Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Technická Univerzita Košice / Ekonomická fakulta / Dejiny ekonomickych teorii

det 1 (alternativne_ekonomicke_skoly.doc)

5. kapitola

Alternatívne ekonomické teórie

1. Utopický socializmus
2. Nemecká historická škola
3. Ekonomická teória Karola Marxa

1. Utopický socializmus

Proces priemyselnej revolúcie v Anglicku, neskôr vo Francúzsku a v ďalších krajinách Európy viedol nielen ku koncentrácii kapitálu, ale i koncentrácii rastúceho priemyselného robotníctva v mestách. Bol sprevádzaný i zhoršovaním životných podmienok robotníckej triedy, polarizáciou maloburžoázie a od roku 1815 i cyklickým vývinom.

        Vznikom kapitalizmu  sa objavuje aj jeho kritika. Vznikol utopický socializmus, ktorý vychádzal z ideálov osvietenectva a ktorý sa usiloval o vytvorenie spoločnosti, ktorá by bola zbavená negatívnych rysov kapitalizmu a v ktorej by si boli všetci ľudia rovní.

Utopický socializmus sa stal významným myšlienkovým prúdom v 1. polovici 19. storočia,

hoci jeho história začala už v 16. storočí v Anglicku, Francúzsku a v Taliansku. Počiatky sú odrazom negatívnych dôsledkov pôvodnej akumulácie kapitálu. Najvýznamnejším predstaviteľom ranného utopického socializmu bol Thomas More  (1478-1535), ktorý vydal v r. 1516 svoje dielo Utópia, v ktorom plne rozvinul dve neoddeliteľné stránky utopického socializmu – kritiku kapitalizmu a predstavu o novom, lepšom usporiadaní spoločnosti.

        Za hlavnú príčinu negatívnych rysov vtedajšej spoločnosti považoval súkromné vlastníctvo a preto v jeho „ideálnej spoločnosti“ bolo súkromné vlastníctvo úplne odstránené. Ústredné spravovanie spoločnosti zabezpečovala akási národohospodárska rada, ktorá spravovala celospoločenský fond spotrebných statkov a spotrebné statky rozdeľovala podľa potrieb občanov. Zároveň platila všeobecná pracovná povinnosť pre občanov, pracovná doba bola 6 hodín, neexistovala výmena a drahé kovy boli oceňované zo všetkých užitočných vecí najmenej.

        Talian Tommaso Campanella (1568 – 1639) sa považuje za druhého najvýznamnejšieho predstaviteľa ranného socializmu. Napísal dielo Slnečný štát (1620-23), v ktorom za hlavný zdroj všetkého zla označil súkromné vlastníctvo.

        Noel Babeuf  (1760 – 1797) a Filip Buonarroti (1760 – 1837)  dospeli k záveru, že pre likvidáciu kapitalizmu je nevyhnutná socialistická revolúcia. Tvrdili, že skutočná demokracia nie je možná bez odstránenia súkromnovlastníckych vzťahov, usilovali o zavedenie spoločného vlastníctva pôdy, všeobecnej pracovnej povinnosti a sociálnej rovnosti.

        Utopický socializmus na začiatku 19. storočia sa stal významným myšlienkovým prúdom, ktorý kritizoval kapitalizmus  a klasickú politickú ekonómiu a ako alternatívu voči kapitalizmu „ponúkal“ socializmus. Medzi hlavných predstaviteľov tohto obdobia sa zaraďujú:

1. francúzi  Henri de Saint-Simon (1760 – 1824)  a Charles Fourier (1772 – 1837)  a
2. angličan Robert Owen (1771 – 1858).

Medzi týmito autormi vidno niektoré dôležité rozdiely. Saint-Simon a Fourier nepožadovali zavedenie spoločenského vlastníctva, ale Owen áno. Owen sa viac približoval ku klasickej politickej ekonómii, jeho dielo je realistickejšie. Na druhej strane o Saint-Simona a Fouriera nájdeme filozofiu dejín, ktorá zdôrazňovala historickú prechodnosť kapitalizmu.

        Saint-Simon chápal dejiny ľudskej spoločnosti ako nepretržitý vývinový proces, daný pokrokom vedy, morálky a náboženstva. Tvrdil, že každé spoločenské zriadenie obsahuje súčasne prežitky starej a zárodky novej spoločnosti. Fourier rozpracoval myšlienku vývoja hlbšie a tvrdil, že vývoj spoločnosti bude pokračovať i v budúcnosti.

