Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Univerzita Konštantína Filozofa / Fakulta prírodných vied / Geografia

Náuka o krajine (nauka_o_krajine_-_prednasky.doc)

G – skupina voľne združených disciplín a výskumných prístupov – staršie obd.  G – zaob. sa priestormi Zeme, hľadanie príslušných vzťahov – novšie obd.

Objekt G: KS. Predmet G: vzťahy, zákonitosti stavby, vývoja, fungovania KS.

KS – predstavuje zložitý, hybridný, časovo-priestorový, látkovo-energetický a informačný systém. Tvoria ju geosféry: 1. FG sféry – lito, pedo, hydro, bio, atmo; 2. HG sféry – G. obyv., sídiel, priemyslu, PH. KS – rozlišujeme: 1. hornú hranicu KS: troposféra. 2. dolnú hranicu KS: Mohorovičičova plocha diskontinuity – dochádza ti k zmene tlaku; hranica biologického života – súš do hĺbky 2,5 km, oceán do hĺbky 5 km.

Vývoj KS: 1. obd. Haplogea – spájané s abiotickými zložkami, dochádza k zahrievaniu hmoty zem. telesa, vzn. jadro, plášť, kôra. 2. obd. Chemogea – vzn. oceán, atmo., začínajú sa vyvíjať prvotné organizmy – baktérie. 3. obd. Biogea – vzn. eukaryotické organizmy. 4. obd. Noogea – zasahuje sem človek, ovplyvňuje KS. Fázy: hominizácia – človek sa vzpriamuje, nezasahuje do KS; sapientácia – homo erectus, homo sapiens, človek začína ovládať niekt. nástroje, nezasahuje do KS; sociogenéza – prechod od lovu a zberu k PH, zásah do KS, začína obrábať pôdu; technogenéza – priem. revolúcia, trvá až do teraz, negatívum – problémy ŽP.

Krajina = časť priestoru s rozmermi niekoľko km2 až tisíc km2; priestor, kt. sa kvalitatívne odlišuje od okolitých krajín. Krajina a ŽP: ŽP – časť krajiny, zahŕňa prírodné a humánnogeogr. zložky.

Zložky ŽP: materiálna – všetko, čo je hmatateľné – prírod. a humánnog. Zložky; nemateriálna – informácie.

Postavenie NOK v systéme geogr. vied: V našom systéme geogr. vied sa NOK nachádza v komplexnej FG, kde tvorí jej teoreticko-metodickú časť. Objektom NOK je totálna geografická krajina. Takáto NOK nie je presne vyhradená. Komplexná FG študuje FG sféru, resp. rôzne veľké výrezy z nej. Komplexná socioekonomická G študuje jej socioekonomickú sféru, resp. rôzne veľké výrezy z nej. Komplexná G študuje KS. Teoretická G zovšeobecňuje  výsledky všetkých geogr. vied, formuluje základné teoretické tézy G ako celku. K NOK má veľmi blízky vzťah krajinná ekológia = geoekológia – je to veda o úplných a komplexných vzťahoch medzi organizmami al. biocenózami a faktormi ich prostredia. Geoekológia v užšom zmysle: prírodovedecky orientovaná interdisciplinárna oblasť výskumu, ktorá študuje a predpovedá vznik, vývoj, správanie sa a priestorovú organizáciu prírodno – teritoriálnych jednotiek ako celostných útvarov použitím geoekosystémového al ekosystémového prístupu.

Náuka o prírodnej krajine (NOKP): Vývoj: 1. obd. 4-5stor. p.n.l. – z G 2 smery – regionálny a matematicko-prírodný. 2. obd 19. stor.  – roztriedenie faktov, tvorba systému – 1x Humbolt – zakladateľ NOK. 3. obd. 20 stor. – integrácia v G – hromadenie poznatkov, žiadna tvorba systému, hrozil zánik FG. 2. pol. 20 stor. – G reaguje na požiadavky spoločnosti, zakladá sa na teoretických a metodologických základoch. Súčasná FG – DPZ, letecké, družicové snímky, GIS, regionálny rozvoj.

Objekt NOFG: prírodná zložka FG, študuje tieto zložky, ich vzájomné vzťahy. Predmet NOFG: vlastnosti, vzťahy, zákonitosti v rámci prírodnej zložky FG sféry.

Vývoj vo svete v 2 prúdoch: stredoeurópsko-východoeurópsky prúd – existencia centrálnej vednej disciplíny NOKP, zástupcovia Mičian, Bilwitz; angloamerický prúd – nemá centrálnu vednú disciplínu, zahŕňa disciplíny, kt sú súčasťou iných vedných odborov.

Diferenciácia FG: proces delenia vedy na jednotlivé analytické disciplíny. Začiatky v 17 – 18 stor.  – dôvodom bola špecializácia jednotlivých vedných disciplín, znázorňuje sa objekt FG. V slovenskej G – 50. roky 20 stor. – do tohto obdobia mnohé disciplíny považované za FG (klimatológia, geomorfológia), až neskôr 1971 – 1. systém – FG disciplíny získavajú súčasné názvy.

