Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Univerzita Komenského / Pedagogická fakulta / teoria vychovy

statnicove otazky (teoria_vychovy.doc)

Teória výchovy

1. Pojem, predmet, úlohy a ciele teórie výchovy

Pojem teórie výchovy:

Teória výchovy objasňuje zákonitosti výchovného procesu a zaoberá sa obsahom, zásadami, formami, metódami a prostriedkami uplatňovanými vo výchovnom procese.

Predmet teórie výchovy:

Predmetom teórie výchovy je skúmať špecifické podmienky výchovy v rodine, škole, spoločenských, cirkevných a mládežníckych organizáciách a v rovesníckych skupinách.

TV skúma výchovný proces v celistvosti. Prvkami výchovného systému sú:

1. vychovávaný ( objekt výchovy)
2. vychovávateľ ( subjekt výchovy)

V procese výchovy sa objekt mení pod vplyvom pôsobenia subjektu výchovy. V procese výchovného pôsobenia sa často objekt zmení na subjekt výchovy, ak je vychovávaný inými, ale i sám vychováva.

        Zo spoločenského hľadiska je vychovávateľ predstaviteľ rodiny, štátu cirkvi alebo polit. strany, ktorý napĺňa výchovný proces  obsahom v zmysle rodinných, štátnych, cirkevných poprípade politických záujmov.

        Uvedené inštitúcie  ( rodina, štát..) vytvárajú vonkajšie podmienky výchovy, ktoré by mali byť priaznivé, aby výchovný proces zrýchľovali. Výsledok výchovného procesu ovplyvňujú aj vnútorné podmienky ( osobnostné predpoklady vychovávaného, dané dedičnými vlastnosťami a predchádzajúcim výchovným pôsobením )

Faktory

Výchovné systémy v jednotlivých krajinách nie sú jednotné, pretože systém výchovy je výrazom autochónnej kultúry národa. Obsah výchovného pôsobenia je určovaný rôznymi faktormi:

1. filozofické faktory: filozofia demokratickej spoločnosti zdôrazňuje význam osobnosti. Výchova dieťaťa je zameraná na rozvoj individuality
2. ekonomické faktory: uplatňujú sa vo výstavbe výchovných zariadení a v úrovni prípravy výchovných pracovníkov. Vplývajú aj na dĺžku výchovného pôsobenia rodiny na dieťa, pretože ovplyvňujú zamestnaneckú aktivitu rodičov
3. geografické faktory: vplývajú na výchovu klimatickými podmienkami ( urýchľujú, príp. spomaľujú vývin dieťaťa ) a urbanistickými podmienkami ( rozmiestenie a veľkosť sídiel )
4. náboženské faktory: výber výchovných zásad, foriem, metód, a prostriedkov, ktoré používa vychovávateľ
5. kultúrne faktory: prejavujú sa v jazykovej odlišnosti, územnej pestrosti, rozdielnosti zvykov a obyčajov, u uplatňovaní verejnej mienky a v dĺžke výchovného pôsobenia
6. demografické faktory: prejavujú sa v rozdielnej zamestnaneckej a vzdelanostnej štruktúre obyvateľstva, v etnickom a národnostnom zložení ako i vo vekovej štruktúre obyvateľov

Predmetov výchovy mládeže je nielen skúmanie reálnej výchovy ale i stanovenie ideálu výchovy. Výchova má teda popri popisnej funkcii i normatívnu funkciu. Usiluje sa postrehnúť všeobecné zákonitosti výchovy a analýzou výchovných procesov sa snaží odhaliť zákonitosti formovania človeka.

TV pri skúmaní pedagogických javov spolupracuje s inými vedami:

1. Filozofia umožňuje TV konkretizovať reálne východiská, zdôvodňovať ciele, predpoklady, normy a zásady výchovy
2. Psychológia poskytuje TV cenné informácie zo skúmania psychologických základov výchovného procesu
3. Sociológia poskytuje informácie o soc. aspektoch výchovy

Za predmet TV možno považovať skúmanie a objasňovanie Cieľov, obsahu, foriem, metód a prostriedkov uplatňovaných vo výchovnom procese a na základe zovšeobecnených faktorov a skúseností stanovovať zásady pre riadenie a organizáciu výchovnej činnosti.

Úlohy teórie výchovy

Úlohou TV je teoreticky rozpracovať otázky výchovy, aby účinne napomáhali individuálny rozvoj osobnosti.  Úlohou TV je skúmanie výchovného procesu v podmienkach školy, rodiny, rovesníckych skupín... Úlohou TV je rozpracovať otázky výchovy mládeže tak, aby napomáhala rozvíjať vlohy mladých ľudí. Rozvíjať ich aktivitu a záujem, vplývala na osvojovanie kladných morálnych a vôľových vlastností a umožňovala mládeži uplatňovať nadobudnuté vedomosti, návyky a zručnosti v praktickom živote. Výchovou sa tak budú v deťoch prebúdzať objaviteľské túžby a ochota k samovzdelávaniu.

Cieľ teórie výchovy

Základným cieľom výchovného systému spoločnosti je rozvoj individuality osobnosti pre rešpektovaní jeho dispozícií pre život. Cieľom výchovy spoločnosti je vychovávať občana štátu, ktorý je schopný demokraticky sa správať, komunikovať v záujme spoločnosti, byť tolerantný, uvedomujúci si kvality vlastnej osobnosti a schopný využívať svoje individuálne schopnosti.

        Uvedené ciele a úlohy môže TV plniť iba za predpokladu spolupráce s ostatnými pedagogickými disciplínami. Základy pedagogiky umožňujú TV objasňovať podstatu výchovného procesu v súvislosti s vyučovacím procesom v kontexte s historickou a spoločenskou podmienenosťou.

        Výchova spolu s vyučovaním sú dve stránky jedného procesu. Výchovu možno realizovať iba na základe poznania. Poznanie je predpokladom uvedomenia, pretože veci a javy musí žiak najprv poznať, a potom si ich môže osvojiť a podľa nich sa správať a konať. Vzájomná prepojenosť teórie výchovy a teórie vyučovania je teda tiež veľmi dôležitá. Vyučovací proces nemá iba poznávaciu hodnotu, ale i výchovnú. Učiteľ sleduje v priebehu vyučovania kognitívnu stránku osobnosti žiaka i formatívnu stránku. Vyučovanie má stránku vzdelávaciu a výchovnú. Tieto sa vo vyučovaní vzájomne prelínajú a rovnocenne podieľajú na rozvoji osobnosti žiaka.

Súčasťou TV sú aj otázky výchovy mládeže v podmienkach výchovného pôsobenia mimo vyučovania, pretože výchovný proces prekračuje rámec vyučovania v škole.

Štúdium otázok TV však nemožno chápať izolovane nielen od ostatných pedagogických disciplín, ale i od prírodných a spoločenských vied, ktorých obsahom je aj výchova mládeže. Dôležité informácie získava TV od filozofie, teológie, sociológie, biológie, ekonomiky, psychológie... Napomáhajú teórii výchovy objasňovať podstatu výchovného procesu, historickú a spoločenskú podmienenosť výchovy a utvárať metodologickú základňu.

2. Výchova ako predmet pedagogickej vedy, jej charakteristika, teórie.

Výchova je cieľavedomá, komplexná, plánovitá, sústavná a tvorivá činnosť, zameraná na rozvoj osobnosti v súlade s potrebami a požiadavkami spoločnosti na existujúcom stupni spoločenského vývoja. Výchova je zámerné, cieľavedomé pôsobenie, ktoré sa prejavuje všestranným formovaním osobnosti a má adaptačný, anticipačný a permanentný charakter. Je to špecifická ľudská činnosť.

* zámernosť  a cieľavedomosť výchovy- premyslené  vytýčenie výchovného ideálu -uvedomenie si toho, čo je záväzné a čo nás odvádza od našej predstavy

* všestranné formovanie človeka–vychádza z potreby jeho harmonického rozvoja po duševnej i fyzickej stránke. Z hľadiska obsahového-( všestrannosť vo výchove) rozumieme rovnomerné zastúpenie zložky telesnej pracovnej, estetickej, etickej a rozumovej.

Znamená to, že vychovávateľ sa má snažiť dosiahnuť u vychovávaného tieto kvality:

1. Poznanie seba- uvedomiť si svoje fyzické a duševné možnosti, poznať svoje silné a slabé stránky, vlastný pohľad na seba, aby zistil ako ho vidia iní
2. Poznatky o systéme- pochopiť povahu systémov, ich fungovanie a vývoj, systémový pohľad na svet, vzájomné závislosti v oblasti spoločenskej, prírodnej..
3. Vedomosti o životnom prostredí- poznať zásady ochrany prírody
4. Zručnosti a schopnosti pri práci s informáciami- dokázať získavať, odovzdávať, organizovať, spracovávať, hodnotiť, uchovávať a analyzovať informácie
5. Zručnosti a schopnosti v oblasti rozvoja osobnosti- udržovať si dobrú fyzickú kondíciu, naučiť sa koncentrovať, osvojiť si manuálne zručnosti pri jednoduchých pracovných činnostiach, rozvíjať a uplatniť tvorivý potenciál, vytvoriť vlastný systém hodnôt a ideálov, odolávať stresom v živote...
6. Zručnosti a schopnosti v oblasti medziľudských vzťahov- efektívne komunikovať, vytvárať dôveru, spolupracovať, riešiť konflikty, byť asertívny
7. Zručnosti a schopnosti spätnej väzby
8. Pozitívneho sebapoňatia- dôverovať svojim schopnostiam
9. Oceňovanie druhých- prijímať aj iné pohľady na svet, ktoré sa môžu stať inšpiráciou pre jeho vlastný názor
10. Rešpektovanie práv- zapojiť sa do ochrany svojich práv a práv druhých
11. Postoj k svetu- získať úctu k živým tvorom, porozumel úlohe a miestu v svetovom ekosystéme, oceňovať vzájomnú prepojenosť sveta

Adaptačný charakter výchovy- orientácia výchovného procesu na potreby súčasnosti, aby sa mohol jednotlivec v spoločnosti uplatniť. Treba vytvárať také vedomosti, zručnosti a návyky, ktoré umožnia človeku prispôsobenie a tiež také, ktoré dokáže využiť v živote, v praxi. Neznamená to však, že učiteľ bude podporovať také hodnoty, ktoré sa v súčasnosti síce uznávajú a s ktorými je lepšia šanca na prežitie ( veľká materiálne orientácia na úkor pekného vzťahu človeka k človeku) avšak z hľadiska ďalšieho rozvoja spoločnosti nie sú žiadúce.

Anticipačný charakter výchovy- predvídanie vývinu ľudského poznania a kvalít, ktoré je nutné u človeka rozvinúť, aby obstál nielen dnes ale aj v budúcnosti, v ktorom má byť schopný prispieť k rozvoju ľudskej spoločnosti a vytvoriť tak podmienky  pre svoj ďalší život. Predvídanie sa týka jednak obsahovej stránky ( vedomosti), jednak formálnej stránky ( myšlienkové procesy, schopnosti...)

Anticipácia súvisí s jedným z cieľov školskej dochádzky- vychovať dieťa pre budúcnosť- naplniť to je však ťažké.

Permanentný charakter výchovy- človek je vystavený výchovnému pôsobeniu stále, nepretržite. Výchova má vlastne dlhodobý charakter.

Výchova ako špecifická ľudská činnosť

Dá sa uskutočňovať iba vtedy, ak sú vytvorené priaznivé podmienky:

1. Skutočnosť a úprimnosť na strane vychovávateľa
2. Dôvera k vychovávanému, uznanie jeho pocitov, jeho rešpektovanie
3. Vcítenie sa do osobnosti vychovávaného

V skupinách, v ktorých sú priaznivé podmienky vychovávaní majú vyšší stupeň sebadôvery, pozitívny postoj k výchovnej situácii, lepší prístup k výchovnému procesu, lepší vzťah k vychovávateľovi, väčšiu tvorivosť, lepšie výsledky pri preverovaní vedomostí, vyššie skóre v IQ testoch.

Atribúty výchovy

1. prirodzená   (1.   prirodzené   prostredie:   rodina,   škola,   kamaráti, záujmové krúžky, akceptuje prirodzenosť a vplyv prírody)

umelá (ak je výchova neprimeraná - despotický otec, puritánska matka; detské domovy - celodenné zariadenia, kde je výchova síce zabezpečovaná, ale chýbajú tu vzťahy)

2.  priama (zdrojom informácií je vychovávateľ, na prípadné otázky ihneď odpovedá)

nepriama (vychovávateľ odkazuje vychovávaných na iné pramene informácií)

3. pozitívna   (klasické   vedenie,   vychovávateľ   určuje   cieľ,   obsah a prostriedky výchovy, každý má možnosť rozvíjať sa)

negatívna (vychovávateľ odstraňuje len prekážky, ktoré by mohli pôsobiť rušivo)

        Ďalšie atribúty výchovy môžu byť v rovine materiálnej a formálnej, všeobecnej a odbornej, celkovej a čiastočnej, individuálnej a kolektívnej.

