Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Trnavská univerzita / Pedagogická fakulta / Teoria a prax sekundarneho vzdelavania

5._tema_-_obsah_vzdelavania.doc (5._tema_-_obsah_vzdelavania.doc)

Obsah vzdelávania je súbor vedomostí, zručností a návykov, ktoré vzdelávacia inštitúcia sprostredkováva žiakovi a ten si ich osvojuje. Obsah vzdelania je konkretizovaný v učebnom pláne, v učebných osnovách a v učebniciach.

Ako prvý si rozoberieme učebný plán. Učebný plán je základný školský dokument vydávaný ministerstvom školstva, ktorý obsahuje zoznam predmetov vyučovaných v danom type školy, či už sa jedná o školy základné, stredné odborné, gymnáziá... Je v ňom stanovený týždenný a celkový počet vyučovacích hodín pre príslušný predmet a ročník. Obsahuje predmety povinné, povinne voliteľné a nepovinné. Predmety obsiahnuté v učebnom pláne sú usporiadané systematicky podľa jednotlivých školských rokov. Táto systematickosť súvisí so zásadou primeranosti. Inak to možno povedať tak, že žiakovi systematicky pribúdajú nové predmety, alebo sa rozčleňujú. Napríklad z vlastivedy na prvom stupni základnej školy sa postupne vyvinul zemepis, dejepis, fyzika, chémia, čiže žiak sa ich učí až vtedy, keď sú pre neho primerané. Na výbere predmetov do učebného plánu sa podieľajú aj ďalšie zásady. A to je vedeckosť (predmety a ich obsah preverený praxou, životom), spojenie teórie s praxou (výber takých predmetov, ktoré sú potrebné pre život). Aj z obsahového hľadiska je možné predmety rozdeliť do niekoľkých skupín. Sú to: spoločenskovedné, prírodovedné, jazykovedné, estetickovýchovné, telovýchovné, pracovnovýchovné. Toto rozdelenie však medzi predmetmi nevytvára žiadne prekážky, vyjadruje len ich zameranosť a vo väčšine prípadoch sa vzájomne dopĺňajú. Ani predmety s príponou výchovné neznamenajú, že žiakov len vychovávajú, ale súčasne aj vzdelávajú (napr. výtvarná – vedomosti o rôznych druhoch umenia, výtvarných štýloch, telesná zase o anatómií ľudského tela). Zostavenie učebného plánu je zložité a náročné a je to spôsobené rýchlym napredovaním vedy a techniky, prinášaním nových poznatkov, vznikom nových vedných odborov. Spoločnosť by uvítala, aby jedinec opúšťajúci základnú alebo aj vysokú školu, disponoval čo najväčším množstvom vedomostí a teda z tohto dôvodu potom vyplýva istý tlak na obsah a rozsah vzdelania.

Perspektívy vývinu, prehlbujúca sa demokracia a humanizácia, ktoré výrazne zasahujú oblasť školstva, spôsobia, že centrálne školské orgány stanovia záväzný počet povinných predmetov, ktoré budú doplnené súborom odporúčaných a výberových predmetov pre žiakov. Ich časový rozvrh v týždni alebo v istom časovom rozpätí bude konkrétnou tvorivou činnosťou školy. Školy budú mať možnosť tvorivého dotvárania, pričom musia vziať do úvahy vlastné podmienky pre vytvorenie učebného plánu, skúsenosti a odbornosť učiteľov, región v ktorom sa škola nachádza, materiálno-technické vybavenie školy. Po schválení je východiskom pre zostavenie učebných osnov a rozvrhu hodín.

Ďalším dokumentom, ktorý vydáva ministerstvo školstva, sú učebné osnovy. V učebných osnovách je rozpracované učivo príslušných predmetov v ročníkoch na jednotlivé tematické celky a časti. Vyjadrujú cieľ vyučovacieho predmetu, obsah a rozsah vedomostí, zručností, spôsobností a návykov.

Jeho rovnocenným pojmom je učebný predmet. Môžeme ho definovať ako vybranú a do didaktického systému spracovanú časť vedy, techniky, umenia, športu a iných oblastí spoločenskej činnosti, určenú na pedagogické ciele. Učivo, ktoré je obsiahnuté vo vyučovacích predmetoch a v učebných osnovách nie je iba kopírovanie týchto vied, ale je upravené do vyučovacieho procesu podľa biologických a psychických možností žiaka. Učivo, normované v učebných osnovách platí pre všetky určené školy na území republiky. Pri aplikácií vedy do vyučovacieho predmetu sa rešpektujú kritériá – funkčnosť poznatkov, ich úplnosť, vedecká správnosť, primeranosť. Tak, ako učebný plán, aj osnovy sú spracované podľa didaktických zásad – systematickosť, primeranosť, vedeckosť, spojenie teórie a praxe, trvácnosť.

