Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Trenčianska univerzita A. Dubčeka / Fakulta Sociálno Ekonomických vzťahov / Hospodarska geografia

Hospodárska Geografia - na skúšku (tezy_k_hog.doc)

Tézy ku skúške

Geografia svetového hospodárstva

1. Charakterizujte proces globalizácie, jej prínos pre svetové hospodárstvo, negatívne stránky, jej hlavné črty a účinky:

Globalizácia  je veľmi dôležitým fenoménom, ktorý formuje svetovú ekonomiku  pozitívnym, aj negatívnym spôsobom. Globalizácia  je pre svetové hospodárstvo jav obecne kladný, pretože podporuje výmenu materiálnych a duchovných hodnôt.

Globalizácia nie je pojmom súčasnej doby. Jej vznik a postupný vývoj sú výsledkom dlhoročného procesu, ktorý za počal približne v 15. storočí a dodnes nedosiahol svoj vrchol. Z pohľadu ekonómov je za prvého globalizátora považovaný už Krištof Kolumbus, ktorý objavil Ameriku a sprístupnil ju svetu, ktorý sa v tomto okamihu stal globálnym. Iní považujú za skutočný počiatok procesu globalizácie obdobie veľkých impérií, ktoré si vytvárali rozsiahle koloniálne ríše, kde sa obchodovanie stalo dominantnou aktivitou. Podľa ďalších sa globalizácia v dnešnom zmysle slova začala až po I. svetovej vojne, podľa niektorých až po II. svetovej vojne. Z tohto jasne vyplýva, že názory na to, aký starý je proces globalizácie sa naozaj rôznia. Preto dnes poznáme veľké množstvo definícií, ktoré sa snažia opísať tento jav čo najlepšie tak, aby zahŕňali rôzne oblasti spoločenského života. Napr.: Globalizácia je:

-proces narastania medzinárodného prepojenia vo všetkých oblastiach (ekonomika, politika, kultúra, komunikácia, životné prostredie, ...) pozorovaný najmä v posledných desaťročiach,

-jav, ktorý obsahuje masovosť (investícií, konzumu, moderných technológií), individualizáciu (komunikácie, spotreby), otvorenosť (demokratizáciu, voľný trh, kritiku všetkého predchádzajúceho), rýchlosť (prenosu informácií, finančných tokov) a neustále prehlbovanie a rozširovanie spomenutého stále väčšou rýchlosťou ...je to neustále sa rozširujúca schopnosť komunikácie ľudí na celom svete (internet, telefóny, znalosť jazyka, kultúry, lacné cestovanie), ku ktorej sa pridávajú rôzne nadstavby ako obchod, kultúrna výmena alebo terorizmus

-chápaná prevažne ako proces celosvetového informačného, technologického a ekonomického prepojovania

-charakterizovaná ako reformy, ktorých jadro tvorí 6 spoločných bodov: voľný medzinárodný obchod, konvertibilita meny, súkromné vlastníctvo ako hlavný mechanizmus ekonomického rastu, korporatívne

vlastníctvo ako dominujúca organizačná forma veľkých podnikov, otvorenosť zahraničným investíciám, členstvo v hlavných ekonomických inštitúciách.

-podľa úzkej definície voľný pohyb kapitálu a čoraz väčšie ovládania národných ekonomík globálnymi finančnými trhmi a nadnárodnými korporáciami

Faktory podporujúce proces globalizácie sú technológia a liberalizácia svetového obchodu (odstraňovanie bariér v medzinárodných obchodných vzťahoch).

Teritoriálne aspekty globalizácie sú regionalizácia (mení sa usporiadanie blokov, združujú sa do blokov) a faktory určujúce hospodársko-politickú pozíciu blokov (v akej miere majú postavenie vo svetovej ekonomike – majú väčší vplyv na dianie vo svetovej ekonomike).

