Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Trnavská univerzita / Pedagogická fakulta / Teoria a prax sekundarneho vzdelavania

koncepcia_vyucovania_tpsv.doc (koncepcia_vyucovania_tpsv.doc)

Vyučovacie koncepcie a ich analýza

Koncepcia vyučovania je súhrn názorov, či už teoretických alebo empirických, na povahu učenia, na riadenie učebnej činnosti a na usporiadanie učiva v rámci vyučovania. Je to vlastne ucelený názor na cieľ, obsah, organizáciu a priebeh.

V koncepcii vyučovania je zladená procesuálna a formálna stránka vyučovania. Dôležité je stanoviť si výukový cieľ. Tento má byť jednoznačný, primeraný a kontrolovateľný.

Nielen učitel, ale aj žiaci by mali byť spolutvorcami cieľa, lebo oni sú aktívne subjekty vyučovania, nie len pasívne objekty. Cieľ sa dá dosiahnut nasledovanim  vopred stanovených cieľov školy alebo tvorivosťou žiaka, čo motivuje jeho rozvoj. Koncepcie vyučovania tvoria ucelené názory na cieľ, obsah, organizáciu a priebeh vyučovacieho procesu.

História koncepcií vyučovania

rozlisujeme: koncepcie tradičného vyučovania,   reformného vyučovania,  moderného vyučovania,

1. Tradičná koncepcia vyučovania        

Medzi koncepcie tradičného vyučovania patrí vyučovanie dogmatické, slovno – názorné        

2. Koncepcia reformného vyučovania

Medzi najznámejšie reformné koncepcie vyučovania patrili Daltonský plán, Winetská škola, koncepcia pragmatizmu.

Žiaci získavali poznatky samostatným študiom, svojou aktivitou. Koncepcia pragmatizmu ako prvá vytýčila teóriu spojenia školy so životom- praxou.

3. KONCEPCIA MODERNÉHO VYUČOVANIA

Rýchly rast poznania spôsobil, že nereálným sa stalo encyklopedické vzdelávanie uplatňované v tradičných koncepciách ako i individuálne izolované vzdelávanie v reformných koncepciách. Aj pri uplatňovani moderného vyučovania rozhodujúcu úlohu zohráva učitel a štýl jeho práce so žiakmi.

Sem patria:  programove, , skupinove, problemove, vyucovanie

Teraz bližšie charakterizujem dve z týchto koncepcií:

Dogmatické vyučovanie

Dogmatické vyučovanie sa uplatňovalo v stredoveku, približne od 10asi do 16. storočia

a sleduje výchovu človeka pre stredoveký spoločenský poriadok. Hlavným cieľom dogmatického vyučovania bola príprava na posmrtný život a formovanie mravnosti mládeže. S rastom svetskej moci dostáva aj politické dimenzie, sleduje sa poslušnosť svetskému pánovi a príprava na prácu pre neho.

K hlavným zložkám výchovy patrili náboženská výchova, ďalej mravná výchova, rozumová výchova, viac akceptovaná vo svetských školách, pracovná výchova, ktorá bol a súčasťou prípravy hlavne mníchov, telesná výchova dôležitá pre budúci život rytierov a estetická výchova.  

Obsahom vzdelania bolo sedmoro slobodných umení a modlitby . Pod pojmom slobodné umenie si predstavujeme gramatiku, rétoriku, dialektiku, astronómiu, aritmetiku, geometriu a muziku.

V tejto dobe sa za univerzálny kultúrny jazyk považovala latinčina.

Typickým znakom dogmatického vyučovania bola rôznorodosť veku a znalosti žiakov v triedach. To znamená, že nejestvovala organizácia tried podľa veku žiakov, ako ju poznáme dnes. Preto museli učitelia pracovať s jednotlivými žiakmi individuálne, čo zapríčiňovalo pasivitu ostatných žiakov a vyrušovanie na hodinách. Učitelia svoje dominantné postavenie uplatňovali direktívnym spôsobom a často využívali telesné tresty, ako napríklad palicou po chrbte, kľačanie v kúte.  

Hlavné jadro tejto koncepcie tvorilo pamäťové učenie gramatických pravidiel bez ohľadu na to, či ich žiaci pochopili. K často využívanej vyučovacej metóde patrilo mechanické odpisovanie, memorovanie a dril, čo malo ale nízku efektivitu.

K najvýraznejším negatívam dogmatického vyučovania patrí pasivita žiakov na hodinách a povinnosť naučiť sa iba presne formulovanú odpoveď.

