o založení Euróspkeho spoločenstva.

Čl 1. budúcej zmluvy (lisabonskej) bude uvedené že únia nahrádza ES a je jeho právnym nástupcom. Od 1.januára budeme mať len EÚ, tá pohltí európske spoločenstvá.

Ad 2) Zmluvy o založení ES a založení EÚ. Preambula je však nezáväzná časť textu zmluvy. Cieľ europ.spoločenstiev a eú

Sú vyjadrené v dvoch miestach, v zmluva o zalozteni es,z.o eú v preambule, ale tá je nezaväzná, ciele sú ale definovane aj v samotnom normatívnom znení v čl. 2.

Cile stanovuju medze pri realizácii právomoci v spoločenstiev.

Spoločenstvo koná v medziach právomcí a v medziach cieľov.

Č. 308 z.o založ.es.=tzv. flexibilná klauzula

Táto súvisí z cieľmi , ten článok 308 dopĺňa čl. 310 , upravuje situáciu  ak sa dokáže, že spoločenstvá majú nejaké ciele, ale na ich konanie nemajú dostatočné právomoci. Právomoci spoločenstvám stanovujú členské štáty. Preto je potrebné ich doplniť a pre tento prípad je táto flexibilná klauzula. V takomto prípade môže rada konať a aby tento nebol však zneužívaný, v takomto prípade musí konať jednomyseľne. Môže konať len na návrh komisie. Pred samotným rozhodnutím sa musia uskutočniť konzultácie s EÚ parlamentom. Rada sa pomerne často odvoláva na tento článok (napr. program Perikles – proti falšovaniu eura, poskytnutie finančnej pomoci Gruzínsku, smernica o spoločnom DPH, naradenie o zriadení garančného fondu pre vonkajšie opatrenia)

Ad 3) Právomoci ES , o tom rozhodujú samotné členské štáty. Ich rozhodnutie o pridelení právomocí sa nachádza v zmluve o rozdelení ES. Štáty rozhodujú o tom, ktoré právomoci sa prenesú na ES. Sú to tzv. delegované právomoci. Tomu zodpovedá aj článok 7. ods. 2, ktorý hovorí, že SR môže preniesť výkon časti svojich právomocí na EÚ a ES.

„Prenesenie výkonu právomocí nie prenesenie právomocí“ článok 7 ods. 2 bol realizovaný zmluvou o pristúpení k EÚ. Rozsah právomocí závisí výlučne od členských štátov. Nemáme právomoci zhrnuté na jednom mieste a pod. ako to býva u národných ústav. Teda nie je v žiadnej zakladajúcej zmluve ohľadom ES nie je. V dôsledku delegovania právomocí (pojmy uvedené nie sú v texte) , vzniká tzv. výlučná právomoc tá môže byť

1. výlučná právomoc štátu alebo výlučná právomoc spoločenstiev

ad A)

v zmysle judikatúry je v oblasti colnej únie alebo v oblasti spoločnej obchodnej politiky.

Dalšia právomoc v dôsledku delegácie je  (tu môžu konať aj členské štáty aj orgány spoločenstiev):

2. delená alebo konkurujúca právomoc

forma vyjadrenia týchto právomocí sú v texte alebo tzv. implicitné právomoci, ktoré sa dajú z textu zmluvy vyvodiť.

Spôsob realizácie právomocí

Výsledkom realizácie je vytvorenie právneho aktu (zvyčajne).

Tri princípy :

1. legality (konajú len vtedy ak nato majú zverené právomoci) ,
2. vyplývajúci z čl. 5 , spoločenstvo koná v medziach právomoci ale ja v medziach cieľov, no stále je potrebné preukázať, že realizácie je potrebná na vykanie cieľov.

Ak by konali mimo právomocí, je to dôvod na podanie žaloby o neplatnosti právneho aktu. Každý právny akt musí byť odôvodnený (v komunitárnom práve), teda musí uviesť akú právomoc mal na vydanie tohto právneho aktu.

3. princíp subsidiarity – je jednotný európsky akt z roku 1986/87 zaviedol tento princíp pre oblasť životného prostredia. No od Mastrichtskej zmluvy platí všeobecne (Čo bola reakcia na pnutie medzi štátmi a medzi spoločenstvom) Začal sa rozširovať okruh vecí na ktoré netreba jednomyseľnosť no treba iba väčšinu, teda cieľom tejto subsidiarity je realizovať právomoci spoločenstiev čo najbližšie k občanom. Môže sa uplatniť len na delené právomoci . dáva odpoveď na otázku - kedy realizovať právomoc ? Je možné žalovať, teda napadnúť, že nebol tento princíp rešpektovaný.
4. princíp proporcionality – princíp potrebnosti, je to zadefinované v čl. 5 , spoločenstvo neprekračuje rámec, potrebný na dosiahnutie tejto zmluvy. Dáva odpoveď na otázku -Ako realizovať právomoc? JE možné teda napadnúť (žalovať) aj spôsob ako realizovať túto právomoc.

V normatívnom texte je len o čl. 5 o tomto, najmä sa tomu venuje judikatúra.

Protokol o uplatňovaní princípu proporcionality a subsidiarity (pri amsterdamskej)

Protokol  (ten istý k lisabonskej zmluve)

Lisabonská zmluva o právomociach ES a EÚ :

Bude v tejto zmluve čl. 3b  (od 1.januára. 2009) a to nahradí čl. 5 o založení ES. Podľa nového článku budú právomoci únie vymedzené tzv. zásadou prenesenia právomocí. Tá vymedzí právomoci únie. Výkon právomocí sa riadi tými istými zásadami. Zásada subsidiarity a zásada proporcionality. V tomto článku je rovnako definované tieto dva princípy (subs. A proporc.) a okrem toho sa skúma aj to aby cieľové konanie nie je lepšie dosiahnuť na miestnej alebo regionálnej úrovni. Ďalšia zmena sa týka definovania právomocí. Právomoci budú definované v zmluve o fungovaní európskej únie (zmluva o založení ES), nová hlava I. „druhy a oblasti právomoci únie“ články 2a, a 2e používajú aj pojmy ako           1. výlučná právomoc (taxatívne – colná únia, menová politika, pravidlá hospodárskej súťaže a pod.), 2. spoločné právomoci – (delené alebo konkurujúce právomoci , tu budú môcť štáty konať len pokiaľ právomoc nevyužije spoločenstvo. Ochrana životného prostredia, vnútorný trh) 3. koordinované právomoci únie – (zamestnanosti, hospodárska politika, zdravie ľudí , priemysel a pod.) Osobitný druh právomoci bude mať únia vymedziť spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku, vrátane definovanie  spoločného vymedzenia spoločnej obrannej politiky.

Právomoci sú roztrúsené v zmluve nie sú na nejakom miesto kumulované.

Spoločenstvo koná v medziach právomocí spoločenstiev, lebo túto právomoc , môžu vykonávať v rámci cieľov. S takúto situáciou počíta článok 308 ZoZES

O právomoci spoločenstiev rozhodujú štáty (delegovanie, zverenie, prenesenie) k tomu dochádza zmluvou a pristúpení.

Lisabonský protokol dáva možnosť aby ....................................................................

Doneste protokoly a Schumana

Spôsob uznania nového subjektu medzinárodného práva, je nadviazanie diplomatických stykov, uzatvorenie zmluvy, slávnostné vyhlásenie. U nás je spoločenstvo právnickou osobou.

SCHUMANOVA DEKLARACIA

Navrhuje, aby sa celá francúzska a nemecká výroba uhlia a ocele podriadila spoločnému Vysokému úradu, a to v (nie ako) organizácii otvorenej pre účasť ďalších krajín Európy. Spoločné využívanie výroby uhlia a ocele by malo okamžite zaistiť spoločné základy pre hospodársky rozvoj ako prvý krok k federalizácii Európy a zmeniť osudy oblastí už dlho zasvätených výrobe prostriedkov na vedenie vojen, ktorých boli najustavičnejšími obeťami.

Takto nastolená solidarita vo výrobe učiní úplne očividným, že akákoľvek vojna medzi Francúzskom a Nemeckom sa stane nielen čisto nemysliteľnou, ale aj hmotne nemožnou. Vytvorenie tejto mocnej výrobnej jednotky, otvorenej pre všetky krajiny, ktoré sú ochotné účastniť sa a konečne zaviazať k poskytovaniu základných prvkov priemyselnej výroby všetkým členským krajinám za rovnakých podmienok, položí skutočný základ pre ich hospodárske zjednotenie.

Táto výroba bude ponúknutá svetu ako celku bez rozdielu alebo výnimiek, s cieľom prispieť k zvýšeniu životnej úrovne a na podporu mierových úspechov. Navýšenie prostriedkov Európe umožní napĺňať jednu zo svojich základných úloh, a tou je rozvoj afrického kontinentu.
Týmto spôsobom sa jednoducho a rýchlo bude uskutočňovať splynutie záujmov, ktoré je nevyhnutné pre vytvorenie spoločného hospodárskeho systému; môže to byť základ pre vytvorenie širšieho a hlbšieho spoločenstva medzi krajinami, ktoré boli dlho rozdelené krvavými spormi.

Zavedením spoločného využívania základnej výroby a založením nového Vysokého úradu, ktorého rozhodnutia budú pre Francúzsko, Nemecko a ďalšie členské štáty záväzné, položí tento návrh prvý konkrétny základ Európskej federácie, ktorá je nevyhnutná pre zachovanie mieru. Na podporu uskutočnenia stanovených cieľov je francúzska vláda pripravená otvoriť rokovania na nasledujúcich základoch.

Stanovenou úlohou tohto spoločného Vysokého úradu bude zabezpečiť: v najkratšom možnom čase modernizáciu výroby a zlepšenie jej kvality, dodávky uhlia a ocele na francúzske a nemecké trhy, ako aj na trhy ďalších členských štátov, za rovnakých podmienok, rast v spoločnom vývoze do iných krajín a vyrovnanie a zlepšenie životných podmienok robotníkov v týchto priemysloch.

Na dosiahnutie týchto cieľov, vychádzajúc zo značne rozdielnych podmienok, v ktorých sa v súčasnosti nachádza výroba členských štátov, sa navrhuje zavedenie niekoľkých prechodných opatrení, ako napríklad uplatňovanie výrobného a investičného plánu, zavedenie kompenzačného mechanizmu na vyrovnanie cien, a vytvorenie reštrukturalizačného fondu na uľahčenie racionalizácie výroby. Pohyb uhlia o ocele medzi členskými krajinami bude okamžite oslobodený od všetkých ciel a nebude ovplyvňovaný rozdielnymi dopravnými sadzbami. Postupne sa vytvoria podmienky, ktoré samovoľne povedú k racionálnejšiemu rozdeľovaniu výroby pri čo najvyššom stupni produktivity.

Na rozdiel od medzinárodného kartelu, ktorý má sklon zavádzať obmedzujúce praktiky na rozdeľovanie a využívanie národných trhov a na udržanie vysokých ziskov, táto organizácia zabezpečí splynutie trhov a rozšírenie výroby.

