Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Trnavská univerzita / Pedagogická fakulta / Botanika Vyšších rastlín

bvr_-_prednasky.doc (bvr_-_prednasky.doc)

Otázka 1                                                   Predmet, ciele a metódy systematickej botaniky

Predmet, ciele a metódy systematickej botaniky

Objektom štúdia systematickej botaniky (sústavná botanika, taxonómia) je rastlina. Preto patrí medzi botanické vedné disciplíny.

Predmetom štúdia systematickej botaniky je študovať rastlinné druhy, opisovať, klasifikovať a zaraďovať ich do vývojového fylogenetického systému.

Systematická botanika je náuka o prirodzenej príbuznosti rastlín, ktorá študuje všetky dnes žijúce aj vyhynuté rastliny. Opisuje ich, ustaľuje ich vedecké pomenovanie (nomenklatúru) a zaraďuje ich podľa príbuznosti a vývojových vzťahov do vývojovej sústavy (fylogenetická sústava). Systematická botanika je tiež špeciálnou botanikou, pretože opisuje každú rastlinu osobitne. Systematický opis obsahuje najmä významné morfologické vlastnosti, zvláštnosti spôsobu života, spolužitie jednotlivých rastlín, zemepisné rozšírenie, význam pre človeka.

Systematická botanika využíva poznatky všeobecných botanických vied vrátane paleobotaniky a tým sa stáva akousi ich encyklopédiou.

Systematická botanika robí syntézu botanických poznatkov  o rastlinnom druhu s cieľom jeho najobjektívnejšieho zaradenia do fylogenetického systému.

Systematická botanika si všíma vývoj nového druhu v rámci populácie (mikroevolúcia, speciácia) a všíma si vývoj veľkej skupiny druhov so vznikom nových progresívnych znakov, čo nazývame – makroevolúcia.

Fylogenéza     V SB sa počas jej vývoja vyvinuli 3 druhy rastlinných systémov:

1. umelé systémy
2. morfologické systémy – prirodzené
3. vývojové – fylogenetické

1. Umelé systémy – sú také, pri ktorých sa rastliny triedia podľa jedného alebo aj niekoľkých význačných, ale ľubovoľne zvolených znakov. Ide o triedenie rastlín bez ohľadu na ich príbuznosť. Najznámejším US je Lineho systém, ktorý zadeľuje rastliny do systému podľa počtu a úpravy tyčiniek a piestikov.

2. Prirodzené – morfologické systémy – sú budované na základe získaných znakov a poznatkov porovnávaním získaných morfologických znakov. Čím viac zhodných morfologických znakov, tým sú príbuzensky bližšie k sebe. Tieto systémy berú za základ podobnosť a zhodnosť a nie pôvod. Zakladateľom týchto sústav je A.L.Jussieu – 1789.

3. Vývojové – fylogenetické systémy – sa budujú na základe zisťovania pôvodu. Hodnota znakov na rastlinách sa tu neposudzuje, podľa ich zložitosti alebo jednoduchšej stavby, ale podľa toho, kedy sa tieto znaky počas vývoja vyvinuli. Za najdokonalejšie znaky sa považujú časovo najmladšie, ktoré sú vo vývojovom rade ako posledné.

Systematická botanika pri budovaní fylogenetického systému rastlín využíva poznatky takmer všetkých botanických disciplín. Najcennejšie poznatky poskytuje náuka o vyhynutom rastlinstve – fytopaleontológia.

Postupný vývoj rastlinstva možno dobre posúdiť podľa skamenelín a odtlačkov vyhynutých rastlín. Významnou botanickou disciplínou je morfológia rastlín – je významná pri posudzovaní, či pozorované znaky sú homologické, analogické, konvergentné, progresívne alebo regresívne.

Homologické orgány – orgány, ktoré majú spoločný pôvod (všetky orgány napr. orgány, ktoré vznikli z listu bez ohľadu na to, akú funkciu plnia – asimilačná, obrana, popínanie,...)

Analogické orgány – majú ten istý tvar, a tú istú funkciu, ale ich pôvod je rôzny (tŕne – môžu byť rôzneho pôvodu – listového, stonkového, koreňového a pod.)

Konvergentné orgány – objavenie sa tej istej vlastnosti v rôznych vývojových líniách (kaktusovitý tvar – opunciovitý a mliečnikovitý, ktorý je výsledkom podobných životných podmienok.

Progresívne orgány – orgán, ktorý sa zdokonaľuje a stáva sa zložitejším (zygomorfný kvet – sú súmerné - je progresívnym znakom proti aktinomorfným).

Regresívnym vývojom sa orgán stáva jednodušením až zakrpatením (strata kvetného obalu je regresívnym javom oproti kvetom s kvetnými obalmi).

Súčasťou morfológie je aj Teratológia – náuka zaoberajúca sa vývojovými nepravidelnosťami, napr. zozelenat. kvetu, je to jav po dávnych predkoch (atamizmus) a svedčí o listovo pôvode kvetu.

Významné informácie pre systematickú botaniku poskytuje náuka o bunkách – cytológia (tvar, počet, rozloženie chromozómov v bunke)

Histológia – náuka o rastlinných pletivách.

Ontogénia – náuka o individuálnom vývine rastlín – je dôležitá pre SB

Fylogénia – náuka o skrátenom vývoji kmeňa

Experimentálna (pokusná) morfológia – poskytuje informácie z biológie v umelých životných podmienkach

Genetika R – náuka o dedičnosti a premenlivosti, poskytuje informácie o pôvode rastlinných druhov.

Biochémia – poznatky o stavbe látok

Geobotanika – spätosť rastliny v pôde a spoločenstvách, tvrdí, že vývojovo staršie druhy zaberajú väčšie územie ako vývojovo mladšie. Druh vykazuje väčšie bohatstvo tam, kde vzniklo.

Veľmi cenné informácie o príbuzenských vzťahoch a vývoji na úrovni rastlinného druhu a vyššia taxonomická kategória v súčasnosti poskytujú moderné vedné disciplíny, ktoré sa vyvinuli vďaka objaveniu štruktúry NK a proteosymtézy.

Molekulárna biochémia, biológia, genetika – na úrovni molekulárnej vysvetľujú všeobecné princípy stavby a fungovania živých systémov.

SB pri triedení (klasifikácii) rastlinnej ríše využíva špeciálne metódy a kategórie.

Základným termínom SB je TAXÓM a TAXONOMICKÉ KATEGÓRIE (jednotka). Rozlišujeme hlavné a vedľajšie taxonomické kategórie, pričom vedľajšie sú podriadené hlavným (čeľaď, podčeľaď, rad, nadrad).

