zoradene prednasky

Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Univerzita Pavla Jozefa Šafárika / Právnická Fakulta / Správne právo

 

Organizácia verejnej správy, ústredné orgány štátnej správy – pojem a kompetencia, zásady ich výstavby, ich vnútorná organizácia (organizacia_verejnej_spravy.doc)

Organizácia verejnej správy, ústredné orgány štátnej správy – pojem a kompetencia, zásady ich výstavby, ich vnútorná organizácia

 

 

        Verejná správa je trvalý účelovo orientovaný sociálny jav, a preto potrebuje organizáciu predstavujúcu poriadok.

        Organizácia verejnej správy predstavuje zložitý, vnútorne štrukturovaný systém, ktorý sa skladá z rôznych vzájomne prepojených podsystémov.

        Organizácia sa rozlišuje podľa typov a druhov.

Typy organizácie sú nasledovné:

  1. univerzálna – je chápaná ako jednota usporiadaných, navzájom prepojených častí
  2. inštitucionálna – tento typ vyjadruje organizáciu ako ucelenú jednotku – určitý trvale vytvorený poriadok. Organizácia sa pri tom v najvšeobecnejšej rovine chápe práve v inštitucionálnom zmysle , t. j. ako inštitúcia. Organizáciu v tomto zmysle je teda možné chápať ako ucelenú jednotku, v ktorej je združený určitý počet ľudí a ktorá disponuje vecnými, finančnými a právnymi prostriedkami na dosiahnutie svojich cieľov.
  3. štrukturálna – ako systém základných pravidiel, ktoré vytvárajú rámec pre určitú činnosť
  4. funkčná – organizácia je chápaná ako vedome vytváraná činnosť. Z praktického hľadiska je potrebné uviesť, že každá činnosť vo verejnej správe musí prislúchať určitému subjektu a je výrazom jeho pôsobnosti a právomoci. Subjekt je nositeľom tejto činnosti a zodpovedá za jej realizáciu.

 K druhom organizácie patria:

  1. formálna – ide o organizáciu, ktorá uskutočňuje zamýšľané, stále a cieľovo zamerané vzťahy. K základným rysom tejto organizácie patria: pevná štruktúra, pravidlá konania a formálny komunikačný systém. Pri svojej výstavbe sa riadi určitými organizačnými pravidlami, t. j. organizačnými princípmi.
  2. neformálna – je chápaná ako spontánne vznikajúci vzťahový systém. Jej základnými prvkami sú hlavne osobné priania, očakávania, sympatie, neformálna komunikácia a neformálne vytváranie skupín.

          Z hľadiska teórie je organizácia verejnej správy problematikou, ktorá je vo všeobecnosti  charakterizovaná typovo ako inštitucionálna a druhovo ako formálna.

        Podľa správnej vedy sa organizácia verejnej správy dotýka najmä riešenia otázok zriaďovania správnych orgánov, vymedzenia ich pôsobnosti a právomoci, klasifikácie orgánov verejnej správy, určovanie ich vnútorného usporiadania, ako aj zásad ich činnosti. Organizácia verejnej správy je problematikou, ktorá sa zameriava na subjekty verejnej správy, jej inštitucionálne usporiadanie, klasifikáciu vykonávateľov verejnej správy, ich zriaďovanie, určovanie ich pôsobnosti a právomoci.

        Štruktúra organizácie verejnej správy je regulovaná právom. Organizácia verejnej správy je upravovaná organizačnými predpismi rôznej právnej sily. Odborná literatúra na ich označenie používa i výraz organizačné akty, pričom ide o akty abstraktné alebo konkrétne. Kedy a v akej forme bude organizačný akt vydaný, záleží na tom, ktorý subjekt je kompetentný tento akt vydať  a tiež či a aká forma je k tomu predpísaná.

        Zriaďovanie, zrušovanie, prípadne zlučovanie alebo rozdeľovanie orgánov verejnej správy patrí výlučne do pôsobnosti zákonodarného orgánu. Je tiež vždy spojené so zmenou existujúceho právneho stavu.

