Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Univerzita Komenského / Pedagogická fakulta / zaklady pedagogiky

otaky na stanice vypracovane (zaklady_pedagogiky.doc)

1. Pedagogika ako vedný odbor v sústave pedagogických vied

Pedagogika je veda o výchove človeka. Skúma jej podstatu a zákonitosti, objasňuje ciele, metódy a ďalšie prostriedky výchovy a na základe zovšeobecnených empirických skúseností stanovuje pedagogické zásady pre organizáciu a riadenie výchovnej činnosti..

Je to veda, ktorá skúma zákonitosti výchovy ( výchovného procesu ) a rozpracúva teórie výchovy (výchovy a vzdelávania ) človeka vo všetkých etapách ľudského života.

(Pedagogika – z gr. pojmu paidagogos -  vedenie, výchova detí , Pais = dieťa, agóge = vedenie)

Predmetom pedagogiky je analyzovať celý rad špecifických výchovných a vzdelávacích javov z hľadiska výchovu podmieňujúcich vonkajších a vnútorných činiteľov s osobitným zreteľom na realizáciu cieľov výchovy stanovených spoločnosťou. Výchova a výchovný proces je mnohostranný a široko podmienený, jeho účinnosť a výsledok závisí  od pôsobenia viacerých činiteľov.

Základné znaky pedagogiky ako vedného odboru:

1. má svoj predmet výskumu
2. má svoje metódy

- má svoj vedecký jazyk, svoju terminológiu

Vo vývoji vedného odboru pedagogika sú 3 vývojové etapy:

Empirická etapa – prevažujú skúsenosti z VV praxe, je vybudovaná na individuálnych skúsenostiach, ktorým ale chýba zovšeobecnenie

Deskriptívna etapa – formujú sa zásady, pravidlá, pokyny pre VV prax, vytvára sa systém

Kauzálna etapa – pedagogická teória dosahuje vedeckú systematizáciu svojich kategórií

Vznik pedagogiky ako vedy Aj keď je pojem pedagogika pomerne starý, neoznačovala sa ním hneď’ výchovná a vzdelávacia činnosť’. Bolo to najmä z dôvodu, že pedagogika ako samostatná veda o výchove neexistovala. Otázky výchovy a vzdelávania sa skúmali v rámci filozofie.

Neskôr vplyvom rozvoja kresťanstva sa vytvára nová náboženská výchova, ktorá sa opiera o filozofické názory antiky a učenie Tomáša Akvinského. Dominantou bolo riešenie vzťahu rozumu a viery. Tomu zodpovedalo aj vytvorenie nového obsahu vyučovania - sedem slobodných umení. Súčasne s náboženskou výchovou sa utvára aj tzv. rytierska výchova.

Prelom v názoroch na výchovu prinieslo obdobie humanizmu a renesancie, ako aj nová prírodovedná filozofia, založená na vnímaní. Predstaviteľmi tejto filozofie sú Descartes, Locke, Bacon. V pedagogike to boli Rabelais, Moore, Campanella, Komenský.

K osamostatneniu pedagogiky ako samostatnej vedy došlo až v novoveku, keď’ v období priemyselných revolúcií dochádzalo k diferenciácii vied. Predstaviteľmi boli Rousseau, Pestalozzi, Herbart, Owen. Od 19. storočia, najmä zásluhou J.H. Herbarta sa pedagogika vymedzuje ako veda opierajúca sa o empíriu a spolupracujúca s inými vedami.

Sústava a členenie pedagogických vied

Systém pedagogických disciplín rešpektuje horizontálne a vertikálne členenie.

Horizontálne členenie pedagogiky -  prihliada  sa špecifickému obsahu pedagogickej disciplíny.:

1. všeobecné základy pedagogiky
2. metodológia pedagogiky
3. teória výchovy
4. teória vyučovania a vzdelávania
5. teória vyučovania jednotlivých učebných predmetov
6. teória organizácie a riadenia školy
7. pedagogika voľného času
8. špeciálna pedagogika
9. dejiny pedagogiky

10.porovnávacia pedagogika

11. andragogika

12. technológia vzdelávania

Vertikálne členenie pedagogiky – vychádza sa  z vekového obdobia objektu výchovy:

1. pedagogika predškolského veku
2. pedagogika školského veku
3. andragogika a gerontopedagogika

Delenie podľa  špecifickosti jednotlivých pedagogických disciplín – bežné, praktické hľadisko:

pedagogika        - všeobecná

- predškolského veku: - detské jasle        

                                - materská škola

- školského veku: - mladšieho

                                - stredného

                                  - staršieho

- teória vyučovania (didaktika)

- metodika

- dejiny pedagogiky

- špeciálna pedagogika

Delenie podľa tzv. školského hľadiska:

PEDAGOGIKA        - predškolská: - detských jasieľ

                                        -materských škôl

                        - školská: - elementárnych tried

                                    - stredoškolská

                                    - vysokoškolská

                                    - špeciálna

                        - mimo vyučovacia:        - rodinnej výchovy

                                                - detských a mládežníckych organizácií

                                                - výchovných zariadení

                                                - pedagogika dospelých

                        - mimoškolská: - pedagogika sociálnych zariadení

                                          - pedagogika vojenská a ďalšie

Základné, hraničné a aplikované vedné disciplíny pedagogiky sú obsiahnuté v tzv. integrujúcom hľadisku:

Pedagogické  vedy  sa  podľa  tohto  hľadiska  delia nasledovne:

1. ZÁKLADNÉ

a) všeobecná   pedagogika:  zaoberá  sa  všeobecnými základmi pedagogiky, skúma spoločenskú funkciu výchovy, otázky cieľov výchovy,    objasňuje    základné    pedagogické    pojmy,    stanovuje biologické    a psychologické    podmienky    výchovy,  zaoberá sa školskými  sústavami, výchovno-vzdelávacími inštitúciami,
všeobecnými  metodologickými problémami pedagogiky, snaží sa o systematizáciu  a interpretáciu základných  pedagogických javov  a zákonitostí        

b) didaktika = teória vzdelávania a vyučovania: objasňuje podstatu výchovno-vzdelávacej činnosti, zaoberá sa otázkami obsahu, foriem,  didaktických prostriedkov,  učebných pomôcok a ich  efektívnym využívaním vo výchovno-vzdelávacom procese, skúma organizáciu vyučovacieho   procesu,   vyučovacie   koncepcie   a vzťahy   medzi vyučujúcimi a vyučovanými

c) teória výchovy: skúma a objasňuje výchovné javy v užšom slova zmysle, zameriava sa na úlohy, obsah, metódy, formy a prostriedky zložiek   výchovy,   zaoberá   sa   otázkami   organizácie   detského kolektívu,   mimotriednou   a mimoškolskou   prácou   a spoluprácou s rodinou

d) dejiny pedagogiky: náuka o vývoji pedagogických ideí, školských sústav a ostatných vzdelávacích a výchovných útvarov, analyzuje zákonitosti výchovy z hľadiska podmienenosti výchovy ekonomickými a politickými podmienkami určitého spoločnosti, zaoberajú sa dielom a životom významných pedagogických mysliteľov, vysvetľujú vývoj svetového pedagogického myslenia a národných pedagogických tradícii.

e) metodológia – zaoberá sa klasifikáciou a používaním metód v pedagogickom výskume, štúdiom teoretických princípov na popis, analýzu a objasnenie pedagogických javov a zákonitostí

f) porovnávacia pedagogika: zaoberá sa porovnávaním pedagogických ideí,     výchovno-vzdelávacích systémov  a školských sústav v jednotlivých štátoch

        g) andragogika – výchova a vzdelávanie dospelých v kontexte celoživotného učenia sa

h)technológia vzdelávania – zameraná na projektovanie a objektivizovanie technologických postupov, ktoré umožnia optimálne riadiť a organizovať učenie v pedagogických situáciách

2. HRANIČNÉ

a) sociálna   pedagogika: stojí na hranici pedagogiky a sociológie.

b) kybernetická pedagogika: jej  predmetom je  aplikácia zákonov kybernetiky na výchovné javy.

c) Ekonómia výchovy a vzdelávania

d) Školská štatistika

e) Teória organizácie a riadenia školy

f) Školský manažment

g) školské zdravotníctvo a školská hygiena

                a iné ...

3. APLIKOVANÉ

školské:

1. predškolská pedagogika: zaoberá sa problematikou výchovy deti predškolského veku,

                b)   pedagogika ZŠ

c)   stredoškolská pedagogika

1. vysokoškolská   pedagogika
2. špeciálna pedagogika – Teória formovania jedinca s určitým špecifickým zameraním, zaoberá sa výchovou a vzdelávaním narušených, postihnutých jedincov
3. predmetové didaktiky – teórie vzdelávania a výchovy v jednotlivých odboroch

mimoškolské:

a)  pedagogika voľného času resp. pedagogika výchovných zariadení

1. pedagogika mládežníckych a detských organizácií: jej úlohou je skúmať    celý komplex výchovných problémov, ktoré sú charakteristické pre dobrovoľnú organizáciu detí a mládeže, skúmajú sa otázky cieľov, obsahu, metód a organizačných foriem, zaoberá sa i históriou detských a mládežníckych hnutí.
2. Mimoškolská pedagogika
3. Pedagogika masovokomunikačných prostriedkov
4. Športová pedagogika
5. Náboženská pedagogika
6. vojenská pedagogika: rozpracúva teoretické a metodologické otázky výchovy vojakov, skúma špecifické zvláštnosti výchovy vojakov.
7. pedagogika rodinnej výchovy: všíma si problematiku pôsobenia rodín    a vývin vychovávaných subjektov, a to v interakcii s výchovnými inštitúciami, najmä však so školou. Rodina pôsobí na rozvoj všetkých čŕt osobnosti žiaka - potreba skúmať rodinné prostredie.

a iné...

2. Vzťah pedagogiky k iným vedám

V sústave vied pedagogika patrí k humanitným, spoločenským vedám, resp. vedám o človeku. Komplexnosť výchovnej problematiky vedie k úzkemu spojeniu pedagogiky s inými vedami. Takáto úzka spolupráca je príznačná pre súčasné vedecké bádanie v mnohých oblastiach a je osobitne významná u takých odborov, kde sú skúmané javy zložito podmienené faktormi prírodnými i sociálnymi, ako je to práve vo vedách pedagogických.

Snahou pedagogiky je, aby sa výchova realizovala v súlade s prirodzenosťou človeka a umožňovala jeho vývoj. Opiera sa pritom o výsledky rôznych vied, sleduje vedeckotechnický pokrok, pokrok v kultúre.