Vzhľadom na rozdielny obsah predmetov uplatňujú sa viaceré koncepcie osnovania učiva v osnovách. Ide najmä o Lineárne (postupné) osnovanie – znamená, že k učivu, ktoré už bolo vo vyučovacom predmete, sa viac nevraciam, pretože nie je nutné pre pochopenie iného nového učiva. (napríklad ak žiak zabudne učivo o Európe, nemusí ho vedieť k tomu, aby ovládal perfektne učivo o Austrálií). Ďalšou koncepciou osnovania učiva je špirálovité osnovanie. Znamená, že k prebranému učivu sa vraciame, vychádzame z neho, no sústavne ho i rozširujeme, obohacujeme. V tomto pojme je teda obsiahnuté aj opakovanie učiva, aj jeho obsahová vzostupnosť, či už v samotnom predmete v tom istom ročníku, alebo v nasledujúcich ročníkoch. (napríklad gramatické pravidlá sa neustále rozširujú, ale pochopiť nové možno iba v súvislosti s predchádzajúcim učivom. Skloňovanie sa nemožno naučiť bez toho, aby sme poznali pádové otázky).

Obsah vzdelania je podrobne rozpracovaný v učebniciach. Pojem učebnica  niekedy nahrádza aj pojem školská kniha. Nie všetky knihy majú charakter učebnice. Učivo, ktoré je obsiahnuté v knihe je normou pre žiaka, učiteľ musí ovládať oveľa väčší rozsah.

Učebnice alebo školské knihy obsahujú didaktické spracovanie učiva vymedzené učebnými osnovami a sú základným didaktickým prostriedkom pri realizácií výchovno vzdelávacieho procesu. Sú takisto spracované podľa didaktických zásad. V porovnaní s učebným plánom a učebnými osnovami sa uplatňujú zásady názornosti – obrázky, schémy, typy písma, trvácnosť – systém úloh a cvičení pre samostatnú prácu.

Podľa didaktickej funkcie ich rozlišujeme na:

1. vlastné učebnice – obsahujú výklad učiva, poučky, pravidlá
2. cvičebnice – popri výklade učiva obsahujú aj cvičenia a úlohy
3. čítanky – najmä v nižších ročníkoch majú funkciu cvičebnice čítania vo vyšších majú funkciu vlastnej čítanky.
4. osobitné druhy školských kníh – atlasy, slovníky, tabuľky, zbierky príkladov.

Funkcia kníh sa často vníma len ako vzdelávacia. Má však aj ďalšie funkcie, ktoré výrazne ovplyvňujú priebeh a výsledky učebnej činnosti žiakov:

1. motivačná – dobre spracovaná kniha vzbudzuje záujem
2. komunikačná – rozvíja slovnú zásobu, učiaci sa s knihou pracuje – dotvára text podčiarkuje
3. regulačná – učivo je členené do časti podľa logickej nadväznosti
4. aplikačná – obsahuje námety na využitie učiva v praxi, príklady zo života
5. integračná – medzipredmetové vzťahy, vedie ku komplexnejšiemu poznaniu javov
6. inovačná – podáva najnovšie poznatky, avšak keďže nie je možné vydávať neustále nové knihy, tak je úlohou učiteľa, aby obsah inovoval.
7. kontrolná a usmerňujúca – učiaci sa využíva text, otázky a úlohy pre vlastnú kontrolu. Zisťuje, či učivo pochopil. Spätná väzba.

Spracovanie učebníc a školských kníh je náročné, pretože musí zohľadňovať to, pre akú vekovú kategóriu je kniha určená ako aj ciele a úlohy príslušného vyučovacieho predmetu. Aby splnili už spomínané funkcie, musia mať istú štruktúru. Obsahovať:

1. základný text – sem patria pojmy, fakty, teórie, metódy poznania
2. doplňujúci text – obsahuje informačný materiál slúžiaci k prehĺbeniu základného textu a k jeho upevneniu.
3. vysvetľujúci text – slúži na pochopenie základného textu, obsahuje vysvetlenia, poznámky, porovnania názorov...
4. mimotextové komponenty, ktoré sa delia na:

1. aparát pre organizáciu osvojenia učiva (otázky, úlohy, tabuľky)
2. ilustračný materiál (obrázky, schémy, náčrty)
3. orientačný aparát (úvody, obsah, typy písma, registre)

Učebnice by sa mali zhodovať s učebnými osnovami, mali by byť tematicky usporiadané, mali by umožňovať individuálne učenie – opakovanie a upevňovanie učiva, využívať medzipredmetové vzťahy, byť jazykovo správne a primerane graficky a esteticky upravené.