Preto odborná literatúra poukazuje aj na dôležitosť vzťahu organizačnej moci a zákonnosti. Ide o pochopenie skutočnosti, že organizačné zmeny nie sú len vnútornou záležitosťou správnych orgánov, ale môžu sa v širokej miere dotýkať aj práv fyzických a právnických osôb. Preto sa požaduje, aby správne orgány boli zriaďované zákonom. V teórii sa na označenie takto regulovaných oblastí používa výraz záležitosti vonkajšej organizácie. Inak povedané ide o organizáciu verejnej správy so zreteľom na subjekty stojace mimo sústavy tejto organizácie.

Najdôležitejšie princípy regulujúce organizáciu verejnej správy sú obsiahnuté v ústave a ústavných zákonoch. Tieto upravujú základné pravidlá verejnej správy, právne základy činnosti verejnej správy, zásady jej organizácie. Zákony tiež stanovujú kompetencie a právomoci orgánov verejnej správy.

Na rozdiel od rozoberaných záležitosti vonkajšej organizácie na úpravu tzv. záležitostí vnútornej organizácie, t. j. záležitosti vnútornej organizačnej štruktúry orgánov verejnej správy, stačí interný akt. To však neznamená, že tento interný akt môže byť vydávaný bez ohľadu na platné právne predpisy, t. j. musí byť v súlade so zákonom.  

Na vydanie interného predpisu sa však nevyžaduje zákonné splnomocnenie a oprávnenie vydať takýto predpis sa odvodzuje zo vzťahov nadradenosti a podriadenosti. Je teda výrazom právomoci nadriadeného. Je dôležité, že interné predpisy nemôžu zaväzovať subjekty, ktoré stoja mimo danej organizačnej štruktúry.  

Pre verejnú správu je charakteristické prepojenie jej dvoch aspektov – materiálneho (úlohy) a formálneho (organizačná štruktúra). Vo verejnej správe platí všeobecné organizačné pravidlo, podstata ktorého spočíva v tom, že každá organizovaná činnosť musí byť priradená nejakému subjektu, ktorý sa tak stane jej nositeľom a súčasne subjektom zodpovedným za jej výkon. Inak povedané konkrétne prejavy verejnej správy musia byť priraditeľné konkrétnemu subjektu.

Uvedené pravidlo vlastne tiež korešponduje definícii verejnej správy z tzv. formálneho, organizačného hľadiska, v zmysle ktorého je verejnú správu možné chápať ako organizačnú sústavu subjektov, prostredníctvom ktorých štát v tejto oblasti zabezpečuje svoje úlohy.

Na základe tohto pravidla sme sa dostali k pojmu subjekt/subjekty verejnej správy. V odbornej literatúre sa okrem tohto výrazu navyše používajú a rozlišujú pojmy ako vykonávateľ verejnej správy a subjekt správneho práva.

Vzhľadom na uvedené pravidlo, ktoré platí vo verejnej správe, subjekty, ktorým prislúcha právo byť nositeľom verejnej správy s právami a povinnosťami, ktoré s tým súvisia, možno označiť za tzv. subjekty verejnej správy.

Vývoj v názoroch na skutočnosť, ktoré subjekty možno považovať za subjekty verejnej správy, sa menil. V súčasnosti existujú odborné názory, v zmysle ktorých sú za subjekty verejnej správy považované aj fyzické a právnické osoby súkromného práva, pokiaľ to štát formou zákona stanoví. Tomuto korešponduje iný odborný názor, v zmysle ktorého úlohy verejnej správy plnia nie len orgány, inštitúcie a osoby verejného práva, ale za podmienok ustanovených zákonom i osoby súkromného práva.

Napr. Hoetzl však za subjekty verejnej správy považoval iba štát, verejnoprávne korporácie a verejné ústavy, podniky a fondy. Podľa modernejšej klasifikácie subjektov verejnej správy  sú za subjekty verejnej správy považované okrem štátu, verejnopránych korporácií (a to územných, osobných alebo vecných), verejných ústavov a podnikov práve aj spomínané fyzické a právnické osoby súkromného práva.

Z teoretického aj praktického dôvodu je v správnom práve potrebné rozlišovať medzi subjektom verejnej správy a vykonávateľom verejnej správy (tzv. orgánnym nositeľom). Vykonávateľ verejnej správy je ten, kto v mene subjektu ako nositeľa verejnej správy koná.