Integrácia FG: zoskupenie, zosilňovanie medzi analytickými disciplínami.

FG komplexy: systém, v kt sú komponenty prepojené veľkým množstvom väzieb, vzťahov, kt sa realizujú výmenou, resp. prenosom látok, energie a informácií.

Komponenty: zákl. zložka FG komplexov: a) materiálne komponenty – majú hmotnú podstatu, charakter, súvisia s vodou, pôdou; b) energetické komponenty – slnečná radiácia, vnútorná energia Zeme.

Elementy: predstavujú zložky komponentov. 2 varianty: materiálne, energetické. Môžu existovať bez ohľadu na vrstvy – vyskytujú sa ľubovoľne (minerál, hornina, organizmy, fytocenóza, zoocenóza).

Vnútorné vlastnosti komponentov: teplota, pH, hmotnosť.

Nemeckí geografi členia komponenty a elementy: 1. stabilné komponenty a elementy: vlastnosti sa prakticky nemenia, alebo za veľmi dlhé časové obdobie (hornina). 2. variabilné komponenty a elementy: vlastnosti sa menia vo veľmi krátkom čase, počas dňa, roka (vzduch. hmota, atmosférický front). 3. labilné komponenty a elementy: ich vlastnosti sa menia pod vonkajšími vplyvmi v dohľadnom čase (reálna vegetácia).

Ďalšie vlastnosti FG komplexov: ide o otvorený systém – výmena látok, E, info; nemá svoje výrazné ohraničenie; najmenšia rozloha – niekoľko ha-km2; najväčší FG komplex je FG sféra; pracuje vždy s reálnymi komplexmi.

Označenie FG komplexu: prírodný geosystém = prírodný komplex. Prenos E, hmoty, info môže byť: a) bezprostredným stykom – väzbou komponentov al. elementov, voda a hornina (podzemné vody sa mineralizujú pri prechode rozličnými horninami); b) väzba prostredníctvom tokov (slneč. žiarenie, voda).

2 typy väzieb FG komplexov: 1. bezprostredná väzba – pri zmene 1komponentu sa menia ďalšie komponenty. 2. spätná väzba – zmenené komponenty podmieňujú zmenu vstupných komponentov.

Členenie väzieb: 1. fyzikálne a chemické väzby – väzby v anorganických zložkách; 2. ekologické väzby – väzby medzi biotou a ………; 3. technogénne väzby – medzi spoločnosťou a prírodou.

Výskum: 1. geosystémový prístup: FG systém hodnotíme ako gesoystém a je študovaný polycentricky; pozornosť je sústredená na všetky vzťahy rovnako, intenzívnejšie sa študujú horizontálne vzťahy, dôležité je priestorové hľadisko. 2. ekosystémový prístup: študuje komponenty – je hodnotený ako ekosystém, je študovaný biocentricky, pozornosť sa sústreďuje na ekologické vzťahy, napr. akékoľvek hodnotenie, v centre stojí biozložka (živočíšna al rastlinná zložka). 3. geoekosystémový prístup: spája ekosystémový a geosystémový prístup + pôsobenie človeka.

Rozčlenenie FG komplexov podľa stupňa homogenity, heterogenity: 1. homogénne FG komplexy – územie rovnorodé, homogénne, geotop. 2. relatívne homogénne FG komplexy – rovnorodé na základe určitého zvoleného kritéria (napr. kritérium reliéf – rozčlenenie rovín). 3. kontrastné FG komplexy – paradynamické (spojenie pohoria a priľahlej nížiny, pevnina a oceán – výrazný kontrast).

Topická chórická jednotka: Tesery: zoskupenie na základe rovnakých znakov – geoforma, geomer. Spojením geomérov s rovnakými vlastnosťami – geotyp- homogénna jednotka (15 % odchýlka – polymorfný geotyp, pod 15 % polopolymorfný geotyp).   Geotopológia – vedná disciplína, zaob. sa topickými jednotkami na základe terénnych a laboratórnych prác.   Topvariant – geotyp je tvorený geomérmi; odchýlka príslušného geotypu.   Fyziotop – čiastkový komplex biotopu zameraný iba na abiotickú zložku; vymedzujú sa: metódou superpozície, nakladanie máp; analýza, meranie znakov geosystému.