Vo vzťahu k druhu rozlišujeme vyššie a nižšie kategórie

1. rastlinná ríša – regnum vegetabile
2. podríša – subregnum   Koncovka(K) -bionta
3. kmeň – phylum  K – phylae
4. podkmeň – subphylum K – phytinae
5. oddelenie – divisio   K – phyta
6. pododdelenie – subdivisio  K – phytina
7. trieda – classis – K         pre vírusy – viralia

        pre bakteriálne huby – myceles

        pre riasy – phyceae

        pre lišajníky – lichenes

        pre cievnaté rastliny – psida

8. podtrieda – subclassis  K         pre riasy – phycidae

                pre huby – mycetideae

                pre cievnaté rastliny - idae

9. rad – ordo    K – ales
10. podrad – subordo   K – inales
11. čeľaď – familia   K – aceae
12. podčeľaď – subfamilia    K oideae
13. skupina – tribus    K eae
14. skupinka – substribus   K inae
15. rod – genus napr. rosa
16. podrod – subgenus napr Rosa, subg. Rosa.
17. časť (sekcia) sectio napr sect labrea.
18. čiastka – subsechio – napr subsec, Petiolares.
19. druh – species napr. rosa centifolia – ruža stolistá
20. poddruh (plemeno) subspecies, napr. Pulsatilla vulgaris, subsp. Slavica (poniklec)
21. odroda (sorta) – varietes, napr brassica okracea varitas gongyloides.
22. pododroda – subvarietas, Brassien okracea var. Capitala subvarietas.
23. forma – forma
24. podtvar – subforma, raphanus sativu svar radicula f. rotundadato subf.
25. lúzus – lusus napr Centnuera cyanus lus. Rosca.

Definícia druhu – druh je súbor populácií jedincov s rovnakým pôvodom, rovnakými genetickými vlastnosťami (genotyp), s voľným tokom génov v pohlavnom procese, rovnakými morfologickými znakmi (fenotyp) a fyziologickými procesmi i ekologickými nárokmi, ktoré rastú na určitom geograficky vymedzenom území. Všetky jedince populácie nemusia byť úplne identické, ale môžu sa čiastočne odlišovať v niektorých znakoch, čo označujeme ako vnútrobunkovú premenlivosť (diverzita).

Variabilita – hodnotí sa podľa nižších taxonomických kategórií. Subsp. Var., forma).

Vedecké pomenovanie taxónov (nomenklatúra) sa riadi podľa pravidiel medzinárodného kódu botanickej nomenklatúry, ktorá presne túto činnosť vymedzuje. Pravidlá sa zakladajú na historickom diele najvýznamnejšieho botanika, švédskeho vedca C. Liného a je to dielo „Species plantasum“, v ktorom stanovil dvojslovné – dvojmenné binomické pomenovanie druhov. Národné (slovenské) názvoslovie sa zakladá na vedeckom názvosloví.

Metódy systematickej botaniky

Biologické metódy

1. Morfologické – sú najstaršie, pomocou nich možno študovať vnútorné zloženie a vonkajšiu stavbu orgánov rastlinného organizmu. Môžu byť:

a.) vlastné morfologické metódy – štúdium vonkajšej stavby rastlinných orgánov

b.) anatomické metódy (cyto a histologické) – študujú bunky a pletivá R

c.) palinologické – zloženie spór a peľových zŕn rastlín

d.) embryologické – štúdium sporogenézy, gametogenézy, oplodnenie, vznik embrya

e.) karnologické – štúdium stavby plodov a semien

f.) stomatografické – stavba a zákonitosti rozloženia prieduchov na povrchu rozl orgánov R.

g.) teratologické – štúdium anomálií v štruktúre najmä generatívnych orgánov

2. Biochemické – študujú chemické zloženie R na rôznych úrovniach fylogenetického stromu. Osobitná pozornosť sa venuje arochimózam – látkam, kt pomáhajú prekonávať evolučnú ohraničenosť úzko špecializovaných taxómov. Chemosystematika.

3. Cytogenetické – karyologické – študujú znaky karyotypu – počet, tvar, veľkosť zloženie a štruktúrne zmeny chromozómov. (aj genetické a hybridologické metódy)

4. Fyziologické – dopĺňajú biochemické, ide o štúdium metabolitov, fytohormónov, ich špecifické pôsobenie, otázky rastu a vývinu rastlín.

5. Ontogenetické – pomáhajú pri riešení príbuzenských vzťahov medzi rastlinami

                      – vysvetľujú vznik adaptácie R v konkrétnych podmienkach prostredia

1. študujú vzťahy medzi ontogenézou a fylogenézou
2. antekológia (štúdium štruktúry kvetu v závislosti od typu opelenia)
3. otázky ekológie opelenia
4. dynamika kvitnutia rastlín
5. štúdium faktorov iniciujúcich druhovú diferenciáciu

Paleobotanické metódy – pozorovanie morfológie a anatómie skamenelín, fosílnych rastlín, odtlačky skamenelých spór a peľových zŕn, plodov a semien. Umožňuje študovanie taxónov v minulosti. Okrem toho majú význam pri skúmaní úžitkových skamenelín (plyn, nafta).

Topologické metódy (geografické, ekologické, fytocenologické) úloha pri získavaní chronologic. Faktov, pri štúdiu histórie druhov, pri identifikácii systematických skupín, pri získavaní informácií o raste taxónov.

Pomocné metódy (matematickej analýzy, štatistické metódy). Zvyšujú hodnotu biosystematických štúdií. (numerická systematika – disperzná, faktorová, korelačná analýza)

Súčastná systematika je fylogenetická. Pri určovaní a začleňovaní sa používajú hlavne morfologické metódy. Opis a vyčlenenie nových taxónov sa deje na základe morfologicko-anatomických znakov. Ostatné metódy plnia dôležité úlohy len pri vysvetľovaní príbuzenských vzťahov medzi taxónmi rôzneho stupňa, ale nie sú hlavným kritériom pri vyčlenení druhu.

Otázka 2                                                     Stručný prehľad dejín systematickej botaniky

PREHĽAD DEJÍN SYSTEMATICKEJ BOTANIKY

V dejinách systematickej botaniky rozlišujeme 3 obdobia (a 4 etapy: 1. Obdobie umelých systémov: 1etapa: antika a stredovek, 2etapa: botanika lokálnej flóry. 2. Obdobie prirodzených morfologických systémov, 3. Obdobie fylogenetických systémov.