Ak je subjektom verejnej správy štát, medzi vykonávateľov verejnej správy vymedzenej ako štátnej správy tak patria orgány štátnej správy zriadené zákonmi (napr. ministerstvá, iné správne orgány) a iné orgány a osoby, ak im zákon zveril pôsobnosť a právomoc vykonávať štátnu správu alebo im táto právomoc bola na základe zákonov delegovaná príslušnými orgánmi štátnej správy.

Čo sa týka rozdielu medzi pojmami subjekt správneho práva a subjekt verejnej správy, ide predovšetkým o uvedomenie si skutočnosti, že subjekt správneho práva je viazaný na spôsobilosť mať práva a povinnosti a subjekt verejnej správy na pôsobnosť a právomoc, t. j. spôsobilosť na výkon verejnej správy vo vymedzenej oblasti spoločenských vzťahov.  

Subjekty je na základe tohto kritéria možné rozdeliť na:

  1. subjekty verejnej správy, pričom v rámci nich treba rozlišovať vykonávateľov verejnej správy, napr. správny orgán (ide o subjekty, ktoré verejnú správu vykonávajú), pretože práve oni majú spôsobilosť na výkon verejnej správy, majú kompetenciu spravovať
  2. subjekty voči ktorým sa verejná správa vykonáva – sem je možné zaradiť fyzické osoby a právnické osoby. Oni v tejto súvislosti spôsobilosť na výkon verejnej správy nemajú, majú len spôsobilosť mať práva a povinnosti uvedené v normách správneho práva.

Rozdiel medzi subjektom verejnej správy a subjektom správneho práva je aj v tom, že subjekt správneho práva je vlastne subjektom právnych vzťahov v oblasti verejnej správy, ktoré sú regulované normami správneho práva – t. j. administratívnoprávnych vzťahov. Subjekty v tomto vzťahu sú nositeľmi práv a povinností, ktoré sú stanovené normami správneho práva. Z toho vyplýva, že subjekty administratívnoprávneho vzťahu (ide o spravujúcich a spravovaných) nimi môžu byť len za podmienok určených normami správneho práva. Preto sú označované aj ako subjekty správneho práva. Tento pojem nie je totožný s pojmov subjekt verejnej správy – používa sa pre toho, kto má zo zákona kompetenciu spravovať, t. j. ide len o tzv. spravujúci subjekt.

Na to aby subjekt správneho práva mohol byť nositeľom konkrétnych práv a povinností vyplývajúcich z noriem správneho práva, musí byť spôsobilým byť ich nositeľom, t. j. musí mať právnu subjektivitu, ktorá túto spôsobilosť vyjadruje. Keďže ide o spôsobilosť byť nositeľom práv a povinností stanovených normami správneho práva, hovoríme aj o tzv. správnej subjektivite. V tejto súvislosti je preto subjekt správneho práva  definovaný ako potencionálny alebo skutočný účastník právnych vzťahov, ktorý je spôsobilý byť nositeľom práv a povinností.

Na základe pojmového vymedzenia a odlíšenia subjektov verejnej správy a vykonávateľov verejnej správy je možné bližšie sa zaoberať pojmom správny orgán a v rámci toho i orgán štátnej správy.  

Keďže štát a verejnoprávne korporácie realizujú svoje postavenie vo verejnej správe navonok prostredníctvom svojich orgánov – správnych orgánov, je možné konštatovať, že organizácia verejnej správy je reprezentovaná orgánmi štátnej správy, samosprávy a verejnoprávnych korporácií. Správny orgán je vykonávateľom verejnej správy.

Z organizačného hľadiska je preto každý správny orgán relatívne samostatnou organizačnou jednotkou vo verejnej správe, systémovo je však vždy začlenený do príslušného organizačného subsystému organizácie verejnej správy a tak i do organizácie verejnej správy.