Chórická dimenzia: rozsahovo väčšie, niekoľko ha až 1000 km2. zahŕňa mapy veľkých až stredných mierok. Jednotlivé zložky sú relatívne homogénne. Horizontálne väzby a vzťahy, skúma priestorovú štruktúru topických jednotiek. Vedná disciplína – geochorológia (choros - priestor). Niekoľko jednotiek: a) nanochóra – najmenšia, max 5geotopov, jednotný vzor usporiadania geotopov; predstavuje mozaiku s veľkým ohraničením a malým počtom topických jednotiek. b) mikrochóra – skladá sa z niekoľkých nanochór; opis na základe prevládajúcich vlastností niektorého z geotopov. c) mezochóra – súbor viacerých odlišných mikrochór, plošný podiel a veľkosť jednotlivých mikrochór.

Regionická dimenzia: veľké FG komplexy vyberajú sa charakteristické vlastnosti; delí sa na: makrochóra – rovina 0-30m, napr. Podunajská nížina; megachóra – všetky roviny na Slovensku, oblasť, subprovincia.

Planetárna dimenzia: mapy malých mierok, až glóbusy, celá FG sféra; je podmienená rozložením slnečnej radiácie; najmenšie jednotky = pásma, väčšie jednotky = subkontinenty, najväčšie jednotky = kontinenty, oceány.

Vývoj FG komplexov: 1. Evolúcia – vývojový proces FG sféry, kt prebiehal v jednotlivých geologických obdobiach v určitom smere ako výsledok samorozvoja FG komplexov a meniacich sa vonk. podmienok. 2. Dynamika – striedanie sa jeho premenených stavov. 3. Geoekologická rytmika – zmeny stavu FG komplexu, ktoré sú podmienené striedaním ročných období.

Zákonitosti priestorovej diferenciácie FG sféry: 1. zmena slnečnej radiácie, množstvo dopadajúceho slnečného žiarenia na zemský povrch, ktoré sú podmienené tvarom Zeme a obehu okolo Slnka. 2. rozloženie Zeme na kontinenty a oceány + členitosť reliéfu pevnín.

Typy priestorovej diferenciácie:

1. planetárna pásmovitosť = horizontálna zonálnosť 1. rádu: zákonité rozčlenenie FG sféry na FG pásma tiahnuce sa zo Z na V; pásma, kt súvisle obtáčajú celú zemeguľu, vymedzené sú na základe rozdielneho množstva slnečnej E, pr.: S a J časť – mimotropické pásma, stred – tropické pásma.

2. šírková zonálnosť = horizontálna zonálnosť II. rádu: zákonité rozčlenenie dostatočne veľkého mimohorského teritória na FG zóny prebiehajúce v rôznom smere. Zákl. príčinou je zmena makroklimatických podmienok – zmena teploty a vlhkosti so zmenou zemepisnej šírky.

3. vertikálna zonálnosť = výšková zonálnosť / pásmovitosť: zákonité rozčlenenie pohoria na vertikálne FG zóny. Prejavuje sa ako zákonité usporiadanie FG zón a podzón. Podmieňujú ju klimatické podmienky – teplota, zrážky.

4. predhorská (príhorská) zonálnosť: zákonité rozčlenenie okrajových predhorských častí mimo horských území na FG zóny, kt vznikajú bezprostredným klimatickým vplyvom horských pohorí.

5. provincionálnosť: zákonité rozdiferencovanie horizontálnych zón na provincie (oblasti) v dôsledku nejednotnosti klimatických, substrátovo – geomorfologických pomerov.

6. azonálnosť: zákonité rozdiferencovanie FG sféry al krajiny v dôsledku nerovnosti geologicko – geomorfologických pomerov, ktoré sú podmienené vývojom zemskej kôry; pr.: na geologický substrát sa viažu pôdy a rastlinstvo, geologické podložie rozhoduje

FG regionalizácia – vyčleňovanie teritoriálnych al akvateritoriálnych jednotiek, pre kt. platí určitý znak. Základom vyčleňovania je regionalizačný znak.

2 zákl. typy regiónov: 1. FG regióny – ich obsahom sú FG komplexy s jednotlivými komponentmi. 2. socioekonom. regióny – obsahom sú socioekonom. subsystémy, sú obsahom štúdia HG. Spojením FG a socioekonom. regiónov vzn komplexné regióny.

Typy regiónov podľa štruktúry:

1. homogénne regióny: na celom území platí regionalizačné kritérium, ide o rovnorodé územia, prevládajú vertikálne väzby.

2. nodálne regióny: majú určité centrum / uzol; okolie označujeme ako periféria; kritériom vymedzenia je vzťah periféria k uzlu.

3. kontrastné/paradynamické regióny: prevládajú horizontálne väzby, horizontálny prenos látok a E, spojenie pohoria a nížiny.

Formy regionalizácie:

1. individuálna a typologická regionalizácia: individuálna – 1 znak z mapy zodpovedá 1 znaku z legendy; jednotlivé regióny majú vlastné znaky, vyčleňuje individuálne regióny;; typologická – vyzdvihujú sa všeobecné vlastnosti; spoločné znaky vo viacerých vyčlenených územiach.