        Pre učenie utopistov je charakteristická vyhranená kritika kapitalizmu a preto vidia nutnosť zámeny kapitalizmu socializmom. Ich kritika kapitalizmu má utopický charakter, lebo kapitalizmus hodnotia ako neprirodzené, ľudskej podstate neodpovedajúce spoločenské zriadenie a toto zriadenie sa snažia nahradiť ideálnym usporiadaním spoločnosti, ktoré podľa ich predstáv najlepšie odpovedá ľudskej prirodzenosti.  Tieto názory a myšlienkové smery označujeme pojmom socializmus. Socializmus dosiahol najväčší rozmach vo Francúzsku. Bola to rôznorodá skupina, všetkých však spájala túžba po spoločenskom poriadku bez súkromného vlastníctva.

1. Francúzsky socializmus

Môžeme ho rozdeliť na 3 prúdy: asociacionizmus

                                                anarchizmus

                                                saint-simonizmus

1. Asociacionisti považujú za jadro nového systému komunity (asociácie), v ktorých bolo spoločné vlastníctvo a komunita s ním hospodárila.  Do tohto prúdu zaradíme Charlesa Fouriera a Louisa Blanca (1811 – 1882). Nechceli revolučnú zmenu kapitalizmu a verili, že komunity sa presadia v konkurencii, lebo budú pre robotníkov príťažlivejšie, ako námezdná práca pre kapitalistu a to bude motivovať k lepším výkonom.

2.  Anarchisti  považovali za ideál dobrovoľnú komunitu, doplnenú myšlienkou, že existencia komunity nevyžaduje existenciu štátu. Komunity mali byť „bunkami“ spoločenského života. Ideou nebolo zrušenie súkromného vlastníctva, ale tzv. voľný úver, ku ktorému by mal prístup každý človek a tým by sa mohol stať súkromným vlastníkom a mohol vyrábať. Pierre J. Proudhon  (1809 – 1865) sa považuje za hlavného predstaviteľa tohto prúdu.

3. Saint-simonizmus, s hlavným predstaviteľom Henri de  Saint-Simonom. Predstavy tohto prúdu o socializme sa líšia od Fouriéra a Blanca, lebo systém mal byť centrálne plánovaný a riadený. Odlišnosť od všetkých ostatných myšlienkových prúdov bola založená na optimistickej dôvere vede a rozvoju priemyslu.

Ale ostatní socialisti sa industrializácie skôr obávali a nedokázali ju spojiť s ideálom humanizmu a sociálnej spravodlivosti. Saint – Simon veril, že rozvoj priemyslu otvorí dvere do nového sveta – tzn. spravodlivého  pre všetkých. Prírodné vedy považoval za nositeľa pokroku, z ktorého vyrastie priemyselný pokrok, priemyselný pokrok povedie ku ekonomickému rastu a rastu novej elity (vedci, umelci a industrialisti - teda veľkí priemyselníci a technickí inžinieri). Poslaním novej elity malo byť  nastolenie nového spoločenského poriadku a riadenie ekonomiky a spoločnosti tak, ako keby to bola jedna veľká továreň.

        Odmietal súkromné vlastníctvo a konkurenciu  (ako zdroj živelnosti), pričom trhová tvorba cien by bola nahradená pevnými cenami. Toto bolo príťažlivé pre technických inžinierov, lebo ceny by boli odvodné od predpokladaných parametrov výroby. Zároveň sa jeho názory od marxizmu líšia tým, že zmenu spoločenského poriadku chápal cez aktivity elít a nie revolučnou zmenou.

Názory Saint-Simona sa po jeho smrti ďalej rozširovali nielen vo Francúzsku, ale aj v Nemecku (najvýznamnejší predstavitelia: Ludwig Feurbach, Karol Marx a Friedrich Engels).

Záver:  francúzsky socializmus mal nesporný vplyv na ekonomické myslenie vtedajšieho obdobia. Ale: obmedzoval sa na projektovanie nového štátu, nie na analýzu kapitalizmu, resp. teóriu jeho zániku.

     (pozn.: preto Marx hovorí o francúzskom socializme ako o utópii. Aby to odlíšil od svojich koncepcií, používal namiesto pojmu socializmus  - komunizmus).

1. Nemecká historická škola

V 19.storočí prevládala v Anglicku a Francúzsku klasická politická ekonómia,  ale v Nemecku bol jej vplyv potlačený historickou školou. V Nemecku sa stala dominantným ekonomickým smerom historická škola,  mala rešpekt a aj vysokú úroveň. V Nemecku nie veľmi akceptovali liberálne myšlienky Adama Smitha (vrátane doktríny voľného obchodu) ako „univerzálne pravdy“

Odlišnosť historickej školy od klasickej PE je založená na metodológii. Dôvod:  klasická PE hľadala univerzálne princípy ekonomického chovania, univerzálne zákony tvorby a rozdeľovania bohatstva. Ale  historická škola považovala ekonomické javy za historicky relatívne a zdôrazňovala evolučný charakter ekonomických zákonov. Teda: klasická PE považovala kapitalizmus voľnej konkurencie za  prirodzený poriadok.  Historická škola a popisovala rôzne štádiá ekonomického vývoja a s pojmom prirodzený poriadok vôbec neuvažovala.

