Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Univerzita Pavla Jozefa Šafárika / Právnická Fakulta / Medzinárodné právo verejné

Prednaska 27.10.2008 (2._prednaska.doc)

Na rozdiel od vnútroštátneho práva nemáme pramene MP jednoznačne rozlíšené.

Pravidlá MP podľa určitých kritérií delí len veda MP.

Spôsoby delenia prameňov MP:

A.

1. materiálne pramene – tie, ktoré vzájomné vytvárajú určité pr. režimy, alebo práva a povinnosti subjektov MP
2. procesné pramene – vyvíjali sa neskôr než vnútroštátne (nevyvíjali sa súbežne s materiálnymi, dlhú dobu bol deficit procesných pravidiel, používajú sa v prípade porušenie materiálnych prameňov. Ich význam veľmi vzrastá

B.

1. všeobecné – kogentné zásady MPV - takmer všetky štáty majú rovnaký záujem na úprave otázok, ich všeobecnosť závisí od významu predmetu danej úpravy
2. partikulárne – regionálne – predmet ich úpravy zaujíma len istý počet štátov, napr. štáty, cez územie ktorých preteká Dunaj sa dohodli na úprave režimu plavby po Dunaji alebo v rôznych oblastiach môžu presiahnuť MP režim. Fragmentácia MP= priveľa pravidiel, a vznikajú pravidlá ohľadom toho, kto bude riešiť MP otázky – preto vznikli pravidlá o jurisdikcii
3. individuálne – odrážajú záujem na úprave väčšinou len 2 štátov, kde predmetom úpravy je napr. prechod hraníc

C.

1. časovo obmedzené – kontraktuálne pravidlá – platnosť takéhoto pravidla končí vypršaním času. Typické je to pre kultúrne, obchodné, letecké dohody
2. časovo neobmedzené – najdôležitejšie otázky MP sú väčšinou upravené tak, že sú časovo neobmedzené. Platí tu pravidlo lex posteriori derogat lex priori.

D.

1. zásady MP – sú obsahovo všeobecnejšie. Do MP sa dostávajú dvomi spôsobmi: 1.štáty nie sú schopné sa dohodnúť na konkrétnejšom pravidle a preto len „nechajú za sebou pomníček“, ktorý sa môže neskôr skonkrétniť (napr. čl.2 ods.4 Charty OSN- zákaz hrozby použitia sily)   2.zovšeobecnenie konkrétnych noriem
2. normy MP – sú obsahovo konkrétnejšie, v podobe medzinár. zmlúv

1. obe sú záväzné

E.

1. dispozitívne pravidlá – môžu byť nahradené odlišným prejavom vôle tých štátov, ktoré pôvodnú dohodu urobili (oproti tomu na zmenu kogentného pravidla je potrebný súhlas všetkých štátov medzinárodného spoločenstva)
2. kogentné pravidlá – obsahovo najdôležitejšie pravidlá MP. Ak sa dispozitívna norma dostane do konfliktu s kogentnou, znamená to jej nulitnosť. Čím dôležitejšie je to pravidlo, tým ťažšie je meniť ho. Nenájdeme výpočet kogentných pravidiel. Niekedy sa za ne považujú rezolúcie, deklarácie. O existencii týchto pravidiel sa dozvedáme napr. z rozsudkov Medzinár. súdneho dvoru.

Bolo by nesprávne tvrdiť, že záväzky štátov sú obsiahnuté len v uvedených pravidlách (medz. zmluvy, obyčaje). Môžu byť vyjadrené aj v jednostranných vyhláseniach (napr. nepoužitie jadrových zbraní vzájomne proti sebe – na tomto sa dohodli Čína a ZSSR), spoločných vyhláseniach, rozsudkoch a pod.

Vývoj MPV a jeho kodifikácia

Vývoj MP bol viac-menej živelný. Systém MP bol roztrieštený, a preto na prelome 19. a 20.st. vznikla potreba zjednotiť pravidlá MP. Avšak niektorým štátom to takto vyhovovalo. Nekodifikovaná podoba MP však neprinášala istotu medzi štáty, znižovala sa vymožiteľnosť MP. Sťažovali sa podmienky vzniku medzinárodnej zodpovednosti a tiež sa sťažoval systém sankcií.