2. jednostupňová a mnohostupňová regionalizácia: jednostupňová – na základe 1 kritéria sa vyčleňujú územia; mnohostupňová – rozčleňujú sa na podoblasti.

3. zonálna a nezonálna regionalizácia: zonálna – jednotky sú vyčlenené na základe bioklimatických vlastností; nezonálna – jednotky sú vyčlenené na základe hydrologicko – substrátovo geomorfologických vlastností.

Regionalizácia:

Induktívny spôsob – zdola nahor, spájanie menších jednotiek do väčších. Deduktívny spôsob – zhora nadol, delenie väčších jednotiek na menšie.

2 pravidlá: 1. v rámci 1 stupňa sa musí zachovať 1 klasifikačný znak (1 kritérium) delenia. 2. na 1 a tom istom stupni nie je možné kombinovať individuálnu a typologickú regionalizáciu.

Krajinné syntézy:

Krajinný potenciál (KP): je schopnosť krajiny poskytovať určité množstvo možností a predpokladov na rôzne využitie s cieľom uspokojiť potreby ľudskej spoločnosti. Možnosti: vzťahujú sa na produkciu materiálnych statkov, ich cirkuláciu, konzumáciu, reprodukciu a rekreáciu človeka a vôbec na uspokojenie jeho potrieb; vyjadruje prírodný kapitál v trvalo udržateľnom rozvoji, avšak rozšírený na celú krajinu.

Hodnotenie KP: vyžaduje si adekvátnu informačnú bázu, ktorú obsahuje; údaje o prvkoch prírodného komplexu; údaje o parametroch jednotlivých aktivít; údaje o citlivosti prírodného komplexu; údaje o vplyvoch každej aktivity na prírodný komplex krajiny a na iné aktivity.

Druhy KP: potenciál ochrany prírody – areály a javy, kt sú chránené podľa zákona na ochranu prírody; rekreačný potenciál – poskytuje človeku zotavenie, rekreáciu; biotický produkčný potenciál – schopnosť krajiny zabezpečovať biomasu; potenciál využiteľných vodných zásob – schopnosť krajiny vytvárať obnoviteľné vodné zdroje; klimatický regeneračný potenciál – schopnosť krajiny poskytovať kvalitné ovzdušie; surovinový potenciál – schopnosť krajiny poskytnúť rudné a nerudné suroviny; zástavbový potenciál – schopnosť krajiny poskytnúť plochu na výstavbu; potenciál pre eokalizáciu skládok – schopnosť krajiny absorbovať cudzorodé látky; energetický potenciál – schopnosť krajiny poskytnúť rôzne možnosti na výrobu E.

Zaťaženie a zaťažiteľnosť krajiny:

Zaťaženie – skutočný, očakávaný stav environmentálnej krajiny odchyľujúci sa od želaného stavu. 2 zložky: objektívna – bezprostredne zistiteľné, merateľné a opísateľné vecné danosti v krajine; subjektívna – stav vecí (stupeň premeny krajiny) vyvolaný pocitmi dotknutého. 3 kritéria: 1. zabezpečenie kvality života človeka, 2. optimálne využívanie prírodných procesov; 3. optimálne krátkodobé, strednodobé a dlhodobé využívanie krajiny.

Druhy zaťaženia krajiny:

1. sociopsychologické zaťaženie – rozrušenie sociálnej kultúry (koexistenčné konflikty medzi rôznymi formami rekreácií – krátkodobý, dlhodobý CR, rozrušenie vnímania krajinnej štruktúry – nevhodná zástavba…).

2. ekologické zaťaženia – inaktivácia biologicky aktívnych plôch (rozrušovanie územia v dôsledku znečisteného ŽP, ovzdušia, poškodenie živočíšstva, veterná, pôdna erózia).

3. ekonomické zaťaženia – zadlženosť obcí, nevyváženosť rozvoja obcí.

4. politické zaťaženia – strata autonómie, zvýšenie politických kapitálov.

Zaťažiteľnosť: vyjadruje prah, po kt. možno v zámeroch navrhovaných činností a stavieb krajinu zaťažiť, aby v jej štruktúre nedošlo k nevratným zmenám. Zisťovanie zaťažiteľnosti – sledujeme subjekt, objekt. Hl. faktory zaťažiteľnosti: odolnosť – schopnosť krajiny vzdorovať vonk. pôsobeniam; citlivosť – reakcia na vonk. vplyvy, kolíše v priestore a v čase (zraniteľnosť – krajina nepriaznivo reaguje na vonk. vplyvy).

Stabilita krajiny – pevnosť väzieb v krajinnom systéme, schopnosť krajiny zachovať si svoju štruktúru.

Odolnosť krajiny – schopnosť krajiny vzdorovať vonk. prírodným ale aj antropogénnym vplyvom.

Homeostáza krajiny – stav krajinného systému, pri kt. sú vzájomné vzťahy a väzby udržiavané v kvázi stabilnom stave autoregulačne.