Delenie nemeckej historickej školy

1. staršia škola
2. mladšia škola
3. niekedy sa odlišuje aj tzv. najmladšia historická škola

Ale: všetky inklinovali k historizmu. Toto bola špecifická metóda, ktorou sa historická škola odlišovala od iných ekonomických smerov

5.2.1   Predchodcovia nemeckej historickej školy

Za predchodcu sa považuje Friedrich List (1789 – 1846) s dielom

                                            Národný systém politickej ekonómie  (1841)

Zaslúžil sa o vytvorenie colnej únie medzi nemeckými štátmi (kniežactvami), ktorá posilnila ich hospodárske zväzky a predstavovala 1. krok ku zjednoteniu vtedajšieho Nemecka. Ale nepovažujeme ho priamo za predstaviteľa školy, lebo historizmus neuplatňoval ako jedinú metódu v ekonómii. Bol jej predchodcom pre svoj evolučný pohľad na ekonómiu a ekonomické zákony. Tento evolučný pohľad možno označiť ako historický evolucionizmus.

        Ekonomické dejiny popisoval ako štádiá ekonomického vývoja:

4. lovecké
5. poľnohospodárske
6. poľnohospodársko – priemyselné
7. poľnohospodársko-priemyselno-obchodné

→ štádiá vývoja – to bolo viac ako popis etáp histórie. To bola metóda jeho myslenia. Jej základom bola myšlienka, že ekonomická história nie je náhodilou postupnosťou javov, ale prebieha zákonite v štádiách, keď predchádzajúce je zdrojom a predpokladom nasledujúceho a nasledujúce štádium je vždy dôsledkom predchádzajúceho štádia. Pripomeňme si však, že táto metodológia vylučovala existenciu univerzálnych ekonomických zákonov, aj univerzálnej hospodárskej  politiky. Hospodárska politika v logike Lista bola podriadená danému štádiu  

vývoja.              

⇓

Listov prístup historicky relativizoval ekonomické zákony a hospodársku politiku štátu tým, že ich spájal s určitým štádiom vývoja.

Metódu štádií ekonomického vývoja prevzala nemecká historická škola, uplatňoval ju aj K. Marx. Metóda umožnila Listovi odmietnuť „univerzálne politické recepty“ klasickej politickej ekonómie  (najmä politiku voľného obchodu) a tým odôvodnil odlišnosti nemeckej hospodárskej politiky.

Čo preslávilo Lista?

→ najviac jeho teória „nezrelého priemyslu“ a jej argumenty dodnes patria do oblasti obchodného ochranárstva. Hlavnú myšlienku teórie nezrelého priemyslu možno stručne popísať nasledovne: krajina v štádiu nezrelého priemyslu nemôže uplatňovať voľný obchod voči krajinám, ktoré sú v štádiu priemyselnej zrelosti. Ak by svoje trhy otvorila zahraničnej konkurencii, domáci tovar by bol vytlačený konkurenciou vyspelejšieho zahraničného priemyslu. Domáci priemysel by bol potlačený skôr, než by sa rozvinul do štádia zrelosti. Preto by sa mal chrániť domáci trh nezrelého priemyslu tak dlho, kým by priemysel získal dostatočnú konkurenciu. Ochranárstvo tvorí pre domáci priemysel skleníkové podmienky. Stúpenci tohto prístupu hovoria, že domáci priemysel potrebuje pre svoj rast veľký trh a až potom môže byť vystavený zahraničnej konkurencii. Je teda pre rast podstatný najprv veľký trh, alebo „až potom“ konkurencia?

Pozn.: ale aj u Smitha a J. Stuarta Milla nájdeme prvky ochrany domáceho trhu, ak je ešte „slabý“. Preto Listova koncepcia nie je úplne v protiklade voči teórii klasikov. Je v nej implicitne obsiahnutá myšlienka, že priemysel expanduje v podmienkach rastúcich výnosov (moderná ekonómia hovorí o výnosoch z rozsahu).        Ak sa presadzujú výnosy z rozsahu, potom Listova teória má racionálne jadro: malý priemysel vyrába s vysokými nákladmi, veľký priemysel je schopný znížiť náklady a dosiahnuť konkurencieschopnosť.

Hodnotenie: teória nezrelého priemyslu je príkladom metódy štádií vývoja. Štádium nezrelého priemyslu vyžaduje ochranu, štádium priemyselnej zrelosti politiku slobodného obchodu  Ale: teória nedefinuje nezrelosť a zrelosť !  (pozn.:  ani sa definovať nedá, lebo nie je merateľná) Ak štát uplatňuje politiku ochranárstva, potom nádej, že ustúpi od nej v štádiu zrelosti, je malá. Priemyselníci budú dokazovať, že ich priemysel ešte nie je zrelý, potrebuje ochranu...List sa mýlil, keď štát považoval za objektívnu inštitúciu, ktorá je nezávislá na silných záujmových skupinách  !!