Prínos globalizácie pre svetové hospodárstvo

* vyššia výkonnosť firiem a štátov – štáty využívajú komparatívne výhody i rast produktivity a využívanie komparatívnych výhod

* rozširovanie trhov a zníženie závislostí na domácom trhu

Negatívne stránky globalizácie - zväčšovanie priepasti medzi bohatými a chudobnými, zásahy do spoločenských štruktúr, problém vstrebávanie technologických inovácií a účelné využívanie zahraničného kapitálu, objavili sa nepriaznivé dlhodobé účinky zahraničných investícií na platobnú bilanciu, politika zahraničných firiem sa v mnohých prípadoch objavila ako nezlučiteľná s cieľmi národnej ekonomickej a sociálnej politiky a bezpečnosti, niektoré firmy na trhu získali monopolné postavenie, štáty, kde dominujú zahraničné spoločnosti sa stávajú závislými na ich hospodárskej stratégii, ekonomika štátov sa môže stať závislá na investíciách zo zahraničia a môže tak dôjsť k oslabeniu samostatnosti a zvrchovanosti, snaha o maximalizáciu zisku môže ublížiť životnému prostrediu, ...

Hlavné črty globalizácie – etablovať sa na zahraničných trhoch, získať vstupy, minimalizovať náklady (firmy minimalizujú náklady, využívajú svoje korporatívne výhody a svoju špecializáciu), zmiešané podniky (spájajú svoje výhody, zlučujú sa a sú schopnejšie odolávať konkurencii).

Účinky globalizácie – a) vyššia mobilita výrobných faktorov (kapitál, investície, pracovná sila. Aby bola pracovná sila mobilnejšia a hospodárstvo rastie rýchlejšie a tým vzrastá aj kvalita krajiny.) b) viac krajín vstupujúcich do systému svetovej ekonomiky (čoraz viac krajín sem vstupuje, krajiny sa integrujú do hospodárstiev) c) miera intenzity súťaženia medzi firmami, d) prehlbovanie kooperácie a vzťahov medzi firmami, e) viac krajín zaangažovaných do systému.

2. Charakterizujte a definujte medzinárodnú ekonomickú integráciu:

Integrácia – aby mohla prebiehať globalizácia

Medzinárodná ekonomická integrácia – a) postup postupného vzájomného prepájania, prispôsobenia a zbližovania jednotlivých národných ekonomík b) proces prehlbovania interdepencie medzi nimi c) postupná transformácia národných ekonomických štruktúr a novú ekonomickú štruktúru vznikajúceho regionálneho hospodárskeho komplexu, ktorý v dôsledku prispôsobenia synergického efektu predstavuje efektívnejšie využívanie výrobných zdrojov, rast objemu kvality (outputov  - výstupov), uspokojujú sa vo väčšej miere požiadavky spotrebiteľa.

Ekonomická integrácia ako najvyšší stupeň internacionalizácie hospodárskeho života predstavuje objektívny proces regulovaný v záujme integrujúcich sa krajín. Reprodukčný proces jednej krajiny nadväzoval, zapájal sa a prenikal do reprodukčného procesu druhej krajiny. Vznik a rozvoj integračných procesov je výsledkom prehĺbenia deľby práce, medzinárodnej špecializácie a kooperácie. Vytvárajú sa hlboké ekonomické vzťahy.

Ekonomická integrácia sa vyznačuje týmito charakteristickými znakmi:

* jej vznik je objektívne podmienený určitým stupňom ekonomického rozvoja a deľby práce, medzinárodnej špecializácie a kooperácie

* integrácia je regulovaný proces v tom zmysle, že vyžaduje vedomú činnosť subjektov pri formovaní a regulovaní ekonomických vzťahov

* je charakterizovaná vzájomným prispôsobovaním sa jednotlivých odvetví, regiónov, krajín, formujú sa hlboké a pevné vzťahy, národné reprodukčné procesy vzájomne prenikajú

* integračné procesy majú regionálny charakter

* integráciou sa dosahuje ekonomický efekt, zvýšenie produktivity práce, ekonómia času, úspory z rozsahu, zníženie nákladov na obeh.

Všeobecne možno medzinárodnú ekonomickú integráciu vymedziť ako objektívny proces vzájomného a postupného prepájania, prispôsobovania a zbližovania národných ekonomických štruktúr, prehlbovania závislostí medzi nimi a ich postupnej transformácie na novú ekonomickú štruktúru vznikajúceho regionálneho hospodárskeho komplexu.