Rôzni teoretici, nevládne organizácie a pod. sa pokúšali kodifikovať MP, ale to sa nedalo (mission impossible:). Z týchto neúspešných pokusov vzišiel záver, že MP vo svojej komplexnosti nebude možné kodifikovať, treba ho kodifikovať čiastkovo a o tom, ktoré časti sa budú kodifikovať, rozhodne intenzita tém, resp. upravovaných otázok.

Podarilo sa teda v rámci 1.haagskej mierovej konferencie 1907 kodifikovať prvé odvetvia MP. Bol vytvorený Stály arbitrážny dvor a podarilo sa kodifikovať niektoré oblasti úpravy medzinárodných konfliktoch. Bol to teda relatívne veľmi úspešný kodifikačný pokus. Túto kodifikáciu vykonávali štáty. Tieto kodifikačné dohovory už prekračujú rámec partikulárnych a individuálnych dohovoroch, už sa začali upravovať otázky, na ktorých malo záujem veľa štátov.

R.1919 vznikla prvá Spoločnosť národov – jej výbor zvolal v r.1930 1.kodifikačnú konferenciu do Haagu. Problém bol však v tom, že tém bolo priveľa, takže sa nepodarilo kodifikovať nič (štáty si toho nabrali príliš veľa). Zistili, že ak sa kodifikácia pripraví šikovnejšie, štáty môžu túto kodifikáciu zveriť medzinár. organizáciám.

Charta OSN ustanovila prvý stály kodifikačný orgán – Valné zhromaždenie OSN (čl.13). VZ malo za úlohu uskutočňovať pokrokový rozvoj a kodifikáciu. V r.1947 si VZ vytvorili Komisiu pre MP ako pomocný orgán (34 členov, ad personam). Od 2. svetovej vojny sa už permanentný orgán snaží o kodifikáciu MP. Komisia si vybrala celkovo 14 tém na kodifikáciu.

Ako funguje Komisia pre MP:

Vyberie tému, ktorá je zakotvená v MP a na komplexnejšej úpravy ktorej majú štáty eminentný záujem. Komisia prijala svoj štatút, kde sa pokúsila definovať, čo sa považuje za kodifikáciu a čo za pokrokový rozvoj (termíny uvedené v čl.13 Charty OSN) –

kodifikácia- systematické usporiadanie pravidiel odvetví, napr. diplomatické/konzulárne právo do jedného celku, vyradenie neaktuálnych pravidiel, a pod.

pokrokový rozvoj MP – tvorba nových pravidiel, napr. ochrana životného prostredia pred znečisťovaním, úprava medzinár. kozmického práva

Ak sa VZ OSN rozhodne, že určitú matériu zaradí do svojho kodifikačného procesu, tak Komisia určí spravodajcu, ktorý predkladá správy, v ktorých analyzuje všetko. Ak to ide dobre, spravodajca súčasne predkladá aj návrhy jednotlivých článkov a Komisia môže vyhlásiť, že sa dohodli na tom a tom a že pripravia dôvodovú správu. Tento text sa zaužíval ako prvé čítanie – teda Komisia pripraví návrh pre VZ OSN,  a to sa môže obracať aj na iné orgány, a tiež na štáty aby sa vyjadrili. Druhým čítaním Komisia skončila prácu nad návrhom kodifikačnému materiálu a celú matériu pošle VZ OSN. Môže odporučiť viacero postupov, najčastejším je odporúčanie zvolať kodifikačnú konferenciu.

Výsledkom kodifikačného úsilia Komisie už dávno nie je iba kodifikačný dohovor,  výsledkom môže byť aj rezolúcia, štúdia, sprievodca. Kodifikačné úsilie medzinárodného spoločenstva pretrváva, hoci za zlatý vek kodifikácie označujeme 60.te roky 20.storočia.

Výhoda kodifikácie- v odvetví, ktoré sa kodifikovalo sa obyčajové pravidlá nahradili pravidlami zmluvnými. Kodifikačný dohovor neruší predošlé obyčajové pravidlá – tie platia naďalej v obyčajovej forme pre ostatné štáty, ktoré nie sú zmluvnými stranami toho - ktorého kodifikačného dohovoru.

Nie všetky oblasti MP sa kodifikovali VZ OSN a Komisiou pre MP. Žiadne právo totiž nebráni štátom, aby pokračovali v kodifikácii svojpomocou (štáty sa nezbavili možnosti kodifikovať, ale vzhľadom na zdĺhavosť procesu radšej zverujú tieto záležitosti Komisii).