5.2.2   Historizmus        

Predstavitelia historickej školy prevzali od Lista metódu štádií ekonomického vývoja. Označujeme ju historizmus. T.z.: históriu považovali za jediný empirický zdroj ekonómie a jediný zdroj, z ktorého môže ekonóm čerpať. Boli presvedčení, že spoločenské vedy (vrátane ekonómie) majú iný charakter ako prírodné – že sú historické. Preto sa metódou ich skúmania stala historická metóda.

Odmietali zovšeobecňovanie historických udalostí a domnievali sa, že sa vždy viažu na určitú historickú dobu a určitú krajinu, na špecifické spoločenské inštitúcie, zvyky, politické štruktúry, ap., ktoré sa nedajú preniesť do inej doby a inej krajiny...

5.2.2.1   Staršia historická škola

        Medzi predstaviteľov sa zaraďuje Bruno Hildebrand  (1812 – 1878)

                                                                 Wilhelm Roscher (1817 – 1894)

                                                                 Karl Knies  (1821 – 1896)

Názov staršia historická škola  sa používa, ale uvádzaní predstavitelia školu v pravom zmysle slova  netvorili. Ich spoločným znakom bolo používanie historickej metódy, ale neuplatňovali ju  v podobe, ako mladšia historická škola.        

Hildebrand: používal metódu najviac. Knies sa zaoberal teóriou peňazí a úroku a medzi prívržencov historizmu sa zaradil  tvrdeniami o historickej relatívnosti ekonomických zákonov a ekonomických politík. V Nemecku najviac rešpektovali Roschera a jeho dielo Systém národného hospodárstva (5 dielov) malo v Nemecku veľký úspech. Veril v existenciu obecných zákonov ekonomického vývoja, ale viac inklinoval k historickej metóde. Veril, že obecné zákony je možné objaviť historickými a komparatívnymi štúdiami národných ekonomík rôznych krajín. Na rozdiel od klasikov, aj od marginalistov, sa nezaujímal o princípy správania sa jednotlivca, ale o popis veľkých ekonomických celkov (národných ekonomík).

↓

tento prístup Schumpeter nazval metodologický kolektivizmus

      (pozn.: prístup odporoval metodologickému individualiznu  neskoršej rakúskej školy)

5.2.2.2    Mladšia historická škola

→ skupina ekonómov okolo vplyvného Gustava von Smollera

Gustav von Smoller  (1838 – 1917)

- odmietal univerzálne ekonomické zákony a nesnažil sa o vytvorenie obecnej ekonomickej teórie. Dôvod: domnieval sa, že by išlo o deduktívne špekulácie

- zastával názor, že akékoľvek tvrdenie musí vychádzať z empirických (teda historických) faktov. Rozlišoval dedinskú, mestskú, teritoriálnu a národnú etapu vývoja

- kritizoval najmä klasikov (Ricardo, Mill) a ich abstraktno-deduktívnu metódu odmietol ako nevedeckú

-  odmietal aj rakúsku školu (Menger – z hľadiska metódy)

- veril, že štúdiom histórie možno pochopiť podstatu spoločenských javov. Jeho podstaty nemali povahu obecných ekonomických  zákonov a tým mu umožňovali vyslovovať etické a politické názory

-  študoval inštitúcie v rámci národnej ekonomiky (ale Roscher skúmal veľké celky – národné ekonomiky). Štúdiom inštitúcií sa približoval ku neskorším americkým inštitucionalistom. Veril, že štúdiom inštitúcií možno získať základ pre formulovanie politických doporučení

- intenzívne sa zaoberal úlohou štátu v ekonomike a mal sklon ku sociálnym reformám. Angažoval sa (a aj jeho žiaci) vo Zväze pre sociálnu politiku. Zväz obhajoval sociálne poistenie, zákony pre pracovné podmienky v továrňach.... preto sa im hovorilo aj

katedroví socialisti,

ale: doporučenia sa výrazne líšili od liberalizmu anglických klasikov, ktorí odmietali štátne     zásahy

- Schmoller považoval štát za garanta správneho vývoja spoločnosti. Štát bol stelesnením národa, garantom národnej sily, uvedomenia a kultúry.

Záver: v 80.rokoch 19. storočia  sa definitívne prejavil spor medzi Smollerovou historickou školou a rakúskou školou Carla Mengera

5.2.2.3   Najmladšia historická škola

jej hlavní predstavitelia boli Max Weber, Werner Sombart. Boli to historizujúci ekonómovia a školu v pravom zmysle slova netvorili. Zdroje poznania a dôkazy pre hypotézy hľadali v histórii.