Jedným zo subjektov verejnej správy je aj štát. Štát ako právnická osoba verejného práva (má postavenie verejnoprávnej korporácie) je považovaný za hlavný, najdôležitejší  subjekt verejnej správy. Verejná správa ako správa verejných záležitostí je prejavom výkonnej moci v štáte, pričom táto výkonná moc ako verejná moc patrí (disponuje ňou) predovšetkým štátu. Preto je tento považovaný za originárneho nositeľa verejnej, t. j. výkonnej moci.

Štát je subjektom verejnej správy, je teda nositeľom verejnej správy, t. j. nositeľom verejných práv a povinností. Štát však verejnú správu sám nevykonáva. Štát vykonáva verejnú správu ako štátnu správu, a to priamo cez svoje orgány alebo nepriamo cez iné subjekty verejnej správy, na ktoré výkon štátnej správy prenesie (zákonnou delegáciou). Verejná správa vykonávaná orgánmi štátu je teda štátna správa. Časť verejnej správy – štátnu správu (ako subsystém verejnej správy) teda fakticky vykonávajú orgány štátnej správy.

Orgány štátnej správy sú jedným z orgánov štátu. Sú najrozvinutejšou a najrozsiahlejšou skupinou orgánov verejnej správy. Prostredníctvom nich štát zabezpečuje a realizuje svoje rôzne úlohy. Je možné povedať, že tieto orgány predstavujú správny aparát štátu.  

Tak ako štátna správa je označovaná za činnosť výkonnú a nariaďovaciu, platí to i pre jej chápanie v organizačnom – formálnom zmysle. Na základe toho je možné konštatovať, že orgány štátnej správy sú vlastne orgánmi výkonnými a nariaďovacími. Sú výkonnými orgánmi vo vzťahu ku orgánom štátnej moci (NR SR) a nariaďovacími orgánmi vo vzťahu ku orgánom v rámci hierarchického usporiadania im podriadeným. Systém, ktoré tieto orgány tvoria je hierarchický, založený na vzťahoch nadriadenosti a podriadenosti.

Každý orgán štátnej správy má črty, ktoré sú spoločné pre všetky štátne orgány a špecifické črty, charakteristické len pre orgány štátnej správy.

Každý štátny orgán charakterizujú tieto črty (ide o všeobecné znaky orgánov štátnej správy):

  1. svoju činnosť vykonávajú v mene štátu
  2. konštituujú sa ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi
  3. ich pôsobnosť a právomoc je určená zákonom
  4. ich organizačná štruktúra je regulovaná právom
  5. stojí za nimi donucovacia moc štátu
  6. majú personálny a materiálny základ (pod personálnym základom orgánu štátnej správy treba rozumieť súbor osôb, ktoré za neho konajú). Tak ako orgán štátnej správy nemožno stotožňovať s osobami, ktoré za neho konajú, nemožno ho stotožňovať ani s jeho organizačnými zložkami.

Črtami, ktoré charakterizujú len orgán štátnej správy (ide o špecifické znaky orgánov štátnej správy) sú:

  1. podriadenosť or. štátnej moci
  2. sú hierarchicky začlenené do sústavy orgánov štátnej správy
  3. ich činnosť má výkonný a nariaďovací charakter (výkonnému a nariaďovaciemu charakteru zodpovedajú aj štátnomocenské oprávnenia týchto orgánov)
  4. môžu vydávať všeobecne záväzné právne predpisy
  5. ich činnosť možno determinovať aj vnútornými predpismi a individuálnymi pokynmi nadriadených orgánov.

Záverom možno uviesť, že k základným črtám orgánov štátnej správy patria nasledovné:

  1. z hľadiska svojho postavenia v spoločnosti je orgán štátnej správy štátnym orgánom, má všetky základné črty štátneho orgánu, má právomoc a pôsobnosť, môže použiť prostriedky štátneho donútenia.
  2. orgán štátnej správy je osobitným druhom štátneho orgánu. Osobitosť spočíva v druhu činnosti štátu, ktorý vykonáva. Navyše štátnu správu vykonáva a úlohy a funkcie štátu realizuje metódami a prostriedkami štátnej správy.
  3. orgán štátnej správy je zároveň relatívne samostatnou organizačnou jednotkou, ktorá je oddelená od iných organizačných jednotiek v štátnom aparáte, napr. od súdov a prokuratúry.