Vyššie uvedené základné princípy a záväzky budú predmetom zmluvy, ktorú štáty medzi sebou podpíšu a ktorá bude predložená na ratifikáciu ich parlamentmi. Rokovania potrebné pre dojednanie podrobností mechanizmov sa uskutočnia za pomoci arbitra, stanoveného spoločnou dohodou. Tomuto arbitrovi bude zverená úloha dohliadať, aby sa dosiahnuté dohody zhodovali s ustanovenými princípmi, a v prípade, že sa dospeje k mŕtvemu bodu, on rozhodne o tom, aké riešenie sa prijme.

Spoločný Vysoký úrad poverený riadením tohto projektu bude pozostávať z nezávislých osôb ustanovených vládami za rovnakého zastúpenia. Predseda bude vybratý spoločnou dohodou medzi vládami. Rozhodnutia úradu budú vykonateľné vo Francúzsku, Nemecku a ďalších členských krajinách. Zavedú sa náležité opatrenia pre prostriedky odvolania proti rozhodnutiam úradu.
Pri úrade bude akreditovaný zástupca Organizácie Spojených národov a budú mu dané pokyny, aby Organizácii Spojených národov dvakrát ročne predkladal verejnú správu o tom, ako táto nová organizácia pracuje a predovšetkým o tom, ako zabezpečuje svoje ciele.

Založenie Vysokého úradu nebude mať žiaden vplyv na spôsoby vlastnenia podnikov. Pri plnení svojich úloh bude Vysoký úrad brať na zreteľ právomoci zverené Medzinárodnému úradu pre Porúrie a povinnosti všetkých druhov uložené Nemecku, a to počas celej doby, po ktorú zostanú v platnosti.

Členstvo v Európskych spoločenstvách a Európskej únií.

Štáty sú konštitutívnym prvkom týchto spoločenstiev, lebo bez nich by existovať nemohli. Európska spolupráca sa začala rozvíjať medzi 6timi štátmi (zakladajúcimi štátmi), až sa zastavil počet na 27 členských krajín. Od roku 1995, štáty zmluvy uzatvárajú zmluvu podľa ktorej sa už pristupuje k EÚ a nie k spoločenstvám a zvyčajne v tejto zmluve je vyjadrený aj vzťah k týmto spoločenstvám. Najväčšie rozšírenie sa uskutočnilo v roku 2004 (Česko, Poľsko, Slovensko, Maďarsko, Litva, Lotyšsko, Estónsko, Slovinsko, Cyprus, Malta)

január 2007 (Bulharsko a Rumunsko, tu bola zmluvnou stranou aj SR – teda je aj v zbierke zákonov – NRSR vyslovovala súhlas, obsahovala odkladaciu doložku, podľa ktorej mohli orgány spoločenstiev posúdiť tesne pred plánovaním pristúpením pripravenosť a odložiť pristúpenie o jeden rok.) Rokovania ale nie sú ukončené. Chorvátsko a Turecko sa snažia dostať do Európskych spoločenstiev (od roku 2005 sú otvorené prístupové rokovania – je to proces vyjednávania podmienok). Štáty, ktoré majú záujem o členstvo – Čierna Hora, Srbsko, Albánsko, Kosovo. Únia má aj tzv. susedskú politiky voči štátom, ktoré sú v susedstve a ktoré by sa potenciálne mohli stať členmi. Pred rozšírením je nutná reforma únie. Pred veľkým rozšírením bola prijatá zmluva z Nice. Lebo pôvodné zmluvy boli nastavené na 6 štátov a práve preto je nutné ju reformovať z vnútra. Dnešná zmluva je nastavená pre počet členských štátov 27 a preto je možné rozšíriť EÚ až po vnútornej reforme. Proces a podmienky vzniku členstva, pôvodne pokiaľ boli tri Euróspke spoločenstvá a nebola únia všetky tieto spoločenstvá mali vlastný proces (EURATOM, EHS, ...... ) Od vzniku únie boli tieto odstránené a článok 49 v zmluve o založení Európskej únie. Tento článok upravuje hmotnoprávne aj procesnoprávne podmienky vzniku členstva.

Právnym základom vzniku členstva v EÚ je zmluva, tá sa uzatvára medzi štátmi a zmluvnými subjektmi nie je ani únia ani spoločenstvo. Na jednej zmluvnej strane sú členské štáty a na druhej strane sú pristupujúce štáty. Platí tu viedenský dohovor o zmluvnom práve, a teda aj otázky tejto zmluvy sa spravujú týmito ustanoveniami medzinárodného práva. Takáto zmluva o pristúpení podlieha ratifikácií. Vyžaduje sa ratifikácia všetkými štátmi, akým spôsobom je vnútorná otázka štátu. Ratifikácia je vlastne len jeden zo spôsobou vyjadrenia vôle byť zmluvou viazaný.  Medzinárodné právo pozná viac dôvodov ako prejaviť vôľu, no článok 49 vyjadruje ratifikáciu. Je nutné aby za podpisom textu bola ešte ratifikácia (na seminári sa pýtať) Z článku 49 nám vyplývajú podmienky, ktoré musí spĺňať člen, musí to byť :

1. štát
2. musí mať európsky charakter (lebo je to organizácia európskeho charakteru, no európskosť sa neviaže len na geografické vymedzenie, no ide ja o historické determinanty)

Takto bolo odmietnuté v 80tych rokoch napr. Maroko. Turecko má problém vstúpiť kvôli tomu, že zastúpením v orgánoch by malo väčšiu silu ako 10 štátov, ktoré pristúpili v 2004 alebo rovnakú silu ako Nemecko.

     c)  štát musí rešpektovať zásady v článku 6 ods. 1 zmluvy o Európskej únií. Je to priznanie sa únie k hodnotám (také ako u nás listina ZPaS), posúdenie týchto hodnôt v praxi nie je jednostranným vyhlásením ale je to premetom skúmania.

Proces vzniku členstva

Iniciátorom je štát, ktorý sa chce stať členom, ten podáva žiadosť, ktorá sa adresuje orgánu únie t.j. Rade. Najprv sa k tomu vyjadria komunitárne orgány. V súvislosti s žiadosťou sa musí rada vyjadriť jednomyseľne. Potom v parlamente musí prejsť absolútnou väčšinou v Parlamente. Po vyjadrení komunitárnych orgánov nastáva tzv. negociačný proces kedy kandidátsky štát vyjednáva za akých podmienok pristúpi nový štát. Tento proces zastrešuje komisia ako orgán európskych spoločenstiev jeho výsledkom je návrh zmluvy o pristúpení k EU. Otázka pristúpenia prechádza do rúk členských štátov (zvolá sa medzivládna konferencia členských štátov a plus zúčastnia sa jej aj štáty, ktoré si podali žiadosť) predmetom tejto konferencie je otázka návrhu textu zmluvy o pristúpení. Výsledkom je text o pristúpení. Podpisom sa vyjadruje, že sa na texte nebude nič už meniť a potom sa pristupuje k ratifikácií keďže to vyžaduje čl. 49. Zmluva sa stáva platnou a účinnou ale pod podmienkou ratifikácie (napr. v Nórsku to stroskotalo dva krát na tomto).

Existuje aj skupina podmienok, ktoré nemajú zmluvnú podobu ale napriek tomu, prax ich vyžaduje. Sú to tzv. kodaňské (93) a madridské (95) prístupové kritériá. Autorom je Európska rada. Upravujú kritéria nad rámec. Tri skupiny :

1. politické kritéria (konkretizácia podmienky dodržiavania hodnôt v čl. 6 ods. 1 ZoEU, toto bolo vytýkané aj SR, keď nebola hneď preradená medzi štáty, s ktorými sa začali prístupové rokovania)
2. ekonomické kritériá (sleduje sa fungujúce trhové hospodárstvo, schopnosť čeliť konkurenčnému tlaku v rámci spoločenstva)
3. ostatné (schopnosť začleniť sa do menovej a hospodárskej únie a pod.)

Lisabonská zmluva od 1.1.2009 :  Ponecháva v zmluve o EÚ článok 49 ZoEU, ale mení sa odsek 1. , kde sa iným spôsobom definujú hodnoty, ktoré musí štát preukázať. Článok 49 bude v súvislosti s týmito hodnotami odkazovať na nový článok a to čl. 1a), ktorý sú upravuje tieto hodnoty (úcta k ľudskej dôstojnosti (nová), sloboda a demokracia, rovnosť, právny štát a rešpektovanie ľudských práv – a tu je osobitne zvýraznená ochrana osôb patriacich k menšinám)

Kodaňské a madridské kritéria vyplývajú z rozhodnutí Európskej rady (právna obyčaj), výslovne článok 49 ods. 1 bude odkazovať na tieto prístupové kritériá (doteraz boli iba neoficiálne odteraz je na ne odkazované). Prístupová zmluva má tradičný obsah a tieto body sú vo všetkých dohodách. Prístupová dohoda je súčasťou primárneho práva a súdny dvor ju môže len vykladať (pri konaní o prejudiciálnej otázke) ale nemôže rozhodovať o jej platnosti. Zmeny v inštitucionálnej štruktúre sú taktiež zakotvené v Lisabonskej zmluve.

Počty členov, počty hlasov v rámci rady, koľko bude mať poslancov, koľko zástupcov v hospodárskom a sociálnom výbore a pod.

Prechodné ustanovenia alebo ustanovenia o prechodných opatreniach. Súvisí to hlavne z vnútorný trhom, kedy po uplynutí určitého obdobia sa napr. otvorí pracovný trh.

Deklarácie akceptácie tzv. acqui communoter (je to : všetko čo dosiaľ bolo vytvorené, čo bolo dosiahnuté) a teda týmto sa štát zaväzuje rešpektovať všetko čo bolo už pred jeho pristúpením, vytvorené a dosiahnuté.

Členstvo je právny vzťah medzi štátom a novým subjektom medzinárodného práva. Obsahom tohto vzťahu sú práva a povinnosti a medzi najdôležitejšie práva patrí tzv. povinnosť lojality. Táto povinnosť slúži ako základ pre výklad súdneho dvora na posúdenie nepriameho právneho účinku, a ešte na to, že štát je zodpovedný za porušenie komunitárneho voči jednotlivcovi. Táto je definovaná v čl. 10 zmluvy o založení ES. Štát má byť lojálny voči spoločenstvu a to vo sférach : facere (konať vo všetkom čo podporuje spoločenstvá), non facere (zdržať sa akéhokoľvek konanie, ktoré môže ohroziť ciele spoločenstiev) Hovorí sa len o lojalite štátu voči spoločenstvám nie naopak. Môže byť podaná žaloba za porušenie zmluvy. Väčšinou sa prikladá aj neimplementovaná smernica a pod. Teda spája s konkrétnym porušením komunitárneho práva.

Čl. 10 bude zmenený Lisabonskou zmluvou a to tak, že bude zrušený a jeho obsah bude prenesený do ZoEU článok 3a ods. 3. Únia a členské štáty sa už budú vzájomne rešpektovať čomu doteraz tak nebolo v zmluvnej oblasti (je tu vidno vplyv súdneho dvora, ktorý tento jav dlhšiu dobu pomenúva).

Čl. 3a inými slovami ale popisuje tú istú zásadu lojality doplnenú o to viď hore.