Max Weber (1864 – 1920)

Jeho dielo Protestantská etika a duch kapitalizmu  (1905) obsahuje odvážnu hypotézu o vzniku kapitalizmu v Európe. Hovorí, že kapitalizmus to už nie je len trhový systém (s konkurenciou a motívom zisku), ale niečo viac: systém, kde vládne podnikateľský duch. Hovorí, že kapitalizmus vznikol vtedy, keď sa objavili veľkí podnikatelia – ľudia s podnikateľským duchom, priekopníci veľkého obchodu a podnikania. Podľa neho kapitalizmus vznikol najprv v Holandsku a v Anglicku a až potom sa rozšíril do ďalších krajín Európy a USA. Dokazuje, že väčšina veľkých podnikateľov (obchodníkov a priemyselníkov) boli protestanti – kalvíni.

→ otázka: ako súvisí kalvinizmus  s podnikaním?

Podľa Webera vedie kalvinizmus ku určitému typu etiky – k odriekaniu sa a k cieľavedomej túžbe po úspechu. Kalvíni veria, že svetský úspech je dôkazom božej milosti a spasenia. Weber neskôr uvádza protestantskú etiku len ako jeden zo 4 hlavných zdrojov kapitalistického vývoja, teda: etika +   silný štát +  dobré zákonodarstvo + veda a technika.

Werner Sombart  (1863 – 1941)

Dielo: Židia a moderný kapitalizmus (1911)

Sombart hľadal historický zdroj kapitalistického ducha a oproti Weberovi ho videl v židovstve. V uvedenej práci popisuje diaspóru Židov po Európe a zároveň ich spojenie prostredníctvom viery. To im umožňovalo vytvoriť medzi sebou sieť obchodného spojenia po celej Európe a stávali sa z nich finančníci a podnikatelia.

Túto svoju hypotézu dokladal historickými faktami o vyháňaní Židov z katolíckych štátov a miest v 15.storočí (Španielsko, Portugalsko, talianske mestá) a ich sťahovaní sa do severnejších oblastí Európy (Anglicko, Holandsko, severné časti Nemecka) a to malo za následok, že centrum hospodárskeho rastu sa presunulo do oblastí, kde emigrovali Židia a kde prinášali so sebou „ducha kapitalizmu“

Záver: myšlienka o histórii ako empirickom zdroji pre ekonómiu nebola nová a vlastná len historickej škole. Používal ju Smith, aj Marshall a ďalší. Ale oni dokázali spojiť históriu s teóriou. Smith využíval históriu ako zdroj svojich poznatkov a formuloval obecné ekonomické princípy a doktríny. Ale nemecká historická škola naopak – obecné ekonomické doktríny odmietala.

Týmto sa historizmus nemeckej školy odlišoval od metódy klasickej ekonómie, neskôr aj od neoklasickej, aj ďalších „nehistorických“ smerov. Odlišoval sa aj od metódy Marxa.

⇓

historizmus bránil nemeckej historickej škole v tom, aby pochopila význam teórie, aby spojila históriu s teóriou. Predstavitelia školy verili, že obecná znalosť sa „vynorí“ z historiografie samotnej. Preto sa tejto škole niekedy hovorí „neteoretická“.

→ škola predstavuje jeden z heterodoxných smerov v dejinách európskeho ekonomického myslenia. Používaná metóda znemožňovala, aby sa škola začlenila do obecne rešpektovanej ortodoxnej vedy, ktorú najprv reprezentovala klasická politická ekonómia a neskôr marginalisti. Napriek tomu škola mala v Nemecku takú vážnosť, že ju možno považovať (do konca 19.storočia) za akúsi „nemeckú ortodoxiu“.

Zhrnutie

8. historická škola sa stala v 19.storočí dominantným smerom  v Nemecku
9. od klasickej ekonómie sa líši metodológiou. Klasická PE hľadala univerzálne ekonomické zákony. Historická škola naopak ekonomické javy považovala za historicky relatívne
10. predchodcom školy bol Friedrich List
11. používanou metódou je historizmus. História bola empirickou základňou ekonómie a preto ekonómiu považovali za historickú vedu
12. Roscher nepopieral existenciu obecných zákonov ekonomického vývoja, ale veril, že ich možno odhaliť len historickými a komparatívnymi štúdiami národných ekonomík. Túto metódu nazývame metodologický kolektivizmus
13. Gustav von Smoller odmietal existenciu univerzálnych ekonomických zákonov a abstraktne-deduktívnu metódu anglických klasikov považvoal za nevedeckú. Založil mladšiu historickú školu. Skúmal inštitúcie a veril že štúdiom inštitúcií možno získať základňu pre formulovanie politických doporučení
14. Weber a Sombart (najmladšia historická škola) hľadali historické vysvetlenie vzniku kapitalizmu. Podľa Webera bola duchovnou silou vzniku kapitalizmu protestantská etika. Podľa Sombarta boli nositeľmi ducha kapitalizmu Židia
15. historizmus ako metóda bránil historickej škole v tom, aby spojila históriu s teóriou.

