Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Univerzita Pavla Jozefa Šafárika / Prírodovedecká fakulta / Zoologia 1

cd.doc (cd.doc)

ZOOLÓGIA BEZCHORDÁTOV

(Učebný text)

  Slovo na úvod

Spomenúť poretbu štúdia zoológie. Ako a prečo ju čňštudovať, z čoho, čo je kdispozícii, potreba vyplniť svetlé miesta, nesutále zmeny v systéme. Tie sa hlavne vyskytujú na vyšších poschodiach systému, a aj keď sa niektoré taxónu povyšujú, alebo naopak „degradujúô, zvyčajne ich charakteristika zostáva alebo sa doplňuje. Zmeny ešte postihujú zoskupovanie kmeňov do skupín, podskupín, vývojových vetví a pod.

  Aj zoológia je vedný odbor

Zoológia sa zaoberá všestranným štúdiom živočíchov. Popisuje jednotlivé druhy, skúma ich morfológiu, anatómiu, spôsob života, rozmnožovanie, vývin, hľadá spoločné znaky a na ich základe buduje zoologický systém. Zoológovia sa v neposlednom rade snažia využiť schopnosti a vlastnosti živočíchov pre prospech človeka.

Zoológia ako jedna z biologických disciplín zahŕňa v sebe viaceré vedné odbory, resp. môžeme ju členiť na nižšie podjednotky.

  Už starí Gréci alebo niečo z dejín

Človek sa do kontaktu so živočíchmi dostával už na úsvite svojich dejín. Samozrejme hlavne ako so zdrojom potravy  Počas lovu a následnej konzumácie zvierat si musel všímať správanie zvierat, i jeho stavbu a ústnym podaním posúval poznanie ďalším generáciám.

Ak chceme uviesť dejiny niektorej z prírodných vied nezaobídeme sa bez čarovnej formuly, ktorá otvára brány daného vedného odboru a ktorá znie – „Už starí Gréci!“. A je tomu tak i v prípade zoológie, hoci  už za prvé odborné vedomosti môžeme považovať nápisy  starých Egypťanov. či Sumerov

Za oficiálneho zakladateľa zoológie považujeme starogrécky učenca – polyhistora Aristotela (384 – 322 pr. n. l. ). Venoval sa rôznym biologickým disciplínam a samozrejme neobišiel ani zoológiu. Pokúsil sa o prvú klasifikáciu živočíchov a podarilo sa mu ich zhruba rozdeliť na bezstavovce a stavovce, avšak ako diagnostické kritérium použil prítomnosť, resp. neprítomnosť krvi – teda Eneima a Aeneima.  Potom Sokrates, Plinius st.. Modernú taxonómiu datujeme od dôb Karla Linného (1707 – 1778), ktorý zaviedol v systematike rastlín a živočíchov binomické názvoslovie, teda rodové a druhové meno v latinčine. Vo svojej práci „Systema naturae“ z roku 1758 opísal 4236 druhov živočíchov. Veril, že v prírode existuje stály a nemenný počet druhov, základných typov (morphospecies) a medzi nimi sú zreteľné morfologické hranice (hiáty). Pamätná je jeho veta o nemennosti druhov – „toto sunt species, quod“  Výrazný podiel na rozvoji zoológie mal Jean Baptiste de Lamarck (1744 – 1839). Tento francúzsky biológ ako prvý formuloval vo svojom diele „Philosophie zoologique“ niekoľko postulátov evolučnej teórie, založenej na adaptáciách, napr. zákon rastu, zákon funkčnej reakcie, zákon používania a nepoužívania orgánov, zákon dedičnosti získaných vlastností. Súčasníkom Lamarcka bol ďalší francúzsky prírodovedec George Cuvier (1769 – 1838). Bol ideovým odporcom Lamarckovej evolučnej teórie, ktorej však svoji celoživotným dielom paradoxne dal do ruky silnú zbraň. Stal sa zakladateľov porovnávacej morfológie živočíchov (v roku 1805 vydal dielo „Lecon d, anatomie compareé“) a takto získané poznatky použil pri tvorbe zoologického systému. Charles Robert Darwin (1809 – 1882) , Ernst Haeckel (1834 – 1919) , Jan Evangelista Purkyně

Spomenúť slovenských – Oskar Ferianc, ...

  Ukladanie do škatuliek alebo taxonómia

  Jedným z cieľov zoológie je tvorba zoologického systému. Mnohí to považujú za vrchol vedeckého bádania, je to však len jedným z medzistupňov poznávania živočíchov.

Obavy študentov z veľkého množstva pojmov a hlavne názvov, či už latinských alebo slovenských, by mohla aspoň čiastočne rozpýliť rada, ako využiť daný názov pre zapamätanie si charakteristiky skupiny podľa tohto, na čo poukazuje. Napríklad termín Diploblastica alebo Coelenterata (mechúrniky) už hovorí, z čoho sa skladá telo zástupcov tejte skupiny, aký má tvra a na to sa potom môžu mnemotechnicky nabaľovať ďalšie informácie.

prechádza tromi etapami:

- alfa-taxonómia - charakteristika, pomenovanie, vymedzenie a diagnostika taxónov

- beta-taxonómia - vytvorenie ich prirodzenej vyššej hierarchickej klasifikácie do kategórií

- gama-taxonómia - modelovo študuje evolúciu, variabilitu, vnútornú štruktúru a     ohraničenie taxónov.

Taxonomické znaky.- biometrické, morfologické, anatomické, ekologické, genetické, cytotaxonomické

Dendrogram - grafické vyjadrenie príbuznosti druhov - vetviaci sa strom

Taxóny sa zoraďujú do hierarchickej (linéovskej) klasifikácie a vzniká zoologický systém, čím stojí taxón nižšie, tým viac konkrétnych údajov o ňom máme.

Kategórie: - základné (musí byť do nich zaradený každý taxón)

                  - doplnkové (môžu byť, majú presne stanovené miesta medzi základnými)

                  - dodatočné (môžu byť hocikde - oddelenie, skupina a pod.)

Kategórie v  zostupnom poradí - ríša (regnum) - živočíchy (Animalia), kmeň (phyllum) - článkonožce (Arthropoda),  trieda (classis) - hmyz (Insecta), rad (ordo) - dvojkrídlovce (Diptera), čeľaď (familia) - muchovité (Muscidaae), rod (genum) - mucha (Musca), druh (species) - mucha domáca (Musca domestica).

Základná je tzv. binomická nomenklatúra (rod+druh), trinomická - ak je doplnený aj poddruh. Za názvom taxónu - meno autora popisu a letopočet popisu (zverejnenia). Pri nomeklatúre viaceré princípy - princíp priority

Viaceré náhľady na výstavbu systému a tak vzniká klasifikácia

- fenetická - aplikujú ju príslušníci školy tzv. numerickej taxonómie, matematicky hodnotia veľké súbory znakov a na ich základe vyvodzujú mieru podobnosti - mechanicky

- fylogenetická (kladistická) - založená na kladistickej príbuznosti, pracuje sa len s holofyletickými taxónmi (ak obsahuje všetkých potomkov spoločného predka, na rozdiel od polyfyletických, ktoré neobsahujú spoločného predka - na dendrograme nezahŕňajú ucelený výsek), neberú sa do úvahy predkovia taxónov, prijímajú len evolučne prirodzené vývojové vetvy.

- evolučná - snaží sa zladiť hľadisko kladogenetickej príbuznosti a výsledky celého fylogenetického procesu daného taxónu - najuniverzálnejšé prístup.

  Názory na sytém by sa mali zjednocovať - aby bol jeden smerodatný systém - ten „uzákoniť“ - od polovice 19. stor. viaceré systémy - u  nás Opavský (50: roky) - dlho sa ako školský udržal - neskôr A. Kaestner (1959): Lehrbuch der Speziellen Zoologie“ (rozdiely sú v členení vyšších kategórií (Lang I. - obidva systémy). Všetko je v pohybe.

  Odkiaľ čerpať

Nedá sa povedať, že by sa študenti nemali z čoho učiť. Pri troche námahy sa dajú zohnať mnohé vhodné zdroje informácií, ktorých zvládnutie dokáže zabezpečiť úspešné absolvovanie skúšky a  pre tých zainteresovanejších aj nejaké trvalé znalosti.  

Aby sme nezabudli na vlastné zdroje. Stále sú použiteľné skriptá Vostala, ktoré vyšli vo dvoch vydaniach (1985, 1992 ?). Využiť sa dá stručný sprievodca zoológiou bezchordátov Franca (1994), podobné stručný, ale kvalitný je text Bitušíka a Tirjakovej (1994). Prehľad celého zoologického systému, s množstvo schématických ilustrácií je v knihe Majzlana a Glváča (2001). Dôkladný a podrobný (miestami snáď až príliš – hlavne z pohľadu študenta) je dvojdielny učebný materiál Matisa (1998, 2003). Kvalitn´sú ďalšie učebné texty V. Franca – Systéme a fylogenéza živočíchov (2004) – aj na internete. Množstvo užitočných informácií študenti môžu získať napríklad z obrazovej publikácie Z našej prírody - Živočíchy (Korbela a Krejču, prípadne celosvetovo poňatej zoológie Zvieratá od A po Z. Posledým veľkolepým dielom je publikácia s príznačným názvom Zviera, možno na škodu veci je, že značne predimenzovaná je časť venovaná  Vertebratám, avšak obrazový materiál k bezstavovcom výborne môže ilustrovať text aj z iných učebníc. Aspoň čiastočne sa zorientovať v zoologickom systéme, a zároveň sa dať ohúriť jeho rozsiahlosťou smerom k nižším systematickým kategóriam možno pri prezeraní publikácie Kubovčíka (2003).

  A teraz to hlavné - zoologický systém

  Pochopenie a znalosť zoologického systému je nočnou morou študentov a už si to vyslúžilo i prirovnanie, že ide o jeden zo spôsobov duševného týrania rodu študentského. Ešte stále sa zoológovia nevedia jednoznačne dohodnúť na tom, či chápať všetky živočíšne formy ako predstaviteľov jednej ríše – Animalia a tú členiť na dve podríše – Monocytozoa a Polycytozoza, alebo tieto skupiny povýšiť na samostatné ríše. V tom druhom prípade by sme sa v rámci kurzu zoológie bezchordátov Monocytozoami, k veľkej radosti študentov,  nezapodievali. A teda aj napriek tomu, že k jednobunkovcom prechovávam akurát minimálny diel povinnej sympatie, osobne sa prikláňam k verzii jednej ríše Animalia.

  Porovnať viaceré typy zoologických systémov na úrovni kmeňov – starý Opavský, potom ďalší klasický (Kaestner, 1959) a potom s Lophotrochozoami a nakoniec ten posledný.

Otázky ku kapitolám!

Otázky:

1. Čím sa dá zhodnotiť evolučná úspešnosť príslušníkov nejakej skupiny živočíchov? Uveďte príklady!

2. Ktoré progresívne znaky nájdeme u zástupcov kmeňa Nemertini?

3. Vymenuj znaky, korými sa podobajú Onychophora na Annelida!

4. Vymenuj a popíš niektoré typy trochofórnych lariev! Čo je pre ne spoločné?

5. Ktoré znaky sú spoločné pre zástupcov kmeňa Nematoda a Arthropoda?

6. Aký je rozdiel medzi homonómnou a heteronómnou segmentáciou? Uveď príklady!

7. Ktoré znaky kmeňa Tardigrada sú blízke kmeňu Arthropoda, a ktoré Annelidám ?

8. Uveď morfologické adaptácie cudzopadných druhov kmeňa Plathelmithes na parazitický spôsob života!

9.  Popíš predpokladaný postup zatriedenia novoopísaného živočíšneho druhu do systému!

10. Prečo je pohlavný spôsob rozmnožovania živočíchov výhodnejší?

11. Ktoré životné prejavy vedú k redukcii orgánov, resp. orgánových sústav?

ríša: ANIMALIA – živočíchy

  podríša: MONOCYTOZOA (PROTOZOA) – jednobunkovce (prvoky)

  Jednobunkové Eucaryota, rôzne organely funkčne analogické ústrojom Metazoí - (jadro, endoplazmatické reticulum, Golgiho aparát, vakuoly, bičíky) - jediná bunka vykonáva všetky funkcie potrebné pre život. Veľkosť v  rozmedzí od mikrometrov (kokcídie) až po niekoľko mm (Pelomyxa palustris 5 mm), fosílne treťohorné Nummulites až 12 cm. Heterotrofné, niektoré s asimilačným farbivom – schopné mixostrofie.. Často tvoria kolónie, až s diferenciáciou na bunky vegetatívne a generatívne – tiež s tendenciou k zmnožovaniu organel a tvorbe kolónií - dôkaz plynulého prechodu od jednobunkovcov k mnohobunkových organizmom. Tvar buniek  - sférické, radiálne symetrické, i bilaterálne symetrické. Pokryv bunky - cytoplazmatická membrána, niekedy aj systém tubulov a ďalších membrán = pelikula, zložitejšie = kortex (nálevníky), pevná ochranná vrstva membrán = cysta.. Často schránky z anorg. materiálu. Cytoplazma (vnútorné prostredie) - vonkajšia  viskóznejšia  priehľadná (gel) = ektoplazma; vnútorná zrnitá (sol) = endoplazma. Najdôležitejšie je jadro (nucleus) s karyolymfou, v ktorej sú chromozómy a jadierko (nucleolus). Aj viac jadier, nálevníky dve fyziologicky odlišné - makro- a mikronukleus. Ostatné organely - ako v bunkách Polycytozoí  - mitochondrie, Golgiho aparát, endoplazm. reticulum, ribozómy, potravná vakuola, peroxizómy (asi význam pri anaeróbnom dýchaní a trávení cukrov), pulzujúce vakuoly - kontraktilné, fibrily. Najjednoduchší pohyb je meňavkovitý pomocou panôžok (pseudopódie) a telo sa  prelieva, hrubé - lobopódie, tenké nitkovité - filopódie, dlhé a tenké vystužené osovým vláknom - axopódie, rozvetvené v tvare koreňov - rhizopódie.

Reakcia na podráždenie pohybom - podnety celým bunkovým povrchom – vzruch vedú difúzne, al.vodivými dráhami - neurofánami. Zmysly - hmyt (brvy, bičíky), svetlocitlivé škvrny (stigmy, pigmentový pohárik), polohové - kryštáliky v cytoplazme.

Bičík (flagellum) - plazmatické vlákno s fibrilami, na báze bazálne teliesko (kinetozóm). Brvy (cillie) - podobná stavba. Medzi bičíkom a povrchom bunky môže vzniknúť undulujúca membrána, viac bŕv zrastených - cirry. Brvy sú základom membrán a membranel -  na pohyb a priháňanie potravy k cytostomu. Potrava - zelené bičíkovce  (Phytomastigophorea) mixotrofne. Príjem potravy  difúzne - osmotrofne, aktívnym transoportom, pinocytózou a fagocytózou, nálevníky -špecializované organely (cytostom, cytopharynx, cytopyge). Za cytostomom vzniká potravná vakuola (fagozóm) s cyklickým pohybom (cyklóza) od cytostomu po cytopyge. Potrava - drobné mikroorganizmy - baktérie, sinice, riasy, huby, význam v potravových reťazcoch, vysoká čistiaca schopnosť vo vodách.

Rozmnožovanie - hoci sú jednobunkovce drobné, je často zložité.

1. nepohlavné - binárne delenie (z 1 jedinca 2 ) - pozdĺžne, priečne i šikmé, aj mnohonásobné delenie - z 1 materskej bunky množstvo dcérskych - pri sporogónii, schizogónii i gamogónii, známe aj rozmnožovanie pučaním

2. pohlavné - viac typov, ide o spájanie genetického materiálu, kedy dochádza k splynutiu pohlavných jedincov za vzniku zygoty - tá sa potom delí. Väčšina prvokov má v priebehu života haploidný počet chromozómov (bičíkovce, výtrusovce) - k  redukciu dochádza pri prvom delení zygoty, menej je tých s diploidným počtom (opalíny) u nich redukčné delenie prebehne pri vzniku gamét.

a/ gametogamia - splývajú dve nezávislé gamety - ak sú morfologicky rovnaké (izogamia), ak rozdielne (anizogamia) - mikrogaméty pohyblivé s bičíkom,

makrogaméty nepohyblivé (výtrusovce), o kopuláciu ide, ak splývajú dva jedince

b/ gamontogamia - vzniku gamét predchádza spájanie tzv. gamontov – za tým vznikajú gaméty al. gametické jadrá (gregaríny, zložitejšie pri konjugácii nálevníkov)

c/ autogamia - niečo ako samoopelenie - je to proces samooplodnenia jadrami vznikajúcimi v tom istom jedincovi (dierkavce, slncovky).

  Hlavne u parazitických  často pozorujeme zložité rozmnožovacie cykly, kde sa strieda pohlavné a nepohlavné rozmnožovanie - metagenéza.

Význam prvokov - množstvo druhov i ich početnosť vysoká (na 1m2 pôdy do hĺbky 10 cm až 10 mld bičíkovcov). Voľne žijúce uprednostňujú vlhké a vodné prostredie, dokážu za sucha encystovať. Druhy so schránkami horninotvorné (dierkavce - vápence, globigeriny - morské bahenné sedimenty). Mnohé parazitické až 5 000 sp. (ekto- a endoparazity hospodárskych zvierat, rastlín, človeka). Evolúcia prvokov - 1. pravdepodobne z baktérií - postupným vývojom a zdokonaľovaním jednotlivých organel alebo viac prijímaná je druhá teória vzniku tzv. endosymbiózou: niektoré organely vznikli mimo buniek (baktérií) , dnu sa dostali ako endosymbionty, schéma vývoja asi nasledovne: primárne baktérie - jeden smer k súčasným baktériám  a druhý prijatím fotosyntetizujúcich organel - vznik autotrofných baktérií, z nich znovu dva smery - jeden končí vznikom siníc a druhý vznikom eukarytických organizmov. Tie prijali bičíkaté elementy zmena na prvotné zelené bičíkovce (dnešné Phytomastigophorea) - z nich zelené rastliny a stratou autotrofných elementov - živočíšne formy (trvalo to v prekambriu asi 2 mld. rokov).

              kmeň. SARCOMASTIGOPHORA (meňavkobičíkovce)

Pohyb - panôžky al. bičíky, jeden druh jadier, množenie zvyčajne pozdĺžnym delením

  podkmeň: MASTIGOPHORA (Flagellata) - bičíkovce

Vývojo asi najstaršie  skupiny prvokov, jeden alebo viac bičíkov, rozmnožovanie delením, pohlavné u mnohých nepoznáme, výživa mixo- a heterotrofná, sklon k tvorbe kolónií.

trieda: Phytomastigophorea - rastlinobičíkovce

Prvoky s chromatofórmi - zelené (chloroplasty), červené (chromoplasty), bezfarebné (leukoplasty), niekedy ich druhotne strácajú - výnimočne heterotrofná výživa, prevažne voľne žijúce, prítomnosť svetlocitlivých stigiem. Eugléna zelená (Euglena viridis), koloniálne žijúci váľač gúľavý (Volvox globator) - až 20 000 jedincov spojených plazmatickými vláknami, pohlavne sa rozmnožujú anizogameticky. Niektoré vytvárajú schránky - kremité, vápenité (Silicoflagellida, Dinoflagellida - panciernatky - považované za najprimitívnejšie bičíkovce).

trieda: Zoomastigophorea - živočíchobičíkovce

Bez plastidov, 1 až viac bičíkov, prevládajú meňavkovité štádiá, mnohé parazitické. Zaujímavé sú golierikotvaré - golierikovka hekelova (Protospongia haeckeli) - podobná úlomku hubky, v bahne rod Bodo - B. edax.. V čreve švábov a termitov symbiotická Calonympha grassi, rod Oxymonas, Lophomonas. U človeka črevovnička črevná - Giardia intestinalis - hnačky u detí. Trichomonas pošvový (Trichomonas vaginalis) - 5 bičíkov - 4 voľné, piaty vytvoril undulujúcu membránu, v pošve žien spôsobuje zápaly, prenáša sa pohlavným stykom, prenáša muž, ktorý onemocnie len zľahka, nakazených asi 30 % populácie. Tr. zubný (Trichomonas zubný) - v ústnej dutine, s menej udržiavaným chrupom, tr. dobytčí (Trichomonas foetus) - sterilita kráv Nebezpečné endoparazitické bičíkovce - trypanozómy, najznámejšia tr. spavičná - (Trypanozoma gambiense) - chronická spavá nemoc, virulentné formy sú v krvi, lymfe a cerebrospinálnom moku človeka - prenáša mucha tse-tse (Glossina palpalis) - horúčky, spánok, chudnutie, rozpad nervového tkaniva,  zdureniny lymfat. uzlín - smrť po 3 mesiacoch až 6 rokoch v prípade neliečenia. Tr. nagana (Trypanosoma brucei) - onemocnenie dobytka, tr. konská (Tr. equiperdum) - pohlavná nemoc koní (konský syfilis) - neplodnosť. Druhy rodu Leishmania po napadnutí človeka spôsobujú rozpad tkanív - vredy, s trvalými následkami. Prenášajú komáre rodu Phlebotomus.

  podkmeň: OPALINATA - opaliny

Telo pokryté množstvom krátkych bičíkov - akoby boli obrvené, viac jadier fyziologicky rovnocenných tzv. jadrový monizmus, nepohlavne pozdĺžnym delením i pohlavne - kopuláciou. Potravu osmoticky. V tráviacom trakte obojživelníkov, rýb, plazov, napr. opalinka skokania (Opalina ranarum) - v hrubom čreve skokana.

  podkmeň: SARCODINA - koreňonožce

Telo kryté tenkou blankou, schopné tvoriť panôžky-pseudopódie - pohyb a príjem potravy. Často schránky - rôsol, chitinózne platničky (idiozómy), mikročastice z prostredia (xenozómy). Prevažne jednojadrové, nepohlavne - delením, pučaním a rozpadom, pohlavne málo. Žijú hlavne vo vodách.

trieda: Rhizopodea - meňavky

Voľne alebo paraziticky v tráviacom trakte, napr. meňavka úplavičná (Entamoeba histolytica) - deštruuje sliznicu tenkého čreva - krvavé hnačky. Meňavka črevná (Ent. coli) - neškodný komenzál, m. zubná (Ent. gingivalis - v ústnej dutine. Meňavka močiarna  (Pelomyxa palustris) – 5 mm, až 1000 jadier.  Dierkavce (Foraminifera) - morské, telo v perforovanej schránke, CaCO3, SiO2, železité zlúčeniny. Cez otvory panôžky, metagenéza, dcérske často spolu spojené schránkami - Textularia, Globigerina, Numulites

trieda: Actinopodea - nitkonožce

Vo vode pomocou jemných pseudopódií, napr. mrežovce - Radiolaria - v morskej vode, súčasť plantkónu, guľovitá bunka obalená pekne tvarovanou schránkou. Ektoplazma oddelená od endoplazmy tenkou chitínovou blankou, množia sa nepohlavne, dravé. V sladkej vode slncovky - Heliozoa - guľovité s tenkými lúčovitými pseudopódiami - na chytanie koristi - tiež nepohlavne, napr. slncovka veľká (Actinosphaerium eichhorni).

                     kmeň: APICOMPLEXA (SPOROZOA) - výtrusovce

Vysokošpecializované parazity (4 800 sp.), prijímajú buď celým povrchom  tela alebo pomocou otvoru na prednej strane bunky - cytostóm, tam tiež tzv. konoid (špirálovitý) - asi na fixáciu na hostiteľa a dozadu smerujúce rhoptrie - asi sekrečná funkcia - celá sústava týchto organel - apikálny komplex. Vznikli asi z bičíkovcov lebo sporozoity majú bičík. Systematika nejednotná. Vývin metagenézou (schizogónia-gamogónia-sporogónia) - pred sporogóniou musí prebehnúť pohlavné rozmnožovanie. Okrem striedania typu rozmnožovania aj striedanie hostiteľa - zvyčajne pohlavná fáza u bezstavovca, nepohlavná u stavovca.

trieda: Gregarina - gregaríny

Pomerne veľké, priečne rozdelené na tri oddiely - predný (epimerit), stredný (protomerit), koncový (deutomerit) - obsahuje jadro). Endoparazity tkanív tráviaceho traktu bezstavovcov.  Pri kopulácii tvoria reťazce, vývin vždy u jedného hostiteľa. Gregarína švábová (Gregarina blattarum), rod. Ophryocystis - v exkrečných orgánoch hmyzu, r. Farinocystis - v tukovom tkanive chrobákov.

trieda: Coccidia - kokcídie

Intracelulárne parazity, patria k najmenším prvokom, okrúhle, vajcovité. V epiteloch rozličných žichov (hlavne v črevách), vývin metagenézou v jednom hostiteľovi. Nákaza alimentárne oocystami (dnu je viac spór, každá má vždy 8 sporozoitov), obal sa v tráviacom trakte rozruší, sporozoity prenikajú do buniek, kde sa množia schizogóniou, vzniklé merozoity napádajú ďalšie bunky - potom gamogónia - vznik zygoty - oocysty a cyklus sa opakuje. Kokcidiózu králikov spôsobuje kokcídia pečeňová (Eimeria stidae) - nekrotické uzlíky v pečeni. Črevné katary králikov a zajacov Eimeria magna, eiméria vtáčia (Ei. tenella) napáda hydinu. Toxoplazma obyčajná (Toxoplasma gondii) - najrozšírenejší parazit voľne žijúcich , domácich zvierat a človeka, spôsobuje toxoplazmózu - rôznych orgánoch človeka - najhoršie ak napadne CNS - nákaza od zvierat - nebezpečné pre tehotné ženy - potraty a poškodenia plodu. Definitívny hostiteľ je mačka! Menej nebezpečné - Isospora (v čreve človeka - Isosopora hominis).

trieda: Hematozoa - krvinovky

Niekedy sa táto trieda spája s  predchádzajúcou. Parazity erytrocytov a retikuloendoteliálneho systému vtákov a cicavcov - prenos bezstavovcami (komáre), chýba im apikomplexálny aparát. Typický predstaviteľ - maláriovec (zimnička) štvordňový - (Plasmodium malariae) - hlavne v tropických krajinách Ázie a Afriky. M. trojdňový (Plasmodium vivax), m. jednodňový (P. falciparum) - horúčky sa opakujú každý deň. Horúčkovité záchvaty súvisia s periódou schizogónického rozmnožovania  Horúčka - rozpadom erytrocytov sa uvoľňujú toxické exkrementy - do termoregulačných centier hostiteľa - zvýšenie teploty. Lieky na báze chinínu. Boj proti nim - likvidácia komárov - liahnisk. Liečenie komplikuje skoro úplná adaptácia na metabolizmus hostiteľa, potrebné špecifické lieky. Apicomplexa fylogeneticky veľmi staré, hoci vysokošpecializované.

                             kmeň: MICROSPORA - mikrospórovce

Vnútrobunkové parazity - zjednodušená stavba - chýbajú im mitochondrie, ribozómy prokaryontného typu, Golgiho aparát rudimentárny (veľká adaptácia na parazitický spôsob života - pohyb len pasívny). Vykazujú isté príbuzenské vzťahy k hubám. Spóry veľké, obalené tvrdou blankou (chitín) - dnu meňavkovitý zárodok - sporoplazma a tzv. pólové teliesko (polaroplast, knidoblast)) s dutým špirálovitým vláknom (knida), ktoré vystreľuje do iných buniek - cez ne sporoplazma, alebo vystreľuje priamo sporoplazmu. Parazitujú hlavne u článkonožcov. Rozmnožovanie schizo- a sporogóniou. Hmyzomor včelí (Nosema apis) - črevný parazit včiel – napaduté včelstvo je najlepšie zlikvidovať. Hmyzomor priadkový (Nosema bombycis) parazituje v húseniciach priadkovcov.

                             kmeň: CILIOPHORA (INFUSORIA) - nálevníky

Asi 8 000 sp., rôzne veľké, pohybovým orgánov brvy (cilie), riasinky, útvary vzniklé ich zrastom (membrány, cirry) a iné ciliárne útvary - sústava povrchových elementov sa volá kortex. Jadrový dualizmus - dve jadrá morfologicky a funkčne odlišné - veľké (vegetatívne - metabolizmus), malé (generatívne - rozmnožovanie, väčšinou diploidné). Nepohlavne pučaním, pohlavne konjugáciou, - obr. - al. autogamiou. Fylogeneticky najdokonalejšia skupina prvokov. Bunka krytá pevnou pelikulou. Majú bunkové ústa (okrem Suctórií - cicaviek), bunkový hltan - na jeho dne sa tvoria potravné vakuoly - cyklóza. Dokážu sa zacystovať. Kozmopolitné, prevažne dravé, vo všetkých typoch vôd, vlhkých substrátoch - mach..., zopár aj paraziticky. Na základe stavby ústneho a telového obrvenia (stomatogenéza a morfogenéza) na osem, ale my si zoberieme len štyri triedy.

trieda: Kinetophragminophora

Cytostom apikálne, bez membranel, jednoducjé cilie. Na krivákoch Spirochora gemmipara, v tráviacom trakte stavovocvo i človeka Balantidium coli. Cicavky - v mladšie štádiá obrvené - voľne vo vode, dospelé - strata cilií prisadnuto.

trieda: Oligohymenophora

Ústne obrvenie výrazné a odlíšené od ostatného - membrána s mnohými membranelami - zvyčajne tri membrány. Ústa na dne príustnej priehlbne, žijú prevažne pri dne. Rod Vorticella (vírivka), Peritrichum, Trichodina - prisadlá na vodné žichy, črievička obyčajná (Paramecium caudatum) - najbežnejšia z nálevov.

trieda: Polyhymenophora

Veľmi dobře vyvinutá okoloústna zóna membranel. Predústna zóna je špirálovite usporiadaná. Obrvenie buď chýba alebo redukované na veľké cirry. Vo vode Stylonychia mytilus - slávinka (žerie riasy a rozsievky), lozivka (Spirostomum ambiguum), prisadnuto žije Stentor polymorphus..

trieda: Colpodea

Hlavne terestrické, aj vo vodách. Vytvárajú rozmnožovancie cykly, pôvodne patrili ku Kinetophragminophoram, ale majú iný systém kinetických línií bŕv. Napr. Colpoda cucullus - obličkovka obyčajná - v stojatých vodách.

V čom sú hlavné rozdiely medzi jednobunkovcami a mnohobunkovcami?

Ak chceš viac:

Dostatočne podrobne sú Monocytozoa rozobraté v učebných textoch Matisa (1998)

  Podríša: POLYCYTOZOA (METAZOA) - mnohobunkovce

  Organizmus tvorí väčší počet funkčne a morfologicky diferencovaných buniek. Vznik Polycytozoí - niekoľko teórií, napr. Haeckelova gastrulárna - vznikli z  kolónie prvokov invagináciou steny dovnútra - vznik dvojvrstvového organizmu (gastrea) s archenterónom a blastoporusom. Mečnikov teória imigrácie – východiskom je guľovitá kolónia - z  povrchu dovnútra imigrujú bunky s tráviacou funkciou (schopné fagocytózy) - vytvoria zhluk - základ endodermu - najskôr sa z nich diferencuje archenterón a prelamuje sa ústny otvor  (teória parenchymelová). Ich platnosť je asi iba na úrovni vzniku hubiek, ostatné metazoa vznikli asi z mnohojadrových buniek. Chápeme ich ako živočíchy na úrovni gastruly, zložené z dvoch zárodočných listov, ekto- a endodermu, ktoreé reprezentuje skupina Diblastica. V ďalšom vývoji sa medzi týmito zárodkovými listami objavuje tretí - mezoderm a tie reprezentuje druhovo podstatne bohatšia skupina Triblastica. Tie sa členia podľa toho, kde sa im v priebehu embryonálneho vývinu prelamuje ústny otvor na Protostomia (prvoúste). Ústny otvor im ostáva na mieste vzniku blastoporu. Užíva sa niekedy aj názov Gastroneuralia, pretože nervovú sústavu majú lokalizovaný na ventrálnej strane tela. Druhou skupinou sú Deuterostomia (druhoúste), ktorým sa ústny prelamuje na opačnom konci, teda na mieste pôvodneho vyvrhovacieho otovru a ten vzniká na mieste blastoporu. Aj táto skupina má alternatívny názov – Notoneuralia, pretože nervová páska je umiestnená na dorzálnej strane tela. Pôvodne sa členili na skupiny na základe typu telovej dutiny - Acoelomata (Schizocoelomata), Pseudocoelomata a Coelomata. Čiastočne je toto členenie zachované, aj keď v novom ponímaní  kritériá pre rozlíšenie vývojových stupňov, vývojových lúnií a línií, sú už odlišné, napríklad podľa spôsobu brázdovania vajíčka, ultraštruktúry kutikuly a pokožky, spôsobu jej zvliekania, typu larvy a pod.

Vývojový stupeň – PLACOZOA – plakulovce (vločkovce)

                                kmeň: PHAGOCYTELLOZOA - plakulovce

Veľmi primitívne organizmy, po svojom objavení bol zástupca Trichoplax adherens zaradený k hubám, a až neskôr, po zistení jeho pohlavného rozmnožovania, ho preradili k živočíchom  Telo budujú dva typy buniek, tvoriace zároveň dve vrstvy, dorzálny a ventrálny  epitel. Medzi nimi sú umiestnené aj hviezdicovité a vretenovité bunky. Množia sa nepohlavne delením, predpokladané je i pohlavné rozmnožovanie, vajíčko je síce známe, ale spermie neboli pozorované. Plakulovce žijú v mori pri pobreží.