1. obdobie umelých systémov:

Systematická botanika je jednou z najstarších vedeckých disciplín v rámci botaniky, ktorá sa vyvíjala v úzkej spojitosti s antickou filozofiou. Pred viac ako 2500 rokmi sa poznalo viac ako 200 druhov rastlín (Hyppokratos, Theofrastos). Ich klasifikácia, triedenie, bolo založené na ich využiteľnosti (jedlé, liečivé, okrasné, jedovaté). Prvým rastlinným systematikom bol Aristoteles (384 – 322 p.n.l.). Jeho poznatky o rastlinách zaznamenal až jeho žiak Theofrastos Eresios. Opísal 480 liečivých rastlín a podľa vzoru svojho učiteľa ich rozdelil na dreviny a byliny. Toto rozdelenie rastlín trvalo až do začiatku novoveku.

Rímsky lekár Dioskorides (1. stor n.l.) – v práci „De materia medica“ opísal asi 500 liečivých rastlín.

Plinius  st. (23 – 79 n.l) – dielo „Historia naturalis“ opísal asi 1000 liečivých rastlín.

Stredovek – Avicena (Ibn. Sina 952 – 1010 n.l.) – lekár, filozof tatžidského pôvodu, ktorý v spise „Kánon“ opísal 800 rastlín. Ako prvý uskutočnil preparáciu lebky.

Objavenie kníhtlače – Gutenberg, zámorské objavy

16. storočie – začali sa vydávať herbáre, v ktorých boli zobrazené liečivé rastliny. Najvýznamnejší herbár Peter A. Mathioliho herbár, bol prvý krát preložený do češtiny Tadeášom Hajkom a neskôr Danielom Adamom.

Autori herbáru: Brumteles, Lobbelius, Caesalpinius, Bauhinus, Clusius.

Clusius – v roku 1601 opisuje rastliny, ktoré nazbieral na Slovensku.

Bauhinus – v roku 1623 popísal asi 6000 rastlinných druhov

Švédsky botanik, lekár Karol Lineé (18. Storočie) – práce: „Classes plantarum“ – rastliny tu rozdeľuje do 65 radov, „Genera plantarum“, „Species plantarum“ – rastliny zaradil do 24 tried podľa hlavných orgánov.

Semenné rastliny zaradil do 23 tried a výtrusné rastliny do 1 triedy.

Systém bol prehľadný, ale nepresný a mechanický – rastliny neboli zatriedené podľa počtu tyčiniek a piestikov.

Lineé poznal taxonomické jednotky: trieda, rad, rod, druh, odroda. Nepoznal čeľaď.

2. Obdobie prirodzených morfologických systémov

Francúzsky botanik Addanson (r. 1761) vyslovil mienku, že systém vytvorený len podľa niekoľkých znakov nemôže byť prirodzený. Prirodzený systém musí prihliadať ku chýbajúcim (???) znakom rastlín.

Zakladateľom prirodzeného morfologického systému  bol Parížan Bernhard de Jussieu – rozdelil rastliny na 3 skupiny – bezklíčne, jednoklíčne a dvojklíčne rastliny a zaviedol pojem čeľaď.

August de Candolle – vyzdvihol cievne zväzky v systematike.

Štefan Endlicher (SR) – rozdelil rastliny na stielkaté (thallophita) a listnatoosové (cormophita).

Brogniar (pol 19. Storočia) – rozdelil rastliny na tajnosnubné (cryptogamae) a javnosnubné (phanerogamae).

3. Obdobie fylogenetických výsledkov

V 19. Storočí s rozvojom baníctva sa rozvíjala aj paleobotanika. Na základe poznatkov Unger (1852) vyslovil názor, že druhy nie sú stále, ale zo starších sa vyvinuli nové, mladšie druhy. Táto myšlienka sa ujala až po vystúpení Darwina („Pôvod druhov“ 1859). Odvtedy sa v botanických systémoch začala uplatňovať myšlienka vývoja a vývojových vzťahov v rastlinnej ríši. Prvý fylogenetický systém bol vypracovaný nemeckým botanikom Brownom (1864). Nedostatkom tohto systému – málo využívaný pri zatrieďovaní rastlín dôkazový paleobotanický materiál. K dobrým systémom patria Hallier a Bessey, ktorí považujú za základ krytosemenných rastlín rad iskerníkotvaré.

Butchinson (1948) rozdelil dvojklíčnolistové rastliny na vývojový rad drevín (lingosae) a bylín (herbosae).

Rusi – Busch, Grossheim, Koso-Polianski, Tachtadžia. Rusi – evolúcia krytosemenných rastlín.

SR – Domin, Nemejc, Novák, Červenka

Otázka 3                                                                      Predstavy o evolúcií vyšších rastlín

Predstavy o evolúcií vyšších R

V staroveku vznikali predstavy, ako vznikal život. Existujú dva náhľady na predstavy, akým spôsobom všetko vznikalo. Prvý je idealistický pohľad a druhý materialistický (hovorí o vzniku živého z neživého). Neexistujú priame dôkazy o tom, ako to všetko bolo.

Vznikom a vývojom života organizmov na Zemi sa zaoberá veľa teórií a hypotéz, ktoré sa v konečnom dôsledku delia na evolučné a kreačné.

Avšak podstatu vzniku života sa nepodarilo jednoznačne dokázať. Pomocou paleontologických nálezov možno mozaikovito poskladať do neúplného obrazu dlhodobý vývoj organizmov. Všeobecnú fylogenetickú schému organizmov (rastlín) je možno znázorniť jednoduchou schémou.

Schéma v skriptách na strane 5.

Začiatok evolúcie a fylogenézy všetkých organizmov sa odvíjal od prabunkových organizmov (Eobionta), ktoré žili pred 3,7 mld. rokmi. Boli to jednoduché mixotrofné organizmy – baktérie, fotoautotrofné organizmy (sinice, riasy a telómové rastliny) a heterotrofné organizmy (huby a živočíchy).

Prvé fotosyntetické organizmy (rastliny) vznikli pred 2 mld. rokov a nazývajú sa sinice a prochlorophyta (prvozelené). Zdokonalením stavby bunky a asimilačného systému vznikli riasy, z ktorých najdokonalejšie (zelené riasy – chlorophyta) dali základ pre vznik dokonalejších (telómových) vyšších rastlín. Tento vývoj sa datuje z pred 450 mil. rokov, kedy tieto rastliny – rhyniophyta, prenikli z vodného prostredia na suchú pevninu. Osídľovanie pevniny viedlo k prispôsobeniu  sa telómu meniacim sa ekologickým podmienkam, čo sa prejavilo v obrovskej anatomicko-morfologickej zmene R tela a jeho častí. Podstatný význam v tomto období zohrávala metagenéza (rodozmena) ako prvok adaptácie rastlín na podmienky prostredia. Pred 350 mil. rokov sa zdokonalili vodivé pletivá a asimilačné orgány cievnatých rastlín, papraďorastov (pteridophyta), ktoré obsadili povrch kontinentu.