Aby bol vzdelávací proces efektívny, k učebným osnovám, učebniciam a školským knihám sú vydávané metodické príučky. V nich učiteľ nájde odporúčania ako metodicky správne postupovať, aby si žiaci učivo osvojili. Tieto príučky však neslúžia ako presný návod pre učiteľovu prácu, pretože v nich sú isté skúsenosti zovšeobecnené a nie každý učiteľ pracuje v tých istých podmienkach, obciach, mestách, pri tom istom počte žiakov, rovnakou vybavenosťou školy. Práve preto musí učiteľ aj pri práci s touto učebnicou pristupovať k práci tvorivo.

Tvorba učebníc je trvale aktuálnou oblasťou didaktiky a iných vied. Prieskumy ukazujú, že mnoho učebníc je preplnených množstvom informácií, ktoré poskytujú málo možností pre tvorivú prácu žiakov, čím sa porušujú niektoré zásady, ktoré sme si už spomínali. Chybou je možno to, že učebnice tvoria vedeckí pracovníci, ktorí nie vždy rešpektujú pedagogické požiadavky. V súčasnosti už existuje pre jeden predmet viac učebníc a učiteľ si môže vybrať učebnicu, ktorú považuje za najvyhovujúcejšiu. Učiteľ by však mal čerpať aj z iných prameňov – časopisy, vedecko-populárna literatúra, čo má veľký motivačný účinok, zabezpečuje spojenie školy so životom.

S obsahom vzdelávania sa spája aj pojem kurikulum. Tento pojem sa začal používať v druhej polovici nášho storočia. Reforma kurikula sa sústreďuje na reformu obsahu a učiva. Pedagógovia, ktorí sa touto reformou zaoberali podrobili kritike už existujúce učebné plány. Boli toho názoru, že učebné plány neodrážajú vedecké poznanie, kritéria výberu učiva sú neujasnené, učebné plány vznikajú odtrhnuto od praxe, učivo sa málo aktualizuje. Zároveň zdôrazňovali, že učebné plány majú stanoviť jasné ciele, štruktúru učiva a podobne. Pri týchto a ďalších aspektoch zdôrazňovali aj to, že kurikulum by malo zabezpečiť učebné úspechy u všetkých žiakov, a to aj nezávisle od osobných  schopností učiteľa. Okrem obsahu učiva zdôrazňovali požiadavku uplatňovania takých metód vo vyučovaní, ktoré podporujú aktivitu žiakov – odhaľovanie vzájomných vzťahov v učive, nachádzanie problémov, ich riešenie, experimentovanie, dokazovanie. Tvorivá činnosť žiakov plní dva významy, jednak prebúdza u žiakov záujem o poznávanie a učenie a jednak učí žiakov chápať vedu nielen ako súhrn hotových poznatkov, ale ako proces bádania a riešenia problémov.

Poznáme množstvo definícií o tom, čo je to kurikulum napr. program a život školy, plán obsahu vyučovania, plánovaná a riadená učebná činnosť, plán učenia... Kurikulum v najširšom poňatí zahŕňa proces, prostredie a prostriedky, pomocou ktorých sa dosahujú stanovené ciele. Ďalej sa chápe aj ako plány určené k riadeniu učenia v školách, obvykle prezentované v obnovených dokumentoch, ktoré sú vypracúvané na niekoľkých úrovniach všeobecnosti a implementáciou týchto plánov v triede, tieto plány sú realizované v učebnom prostredí, ktoré tiež ovplyvňuje to, čomu sa žiaci učia. Kurikulum možno charakterizovať otázkami............vzdelávať:

4. prečo? (je to zmysel, hodnoty, funkcie, ciele vzdelávania, spoločenské perspektívy),
5. koho? (ktorú časť populácie osobitosti – sociálne, vekové, generačné, etnické)
6. ako? (pomocou akých učebných stratégií, využitím praktických skúseností zo života)
7. kedy? (v ktorom vekovom období, v akých časových intervaloch, s akými časovými dotáciami)
8. v čom? (obsah učiva)
9. za akých podmienok (v akom prostredí, legislatívnych podmienkach, riadenie, financovanie spolupráca školy s inými inštitúciami,  rodičmi)
10. s akým očakávaným efektom (aké výsledky sú očakávané, funkcie, kritériá a metódy hodnotenia)

Uvedené úsilie sa v praxi prejavilo tak, že boli vypracované nové obsahy učiva, v ktorých sa kládol doraz na štruktúru učiva, na jeho vzájomnú prepojenosť a podbone. Súčasne s tým boli vypracované nové učebnice a školské knihy, v ktorých sa sledovalo to, aby poskytovali dostatok námetov pre tvorivú činnosť žiakov.