Pedagogika a filozofia

Filozofia je veda o najvšeobecnejších zákonitostiach vývoja prírody, spoločnosti a myslenia. Ich úzku spojitosť dokazuje fakt, že sa pedagogika rozvíjala v rámci filozofie. Všetky významné filozofické výrazne ovplyvnili i pedagogické teórie. Výchova bola predmetom záujmu mnohých filozofov: Platón, Aristoteles, Demokritos, E. Roterdamský, J. Locke, Descartes, Rousseau, Diderot, Kant, Herbart, Spencer. Každá disciplína čerpá zo všeobecných zákonitosti filozofie a prináša jej konkrétny materiál ku zovšeobecňovaniu. Filozofia je významná nielen pre pedagogickú teóriu6, ale pedagogickú prax7. Pomáha lepšie sa orientovať v najvšeobecnejších otázkach spoločenského života a adekvátnejšie aplikovať výchovné ciele a zásady v každodennej praxi. Filozofia umožňuje pedagogike hlbšie preniknúť do podstaty výchovných javov, vidieť ich v spoločenskej podmienenosti a biologicko-psychologickej učenosti.

1. Filozofiu výchovy = hraničná disciplína medzi pedagogikou a filozofiou, zaoberá sa skúmaním a rozvíjaním najvšeobecnejších základov pedagogiky, zhromažďuje teoretický materiál k vymedzeniu cieľov výchovy, podieľa sa na vhodnom výbere obsahu učiva.        
2. Etika = veda o mravnosti, mravných hodnotách, je teóriou morálky. Etické smery v minulosti výrazne ovplyvnili základné chápanie cieľov výchovy a funkciu pedagogiky. Pedagogika vychádza z etiky pri stanovení cieľov a pri konkretizácii požiadaviek a noriem mravnej výchovy.
3. Logika = veda o možných spôsoboch, formách a stavbe myslenia, o správnom a presnom formulovaní myšlienok, ako aj o vyvodzovaní dôsledkov opierajúcich sa o logické analýzy. Pedagogike poskytuje pomoc pri riešení metodologických problémov, pri vymedzovaní obsahu vzdelania, pri stanovovaní didaktických princípov a zásad. Poznanie zásad logiky pomáha učiacemu sa rešpektovať a uplatňovať správne zásady myslenia, adekvátne vyjadrovať a formulovať vlastné myšlienky.
4. Estetika – veda o všeobecných vzťahoch človeka ku skutočnosti a o vnímaní umenia
5. História – vysvetľuje pedagogické javy v hlbších súvislostiach s ekonomickým, sociálnym, politickým a kultúrnym vývojom  spoločnosti
6. Filozofia spoločnosti – ako formy sociálno –ekonomickej spoločnosti ovplyvňujú teóriu výchovy a výchovnú prax

Pedagogika a psychológia

Psychológia: je najvýznamnejšia pomocná veda pedagogiky, lebo skúma a analyzuje duševné stránky rozvoja osobnosti, čím pomáha pedagogike poznávať objekty výchovy a umožňuje jej adekvátnejšie aplikovať zámerné vplyvy na žiaka. Všetky pedagogické teórie, smery a prúdy sa rozvíjali v úzkom kontakte s rozvojom psychologických teórií. Obe vedy majú spoločný skúmaný objekt = poznávanie a formovanie osobnosti človeka.

7. Všeobecná psychológia = skúma duševné javy človeka, prežívanie a správanie, zisťuje zákonitosti duševných procesov, poskytuje všeobecné a konkrétne poznatky na analyzovanie výchovno-vzdelávacích javov, najmä poznatky o podstate poznávacích procesov (pocity, vnemy, predstavy, myslenie, pamäť, pozornosť, city, vôľa).
8. Vývinová psychológia = analyzuje celkový (duševný, telesný, fyziologický). Život človeka z hľadiska genézy, vývoja a zrenia – od jeho počiatkov až po ukončenie. Formuluje typické znaky jednotlivých vekových období, čím umožňuje všestrannú modifikáciu organizácie výchovného  prostredia.  Na  základe  vývinových  znakov  vytyčuje obsah a metódy vzdelania a výchovy, celkovú organizáciu zámerného pôsobenia. Vytvára predpoklady na rešpektovanie zásady vekových osobitostí.
9. Psychológia   osobnosti   =   skúma   všeobecné,   duševné   vlastnosti (záujmy, sklony,   schopnosti,   nadanie,   temperament,   charakter). Poznanie žiaka je jednou zo základných podmienok úspešnej výchovy a vyučovania.
10. Pedagogická psychológia = skúma psychické základy výchovy, t.j. duševné javy a zákonitosti vznikajúce u jednotlivca alebo skupiny vo výchove
11. Sociálna psychológia = skúma zákonitosti správania a činnosti ľudí podmienené ich príslušnosťou k sociálnym skupinám. Konkrétnejšie zisťuje, ako sa jednotlivec v spoločenských podmienkach rozvíja a ako sa správa.

Pedagogika a sociológia

Sociológia veda o zákonoch vývoja a štruktúry spoločnosti, prispieva k analýze a poznávaniu sociálneho prostredia, v ktorom sa proces výchovy uskutočňuje. Pedagogika v súčasnosti preberá mnohé metódy sociológie (ankety, testy, sociometria). Sociológia poskytuje teórii výchovy a výchovnej praxi materiál potrebný pre rozbor a usmerňovanie výchovného pôsobenia. Pomáha identifikovať vplyv prostredia.

1. Sociálna pedagogika = skúma problémy rodinnej výchovy, študuje j procesy utvárania kolektívu, detí a mládeže a sociálne procesy, ktoré j v nich prebiehajú.
2. Sociológia výchovy – zaoberá sa sociálnymi aspektmi výchovy, funkciami výchovy v spoločnosti, v danej kultúre

Pedagogika a prírodné, spoločenské a technické vedy

1. etnografia: veda o dejinách, spôsobe života a kultúre ľudí určitého národa, národopis.
2. demografia: populačná veda založená na štatistike, poskytuje prehľad o rozvoji      vzdelávacích    trendov   a  rôznych    vekových    skupín v populácii.
3. technické vedy  a architektúra:  podieľajú   sa    na   vytváraní pedagogického prostredia
4. biologické vedy: skúmajú človeka ako súčasť živej prírody, poskytujú pedagogike   poznatky o celkovom telesnom stave,  premenlivosti jednotlivých telesných znakov vzhľadom k prostrediu. Umožňujú lepšie porozumieť výchovným zásahom a problémom.
5. lekárske vedy: teórie telesného a mentálneho defektu, chorôb a ich príčin
6. hygiena: zaoberá sa vplyvom prostredia na zdravie človeka

3. Výchova, dedičnosť, prostredie – faktory rozvoja jedinca

Náš život sa odohráva v konkrétnej spoločnosti, v ktorej je každý človek už od narodenia ovplyvňovaný vo svojom vývoji endogénnymi a exogénnymi faktormi: výchovou, dedičnosťou a prostredím.

3.1 Výchova

Je základným pojmom pedagogickej teórie aj pedagogickej činnosti, ktorá je zameraná na formovanie osobnosti.

Má individuálnu a sociálnu funkciu -  Je ovplyvnená vnútornými i vonkajšími podmienkami.

Výchovu považujeme za najpodstatnejšiu podmienku vývinu. Definujeme ju ako zámerné celoživotné pôsobenie podnetmi z prostredia k dosiahnutiu určitých, relatívne trvalých žiaducich zmien v správaní sa jedinca.  Je to cieľavedomé formovanie životnej činnosti, aktivity. Zámernosť pôsobenia je špecifikom výchovy, ktorý je určený cieľmi výchovy a výchovnými prostriedkami v procese výchovy.

Proces výchovy je komplex vnútorných a vonkajších činiteľov, ktoré v interakcii ovplyvňujú vývin osobnosti v zmysle vytýčených výchovno-vzdelávacích cieľov.

Proces výchovy je determinovaný 3 základnými stránkami výchovy:

1. normatívna stránka výchovného procesu – vymedzuje zákl. požiadavky, ciele, obsah , metódy výchovy...
2. exogénna stránka výchovného procesu – predstavuje celú organizáciu výchovného prostredia
3. endogénna stránka výchovného procesu – vyjadruje zmeny vnútorného vývinu jedinca v dôsledku zámerného pôsobenia

V procese výchovy sa stretávame s dvoma druhmi výchovného pôsobenia na človeka:

Zámerné (intencionálne)– vonkajšie výchovné pôsobenie, vnútorná sebavýchova, uvedomelé sebautváranie

Nezámerné (funkcionálne)– vonkajšie vplyvy životného prostredia, vnútorné neuvedomelé sebautváranie životnými skúsenosťami, vrodenými vlastnosťami

Výchova je zámerné pôsobenie na človeka, ktoré je zároveň cieľavedomé, plánovité a systematické.

1. Výchova je odrazom momentálneho rozvoja spoločnosti a preto hovoríme , že podstata výchovy je historická. Z toho vyplýva, že ciele výchovy nie sú pevne stanovené, ale menia sa pod vplyvom doby.
2. Výchova je procesom dvojstranným, subjekt a objekt výchovy vytvárajú spoločný systém, vzájomne sa ovplyvňujú:

Objekt výchovy – príjemca a nositeľ výchovných cieľov – žiak

Subjekt výchovy – nositeľ a tvorca výchovného pôsobenia – učiteľ

1. Výchova predstavuje dynamický systém – v podmienkach výchovy sa osobnosť neustále mení
2. Zvláštnosťou výchovy je perspektívnosť – pripravuje pre budúcnosť
3. Výchova ovplyvňuje proces socializácie, umožňuje začleňovanie jedinca do medziľudských vzťahov
4. Poslaním výchovy je rozvíjať všetky schopnosti a kladné vlastnosti, najmä spoločenskoprospešné vlastnosti a tlmiť vlastnosti spoločensky nežiaduce.
5. Najvyšším stupňom výchovy je sebavýchova, ktorá je úzko spätá s tvorivosťou a motiváciou.
6. Výchova má význam individuálny (sebavýchova, vlastné úsilie o svoj rozvoj), ale aj sociálny – pripravuje jedinca pre plnenie spoločenských úloh a pre jeho zapojenie do spoločnosti, čím ovplyvňuje celý charakter spoločnosti.

Výchova prebieha vždy v konkrétnych podmienkach, ktoré ovplyvňujú jej priebeh a výsledky – označujeme ich ako podmienky výchovy.

Výchovné podmienky delíme na:

1. Vnútorné podmienky

Vyplývajú zo špecifík ľudského organizmu, ako napr. dedičné faktory, zdravotný stav, biorytmus, temperament, záujmy a hodnotová orientácia...

2.  Vonkajšie podmienky

Je to vplyv zámerného prostredia, prostredníctvom výchovy.  Sú tvorené prírodným a sociálnym prostredím a patrí sem: makroprostredie (okolitá príroda, kultúra spoločnosti, spoločenská etika, medziľudské vzťahy...) a mikroprostredie (kultúra bývania, rodinné pomery doma, trieda, učebné zariadenie, čistota...)