Charakteristiky výchovy

1. Výchova je vývoj a premena telesných a duševných schopností ľudského indivídua pre plnenie jej spoločenských úloh ( O. Kádner)
2. Výchova je úmyselná pomoc enkulturácie. Enkulturácia je chápaná veľmi široko, pretože zahŕňa i socializáciu a personalizáciu. Toto ponímanie výchovy stavia na jednotlivcovi, ktorý môže učením získať kultúrne návyky a formy správania, pričom ho výchova môže len podporovať tvrdí E. Weber.
3. Výchovou sú označené úmyselné opatrenia cieľavedomého správania sa, v rámci ktorých sa dospelý pokúšajú zasahovať do detského bytia, aby podporovali účelné postupy alebo ich zapájali do činnosti, ktorou majú v dieťati vyvolať žiadúce spôsoby správania sa, definuje W. Brezinka
4. Výchova človeka je druhým zrodením, preto vždy bola a bude najdôležitejšou a najzodpovednejšou záležitosťou, ktorej sa vzhľadom na dorastajúcu generáciu musíme čo najstarostlivejšie venovať, tvrdí Tomášek
5. Výchova je cieľavedomé ovplyvňovanie vývinu dieťaťa smerujúce k tomu, aby si dieťa formovalo realistický obraz sveta a seba samého, aby si vytváralo fixovanú, ale flexibilnú sústavu rozhodovacích pravidiel a repertoár činností, ktoré by mu mali umožniť realistické a účelné vyrovnanie sa s prevažne väčšinou životných udalostí, ktoré môže v živote očakávať. ( E. Komárik)

Výchova a sebavýchova

Sebavýchova je pokladaná za autonómne pokračovanie činnosti vychovávateľov sebazdokonalovaním, pričom dochádza k uvedomenému stotožneniu vychovávateľa s vychovávaným v jednej osobe. Sebauvedomovanie je považované za vedomie vlastnej existencie.

Sebapoznanie je uvedomenie si špecifík v priebehu vlastného prežívania a správania. Sebapoznávanie nastáva v rámci sociálnej interakcie človeka.

Úroveň sebapoznania človeka má svoj odraz v sebakoncepcii, ktorá zahrňuje postoje a hodnoty, ktoré človek prijal za svoje a ich prostredníctvom vidí seba a svet.

Verbalizované sebahodnotenie, hlavne vlastných nedostatkov je sebakritika.

Vzťah medzi vzťah medzi sebavýchovou a výchovou ( stotožnenie), keď sa každá výchova považuje za sebavýchovu, pretože vychovávaný jedinec reguluje výchovné vplyvy. Alebo sebavýchova ako integrovaná súčasť výchovy, ako základný predpoklad jej účinnosti. Sebavýchovné tendencie sa objavujú okolo 3 roku. Intenzívnejšie vystupuje sebavýchova v puberte, adolescencii a dospelosti, výchova by mala začať postupne prechádzať na sebavýchovu, ako vyššiu a dokonalejšiu formu výchovného pôsobenia.

3. Obsah a ciele výchovy, funkcie výchovy.

Ciele výchovy

Je to spoločenský ideál, predstava toho, čoho sa má vo výchovnej činnosti dosiahnuť. Vo výchovnom cieli sa formujú požiadavky na človeka, na jeho osobnostný rozvoj pre život i budúcnosť.. cieľ výchovy sa musí neustále porovnávať s realitou spoločnosti a v konkrétnosti ho upravovať.

Štruktúra cieľov výchovy:

Pyramída cieľov výchovy 1 (Hierarchicky usporiadané, tvoriace pyramídu):

1.   cieľ výchovy a vzdelávania (ideál ) – na vrchole pyramídy, najvšeobecnejší cieľ

2.   obsah výchovy a vzdelávania – čiastkové ciele, ktoré vyjadrujú VV požiadavky

3.   zložky výchovy – požiadavky na osobnostný rozvoj

4.   inštitucionálne ciele – ciele konkrétnych inštitúcií

5.   najkonkrétnejšie požiadavky – ciele individuálne, formulované konkrétne pre jedinca

Pyramída cieľov výchovy 2 ( vertikálne rozdelená, zložky sú rovnocenné):

1.   ciele kognitívne – odvodené od foriem poznania

2.   ciele hodnotové – hodnotová orientácia človeka

3.   ciele operačné – pracovné činnosti človeka

Ciele humanistického prístupu vo výchove:

1. Jedinečnosť ako cieľ  a podmienka výchovy a vzdelávania – akceptácia individuality, vedenie žiakov k slobode a zodpovednosti
2. Celostnosť rozvoja osobnosti – rozvoj všetkých stránok osobnosti, celostne rozvíjať obe hemisféry  a všetky zmysly
3. Priorita vzťahovej dimenzie vo výchove – výchova je interpersonálny vzťah učiteľa a žiaka, učiteľ poskytuje žiakovi priestor na sebarozvoj, emocionalizácia, pozitívna učebná klíma, rozvoj  pozitívnych medziľudských vzťahov

Výchovné ciele musia byť v súlade s dvoma stránkami výchovného procesu:

Objektívna stránka – stav spoločensko - ekonomických vzťahov a vývoj spoločnosti

Subjektívna stránka – psychická úroveň vychovávaných

Vzťah významných pedagogických smerov  k formulovaniu cieľov výchovy:

Pragmatická pedagogika – odmieta presné stanovenie výchovných cieľov, výchova je sama sebe

                                           cieľom

Experimentálna pedagogika – odmieta stanoviť a riešiť problematiku výchovných cieľov

Dynamická pedagogika – ciele výchovy výrazne stanovuje a vidí ich  ako prípravu na život  

                                        v spoločnosti

Pedagogika kultúry – sústreďuje sa na porozumenie a interpretáciu zmyslu cieľa výchovy – činná účasť

                      v tvorivom živote, rozvinutie individuálnych hodnôt a vznešených ideálov výchovy

Existencialistická pedagogika – odmieta vytyčovanie výchovných cieľov, kladie dôraz na výchovu

jednotlivca ako slobodnej autentickej bytosti

Náboženská pedagogika – za najdôležitejšie pokladá výchovu charakteru

Alternatívne smery 20. storočia – cieľom je rozvíjať aktívnosť, tvorivosť a solidaritu

Antipedagogické smery – zamietajú akýkoľvek cieľ, ktorý spájajú s manipuláciou a násilím

V súčasnosti nielen u nás dochádza k totálnym zmenám v hodnotových prioritách, preto aj špecifická pozícia cieľa výchovy v systéme výchovy sa zásadne mení.

Funkcie cieľov výchovy:

1. Orientačná a anticipačná   - dobre vymedzené ciele poskytujú správnu pedagog. orientáciu a smer.

2. Motivačná a stimulačná – pomáha stotožniť sa, dosahovať lepšie výsledky a prekonávať prekážky

3. Realizačná – správne zvolené ciele pomáhajú predstavy realizovať v praxi

4. Regulačná – porovnávanie požadovaného s aktuálnym, čo umožní účinné priebežné riadenie celého

pedagogického procesu.

Klasifikácia cieľov výchovy po obsahovej a procesuálnej stránke:

1. Individuálny cieľ

- dôraz na osobný, individuálny rozvoj jedinca, ktorému ide hlavne o jeho prospech, uplatnenie a úspech

-  aténska výchova, humanistická výchova, Herbart

Sociálny cieľ

1. rozvoj a zapojenie človeka do spoločnosti tak, aby bol  schopný vedome a kvalifikovane plniť svoje sociálne úlohy
2. Platón, Aristoteles, Helvétius

2. Adaptačný cieľ

- Vedie človeka k prispôsobeniu sa súčasným podmienkam ( prítomnosti)

Anticipačný cieľ

- Svoje výchovné pôsobenie orientuje na budúcnosť tak indivídua ako aj spoločnosti. Príprava človeka musí anticipovať (predvídať) podmienky a požiadavky budúcej spoločnosti.

Súčasná výchova musí zladiť adaptačné i anticipačné požiadavky výchovy.

3. Teoretický cieľ

- Vytvorenie systému vedomostí a intelektových zručností

Praktický cieľ

- Rozvoj zručností a návykov človeka tak, aby sa realizoval v určitej činnosti so žiaducim správaním sa. V pedagogickej činnosti je nutné zladiť tieto dva ciele.

4. Autonómny cieľ

- Vychádza od jednotlivca a je produktom jeho potreby a vôle, stanovuje si ho sám

Heteronómny cieľ

- Ciele stanovujú iní – štát, rodičia, vychovávateľ

- Aby bolo výchovné pôsobenie účinné, je potrebné zvnútorniť heteronómne cele do autonómnych.

5. Všeobecný cieľ

Je spoločný každej výchove

Odborný cieľ

Je odbornou konkretizáciou všeobecného

Klasifikácia, ktorá sa zaoberá jednostrannými formuláciami cieľov výchovy:

6. Národný cieľ – pestovať vzťah k rodnému jazyku, národnej poézii, kultúre
7. Náboženský cieľ – objavoval sa hlavne stredoveku, výchova sa nemôže riadiť iba ním
8. Etický cieľ – vytvorenie mravnej bytosti mravného charakteru
9. Harmonický cieľ – rovnomerné, harmonické pestovanie všetkých schopností
10. Politický cieľ – výchovný cieľ nemôže stanoviť ani cirkev ani štát kvôli nebezpečenstvu byrokracie, straníckej alebo národnej výlučnosti
11. Všeľudský cieľ – humanitný cieľ, ktorý je veľmi abstraktný a široký
12. Kultúrny cieľ – viesť k povzneseniu kultúry a tak zvyšovať úroveň spoločnosti
13. Utilitaristický cieľ – jednostranný utilitarizmus, v ktorom sa presadzujú vedenie a schopnosti, zužuje pohľad a prináša mravné a estetické ujmy.

Obsah výchovy

Obsah výchovy závisí od cieľa výchovy – aký cieľ – taký obsah.  Tvoria ho normy a požiadavky, ktoré sú vypracované na základe spoločenských potrieb a sú primerané vekovým osobitostiam detí a mládeže.

Obsah výchovy je súhrn vedomostí, poznatkov, zručností a návykov, ako aj súhrn mravných kvalít, pracovných, odborných, estetických a telesných schopností, ktoré si má vychovávaný  jedinec osvojiť.

Do obsahu výchovy patria:

1. Vedomosti o sebe
2. Vedomosti o systéme
3. Vedomosti o životnom prostredí
4. Vedomosti a schopnosti pri práci s informáciami
5. Vedomosti a schopnosti v oblasti rozvoja osobnosti
6. Schopnosti v rámci medziľudských vzťahov
7. Schopnosti spätnej väzby
8. Postoje sebaponímania
9. Postoje k oceňovaniu druhých
10. Postoje k rešpektovaniu práva
11. Postoje k svetu

Funkcie výchovy

1. socializačná – výchovným pôsobením dosiahnuť to, aby sa človek zaradil do spoločnosti a žil ako plnohodnotný občan
2. komunikačne-kooperatívna – naučiť jedinca komunikovať a na základe toho bude schopný kooperácie a participácie
3. transformačná – dosiahnuť, aby tých, ktorých vychovávame, zvyšovali kvalitu spoločenského života, posúvali vývoj vpred
4. ekonomicko-kvalifikačná – vzdelanie, zručnosti, návyky, získanie vyššej kvalifikácie a prispieť k rozvoju ekonomiky
5. kultivačná – dosiahnuť určitú úroveň, ktorá bude vyššia ako mali tí, ktorí ho vychovávali

4. Zložky výchovy.

Zložky  výchovy svojim obsahom riešia špecifické čiastkové úlohy výchovy a orientujú sa na intelektuálnu, etickú, estetickú, pracovnú a telesnú stránku rozvoja človeka. V zložkách výchovy sa teda odrážajú konkrétne požiadavky na rozvoj človeka a to z hľadiska biologického, psychologického a sociálneho. Zložky sa vzájomne doplňujú, ovplyvňujú, vytvárajú výchovnú realitu.

Doposiaľ neexistujú jednotné kritéria na členenie obsahu cieľa výchovy. Jeden vychádza z požiadaviek spoločnosti, druhý sa opiera o rešpektovanie stránok osobnosti.

1. ROZUMOVÁ VÝCHOVA  

Jej úlohou je rozvíjať poznanie a myslenie človeka. Je dôležitá pre rozvíjanie potrebných zručností a návykov nevyhnutných pre úspešné začlenenie človeka do spoločenského života a vykonávanie práce. Súčasťou RV je výchova a rozvoj zmyslového poznávania, výchova myslenia a reči, osvojenie vedomostí, skúseností a vedeckých poznatkov, výchova a rozvoj praktických zručností a výchova tvorivej činnosti.

Realizuje sa prostredníctvom zmyslových a výkonných orgánov, konanie a činnosť sú nevyhnutnými prostriedkami rozvoja zmyslového poznania, vnímania, pozornosti, pamäti,  myslenia a reči, ako i celej osobnosti žiaka. Žiak sa utvára a rozvíja aktívnou činnosťou, tá môže mať formu hry, učenia a práce.

Je to predpoklad pre rozvoj iných zložiek výchovy (mravná, náboženská, estetická....)

