Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Univerzita Pavla Jozefa Šafárika / Právnická Fakulta / Európske právo

PzP 7 - Právny systém európskej únie (europka_7.doc)

Právny systém Európskej únie

Pojem európske právo môže mať rôzne významy.

Právo v rámci európskeho kontinentu, ako právne odvetvie, ako právo EÚ.

My pod týmto rozumieme súhrn prameňov práva, ktoré boli vytvorené pôsobení európskych spoločenstiev a európskej únie.

Pojem európske právo je mladší pojem ako komunitárne právo , lebo bolo nutné zastrešiť právo ES a EU. Máme dva subjekty medzinárodného práva a teda a právo sa delí na :

1. Komunitárna – právo tvorené v rámci 1. piliera
2. úniová časť -  právo tvorené v rámci 2 a 3. piliera

Ad a)

Má supra nacionálny charakter. Vznikalo od vzniku spoločenstiev. Je to samostatný právny poriadok. Právo malo mať charakter medzinárodného práva. Tvorcom teórie samostatnosti je súdny dvor európskych spoločenstiev. Pôvodne 10 rokov fungovalo ako súčasť medzinárodného práva, ale potom začal formulovať svoju teóriu ako samostatného práva. Rozsudok VangendenLoos 26/62 – hovorí sa že ide o novinku v rámci medzinárodného práva , 6/64 Costa (doniesť na seminár) – tu súdny dvor hovorí, že je to mimo medzinárodného práva ako nové právo. Lebo povinnosti sa ukladajú aj jednotlivcom. Išlo o konanie o prejudiciálnu otázku.

Na základe akých skutočností možno tvrdiť, že ide nie o medzinárodné právo. Európske právo má vlastné ústavné základy (Zakladajúce zmluvy – majú ale charakter medzinárodných zmlúv) Komunitárne právo ma vlastný orgán, ktorý je oprávnený vykladať komunitárne právo. Záväzný výklad môže podávať len ESD – súdny dvor európskych spoločenstiev. Komunitárne právo má vlastné postupy, vlastné orgány. Smernica je napr. výmysel európskych spoločenstiev. Existencia autonómnych pojmov, ktoré komunitárne právo používa.

Rovnaké označenie vo vnútroštátnom práve a v komunitárnom práve (pracovník je definovaná pojem aj na vnútroštátnej úrovni, aj na európskej úrovni). Súdny dvor definoval osobitným spôsobom pojem podnik. Dnes sa komunitárne právo čoraz viac podobá na vnútroštátne právo.

Podobnosti :

Adresátmi komunitárnych noriem už nie sú len štáty ale aj jednotlivci. V prevažujúcej miere sa podstatná časť komunitárneho práva príma kvalifikovanou väčšinou, t.j. váženým hlasovaním. Pri komunitárnych právnych aktoch nie je potrebná ich ratifikácia do podoby prameňa vnútroštátneho práva. Orgán podobný ústavnému súdu, t.j. súd európskych spoločenstiev.

Pramene komunitárneho práva :

1. primárne (sem sa dostávajú aj všeobecné právne zásady, súdne rozhodnutia, obyčaje a pod.)
2. sekundárne

ad 1)

primárne komunitárne právo, je súhrn právnych aktov, ktoré majú najvyššiu právnu silu, a ktoré tvoria ústavný základ komunitárneho práva. Autormi primárneho práva sú len členské štáty. Za primárne právo sa považujú len jednotlivé medzinárodné zmluvy. Najdôležitejším prameňom sú zakladajúce zmluvy. Medzi primárne právo patrí zmluva o niektorých spoločných orgánoch 57, 65.

Zmluvy o spoločných orgánoch sú včlenené do amsterdamskej zmluvy.

Rozpočtové zmluvy - 1970,1975.

Revízne zmluvy : kde patrí jednotný európsky akt, maastrichtská zmluva 92.

Amsterdamská zmluva, zmluva z Nice.

Prístupové dohody.

Nová revízna zmluva tzv. Lisabonská zmluva, nezhŕňa všetky zmluvy do jednej len niektoré ich časti budú nahradené novými ustanoveniami. Vzájomný vzťah medzi týmito zmluvami rieši článok 305 ZoES, ktorý hovorí, že ustanovenia tejto zmluvy (ES), nemajú vplyv na ustanovenia montánnej únie, a zmluvy o založení euratomu. Teda vzájomné sa nebudú ovplyvňovať. Čl. 47 ZoEU hovorí, že nič v tejto zmluve nemá vplyv na iné zmluvy o založení európskych spoločenstiev. Čl. 311 ZoES tento hovorí, že neoddeliteľnou súčasťou sú protokoly, a pod. V komunitárnom práve sú tieto protokoly súčasťou práva (čomu tak nie je u úniového práva- tu zmluva mlčí.) Pri primárnom práve máme stanovenú podmienku ratifikácie, táto podmienka vyplýva z článku 48 ZoEU, upravuje proces vzniku zmlúv a ako nevyhnutný článok stanovuje ratifikáciu.

Všeobecné právne zásady taktiež prameň komunitárneho práva. Sú nepísaným prameňom komunitárneho práva. Vyjadrujú hodnoty spoločné pre všetky členské štáty. Súdny dvor ma za úlohu odstraňovať neistotu. Konkretizuje všeobecné zásady a prameňom je medzinárodné právo a spoločné ústavné tradície členských štátov.

Najnovšie právo je právo na štrajk (právo na akciu zo strany zamestnancov), zákaz diskriminácie na základe veku. Čl. 288 jediné zmienenie o princípoch v pôvodných zakladajúcich zmluvách, čl. 6 odsek 2 ZoEU: všeobecná zásada rešpektovania základných ĽP, pričom sa vychádzalo zo spoločných ústavných tradícií členských štátov. Napr. zákaz diskriminácie podľa veku, zásada spravodlivosti, právnej istoty, zodpovednosti za škodu, zákaz retroaktivity. Sú to spoločné zásady pre všetky členov štátov.