3.2 Dedičnosť

Sú to tie charakteristiky, ktoré si ľudský jedinec so sebou prináša ako istú výbavu od svojho počatia. Z rodičov sa tak prenášajú faktory, ktoré riadia vznik istých znakov alebo vlastností u ich potomkov. Je to tiež určitá tendencia organizmu odovzdávať znaky a vlastnosti z rodičovského pokolenia na potomstvo.

M. Košč tvrdí, že genetické kódy stabilne a nemenne určujú prakticky iba obmedzený počet charakteristík, ale takmer všetky vlastnosti sú určované stále sa meniacou interakciou dedičnosti a prostredia.

(Vrodenosť – za vrodené sa považujú tie vlohy, predpoklady, ale aj rôzne poškodenia, ktoré boli zapríčinené vplyvmi pôsobiacimi na vyvíjajúce sa dieťa pred pôrodom, behom pôrodu a tesne po ňom.)

Dedičná informácia sa odovzdáva prostredníctvom génov z rodičov na potomstvo v okamihu oplodnenia. Vplyvy, ktoré pôsobia ďalej pri vývine organizmu sa pripisujú prostrediu a vlastnej aktivite jedinca. Ak vývin zaostáva, hovoríme o oneskorenom (retardovanom), naopak pri napredovaní o zrýchlenom (akcelerovanom) vývine.

Miera dedičnosti sa obyčajne veľmi ťažko určuje, pretože problémy dedičnosti nie sú vedecky doriešené, preto nie je možné presne vymedziť jej podiel na rozvoji človeka.

3.3 Prostredie

Je to súhrn všetkých vonkajších podnetov, ktoré pôsobia na jedinca počas celého jeho vývinu.

Prostredie je veľmi široký pojem, človek sa ocitá v rôznych prostrediach – sociálne, prírodné, kultúrne, ale aj zemepisné, biologické, architektonické či iné životné prostredie.

Náš život sa odohráva v určitej spoločnosti, v úzkom kontexte sociálneho a prírodného prostredia.

Sociálne prostredie – integrovaný sociálny systém tvorený ľuďmi, ich vzájomnými vzťahmi, spoločnými aktivitami a produktmi ( materiálnej či duchovnej povahy(, pričom kvalitatívne ovplyvňujú život a zdravie človeka.

Spoločenské prostredie – je tvorené súhrnom činností všetkých jednotlivcov a súvisiacich s ich aktivitami, schopnosťami a správaním

Výchovné, pracovné a socializačné  prostredie – prostredie, v ktorom prebieha výchova, ovplyvňuje sa správanie človeka, jeho postoje a podieľa sa na utváraní osobnosti

Prostredie zasahuje do vývinu aj časom jeho  pôsobenia  - hovoríme o tzv. senzitívnych obdobiach vývinu jedinca , t.j. obdobiach maximálnej či optimálnej citlivosti voči určitým podnetom z okolia.

Prostredie ovplyvňuje človeka nezámerne – funcionálne, na rozdiel od výchovy. Toto nezámerné pôsobenie na človeka je tiež príčinou často intenzívnejšieho formovania niektorých ľudí prostredím, namiesto výchovou.

Prírodné prostredie – zahŕňa všetky zložky okolia, ktoré vytvorila príroda, svet okolo nás, aj všetky materiálne hodnoty, ktoré vytvoril človek.

Kultúrne prostredie – tvorí nezastupiteľnú podmienku utvárania osobnosti. Kultúra je prejavom, tak i produktom sociálneho života ľudí. Má svoj nadindividuálny rozmer, pretože je produktom života mnohých generácií.

Kultúra je vytváraná:

- Materiálnou kultúrou

- Duchovnou kultúrou

- Pracovnou kultúrou

- Telesnou kultúrou

- Kultúrou bývania

- Politickou kultúrou a pod.

Privátne prostredie – prebieha v rodine, v ktorej si členovia rodiny utvárajú svoj spoločný život na základe vzájomných vzťahov a spoločných cieľov.

4. Základné pedagogické kategórie

4.1 Vzdelávanie

1.  Vzdelávanie je proces získavania  a rozvoja vedomostí, intelektových schopností a praktických zručností, rozvoja rozumovej stránky osobnosti, jeho myslenia a pamäti.

Výchova v širšom slova zmysle (zámerné, plánovité, cieľavedomé a riadené pôsobenie na človeka) je syntézou výchovy v užšom slova zmysle (pomáha vytvárať mravné, estetické a pracovné schopnosti, záujmy a návyky) a vzdelávania.

2.   Vzdelávanie je proces všestrannej humanizácie a kultivácie človeka

3.   Vzdelávanie je slobodný vzťah medzi ľuďmi, ktorého zmyslom je získanie náležitého vedenia.

4. Vzdelávanie je osobnostné, nekonečné a neuzavreté, prestúpené slobodou úsudku a voľnosťou presvedčenia.

Funkcia vzdelávania zo spoločenského hľadiska:

1. Socializačná – príprava jedinca na zaradenie do spoločnosti
2. Akulturačná – vypestovanie kultúrnosti myslenia a konania jedinca
3. Kvalifikačná – príprava a uplatnenie jedinca z hľadiska kvalifikácie, odbornosti
4. Diferenciačná a selektívna – vytvára podmienky pre zaraďovanie žiakov do vyšších stupňov  škôl a do života spoločnosti
5. Humanizačná – zameraná na emocionálnu inteligenciu, aktiváciu, motiváciu, personálnu a etickú stránku
6. Profesijná – príprava na povolanie

Funkcia vzdelávania z pedagogického hľadiska:

1. Inštrumentálna – vzdelávanie ako východisko vzdelávania
2. Informatívna – vzdelávanie poskytuje okrem konkrétnych vedomostí aj ďalšie info
3. Formatívna – rozvoj psychických poznávacích procesov
4. Výchovná – vzdelávaním sa človek aj vychováva

4.2 Vzdelanie

1. Vzdelanie je výsledok alebo konečný efekt vzdelávania - procesu získavania vedomostí,  intelektových schopností a praktických zručností, rozvoja rozumovej stránky osobnosti, jej myslenia a pamäti

2. Vzdelanie je výsledkom harmonického procesu výchovy

3. Vzdelanie je súbor poznatkov o prírode, spoločnosti, človeku, jeho myslení a tomu zodpovedajúce spôsobilosti, zručnosti a schopnosti

4. Vzdelanie neznamená len sumu vedomostí, ale určitú obratnosť, aktivitu, akceptovateľnosť nových hodnôt, duševný rast, ucelenosť myslenia, ovládania reči, rozvinutie emocionálnej i vôľovej stránky, adekvátne spoločenské vystupovanie, povznesenie človeka ku kultúre.

Atribúty vzdelania:

Podľa obsahu a organizácie rozlišujeme vzdelanie všeobecné a odborné.

ZŠ poskytuje všeobecné vzdelanie – poznanie súhrnu najvšeobecnejších predpokladov, intelektových schopností a iných charakteristík na život, vedu, umenie, šport, prácu človeka a pod.

Odborné vzdelanie – sústava vedomostí, schopností a iných osobnostných charakteristík, ktoré sa úzko viažu na vybrané obsahy určitého odboru profesionálnej práce, čím zabezpečuje rozvoj jedinca vo vybranom odbore a pripravuje na špecializovanú kvalifikovanú činnosť.

Vo vzdelaní sa zjednocuje viacero stránok:

3.  formálna – rozvoj schopností
4.  materiálna – fakty, vedomosti
5.  teoretická – teoretické poznatky
6.  praktická – praktické úkony a činnosti
7.  objektívna – poznatky a činnosti, ktoré treba vedieť
8.  subjektívna -  vlastné vedomosti a zručnosti, ktorými jedinec už disponuje

4.3 Vyučovanie

1. Vyučovanie je cieľavedomý, zámerný, organizovaný a plánovitý proces, väčšinou profesionalizovaný a inštitucionalizovaný, pri ktorom dochádza k sprostredkovaniu vedomostí, poznania, k rozvoju schopností a zručností.

2. Vyučovanie je základnou organizačnou formou cieľavedomej VV práce a riadenej prípravy detí a mládeže na zmysluplný život a činnosť v spoločnosti.

3. Vyučovanie je výchovné pôsobenie alebo aktivita vychovávateľa ( učiteľa), ktorá spočíva v navodzovaní, sprostredkovaní, podpore a ďalšom rozvíjaní učenia vychovávaných ( žiakov).

V pedagogickej praxi sa vyskytujú pojmy ako výučba, vyučovací proces, výchovno – vzdelávací proces.

Výučba je plánovitý proces vyučovania, t.j. organizovania technológie výučby v podmienkach školskej, mimoškolskej a rodinnej výchovy.

Vyučovací proces je chápaný rôznorodo, ako napr.:

- Dej, proces, činnosť,

- Poznávací proces,

- Metodický postup,

- Organizačná forma inštitucionalizovaného učenia

- Facilitácia žiackeho učenia sa

Vyučovací proces skúma a definuje didaktika. Vyučovací proces má 2 základné funkcie – výchovnú a vzdelávaciu.

Výchovno –Vzdelávací  proces –  činnosť zameraná na výchovu a vzdelávanie

Vyučovacia hodina -  je základnou organizačnou formou vyučovania

4.4 Učenie, edukácia

1. Učenie je základný formatívny a regulačný proces, ktorý podmieňuje vznik a ďalšiu funkciu rozmanitých prejavov a činností človeka alebo všetkých vyšších organizmov.. V priebehu učenia dochádza k adaptácii na meniace sa podmienky prostredia a s podporou minulých zážitkov a skúseností prichádza k zmene správania sa. U človeka môžeme hovoriť o nezámernom alebo zámernom učení.

2. Učenie býva spájané so školskými podmienkami a v tomto zmysle je pokladané za zámernú, navodzovanú činnosť, s cieľom systematicky získavať isté vedomosti, zručnosti, návyky a tiež formy správania a osobných vlastností. Uskutočňuje sa pod vedením vychovávateľa ( učiteľa), ako činnosť žiaka vo výučbe (vyučovaní), alebo v rámci sebavýchovy, či sebavzdelávania.

Učenie je pomerne trvalá zmena v potenciálnom správaní sa jedinca v dôsledky skúseností.