Kodifikuje sa aj verejné, aj súkromné, aj obchodné právo.

Predmetom kodifikácie môže byť komplex akýchkoľvek otázok, ktoré sú zakotvené MP. Medzinárodné zmluvy však môžu riešiť aj napr. znenia úprav členských štátov

Pokojné riešenie sporov

Haagske konferencie 1899, 1907 – 1.x kodifikované prostriedky pokojného riešenia sporov.

Pred Tribunálom v Haagu – možnosť (nie povinnosť).

1928 Briand-Kellogov akt a čl.2 Charty OSN vyjadrili zákaz použitia sily.

Právo na kolektívnu ochranu – 1945 – len pokojné prostriedky riešenia sporov, všeobecný zákaz hrozby silou.

Závazok pokojného riešenia sporov platí pre všetky štáty sveta (kogentná povaha).

1.povinnosť: štáty musia spor riešiť, sporové strany si vyberú prostriedok riešenia (3 elementy)

Definícia sporu: akákoľvek nezhoda o akýchkoľvek právach .................................................

Charta OSN – rieši spory.

Nový inštitút: všeobecná zásada použitia mierových prostriedkov.

Konsenzuálna povaha je základom pre riešenie sporu – súhlas s použitím prostriedkov

...alebo je možné hľadať prostriedok riešenia sporu keď už spor vznikol (napr. Gabčíkovo-Nagymaros, po vzniku tohto sporu sme uzavreli dohodu, že tento spor predložíme na Medzinárodný súdny dvor). Prirodzene, je účinnejšie, ak už majú štáty vopred určený prostriedok riešenia ich možného sporu.

Spory sa delia na právne a faktické. Právne sa týkajú výkladu, uplatňovania práva, sankcií a pod. a tieto spory by mali riešiť na to určené orgány. Všeobecný názor je ten, že treba dať právne spory právnikom. Takmer každý spor je právnej povahy, takýto je trend v MP.

Od vzniku medzinárodných medzivládnych organizácií takmer každá táto organizácia prináša vlastný systém riešenia sporov, ktorý je ale účelovo obmedzený. Napr. Bezpečnostná rada OSN rieši spory ohľadom ochrany mieru.

Existujú 2 systémy riešenia sporov – 1.tradičný, medzi štátmi   2.v rámci medzinár. organizácií.

Postupne začínajú do medzinárodného spoločenstva prenikať aj iné subjekty než štáty, a tak vzniká otázka, či dovtedajšie systémy riešenia sporov budú vhodné aj na tieto novšie subjekty. Je tu trend prispôsobovať sa medzinárodnému riešeniu sporov v roznych oblastiach. Vytvárajú sa možnosti pre nové subjekty, aby si mohli spory riešiť vlastnou cestou.

Spôsoby pokojného riešenia sporov

Diplomatické – štáty si riešia spory samostatne, a to vo forme priameho rokovania, vyšetrovania, zmierčích komisií

Medzinárodné súdne konania – štáty rezignovali na vyriešení sporu vlastnými silami a dohodnú sa, že tento spor predložia nestrannému orgánu s tým, že súhlasia s jeho rozhodnutím.

Priame rokovanie

2. najbežnejší a najobľúbenejší spôsob, lebo si oba štáty udržiavajú kontrolu, bez toho, aby jedna či druhá strana „stratila tvár“
3. môže byť vedené diskrétne
4. strany si navzájom predkladajú návrhy
5. má dvojaký význam: 1. meritórne vyriešenie sporu, 2. dohoda o spôsobe riešenia sporu (napr. pri spore Gabčíkovo-Nagymaros)
6. obsahom je to, aby nezostávali časové obdobia, kedy štáty nemajú k dispozícii žiadne prostriedky riešenia sporu. Ak spor ostáva neriešený, to len zhoršuje situáciu. Takýto spor sa môže zmeniť zo sporu neohrozujúceho medzinárodnú bezpečnosť na spor ohrozujúci medzinárodnú bezpečnosť.

Prostriedky pokojného riešenia sporov na seba nadväzujú.