 

Orgány štátnej správy sú vykonávateľmi verejnej správy, konkrétne štátnej správy. Ako už bolo uvedené, rozlišujú sa priami a nepriami vykonávatelia štátnej správy.

Za priamych vykonávateľov štátnej správy sú považovaní :

  1. vláda
  2. ministerstvá a ostatné ústredné orgány štátnej správy
  3. orgány s celoštátnou (resp. celoslovenskou pôsobnosťou)
  4. miestne orgány štátnej správy.

Odborná literatúra k nim radí aj verejné ozbrojené zbory alebo iné verejné zbory, hlavu štátu, či „štátne úrady, ktoré stoja mimo organizačnej sústavy štátnej správy riadené vládou“. Pre uvedenú skupinu je charakteristické, že síce je považovaná za priameho vykonávateľa verejnej správy, konkrétne štátnej správy, ale títo priami vykonávatelia verejnej správy nie sú zároveň orgánmi štátnej správy, nie sú teda  súčasťou organizačného systému štátnej správy. Na rozdiel od orgánov štátnej správy, výkon štátnej správy nie je prevažnou náplňou ich činnosti. Ide napr. o Radu pre vysielanie a retransmisiu (i keď Rada má pri výkone štátnej správy postavenie orgánu štátnej správy s celoslovenskou pôsobnosťou), Policajný zbor, atď.  

Ku nepriamym vykonávateľom verejnej správy, konkr. štátnej správy patria právne subjekty, na ktoré bol zákonom ale rozhodnutím vydaným na základe zákona delegovaný vo vymedzenom rozsahu výkon štátnej správy. Delegácia (prikázanie, zverenie) spočíva buď v poverení výkonom  štátnej správy, resp. prenesení výkonu štátnej správy alebo v prepožičaní štátnej správy. Možno ju vykonať zákonom alebo na základe zákona.

Taktiež postavenie vlády medzi priamymi vykonávateľmi štátnej správy je špecifické. V zmysle ústavy SR je totiž vrcholným orgánom výkonnej moci. Je vlastne riadiacim prvkom každého systému štátnej správy. Zároveň je súčasťou orgánov verejnopolitickej moci. Ide o to, že výkonné funkcie, ktoré plní vláda, sú politické, nie sú typickými správnymi funkciami. Vláda teda predstavuje politické vedenie verejnej správy.

Vláda má riadiacu, koordinačnú a kontrolnú právomoc, pričom konkrétne úlohy už plnia vykonávatelia verejnej správy ( k tomu porov. napr. § 39 ods. 1 zák. č. 575/2001 Z. z. v znení neskorších predpisov a čl. 71 ods. 2 Ústavy SR). Na základe uvedeného sa možno stretnúť s názorom, že vláda stojí na vrchole pyramidálneho usporiadania orgánov štátnej správy.

Základné postavenie vlády je upravené v Ústave SR – 2. oddiel, 6. hlava, čl. 108 – 121. Činnosť vlády a jej organizácia je upravená aj v zák. č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov. Tento právny predpis je z hľadiska pôsobnosti orgánov verejnej správy považovaný aj za tzv. kompetenčný zákon, keďže sú v ňom enumeratívnym spôsobom uvedené kompetencie ústredných orgánov verejnej správy ako kategórie orgánov verejnej správy.  

Tým, že Ústava SR vo svojej 6. hlave upravuje výkonnú moc, v rámci ktorej vymedzuje časť verejnej správy, ktorej subjektom je štát a ktorú vykonáva prostredníctvom vlády ako vrcholného orgánu výkonnej moci a aj prostredníctvom ústredných a miestnych orgánov štátnej správy, vlastne táto určuje ústavné základy organizácie verejnej správy, vrátane štátnej správy, a to konkrétne z inštitucionálneho hľadiska.

Úlohou vlády a ústredných orgánov štátnej správy je vykonávať štátnu správu a zabezpečovať jej výkon na území celej republiky. Vláda ako najvyšší výkonný orgán moci s ústrednými orgánmi štátnej správy zabezpečuje spoločne medzinárodné, obranné, politické, ekonomické a iné záujmy štátu.