Striedanie suchších a vlhších periód viedlo k zmenám pohlavného reprodukčného systému R a vzniklo zvláštne zariadenie – vajíčko. Takto vznikli v stred. druhoch (150. mil. rokov) a ovládli pevninu nad papraďorastami nahosemenné (Gymnospermae) rastliny.

Asi pred 135 mil. (koncom druhohôr) vznikol kvet krytosemenných rastlín (Angiospermae), ktorý sa stal dokonalou ochranou vyvíjajúcich sa semien v plodoliste. Nastala nepretržitá evolúcia, ktorá pokračuje až doteraz. Výsledkom tejto evolúcie je rozmanitá rastlinná ríša (Veľká biodiverzita R).

V súčasnosti botanici odhadujú, že existuje asi 1 000 000 rastlinných druhov. Asi 500 000 je popísaných a človek využíva asi 12 000 (2 %).

V priebehu evolúcie veľa rastlinných druhov vyhynulo a v súčasnosti hynú činnosťou človeka a zásahmi do prírody (exhaláty, skleníkový efekt).

Zmenou teplotných pomerov sa mení aj vegetácia. Človek ale nielenže ničí, ale aj tvorí

.

Otázka 4                                Podríša – Telomphyta – Telómové vyššie rastliny. Charakteristika                

B. Podríša – Telomphyta (Cormophyta, Cormobionta) –Telómové (vyššie) rastliny

Charakteristika vyšších rastlín

VR sú mnohobunkové rastliny s bohato rozlíšenými funkčne špecializovanými a po stavebnej stránke trvalými a pravými pletivami. Sú to organizmy, ktorých bunky vegetatívnej fázy majú zreteľne vydiferencované jadro, ktoré od cytoplazmy bunky oddeľujú 2 jednotkové membrány, medzi ktorými je medzijadrový perinukleárny priestor.

Jadrová membrána (Caryotheka) zabezpečuje funkčnú i morfologickú integritu jadra.

BS sa nikdy neskladá z dvoch krabicovitých polovíc. Je kompaktná a tvorená celulózou a látkami blízkymi celulóze. Často je inkrustovaná anorganickými látkami a impregnovaná organickými. Nikdy neobsahuje chytín.

Bunky epidermy majú BS preniknutú kutínom. Takmer všetky VR sú autotrofné organizmy, ktorých zásobnou látkou je škrob (!!!) a sú prispôsobené suchozemskému životu. Bunky, ktoré vykonávajú fotosyntetickú asimiláciu, majú chlorofyl a, b a karotenoidy.

Výtrusy (mikrospóry) a makrospóry (megaspóry) vznikajú redukčným delením za vzniku tetrád (tetradogenézou – poštvorením). Okrem vegetatívneho spôsobu rozmnožovania sa všetky VR rozmnožujú pohlavne.

Pohlavný spôsob rozmnožovania je spojený s antitetickou rodozmenou, pri ktorej sa strieda pohlavná a nepohlavná generácia (ontogenéza od klíčiaceho embrya po vznik nového resp. nových embryí; u semenných R od vzniku klíčiaceho semena po vznik nového, resp. nových).

Vyššie R tvoria tieto taxonomické kategórie

B. Podríša

        1. Oddelenie: Bryophyta – machorasty

        2. Oddelenie: Rhyniophyta – rýniorasty

        3. Oddelenie: Pteridophyta – papraďorasty

        4. Oddelenie: Spermatophyta – semenné rastliny

                1. Pododdelenie – Gymnospermatophytina (Gymnospermae) – nahosemenné R

                        1. trieda: Cycadopsida        - cykasy

                        2. trieda: Ginkopsida – ginká

                        3. trieda: Ephedrophyta – chvojníky

                        4. trieda: Taxopsida – tisy

                        5. trieda: Pinopsida – ihličnany

                2. Pododdelenie – Angiospermatophytina (Angiospermae) – krytosemenné R

                        1. trieda: Magnoliopsida – magnóliokveté

                                         Dycotiledonae – dvojklíčnolistové

                        2. trieda: Liliopsida – ľaliokveté

                                          Monocotiledonae – jednoklíčnolistové

Otázka 5                                                                Vznik a evolúcia VR. Cievnaté rastliny

Vznik a evolúcia VR

VR sa vyvíjali z morských rias, ktoré sa označovali ako Thalasiophyta, ktoré sa prispôsobili životu na súši. Stalo sa tak asi pred 420 mil. rokov a v tomto období prebiehalo Kaledónske vrásnenie. Tento horotvorný pohyb spôsobil, že sa prvé rastliny dostávajú na suchú zem. Boli to praparaďorasty. Z najznámejších vyhynutým rodom je Oldhamia. Zástupcovia tohto rodu sú vidlicovito rozkonárené. Dolná časť stielky je prichytená o podklad a a dolná nad vodnou hladinou bola vyplnená parenchymatickými bunkami, ktoré vznikli delením všetkými smermi a v strede stielky bol valec sklerenchymatického pletiva. Vystúpením na súš muselo nutne dôjsť k diferenc. pletív. Jedna časť stielky prevzala funkciu čerpania minerálnych roztokov (Rhyzomoid). Povrch hornej časti stielky bol proti nepriaznivým podmienkam prostredia chránený vytvorenou kutikulou.

Na reguláciu tlaku a teploty a výmenu plynov medzi vnútorným a vonkajším prostredím rastlín sa vytvorili prieduchy. R obsahovali chlorofyl a vytvárali asimiláty. Z centrálneho sklerench. prútu vznikali trachey a robili rastlinu ohybnou, kostra umožňovala zväčšovanie rastlín do dĺžky a povrchu. Veľmi dôležité bolo neskôr zväčšovanie plochy prostredníctvom zvyšovania počtu listov.

Evolúcia vyšších rastlín

VR nazývame aj telómové podľa významného elementu ich sporofytu – telómu, ktorým sa tieto rastliny podstatne líšia od stielkatých R (Talophyta).

Vznik telómov bol najväčším prerodom vo vývoji R.

Telómy sú koncové dichotomicky (vidlicovito) rozkonárené konáre osových orgánov primitívnych bezlistých VR (napr. rýnia z prapapraďorastov).