Tvorí samostatnú vednú disciplínu - teóriu vyučovania = didaktiku

Rozumová výchova zahŕňa:

a)jazykovú výchovu

osvojenie si materinského jazyka— schopnosť získavať vedomosti, presvedčovať, odmietať i zraňovať ľudí, škola musí vychovávať žiakov k tomu, aby porozumeli jazykovému vyjadrovaniu, vedeli ho uvedomene, tvorivo a citlivo využíva. Osvojenie  si  ďalšieho  svetového jazyka—  medzinárodná komunikácia, prispôsobenie sa zvykom a podmienkam iných kultúr

b)vedeckú výchovu

- osvojenie  si vedeckého jazyka  prírodných,  spoločenských a technických vedných odborov

Súčasti rozumovej výchovy:

a) rozvoj zmyslového poznania

b) rozvoj myslenia a reči

Proces učenia sa reči - štádiá:

1. dieťa porozumie významu slov

2. dieťa vyjadruje svoje myšlienky

- konkr. myslenie sa mení na abstraktné, uplatňuje sa pri osvojovaní poznatkov ako i v postupnom nadobúdaní osobných skúseností.; žiak si osvojuje len tie  vých. požiadavky, ktoré pochopí  myšlienkovými operáciami

- žiak sa musí naučiť myslieť nielen reproduktívne, ale aj samostatne (najlepšie tvorivé myslenie)

c) osvojenie si vedomostí, skúseností a vedeckých poznatkov

d) rozvoj a zdokonaľovanie praktických zručností a návykov

e) rozvoj uvedomelej tvorivej činnosti

2. MRAVNÁ VÝCHOVA

        Je jedna z najzložitejších zložiek výchovy. Cieľom  je   slobodný,   mravný   charakter   na   základe   národného povedomia, mravného presvedčenia, lásky k pravde, blížnemu, práci. Úlohou je cieľavedomé a plánovité utváranie morálneho presvedčenia jedinca v súlade s mravnými normami spoločnosti, usiluje teda o to, aby vychovávaný jedinec prijal určité normy a jednal podľa nich (nemajú   záväzný   charakter,   opierajú   sa   o silu  verejnej   mienky a vnútorné presvedčenie jedinca)

Obsah morálnej výchovy- k základných oblastiach ktoré tvoria základ morálneho formovania jednotlivca, patrí vlastenectvo, humanizmus, zodpovedný vzťah k práci, hodnotám a spoločenským normám, z voľných vlastností- vytrvalosť, húževnatosť, trpezlivosť, sebakritickosť, sebaovládanie..

3 podstatné vzťahy: k Bohu, k sebe, k ľuďom

- skutky, ktoré sú v zhode s týmito vzťahmi sú v zhode s morálnym poriadkom

- ľudský skutok vykonaný za účasti rozumu a slobodnej vôle je buď:

1. dobrý (v zhode s morálnym poriadkom)
2. zlý (nie je v zhode s mor. poriadkom)

Dobrý ľudský skutok je ten, ktorý je v zhode s mravným poriadkom, s normou mravnosti.

Všeobecne mravným dobrom myslíme to, čo má človek urobiť, čo mu je dovolené urobiť a čo môže urobiť.

Morálka = súhrn pravidiel vzájomného správania ľudí,  ktoré sú v určitom čase a prostredí záväzné

Morálne normy - sú konkrétne požiadavky na správanie, ktoré od osoby vyžaduje spoločnosť; tieto jedinec plní dobrovoľne z vnútorného presvedčenia alebo pod nátlakom spoločnosti

Mravná  výchova zahŕňa:

1. morálne jednanie vzniklo na základe rôznych motívov ( osobných i spoločenských)
2. vzťahy, ktorými sa správanie riadi
3. vedomie vzniká na základe vedomostí o spoločenských a mravných normách.

Mravná výchova prebieha v 3 etapách:

 1.  formulácia mravného vedomia- vytvárajú predstavy a pojmy o žiadúcich vlastnostiach

 2. formulácia mravného presvedčenia- dospieť k stotožneniu s danou mravnou normou, súhrn jednotlivých presvedčení tvorí morálne svedomie

 3. výchova vôľových vlastností osobností- správanie, ktoré zodpovedá spoločenským normám

K problémovým morálnym situáciám patria dnes najmä:

1. náboženské záležitosti- existencia boha
2. pohlavné záležitosti- erotika mládeže, homosexualita, interupcie, predmanželský sex...
3. ekologické záležitosti- atómová energia, ničenie prírody.

Ti je možné vidieť morálny pluralizmus (ktorý je v dnešnej dobe silný)- človek sa musí naučiť žiť v svete s rôznymi morálnymi koncepciami, bez toho, aby bol morálne ľahostajný. V súvislosti s týmto, učiteľ musí mať zdržanlivé stanovisko a rešpektovať morálne presvedčenie žiakov aj rodičov, pokiaľ nie je v rozpore s právnym poriadkom.

3. ESTETICKÁ VÝCHOVA

Uplatňuje sa pri utváraní schopností mládeže uvedomovať si, vnímať a správne chápať krásu svojho okolia, ukázať kladný vzťah mládeže k umeniu a rozvíjať vlastnú aktívnu tvorivosť. V tomto procese sa žiaci učia vnímať a chápať umelecké diela, utvárajú si hodnotiace stanovisko k nim. Na utváranie estetického názoru má vplyv prostredie rodiny, školy i lokálne prostredie. Zmysel pre estetično môže v žiakovi vzbudiť i učiteľ svojim oblečením, rozprávaním, správaním a estetickou náročnosťou na prejavy žiakov.

Cieľom je vypestovať u jedinca schopnosť správne vnímať, chápať, citovo prežívať a podľa individuálneho nadania hodnotiť krásu v umeleckých aj mimoumeleckých javoch a vytvárať k nim kladný vzťah. Má zoznámiť jedinca so základnými dielami národnej i svetovej kultúry s ich tvorcami a hlavnými etapami vo vývoji umenia. Má estetizovať jeho osobnosť a viesť ho k estetickému chovaniu. Rozvíja činnosť zmyslových organov, myslenie, reč, fantáziu, zdôrazňuje estetické momenty ktorejkoľvek pracovnej činnosti.

1. vnímanie krásna v každodennom živote
2. vnímanie krásy v umelec. dielach
3. základné zručnosti a spôsoby umelec. tvorby  
4. rozvoj tvorivosti

Juva podľa prostriedkov rozlišuje:

1. estetickú výchovu umeleckými prostriedkami ( výchova literárna, výtvarná, hudobná...)
2. estetickú výchovu mimoumeleckými prostriedkami ( estetiku prostredia, prírody...)

- je dôležité venovať pozornosť estetike školského prostredia a vplyvu na žiaka.

Súčasťou EV je umelecká výchova = výchova umením k umeniu, ktorá má:

1. receptívnu (návšteva výstav)
2. aktívnu zložku (umelecká činnosť)

Úspešnosť esteticko-výchovného procesu závisí od dvoch zložiek EV.:

1. od zložky aktívnej, ktorá spočíva v rozvíjaní vrodených predpokladov žiakov pre hudobnú, literárnu a výtvarnú činnosť(pre estetické vnímanie, tvorivú činnosť, vých. vkusu, estetické prostredie doma + na pracovisku)
2. od zložky pasívnej, ktorá spočíva v utváraní estetických názorov a postojov(návšteva koncertov, výstav....).

        Aktívna zložka by mala prevládať, pasívna ju len dopĺňať. EV sa stáva účinnejšia ak sa spája s prejavmi radosti.

        Uskutočňuje sa školskými formami esteticko-výchovnej činnosti: ku ktorým patria špeciálne esteticko výchovné predmety, humanitné predmety a iné predmety a mimovyučovacie formy estetiky, v ktorých sa uplatňujú všeobecne- estetické zretele.(HV, VV, lit, estetika, beseda, návšteva kultúr, inštitúcie)

4. PRACOVNÁ VÝCHOVA

V spoločnosti sa práca považuje za nevyhnutnú činnosť pre každého zdravého dospelého človeka. Schopnosť človeka pracovať a kvalita jeho práce sú významným meradlom hodnoty človeka v spoločnosti. Práca formuje mravné a vôľové vlastnosti človeka.  

Uskutočňuje sa:

a) v rodine (domáce práce, starostlivosť o súrodencov....)

b) v škole (učenie, príprava pre budúci život...)

Dôležité je utvárať vhodné podmienky (prístroje, materiál odborných pedagógov)

Má veľký význam pre utváranie osobnosti. Zaoberá sa tiež pracovnou kultúrou = spôsob pracovnej činnosti, schopnosť organizovať, racionalizovať, efektívne a zodpovedne konať prácu. Pracovná výchova zoznamuje jedinca s technológiou výroby, jej vedeckými princípmi a technikou, rozvíja jeho schopnosti a návyky v zaobchádzaní s najdôležitejšími pracovnými strojmi a prístrojmi, rozvíja jeho technické myslenie a tvorivosť, vychováva ho k šetrného vzťahu k materiálnym hodnotám a pestuje v ňom ekonomické myslenie a konanie. Uskutočňuje sa praktickým zameraním vyučovania v jednotlivých vyučovacích predmetoch.

Ciele:

1) pracovná morálka — je podmienená citovými, vôľovými, charakterovými vlastnosťami, motiváciou a sociálnou potrebou, vyjadruje vzťah, postoje jednotlivca k pracovnej činnosti.

2) pracovná kvalifikácia - súhra schopností, záujmov, vedomosti, návykov, ktoré umožňujú človeku výkon určitej práce.

Pracovná kvalifikácia je tvorená:

-profesionálnou orientáciou – poznávanie profesionálneho vývinu, profesionálne informovanie vychovávaných a formovanie záujmov, potrieb postojov ,..

  - profesionálnou prípravou na stredných a vysokých školách

Úlohou je poskytnúť mládeži:

a)  určitú sústavu vedomostí, zručností návykov nevyhnutných pre duševnú a telesnú prácu

b) základy pracovnej morálky, ktorá obsahuje súhrn vôľových a charakterových čŕt, postojov a vzťahov k práci.

c) informácie a poznatky k správnej voľbe povolania

d) rozvoj technického myslenia a tvorivosti

metódy a formy: práca v dielňach a na pozemku, DÚ, učenie, súťaženie

5. TELESNÁ VÝCHOVA

Cieľom je zaistenie zdravého vývoja, odpočinku po práci, potešenia a radosti zo života. Rozvíja logické myslenie a poznávacie schopnosti, prejavuje pozitívny vplyv na režim dňa a na funkciu obnovy duševných a telesných síl

Jej súčasťou sú:

a) ochrana a  upevňovanie zdravia

b)  správna racionálna výživa

c) rozvoj psychických a fyzických síl

d) kompenzácia motorických a pracovných činností

e) rozvoj morálno-vôľových vlastností

Úlohou je usmerňovať zdravie mládeže, rozvíjať vrodené telesné a psychické dispozície človeka, upevňovať morálne a vôľové vlastnosti a pozitívne vplývať na denný režim žiaka.Pozitívne vplýva aj na rýchlu adaptáciu človeka na nové pracovné podmienky a pomáha mu prekonať duševné stresy. Druhou významnou úlohou je rozvíjanie vrodených dispozícií človeka

3 funkcie:

5. výchovná
6. vzdelávacia
7. zdravotná

Realizuje sa formou školskej a mimoškolskej telesnej výchovy a telovýchovnej činnosti v rodine.

formy: gymnastika, individ. športy, skupin. športy = šport, hry, turistika

6. EKOLOGICKÁ VÝCHOVA

Výchova vzájomného vzťahu človeka a prírody s cieľom jej ochrany a pestovania kladného vzťahu k prírode. Má zložku:

1. vzdelávaciu (osvojenie si vedomosti a poznatkov o prírode a jej ochrane, v osvojovaní si zručností a návykov ochrany prírody)
2. výchovnú    (výchova    k zámernej    ochrane    prírody).    Úzko    súvisí s vlasteneckou výchovou = láska k vlasti, národu, tradíciám, jazyku a kultúre.

Jej cieľom je pripraviť žiakov na riešenie rozličných problémov ochrany prírody a tým v nich vypestovať lásku k prírode. Treba ju chápať ako interdisciplinárnu činnosť, v ktorej sa uplatňujú poznatky z prírodopisu, zemepisu, chémie, fyziky, dejepisu, atď.

Možno uplatňovať nielen vo forme hesiel, rozhovorov, ekologických hier, ale i budovaním náučných chodníkov, prikrmovaním zveri a inými.

Postup pri výchove k ochrane životného prostredia:

- vzbudiť záujem u detí

- príprava žiakov k osvojeniu si zručností konkr. činnosti

- uplatňovanie ekolog. výchovy (besedy, prednášky, vychádzky, ekologické hry...)

- ekolog. vých. je interdisciplinárna = zemepis, prírodopis...

6. POLYTECHNICKÁ VÝCHOVA

- vzťah k praci + k pracovným činnostiam; nadobúdanie základných pracovných predpokladov; rozvoj technického myslenia a tvorivosti

5. Výchovné zásady.

Zásady sa chápu ako všeobecné tézy, všeobecne platné normy a pravidlá, ktoré vyplývajú zo zákonitostí VV procesu. Niekedy sa uvádzajú aj ako spôsoby ich realizácie, ktoré majú univerzálnu platnosť pri získavaní stanovených cieľov na základe zovšeobecnenia určitých zákonitostí a pedagogických postupov, ktoré sú v praxi overené a vedecky podložené.