Členstvo je v zásade založené na princípe rovnakých práv a povinností všetkých členov. Dochádza však k diverzifikácií členstva, no štáty o tomto vedeli pri pristúpení. Vznikajú najmä v dôsledku prechodných opatrení ustanovených v prístupových zmluvách (hospodárskej a menovej únií). No máme aj skupinu štátov, ktoré majú trvalé výnimky, ktoré si zmluvne dojednali (GB, Dánsko – vyjednali si tzv. .........out , pre sociálnu oblasť pre GB, a pre Dánsko – sa inak zúčastňuje na zahraničnej bezpečnostnej politike). Zmluva predpokladá aj určitú možnosť bližšej spolupráce medzi štátmi. Keďže má únia čoraz viac členov, preto sa zásada flexibility (nie je to ale flexibilná klauzula to je rozdiel !!) zakotvená v Amsterdamskej zmluve (hovorí, že na všetkých činnostiach sa majú zúčasňovať všetky členské štáty ale táto hovorí, že (nazývaný aj zásada zmluvnej, posilnenej spolupráce) ak to nejakému členskému štátu nevyhovuje nemusí sa na danom segmente zúčastniť) je obsiahnutá v  článku 43 zmluvy o Európskej únií (má hmotnoprávny aj procesnoprávny charakter). Bola prijatá účelovo lebo predpokladala tzv. Schengenský acquis (len určitá skupina štátov sa bude zúčastňovať v určitej oblasti). Euro nie je príklad posilnenej spolupráce lebo, každý štát ma povinnosť ho zaviesť (okrem GB a Írska tie majú vyjednané podmienky). Schengenský systém je ale posilnenou spoluprácou, no nie všetky štáty chceli tento priestor uzatvoriť a preto bol zakladaný na základe inej medzinárodnej zmluvy mimo európskych spoločenstiev. Neskôr bol však Schengen (odstraňuje vnútorné kontroly a posilňuje kontroly na vonkajších hraniciach) včlenený.  Rada musí vydať rozhodnutie o tom, že povoľuje takúto spoluprácu a potom možno na to využívať európsku úniu ako celok. Avšak právne akty budú zaväzovať len štáty, ktoré sa tejto spolupráce zúčastňujú, a teda tieto štáty nemôžu podávať žaloby o neplatnosť právnych aktov.  Čl. 43 a nasledujúce sú ešte posilnené pre (prvý pilier) v článkoch 11 a 11a ZoES , (druhý pilier) - 27a - 27e ZoEU, (tretí pilier) - 40, 40a, 40b.

Zásada flexibility bude mierne zmenená Lisabonskou zmluvou. Kedy nová hlava 4 („ustanovenia o posilnenej spolupráci“) a všetky články budú nahradené novým článkom 10. Tento v zásade bude preberať to predtým, no po novom pri tejto spolupráci ich musí byť 9 aby mohli Radu požiadať o posilnenú spoluprácu.

Otázka trvácnosti členstva. Dnešné zmluvy nehovoria nič o tom, že by členstvo malo dočasný charakter, a s výnimkou MONTANA unia boli všetky na dobu neurčitú. Ani jedna nepredpokladá vystúpenie, zánik členstva zrušením spoločenstva a pod. Únia má mechanizmy, ktorými sa môžu riešiť problémy daného štátu. Politika prázdnej stoličky, bola politika, ktorú robilo Francúzsko (lebo väčšina vecí sa musel príjmať jednomyseľne)

Luxemburský kompromis vyriešil politiky prázdnej stoličky. Gentlemanská dohoda medzi štátmi, že nezrušia väčšinové hlasovanie, ale ak štát vyhlási, že na danej veci má veľký význam, tak vtedy sa rokuje až dovtedy pokiaľ sa nedosiahne dohoda aj keď sa navyžadovalo jednomyseľné prijatie.

Vážené hlasovanie .........................................................................................................

Čl. 7 ZoEU  je prvkom politickej kontroly, ktorým je možné štátu uložiť pozastavenie členských práv. Je to procesnoprávne aj hmotnoprávne. K tomu môže dôjsť ak sa preukáže, že štát porušuje princípy uvedené v čl. 1. Prvé rozhodnutie, ktoré je tu prijaté (predpokladá sa, že štát neúmyselne poruší) je rozhodnutie Rady, o existencii závažné a pretrvávajúceho týchto zásad.  Osobitné zloženie Rady je nutné musí byť v tzv. najvyššom zložení (skladá sa s predsedov alebo hláv štátov). Až po tomto rozhodnutí je možné prijať ďalšie rozhodnutie a to rozhodnutie o pozastavení niektorých členských práv vyplývajúcich zo zmlúv. Aj sa špecifikuje akým spôsobom.  V roku 1999 vyhral voľby Jork Heider a vtedy sa iné členské štáty rozhodovali o tom či sa nemá použiť tento článok. Tento článok však hovorí už o porušovaní nie o obavách z porušovania. Následne bol ale zmluvou z Nice doplnený o článok 7 ods. 1. ZoEU, ktorý hovorí, že Rada môže rozhodnúť 4/5 väčšinou svojich členov o tom, že existuje jasné riziko vážneho porušovania princípov z čl. 6 ods.1. Je to výrazný politický signál. Tento článok by nemal podliehať právomoci súdneho dvora. Ale Čl. 46 stanovuje špeciálnu právomoc súdneho dvora a presne sa stanovuje, že úniové právo môže byť v kontrolovaná (tu je stanovená príslušnosť tohto súdu aj pre článok 7 ale len z hľadiska procesných pravidiel, aj pre ďalšie oblasti )

Lisabonská zmluva, umožní článkom 49a) aj vystúpenie z EÚ na základe slobodného vystúpenia štátu a tento článok upravuje proces – (uskutoční sa na základe medzinárodnej zmluvy ale túto uzatvorí únia (v jej mene Rada, je to iné ako pri pristúpení uzatvárajú zmluvu členské štáty)zo štátom, ktorý chce vystúpiť) – štát požiada Radu a potom sa naštartuje proces. Čl. 49a  ods. 3 tento článok hovorí, že ak do dvoch rokov takáto zmluva nie je uzatvorená, sa takéto zmluvy prestanú na štát vzťahovať. Ak sa ten istý štát chce stať členom tak musí na novo prebehnúť celý proces.

Doniesť cesta http://europa.eu

Dokumenty

Eurlex – vyhľadávanie – prirodzene číslo (konanie) – Číslo 33. Rok 2007, číslo 33

C-33/07

14/2/08

Výnimky dojednané napr. pre Dánsko je v protokoloch pripojených k Mastrichtu.

Schengen je len voľný pohyb osôb, a je otvorený aj pre štáty ako Švajčiarsko, Lichtenštajnsko, Nórsko.

Rozhodnutia podľa odseku 1 a 2  článku 7 nie sú naviazané. Článok 7 ZoEU zakladá určitú kontrolu vo vzťahu k uplatňovaniu článku 6 ods. 1 a je adresovaný únií nie členský štátom. Akékoľvek otázky procesného charakteru, môže preskúmať súd. Je to systém politickej a nie súdnej kontroly.

Čl. 49  Možno vyvodiť, že sa pristupuje aj k spoločenstvám.

Eurlex december uradný vestník 2006 29.12. E

Otázka územnej pôsobnosti zmluvy a inštitút pridruženia

Územnú pôsobnosť je nutné odlišovať od členstva. §299 ZoZES vymedzuje aj územia na, ktoré sa vzťahuje táto územná pôsobnosť. Preto je tu vymedzené, že okrem územia členských štátov sa to vzťahuje aj na iné územia. (Viď zmluva) Je tu dvojaká režim, a to :

299 ods.3 zámorské krajiny a územia, na nich sa vzťahuje len štvrtá časť zmluvy, a článok 299 ods. 4 hovorí o európskych územiach za ktoré v zahraničných vzťahoch zodpovedá členský štát. Takýmto územím je napr. Gibraltar. Takéto ustanovenie v ZoEU chýba. Pridruženie môže byť pred stupeň členstva ale nie je to nevyhnutné. Tento inštitút sa využíva aj vo WHO, OECD, Západná únia, Rada Európy poznajú tento inštitút.

Je to vzťah medzi štátom a organizáciou, ktorý je vyjadrený ich v zákonnej spolupráce, sú tu vyjadrené práva a povinnosti strán,

Pridruženie je dobré pre spoluprácu ak ale daný štát nespĺňa podmienky členstva. Etapa pridruženia môže byť aj ochrana pre štát, ktorý sa v neskoršej dobe chce stať členom. Pridružiť sa možno len k európskemu spoločenstvu no nie k európskej únií. Čo je dôsledkom jej medzivládneho charakteru, lebo by musel pristúpiť k zmluve o založení EU a to by už pridruženie nebolo.

Dva prípady kedy sa hovorí o pridružení čl. 310 ZoZES, hovorí :

JE potrebné si všimnúť, kto uzatvára zmluvu, a je nutné si všimnúť kto sú zmluvné strany. Zmluvu uzatvára spoločenstvo a pridružiť sa má štát alebo skupina štátov ale na rozdiel od členstva to môžu byť aj medzinárodne organizácie. Pridružiť sa môže aj štát, ktorý nie je európskym štátom. Zmluvnými stranami je samotné spoločenstvo, a na jeho strane ešte aj členské štáty (takáto je hlavne prax). Formu môže mať dohoda, zmluva, asociačná dohoda. Ak spoločenstvo takúto zmluvu ide uzatvoriť až po získaní súhlasu Euróspkeho parlamentu. A pred podpísaním je možné získať súhlas Európskeho parlamentu a prechádzal kontrolou súdneho dvora.

Dohody s perspektívou členstva

Asociačné dohody bez perspektívy členstva (napr. s medzinárodnými organizáciami a ide najmä o ekonomickú spoluprácu)

Druhý prípad čl. 182 ZoZES, hovorí o rozšírení územnej pôsobnosti zmluvy. Z teoretického hľadiska to nie je správne pomenovanie, no treba ho chápať v súvislosti s článkom 299. K pridruženiu dochádza priamo zo zmluvy o založení európskeho spoločenstva (ZoZES).

Členské štáty tu súhlasia aby sa pridružili štáty, ktoré nie sú európske ale majú osobitné vzťahy s taxatívne vymenovanými krajinami. Teda nejde o ďalšiu medzinárodnú zmluvu ale je to priamo zo ZoZES. Cieľom je podporovať hospodársky a sociálny rozvoj území. Štáty cítia určitú zodpovednosť za vývoj bývalých kolónií a preto sa využíva takýto inštitút.