Zákony učenia – umožňujú optimálny prístup k žiakom a prispievajú k humanizácii vyučovania:

1.  zákon motivácie – vnútorná aj vonkajšia motivácia, úsilie vyvolať kladný vzťah k učeniu
2.  zákon spätnej informácie – informovanie žiaka o jeho výkonoch, nedostatkoch
3.  zákon transferu – využívanie a prenášanie vedomostí aj z iných predmetov, môže byť aj negatívny –

    interferencia

4.  zákon opakovania – prispieva k trvalosti vedomosti

V procese VV práce sa najčastejšie uplatňujú tieto druhy učenia:

1. Podmieňované učenie – vychádza z mechanizmu vytvárania podmienených reflexov, ktoré sa vytvárajú vtedy, ak sa podmienený podnet spája s posilňovaním v určitom časovom rozmedzí
2. Senzomotorické učenie – osvojovanie si pohybových operácií, manuálnych zručností
3. Verbálne učenie – osvojujú sa slovné odpovede určitého systému, je obyčajne spojené s pamäťovým učením
4. Pojmové učenie – úzko spojené s verbálnym, ale tu nejde len o vytváranie mechanických asociácií, ale aj logických operácií.
5. Učenie riešením problému – vyžaduje zvýšenú aktivitu a tak pozitívne ovplyvňuje efektívnosť učenia
6. Sociálne učenie – osvojovanie si komplexných foriem a noriem správania
7. Situačné učenie – spontánne, neorganizované, nesystematické, ale zamerané na získavanie poznatkov vlastným úsilím, je priame.

Zámerné, vedomé učenie sa uskutočňuje vtedy, ak jedinec dosiahne úroveň samostatne plánovať, regulovať a hodnotiť svoje vlastné učebné procesy a stavy na základe svojej slobodnej voľby a presvedčenia. Prejavuje sa v samostatnosti, iniciatívnosti, ktorými riadi svoje riadené systematické učenie.

Inštitucionálne edukačné učenie sa – uskutočňuje sa v školských a mimoškolských zariadeniach ako organizačná forma výučby, ktorá sa riadi viac menej daným obsahom a programom.

Neinštitucionálne edukačné učenie sa – súkromné domáce doučovanie sa, individuálne štúdium, súkromná príprava, formami kurzov, školení

Učenie v neškolských inštitúciách sa nazýva aj informálna a nonformálna výchova (edukácia).

Vnútorné a vonkajšie činitele učenia sa:

Vnútorné činitele – telesný a psychický stav, stupeň intelektuálneho vývoja a rozvoja schopností, úroveň dosiahnutého poznania, charakterové a vôľové vlastnosti, motivácia a vzťah k obsahu učenia...

Vonkajšie činitele – mikroklíma prostredia, v ktorom sa učenie uskutočňuje, denný režim, organizácia činnosti, dĺžka učenia, formy, metódy učenia...

Za najdôležitejšie podmienky učenia sa považujeme tie, ktoré súvisia s:

1. učiacim sa jednotlivcom
2. učiteľom
3. učebnou látkou
4. samotným procesom učenia sa

Novodobá pedagogika má nový aparát pojmov:

EDUKAČNÉ PROCESY ( EDUKÁCIA)  - Také činnosti ľudí, v ktorých sa nejaký subjekt učí a iný subjekt mu toto učenie sprostredkuje – vyučuje. Edukačné procesy prebiehajú vždy v edukačnom prostredí.

Rozšíreným typom edukačného procesu je školská výučba, v ktorej sa jedna skupina subjektov (žiaci ) učí a iné subjekty sprostredkujú učenie (učitelia).

Pedagogická veda sa výrazne zameriava práve na skúmanie ŠKOLSKEJ EDUKÁCIE. Tento termín označuje tak výchovu, ako aj vzdelávanie.

EDUKAČNÁ REALITA – všetko, čo je zúčastnené v situácii, v ktorej prebieha edukácia (prostredie, aktuálne podmienky, subjekty, proces a produkty edukácie)

5. Základné výchovné činitele

5.1 ŠKOLA

1. Škola je spoločenská inštitúcia, ktorá poskytuje výchovu a vzdelávania žiakom príslušných vekových kategórií v organizovaných formách podľa určitých vzdelávacích programov

2. Škola je vzdelávacia inštitúcia, ktorá je miestom sociálneho kontaktu detí a prichádza k sociálnemu kontaktu detí s dospelými

3. Škola je miestom socializácie žiakov, podporujúca ich osobnostný a sociálny rozvoj a pripravuje ich na život osobný, pracovný a občiansky.

Škola plní tieto role:

1. ŠKOLA JE  INŠTITÚCIA EDUKAČNÁ - za svoju hlavnú rolu považuje rozvíjať celú osobnosť žiaka
2. ŠKOLA JE INŠTITÚCIA OCHRANNÁ - chráni pred vonkajším svetom, garantuje žiakom zázemie
3. ŠKOLA JE INŚTITÚCIA FORMUJÚCA – formuje človeka podľa špecifických predstáv, utvára mladú generáciu
4. ŠKOLA JE NÁSTROJOM SOCIÁLNEJ POLITIKY – reaguje na sociálne potreby, požiadavky trhu práce
5. ŠKOLA JE INŠTITÚCIA KOMPLEMENTÁRNA (DOPLNKOVÁ) – orientuje sa na to, čo neposkytuje rodina, sociálne prostredie
6. ŠKOLA JE  INŠTITÚCIA, KTORÁ JE ZÁROVEŇ SÚČASŤOU ŽIVOTNÉHO PROSTREDIA – deti v nej nachádzajú príjemné prostredie k životu, trávia tu veľkú časť dňa
7. ŠKOLA JE DRUH SVOJBYTNEJ SUBKULTÚRY – je to miesto, kde deti trávia väčšinu času a môžu riešiť svoje problémy za pomoci učiteľa

Škola ako sociálna inštitúcia má tieto funkcie:

5.  personalizačnú – formuje jedinca ako samostatne konajúcu osobu
6.  kvalifikačnú – vybavuje jedinca vedomosťami a schopnosťami pre pracovné výkony
7.  socializačnú – v škole získava jedinec modely správania sa, učí sa vyjadrovať svoj názor...
8.  integračnú – získava predpoklady pre činnosti v spoločnosti, napr. politicko – verejné

Dominantné úlohy školy:

1. Vypestovať trvalé vzdelávacie potreby
2. Spájať vzdelávanie a sebavzdelávanie s kladnými emóciami, s pocitmi úspešnosti, zadosťučinenia
3. Viesť k získavaniu schopnosti učiť sa, upevňovať sebavzdelávacie kompetencie
4. Orientovať sa na aktívnu komunikáciu so zdrojom informácií
5. Orientovať ich v stratégiách úspechu a stimulovať utváranie vnútorných predpokladov ich sebarealizácie
6. Naučiť správne využívať voľný čas
7. Upevňovať a rozvíjať kultúru medziľudskej vzájomnosti, naučiť rešpektovať ľudskú individualitu

Charakteristickým znakom školy je, že ako hlavná inštitúcia zabezpečuje realizáciu a organizovanie vyučovacích procesov a to:

makroorganizáciou – prostredníctvom vyučovacích procesov, vzdelávacích kurzov a

mikroorganizáciou – vyučovanie učiteľmi.

Ďalším znakom školy je, že sa vyučovacie procesy realizujú systematicky:

Škola má značný vplyv na sociálny vývin dieťaťa. Okrem primárneho cieľa – vzdelávania, zastáva škola aj funkciu akéhosi mikrokozmu, širšieho spoločenského prostredia, v ktorom deti získavajú poznatky o sebe, o sociálnom svete a svojom mieste v ňom. Školská mládež tvorí subkultúru, ktorá je odlišná od dospelých, pričom je dôležitý vek žiakov, pohlavie, výkonnostná úroveň, priemer známok atď. Škola sa tak stáva vedúcou inštitúciou komunity pri sociálnom ovplyvňovaní detí a mládeže, pričom žiak počas školskej dochádzky zostáva členom rodiny i rovesníckych skupín.

5.2 RODINA

Rodina má medzi výchovnými činiteľmi svoje významné postavenie, pretože dieťa v období svojho vývinu trávi v rodinnom prostredí najviac času a okrem toho intenzita výchovných vplyvov, ktorými dieťa v tomto období podlieha, sa zväčšuje vzájomnými citovými vzťahmi členov rodiny, prebieha proces socializácie.

Rodina sa vymedzuje ako malá, primárna, neformálna, intímna skupina, ktorú tvoria ľudia spojení príbuzenskými vzťahmi a umožňuje vzájomné súžitie rodičov, partnerov, príbuzných a ich detí v spoločnosti.

Jadrom každej rodinnej sústavy je biologická rodina, nazývaná aj nukleárna, prirodzená, primárna.

Podľa počtu generácií rozlišujeme:

1.  rodinu základnú – otec, matka, deti
2.  rodinu rozšírenú – okrem členov rodiny aj rozvetvená sieť príbuzných

Z hľadiska úplnosti rozlišujeme:

1.  rodinu úplnú – obaja rodičia a najmenej jedno dieťa
2.  rodinu neúplnú – jeden rodič s dieťaťom alebo deťmi

Spôsob spolužitia členov rodiny ovplyvňuje typy rodín:

1. Harmonická rodina – uspokojuje všetky potreby, poskytuje výbornú starostlivosť, prejavuje záujem
2. Konsolidovaná rodina – uspokojuje zákl.potreby, nedochádza k vážnym nezhodám a poruchám pri výchove
3. Disharmonická rodina – napätá atmosféra, rozdiely medzi partnermi vedú k stálym nezhodám

Základné funkcie rodiny:

1. biologicko – reprodukčná
2. ekonomická
3. emocionálna
4. výchovná
5. ochranná

V súčasnosti zápasí naša populácia pri zakladaní rodín s problémami ako sú: nízky vek uzatvárania sobášov, vysoký podiel predmanželských počatí, nízky vek pôrodu prvého dieťaťa a pod. Preto je potrebné zintenzívniť výchovu zameranú na prípravu na život v rodine, ktorá sa má započať ešte pred založením vlastnej rodiny:

1. Predmanželská výchova – zameraná na utváranie kladných vzťahov medzi chlapcami a dievčatami
2. Výchova k manželstvu – výchova a kultivácia vzťahov, citových väzieb, biol. a spol. požiadaviek
3. Výchova k rodičovstvu – zodpovedný vzťah medzi rodičmi a deťmi

Aby bola výchova v rodine úspešná, treba dodržiavať tieto požiadavky:

1. Dobré vzťahy v rodine, zodpovednosť rodičov za výchovu a starostlivosť detí
2. Osobný príklad, autorita a asertivita rodičov
3. Spolupráca rodiny a školy
4. Jednota a postupnosť požiadaviek
5. Emocionalizácia vo vzťahoch
6. Rešpektovanie veku dieťaťa a jeho individuality
7. Rozvážne a spravodlivé používanie odmien a trestov
8. Vytvorenie režimu dňa dieťaťa

Metódy výchovy v rodine:

Metóda kladenia požiadaviek – rodičia ju využívajú od útleho veku dieťaťa, napr. dodržiavanie hygienických zásad, spánku, svedomitá príprava do školy

Metóda presviedčania – ňou sa utvárajú presvedčenia a názory dieťaťa prostredníctvom priameho slovného pôsobenia rodičov – pôsobenie na rozumovú a citovú stránku osobnosti dieťaťa

Metóda cvičenia – pravidelná opakovaná činnosť vytvára zautomatizované činnosti, upevňujú sa návyky a zvyky správania sa

Metóda príkladu – výsledkom je napodobňovanie iných ľudí, dieťa preberá správanie od iných

Metóda hodnotenia – kladné alebo záporné. Základnými výchovnými prostriedkami sú odmena a trest

Ak v rodine dochádza k dlhodobým nežiaducim výchovným vplyvom, môže vzniknúť náhradná rodinná starostlivosť, ktorá sa uskutočňuje formou ústavnej starostlivosti, pestúnskej starostlivosti alebo osvojením (adopciou) dieťaťa.