Vznik integračných procesov je podmienený predovšetkým dosiahnutým stupňom ekonomického rozvoja. Medzinárodná ekonomická integrácia je dôležitým prostriedkom prekonávania objektívneho problému efektívneho riešenia otázky ekonomického rastu, kapacity trhov a existenciou národných rámcov, ktoré tomuto kladú určité prekážky. V medzinárodných ekonomických vzťahoch nastávajú kvalitatívne zmeny. Masová a veľkosériová výroba si vyžaduje rozšíriť trhový priestor. Moderné priemyselné komplexy, nové technologické postupy, rast nákladov na vedu a techniku si vyžiadali mobilizáciu finančných, materiálových a ľudských zdrojov v rozsahu, ktorý prekračuje možnosti jednotlivých ekonomík.

Medzinárodná špecializácia vo vedeckom výskume a vo výrobe rozvíja širokú kooperáciu medzi ekonomikami. V medzinárodnej deľbe práce sa rozvíjajú nové formy: vývoz a dovoz služieb, migrácia pracovných síl a špecialistov, vytváranie vedecko–technických informačných databáz, spoločných podnikov a projektov. Zmeny v rozsahu, charaktere a vo formách medzinárodných ekonomických vzťahov pôsobia spätne na jednotlivé ekonomiky, ich štruktúru, medzi odvetvové a národohospodárske proporcie.

Nová kvalita integračných procesov – tieto vzťahy, rozsah a intenzita je univerzálnejšia, tieto vzťahy sú intenzívnejšie a pevnejšie, ak sú dlhodobé vzniká hospodársky komplex.

Liberalizácia obchodných vzťahov – základ na integráciu, speje k vyhoveniu spoločného trhu, aby sa to mohlo uskutočňovať je to podmienené, vytvárajú sa priaznivé podmienky pre výrobu a tým sa vyrába vo väčších sériách a tým sa minimalizujú náklady.

Liberalizácia – uvoľňujú sa obchodné vzťahy

Protekcionalizmus – opak liberalizácie

Taktika liberalizácie – spôsob akým dochádza k prekonávaniu bariér a) Princíp kontinuity – prekážky sa odstraňujú postupne b) Princíp súčasného štrajku – prekážky sa odstraňujú naraz c) Princíp konkrétnej kompenzácie – vlády čo sa integrujú do celku, budú disponovať s prostriedkami na odstránenie celého, mali by byť schopní znášať aj negatívne dôsledky integrácie d) Princíp všeobecnosti – rest integrácie začína vo všetkých krajinách na rovnaké produkty e) Princíp koncentrovaného prístupu – liberalizuje sa obchod, následne sa liberalizuje pohyb výrobných faktorov.

3. Popíšte ekonomické efekty integrácie:

Ekonomické efekty integrácie prinášajú náklady a prínosy. A) dynamické účinky – vytvorenie integračného zoskupenia ovplyvní vývoj HDP a prispeje k ekonomickému rastu B) statické účinky – pohyb tovaru, výrobné faktory sa nepohybujú, abstrahuje sa do zmien v technológiách, rast trhu.

Obchodné účinky integrácie - * vytváranie obchodu – intenzifikácia vzájomného obchodu integrujúcich sa krajín do procesu integrácie * odvracanie obchodu – znižovanie obchodu s nečlenskými štátmi, zrušenie obchodných bariér medzi krajinami – zvyšuje sa export a import v rámci integrácie, znižuje sa obchod s nečlenskými krajinami.

Efekty integrácie sa vo všeobecnosti spájajú predovšetkým s výhodami colnej únie. Ide o odstránenie prekážok obchodu, ktoré rozširujú trh a sú predpokladom ďalšieho rozvoja.

Hrubý domáci produkt, skrátene HDP (po anglicky Gross Domestic Product-GDP) je hodnota všetkých konečných výrobkov a služieb v danej krajine za určené obdobie, spravidla za rok.

HDP je v porovnaní s hrubým národným produktom (HNP) lepším meradlom krátkodobej štátnej výroby. HNP je užitočnejšie pri analýze pôvodu zdrojov a využitia príjmov.