Produktivita krajiny – schopnosť krajiny poskytovať látky a E pre človeka

Dio……… krajiny – priestorová premenlivosť al pestrosť.

Variabilita krajiny – časová premenlivosť krajiny.

Kultúrna krajina (KK): je zložitý časovo-priestorový geosystém vyhraničený podľa zvoleného kritéria, ktorý vznikol dlhodobým vytváraním a pretváraním a použitím FG  krajiny al prakrajiny a formovaní HG systémov.

Vznik kultúrnej krajiny:

Obdobie praveku, neolitu – 5000 rokov pnl – obd. neolitickej revolúcie: osídlenie najsuchších a najteplejších oblastí dnešného Slovenska – sprašové tabule, úrodné nížiny. Podnebie: pomerne chladné a vlhké; vlhkosť o 50% vyššia ako v súčasnosti. Odlesnené bolo iba 10% celkového územia počas neolitu. Černozeme vzn počas odlesnenia. Zavádzanie kultivácie, orba zeme – vzn vodná, pôdna erózia. Typické bolo sťahovavé PH a úhorový systém. Regenerácia územia po odchode človeka trvala až 40 rokov.

Doba bronzová – 1600-800 pnl.: relatívne preľudnenie, zvyšuje sa obrábanie pôdy, dochádza k hromadeniu nivných hlín.

Doba železná – 800-0 pnl: keltské PH – trávopoľné H, 1. protierózne pôsobenie človeka.

Obd sťahovania národov – 0-500 nl

Obd slovanskej kolonizácie – 6. stor.: rozširovanie PH, už aj vo vyššej nadm. výške, osídľované aj oblasti riečnych nív. R. 850 – 10% PH. Pôdy ako dnes. Obrábali menšie štvorce (veľmi maličké vrchy) – striedanie druhov rastlín, protierózne ochrany.

Stredoveká kolonizácia - 12-14 stor.: oblasti vrchovín, rýchle narastanie počtu obyv., trojpoľný systém, hlbšia orba, rozdelené na pásy, rozčleňuje sa plocha, zásobovanie mesta vidiekom.

Obd. 14. stor.: nepriaznivý pomer lesnej  a ornej pôdy – najnižšie zastúpenie lesnej pôdy; veľké erózne procesy, povodňové vlny a záplavy, usadzovanie hliny; výrazné hladomory a zániky sídiel.

8. polovica 15. stor. – zač. 17. stor.: pestré sortimenty plodín, zvieratá, typické zakladanie rybníkov.

Obd. 17. stor.: turecké nájazdy, zmenšenie rozlohy PH pôdy, pestovanie gaštana jedlého, stavovské povstania, krajina je vyčerpaná.

Obd. 18. stor.: rekultivácia kultúrnej krajiny, baroková krajina

Obd. 19. stor.: striedavý systém hospodárenia, hnojenie, kultivácia, nové osevné postupy, začína sa obrábať viacej pôdy, nahrádzanie porastov ihličnatými porastmi (borovicami).

Obd. 20. stor.: typické výrazné zmeny aj vo vlastníckych pomeroch – prechod k socialistickej veľkovýrobe. Pozemky s začínajú sceľovať, zrušia sa oblasti koridorov, nepremyslené hospodárenie s pozemkami. 50-60 roky – začína byť stratový.

Obd 70 rokov 20 stor.: najnestabilnejšia krajina, ďalšie pozemkové úpravy, zamokrené územia vysúšajú, znižuje sa rozptýlená zeleň, samostatná štruktúra krajiny sa zjednodušuje, stáva sa monotónna.

Obd. po roku 1989: mnohé sa dostávajú do súkromného vlastníctva, vzn. barinné spoločenstvá, rozširovanie nevyužitých spoločenstiev, orná pôda zostáva na tej istej úrovni alebo sa zmenšuje.

3 etapy: 1. obd. prudkých zmien - …………… destabilizácie krajiny – nové výrobné postupy; vytvorenie rybníkov, kolektivizácia. 2. obd. relatívne antropogénne podmienenej stability krajiny – obd. sťahovania národov, feudalizmus. 3. obd. dočasného, ale miestami trvalého zvratu vo vývoji  - pokles obrábanej plochy.

Kultivácia krajiny: plusy – vznik nových druhov; mínusy – pozmenenie prírodnej krajiny.

Disturbancia = odlesňovanie, zošľapovanie, erózia, presvetľovanie

Mozaika krajinnej štruktúry – poslinenie rozmanitosti biotov v krajine. Zníženie regionálnych rozdielov a veľkoplošná nivelizácia – zjednotenie hosp. systémov. Negatívne následky veľkoplošných zmien: vodná erózia, zmena kvality povrchových vôd. Súčasný stav: zmena ekonom. prostredia, zvyšuje sa biodiverzita, zalesňovanie; rozloha ornej pôdy, zastavaná plocha.