Pedagogika ako vedný odbor definuje zásady už od čias J. A. Komenského. Mnohé z nich zanikli, postupne sa včlenili do jednej zásady, alebo sa pretransformovali do inej podoby. Tie ktoré sa využívali v dávnej minulosti a pretrvávajú po dnešok možno označiť ako klasické vyučovacie zásady- aktivita, trvácnosť, systematickosť, primeranosť, názornosť, uvedomelosť, výchovnosť, individuálny prístup. Novšie zásady- optimálnosť, systémovosť, tvorivosť, kooperatívnosť, projektovanie...

Z hľadiska úspešnosti práce učiteľa je nutné, aby bol proces výchovy i vzdelávania realizovaný v zhode so všetkými zásadami. Ak s tvorivou prácou učiteľa vo VV procese zosúlaďujú stanovené ciele s výsledkami v oblasti formovania osobnosti, rozvoja schopností a vlastností hovoríme o pedagogickej efektivite.  Základným kritériom pedagogickej efektivity je kvalita. Účinnosť pôsobenia posudzujeme podľa počtu a štruktúry vychovávaných, ako aj do času potrebného na pôsobenie vychovávania a vzdelávania jednotlivcov. Významným kritériom je aj vynaložené úsilie spoločnosti, ktorá rozširovaním siete škôl, ich vybavením, modernizáciou prispieva k požadovaním výsledkom. Ak pritom U dodržiava pedagogické zásady, môžeme konštatovať, že pri organizácii a realizácii VV procesu sa optimálne zabezpečujú základné predpoklady pre výučbu.

Výchovné zásady

Efektivitu výchovného procesu ovplyvňuje dodržiavanie výchovných zásad.

        Výchovné zásady súvisia so životnými zásadami, ktoré sú pre človeka určitým usmernením a návodom na vytvorenie životného štýlu, ktorý realizuje každodenne. Kvalita a dodržiavanie určitých životných zásad determinuje hodnotu ľudského života. Výchovné zásady vychádzajú z hlbokých filozofických názorov rôznych pedagogických smerov.

        Výchovné zásady vyjadrujú vzťah medzi cieľom, obsahom, podmienkami a prostriedkami výchovy a vyplývajú z poznania vzťahov výchovy a spoločnosti, z poznania a rešpektovania vzťahov vo vnútri výchovného procesu.

        Pre učiteľa potom vyplývajú určité požiadavky, pomocou ktorých môže byť výchovný proces úspešný. Otázka zásad, nielen sústavy výchovných zásad je neustále diskutovaná, spresňovaná a prepracúvaná. Často sa vyskytuje duálne vymedzovanie a praktické využívanie pojmov zásady výchovy, ktoré majú širšiu platnosť a zasahujú celý výchovný proces a vyučovacie zásady, ktoré sa vzťahujú len na vyučovací proces v podobe všeobecných požiadaviek.

        Už J. A. Komenský upozorňoval, že všetko treba učiť pomocou príkladov, pravidiel a činností. Z toho vyplynula zásada názornosti, aktivity a zásada týkajúca sa vyučovacieho postupu, v ktorom odporúča postupovať vždy od najjednoduchším a postupovať k najťažším spôsobom, od konkrétneho k abstraktnému, od blízkeho k vzdialenému.

        Požiadavku postupnosti a sústavnosti nájdeme u J.H. Petalozziho, ktorý odôvodnil potrebu výchovného vyučovania a tak potvrdil úzke spojenie vyučovania s výchovou.

        Vo vymedzení výchovných zásad v súčasnosti sa odráža úsilie o reformu výchovného procesu, v ktorom sa bude odrážať aj výchova k európanstvu, a k celkovej kultivácii integračných vzťahov.

1. zásada úcty ku každému človeku: požaduje širší uhol pohľadu, ktorý stavia na úcte a dôstojnosti ku všetkým ľuďom, i tých, ktorých ekonomický potenciál nemá prínos pre spoločnosť. Vo výchove treba si vážiť každého jedinca, chváliť ho i pre sebemenšie pokroky, oceňovať, pomáhať, dôverovať. Žiaci, ktorým sa nedarí, pociťujú určitý pocit obviňovania, ktorý správny učiteľ uvedie na správnu mieru. Najvýznamnejší vplyv na rozvoj vzájomnej úcty a sebaúcty vo výchovnom pôsobení má osobnosť vychovávateľa, učiteľa.
2. zásada veku primeranosti a individuálnej zvláštnosti: vychovávaných jedincov súvisí s primeranosťou výchovného pôsobenia ( cieľa, obsahu, metód, prostriedkov), veku, záujmom, potrebám a schopnostiam vychovávaných. Vyžaduje diferencovaný prístup ( pretože jedinci môžu byť pomalí, rýchli, nadaní, postihnutí...) a rešpektovanie ich vývinových hľadísk.
3. zásada opory o kladné vlastnosti osobnosti vychovávaného: vyjadruje dokonalé poznanie jedinca pomocou každodenného priameho kontaktu, pričom ovládanie základných diagnostických techník a postupov je nevyhnutnosťou. U detí a mládeže je potrebné vyzdvihovať pozitívne stránky osobnosti pomocou vhodnej motivácie a priameho kladného vplyvu vychovávateľa.
4. zásada aktivity vychovávaných: vyjadruje požiadavku, aby vedomosti a zručnosti vyplývali z ich vlastného premýšľania,  vlastnej činnosti, reálnej skúsenosti a tvorivej aplikácie v živote. Preto je dôležité usmerňovať aktivitu vychovávaných, viesť ich, radiť im, naznačovať možnosti, ako aj podnecovať zaujímavým obsahom a príťažlivým cieľom, aby pomocou vlastnej zanietenosti prekonali sami seba. Sloboda a samostatnosť rozhodovania je samozrejmosťou.
5. zásad demokratického vzťahu medzi vychovávateľom a vychovávaným: je podmienená citlivým prijatím a pochopením všetkých zúčastnených vo vzájomnej interakcii bez manipulácie a ovládania. Vyznačuje sa empatiou, dobrými vzťahmi, pozitívnou atmosférou. Vychovávaní sú vedení k spolupráci, kooperácii a kultivácii po všetkých stránkach, pričom disciplína je predpokladom úspešnosti celého výchovného procesu, ako aj dôsledná kontrola zo strany vychovávateľa.
6. zásada všestranného rozvoja osobnosti vychovávateľa: vyznačuje sa zodpovedným vystupovaním a zmyslom pre poctivú prácu, ktorú vychovávateľ uskutočňuje v procese výchovy, pričom má prirodzenú autoritu a vážnosť, ako aj disponuje pedagogickými zručnosťami a kompetenciami, komunikatívnymi schopnosťami, dokáže aktívne počúvať druhých, neustále sa vzdelávať.
7. zásada názornosti: musí rešpektovať ontogenetický vývoj vychovávaného, pričom hlavnú rolu má bezprostredná životná skúsenosť a vlastná činnosť. Je možné výchovné situácie modelovať, zinscenovať, dramatizovať, pričom osobný príklad a srdečné medziľudské vzťahy pôsobia pozitívne na rozvoj vychovávaného.
8. zásada trvácnosti: je podmienená samotnou úrovňou a kvalitou spojenia. Realizácia zásady trvácnosti súvisí s uplatnením ostatných zásad, pretože majú pozitívny účinok a vzájomne na seba pôsobia, vedú k trvalému uchovaniu poznatkov a napomáhajú vytvoriť kontakty medzi vychovávateľom a vychovávaným.
9. zásada sústavnosti: požaduje usporiadanie logických poznatkov do sústavy, v ktorej sú jednotlivé javy a udalosti istým spôsobom zoradené, nadväzujú na seba, pričom spolu vytvárajú dynamický systém. V celom živote rešpektujeme a budujeme určité systémy, zákonitosti, ktoré sa treba postupne hierarchicky naučiť.
10. zásada cieľavedomosti: znamená perspektívne zameranie výchovného procesu, ktorý má určitý program, určitý výchovný štýl a adekvátne výchovné modely. Vychovávateľ musí pohotovo systematicky myslieť, byť tolerantný, poznať zákonitosti výchovného procesu a cieľavedome reagovať na všetky výchovné situácie.
11. zásada vedeckosti: zdôrazňuje, aby v priebehu výchovného procesu boli všetky informácie vedecky podložené, pričom rešpektuje náboženské presvedčenie a duchovný svet všetkých zúčastnených.
12. zásada spojenia školy so životom: usiluje sa o vytvorenie súvislosti medzi výchovným pôsobením a životnou realitou. V praxi sa často stáva, že výchovné pôsobenie je od života izolované, alebo dokonca absentuje.
13. zásada spolupráce so všetkými vychovávateľmi: predpokladá spoluprácu medzi profesionálnymi vychovávateľmi, pričom počíta s aktívnou spoluprácou rodičov. V neformálnej spolupráci ja dôležité vzájomné poznanie, ochota, rešpekt, tolerancia a úcta.

6. Metódy, formy, prostriedky výchovy.

Výchovné formy

Výchovné formy sú organizačné jednotky, v rámci ktorých sa realizuje zámerná výchovná činnosť. V rámci výchovných foriem sa uplatňujú zásady výchovy, výchovné metódy a prostriedky. Jednotlivé organizačné formy charakterizuje zloženie žiakov, miesto výchovy a spôsob realizácie výchovného procesu. Výchovný proces sa realizuje v rozličných organizačných jednotkách, a preto bolo vypracovaných viacero kritérií na klasifikáciu výchovných foriem.

Výchovné formy možno rozdeliť podľa nasledujúcich kritérií:

1. Podľa druhu a obsahu činnosti ( formy zamerané na mravnú, náboženskú, estetickú, pracovnú, ekologickú, vlasteneckú, telesnú výchovu)
2. Podľa vplyvu na žiakov ( formy kolektívneho vplyvu, formy individuálneho vplyvu na žiakov)
3. Podľa dĺžky trvania ( formy krátkodobé a dlhodobé)
4. Podľa organizácie výchovného vplyvu ( formy organizovaného, formy neorganizovaného výchovného vplyvu na žiakov vznikajúcich spontánne.)

Podľa výchovného prostredia môžu byť formy, ktoré uplatníme v škole ( v triede) alebo mimo triedy a v mimoškolskej výchove ( vychádzka, návšteva školského podujatia, výlet, exkurzia, vychádzka, večierok, akadémia...)

Najčastejšie formy výchovy:

1. Besedy a rozhovory. Možno ich zamerať na otázky morálky, medziľudských vzťahov, ochrany ŽP
2. Súťaže a kvízy. Prispievajú k uspokojeniu potreby žiaka uplatniť sa. Kvízy sú špeciálnou formou súťaží, v ktorých sa hodnotí úroveň vedomostí.
3. Vychádzky výlety, exkurzie. Plnia výchovný, vzdelávací aj zdravotný cieľ. Vychádzky sú krátkodobejšie ako výlety. Aj s výletmi môžu byť zamerané na výchovu k ochrane ŽP, národopis, kultúra národa...exkurzie umožňujú spájať teóriu s praxou a propagovať kvalitnú a svedomitú prácu.
4. Záujmové krúžky. Záujem je individuálna forma po sebarealizácii žiaka. Záujem je však aj vonkajším prejavom zamerania dieťaťa, a preto pomáha pedagógovi v poznávaní žiakov. Záujmy môžeme deliť podľa obsahu na estetické, športové...
5. Tábory detí a mládeže. Môžu mať charakter vzdelávací, zábavný, kombinovaný a zábavno-vzdelávací.
6. Nácvik ochotníckych divadelných hier. Divadlo je mimoriadne komunikatívny druh umenia, ktorý môže zohrávať významnú úlohu v mravnej výchove. Usmerňuje človeka pri riešení základných ľudských problémov.

Treba rešpektovať záujmy a predpoklady žiakov, priestorové a materiálne vybavenie a napokon i odborné predpoklady pedagógov.

Metódy výchovy

        Sú to postupy, cesty, ktorými sa dosahujú vytýčené výchovné ciele. Metódy možno účinne použiť iba vtedy, ak sa pri ich uplatnení rešpektujú výchovné zásady. Časť používaných metód má všeobecnejší charakter a používa sa v priebehu celého výchovného procesu a časť metód je špecifická iba pre niektoré druhy výchovného pôsobenia.