Čo sa týka činnosti vlády, túto riadi jej predseda, ktorý zvoláva a vedie jej schôdze. Vymedzené úseky činnosti vlády koordinuje podpredseda vlády. Tento plní aj úlohy, ktorými ho poverí vláda alebo predseda vlády.

Podpredseda vlády – určí ho predseda vlády, počas neprítomnosti predsedu vlády ho podpredseda zastupuje, pričom zastupujúci podpredseda vlády zvoláva a vedie aj schôdze vlády.

Na plnenie konkrétnych úloh môže vláda vymenúvať a odvolávať svojich splnomocnencov. Rozsah oprávnenia splnomocnenca určí vláda pri jeho vymenovaní.

Vláda si môže zriaďovať svoje poradné orgány (rady). Tieto plnia úlohy koordinačné, konzultatívne alebo odborné. Poradné orgány sa členia na:

  1. Stále poradné orgány vlády – sú nimi Legislatívna rada vlády SR, Hospodárska rada vlády SR, Rada hospodárskeho partnerstva a sociálneho partnerstva SR a Rada vlády pre vedu a techniku SR. Členom tohto orgánu môže byť len člen vlády, štátny tajomník, volení a menovaní funkcionári orgánov verejnej moci, zamestnanci orgánov štátnej správy, zástupcovia územnej samosprávy, zástupcovia sociálnych partnerov a významní odborníci z teórie a praxe.  
  2. Poradné medziministerské orgány vlády – sú nimi napr. Porada ekonomických ministrov vlády, Ministerská rada vlády SR pre záležitosti EÚ, Výbor ministrov pre drogové závislosti a kontrolu drog, Bezpečnostná rada SR.  Ich členmi sú len členovia vlády. Účasť na tomto poradnom orgáne vlády je nezastupiteľná.
  3. Ďalšie poradné orgány vlády – sú nimi napr. Rada vlády SR pre národnostné menšiny a etnické skupiny, Rada vlády SR pre mimovládne neziskové organizácie, Rada vlády SR pre prevenciu kriminality, Akreditačná komisia, atď. Členovia týchto poradných orgánov sú tí istí ako členovia stáleho poradného orgánu vlády. Na čele týchto poradných orgánov je člen vlády alebo štátny tajomník.

Úlohy týchto orgánov, ich zloženie, zásady rokovania určujú štatúty, ktoré schvaľuje vláda.

        Ústava výslovne vymedzuje ústavné postavenie vlády, jej zloženie, nezlučiteľnosť členstva vo vláde s vykonávaním niektorých iných funkcií, spôsob utvorenia vlády, ústavný základ výkonu jej funkcie. Upravuje tiež vzájomné vzťahy vlády, prípadne jej člena k iným orgánom štátnej moci, rozsah právomocí vlády, spôsob jej rokovania a prijímania uznesení.

        Čo sa týka ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy, tieto možno považovať za typických priamych vykonávateľov štátnej správy.

        Ústredné orgány štátnej správy možno v zmysle zák. č. 575/2001 Z. z. rozdeliť na ústredné orgány štátnej správy a tzv. ostatné ústredné orgány štátnej správy. Ústredné orgány štátnej správy sú monokratické orgány, majú čiastočne vecnú pôsobnosť vo veciach štátnej správy a v týchto veciach aj územne celoštátnu pôsobnosť.

        Čo sa týka právnej úpravy ústrednej štátnej správy, Ústava SR obsahuje len ustanovenia o tom, že ústredné orgány štátnej správy (rovnako ako miestne orgány štátnej správy) možno zriadiť len zákonom a predpoklady ich právotvornej právomoci, ktoré sú pre všetky orgány štátnej správy rovnaké (ide o vydávanie právnych predpisov na základe zákonov a v ich medziach, ak sú na to výslovne splnomocnené zákonom).

        Podobne ako u vlády aj podrobnejšia úprava tohto druhu ústredných orgánov štátnej správy je uvedená v zák. č. 575/2001 Z. z. v znení neskorších predpisov.