Rodina a postihnuté dieťa – narodenie postihnutého dieťaťa, resp. neskorší vznik postihnutia vystavuje rodičov nesmiernemu náporu. Je skúškou ich osobnej zrelosti, trpezlivosti, tolerancie a schopnosti spolupracovať

5.3 VOĽNÝ ČAS

Je to najvýznamnejší fenomén súčasnej modernej doby, ktorý je dôležitou súčasťou života v každom veku ako čas oddychu, regenerácie, uvoľnenia, zábavy, spoločenských kontaktov, sebarealizácie v záujmových a iných činnostiach.

Je to čas, ktorý zostane človeku po odčítaní pracovného času a času potrebného na ďalšie povinné aktivity, ako sú uspokojenie biologických potrieb, spánok, jedlo, cesta do práce, starostlivosť o rodinu, domácnosť a pod., je to čas, ktorý zostane po splnení povinností.

Voľný čas sa chápe aj ako čas pre seba, o ktorý sa človek usiluje a disponuje podľa vlastného rozhodnutia a voľby na uspokojenie svojich potrieb a záujmov, čím si sám vytvára duševné predpoklady na formovanie a rozvoj osobnosti. Voľný čas sa stáva zdrojom slobodných činností v organizovaných i spontánnych formách.

Výchova detí vo voľnom čase je neoddeliteľnou súčasťou komplexnej výchovy osobnosti jedinca, je súčasťou celoživotného vzdelávania.

Pedagogika voľného času – disciplína pedagogiky, zameraná na VV prostriedky, napomáhajúce autonómnemu a zmysluplnému využívaniu voľného času detí, dospievajúcich i dospelých.

Riadenie a pedagogické ovplyvňovania voľného času -  je forma účinnej prevencie závažných výchovných problémov.

U školopovinných detí a študujúcej mládeže je to čas po skončení vyučovania a stanovených povinností. Každé dieťa potrebuje voľný čas – ako čas pre seba, čas bez povinností, bez organizovania.

Výchova vo voľnom čase je zameraná na výchovu k voľnému času v rodine, v predškolských zariadeniach, v škole, na vzdelávanie vo voľnom čase pre mládež a dospelých, na učenie sa vo voľnom čase, na plánovanie a organizáciu, na poradenstvo, na projektovanie a marketing.

Proces výchovy vo voľnom čase prebieha pri pedagogickej práci s deťmi a mládežou:

1. V rodine
2. V školských zariadeniach pre výchovu mimo vyučovania
3. Mimoškolské výchovné zariadenia
4. Detské a mládežnícke organizácie, záujmové spolky
5. Kultúrno – osvetové inštitúcie a zariadenia
6. Výchovné ústavy
7. Činnosť médií

Výchova vo voľnom čase má činnostný charakter. Uskutočňuje sa pomocou praktických činností: odpočinkových, relaxačných, rekreačných, zábavných, športových, spoločenských, vzdelávacích, pracovných

Animácia – je intencionálne riadenie ľudí vo voľnom čase prostredníctvom ich aktívneho zapájania do istých aktivít.

Výchova mimo vyučovania – predstavuje špecifický komplex VV činností so žiakmi a mládežou v čase mimo vyučovania. Je to určitý systém podporujúci rozvoj tých stránok osobnosti detí ako samostatnosť či osvojenie si správnych návykov z hľadiska účelného využívania voľného času.

Pedagogické ovplyvňovanie detí a mládeže v čase mimo vyučovania je významnou oblasťou výchovného pôsobenia ako výchova vo voľnom čase.

Výchova mimo vyučovania plní výchovnú, zdravotnú a sociálnu funkciu.

Vo voľnom čase a vo výchove mimo vyučovania sa realizujú činnosti, ktoré tvoria obsah výchovnej práce:

1. Oddychové činnosti
2. Rekreačné činnosti
3. Záujmové činnosti
4. Príprava na vyučovanie
5. Pracovné činnosti

6. Ciele edukačných procesov

6.1 CIELE VÝCHOVY

Je to spoločenský ideál, predstava toho, čoho sa má vo výchovnej činnosti dosiahnuť. Vo výchovnom cieli sa formujú požiadavky na človeka, na jeho osobnostný rozvoj pre život i budúcnosť.. cieľ výchovy sa musí neustále porovnávať s realitou spoločnosti a v konkrétnosti ho upravovať.

Štruktúra cieľov výchovy:

Pyramída cieľov výchovy 1 (Hierarchicky usporiadané, tvoriace pyramídu):

1.   cieľ výchovy a vzdelávania (ideál ) – na vrchole pyramídy, najvšeobecnejší cieľ

2.   obsah výchovy a vzdelávania – čiastkové ciele, ktoré vyjadrujú VV požiadavky

3.   zložky výchovy – požiadavky na osobnostný rozvoj

4.   inštitucionálne ciele – ciele konkrétnych inštitúcií

5.   najkonkrétnejšie požiadavky – ciele individuálne, formulované konkrétne pre jedinca

Pyramída cieľov výchovy 2 ( vertikálne rozdelená, zložky sú rovnocenné):

1.   ciele kognitívne – odvodené od foriem poznania

2.   ciele hodnotové – hodnotová orientácia človeka

3.   ciele operačné – pracovné činnosti človeka

Ciele humanistického prístupu vo výchove:

1. Jedinečnosť ako cieľ  a podmienka výchovy a vzdelávania – akceptácia individuality, vedenie

       žiakov k slobode a zodpovednosti

2. Celostnosť rozvoja osobnosti – rozvoj všetkých stránok osobnosti, celostne rozvíjať obe hemisféry

        a všetky zmysly

3. Priorita vzťahovej dimenzie vo výchove – výchova je interpersonálny vzťah učiteľa a žiaka, učiteľ

       poskytuje žiakovi priestor na sebarozvoj, emocionalizácia, pozitívna učebná klíma, rozvoj  

       pozitívnych medziľudských vzťahov

Výchovné ciele musia byť v súlade s dvoma stránkami výchovného procesu:

Objektívna stránka – stav spoločensko - ekonomických vzťahov a vývoj spoločnosti

Subjektívna stránka – psychická úroveň vychovávaných

Vzťah významných pedagogických smerov  k formulovaniu cieľov výchovy:

Pragmatická pedagogika – odmieta presné stanovenie výchovných cieľov, výchova je sama sebe cieľom

Experimentálna pedagogika – odmieta stanoviť a riešiť problematiku výchovných cieľov

Dynamická pedagogika – ciele výchovy výrazne stanovuje a vidí ich  ako prípravu na život v spoločnosti

Pedagogika kultúry – sústreďuje sa na porozumenie a interretáciu zmyslu cieľa výchovy – činná účasť

                                  v tvorivom živote, rozvinutie individuálnych hodnôt a vznešených ideálov výchovy

Existencialistická pedagogika – odmieta vytyčovanie výchovných cieľov, kladie dôraz na výchovu

jednotlivca ako slobodnej autentickej bytosti

Náboženská pedagogika – za najdôležitejšie pokladá výchovu charakteru

Alternatívne smery 20. storočia – cieľom je rozvíjať aktívnosť, tvorivosť a solidaritu

Antipedagogické smery – zamietajú akýkoľvek cieľ, ktorý spájajú s manipuláciou a násilím

V súčasnosti nielen u nás dochádza k totálnym zmenám v hodnotových prioritách, preto aj špecifická pozícia cieľa výchovy v systéme výchovy sa zásadne mení.

Funkcie cieľov výchovy:

1. Orientačná a anticipačná   - dobre vymedzené ciele poskytujú správnu pedagogickú orientáciu a smer.

2. Motivačná a stimulačná – pomáha stotožniť sa, dosahovať lepšie výsledky a prekonávať prekážky

3. Realizačná – správne zvolené ciele pomáhajú predstavy realizovať v praxi

4. Regulačná – porovnávanie požadovaného s aktuálnym, čo umožní účinné priebežné riadenie celého

pedagogického procesu.

Klasifikácia cieľov výchovy (po obsahovej a procesuálnej stránke:

1. Individuálny cieľ

- dôraz na osobný, individuálny rozvoj jedinca, ktorému ide hlavne o jeho prospech, uplatnenie a úspech

-  aténska výchova, humanistická výchova, Herbart

Sociálny cieľ

3. rozvoj a zapojenie človeka do spoločnosti tak, aby bol  schopný vedome a kvalifikovane plniť svoje sociálne úlohy
4. Platón, Aristoteles, Helvétius

2. Adaptačný cieľ

- Vedie človeka k prispôsobeniu sa súčasným podmienkam ( prítomnosti)

Anticipačný cieľ

- Svoje výchovné pôsobenie orientuje na budúcnosť tak indivídua ako aj spoločnosti. Príprava človeka musí anticipovať (predvídať) podmienky a požiadavky budúcej spoločnosti.

Súčasná výchova musí zladiť adaptačné i anticipačné požiadavky výchovy.

3. Teoretický cieľ

- Vytvorenie systému vedomostí a intelektových zručností

Praktický cieľ

- Rozvoj zručností a návykov človeka tak, aby sa realizoval v určitej činnosti so žiaducim správaním sa.

V pedagogickej činnosti je nutné zladiť tieto dva ciele.

4. Autonómny cieľ

- Vychádza od jednotlivca a je produktom jeho potreby a vôle, stanovuje si ho sám

Heteronómny cieľ

- Ciele stanovujú iní – štát, rodičia, vychovávateľ

- Aby bolo výchovné pôsobenie účinné, je potrebné zvnútorniť heteronómne cele do autonómnych.