Tzv. dobré služby a sprostredkovania

1. sporové strany, ktoré sa rozhodli prijať za účastníkov rokovania iné strany (ktoré neboli v spore), od ktorých očakávajú isté dobré služby
2. niekedy sa to nazýva aj „služby poštovej schránky“
3. niektoré štáty nie sú ochotní komunikovať pokiaľ pri rokovaní nesedí nejaká tretia osoba
4. sprostredkovanie – tu tá tretia strana preniká hlbšie do sporu, lebo je spôsobilá predkladať vlastné návrhy sporu. Takéto návrhy nie sú pre sporové strany záväzné, majú pre nich povahu odporúčaní.
5. 1907 Haag – zakotvený tento inštitút

Vyšetrovacie a zmierovacie konanie

1. keď vznikne spor, každý štát má svoju verziu, a môže byť nejasná predstava o tom, čo je vlastne predmetom sporu
2. preto treba zisťovať, vyšetriť spor a sporové strany s tým súvisia
3. ide o zmiešané vyšetrovacie komisie, ktoré si buď vytvoria štáty, alebo oslovia niekoho nezávislého
4. zmierovacie komisie majú zistiť faktické okolnosti prípadu, a aj predložiť vlastné návrhy riešenia. Preto sa im niekedy hovorí, že je to „polosúdna“ forma riešenia. Rozdiel oproti súdnej forme je ten, že návrhy zmierovacej komisie nie sú záväzné.

Súdne konania

1. štáty rezignovali na riešenie sporu a predkladajú ho tretej strane
2. 1.arbitráž, 2.Medzinárodný súdny dvor – medzinár. konanie v užšom slova zmysle
3. flexibilnejšia je arbitráž

Arbitráž

1. 1.stály orgán pre riešenie sporov súdnej povahy
2. Dovolený spôsob
3. Spor, z MZ – „ošetria“ ju plus doložka na konsenzuálnom základe
4. Osobitná arbitrážna dohoda
5. Arbitrážny dvor v Haagu
6. Stála arbitrážna dohoda nepredpokladá fyzickú prítomnosť osôb v Haagu a dáva možnosť štátom každých 6 rokov nahlásiť skupiny vlastných znalcov
7. Prvý prejav vôle, ktoré ovplyvňuje konanie je zloženie arbitrážneho súdu
8. Ďalším prejavom vôle strán je rozdelenie, ako sa spor bude riešiť
9. Nóvum bolo, že pri riešení sporu nezávislý orgán aplikoval platné pravidlá MP
10. Výsledkom arbitráže je arbitrážny nález (rozhodnutie), s ktorým strany dopredu súhlasia
11. Stály arbitrážny dvor nemá vlastný vymenovací mechanizmus, individuálna sankcia podľa MP
12. Napriek tomu nič stranám nebráni, aby strany arbitrážny nález odložili nabok a našli vlastný spôsob (čiže nie je to jediný a nemeniteľný spôsob rozhodnutia) – takže stále sa tu prejavuje konsenzuálny prístup

Medzinárodné konanie v užšom slova zmysle

1. Už v rámci prvej Spoločnosti národov vznikol Dvor medzinárodnej spravodlivosť, ktorý netvoril súčasť systému Spoločnosti národov
2. Medzinárodný súdny dvor tvorí súčasť systému riešenia sporov. Jeho štatút je založený na štatúte Dvoru medzinárodnej spravodlivosti
3. Cieľom bolo, aby štáty mali k dispozícii všetko to, čo by mali aj keby DMS nezanikol
4. MSD bol včlenený do systému OSN. Vznikol problém ohľadom vzťahu MSD k Bezpečnostnej rade OSN
5. Čl.92 Charty hovorí, že MSD je hlavným súdnym orgánom. V súčasnosti je celosvetovým orgánom.

Zloženie MSD:

1. Poskytuje sporovým stranám oveľa menšiu autonómiu prejavu vôle
2. Obmedzenie sa prejaví v zložení – 15 sudcov, ktorí sú stále v Haagu a to je hlavný súdny orgán, ktorý môže rozhodnúť o našej veci bez toho, že by sme sa na tom zúčastnili. Je to plenárne zasadnutie.
3. MSD si vytvára aj senáty a od r.1993 má aj 7-členné senáty, ktoré riešia spory z ochrany ŽP
4. Pevne stanovené procesné pravidlá, ktoré strany nemajú možnosť ovplyvniť
5. Konanie sa člení na ústnu časť, písomnú časť
6. MSD má k dispozícii donucovací mechanizmus politickej povahy a tým je konanie pred OSN

Kto sa môže obracať na MSD a s akými typmi sporov?