Najčastejšie sa výchovné metódy klasifikujú podľa zákonitostí výchovného procesu

Výchovný proces sa uplatňuje v nasledujúcich etapách:

- etapa požadovania očakávaného správania

- etapa k podnecovaniu k očakávanému správaniu

- etapa kontroly a hodnotenia správania

- samostatné očakávané správania žiaka

V jednotlivých etapách výchovného procesu sa uplatňujú nasledovné metódy:

1. metóda požiadaviek- požiadavkami pedagóg konkretizuje výchovné úlohy. Požiadavky možno použiť vo forme rozkazov, príkazov, nariadení, upozornení, napomenutí, odporúčaní a potrieb. Požiadavky musia byť zrozumiteľné, jednoznačné a adresné. Požiadavky musia byť primerané veku.
2. metóda vysvetľovania- používa sa následne po metóde požiadaviek. Pedagóg pôsobí na rozumovú stránku žiaka tým, že sa snaží vzbudiť záujem o vnútorný vzťah žiaka k vyslovenej požiadavke. Metódu vysvetľovania možno použiť v rozhovore, diskusii, prednáške,...Pri použití metódy vysvetľovania je žiadúce rešpektovať individuálne skúsenosti žiaka.
3. metóda presviedčania- pôsobí najmä na citovú a rozumovú stránku žiakovej osobnosti. Presvedčením sa sleduje pochopenie podstaty požadované správania. Očakávané správania sa dosiahne iba vtedy, ak žiak pochopí jeho význam a zmysle. Metódou presviedčania získa žiak objektívne kritériá pre hodnotenie vlastného konania a konania iných osôb. Metóda sa uplatňuje slovnými metódami a najmä osobným príkladom pedagóga.
4. metóda cvičenia a navykania- umožňuje osvojenie správneho návyku a je predpokladom vypestovania si očakávaných spôsobov jednania a konania. Touto metódou si žiak osvojí činnosť na úrovni zvyku alebo návyku. Metódu cvičenia možno uplatňovať nielen pri výchove a osvojení si nových poznatkov, ale i pri prevýchove a odstraňovaní. V tomto prípade využívame vhodné vzory kladného správania.
5. metóda  príkladu- spočíva v napodobňovaní určitých vzorov. Žiak si navyberá iba pozitívne vzory, ale i negatívne. Úlohou výchovy je preto dávať čo najviac kladných vzorov. Pedagóg pôsobí na žiakov svojím spôsobom vyjadrovania, úpravou zovňajšku, vzťahom k ľuďom, vzťahom k práci, okruhom svojich záujmov, životným optimizmom a celkovým prístupom k žiakom. Veľmi silne pôsobia na žiakov charakteristické vlastnosti pedagóga prejavujúce sa v humánnosti, pravdovravnosti, čestnosti...ako príklad možno použiť aj významné osobnosti histórie, hrdinov literárnych diel...
6. metódy hodnotenia- posúdiť, či bolo konanie žiaka správne alebo nesprávne. Metóda kladného hodnotenia sa používa vo forme odmien. Tie majú pozitívny vplyv na ďalší vývoj jeho charakterových vlastností. Správne volené odmeny posilňujú vôľové tendencie v mravnom konaní žiakov. Odmeny treba dávať ja žiakom menej úspešným, aby ich povzbudili do ďalšej činnosti. Odmena môže byť prirodzená- spôsobujúca vnútorné uspokojenie dieťaťa, alebo umelá- vyslovená formou uznania, pochvaly a vyznamenania. Vo výchovnom pôsobení sa nezaobídeme bez trestov. Trest musí byť nestranný a jeho stupeň musí zodpovedať miere previnenia. Trest upozorňuje na nedostatky správania a nabáda k jeho zlepšeniu. Trest nesmie – úplne odsúdiť dieťa, jeden priestupok viac trestov, po odpykaní previnenie pripomínať, trest sa nesmie často používať, pretože spôsobí znižovanie záujmu žiaka o očakávané správanie. ... Medzi najúčinnejšie tresty možno zaradiť:

1.  prejav nespokojnosti vážnou až smutnou tvárou vychovávateľa
2.  nevšímanie si previnilca
3.  zvýšenie hlasu
4.  zdvihnutie prsta
5.  vysloviť slovom ako výčitku žiakovi
6.  napomenutie
7. dohováranie

Uplatňovanie uvedených metód je účinné iba vtedy, ak sú rešpektované vekové osobitosti detí.

Výchovné prostriedky

Pojem prostriedok výchovy sa používa v pedagogike v širšom a v užšom slova zmysle. V širšom slova zmysle- výchovné prostriedky ktoré má spoločnosť k dispozícii na realizáciu svojich zámerov v oblasti výchovy mládeže.

V užšom slova zmysle- sú to predmety, javy a činnosti, ktoré v spojení s výchovnými metódami pomáhajú pedagógom dosiahnuť výchovné ciele.

1. Prostriedky v širšom slova zmysle: výchovnými prostriedkami spoločnosti sú politické, právne, morálne, filozofické a náboženské normy a z nich vyplývajúce medziľudské vzťahy. Spoločnosť však vždy určovala aj ciele, obsah, úlohy a systém výchovy mládeže.

2. Výchovné prostriedky v užšom slova zmysle: výchovné prostriedky v užšom slova zmysle sa uplatňujú najmä v podmienkach školskej výchovy. Využíva sa verejná mienka žiackeho kolektívu, výchovný režim školy, didaktická technika, nástenky, vysvedčenia, klasifikačné škály...

Výchovný režim školy- súbor noriem, ktoré organizujú výchovný proces v škole. Z hľadiska pôsobenia však možno hovoriť nielen o výchovnom režime školy, ale aj rodiny, školskej družiny...Z hľadiska dĺžky pôsobenia na žiaka možno hovoriť o režime dňa, týždňa, mesiaca, roka.

        V správne organizovanom výchovnom režime sa rozumne a časovo vhodne striedajú činnosti pracovné a oddychovými. Pri zostavovaní je teda dobré rešpektovať spoločenské hygienické a pedagogické princípy režimu.

1. Spoločenské princípy: sú to základné zásady demokratickej povahy a dodržiavanie prijatých noriem.
2. Hygienické princípy: sú požiadavkami hygieny na denný režim, ktorý musí byť v zhode s biofyziologickým profilom dňa. Rešpektuje sa tak rozdielna výkonnosť žiaka počas dňa.
3. Pedagogické princípy režimu: sú správne vypracované harmonogramy činnosti žiaka. Harmonogram dňa musí rešpektovať rozvoj racionálnej sféry osobnosti žiaka, citovej a pohybovej sféry.

Medzi výchovné prostriedky v užšom slova zmysle patrí aj didaktická technika. Tá plní vo výchovnom procese funkciu: zábavy, dokumentaristiky a poučenia. Používa sa s prihliadnutím na cieľ výchovy, vek žiakov a obsah činnosti. Vo výchovnom procese sa používajú pomôcky auditívne, vizuálne, audiovizuálne, počítače, výpočtová technika a elektronika.

Svoje opodstatnenie majú aj nástenky. Využívajú sa na zverejnenie dosiahnutých výsledkov jednotlivcov i kolektívu.

7. Výchova k európanstvu, multikultúrna výchova.

Výchova k európanstvu

Je to významný faktor prípravy detí a mládeže na život dospelosti i prostriedok porozumeniu prostrediu. Európsku dimenziu vo výchove a vzdelávaní môžeme vymedziť ako proces kultivácie vzťahu k Európe a odhaľovaniu jej hodnôt.

Realizuje sa osvojovaním vedomostí dôležitých pre pochopenie európskych procesov, rozdielnosti a jednoty, pre vzájomné porozumenie a toleranciu, pre prípravu mladých ľudí na rolu zodpovedných občanov. Je zameraná vo výchovnej oblasti na hodnoty slobody, humanizmu a demokracie a rozširovanie poznatkov o európskej histórii, kultúre, vede a umení.

Škola potrebuje pripraviť žiakov aj k väčšej sociálnej zodpovednosti- zlepšenie jazykových zručností, vzájomné poznávanie národných kultúr, schopnosť pracovať s príslušníkmi iných národov, či v prostredí inej krajiny a viesť k vytváraniu povedomia európskeho občianstva. K tomuto patria aj socializačné ciele ako zmysel pre zodpovednosť a solidaritu, ako aj osobnostné ciele- schopnosť autonómie, úsudku, kritického postoja a inovácie.

Interkultúrne vzdelávanie

Myšlienka interkultúrneho vzdelávanie je spojená s ideou plurality a znamená obohatenie obsahov V a V o rozmanitosti svetových kultúr a zároveň uvedomovanie si hodnôt vlastnej kultúry a jej prínosu svetu. Učitelia v programoch interkultúrnej  výchovy postupne formulujú princípy, ku ktorým patrí:

1. Ochrana základných práv každého jednotlivca a etnických skupín imigrantov
2. Interkultúrna výchova ako integrálna súčasť ľudského práva na vzdelanie.

V programoch IV čerpajú zo skúseností, ktoré sú založené na úcte a rešpekte k minoritnej kultúre, oboznamovanie žiakov s ich kultúrou a jej problémami. Ďalším východiskom je vzťah spoločnosti k ľudským právam. Učitelia vedú k tomu, aby si každý jednotlivec uvedomoval svoje práva a zároveň aby rešpektoval práva druhých.

Učitelia sú si vedomí, že plnohodnotnú Európu predstavuje         súžitie rôznych kultúr, schopných svojho rozvoja a vzájomného obohacovania sa a podstatným znakom VV je multikultúrny charakter, ktorý rešpektuje rozdiely ako hodnotu. Hlavným cieľom učiteľskej práce je utvárať spoločenské vedomie o ekológii, postoje zodpovednosti voči prírode, kultúre a budúcim generáciám, podporuje myšlienku využívania informačnej a komunikačnej techniky. Cieľom VV  zjednotenej Európy je proaktívny človek- je to človek ktorý je schopný sa vyrovnať s meniacim sa prostredím a charakterom činnosti, pracovať a prijímať úlohy v skupine, pričom nestráca svoju ľudskú, občiansku a kultúrnu identitu. Disponuje súborom vedomostí a zručností univerzálne použiteľných v komplexných situáciách, ktoré nie sú len výsledkom učenia, osvojovania vedomostí a zručností, ale tiež potenciami ďalšieho rozvoja, ktoré kvalitný učiteľ komplexne rozvíja. Označujú sa ako kľúčové kompetencie.

1. Učenie-( byť schopný pracovať so skúsenosťami )
2. Objavovanie- ( zvažovať rôzne zdroje dát )
3. Myslenie a uvažovanie- ( chápať kontinuity minulosti a súčasnosti)
4. Komunikácia- ( hovoriť a rozumieť viacerými jazykmi )
5. Kooperácia- ( byť schopný spolupráce a spolupracovať )
6. Práca- ( vytvárať projekty )
7. Prispôsobovanie sa zmenám- ( nachádzať nové riešenia )

Multikultúrna výchova je široká oblasť jednak teórie a výskumu, jednak praktických aktivít školských aj mimoškolských. Je to transdisciplinárna oblasť, v ktorej sa spájajú prístupy pedagogiky, kultúrnej antropológie, interkultúrnej psychológie, sociolingvistiky... a predsa jadro leží v pedagogike, pretože ide o špecifický druh edukácie so špecifickým poslaním.

        Za pedagogickou  teóriou multikultúrnej výchovy sa dajú rozlíšiť a definovať dve základné koncepcie:

1. koncepcia A: multikultúrna výchova je proces, ktorého prostredníctvom si jednotlivci majú vytvárať dispozície k pozitívnemu vnímaniu a hodnoteniu kultúrnych systémov odlišných od jeho vlastnej kultúry a na tomto základe majú regulovať svoje správanie k príslušníkom iných kultúr. Žiaci si osvojujú vedomosti a postoje o iných národoch a etnikách, o ich histórii, obyčajoch... cieľom je, aby tieto poznatky eliminovali vznik predsudkov voči iným etnikám a umožňovali tak bezkonfliktné spolužitie.
2. koncepcia B: multikultúrna výchova je konkrétny vzdelávací program, ktorý zabezpečuje žiakom z etnických, náboženských a iným minorít také učebné prostredie a také vzdelávacie obsahy, ktoré sú prispôsobené špecifickým jazykovým, kultúrnym...potrebám týchto žiakov.

Podobne majú koncepciu A v školských kurikulách aj iné krajiny. Dnes je podporovaná aktivitám UNESCO, Rady Európy, EU...

        Ibaže je tu jeden zásadný problém- tieto aktivity sa odohrávajú na úrovni tzv. edukačných konštruktov tj. formulované ako plány, koncepcie, požiadavky v učebných osnovách, informácie v učebniciach, postuláty v dokumentoch vzdelávacej politiky. Edukačná realita je ale asi iná. Ako u niektorých iných záležitostiach pedagogiky, plánuje sa akýsi ideálny predpoklad, o ktorom sa nevie, či je vôbec naplňovaný. Pritom empirické výskumy týkajúce sa multikultúrnej výchovy prinášajú nálezy, ktoré sú v súlade s prehnaným optimizmom o ich významnom pozitívnom pôsobení na mladých ľudí.