Konárik zakončený výtrusnicou predstavuje tzv. fertilný telóm a osová časť, ktorá spája telómy sa nazýva mezóm. Sporofyt primitívnych papraďorastov (rody, čeľade Rhyniaceae) tvorí celá sústava telómov a mezómov a nazýva sa polytelóm. Pri machorastoch sa zredukoval na jediný telóm (monotelóm), kým pri papraďorastoch telo pozostáva z celého systému zrastených telómov (syntelómov).

2. prednáška

6. marec 2008

Prapapraďorasty vznikli z predkov 2 pochodmi:

1. vzrastajúcim vidlicovitým rozkonárovaním – Dichotomizáciou
2.  vznikom cievnych zväzkov, čiže vaskularizáciou stielky.

Veľmi významným momentom vo fylogenéze telómových rastlín bol vznik polárnosti.

Hornú fertilnú časť tvorili vidlice zakončené terminálnym sporangiom a spojujúce mezómy. Niektoré telómy sa stali sterilnými a vznikli sterilné telómy.

Dolnú časť prapapraďorastov tvorili koreňom podobné vidlicovité ,,podzemky“, tzv. ryzomoidy, ktoré boli tiež pospájané mezozómami.

Úspešná evolúcia vyšších rastlín mohla pokračovať iba za predpokladu vzniku väčšej asimilačnej plochy a väčšieho povrchu rastlín. Dialo sa to dvomi spôsobmi:

1. Na sterilných telómoch a mezómoch začali vznikať tŕňové výrastky pokožky charakteru tzv. enácie bez ciev. Zväzkov (rody psylop(e)ryton, asteroxilon – už aj prieduchy). Vaskularizáciou enácií sa vyvinuli jednoduché typy listov (enafyly)

2. Pre evolúciu vyšších rastlín (VR) bolo dôležitejšie, že sa začali objavovať listy telómového pôvodu a to týmito dejmi:

        a.) prevyšovaním

        b.) vyrovnávaním (planatio)

1. splošťovaním (kladodifikácia)
2. zrastaním (syntelonizácia)
3. redukciou
4. zakrivovaním

Staršie typy rastlín (R) mali obe generácie nerozlíšené. Nelíšili sa po morfologickej stránke ale cytologicky áno. Tým, že Thalasiophyta prešli na súš, muselo dôjsť k špecializácii gametofytu a sporofytu.

V 1. vývojovej línii vzniká samotný gametofyt a zostáva na úrovni pôvodnej stielky a sporofyt sa dostal do jeho závislosti. Táto prvá vetva, kt. vznikla z prapapraďorastov sa nazýva  gametofitická vetva a touto šli machorasty (Bryophyta).

V 2. progresívnej vývojovej línii – sporofytická progresívna cesta – sa gametofyt dostáva do závislosti od sporofytu a táto vývojová cesta dala predpoklady a viedla k vzniku cievnatých R (Tracheophyta). Tracheophyta sú mnohobunkové R s prevládajúcou sporofytickou generáciou, ktorej povrch je krytý kutikulou. Cievny zväzok je tvorený z drevnej časti – xylom (hadrom) a lykovej časti – floem (leptom)

Cievnaté R zahŕňajú taxonomické jednotky:

B podríša: Telomophyta (Cormophyta alebo Cormobionta – telómové (VR))

2. oddelenie Ryniophyta – rýniorasty

3. oddelenie Pteridophyta – papraďorasty

4. oddelenie Spermophyta – R. semenné

1. Pododdelenie Gymnospermatophytina  (matophytina, gymnospermae - nahosemenné)

2. Pododdelenie Angiospermatophytina alebo Angiospermae – krytosemenné

Najstaršie cievnaté R, kt. rástli pred 400 mil. r. v plytčinách boli veľmi jednoduchej stavby. Dosahovali výšku 20 – 30 cm, 1m alebo 3m. V pôde mali červikovitý ryzomoid, z neho vyrastali ryzoidy. Smerom hore vyrastala stonka ukončená vidlicami konárov. Listy boli nevyvinuté, vnútri stonky bola protostela.

Fotosyntetická asimilácia prebiehala celým povrchom a boli vyvinuté prieduchy. Asimilačnú plochu mali zväčšovať vychlípeniny pokožky enácie. Do niek. vnikal ciev. cväzok a vznikol jednoduchý list mikrofylového typu – asteroxylonu.

Žili v silúre a devóne. Fosílie ako 1. objavil v r. 1856 Dawson v Kanade a vo Francúzsku.

Základné rody Rhynia, Horneophyton, Sporogonites (vo výtrusoch je vytvorená columela - stĺpik) Najdokonalejší asteroxylon, podobal sa dnešným plavúňom. Celá R bola pokrytá listami mikrofylového tipu.

Pozrieť v skriptách obr. vyhynutých prapapraďorastov (strana 35)

Vývoj usporiadania cievnych zväzkov

VZORCE A DIAGRAMY KRYTOSEMENNÝCH RASTLÍN

Pri opisovaní jednotlivých častí čeľadí sa používali kvetné vzorce a diagramy. Pri kvet. Vzorcoch sa používali tieto značky:

β (beta s podtržníkom) – listence (profyla)

b - listene (bracteae, brachtey)

a - adosovaný listen

P – okvetie (perigonium, perigón)

K – kalich (calyx)

C – koruna (corolla)

A – súbor tyčiniek (androeceum, andreceum)

G – súbor piestikov (gyneceum)

St – patyčinky (staminodia)

Pi – jalové piestiky (pistyloidia)

   - R s obojpohlav. kvetmi

   - jednodomé R

   - dvojdomé  R

   - R s tyčinkovitými kvetmi

   - R s piestikovitými kvetmi

   - pravidelné aktinomorfné kvety

   - bisymetrické kvety

   - súmerný kvet zygomorfný

   - nesúmerné asymetrické kvety

   - acyklické kvety

   - spyrocyklické (hemicyklické) kvety (v špirále)

O   - kvety cyklické

3,5 – číslice značia určitý počet kvet. častí

     - neurčitý a zväčšený počet kvetných častí

(3) – tangenciálny zrast (po dĺžke) orgánov (časti kvetu)

[3] – radiálny zrast

+    - kvetné časti sú v niekoľkých kruhoch

–  - medzi číslami skupiny členov jed. kruhu

G (2) – vrchný semenník zrastený s 2. plodolistom

G (2) – spodný semenník

G (2) – polospodný semenník

KVETNÉ DIAGRAMY

Diagram kvetu snežienky                                                   Diagram kvetu prvosienky

Otázka 6                                                      Všeobecná charakteristika semenných rastlín

4. oddelenie Spermatophyta (R semenné) RS.