3 oblasti pre využívanie krajiny:

1. najúrodnejšie oblasti: prevláda intenzívne hospodárstvo, zalesnenie a zatrávnenie je minimálne, zachovaný ÚSES.

2. oblasti viazané na pahorkatiny a vrchoviny: zvýšenie podielov lúk a pastvín, zalesnenie na svahoch (hlavne v oblastiach vodných tokov), v budúcnosti – pestovanie menej náročných plodín, chov dobytka, iné hosp. odvetvia.

3. horské a podhorské oblasti

Trvalo udržateľný rozvoj (TUR)

Význam: cenný a nenahraditeľný zdroj info, pre pochopenie súčasného stavu krajiny a plánovanie akýchkoľvek zmien, podkladový materiál pre projektantov, pre tvorcov ÚSES; nezastupiteľné info pre monitoring zmien, systematické sledovanie krajinnej štruktúry, pri sledovaní dĺžky osídlenia, ak sledujeme dynamiku a narušenie ekonom. a environment. vývoja, pre sledovanie vývoja.

Grafické podklady: najstaršie mapy- ,z obd. 17. stor.  – zobrazovali vojenské sídla, sídla významné z hosp. a ekonom. hľadiska. Katastrálne mapy – zákl. mapovania boli info zo stabil. katastra; mapy v 1. pol. 19. stor.; katastrál. Územia zobrazované v mierke 1:2880, zobrazované na A3; mali svoj spôsob zobrazovania. Mapy z vojenských mapovaní: a) Jozefínske mapovanie (mapy I. vojenského mapovania): 1763 – 1787, 1:28 800, origináli – vo Viedni, pre účely vojenského mapovania, zaznačujú reliéf. b) Františkovo mapovanie (mapy II. vojenského mapovania): 1842 – 1852, vychádzalo z predchádzajúcich katastrálnych máp, boli podrobnejšie, 1:144 000. c) Františkánsko – Jozefínske mapovanie (mapy III. Vojenského mapovania): zavádza geografickú sieť, 1:25 000, stali sa základom pre mapové diela ČSR. Súčasné mapy: využívané sú mapy stredných a veľkých mierok, využité rozličné zobrazenia, zákl. mapa v mierke 1:2000 – od r. 1981 na území SR; mapy stredných mierok 1:10 000, 1:25 000.

Letecké a družicové snímky:

1. čiernobiele letecké snímky: 1:10 000, 1:20 000; vznikli za účelom vojenského mapovania, obnovujú sa každých 5-7 rokov.

2. letecké farebné multispektrálne a letecké infračervené snímky: nepokrývajú celé územie SR

3. družicové snímky: pri vytváraní máp krajinného pokryvu (1:100 000)

Krajinná štruktúra (KŠ):z geosystémového hľadiska 3 zákl. skupiny KŠ: 1. prvotná (primárna) – súvisí s FG prvkami okrem reálnej vegetácie a reálneho živočíšstva; 2. druhotná (sekundárna) – zahŕňa prvky využitia Zeme (Landuse = samotné využitie Zeme), zahŕňa technicko – materiálne výtvory človeka, Land cover = označuje sekundárnu KŠ; 3. terciárna KŠ – tvoria ju vybrané prvky socioekonom javov (ochranné, hygienické pásma).

KŠ – celok – tvorený systémami – tvorený subsystémami – tvorený komplexmi.

Komplexy:

1. geologický podklad, substrát, podpovrch. voda, pôda: geologický podklad – udáva horninové zloženie; stavové veličiny geol. podkladu a substrátu: textúra a štruktúra hornín, odolnosť voči zvetrávaniu, chemická stavba, priepustnosť a zvodnenie hornín, inžiniersko – geologická stavba hornín. Podpovrch. voda – hĺbka podzemných vôd, teplota, mineralizácia, kolísavosť hladiny podzemnej vody, info v ÚSES-och al na geolog. ústavoch, al SHMÚ. Pôda – zloženie pôdnych horizontov, ich farba, pôdna štruktúra, pôdna reakcia, chem. Vlastnosti udávajúce obsah soli al humusu, hĺbka pôdy, skeletnatosť, druh a typy pôd.

2. reliéf, tvary a dynamika povrchu: absolútna, minimálna nadm. výška, sklonitosť územia, určovanie spádnic, tvar reliéfu, poloha reliéfu, vyčlenenie morfotopov, ich poloha. Priestorové subsystémy – jednotlivé podoby morfotopov, vyčlenenie morfochór, morfometricky charakteristické jednotky antropogénneho charakteru.

3. reliéf, členitosť a poloha: horizontálna a vertikálna členitosť – energia reliéfu; topografická poloha reliéfu – vrcholový, údolný; orografická poloha reliéfu – vrchovina, vysočina, rovina; typ reliéfu, geomorfolog. jednotky, orografické celky, prírodno-polohové regióny – info o reliéfe, ale nie podrobné.