5. Všeobecný cieľ

Je spoločný každej výchove

Odborný cieľ

Je odbornou konkretizáciou všeobecného

Klasifikácia, ktorá sa zaoberá jednostrannými formuláciami cieľov výchovy:

6. Národný cieľ – pestovať vzťah k rodnému jazyku, národnej poézii, kultúre
7. Náboženský cieľ – objavoval sa hlavne stredoveku, výchova sa nemôže riadiť iba ním
8. Etický cieľ – vytvorenie mravnej bytosti mravného charakteru
9. Harmonický cieľ – rovnomerné, harmonické pestovanie všetkých schopností
10. Politický cieľ – výchovný cieľ nemôže stanoviť ani cirkev ani štát kvôli nebezpečenstvu byrokracie, straníckej alebo národnej výlučnosti
11. Všeľudský cieľ – humanitný cieľ, ktorý je veľmi abstraktný a široký
12. Kultúrny cieľ – viesť k povzneseniu kultúry a tak zvyšovať úroveň spoločnosti
13. Utilitaristický cieľ – jednostranný utilitarizmus, v ktorom sa presadzujú vedenie a schopnosti, zužuje pohľad a prináša mravné a estetické ujmy.

6.2 CIELE VZDELÁVANIA

V pedagogickej praxi má rozhodujúci význam cieľ výchovy a vzdelávania. Ciele výchovy sa automaticky prelínajú aj v celom vzdelávacom procese a sú ich súčasťou.

Cieľ vo vzdelávacom procese je kľúčovou didaktickou kategóriou v pedagogike a používal sa od jej vzniku.

Výchovno – vzdelávací cieľ je zameraný na komplexný rozvoj osobnosti žiaka, ktorý sa uskutočňuje vo VV procese na vyučovaní i mimo neho

Všeobecné ciele v tomto procese môžu naznačiť smer, ale len podrobne formulované konkrétne ciele, ktoré nazývame aj výstupy vyučovania alebo učebné požiadavky, môžu pozitívne ovplyvniť dosiahnutie naplánovaných vyučovacích cieľov.

Konkrétne ciele vyučovacieho procesu by mali spĺňať požiadavky ako :

konzistentnosť, primeranosť, vyjadrenie v pojmoch žiackych výkonov, jednoznačnosť, kontrolovateľnosť, merateľnosť

Všeobecné ciele sa rozdeľujú na:

1. Vzdelávacie ciele

- osvojovanie poznatkov, vedomostí, schopností, intelektových zručností

- patrí sem 6 hierarchicky usporiadaných  cieľov: porozumenie, aplikácia, analýza, syntéza a kritické hodnotenie

2. Výchovné ciele

5. citová oblasť, osvojovanie postojov, tvorenie hodnotovej orientácie
6. patrí sem: vnímavosť, reagovanie, oceňovanie hodnôt, integrácia hodnôt, charakter

3. Výcvikové ciele

7. osvojovanie psychomotorických zručností a návykov
8. patrí sem: imitácia, koordinácia, automatizácia

4. Špecifické ciele

- osvojenie konkrétnych vedomostí, schopností, potrieb, postojov a vlastností, ktoré zodpovedajú veku žiakov v danom type a druhu školy, vyučovacom predmete alebo pracovnom odbore

Taxonómie učiva sú vlastne vyjadrením cieľov vyučovacieho procesu – nielen čomusi naučiť, ale spolu s tým aj porozumieť, vedieť, aplikovať, hodnotiť a pod.

Ciele pre jednotlivé oblasti sú formulované vo viacerých školských dokumentoch – učebných plánoch, učebných osnovách, v obsahu vzdelávania, v štandardoch, obsahových štandardoch, výkonových štandardoch.

7. Zásady, metódy, formy a prostriedky v procese výučby

7.1 Zásady

Sú to všeobecné tézy, všeobecné platné normy alebo pravidlá, ktoré vyplývajú zo zákonitostí VV procesu.

Vyučovacie zásady

Sú to najvšeobecnejšie alebo najzákladnejšie požiadavky, ktoré v súlade s cieľmi VV procesu a jeho základnými zákonitosťami určujú jeho charakter.

Vyučovacie zásady sú:

Zásada vedeckosti - VV proces sa má realizovať v zmysle najnovších vedeckých poznatkov, ktoré sú overené, exaktné

Zásada demokratickosti – rovnaké práva na výchovu a vzdelávanie pre  všetkých v duchu porozumenia, tolerancie, slobode myslenia

Zásada spojenia školy so životom, teórie a praxe – v činnostiach v škole by sa mali zovšeobecňovať príklady reálneho života

Zásada cieľavedomosti – každý má poznať cieľ svojej práce, aplikovať úlohy v činnostiach a zodpovedne a vedome ich plniť.

Zásada aktívnosti – schopnosť zmobilizovať svoje vlohy vždy a správnym smerom

Zásada výchovy v sociálnej skupine – realizovať proces v rámci sociálnej skupiny, venovať pozornosť socializácii jedincov do skupiny, formovať vzťah k spoločnosti

Zásada vyzdvihovania kladných čŕt osobnosti – opierať sa hlavne o kladné stránky vyzdvihovať  jeho predpoklady a možnosti, pozitívne hodnotiť jeho osobnosť

Zásada primeranosti – rešpektovanie vývinového obdobia a špecifických zvláštností

Zásada sústavnosti – dlhodobosť, nepretržité a sústavné formovanie každého jedinca

Zásada jednoty požiadaviek a výchovných vplyvov – zladenie pravidiel od všetkých pracovníkov školy, rodičov a tých, čo sú zainteresovaní na V a V detí.

Zásada primeranej pomoci pedagógom –učiteľ sa stáva pomocníkom pri získavaní vedomostí a zručností a napomáha rozvíjať osobnosť žiaka

najvšeobecnejšie a najzákladnejšie požiadavky:

Zásada uvedomelosti a aktivity – vyjadruje požiadavku, aby žiaci pristupovali k učeniu uvedomele a aktívne získavali nové vedomosti, zručnosti..

Zásada názornosti – vyjadruje požiadavku, aby žiak získaval nové vedomosti, zručnosti na základe konkrétneho zmyslového vnímania predmetov

Zásada primeranosti – vyjadruje požiadavku, aby učivo a metódy boli primerané schopnostiam

Zásada trvácnosti – vyjadruje požiadavku, aby si žiaci učivo zapamätali a v prípade potreby vedeli vybaviť a použiť ho

Zásada systematickosti – požiadavka logického usporiadania didaktického systému učiva

7.2 Metódy

Metóda - systém postupov, operácií praktického a teoretického osvojovania skutočnosti, je sústavou postupných krokov jednak v oblasti vedy a tiež v oblasti spoločenskej praxe.

Metódy sú významným realizačným nástrojom vzdelávacích cieľov a zámerov.

Vyučovacia metóda je pedagogická – špecifická didaktická aktivita subjektu a objektu vyučovania, rozvíjajúca vzdelanostný profil žiaka. Má nielen teoretický, ale aj praktický význam pre riadenie VV procesu. Treba ju chápať ako systémový prvok vyučovacieho procesu, ktorý  je dynamicky prepojený so všetkými ostatnými prvkami ( cieľmi, obsahom, formami...)

Vo vyučovacom procese plní problematika optimálneho výberu metód kľúčovú úlohu. Dosiahnuť stanovený cieľ nie je možné systémom izolovanej metódy, ale ich vzájomnou súčinnosťou. Pri voľbe vhodnej metódy je dôležité rešpektovať určité kritériá:

9. poznať základné zákonitosti VV práce
10. cieľovo orientovať výučbu na jednotlivé úlohy
11. rešpektovať obsah jednotlivých predmetov
12. rešpektovať osobitosti žiakov
13. brať do úvahy predpoklady učiteľa a žiaka pre aplikáciu zvolenej metódy

Klasifikácia vyučovacích metód:

5. prameň poznávania – aspekt didaktický
6. stupeň aktivity a samostatnosti žiakov . aspekt psychologický
7. myšlienkové operácie – aspekt logický
8. fázy vyučovacieho procesu – aspekt procesuálny
9. aktivizácia žiakov – aspekt interaktívny

V procese výučby treba uplatňovať:

Metódy motivácie učebno - poznávacej činnosti žiakov

Metódy realizácie učebno – poznávacej činnosti žiakov

Metódy kontroly výsledkov učebno – poznávacej činnosti žiakov

Funkcie vyučovacích metód ( Vyučovacia metóda musí byť) :

1. Informatívne nosná
2. Formatívne účinná
3. Výchovne účinná
4. Ekonomická
5. Prirodzená svojim priebehom a výsledkami
6. Využiteľná v praxi
7. V súlade so systémom vedy a poznávania
8. Motivačne pôsobivá
9. Primeraná žiakovi
10. Primeraná učiteľovi
11. Hygienická

7.3 Formy

Formu výučby si volíme v závislosti od cieľa a veku žiakov tak, aby sme dosiahli optimálny výsledok.

Základnou formou organizácie vyučovacieho procesu v škole je vyučovanie, vyučovacia hodina.

Formy skupinového vyučovania:

1. Hodina na málotriednej škole
2. Hodina s využitím princípov vnútornej diferenciácie
3. Hodina skupinového vyučovania

Formy individuálneho školského vyučovania:

1. Domáce úlohy
2. Individuálna výučba v jazykovom laboratóriu
3. Hodina samostatnej práce s učebnicou alebo odbornou literatúrou
4. Hodiny samoučenia pomocou techniky
5. Hodiny programového vyučovania

Formy mimoškolského vyučovania:

1. Hromadné – prednášky, besedy...
2. Skupinové – záujmové zduženia...
3. Individuálne – príprava na vyučovanie, hra na nástroj...

7.4 Prostriedky

Prostriedky chápeme v najširšom zmysle ako predmety a javy, ktoré slúžia na dosiahnutie vytýčených cieľov. Prostriedky  V a V napomáhajú žiakom spoznávať a lepšie vnímať svet okolo seba.

Učebné pomôcky – sú také prostriedky, ktoré slúžia k názornosti vyučovania a umožňujú dokonalejšie, rýchlejšie a komplexnejšie osvojenie učiva. Prostriedky delíme na hmotné a nehmotné.

Hmotné prostriedky:

1. Pomôcky – prirodzené, zobrazujúce
2. Technické prostriedky – audiovizuálne, výpočtová technika
3. Budovy a ich vybavenie – miestnosti, zariadenie, vybavenie miestností

Nehmotné prostriedky:

1. Obsah výchovy
2. Výchovné princípy
3. Formy výchovy
4. Výchovné metódy

8. Edukátor a jeho kompetencie v edukácii

Edukátor (učiteľ) je človek, ktorý sústavne odborne vzdeláva a vychováva deti alebo dospelých, je rozhodujúcim činiteľom vo VV procese a jeho úlohou je starať sa o telesný, rozumový, citový a charakterový rozvoj jedinca.

Učiteľ je jedným zo základných činiteľov VV procesu, je jeho iniciátorom, mediátorom a organizátorom.. je to profesionálne kvalifikovaný pedagogický pracovník, spoluzodpovedný za prípravu, riadenie, organizáciu a výsledky VV procesu.