1. Čl.34 Štatútu hovorí, že len štáty
2. Predmetom môže byť akákoľvek otázka MP, ktorá vznikla medzi štátmi
3. Aj v tomto prípade sa dá do zmluvy vsunúť doložka, kde dopredu štáty súhlasia, že v prípade konfliktu sa tento bude riešiť na MSD – výhodou je, že nevzniká hluchý priestor, počas ktorého by spor „naboptnal“ a prerástol by do niečoho väčšieho
4. Existujú aj tzv. opčné prehlásenia
5. Štáty nikto nemôže nútiť na založenie svojej príslušnosti

Konanie pred MSD

1. Posudkové a rozsudkové
2. Rozsudkové – aplikácia MP na sporovú situáciu

Posudkové konanie

1. Môžu oň žiadať Bezpečnostná rada OSN, stále organizácie prispievajúce, ...
2. Ide o výklad štatútov a pod. kde tieto organizácie nemajú k dispozícii právnikov, a vtedy požiadajú o posudok MSD

Systém pokojného riešenia sporov pred OSN

1. Systém: ohrozenie medzinár. mieru a bezpečnosti (kap.6)
2. Štáty majú notifikačnú povinnosť – tým sa dostáva spor pod drobnohľad

Zodpovednosť štátov za medzinárodné protiprávne konanie

Všeobecne sa uznáva, že za takéto konanie by mali štáty niesť zodpovednosť. V r.1949 sa to stalo predmetom kodifikácie MP.

Ak si štát neplní povinnosti, vzniká mu akcesorický právny vzťah, ktorý by nebol existoval, ak by štát plnil svoju povinnosť. Teda tento zodpovednostný vzťah vzniká ex lege. V dôsledku porušovania pravidla teda štátu vzniká nový záväzok – zodpovednostný.

Komisia pre MP si vybrala len otázky zodpovednosti štátu za protiprávne konanie, a neupravila to pre jednotlivcov.

Doktrína rozlišuje 2 prvky zodpovednosti štátu:

1.subjektívny prvok - konanie koho je možné pripísať štátu?

2.objektívny prvok – ak konanie pripísateľné štátu je v rozpore s medzinár. záväzkom, je možné vyvodiť zodpovednosť štátu.

Medzinárodné protiprávne konanie je väčšinou škodlivé. Spektrum škôd je široké. Škoda teda nie je tretím prvkom zodpovednosti.

Medzinárodná zodpovednosť vzniká len vtedy, ak nie sme v rozpore s .......

Predošlý súhlas štátu = je okolnosťou vylučujúcou protiprávnosť situácie. Musí byť daný dopredu a byť príslušným spôsobom notifikovaný. Ak by k tomuto súhlasu došlo až po tom, čo druhý štát konal protiprávne, aj tak ide o protiprávnosť, len s tou zodpovednosťou to nebude také vážne. ... príklad s lokomotívami ... V prípade sebaobrany je tu rozdiel, lebo napadnutému štátu prislúcha použiť na svoju obranu silu (no za normálnych okolností by to bolo protiprávne)- v tomto prípade okolnosťou vylučujúcou protiprávnosť je ten prvotný útok na štát.

Protiopatrenia = štát je oprávnený siahnuť po individuálnych sankciách. Okolnosťou vylučujúcou protiprávnosť je predošlé protiprávne konanie voči poškodenému štátu.

Vis maior (vyššia moc) = vis maior zahnala štát do kúta a v dôsledku toho nie je schopný plniť medzinár. záväzky, čiže sa to neberie ako protiprávne konanie keďže štáty to nemôžu ovplyvniť. V súčasnosti sa diskutuje o globálnom oteplení ako o okolnosti znemožňujúcej plniť medzinár. záväzky.

Tieseň = vzťahuje sa len na predpisy leteckého, námorného práva (napr. v situácii keď v dôsledku technickej potreby je nutné pristáť na území tretieho štátu a to aj bez jeho súhlasu, lebo ide o hodnoty ako záchrana ľudských životov a pod.). Iná by bola situácia, keby na palube lietadla bola atómová bomba a hodnotou by bola záchrana 3 členov posádky :)

Stav núdze = v situácii životného ohrozenia je samotný štát a nie je možné, aby uchoval samotnú existenciu štátu bez toho, aby porušil svoje medzinár. záväzky. Tento inštitút je zatiaľ dosť nevyjasnené. Napr. sa na to odvolávali Maďari pri spore o Gabčíkovo-Nagymaros.