Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Trenčianska univerzita A. Dubčeka / Ústav Prírodných a Humanitných Vied / Dejiny politického myslenia II.

max weber (max_weber.doc)

Politik, politika, ideológia v sociologických teóriách - Max Weber a Karl Mannheim.

Max Weber venuje sa histórií, národohospodárstvu, ale predovšetkým sociológii. Rozvíja Comtov pozitivizmus, hermeneutiku a novokantovstvo, sociológiu pokladá za kultúrnu vedu. Všestrannosť ducha sa dodnes považuje za neprekonateľnú.

Viaceré Weberove práce významne ovplyvňujú vývoj spoločenských vied v 20. storočí. K najvýznamnejším patria Protestantská etika a duch kapitalizmu (Protestantische Ethik und der Geist des Kapitalismus, 1904 – 1905), O niektorých kategóriách chápajúcej sociológie (Über einige Kategorien der verstehenden Soziologie, 1913), Socializmus (Der Sozialismus, 1918), Politika ako povolanie (Politik als Beruf, 1919). Hlavné dielo Hospodárstvo a spoločnosť (Wirtschaft und Gesellschaft, 1922) vychádza v ucelenej podobe až po Weberovej smrti.

MOC, PANSTVO, POLITIKA

Max Weber v kontexte svojich základných sociologických pojmov rozlišuje medzi mocou (Macht) a panstvom (Herrschft).

Moc chápe ako „každú šancu presadiť v rámci spoločenského vzťahu vlastnú vôľu aj proti odporu, bez ohľadu na to, na čom táto šanca spočíva“. Panstvo vymedzuje ako „šancu nájsť pre príkaz určitého obsahu poslušnosť u určitých osôb“. Podľa Webera pojem moc je sociologicky amorfný. Rôzne ľudské vlastnosti môžu u niekoho vyvolať stav, že v danej situácií bude presadzovať svoju vôľu. Pojem panstvo zo sociologického hľadiska preto treba vymedziť presnejšie, čiže môže znamenať iba šancu nájsť pre určitý príkaz poddajnosť (Fügsamkeit).

Max Weber rozoznáva tri základné typy legitímneho panstva :

1. Legálne panstvo racionálneho charakteru, ktoré spočíva na dôvere v zákonnosť stanovených poriadkov a v právo tých, ktorých sú na ich základe povolaní vykonávať moc,
2. Tradičné panstvo odvodené z každodennej viery v posvätnosť oddávna platných tradícií a
3. Charizmatické panstvo založené na nevšednej oddanosti, posvätnosti, hrdinskej sile alebo na príklade určitej osobnosti a poriadkov, ktoré hlása.

Charizmatický vodcovia, ktorí sa vymykajú z rámca priemernosti sú podľa Webera pomerne častým javov, teda nepokladá ich za ojedinelé postavy v dejinách. Podľa neho väčšina „politikov“ iba „nasleduje vodcov“. V prednáške Politika ako povolanie načrtáva tento typ politika a charakteristika, ktorú podáva, je nekompromisná : „Vedenie strán plebiscitnými vodcami má za následok oduševnenie tých, ktorí ich nasledujú, ich duchovnú proletarizáciu. Aby ich vodca mohol použiť, musia slepo poslúchať,  byť strojom v americkom zmysle slova.“ Oligarizácia sa tak stáva nevyhnutnou črtou masovej demokracie. Weber si uvedomuje, že nevyhnutným prostriedkom politika je mocenské úsilie a že mocenský inštinkt patrí medzi jeho prirodzené vlastnosti.

        K najznámejším myšlienkam Webera patrí charakteristika politiky ako umenia dosiahnuť nemožné. Historická skúsenosť potvrdzuje, že ľudia by nikdy nedosiahli to, čo je možné, keby sústavne nesiahali po tom, čo možné nie je. „Len človek, ktorý má istotu, že sa nezlomí, keď je svet z jeho pohľadu príliš hlúpy alebo nízky na to, čo mu chce ponúknuť, že si dokáže aj napriek tomu povedať ,A predsa!', len taký človek je povolaný slúžiť politike.“

        Politik podľa Webera musí mať predovšetkým tri vlastnosti, a to zanietenosť, pocit zodpovednosti a odhad. Z vecného hľadiska zanietenosť znamená oddanosť určitej „veci“ a s ňou spätú zodpovednosť za túto vec. Rozhodujúcou psychologickou vlastnosťou politika je odhad, t. j. schopnosť s vnútorným sústredením a pokojom zvážiť reality, čiže udržať si od vecí aj od ľudí určitý odstup. Sila politickej osobnosti teda spočíva v tom, že človek týmito vlastnosťami disponuje a vie nájsť správny pomer medzi vášnivou zanietenosťou a chladným odhadom.