2.  Ekonomická teória Karola Marxa

Karol Marx (1818 – 1883) významne ovplyvnil intelektuálne myslenie 19. a 20.storočia a jeho učenie  sa nazýva marxizmus. Vychádzal najmä z prác nemeckého filozofa Georga Hegela, anglického  klasika D. Ricarda, ale aj francúzskych socialistov (hoci ich odmietal ako utopistov)

        Marxov teoretický systém presiahol hranice politickej ekonómie, stal sa filozofiou spoločnosti a dejín. Ale politická ekonómia má ústrednú úlohu. Keďže odmietal názory utopistov,   rozhodol sa analyzovať kapitalizmus.

• filozofia marxizmu: Marx bol ovplyvnený Heglovou dialektikou a táto metóda sa stala i základom Marxovho uvažovania. Základ dialektiky: všetko sa vyvíja a mení, nič nie je večné

↓

záver o vývoji spoločenského poriadku: spoločenský systém sa mení, každý má odlišné a špecifické zákony

                                                                             ↓

záver: ani otrokárstvo, ani feudalizmus, ale ani kapitalizmus nie je prirodzený poriadok. Každý je pokrokový v dobe, keď nastupuje po predchádzajúcom

rozpor: Marx vychádza z Hegla, zároveň sa s jeho názormi rozchádza, lebo Hegel mal idealistický pohľad na vývoj spoločnosti. Marx sa stal materialistom, na človeka nazeral primárne ako na ekonomickú bytosť (musí vyrábať) a až potom sa môže zaoberať filozofiou, vedou, kultúrou, atď. Ľudia vo výrobe kooperujú medzi sebou a forma kooperácie vytvára spoločenské vzťahy medzi nimi. Tieto spoločenské vzťahy a ich inštitúcie sa stávajú základom spoločenského poriadku.

↓

rozvíjajúce sa výrobné metódy menia aj kooperáciu, menia aj spoločenské vzťahy a tak vzniká rozpor medzi spoločenskými triedami, ktorý sa prejavuje ako boj medzi triedami a vyústi do spoločenskej revolúcie. Marx dokazuje, že len revolúcia je schopná zmeniť starý spoločenský systém

↓

toto bol pre Marxa všeobecný zákon spoločenského vývoja

(prejavuje sa v zmene spoločenských poriadkov)

↓

striedanie spoločensko-ekonomických formácií (SEF)

Striedanie spoločensko-ekonomických formácií = historický materializmus. Dejiny nie sú náhodilé udalosti, ale majú svoju logiku vývoja: výrobné sily (úroveň výrobných metód a charakter výrobnej kooperácie) si vyžadujú určitý charakter výrobných vzťahov (vzťahy medzi ľuďmi, z nich najdôležitejšie vlastnícke vzťahy)

⇓

kapitalista vlastní výrobné prostriedky (to je to, čo dnešná ekonómia nazýva vecný obsah fixného kapitálu) a robotník nevlastní nič, len schopnosť pracovať

⇓

aby filozofia spoločenského vývoja nebola špekuláciou, musel dôkladne analyzovať ekonomický vývoj kapitalizmu

dnes hovoríme: musel sa stať politickým ekonómom.

5.3.1     Kapitál  (3 zväzky, ale 4 knihy)

Ústredným motívom tohto Marxovho najznámejšieho diela je  vykorisťovanie, ktoré chápe analyticky a nie eticky. Považuje ho za logický dôsledok súkromného vlastníctva. Vo väzbe na súkromné vlastníctvo delí spoločnosť na 2 triedy:

buržoázia (trieda vlastníkov, ktorá ekonomicky donucuje nevlastníkov, aby na ňu  pracovala a tým ich vykorisťuje)

           proletariát (trieda, ktorá vlastní iba pracovnú silu a je ekonomicky donútená ju predávať vlastníkom kapitálu)

⇓

záver: vykorisťovanie zanikne, ak zanikne súkromné vlastníctvo

⇓

odstránenie súkromného vlastníctva sa stalo zmyslom a podstatou spoločenského poriadku – komunizmu

5.3.2    Pracovná teória hodnoty a  nadhodnoty

        Cieľom Marxovej pracovnej teórie hodnoty je ukázať, že práca je vykorisťovaná kapitálom.   Hoci pracovnú teóriu hodnoty prevzal od Ricarda, Marx chcel ukázať, že len práca tvorí bohatstvo (hodnotu). Ricardo chcel prostredníctvom pracovnej teórie hodnoty vysvetliť klesajúcu mieru zisku a Marx chcel prostredníctvom pracovnej teórie hodnoty dať plný zmysel vykorisťovaniu.  