        Spoločné ustanovenia týkajúce sa ministerstiev aj ostatných ústredných orgánov štátnej správy sú nasledovné:

  1. sú to právnické osoby,  
  2. majú spoločné úlohy a pravidlá činnosti (napr. sa podieľajú na tvorbe jednotnej štátnej politiky v jednotlivých oblastiach, zodpovedajú za úlohy obrany a vytváranie podmienok na realizáciu požiadaviek zabezpečovania príprav na obranu a ochranu, zabezpečujú aj úlohy súvisiace s dojednávaním a vykonávaním medzinárodných zmlúv, s rozvojom medzištátnych vzťahov a medzinárodnej spolupráce vrátane úloh, ktoré pre SR vyplývajú z medzinárodných zmlúv, z členstva v medzinárodných organizáciách, atď.)
  3. sú aj tzv. koncepčnými centrami, lebo skúmajú problematiku vo veciach, ktoré sú v ich pôsobnosti, analyzujú dosahované výsledky, spracúvajú koncepcie rozvoja zverených oblastí, ktoré predkladajú vláde
  4. majú aj normotvornú právomoc, keďže sami vydávajú vyhlášky, výnosy a opatrenia a to na základe zákonného splnomocnenia a tiež pripravujú návrhy zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (v zmysle § 37 zák. č. 575/2001 Z. z. v znení neskorších predpisov; dbajú tiež o dodržiavanie legality v oblastiach, v ktorých pôsobia
  5. jednou zo základných metód ich činnosti je úzka spolupráca, výmena informácií, podkladov, využívanie podnetov od orgánov verejnej moci, verejnosti, využívanie poznatkov verejných inštitúcií, vedeckých inštitúcií, výskumných pracovísk, stavovských a profesijných organizácií, s odborovými orgánmi a organizáciami zamestnávateľov prerokúvajú návrhy závažných opatrení, ktoré sa týkajú životnej úrovne, sociálnych a hospodárskych potrieb obyvateľstva
  6. činnosť ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy, a to prostredníctvom ministrov a štatutárnych orgánov riadi, koordinuje a kontroluje vláda

Odlišnosti medzi ministerstvami a ostatnými ústrednými orgánmi štátnej správy spočívajú napr. v tom, kto stojí na ich čele, ako je ustanovovaný do funkcie a tiež v rozsahu vecnej pôsobnosti.

Ministerstvo:

  1. na čele stojí: minister – ten ministerstvo riadi a zodpovedá za jeho činnosť, a to aj vtedy, ak určité právomoci deleguje na štátneho tajomníka alebo generálneho riaditeľa sekcie, minister je tiež členom vlády. Do funkcie ho vymenúva prezident na návrh predsedu vlády. Ústavnoprávne je zodpovedný Národnej rade SR, tá mu môže vysloviť nedôveru. V prípade demisie ju minister podáva prezidentovi SR.
  2. zastupovanie ministra: v čase jeho neprítomnosti ho zastupuje štátny tajomník, a to v rozsahu jeho práv a povinností. Minister môže poveriť štátneho tajomníka, aby ho zastupoval aj v iných prípadoch, a to v rozsahu jeho práv a povinností. Pri zastupovaní ministra na rokovaní vlády má štátny tajomník poradný hlas. Štátneho tajomníka vymenúva a odvoláva vláda na návrh ministra. V prípade viacodvetvových ministerstiev (napr. ministerstvo hospodárstva, min. dopravy, pôšt a telekomunikácií) ale aj v iných odôvodnených prípadoch (keďže zákon v tejto súvislosti používa  výraz najmä) môže vláda určiť, že na ministerstve pôsobia dvaja štátni tajomníci. V tomto prípade to, v akých veciach a v akom poradí ho zastupujú, určí minister.
  3. vnútorná organizácia ministerstva: člení sa na sekcie a odbory, prípadne iné organizačné útvary. Sekcie sa zriaďujú najmä pre jednotlivé úseky činnosti ministerstva, riadi ich generálny riaditeľ. Môžu sa členiť na úrady, odbory alebo iné organizačné zložky, ktoré sú postavené na ich úroveň. Uvedené organizačné zložky riadi riaditeľ
  4. na ministerstve pôsobia aj poradné orgány (zriadené podľa osobitných právnych predpisov) – napr. v zmysle zák. č. 49/2002 Z. z. o ochrane pamiatkového fondu v znení neskorších predpisov ide o Pamiatkovú radu, Archeologickú radu, Komisiu na overovanie osobitnej odbornej spôsobilosti na vykonávanie pamiatkového výskumu, v zmysle zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov ide napr. o tzv. rozkladovú komisiu, atď. Minister si môže zriaďovať aj ďalšie poradné orgány (podľa potreby) – napr. kolégium ministra.
  5. organizačnú štruktúru ministerstva určuje organizačný poriadok ministerstva, ktorý vydáva minister.  