Arseňev zastával stanovisko zachovania tradičného systému vzdelávania a odporúčal len postupné úpravy v súlade s rozvojom vedy. Jeho prístup spočíva v tomto:

11. presunúť učivo z vyšších do nižších ročníkov
12. vynechať zastaralé a nepotrebné učivo
13. odstránenie zbytočného opakovania učiva, čo prinesie lepšie využitie času.

Eľkonin je zástancom posilnenia vedeckosti. Jeho prístupy možno zhrnúť takto:

14. žiaka je treba učiť vede hneď od začiatku školskej dochádzky,
15. je potrebné naučiť jazyku vedy, terminológiu vedy
16. nedávať žiakovi hotové poznatky, nemá si ich len osvojovať, ale vstupovať do oblasti vedy
17. je treba odstrániť historizmus v učive (je zbytočné učiť čo a ako sa vyvíjalo od najstarších čias)

Kurikulum sa chápe aj ako cieľový edukačný program. Definujeme ho ako proces výberu a plánovania obsahu vzdelávania, konkretizácie vzdelávacích cieľov do učebného materiálu a vytváranie náležitých ciest sprostredkovaním učiva.

Cieľové edukačné programy sú základným pedagogickým dokumentom pre poskytovanie vzdelania. Sú v nich rozpracované cieľové požiadavky, kompetencie žiakov a návrh učiva pre jednotlivé ročníky. Riaditelia a učitelia sú kompetentní vybrať si rámcovo navrhnuté učivo, vyučovacie predmety pre konkrétne podmienky svojej školy a žiakov s prihliadnutím k možnostiam žiakov,  k regionálnym a materiálnym podmienkam.

Cieľový program konkrétnej školy zahŕňa profil absolventa, učebný plán školy a z neho odvodené učebné osnovy a tematický plán. Jeho zámerom je:

18. rozvoj osobnosti žiaka – prostredníctvo postupného pretvárania jeho spôsobu myslenia, jeho chápania spoločnosti, svojho miesta v nej, jeho postojov a hodnôt.
19. Poskytnutie stratégií výučby tak, aby učiteľ mohol uspokojovať vzdelávacie, emocionálne a sociálne potreby žiakov a sledovať naplnenie cieľových kvalít – kompetencií v danom stupni. Učiteľ, ktorý riadi proces rozvoja žiakov, kontroluje kvalitu utváraného vzdelania a reguluje postup jeho postupného približovania sa k cieľovému stavu.

Súčasťou edukačného programu sú aj štandardy:

20. cieľové – chápu sa ako súbor spoločensky žiadúcich cieľov primeraných vekovému stupňu a zrelosti žiakov a požiadavkám na vzdelanostný profil absolventa.
21. základné učivo – spolu s cieľovými štandardmi vyjadrujú obsahové jadro základného vzdelávania, jeho podstatné prvky, avšak nevyjadrujú kvalitu vzdelávacích výsledkov dosiahnutých žiakmi.
22. hodnotiace – prostredníctvom ktorých je možné zistiť, do akej miery sú ciele a základné učivo naplnené.

Na viacerých miestach sme už uviedli pojem učiva. Na prvý pohľad sa môže zdať, že ide o jednoduchý didaktický pojem. Pod učivom chápeme istú sústavu poznatkov a činností, ktoré si má žiak osvojiť v priebehu výchovný vzdelávacieho procesu a učenia sa a ktoré má prejaviť v jeho vedomostiach, spôsobilostiach, zručnostiach a návykoch. Je ťažké odpovedať na otázky, Čo z množstva poznatkov vybrať pre žiakov? Čo je v tej-ktorej vede základné? Čo možno vynechať? Často zisťujeme, že autori by najradšej v učivách obsiahli všetko, čo je  doterajším poznaním ľudstva. Ale množstvo nie je zárukou kvality vedomostí. Nielen množstvo, ale aj dobrý systém je predpokladom dobrého osvojenia učiva. Nerešpektovanie množstva vedie k rôznym sprievodným javom – preťažovanie žiakov, nezáujem o učivo, preferovanie encyklopedizmu a podobne.