Ako Marx vysvetľuje vykorisťovanie prostredníctvom pracovnej teórie hodnoty? Tvrdenie, že práca tvorí hodnotu znamenalo, že kapitál je neproduktívny (sterilný) vo vzťahu k novej hodnote. Kapitálové statky (ktoré nazýva pojmom výrobné prostriedky) považuje za prácu minulú (ako Ricardo),  ale novú hodnotu tvorí živá (súčasná) práca robotníkov, ktorí bezprostredne vyrábajú tovar. Kapitál svoju hodnotu iba prenáša do hodnoty tovaru, ale novú hodnotu netvorí.

→ Ricardovu teóriu hodnoty doplnil a aplikoval aj na prácu samotnú. Rozlišoval medzi pracovnou silou (schopnosť pracovať) – ktorú nakupuje kapitalista od robotníka a preto sa aj pracovná sila stáva tovarom   a prácou ( využitie pracovnej sily). Kapitalista kupuje pracovnú silu, ktorá má schopnosť vytvoriť väčšiu hodnotu ako sama má a hodnotu, ktorá prevyšuje hodnotu pracovnej sily, nazval nadhodnota.

Hodnota pracovnej sily ako tovaru je to isté, čo hovoria klasici o existenčnom minime robotníka. Je určená množstvom pracovného času, ktorý je nutný na výrobu tovarov, ktoré spotrebováva robotník na reprodukciu svojej schopnosti pracovať

Nadhodnota = rozdiel medzi hodnotou, ktorú robotník vytvorí a hodnotou pracovnej sily robotníka. Privlastňuje si ho kapitalista  

⇓

pracovná teória hodnoty vyúsťuje do teórie nadhodnoty

vysvetlenie: ak kapitalista kupuje pracovnú silu  za mzdu – ide o ekvivalentnú výmenu. Preto problém nadhodnoty nechápe ako etický problém, ale ako ekonomický. Vykorisťovanie nenarušuje ekvivalentnosť vo výmene, ale je neoddeliteľnou súčasťou kapitalistického systému. Vykorisťovanie nemožno odstrániť žiadnou  reformou systému, ale odstránením systému. Toto bola revolučná myšlienka, teda kapitalizmus sa dá odstrániť len revolúciou.

⇨ formálne znázornenie teórie nadhodnoty                  H (hodnota) =  c  +  v  +  m

Pričom  c =  hodnota konštantného kapitálu (stroje, zariadenia, budovy...), ktorá sa prenáša do hodnoty vytváraného tovaru. V =  hodnota variabilného kapitálu. v+ m = pridaná hodnota (teda nová hodnota, novovytvorená hodnota,  ktorá sa vytvára živou prácou)  z toho v = hodnota pracovnej sily a m  = nadhodnota, ktorá nadobúda formu zisku pre kapitalistu.

Pomer  =  m´      (nadhodnota lomeno variabilný kapitál = miera nadhodnoty) vyjadruje stupeň vykorisťovania                                                              

⇓

delenie práce na živú a spredmetnenú

a na   produktívnu a neproduktívnu

5.3.3    Rezervná armáda nezamestnaných

Marxova teória nadhodnoty  je vlastne teóriou rozdeľovania. Mzda vystupuje ako existenčné minimum. Ako sa chápe mechanizmus, ktorý udržuje mzdu na existenčnom minime? Ricardo to chápal cez populačné zmeny. Marx má iný prístup: vysvetľuje to cez tzv. rezervnú armádu nezamestnaných          

⇓

prírastok robotníckej populácie, zbedačení roľníci a remeselníci, ktorých pohltila konkurencia, robotníci, vytlačení z práce zavádzaním strojov  = rezerva pracovnej sily, ktorá hľadaním práce udržuje mzdu na existenčnom minime !  (pozor: aj minimum sa vyvíja vo vzťahu ku spoločenskému vývoju)

⇓

nezamestnanosť chápe ako nedobrovoľnú

pozn. ale Keynes neskôr popisuje nezamestnanosť ináč!  U Keynesa nezamestnanosť vyplýva z nadmerných úspor a nedostatočného dopytu po tovaroch!!! U Marxa nezamestnanosť plynie z nedostatočnej akumulácie kapitálu.

5.3.4    Marxov prístup ku kapitálu

Kapitál delí  na konštantný = c, teda zálohovaný do strojov, zariadení, budov,...   a na  variabilný = v. Variabilný je kapitál, zálohovaný na nákup pracovnej sily (čiže mzdový fond). Keďže živá práca tvorila novú hodnotu, mzdový fond nazval variabilným, lebo sa vo výrobnom procese zväčšuje. Prácu, zhmotnenú v strojoch, zariadeniach, nazýva minulá práca, ktorá už nemení veľkosť svojej hodnoty, preto konštantný kapitál.