Vývojový stupeň - PARAZOA  - hubkovce

Sú to relatívne veľké živočíchy, v dospelosti prisadlé, vakovité telo sa skladá z dvoch typov buniek, vo vonkajšiej (kožnej) sú póry (ostie), vnútorná (črevná alebo gastrálna) je zložená z choanocytov. Telesná symetria nie je naznačená, sú amorfné, prípadne badať sklon k radiálnej symetrii. Ide o slepú vývojovú vetvu najprimitívnejších živočíchov.

                                 kmeň: PORIFERA - hubky

Známych je asi 5000 druhov morských, z nich okolo 150 druhov je sladkovodných. Sú to primitívne živočíchy, bez pohybovej, nervovej a svalovej sústavy. Telo je vakovité, vo vnútri sa nachádza paragastrálna dutina (archenterón, spongocoel), vystlaná choanocytmi, čo sú cylindrické bunky s golierikom a bičíkmi. Medzi povrchovou a vnútornou vrstvou bunike je rôzne hrubá huspeninovitá výstelka - mezoglea v nej je umiestnená vnútorná kostra z ihlíc (spikúl), tvorených CaCO3, SiO2 alebo spongínových vlákien. Na apikálnom konci tela je otvor (oskulum). Voda sa dostáva tela spolu s drobnými čiastočkami potravy (mikrofágy) cez ostie a von vychádza cez oskulum. Podľa umiestnenia choanocytov delíme hubky na niekoľko typov – ascon, sycon a leucon. V mezogley sú túlavé bunky (amoebocyty), ktoré vychytávajú potravu a tvoria vývinový základ pre ďalšie špecializované bunky, napr. skleroblasty produkujúce minerálne ihlice, spongoblasty produkujúce spongínové vlákna, archaeocyty meniace sa na pohlavné bunky. Tráviacu funkciu majú hlavne choanocyty, ale na spracovávaní potravy sa zúčastňujú aj iné bunky mezogely, u evolučne vyspelejších sa tráviaca funkcia choanocytov vytráca. Rozmnožovanie hubiek je sexuálne i asexuálne, pri vonkajšom pučaní (gemácia) vznikajú kolónie hubiek, pri vnútornom (gemulácia) sa na jeseň v sladkovodných hubkách tvoria vnútorné pupene (gemule), čo sú zhluky archaeocytov obalené spongínom a vystužené amfidiskami alebo mikroskleritmi. Morské hubky sú hermafroditické, sladkovodné bývajú gonochoristy. Spermie sa dostávajú z hubky do okolitého prostredia von cez póry, iný jedinec ich nasaje a cez choanocyty prejdú do mezogley, kde dochádza k oplodneniu vajíčka a vzniku obrvenej larvy planulového typu -amfiblastuly alebo parenchymuly, ktorá vychádza von z tela, krátky čas žije voľne, potom prisadne ku dnu a prelomí sa jej oskulum na opačnom konci. Obrvené povrchové bunky sa vliačujú dovnútra tela, takže choanocyty vlastne majú ektodermálny pôvod V taxonómii sa obhavuje aj prístup povýšenia jednotlivých tried až na samostatné kmene.

trieda: Demospongia – kremenice

Spikuly majú kremičité, alebo spongínové, morské druhy sú často pestro sfarbené, zástupcovia jednej čeľade (Spongillidae) sú sladkovodné, napr. hubka jazerná (Spongillis lacustris). V mori žije hubka mycia (Spongia oficinalis), veľká až 20 cm, s vysokou sacou schopnosťou, ktorú nedokážu prekonať ani syntetické materiály. Kremenice sú druhovo najbohatšou triedou, známych je až  9500 druhov

trieda: Calcarea - vápnice

Spikuly majú tvorené uhličitanom vápenatým, veľkosť tela nepresahuje 7 cm, zvyčajne sú bez pigmentov a žijú v plytkých moriach. Známych je asi 100 druhov, spomenúť môžeme napr.

trieda: Hexactinellida – košovky

Spikuly, spojené v pravom uhle, vytvárajú pevnú kostru. Patria sem prevažne veľké druhy, napr. venušin kôš (Euplectella aspergillum). Celosvetovo je známych okolo 500 druhov.

Vývojový stupeň: EUMETAZOA (Epithelozoa) - pravé mnohobunkovce

Patria sem všetky ostatné mnohobunkové živočíchy. Bunky majú viac-menej diferencované na tkanivá (epitely), ktoré tvoria orgány a orgánové sústavy, diferencujú sa napr. svalové a nervové bunky. Podľa telesnej architektúry rozoznávame dva typy – s lúčovitou (radiálnou) súmernosťou (skupina Radiata) a dvojstranne súmerné (skupina Bilateralia).

                  skupina: RADIATA (Coelenterata, Diploblastica) – mechúrniky

Vakovité telo pozostáva z dvoch zárodočných listov - endoblastu a ektoblastu - medzi nimi mezoglea, až 90% tela tvorí voda. Vnútro je mechúrikovité, niekedy so septami. Majú ústno-vyvrhovací otvor, prítomné sä nervové aj svalové vlákna, majú primitívne zmyslové orgány. Trávenie je už extracelulárne - do archenterónu z buniek endoblastu vylučujú enzýmy. Dýchanie a vylučovanie sa deje celým povrchom tela. Rozoznávame dva habituálne typy. Polypové štádium býva prisadlé, solitérne alebo v trsoch, zabezpečuje hlavne nepohlavné rozmnožovacie, štádium medúzy žije pelagicky vo vode, tiež sa môže rozmnožovať, prevažuje pohlavný spôsob. Ináč nepohlavne pučaním, Sú známe vysokou regeneračnou schopnosťou.

                                       kmeň: CNIDARIA - pŕhlivce

Medúza býva dokonalejšia, má aj zrakové a rovnovážne orgány sústredené v ropáliách po obvode zvona. Charakteristické sú pre pŕhlivce pŕhlivé bunky (knidoblasty, nematocyty), ktoré vznikajú v ektoderme z  tzv. intersticiálnych buniek. Tie majú pólové vrecúško vo vnútri  so špirálovite stočeným vláknom (knida), ktoré sa aktivuje pri podráždení citlivej zmyslovej brvy – knidocilu. Vlastné pŕhlivé bunky (penetranty) obsahujú jedovatý hypnotoxín. Vlákno ovíjavých (volvonentov) sa ovíja okolo koristi, prichytávacie (glutinanty) sú vybavené lepkavým sekrétom. Polyp je pravdepodobne fylogeneticky starším a jednoduchším štádiom, aj keď sa o tom stále vedú spory. Má valcovitý tvar, aborálna časť nožného terču sa fixuje k podkladu, nasleduje vlastné telo, na orálnom konci leží ústny terč a okolo neho chápadlá (tentakuly). Ektoblast vylučuje ochrannú kutikulu (peridermu), niektoré majú v mezogley oporné lamely z vápenca alebo koralínu. K tráveniu potravy dochádza v ústrednej tráviacej dutine (gastrocél, coelenteron). Koraly majú mezogleu nahradenú mezenchýmom Medúza je odvodená od polypa, má zvonovitý tvar, horná časť sa nazýva exumbrella, spodná subumbrella, po obvode sa vinie plachtička (vellum). Ústny otvor je v strede spodnej strany na výrastku (manubrium). V tele medúzy má veľký podiel mezoglea, v ktorej ale chýbajú bunečné útvary. V nej sa rozprestiera ústredná tráviaca dutina a z nej vybiehajú lúčovito kanáliky do obvodu ku okružnej chodbe. Neurofibrily, polyp nepohlavne, medúza pohlavne - rodozmena (metagenéza). Z oplodnených vajíčok sa vyvíja obrvená larva – planula. Pŕhlivce sú rozmerovo drobné, väčšinou morské. Niektoré štádium môže chýbať.

trieda: Hydrozoa - polypovce

Pračrevo bez priehradok, prítomné bývajú obidve štádiá, ktoré sa nazývajú hydropolyp a hydromedúza, ktorá vzniká pučaním z polypa. Je drobná a žije krátko. Nachádzame ich v kolóniách, ktorí obsahujú až 1 milión jedincov, spojených kanálikmi tráviacej sústavy (coenosark). Niekedy vytvárajú okolo schránku (thecum). Sú dravé, pučia jedince, ktoré ostávajú v spojení s ostatnými alebo sa odškrtia ako medúzy. Gonády medúzy sú uložené pod radiálnymi kanálikmi tráviacej sústavy, oplodnenie býva vonkajšie.

  rad.: Hydroidea - nezmary - morské, sladkovodné sú bez štádia medúzy, schopné piadivkovitého pohybu, oplodnené vajíčka zimujú. Zo známych druhov to je nezmar obyčajný (Hydra vulgaris) so 6-7 chápadlami, nezmar hnedý (Pelmatohydra oligactis) je štíhlejší, veľký asi 3 cm, s veľmi dlhými tentakulami, najmenší je nezmar zelený (Chlorohydra viridissima), v ktorého ektodermálnych bunkách žijú symbioticky riasy - zoochlorely, v čase hladovania ich dokáže stráviť. Všetky nezmary sa vyznačujú vysokou regeneračnou schopnosťou.

  rad: Trachylina - hydromedúzy – sú prakticky bez štádia polypa. Vývin prebieha v rade od planuly cez aktinulu po medúzu. Nové jedince vznikajú aj pučaním z medúzy. Sú hlavne morské, ale v sladkých vodách žije medúza sladkovodná (Craspedacusta sowerbyi), ktorá má obidve štádiá, a nájdeme ju aj v našich vodách.

  rad: Siphonophora - rúrkovníky – sú výhradne morské a predstavujú plávajúce rúrkovité trsy, 2-3 m dlhé. Osou kolónie, ktorú na hladine udržiava vrcholový vak naplnený vzduchom (pneumofór) , čo je v podstate premenená hydromedúza, je stvol (stolo), obsahujúci vlastnú tráviacu dutinu. Ďalej sú v kolónii gasterozoidy, zabezpečujúce výživu kolónie, dactylozoidy na zachytávanie koristi, prípadne na obranu, gonozoidy s funkciou pohlavného rozmnožovanie (iba), prípadne plávajúce zvonce (medúzomy) s nie celkom objasnenou funkciou. Ich tvar je teda bizarný, často sú farebné alebo svetielkujú, napr. medúza (rúrkovník) mechúrikovitá (Physalia physalis), ktorá je silne pŕhlivá.

  trieda: Scyphozoa - medúzovce

Výhradne morské pŕhlivce s pračrevom rozdeleným 4 neúplnymi septami. Pozorujeme dve pokolenia - skyfopolyp a skyfomedúza, tá prevláda. Od hydromedúz sú väčšie, bez vella, v mezogley rôzne bunky bunky, pohlavné orgány sú entoblastového pôvodu. Nové jedince vznikajú zo skyfopolypov odškrcovaním (strobiláciou), kedy vrchná časť polypa aj s ramenami sa odškrtí, mení na skyfomedúzu a následne sa na apikálnom konci dopĺňa odškrtená časť. Medúza má po obvode osem ropálií, obsahujúcich statocysty, jednoduché oči, chemoreceptory a zhluk nervových buniek. Na okrajoch sept sa nachádzajú gastrálne filamenty. Medúzy sú dravé, chápadlá dosahujú až 10 m, štádium polypa niekedy chýba. Medúza ušatá (Aurelia aurita) má pod zvonom 4 širšie výbežky a na nich sú pohlavné orgány. V severských až polárnych moriach žije tanierovka svietivá (Pelagia noctiluca) a Cyanea arctica. Známych je až 200 spécií, ktoré zaraďujeme do 5 radov. Zaujímavý je rad štvorhranky (Cubozoa), kde medúza vzniká nie strobiláciou, ale premenou polypa,  zvyknú sa preto vyčleňovať ako samostatná trieda.

trieda:  Anthozoa - korálovce

  Taktiež výlučne morské, štádium medúzy im chýba, existuje len tzv. antopolyp. Archenterón je rozdelený sarkoseptami na 6 alebo 8, prípadne násobok priehradok, tvorených koralínom alebo aragonitom, čím vzniká tzv. endoskelet.. Ide hlavne o sesilné druhy, ktoré majú aj exoskelet z pevných vápenitých schránok. Korálovce sä významné aj z geologického hľadiska, dali totiž základ pre vznik koralových útesov a atolov. Nervová je sústava difúzna, zmyslové orgány absentujú. Popísaných je vyše 6000 druhov, pri ďalšom taxonomickom členení okrem počtu sept hrá úlohu aj tvar ústneho otvoru.

  podtrieda: Hexacorallia - šesťlúčové koraly

Sú charakteristické šiestimi septami alebo násobkom šiestich, tomuto počtu odpovedá tiež počet chápadiel. Okrem sarkosept sú prítomné aj aj sklerosepty. Rozmnožujú sa pohlavne i nepohlavne, známych je 4000 druhov, žijú prisadlo v kolóniách, ale aj solitérne, delíme ich do 5 radov.

  rad: Actinidia - sasanky - sú živo sfarbené, bez vonkajšej kostry, bývajú pevne prichytené nožným terčom k podkladu, ale s možnosťou pomalého kĺzavého pohybu. Sú dravé, charakterizuje ich modelový symbiotický vzťah s rakmi a rybami. Sasanka plášťová (Adamsia palliata) vytvára najužší známy vzťah s rakom Eupagurus prideaouxi, ďalší druh - Caliactis parasitica spolunažíva  s rakom Pagurus arrosor. Vo venci ramien hlavne veľkých sasaniek s priemer venca až do 2 m žijú drobné korálové rybky. Sasanka konská (Actinia equina) má až 192 ramien, dožíva sa až 60 rokov, a nedá sa odtrhnúť od podkladu. K najkrajším pŕhlivcom patrí morský karafiát (Metridium senile), ktorý má príústný terč živo vyfarbený a zriasnený ako kvet.

  rad: Madreporaria - vetvovníky (rífové koraly) – žijú v plytkých a teplých vodách morí. Z jednej planuly vzniká obrovská kolónia.drobných jedincov, ktoré majú iba 1 - 30 mm v priemere. Na spodu nožného terča vždy vylučujú CaCO3, a ich telá obsahujú symbiotické Dinoflagellata. Spodné jedince v kolónii postupne odumierajú a nové jednice vyrastajú na ich schránkach, čím sa kolónia korálov neustále zväčšuje a zvyšuje. Schránky vetvovníka mozgového (Diploria cerebriformis) verne napodobujú mozog stavovcov, zástupcovia rodu Madreporaria tvoria hlavnú súčasť korálových útesov.

  rad: Ceriantharia - červnatce – vyzerajú ako silne predĺžené sasanky, nevylučujú pevnú kostru, žijú solitérne, zahrabané v piesku v rúrke. Podľa ceriantáriovej teórie vznikli z nich obrúčkavce, modelovým zástupcom je napr. červnatec valcovitý (Cerianthus membranaceus).

  podtrieda: Octocorallia - osemlúčové koraly

Tieto taktiež vytvárajú veľké kolónie, ich chápadlá sú často perovité, kostra pozostáva z jemných vápenatých ihlíc (skleritov), navzájom spevnených. V kolónii bývajú jednotlivé jedince poprepájané výbežkami tráviacej sústavy - coenosarkom. Napr. korál červený (Corallium rubrum) asi najznámejší koral, tvoriaci malé kríčky, orgánovka červená (Tubipora hemprichi) pripomína píšťaly organu, zástupcovia radu perovníky (Pennatularia) boli pôvodne považované za rastliny, napr. Pennatula phosphorea, P. rubra sa ponášajú na vtáčie pero, kde os trsu vytvára základný polyp a z neho vyrastajú dcérske polypy. Zaujímavý je Venušin vejár (Rhipidogorgia flabellum).

Uvádza sa aj ako samostatná podtrieda Tetracorallia.

trieda: Myxozoa – výtrusníky (myxozoy)

Pôvodne patrili ako kmeň medzi Monocytozoa. Najnovšie výskumy ukazujú, že z fylogenetického hľadiska ide o parazitickým spôsobom regresne zmenené Polycytozoa, najskôr polypovce. Existujú dokonca názory, že by mali patriť v rámci systému až k hlístovcom, a to na základe štúdia a porovnania sekvencie nukleotidov v ribozomálnej RNA Sú pre to aj ďalšie argumenty – výtrusníky nie sú radiálne súmerne ako pŕhlivce, ale bilaterálne. Buď sú teda súčasťou Bilaterálií, alebo ich sesterskou - slepou vývojovou skupinou, v najnovších systémoch je prijímaná druhá možnosť. Ide o extracelulárne parazity morských a sladkovodných rýb, resp. obrúčkavcov. Ich spóry majú 2 - 4 pólové telieska, ktoré sa vystrelením vlíkna sa uchytia v stene tráviacej rúry. Spóra pozostáva z viacerých buniek a vzniká z plazmódia (amoebovitý zárodok, ktorý aktívne vyhľadáva dutiny orgánov),  tvoria ho funkčne aj tvarovo diferenované bunky - napr. zárodočné línie tzv. generatívnych buniek.

  podtrieda: Myxosporidia - myxospóry

Majú spóry šošovicovitého tvaru, s 2 - 4 knidoblastami. Sú to parazity rýb, ktorým vytvárajú krupicovité cysty. Myxobolus cyprini napáda žiabre, svalstvo, obličky, pečeň kaprovitých rýb, Myxobolus cerebralis spôsobuje tzv. vrtohlavosť pstruhov, pričom ako medzihostiteľa potrebuje nitenky.

  podtrieda: Actinomyxidia - aktinospóry

Spóry sa skladajú z troch častí, zrastených do kotvovitého útvaru. Parazitujú v máloštetinavcoch, napr. Triactinomyxon ignotum žije v nitenkách, ale pravdepodobne je to len iné vývinové štádium Myxobolusa.

Skús odovedať:

Máme dostatok dôkazov pre určenie, ktorý morfotyp pŕhlivcov je fylogeneticky starší, medúza alebo polyp? Uveď niektoré!

                       kmeň: ACNIDARIA (CTENOPHORA) – nepŕhlivce (rebrovky)

Miesto pŕhlivých buniek majú iba lepkavé (koloblasty) a zdá sa, že predstavujú medzistupeň k bilateráliám. Stavba tela naznačuje veľkú príbuznosť larve planule, považujeme ich za neotenické organizmy. Majú oválne telo, biradiálne súmerné, pozdĺž ktorého je priečne uložených osem pásov hrebeňovitých lupienkov, pelagické nimi veslujú, bentické sa plazia ako ploskavce. To bol jeden z argumentov pre ktenofórovú teóriu vzniku ploskavcov. Po bokoch tela tiež nachádzame pár zatiahnuteľných a rozvetvených ramien, na apikálnom konci je zmyslový rovnovážny orgán a nervové centrum, ktoré riadi pohyb. V mezogley sú spojivové a svalnaté bunky vytvárajúce mezenchým, čo je obdoba tretieho zárodkového listu - mezoblastu. Sú hermafroditi a rozmnožujú sa len pohlavne, vývin je priamy. Členia sa dve triedy – Tentaculifera a Atentaculata (Nuda) – podľa prítomnosti chápadiel.Veľmi dravá je Berroe cucumis, ktorá nemá ramená a dokáže pohltiť korisť väčšiu ako je sama. Venušin pás (Cestus veneris) má telo silne natiahnuté a stlačené v  pravoľavej rovine, je ultramarínovo modrý, svetielkuje, podľa mnohých zoológov je to vraj najkrajší morský bezstavovec. Zástupcovia rodu Ctenoplana sú bentické, podobné ploskuliciam. Majú svojráznu štruktúru gastrovaskulárneho systému, jeho komunikácia s vonkajším prostredím terminálnymi kanálikmi naznačuje na možnú príbuznosť s Deuterostomia, a to buď ako ich predchodcovia, alebo im podobné  mohli byť východzou skupinou pre Deuterostomia.

             skupina: BILATERALIA (Triploblastica) – dvojstranovce

Hlavným znakom je v pozdĺžnej (mediosagitálnej) rovine zrkadlovo súmern telo (až na Echinodermata, ktoré sú v dospelosti sekundárne radiálne súmerné). Pod vplyvom plazivého pohybu a prechodu k dravému spôsobu života sa mení telesná organizácia.. V procese cefalizácie nastáva presun orgánov, vytvára sa hlavová časť, kde sa koncentrujú zmyslové orgány a časť nervových ganglií, telo sa teda polarizuje na hlavový (kraniálny) a chvostový (kaudálny) koniec, súbežne dochádza k ďalšiej polarizácii tela na ventrálnu a dorzálnu časť. Na výstavbe tela sa ďalej podieľajú tri zárodkové listy – ekto-, ento- a mesoderm, pričom mesoderm sa naplno rozvíja až u živočíchov s druhotnou telesnou dutinou (coelomom)

                            Vývojová vetva: MESOZOA – morulovce (mezozoy)

Vývojová jednoduchosť morulovcov je pravdepodobne druhotná, keď vplyvom prechodu k parazitickému spôsobu života nastal regresný vývoj. Stoja na vývojovom stupni moruly, majú iba niekoľko milimetrov, jednovrstvový epitel na povrchu tela tvoria somatické bunky zabezpečujúce výživa; vo vnútri sú umiestnené axiálne bunky, slúžiace na rozmnožovanie. Z týchto vznikajú obrvené bunky podobné planule, predstavujúce larválne štádium. Sú dosť podobné ploskavcom. Pôvodne boli zaraďované v systéme ešte pred Radiata, najnovšie ich radíme trochu vyššie, na úplný začiatok Bilaterálií.

                                kmeň: RHOMBOZOA

Cudzopasia v morských evertebrátach, je ich asi 50 druhov.. Zástupcovia triedy. Dicyemata parazitujú v obličkách hlavonožcov a majú zložité vývinové cykly, napr. Dicyema elegans. Príslušníci triedy Orthonectida cudzopasia v morských ploskavcoch, máloštetinavcoch, mäkkýšoch, v niektorých systémoch sú tiež povýšení až na kmeň!

                   Vývojová vetva: Acoelomata – acelomáty

Ide o novozriadenú vývojovú vetvu v rámci zoologického systému. Charakteristická je pre ne absencia akejkoľvek telovej dutiny.

                             kmeň:  ACOELOMORPHA - bezčrevovce

Pôvodne patrili medzi primitívne, bezčrevné ploskulice. Ich ústny otvor na konci tela vyúsťuje do tráviaceho parenchýmu, vylučovací systém chýba, nervová sústava je difúzna. Žijú v pobrežnej zóne morí, niektoré sú dravé. Rozmnožovanie je pohlavné, aj nepohlavné  (delením). Reprezentujú vedľajšiu vetvu pôvodnej evolučnej radiácie Bilaterálií, ktorá sa pravdepodobne vyvinula ešte pred rozdelením na Gastroneuralia a Notoneuralia. Nasvedčujú tomu viaceré unikátne znaky, napr.  Zo zástupcov možno spomenúť napr. sladkovodnú bezčrevovku Oligochaoerus limnophilus.

                   Vývojová vetva: GASTRONEURALIA (Protostomia) – prvoústovce

                                                Podskupina: NONSPIRALIA (Pseudocoelomata)

Brázdovanie vajíčka sem zatriedených živočíchov neprebieha špiralne, ale iným spôsobom. Telesná dutina typu pseudocélneho, obsahuje parenchým zatlačený k periférii, zbytok vypĺňa tkanivový mok. Nezvliekaú kutikulu, zvyčajne neparazitické, rudimentárne obrvenie tela.

                             kmeň: GASTROTRICHA - brušnobrvce

Mikroskopické druhy s veľkosťou tela do 1 mm. Žijú vo vodách, tlejúcom lístí. Na dorzálnej strane tela rozoznávame kutikulárne doštičky a ostne, okolo ústneho otvoru sú zmyslové brvy. Na ventrálnej strane dva páry vírivých bŕv  slúžiacich na pohyb. Badáme príbuznosť s vírnikmi, na čo poukazuje prítomnosť dvoch prstovitých príveskov s lepivými žľazami alebo dvoch protonefrídií. Dýchajú celým povrchom tela, potrava býva mikroskopická, napr rozsievky. Sú to hermafrodity, známych je asi 200 druhov, viac-menej bezvýznamné, napr. brušnobrvka veľká (Chaetonotus maximus).

                             kmeň: RotIFERa - vírniky

Mikroskopické, prevažne sladkovodé živočíchy, s rozmermi tela od 0,05 do 3 mm patria k najmenším mnohobunkovcom. Telo je krátke, kryté kutikulou, ktorá tvorí rôzne pevné panciere  (lorica). Telo sa skladá z troch časti - hlavovej, telovej a nožnej. Nožná je ukončená prstovitými príveskami, na bázu ktorých ústia lepivé, tzv. cementové žľazy. U vírnikov je známa eutélia, kedy  konštantný počet buniek tvoriacich telo. Za ústnym otvorom sa nachádza zvláštna štruktúra - žuvací hltan (mastax) s kutikulárnymi doštičkami, ktorými drvia potravu, za ním nasleduje žalúdok, kam ústi hepatopankreas. Vylučujú protonefrídiami ústiacimi do kanálikov a močových vačkov. Dýchajú celým povrchom tela. Nervovú sústavu tvoria tri páry nervových uzlín. Zmysly reprezentujú pohárikovité oči s červeným pigmentom, sú oddeleného pohlavia, prevláda silný pohlavný dimorfizmus. Samček býva trpasličí, nemá tráviacej sústavy, žije krátko, niekedy v populácii úplne chýba a množia sa partenogeneticky.

Na jar a v lete sa rodia len samičky, na jeseň amfigonicky samce i samičky - celý takýto cyklus sa volá heterogónia. Žijú vo vodách, v mori, machu, vzácne paraziticky, podstatná časť planktónu. Nepriaznivé podmienky prečkávajú v anabióze, v takomto stave dokážu prežiť až 3 roky. Rod Brachionus, Keratella, Ploima - s pancierom, Polyarthra, Asplancha - bez nohy.

                           kmeň: ACANTHOCEPHALA - háčikohlavce

V dospelosti sú to črevné parazity Vertebrát. Chobot, vyzbrojený na konci vencom spňtných háčikov majú zatiahnuteľný, telo je valcovité, bez exkrečných orgánov, chýba aj dýchacia a cievna sústava, sú gonochoristy, vývin je nepriamy, cez larvy u medzihostiteľa. Známych vyše 1000 druhov. Polymorphus borschardi parazituje vo vodných vtákoch, medzihostiteľom je Gammarus. Pôvodne sa predpokladal vývojový vzťah k pásomniciam, teraz sa zaraďujú do  spoločnej skupiny s vírnikmi, s názvom SYNDERMATA, a to dokonca na úrovni kmeňa, následkom čoho sa potom obidva kmene menia na triedy.

                                              Podskupina: SPIRALIA – špirálovce

  Hlavným znakom je špirálne brázdovanie vajíčka. U istej skupiny už býva prítomné zvliekanie kutikuly, majú rôzne typy telových dutín. Delíme ich na tri skupiny kmeňov – Atrochozoa – telová dutina vyplnená mezenchýmom a svalmi, kutikulu nezvliekajú, Trochozoa –larvy trochofórového typu, telesná dutina buď pravá, prípadne tzv. rhynchocél, alebo vyplnená mezenchýmom a Ecdysozoa.- zvliekajú kutikulu, telová dutina schizocél alebo mixocél.

                          kmeň: PLATHELMINTHES - ploskavce

Telo býva najčastejie dorzoventrálne sploštené, listovitého alebo pretiahleho tvaru. Telesnú dutinu vypĺňa riedky telesný parenchým s podpornou funckiou. Tráviaca dutina je rôzne diferencovaná, nepriechodná, laločnatá (gastrovaskulárna), endoparazitom chýba. Majú jeden ústno-vyvrhovací otvor. Exkrécia sa deje prostredníctvom protonefrídií (plamienkové bunky - solenocyty), exkrečnú funkciu majú i astrocyty, ktoré selektujú metabolity z parenchýmu a odpadné látky vylučujú do čreva a cez ústa von. Dýchanie prebieha povrchom tela, endoparazitické sú anaeróbne (glykogém štiepia enzymaticky). Nervová sústava už je gangliová, majú párové mozgové uzliny (superfaryngeálne ganglion) a z nich vedú pozdĺžne nervové reťazce bez ďalších ganglií, brušné sú hrubšie, spojené priečnymi priečkami komisúrami. Hlavne voľne žijúce majú zmysly dokonalejšie - zrak (miskovité oči), hmatové receptory, chemo- a reoreceptory. Sú obojpohlavné (proterandrickí hermafrodity), najskôr dozrievajú samčie gamety, a kým dozrejú vajíčka, sú uložené v receptaculum seminis. Spermie, okrem promitívnych ploskulíc, majú 2 bičíky, čo je ojedinelé u mnohobunkovcov. Celkov stavba pohlavných orgánov a hlavne prídavných štruktúr, resp. vývodov je veľmi zložitá, čo je pri tak fylogeneticky nízko postavenej skupine dosť prekvapujúce.Oplodnenie býva vnútorné, po prvýkrát je vyvinutý kopulačný orgán, buď ako permanentný penis alebo dočasný cirrus. Voľne žijúce patria k indikátorom znečistenia vôd, poznáme aj endoparazitické druhy. Vyvinuli sa pravdepodobne z  rovnakých predkov ako bentické aknidáriá a sú súbežnou vetvou s Radiatami. Hoci sú pomerne dobre definovateľnou skupinou, predstavujú polyfyletický taxón a systematika kmeňa sa v dôsledku polyfyletickosti neustále mení a komplikuje. Známych asi 17 000 druhov. Najnovšie členenie vychádza z dvoch podkmeňov – Turbellariomorpha, kam patria taxóny zaraďované do triedy Turbellaria a Cercomeromorpha, kam patria ostatné známe taxóny v triedach Monogenea, Trematodes a Cestodes. Ani tento systém určite nie je konečný. Skôr z didaktických dôvodov zotrváme pri starom klasickom delení na tri triedy.

trieda: Turbellaria - ploskulice

Žijú vo vode, zriedkavo vo vlhkej pôde, majú dobre vyvinutú svalovinu svalového vreca, ústny otvor je posunutý k stredu tela na ventrálnu stranu. Na hlave býva niekoľko miskovitých oči, hmatové a chuťové receptory. Hltan je vychlípiteľný, sú dravé. Povrch tela tvorí jemný riasinkový epitel, slúžiaci čiastočne aj na pohyb. Kožné žľazy (tyčinky-rhabdity) v tomto epiteli po kontakte s vodou napučia na sliz. Vajíčka kladú v kokónoch, sladkovodné majú vývin priamy, u morských prebieha cez Múllerovu larvu. Sú známe vysokou regeneračnou schopnosťou..

  rad: Rhabdocoela - rovnočrevné

Typické je vakovité telo, okrem pohavného rozmnožovania sa vedia množiť aj nepohlavne - priečnym delením alebo rozpadom tela (paratómia), pričom z jedného jedinca takto vznikne 2 až 18 jedincov. Microstomum lineare požiera nezmary, dokáže funkčne zužitkovať ich knidoblasty, ktoré potom vycestujú do epidermy, morské takto využijú aj symbiotické riasy.

  rad: Triclada - trojlaločné

Črevo sa vetví do troch lalokov, prítomné sú zreteľné miskovité oči. Ploskuľa biela (Dendrocoelum lacteum) má na hlave tupé čuchové laloky, žije v stojatej i tečúcej vode. Ploskuľa hranatohlavá (Dugesia gonocephala) je čiernohnedá, obľubuje čisté vody. Zástupcovia rodu Polycelis majú veľa drobných očiek, valcovitým telom sa vyznačuje ploskuľa lesná (Rhynchodemus terrestris) žijúca v hrabanke lesov, pôvodne tropická Bipalium kewensis s dĺžkou až 35 cm je už kozmopolitne rozšírená po skleníkoch a má vejárovitú hlavu, širšiu ako telo. Ploskuľa horská (Crenobia alpina) žije v chladných, horských potokoch. Poznáme ešte niektoré morské rady - mnohočrevné (Polycladida), lalokočrevné (Alleocoela).

trieda: Trematodes - motolice

Predstavujú ekto- a endoparazitické formy, evolučne pochádzajúce z ploskulíc, známych je asi 6000 druhov. Zvyčajne mávajú viacero hostiteľov. Parazitickým spôsobom života došlo k potlačeniu zmyslových a pohybových orgánov, telo má je lupeňovité, pretiahle, valcovité, zúžené, vpredu široké so stredným lalokovitým výbežkom. Niektoré majú príustná, alebo aj brušnú prísavku na pridržanie sa na hostiteľovi, prípadne prichytávacie háčiky (rhaptory). Telo endoparazitov je kryté kutikulou, zabezpečujúcou ochranu pred pôsobením rozkladných chemikálií tráviaceho traktu, potravu nasávajú cez ústny otvor a hltan do dvoch vetiev čreva, ktoré sa vetvia na jemnú gastro-vaskulárnu sieť spracovávajú anaeróbne. Metabolity vylučujú protonefrídiami, ktoré ústia do kloaky. Rozmnožovanie je väčšinou zložité, prevažne sú hermafroditické, dospelé bez bŕv.