Čl. 187 hovorí, že Rada určí aké práva a povinnosti majú takéto územia napr. rozhodnutie rady 2001/822/ES. (rok/poradové číslo/oblasť v ktorej rada rozhodovala)

Otázka vzniku SR v EÚ a európskych spoločenstvách. Krajiny východného bloku neuznávali spoločenstvá ako samostatné subjekty medzinárodného práva. Po 89 sa to zmenilo, a to tak, že SR 1991 uzatvorila prvú dohodu o pridružení. No táto nevstúpila do platnosti lebo nestihla byť ratifikovaná zmluvným subjektom, ktorý ju uzavrel. SR uzatvorila novú dohodu o pridružení alebo asociačná dohoda. Uzatvorila sa v prvom roku existencie 1993, do platnosti vstúpila roku 1995 od vtedy sme boli pridruženým subjektom k Európskemu spoločenstvu (pod týmto číslom publikovaná v Z. z. 158/1997 – pozrieť na skúšku) Aj táto naša asociačný dohoda je ukážkou toho, že zmluvnou stranou boli členské štáty (pozrieť čo je v nej perspektíva členstva a na seminári riešiť čo je podstatou pridruženie) Podali sme si žiadosť o členstvo 1995m zaradenie SR medzi prístupové rokovania, lebo sme nespĺňali politické kritériá. 1998 síce sme boli v určitom oneskorení, 16.4.2003 v Aténach podpísaná zmluva o pristúpení k EÚ (pristupovalo aj 9 ďalších štátov a druhý zmluvnou stranou bolo 15 členských štátov)

Aj táto zmluva mala byť ratifikovaný vo všetkých zmluvných štátoch. U nás ratifikácia prebehla, na základe ústavy (na seminár priniesť ústavu) Referendum sa konalo v máji 2003. Otázka je či to bola politická a právna nevyhnutnosť. Prevážil názor, že sa nejedná o zmluvu podľa čl. 7 ods.1 a teda nebolo nevyhnutné. Z politického hľadiska je to samozrejme už iná vec. Bolo to prvé úspešné referendum. Ostatné kroky boli už povinné pre takýto typ zmlúv. 1.6.2003 NRSR vyslovila súhlas uznesením, na ktorý sa vzťahu článok 84 ods. 4 (teda nepodlieha prieskumnej právomoci ústavného súdu, podľa čl. 7 ods.4) a bolo v ňom deklarované, že ide o zmluvu podľa článku 7 ods. 5. Pri takomto uznesení sa vyžaduje nadpolovičná väčšina všetkých poslancov. Po vyslovení súhlasu dochádza k ratifikácií prezidentom v roku 2003 a následne došlo k uloženiu ratifikačných listín do tzv. Depozitára (tento u seba ukladá listiny subjektov súvisiach s komunitárnym právom, ktorým je vláda Talianskej republiky)

1.5.2004 vstúpila do platnosti a účinnosti, oznámenie č. 185/2004 (oznámenie ministerstva zahraničných vecí o uzatvorení zmluvy a súčasťou je aj text tejto zmluvy).

Obsah prístupovej dohody

Má len tri články, podľa ktorých sa členské štáty stávajú členmi únie, ale aj zmluvnou stranou dohôd na ktorých je únia založená (napr. aj zmluva o založení európskeho spoločenstva) Akt o podmienkach pristúpenia, tu sú spísané podmienky pristúpenia. Zmluva o pristúpení musí byť ratifikovaná. Zmluva nadobúda platnosť 1.5.2004 pokiaľ bude ratifikácia vo všetkých štátoch úspešná je stanovený aj režim ak by sa neratifikovala vo všetkých štátoch. Všetky jazykové verzie sú rovnako autentické. Zmluvy je nutné vykladať v kontexte s inými jazykovými verziami.

Občianstvo Európskej únie

Štáty sú konštitutívnym prvkom medzinárodných organizácií. Únia a spoločenstvo čoraz viac upravujú vzťahy voči občanom. Tento pojem nie je pôvodným pojmom z 50tich rokov, je to produkt prenosu integrácie do ďalších oblastí ku politickej únií. Je to náznak toho, že sa prechádza k politickej únií. Bolo založené Mastrichtskou zmluvou ale v časti kde sa reviduje ZoZES. Ako inštitút je upravené v Čl. 17 – 22 ZoZES (nie v zmluve o EU)

Čl. 17 hovorí, že občianstvo únie je : každá osoba, ktorý má štátnu príslušnosť členského štátu a nenahrádza ale dopĺňa štátnu príslušnosť jednotlivca. Nevzniká tu nový štátoprávny vzťah, ale iba sa dopĺňa už existujúce občianstvo. Amsterdamská zmluva zaviedla „občianstvo nenahrádza ale dopĺňa .....“ Každý kto je občanom členského štátu je automaticky občanom únie. Na žiadosť dánska bolo jasne deklarované, že o tom, kto je občanom štátu rozhodne sám štát. Problém ale vzniká v UK kde existuje viacero stupňov vzťahu štátu a občana. Nové práva tvoria obsah občianstva únie, a tieto idú nad rámec.

Ktoré práva sú na viac?

Sú najmä : právo voľného pohybu (čl. 18), každý občan únie má pravo sa pohybovať sa a zdržiavať sa na území členských štátov , teba aby bol v súvislosti s čl. 39 (voľný pohyb pracovníkov je zabezpečený) Prv bol voľný pohyb pracovníkov až potom čl. 18.

Právo voliť upravené v čl. 19 sa rozširuje nie zakladá už existuje v rámci SR. Rozširuje sa v súvislosti s komunálnymi voľbami a voľbami do EP. Volebné právo má každý občan aj na území iného členského štátu v komunálnych voľbách a to za rovnakých podmienok ako občania iného členského štátu. Naša ústava to neumožňovala, a tak musela byť novelizovaná. Štáty môžu stanoviť obmedzenie, a väčšinou ňou býva väzba na trvalý pobyt. Druhá zložka sa týka volieb do EP, občianstvo únie ne zaviedlo volebné právo do parlamentu lebo v histórií predchádzalo samotnému občianstvu EU. Čl. 19 hovorí, že volebné právo do iného členského štátu možno využívať rovnako ako v domácom členskom štáte. Možno ho využiť iba raz (teda v jednom štáte, tomu tak nie je pri komunálnych voľbách)

Zákon o voľbách do európskeho parlamentu.

Právo v čl.20, právo využiteľné mimo EÚ a to právo na poskytnutie ochrany konzulárnymi a diplomatickými orgánmi, území tretej krajiny využiť služby diplomatického zastupiteľstva iného štátu pokiaľ sa tu zastúpenie vlastného štátu nenachádza. Nemožno takéto osoby, diskriminovať a poskytnúť takúto pomoc je nutné za rovnakých podmienok ako u vlastných občanov.

Petičné právo, taktiež rozšírené, a to , je možné petíciu smerovať na EP a na Ombudsmana, právo obracať sa na orgány únie vo vlastnom jazyku, aj právo dostať odpoveď vo vlastnom jazyku.

Čl. 12 ZoZES je pôvodný článok, obsiahnutý ešte pred Maastrichtom, a obsahoval zákaz diskriminácie na základe štátnej príslušnosti. Občianstvo únie je založené na rovnosti občanov. (Pozrieť na seminár ako je upravené občianstvo v Lisabonskej zmluve)

(Doniesť rozsudky C 300/04 , C145/04 : http://europa.eu v sekcii súdny dvor, išlo tu o volebné právo, štáty sa žalovali navzájom Španielsko žalovalo GB o Gibraltar)

Spindoctor - poradca pre politickú

Ak súd nebude rešpektovať rozhodnutie európskeho súdneho dvora. Tak je nutné uplatniť C-224/01 Kobler

1. občan SR – vek 18 rokov (tento vek je úplne na vnútroštátnej úprave), spôsobilosť na PÚ.
2. trvalý pobyt v SR alebo občania s trvalým pobytom mimo európskej únie títo musia ale prísť v deň volieb na Slovensko.
3. občania únie s trvalým pobytom na území SR.

V európskom právo možno rovnaké veci nazývať inak.  

Ak v belgicku treba 21 rokov, tak môže voliť u nás aj 18ročný lebo volí našich zástupcov.

Aj cudzincom (mimo EÚ) s trvalým pobytom možno priznať právo voliť do EP ale nepriznalo sa.

Inštitucionálny systém

Pri ňom je nutné si uvedomiť troj-piliérovosť. Ako prvé bolo založené ESUO a tu Schuman hovoril o tzv. Vysokom Úrade, ďalšími orgánmi boli Rada, Parlament, Súdny dvor.

Rada má prezentovať najmä národné záujmy.

Parlament sa v ničom nevynikal klasickej organizácií medzinárodných organizácií.

Súdny dvor bol vnútorným súdom.

Novinkou bol Vysoký úrad, ktorý je nositeľom tejto supranacionality (hovoril to aj sám Schuman). Nad štátnosť znamenala, že mal byť nezávislí od štátov.

Neskôr vznikli ďalšie spoločenstvá, ktoré mali svoje vlastné orgány (každý po 4 – teda v prípade EHS, EURATOM : rada, komisia, parlament, súdny dvor).

Štáty si uvedomili prepojenie, a podpísali (pri Rýnskej) zmluvu týkajúca sa niektorých spoločných orgánov podľa tejto Parlament a Súdny dvor Montánnej únie budú spoločné aj pre EHS, EURATOM. Každé spoločenstvo malo potom vlastnú Radu a Komisiu. Takto to trvalo do 1965, vtedy bola podpísaná tzv. zlučovacia zmluva v Bruseli. A jej obsahom bolo, to, že 3 európske spoločenstvá budú mať spoločnú inštitucionálnu základňu. Zlučovacou zmluvou nedošlo ku zlúčeniu spoločenstiev lebo naďalej existujú ako samostatné subjekty medzinárodného práva, ale spájajú ich orgány. Významnou zmenou bol rok 1992 kedy bola podpísaná zmluva tzv. Mastrichtská čím sa založila EÚ postavená na troch európskych spoločenstvách. Na plnenie svojich cieľov boli poverené orgány spoločenstiev, jediný nový orgán je Európska rada (, ktorý je jediný upravený v ZoEU inak využíva orgány európskych spoločenstiev čo vyjadruje aj článok 3, : „únia má jednotný inštitucionálny rámec“ a čl. 5 : „orgány upravené v zmluvách o európskych spoločenstvách vykonávajú svoje právomoci nie len podľa zmlúv zakladajúcich európske spoločenstvá ale aj zmluvy o založení EU“).

Schém orgánov :

Európska rada (stojí relatívne samostatne, základné komunitárne orgány vymedzené v čl. 7 : „medzi základné komunitárne orgány patrí aj dvor audítorov (účtovný dvor)“,). Okrem nich máme aj pomocné komunitárne orgány sem patria :

1. hospodársky a sociálny výbor,
2. výbor regiónov,
3. ombudsman
4. europol (pôsobí najmä v treťom pilieri)
5. európska ústredná (centrálna) banka (táto podľa čl. 111 ods. 3 dáva vlastnú právnu subjektivitu)
6. konventy (sú orgány vytvárané ad hoc, nepravidelné orgány, majú pri zvolaní stanovený presný účel ako náhle dosiahnu svoj cieľ zanikajú ) máme dva :

1. konvent za účelom katalógu ľudských práv (Roman Herzog) – jeho výsledkov je charta základných práv EÚ. Mal byť začlenení priamo do zmluvy z Nice, no k tomu nedošlo a charta je len v podobe dohody medzi orgánmi spoločenstiev. No Lisaboskej zmluvy je už súčasťou.
2. konvent za účelom prípravy revízie komunitárneho práva (2002) (Valery Giscard). Na prácach sa podieľali aj kandidátske krajiny teda aj SR. Tento mierne prekročil svoje oprávnenie, a tento prešiel z úplne novým textom zmluvy miesto toho („ústavná zmluva“). Táto bola prevzatá do návrh, bola podísaná no nebola ratifikovaná.