Variabilný kapitál tvorí novú hodnotu, a teda i nadhodnotu  ( m ) ztotožnenú zo ziskom. Marx dospel k záveru, že zisk rastie vtedy, ak rastie variabilný kapitál. Rast konštantného kapitálu nemal podľa Marxa vplyv na rast zisku. Z tohto vyvodzoval zákon klesajúcej miery zisku, pričom miera zisku = podiel nadhodnoty a súčtu konštantného a variabilného kapitálu

                                           Z´ =

→ pomer     = organické zloženie kapitálu. Ak rastie, potom klesá miera zisku

Komentár: Marxova teória nadhodnoty mala zmysel iba potiaľ, pokiaľ platila pracovná teória hodnoty. Ale keď teóriou chcel vysvetliť ceny tovarov, narazil na podobný problém ako Ricardo. Podľa pracovnej teórie hodnoty ceny mali byť ovplyvnené iba nákladmi práce. Ale v kapitalizme voľnej konkurencie sa presadzuje tendencia ku rovnakej ziskovej miere z investovaných kapitálov. Toto bol problém: nadhodnota bola tvorená živou prácou a bola úmerná variabilnému kapitálu, ale zisky mali byť úmerné celému kapitálu (c + v)

→ tento problém Marx rieši v 3. zväzku Kapitálu – prostredníctvom teórie výrobnej ceny

                            → bola to transformácia prostredníctvom  

                                 redistribúcie nadhodnoty medzi odvetviami (pozn. moderná ekonómia  

                                 má na mysli dlhodobé  rovnovážne ceny)

                            → pripustil, že tovar sa nevymieňa za pracovné hodnoty, ale za výrobné ceny, ktoré sa môžu od pracovných hodnôt odlišovať

• teória kríz a teória reprodukcie: priemyselný cyklus vysvetľoval ako opakujúce sa rozširovanie a zmenšovanie rezervnej armády nezamestnaných

• Záver

Marxizmus ovplyvnil ekonomické myslenie, aj dejiny sveta. Stratil však pôvodnú príťažlivosť. Ale zrejme to nebolo kvôli teoretickému rozporu v pracovnej teórii hodnoty.

→ rozvíjal Ricardovu pracovnú teóriu hodoty, pracoval s existenčným minimom (hovoril o hodnote pracovnej sily), pracoval s prebytkom (hovoril o nadhodnote), pracoval s diferenciálnou rentou.

→ Marxa možno považovať za ricardiánca. T.z. z hľadiska ekonomickej analýzy musíme Marxa považovať skôr za predstaviteľa (jediného) tretej generácie klasickej PE, než za zakladataľa novej školy PE.

→ zdá sa, že to bol práve K. Marx, u ktorého dosiahla klasická PE svoje logické vyvrcholenie, ale aj svoj koniec  (nastupuje neoklasika).

Zhrnutie

1. Marx chápe dejiny ako revolučné striedanie spoločensko-ekonomických formácií (prvotno-pospolná, otrokárska, feudálna, kapitalistická a komunistická). Túto teóriu nazval dialektický materializmus
2. ústredná téma jeho teórie je vykorisťovanie, ako dôsledok súkromného vlastníctva
3. bohatstvo sa akumuluje v rukách buržoázie. Proletariát je ekonomicky nútený pracovať pre kapitalistu – predáva mu svoju pracovnú silu, teda schopnosť pracovať
4. teória nadhodnoty slúžila na vysvetlenie vykorisťovania. Vychádza z pracovnej teórie hodnoty, tz. iba živá práca vytvára novú hodnotu, vrátane nadhodnoty. Minulá práca, spredmetnená v strojoch, zariadeniach, budovách,.. na nový výrobok svoju hodnotu iba prenáša
5. pracovná sila sa stáva zvláštnym tovarom, vie vytvoriť väčšiu hodnotu, ako sama má, je zdrojom nadhodnoty
6. zisk je formou nadhodnoty a Marx odmieta chápanie zisku ako náklad na kapitál. Kapitál delí na konštantný (kapitálové statky) a variabilný (mzdový fond). Zisk bol odvodený len od variabilného kapitálu. Ak rastie podiel konštantného kapitálu na celkovom kapitále, potom klesá miera zisku
7. v reprodukčných schémach Marx dokazuje, že pre udržanie ekonomickej rovnováhy sú nutné určité medzisektorové toky dôchodkov robotníkov a kapitalistov. Narušenie tokov spôsobuje štrukturálne poruchy. Marxove reprodukčné schémy sú teda analýzou medziodvetvových vzťahov a Marx nadviazal na Quesnayho Ekonomickú tabuľku.