Výber učiva je trvale aktuálny problém. Pri výbere učiva by sa malo prihliadať na tieto otázky:

23. ktoré vedomosti, zručnosti a návyky zodpovedajú spoločenským potrebám
24. aká je výchovná hodnota učiva
25. ktoré poznatky sú kľúčové v daných disciplínach vo vzťahu k praxi
26. aké je usporiadanie prvkov učiva, ako prvky prispievajú k poznatkovému systému
27. ktoré zručnosti a spôsobilosti sú základné
28. ako súvisia jednotlivé časti učiva v samotnom predmete a aj v rámci jednotlivých predmetov.
29. nakoľko učivo zodpovedá možnostiam žiakov...

Učivo nie je len súhrn poznatkov vedy a techniky, ale aj istá sústava, ktorá má svoju štruktúru. Členenie učiva do štruktúr má praktický význam, pretože umožňuje poznanie vzťahov medzi jednotlivými časťami učiva, čo zase umožňuje účinnejšie riadiť a usmerňovať poznávacie procesy žiakov.

Kľúčové kompetencie

Jedným z hlavných cieľov vzdelávania na všetkých typoch a stupňoch škôl je v súčasnosti formovanie kľúčových kompetencií žiakov a študentov. Tento cieľ považujú za prioritný v oblasti vzdelávania aj hospodársky vyspelé štáty sveta, napr. i štáty EU, ktoré prechádzajú transformáciou z industriálnej spoločnosti na spoločnosť informačnú, učiacu sa a občiansku. Rozhodujúcim zdrojom vývoja je ľudský kapitál. Prechod k trvalo udržateľnej spoločnosti je predpokladom pre vznik spoločnosti duchovnej, ľudskej.

Pripravenosť človeka na ďalší profesijný a osobný život a jeho schopnosť plnohodnotne sa zapojiť do diania v spoločnosti je úmerná pripravenosti na celoživotné učenie sa. Tu zohráva dôležitú úlohu osobnosť učiteľa, ktorý má na rozvoj kľúčových kompetencií svojich študentov značný vplyv.

Kľúčové kompetencie zahŕňajú celé spektrum kompetencií presahujúcich hranice jednotlivých odborov. Sú výrazom schopností človeka chovať sa primerane situácií, v súlade sám so sebou, teda jednať kompetentne. Rovina kompetencií sa vyznačuje okrem iného tým, že rôzne veľmi komplexné schopnosti pôsobia spoločne. Potenciálom k disponovaniu týmito kompetenciami je individuálna kompetencia k jednaniu. Vedieť jednať kompetentne predstavuje čo najlepšie využiť súbor:

1. Znalostí,
2. Schopností,
3. Zručností,
4. Zvykov,
5. Citov,
6. Motivácie,
7. Presvedčení a postojov,
8. Ďalších osobnostných vlastností.

Získavanie kľúčových kompetencií je celoživotný individuálny proces, ktorý slúži k rozvoju osobnosti.

        Za kľúčové kompetencie považujeme:

1. Komunikatívnosť ( i v cudzom jazyku ) a kooperatívnosť
2. Schopnosť riešiť problémy a tvorivosť
3. Samostatnosť a výkonnosť
4. Zodpovednosť
5. Schopnosť premýšľať a učiť sa
6. Schopnosť zdôvodňovať a hodnotiť
7. Schopnosť pracovať s informačnými technológiami

Formovanie kľúčových kompetencií sa stáva jedným z hlavných cieľov vzdelávania a výchovy žiakov i študentov na všetkých typoch a stupňoch škôl tak u nás, ako aj v zahraničí. V našom školstve však často nie je prioritným centrom záujmu, a preto sa do povedomia pedagogickej verejnosti dostáva iba náhodne, neúmyselne, teda nesystematicky. Nezaoberajú sa ňou dostatočne ani v príprave učiteľov, metodikách, pedagogicko-psychologických vedách a školskom manažmente.

Kľúčové kompetencie možno formovať, rozvíjať a zdokonaľovať cieľavedomým a systematickým tréningom počas celoživotného vzdelávania. Vyučovanie kľúčových kompetencií by malo na seba nadväzovať v jednotlivých ročníkoch a typoch škôl. Priebežne by sa mali rozvíjať činnosťami v ľubovoľnom učive a predmete.