Sídla orgánov a otázky jazykov. Čl. 289, ten hovorí, že sídla orgánov sa určia po vzájomnej dohode vlád členských štátov. Zmluva o ZES a jej Protokol č. 8 (realizuje článok 289) upravuje tieto sídla :

Brusel – oficiálne sídlo Rady a Komisie, výbory EP sú tu,

Štrasburg – oficiálne sídlo Európskeho Parlamentu (dokonca používa sídlo v Štrasburgu)

Luxemburgu – sekretariát EP, sídla troch európskych súdov, dvor audítorov,

Frankfurt nad Mohanom - Európska centrálna banka

Jazyky:

Základné pravidlo nenájdeme v zmluve ale máme čl. 290 ako zmocňujúci článok, pre Radu aby jednoznačne rozhodla pre používanie jazykov. Článok 314 hovorí, o jazykoch a o jazykoch zmlúv podľa, ktorých sú všetky rovnako autentické.

Rada EHS svojím prvým právnym aktom, nariedenie 1/58 (doniesť na seminár ale v aktuálnom znení) na základe čl. 290, hovorí o pracovných a úradných jazykoch európskych spoločenstiev.

Posledný krát zmenené v súvislosti s pristúpením Rumunska a Bulharska.

Únia má 23 úradných jazykov (napr. írsky jazyk je autentickým jazykom zmlúv ale nebol hneď pracovným a úradným jazykom, to sa zmenilo dnes už je, aj maltčina ma osobitné postavenie).

Vnútorné jazyky orgánov.  

Súdny dvor, súd prvého stupňa, súd pre verejnú službu má stanovený iba jeden a to francúzsky jazyk.

Európska Rada ako jediný orgán je upravený čo sa týka zloženia a fungovania v zmluve o európskej únií. Európska rada je orgán, ktorý pôvodne nebol zámerom. Vznikal neformálne a jeho začiatky datujeme k politike prázdnej stoličky a osobe Charlesa de Gaulla. Tento sa snažil vytvoriť druhé mocenské centrum, ktorým by boli neformálne stretnutia („posedenie pri krbe“) na ktorých boli príjmané dosť dôležité rozhodnutia. Prvý krát to bolo v Paríži čo sa zišli, čo bolo dôsledkom snáh o oslabenie supranacionality. V roku 1974 sa doterajšia prax potvrdila dohodou o tom, že sa budú stretávať dva krát ročne. Táto bola potvrdená jednotným európskym aktom a práve tento aj schôdzky pomenoval ako „zasadnutia európskej rady“. Zmena nastala až Mastirchtom, kedy bola táto zmluva zakotvená v čl. 4 ZoEU, tu sa hovorí aj o presnom zložení a úlohách tohto orgánu.

Je to vrcholný politický orgán európskej únie (čl. 4 ZoEU) Teda nepríjma právne záväzné akty, ktoré by mali priamy účinok ale sú to politické rozhodnutia, a tento orgán pracuje na medzivládnej a nie nad štátnej úrovni. Je to kolektívny orgán bez stáleho personálneho zloženia. T.j. to či je niekto členom tejto rady závisí od vnútornej situácie v rámci členského štátu. Sú tu vrcholný predstavitelia štátu, ale členom je aj predseda európskej komisie. Čl. 4 hovorí, že to má byť predseda vlády alebo štáty, (alebo umožňuje aby to bola hlava exekutívy, ktorá je v iných štátoch rôzne).

Zasadá minimálne dva krát ročne v Bruseli. (je to nepermanentný orgán, nemá ani vlastný sekretariát, ale vypomáha jej sekretariát rady EÚ) Nemá žiadne sídlo, a schádza sa v meste toho štátu, ktorý vykonáva predsednícku funkciu. No ak dosiahne počet členských štátov nad 18 vtedy sa všetky zasadnutia európskej rady budú konať práve tu. Je to neformálny orgán a teda nemá žiadne striktne stanovené procesné pravidlá. Sú to diplomatické rokovanie, výsledkom, ktorých by mal byť konsenzus (zasadnutia nazývané aj summit)

Európska rada má informačnú povinnosť voči EP. A predkladá výročnú správu o pokroku únie. Je to orgán, ktorý nemôže byť účastníkom konania pred súdnym dvorom.

Rada európskej únie články 202 – 210 ZoZES, hlavný legislatívny orgán. Zmluvný text hovorí len o „Rade“, no v roku 93 bolo prijaté rozhodnutie podľa, ktorého sa sama premenovala na Radu európskej únie. Je to nepermanentný orgán so sídlom v Bruseli, je to kolektívny orgán. To kto je členom rady závisí od vnútroštátnych pomerov. Rada pozostáva zo zástupcu, každého členského štátu na úrovni ministerskej (zmluva nehovorí presne) a navyše tento musí byť splnomocnený zaväzovať svoju vládu. (Doniesť na seminár o spolupráci NRSR a vlády v otázkach EÚ) Rada nemá žiadne pevné zloženie. Teda podľa charakteru prejednávaných otázok (najprv. To boli ministri zahraničných vecí). Zloženie ministrov vnútra, financií, dopravy a pod. Špeciálne zloženie rady v tom najvyššom zložení je v prípade ak sa schádza v zložení predsedov vlád alebo hláv štátov (teda rozdiel v takomto zložení je v osobe predsedu komisie – ktorý sa tu nezúčastňuje). Činnosť rady riadi predseda rady, tento však nie je viazaný na konkrétnu osobu, ale je viazané na konkrétnu krajinu. K výmene predsedníctva dochádza po 6 mesiacoch. Spočiatku to bolo podľa abecedného poradia (v ich vlastnom štátnom jazyku), preto rotačné poradie stanoví jednomyseľne. Posledné rozhodnutie bolo prijaté ako 2007/5/ES,. (Doniesť na seminár) Predsedníctvo je náročnou úlohou a teda zvoláva zasadnutia rady, vedie rokovania, podpisuje právne akty, ktoré rada príjma. Osobitné úlohy má ja v druhom pilieri v čl. 18. Predkladá sa tu plán na to 6 mesačné obdobie. Pomocný aparátom je generálny sekretariát na čele je generálny sekretár (Chavier Solana), ktorý prezentuje spolu s predsedajúcou krajinou tento program.

COREPER, je to výbor stálych zástupcov, teda veľvyslancov v európskych spoločenstvách.
Rada ma niekoľko spôsobov, ktorými môže hlasovať :

1. hlasovanie väčšinové (upravené v čl. 205 ods. 1, rada sa uznáša väčšinou hlasov svojich členov – t.j. z 27 hlasov – toto hlasovanie pokiaľ nie je ustanovené inak použije sa, avšak väčšinou je stanové práve iné hlasovanie)
2. jednomyseľné hlasovanie (býva pri dôležitých otázkach), t.j. všetkých 27 hlasov na to aby bolo prijaté. (napr. pri flexibilnej klauzule sa vyžaduje) – v maximálne možnej miere zabezpečuje rovnosť štátov.
3. Vážené hlasovanie, aj keď je to vlastne hlasovanie kvalifikovanou väčšinou. Je prejavom supranacionálnosti a musí byť na neho odkaz v zmluve. Tento spôsob hlasovania je upravené v čl. 205 ods. 2 (nehovorí ale o tom, kedy sa má takýto spôsob hlasovania použiť) (znenie v článku v texte skrípt, aj vzadu neaktuálne) Zaniká pravidlo jeden štát jeden hlas. Štátu sa pridelí určitý počet hlasov, to akým počtom bude disponovať, je otázkou politickej dohody priamo v zmluve. Počet hlasov vyjadruje najmä počet obyvateľstva, potom historický a ekonomický význam krajiny. (SR má 7 hlasov, Francúzsko má 29 hlasov, nie je nutné vedieť počet, ale kde sú uvedené) Maximálny počet hlasov je 321 (bez Bulharska a Rumunska). Štát deliť hlasy nemôže. No okrem toho, že štát ma rôzny počet hlasov ale je tu nutné získať aj tzv. trojitú väčšinu. Teda skúmajú sa tri skutočnosti a to :

1. určitý počet hlasov – t.j. momentálne 255.
2. Počet štátov musí predstavovať buď nad polovičnú väčšinu alebo 2/3 záleží od zmluvy
3. Počet obyvateľstva musí tvoriť viac ako 62 % obyvateľstva. Na túto sa hľadí, že je automaticky splnená, preskúmava sa len keď o to niekto požiada.

Subsidiárne orgány z učebnice

Pokračovanie inštitucionálnych otázok

Rada európskej únie („Rada“)

Lisabonská zmluva predpokladá existenciu európskej rady, je to vrcholný politický orgán únie. Avšak dochádza k zmene zloženie, síce naďalej tu budú predsedovia vlád a komisie, avšak predseda európskej rady nesmie vykonávať žiadnu vnútropolitickú funkciu. Európska rada bude voliť predsedu. Získava silnejšie oprávnenie pri kreovaní ostatných orgánov, aj keď je výslovný zákaz vykonávať vnútropolitické funkcie.

Podľa Lisabonskej zmluvy rada, získava iný spôsob hlasovania. Pokiaľ rada neustanovuje nič iné tak sa používa kvalifikovaná väčšina (nie obyčajnou ako doteraz). Menia sa požiadavky do 1.11.2014 sa bude hlasovať trojitou väčšinou ale od tohto dátumu sa mení trojitá väčšina len na dvojitú. Teda štáty nebudú mať rozdielnu váhu pri hlasovaní a zostávajú len kritéria :

1. 55 % členov rady (najmenej 15 členských štátov) Bez návrhu komisie 72 % členov rady
2. týchto 55% členov rady musí tvoriť 65% obyvateľov

Blokujúcu menšinu musia tvoriť štyri členské štáty, ak sa nepodarí získať toľko tak platí právna domnienka, že požiadavky kvalifikovanej menšiny bolo úspešné.

Európska komisia

Orgány budú upravené v zmluve o EÚ. Zmluva o založení Európskeho spoločenstva § 211, tento orgán malo už prvé spoločenstvo, pre uhlie a oceľ , je to vlastne vysoký úrad. Prvým predsedom vysokého úradu bol Jaen Monet (nie maliar). Tento orgán zostal nositeľom toho prvku, ktorý umožňuje označiť spoločenstvo za supranacionálne. Tento orgán prezentuje záujmy spoločenstiev, nie štátov. Je to permanentný orgán so stálym personálnym zložením na stanovené funkčné obdobie (5 rokov) – je viazané na funkčné obdobie parlamentu.

Komisia je kolektívny orgán, ma relatívne samostatne stanovený počet členov čl. 213 – sa rovná počtu členských štátov (nie presne číslom). Najprv bolo  pravidlo, že 5 veľkých štátov má nárok na dvoch komisárov, ostatné štáty majú nárok na jedného komisára. Od 1.11.2004 jeden štát jeden komisár. Každý štát môže navrhnúť komisára, a má to byť osoba poskytujúca záruky nezávislosti, musí byť občanom EÚ. Kandidát je síce navrhovaný štátom ale momentom ako sa dostane funkcie stáva sa nezávislým (neprímajú pokyny ani ich nesmú požadovať).