  rad: Monogenea - mnohoprísavnice

Prevažne ide o ektoparazity poikilotermov, s prichytávacím rhaptorom na konci tela. Diplozoon paradoxum, je dlhý 4 - 5 cm a cudzopasí na žiabrach kaprovitých rýb. Je zaujímavé, že kopulujúce jedince trvalo zrastajú do tvaru písmena X,. Gyrodactylus elegans je drobný parazit (1 mm) žijúci na koži a žiabrach plôdika rýb, podobne rybám nažiabrach cudzopasia Dactylogyros vastator a Polystomum integerrimum.

  rad: Digenea - dvojprísavnice (aj cicavice)

Patria k endoparazitom stavovcov, hlavne homoiotermných, vývin prebieha metagenézou, cez viac hostiteľov. Produkujú veľké množstvo vajíčok, napr. jedna motolica až 1000, z ktorých by sa pri nerušenom vývine vyvinulo až 160 000 cerkárií. Dospelé sa v organizme hostiteľa chránia vylučovaním antienzýmov. Modelový spôsob vývinu sa demonštruje na príklade motolice pečeňovej (Fasciola hepatica). Z tráviaceho traktu oviec odchádzajú spolu s trusom oplodnené vajíčka, ktoré sa musia sa dostať do vody, kde liahne sa larva - miracídium a tá sa do 24 hodín musí prepracovať dýchacím otvorom do hepatopankreasu vodniaka malého (Galba truncatula). V jeho tele sa mení na sporocystu, čo je vakovitý útvar, ktorý obsahuje zárodočné bunky a z nich sa pedogeneticky asi do 10 dní liahnu larvy druhého štádia - rédie. I tie obsahuú zárodočné bunky a z nich vzniká tretie pokolenie lariev – cerkárie, už podobné dospelým motoliciam, ale opatrené pohyblivým chvostíkom. Tie opúšťajú slimáka, vychádzajú do vody a uchytia sa na vodnom rastlinstve. Zároveň strácajú prívesok a encystujú sa za vzniku posledného larválneho štádia - adoleskária. Po požití takýchto rastlín ovcou,  blana cysty v tráviacom trakte praská a cerkárie chemotakticky prechádzajú do pečene a pohlavne dospievajú v žlčových kanálikoch. Dospelé spôsobujú perforáciu steny pečene sprevádzané krvácaním do brušnej dutiny, pri silnom invadovaní dochádza až k úhynu ovce. Niektoré motolice potrebujú ešte jedného medzihostiteľa, zvyčajne ním býva vodný chrobák, prípadne mravec, v ktorom vzniká z cerkárie metacerkária. Prosthogonimus pellucidus parazituje vo vaječníkoch vtákov, ktoré potom znášajú vajíčka bez škrupiny. Sanguinicola inermis, veľká iba 1 mm žije priamo v srdci kaprovitých rýb. Motolica pľúcna (Paragonimus westermani) vyvoláva ochorenie človeka, podobné pľúcnej TBC, a to najmä v Ázii a Južnej Amerike. Motolica črevná (Fasciolopsis buski) cudzopasí v čreve človeka, cerkárie sú prichytené na plodoch Trapa natans - po požití orieškov invadujú človeka. Veľmi nebezpečné pre človeka sú motolica z rodu Schistosoma (bilharzie), napr.dvojprísavnica močová  (Schistosoma hematobium)  perforuje cievy močového mechúra, jej medzihostiteľom sú vodné slimáky, medzihostiteľmi sú vodné slimáky. Sú to gonochoristi, samička je viditeľne menšia a žije trvale v brušnej ryhe samčeka (canalis gynecophorus). Podľa štatistík je celosvetovo nakazených vyše 100 mil. osôb. Schistosoma japonicum parazituje v  v kapilárach rôznych orgánov – v  pečeni, črevách, slezine, kostnej dreni i mozgu.

trieda: Cestodes - pásomnice

Pásomníc je popísaných na celom svete vyše 4 000 druhov. Ich veľkosť varíruje od niekoľko mm až do 20 m, celá skupina zahŕňa typické parazity v črevách poikilo- a homoiotermných živočíchov. Larválne štádiá prežívajú vo svaloch, pečeni, mozgu, prípadne časť vývinu prekonávajú v iných medzihostiteľoch. Predná časť tela metamorfovaná na hlavičku (scolex), ktorá je druhovo špecifická, rôzne utváraná (háčikovité štrbiny a prísavky) a krčok. To predstavuje vlastné telo (skolex  a krčok), za tým nasleduje časť segmentovaná na jednotlivé články (proglotidy), ktoré sa rozširujú a predlžujú. Nejde o segmentáciu, skôr o strobiláciu v zmysle Scyphozoí. Povrch tela vytvára jemná povrchová vrstva tela (mikrovil), slúžiaca na osmotický príjem potravy. Hostiteľovi odoberajú hlavne sacharidy a vitamíny. Nemajú teda tráviacu sústavu, vylučujú protonefrídiami, nervové pásy vychádzajú z podhltanového nervového prstenca. Sú hermafrodity, predné články majú vyplnené semenníkmi, zadné vaječníkmi, články s oplodnenými vajíčkami sa oddeľujú a odchádzajú zo stolicou von. Článok  sa potom rozpadne, uvoľní vajíčka, a  ak sa dostanú zase do hostiteľa, vytvoria uhry (larvy). Tie sú rôzneho typu, napr. ak sa onkosféra pohybuje voľne a je obrvená ide o koracídium, ak je nepohyblivá a bez bŕv je to procerkois. Onkosféra sa u hostiteľa mení na iné morfotypy lariev, napr. cystycerkoid - pripomína cerkáriu a má chvostík, skolex je vliačený dovnútra, cysticerkus je tvorený jedným skolexom v blanitom mechúriku, cenurus predstavuje väčšiu cystu s viacerými skolexami, a nakoniec echonokokus je veľká cysta, obsahujúca viaceré dcérske cysty (cenurusy), predelená blanami. Prevažne sú to stenoexné druhy pretože žijú iba v jednom hostiteľovi, o oligoexné ide ak parazitujú vo viacerých definitívnych hostiteľoch.

  rad: Pseudophyllidea - škáravce

Majú na skolexe prísavné ryhy (bothrie), bez háčikov, vývin je viazaný na viac medzihostiteľov. Škáravec široký (Diuphyllobotrium latum) je dlhý až 15 m, u nás sa vyskytuje vzácne, k nákaze dôjde pri konzumácii surových rýb. Škáravec má trojhostiteľský vývin cez koracidium, procerkoid a plerocerkoid. Škáravec vtáčí (Ligula intestinalis) je parazitom vodného vtáctva.

  rad: Cyclophyllidea - vlastné pásomnice

Determinácia je možná podľa štruktúry hlavičky, na skolexe rozoznávame 4 prísavky, medzi ktorými nimi je výbežok (rostellum), opatrený vencom bŕv. Vajúčka sa dostávajú z článkov len po ich roztrhnutí. Pásomnica dlhočlánková (Taenia solium) je prevažne 2 - 3, výnimočne až 8 m dlhá. Patrí ku kozmoplitne najrozšírenejším, nákaza prebehne konzumáciou nedostatočne tepelne upraveného bravčového mäsa. Pásomnica psia (Dipylidium caninum) invaduje psovité šelmy, človek sa nakazí zriedka. Pásomnica motôžková (Polycephalus multiceps) má cenurus veľký jako slepačie vajce, ktorý sa usídli v mozgu oviec a spôsobuje tzv. vrtihlavosť (spomeňme si podobné ochorenie pstruhov spôsobené druhom Myxobolus cerebralis). Najčastejším parazitom človeka spomedzi písomníc je pásomnica dlhá (Taeniarhynchus saginatus). Záujímavý vývoj prekonala pásomnica detská (Hymenolepis nana), ktorej pôvodným hostiteľom boli myši a potkany, rozšírila sa v detských kolektívoch a

obtiažne sa lieči, rozhoduje prevencia, hygiena. Pásomnica Echonoccocus granulosus parazituje u psov, mačiek i človeka, v dospelosti meria len 3 - 6 mm, ale tvorí cysty obsahujúce až milión skolexov o veľkosti detskej hlavy, dokáže po pretrhnutí metastázovať.

Vieš odpovedať?

Čo bolo príčinou cephalizácie u predkov ploskavcov?

K čomu zvyčajne vedie parazitický spôsob života?

                                kmeň: CYCLIOPHORA - kruhovce

Prisadlé živočíchy pohárikovitého tvaru boli objavené Funchom a Kristensenom v roku 1995 v ústnej dutine homárov v Severnom mori. Zvláštneho živočícha so zaradením ktorého boli veľké problémy pomenovali Symbion pandora. Tráviacu trubicu má v tvare U, okolo ústneho otvoru ležia obrvené bunky, svalstvo je priečne pruhované(!). Bol zistený veľmi zložitý vývinový cyklus, ktorý naznačuje na istá podobnosť s pamachovkami alebo lofofórnymi Tentaculatami (chytadlovcami).

                                kmeň: Myzostomia - myzostómy

Skupina s doposiaľ nejasným taxonomickým postavením. Pôvodne boli uvádzané ako trieda v kmeni Annelida, ale hoci vykazujú isté príbuzenské vzťahy s Polychétami, nové zatriedenie vyhovuje lepšie.Telo je okrúhle, ploché s priemerom niekoľko mm, po bokoch tela je päť párov panôžok s drápkom, absentuje dýchacia, obehová a pravdepodobne aj nervová (?) sústava. Sú to parazitické, morské, hermafrodity, cudzopasia v ostnokožcoch (ľaliovkách). Známych asi 130 druhov.

                                                 Línia: TROCHOZOA – trochofórovce

Základným spoločným znakom je larva trochofórového typu s tromi telovými článkami.

                             kmeň: ENTOPROCTA (Kamptozoa) - machovce

Malé - do 1 mm, prisadnuté, solitérne alebo koloniálne morské živočíchy. Telo býva pohárikovité (calyx) na stopke, obalené tuhou, otŕnenou kutikulou. Okolo ústneho otvoru na apikálne strane je veniec tentakúl, priechodné črevo má polkruhovitý priebeh a ústi tiež na apikálnom konci, vylučujú párom protonefrídií. Telesnú dutinu vypĺňa mezenchýmom. Sú pohlavia oddeleného, niekoľko je hermafroditických, množia sa i nepohlavne pučaním. Pelagická obrvená larva neskôr prisadne. Potravu tvoria mikroorganizmy a detrit. Fylogenéza je dosť nejasná, badáme možný súvis s Rotatoria. Známych je asi 150 druhov, napr. pamachovka kalichová (Pedicellina cernua) žijúca na dne morí, sladkovodná je pamachovka jemná (Urnatella gracilis), ktorú u nás nájdme v Tise a na Východoslovenskej rovine.

                                kmeň: TENTACULATA - chytadlovce

Starobylá skupina  s nie jasným systematickým postavením, pôvodne boli radené do blízkosti Echinodermát a Hemichordát. Sú to vodné, prisadlé živočíchy, okolo ústneho otvoru majú kruhovitý alebo podkovovitý terč s obrvenými chápadlami (lofofór). Na tele rozoznávame tri oddiely - prosoma, mesozoma, metasoma, na svoju ochranu vytvárajú rúrky alebo dvojdielne škrupinky. Z hľadiska anatómie sú pomerne jednoducho vybavené, ale ide pravdepodobne o sekundárnu primitívnosť. Tráviaca sústava v tvare U. Larva je podobná trochofóre.

trieda: Phoronidea - chytadlovky

Morské s tenkým, až nitkovitým telom, cievny systém je uzavretý, vylučujú nefrídiami, sú ružov. sfarbené Žijú solitérne v chitínových rúrkach z kožných rias, zahrabané v piesku na morskom dne. Sú medzi nimi hermafrodity i gonochoristy, známych je 25 druhov, napr. chytadlovka piesková (Phoronis psammophila), veľká asi 5 cm.

trieda: Bryozoa - machovky

Drobné, žijú v spoločenstvách, ktoré tvoria trsy rúrok. Takáto kolónia pozostáva až z niekoľko miliónov jedincov tzv. zoidov. Každý zoid sa skladá z polypida, ktorý je mäkký, pripomína polypa a má  mozog a lofofór. Spodná časť je objemnejší cystid s tráviacou a pohlavnou sústavou, doň sa polypid zaťahuje.. Kutikula je chitínová alebo riedko rôsolovitá, hermafrodity, Sú sladkovodné i morské,  sladkovodné tvoria na jeseň gemuly, morské majú vývin cez larvu. Opísaných je asi 4000 druho, u nás žije len 10 druhov v čistých, pomaly tečúcich vodách, napr. machovka plazivá (Plumatella repens).

trieda: Brachiopoda - rameňonožce

Tvarom tela bizarné morské druhy chytadlovcov, s nečlánkovaným telom, uzatvoreným v dvoch klenutých miskách, impregnovaných vápencom, telo ukončuje svalnatý stvol (stopka), alebo priamo prirastajú miskou ku podkladu. V škrupinke sú dve stočené ramená s obrvenými tykadielkami. Rozmnožujú sa pohlavne, sú gonochoristi, vývin prebieha metamorfózou cez planktonickú larvu. Recentných je iba 350 druhov, kým v minulosti to bola druhovo podstatne bohatšia trieda, známa od silúru. Badáme isté vývojovo progresívne znaky pri tvorbe mezodermu, ktoré ich posúvali na prechod medzi Proto- a Deuterostomia, napr. Lingula anatina - 15 cm v Indickom oceán.

                                kmeň: NEMERTINI – pásnice (páskovce)

Prevažne morské, pomerne primitívne živočíchy s viacerými progresívnymi vývojovými znakmi. Telo je valcovité, štíhle, obrvené, s naznačenou článkovanosťou, majú dobre vyvinutý podkožný svalový vak. Tráviaca sústava je priechodná, vychlípiteľný chobot (proboscis) býva opatrený bodcom (stiletom), s ostňami a jedovými žľazami, sú dravé. Cievna sústava je uzatvorená, krv vedie jedna chrbtová cieva a dve laterálne, ktoré sú priečne spojené. Dýchanie celým povrchom tela, otázne je preto predimenzovanie cievnej sústavy, ktorá tým pádom neprenáša kyslík. Vylučujú protonefrídiami. Nervová sústava - dve chrbtové a dve brušné zauzliny spojené priečnou páskou - z nich 3 nervové pásy. Morské sú gonochoristy, sladkovodné hermafrodity, oplodnenie je vonkajšie, vývoj prebieha cez voľne plávajúcu obrvenú larvu - pilidium. Niektoré majú pramy vývin. Podľa anatómie proboscidu ich delíme na dve triedy – Enopla a Anopla. Popísaných je asi 900 druhov, v podstate bez praktického významu, u nás žije len pásomnička sladkovodná (Prostoma graecense).

                                kmeň: MOLLUSCA - mäkkýše

Starobylá skupina živočíchov známa z fosílnych záznamov už z kambria. Vytvárajú tri morfotypy - ulitníky, lastúrniky, hlavonožce. K základným charakteristikám patrí pohyb po brušnej strane tela pomocou svalnatej nohy, vnútorné orgány sú sústredené do útrobného vaku; telo je mäkké a nečlánkované; dorzálna strana vytvára veľký kožný záhyb - plášť (pallium), ktorý objíma celé telo. Bunky okraja plášťa vylučujú látky budujúce schránku (koncha, konchýlia), ktorá pozostáva z troch vrstiev.- vnútorná (hypostracum) je perleťová, stredná (ostracum) z aragonitových hranolčekov a vonkajšiu  (periostracum) tvorí konchiolínová vrstva, čo je organická hmota na báze chitínu. Ak je schránka jedna, ide o ulitu, dve miskovité tvoria lastúry, redukovaná schránka je u hlavonožcov ako sépiová kosť. Mäkkýše sú prevažne morské, ale aj sladkovodné a mnohé prešli na suchú zem. Potrava býva rôzna, sú mäso- aj bylinožravé. Veľkosť tela kolíše v rozmädzí od 0,5 mm až do 20 m. Druhovo veľmi početný kmeň, opísaných až 120 000 druhov. Z hľadiska evolúcie sa domnievame, že mali asi spoločného predka s Annelidami. Telo kryje riasinkový epitel s množstvom hlienových žliaz. Plášť prekrýva nohu, v medzere medzi plášťom a telom vzniká plášťová (palliálna) dutina, do ktorej ústia vývody vnútorných orgánov. Niektoré mäkkýše uzatvárajú ulitu trvalým viečkom (operculum) na nohe alebo dočasnou blankou (epifragma). Lastúry sú spojené zámkom (cardo) a väzmi  (ligamentum). Tráviaca sústava je priechodná, v ústnom otvore sa nachádza jazyková páska (radula), hlavonožce majú zobákovité čeluste), nasleduje hltan, pažerák, žalúdok, hepatopankreas, črevo, konečník a vyvrhovací otvor. Črevo je poprehýbané, vo vnútri vybavené riasou (typhlosolis) na zvňčšenie rezorpčného povrchu. Cievna sústava mäkkýšov je otvorená, tepny sa vetvia na jemné kapiláry a prechod do žíl je otvorený, krv sa mieša s lymfou. Srdce obalené blanou (perikardium), jednokomorové s 1 až 4 predsieňami (podľa počtu dýchacích orgánov), krv modrá (hemocyanín - Cu), niektoré aj hemoglobín - Fe. Prítomné lymfatické bunky - lymfocyty - prenos živín, obranné funkcie. Pôvodné dýchanie - žiabre, z  nich pľúcne vaky, niektoré obojživelné. Exkrečné orgány - párové metanefrídie, nefrostómom otvorené do perikardia. Nervová sústava gangliová - pár hlavových ganglií (cerebrálne), nožných (pedálne), postranných (laterálne) a útrobných (viscerálne) - nazvájom prepojené komisúrami. Vyspelejšie majú gangliá zoskupené v hlavovej časti. Zmysly - párové oči (od miskovitých až po komorové), statocysty s vápenatými statolitmi. Hermafrodity s jednou pohlavnou žľazou - obklopená hepatopankreasom. Gonochorosti - pohlavné žľazy v nohe, okolo črevných slučiek. Sekundárne pohlavné znaky málo vyvinuté. Samec u hlavonožcov - jedno rameno premenené na hektokotyl - prenos spermií - odpadá mu. Vývin priamy aj nepriamy. Morské cez veliger (pohyb pomocou plachtičky vellum - zárodok nohy), niekedy so škrupinkou, sladkovodné - glochídium. Hlavonožce  - vajíčko bohaté na žĺtok, zárodok podobný dospelcovi.

  podkmeň: AMPHINEURA - amfineury

Patria sem primitívne mäkkýše, dorzoventrálne sploštené, s predĺženým, vajcovitým telom. Dorzálnu stranu kryje silná kutikula s vápenitými výrastkami. Typicky morské, známych okolo 1 200 druhov. Nervová sústava pozostáva z dvoch paralelných pásov (amfi - neura).

trieda: Aplacophora (Solenogastres) - červovky

Majú čerovité telo, noha je slabo vyvinutá, vývin cez larvu podobnú trochofóre, delíme ich na dva rady, významnejší z nich je Neomeniida. Chaeto dermatida žije vo veľkých hĺbkach oceánov.

trieda: Polyplacophora - chitóny

Tiež sa členia na dva rady (Lepidopleuridea, Chitonidea). Štít sa skladá z ôsmich širokých, priečnych doštičiek, vzájomne pohyblivých, ktoré im umožňujú stočiť sa do gule (schopnosť volvácie). Doštičky pozostávajú z dvoch vrstiev, vrchnú tvorí konchiolín (tegmentum), spodná je vápnitá (articulamentum). Pozdĺž nohy po kraji plášťa sú umiestnené krátke žiabre (ktenídie). Radulou strúhajú riasy z podkladu. Žijú prisadnuto na skalách príbojového pásma, napr. chitón zelený (Chiton olivaceus) alebo chitón obyčajný (Chiton marginatus).

  podkmeň:CONCHIFERA-schránkovce                                                                       Telo bez kutikuly, ale s vápenitou schránkou, dravé formy s lepšie vyvinutými zmyslovými ústrojmi.

trieda: Monoplacophora - čiapočkovce

Donedávna známe len ako archaické fosílie, hlavne zo silúru, od roku 1952 objavených 10 recentných druhov pri pobreží J. Ameriky v hĺbke 3 700 m. Konchýlia je kruhová, noha so 6 pármi ktenídií. Nervová sústava má 4 pozdĺžne pruhy a priečne spojky. Vylučujú metanefrídiami, 2 páry pohlavných žliaz - hermafrodity.

trieda: Scaphopoda - klovitovce, zubovky

Primitívne, drobné, morské, ulita klovitého tvaru, hore otvorená, zahrabávajú sa do bahna Hlava chýba, úzky chobot na príjem potravy (drobné živočíchy) obklopený tentakulami (kaptakuly). Gonochoristi, vývin cez trochofóru - zubovka (Dentalium entale) má 2 - 3 cm.

trieda: Gastropoda - ulitníky

Ulita je zvyčajne špirálovito točená, rozlične utváraná, pravo- alebo ľavotočivá. Na ulite rozoznávame vrchol (apex), spodný okraj najväčšieho závitu je obústie (peristoma). Telo sa  prispôsobuje ulite, je nesegmentované a druhotne nesúmerné. Noha býva dobre vyvinutá a silná, je modifikovaná na lezenie, prípadne plávanie rozšírením do plutvovitých výbežkov. Na hlave je 1 až 2 páry tykadiel a zrakové orgány, dýchajú žiabrami (ktenídium), ktoré sú buď pred alebo za srdcovou komorou, čo predstavuje diagnostický znak, suchozemské majú pľúcny vak, drobné druhy dýchajä celým povrchom tela. Na báze žiaber sú čuchové orgány (osphradium). Srdce pozostáva z jednej komory a jednej až dvoch predsiení, vychádza z neho hlavová a útrobná aorta. Na vylučovanie slúži jedna alebo dve metanefrídie,. v nohe párové statocysty. Zvyčajne sú oddeleného pohlavia, popísaných je vyše  35 000 druhov.

   podtrieda: Prosobranchia - prednožiabrovce

Jednoduché ktenídie sú pred srdcom, hlava je rypákovite predĺžená s párom tykadiel, noha býva krátka a široká. Do dvoch srdcových predsiení ústia párové žiabre aj párové nefrídie, vývojovo vyspelejšie majú iba nepárové. Na dorzálnej strane nachádzame v dôsledku prspôsobenia sa tela špirálovite stočenej ulite prekríženie nervových pásov (chiastoneuria). Sú oddeleného pohlavia, vývin morských prebieha cez veliger, sladkovodné sa vyvíjajú priamo. Živia sa mäsitou potravou, sekrét slinných žľazách obsahuje 4%-nú kyselinu sírovú. Známych je vyše 57 000 druhov. Podľa evolučnej vyspelosti ich delíne ďalej na tri rady - Archaeogastropoda, Mesogastropoda, Neogastropoda.

  rad: Archeogastropoda

Majú párové orgány (nefrídie, ktenídie), napr. morské ucho (Haliothis tuberculata), prílepka (Patella), diernatka grécka (Fissurella graeca) - vrch ulity odhadzuje, r. Vermetus s nedovinutou ulitou.

  rad: Mesogastropoda

Patrí sem väčšina druhov, napr. pelikánia nôžka (Aporchais pes-pelecani), porcelánovec (Cypraea), Conus mediterraneus, ostranka (Murex) - purpurová farba. Ampularius globosus je obojživelný. Z našich napr. Vo vode žijúce - močiarka živorodá (Viviparus viviparus), m. podunajská (V. acerosus), Bythinella austriaca, Bythinia natans - drobné v čistých pramenitých vodách.

    podtrieda: Opisthobranchia - zadnožiabrovce

Ulita je malá, redukovaná alebo chýba, nohu majú širokú, plutvovitú (pterygopodium), prítomné sú dva páry tykadiel, žiabre ležia v plášťovej dutine za srdcom. Niektoré dýchajú aj pomocou kožných výrastkov po obvode nohy (parapódiá). Nervové pásy nemajú prekrížené (ortoneuria). Sú hermafroditické, pohlavné otvory majú oddelené. Asi 13 000 druhov delíme do 6 radov. Predstavujú významný článok v potravových reťazcoch. Morského zajaca (Aplysia depilans) má 40 cm dlhé hnedočervené telo, tykadlá sú lalokovite rozšírené – „uši“ -, pri podráždení vylučuje purpurový sekrét a z jeho vajíčok sa získava nepravý kaviár. Berthelida typica, žijúca v mori pri Japonskú má ulita rozdelenú na dve miskovité časti, čo predstavuje evolučný medzistupeň k Lamellibranchiatám.

    podtrieda: Pulmonata - pľúcnaté

Dýchajú pľúcnymi vakmi, ktoré vznikli premenou ktenídií a ich vliačením dovnútra tela. Plášťová dutina je zdvojená, komunikuje s prostredím cez pneumopor. Zvyčajne ide o menšie druhy, sú suchozemské, ale nájdu sa aj druhotne sladkovodné. Ulitu majú pravotočivú, nervové pásy neprekrížené. Sú hermafrodity s jednou nerozlíšenou pohlavnou žľazou, vývin je priamy. Druhy bez ulity majú redukovanú časť - sedlo, fylogeneticky najmladšie z ulitníkov, V troch radoch je zoskupených 20 000 druhov.

  rad: Archaeopulmonata - staropľúcnaté  

Nevýznamné.

  rad: Basommatophora - vodniaky (spodnooké)

Majú jeden pár tykadiel, oči sú lokalizované na ich báze. Vajíčka kladú v kokónoch do vody, sú hlavne sladkovodné, ľavatka riečna (Physa fontinalis) má ľavotočivú ulitu;  vodniak vysoký (Lymnaea stagnalis) obýva močariny; kotúľka veľká (Planorbarius corneus) sa vyznačuje silnostennou ulitou, ktorá je točená v jednej rovine; čiapočka vodná (Ancylus fluviatilis) žije pod kameňmi a má nízku schránku, ktorej vrchol je dozadu zahnutý.

  rad: Stylommatophora - slimáky (spodnooké)

Sú charakteristické dvomi pármi vtiahnuteľných tykadiel, na jednom nesú  pár komorových očí. Pokožka v hojnom množstve vylučuje sliz na uľahčenie pohybu a ochranu pred vyschnutím. Veľké množstvo druhov je prevažne suchozemských. Napríklad slizovce sú bez ulity, pneumopor majú v prednej časti sedla, k najväčším patrí slizovec lesný (Arion empicorum) dlhý do 15 cm. Slizniaky majú pneumopor v zadnej časti sedla, ich noha má na dorzálnej strane kýl. Slizniak (modranka) karpatský (Bielzia coerulans) sa vyznačuje farebnou variabilitou, je to karpatský endemit; slizniak sieťovaný (Deroceras reticulatus) škodí v poľnohospodárstve; podobne aj slizniak žltý (Deroceras agreste). Zástupcovia čeľade vretienkovitých (Clausilidae) majú ľavotočivé ulity, a ich ústie je uzatvrárateľné viečkom (clausilium). K najhojnejším patrí vretienka premenlivá (Clausilia dubia), Alopia bielzi je endemitom Zádielskej doliny. Dobre vyvinuté ulity majú druhy z čeľade slimákovitých (Helicidae) - Helix pomatia, Helix lutescens, Cepaea hortensis a pod.

trieda: Lamellibranchia (Bivalvia) - lastúrniky

Hlava býva čiastočne redukovaná, telo tvorí noha a trup, krytý dvojchlopňovým plášťom, ktorý vylučuje na povrch dvojdielnu schránku - lastúry. Horná časť schránky (umbo) je vývojovo najstaršia. Lastúry sú spojené zámkom a väzom, otváranie a zatváranie sa deje pomocou svalov -  adduktorov. Okraj plášťa má dva otvory – prijímací, ktorým vírením epitelu plášťa alebo žiaber prúdi voda dovnútra žiabrovej dutiny a vyvrhovací , pre odvádzanie vody a nestrávených zbytkov. Zahrabané druhy majú v prijímacom otvore rúrku (sipho). Noha je úzka, klinovitá, niekedy zakrpatieva, morské majú na spodnej strane nohy byssovú žľazu, ktorá produkuje  vlákno na prichytenie k podkladu. V žalúdku je na samostatnom výbežku rôsolovitý tzv kryštálový čípok bielkovinovej povahy. Jeho postupným rozpúšťaním sa uvoľňujú tráviace enzýmy (amyláza, celuláza a lipáza). Raritou je, že črevo prechádza cez osrdcovník, pár metanefrídií nazývame Bojanove ústroje. Zmysly sú slabo vyvinuté, prítomný je pár osphradií, pár statocýst, hmatové ústroje sú rozptýlené po povrchu celého tela, oči zvyčajne absentujú, niektoré ich majú na okraji plášťa. Sú oddeleného pohlavia, výnimočne hermafrodity, vývin je nepriamy, u morských prebieha cez larvu podobnú veligeru, sladkovodné majú glochídium, ktoré je kryté tenkostennou dvojchlopňovou schránkou s príchytnými tŕňami a byssovým vláknom, slúžiacim na prichytenie sa na žiabre a telo rýb. Po čase sa glochídium uvoľní. Žijú prisadnuto na dne morí a sladkých vôd. Známych je asi 20 000 druhov, klasifikovaných podľa morfológie a anatómie zámku a spojenia lastúr do ôsmich radov. Z našich lastúrnikov veľké druhy zastupuje škľabka veľká (Anodonta cygnaea), ktorá má tenkostenné lastúry dlhé až 20 cm, ďalej je to škľabka ploská (Anodonta complana), korýtko maliarske (Unio pictorum), korýtko riečne (Unio crassus). Kopýtko prirastené (Dreissenia polymorpha) je pôvodne morské, ale preniká do sladkých vôd (Dunaj), vývíja sa cez veliger. Perlorodka riečna (Margaritana margaritifera) ešte žije vo voľnej prírode v Čechách; v mori perlorodka morská (Meleagrina margaritifera). Kôstka bahenná (Sphaerium corneum) je drobný dsruh so šošovicovitými lastúrami; najmenšie lastúry má rod hrachovka (Pisidium). Z morských druhov treba spomenúť.slávku jedlú (Mytilus edulis) alebo ústricu jedlú (Ostrea edulis), ktorá žije v trsoch, prichytená na kamenitom pobreží. K jedlým lastúrnikom patrí aj kyjovka šupinatá (Pina squamosa) s lastúrami dlhými až do 1 m. Najväčším lastúrnikom je zéva obrovská (Tridacna gigas)  s veľkosťou 135 cm a hmotnosťou 400 kg. Známe sú rôzne druhy srdcoviek ( rod Cardium), vŕtavec obyčajný (Pholas dactylus) má len 10 cm, ale pomocou lastúr sa zavŕtava do pobrežných skál, podobne šášeň lodný (Teredo navalis) veľký 20 cm, s redukovanými lastúrami a červovitým tvarom tela vŕta diery do dreva lodí alebo pobrežných stavieb.

trieda: Cephalopoda - hlavonožce

Prastará skupina živočíchov, ktorých rozvoj vyvrcholil v prvohorách, kedy existovali najväčšie a najdokonalejšie druhy. Hlavonožce majú zmyslové orgány vyspelé, pozorujeme isté psychické schopnosti. Vývojovo staršie majú telo kryté škrupinou (schránkou), ako napr. rod Nautilus a hlavne fosílne druhy - Orthoceras, Ammonites, Cyrthoceras. Dravý spôsob života viedol v evolúcii k strate schránky, z ktorej ostali len rudimenty, v podobe sépiovej kosi. Zreteľne je vyvinutá veľká hlava, noha sa diferencovala na chápadlá (ramená) s prísavkami a kontraktilný lievik (hyponom), umožňujúci únik dozadu (reaktívny pohon), príp. odtiaľ vypúšťajú atramentový sekrét zo sépiovej žľazy.. V tele sa nachádzajú chrupavkotvorné bunky (chondroblasty), ktoré produkujú chrupavčitú vnútornú kostru, napr. okolo mozgu, ako oporu pre ramená a plutvový lem. Významná je prítomnosť chromatofórov v pokožke s hnedým a žltým farbivom a iridiocytov so šupinkamiy guanínu. Cievna sústava je uzavretá, pred vstupom do srdca prebiehajú žily cez obličky, krv obsahuje hemocyanín, preto je modrá (hlavonožce teda reprezentujú šľachtickú vrstvu medzi bezchordátmi). Vylučujú obličkovitým orgánom - metanefros. Oko je komorové, ako u stavovcov, sú gonochoristi, prejavuje sa zreteľný sexuálny dimorfizmus. Samec býva menší, s  hektokotylovým ramenom, ktoré slúži na prenos spermií do pohlavného otvoru samice, ide teda o vnútorné oplodnenie. Pohľavné žľazy sa nachádzajú na konci trupu. Do vajcovodov ústi nidamentálna žľaza produkujúca bielkovinový obal vajíčka, vývin je priamy. Poznáme okolo 750 recentných druhov.