Existujú tri metódy ako merať domáci produkt:

1. Výrobková metóda

2. Výdajová metóda        

3. Dôchodková metóda.

Colná únia je forma medzinárodnej integrácie, ktorá znamená odstraňovanie vzájomných prekážok a ciel. Časť ekonomickej suverenity členských štátov prechádza na nad štátny orgán, vo vzťahu k tretím krajinám majú spoločnú colnú politiku a colný sadzobník na dovoz z nečlenských krajín.

HRUBÝ DOMÁCI PRODUKT  – najlepšie odzrkadľuje ekonomickú výkonnosť príslušného národného hospodárstva. Veľkosť HDP možno získať trojakým spôsobom: 1. Spotrebnou (výdavkovou) metódou – Pri tejto metóde sa HDP vypočíta na základe všetkých výdavkov, spotrebiteľov, ktoré sa vynaložili na nákup tovarov a služieb. Ide o tieto zložky :
a) výdavky na osobnú spotrebu domácností (potraviny, odev, kúpa auta, všetkých druhov služieb) – označme si túto časť S
b) hrubé investície – sú to výdavky vynaložené na nákup investičného majetku (budovy, stavby, zdroje a zariadenia vrátane nákladov opotrebovaných investícií) – túto časť označíme HI
c) vládne výdavky – t. j. výdavky štátu na obranu a bezpečnosť , na školstvo a zdravotníctvo, na výstavbu škôl a nemocníc – túto časť označme VV
d) čistý export – t. j. ak od objemu vývozu odpočítame objem dovozu – označme to ako EČ

HDP = S + HI + VV + EČ

2. Dôchodková metóda – pri nej HDP predstavuje súhrn týchto príjmov:
a) mzdy a platy zamestnancov (M)
b) čisté úroky – rozdiel medzi prijatými a platenými úrokmi (Uč)
c) renta – za prenajatie pôdy (R)
d) zisky (Z)
e) amortizácia – opotrebenie HI(hrubé investície) vyjadrené v odpisoch (A)
f) nepriame dane (DN) – k nepriamym daniam patria spotrebné dane (daň z piva, z vína, z alkoholu, daň z tabaku a tabakových výrobkov, z minerálnych olejov) – za nepriame sa označujú preto lebo ich vyberá a platí do štátneho rozpočtu iný subjekt ako ten, ktorý je ňou zaťažený. Účinok týchto daní dopadá na konečného spotrebiteľa a platia ju(odvádzajú) ju subjekty, ktoré predávajú tovary a služby.

Výkonnosť ekonomiky nám okrem HDP vyjadrujú ešte tieto makroekonomické ukazovatele:
-Hrubý národný produkt (HNP)
-Čistý domáci produkt (ČDP)
-Čistý národný produkt (ČNP)

HDP: Vyjadruje hodnotu všetkých finálnych statkov a služieb vyprodukovaných v spoločnosti za určité obdobie (1 rok) výrobnými faktormi, ktoré sa nachádzajú na území danej krajiny bez ohľadu na to, kto je ich vlastníkom (Kde sa vyprodukovalo?)HDP v bežných trhových cenách sa označuje ako nominálny HDP

HDP v stálych cenách sa označuje ako reálny HDP

HNP: Zahŕňa všetky statky a služby vyprodukované občanmi príslušnej krajiny za 1 rok. Do HNP patrí aj produkcia vytvorená občanmi príslušnej krajiny, ktorí žijú v zahraničí(kto vyprodukoval?)HNP = HDP + čistý dôchodok v zahraničí

3. Výrobná metóda – je to súčet pridanej hodnoty a nepriamych daní. Pridaná hodnota z hľadiska určitej firmy predstavuje rozdiel medzi jej tržbami a jej nákupným materiálom a služieb od iných firiem t. j. všetko to čo daná firma pridala ako svoju hodnotu na predaných tovaroch a službách. Pri výpočte HDP touto metódou sa preto musia brať do úvahy len finálne výrobky a služby a nie medziprodukty. - finálny statok – produkt, ktorý subjekty vyrábajú a predávajú (kupujú) na konečnú spotrebu alebo investovanie - medziprodukt (medzispotreba) – hodnota statkov a služieb kúpených a použitých s cieľom vyrobiť nové statky a služby.