Čl. 214 ZOES popisu proces kde sa komisia ujme funkcie. Prvý krok, je politická dohoda na osobe predsedu, dochádza k tomu v rámci rady (osobitné zloženie – rozhoduje sa v najvyššom zložení) a návrh sa predloží európskemu parlamentu a parlament sa vyslovuje k osobe predsedu komisie. Parlament vysloví súhlas a vedú sa rokovania v rámci rady a tento kandidát sa aktívne zapája. Snaha dosiahnuť zhodu jednotlivých budúcich členov komisie. Výsledkom je návrh, ktorý sa má predložiť na schválenie, a týka sa európskej komisie ako celku nie konkrétnych komisárov. Momentom schválenia parlamentom sa ešte vyžaduje kvalifikovanou väčšinou radou vymenuje komisia. Európska komisia pracuje pod politickým vedením predsedu.. Tento už má právomoci vďaka, ktorým môže riadiť komisárov. (dnes je José Emanuel Baroso) Predseda komisie sa už pri kreovaní komisie vystupuje aktívne a zasahuje aj do rozdelenia pôsobnosti medzi komisárov. Spolupôsobí pri zostavovaní komisie. Komisár môže počas funkčného obdobia pôsobnosť komisárov a zároveň môže vyzvať člena komisie na odstúpenie. Takáto výzva má za následok povinné odstúpenie komisára. Aby to nebolo zneužívané je to podmienené súhlasom pléna komisie.

Funkcia komisára zaniká :

1. uplynutím funkčného obdobia
2. smrťou (nahrádza sa komisárom s rovnakou štátnou príslušnosťou ale len na dokončenie)
3. odvolanie (môže byť zo svojej funkcie odvolaní a to len súdny dvor, na základe žiadosti rady alebo komisie, vtedy ak sa dopustil závažného pochybenia čl. 216 alebo ak nespĺňa podmienky)
4. odstúpenie (môže byť dobrovoľné alebo povinné na základe výzvy predsedu komisie)
5. vyslovenie nedôvery zo strany EP (môže vysloviť nedôveru) Čl. 201 predpokladá jej vyslovenie tu sa vyžaduje dvojitá väčšina

Úlohy komisie v inštitucionálnom systéme, je to výkonný orgán európskych spoločenstiev a európskej únie. Je to orgán podobný vláde. V legislatívnej činnosti ide o vykonávacie akty.

1. iniciatívny alebo inciačný monopol (iba komisia je oprávnená podať návrh legislatívneho aktu, teda ovplyvňuje tým obsah, lebo rada sama nemôže akt vydať) – preto ostatné orgány (EP) majú právo vyzvať komisiu aby iniciovala inciatívu právneho aktu. Ak by komisia nekonala podľa povinnosti, je tu dôvod o podanie nečinnosti komunitárneho orgánu.
2. právomoc vydávať právne akty, alebo delegovaná právomoc (základnú legislatívnu právomoc má rada)
3. právomoci v oblasti kontroly (orgány spoločenstiev, štáty), prejavom je žaloba o neplnenie povinností (aktívne legitimovaný je štát, alebo komisia, pasívne legitimovaný je iba štát) Komisia môže štátom ukladať aj pokuty ale tieto rozhodnutia sú preskúmateľné aj súdom prvého stupňa
4. právomoc voči jednotlivcom (FO, PO – či dodržiavajú komunitárne právo, najmä v oblasti súťažného práva - kartelové dohody, fúzie , rozhodnutia preskúmateľné súdom prvého stupňa - Microsoft)
5. právomoc v oblasti medzinárodných vzťahov (pripravujú sa a dojednávajú návrhy, ktoré v konečnom dôsledku schvaľuje rada)

Lisabonská zmluva, upravuje zloženie európskej komisie. 1.1.2014 dovtedy sa bude komisia zo zástupcu každého členského štátu. Potom sa bude počet členov Európskej komisie rovnať 2/3 členských štátov. Aby štáty neboli permanentne opomínané tak európska rada zavedie rotačný systém (teda bude zasahovať do rozhodovanie orgánov) Zmluva o EU predpokladá, že štáty stým nebudú súhlasiť vtedy sa zachová pôvodný systém, teda 1 štát jeden zástupca. Kandidáta na predsedu komisie navrhuje nie rada ale európska rada (čo vlastne rovnaké lebo v najvyššom stave sa podobajú). Kreovanie ostáva obdobné. Osobitného miesta v komisii má tzv. vysoký predstaviteľ únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku. Je to člen komisie, a zaberá miesto jedného z členských štátov, bude podpredsedom komisie, a predsedá rade v zložení ministrov zahraničných vecí. O tom kto to bude rozhoduje európska rada. Teda preberá funkciu generálneho sekretára.

Európsky parlament

Čl. 189 – 201 ZoES. Schuman bol predsedom parlamentu. Nie je to pôvodné označenie ale sám sa premenoval a určil si aj sídla. Parlament má tri sídla :

1. plenárne zasadnutia – Štrasburg
2. výbory – Brusel
3. sekretariát – Luxemburg

Parlament je miestom na diskusiu. Pôvodne si národné parlamenty vyberali časť poslancov, ktoré boli súčasne aj členmi EP. Postupne keďže sa presadzuje myšlienka odklonu od štátov. Preto v roku 1976 rada prijala „Akt týkajúci sa volieb“ rozhodla o priamosti volieb. Tento dokument rady bol právnym dokumentom ale predchádzalo mu politické rozhodnutie. 1979 sa organizovali prvé priame voľby do EP. Postupne nastal stav, že dnes používa princíp pomerného zastúpenia. Každý členský štát má vlastnú vnútroštátnu úpravu. Zákon 331/2003 o voľbách o EP (dve otázky na skúške).  Najmä pozrieť kto má aktívne a pasívne volebné právo. Presne sa stanovuje volebný deň, na nedeľu.

Počet poslancov za jednotlivé štáty :

Podľa ľudnatosti, európsky súdny dvor rozhodol, že voliť môžu aj iné osoby ktoré nemajú občianstvo štátu.

Priamo v zmluve sú uvedené tieto čísla. Od nás je to 14 poslancov. Najviac poslancov má Nemecko – 99. Funkčné obdobie je 5 rokov. Prácu parlamentu riadi predseda, ktorého si volia samotný poslanci ale iba na dva a pol ročné obdobie. Poslanci samotnú prácu nevykonávajú na národnom princípe ale na princípe odbornosti (do výborov), podľa politickej príslušnosti na politické frakcie. Otázka uznášaniaschopnosti nie je upravené v zmluve je tu odkaz na rokovací poriadok EP. Poslancov je 732. Prítomná musí byť 1/3 poslancov, dokonca je domnienka, že ak nikto nepožiada (niekoľko poslancov asi 32) o preskúmanie tak sa predpokladá, že ich tam je 1/3.

Nebol koncipovaný ani legislatívny orgán ale ani súčasný stav neumožňuje ho tak definovať. Právomoci parlamentu sú hlavne kontrolné. Ostatné orgány sú povinné predkladať správy o činnosti parlamentu. Právo zriaďovať vyšetrovacie výbory. Vyslovenie nedôvery.

Právo na podávanie žaloby o neplatnosť (pôvodne nemohol podávať žaloby a byť žalovaný).

Rozsudok zeleným (vďaka nemu može EP už žalovať, aj byť žalovaný). Ďalšie oprávnenie sú oprávnenia v legislatívnej činnosti môže podávať len nezáväzné konzultácie, potom obligatórne konzultácie, až k schváleniu a spolu rozhodovaciemu procesu s Radou. On sám však nemôže prijať právny akt.

Rozpočtové oprávnenie – kde návrh rozpočtu pripravujú iné orgány spoločenstiev, teda môže rozpočet ako celok odmietnuť. Osobitné postavenie v druhom a treťom pilieri. Orgány sú niekedy povinné konzultovať s EP pred prijatím právneho aktu.

Lisabonská zmluva, hovorí, že EP nie je predstaviteľ ľudu ale predstaviteľ občanov únie. Maximálna horná hranica poslancov 750, minimum pre štát 6 a maximum 96. Rozhodnutie koľko, ktorý štát bude mať je na európskej rade.

Účtovný dvor

(doplniť zo skrípt)

Máme už tri nie dva súdne orgány

Súdny dvor európskych spoločenstiev

Súd prvého stupňa (prvej inštancie)

Súd pre verejnú službu (čl. 225a hovorí, že rada môže rozhodnúť o zriadení špecializovaných senátov a komôr pri súde prvého stupňa, špecializované na pracovnoprávne vzťahy v rámci únie)

Európska centrálna Banka

(doplniť zo skrípt)

Chyba v knihe na strane 88 ods. 1, nie rada ale komisia má monopol na predkladanie návrhov.

Rozhodnutie smernicu a nariadenie (rozhodnutie) môže prijať Rada, komisia, parlament spolu s radou.

Každý komunitárny právny akt, musí mať dôvodovú správu.  

1. Odôvodnenie

Štruktúra –

Právny základ na základe ktorého sa vydáva. tu môže právnik skúmať, či je právomoc, či dobrý orgán, či správny postup, keby nemal podstatné náležitosti

Odseky (dôvod vydania)

2. samotný text

Vážené hlasovanie a kvalifikovaná väčšina sú totožné.

Ústavný zákon nie je vyžiadaný Európskou úniou.

Keby zástupca SR, hlasoval v rozpore so zásadami tohto ústavného zákone, nemožno takéto hlasovanie zneplatniť.

Právny systém Európskej únie

Pojem európske právo môže mať rôzne významy.

Právo v rámci európskeho kontinentu, ako právne odvetvie, ako právo EÚ.

My pod týmto rozumieme súhrn prameňov práva, ktoré boli vytvorené pôsobení európskych spoločenstiev a európskej únie.

Pojem európske právo je mladší pojem ako komunitárne právo , lebo bolo nutné zastrešiť právo ES a EU. Máme dva subjekty medzinárodného práva a teda a právo sa delí na :

1. Komunitárna – právo tvorené v rámci 1. piliera
2. úniová časť -  právo tvorené v rámci 2 a 3. piliera

Ad a)

Má supra nacionálny charakter. Vznikalo od vzniku spoločenstiev. Je to samostatný právny poriadok. Právo malo mať charakter medzinárodného práva. Tvorcom teórie samostatnosti je súdny dvor európskych spoločenstiev. Pôvodne 10 rokov fungovalo ako súčasť medzinárodného práva, ale potom začal formulovať svoju teóriu ako samostatného práva. Rozsudok VangendenLoos 26/62 – hovorí sa že ide o novinku v rámci medzinárodného práva , 6/64 Costa (doniesť na seminár) – tu súdny dvor hovorí, že je to mimo medzinárodného práva ako nové právo. Lebo povinnosti sa ukladajú aj jednotlivcom. Išlo o konanie o prejudiciálnu otázku.