Poznámka: je dôležité uvedomiť si rozdiel v názvoch a pojmoch – napr. Tetrabranchia sa týka počtu žiaber, kdežto Decabrachia počtu ramien! Pôvodne sa užívali aj názvy Decapoda a Octopoda, termín –poda však znamená nohu, teda desaťnohé a osmonohé, čo nevystihuje správne štruktúry, ktorými sú ramená!

    podtrieda: Tetrabranchia - štvoržiabrovce

V plášťovej dutine sú umiestnené dva páry žiaber, srdce má teda jednu komoru a štyri predsiene. Prítomné sú aj dva páry obličiek. Všetky ramená, ktorých môže byť až 90 sú rovnako dlhé a bez prísaviek. Vo dvoch radov sú zaradené starobylé druhy, s ulitou členenou na komôrky, vyplnené plynom (nadľahčovanie), typický predstaviteľ lodička hlbinná (Nautilus pompilius).

    podtrieda: Dibranchia - dvojžiabrovce

Majú iba jeden pár žiaber, ulita je redukovaná na sépiovú kosť. Lievikovitá noha je dokonale vyvinutá, dlhých a tenkých ramie s prísavkami je 8 až 10, telo dosahuje od 1 cm do 7 m, rozlišujeme 4 rady.

  rad: Decabrachia - desaťramenné alebo sépiotvaré

Okolo  ústneho otvoru majú 10 ramien, dve ramená s prísavnými doštičkami sú dlhšie ako osem ostatných, sépiová kosť je vždy zachovaná, k pohybu slúžia plutvovité výbežky po bokoch. Sépia obyčajná (Sepia officinalis) je bežným druhom, pri pobreží žije kalmár obyčajný (Loligo vulgaris). Legendami a námorníckou latinou je opradený kalmár obrovský (Architeuthis dux). S telom dlhým až 7 m, a ramenami do 20 m predstavuje najväčšieho bezstavovca

  rad: Octobrachia – osemramenné alebo chobotnicotvaré.

Telo je vakovité a osem ramien rovnako dlhých. Chobotnica obyčajná (Octopus vulgaris) dosahuje až 3 m, loví sa pre mäso, nádherný literárny opis jej života podal Victor Hugo v románe Robotníci mora. Samička argonauta pelagického (Argonauta argo) vytvára tenkostennú, priesvitnú schránku, avšak táto niáe je homologická so schránkou ostatných hlavonožcov, pretože vzniká zo sekrétu buniek ramien. Samček meria iba 1 cm a nemá schránku.

                                     kmeň: SIPUNCULIDEA - sipunkuly

Morské živočíchy s červovitým telom dlhým od 1 do 600 cm, opatreným chobotom a tentakulami. Žijú zahrabané v úkrytoch na dne alebo v opustených ulitách mäkkýšov. Vylučujú metanefrídiami, cievna a dýchacia sústava absentujú, nervová sústava je v tvare brušného nervového pásu, živia sa detritom. Sú oddeleného pohlavia, vývin je nepriamy. Poznáme asi 320 druhov, napr. sipunkulus rýhovaný (Sipunculus nudus).

                                     kmeň: ECHIURIDEA - chobotníčky

Podobne ako sipunkuly žijú vo vyhrabaných chodbách na dne mora. Telo býva červovité alebo valcovité, hlavovú časť majú predĺženú do rôzne utváraného rypáka. Cievna sústava je uzavretá, vylučovanie zabezpečujú metanefrídie, sú gonochoristi, vývin je nepriamy. Pozorujeme až extrémny sexuálny dimorfizmus, samička Bonelia viridis má 50 cm, ale samček iba 2 mm a žije ako trvalý cudzopasník vo vajcovodoch samičky (skúste porovnať s rod Schistosoma!). Opísaných je okolo 60 druhov, predstavujú najskôr predstupeň Annelíd, niektoré systémy ich zaraďujú iba ako triedu priamo k k nim.

                                     kmeň: ANNELIDA - obrúčkavce

Červovité živočíchy, žijúce v rôznom prostredí, s dĺžkou tela v rozpätí od 1 mm až 3 m. Telo vizuálne členíme na prednú časť (prostomium), zadnú časť tela (pygidium), medzi tým je telo homonómne segmentované na články (segmenty, somity), ktoré sú od seba oddelené priehradkami (dissepimenty). Vnútorná segmentácia súvisí so vznikom tretieho zárodkového listu - mezodermu. Každý článok obsahuje pár nervových ganglií, tie sú pozdĺžne spojené konektívami a priečne komisúrami. Vytvára sa tak rebríčková nervová sústava. Každý segment ešte obsahuje pár coelomových dutín, pár metanefrídií a niektoré aj pár pohlavných žliaz. Cievna sústava je uzavretá, krv prúdi v brušnej a chrbtovej cieve, pohyb krvi zabezpečujú laterálne srdcia - pulzujúce cievy ako náhrada srdca, ktoré sú lokalizované v predných článkoch (circumaesofagiálne cievy).. Pokožka zrastá so svalovinou priečnou, pozdĺžnou i šikmou. Tráviaca sústava je trubicová, niektoré majú po bokoch tela pohybové orgány - parapódie - so štetinkami, zmyslovými brvami a morské so žiabrami. Ostatné dýchajú celým povrchom tela. Známych okolo 17 000 druhov, fylogenéza kmeňa je zatiaľ dosť nejasná.

trieda: Polychaeta - mnohoštetinavce

Druhovo najpočetnejšia skupina obrúčkavcov, prevažne morské, fylogeneticky veľmi staré, fosílne záznamy pochádzajú už z kambria. Nachádzame medzi nimi voľne plávajúce, dravé alebo bentické, žijúce na dne v rúrkach z CaCO3. Makrofágy majú silné chitínové čeľuste, mikrofágy sa živia drobnou potravou, ktorú si priháňajú pohybom tentakúl. Na hlave je pár tykadiel, okolo ústneho otvoru sú často tentakuly. Po bokoch tela im vyrastajú  rôzne utvárané výbeťky (parapódiá,) nepohlavne sa množia odškrcovaním častí tela (architómia a paratómia), pohlavne - prevažne gonochoristi, vývin nepriamy, larva typická trochofóra. Pohybuje sa vírením dvoch vencov bŕv a vylučuje protonefrídiami, neskôr sa mení na metatrochofóru – bazálna časť sa predlžuje dorastajúcimi segmentami, zánik proto- a vznik metanefrídie.

  rad: Archiannelida  - praobrúčkavce

Drobné, morské, jednoduché, telo bez štetín, dospelé v piesku. Zo sladkovodných Troglochaetus beranecki, v studniach v Blave.

  rad: Erantia - túlavce

Telo je rozlíšené na hlavovú a zadnú časť, ostatné články rovnaké, opatrené parapódiami, hltan vychlípiteľný. Pelagické bývajú dravé, napr. afroditka plstnatá (Aphrodites aculeata), ktorá má telo dlhé asi 20 cm pokryté iridujúcimi štetinkami. Samičky druhu palolo zelený (Eunice viridis) odvrhujú v presne stanovený čas zadné články s vajíčkami, tie potom vyplávajú na hladinu, príbojom sa dostávajú na brehy tichomorských ostrovov, kde ich domorodci zbierajú a konzumujú . Význam pri štúdiu biorytmov.

  rad: Sedentaria - sedavce  

Sú to morské, žijúce v rúrkach na dne, hlava je zreteľná s rozvetvenými tykadlami. Mikrofágne, živia sa detritom. Rúrnatec červovitý (Serpula vermicularis) obýva rôzne poprehýbané vápenité rúrky, dokonca i na schránkach mäkkýšov.

trieda: Clitellata - opaskovce

Typický červovitý tvar tela, v predných článkoch bývajú kožné žľazy. V dobe párenia vytvárajú silne zdurený opasok (clitellum), ktorý  sa mení na chitinózny obal s vajíčkami. Sú bez tykadiel, parapódií a žiaber, dýchajú celým povrchom tela, telo mierne dorzoventrálne sploštené. Väčšinou ich nachádzame v bahne, na vodných rastlinách, prípadne v pôde, niektoré žijú aj ektoparaziticky, známych je asi 3 700 druhov.

  rad: Oligochaeta - máloštetinavce  

Štetiny majú slabo vyvinuté, na každom článku ich je 8, telo pokrýva tenká priesvitná kutikula so slizovými žľazami, ktorých sekrét je dôležitý pre absorbciu O2 celým povrchom tela. Silný svalový vak. Na dorzálnej strane čreva je tzv. vnútorná riasa (typhlosolis) na zväčšenie rezorpčného povrchu, črevo obalené cholagogénnym epitelom na odstraňovanie metabolitov, cievna sústava je uzavretá, krvné farbivo hemoglobín, vylučujú metanefrídiami. Prevažne hermafrodity, vývin je priamy, schopné regenerácie. Živia sa detritom alebo vyciciavajú rastliné šťavy. Stylaria lacustris žije v rybníkoch, má chobot a dlhé štetiny; baheník alebo nitenka (Tubifex tubifex) býva zahrabaný prednou časťou tela v bahne, mihá zadnou časťou - dýchacie pohyby. Mrlica biela (Enchytraeus albidus) obľubuje vlhkú pôdu, je vhodná pre laboratórne chovy na múčnom substráte, slúži aj ako krmivo pre akvarijné rybky (mikry). Lumbriculus variegatus sa množí  nepohlavne, rozpadom tela na viac častí (paratómia). Criodrius lacuum nájdeme na južnom Slovensku, je to najväčší z limnických červov, dosahuje až 30 cm. Potočnica račia (Branchiobdella astaci) je pijavici podobný ektoparazit, vyciciava hemolymfu rakov. Dážďovka obyčajná (Lumbricus terrestris) s tmavohnedou chrbtovou stranou, zadná časť tela je sploštená a oblá. Hnojnica zapáchajúca (Eisenia foetida) žije v substrátoch bohatých na rozkladajúce sa látky, napr. v hnoji (tzv. kalifornská dážďovka) - na prepracovanie pôdy. U nás  je najdlhšia Allolobophora hrabei s dĺžkou 50 cm, ale austrálske dážďovky dosahujú až 1,5 m.

  rad: Hirudinea - pijavice

Sú to prevažne sladkovodné ektoparazity stavovcov, s plochým telom, holé, bez parapódií i štetín. Parazitizmus u nich viedol k potlačeniu dissepimentov. Pokožka je segmentovaná iba na povrchu (pseudosegmentácia). Na prednej i zadnej časti tela majú prísavky, ústa opatrené tromi chtinóznymi čeľusťami, majú 1 až 5 miskovitých očí, v bunkách pokožkového epitelu sa nachádzajú rôznofarebné pigmenty. Tráviaca trubica je priechodná, vyvinutý je sací hltan, při saní krvi vylučujú do rany antikoagulant hirudín. Sú hermafrodity so zvláštnym spôsobom prenosu spermií, niektoré injikujú partnerovi spermatofory do pokožky, a spermie potom chemotakticky putujú do vaječníkov, vývin je priamy. Při klasifikácii sa využíva morfológia prednej časti tráviacej sústavy - chobotnaté, čeľustnaté, hltanovky, niekedy sa môžeme stretnúť s povýšením radu na úroveň triedy. Pijavička rybia (Piscicola geometra) škodí na rybách. Jej zadná prísavka je silne zväčšená, telo má valcovité. Klepsina zelená (Hemiclepis marginata) parazituje na žabách; pijavica lekárska (Hirudo medicinalis) s dĺžkou 15 cm žije v teplých vodách, má čiernohnedočervený chrbát, v ľudovom liečiteľstve sa využívala na odber krvi pri vysokom krvnom tlaku alebo při odstraňovaní krvných zrazenín. V posledných rokoch dochádza k renesancii jej liečebných schopností. Pijavica konská (Haemopis sanguisuga) je tmavohnedá až čierna, ventrálnu stranu má šedozelenú, necicia krv, ale živí sa vodnými živočíchmi.

                                     kmeň: ENTOPROCTA (Kamptozoa) – machovce

Malé - do 1 mm, prisadnuté, solitérne alebo koloniálne morské, telo je pohárikovité (calyx) na stopke, obalené tuhou, otŕnenou kutikulou. Okolo ústneho otvoru na apikálne strane je veniec tentakúl, priechodné črevo má polkruhovitý priebeh a ústi tiež na apikálnom konci, pár protonefrídií, dýchacia a obehová chýba, nervová naznačená. Telesnú dutinu vypĺňa mezenchýmom. Gonochoristy, niekoľko je hermafroditických, množia sa i nepohlavne pučaním. Sladkovodný rod je Urnatella gracilis, morské zastupuje Barentsia  discreta

                                  kmeň: POGONOPHORA - pogonofóry

Tenké a značne dlhé morské živočíchy – okolo pol až dva metre, pričom hrúbka tela, ktoré býva ukryté v schránke dosahuje okolo pol centimetra. Telo sa člení na štyri oddiely – prosoma, mesosoma, metasoma a opistosoma. Prosoma nesie veniec tentakúl, metasoma obsahuje pohlavné žľazy a opistosoma je najdlhšia a článkovaná, zakončená prísavkou a štetinami na uchytenie sa v schránke. Úplne im chýba tráviaci systém, ako jediné zo živočíchov energiu získavajú chemosynteticky. Majú nízky a pomalý metabolizmus, predpokladá sa, že sa dožíjvaú extrémne dlhého veku.  Známych je okolo sto druhov, žijúcich vo veľkých hĺbkach oceánov, napr. Oligobrachia ivanovi. Taxonomické zatriedenie je silne nejasné, zaraďovali sa aj medzi Deuterostomia, ale najbližšie majú asi k Annelidám.

                                                        Línia: ECDYSOZOA – zvliekavce

Charakteristická je tvorba kutikuly, ktorú v priebehu vývinu, niektoré aj po jeho ukončení zvliekajú. Brázdovanie vajíčka je nešpirálne.

                            kmeň: CEPHALORHYNCHA - chobotohlavce

Názov skupiny je odvodený podľa chobotovitého výbežku prednej časti valcovitého tela. Sú to vodné alebo cudzopasné, vylučujú protonefrídiami. Všetkým vzniká v prednej časti tela prepážka (septa), ktorá poskytuje oporu pre chobotovitú prednú časť tela. Pretrváva nejednotnosť v klasifikácii, napr. niektorí ich chápu len ako triedy kmeňa Nemathelminthes alebo jednotlivé triedy povyšujú na úroveň samostatných kmeňov.

trieda: Priapulidea - priapulidy

Morské, predná časť tela ako kyjovitý chobot s bradavkami a ostňami. Kutikula vlastného tela priečne prúžkovaná - niekedy ju zvliekajú. Priama tráviaca sústava, vylučovanie protonefrídiami, oddeleného pohlavia, vývin až dva roky. Vŕtajú chodby na dne mora na pobreží, iba 20 druhov, priapulus žaluďový (Priapulus bicaudatus).

trieda: Loricifera - panciernatky

Systematické postavenie nejasné, tiež ich objavil KIRSTENSEN (1983) v príbrežnej drti ulitníkov na brehu mora vo Francúzsku - mikroskopické, postupne objavených ďalších 50 spp., napr. Nanaloricus mysticus.

trieda: Nematomorpha - strunovce

Dlhé, tenké, tuhé telo pokrýva silná kutikula, exkrečné orgány.chýbajú Larvy s krátkym chobotom s tromi ostňami (podobné háčikohlavcom) žijú v larvách hmyzu, dospelé vo vode. Samček strunovca vodného (Gordius aquaticus) má vykrojenú zadnú časť tela a dosahuje až 25 cm, samička má len 10 cm, nájdeme ich v horských potokoch. Spolu je známych asi 300 druhov.

                             kmeň: NEMATODA - hlístovce

Na priečnom priereze je telo hlístovcov okrúhle, dlhé, až nitkovité a tuhé od turgoru telovej tekutiny v pseudocéle. Poznáme voľne žijúce i cudzopasné, osídlili vodu, pôdu, žijú v rastlinách, živočíchoch. Kutikula je dobre vyvinutá, z podkožného svalstva je vyvinutá len pozdĺžna svalovina, preto sú schopné iba šibavého pohybu. Niektoré majú v ústnej dutine kutikulárne výbežky - zuby. Vylučovanie sa deje nie pomocou plamienkových buniek, ale dvomi bunkami po oboch stranách tela, ktoré sa spájajú vpredu a ústia na povrch tela a vzadu sú ukončené slepo, exkrečnú funkciu  majú aj nefrocyty, ktoré fagocytujú metabolity. Dýchajú anaeróbne (štiepia glykogén). Zreteľný je pohlavný dimorfizmus, oplodnenie býva vnútorné, vajíčka sú veľmi odolné voči nepriaznivým vplyvom prostredia, zvlášť významné sú parazitické druhy. Známych je vyše 10 000 druhov. Delíme ich na dve triedy:

trieda:  Adenophorea

Sem patria len zo známejších len hlístky (Enoplata). Druhá trieda je početnejšia aj významnejšia.

trieda: Secernentea

  rad: Rhabditida - háďatká

Drobné, s dlhým vysúvateľným bodcom - stiletom, škodia hlavne na rastlinách, saprofyticky tiež žijú v pôde - ako napr. Rhabditis terricola; háďatko repné (Heterodera schachtii); háďatko pšeničné (Anguina tritici) - poškodzuje zrná v klasoch; háďatko cibuľové (Ditylenchus allii); háďatko octové (Anguillula aceti).

  rad: Strongylida - mechovce

Prevažne črevné parazity, spôsobujú ochorenia tzv. strongylózy. Mechovec ľudský (Ancylostoma duodenale) je geohelmint – z oplodnených vajíčok sa v pôde liahnu larvy, pri kontakte s hostiteľov sa prevŕtava cez pokožku hostiteľa a prechádza do tenkého čreva, kde potom spôsobuje hnačky a chudokrvnosť. Samec a samička zrastenca prieduškového (Syngamus trachea) po kopulácii zrastajú do tvaru Y. Žijú v prieduškách, hlavne hrabavých vtákov.

  rad: Ascarida - hlísty alebo škrkavky

Cudzopasia v tenkom čreve stavovcov, okolo ústneho otvoru majú tri pysky, samce aj dva spikuly. Svojou prítomnosťou v tele škodia mechanicky aj chemicky (fyziologicky). Všeobecná schéma postupu pri invadovaní začína pri vajíčku, ktoré sa dostáva napr. s nečistou potravou do tráviaceho traktu. Tam sa vyliahnu sa larvy, cez stenu čreva prechádzajú do krvného obehu a krátko pobudnú v pečeni. Následne prechádzajú do pľúc a mechanicky ich poškodzujú a dráždia ku kašľu, takže sa cez alveoly spolu s hlienom dostávajú do ústnej dutiny a prehltnutím znovu do tenkého čreva, kde dospievajú. Choroby vznikajúce ich pôsobením voláme ascaridózy. Najznámejšou je hlísta obyčajná (Ascaris lumbricoides) obývajúca tenké črevo. Samček dorastá do dĺžky 25 cm, samička 40 cm, pri premnožení môžu upchávať črevo a žlčovody. V niektorých oblastiach trópoch býva napadnutých až 90% populácie. Hlísta psia (Toxocara canis), hlísta konská (Parascaris equorum) invadujú domáce zvieratá.

  rad: Oxyuroida - mrle

Sú cudzopasníkmi stavovcov a hmyzu, tenké adrobné do 1 cm, parazitujú v hrubom čreve. V noci samičky mrle detskej (Enterobiu vermicularis) vyliezajú cez konečník von a v jeho okolí kladú vajíčka (až 12 000), čo spôsobuje svrbenie. Vajíčka sú ľahké, prenosné vzduchom. Dôležité je dodržiavať základné hygienické zásady, pretože najmä v detských kolektívoch môže dôjsť až k 50 - 100% napadnutiu.

  rad: Trichuroida - niťovky

Samec má len jednu spikulu, drobné, tenké, cudzopasia v hrubom čreve alebo vo svaloch. Nitkovitou prednou časťou tela sa zavŕtavajú do tkanív. Svalovec stočený (Trichinella spiralis) je jeden z najnebezpečnejších, dlhý len 1,5 až 3 mm a spôsobuje trichinelózu,  ochorenie typické pre mäsožravcov, prípadne všežravcov. Oplodnené samičky sa zavŕtajú do črevných klkov a vypúšťajú larvičky do lymfatických ciev, odkiaľ cestujú do svaloviny, kde sa opúzdria, niekedy až na 20 rokov a svojou prítomnosťou vyvolajú svalový reumatizmus. Pri neliečení ochorenie môže končiť smrťou, základom prevencie je konzumovať iba tepelne dobre spracované mäso, alebo sa jeho konzumácii úplne vyhnúť.

  rad: Filaroida - vláknovky

Dlhé a tenké červy, žijúce v cievach a lymfatických cestách, sú živorodé a ich len 0,3 mm dlhé larvičky (mikrofilárie) prenáša krvsajúci hmyz, napr. komáre. Až v ich tele prebehne ďalší vývin a po opätovnom cicaní sa dostávajú späť do hostiteľa. Nepríjemným parazitom v južne položených krajinách Afriky, Južnej Ameriky a Ázie je vlasovec miazgový (Wuchereria bancrofti). Vyvoláva ochorenie zvané elefantiázu, pri ktorom dochádza k mechanickému upchávaniu ciev a lymfatických ciest a od nahromadenej lymfy sa končatiny – ruky alebo nohy, menia na neforemné tzv. slonie nohy. Vlasovec medinský (Dracunculus medinensis) je charakteristický pre rôzne africké krajiny, kde u ľudí vyvoláva vredovité hrče pod kočou. Larvičky prekonávajú vývin v cyklopoch, odkiaľ sa uvoľnia do vody a nákaza sa ďalej šíri vypitím vody. Ďalší africký parazit vlasovec očný (Loa loa) cudzopasí v spojivkovom vaku a spôsobuje ťažké zápaly oka, často končiace.slepotou

                           kmeň: ONYCHOPHORA - pazúrikavce

Morfológiou sú dosť podobné Polychétam, žijú však mimo vodu, naznačené je oddelenie hlavy od trupu, ktorý je síce homonómne segmentovaný, avšak segmentácia na povrchu tela nie je badateľná. Segmentované sú aj panôžky (onkopódie alebo onychopódie), zakončené dvomi drápkami. Na báze páru článkovaných tykadiel majú po 1 očku. Po bokoch ústneho otvoru sú hmatadlá, v ústnej dutine pár čeľustí so zúbkami, ktoré vznikli premenou končatín. Na hmatadlách vyúsťujú veľké slinné žľazy, predstavujúce premenené metanefrídie tretieho článku. Ich sekrét na vzduchu tuhne na vlákno. Pokožka je pokrytá zmyslovými bradavkami, pod ňou je vyvinutý silný podkožný svalový vak, cievna sústava je otvorená, trubicovité srdce má v každom článku pár otvorov (ostií). Dýchajú celým povrchom tela a primitívnymi vzdušnicami, vylučujú metamérne usporiadanými metanefrídiami s vyústením na báze onkopódií. Nervová sústava pozostáva z dvojdielneho nadhltanového ganglia (mozog), z neho vybiehajú dva dlhé pruhy, na konci tela spojené. Sú gonochoristy, oviparné i viviparné, s priamym vývinom, juvenilnym jedincom postupne dorastajú články a panôžky, ide o rast anamorfózou. Dorastajú do 20 cm. Známych je asi 150 druhov a sú rozšírené len na južnej pologuli v lesoch, na miestach s vysokou vlhkosťou. Pazúrikavec kapský (Peripatopsis capensis) je 5 cm dlhý, v Južnej Afrike obýva vlhké miesta, vyznačuje sa nočnou aktivitou, je mäsožravý. Pazúrikavce majú fylogeneticky význam, spájajú arahaicke znaky Annelíd (segmentácia tela, podkožný svalový vak, miskovité oči, rovné črevo) s progresívnymi znakmi Arthropódov (segmentované tykadlá a čiastočne panôžky, trachey), avšak nie sú ich predchodcami, skôr reprezentujú slepú vývojovú vetvu.

                         kmeň: TARDIGRADA - pomalky

Pomalky sú mikroskopické živočíchy s veľkosťou do 1 mm. Žijú hlavne  v pôde, lístí, machu, riasach. Pretiahle, valcovité telo nemá zreteľnú článkovanosť, skladá sa z hlavového článku a 5 telových segmentov, pripomínajú skôr roztoče alebo korytnačky. Štyri páry panôžok  (onkopódií) je ukončených 2 a viac pazúrikmi. Ústna dutina je vybavená niekoľkými bodcami - stiletmi. Nimi nabodávajú rastlinné pletivá, príp. živočíchy. Exkréciu zabezpečujú  krátke Malpighiho trubice, niektorým chýbajú. Absentuje aj dýchacia a cievna sústava, nervová pozostáva z viacerých uzlín dominuje štvorlaločná nadhltanová. V naznačených článkoch sú ďalšie gangliá pospájané komisúrami. Pozoruhodná je eutélia, kedy pozorujeme u daného druhu konštantný počet buniek tela. Gonochoristy s priamym vývinom. Sú schopné anabiózy, akéhosi stavu „bezživotia“, do ktorého upadajú pri zhoršení podmienok životného prostredia a dokážu takto prečkať aj extrémne hodnoty napr. teploty od -273 st C do + 100 st. C, odolávajú vyschnutiu, žiareniu, pôsobeniu chemikálií. Niektoré systémy ich radia medzi kmene Cephalorhyncha a Mollusca, fylogenetické vzťahy sú stále nejasné, majú spoločné znaky s viacerými ďalšími kmeňmi (vírniky, hlístice, nižšie kôrovce, larvy hmyzu). Známy je aj názor, že by mohlo ísť o jednu samostatnú primitívnu triedu kmeňa Arthropoda. Pomalky sa členia na tri triedy - Heterotardigrada, Mesotardigrada, Eutardigrada, v ktorých je zoskupených asi 600 druhov. Medzi vodným rastlinstvom žije Macrobiotus macronyx s milým českým názvom medvíďatko obyčejné, v  lesnej hrabanke nájdme Echiniscus scrofa.        

Jedna kontrolná otázka:

Vysvetli pojmy eutélia a anabióza a aký majú asi význam! Sretávame sa ešte u niektorých skupín s týmito vlastnosťami?

                         kmeň: ARTHROPODA - článkonožce

Vo vývojovej vetve Protostomií patria k najdokonalejším (skús ich porovnať s Cephalopódami!). Zároveň je to druhovo najpočetnejší živočíšny kmeň, s veľkým hospodárskym významom. Názov dostali podľa článkovaných končatín, ale aj podľa ďalších segmentovaných štruktúr – tykadiel, hrude, bruška. V porovnaní s Annelidami ide u článkonožcov o heteronómnu segmentáciu.. Pokožka je krytá chitínovou kutikulou so zložitou stavbou, ktorá vytvára exoskelet, zvnútra tela sa naň upínajú svaly. Tie už sú aj priečnepruhované, kým u väčšiny predchádzajúcich boli iba hladké. Druhotná telová dutina sa zakladá v embryonálnom období, neskôr splýva s prvotnou za vzniku mixocélu. Články tela splývajú (tagmaty) do hlavy (caput), hrude (thorax), bruška (abdomen), aj tie môžu čiastočne splývať. V smere postupujúcej evolúcie pozorujeme u článkonožcov oligomerizáciu, kedy sa počet telových článkov znižuje. Každý telesný segment je krytý kutikulárnymi doštičkami, hrudnou (sternit), chrbtovou (tergit) a dveňomi bočnými (pleurity). Tie sú za sebou spojené jemnou a pružnou intersegmentálnou blanou. Článkonožce mali pôvodne končatiny dvojčlánkované, na jednom telovom článku je pár končatín, pričom paralelne s diferenciáciou tela prebiehala diferenciácia končatín. Pozorujeme to napríklad na hlave, kde sa prvé dva páry zmenili na tykadlá a končatiny okolo úst dali základ ústnym ústrojom. Kedže pokožka je vliačená pod povrch tela nazýva sa hypodermis. Jej produktom je silná, viacvrstvová kutikula, s hlavnou zložkou chitínom (polyacetylglukózamín). Ten je podobný celulóze a niekedy je v nej rozptýlený CaCO3. V istých časových intervaloch počas larválneho vývinu článkonožce kutikulu zvliekajú (exuviácia). Po jej zvlečení a počas tvorby novej, rýchle rastú ide o tzv. diskontinuálny rast. Zvliekajú sa aj ďalšie časti ektodermálneho pôvodu, napr.  vývody tracheí, predná a zadná časť tráviacej rúry, a keďže v exúvií sú uložené aj odpadné látky obsahujúce zlúčeniny N a Ca exuviáciu môžeme cháôať aj ako obdobu vylučovania. Štádium medzi dvomi po sebe idúcimi zvliekaniami nazývame instar. Vonkajšia kostra limituje veľkosť článkonožcov do 60 cm. Dýchanie prebieha u najmenších celým povrchom tela, väčšie vodné druhy majú žiabre rôzneho typu, suchozemským článkonožcom sa vyvinuli dýchacie orgaány prostredníctvom vliačenín ektodermálneho pôvodu, ktoré sú vo vnútri vystlané jemnou kutikulou, napr. pľúcne vaky alebo vzdušnice. Cievna sústava je vždy otvorená, krv sa mieša s lymfou a vzniká bezfarebná hemolymfa, centrom je trubicovité srdce, ktoré nasáva hemolymfu z perikardia cez ostie. Arthropoda, ktoré dýchajú tracheami majú cievny systém redukovaný. Vylučujú metanefrídiami, maximálne bývajú dva páry v prednej časti tela, ktoré sú rôzne utvárané, a podľa lokalizácie ich vývodu na povrch tela rozlišuje  koxálne, antenálne alebo maxillárne žľazy. Zástupcovia podkmeňa Myriapoda a Hexapoda vylučujú trubicovitými Malpighiho žľazami, čo sú dlhé, tenké, rozvetvené vyliačeniny zadnej časti čreva. Prítomné sú často aj špecializovaní vylučovacie bunky (nefrocyty) rozmiestnené v okolí ciev. Na stavbe gangliovej nervovej sústavy pozorujeme zachovanú analógiu s rebríčkovou nervovou sústavou, pričom nadhltanová uzlina funguje jako trojdielny mozog (proto- deuto- a tritocerebrum). Párové uzliny a konektívy v ostatných článkoch tela niekedy za vzniku brušnej nervovej pásky splývajú, exolučne vyššie postavené Arthropoda už majú aj autonómny nervový systém. Zo zmyslov sú dobře rozvinuté mechanoreceptory a chemoreceptory, ktoré vnímajú podnety cez brvy v pokožke, chordotonálne orgány registrujú tlak a svalový tonus v tele. Rozoznávame štyri typy zrakových orgánov, najjednoduchšie sú očné škvrny, potom miskovité oči, vakovité oči, a konečne samostatnú vývojovú vetvu - zložené oči (facetové), zložené z jednoduchých očiek (omatídií). Sú prevažne gonochoristi, častý je sexuálny dimorfizmus a vývin sa deje larválnou premenou (metamorfózou), niektoré majú vývin priamy. Branchiata sú temer všetky vodné, Chelicerata, Myriapoda a Hexapoda  sú prevažne suchozemské. Význam článkonožcov je veľký, okolo milióna druhov už zohráva významnú rolu v jednotlivých ekosystémoch na rôznych úrovniach potravových reťazcov. Mnohé druhy patria k škodcom v domácnostiach, záhradách, na poliach, k čomu sú dobre vybavené – majú krátku dobu vývinu, vysokú produkčnú schopnosť, silnú adaptabilitu. Poznáme aj viaceré druhy s medecínskym alebo veterinárnym významom, škody vynahradzujú mnohé článkonožce ako zdroj potravy človeka. Kmeň článkonožce rozdeľujme na dve skupiny, tzv. oddelenia, a tie sa potom členia na podkmene.