SR sú najvyššie organizované mnohobunkové R. Ich bunková stena je jednoliata a je z celulózy. Bunky obsahujú chloroplasty a asimilačným produktom je väčšinou škrob.

Ich telo je rozlíšené na 3 základné vegetatívne orgány  (koreň, stonka, listy) – KORMUS, z vysoko vydiferencovanými pletivami. Od predošlého oddelenia sa líšia tým, že takmer všetky SR majú kvet a semená. Kvet v morfologickom zmysle predstavuje skrátený konárik s kvetnými filómami.

SR sú heterosporické typy s rodozmenou = samčou a samičou, odlišujú sa po morfologickej aj fylogenetickej stránke.

Semená sú mnohobunkové útvary, kt. vznikli z oplodneného vajíčka.

U SR sa strieda gametofyt a sporofyt. Gametofyt stratil svoju fyziologickú samostatnosť gametofytu a vyživuje ho sporofyt.

Semená – mnohobunkové útvary

3. vajíčko zvyčajne obalené 1 alebo 2 integumentami (obalmi)
4. intergumenty na vrchole majú otvor – peľový vchod – mikropyla
5. vonkajší obal vajíčka vznikol premenou receptákula vnútorným zrastením niekoľkých steryl. samičích výtrusníc (megasporangií)
6. vajíčko teda vzniklo z niekoľkých sporangií a je megasynangion
7. diploidný nucelus vývojovo zodpovedá megasporangiu
8. v nucele je najprv viacbunkové výtrusorodé pletivo archespór (archespórium), jedna bunka z nich je materskou b. megaspóry (megasporocyt), ktorý sa redukčne delí a vznikajú 4 haploidné bunky, z kt. 3 zaniknú.
9. 4. bunka je mladým zárodočným mieškom, zodpovedá haploidnému samičiemu výtrusu, teda megaspóre
10. megaspóra sa ďalej delí a vznikne samičí prvorast megaprotálium – samičí gametofyt, na ktorom sa vyvinú redukované archegónia
11. u nahosemenných (ihličnany) sa samičí prvorast nazýva prvotný endosperm , pri jeho povrchu vzniknú zjednodušené zárodočníky archegónia vnútri s vajcovou bunkou oosférou
12. u krytosemenných R samičí prvorast pozostáva už iba z 8 buniek tvoriacich druhotný zárodočný miešok (sadcullus embryonalis). 2 bunky, jedna z hora a 2. zdola sa spoja uprostred a vznikne diploidné druhotné jadro.
13. 3 bunky pri mikropile – zredukovaný zárodočník 1 je vajcová bunka oosféra a 2 pomocné b sinergydy
14. na protiľahlých stranách sú 3 tzv. protistojné bunky antipódy , ktorých vajcová bunka stratila svoju pohlavnosť
15. megaspóra už u SR neopúšťa R, vajíčko spolu so samičím gametofytom ostávajú spojené s materskou R. Toto spojenie trvá ešte aj po oplodnení až po vznik dozretého semena.
16. toto je všetko dôsledkom dokonalého prispôsobenia sa SR suchozemskému životu.

Oplodnenie vajíčka súvisí s opelením – pri nahosemenných R je peľové zrnko prenesené priamo na vajíčko. U krytosemenných R na bliznu piestika. Peľové zrnko vyrastá v peľové vrecúško tubulus pollynikus – sipho a z neho sa uvoľnia samčie pohlavné bunky, kt. oplodnia vajcovú bunku.

Peľové zrnká zodpovedajú mikrospóram rôznovýtrusných papraďorastov.

3. prednáška

13. marca 2008

1. Peľové zrná vznikajú v peľových komôrkach (mikrosporangiá), vnútri ktorých je archespór a z jeho diploidných materských buniek peľových zrniek (mikrosporocyty) redukčným delením vznikajú tetrády haploidných peľových zrniek
2. Klíčiace peľové zrnká vyrastajú v peľové vrecúško
3. Vnútri peľového zrnka je niekoľko vegetatívnych buniek (nahosemenný rastlín) alebo len 1 vegetatívna bunka (krytosemenné R). Zodpovedajú samčiemu prvorastu (mikroprotáliu) a generatívna bunka (anterídiu).
4. Z generatívnej bunky vznikajú zvyčajne nepohyblivé spermatické bunky.
5. Peľovým vrecúškom sa dostanú k vajcovej bunke, spoja sa s ňou (syngamia) a nastane oplodnenie.
6. Nahosemenné R sú zvyčajne význačné jednoduchým oplodnením (na oplodnení sa zúčastní len 1 spermatická bunka a druhá zanikne) pri krytosemenných R nastane tzv., dvojité oplodnenie – 1 spermatilická bunka sa spojí s vajcovou bunkou (kopulácia) a 2. sperm bunka sa spojí s druhotným diploidným stredovým jadrom (konfluácia).
7. Z oplodnenej vajcovej bunky vznikne diploidná zygota. Je to diploidný základ zárodku (embrya), ktorý je bipolárny.
8. Najprv sa delí zygota na 2 bunky (kolmo na os zygoty), epibazálna bunka dá základ vzniku embrya a hypobazálna bunka dá základ vzniku podväzku (suspenzor)
9. Zárodok má pól vegetačného vrcholu a pól primárneho korienka (radicula)
10. Zárodok je bipolárny na rozdiel od papraďorastov, kde je zárodok unipolárny.

Semeno nahosemenných rastlín sa skladá

17. z diploidného osemenia (vzniká z integumentu)
18. z diploidného zárodku, ktorý je obklopený haploidným prvotným endospermom (samičí prvorast – megaprotálium).

Semeno krytosemenných rastlín sa skladá

19. z diploidného osemenia, z diploidného zárodku, ktorý je obklopený triploidným endospermom a diploidným perispermom (z nucelu)
20. Semeno je vyživované materskou R a opúšťa ju až po dozretí a po určitom štádiu pokoja klíči v nové indivíduum.

Peľové vrecúško, vajíčko a semeno tvorí hranicu medzi výtrusnými a semennými rastlinami.