Ako náhle o nejakom pravidle je možné hovoriť ako o právnej obyčaji je zakomponované do niektorej revíznej zmluvy. Dlhodobé používanie pravidla.

Pravidlo o stretávaní sa hláv štátov na zasadnutiach. Prax napr. že na zasadnutia rady neposielajú ministrov ale štátnych tajomníkov.

Prameňom komunitárneho práva sú rozhodnutia súdov, lebo tieto sú prameňom práva v precedentálnom systéme. Súčasne právo nedáva možnosť komunitárne právo tvoriť, len ho aplikovať. Prax je ale iná, lebo judikatúra súdneho dvora je rešpektovaná a de fakto majú charakter precendetov.  

Nepoužíva sa pojem precedens ale tzv. konštantná judikatúra. Teda je to stret koncepcií anglosaskej a kontinentálnej. Zmluvy nepriznávajú súdnemu dvoru právo tvoriť právo, aj keď v praxi je to tak, že tvorí skrývajúc sa za aplikáciou právo. Je aj negatívny normotvorca práva.

Vnútroštátne právo je nutné vykladať v svetle komunitárneho práva.

Sekundárne komunitárne právo

Je tvorené právnymi aktmi, ktorých autormi sú orgány spoločenstiev. Sú to jednostranné právne akty orgánov spoločenstiev. Môžu byť určené štátom alebo jednotlivcom, každý sekundárny právny akt musí mať svoj základ v primárnom práve a musí byť odôvodnený. Keďže sa jedná o jednostranné právne akty vyžaduje sa oprávnenie v rámci delegovaných právomocí pre vydanie právneho aktu. Sekundárne právne akty pôsobia samy o sebe a nevyžaduje sa ratifikácia. Podmienkou platnosti sú dve skutočnosti, a to :

1. publikácia v úradnom vestníku, čl. 254 stanovuje, ktoré právny akty sa musia publikovať
2. notifikácia alebo oznámenie dotknutým subjektom.

Úradný vestník je zbierka európskej únie. Rozhodnutie rady 15. septembra 1958 o založení úradného vestníka. Vychádza v 23 jazykoch. Súvisí s ním zákon 416/2004 o úradnom vestníku EU (doniesť na seminár)

Vychádza takmer každý deň. Delí sa na tri časti :

L, S, C

L - tie ktoré sa uzatvárajú povinne, medzinárodné zmluvy a akty ktoré sa považujú za dôležité

C - oznámenie alebo návrhy právnych aktov, protokoly z európskeho parlamentu, otázky duševného vlastníctva,

S – dodatok, táto časť nemá veľký význam, uverejňujú sa oznámenia v súvislosti s verejnou súťažou

Čl. 249 ZoES tento nie je zmocňovacím ustanovením. V závislosti od toho delíme právne akty na typické a atypické právne akty.

Typické sú  :

Záväzné : nariadenia, smernice rozhodnutia,

Nezáväzné : Odporúčania a rozhodnutia

Atypické právne akty nie sú v čl. 249 smerujú do vnútra únie a patria sem rôzne výročné správy rezolúcie jednotlivých orgánov, rokovacie poriadky, interinštitucionálne dohody, knihy a pod.

Typické právne akty

Podľa druhov sú si rovné ale k hierarchizácií dochádza vo vzťahu k obsahu.

Platí prezumpcia správnosti a platnosti právnych aktov. Takýto akt sa považuje za platný.

.....................................................................

Nariadenia

Je stanovená v čl. 249

1. Má všeobecnú platnosť,
2. je záväzné vo svojej celistvosti
3. je priamo uplatniteľná vo všetkých členských štátoch

Nevyžaduje si ratifikáciu, pôsobí od momentu ................

Nariadenie môže prijať rada v spolupráci s parlamentom alebo komisia alebo rada, alebo európska centrálna banka. Stáva sa tak prameňom aj vnútroštátneho práva. Štáty si ho nemodifikujú pre vlastne potreby. Nariadenie je ideálny nástroj na unifikáciu právnych poriadkov. V záujme dodržiavania princípu subsidiarity je nariadenie väčší zásah. Pri nariadeniach je prevádzanie zakázané.

Smernica

Je stanovená v čl. 249

1. záväzná pre členský štát pre ktorý je určená,
2. záväzná je len s ohľadom na výsledok,
3. výber foriem a metód sa ponecháva na členských štátoch.
4. vyžadujú sa implementačné opatrenia

Cieľ možno splniť aj bez právneho aktu napr. prostredníctvom zmeny administrácie. Smernica je cieľom harmonizácie právnych poriadkov. Máme 27 postupov ako dosiahnuť cieľ. V každej smernici je stanovená implementačná doba v ktorej sa má daná vec implementovať. Národné implementačné akty. Ak štát nedodrží implementačnú dobu.

Autorom môže byť rada, rada spolu s parlamentom, komisia no nie eur. centrálna banka.

Rozhodnutie

Je stanovená v čl. 249

Autor môže prijať rada v spolupráci s parlamentom alebo komisia alebo rada, alebo európska centrálna banka, súdy. Nie je potrebná žiadna ratifikácia okrem prípadu keby rozhodnia je nutné implementovať.

Platí princíp ochrany dôvery pri opatreniach a stanoviskách. Ak sa subjekt správa podľa týchto aktov, nemôže mu to byť na ťarchu.

Zdroj : prednáška 7, http://www.euroinfo.gov.sk/index/go.php?id=272