V súčasnosti v SR pôsobí 14 ministerstiev. Sú vymenované v § 3 tohto zákona. V § 6 a nasl. je vymedzená ich pôsobnosť. Samozrejme je tiež vymedzená v zákonoch, v ktorých je upravená určitá hmotnoprávna problematika zodpovedajúca konkrétnemu odvetviu (sfére) verejnej správy.

V zmysle prechodných a záverečných ustanovení tohto zákona v priebehu vývoja bolo zrušené Ministerstvo pre správu a privatizáciu národného majetku SR – jeho pôsobnosť prešla na Ministerstvo hospodárstva SR.

Ostatné ústredné orgány štátnej správy:

  1. čo sa týka ich organizácie, to, kto stojí na ich čele, závisí od konkrétneho orgánu. Aj z tohto titulu majú uvedené ostatné ústredné orgány štátnej správy svoje špecifiká. Na čele Úradu vlády stojí vedúci – vymenúva a odvoláva ho vláda. Za výkon svojej funkcie zodpovedá predsedovi vlády. Na čele Protimonopolného úradu SR a Štatistického úradu SR stojí predseda – vymenúva a odvoláva ho prezident na návrh vlády. Ich funkčné obdobie je 5 rokov. Na čele Národného bezpečnostného úradu stojí riaditeľ – volí a odvoláva ho Národná rada SR. Na čele ostatných ústredných orgánov štátnej správy stojí predseda – vymenúva a odvoláva ho vláda, za výkon svojej funkcie je tento zodpovedný vláde.
  2. zastupovanie predsedu: v čase jeho neprítomnosti ho v rozsahu jeho práv a povinností zastupuje podpredseda, ktorého predseda môže poveriť, aby ho zastupoval aj v iných prípadoch, a to v rozsahu jeho práv a povinností. Podpredsedu vymenúva a odvoláva vláda na návrh príslušného predsedu. Podpredsedu Protimonopolného úradu SR vymenúva a odvoláva jeho predseda.
  3. vnútorné členenie: primerane sa naňho použije § 5 kompetenčného zákona, t. j. jeho členenie na organizačné útvary je podobné ako pri ministerstvách.
  4. organizačná štruktúra: upravuje ju organizačný poriadok vydaný predsedom, vedúcim alebo riaditeľom ústredného orgánu štátnej správy.

V súčasnosti v SR pôsobí 10 ostatných ústredných orgánov štátnej správy. Bol zrušený Úrad pre štátnu službu – práva a povinnosti tohto úradu vrátane práv a povinností zo štátnozamestnaneckých pomerov a pracovnoprávnych vzťahov zamestnancov prešli na Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR a tiež Správa štátnych hmotných rezerv.

 

Zoznam použitej literatúry:

 

[1] HENDRYCH, D. a kol.: Správní právo. Obecná část. 6. Vydání. Praha : C. H. Beck, 2006.

[2] MACHAJOVÁ, J. a kol.: Všeobecné správne právo – II. Vydanie. Žilina : Poradca podnikateľa, spol. s r. o., 2008.

[3] SLÁDEČEK, V.: Obecné správní právo. Praha : ASPI, a. s., 2005.

[4] ŠKULTÉTY, P. a kol.: Správne právo hmotné – Všeobecná a osobitná časť. Šamorín : Heuréka, 2002.

[5] ŠKULTÉTY, P. a kol.: Správne právo hmotné: Všeobecná časť. Bratislava : Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta, Vydavateľské oddelenie, 2006.

 

        

 

 

  1.