Otázka 7                                                     Všeobecná charakteristika nahosemenných R

1. Pododdelenie Gymnospermatophytina (Gymnospermae) – nahosemenné rastliny

Všeobecná charakteristika

21. nahosemenné rastliny sú dreviny, ktoré sa rozkonárujú monopodiálne, zriedka sympodiálne
22. v druhotnom dreve majú len tracheidy s dvorčekovitými stenšeninami
23. majú CZ (bočné) kolaterálne usporiadané, sú otvorené a usporiadané do kruhu, vytvárajú kambiálny  kruh, prostredníctvom ktorého hrubnú.
24. Pre väčšinu NR platí, že v pletivách orgánu majú živicové kanáliky.
25. Takmer všetky sú vždyzelené listy
26. Listy sú mikrofylového (ihlica, šupina) alebo makrofylového resp. megafylového typu.
27. Väčšina megafylových má špirálovitú vernáciu
28. Welvíčie majú stuhovité listy
29. V ihliciach sú 2-jaké prieduchy (haplochélické a syndetochélická)
30. Dnešné NR sú Jednodomé (borovica, sekvojovec), dvojdomé (ginko, tis, borievka).
31. Samčie a samičie výtrusnice sú mikro a megasporangiá, nachádzajú sa na útvaroch, ktoré nazývame sporangiofory. Tyčinky sú mikrosporangiofory, vznikajú zrastením viacerých mikros. A tvorí sa veľký  počet peľových zŕn.
32. Vajíčka nie sú chránené obalené listovými časťami, sú nahé , preto sa nazývajú NR.
33. Vajíčka sa po oplodnení menia v semená.
34. Z fylogenetického hľadiska sú tyčinky mikrosporofyly a plodolisty (semenné listy) megasporofyly.
35. Tyčinky tvoria jednoduchú šišku (mikrostrobil) a samičie megasporangiofyly tvoria jednoduchú alebo zloženú šišku (megastrobil).
36. NR sa vyvinuli zo semenných papradí najviac sa vyvíjali v karbóne a perme, iné v druho a treťohorách, niektoré vyhynuli iné sa zachovali dodnes.

1. Trieda: Cycadopsida – cykasy
2. Trieda: Ginkopsida – ginká
3. Trieda: Ephedropsida – Chvojníky
4. Trieda: Taxopsida – tisy
5. Trieda: Pinopsida - Ihličnany

Otázka 8                                                                             Cykasy, ginká, chvojníky, tisy

1. Trieda: Cycadopsida – cykasy, 2. Trieda: Ginkopsida – ginká, 3. Trieda: Ephedropsida – Chvojníky, 4. Trieda: Taxopsida – tisy

1. Trieda: Cycadopsida – cykasy

Patria k najstarším NR, ktoré sa objavili ešte v prvohorách asi pred 250 miliónmi rokov. Dnes žije len 9  rodov (napr. Cycas, Zamia, Ceratozamia, Bowenia)

Sú to dreviny s krátkym alebo vysokým kmeňom, listy majú do špirálovitá alebo do závitnice, sú veľké, kožovité, perovito zložené, až 3 m dlhé, na vrchole vytvárajú chochol.

Po listoch, ktoré odumreli sú na kmeni stopy usporiadané ako listy v špirále. Vernácia listov je špirálovitá.

Vo vnútri kmeňa je mohutný stržeň, okolo ktorého sú kolaterálne CZ a kambiálny kruh, vo všetkých častiach sú slizové kanáliky.

Sú dvojdomé (je známa samčia a samičia R), líšia sa aj vzhľadom:

37. samčia – terminálne postavená samčia šištica
38. samičia – trofofily – asimilačné listy (nad nimi sú listy v bázach ktorých sa nachádza 2-10 vajíčok.

Rozpätie v rámci NR medzi opelením a oplodnením je rozmanité (až 12 mesiacov).

Peľové zrnko dopadá priamo na vajíčko.

Plodom semena je kôstkovica

Cykas japonský (Cycas revoluta)

Cykas indický (Cycas circinalis)

Niektoré druhy sú zaujímavé tým, že stržeň je zásobným orgánom (škrob) nachádza sa tu ságo, ktoré sa používa ako múka.

2. Trieda: Gingkopsida – ginká

Jediné žijúce Ginko dvojlaločné (Gingko biloba) – dvojdomá drevina rozkonárený strom, má opadavé listy, nie sú ihlice, vznikli zrastením telómov.

Listy vyrastajú na brachy a makroblastoch.

Sú 2 laločné opadavé s nápadným vzhľadom, majú vidlicovitú žilnatinu podobnú papraďorastom.

Tvoria malé zredukované samčie megastrobily

Sporofyl nesie dve vajíčka

Plodom je semenná kôstkovica veľkosti čerešne.

Zástupcova 210. mil rokov, vyhynuli v treťohorách.

Hospodársky význam – ginko má povzbudzujúci charakter na CNS.

3. Trieda – Ephedropsida - chvojníky

Predstavujú najmladšiu skupinu NR asi pred 4,5 mil. rokov. Majú kríčkovitý vzrast. Charakterizuje ich jediná čeľaď Chvojník Chvojník dvojklasý (Ephedra distachia) – jediná žijúca.

Podobá sa prasličkám (zeleným konárikom).

Sú jedno a dvojdomé, obsahuje efedrín.

Zachovalo sa primitívne dvojité oplodnenie.

Plod – semenná bobuľa

4. Trieda Taxopsida - tisy

Objavili sa v triase.

Vajíčko je terminálne postavené na telóme v čiaške (kupula)

Majú mikrofylové listy (ihlicovité) – dreviny (stromy a kry)

Ihlice na konároch sú v dvoch radoch

Sú to dvojdomé rastliny

Plodom je semenná bobuľa (spermobacca) a má útvar miešok (arilus)

Rody: Tis (taxus)

          Patis (Cephalotaxus)

Obsahujú látky – alkaloid taxín (vplýva na dýchaciu sústavu)

Rozšírené sú v Ázii, Severnej Afrike, Európe.

Rastú pomaly a majú tvrdé pružné drevo (výroba lukov napr.)

Tis obyčajný (Taxus baccata) – všetko má jedovaté okrem mieška.

Tis prostredný (Taxus media)

Tis japonský (Taxus cuspidata)

Tis kanadský (Taxus canadensis)

Otázka 9                                                                                      Pinopsida - Ihličnany

5. Trieda Pinopsida - ihličnany

1. Čeľaď Araucariaceae – aurakáriovité

2. Čeľaď Pinaceae – borovicovité

3. Čeľaď Taxodiaceae – tisovcovité

4. Čeľaď Cupressaceae – cyprusovité

Zaraďujeme sem aj kry a polokry, inak sú to prevažne dreviny stromy. Sú monopodiálne rozkonárené.

Kolaterálne CZ, kambiálny kruh, tracheidy, otvorené CZ, stržeň sa evidentne netvorí.