1. oddelenie - Amandibulata (bezhryzadlovce) - prvý pár končatín sa výrazne líši od ostatných a nie je špecializovaný na príjem potravy.

  podkmeň:  Trilobitomorpha - trilobity

Sú to, resp. boli, najprimitívnejšie Arthropoda, fosílne záznamy pochádzajú z kambria až devónu. Celá skupina už vyhynula. Telo mali trilobity pozdĺžne i priečne rozdelené na tri laloky. Pri pozdĺžnom členení rozoznávame hlavu, hruď a pygidium (telson). Prvý pár končatín bol premenený na tykadlá, ostatné sú rozoklané, dvojvetové, bez ďalšej diferenciácie. Boli to neveľké, iba 2 až 7 cm dlhé živočíchy, ktoré obývali dno plytkých morí. Popísaných je vyše 4 000 druhov Pre vedu majú značný stratigrafický a paleochronologický význam. Pravdepodobne ich môžeme považovať za základnú skupinu pre obidva evolučné smery vývoja Arthropód - Amandibulata a Mandibulata.

  podkmeň: PANTOPODA - nohatky

Malá skupina morských živočíchov, ktorých je asi 500 druhov. Telo je tenké, tyčinkovité 0,2 - 1,5 cm, predná časť hlavy je rypákovite predĺžená (proboscis), rozlišujeme dve skupiny končatín – k trom predným párom patria chelicery, pedipalpy a nosič vajíčok (oviger), ktorý je iba u samcov a  dokonca aj vyliahnuté larvy sa istú dobu pridržiavajú samčeka, ostatné nohy sú kráčavého typu. Nemajú dýchacie ani exkrečné orgány, zo zmyslov je rozvinutý hlavne hmat. Sú to gonochoristy, žijú v moriach až do hĺbky 4000 m, dravé, živiace sa mäkkými druhmi žichov, ktoré lovia v kolóniách hubiek a polypov, napr. nohatka pobrežná (Pycnogonum littorale) alebo Nymphon hirtus. Pôvodne táto skupina figurovala ako trieda v rámci podkmeňa Chelicerata, v novom systéme je povýšená na podkmeň v rámci Amandibulát.

  podkmeň: Chelicerata  - klepietkavce

Prvý pár končatín majú premenený na chelicery (klepietka), uchvacujú nimi korisť, druhý pár sú hmatadlá (pedipalpy), tretí až šiesty vytvára kráčavé končatiny, sú teda osemnohé. Nemajú tykadlá a väčšinou im chýbajú zložené očí. Telo pozostáva z dvoch častí (tagmatov), hlavohruď (prosoma) predstavuje prvých šesť článkov, zvyšná časť tvorí bruško (opistosoma). Vodné dýchajú lupeňovitými žiabrami na zadočkových končatinách, suchozemské pľúcnymi vakmi, ktoré vznikli vliačením pokožky dovnútra a s vonkajším prostredím komunikujú cez otvory (stigmata). Niektoré vodné dýchajú celým povrchom tela. Otvorený cievny systém je pomerne dobre vyvinutý. Exkréciu zabezpečujú premenené metanefrídie v hlavohrudi, podľa ich vyústenia rozlišujeme koxálne žľazy, pavúkovce majú Malpighiho trubice. Nervová sústava je tvorená párovými uzlinami, ktoré sa spájajú s podhltanovou uzlinou do veľkej uzliny. Sú to gonochoristy, vývin je väčšinou priamy. Primitívne klepietkavce žijú v mori, vývojovo vyspelejšie na suchej zemi, známych je asi 36 000 druhov.

trieda: Merostomata - hrotnáče

Veľkosť tela dosahuje až do 60 cm, čo ich radí k najväčším článkonožcom. Majú kvapkovitý tvar tela, ktorého vyklenutú časť kryje na dorzálnej strane chytínový pancier (karapax) a je zakončené hrotom (telson). Larválne štádiá sú podobné trilobitom (trilobitoidná larva) – bez prívesku. Žijú na dne plytkých morí, evolučný vrchol dosiahli v prvohorách. Recentných je len 5 druhov jedného radu, druhý rad zahŕňa fosílne druhy. Hrotnáč americký (Limulus polyphemus) obýva pobrežnú zónu Severnej Ameriky, Tachypleus hoeveni žije v moriach juhovýchodnej Ázie.

trieda: Arachnoidea - pavúkovce

Typicky suchozemské článkonožce. Atmosférický kyslík prijímajú pomocou párových pľúcnych vakov, ktoré vznikli vliačením zadočkových končatín hrotnáčov so žiabrami dovnútra bruška pod pokožku, kde dýchacie lišty omýva hemolymfa. Niektoré dýchajú pomocou tracheí. Zadoček nenesie končatiny, telo rozlišujeme na hlavohruď a bruško, prípadne obe tieto časti nasadajú na sebe celou šírkou (Opilionida). Chelicery majú klepietkovité, kosákovité, často s vývodom jedových žliaz alebo iných žliaz, sú premenené na bodavé orgány, slúžia i na obranu, prenos pohlavných produktov, hrabanie. Prijímajú iba tekutú potravu, ktorá sa vytvorí enzymatickým natrávením koristi mimo tela a konrétne tráviace a rezorbčné deje prebiehajú v zadnom oddiele čreva s výbežkami, hovoríme, že ide o mimotelové trávenie. Cievna sústava je otvorená, zložitá, niektorým chýba srdce, v krvi hemocyanín. Vylučujú koxálnymi žľazami, väčšina nervových ganglií sa koncentruje v prednej časti hlavohrudi vo forme podhltanovej uzliny. Oči sú jednoduché, niekedy ich je veľa, mechanoreceptory sú rozptýlené v podobe bŕv po celom tele. Pohlavia sú oddeleného, býva zreteľný sexuálny dimorfizmus, samce niektorých majú penis, iné prenášajú spermie chelicerami, pedipalpami, dokonca i kráčavými končatinami (gonopody). Pozorujeme niekedy starostlivosť o potomstvo. Prevažne sú dravé, nachádzame medzi nimi aj parazitické  druhy. Najstaršie známe pavúkovce pochádzajú zo silúru. Systematika ich člení na 9 radov, počet známych druhov dosahuje 80 000.

  rad: Scorpionoidea - šťúry (škorpióny)

Pravdepodobne najstaršie suchozemské živočíchy. Majú pretiahle, dorzoventrálne sploštené rôzne sfarbené telo dlhé až do 20 cm, kryté silným chitínovým pancierom. Na opistosome rozlišujeme dve časti - preabdomen (mesosoma) zo siedmich článkov je širší, prirastá ku prosome. Zadná je užšia – päťčlánkový postabdomen (metasoma) má tvrdé články, ktoré niekedy zrastajú, v poslednom hruškovite rozšírenom článku (telson) je párová jedová žľaza, produkujúca neurotoxín. Chelicery sú klepietkovité, pedipalpy monutné. Škorpióny vydržia dlho hladovať, sú známe nočnou aktivitou, dravé. Ide o gonochoristov, vyznačujú sa zásnubnými hrami, vývin je priamy, mláďatá až do prvej exuviácie sa zdržiavajú na chrbte samičky. Obývajú suché habitaty Eurázie a Afriky, popísaných je vyše 1                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                      600 druhov, sú imúnne sú voči vlastnému jedu. Bežný býva šťúr poľný (Buthus occitanus) žlto sfarbený, veľký až 7 cm, ďalej hnedý šťúr karpatský (Euscorpius carpathicus) dlhý 4 cm, zaznamenaný aj u nás ako nepôvodný, zavlečený druh. K najväčším patrí Pandinus imperator veľký až 20 cm, tmavo až čierne vyfarbený, ktorý obýva tropickú západnú Afriku.

  rad: Pseudoscorpionidea - šťúriky

Telo je na rozdiel od škorpiónov drobné, pretiahle, dorsoventrálne sploštené, maximálne do 5 mm. Opistosoma je vždy zreteľne článkovaná, klepietka sú prítomné, koniec tela bez bodca. Jedové, prípadne snovacie žľazy ústia do špičiek pedipálp, majú 4 páry kráčavých nôh. Nájdme ich v škárach, dutinách, machu, pod kameňmi, pod kôrou. Známa je u nich forézia – prenos mobilnejšími živočíchmi na väčšiu vzdialenosť, vedia behať aj dozadu. Známych je asi 1 300 druhov,  napr. šťúrik obyčajný (Chelifer cancroides),  ktorý žije aj v knihách, herbároch, kde hubí pisivky, a že aj na Slovensku je možnosť objavenia nového druhu živočícha pre vedu dokazuje nedávno popísaný v jaskyniach žijúci šťúrik Neobisium slovacum..

  rad: Opilionida - kosce

Druhovo početný rad, s vyše 4 000 druhmi, sú podobné pavúkom. Majú malé, guľaté telo a dlhé tenké končatiny. Opistosoma nasadá na prosomu v plnej šírke, na rozdiel od pavúkov, kde je opistosoma spojená s prosomou cez tenkú stopku petiolus). Chelicery majú kosce dlhé, trojčlánkované, pedipalpy bez klepietok, podobné končatinám, chodidlo samotných kráčavých končatín (tarsus) rozčlenený druhotne na viac článkov. Dýchajú tracheami. Ako jediné z chelicerát majú vonkajšie kopulačné orgány, samička má zložité, článkované kladielko, samček dlhý penis. Ľahko sa im odlamujú končatiny (autotómia), čo predstavuje ochrana pred predátormi, po odlomení sa ešte hýbu. Sú dravé, živia sa aj kadavermi, rýchlo sa pohybujú, obývajú hlavne tienisté a vlhké miesta, bežný je. kosec domový (Opilio parietinus) s rozpätím končatín až 7 cm. Kosec rohatý (Phalangium opilio) pre zmenu vyhľadáva suché a presvetlené biotopy, samec má na chelicerách rohovitý výrastok. Zo všeobecnej charakteristiky sa vymyká rod Ischyropsalis, ktorého zástupcovia majú krátke končatiny a dlhé chelicery, podobne zástupcovia rodu Trogus s plochým telom a krátkymi končatinami nohy, navyše neschopnými autotómie.

  rad: Araneida - pavúky

Druhovo najbohatší rad klepietkavcov s temer 20 000 druhmi. Prosoma a opistosoma sú spojené tenkou stopkou (petiolus). Opistosoma zvyčajne nečlánkovaná, na dýchanie slúži jeden pár pľúcnych vakov. Pôvodné končatiny 10. a 11. segmentu opistosomy sú premené na snovacie .bradavky. Prosoma má silný kutikulárny kryt, opistosoma je mäkká. Chelicery pavúkov sú kosákovité, v základnom článku je jedová žľaza, pedipalpy zabezpečujú rôzne funkcie. Zo zmyslov sú dobre rozvinuté hlavne chemo- a mechanoreceptory. Zvyčajne majú osem jednoduchých očiek, alebo skákavé druhy s párom veľkých dopredu smerujúcich očí. Pri párení často samička zožerie samčeka, čím si zabezpečujú dodatočný prísun bielkovín pre vývin vajíčok, ktoré kladú v kokónoch, prejavujú náznak starostlivosti o potomstvo. Osídlili väčšinu suchozemských habitatov. Spriadajú pavučiny pomocou hrebienkov na tarsoch zadného páru nôh, behajú, skáču, hlavne na jeseň plachtia na dlhých vláknach, čo je znakom tzv.. babieho  leta. Sú dravé, lovia živú korisť, strehúne a vtáčkare aj vtáky, obojživelníky, jašterice. Koristi sa zmocňujú skokom alebo chytajú do siete, ktorej architektúra je druhovo typická. Výstavba siete nie je výsledkom uvedomelej činnosti, ale riadi sa inštinktami. Rod Auricularia - vtáčkar - telo až do 10 cm, z našich strehúň poľný (Pardosa agrestis), strehúň škvrnitý (Lycosa singorensis) - až 4 cm na južnom Slovensku, v chodbičkách v zemi, neškodný. Križiak obyčajný (Araneus diadematus) s nápadným krížom na opistosome, križiak pásavý (Argiope bruennichi) je teplomilný, bruško má sfarbené priečnymi žltočiernymi pásmi ako osa. Plachtárka kríková (Linyphia triangulus) spriada siete, do rodu Lathrodectes patria i pre človeka jedovaté druhy, napr. malmignata - karakurt v strednej Ázii, čierna vdova v severnej Amerike. Kútnik domový (Tegenaria domestica) spriada siete v kútoch obydlí, pavúk vodný (Argyroneta aquatica) má sieť pod vodou, dýcha atmosférický kyslík, skákavka pásavá (Salticus scenicus) veľká 0,5 cm na korisť skáče, kvetárik dvojtvarý (Misumena vatia) chytá rôzny hmyz na kvetoch, dokáže meniť svoje sfarbenie podľa podkladu.

  rad: Acarina - roztoče

Morfologicky rôznorodá a druhvo bohatá skupina pavúkovcov s temer 30 000 známymi druhmi. Pozorujeme značné rozdiely v stavbe tela a vývine zástupcov jednotlivých podradov, ktoré sa preto niekedy povyšujú na samostatné rady. Sú drobné, od 0,1 mm do 1 až 8 mm. Prosoma i opistosoma splývajú do vaku, kutikula je väčšinou jemná, mierne zriasnená. Prosoma nesie 4 páry nôh, niekedy prvé dva páry oddelené od ostatných, niektoré majú tretí a štvrtý telesný segment chitinizovaný, nazývaný štít (propodosoma). Chelicery majú klepietkovitú stavbu alebo sú premené na bodavé ústroje. Končatiny bývajú u cudzopasných druhov redukované. Zadoček má maximálne šesť článkov. Hltan je zvyčajne sací, stredné črevo má viac výbežkov. Exkrécia sa deje Malpighiho žľazami, prípadne koxálnymi žľazami a črevnými bunkami. Dýchajú tracheami alebo celým povrchom tela. Lokalizácia vývodov dýchacieho systému na tele je jedným z hlavných diagnostických znakov podradov. Krvný obeh je redukovaný, nervová sústava sa koncentruje do dvoch uzlín (nad- a podhltanovej), oči sú primitívne, vyvinuté majú mechanoreceptory (hmat), kliešte disponujú aj chemoreceptormi. Nazývajú sa Hallerov orgán, a kliešte ich majú umiestnené na chodidle prvého páru končatín. Sú to gonochoristy, pohlavné orgány majú párové, vývin prebieha prevažne cez larvu (nymfu) s tromi pármi nôh. Často je larválne štádium rozdelené na  proto- deuto- a tritonymfu. Žijú po celom svete, pozorujeme u nich rôzne adaptácie na prostredie, napr. pôdne majú krátke nohy, v perí a srsti žijúce sú vybavené chodidlami s háčikmi, vodule majú na poslednom páre nôh plávacie brvy a pod. Známa je forézia, využívanie mobilnejších druhov živočíchov na prepravu na dlhšie vzdialenosti, „vozia“ sa hlavne deutonymfy. Prijímajú rôznu potravu, sú mäsožravé, sajú rastlinné šťavy a živočíšne telové tekutiny, živia sa i produktami tiel živočíchov (rohovina...), mnohé radíme ku škodcom potravín, v skladoch, domácnostiach, spôsobujú kožné ochorenia (akarinózy), prenášajú patogény (borélie).  

     podrad: Gamasida (Parasitiformes) – kliešťovce - dýchacie otvory (stigmy) sú viditeľné na ventrálnych skleritoch, napr. kliešťovec kurí (Dermanyssus gallinae) je veľký do 0,7 mm, v noci napáda hydinu a saje krv, prechádza i na iných hostiteľov. Kliešťovec obyčajný (Argas vulgaris) sa vyskytuje v holubníkoch, hniezdach havranov, deutonymfa Parasitus coleopterorum sa "vozí" na lajniakoch, klieštik včelí (Varroa jacobsoni) vysáva hemolymfu lariev včiel, takže napadnuté včelstvo je potom potrebné zlikvidovať. Najznámejší je kliešť obyčajný (Ixodes ricinus), častý v listnatých lesoch, hájoch, krovinách, dospelé samce potravu neprijímajú, samička zväčší svoju veľkosť po nasatí krvi až na 10 mm. Ústny ústroj je premený na chobot (hypostom), ktorý má na spodnej strane protiháčiky, produkt slinných žliaz obsahuje antikoagulačný enzým (ixodín) uabraňujúci zrážaniu krvi pri saní. Na hostiteľa sa prichytávajú štyrmi pármi nôh s prísavnými doštičkami. Samička kladie veľa vajíčok, až 5000, vývin prebieha cez troch hostiteľov (jašterice, vtáky, mikromamáliá). Na hostiteľovi zvyčajne zotrváva 3 až 5 dní, potom sa uvoľní a ďalší vývin prekonáva v pôde a znovu vyhľadáva ďalšieho hostiteľa tak na 4 - 8 dní, a až potom sa mení na dospelca. Kliešť je nebezpečným vektorom rôznych infekčných patogénov, napr. prenášajú boreliózu, encefalitídu, Q-horúčky a pod. Veľký, s ozdobne skulpturovaným karapaxom je piják stepný (Dermacentor marginatus), žijúci v teplých oblastiach, kde parazituje na dobytku a voľne žijúcich cicavcoch a prenáša tularémiu.

    podrad: Trombidiformes (Tarsonemida) - roztočíky. Stigmy sú umiestnené na báze ústnych ústrojov, majú mäkké a pigmentované telo, patria hlavne k nepríjemným parazitom rastlín, napr. tzv. svilušky, ktoré sú drobné a pestro sfarbené - žlté alebo červené. Roztočec chmeľový (Tetranychus telarius) vysáva rôzne rastliny, roztočec ovocný (Tetranychus ulmi) napáda ovocné stromy, roztočík včelí (Acarapis woodi) cudzopasí v tracheách včiel, ktoré vysáva a upcháva. Zástupcovia čeľaď dravčíkovitých sú použiteľné pre biologický boj so škodcami, pretože aktívne prenasledujú a hubia iné roztoče. Vlnovníky vysávajú listy ovocných stromov, čím spôsobujú žltkasté a červené škvrny.  Kožník tukový (Demodex folliculorum) má podlhovasté, asi 0,5 mm dlhé telo, v mazových žľazách ľudí na tvári, okolo očí a na čele, kde při väčšom výskyte svrbenie a zápaly. Zamatovec (Trombicula autumnalis) spôsobuje tzv. augustovú vyrážku. Larvy vystupujú v auguste na vyššiu vegetáciu, odkiaľ napádajú človeka, zavŕtajú sa pod pokožku a spôsobujú pálivé svrbenie. Na pokožke vznikajú vyrážky (eryttémy), larvy však po 3 až 5 dňoch samé odpadnú. Vodule sa adaptovali na život vo vode, majú guľovité telo, často pestro sfarbené, sú dravé, napr.  Hydrachna geographica, veľká až 8 mm.

     podrad: Sarcoptiformes (Acaridida) - svrabovce. Sú bez stigiem a očí, palpy majú redukované. Zaujímavá je adaptácia na nepriaznivé podmienky, deutonymfa sa mení na hypopus s dlhými nohami, ak potrebuje zmeniť miesto, ale v prípade priaznivých podmienok má krátke končatiny a na prípadný presun využíva pasívny transport. Sú schopné anabiózy. Patria sme mnohé druhy škodiace v domácnosti a skladoch napr. z čeľade skladokazovitých skladokaz otrubový (Acarus siro) škodí v potravinách, skladokaza múčneho (Tyroglyphus farinae) nájdeme v múke, obilí, krúpoch. Skladohuby majú na tele dlhé a sperené brvy, napr. skladohub ničivý (Glyciphagus destructor) požiera látky rastlinného pôvodu. Koreňové roztoče žijú na zelenine, mliekohuby na mlečnych výrobkoch. Nepríjemné sú svrabovce, kožné parazity stavovcov, ktoré vŕtajú v pokožke hostiteľa, známy i v dnešnej době je svrabovec kožný (Sarcoptes scabei), ktorý spôsobuje ochoprenie zvané svrab (scabies), prejavujúce sa svrbením, chrastami až ekzémami Samička kladie v jemnej pokožke 20 - 30 vajíčok, z nich sa vyvíjajú larvy a následne sa manifestuje kožné ochorenie zhrubnutím pokožky, mokvajúcimi ranami, infekciami. Lúpavec kurí (Cnemidocoptes mutans) spôsobuje tzv. vápenka kúr a bažantov, keďže sa zavŕtava do rohovinových častí  na behákoch, vyvoláva zápaly a chrasty s bielym povlakom.

     podrad: Tetrapodili - vlnovníkovce. Podlhovasté telo, 3. a 4. pár nôh zmizol, chýbajú dýchacie, exkrečné a cievne orgány. Bodcovitým stiletom nabodávajú rastlinné tkanivá a vyciciavajú, druhová väzba na isté druhy rastlín, napr. vlnovníkovec révový (Eriophyes vitis).

    podrad: Oribatida - pancierniky. Žijú prevažne v pôde ako súčasť edafónu, názov podľa silne zhrubnutej kutikuly, ktorá vytvára pancier. Dôležité v procese humifikácie - premena organických látok na anorganické, mnohé sú bioindikátory.

   rad: Pedipalpi - hmatonožce.

Prvý pár nôh extrémne bičovité predĺžený, sú veľké len niekoľko cm.

   rad: Palpigradi - šťúrovky.

Ponášajú sa na šťúry, zadoček ukončuje dlhý, bičovitý výbežok. Sú drobné, slepé, obývajú podzemné priestory, jaskyne, napr. Eukoenenia spelaea.  

   rad: Solifugae - solifúgy.

Hlavohruď rozdelená, hlava s prednými hrudnými čl. proterosoma, za tým 2 voľné hrudné články, pedipalpy podobné nohám, bez jedových.žliaz

2. oddelenie: Mandibulata - hryzadlovce

  Prvý alebo prvé dva páry hlavových končatín sú premenené na tykadlá, z ďalších končatín vznikli hryzavé ústne ústroje. Horná časť - hryzadlá (mandibula), dolná a spodná čeľusť (maxilly). Druhý pár končatín - tykadlá - u Myriapoda a Hexapoda zmizol, splynul s nepárovým spodným pyskom (labium), temer vždy je prítomný pár zložených očí (12 až 12 000 ommatídií).

  podkmeň: BRANCHIATA (Crustacea) - žiabrovce

  Dýchajú žiabrami, dva páry tykadiel, asi 40 000 spp., prevažne vodné, morské aj sladkovodné. Telo z 10 až 50 článkov - hlavohruď (pereion) - nesie končatiny (pereiopody), za hlavovou časťou z dorzálnej strany je štít (karapax), bruško (pleon) - nesie končatiny (pleopody), pôvodne po jednom páre na každom článku (ich základom dvojčlánková končatina), posledné dva páry končatín sa volajú uropody, posledný článok bruška - telson nenesie končatiny ale zvyčajne vidlicu (furku), končatiny sú vidlicovito vetvené  a sú aj na zadočku, kutikula väčšinou inkrustovaní CaCO3, drobným kutikula chýba

Okolo ústneho otvoru sú drobné nôžky - maxilipedy - je to jeden až päť párov hrudných končatín. Hlava sa skladá z predného článku (akron) a piatich telových segmentov, prvý pár tykadiel (antenulae - tykadielka) - zmyslová, pohybová funkcia i pomocný kopulačný orgán, druhý pár tykadiel (antenae - tykadlá) - vždy rozvetvené, tretí až piaty pár (gnatopody - ústne ústroje). Hrudných článkov rozličný počet, iba rakovce majú 8, počet brušných tiež rôzny. Tráviaca sústava normálne vyvinutá, niektoré v prednej časti čreva chitinózne doštičky - žuvací žalúdok, v strednej časti čreva ústia hepatopankreatické žľazy, cievna sústava otvorená - závisí na stavbe dýchacích orgánov - krv načervenalá alebo namodralá. Vylučovanie metanefrídiami - maximálne dva páry - prvý pár vyúsťuje na báze antén (antenálne žľazy), druhý pár na báze maxily (maxilárne žľazy) - majú aj osmoregulačnú funkciu, tiež vylučujú nefrocytmi, fagocytmi a epitelom čreva. Nervová sústava rebríčková, mozgová uzlina najvýznamnejšia - protocerebrum inervuje zrakové orgány, deutocerebrum antenuly, a tritocerebrum antény. Zo zmyslov mechanoreceptory - zmyslové brvy na anténach a antenulách (aj chemoreceptory), statocysty u vyšších na báze antenul (dnu je zrnko piesku). Pohárikovité oči (naupliové) najmä u lariev, niekedy aj dospelých, imága hlavne facetové, niekedy sú na stopkách. Gonochoristi, spermie veľké (lastúrnatky až 6 mm - najväčšie u žichov), sexuálny dimorfizmus. Prvé vývojové štádium po vajíčku - larva (nauplius) - má oválne telo, vidlicovitú furku, jednoduché očko, 3 páry príveskov,  ktoré zanezpečujú  pohyb, príjem potravy a zmyslovú činnosť, ďalšie štádium  (metanauplius) - po každom zvliekaní rastie počet článkov tela medzi telsonom a mandibulárnym článkom, vývojovo vyššie majú larvu zoeu (má ústne ústroje, pár zložených očí, dlhé tŕne na hlavohrudi), alebo kopepodit - pohyb pomocou hrudných končatín,prípadne cyprisová larva (u lastúrnatiek - s dvojchlopňovou lastúrou). Známa je aj partenogenéza (perloočky). Veľkosť tela od niekoľko mm do 60 cm, schopnosť farbozmeny. Ako zložka potravy v potravových reťazcoch, kŕmenie hosposárskych zvierat, vývojovo príbuzne trilobitom, známych asi 33 000 spp.

trieda: Remipedia – remipédie (kôrovcovky)

trieda: Cephalocarida - hlavovky

Abysálne druhy, hermafrodity, objavené v roku 1955 na východnom pobreží Sev. Ameriky, Iba 3 mm je dlhá hlavovka americká (Hutschinsoniella macarantha), zástupca starej skupiny.

trieda: Branchiopoda (Phyllopoda) - lupeňonôžky

Podobné žiabronôžkam, kožný záhyb hlavy - chrbtový štít (karapax), lupeňovito rozšírené pereiopody, antény mohutné - pohyb, asi 1 000 spp. Z viacerých radov spomenieme len tri.

  rad: Anostraca - žiabronôžky

Telo podlhovasté, z bokov sploštené, karapax chýba, hlava, hruď a bruško dobre oddelené, 2 - 3 cm. Pereiopody nesú žiabrové lupienky, bruško bez nôh, oči na stopkách. Plávu chrbtom dole. Filtrujú organický detrit a fytoplanktón, aj v periodických vodách - vajíčka odolné, zistené aj v Grónsku., známych 145 spp.Žiabronôžka letná (Branchipus schaefferi) - v letných periodických vodách, žiabronôžka arktická (Branchinecta paludosa) - až v polárnych krajinách, u nás ako glaciálny relikt v Tatrách (Horné Furkotské pleso a jedno v Poľsku), žiabronôžka soľná (Artemia salina) - masovo v slaných vodách pri morskom pobreží, vyžaduje veľa 02, krmivo.

  rad: Notostraca - štítovce  

Pomerne veľké, zelené alebo tmavohnedé do 10 cm, telo silne dorzoventrálne sploštené kryje široký miskovitý štít. Až 70 párov končatín, telo 40 somitov, dravé, jeden pár hrudných nôh nesie brvy s bičíkovitými výbežkami (chemoreceptory), telson - dva dlhé a tenké prívesky. Známych iba 9 spp., napr štítovec jarný (Lepidurus apus), asi 7 cm, štítovec letný (Triops cancriformis) - do 10 cm, teplomilný.

  rad: Onychura - škrupinovky

Karapax tvoria dve lastúry, pohyblivo spojené na chrbte, telson ukončený furkou s dvomi drápkami. Antény mohutné - na pohyb, jedno

zložené oko, samička na chrbte priestor, tzv. plodovú komôrku (marsupium), asi 1000 spp.

    podrad: Conchostraca - škľabovky - karapax prekrýva celé telo, z bokov sploštené, neodhaduje,  prírastkové línie. Pereiopody husto obrvené (10 - 32 párov), filtruje nimi vodu, na dne bahnitých vôd, napr. škľabovka veľká (Limnadia lenticularis) - asi 15 mm.

    podrad: Cladocera - perloočky - drobné, niekoľko mm, z bokov sploštené telo, pereiopodov iba 6 párov, hlava prilbovite vyklenutá, hruď a končatiny v priehľadnej schránke - dravé ju majú redukovanú, jedno čiernopigmentované oko, lupeňovité hrudné nôžky, plávu pomocou tykadiel trhavými pohybmi. Výrazný sexuálny dimorfizmus - samček malý, častá partenogenéza - striedajú sa generácie len so samičiek a generácie zo samcov a samičiek - heterogónia, kladú aj tzv. trvalé  zimné vajíčka v ochranných púzdrach (efípiá). Vývoj priamy - z diploidných vajíčok (neprebehlo redukčné delenie) iba samičky, z haploidných samci (ak nie sú oplodnené), ak sú oplodnené (zimné vajíčka).Poznáme monocyklické druhy (sexuálne rozmnožovanie iba raz do roka), aj polycyklické (viackrát do roka). Pozorujeme sezónne tvarové zmeny jednotlivých generácií (cyklomorfóza) - v závislosti na teplote a následne viskozite vody, aby sa mohli vznášať. Väčšie druhy - učinní filtrátori vôd (odstraňujú prvoky, detrit, riasy), iné sú dravé.

Známy rod Daphnia (Daphnia magna, D. pulex, D. hyalina) - rôzne sfarbené, približne vajcovité telo do 6 mm. bosmína obyčajná (Bosmina longirostris) - antenuly skladá do tvaru chobota, hrbatka jazerná (Holopedium gibberum) - celá ukrytá v rôsolovitom obale, studenomilná, leptodóra dravá (Leptodora kindtii) - dravá, nočná aktivita, vývoj cez metanauplius.

Trieda: Maxillopoda - ústonôžkovce (čeľusťonôžky)

Oprávnenosť tohoto taxónu je neistá – ťažko je možné podať spoločnú charakteristiku, je tým napr. sklon k tvorbe pereiónu a hrudné nôžky sa špecializujú na príjem potravy – tzv. maxillipedy.

podtrieda: Ostracoda - lastúrničky

  Nesegmentované telo, niekoľko mm, hlava oddelená, ostatné telo ukryté v nepriehľadnej škrupine - podoba s lastúrnikmi. Rôzne skulptúrovaný povrch, pohyb pomocou tykadiel, lezú po dne, len z čeľade Cypridae voľne plávu, asi 12 000 spp., strednej Európe 120 spp. Sedem párov končatín, nervová sústava krátka, gonochoristi, ale množia sa i partenogeneticky, hlavne v stojatých sladkých vodách, zaujímavé fosílne druhy - niektoré boli viazané na naftonosné vrstvy - indikačný význam nálezísk ropy. Lastúrnička prameňová (Candona candida) - schránka obličkovitého tvaru, Gyganthocypris - až 2,5 cm v mori - vývoj zložitý - po naupliovom štádiu cyprisová larva s lastúrou.

podtrieda: Copepoda - veslonôžky

Vodné, väčšinou morské, 1 - 2 mm, zreteľné článkované telo bez škrupinky, antenuly najdlhšie zo všetkých končatín, prvý pár hrudných - čeľustné nôžky (maxilipody), zadoček bez končatín, dýchajú celým povrchom tela, samička nesie pár vajcových komôrok (ovisaky) - vývoj cez nauplius a kopepoditové štádium, majú 3 - 6 naupliových očiek, živia sa planktónom a detritom, niekoľko je cudzopasných, resp. žijú v machu - plazivky, známych asi 10 000 spp. Napr. vznášavka obyčajná (Eudiaptomus vulgaris) - 2,5 mm, asymetrické telo, samec má pravé tykadlo a pravú kopulačnú nôžku hrubšiu ako ľavú, samica iba jeden ovisak, bohatý na druhy je rod Cyclops, napr. cyklop obyčajný (Cyclops stenuus) - dva ovisaky, zadoček úzky, hlavne na jar, súčasť planktónu, ergasil obyčajný (Ergasil sieboldi) - parazituje na žiabrach rýb, samica má dlhé, hákovité tykadlá, veľké ovisaky (až 100 vajíčok v jednom), za rok ich vyprodukuje až 8 miliónov, paraziticky žije aj Caligus rapax - vyciciava krv rybám.

podtrieda: Branchiura - kaprovce

Dočasné ektoparazity kaprovitých rýb, mandibuly premenené na bodavý stilet s vyústením jedovej žľazy, telo je lupeňovité, dorzoventrálne sploštené, kryté veľkým karapaxom, končatiny silne skrátené, opatrené háčikmi na prichytenie sa na hostiteľa, prvý pár maxíl - prísavky. Stredná časť čreva široko rozvetvená, vývin cez nauplius a metanauplius už vo vnútri vajcového obalu, asi 70 spp., napr. kaprovec obyčajný (Argulus foliaceus) - 1 cm.

podtrieda: Cirripedia - fúzonôžky

Výhradne morské, dospelé prisadnuto, telo v karapaxe, na jeho vonkajšopm okraji vápenaté doštičky, hermafrodity !!!, niektoré žijú endoparaziticky - strácajú končatiny, prisadlé o podklad výlučkami cementových žliaz na tykadlách. Nohy silne obrvené, chýba im srdce, bez dýchacích orgánov, na exkréciu párová maxilárna žľaza, niektoré s dlhým vychlípiteľným penisom (rod Balanus, prisadnutý, bez stopky), najbežnejší je Lepas anatifera - kozmopolitný, prisadnutý na stopke. Z radu koreňohlavcov - cudzopasníci krabov - prerastajú ich telá vo forme siete dlhých a tenkých trubičiek, z nich neskôr na zadočku kraba vyrastie váčok (gonáda) a plodová komôrka - v nej sa vyvíjajú naupliové a metanaupliové štádiá - tie potom prisadnú   na ďalšieho kraba, stáva sa, že hostiteľovi prerastú a rozrušia pohlavné orgány - parazitárna kastrácia, napr. Sacculina sarcini.

podtrieda: Pentastomidea (Linguatulida) – jazýčnatky

Skupina s veľmi zaujímavým „systematicko-nesystematickým“ osudom. Pôvodne bol kmeň jazýčnatiek pod názvom Linguatulida zaradený do skupiny kmeňov Pararthtopoda (Onychophora, Tardigrada, Linguatulida), ale niektorí zoológovia dokonca zaraďovali túto skupinu k roztočom. Podrobným štúdiom sa ukázalo, že jazýčnatky sú vlastne parazitickým spôsobom života extrémne zmenené kôrovce. Nasvedčuje tomu stavba kutikuly, spôsob vývinu larválnych štádií. Sú veľké maximálne do 15 cm - samičky, samce sú podstatne menšie. Linguatula serrata – parazituje u psovitých šeliem v hlavových dutinách.

trieda: Malacostraca - rakovce

Morfologicky veľmi  rôznorodé kôrovce, od niekoľkých mm do 60 cm, je to druhovo najbohatšia skupina s vyše 18 000 popísanými druhmi. Chitínový kryt je zmenený na pancier, telo pozostáva prevažne z 21 segmentov (hlava - 6, hruď - 8, zadoček - 7), končatiny sú prítomné aj na zadočkových článkoch, pereiopody zakončujú klepietka, pleopody pridržiavajú vajíčka, exkrécia metanefrídiami, zmenenými na tykadlové žľazy, vývin priamy alebo cez zoeu.

  rad: Bathynelleae - hlbinovky - najjednoduchšie, valcovité depigmentované telo, slepé, drobné, hlava voľná, adaptované na život v medzerách v pôde, piesku, štrku (intersticiálne priestory) a v podzemných vodách, napr. hlbinovka slepá (Bathynella natans) - 2 mm, v chladných podzemných vodách - objavil ju prof. Vejdovský 1882 v pražskej studni - potom dlho nič, dnes je známych 52 spp., v horúcich prameňoch (60 st) - Thermobathynella adami.

  rad: Leptostraca - nebálie - telo je v dvojchlopňovej schránke, tenký zadoček, hrudné nôžky lupeňovité, primitívne a starobylé morské, vývin priamy, 8 spp., napr. nebália severská (Nebalia bipes) - 11 mm.

  rad: Stomatopoda - ústonôžky - silne pretiahle telo, karapax kryje iba hlavu a prvé tri hrudné články - do 20 cm, úprava 2. páru maxíl - lapacie nôžky, uropody silne lupeňovité (chvostová plutvička), srdce je vidieť cez telo, larva je pseudozoea - žije pelagicky, dospelé po dne, v bahne, 170 spp, napr. strašiak modlivkový (Squilla mantis).

  rad: Mysidacea - vidlonôžky - drobné, väčšinou morské, priamy vývin, valcovité telo, stopkaté oči, hlava zrastá s prvým hrudným článkom - ostatné články voľné, na hrudi majú chitínové lamely (oostergity) - tvoria plodový priestor (marsupium) pre vývoj vajíčok, napr. vidlonôžka podunajská (Limnomysis benedeni) - 12 mm - prešla do Dunaja z Čierneho mora, vidlonôžka jazerná (Mysis oculata).

   rad: Isopoda - rovnakonôžky - morské, sladkovodné i suchozemské, dorzoventrálne sploštené, do 10 cm, bez karapaxu, výbežky hrudných nôh ohraničujú plodovú komôrku, pleopody lupeňovité - dýchajú nimi (žiabre) - srdce je preto až v zadočku, suchozemské sú silne sklerotizované, majú skrátené antenuly, malý počet ommatídií v oku, gonochoristi, sexuálny dimorfizmus nezreteľný, niektoré živorodé - larvy v plodovej komore až do prvého zvliekania, morské až do hĺbky 10 000 m, obyvatelia dna, v bahne, piesku, zavŕtavajú sa aj do dreva, mäsožraví, ale i detritofágne - plesne, riasy. Adaptácia na suchozemský spôsob života:

- zvýšené množstvo tuku v kutikule - bráni pred vysušením,

- pred prehriatím - zahrabávajú sa do pôdy a vlhkého substrátu,

- dýchacie orgány (žiabre) - stále vlhké, absorbujú vzdušný kyslík.