Prucha: 3 skupiny významných problémov a príslušných nálezov:

1. Jednou zo základných otázok pre multikultúrnu výchovu je to, v akom veku detí a z akých zdrojov vznikajú negatívne postoje voči príslušníkom iných rás alebo etník. Niektoré zahraničné výskumy zisťujú, že napr. rasové predsudky vznikajú už v pomerne nízkom veku detí ( 5-6 rokov) a vo vyššom veku sa skôr zvyšujú, než aby sa pôsobením školy znižovali.
2. Postoje mladých ľudí k imigrantom: V porovnaní s výskumoch realizovaných medzi mládežou v Kanade a v Izraeli, teda v krajinách s vysokou imigráciou, sa zistilo, že žiaci a študenti síce ukazujú všeobecne pozitívne postoje k imigrantom, avšak v hlbšej analýze sa ukazuje, že nejavia ochotu učiť sa od spolužiakov imigrantov niečo z ich kultúry ( jazyk, piesne, obyčaje..) Existuje teda rozdiel medzi preklamovaným pozitívnym postojom k imigrantom a nízkym záujmom o ich kultúru.
3. Školské kurukilum ako jeden zdroj kultúrnych predsudkov: vo výskumoch sa zisťuje, že i napriek preklamácii o multikultúrnej výchove v školskom prostredí sú učebnice o rôznych krajinách „ kultúrne skreslené“. Prezentujú totiž taký obraz o iných národoch, etnikách, ktorý môže viesť žiakov k negatívnym postojom k nim. Napr. bolo dokázané, že americké učebnice sú svojím obsahom zameriavajúce sa len na dominantnú úlohu USA vo svete a národy Ázie, neprezentujú z hľadiska ich kultúry, ale kultúry americkej.

Multikultúrna výchova je problematika, ktorá sa teraz dosť rozvíja, má aj svoje odborné časopisy, konferencie aj pracoviská. Nadnárodná organizácia International Association for Intercultural Education, usporiadavajú pravidelné kongresy. Ideu MV treba tiež rozvíjať aj na Slovensku, kde sa takisto vyskytujú závažné interetnické konflikty. Teória MV sa prednáša na niektorých pedagogických, filozofických a ďalších fakultách. Avšak teóriu MV treba doplňovať výskumnými poznatkami o tom, ako je fakticky realizovaná v praxi a akých skutočných výsledkov, efektov dosahuje.

8. Rodinná výchova

Rodina je sociálne skupina zlozená z dvoch alebo viacerých osôb žijúcich spolu v jednej domácnosti, ktoré sú spojené manželskými, pokrvnými alebo adoptívnymi zväzkami.

- je spoločensky schválená forma trvalého spolužitia  osôb viazaných zväzkom. Členovia rodiny bývajú spolu a spoločne plnia úlohy vyplývajúce z výchovy detí a celkovej starostlivosti o rodinu. Ako inštitúcia výchovy prešla určitým vývojom. Najskôr bola hlavnou inštitúciou. Vo feudalizme príprava mladého pokolenia na život prebiehala prevažne v rodine, v roľníckom prostredí bola ešte donedávna primárnou výchovnou inštitúciou. Mladá generácia sa pripravovala na budúcu prácu hospodára - roľníka. Vývoj vedy a techniky spôsobil, že sa v príprave mladého pokolenia stále viac začalo uplatňovať výchovné pôsobenie školy a mimoškolských výchovných zariadení.

Rodina ako výchovná inštitúcia si až dodnes zachovala prvenstvo v oblasti mravnej a citovej výchovy. Rodina plní výchovnú funkciu modelu. Poskytuje dieťaťu najoptimálnejšie podmienky zdravého duševného i telesného rozvoja a šťastného detstva, pocit bezpečia a citového zázemia dáva aj dospelému aj dospelému človekovi  

Funkcionalistický pohľad ak má spoločnosť efektívne fungovať, musí plniť svoje základné funkcie, na plnenie ktorých vznikli rôzne sociálne skupiny a rôzne sociálne inštitúcie ako spôsoby ich plnenia. Jednou z takýchto sociálnych skupín je rodina. Manželstvo a rodinný život sú sociálnymi inštitúciami, ktoré zabezpečujú plnenie hlavných funkcií rodiny.

Konfliktualistický pohľad rodina i inštitúcie manželstva a rodinného života znevýhodňujú niektorých členov rodiny voči iným. Napr. Marx a Engels chápali buržoáznu rodinu ako miniatúrny obraz triednej spoločnosti s utláčateľmi - mužmi a utláčanými - ženami. Podobne vidia rodinu aj dnešné feministky. Collins zas považoval rodinu za nástroj udržiavania mužského práva na ženu ako na sexuálne vlastníctvo.

Podľa poľského psychológa Baumana je rodina charakterizovaná ako:    

1. spoločensky schválená forma stáleho spolužitia
2. skladá sa z osôb navzájom spojených zväzkami krvi, manželstva alebo adopcie
3. členovia obvykle bývali pod jednou strechou, spolupracujú medzi sebou v rámci spoločensky uznávanej deľby úloh, pričom jednou z najdôležitejších je výchova a výživa detí
4. členov   možno   určiť  spoločensky   uznávanou   metódou   merania príbuzenstva a pôvodu

Výchova v rodine

- dôležitým činiteľom vplývajúcom na výchovnú činnosť rodiny je vzájomné spolužitie rodičov

a) matka zaujíma vo výchove prvoradé miesto = dáva dieťaťu I. základy mravnej, rozumovej, náboženskej vých., neskôr vplýva na výchovu v citovej oblasti

b) otec = viac vplyv v rozumovej oblasti

- dieťa, ktoré prichádza do školy z pokojnej a šťastnej rodiny sa ľahšie adaptuje na nové prostredie; dieťa prichádzajúce z rodiny, kde medzi rodičmi panuje napätie môže mať: menej sebadôvery a pocit menejcennosti.

- vých. proces v rodine je založený na vzájomnom vzťahu rodičov a detí; jeho základom je citová väzba detí na rodičov, ktorá im umožňuje identifikovať sa s ich postojmi a neskôr i so spoločenskými, morálnymi, právnymi normami a požiadavkami, ktoré budú považovať za záväzné i pre seba  

Rodinná výchova

- rodina je malá soc. skupina, ktorá je riadená rodičmi .

- spoločným úsilím sa snaží dosiahnuť vytýčené ciele

- je zjednotená  spoločnými cieľmi v jednote osobných, spoločných a spoločenských cieľov,

- vyznačuje sa kolektívnymi vzťahmi, ako sú vzájomná láska, úcta, spolupatričnosť, spolucítenie, cit hanby za nepekné činy jedného člena, radosť jedného je radosťou všetkých členov rodiny.  

-  význam RV : dieťa trávi v rodinnom prostredí najviac času, v dobrom rodinnom kolektíve sú nevyčerpateľné zdroje detských skúsenosti, kt. sa formuje celá osobnosť

1. RV vplýva na dieťa priamo ( rodičia ich cieľavedomé a sústavne vychovávajú) a nepriamo (utvára dieťaťu spoločenské prostredie)
2. podmienky pre správnu výchovu deti:

1. dobre vzťahy medzi jej členmi
2. kladný príklad starších členov rodiny a autorita rodičov
3. podporovanie autority učiteľov
4. jednota a postupnosť požiadaviek na deti zo strany otca, matky a iných členov rodiny

3. významný činiteľ = rodičia : na základe vzájomného vzťahu rodičov sa učí dieťa formovať vzťahy k ľuďom vôbec, vzájomne vzťahy medzi rodičmi sú pre deti prvým vzorom, prvou a účinnou výchovou pre život v spoločnosti
4. škodlivé dôsledky tzv. psychickej deprivácie = nedostatok psychických podnetov v duševnom vývoji dieťaťa, týka sa viacerých oblasti duševného života dieťaťa (zmyslová, pohybová, rozumová, citová a sociálna)
5. významná podmienka výchovného vplyvu je autorita rodičov - ak ma rodič u dieťaťa patričnú úctu, autoritu, každé jeho slovo, rada ma u dieťaťa veľkú váhu (nesmie sa zakladať na fyzickej, mocenskej prevahe nad dieťaťom, vynucovať sa strachom pred trestom, atd.)

6. základné pedag. podmienky správnej výchovy detí v rodine:

1. prispôsobovanie výchovy veku dieťaťa - vzhľadom na psych. osobitosti a zákonitosti vyvinú detí
2. rozvážne používanie pochvál a trestov
3. režim dňa dieťaťa - jeho dodržiavaním utvárame v jeho organizme pravidelný rytmus – dynamický stereotyp

Úspešnú výchovu v rodine podmieňuje niekoľko zásad:

- výraz a prejav prijatia, láska bez podmienok, jasné výchovné ciele rodičov, zrozumiteľné a priateľné "pravidlá hry" a priateľský spôsob ich uplatňovania, pomáhanie deťom dôverovať sebe samým, naučiť ich úcte a počestnosti, zverovanie deťom rozličných úloh v domácnosti, napĺňať ich nadšením, vychovávať ich k citlivosti a k súcitnosti, odolávať spoločne ťažkostiam a neúspechu, učiť deti umeniu vyjednávať, povzbudzovať ich k tvorivosti, smiať sa s nimi a sprevádzať ich na ceste nádeje.

Štýly rodinnej starostlivosti o dieťa

1. pozitívne

a. kooperatívna výchova

b. komunikácia, znaky: kladné hodnotenie dieťaťa; pohľad do očí, akt. počúvanie....

2. negatívne:

a. zanedbávanie - nezáujem; málo si všíma city alebo názory dieťaťa; absentovanie komunikácie

b. odmietanie

c. nadmerná protektivita

d. autoritársky  - presadzovanie moci; vyžaduje sa úcta k moci a práci

(Adlerove hry...)

Výchovné štýly

a)  autoritársky (dominantný) - rozkazy, hrozby, tresty, málo rešpektuje názory a potreby dieťaťa, determinácia dieťaťa vlastnými skúsenosťami a poznatkami....  

= u dieťaťa dôsledky v správaní: dominancia, dráždivosť, agresivita...

b) liberálny - riadi dieťa málo, alebo vôbec, nekladie priamo požiadavky

= málo iniciatívny, apatický alebo agresívny, bojujú proti autorite/alebo sa snažia upútavať jej pozornosť ...

c) demokratický (sociálnointegračný) -  menej príkazov, podporuje iniciatívu, podáva návrhy, dáva možnosť výberu, výchova príkladom....  

Medzi vnútrorodinné faktory patria:

1. kultúrne faktory – výchovné pôsobenie, vzdelávanie a postavenie rodičov, vplyv  masovokomunikačných  prostriedkov,   životný   Štýl v rodine a pod.
2. demografické faktory -štruktúra rodiny, početnosť rodiny,  vek rodičov
3. ekonomické faktory— umiestnenie rodiny v regióne, spôsob bývania, finančné zabezpečenie        

Socializačné činitele v rodine

1)   výchovné pôsobenie rodičov

1. štruktúra rodiny
2. medziľudské     emocionálne     vzťahy     v rodine,      sociokultúrne a ekonomické činitele

Typy rodín:

1)   podľa formy usporiadania rodiny - závisí od toho, aké príbuzenské zväzky v nej prevládajú

a) nukleárna - základná, rodinné vzťahy sú založené na manželských vzťahoch a ich potomkoch,  pričom pokrvní príbuzní manželov sú druhoradí. Je typické pre moderné spoločnosti. Každý človek, keď si založí rodinu, patrí k dvoch nukleárnym, rodinám:

5. orientačnej, východiskovej - vo funkcii dieťaťa
6. reprodukčnej, rozmnožovacej - vo funkcii rodiča

Každá nukleárna rodina obsahuje 2 druhy vzťahov:

7. vzťahy filiácie = pokrvné medzi rodičmi a deťmi
8. vzťahy afenity = manželské

b) rozšírená - základ rodinných vzťahov tvoria pokrvní príbuzní a manželskí partneri sú druhoradým prvkom. Je typická pre tradičné spoločnosti.

2)        podľa vzoru autority, resp. hierarchie moci a prestíže v rodine:

1. patriarchálna - moc v rodine je výlučne alebo prevažne v rukách muža
2. matriarchálna - moc v rodine je   výlučne alebo prevažne v rukách ženy
3. egalitárna - moc je rovnomerne rozdelená medzi muža a ženu

                Vo svete prevláda typ patriarchálnej rodiny. Matriarchálny typ rodiny je zriedkavý. Dnešná nukleárna rodina je zväčša egalitárna

3)        podľa odvodzovania pôvodu potomstva a dedičských práv:

1. patrilineárny - pri určovaní pôvodu detí sa vychádza iba z rodiny otca
2. matrilineárny - pri určovaní pôvodu detí sa vychádza iba z rodiny matky

1. bilaterálny - vychádza sa z otcovej i matkinej rodiny

4)        podľa úplnosti rodiny:

1. úplná - rodina, v ktorej dieťa vyrastá v prítomnosti oboch rodičov, otca i matky, ktorí plnia svoje funkcie

b) neúplná - rodina, v ktorej  chýba otec alebo matka. Ich roly sú, nahradené, kompenzované inými osobami. Ak v neúplnej rodina chýba; dieťa, možno to riešiť adopciou                

5)     dysfunkčné  rodiny

1. nezrelá- rodina nedostatočne pripravené na plnenie rodičovských funkcii, najmä mladé rodiny vznikajúc z dôvodu tehotenstva
2. preťažená - v rôznych oblastiach, napr. narodením ďalšieho dieťaťa, konfliktmi, bytovými či inými ekonomickými problémami
3. ambiciózna -  o úspechu  rodiny  rozhoduje  úspech detí  v škole, rodičov v zamestnaní, ale aj materiálne vybavenie rodiny. Materiálne zabezpečenie deti je často na úkor ich citovej vybavenosti.
4. perfekcionalistická - žiada od svojich deti vysoké výkony bez ohľadu na ich predpoklady   a potreby   harmonického  rozvoja.   Dieťa je vystavené tlaku a záťaži.
5. autoritárska  -  rodičia  vyžadujú  slepú poslušnosť,  vo výchove uplatňujú  dril. Viac  sa používajú tresty ako pozitívna výchova. častejšie je tento typ výchovy založený na autorite strachu z otca.
6. rozmaznávajúca - chce dieťaťu vyhovieť za každú cenu. Rodičia často vystupujú na ochranu dieťaťa, spolu s ním trpia alebo sa mu podriaďujú za každú cenu. Jedine pravde dieťaťa je správna. Deti tak skôr vychovávajú rodičov ako oni ich.