Na základe akých skutočností možno tvrdiť, že ide nie o medzinárodné právo. Európske právo má vlastné ústavné základy (Zakladajúce zmluvy – majú ale charakter medzinárodných zmlúv) Komunitárne právo ma vlastný orgán, ktorý je oprávnený vykladať komunitárne právo. Záväzný výklad môže podávať len ESD – súdny dvor európskych spoločenstiev. Komunitárne právo má vlastné postupy, vlastné orgány. Smernica je napr. výmysel európskych spoločenstiev. Existencia autonómnych pojmov, ktoré komunitárne právo používa.

Rovnaké označenie vo vnútroštátnom práve a v komunitárnom práve (pracovník je definovaná pojem aj na vnútroštátnej úrovni, aj na európskej úrovni). Súdny dvor definoval osobitným spôsobom pojem podnik. Dnes sa komunitárne právo čoraz viac podobá na vnútroštátne právo.

Podobnosti :

Adresátmi komunitárnych noriem už nie sú len štáty ale aj jednotlivci. V prevažujúcej miere sa podstatná časť komunitárneho práva príma kvalifikovanou väčšinou, t.j. váženým hlasovaním. Pri komunitárnych právnych aktoch nie je potrebná ich ratifikácia do podoby prameňa vnútroštátneho práva. Orgán podobný ústavnému súdu, t.j. súd európskych spoločenstiev.

Pramene komunitárneho práva :

1. primárne (sem sa dostávajú aj všeobecné právne zásady, súdne rozhodnutia, obyčaje a pod.)
2. sekundárne

ad 1)

primárne komunitárne právo, je súhrn právnych aktov, ktoré majú najvyššiu právnu silu, a ktoré tvoria ústavný základ komunitárneho práva. Autormi primárneho práva sú len členské štáty. Za primárne právo sa považujú len jednotlivé medzinárodné zmluvy. Najdôležitejším prameňom sú zakladajúce zmluvy. Medzi primárne právo patrí zmluva o niektorých spoločných orgánoch 57, 65.

Zmluvy o spoločných orgánoch sú včlenené do amsterdamskej zmluvy.

Rozpočtové zmluvy - 1970,1975.

Revízne zmluvy : kde patrí jednotný európsky akt, maastrichtská zmluva 92.

Amsterdamská zmluva, zmluva z Nice.

Prístupové dohody.

Nová revízna zmluva tzv. Lisabonská zmluva, nezhŕňa všetky zmluvy do jednej len niektoré ich časti budú nahradené novými ustanoveniami. Vzájomný vzťah medzi týmito zmluvami rieši článok 305 ZoES, ktorý hovorí, že ustanovenia tejto zmluvy (ES), nemajú vplyv na ustanovenia montánnej únie, a zmluvy o založení euratomu. Teda vzájomné sa nebudú ovplyvňovať. Čl. 47 ZoEU hovorí, že nič v tejto zmluve nemá vplyv na iné zmluvy o založení európskych spoločenstiev. Čl. 311 ZoES tento hovorí, že neoddeliteľnou súčasťou sú protokoly, a pod. V komunitárnom práve sú tieto protokoly súčasťou práva (čomu tak nie je u úniového práva- tu zmluva mlčí.) Pri primárnom práve máme stanovenú podmienku ratifikácie, táto podmienka vyplýva z článku 48 ZoEU, upravuje proces vzniku zmlúv a ako nevyhnutný článok stanovuje ratifikáciu.

Všeobecné právne zásady taktiež prameň komunitárneho práva. Sú nepísaným prameňom komunitárneho práva. Vyjadrujú hodnoty spoločné pre všetky členské štáty. Súdny dvor ma za úlohu odstraňovať neistotu. Konkretizuje všeobecné zásady a prameňom je medzinárodné právo a spoločné ústavné tradície členských štátov.

Najnovšie právo je právo na štrajk (právo na akciu zo strany zamestnancov), zákaz diskriminácie na základe veku. Čl. 288 jediné zmienenie o princípoch v pôvodných zakladajúcich zmluvách, čl. 6 odsek 2 ZoEU: všeobecná zásada rešpektovania základných ĽP, pričom sa vychádzalo zo spoločných ústavných tradícií členských štátov. Napr. zákaz diskriminácie podľa veku, zásada spravodlivosti, právnej istoty, zodpovednosti za škodu, zákaz retroaktivity. Sú to spoločné zásady pre všetky členov štátov.

Ako náhle o nejakom pravidle je možné hovoriť ako o právnej obyčaji je zakomponované do niektorej revíznej zmluvy. Dlhodobé používanie pravidla.

Pravidlo o stretávaní sa hláv štátov na zasadnutiach. Prax napr. že na zasadnutia rady neposielajú ministrov ale štátnych tajomníkov.

Prameňom komunitárneho práva sú rozhodnutia súdov, lebo tieto sú prameňom práva v precedentálnom systéme. Súčasne právo nedáva možnosť komunitárne právo tvoriť, len ho aplikovať. Prax je ale iná, lebo judikatúra súdneho dvora je rešpektovaná a de fakto majú charakter precendetov.  

Nepoužíva sa pojem precedens ale tzv. konštantná judikatúra. Teda je to stret koncepcií anglosaskej a kontinentálnej. Zmluvy nepriznávajú súdnemu dvoru právo tvoriť právo, aj keď v praxi je to tak, že tvorí skrývajúc sa za aplikáciou právo. Je aj negatívny normotvorca práva.

Vnútroštátne právo je nutné vykladať v svetle komunitárneho práva.

Sekundárne komunitárne právo

Je tvorené právnymi aktmi, ktorých autormi sú orgány spoločenstiev. Sú to jednostranné právne akty orgánov spoločenstiev. Môžu byť určené štátom alebo jednotlivcom, každý sekundárny právny akt musí mať svoj základ v primárnom práve a musí byť odôvodnený. Keďže sa jedná o jednostranné právne akty vyžaduje sa oprávnenie v rámci delegovaných právomocí pre vydanie právneho aktu. Sekundárne právne akty pôsobia samy o sebe a nevyžaduje sa ratifikácia. Podmienkou platnosti sú dve skutočnosti, a to :

1. publikácia v úradnom vestníku, čl. 254 stanovuje, ktoré právny akty sa musia publikovať
2. notifikácia alebo oznámenie dotknutým subjektom.

Úradný vestník je zbierka európskej únie. Rozhodnutie rady 15. septembra 1958 o založení úradného vestníka. Vychádza v 23 jazykoch. Súvisí s ním zákon 416/2004 o úradnom vestníku EU (doniesť na seminár)

Vychádza takmer každý deň. Delí sa na tri časti :

L, S, C

L - tie ktoré sa uzatvárajú povinne, medzinárodné zmluvy a akty ktoré sa považujú za dôležité

C - oznámenie alebo návrhy právnych aktov, protokoly z európskeho parlamentu, otázky duševného vlastníctva,

S – dodatok, táto časť nemá veľký význam, uverejňujú sa oznámenia v súvislosti s verejnou súťažou

Čl. 249 ZoES tento nie je zmocňovacím ustanovením. V závislosti od toho delíme právne akty na typické a atypické právne akty.

Typické sú  :

Záväzné : nariadenia, smernice rozhodnutia,

Nezáväzné : Odporúčania a rozhodnutia

Atypické právne akty nie sú v čl. 249 smerujú do vnútra únie a patria sem rôzne výročné správy rezolúcie jednotlivých orgánov, rokovacie poriadky, interinštitucionálne dohody, knihy a pod.

Typické právne akty

Podľa druhov sú si rovné ale k hierarchizácií dochádza vo vzťahu k obsahu.

Platí prezumpcia správnosti a platnosti právnych aktov. Takýto akt sa považuje za platný.

.....................................................................

Nariadenia

Je stanovená v čl. 249

1. Má všeobecnú platnosť,
2. je záväzné vo svojej celistvosti
3. je priamo uplatniteľná vo všetkých členských štátoch

Nevyžaduje si ratifikáciu, pôsobí od momentu ................

Nariadenie môže prijať rada v spolupráci s parlamentom alebo komisia alebo rada, alebo európska centrálna banka. Stáva sa tak prameňom aj vnútroštátneho práva. Štáty si ho nemodifikujú pre vlastne potreby. Nariadenie je ideálny nástroj na unifikáciu právnych poriadkov. V záujme dodržiavania princípu subsidiarity je nariadenie väčší zásah. Pri nariadeniach je prevádzanie zakázané.

Smernica

Je stanovená v čl. 249

1. záväzná pre členský štát pre ktorý je určená,
2. záväzná je len s ohľadom na výsledok,
3. výber foriem a metód sa ponecháva na členských štátoch.
4. vyžadujú sa implementačné opatrenia

Cieľ možno splniť aj bez právneho aktu napr. prostredníctvom zmeny administrácie. Smernica je cieľom harmonizácie právnych poriadkov. Máme 27 postupov ako dosiahnuť cieľ. V každej smernici je stanovená implementačná doba v ktorej sa má daná vec implementovať. Národné implementačné akty. Ak štát nedodrží implementačnú dobu.

Autorom môže byť rada, rada spolu s parlamentom, komisia no nie eur. centrálna banka.

Rozhodnutie

Je stanovená v čl. 249

Autor môže prijať rada v spolupráci s parlamentom alebo komisia alebo rada, alebo európska centrálna banka, súdy. Nie je potrebná žiadna ratifikácia okrem prípadu keby rozhodnia je nutné implementovať.

Platí princíp ochrany dôvery pri opatreniach a stanoviskách. Ak sa subjekt správa podľa týchto aktov, nemôže mu to byť na ťarchu.

Medzinárodné zmluvy, ale iného charakteru ako je primárne právo. Zmluvnou stranou je zvyčajne európske spoločenstvo, ktorá má nespochybniteľne právnu subjektivitu. Medzinárodné zmluvy medzi spoločenstvom a tretími štátmi (napr. čl. 133 ZoES, tento hovorí o spoločnej obchodnej politike a predpokladá, že spoločenstvo bude takéto zmluvy uzatvárať.) Medzinárodné zmluvy kde ako zmluvný subjekt stojí spoločenstvo a tretie štáty.

Čl. 310 ..............................................

Zmluvy, ktoré uzatvára spoločenstvo a majú súkromnoprávnu povahu. Medzinárodnoprávna subjektivita spoločenstva.

Zmluvy, (špecifické), kedy zmluvnou stranou nie sú spoločenstvá ale členské štáty a to za účelom plnenie úloh v primárnom práve. Táto skupina zmlúv sa zvykne označovať ako terciálne zmluvy a zvyčajne povinnosť uzatvoriť takúto zmluvu priamo z ..........

Príkladom využitia je napr. bruselský dohovor z roku 1968. Alebo je rímska zmluva.

Zmluva stanovuje povinnú publikáciu právnych aktov v úradnom vestníku, je sporné či je to podmienka platnosti alebo účinnosti. U nás sa to chápe pre platnosť.

.....................................................................

C 161/06 Skomalux, kde sa český súd pýtal či môže stanovovať povinnosti, tu súdny dvor povedal, že ak akt nie je dostupný v jazyku daného štátu, je nepoužitéľný čo ale neznamená jeho neplatnosť. Teda je nevynútiteľný.

Ak má vnútroštátny súd pochybnosti o platnosti musí použiť prejudiciálnu otázku.