Učiteľ je človek s určitými osobnostnými vlastnosťami, záujmami, názormi a schopnosťami a je to súčasne odborník s profesionálnymi vedomosťami, zručnosťami, návykmi. V procese V a V má sústavne uplatňovať aktivity, ktoré rozvíjajú osobnostné kvality žiakov. Správny učiteľ by mal byť plne integrovanou osobnosťou, psychicky vyrovnanou, sociálne integrovanou, s ochotou prispôsobovať sa. Mal by sa riadiť humanistickými princípmi, podľa ktorých je aktuálnosť a potreba kvality V a V pre kvalitný život primárnym cieľom práce kvalitného učiteľa.

Profesné kompetencie učiteľa ( učiteľská spôsobilosť)

Učiteľská spôsobilosť má byť založená na:

1. Dosiahnutej odbornej pripravenosti
2. Úspešnom absolvovaní nástupnej praxe – aspoň 1 rok
3. Osobnostných predpokladoch pre výkon učiteľskej profesie

Pre úspešný výjkon učiteľskej profesie je potrebné mať:

1. všeobecné vzdelanie a široký filozofický, vedecký a kultúrny rozhľad,
2. teoretické a praktické odborné vzdelanie, ktoré tvoria profilové disciplíny daného odboru, ako aj aplikované disciplíny a pomocné vedy
3. podmienkou je pedagogicko – psychologické vzdelanie

Profil vzdelávania učiteľa zahŕňa tieto 4 moduly:

1. odborne – predmetový (aprobačné predmety)
2. pedagogicko – psychologický ( potrebný základ pre učiteľské pôsobenie)
3. všeobecný ( potrebná všeobecná časť znalostí )
4. praktický ( nácvik zručností )

Samotný pojem kompetencie učiteľa by sa dal vyložiť ako kompletný súbor určitých dispozícií, schopností a zručností učiteľa, ktorý je zložený z čiastkových a špeciálnych kompetencií.

Zložky profesnej kompetencie učiteľa:

1. Kompetencie odborne predmetové ( vedecké základy daných predmetov)
2. Kompetencie psychodiagnostické ( vytvárať priaznivé podmienky pre učenie, motivovať, aktivizovať, vytvárať priaznivú sociálnu, emocionálnu a pracovnú klímu )
3. Kompetencie komunikatívne ( nielen vo vzťahu k deťom, ale aj k svetu dospelých – rodičom, kolegom, nadriadeným)
4. Kompetencie organizačné a riadiace ( plánovať a projektovať svoju činnosť, navodzovať a udržiavať poriadok a systém)
5. Kompetencie diagnostické a intervenčné ( diagnostikovať ako sa žiak cíti, myslí, jedná, aké to má príčiny, aké má žiak problémy a ako mu pomôcť)
6. Kompetencie poradenské a konzultatívne ( vo vzťahu k rodičom)
7. Kompetencie reflexie vlastnej činnosti ( robiť analýzu, vyvodiť dôsledky, napr. modifikovať svoje správanie, prístupy, metódy)

Iný prístup k učiteľovým kompetenciám nevychádza z ideálnych predstáv, ale z toho, čo dnešný učiteľ naozaj robí a robiť musí. Je to 7 kľúčových dovedností, ktoré predstavujú obsah pedagogickej kompetencie učiteľa. Má zložky:

1. Plánovanie a príprava

Výber vzdelávacích cieľov danej učebnej jednotky, voľba cieľových zručností, ktoré majú žiaci zvládnuť, voľba prostriedkov

2. Realizácia vyučovacej jednotky

Úspešne zapojiť žiakov do učebnej činnosti

3. Riadenie vyučovacej jednotky

Riadiť a organizovať študijnú činnosť tak, aby sa udržala pozornosť žiakov, ich záujem a aktivita

4. Klíma triedy

Vytváranie a udržanie kladných postojov žiakov voči vyučovaniu a ich motivácia k účasti na aktivitách

5. Kázeň

Udržiavanie poriadku a riešenie nežiaduceho správania žiakov

6. Hodnotenie prospechu žiakov

Spojená s kontrolou a hodnotením učebnej činnosti žiakov

7. Reflexia vlastnej práce a evaluácia

Hodnotenie vlastnej pedagogickej práce s cieľom zlepšiť svoju budúcu činnosť

9. Štruktúra edukačnej sústavy v SR

9.1 Predškolské zariadenia

Materská škola patrí medzi zariadenia, ktoré netvorí súčasť školskej sústavy – nie sú školami. So školou však úzko súvisia, predovšetkým vo výchovnej a záujmovej činnosti, tvoria s ňou výchovno – vzdelávaciu sústavu.

Podľa Obdržálka delíme školské zariadenia na:

1. Výchovno- vzdelávacie ( predškolské zariadenia, školský klub detí, školské stredisko

            záujmových činností, centrum voľného času, domov mládeže a škola v prírode)

2. Špeciálne výchovné
3. Poradenské
4. Záujmovo vzdelávacie
5. Školské, účelové

Návštevnosť predškolských zariadení je dobrovoľná. Je určená pre deti v predškolskom veku 3 – 6 rokov.

Pre deti postihnuté sú vytvorené špeciálne triedy a špeciálne materské školy.

Deti sú podľa približného veku v materských školách rozdelené do jednotlivých tried s poldennou, celodennou, týždennou alebo nepretržitou výchovnou starostlivosťou.

9.2 Základné a stredné školy

ZŠ a SŠ sú súčasťou školskej sústavy  Ide o:

1. Základnú školu (ZŠ)
2. Základnú umeleckú školu (ZUŠ)
3. Stredné odborné učilište (SOU)
4. Strednú odbornú školu (SOŠ)
5. Gymnázium
6. Špeciálne školy

Výchova a vzdelávanie prebieha v slovenskom jazyku. Občanom iných národností sa podľa záujmu zabezpečuje vzdelávanie v ich jazyku. Väčšina škôl je štátneho typu, ale čoraz viac pribúdajú školy súkromné a cirkevné.

Základná škola

Poskytuje  základné vzdelanie, mravnú, estetickú, pracovnú, zdravotnú, telesnú, ekologickú a etickú resp. náboženskú výchovu. Realizuje sa v dvoch stupňoch:

1. stupeň ( 1. až 4. ročník) – vyučuje jeden učiteľ väčšinou všetky, alebo hlavné predmety

- učebné plány majú 3 varianty – základný, prírodovedný, jazykový

Predmety sú vždy rovnaké – SJ a literatúra, prvouka, vlastiveda, matematika, prírodoveda, pracovné vyučovanie, VV, HV, TV

2. stupeň (5. až  9. ročník) – striedanie učiteľov podľa predmetov, obsahovo nadväzuje na 1. stupeň

- má 3 varianty učebného plánu so zameraním na matematiku a prírodné vedy, športovú prípravu, cudzie jazyky, technické výchovy, HV a VV

Základná umelecká škola

Poskytuje základné vzdelanie v odboroch a pripravuje na štúdium na SŠ s umeleckým zameraním. Vnútorne sa najčastejšie člení na:

1. hudobné
2. tanečné
3. výtvarné
4. a literárno – dramatické

Stredné školy

Pripravujú na výkon povolaní a na štúdium na VŠ. Vychovávajú v zmysle vedeckého poznania a v súlade so zásadami vlastenectva, humanity a demokracie, formujú intelektuálny a mravný rozvoj, pripravujú žiakov na tvorivú prácu a  odbornú činnosť v povolaní a poskytujú estetickú, zdravotnú, ekologickú aj náboženskú výchovu.

Poskytujú žiakom:

1. stredné odborné vzdelanie
2. úplné stredné vzdelanie a úplné stredné odborné vzdelanie
3. vyššie odborné vzdelanie

Stredné odborné učilište

1. Od roku 1989 ich počet klesá
2. Pripravuje na výkon robotníckych povolaní a odborných činností
3. Končí sa záverečnou skúškou, niektoré štvorročné štúdia končia maturitou
4. Obsahom vyučovania sú technické, praktické vyučovanie a výchova mimo vyučovania

Stredná odborná škola

1. Od  roku 1989 ich počet výrazne stúpa
2. Pripravuje na výkon odborných činností, najmä technicko-hospodárskych, zdravotníckych, sociálno právnych, ekonomických, pedagogických, umeleckých... a pripravuje na štúdium na VŠ
3. Trvá zvyčajne 4 roky a končí maturitou
4. Medzi SOŠ zaraďujeme napr: stredné priemyselné školy, stredné poľnohospodárske školy, stredné lesnícke školy, stredné zdravotnícke školy, sociálne a pedagogické akadémie...
5. Zvláštnym typom SOŠ sú konzervatóriá – študenti sú pripravovaní v oblastiach hudby, spevu, tanca alebo herectva, štúdiu trvá 6 rokov, tanca 8, a končí sa absolutóriom.

Gymnázium

1. Po roku 1989 ich počet výrazne vzrástol
2. Ide o všeobecno-vzdelávací vnútorne diferencovaný typ školy pripravujúci najmä na štúdium na VŠ. Zároveň pripravuje aj na výkon činnosti v správe, kultúre a iných intelektuálnych oblastiach
3. Má minimálne 4 a maximálne 8 rokov – osemročné gymnáziá navštevujú talentovaní žiaci, ktorí skončili 4. ročník Zˇ3 a majú tak možnosť ukončiť ZŠ skôr ako za 9 rokov, namiesto nástupu na 2. stupeň ZŠ sú zaraďovaní do gymnázia.

Špeciálne školy

1. Poskytujú pomocou osobitných VV metód, prostriedkov a foriem V a V žiakov mentálne, zmyslovo alebo telesne postihnutých, žiakov s chybami reči, žiakov s viacerými chybami, ťažko vychovávateľných, chorých a oslabených žiakov umiestnených v zdravotníckych zariadeniach, ktoré ich pripravujú na začlenenie do pracovného procesu a života spoločnosti.
2. Vzdelanie získané na špeciálnej ZŠ a špeciálnej SŠ je rovnocenné so vzdelaním získaným na ZŠ a SŠ.
3. Medzi špeciálne školy patria aj osobitné školy, osobitné učilištia a pomocné školy

9.3 Vysoké školy

Sú to vrcholné vzdelávacie, vedecké a umelecké ustanovizne. Ich poslaním je chrániť poznanie a rozvíjať vzdelávanie na základe vedeckých poznatkov a tvorivou vedeckou a umeleckou činnosťou.