Brachyblasty, mikrofilové listy (ihlice, šupiny). Ihlice majú xeromorfnú stavbu – prieduchy sú ponorené, pretože takto vydávajú menej vody. Majú hrubú pokožku s hrubou kutikulou. Bunky vylučujú vosk.

Do ihličky vedie jedna žilka.

Dreviny vydržia aj nízke teploty. Sú vždyzelené až na výnimky (smrekovec opadavý)

Obnova ihličky trvá aj 4 roky, kým sa I úplne vymenia. Zástupcova majú mega a mirkostrobil

Ihličie vyrastá na makroblastoch, v praslene na brachyblastoch.

Céder libanonský nezhadzuje I, ale podobá sa na smrekovec.

Všetky plody sú nepravé

Semená sú krídlaté pre ľahšie rozširovanie. Opeľuje vietor.

Čeľaď Araucariaceae – araukáriovité

Okrem okrasných rastlín nie sú pestované

Majú veľký stržeň, sú dvojdomé.

35 druhov, ktoré sa vyskytujú prevažne v Amerike, Austrálii, na Novom Zélande.

Araukária štíhla (Araucaria excelsa)

Araukária brazílska (Araucaria brasiliana)

Araukária čílska (Araucaria araucana)

Rod Damarovník (Agathis) – majú veľké množstvo živice v kôre

          Damarovník južný (Agathis australis)

Čeľaď Pinaceae - borovicovité

Korene sa vyznačujú mykorízou. Listy sú ihlicovité, vyrastajú na makro alebo brachyblastoch. Na konárik prisadajú vankúšikmi, po opadaní listov je konárik drsný, alebo bez vankúšikov, hladký. Väčšinou sú vždyzelené.

Sú jednodomé.

Samčie šištice majú vzhľad jahňady na báze obalené šupinami. Peľové zrná majú dva mechúriky.

Samičie šištice majú listene s obrátenými vajíčkami. Podporné listene (šupiny) najskôr zdrevnatejú v šišky (conus). Semená majú zvyčajne jedno jednostranné krídlo na rozširovanie.

Rod Borovica (Pinus)

Borovica lesná (Pinus sylvestris)

Borovica horská – kosodrevina (Pinus mugo).

Borovica bahenná (Pinus rotundata) – kríženec lesnej a horskej, na rašeliniskách

Borovica čierna (Pinus nigra) – v lesoch

Borovica ťažká (Pinus ponderosa) – v parkoch

Borovica Banksova (Pinus banksiana)

Borovice s 5 ihlicami

Borovica limbová (Pinus cembra) – na hranici smrekového a kosodrevinového pásma.

Borovica sibírksa (Pinus sibirica)

Borovica hladká (Pinus strobus) – vejmutovka. 6-12 cm ihlice, kôra je hladká.

Borovica štíhla (Pinus excelsa) – má ldhšie ihlicek ako predchádzajúca

Rod Jedľa (Abies) na slovensku len

Jedľa biela (Abies alba)

Jedľa španielska (Abies pinsapo)

Jedľa grécka (Abies cephalonica)

Jedľa cára Borisa (Abies borisii-regis)

Jedľa srienistá (Abies concolor)

Rod Smrek (Picea)

Smrek obyčajný (Picea abies)

Smrek pichľavý (Picea pungens) – striebristé pichľavé ihlice

Smrek omorikový (Picea omorica)

Rod céder (Cedrus)

Céder libanonský (Cedrus libani)

Céder atlaský Čedrus atlantica)

Céder himalájsky (Cedrus deodara).

Všetky sú u nás vysádzané v parkoch.

Duglaska tisloistá (Pseudotsuga menziesii) v parkoch a lesoch, nakoľko je rýchlorastúca.

Jediný opadavý ihličnan u nás je smrekovec opadavý (Larix decidua).

Čeľaď taxodiaceae – tisovcovité

Vysoké stromy obrovských rozmerov. Majú ihlicovité alebo šupinovité listy takmer vždy striedavo postavené. Sú jednodomé. Samčie šišky sú z tyčiniek s peľovými zrnami bez vzdušných mechúrikov. Samičie sa vyznačujú nedokonalým zrastením podporných šupin so semennou šupinou. Semenné šupiny neskôr zdrevnatejú, semená sú bez krídla.

Má 8 rodov.

Tisovec dvojradový (Taxodium distichum) – má kolovité dýchacie korene – pneumatofory

Sekvoja vždyzelená (Sequoia sempervirens) – vo vlhkých lesoch, dorastá do výšky 110 m.

Skvojovec mamutí (Sequoiadendron giganteum)  hrúbka kmeňa až 12 m a výška vyše 100.

Metasekvoja dvojradová (Metasequoia glyptostroboides) –

Kryptoméria japonská (Cryptomeria japonica)

Kuninghamia čínska (Cunninghamia lanceolata)

Dáždnikovec japonský (Sciadopitys verticillata) – dvojdomý, 50 m vysoký.

Hospodársky význam – hnedé uhlie

Čeľaď Cupressaceae – cyprusovité

Vždyzelené stromy až plazivé kríčky s ihlicovými alebo šupinovými listami a to krížmo protistojné alebo v praslenoch. Samičie šištice zo semenných šupín. Buď zdrevnatejú – vznikne šiška, alebo zdužnatejú a zrastajú – šišková bobuľa (borievka).

Rod Tuja (Thuja)

Tuja západná (Thuja occidentalis) – v parkoch a na cintorínoch, 20 m, úzka kužeľovitá koruna

Tuja riasnatá (Thuja plicata) – listy na rube bielo škvrnité

Tuja východná (Thuja orientalis) – rozotreté listy nepríjemne zapáchajú

Tujovka japonská (Thujopsis dolabrata) – na líci lesklozelené na rube biele šupinové listy

Liboccéder zbiehavý (Libocedrus decurrens) – lostré listy. Je dekoratívny, 20 m vysoký

Rod Cyprus (cupressus)

Cyprus vždyzelený (Cupresseus sempervirens) – vretenovitá až ihlancová koruna, šišky veľkosti orecha, naše podnebie neznáša

Rod Cypruštek (Chamaecyparis)

Cypruštek Lawsonov (Chamaecyparis lawsoniana)

Cypruštek hrachonosný (Ch. pisifera)

Rod borievka (Juniperus) najväčší rod čeľade

Borievka obyčajná (Juniperus communis) – má trojpočetné tuhé ihlice a dužinaté šišky so silicovými nádržkami

Borievka sibírska (Juniperus sibirica)

Borievka kláštorná (netatová – Juniperus sabina)  je jedovatá