Spolu asi 4 000 spp. - až na 8 podradov. Napr. žižavica vodná (Asellus aquaticus) - všetky články splývajú do jednej doštičky (beruška vodní) - 10 mm, stojaté vody. Suchozemské - žižiavka múrová (Oniscus asellus) - 18 mm, tmavohnedá, mramorovaná, vlhké habitaty, pod kameňmi, podobne Porcellio scaber, zvínavka obačajná - ľudovo svinka (Armadillidium vulgare) - vyklenuté telo, dokáže sa stočiť do guličky, suché a slnečné miesta.

  rad: Amphipoda - rôznonožce - tiež vždy bez karapaxu, menšie druhy, laterálne sploštené telo, hlava zrastá s prvým hrudným článkom, ostatné voľné a pohyblivé, prvé tri segmenty zadočka (metasoma) väčšie ako ostatné (urosoma). Morfologická diferenciácia končatín - prvé štyri páry pereiopodov smerujú dopredu, ostatné tri dozadu. Aj pleopody na dve skupiny - prvé tri páry husto obrvené - na plávanie, ďalšie tri (uropody) - posun tela na dne alebo na skákanie. Žijú pelagicky, i benticky v mori, mikro- aj makrofágy, parazitické na koži veľrýb (z čeľade Lyamidae), 2 mm - 14 cm, obrovské množstvá, potrava rýb, známych 4 000 spp., 4 podrady. Napr. kriváky (Gammarus pulex) - najbežnejší , krivák obyčajný (Rivulogammarus fossarum) -  12 mm, pohybujú sa poskokmi po bokoch tela, indikátory čistoty vodných tokov, studničky, horské potoky, potrava pstruhov, nifargus obyčajný (Niphargus aquilex).

  rad: Decapoda - desaťnožce

Druhovo veľmi početný rad kôrovcov, známych je asi 9 000 druhov. Karapax zrastá so všetkými hrudnými článkami, čím vzniká nepohyblivé spojenie. Pozorujeme dva základné morfotypy - raka  a kraba. Rak má dlhý karapax, zadoček býva normálne vyvinutý s päťčlánkovanou plutvičkou, zatiaľ čo krab je charakteristický  krátkym a širokým karapaxom, zadoček je slabý, pritlačený z ventrálnej časti na pereion. Prvé tri páry hrudných nôh sú maxillipedy, najmenej jeden pár pereiopodov (vždy štrvtý), ale niekedy aj iné, sú premenené na klepetá, pleopody majú dvojvetvovú štruktúru. V bunkách pokožky sa nachádzajú farbivá, napr. melanín, známa je farbozmena. Predná (ektodermálna) časť tráviacej sústavy sa rozširuje na žuvací a filtrovací žalúdok, dýchajú žiabrami, ktoré sú lokalizované na  epipoditoch hrudných nôh. V mori žijúce sa vyvíjajú cez larvu - zoeu, alebo až cez tzv. mysidiové štádium, u sladkovodných druhov prebieha vývin priamo.

     podrad: Natantia - plávavce - telo laterálne je sploštené, žijú pelagicky, plávu pomocou pleopódov, napr. kreveta baltická (Palaemon aquilla), veľká 6 ať 10 cm, ktorá sa vyskytuje v obrovských množstvách v Severnom a Baltickom mori, alebo garnát obyčajný (Crangon crangon)  taktiež obývajúce severné moria, deň prečkáva zahrabaný v piesku, aktívny je v noci, kedy ho zvyknú loviť.

    podrad: Reptantia - lozivce – telo majú dorzoventrálne sploštené a celý  povrch tela alebo aspoň karapax je silne inkrustovaný. Pleopody sú zvyčajne zakrpatené, ale pereiopody sú silné, hlavne prvý pár, obvykle vybavený silnými klepetami. Vyskytujú sa skôr pri dne.

Skupina čeľadi - Macrura - raky - okolo 1 500 spp.,  napr. homár obyčajný (Homarus vulgaris) - asymetrické klepetá, 50 cm, langusta obyčajná (Palinurus vulgaris) - do 45 cm, až 8 kg, bez klepiet, antény veľmi dlhé, pustovnícke raky majú veľmi mäkké bruško - zaliezajú do ulít a škár - Pagurus pollicaris - rozličné symbiotické vzťahy so sasankami, pustovníček palmový (Birgus largo) - do 30 cm, pobrežie tropických morí, medzi koreňmi paliem, má veľkú silu v klepetách - prestrihne vetvu silnú ako palec, požiera zdochliny a plody bohaté na tuk, vylieza i 20 m na palmy. U nás tri druhy - rak skalný (Astacus torrentium) - chránený, v čistých, prúdiacich vodách, asi už u nás ani nie je, do 8 cm, rak riečny (Astacus fluviatilis) - do 25 cm, hlavne v nižších polohách, nočná aktivita, všežravý, citlivý na račí mor. Umelo vysadzovaný bol rak bahenný (Astacus leptodactylus) - zdomácnel a vytláča ostatné, má úzke klepetá, dožíva sa 20 rokov.

Skupina čeľadí - Brachyura - kraby - vývin vždy cez zoeu, asi 5 000 spp., napr. v južnej Európe krab riečny (Potamon fluviatislis), z Číny sa lodnou dopravou dostal do Európy krab čínsky (Eriocheir sinensis), krab obyčajný (Carcinus maenas) - ako potrava alebo návnada na rybačku, veľkrab japonský (Kaempfferia kaempfferia) - rozpätie končatín až 3 m.

Branchiata evolučne odvodzujeme od najstarších prvočlánkonožcov, v kambriu, tie už vtedy mali karapax, 2 páry tykadiel, rozvetvené končatiny, určitá príbuznosť s trilobitmi.

  podkmeň: MYRIAPODA – viacnôžky

Pôvodne sa na tomto mieste zoologického systému nachádzal podkmeň Tracheata (Uniramia) a ten sa delil na dve nadtriedy – Myriapoda a Hexapoda. Keďže tracheálny systém, ktorého prítomnosť mala byť hlavným charakteristickým znakom, majú nielen príslušníci  týchto dvoch nadtried, ale aj niektoré ďalšie skupiny živočíchov (napr. Onychophora), bol podkmeň Tracheata zo systému vypustený a pôvodné nadtriedy povýšené na podkmene. Telo viacnôžok je  pretiahle, členené na hlavu a mnohonásobne článkovaný trup, počet končatín je vždy vyšší ako 3 páry. Vývin majú priamy, buď anamorfózou, kedy postupne dorastajú články s nohami, čo je častejší prípad, alebo epimorfózou, kedy majú juvenilné jedince vyvinuté od začiatku všetky články, tie sa v priebehu rastu zväčšujú. Prevažne žijú v pôde, ďalšie členenie nad úrovňou tried nie je dostatočne ujasnené – buď ich delíme podľa polohy pohlavných otvorov, Opisthogoneata ich majú vzadu (stonôžky)  Progoneata vpredu (ostatné triedy), alebo podľa počtu ústnych končatín (Dignatha – sem patria málonôžky a mnohonôžky a Trignatha so stonožičkami a stonôžkami).

trieda: Symphyla - stonožičky

Sú to drobné viacnôžky s mäkkým, nepigmentovaným telom, dlhým do 8 mm, hlavou a trupom,  pozostávajúcim z 12 článkov  a koncového  telsonu, predposledný článok nesie silné štety (cerky), pričom každý článok je opatrený párom končatín – spolu majú teda 12 párov nôh. Na hlave je viditeľný pár dlhých tykadiel, pár stigmat, oči zväčša chýbajú a na štetoch sú prítomné snovacie žľazy. Vývin prebieha anamorfózou, žijú v zemi, hnijúcich zbytkoch rastlín, poznáme asi 40 druhov, napr stonožička biela (Scutigurella immaculata).          

trieda: Pauropoda - málonôžky

Patria sem drobné druhy do 2 mm, hlava je viditeľná, trup pozostáva z 11 článkov, z ktorých posledný je telson, tykadlá sú s tromi bičíkmi. Stonožičky nemajú očí, na pohyb slúži 9 až 10 párov končatín. Vývin prebieha anamorfózou, u nás žije v pôde a hrabanke 10 druhov,  napr. Pauropus huxley.

trieda: Diplopoda - mnohonôžky

Zvyčajne sú na priereze kruhovité, alebo polkruhovité, sú vybavené tuhou kutikulou, krátkymi a slabými tykadlami, majú iba jednoduché oči, niektoré sú dokonca slepé. Prvý článok trupu za hlavou je tzv. krčný - bez končatín, ďalšie tri články nesú po jednom páre nôh, ostatná časť tela (abdominálna) je modifikovaná tak, že dva a dva susedné články zrastajú, vznikajú diplosomity. Viditeľný je len ako jeden a na ňom sú dva páry pomerne slabých nôh, viac ako 10 párov, maximálne  až do 139 párov. Párové pohlavné otvory vyúsťujú na treťom hrudnom článku, prítomné bývajú aj repugnatorické žľazy. Vývin sa deje anamorfózou, žijú pod kameňmi, kôrou, v tlejúcom lístí, rozlišujeme dve podtriedy (voľnočeľustníky - Pselaphognatha, zrastenočeľustníky - Chilognatha). Čo do počtu druhov je to bohatá trieda, opísaných je 12 000 druhov, na Slovensku žije napr. chlpáčik podkôrový (Polyxenus lagurus), jeden z najmenších, veľký do 3 mm, zvinavec (Glomeris pustulata) je čierny so žltrooranžovými škvrnami a vie sa zvinúť do guličky (schopnosť volvácie), mnohonôžka zemná (Julus terrestris) je hnedá, štíhla, s dvomi radmi škvŕn na chrbte, plochuľa krehká (Polydesmus complanatus) žije v lístí, v skleníkoch nájdeme plochuľu skleníkovú (Orthomorpha gracilis), bodavka slepá (Blaniulus guttulatus) zvykne vyžierať korenie, semená a dužiny plodov, je žltkavá s karmínovočervenými škvrnami.

trieda: Chilopoda - stonôžky

Charateristické je pre ne dorzoventrálne sploštené telo, naše druhy dorastajú asi do dĺžky 6 cm, tropické podstatne viac, až 30 cm. Na hlave sú jednoduché očká, pár dlhých, nitkovitých tykadiel, hneď za hlavou sa nachádza pár silných, tzv. hryzadlových nožičiek, do ktorých ústia jedové žľazy, na tele sa potom striedajú užšie a širšie somity, pričom končatiny nesú len tie širšie, posledný pár končatín predstavuje dlhšie a silnejšie nôžky tzv. vlečné nohy, v kutikule absentujú vápenaté soli, Opisthognátne, gonochoristi, pohlavné žľazy nepárové, samičky majú premenený sedemnásty pár končatín na kladielko. U niektorých prebieha vývin epimorfózou, niektoré sú hemianamorfné, čo je vývin, kedy v  prvých instaroch sa prejavuje anamorfóza, potom sa počet článkov stabilizuje a dorastajú epimorfózou. Žijú v pôde, machu, lístí, starých pňoch, väčšinou sú dravé, známych je asi 3 000 druhov. Strašník (Scutigera coleoptrata) sa u nás vyskytuje v najteplejších oblastiach, je pohyblivý s veľmi dlhými, ľahko odlomiteľnými nohami, najznámejšia je stonôžka obyčajná (Lithobius forficatus)  červenohnedo sfarbená, dlhá do 30 mm, ktorá má pri báze tykladiel asi 20 jednoduchých očiek a jej vlečné nohy majú pravdepodobnei hmatovú funkciu, zemovka (Geophilus) má nitkovié telo, dlhé do 4 cm, v trópoch k najdlhším patrí v Indii žijúca Scolopendra gigantica dlhá až 30 cm.

  podkmeň:  HEXAPODA  - šesťnôžky

Na hlave je prítomný jeden pár článkovaných tykadiel a každý hrudný článok nesie pár končatín (spolu teda tri páry), zvyčajne aj druhý a tretí hrudný článok (pterothorax) nesú aj pár krídel, bruško vždy bez končatín. Tu došlo k razantným zmenám v systéme, kde je nabúraný klasický náhľad na Ento- a Ectognatha, resp. na členenie Ectognatha na Apterygota a Pterygota. Napriek istým náznakom nesúhlasu skúsime akceptovať nový systém, po viac-menej dlhšom zamyslení sa nie je až tak nepochopiteľný, pravda, nebudeme sa dôsledne zapodievať taxonomickými príčinami týchto zmien.

trieda: Parainsecta – hmyzovky

Zahŕňa časť pôvodne označovaných skupín Entognatha, s vnorenými ústnymi orgánmi do hlavovej kapsuly. Neprítomné vonkajšie genitálie, primárne bezkrídle, tykadlové články majú svalovinu - okrem posledného. Zložené oči chýbajú, prítomných len 6 - 8 ocelli, redukované Maplighiho trubice, hlavne pôdne, drobné.

  rad: Protura - šutky

Jediný rad hmyzu bez tykadiel - ich funkciu prebral prvý pár nôh, telo štíhle, žltkavosfarbené, do 2 mm, bruško s 12 článkami, larvy len 9 článkov - vývin anamorfózou, niektoré sú bez tracheí. Prítomnosť štetín na tele je dôležitým znakom pre chaetotaxiu. Na brušku nesú zbytky končatín – 2. a 3., resp. 8. a 9. článku - ako súčasť kopulačného aparátu, ústne ústroje bodavo-cicavé, u nás 20 spp. Žijú skrytým spôsobom života v prostredí s určitým stupňom vlhkosti a dostatkom tlejúcich rastlinných zbytkov - živia sa aj chvostoskokmi. Zo zástupcov napr. šutka ozbrojená (Eosentomon transitorium), šutka karpatská (Proturentomon carpaticum), šutka pôdna (Acerentomon doderoi), šutka lesná (Acerentomon tuxeni) žije hlboko v zemi na rozhraní humusu a minerálnej vrstvy.

  rad: Collembola – chvostoskoky

Drobný pôdny hmyz s veľkosťou tela do 10 mm, sú často pestro sfarbené, na hlave 4 - 6 článkové tykadlá, maximálne 8 ocelli, ústne ústroje hryzavé, ale aj bodavo-cicavé. Bruško pozostáva zo 6 článkov, ktoré môžu aj splývať. Na prvom, treťom a čtvrtom sú zbytky končatín premenené na: 1. - ventrálny tubus, ktorý vylučuje lepkavý sekrét, 3. - 4.  predstavuje skákací aparát - závesné zariadenie (retinaculum) – tretí článok, a skákacia vidlička (furca - bazálna časť - manubrium, dve ramená - dentes a ukončenie - mucro) predstavuje štvrtý článok. Ten je v pokoji pod telom, pri podráždení sa uvoľní a vymŕšti jedinca, ide o únikovú reakciu, bežne sa pohybujú chôdzou. Žijú v pôde  jako významná zložka edafónu, sú dravé, prípadne požierajú aj rastlinnú potravu, dôležitá je ich humifikačná schopnosť, tiež schopnosť agregácie - zhlukovania sa jedincov, kozmopolitne rozšírené, asi 3700 spp. dva podrady:

    podrad: Arthropleona - voľnočlánkové - všetky články bruška sú zreteľné, majú redukovanú tracheálnu sústavu, napr. oblenka (Hypogastrura manubrialis) - škodí na poliach, Folsomia fimetaria - v skleníkoch a kvetináčoch, chvostoskok vodný (Podura aquatica) je čierny, vytvára obrovské množstvá na vodnej hladine, má 1 mm, nezmáčavé telo, na väčšie vzdialenosti sa prenáša vzduchom. Chvostoskok obrovský (Tetrodontophora bielanensis) je najväčší, nemá furku, telo do 9 mm, po dažďoch ho nájdeme masovo na kmeňoch stromov. Chvostoskok snežný (Entomobrya nivalis) má husto ochlpené telo, na jar sa objavuje na snehu, rod Isotoma - s pestrou kresbou, na vlhkých lúkach.

     podrad: Symphypleona - zrastenočlánkové - prvý až štvrtý článok bruška splýva s hruďou, skákací aparát vždy vyvinutý, druhovo oveľa menej početná skupina, napr. chvostoskok pestrý (Smithurus viridis) - 1 - 2 mm, pestro sfarbený, obžiera prízemné časti rastlín.

trieda: Campodeina – vidličiarky

Tu patrili kedysi zástupcovia radu Diplura – vidličiarky. Ukázalo sa ale, že ich morfologické znaky jednotlivých podradov s tak významné a tak rozdielne medzi sebou, ako aj od ostatných príslušníkov pôvodnej skupiny Entognatha, že sa vytvorili dve samostatné triedy. Napriek tomu podáme spoločnú charakteristiku pôvodného taxónu Diplura - Hlava nesie dlhé tykadlá, bez očí, 5 - 10 mm, telo je málo sklerotizované nepigmentované, rozmiestnenie štetín tele predstavuje významný taxonomický znak. Majú hryzavé ústne ústroje, zadoček pozostáva z 10 článkov a jedenásty nesie pár štetov (cerky - článkované prívesky). Na prvom a siedmom článku bruška zbytky končatín, vývin prebieha epimetabóliou - postupná premena trvá 1 až 2 roky - počet instarov je neznámy. Žijú v pôde, štrbinách, detrite, hrabanke ai v jaskyniach - zbytky rastlín, mycéliá húb i mäso, spolu asi 500spp. Zástupcovia triedy Campodeina (pôvodne podradu) majú štety mnohočlánkové, zložené z ružencovitých článkov, napr. vidličiarka krehká (Campodea fragilis).

trieda: Japygina – ucholakovky

Štety sú upravené do tvaru klieštikov a silno sklerotizované, napr. ucholakovka stepná (Catajapyx confusus), ktorá nevyžaduje veľa vlhkosti, žije v teplejších oblastiach a je dravá.

trieda Insecta (Ectognatha) - hmyz

Ústne orgány – základný typ hryzavý – vynorené z hlavovej kapsuly, len prvý tykadlový článok má svalovinu, prítomné temer vždy zložené (facetové) oči.

Podtrieda: Archeognatha (Monocondylia) - bezkrídlovce

Aj tu je podobná situácia, jako v prípade radu Diplura. Na tomto mieste v ešte donedávna platných systémoch stála jediný primárne bezkrídly rad skupiny hmyzu v úzkom slova význame – šutky (Thysanura), ktorý sa členil na dva podrady. Obidva podrady boli povýšené, sice nie na triedy, ale len podtriedy. Znovu podáme spoločnú charakteristiku a potom diagnostikujeme osamostatnené taxóny. Takže „Thysanura“ majú telo dlhé do 25 mm, je málo sklerotizované, jemné, štíhle, dozadu sa zužujúce a zakončené párom štetov a rovnako dlhým alebo dlhším paštetom. Povrch tela býva často pokrytý šupinami, všetky hrudné články majú tzv. paranoty - vyliačeniny tergitu s naznačenými tracheami – predpokladáme, že ide o štruktúry, ktoré dali základ vývoju krídal. Hrudné končatiny nesú prívesky (styly) - na panvičke druhej a tretej nohy. Nohy sú kráčavé až behavé, dlhé, bruško pozostáva z 11 článkov, vždy sú prítomné zbytky končatín, ktoré majú vychlípiteľné vrecúška. Typický je dlhý vývin paurometabóliou. Potrava rastlinná, synantropne škodia v domácnostiach, skladoch a zásobách potravín, niektoré sú myrmekofilné, v oboch podtriedach je asi 250 spp.

Významné sú napr. druhy rodu Machilis, ktoré žijú v skalách, okolí stromov, upínavka škvrnitá (Lepismachilis notata) reprezentuje podhorské až horské druhy, vyznačuje sa rýchlym pohybom pomocou nôh a pružného bruška.

Podtrieda Dicondylia - dikondýliovce

    Infratrieda: Zygentoma

  rad: Thysanura – švehly

Prívesky (styly) na hrudných končatinách chýbajú. Najznámejším zástupcom je švehla obyčajná (Lepisma saccharina) ľudovo nazývaná rybenka, pretože je strriebristá – pokrytá šupinkami. Je asi 8 mm dlhá, známa nočnou aktivitou,  rýchlym pohybom. Konzumuje zbytky potravín, má dlhý život - až 8 rokov. Švehla skleníková (Thermobia domestica) má telo bez príveskov, dlhé do 1,5 cm, cerky sú ohnuté a vytočené do bokov. Vyhľadáva v temperované prostredie, napr. skleníky, pekárne, kotolne, kde žije podobne ako predchádzajúci druh.

    Infratrieda: Pterygota

Hoci primárne bezkrídly hmyz ako systematická kategória sa zo systému vytratil, krídlatý hmyz ostal. Základným znakom je primárna prítomnosť krídel, ak krídla chýbajú ide o sekundárnu stratu, najmä v dôsledku adaptácie na ektoparazitický spôsob života. Entomológovia sa aj v tomto prípade „vyhrali“ a zaviedli systematické kategórie, zdruhžujúce niekoľko podobných radov do divízií, subdivízií a nadradov, zdá sa, že je to z hľadiska názorného už trochu zbytočný luxus.

  rad: Ephemeroptera - podenky

Pravdepodobne je to z recentných skupín najprimitívnejší hmyz. Podenky majú štíhle, jemné, slabo sklerotizované telo, ktorého veľkosť kolíše v rozmedzí od 1 do 6 cm. Prítomné sú dva páry jemných blanitých krídel s hustou nervatúrou, pričom zadný pár býva menší alebo je redukovaný, v pokoji ich skladajú kolmo na telo. Na hlave pozorujeme veľké zložené oči, krátke tykadlá, ústne ústroje pôvodne hryzavé sú u imág zredukované, podobne majú imága nepriechodný tráviaci systém, črevo je redukované na aerostatický orgán, takže v diospelosti neprijímajú potravu. Bruško pozostáva z 10 článkov, na konci je pár mnohočlánkovaných štetov a nepárový paštet. Dospelé podenky žijú veľmi krátko, ale larválne štádium naopak veľmi dlho, jeden až štyri roky Vo vývine  sa vyskytuje štádium subimága, čo je predchodca imága, s už vyvinutými krídlami, ktoré vylieza z vody a po jednom dni sa zvlieka za vzniku imága. Larvy (najády) žijú vo vode, plávu pomocou ochlpených štetov (plutvička). Larvy žijúce v silnom prúde majú hydrodynamický tvar tela, vystužené žiabrové plátky slúžia ako prísavky na prichytenie k podkladu. Ústne orgány lariev sú hryzavé, vo vývine prekonávajú 20 až 30 instarov. Imága sa liahnu hromadne, zatiaľ nepoznáme faktor, ktorý to synchronizuje, a žijú len niekoľko hodín, maximálne dní. Hospodársky význam majú podenky ako potrava rýb a prípadne ako bioindikátory. U nás je známych asi 100 druhov, napr. podenka pahorkatinová (Ephemera danica) s rozpätím škvrnitých krídel do 25 mm, ktorá lieta na jar, podenka dvojkrídlová (Cloeon dipterum) má zadné krídla zakrpatené a jej larva prežíva aj v celkom malých vodných recipientoch, podenka nížinná (Polymitarcis virgo) obýva väčšie rieky.

  rad: Odonata - vážky

Hmyz prevažne väčších rozmerov s dlhým a štíhlym telom, dvomi pármi blanitých krídel, nápadne veľkými očami, ktoré umožňujú temer sférické videnie. Na hlave sú aj krátke 7-článkové tykadlá, mandibuly a maxilly majú silne ozubené,  dravé sú imága aj larvy. Pterothoryx je postavený ku prothoraxu šikmo, tým sú nasmerované nohy dopredu, bruško má maximálne 11 článkov. Samcov majú na konci bruška prívesky klieštikovitého tvaru, samičky kladú vajíčka do vody, na rastliny, na breh. Najády celý život prežívajú vo vode - korisť lovia maskou - vymŕštiteľný spodný pysk (labium), vývin minimálne rok, ale aj 5, 10 - 15 instarov, celkove asi 4000 spp., hlavne v trópoch, u nás vyše 90 spp. Starobylý hmyz - už v perme - spolu s podenkami sú v skupine Palaeoptera - napr. Meganeura monti - rozpätie krídel až 70 cm, dva podrady.

     podrad: Zygentoma - šidielka - menšie druhy, jemnejšie telo, 2 páry krídel zhruba rovnaké čo do veľkosti a tvaru, zelené a modré, v kľude kolmo k hrudi vo vertikálnej polohe, najády majú na konci bruška 3 žiabrové plátky - dýchanie i pohyb. Napr. hadovka lesklá (Calopteryx splendens) - výrazne modré stredné časti krídel, hadovka obyčajná (Calopteryx virgo) - celé krídla modré, okrem predných koncov, šidlovka pásikavá (Lestes sponsa), šidlovka tmavá (Lestes dryas) - zalieta ďaleko od vody.

    podrad: Anisoptera - šidlá - väčšie, silnejšie, vytrvalejšie lietajú, imága mimo vôd, v pokoji skladajú krídla do plochy a na boky tela, maximálme 10 cm, zadné krídla väčšie. Najády zavalité a vždy bez príveskov, dýchajú pomocou konečníka - doň naberajú vzduch. Imága bruško veľké, dorzoventrálne sploštené, napr. šidlo obrovské (Anax imperator) - 10 cm, vývin len 1 rok, najády pred posledným zvliekaním vyliezajú vysoko na stromy, čeľaď Aeschnidae - nápadné sfarbeným bruškom, napr. vážka ploská (Libelulla depressa) - už začiatkom mája, samček modré sploštené bruško, samička medovozlaté, na končatinách prichytávacie tŕne, nymfy môžu škodiť na rybom plôdiku, žubrienkach, sú však potravou väčších rýb, tiež indikujú čistotu vody.

rad: Anisoptera - šidlá

  rad: Plecoptera - pošvatky

Taktiež ide o starý a primitívny rad hmyzu, podľa fosílnych záznamov žijúci už v perme. Rozmerovo sú to malé, až stredne veľké druhy, tvarovo a sfarbením nenápadné. Telo býva dorzoventrálne sploštené, krídla v pokoji skladajú vodorovne nad bruškom, alebo nimi obopínajú telo zo strán. Majú dlhé článkované tykadlá, ústne ústroje sú dosť redukované, predný pár krídel je čiastočne kožovitý a užší, zadný blanitý a širší. Lietajú slabo a nemotorne, niektoré druhy sú brachyptérne. Bruško ukončujú dva dlhé štety. Vývin prebieha vo vode hemimetabóliou, trvá jeden až tri roky, nymfy prekonávajú veľký počet instarov 20 až 30, dýchajú tracheálnymi žiabrami na hrudi, ktoré sú prekryté základmi krídel. Nymfy obývajú hlavne čisté vodné toky, kde sa ukrývajú pod kameňmi, slúžia ako potrava rýb. Pošvatky členíme na  dva podrady, u nás bolo zistených vyše  100 druhov.

     podrad: Filipalpia - patria sem pošvatky s krátkymi nitkovitými hmatadlami a výkonnymi hryzadlami. Sú to prevažne drobné druhy, napr. Nemoura flexosa, ktorej najáda meria do 2 cm, imága sú známe nočnou aktivitou a sú tmavé s červeným bruškom.

     podrad: Setipalpia – zástupcovia majú pre zmenu štetinovité hmatadlá a zakrpatené hryzadlá, patrí sem  napr. pošvatka obyčajná (Perla abdominalis), pošvatka podhorská (Chloroperla torrentium) je známa sivozeleným imágom, dokážu rýchlo behať aj lietať, Chloroperla burmeisteriana má  trojcentimetrové imágo, vyskytuje sa na jar pri vodách, kde prudko a hlučne lieta.

  rad: Embioptera - snovačky

Žijú prevažne v trópoch, opísaných je asi 130 druhov zvyčajne s malým telom, do 2 cm. Charakteristické sú hryzavé ústne ústroje, predĺžené telo, ukončené párom krátkych štetov. Samci sú okrídlení, samičky vždy bezkrídle. Prvý tarzálny článok predných nôh býva zdurený, je v ňom umiestnená snovaciu žľazu, z výlučkov ktorej spriadajú vlákna a nimi vystieľajú chodbičky v pôde, kde žijú. Druh Haploembia grassi  už bol zistený aj v Bulharsku.

  rad: Mantodea - modlivky

Vzhľadom k fylogenetickým vzťahom sa niekedy radia spolu so švábmi do spoločného radu Dictyoptera. Patria k veľkým druhom hmyzu, telo je dlhé a pretiahle až do 20 cm, zväčša majú bizarný tvar, prevažne zelené alebo hnedé. Modlivky sú rozšírené v trópoch a subtrópoch. Predné nohy majú lúpeživé, sú opatrené tŕňami na zachytenie koristi, hlava je pomerne malá, ale pohyblivá so silnými hryzadlami, je to dravý hmyz, napádajú aj stavovce. Ostatatné dva páry nôh sú kráčavé a pomerne slabé, predný pár krídel býva tuhší, prergamenovitý, zadné sú blanité. Lietajú len samčekovia, samičky sú už koncom leta plné vajíčok, kladú ich v ootékach, častá je v rozmnožovacom cykle partenogenéza. Na pohľad surový jav, kedy samička začína požierať partnera už počas kopulácie má praktický dosah. Tým si samička uaisťuje dostatok živín. Pre vývin vajíčok. Modlivky obývajú suché a výslnné miesta, stepi, medze,  u nás žije len jeden druh modlivka zelená (Mantis religiosa), dlhá do 8 cm, pomerne hojná v južných oblastiach Slovenska, kde žije maskovaná vo vegetácii. Je zákonom chránená, v posledných rokoch badať v súvislosti so zvyšovaním ročných teplôtt evidentný posun severnej hranice jej rozšírenia.