BYROKRACIA A DEMOKRACIA

V práci Protestantská etika a duch kapitalizmu Weber skúma vznik moderného sveta, ktorý sa vyznačuje racionalizáciou. Podľa neho k vytvoreniu kapitalizmu v rozhodujúcej miere prispieva proces reformácie, presnejšie duchovná bieda kalvínov v súvislosti s ich nedostatočnou istotou pokiaľ ide o vieru v spasenie. Tá ich pobáda k neustálej práci, k strohému spôsobu života a k bolestnej sebakontrole. Ich spoločným cieľom je vytvorenie usporiadaného sveta tak, ako ho chce Boh. Úspech chápu ako znak božieho požehnania.

V kapitalizme ľudia čoraz viac podriaďujú svoj život kritériu efektívnosti, stávajú sa autonómnymi, sami si stanovujú ciele a hodnoty, pričom čoraz väčšmi strácajú istotu v otázkach zmyslu sveta. Weber poukazuje na tri slabiny vývoja kapitalizmu, a to na

1. Spomalenie či dokonca zastavenie expanzie,
2. Zoštátnenie hospodárstva a
3. Proces byrokratizácie.

Byrokratizáciu chápe ako univerzálny proces, ktorému patrí budúcnosť. Modernú byrokraciu hodnotí ako obzvlášť trvalú a účinnú formu dosahovania vytýčených cieľov pomocou racionálnej odbornej špecializácie a zaškolenia.

        Moderný štát Weber prirovnáva k podniku, v ktorom došlo k oddeleniu administratívneho štábu, úradníkov a pracovníkov správy od vecných prevádzkových prostriedkov (budov, zásob, vojenských mašinérií a pod.). definuje ho ako inštitucionálny mocenský zväz, ktorý si na určitom území úspešne monopolizoval legitímne fyzické násilie ako prostriedok panstva a na ten účel sústredil v rukách svojich vedúcich činiteľov vecné prevádzkové prostriedky. Tento štát vyvlastnil všetkých stavovských funkcionárov, ktorí kedysi disponovali týmito prostriedkami, a na ich miesto dosadil sám seba.

        Zoči-voči vývojovým tendenciám si Weber kladie otázku, ako zachrániť zvyšky individuálnej slobody, ako udržať byrokraciu v medziach únosnosti a ako ju kontrolovať. V týchto súvislostiach sa obáva o spôsob existencie demokracie. Riešenie vidí v plebiscitnej vodcovskej demokracii odvodenej od myšlienky, že politici musia vytvárať účinnú protiváhu panstvu úradníkov. Na mobilizáciu ľudí za politické ciele sú podľa neho rozhodujúce osobnosti, kompetentní a zodpovední politickí vodcovia. Politiku nemôže robiť početné parlamentné zhromaždenie, ale vždy iba menšina. Väčšina politikov, „široká masa poslancov“ nasleduje jedného alebo nemnohých lídrov a slepo sa mu podrobuje dovtedy, kým je úspešný. Túto „cézarovskú pečať“ štátu Weber pokladá za nezničiteľnú a súhlasí s ňou. Dodáva, že demokracia a demagógia patria k sebe. Neznamená to však, že parlament v modernom štáte nemá nijaký význam. Pre Webera predstavuje záruku stability a kontrolovateľnosti mocenskej pozície „cézarovského muža“, záruku dodržiavania občianskych práv  regulácie výberu politikov uchádzajúcich sa o dôveru más. Napokon je zárukou pokojnej formy zbavenia moci cézarovského „diktatóra“, ak stratí dôveru más. V súvislosti s touto teóriou ostáva otvorená otázka, kde a kedy sa objavuje hranica medzi skutočnou charizmou zodpovedných demokratických vodcov a zhubnou charizmou presvedčených diktátorov.

        Max Weber sa vyznačuje náročným, kritickým zmyslom pre slobodu, pravdu a objektívnu vedu. Prispieva k návrhu novej vedeckej orientácie a usiluje sa o ucelený historický výklad štruktúry spoločnosti, kultúry a spoločenských záujmov. Jeho dielo sa niekedy hodnotí ako „buržoázny útok proti Marxovi“. Podobne ako Marx a Weber zakladá svoje chápanie spoločnosti na spoločenskej moci a triednych vzťahoch. Obaja myslitelia sa však zásadne odlišujú v charakteristike kapitalizmu a v tom, aké postavenie mu vo svojich teóriách určujú. Tento rozdiel úzko súvisí s rozdielom medzi socialistickou a liberálnou perspektívou a odráža aj rozdiel v čase a mieste (David Beetham). Marxov model kapitalizmu je totiž spätý s Anglickom v období rozkvetu liberálneho kapitalizmu, kým Weber vychádza zo situácie v Nemecku v období, keď tam kapitalizmus nadobúda organizovanú monopolistickú podobu.