Majú právo poskytovať vysokoškolské vzdelanie a udeľovať tituly a akademické hodnosti absolventom VŠ

Existujú nasledovné druhy štúdia:

1. Bakalárske štúdium – najmenej 3 roky, končí sa vykonaním záverečnej skúšky, jej súčasťou môže byť aj obhajoba záverečnej práce. Po skončení možno pokračovať vo vysokoškolskom štúdiu.
2. Magisterské štúdium a inžinierske štúdium – najmenej 4 roky, ale doktorské štúdium lekárskych a veterinárskych odborov trvá 6 rokov. Štúdium končí štátnou skúškou, ktorej súčasťou je aj obhajoba diplomovej práce
3. Doktorandské štúdium – je formou vedeckej alebo umeleckej výchovy, v dennej forme trvá 3 roky, v externej 5 rokov, štúdium končí vykonaním dizertačnej skúšky obhajobou dizertačnej práce. Ide o najvyšší stupeň vysokoškolského štúdia.

VŠ priznávajú absolventom VŠ tieto tituly:

1. Bakalár – Bc.,
2. Magister – Mgr.,
3. Magister umenia – Mgr. art
4. Inžinier – Ing.,
5. Inžinier architekt – Ing. arch.,

doktor medicíny MuDr.,

doktor veterinárnej medicíny – MVDr.

Absolventi študijných odborov, v ktorých sa udeľuje akademický titul magister, môžu vykonať rigoróznu skúšku, ktorej súčasťou je obhajoba rigoróznej práce, po ich vykonaní sú im priznané tituly:

1. doktor prírodných vied – RNDr.
2. doktor filozofie – PhDr.
3. doktor farmácie – PharmDr.
4. doktor práv – JUDr.
5. doktor pedagogiky – PaeDr.
6. doktor teológie – ThDr.

VŠ môžu uskutočňovať aj celoživotné vzdelávania občanov, ktorým poskytujú vzdelanie potrebné na vykonávanie špecializovaných povolaní, resp. činností, umožňujúce doplňovať si vzdelanie.

Ďalšie vzdelávanie

1. Je súčasťou vzdelávacej sústavy a jeho uskutočňovanie je verejná úloha
2. Vyučovacím a skúšobným jazykom je štátny jazyk, podľa počtu účastníkov a podľa možností sa môže uskutočniť aj v inom jazyku.
3. Právo ďalšieho vzdelávania majú ľudia každého veku podľa svojich individuálnych schopností a záujmov.
4. Uskutočňuje sa krátkodobými a dlhodobými formami štúdia v rozličných organizačných formách

      ( štúdium popri zamestnaní, doplňujúce štúdium, rekvalifikačné štúdium...)

5. Ďalšie vzdelávanie uskutočňujú v rámci svojej pôsobnosti školy, školské zariadenia a mimoškolské vzdelávacie ustanovizne, môže ísť o akreditované a neakreditované aktivity.

10. Učiteľ – osobnosť, profesia,  požiadavky, činnosť,

tvorivo–humanistická výchova, globálna výchova,

interkultúrne vzdelávanie

Učiteľ je človek, ktorý sústavne odborne vzdeláva a vychováva deti alebo dospelých, je rozhodujúcim činiteľom vo VV procese a jeho úlohou je starať sa o telesný, rozumový, citový a charakterový rozvoj jedinca.

Osobnosť učiteľa

Je najdôležitejším determinujúcim činiteľom pre úspech VV činnosti školy, pretože jeho prostredníctvom sa realizujú takmer všetky VV úlohy.

Osobnosť je systém regulujúci vzťahy človek – svet. Učiteľ musí byť osobnosťou, ktorá reguluje vzťahy, to znamená, aj seba samého, pretože musí odolávať vnútorným tlakom (impulzom, pudom, potrebám), ako aj odolávať tlakom zvonka ( z prostredia, v ktorom žije, s ľuďmi, s ktorými žije) Úspešná učiteľská VV činnosť predpokladá:

Pedagogický talent ako potenciálnu štruktúru činnosti

Pedagogické majstrovstvo ako štruktúru reálnych schopností

Pedagogický takt ako štruktúru osobnosti

Učiteľ je dynamická osobnosť – vystupuje sama za seba, kreuje postupne svoju prácu a disponuje:

1. Percepčnými schopnosťami
2. Vysokou inteligenciou
3. Emočnou zrelosťou
4. Komunikatívnosťou
5. Uceleným hodnotovým systémom
6. Moderným životným štýlom

Učiteľská spôsobilosť má byť založená na:

4. Dosiahnutej odbornej pripravenosti
5. Úspešnom absolvovaní nástupnej praxe – aspoň 1 rok
6. Osobnostných predpokladoch pre výkon učiteľskej profesie

Pre úspešný výkon učiteľskej profesie je potrebné mať:

4. všeobecné vzdelanie a široký filozofický, vedecký a kultúrny rozhľad,
5. teoretické a praktické odborné vzdelanie, ktoré tvoria profilové disciplíny daného odboru, ako aj aplikované disciplíny a pomocné vedy
6. podmienkou je pedagogicko – psychologické vzdelanie

Požiadavky na učiteľa – k tomu, aby bol schopný úspešne riadiť VV proces, je potrebné, aby spĺňal požiadavky, ktoré sú predpokladom k úspešnému vykonávaniu pedagogickej profesie:

1. Požiadavky na vzdelanie – všestranná vzdelanosť a vysoká odborná pripravenosť
2. Požiadavky na správanie voči deťom – kľud, trpezlivosť, emocionálna vyrovnanosť, nadhľad
3. Požiadavky na súkromný život
4. Požiadavky na osobné vlastnosti – hlavne pozitívne, pružnosť adaptabilita, tvorivosť
5. Dobré komunikačné schopnosti

Učiteľ a humanizácia

Humanizácia výchovy a vzdelávania znamená obnoviť, sústavne tvoriť, ochraňovať a rozvíjať ľudský rozmer, ako aj vychovávať ľudí schopných vytvárať pozitívne vzťahy a rozvíjať osobnosť. Humanizácia výchovy je procesom zmien, ktoré majú:

1. Zabezpečiť skutočný individuálny rozvoj osobnosti každého žiaka podľa jeho možností a schopností
2. Rozvíjať vzťahy medzi ľuďmi

Filozofia Tvorivo-humanistickej výchovy (THV)   vychádza z 3 paradigiem:

1. Rozvoj poznávacích funkcií žiaka
2. Rozvoj mimopoznávacích funkcií osobnosti
3. Zmena postavenia učiteľa a žiaka

Žiak je rešpektovaný ako neopakovateľná individualita, kreatívny tvorca a nositeľ svojich práv, ľudská bytossť s osobnostným potenciálom, potrebami, záujmami a učiteľ žiakovi umožňuje slobodne sa rozhodovať a hodnotiť, nezávisle myslieť a poznávať, zodpoveden, konať, vyjadrovať svoje city, pocity a myšlienky, uplatňovať svoj štýl práce a atď.

Učiteľ  zdôrazňuje a posilňuje požiadavku sústavného cieľavedomého výchovného pôsobenia, vytvára individuálne vzdelávacie a výchovné plány, čím sa rešpektuje individualita žiaka, požiadavky školy, potreby spoločnosti aj potreby budúceho života žiaka.

Štýl práce, ktorý je typický pre učiteľa humanistu:

1. toleruje: city, potreby, záujmy, individuálne odlišnosti, iné názory, omyly a chyby žiakov aj svoje vlastné…
2. podporuje: samostatné myslenie a konanie žiaka, mnohorakosť a netradičné riešenia problémov, pozitívny vzťah k učeniu…
3. vyžaduje: aktívnu, uvedomelú disciplínu a zodpovednosť, vlastný názor, hodnotenie a sebahodnotenie žiaka, aby žiak pochopil podstatu svojej činnosti…
4. očakaáva a tvorí podmienky pre: úspech každého žiaka, zvedavosť a otázky, diskusiu a otvorenú komunikáciu
5. odmieta: slepú poslušnosť a vynútenú aktivitu, atmosféru strachu a nampätia, nesamostatnosť…

V THV má dôležité miesto tvorivosť a tvorivé myslenie. Tvorivosť je činnosť, ktorá dáva vznik novému, často originálnemu výtvoru. Je to funkčný prostriedok rozvoja ľudského jedinca. Učiteľ by mal byť príkladom tvorivého človeka. Mal by pripravovať čo najviac možností a podnetov pre aktívnu a samostatnú a tvorivú prácu žiakov.ôô

Globálna výchova

Globalizácia je multidimenzionálny jav, ktorého podstata spočíva vo vzájomnom a celosvetovom prepojení priestorovo a časovo vzdialených častí sveta.

Globálna výchova je veľmi mladou koncepciou VV procesu. Všeobecným cieľom globálnej výchovy je pripraviť žiakov a študentov na život v 21. storočí. Je to možné realizovať:
1. Rozvojom globálnej t.j. celej osobnosti žiaka a študenta (nielen intelektuálnej, ale aj motivačnej, citovej, vôľovej i telesnej sféry) žiaka a študenta
2. Pochopením globálnej povahy sveta a úlohy žiaka v ňom.

Globálny učiteľ sa vyznačuje týmito predpokladmi:
- Mal by pristupovať k riešeniu problémov z globálneho, celosvetového hľadiska, a nie z hľadiska etnického či národného.
- Mal by žiakov zoznamovať s rozmanitosťou a bohatstvom rôznych kultúr.
- Svoju úlohu vidí najmä v tom, aby umožnila žiakom samostatne dospieť k záverom a osobným postojom
- Kladie dôraz na rovnomerný rozvoj všetkých zložiek osobnosti žiakov
- Dáva žiakom vieru v ich možnosti
- Využíva rôzne metódy, formy a materiálne prostriedky vyučovania
- Učenie chápe ako celoživotný proces
- Rešpektuje práva druhých a v triede sa snaží rozložiť právomoc a zodpovednosť za rozhodovanie a prijaté rozhodnutia.
- Ukazuje žiakom vzájomné súvislosti medzi jednotlivými vyučovacími predmetmi.
- Snaží sa zapojiť triedu do života miestnej komunity.

Interkultúrne vzdelávanie

Myšlienka interkultúrneho vzdelávanie je spojená s ideou plurality a znamená obohatenie obsahov V a V o rozmanitosti svetových kultúr a zároveň uvedomovanie si hodnôt vlastnej kultúry a jej prínosu svetu. Učitelia v programoch interkultúrnej  výchovy postupne formulujú princípy, ku ktorým patrí:

1. Ochrana základných práv každého jednotlivca a etnických skupín imigrantov
2. Interkultúrna výchova ako integrálna súčasť ľudského práva na vzdelanie.

V programoch IV čerpajú zo skúseností, ktoré sú založené na úcte a rešpekte k minoritnej kultúre, oboznamovanie žiakov s ich kultúrou a jej problémami. Ďalším východiskom je vzťah spoločnosti k ľudským právam. Učitelia vedú k tomu, aby si každý jednotlivec uvedomoval svoje práva a zároveň aby rešpektoval práva druhých.