Funkcie rodiny:

1. biologická - patrí k najdôležitejším.  Prejavuje  sa v reprodukčnej funkcii  - zabezpečuje  pokračovania rodu, produktívnych  síl pre spoločnosť a vo vzájomných erotických vzťahoch medzi manželmi, ktoré úzko súvisia s emocionálnymi
2. ekonomická- jej obsah sa zmenami v spoločnosti mení. Spočíva v zabezpečovaní  každodenného  chodu  domácnosti,  v uspokojovaní základných   biologických  potrieb   (bývanie,   stravovanie,   spánok, obliekanie...)

1. výchovná- je rozhodujúcou, nezastupiteľnou a nenahraditeľnou. Úroveň výchovnej práce v rodine, modely správanie, uplatňovanie rolí otca, matky ovplyvnia kvalitu osobnosti.
2. psycho-hygienická a emocionálna - dáva pocit stability, bezpečnosti, citovej rovnováhy. Prejavujú sa v úrovni citov, pochopenia, uznania. Pri plnení tejto funkcie  sú dôležité citové väzby, vzťahy medzi rodičmi a deťmi, ale aj súrodencami.
3. ochranná  -   spočíva   v ochrane   zdravia  detí,   pred  negatívnymi sociálno-patologickými javmi. Základné  normy   pre  plnenie  tejto funkcie sú stanovené zákonom o rodine.
4. socializačná -   prostredníctvom   rodiny   sa  dieťa   pripravuje   na začlenenie do spoločnosti ako jej právoplatný člen.
5. rekreačná  - spoločnosť od rodiny očakáva, že vytvorí prostredie, v ktorom dieťa uplatni svoje záujmy, bude ich ďalej rozvíjať na prospech individuálneho rozvoja.

Spolupráca rodiny so školou

Rodina a škola sú dva najvýznamnejšie výchovné činitele. Spolupráca sa realizuje najmä prostredníctvom triednych učiteľov, ktorý ma:

9. stimulovať rodičov, aby rozvíjali individualitu dieťaťa v najširšom zmysle slova
10. podnecovať ich k intenzívnejšiemu pôsobeniu na deti v emocionálnej  oblasti

- inšpirovať ich k uvedomelému podnecovaniu a rozvíjaniu ušľachtilých záujmov a mimoškolských aktivít dieťaťa

- viesť ich k súladu životného štýlu svojej rodiny so životným štýlom demokratickej spoločnosti

- aktivizovať ich tak, aby našli partnerský vzťah ku škole  a využili svoje schopnosti a záujmy v priamej výchovnej spolupráci

- usilovať sa o zvýšenie úrovne pedagogických vedomosti a spôsobilosti rodičov

- viesť ich k vytvoreniu optimálnej, pokojnej rodinnej atmosféry

- informovať ich  o hlavných  úlohách školy,   triedy,   individuálnych výkonoch a správaní deti

spolupracovať s nimi pri tvorbe denného režimu

1. pri spolupráci školy a rodiny, škola musí mat v tejto spolupráci vedúca postavenie, lebo je najkvalifikovanejšou inštitúciou, môže správne usmerňovať výchovu ZZ

pre U majú mimoriadny vyznám napr. údaje : o žiakových materiálnych a životných podmienkach, telesnom zdraví a chorobách, o žiak. sklonoch a záujmoch, ..= dôležité napr. pri odstraňovaní nesmelosti, nedostatku sebavedomia, pri prejavoch neurózy,..

Triedne schôdze rodičov – základná forma spolupráce. Konajú  sa podľa potreby,  najčastejšie 4.razy do roka. Pripravujú ich triedni učitelia,  ktorí informujú rodičov o výsledkoch výchovnej a vzdelávacej práce v triede, o mimotriednych aktivitách, vážnejších výchovných problémoch, možnostiach ďalšieho štúdia a pod.

Návštevy triednych učiteľov v rodine a rodičov v škole - táto forma už nie je veľmi zaužívaná. Návštevy v rodine však umožnia poznať prostredie,  v ktorom deti žijú, aké majú podmienky na učenie, záujmy. Nemajú kontrolný charakter, využívajú sa vtedy, ak sa rodičia  nezúčastňujú na rodičovských združeniach. Rodiča sa tiež môžu zúčastňovať návštevy školy aj mimo pravidelných stretnutí. Tieto návštevy zvyšujú informovanosť, odhaľujú príčiny a pomáhajú spresňovať prognózu ďalšieho vývinu dieťaťa.

Písomný styk učiteľov s rodičmi - má informatívny charakter, slúži na to, aby učitelia poslali potrebné informácie, fakty o deťoch, príp. ich pozvali do školy.

Otvorený deň pre rodičov - využíva sa na stretnutia s triednym učiteľov ale inými učiteľmi. Rodičia tiež môžu navštíviť na 5 - 10 minút triedu medu alebo sa zúčastniť na vyučovaní.

Komunikačný kruh - raz týždenne sa žiaci s učiteľmi, príp. aj rodičmi môžu stretnúť a prediskutovať konkrétny problém.

Zrkadlo minulého týždňa - neposlednej hodine každého týždňa žiaci vyplnia tlačivo „Správy z našej triedy“, v ktorom informujú rodičov, čo počas týždňa robili, čo sa naučili, čo  sa im páčilo.

9. Pedagogika voľného času- výchova mimo vyučovania.

Pedagogika voľného času sa zaoberá tým, čo deti a mládež robia, ak nie sú v škole. Tento mimoškolský čas je možné vyplniť odlišnými spôsobmi – od prípravy na školu, kultúrne alebo športové aktivity až po kriminálnu činnosť- má pedagogika voľného času vysokú spoločenskú dôležitosť a nároky na jej vedecké základy vzrastajú.

Pedagogika voľného času je rozvíjaná  u nás i vo svete- anglické ekvivalenty- „ out- of- school education“, „ extra- cirricular activites“ alebo leisure and education“. Tieto medzinárodné termíny majú dva významy – mimoškolské vzdelávanie a pedagogika voľného času.

Predmetom pedagogiky voľného času je voľný čas trávený určitou skupinou populácie. Avšak predmet disciplíny je širší a možno ho charakterizovať takto ( vo vzťahu k deťom a mládeži): Pedagogika VČ sa zaoberá:

1. obsahom, formami a prostriedkami edukačných aktivít pre kultiváciu individuálne a spoločensky prospešného trávenia voľného času u detí a mládeže.
2. činnosťou školských a iných zariadení, ktoré zabezpečujú edukáciu vo voľnom čase
3. teóriou a výskumom toho, ako súčasná mládež trávi voľný čas v podmienkach dnešného stavu spoločnosti.

Voľný čas je opak nutnej práce a povinností, doba, kedy si môžeme svoje aktivity slobodne vybrať, robíme ich dobrovoľne a radi. Voľný čas zahrňuje odpočinok, rekreáciu, zábavu, záujmové činnosti, dobrovoľné vzdelávanie... Miera voľného času detí závisí od množstva faktorov ( či  býva v mieste školy, ako dlho mu trvá cesta, či býva v detskom domove, špecifiká: dedina -  mesto).

Pedagogika VČ tieto rôzne činnosti popisuje, ale predovšetkým sa snaží trávenie voľného času ovplyvňovať, a to tak, že vedie žiakov k chápaniu toho, ako možno voľný čas tráviť, tak aby bol pre jedinca prospešný, aby usmerňoval a kultivoval jeho individuálne záujmy a prinášal mu pocit uspokojenia a sebarealizácie.

        Pedagogika VČ má veľkú preventívnu funkciu, pretože sa vo veľkom merítku vyskytuje u detí a mládeže nežiadúce správanie. Veľkú dôležitosť má výchova snažiaca sa mladým ľuďom ukázať vhodné formy a náplň trávenia voľného času. Preventívna funkcia pedagogiky VČ sa týka koncepcie animácie ( animátor): je to výchovná koncepcia pôvodne rozvíjaná už v 70. rokoch nemeckým pedagógom H. Opaschowský, zameriavajúci sa na nedirektívne metódy povzbudzovania mladých ľudí k sebarealizácii prostredníctvom záujmových aktivít a k rezistencii voči negatívnym sociálnym vplyvom.

Výchova mimo vyučovania predstavuje špecifický komplex výchovno-vzdelávacích činností so žiakmi v čase mimo vyučovania, ktorá si kladie za cieľ prehlbovať a systematicky rozvíjať jednotlivé stránky žiakovej osobnosti, na ktoré sa škola zamerala v procese školského vyučovania.

Výchovu mimo vyučovania treba chápať ako súhrnný komplex, ale predovšetkým ako systém podporujúci rozvoj tých stránok osobnosti detí, ktoré majú rozhodujúci význam pre výchovu k samostatnosti, vlastnej sebarealizácie, osvojenie správnych návykov z hľadiska účelného využívania voľného času, a to nielen počas školskej dochádzky, ale aj v priebehu ďalšieho života.

Cieľom výchovy mimo vyučovania  je výchova k účelnému, zmysluplnému využívaniu voľného času a výchova k voľnému času.

Výchovu mimo vyučovania možno chápať ako neoddeliteľnú súčasť pedagogického ovplyvňovania voľného času, ktorý žiaci trávia v čase mimo vydávania, mimo rodiny, vo verejnom prostredí pod vedením pracovníkov školských zariadení. Prebieha mimo i v prostredí školy, mimo i v rodine.

Úlohou výchovy mimo vyučovania je napomôcť vychovávateľovi a školskému pracovníkovi zorganizovať priestor. Výchova mimo vyučovania racionálne využíva voľný čas, formuje záujmy, uspokojuje a kultivuje - významné ľudské potreby, rozvíja špecifické schopnosti,
prehlbuje a rozvíja vedomosti a zručnosti žiakov získané v škole prostredníctvom praktických činností, upevňuje morálne vlastnosti, stará sa o duševnú hygienu, umožňuje žiakom primerané rekreačné a oddychové činnosti po vyučovaní, prispieva k formovaniu kladných medziľudských vzťahov v čase mimo vyučovania a učí vzdelávať sa po celý život.

Funkcie výchovy mimo vyučovania;

1.    výchovná - každá činnosť, ktorú vykonávame, nás formuje. Aby voľný čas bol vyplnený tak, aby sledoval pedagogické ciele

2.  zdravotná - upevňuje zdravie, telesný a duševný rozvoj dieťaťa, človeka – aby bol čo najzdravší. Škola nedostatočne spĺňa túto funkciu.

3. sociálna- stretnutie, kontakty, komunikácia. Inštitúcie mimoškolskej výchovy programovo odbremeňujú rodinu, slúžia ako kontaktné miesto pre deti z rôznych vrstiev a tak vyrovnávajú ekonomické a sociokultúrne rozdiely

4. preventívna a rozvojová – prevencia pred kriminalitou, asociálnosťou mládeže, viesť mládež k pozitívnej hodnotovej orientácií.

Požiadavky kladené na výchovu mimo vyučovania:

1. požiadavka pedagogického ovplyvňovania voľného času

1. požiadavka jednoty a špecifického   vyučovania   a  výchovy  mimo vyučovania

2. požiadavka dobrovoľnosti
3. požiadavka aktivity
4. požiadavka sebarealizácie
5. požiadavka pestrosti, zaujímavosti, príťažlivosti
6. požiadavka citlivosti        

• požiadavka orientácie na sociálny kontakt        ;

Obsah výchovy mimo vyučovania: má prevažne výchovný charakter,  tvorí ho;

•        výchovno-vzdelávacia činnosť

•  odpočinkové,  rekreačné,   záujmové,  spoločensky prospešné, sebaobslužné činnosti, príprava na vyučovanie, na prácu.

Význam výchovy mimo vyučovania:

1. kvalifikované, systematické výchovné pôsobenie na všetkých žiakov v priaznivom prostredí
2. príťažlivá, organizovaná výchovná činnosť priaznivo ovplyvňuje zladenie záujmov   mládeže   s požiadavkami   na   široké   všeobecné vzdelanie.
3. úspešná činnosť mimo vyučovania má vplyv na prospech deti.
4. činnosť mimo vyučovania má vplyv na utváranie interpersonálnych vzťahov medzi žiakmi a pedagógmi.
5. vo výchove mimo vyučovania sa zvlášť uplatňuje jednotlivec ako aktívny výchovný činiteľ,
6. deti sa učia organizovať si prácu a zábavu na základe vlastných predstáv.
7. výchova  mimo   vyučovania   umožňuje  vo  väčšej   miere  starať  sa o talentované deti na jednej   strane, ako aj o deti prospechovo slabšie na strane druhej.