Ako spolunažíva kominitárne právo s vnútroštátnym

Vangenunloss hovorí, že sa vytvára nový právny poriadok. Rozsudok costa, komunitárne právo je vlasntý právny poriadok integrovaný do právneho poriadku členského štátu. Komunitárne právo je súčasťou práva, ktoré je aplikovateľné na území štátu. V štáte pôsobí vnútroštátne, medzinárodne a komunitárneho práva.

Vzťah k medzinárodnému právu si určuje štát sám, v ústavnom poriadku. Teda za akých podmienok môže mať účinky priamo na území členského štátu. Monistická a dualistická koncepcia.

Monistická koncepcia vychýdza stoho, že je len jeden právny poriadok, ktorý je hierarchicky usporiadaný. S primátom medzinároného práva, podľa, ktorej na vrchole je medzinárodné právo. Pri monistickej pôsobí právo bez potreby prevádzania do vnútroštátneho právneho poriadku.

Dualistická koncepcia hovorí, ................................................................................. Medzinárodné právo môže pôsobiť len prostredníctvom prenosu. Je nutné preniesť právo z medzinárodnej zmluvy do podoby zákona.

Ani jedna z týchto nie je v čistej podobe.

My máme dualistickú teóriu s príklonom k monizmu. Štát si ju sám určí v právnom poriadku.

Otázka vzťahu k vnútroštátnemu právu členských štátov nie je riešená výslovne. Ale niektoré štáty majú vzťah upravený priamo v ústave tento vzťah je vnútený členským štátom. Súdny dvor v rámci rozhodovania vytvoril zásady, ktoré sú vnucované členským štátom.

Platí tzv. komunitárny monizmus, kde sa síce hovorí o prednosti.

Zásada prednosti

Zásada priameho účinku a priamej aplikovateľnosti komunitárneho práva,

Zásada nepriameho účinku (Povinnosť eurokonformného výkladu vnútroštátneho práva.)

Zásada zodpovednosti štátnu za škodu spôsobenú jednotlivcovi, porušením komunitárneho práva.

Žiaden z pojmov sa nenachádza v zmluve, ale je vo výbere rozhodnutí zo súdneho vzora.

Prednosťou komunitárneho práva znamená, že v prípade rozporu komunitárneho a vnútroštátneho práva má komunitárna norma, prednosť pred vnútroštátnou normou, a to bez ohľadu na právnu silu vnútroštátnej normy.

Otázka prednosti prichádza do úvahy len vtedy ak vznikne obsahový stret. Ak sú upravené rovnakým spôsobom tak sa použije vnútroštátna norma. V čase prístupových rokovaní sme prevádzali priamo. Dnes sú už záväzné priamo. V prípade rozporu je nutné aplikovať princíp prednosti medzi týmito normami.

Prednosť pred vnútroštátnou normou sa označuje ako tzv. aplikačná predosť, ak sa tento rozdiel prejaví tak to spôsobí neaplikovateľnosť právnej normy. Je nesprávne používať pojem nadradenosť. Medzi zákonom a nariadením ale nie je vzťah medzi nadriadeným a podriadeným preto nesúlad medzi zákonom a nariadením spôsobí, nie neplatnosť ale iba je prednostná aplikácia nariadenia pred zákonom. Je v záujme štátu aby zrušil rozpornú vnútroštátnu úpravu.

Prednosť sa prejaví vo vzťahu k akejkoľvek právnej norme teda aj prednosť voči ústave alebo ústavným zákonom. Princíp prednosti pomenoval súdny dvor. 6/2004 costa, a rozhodnutie prípad simmenthal 106/77 v tomto prípade súdny dvor, sa pokúsil teoreticky ozrejmiť princíp prednosti. Sudca nemôže sám aplikovať právnu normu, ktorá je v rozpore ale musí sa podať návrh na ústavný súd a až tak môže.

Súdny dvor :

Každý vnútroštátny sudca má povinnosť aplikovať komunitárne právo a tým pádom aj povinnosť chrániť komunitárne práva, ktoré sa jednotlivcovi zverujú. Každý vnútroštátny sudca musí ponechať neaplikované take ustanovenie, vnútroštátneho práva, ktoré jev rozpore s komunitárnym právom a to bez ohľadu na to či bolo prijaté pred alebo po komunitárnej úprave, a to bez to aby čakal alebo žiadal o úpravu legislatívnou cestou.

Medzi vnútroštátnou úpravou a komunitárnou úpravou neplatí lex posterior derogat legi priori keďže sú to dva oddelené právne poriadky. Vnútroštátny sudca rozhodnutie mal urobiť bez čakanie na to aby ústavný súd rozhodol o neplatnosti a tak ......

Súdny dvor to odôvodnil, tým, že takáto vlastnosť vyplýva z povahy spoločenstva, kde dochádza k prenosu právomocí. Spoločenstvo je zoskupením kde dochádza aj k obmedzeniu suverenity. Ďalší dôvod, je v tom, že komunitárne právo je samostatné, a teda keďže je samostatné tak aj z toho vyplýva vlastnosť prednosti.

Posledný dôvod je požiadavka jednotnej aplikácie komunitárneho práva. Niekto musí ale povedať, že existuje rozpor medzi vnútroštátnou a komunitárnou ,,, Tento sudca musí povedať, že rozpor existuje, nemôže žiadať o pomoc ústavný súd, môže požiadať len súdny dvor v rámci konania o prejudiciálne otázke kde súdny dvor podá výklad komunitárneho práva. Z tohto rozsudku vyplývajú aj dôsledky prednosti a to v tom, že jednak sa prednosť prejaví v neaplikácií už existujúceho práva ale prednosť má vplyv aj na normotvornú činnosť členských štátov. Pretože prednosť bráni platnej tvorbe novej právnej úpravy, ktorá by bola v rozpore s komunitárnym právom.

Súčasťou acqui komunotaire sú aj rozhodnutia súdneho dvora.

Problém s akceptovaním, majú tie ktoré sú dualistické koncepcie. Nemecko a Taliansko a v tichosti Taliansko majú problém s princípom prednosti.

Solange I (1974), je rozhodnutie nemeckého ústavného súdu. Princíp prednosti áno, ale na úrovni spoločenstva musí byť zabezpečená rovnaká ochrana ľudských práv ako je vo vnútroštátnom poriadku.

Solange II , tu konštatoval, že miera je rovnaká.

Mastricht, (pri ratifikácií mastrichtskej zmluvy), povedal, že bude rešpektovaný princíp prednosti ale len dovtedy kým sa nepreukáže, že nejde o prekročenie právomocí.

Teda ak bude nemecký ústavný súd, kontrolovať tieto akty, či sú vydané v rámci právomocí. S princípom prednosti nemajú problém štáty ako holandsko, belgicko a pod.

My máme princíp prednosti upravený v ústave, dokonca keby nebol bolo by možno lepšie, ale platil by aj bez toho. Vyjadruje sa ako tzv. ústavná ústretovosť. Článok 7, tento hovorí, že čl. 7 ods. 2 sa hovorí, že právne záväzné akty ES a EU majú prednosť pred zákonmi SR, a teda ide o prednosť sekundárnych prameňov. Čl 7 ods. 5 hovorí, o prednosti primárneho práva. Do týchto skupín vieme zaradiť aj zmluvu o založení ES, tieto zmluvy majú charakter zmlúv podľa ods. 5.

Je to problematické lebo je zakotvená aj prednosť úniového práva (ani súdny dvor k takému záveru ešte nedospel). Naša ústava hovorí, že majú prednosť pred zákonmi, ale súdny dvor hovorí, že komunitárne právo má prednosť aj pred ústavnými zákonmi.

Ešte ustanovenie, čl. 144 ods. 2 USSR, hovorí, že sudca SR je viazaný ústavou,

416/2004 Z.z.

ZÁKON

z 24. júna 2004

o Úradnom vestníku Európskej únie

Zmena: 606/2004 Z.z.

Národná rada Slovenskej republiky sa uzniesla na tomto zákone:

Tento zákon neustanovuje zbierku, lebo tá existuje už aj bez toho. Tak isto zákon neupravuje podmienky platnosti lebo tie platia aj bez toho.

Cieľom je domnienka znalosti, ktorá je adresovaná

Uverejňujú sa tu najmä rozhodnutia. Adresátom nariadenia, je štát. Adresátom smernice je členský štát. Adresátom rozhodnutia, je štát, FO alebo PO. Čl. 249 definuje nariadenie ako :

Nemôže byť komu je určený lebo je nariadenie je určené štátu ale dotýka sa aj iných osôb keďže su priamo aplikovateľné. Ani každý.

Ak tlačená verzia sa odlišuje od tej na internete (tá nie je autentická), ale materiálnu publicitu má obvodný úrad.

Ministerstvo spravodlivosti, ho nevydáva ale oficiálny úrad pre tlačoviny.

Vzťah úradného vestníka es a eu. Nemáme dva úradné vestníky. Až od zmluvy z Nice 2003 bol premenovaný vestník EU, a teda do tohto roku treba citovať úradný vestník ES.

Úradný vestník sa delí na tri časti.

§ 1

Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a právne záväzné akty Európskej únie uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie alebo v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev (ďalej len úradný vestník ) sú v súlade s medzinárodnými zmluvami1) účinné (účinné v súlade s medzinárodnými zmluvami) na území Slovenskej republiky.

§ 2

(1) O všetkom, čo bolo v úradnom vestníku uverejnené, platí, že dňom uverejnenia sa stalo známym každému, koho sa to týka; domnienka o znalosti uverejnených právne záväzných aktov Európskeho spoločenstva a Európskej únie je nevyvrátiteľná.

(2) V citácii právne záväzných aktov Európskych spoločenstiev a Európskej únie sa namiesto názvu Úradný vestník Európskej únie uvádza skratka Ú. v. EÚ a namiesto názvu Úradný vestník Európskych spoločenstiev sa uvádza skratka Ú. v. ES .

§ 3

(1) Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky zabezpečí jedno vyhotovenie úradného vestníka pre

a) prezidenta Slovenskej republiky,
b) Národnú radu Slovenskej republiky,
c) Ústavný súd Slovenskej republiky,
d) súdy Slovenskej republiky,
e) prokuratúru Slovenskej republiky,
f) obvodné úrady.

(2) Obvodný úrad je povinný zabezpečiť, aby bol úradný vestník prístupný každému, kto o to prejaví záujem.

§ 4

Zákon č. 606/2004 Z.z. nadobúda účinnosť dňom vyhlásenia, t.j. 25. novembra 2004.

1) Čl. 254 ods. 1 a 2 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva.
Čl. 2 Aktu o podmienkach pristúpenia zmluvy o pristúpení Slovenskej republiky k Európskej únii (je jeho vykonaním §1).

Chýba tu aj : Zmluva o Eu. , Zmluva o pristúpení,

Čl. 254 hovorí, čo sa uverejňuje. Účinnosť nariadenia je uvedená v čl. 249.

Smernica nezaväzuje priamo štát. Ale je nutné ešte prihliadať na judikatúru. Teória priameho účinku hovorí, že ak smernica nie je prevedená, tak za určitých podmienok môže byť aj priamo aplikovateľná.

Ak nie je právny akt v slovenskej jazykovej verzii plus judikát skomalux, je takýto právny akt síce platný alebo neaplikovateľný.

Pozri rozsudok frankovič.