Socio – ekonomické geosystémy: tvoria objekt štúdia socio – ekonomickej geografie.

Socio – ekonomický systém kultúrnej krajiny možno rozčleniť na systémy nižších rádov rôznym spôsobom: teritoriálnovýrobné komplexy, dopravné systémy, systémy osídlenia a ekonomickogeografické regióny.

Socio – ekonomickogeografické simplexy: Závod – teritoriálne kompaktný ekonomicko-geografický objekt, prvotný článok spoločenskej deľby práce, ktorý vyrába a realizuje určitú produkciu a charakterizuje ho relatívna ekonomická samostatnosť. Úsek – objekt dopravnej siete alebo systému, ktorý spája dva susedné objekty; úsek je najkratší líniový objekt, v rámci ktorého možno uskutočniť celý cyklus dopravných operácií – nakládku, prepravu a vykládku. Sídlo – teritoriálne ucelený a kompaktný areál koncentrácie obyvateľstva so všetkými nevyhnutnými podmienkami a zariadeniami pre život, prácu a odpočinok ľudí. Delenie sídiel: všetky sídla sa delia na 2 hl. typy: mestá al. mestské sídla a vidiecke sídla. Novšie delenie sídiel: sídla mestské a nemestské: mestské sídla sa delia na mestá a mestečká; nemestské sídla sa delia na prechodné sídla a dediny. Samoty – sú izolované obytné zariadenia, ktoré plnia veľmi rôzne fcie (hájovne, majere, salaše, motely, turistické chaty…). Dedinka – tvorí ju zoskupenie viacerých domov. Dedina – vidiecka osada, jej pôvodnou fciou bolo PH, lesníctvo a rybolov, ovplyvňujúce charakter jednotlivých domov i dediny ako celku. Dnešná dedina má charakter zamestnaneckého sídla s 1 hlavným výrobným PH. závodom. Mesto – väčšie al veľké zoskupenie obyvateľov, komplex výstavných budov, má vyššiu úroveň architektúry; prevládajú v ňom nepoľnohosp. fcie, funkcionálna štruktúra sa zvyčajne vyznačuje komplexnosťou. Konurbácia – skupina miest, kt. navzájom splývajú do 1 zastavaného celku; ich oporné areály sa vyznačujú menej kompaktnou zástavbou ako ich jadrá. V konurbáciách sa často zoskupuje i viac miliónov ľudí. Metropolis – veľkomesto, ku kt. patrí určité väčšie územie; plní isté fcie na najvyššej úrovni voči svojmu zázemiu. Z hľadiska významu a veľkosti môžeme rozoznávať svetové, štátne a národné metropoly (napr. BA). Megalopolis – obrovské urbanizované územie, kt sa môže rozprestierať v dĺžke niekoľko stoviek km; zahŕňa mestá, veľkomestá a mestečká, kt. na seba navzájom nadväzujú.

Socio – ekonomické geosystémy: Teritoriálnovýrobné komplexy: delia sa na: 1. výrobno – teritoriálny komplex – je to teritoriálny súbor závodov, pre ktorý je jeho teritoriálne spoločenstvo jeho komponentom dodatočným faktorom zvýšenia ekonomickej efektívnosti. Existencia niekoľkých výrobno – teritoriálnych komplexov na danom území podmieňuje vznik určitých vzájomných väzieb medzi nimi. Výsledkom je vznik teritoriálno výrobného komplexu. Je to súbor výrobno – teritoriálnych komplexov a „autonómnych“ závodov spojených spoločným využívaním územia a výrobnej infraštruktúry. 2. teritoriálnovýrobný komplex – je najvýznamnejším faktorom formovania teritoriálneho systému osídlenia; je jedným z elementov systému teritoriálnej deľby práce v štáte a súčasne objektívnym základom utvárania integrálneho ekonomického rajónu.  Priem. komplexy – majú niekoľko, často navzájom nezávislých energoprodukčných cyklov.

Dopravné systémy: Úsek – zákl. bunka dopravného systému, pozostáva z 2 bodov spojených dopravnou líniou. Uzly – body, ku kt. sa primkýnajú viac ako 2 intervaly jedného druhu dopravy. Za dopravné uzly sa považujú iba také body, v kt. sa stretávajú najmenej 2 línie rozličných, ale vzájomne súvisiacich dopravných prostriedkov. Dopr. sieť – keď aspoň 1 bod dopr. línie je uzlom. Trasa – konkrétna dopr. operácia, kt. včleňuje do procesu činnosti určitý východiskový bod a bod určenia. Linka – ak sa trasa uskutočňuje pravidelne. Dopr. systém – dopr. sieť 1 spojovacieho prostriedku, po kt. sa operácie uskutočňujú na stálych, objemovo, miestne a časovo zhodných linkách. Jednotný dopr. systém – vzn, keď izolované dopr. systémy majú spoločné dopr. uzly a ich operácia sa zhoduje objemom, miestom a časom.