  rad: Blattodea - šváby

Zástupcov tohoto celosvetovo rozšíreného radu je vyše 2800 druhov, s veľkosťou tela až do 12 cm, pričom k najmenším patria myrmekofilné druhy, dlhé iba niekoľko mm. Je to veľmi starobylá skupina, známa už z karbónu. Šváby majú dorzoventrálne sploštené telo s krátkymi štetami, samci majú aj styly, samičkám chýbajú. Predný pár krídel je pergamenovitý, zadný blanitý je vybavený hustou žilnatinou (archeodyction). Ústne ústroje sú hryzavého typu, končatiny dlhé, behavé, obŕvené. Samičky kladú vajíčka v ootékach, kde je okolo 15 vajíčok krytých chitinóznym obalom. Nymfy sa vyvíjajú paurometabóliou, už od prvého instaru sú podobné imágam, a trvá vývin 1 až 4 roky. Šváby sú  teplo- a suchomilné, mnohé prešli na synantropný spôsob života, ich rozšírenie je kozmopolitné, sú všežravé, často spôsobujú škody v domácnostiach, skladoch a pod, znečisťujú potraviny, prípadne prenášajú infekčné patogény. Rus domový (Blatella germanica) je veľký asi 13 mm, sfarbený svetlohnedo s dvomi tmavými pásikmi na štíte, žije na tmavých a teplých miestach. Šváb obyčajný (Blatta orientalis) je čiernohnedý, lesklý a veľký až do 30 mm. Samičky sú bezkrídle, prebývajú hlavne v domácnostiach, skladoch. Šváb americký (Peripalneta americana) je červenohnedý, veľký, využíva sa jako modelový objekt pre rôzne biologické štúdie. Švábik hôrny (Ectobius sylvestris), iba asi jeden centimeter veľký  prudko lieta v lesoch a na ich okrajoch, má nápadne dlhé tykadlá. Švábik tmavoštíty (Ectobius lapponicus) je teplomilný, šváb obrovský (Blaberus giganteus) je často chovaný sa v insektáriách, živí sa ovocím, má  nočnú aktivitu a jeho nymfa sa podobá na trilobita.

  rad: Grylloblattodea - cvrčkovce

  rad: Isoptera - termity

Na prvý pohľad sú podobné mravcom, patria k rozmerovo drobnému hmyzu s veľkosťou tela do 2 cm. Termity sú typické svojím sociálnym správaním, pozorujeme u nich polymorfizmus, čo znamená rozličnú morfologická stavba jedincov, tvoria sa tzv. kasty s presne definovaným poslaním. Existujú hlavné dve skupiny kást, reproduktívna a sterilná. Do reproduktívnej patrí primárne pohlavná kasta, čo sú okrídlené, silne sklerotizované imága oboch pohlaví. Po oplodnení strácajú krídla, samičke sa bruško zvňčšuje až na 10 cm. Potom sú aj náhradne pohlavné jednice, ktoré majú málo sklerotizované, redukované krídla, v societe preberajú rozmnožovaciu funkciu, ak by primárne pohlavné jedince uhynuli. K sterilnej kaste patria robotnice a vojaci, robotnice sú drobné a málo sklerotizované, budujú termitisko, kŕmia pohlavných jednicov, živia sa rastlinnou potravou, hlavne drevom, ktoré trávia pomocou symbiotických mikroorganizmov. Vojaci sú slepí, silne sklerotizovaní, s veľkou hlavou a silnými hryzadlami. V rámci tejto kasty rozoznávame aj  nasutov, ktorých hlava vybieha do dlhého nosa s jedovou žľazou. Mohli by sme ich prirovnať ku chemickému vojsku,  výlučkom svojich žliaz omráčia nepriateľa. Termity stavaju stavby – termitiská, často vysoké až 7 m vysoké, rovnko hlboká časť sa nachádza pod zemou, budujú si v ňom dokonalý ventilačný systém. Stavba je veľmi pevná, základnou stavebnou hmotou je tzv. drevobetónu, ktorý odoláva aj železným nástrojom. apr. termit juhoeurópsky (Reticulitermes lucifugus) známy z Talianska, hniezdi v stromoch, vyžiera ich zvnútra, poškodzuje ovocné stromy, termit bojovný (Termes bellicosus)  obýva africké stepi, nymfy sa zvliekajä 4 až 10 krát, pôsobením potravy a exohormónov od tretieho sa už vyvíja na niektorú kastu.

  rad: Zoraptera – zoraptery

  rad: Dermaptera – ucholaky

Majú pretiahle, dorzoventrálne sploštené telo, s krátkymi prednymi krídlami, ktoré sú kožovité (tegmina), zadné majú polkruhovité blanité, viacnásobne zložené. Hlava je prognátna, bez jednoduchých očiek, dokonca niekedy aj bez zložených očí, ústne ústroje hryzavé, majú dlhé nitkovité tykadlá, prítomné sú kliešťovité cerky. Vývin prebieha paurometabóliou, larva prekonáva 4 instary, samičky sa starajú o nakladené vajíčka a istý čas opatrujú aj nymfy. Vyznačujú sa prevažne nočnou aktivitou, sú vlhko- a teplomilné, známych je asi 1300 druhov, u nás žije 7 druhov. Bežný je ucholak obyčajný (Forficula auricularia) s telom dlhým do 15 mm, nájdeme ho na vlhkých miestach, pod kameňmi, i v budovách, rozšírený je kozmopolitne, podobne ucholak malý (Labia minor). Niektoré tropické žijú ektoparaziticky, napr. na jaskynných netopieroch v Indonézii alebo na tropických hlodavcoch v Afrike.

  rad: Phasmatodea – pakobylky

Hmyz s bizarným tvarom tela, extrémne predĺženými a tenkými končatinami. Celkovým mimetickým sfarbením a tvarom tela napodobňujú vetvičky, listy, tŕne (fytomimetizmus). Na rozdiel od modliviek sú bylinožravé. Niektoré sú bezkrídle, charakteristický je pre ne pomalý pohyb. Známych je vyše 2000 druhov, napr. pakobylka indická (Carausius morosus) dlhá až 9 cm, často býva chovaná v zajatí, kde sa množí partenogeneticky a jako potravu prijíma listy černíc, bršlenu a malín, pakobylka obrovská (Cyphocrania gigas) dosahuje dĺžku tela až 30 cm, listovka zelená (Phyllium siccifolium) má spodné krídla zakrpatené, vrchné svojou nervatúrou imitujú štruktúru listov, čo má ochrannú funkciu, podobne jako ploché výrastky na končatinách.

  rad: Mantophasmodea

Nedávno vytvorený nový rad hmyzu pre zatriedenie nového objaveného druhu.

  rad: Ensifera – kobylky

Pôvodne sem patrili aj koníky a cvrčky a tvorili jeden veľký rad Orthoptera (Saltatoria) so slovenským názvom rovnokrídlovce, ukázalo sa však, že pôvodné podrady je možné povýšiť na samostatné rady, takže Orthoptera sú už rozdelelné, hoci nie všetci entomológovia toto rozdelenie akceptujú. Veľkosť kobyliek sa pohybuje od niekoľko mm až po 25 cm. Hlava je orthognátna, majú silné hryzavé ústne ústroje, typickým znakom kobyliek sú dlhé nitkovité tykadlá, svojou dĺžkou presahujúce telo. Prothorax má nápadné pronotum, predné krídla sú kožovité (tegmina), zadné blanité, vejárovité, poznáme aj brachyptérne alebo aptérne formy. Zadný pár nôh je zvyčajne skákavý, vyvinuli sa silné stehná a predĺžené holene. Kobylky sú schopné stridulácie, ich stridulačný orgán je alárneho typu, zvuk teda vzniká trením špeciálne upravených žiliek na báze predných krídel. Sluchový (tympanálny) orgán majú umiestnený na holeni predných nôh  Samičky sú vybavené pravým, šabľovito zahnutým kladielkom, ktoré je dlhé a dobre viditeľné. Imága sa objavujú na sklonku leta a v jeseni, vývin lariev prebieha paurometabóliou, nymfa prekonáva 5 až 10 instarov. Kobylky sú prevažne teplomilné, žijú v rozličnom prostredí, aj v lese, keďže sú dravé, považujeme ich zaužitočné, napr. kobylka zelená (Tettigonia viridissima) s dĺžkou až 4 cm, kobylka hryzavá (Decticus verrucivorus) je  už vzácna, citlivá na znečistenie životného prostredia, kobylka bezkrídla (Pholidoptera aptera), endemická je kobylka pieninská (Isophya pienensis), kobylka dubová (Meconema thalassimum) žije na stromoch, sága stepná (Saga pedo) je zákonom chránená a vyskytuje sa na najtepleších lokalitách na juhu Slovenska, zimuje v štádiu vajíčok. Z tropických druhov možno spomenúť rod listárka, palistovka, listovka obrovská (Phyllopora grandis) je dlhá až 13 cm. Do tohoto radu patria i cvrčky s valcovitým a zavalitým telom, ktoré krídla skladajú na plocho nad bruško. Sú teplomilné, všežravé, prevažne čierne sfarbené, na poliach a suchách medziach žije cvrček poľný (Gryllus campestris), čiern sfarbený, dlhý 26 mm, ktorý ale mizne aj z vhodných habitatov. Cvrček domový (Gryllus domesticus) je svetlohnedý, obýva teplé budovy s centrálnym vykurovaním, prípadne jedálne a kuchyne hromadného stravovanie, známy je nočnou aktivitou, je cvrlikanie je prenikavé a monotónne. Nelieta, iba skáče, býva umelo chovaný jako potrava pre teráriové zvieratá. Medvedík obyčajný (Gryllotalpa gryllotalpa) známy aj pod názvom krtonôžka je zavalitý, veľký, predné končatiny má uspôsobené na hrabanie, čo je modelovým príkladom evolučnej konvergencie (krt). Lieta  ťažko a ťarbavo, je všežravý, ale obhrýzaním korienkov škodia v záhradách. Aj tento druh mizne z voľnej prírody, navyše nymfa má dlhý vývin,  dva až dva aj pol roka.

  rad: Caelifera – koníky

Na rozdiel od kobyliek majú koníky krátke tykadlá, stridulačný orgán je femuroalárneho typu, čo znamená, že zvuk vzniká trením bázy tŕnitých stehien zadného páru o modifikované žilky predných krídel. Sluchový orgán je na laterálnej strane prvého článku bruška. Samičky majú

znášadielko krátke a hrubé. Sú výlučne herbivorné, pounáme ich pod názvom lúčne koníky, napr. koník červenokrídly (Psophus stridulus) obývajúci suché a stepné stráne, s charakteristickým krátkym, vŕzgavým letom po vyrušení, kedy ukazuje zadné ohnivočervené krídla. Vzácnejší je koník modrokrídly (Oedipoda coerulenscens), hojní sú zástupcovia rodov Chorthippus, Stenobothrus. Naše koníky neškodia, naproti tomu tropické a subtropické druhy, napr. saranča sťahovavá (Locusta migratoria) obývajúca aj juh Európy, dorastá do 6 cm a má dve morfologické a bionomické formy. Prvá je tzv. sedentárna (solitérnu), ktorá sa nesťahuje sa a nelieta, až druhá forma, sťahovavá (gregarická)  je nebezpečná, v istom období sa liahnu len takéto jedince, ktoré sa potom v obrovskom kŕdli zdvihnú a prelietavajú na iné miesta, kde spásaním všetkej rastlinnej hmoty páchajú obrovské škody. Podobne neslávne známy je koník kŕdľový (Schistocerca gregaria) žijúci v trópoch, ktorého kŕdle postupujú rýchlosťou asi 18 km za hod. K chráneným patrí napr. koník stepný (Acrida hungaria), teplomilný, so severnou hranicou rozšírenia u nás.

  rad: Psocoptera – pavši

Predstavujú drobný a jemný hmyz, ktorý má okrídlené i bezkrídle druhy, žijúce hlavne  v trópoch. Pavši majú veľkú hlava, dlhé, mnohočlánkové tykadlá, hryzavé ústne ústroje, dva páry blanitých krídel, slabé nohy kráčavého typu a bruško bez príveskov. Vývin prebieha paurometabóliou, cez päť až šesť instarov. Živia sa rastlinnými a živočíšnymi zbytkami. Obývajú tienisté a vlhké miesta pod kameňmi, na stromoch, prenášajú choroby rastlín, mnohé sú synantropné, škodia v skladoch a domácnostiach, zbierkach hmyzu, herbároch, napr. pavoš múzejná (Liposcelis museorum) alebo pavoš (Liposcelis entomophilus). Pavoš domáca (Trogium pulsatorium) dosahuje len 2 mm, často ju nájdeme v domácnosti, Lachesilla pedicularia žije vo voľnej prírode, kde obžiera plesne a riasy.

  rad: Mallophaga – švoly

Sú to sekundárne bezkrídle, ektoparazitické druhy cicavcov a hlavne vtákov, s dĺžkou tela od 1 do 14 mm. Ich telo je silne dorzoventrálne sploštené, podobne aj hlava s krátkymi tykadlami, ktorá je vždy širšia jako hruď. Ústne ústroje sú hryzavé, končatiny majú adaptované na prichytávanie, chodidlá sú opatrené hákovitými pazúrmi, neživia  sa krvou, ale odlupujúcou sa pokožkou a inými epidermálnymi derivátmi hostiteľa.. Vajíčka priliepajú na perie a srsť, niekedy sa množia aj partenogeneticky, hlavný rozmach pozorujeme na jar, čo súvisí s hniezdením a ich prechodom z dospelých vtákov na mláďatá. Sú druhovo špecifické, resp. špecializujú sa na určité partie tela hostiteľa, na človeka neprechádzajú. Platí tzv. Kellogov zákon, ktorý hovorí, že príbuznosť druhov švol sa rovná príbuznosti hostiteľov. Švola slepačia (Menopon gallinae) žije na kurovitých vtákoch, vtáky sa potom popolia a vytriasajú, periarka holubia (Collumbicola columbae) napáda holuby, srstiarkia psia (Trichodectes canis) žije na psoch, zástupcovia rodu Bovicola na hovädzom dobytku, koňoch, ovciach, srncoch, jeleňoch. Väzba na hostiteľa je taká pevná, že po jeho úhyne, ak nenájdu rovnaký druh hostiteľa, zvyčajne uhynú aj ony.

  rad: Anoplura – vši

Špecifické ektoparazity cicavcov, s dorzoventrálne splošteným telom. Hlavu majú prognátnu, vždy užšiu ako hruď (na rozdiel od švol), oči redukované, majú, bodavocicavé ústne orgány a teda sú hemofágne. Vši majú hrudné somity zrastené, končatiny prichytávacieho typu, sú druhotne bezkrídle, bruško je bez cerkov. Vývin býva hemimetabolický, vajíčka (hnidy)  priliepajú na srsť. Na človeku v našich podmienkach cudzopasia tri druhy. Voš detská (hlavová) (Pediculus capitis), veľká dva až tri mm, žije len vo vlasoch, voš šatová (Pediculus corporis) je tmav sfarbená, veľká až 4,5 mm, ukrýva sa v bielizni a šatách, odtiaľ vylieza cicať krv na chrbát, do okolo pása, vývin prebehne do troch týždňov. Je nebezpečná pretože prenáša škvrnitý týfus, mor. Voš lonová (Phthirus pubis) sa vyskytuje na všetkých ochlpených častiach tela okrem vlasov, ale hlavne v okolí pohlavných orgánov, neprenáša infekcie. Voš svinská (Haematopinus suis) žije za ušami svine domácej, dosahuje až 5 mm.

  rad: Thysanoptera – strapky

Je to drobný, len niekoľko mm dlhý hmyz, s jemným, štíhlym a podlhovastým telom. Ústne orgány sú bodavého typu s asymetrickou morfológiou. Charakteristické sú dva páry dlhých kýpťovitých krídel, ktoré sú úzke a opatrené dlhými hustými strapcami. Nohy majú krátke  ukončené dvojčlánkovými chodidlami s mechúrikovitými vrecúškami, slúžiace na prichytávanie. Rozmnožujú sa hlavne partenogeneticky, vývin prebieha remetabóliou, najprv sa vyvíjajú dva nymfálne instary, ktoré sú bez krídel, s menším počtom článkov tykadiel, potom nasleduje jedno tzv. prepupálne štádium a jedno štádium pupálne, avšak nejedná sa o pravé kukly. Potravu súce neprijímajú, ale sú schopné pohybu a majú už základy krídel. Napádajú a vyciciavajú rôzne časti rastlín - kvety, listy, stonky, bezkrídle druhy parazitujú na koreňoch. Škody spôsobené cicaním rastlinných štiav znásobujú prenosom rastlinných vírusových infekcií. U nás bolo zistených asi 200 druhov, napr. strapku skleníkovú Heliothrips haemorrhoidalis) poznajú záhradkári pod názvom čierna muška, strapka tabaková (Thrips tabaci) žije aj na paradajkách a zemiakoch, rod Haplothrips škodí na obilí, Taeniothrips laricivorus napáda smrekovec.

  rad: Heteroptera – bzdochy

Dorzoventrálne sploštený hmyz s prvažnou dĺžkou tela okolo 1 cm, ale známe sú druhy dosahujúce až 10 cm. Žijú na suchej zemi i vo vode. Typická je pre bzdochy úprava predných krídel, polokroviek (hemielytry), ktoré sú na báze kožovité a apikálna časť je blanitá, zadné krídla celé blanité. Typický je tiež stredohrudný štítok (scutellum), hlava býva pro- až orthognátna, tykadlá zložené z troch až piatich článkov majú lomený tvar, ústne ústroje sú bodavo-cicavé. Hmatadlá labia zrastajú do chobotu, v ktorom sú bodavé štetiny, vytvorené premenou hryzadiel a čeľustí. Nohy sú kráčavé, ale často rôzne modifikované, napr. plávacie, hrabavé, skákacie. Suchozemské na zadohrudi vývod pachových žliaz, často pestrofarebné, bruško je desaťčlánkové, bez príveskov. Vývíjajú sa paurometabóliou cez 5 instarov, Živia sa vyciciavaním hlavne rastlinných pletív, prípadne telovými tekutinami živočíchovchov. Celosvetovo je známych asi 30 000 druhov, z toho.u nás asi 1 000.

     podrad: Cryptocera - vodné bzdochy – tykadlá majú kratšie ako hlava a sú ukryté v priehlbinke na čele. Pachové žľazy bývajú redukované, sú prevažne dravé, zadné nohy mnohých druhov premenené na plávacie. Obývajú rôzne typy vôd, stojaté i pomaly tečúce, dýchajú atmosfíricky kyslík tak, že sa času na čas vynoria a naberú zásobu vzduchu do vzdušníc. Štípavka obyčajná (Ilyocoris cimicoides) dobre pláve a bolestivo bodá, chrbtoplávka žltkastá (Notonecta glauca) pláve na chrbte, je dravá, chytá plôdik rýb, kliešťovka obyčajná (Corixa striata) vyciciava riasy, často priletí  na svetlo, splošťulu bahennú (Nepa cinerea) nájdeme v plytkých a bahnitých vodách, má predné nohy lúpeživé a telo ukončené dlhou dýchacou trubicou, ihlica vodná (Ranatra linearis) pripomína konárik, má totiž dlhé, tenké telo a dlhé a tenké nohy, žije medzi vodným rastlinstvom. K najväčším druhom patria zástupcovia čeľade Belostomidae, ktoré dosahujú až 10 cm.

     podrad: Gymnocera - zemné bzdochy – obývajú suchozemské habitaty, prípadne žijú na vodnej hladine. Tykadlá sú dlhšie ako hlava, nohy majú prevažne behavého typu. Druhy čeľade Gerridae (korčuliarkovité) behajú po hladine a sú okrídlené, napr. korčuliarka jazerná (Gerris lacustris) je dlhá 8 mm, zástupcovia vodomerkovitých (Hydrometridae) tiež žijú na vodnej hladine, sú však bezkrídle, napr. vodomerka obyčajná (Hydrometra stagnorum) je dravá, nájdeme ju skôr pri brehoch stojatých vôd, má paličkovité telo, dlhé nohy s ochlpenými tarsami. Ploštica posteľná (Cimex lectularius) vyciciava krv hydiny, človeka i iných cicavcov, čeľaď štítnatkovité (Pentatomidae) reprezentuje napr. bzdocha zelenkastá (Palomena viridis), ktorá je v lete zelená, na jeseň zhnedne a vo vhodných úkrytoch zimuje, bzdocha kužeľovitá (Aelia acuminata) niekedy škodí vyciciavaním zŕn obilia, bzdocha obyčajná (Dolycoris baccarum) vyciciava lesné plody, maliny, černice a pod., ktoré znečisťuje svojím zápachom, bzdocha pásavá (Graphosoma italicum) je teplomilná, vyskytuje sa najčastejšie na kvetoch mrkvovitých rastlín, bzdocha červenonohá (Pentatoma rufipes) je pomerne veľká a dravá, čeľaď obrubnicovitých (Coreidae) zastupuje napr. obrubnica šťavelová (Coreus marginatus) s laterálne rozšíreným bruškom, cicia rastlinné šťavy. Niektoré tropické druhy majú rozlične otŕnené telo a s výrastkami, napr. druhy čeľade sietnačkovitých. Z čeľade cifrušovitých (Pyrrhocorida) je známa cifruša bezkrídla (Pyrrhosoma apetrus), ktorá nelieta a v masovom množstve sa vyskytuje okolo stromov, hlavne líp, kde vyciciava rastlinné semená, uhynuté žichy, prípadne bobule hrozna. Zákernica domová (Reduvius personatus) dosahuje až 1,8 cm, je tmavohnedá, cvrčí, zachádza aj do domov, kde loví hmyz, při neopatrnom dotyku bolestivo bodá. Druhy čeľade podkôrnikovitých (Aradidae) majú silne dorzoventrálne sploštené telo a pod kôrou stromov.  

  rad: Auchenorrhyncha – cikády

V starších zoologických systémoch to bol jeden mohutný rad hmyzu (rovnakokrídlovce – Homoptera), ktorý sa delil na päť podradov. V novších ale došlo k preskupeniu, resp. zlúčeniu niektorých podradov a následne ich povýšeniu na rady, takže máme z pôvodného jedného radu tri - Coleorrhyncha, Auchenorrhyncha a Sternorrhyncha. Dá sa napriek tomu podať istá všeobecná charakteristika týchto troch radov, ide výlučne o suchozemské druhy, živiace sa cicaním rastlinných šťiay, s hypognáthnou hlavou, bodavo-cicavými ústnymi orgánmi, dvomi pármi krídel, pričom predný je viac blanitý, ale žilnatina oboch je rovnaká. Bruško nie je zakončené cerkami, ale často sú prítomné žľazy produkujúce vosk, v tráviacom trakte sú prítomné mycetómy (symbiotické mikroorganizmy). Vývin prebieha paurometabóliou, niekedy je to heterogónia, Škodia na kultúrnych plodinách, prenášajú vírusové ochorenia, zaliepajú prieduchy. Známych 40 000 druhov, u nás 2 000. Coelorrhyncha sú všeobecne nevýznamné, nepočetná skupina žijúca v tropických oblastiach.

Samotné Auchenorrhyncha sú typické krátkymi tykadlami, zloženými z dvoch až troch článkov a jedného štetinatého bičíku (arista). Majú mohutnú hruď, veľké rostrum na spodnej strane hlavy, bývajú pestro pigmentované, zadné nohy sú skákavé, blanité krídla skladajú strechovite nad bruškom. Sú schopné stridulácie, tympanálny zvukotvorný orgán predstavuje membrána na boku bruška. K veľkým druhom patrí cikáda viničná (Tibicen haematodes), ktorá meria až 5 cm, cikáda lužná (Cicadetta montana) je menšia, larválny vývin cikády sedemnásťročnej (Cicada septemdecim), ktorá žije v Severnej Amerike trvá až 17 rokov, z druhov čeľade peniarkovitých (Cercopidae) je to napr. peniarka jelšová (Aprophora alni), ktorej larvy si vytvárajú penovitý obal, podobný slinám,  čo zabezpečuje ochranu pred vysušením i predátormi a ľudovo sa im hovorí "stridžie sliny", podobne peniarka obyčajná (Philaenus spumarius) alebo peniarka nížinná (Cercopis sanguinolenta) červeno-čierno sfarbená, ďalšie rody sú Euscelis, Jassus, Cicadella (česky pidikŕísek)

  rad: Sternorrhyncha – voškovky

Malý, zvyčajne slabo sklerotizovaný hmyz, s tykadlami bez aristy, krídla majú redukovanú žilnatinu, vytvárajú často prisadlé formy, niektoré sú aptérne. Väčšina druhov hospodársky veľmi významná.

     podrad: Psyllinea - méry -  drobný, jemný hmyz, maximálne do pol cm, dlhé desaťčlánkové tykadlá, opatrené dvomi pármi blanitých krídel, ktoré strechovite skladajú nad telom, zadné nohy sú skákavé. Sajú rastlinné šťavy, napr. méra jabloňová (Psylla mali) škodí na ovocných stromoch, méra repová (Trioza viridula) škodí na poliach.

       podrad: Aleyrodine – molice- majú drobné jemné telo pokryté voskovou ochrannou vrstvou, veľké 1 až 3 mm. Škodia na zelenine a okrasných rastlinách. Prekonávajú zložitý vývinový cyklus tzv. alometabóliu, v rámci ktorého sú 4 nymfálne štádiá. Prvé štádium je pohyblivé, druhé a tretie má zakrpatené telové prívesky, z posledného štádia (tzv. puparium) sa liahnu imága oboch pohlaví. Lietajú trepotavo, vyhľadávajú teplo, vlhko a tieň, napr. molica skleníková (Trialeurodes wapporarium), už kozmopolitne rozšírená, známa pod názvom biela muška, žijú aj u nás v skleníkoch, kam bola pravdepodobne zavlečená

       podrad: Aphidinea – vošky – typické je pre ne mäkké telo pokryté voskovým práškom alebo vláknami. Ide o rôznotvárnu a polymorfnú skupina, tykadlá bývajú 3 - 6 článkové, majú dlhé rostrum, redukovanú žilnatinu krídel, nohy sú slabé, bruško má 9 článkov. Na rozhraní piateho a šiesteho tergitu sa nachádza pár trubicovitých sifunkulov, ktorými vylučujú na vzduchu tuhnúcu ochrannú látku, sú prítomné aj voskové žľazy. Nápadné je vylučovanie „medoviny“, čo sú výlučky tráviaceho systému, bohaté na cukor. Majú zložité vývinové cykly – zvyčajne prezimujú oplodnené vajíčka, na jar sa z nich liahne bezkrídla generácia, iba samičky (fundatrices). Tie partenogeneticky založia generáciu okrídlených samičiek (migrantes alateae), predstavujúce sťahovavé formy, ktoré rodia živé nymfy. Z nich sa partenogeneticky  zakladá dalšia bezkrídla generácia samičiek (virgines), čo sa niekoľkokrát opakuje až z poslednej generácie na jeseň sa liahnu okrídlené samičky (sexupara). Tie potom partenogeneticky kladú nymfy a z nich sa liahnu bezkrídle pohlavné jedince (sexuales), ktoré kopulujú, kladú vajíčka a hynú. Vošky počas vývinu striedajú hostiteľské rastliny, na ktorých vážne škodia, vyciciavaním rastlinných štiav, prenosom vírusových rastlinných ochorení, zalepujú medovinou prieduchy rastlín, čím vytvárajú živný substrát pre plesne a mikroorganizmy. Napr. vošku zelenú (Brevicoryne brassicae) nájdeme na zelenine, voška maková (Aphis fabae) je polyfág, fyloxéra viničová (Viteus vitifolii) škodí na viniči, vlnačka krvavá (Eriosoma lanigerum) vytvára chumáčiky voskovitej vlny na listoch jabloní a hrušiek, kôrovnica kaukazská (Dreyfusia nordmannianae) bola zavlečená do našich lesov, kde napáda ihličie smreku, jedle a iných ihličín.

       podrad: Coccinea – červce – prevažne malých rozmerov, od 1 do15 mm, význačný je pre ne pohlavný dimorfizmus, samičky sú bezkrídle, nepohyblivé, prisadlé k rastlinám, pokryté ozdobným krytom z výlučkov voskových žliaz alebo ochranným štítkom, majú dobre vyvinutý cuciak. Spomínané výlučky samičiek sa kedysi priemyselne spracovávali na šelak, farbivá, liečivá. Samci sú okrídlení, zadný pár krídel majú redukovaný, podobne ústne ústroje sú zakrpatené, na konci bruška sa nachádza pár štetov. Samčekov býva v populácii málo. Červce sa množia amfigóniou, heterogóniou aj partenogeneticky, vyznačujú sa vysokou rozmnožovacou schopnosťou. Samička kladie vajíčka pod ochranný štítok a uhynie. Sdamotné samičky sa vyvíjajú paurometabóliou (klasická heterometabólia) a samci paurometabóliou s prechodom ku holometabólii, vo vývinovom cykle sa totiž objavujú dve kľudové štádiá. Larvičky sú veľmi pohyblivé. Imága sú skôr teplomilné, patria k známym vegetačnym škodcom, celosvetovo je popísaných asi 4 000 druhov, u nás sa vyskytuje asi 300 druhov, napr. štítnička nebezpečná (Quadraspidiotus perniciosus) tiež pod názvom červec sanchózsky, pôvodne zavlečený zo severnej Číny, dnes s už kozmopolitným rozšírením, samička je polyfágna a hlavne na ovocných stromoch sa množí závratnou rýchlosťou, puklica slivková (Eulecanium corni) napáda slivky, jaseň, agát, štítnička čiarkovaná (Mytiloccocus ulmi) je 4 mm dlhá, má lastúrovité, až obličkovité telo a žije hlavne na ovocných stromoch, kroch a iných listnáčoch, červec domový (Coccus hesperidum) okolo 4 mm dlhý, s plochým, asymetrickým telom je rôzne sfarbený, žije v skleníkoch, ale i na izbových rastlinách a citrusoch.

  rad: Megaloptera – vodnárky

Majú dva páry blanitých, husto žilkovaných krídel, ktoré sú v pokoji strechovite zložené nad bruškom. Je to nenápadný hmyz, veľký niekoľko cm, s ústnymi ústrojmi hryzavými, dlhými mnohočlánkovanými tykadlami. Nohy sú kráčavé, štety na konci bruška nie sú vždy prítomné. Larválny vývin prebieha vo vode, dravé larvy májú sedem párov tracheálnych žiaber a na konci bruška nepárový paštet, kuklia sa na zemi, vo vlhku pod povrchom pôdy. Kukla je voľná a schopná pohyb.. U nás boli zistené iba tri druhy, napr. vodnárka močiarna (Sialis flavilatera), ktorej imága ťažkopádne lietajú alebo sedia na vegetácii v okolí vôd alebo vodnárka potočná (Sialis fuliginosa).

  rad: Rhaphidioptera – dlhokrčky

Sú nápadné dlhým prothoraxom, ktorý nesie prognátnu hlavu s hryzavými ústnymi ústrojmi a dlhými mnohočlánkovanými tykadlami. Podobajú sa vodnárkam, majú blanité, husto žilkované krídla. Ploché larvy žijú pod kôrou stromov, napr. dlhokrčka obyčajná (Raphidia flavipes) alebo dlhokrčka lesná (Raphidia notata) s rozpätím krídel až 28 mm. Samičky majú dlhé a tenké kladielko. Larvy aj imága sú dravé, požierajú roztoče, vošky, méry, čím sú užitočné.

  rad: Plannipenia (Neuroptera) - sieťokrídlovce

Pre zástupcov tohoto radu sú typické dva páry veľkých blanitých krídel s hustou žilnatinou, mäkké telo, prognátna hlava, hryzavé ústne ústroje, bruško bez štetov a kladielka. Larvy sú tiež dravé, majú silné hryzadlá a čeľuste, ktoré sú spolu pozdĺžne lištovite spojené. Nimi nabodávajú korisť, vpustia do nej výlučky jedových žliaz spolu s tráviacimi enzýmami a skvapalnenú potravu potom vysávajú, ide teda o  mimotelové trávenie. Tomu sa prispôsobila aj tráviaca sústava, ktorá je slepo ukončená, metabolity sa odstraňujú pri metamorfóze. Imága lietajú slabšie, známych vyše 4 000 druhov, u nás asi 90, napr. z čeľade zlatoočkovitých (Chrysopidae) je známa zlatoočka obyčajná (Chrysopa carnea), zelenkastá, s opalizujúcimi krídlami a svietiacimi očami, ktorá sa na jeseň sťahuje do budov, kde prenasleduje iný hmyz, napr.vošky, voškovce (Hemerobius pini, H. humuli) sú hrdzavohnedé, žijú v lesoch, kde intenzíven hubia vošky. Z čeľade mravcolevovitých (Myrmeleonidae), ktoré majú rôzne škvrnité krídla je to napr. mravcolev čiernohnedý (Myrmeleon formicarius), ktorého larva žije na dne pieskovej jamky, do chytá hmyz, najmä mravce. Druhy čeľade askalafusovitých (Ascalaphidae) sú teplomilné, napr. askalafus škvrnitokrídly (Ascalaphus macaronius) alebo askalafus žltokrídly (Ascalaphus libelluloides) s rozpätím krídel až 5 cm, obidva sú zákonom chránený. Pozoruhodná je pamodlivka dlhokrká (Mantispa styriaca) s rozpätím 3,5 cm, predný pár nôh má modifikovaný ako modlivka. Larva pamodlivky sa zavŕtava do kokónov s vajíčkami pavúkov - strehúňov a potom ich požiera, zároveň sa tam zakuklí a ako pohyblivá kukla vylieza zo zámotku.

  rad: Coleoptera – chrobáky

Jeden z najpočetnejších a najznámejších radov hmyzu, popísaných je vyše 300 000 druhov, u nás bolo zaregistrovaných nás vyše 7 000. Telo chrobákov je rozlične tvarované a hlavne silno sklerotizované. Majú dva páry rozdielnych krídel, kým predné sú tvrdé, tvoriace krovky (elytry), zvyčajne bez žinatiny, ktorá sa stratila, zadné sú blanité, slúžiace na lietanie. Hlava je väčšinou prognátna alebo ortognátna, majú dobre vyvinuté zložené oči, jednoduché očká sú prítomné len u niektorých. Tykadlá bývajú 11- článkové, a sú rôzne morfologicky tvarované, ústne ústroje hryzavé, na  pronote je prítomný veľký štít (scutum) a na note stredohrude menší štítok (scutellum). Nohy chrobákov sú rôzne modifikované vzhľadom k funkcii, ktorú vykonávajú - behavé, kráčavé, plávacie, hrabavé. Bruško pozostáva z ôsmich viditeľných článkov, tergit posledného článku (pygidium) spolu so sternitom vytvára genitoanálny priestor, kam vyúsťuje pohlavná a tráviaca sústava. Prevažne sú oviparné, niekedy ovoviviparné, málokedy sa rozmnožujú partenogeneticky. Obývajú najmä suchozemské habitaty, sú buď dravé, herbivorné až omnivorné, kopro- aj nekrofágy.

    podrad: Adephaga - mäsožravé - početne menšia skupina, imágam zrastajú prvé tri segmenty bruška, panvičky zadných nôh nepohyblivé, larvy majú dlhé, pohyblivé nohy a sú tiež dravé. Pre čeľaď svižníkovité (Cicindelidae) je typický svižník poľný (Cicindella campestris) zeleno sfarbený, prudko lieta a rýchle behá, bohatá je čeľaď bystruškovitých (Carabidae), ktoré majú malú hlavu, veľké telo, dlhé, behavé nohy, nelietavé, u nás je asi 500 druhov, napr. bystruška fialová (Carabus violaceus), húseničiar hnedý (Calosoma inquisitor), jako výnimka bylinožravý hrbáč obilný (Zabrus tenebrioides), ďalšie druhy rodov Agonum, Pterostichus, Bembidion, viaceré sú zákonom chránené. Čeľaď potápnikovité (Dytiscidae) sú veľké, čierno sfarbené vodné chrobáky, larvy aj imága dravé, napr. potápnik obrúbený (Dytiscus marginalis), vyzbnačujúci sa  pohlavným dimorfizmom.