Závažné nedostatky v oblasti výchovy mimo vyučovania sú v nejednotnom výklade a používaní starších termínov, prevzatých hneď po roku 1945 zo sovietskej pedagogiky (mimotriedna výchova a mimoškolská výchova). V období 50. a 60. rokov sa ako pojmová dvojica obsahovo rozlišovali (význam pojmov sa však vzájomne zamieňal).

MIMOTRIEDNA VÝCHOVA sa chápe ako výchovné pôsobenie na žiakov v čase mimo     povinného vyučovania, a to vo výchovných zariadeniach alebo aktivitách, ktoré sú pod priamou správou školy (školské družiny, školské kluby, školské krúžky záujmovej činnosti...).

MIMOŠKOLSKÁ VÝCHOVA sa chápe ako výchovné pôsobenie na deti a mládež taktiež v čase mimo povinného školského vyučovania, avšak v zariadeniach alebo aktivitách, ktoré nepodliehajú vedeniu školy (domy detí a mládeže, mládežnícke kluby ...).

Termín výchova mimo vyučovania strešný pojem, ktorý sa hodí na označenie tak mimotriednej ako i mimoškolskej výchovy

        K realizácii záujmových činností detí a mládeže mimo vyučovania slúži rozvetvený systém školských zariadení pre výchovu mimo vyučovania a záujmové vzdelávanie vo voľnom čase. Možno sem zaradiť tieto inštitúcie:

1. školské družiny a školské kluby pre žiakov ZŠ
2. základné umelecké školy, ktoré poskytujú vzdelávanie v hudobných, výtvarných, tanečných a literárno dramatických odboroch
3. jazykové školy, štátne aj súkromné, určené pre mládež a dospelých
4. športové,  kultúrne,   odborné,  vedecké,  umelecké,  technické  a iné inštitúcie   a organizácie:   kultúrne   strediská,   múzeá,   planetáriá a hvezdárne, divadlá, kiná, koncertné sály, jazyková škola, plavecké bazény a zimné štadióny, športové kluby a zväzy
5. centrá voľného času - sú koncipované ako otvorené zariadenie pre deti,  mládež a rodičov s deťmi,  starajú  sa  o rozvoj  a kultiváciu sociálnych vzťahov
6. školské  strediská  záujmovej  činnosti   -  nový   typ  výchovného zariadenia, zriaďuje sa výhradne pre záujmovú činnosť žiakov ZŠ a SŠ v obciach, ktoré sú mimo dosahu pôsobenia CVČ a rieši otázku výchovného podchytenia  detí  a mládeže    v menších    obciach a mestách. Pracujú tu vychovávatelia.
7. domovy mládeže - zabezpečujú žiakom stredných škôl výchovu, ubytovanie   a   stravovanie.   Obsah   výchovnej   práce   v domove nadväzuje na obsah výchovno-vzdelávacej práce strednej školy.
8. detské domovy - detské domovy sa členia na domovy internátneho typu a domovy rodinného typu; v domovoch internátneho typu sa zabezpečuje  ústavná   výchova   mládeže   3 predpokladaným krátkodobým pobytom, v detských domovoch  rodinného typu ústavná výchova mládeže s predpokladaným dlhodobým pobytom

Podľa časovej dĺžky pobytu a šírky poskytovanej starostlivosti ich členíme na zariadenia:

1. neinternátneho typu - školské družiny, kluby, školy s celodennou výchovou
2. internátneho typu - detské domovy, domovy mládeže, školy s celodennou výchovou, výchovné ústavy; tieto by sme mohli ešte rozčleniť podľa toho, či sústreďujú deti alebo mládež s možnosťou pravidelného návratu domov (domovy mládeže) alebo také, ktoré túto možnosť nemajú (detské domovy, výchovné ústavy).

Najväčší problém pre pedagógov a rodičov predstavuje fakt, že nedokážu vzájomne koordinovať mimovyučovacie záujmy svojich detí. Súčasná prax ukazuje, že začína prevažovať jednostrannejšia orientácia na niektoré aktivity, a aj keď v pozitívnom zmysle, výsledok môže byť negatívny (napr. množstvo hodín vyhradených na hranie na PC).

Dôležitú úlohu tu zohráva mimotriedna a mimoškolská výchova. Pod tento druh výchovy spadajú školské kluby, detské a mládežnícke združenia, domovy mládeže, centrá voľného, ZUŠ, masové prostriedky, osvetové a kultúrne zariadenia, školské strediská záujmovej činnosti, škola mimo vyučovania, športové a telovýchovné zariadenia = svetská výchova vo voľnom čase.

Ďalej môžeme hovoriť o náboženskej výchove vo voľnom čase, tu spadajú cirkvi
a náboženské združenia, kláštory a účelové cirkevné zariadenia.

Pod  výchovu v súkromných zariadeniach zaraďujeme: kluby mládeže, športové a telovýchovné organizácie a zariadenia, kultúrne a osvetové zariadenia.

Rodina plní dôležitú úlohu z hľadiska pomoci pri organizovaní voľného času detí.

Mnohí z rodičov často neraz prihlasujú svoje dieťa do viacerých krúžkov, a tak možno aj v dobrej  snahe preťažujú dieťa. Rozhodne by rodičia mali vedieť, s kým sa dieťa stýka, kam chodí  po vyučovaní, či nenavštevuje nebezpečné miesta. Rodina ako základný výchovný činiteľ právne zodpovedá za celkový harmonicky vývin dieťaťa.

Popri organizovaných voľno-časových  aktivitách detí a mládeže existuje súbežne významná  sféra neorganizovaných tzv. spontánnych činností, ktoré  vychádzajú z vlastnej iniciatívy či popudu dieťaťa.

10.Osobnosť učiteľa, vychovávateľa.

Osobnosť učiteľa

Je najdôležitejším determinujúcim činiteľom pre úspech VV činnosti školy, pretože jeho prostredníctvom sa realizujú takmer všetky VV úlohy.

Osobnosť je systém regulujúci vzťahy človek – svet. Učiteľ musí byť osobnosťou, ktorá reguluje vzťahy, to znamená, aj seba samého, pretože musí odolávať vnútorným tlakom (impulzom, pudom, potrebám), ako aj odolávať tlakom zvonka ( z prostredia, v ktorom žije, s ľuďmi, s ktorými žije) Úspešná učiteľská VV činnosť predpokladá:

Pedagogický talent ako potenciálnu štruktúru činnosti

Pedagogické majstrovstvo ako štruktúru reálnych schopností

Pedagogický takt ako štruktúru osobnosti

Základné črty osobnosti:

1. ideovosť- má ba prejaviť v činorodosti a organizátorskej práci. Naučiť žiakov dobře ovládať předmět, oboznámiť ich s viacerými názormi a viesť ich k systematickej práci.
2. Zásadovosť- úprimný a otvorený postoj ku všetkým otázkam školskej práce

Učiteľ je dynamická osobnosť – vystupuje sama za seba, kreuje postupne svoju prácu a disponuje:

1. Percepčnými schopnosťami
2. Vysokou inteligenciou
3. Emočnou zrelosťou
4. Komunikatívnosťou
5. Uceleným hodnotovým systémom
6. Moderným životným štýlom

Učiteľ je osobnosťou v 3 podstatných oblastiach:

1. vzdelania a všestranné poznanie
2. sebavzdelávanie, sebazdokonalovanie
3. vo vytváraní vzájomných harmonických vzťahoch

Požiadavky na osobné vlastnosti učiteľa:

1. charakterovo- vôľové vlastnosti

1. ušlachtilý charakter
2. vôľové vlastnosti- spravodlivosť, rozhodnosť, vytrvalosť
3. pracovné vlastnosti- svedomitosť
4. vzťah a láska k učiteľskej práci

2. citovo- temperamentálne vlastnosti

1. citlivosť
2. schopnosť nadchnúť ba
3. rozvoj všších citov
4. ovládanie ba
5. trpezlivosť
6. zmysel pre humor
7. optimizmus

Typológia učiteľov, ktorá umožňuje poyanť jeho osobnosť prostrdeníctvom jeho vlastností. Typológia definuje typ:

1. vodcovský- vedie, organizuje, dáva príkazy
2. pomáhajúci- ukazuje záujem, inšpiruje, správa ba priateľsky
3. chápajúci- počúva, empatický
4. dáva slobodu- dáva príležitosť na zodpovednú prácu, zlepšuje vzťahy medzi Ž
5. neistý- čaká ako sa veci vyvinú, nemá isté odpovede, je prekvapený
6. nespokojný- čaká, aby bolo v triede ticho, vyjadruje nesúhlas, stále ba pýta
7. napomínajúci- kritizuje, zakazuje, trestá
8. prísny- úzkostlivý, drží v triede ticho, vyžaduje presnosť

Učiteľ by nemal byť- moralista, jednostranne zameraný, tradicionalista, veliteľ, pretekár, lajdák, suverén,

Osobnosť vychovávateľa-

V porovnaní s učiteľom pracuje vychovávateľ v špecifických podmienkach výchovy mimo vyučovania. Ako nemožno v profesijnej činnosti učiteľa násilne odlúčiť vyučovaciu stránku od výchovnej, obdobná zákonitosť musí platiť aj pre vychovávateľa

                V porovnaní s učiteľom musí vychovávateľa pracovať s deťmi, ktoré už môžu byť unavené z predchádzajúceho vyučovania, nedisponuje pevnou, normovanou 45-minútovou časovou
jednotkou so stabilným časovým rozvrhom, ani pevnými a záväznými učebnými osnovami
(ale skôr menej záväznými programami výchovno-vzdelávacej činnosti). Chýbajú mu kvalitné
učebnice, metodiky, často aj učebné pomôcky a didaktické techniky, adekvátne priestory s
materiálovým vybavením, pričom namiesto súboru účinných donucovacích prostriedkov na udržanie disciplíny a rešpektu zostáva vychovávateľovi vľúdnosť, milý úsmev a pekné slovo.

        Jeho práca je však relatívne voľnejšia, odbremenená od zošnurovania učebnými osnovami školského vyučovania, čo dáva pomerne široký priestor improvizačnej, predovšetkým tvorivej činnosti.

Vlastnosti učiteľa a vychovávateľa sa v mnohom prekrývajú, no existujú aj určité špecifiká u vychovávateľa:

Vychovávateľom sa môže stať len osobnosť s náležitými vedomosťami, s kladnými osobnostnými, morálnymi vlastnosťami, s dôstojným osobným životom a správaní. Má to byť človek s pozitívnym vzťahom k deťom, mládeži a vychovávateľskej práci. Na jeho osobnosť sa kladú nasledovné požiadavky:

1. v oblasti všeobecnej prípravy  - je  výsledkom  adekvátneho druhu a typu školského vzdelávania, permanentne doplňovaná sebavzdelávaním s sebavýchovou
2. v oblasti   špeciálnej   prípravy   -   zahrňuje   potrebné    poznatky z pedagogiky,    psychológie, teória  výchovy mimo vyučovania, primeranú telesnú zdatnosť, kultúrny rozhľad a pod.
3. v oblastí konkrétnej prípravy -  ide o schopnosť vytyčovať primár; výchovné ciele, realizovať ich, priebežne diagnostikovať výchovne činnosti a na základe toho korigovať ďalšie výchovné pôsobenia.

Vychovávateľ má byť predovšetkým výchovnou autoritou, ktorá je  založená na daných vedomostiach,        zručnostiach, návykoch, spôsobilostiach a na záujme o mladého človeka (nemá byť založená    na    nátlaku   a na    citovom   vzťahu).  

Existujú 3 typy osobnosti vychovávateľa z hľadiska riadenia výchovného procesu:

1. autoritatívny - nekompromisne sústreďuje celú právomoc u seba, o všetkom rozhoduje sám, bez predchádzajúcej porady, bez ohľadu na záujmy mladých ľudí. Aj najmenšiu iniciatívu potláča.

2. liberálny  -  nezasahujúci,  jeho  práca   sa   vyznačuje   nezáujmom o svojich zverencov, neusmerňuje ich činnosť. Teda skôr neriadi, ako riadi výchovný proces.

3. demokratický - vyznačuje sa schopnosťou vhodne motivovať i usmerňovať činnosť mladých ľudí, demokraticky ju riadi, diskutuje s mladými ľuďmi, zapája ich do rozhodovania, rešpektuje ich názory a za aktívnej spolupráce s deťmi, mládežou i ostatnými spolupracovníkmi riadi výchovný proces.

Na osobnosť vychovávateľa vplýva i vek, pohlavie, temperament. Je dobre, ak s deťmi pracujú rôzne - typy vychovávateľov s rôznymi predpokladmi pre rôzne druhy činnosti Vychovávateľ má mať primeraný vek. Mladý má výhodu v schopnosti lepšie pochopiť mladých, ale má nevýhodu v pedagogických skúsenostiach. Vekovo starší majú bohaté pedagogické skúsenosti, ale menej trpezlivosti, Najlepšie si počínajú vychovávatelia povahovo vyrovnaní, stabilní. Osobitný význam v práci vychovávateľa má formovanie disciplíny.