Systémy osídlenia: Sídelná sieť – celý súbor sídiel daného územia, charakterizovaný z hľadiska teritoriálneho usporiadania (hustoty), veľkostnej klasifikácie a základnej typológie, t.j. rozdelenie na mestské a nemestské časti. Sídelný systém – teritoriálne interakčné súbory sídiel, medzi kt. existuje viac alebo menej výrazná delimitácia fcií, výrobné a sociálne väzby. Aglomerácia – je to taký teritoriálny socio-ekonomický útvar, kt.: 1. vzniká na báze veľkého mesta a utvára veľkú zónu urbanizácie, pohlcuje priľahlé sídla; 2. odlišuje sa vyšším stupňom teritoriálnej koncentrácie rôznorodých výrob, infraštruktúrnych objektov, vedeckých a školských inštitúcií a aj vysokou hustotou obyvateľstva; 3. má rozhodujúci pretvárajúci vplyv na okolité územie, meniac jeho ekonomickú štruktúru a sociálne aspekty života obyvateľstva. Jednotný systém osídlenia – rozvinutá spoločnosť na základe rastu produktivity práce a zvyšovania materiálneho a kultúrneho blahobytu celej spoločnosti rieši súčasne úlohu splynutia mestských a vidieckych sídiel.

Ekonomicko – geografické regióny: podľa obsahu rozlišujeme 3 typy regiónov: 1. FG regióny – ich obsahom sú FG komplexy al ich komponenty a vyčleňujú sa v rámci FG; 2. ekonomickogeogr. regióny – ich obsahom sú socio – ekonomické systémy al ich komponenty a vyčleňujú sa v rámci socio – ekonomickej G; 3. komplexné (geogr.) regióny – ich vymedzenie je v kompetencii komplexnej, resp. regionálnej G.

Lokácia: miesto, alebo umiestnenie uzlov, sietí a povrchov na zemskom povrchu. Často sa pojem lokácie prenáša i na samostatné objekty.

Uzly: sú to také objekty, kt. sa vyznačujú vysokou koncentráciou ľudskej aktivity na relatívne malom mieste a kt. sú východiskom a cieľom priestorového rozmiestňovania (pr. sídla, priem. závody). Sídla – sú zložené uzly. Uzly sú rôzne veľké a rôzne významné. Problémy priestorovej organizácie uzlov študuje teória sídelnej geografie, geografie obyvateľstva, priemyslu a služieb.

Siete: súbor spojníc, ktorými sú pospájané jednotlivé uzly. Siete predstavujú väzby priestorového systému, za prvky ktorého možno považovať uzly.

Povrchy: sú to 2-rozmerné útvary spojitého charakteru. Tu môžeme rozlišovať fyzické povrchy – časti zemského povrchu s rôznym využitím zeme, i skalárne polia – spojité rozloženie nejakej veličiny chápanej ako skalár (napr. rozloženie hustoty obyv.). K formám využitie zeme patria: zastavané plochy, orná pôdy, záhrady, sady, lúky, pasienky, lesy, rybníky, atď.

Premiestňovanie v priestore – premiestňovanie medzi jednotlivými uzlami, či miestami, resp. celými oblasťami. Premiestňovaním sa zabezpečuje interakcia medzi prvkami priestorového systému. Premiestňujú sa 3 zákl. skupiny: ľudia, materiály, informácie.

Premiestňovanie v priestore a v čase – proces šírenia sa nových javov v kultúrnej krajine; ide napr. o proces šírenia sa nových PH plodín, nových spôsobov obrábania pôdy. Tieto nové javy sa naz. inovácie.

Geogr. regióny: pri štúdiu geogr. regiónov sa pozornosť zameriava najmä na interakciu medzi FG komplexmi a socio-ekonomickými systémami. Konečným cieľom je spoznať vzájomné vzťahy medzi živou a neživou prírodou, obyvateľstvom, teritoriálnovýrobnými komplexmi, dopravnými systémami, systémami osídlenia…, t.j. pochopiť región ako syntetickú, komplexnú územnú jednotku, ako celostný systém.

Homogénne regióny: ide len o relatívne homogénne regióny, ktoré sú v skutočnosti priestorovo diferencované, ale vykazujú na celej ploche istú rovnorodosť z hľadiska daného kritéria. Môžeme tieto regióny chápať ako individuálne regióny alebo ako súčasť daného typu regiónu – teda ako typologické regióny.

Nodálne (uzlové) regióny: vyčleňujú sa na základe väzieb medzi jednotlivými uzlami sledovaného územia. V jadre nodálneho regiónu leží výrazný uzol, ktorý príťažlivo pôsobí na uzly nižšieho rádu v zázemí. Fciu uzlu môže plniť napr. sídlo, priemyselný závod, škola, obchod, atď.