Gyrinidae - vajcovitý tvar, G. natator.

     podrad: Polyphaga - všežravé - všetky články bruška sú voľné, larvy sa vyzačujú slabými končatinami, prípadne sú beznohé, pohyblivé panvičky zadných končatín.

Hydrophilidae - veľké, čierne, vodné, imágo herbivorné, larva dravá, vodomil čierny (Hydrous piceus). Staphylinidae - úzke, krátke krovky, u nás 1 200 spp., drabčík cisársky (Staphylinus caesareus) - 2 cm, nad hnojom, v mraveniskách, troglobionty, alpínske. Silphidae - nekrofágy, hrobárik obyčajný (Necrophorus vespillo). Elateridae - larva tuhá - drôtovec, ohryz koreňov, kováčik poľný (Agriotes lineatus). Buprestidae - larvy v dreve, krasoň borovicový (Chalcophora mariana).Dermestidae - malé, katalepsia, larvy husto ochlpené, kožiar domový (Dermestes lardarius). Coccinelidae - ronia hemolymfu, pologuľovité telo Meloidae - hypermetabólia, májka fialová (Meloe violaceus), pľuzgiernik lekársky (Lytta vesicatoria) – kantaridín. Scarabeidae - larva pandrava, typické pygidium, chrúst obyčajný (Melolontha melolontha). Cerambycidae - dlhé tykadlá, pretiahle telo, pestro sfarbené, heliofilné, imága - peľ a rastlinné šťavy, larvy - drevo a pletivá, fuzáč alpský (Rosalia alpina). Chrysomelidae - drobné, až stredne veľké, vypuklé telo, lesklé, larvy fytofágne, poľnohospodárski škodcovia, pásavka zemiaková (Leptinotarsa decemlineata).

Curculionidae - nosec - výbežok hlavy s lomenými tykadlami, ústne ústroje na koci, asi 50 000 spp. - u nás 1 000 spp. – nosánik lieskový (Curculio nucum). Scolytidae - drobné, vyklenuté telo, hlava i koniec bruška šikmo uťaté, lykožrút smrekový (Ips typographus).

  rad: Strepsiptera – riasavce

Niektorí entomológovia priraďujú riasavcov len ako skupinu v rámci radu chrobákov. Na celom svete žije okolo 300 druhov, patria k vzácnostiam entomofauny pre svoj skrytý spôsob života. Sú parazitické, iba niekoľko mm veľké. Samce majú veľké zložené oči na stopkách, predný pár krídel samcov je zakrpatený, lietajú pomocou zadných blanitých krídel. Samiciam chýbajú ústne orgány aj tykadlá, majú červovitý tvar tela, živiny prijímajú z tela hostiteľa osmoticky patria k endoparazitom blanokrídlovcov, cikád, rovnokrídlovcov. Sú živorodé, larvu voláme triunguloid, je veľmi pohyblivá, žije na kvetoch, kde striehne na hostiteľa, u nás je známych asi 30 druhov., napr. riasavec včelí (Stylops mellitae), ktorý spôsobuje parazitárnu kastráciu (stylopyzáciu) včiel a imých blanokrídlovcov, podobne ako to pozorujeme pri druhu Saccilina carcini z triedy Cirripedia (fúzonôžky), ktorý kastruje kraby..

  rad: Hymenoptera – blanokrídlovce

Počtom druhov značne rozsiahly rad hmyzu s asi 290 000 známymi druhmi, z nich u nás bolo zistených temer 8 000 druhov. Blanokrídlovce vykazujú veľkú tvarovú, farebnú i veľkostnú rôznorodosť. Veľkosť kolíše od 0,2 mm do niekoľko cm. Hlava je prevažne ortognátna, málokedy prognátna, nápadné sú veľké zložené oči, a prítomné bývajú aj tri oceli, ústne ústroje majú hryzavé alebo lízavé. Prothorax je redukovaný, pterothorax vytvára kompaktný útvar, ktorý nesie dva páry blanitých krídel, predné sú väčšie, s niekedy redukovanou žilnatina, prípadne môžu byť redukované aj celé krídla. Bruško samíc je opatrené kladielkom alebo žihadlom. Rozmnožovanie prebieha amfigonicky alebo aj partenogeneticky, prípadne hypermetamorfózou alebo polyembryóniou. Larvy u primitívnych blanokrídlovcov voláme pahúsenice, pretože okrem hrudných končatín majú aj 6 až 8 párov panôžok. Blanokrídlovce delíme podľa pripojenia bruška k hrudi na dva podrady:

      podrad: Symphyta – širokopáse – bruško svojou celou šírkou nasadá na hruď, tykadlá nie sú lomené, znášadlo je nezatiahnuteľné, larvy sú fytofágne pahúsenice. Čeľaď: ploskankovité (Pamphilidae) - široké, dorzoventrálne sploštené telo, tenké - 13 až 16článkové tykadlá, pahúseniciam chýbajú panôžky, napr. ploskanka smreková (Cephalcia abietis).

Čeľaď: hrebenárkovité (Diprionidae) - zavalité drobné telo, samci s hustohrebenitými tykadlami, na ihliciach stromov, napr. hrebenárka borovicová (Diprion pini).

Čeľaď: piliarkovité (Tenthredinidaae) - drobné, štíhle osičky, 9článkové tykadlá, na ovocných stromoch rod Hoplocampa - napr. piliarka slivková (Hoplocampa minuta) - vyžiera slivky a čerešne.

Čeľaď: pílovkovité (Siricidae) - veľké druhy s malou hlavou, valcovitý zadoček, samičky dlhé znášadlo, prenášajú spóry drevokazných húb, larvy v dreve, napr. pílovka veľká (Urocerus gigas) - až 5 cm.

      podrad: Apocrita – úzkopáse -  bruško je pripojené k hrudi krátkou stopkou, ktorá vzniká z druhého článku bruška, pričom prvý článok bruška zrastá s hruďou, krídla majú jednoduchú žilnatinu,  larvy sú včelovitého typu, teda apódne.

        1. kohorta: Terebrantes - znášadielkové - znášadielko plní svoju pôvodnú funkciu, larvy sú cudzopasné, žijú buď v larvách iného hmyzu alebo v rastlinných pletivách, v ktorých iniciujujú tvorbu hálok, napr. hrčiarka listová (Cynips quercusfolii) cudzopasí v listoch dubov, hrčiarku ružovú (Diplolepis rosae) nájdeme na šípkach. Početnou skupinou sú chalcidky, dlhé len do 0,2 mm, s krídelnou žilnatinou zredukovanou na jednu žilku, kovovým sfarbením, ide väčšinou o parazitický až hyperparazitický hmyz. Voškovky, napr. rod Trichogramma majú lomené tykadlá. Lumky a lumčíky sa vyznačujú nelomenými tykadlami, nájdeme tu aj statnejšie druhy, u nás žije asi 3 000 rôznych druhov., napr. lumčík žltonohý (Apanteles glomeratus), lumok dráždivý (Pimpla instignator), ktoré parazitujú v larvách chrobákov a v húseniciach.

        2. kohorta: Aculeata - žihadlové – znášadielko sa premenilo na žihadlo (aculeus), s vyústením jedových žliaz, ktoré obsahujú okrem iného kyselinu mravčiu a toxíny podobné hadím. Kutavky parazitujú u včiel a mravcov, zástupcovia čeľade Scolidae sú veľké, čiernožlté druhy parazitujúce u zlatoňov a roháčov. Pamravec (Mutilla europaea), mravcovité - jedno- až dvojčlánkovaná zadočková stopka, lomené tykadlá, sociálny život, morfologicky odlíšené kasty. Pohlavne nevyvinuté a bezkrídle robotnice, oplodnená samička, okrídlení samci a samičky, naše druhy vojakov nemajú, napr. mravec lesný (Formica rufa), mravec drevokazný (Camponotus ligniperdus) - náš najväčší, drobnejšie - rod Lasius - prevažne mäsožravé, mravec domový (Monomorium faraonis) - synantropný, zavlečený z Ázie. Vynikajúca literatúra - Wilson - Cesty k mravencúm. Osy - jednoročné kolónie - papierové hniezda, larvy požierajú hmyz, imága rastlinnú potravu, najmä tekutú, bruško žltočierne, krídla v pokoji po bokoch tela, napr. samotársky žijúce murárky, osa obyčajná (Paravespula vulgaris), osa útočná (Vespula germanica) - hniezda v zemi, sršeň obyčajný (Vespa crabro) - az 3 cm. Včely - silne ochlpené, žihaldo so spätnými háčikmi, väčšinou sú samotárske, rod včielka (Halticus), pieskárka (Andrena), čalúnica (Megachile), drevár fialový (Xylocopa violacea). Sociálne žijúce včely - mandibuly upravené na lízanie, sexuálny polymorfizmus, matka = samička, trúdy sú samce, nepohlavné - robotnice, najjednoduchšie spoločenstvá - čmele - jednoročné kolónie, napr. čmeľ zemný (Bombus terrestris) - opeľovač, 50 až 400 členov v kolónii, u nás 25 spp. Včela medonosná (Apis mellifera) - úžitkový hmyz, zdomácnený, 40 až 75 tisíc robotníc + pohlavne zrelá matka, trúdy po rojení a oplodnení matky hynú hladom - vyhodia ich z úľa.

  rad: Mecoptera – srpice

Srpice sú typické rypákovite predĺženou hlavou s hryzavými ústnymi ústrojmi, samec nesie na konci bruška kosákovité (srpivoté) klieštiky, tykadlá sú mnohočlánkové. Lietajú pomocou dvoch párov úzkych blanitých krídel, často škvrnitých. Imága sú saprofágne, samičky vajíčka kladú do zeme, larvy sú eruciformné, majú ortognátnu hlavu, tri páry hrudných končatín a panôžky. U žije desať druhov. Srpica obyčajná (Panorpa communis) lieta v podvečer vo vegetácii, krovinách, lesoch, komárovka lúčna (Bittacus tipularius) je podobná tipuli, s dlhými a tenkými končatinami, snežnička skákavá (Boreus hiemalis) nemá krídla a môžeme ju pozorovať z jara na snehu.

  rad: Trichoptera - potočnky

Nenápadne sfarbený, malý, až stredne veľký hmyz s telom do 30 mm. Ústne ústroje sú hryzavé, avšak s redukovanými hryzadlami, preto potravu skôr lížu, ústne orgány sa im premenili na lízadlo (haustellum). Dva páry krídel býva viac-menej husto pokrytých chĺpkami (trichiami), alebo šupinkami, bruško je mäkké, bez príveskov, nohy kráčavé, larválny vývin prebieha vo vode, kde larvy dýchajú tracheálnymi žiabrami, ktoré majú  po bokoch hrude a bruška, prežívajú 5 až 6 instarov. Larvy sú buď eruciformné alebo kampodeovité, s prognátnou hlavou a bruškom bez končatín alebo so štetmi. Eruciformné si stavajú schránky z rôzneho dostupného materiálu (piesok, zbytky rastlín, ulít apod.), kampodeovité snovajú lapacie a obytné siete. U nás bol zaregistrovaný výskyt asi 230 druhov. Lietajú hlavne v podvečer okolo vôd, prilietajú aj na svetlo, napr. potočník veľký (Phrygaena grandis), ktorý je hnedo sfarbený, dorastá do 3 cm, hnedý, ďalšie druhy pochádzajú z rodov Limnophilus, Rhyacophila a bývajú dobrou potravou rýb..

  rad: Lepidoptera – motýle

Rozsiahly rad hmyzu, temer výlučne suchozemský a fytofágny. Rozpätie krídiel motýľov kolíše od niekoľko mm do 30 cm. Hlava je ortognátna, na nej sú veľké zložené oči, tykadlá bývajú rozlične tvarované, ústne ústroje sú cicavého typu, cuciak je dlhý, v kľude špirálovite stočený. Dva páry veľkých blanitých krídel husto pokrývajú škridlicovite poukladané šupinky. Pohlavný dimorfizmus je zreteľný vo veľkosti, farbe a tvare krídel, stavbe tykadiel. Synchronizácia krídel za letu je zabezpečená niekoľkými spôsobmi. Motýle tzv. jugálneho typu majú na zadnom okraji predných krídel lalôčik (jugum), ktorý sa zasunie za žilku predného okraja zadného krídla, druhý typ je frenátny, kde z predného okraja zadného krídla vybieha viac tenkých bŕv (frenulum), ktoré sa zachytávajú za chumáč chĺpkov (retinaculum) na zadnom okraji predného krídla, respektíve k synchronizácii dochádza úplnou adhéziou okrajov oboch krídel. Samice sú bez kladielka, larvy voláme húsenice, okrem hrudných nižičiek majú aj panôžky, prekonávajú štyri až päť instarov, herbivorné, niektoré aj dravé, pred zakuklením spriadajú zámotok z výlučkov snovacej žľazy v ústnej dutine, ktorá vyúsťuje na spodnej pere (labiu). Kukly bývajú rôzne pigmentované, na zadnom konci sú opatrené výrastkom (kremaster) slúžiacim na prichytenie o podklad. Na Slovensku je zatiaľ zistených vyše 3 800 druhov, celosvetovo je to až 120 000 druhov, s centrom rozšírenia v trópoch. Ďalšie členenie na pdrady využíva rôzne morfologické charakteristiky, napr. spôsob spojenia krídel - Jugata s čeľaďami Micropterygidae, Eriocraniidae a Hepialidae  a Frenata, kam patria zvyšné čeľade. Uznávané je členenie podľa vyústenia pohlavných orgánov.

     podrad: Zeugloptera - primitívne druhy motýľov, ktorých imága majú vyvinuté hryzavé ústne ústroje hryzavými, zvyčajne aj funkčnými na príjem peľu, napr. rod potočníkovec (Micropteryx).

    podrad: Monotrysia - samičky majú len jeden pohlavný otvor, slúžiaci aj na kopuláciu aj na kladenie vajíčok, napr. hrotokrídlovec chmeľový (Hepialus humuli).

    podrad: Ditrysia - samičky sú vybavené dvomi pohlavnými otvormi, kopulačný sa nachádza na ôsmom sternite a na deviatom sternite je otvor na kladenie vajíčok. Tento podrad sa ešte zvykne členiť podľa základného tvaru tyjkadiel na Heterocera a Rhopalocera. Kým  Zeugloptera a Monotrysia zodpovedajú pôvodnému podradu Jugata, Ditrysia sú zhruba Frenata. Patrí sem množstvo čeľadí.

Čeľade: Cossidae – veľké druhy, húsenice v dreve, drevotoč obyčajný (Cosus cossus), Sesiidae – tvarom tela a sfarbením napodobňujú Hymenoptera, podobník osovitý (Synanthedon vespiformis), Zygaenidae – nápadne čierno-červene vyfarbené, v hemolymfe kyanid draselný, vretienka obyčajná (Zygaena fileipendulae), Sphingidae – veľké druhy, lišaj borovicový (Sphinx pinastri), Tortricidae – malé druhy s charakteristickými krídlami a kresbou, obaľovač jablčný (Cydia pomonella), Noctuidae – veľké, navonok nevýrazne sfarbené s nočnou aktivitou, húpsenice často škodia, mora štiavová (Noctua pronba),  Lasiocampidae – veľké druhy, imága a húsenice chlpaté, škodcovia drevín, priadkovec ovocný (Gastropacha quercifolia), Geometriidae – druhovo početná čeľad, veľké a široké krídla, nočná aktivita, piadivka egrešová (Abraxas grossulariatus), Satyridae – veľké a často pestro sfarbené, s „očami“ na krídlach, očkáň lúčny (Maniola jurtina), Pieridae – prevažne bielo alebo žlto sfarbené krídla, húsenice škodia v záhradách, mlynárik repový (Pieris rapae), Lycaenidae – modré alebo ohnivé krídla, prevažne lúčne druhy, ohniváčik zlatobyľový (Lyxcaena virgaureae), Nymphalidae.- bežné, pestro sfarbené, babôčka pávooká (Inachis io), Papilionidae – veľké druhy, atraktívne sfarbené, často vzácne, jasoň červenooký (Parnassius apollo).

  rad: Diptera – dvojkrídlovce

Majú dobre vyvinutý len predný pár krídel, zadný je redukovaný na kyvadielka (haltery), resp. na šupinky. Hlava dvojkrídlovcov je ortognátna, veľká a pohyblivá, nesie pár veľkých zložených očí a tri jednoduché očká (oceli), ústne ústroje sú lízavo-cicavé, lízavé alebo bodavo-cicavé. Všetky tri články hrude sú pevne spojené, mohutný je pterothorax, na ktorý sa upínajú krídla, bruško pozostáva zo štyroch až šiestich článkov, posledný nesie zložité prívesky, kopulačné nôžky (gonopody). Kladú vajíčka, niekedy sa z nich hneď liahnu larvy, u niektorých druhov až priamo kukly, počet instarov je rôzny, od troch až po osem. Kukla dvojkrídlovcov je voľná, u niektorých ešte obalená exúviou, vzniká takto pupárium. Na tele sa nachádzajú rôzne brvy a štety, ktoré sú druhovo špecifické a využívajú sa v tzv. chaetotaxie ako dôkežitý determinačný znak Sú medzi nimi opeľovače, škodcovia lesných a poľnohospodárskych kultúr, prípadne medicínski alebo veterinárni škodcovia, známych Celosvetovo je opísaných vyše 100 000 druhov, u nás bol zistený výskyt okolo 6 000 druhov. Členia sa na  dva podrady.

      podrad: Nematocera – komárovce – typické sú pre ne dlhé, mnohočlánkové tykadlá, mnohočlánkované, samček ich má viac obrvené ako samička.  Vývin lariev, ktoré sú eucephalné, prebieha často vo vode, imága majú jemné a dlhé telo a dlhé nohy. Čeľaď tipuľovité (Tipulidae) sú podobné komárom, ale podstatne väčšie,  vlhkomilné, pomaly lietajú, známa je napr. tipuľa kapustová (Tipula oleracea), tipuľa obrovská (Tipula maxima) patrí k najväčším, s telom dlhým až 3 cm, jej larvy ohryzávajú korene rastlín. Čeľaď mušicovité (Bibionidae) zastupujú čierne, chlpaté muchy, napr. mušica marcová (Bibio marci), ktorej larvy žijú pohromade v pôde, kde ožierajú korienky rastlín. Čeľaď hubárkovité (Mycetophilidae) predstavujú drobné, sivé, až čierne, vlhkomilné „mušky“, ktorých larvy spôsobujú červivosť húb. Larvy zástupcov čeľade byľomorovitých (Cecidomyidae) žijú v pletivách rastlín, ich imága drobné, napr. byľomor bukový (Mikiola fagi). Druhy čeľade komárovitých (Cuclicidae) majú jemné, štíhle telo a krídla pokryté šupinkami, tykadlá sú 13-článkové, samce ich majú bohato sperené. Kým samičky sú hemofágne, samci patria k nektárofágom. Eucephalné larvy žijú hlavne v stojatej vode, kde sa živia detritom, voľne plávajúce kukly majú pár dýchacích trubíc. Trápiče človeka a zvierat, prenášače chorôb, napr.anofeles (Anopheles) prenáša maláriu, komár piskľavý (Culex pipiens) cicia skôr na vtákoch a zimuje v pivniciach, jeho larvy sa vyvíjajú v hociakých vodách, komár dotieravý (Culex modestus) je aktívny aj v zime, larvy komára útočného (Aedes vexans) sa vyvíjajú vo voľnej prírode, musia prezimovať. Čeľaď pakomárovité (Chironomidae) reprezentujú nematocery s krehkým telom, ich červené larvy prežívajú vo vode, imága sú vybavené bodavými ústnymi ústrojmi, predné nohy majú predĺžené, tykadlá samcov nápadné sperené, v okolí vôd vytvárjú veľké roje, napr. pakomár pernatý (Chironomus plumosus). Zástupcovia čeľade pakomárikovitých (Ceratopogonidae) sú asi 0,5 mm veľké, majú akoby zadymené krídla, krátke nohy, ale bolestivo pichajú, napr. pakomárik obyčajný (Culicoides obsoletus). K nepríjemne bodajúcim druhom patria aj muškovité (Simulidae), ktoré sú drobné, tmavo sfarbené, so zavalitou a vyklenutou hruďou. Imága sa vo veľkých množstvách objavujú za dusného počasia a citeľne bodajú na rôznych častiach tela, i vo vlasoch, larvy žijú v prudko tečúcich vodách.

      podrad: Brachycera – muchy – majú krátke tykadlá, zložené z troch článkov, pričom tretí býva ešte členený a nesie koncovú štetinku (arista). Larvy sú hemi- alebo acefalné, túto skupinu ešte delíme na dve sekcie - Orthorapha (rovnošvé muchy) majú švíky na kukle v tvare T a  druhom zo sekcie Cyclorhapha (kruhošvé muchy) sa na kukle odklápa celé viečko. Čeľaď ovadovité (Tabanidae) zahŕňa väčšie, zavalité druhym, s nápadnými očami, plochým bruškom, samičky sú hemofágne, samce nektárofágne, larvy prekonávajú vývin v bahnitých vodách. Patria k významným vektorom infekcií hospodárskych zvieratá, napr. ovad hovädzí (Tabanus bovis) veľký 2 cm alebo bzikavka dažďová (Haematopota pluvialis) známy ovad, nepríjemne aktívny v dobe pred dažďom alebo búrkou. Čeľaď muchárkovité (Asilidae), druhy sem patriace majú dlhé, chlpaté nohy, za prudkého letu chytajú hmyz. Z čeľade chlpačkovité (Bombylidae)  spomenieme napr. chlpačku veľkú (Bombylius major) nápadnú dlhým cuciakom, ktorá na jar prudko lieta v okolí poľných a lesných ciest, dokáže stáť vo vzduchu. Čeľaď krúživkovité (Empidae) reprezentujú sivočierne muchy, chytajúce hmyz, známe svojími tzv. svadobnými letmi, napr. krúživka žltkastá (Empis livida). Pestricovité (Syrphidae) nájdeme hlavne na rôznych kvetoch, sú pestro sfarbené s plochým bruškom, patria k významným opeľovačom, napr. pestrica ríbezľová (Syrphus ribesi). Drosophilidae sú tzv. octové alebo vínne mušky, ktoré vyhľadávajú kvasiace sa látky, na ktorých sa rýchlo sa množia. Stal sa z nich vďačný objekt rôznych genetických pokusov, napr. drozofila obyčajná (Drosophila melanogaster). Muchovité (Muscidae) sú menšie, až stredne veľké dvojkrídlovce, často na tarsoch nôh prenášajú rôzne patogénne mikroorganizmy, sú bežné, napr. slnivka izbová (Fannia canicularis) vytrvalo lietajúca okolo lámp, v trópoch ma zlú povesť mucha tse-tse (Glossina palpalis), ktorá sa živí krvou a prenáša spavú nemoc. Bzučivkovité (Callimorphidae) silno bzučia, majú kovovolesklé telo, napr. bzučivka obyčajná (Lucilia caesar). Mäsiarkovité (Sarcophagidae) s kockovane sfarbeným bruškom sa vývijajú v kadáveroch, prípadne iných živočíšnych substrátoch  alebo priamo v telách iného hmyzu. Strečkovité (Oestridae) majú larvy, ktoré patria ako jedny z mála skupín hmyzu k vnútorné parazitom cicavcov. Samička kladie vajíčka pod kožu, larvy sa vyvíjajú buď tam strečok hovädzí (Hypoderma bovis) alebo v telových dutinách, napr. strečok hltanový (Cephenomyia stimulator). Larvy bystrušovitých (Tachinidae) cudzopasia v inom hmyze.

  rad: Siphonaptera (Aphaniptera) - blchy

Ektoparazitický hmyz, veľký jeden až sedem mm, s ortognátnou hlavou, bodavo-cicavými ústnymi orgánmi, bez zložených očí, sú sekundárne bezkrídle, telo je silne sklerotizované, laterálne sploštené, skákavé zadné nohy majú skákavé. Larva prekonáva tri instary a je beznohá, živí sa trusom dospelých resp. organickým detritom. Imága sú už hemofágne, na hlave, hrudi a brušku sa nachádzajú hrebeňovité útvary (ktenídie) s determinančným významom. Nidikolné blchy nachádzame napríklad v hniezdach krtov, často prenášajú rôzne patogény. Na Slovensku bol zaznamenaný výskyt okolo 100 druhov, typická je napr. blcha ľudská (Pulex iritans), na psoch cudzopasí blcha psia (Ctenocephalides canis), blcha krysia (Xenopsylla cheopis) pochádza z Ázie a prenáša mor.

                   Vývojová vetva: NOTONEURALIA (Deuterostomia) – druhoústovce

Ústny otvor sa prelamuje na strane prvotného anusu a anus na strane blastoporu. Nervový systém je lokalizovaný na dorzálnej strane tela.

                         kmeň: ENTEROPNEUSTA - vnútrožiabrovce

Známe sú tiež pod názvom Hemichordata (polochordáty). Morské, červovitého tvaru, žijú zahrabané na dne morí, telo je výrazne delené na žaluď (protosoma), golierik (mesosoma) a trup (metasoma). Žaluď vystužuje útvar, podobný chorde dorsalis (notochord), pôvodný názor, že je s ňou pravdepodobne homologický sa ukazuje asi ako nesprávny. Cievna sústava je otvorená, vylučujú prostredníctvom hubovitého glomerulu. Primitívne zmysly majú lokalizované v pokožke, bez očí. Hltan je vo vrchnej časti prederavený žiabrovými štrbinami (pharyngotrémia) - obdobne ako pri nižších chordátoch. Vývin býva priamy alebo cez larvu podobnú trochofóre (tornária). Popísaných je asi 80 druhov.

trieda: Balanoglossa - žaluďovce

Červovité telo je dlhé od niekoľko centimetrov až po 2 metre, majú silný podkožný svalový vak, nervová sústava má brušný a chrbtový pás,  sú oddeleného pohlaviai, rozmnoýujú sa aj nepohlavne (rozpadom), známych je asi 60 druhov - napr. Balanoglossus gigas.

trieda: Pterobranchia - krídložiabrovce

Rozmermi malé živočíchy, do 10 cm, žijúce v kolóniách alebo samostatne, pripomínajú machovky. Predná časť tela je terčovitá so štrbinovými ústami, stredná časť vrecovitá, na rozhraní s predným koncom je golierik s 2 až 50 tentakulami, ktoré slúžia na dýchanie a vylučovanie. Nervová sústava je difúzna. Zadný úsek tela tvorí  rúrkovitá stopka, celý zooid sa môže zatiahnuť do rúrky, množia sa aj pučaním, známych je asi 20 druhov, napr. Cephalodiscus indicus.

                           kmeň: ECHINODERMATA - ostnatokožce

  Starobylý kmeň morských žichov s druhotne radiálnou, päťlúčovitou súmernosťou tela, ktoré sú však v larválnom štádiu bilaterálne súmerné. Majú podkožnú kostru zloženú z vápenitých doštičiek a iných útvarov a na povrchu chytacie zariadenia - pedicelárie. Charakteristická je pohybová sústava, tzv. ambulakrálna, čo predstavuje sústava vodných ciev tvoriaca systém kanálikov vyplnených coelomovou tekutinou, teda ide o súčasť coelomovej dutiny (hydrocoel - tiež sa preto volajú Hydrocoelia). Voda sa dostáva do tela cez tzv. madreporovú doštičku s jemnými pórmi, ktoré ju prefiltrujú, odtiaľ potom prechádza systémom kanálikov do panôžok na brušnej strane tela. Vnútorná stavba radiálna, len črevo je v osi tela. Cievnej sústave chýba srdce, absentujú aj exkrečné orgány, dýchajú vyliačením telesnej steny, sú to tzv. vodné pľúca. Nervová sústava je bez centrálneho ganglia, pod pokožkou je difúzna, z centrálnej nervovej obrúčky do ramien vybiehajú nervové pásy, v ktorých sú prítomné neurosekretorické bunky. Hviezdice majú pohárikovité oči, ostatné aj statocysty, prevažne sú gonochoristi, oplodnenie je mimotelové, vývin je nepriamy, larva sa volá dipleura a má vírivé brvy okolo ústneho otvoru. Žijú benticky, niekoľko z nich aktívne pláve, sú dravé. Veda pozná na celom svete asi 6 500 druhov.

trieda: Crinoidea - ľaliovky

Ústny otvor leží na chrbtovej strane, okolo neho je množstvo rozvetvených ramien a hneď vedľa sa nachádza anus. Fylogeneticky sú to najstaršie ostnatokožce, známe z fosílnych záznamov (crinoidné vápence). Ich pohárikovité telo stopkou prirastá k podkladu, niektoré aj plávu.

trieda: Stelleroidea - hviezdovky

Hviezdicovité telo vytvára stredový terč, okolo neho je päť ramien. Ústny otvor leží na brušnej strane, črevo vyúsťuje na chrbtovej strane. Zaujímavý je príjem potravy, črevo sa cez ústa vychlopí von, ovinie sa okolo potravy, ktorú potom vtiahne do vnútra tela. Vyznačujú sa silnou regeneračnou schopnosťou. Patria sem morské hviezdice (Asteroidea) a hadovice (Ophiuroidea), ktorých je známych asi 1 900 druhov.

trieda: Echinoidea - ježovky

Majú guľovité telo, pokryté rôzne dlhými ostňami, v ústach býva mohutný žuvací aparát (Aristotelov lampáš) - ježovka jedlá (Echinuus esculentus).

trieda: Holothuroidea - holotúrie

Lúčovitá súmernosť je zreteľná len na povrchových štruktúrach, vnútorná telesná organizácia sa riadi bilaterálnou symetriou. Holtúrie majú valcovité telo, pre ktoré dostali názov morské uhorky, povrch je kožovitý, pokožková kostra je redukovaná. Sú pomerne pohyblivé, plazia sa po dne, majú črevo dlhé, dýchajú vodnými pľúcami, čo predstavujú dve slepo ukončené vyliačeniny s ústím do kloaky, napĺňajú vodou podkožný vak. Pri podráždení sú schopné vyliačiť cez ústny otvor časť vnútorností a odvrhnúť ich (autotómia). Tatkto stratené časti im dorastú, napr.  holotúria jedlá (Holothuria edulis), veľká asi 30 cm.

              kmeň:  CHORDATA – chordáty (strunovce)

Priblížili sme sa k vrcholu zoologického systému, ale to už je predmetom prednášok letného semestra a náplňou ďalšieho učebného textu, do ktorého si nedovolím fušovať!          

LITERATÚRA

Bitušík, P., Tirjaková, E., 1994: Zoológia (bezstavovce). Fakulta ekológie TU Zvolen, 116 pp.

Dogel, V. A., 1961: Zoológia bezobratlých. SPN, Praha, 598 pp.

Franc, V., 2004: Systém a fylogenéza živočíchov. Univerzita M. Bella, Banská Bystrica.

Kubovčík, V., 2002: Zoologický systém.TU Zvolen, 112 pp.

Lang,

Matis, D.,

Matis, D.,

Majzlan, O.,