V 17. sa od neho upúšťa, aj keď niektoré prvky dogmatického vyučovania  sa zachovali dodnes. Ich prejavom je zdôrazňovanie presnej reprodukcie slov učiteľa, hlasité kolektívne memorovanie a bezmyšlienkovité opakovanie. Ďalšími chybami, ktoré sa aj v súčasnosti opakujú, sú potláčanie aktivity žiaka, mechanické opakovanie nepochopeného učiva a negatívna motivácia, ako napríklad rôzne hrozby a tresty, ak si niekto nesplní úlohu.  

Slovno- názorné vyučovanie

Teoretické základy slovno-názorného vyučovania sa sformulovali už v 17. storočí. K jeho zakladateľom patria Wolfgang Ratke a Jan Amos Komenský. Doteraz patrí k najviac využívaným vyučovacím koncepciám, spomedzi všetkých. Jeho podstatou je poznávanie skutočných javov a vecí prostredníctvom názornej ukážky alebo praktických skúseností. Tieto sú  doplnené slovným označením a vysvetlením. Učiteľ vysvetľuje učivo žiakom, žiaci sa ho snažia zapamätať a neskôr zreprodukovať.

Slovno-názorné vyučovanie prešlo niekoľkými vývinovými fázami a obmenami, čo sa týka teórie i praxe.

Najviac ho ovplyvnili Jan Amos Komenský a Johann Friedrich Herbart.

Komenský sa snažil do vyučovacieho procesu dostať nielen slovo, ale aj názornosť a skúsenosť, rešpektoval osobnosť dieťaťa. Okrem toho zaviedol vyučovanie pre všetkých bez ohľadu na postavenie.

K jeho najvýznamnejším reformám patria

-vyučovanie v materinskom jazyku a nie v latinčine, ktorej žiaci nerozumeli,

-hromadné vyučovanie založené na systéme ročníkov, tried a vyučovacích hodín.  

Systém jednotného školstva sa má podľa Komenského tvoriť na základe vekových období:

1. materská škola do 6 rokov
2. obecná škola od 6 do 12 rokov v každej obci, v materinskom jazyku
3. Gymnázium od 12-18 rokov v každom meste, v latinčine
4. akadémia od 18-24 rokov v každej krajine

Johann Friedrich Herbart bol nemecký pedagog, ktorý za základný prvok psychiky člověka považoval predstavy. Podľa neho si vieme vytvárať žiadúce predstavy a ich vlastnosti ovplyvňovať, za hlavné prostriedky riadenia sa považuje príkaz, zákaz a trest. Donucovanie  nepovažuje za jediný prostriedok na zabezpečeni poslušnosti žiakov, ale jeho nasledovníci si osvojili práve tento.

Herbart vytvoril 4 stupne riadeného vyučovania :

- jasnosť – vytvára jasnú predstavu o učive

- asociácia – združovanie nových predstáv s tými, ktoré si už žiak osvojil

- systém – kt. umožňuje pochopenie vzťahov medzi oddelenými javmi

- metóda – zabezpečuje aplikácia poznatkov do praxe

Herbartovi sa vyčíta, že precenil slovo učiteľa ako hlavnú metódu výchovy a tiež verbálnu stránku vyučovacieho procesu.

Nedostatky slovno – názorného vyučovania :

- na vyučovacej hodine je učiteľ aktívny, dominantný, žiak je pasívny

- učiteľ vyžaduje výkon bez omylov

- hodnotenie je založené na porovnávaní výkonov žiakov

- veľký prísun informácií

- málo efektívny spôsob, lebo minimálne 75% učiva žiak v krátkom čase zabudne

- žiaci nedokážu využiť poznatky v praxi

- výučba je založená na závislostiach nie na súvislostiach

- nerozvíja sa kreativita ani tvorivosť žiaka

- zanedbávanie mravnej hodnoty názoru

– demonštrujú sa deťom aj také objekty, kt. sú im dostatočne známe zabúda sa, že názor je len východiskom poznania, nie celým poznaním

Pozitíva

- koncepcia je nenáročná na učiteľovu prípravu a rýchle odovzdávanie vedomostí žiakom

- vyučovanie je realizovateľné v akýchkoľvek podmienkach, aj náhradných

- málo náročné na čas potrebný na priebeh vyučovania

- je pomerne jednoduché zostaviť rozvrh

-  názornosťou sa u detí vyvoláva záujem, aktivizujú sa poznávacie funkcie

Nové prístupy k slovno-názornému vyučovaniu zdôrazňujú uplatňovanie aktivity, samostatnosti a tvorivej činnosti žiakov vo vyuč. procese.

.