4. Charakterizujte jednotlivé formy ekonomickej integrácie medzi štátmi:

Formy ekonomickej integrácie medzi štátmi:

- neprítomnosť opatrenia

+ prítomnosť opatrenia

Pásmo voľného obchodu – najjednoduchšia, bez množstevných obmedzení. Rušia sa clá a kvantitatívne obmedzenia v obchode s tovarmi a službami, voči nečlenským krajinám si jednotlivé krajiny ponechávajú vlastnú colnú tarifu (odstránenie cla)

Colná únia – zavedú spoločné clo na vývoz do tretích krajín. Okrem zrušenia colných a kvantitatívnych opatrení sa určuje spoločná tarifa voči nečlenským krajinám. V colnej únii sa členské krajiny spájajú do jedného obchodno-politického územia vo vzťahu k vonkajšiemu svetu (dobre vyváža)

Spoločný trh – trh pracovných síl, investície medzi krajinami. Zrušenie obchodných reštrikcií, ale aj rôznych obmedzení pohybu výrobných faktorov – voľný pohyb kapitálu a pracovných síl (dobrý pohyb výrobných faktorov)

Hospodárska menová únia – vzniká menová politika. Opatrenia ako pri spoločnom trhu, navyše zjednotenie alebo aspoň určitý stupeň harmonizácie hospodárskych politík, aby sa odstránila diskriminácia vznikajúca v dôsledku rozdielnosti týchto politík v jednotlivých krajinách (v rámci EÚ)

Politická únia – je to spoločný trh. Predpokladá spoločnú menu, ktorá by odrážala ekonomickú a nakoniec aj politickú jednotu zúčastnených krajín. V rámci menovej únie sa majú prijať jednotné pravidlá centrálnou bankou, vytvorí sa spoločný fond menových rezerv a jednotná menová politika voči nečlenským krajinám a medzinárodným finančným inštitúciám (napr. USA spoločná zahraničná politika voči nečlenom)

Colná únia je forma medzinárodnej integrácie, ktorá znamená odstraňovanie vzájomných prekážok a ciel. Časť ekonomickej suverenity členských štátov prechádza na nad štátny orgán, vo vzťahu k tretím krajinám majú spoločnú colnú politiku a colný sadzobník na dovoz z nečlenských krajín.

5. Charakterizujte ekologický aspekt vo svetovom hospodárstve (inštitucionálny rozmer, zdroje problémov a ich riešenie):

Ekológia – cieľom je zabezpečiť revitalizáciu celého geobiosystému.

Tri zásadné problémy pri ochrane geobiosystému:

1. determinácia objektov podliehajúcich ochrane (živá a neživá príroda)

2. ochrana planetárneho systému (človek ovplyvňuje prírodu – životné prostredie – negatívne)

3. globálny rozmer (vzťahuje sa na celú planétu)

Ekologicky neudržateľný rast – ide o boj medzi priemyselne bohatým štátom a severom (25% celej planéty, zapríčiňujú znečistenie planéty). Chudobný juh znáša následky severu. Rozvojové krajiny trpia

Ekologický neokolonializmus – využíva chudobných ako lacný prístup k surovinám

Príčiny dnešného krízového stavu – a) neudržateľný nárast výroby (produkcie) – výrobné procesy rastú neúmorným tempom (1/4 svetového obyvateľstva spotrebúva až 70% všetkých prírodných zdrojov planéty) b) rast populácie v rozvojových krajinách – hlavným problémom je zabezpečiť prísun potravy – výrobu potravy (zabezpečenie výživy obyvateľstva)

Neobnoviteľné zdroje – uskutočňovať recykláciu druhotných surovín

Obnoviteľné zdroje – pôda, ovzdušie, sladké vody, moria a oceány (základný problém – regulácia rybolovu), hydrologický režim (výstavba priehrad – tie ovplyvňujú mikroklímu danej oblasti – strata podzemnej vody)

Konferencie OSN o životnom prostredí a rozvoji (UNCED):

* konvencia o zachovaní podnebia – Berlín 1995, skleníkový efekt, narušuje ozónovú vrstvu (emisia uhľovodíkov)

* konferencia o zmene podnebia v Kjótó – 1997, boli ustanovené limity voľných uhľovodíkov (skleníkové plyny oxidu uhličitého, ktoré môžu jednotlivé krajiny produkovať) zníženie o 8%, Japonsko o 6%      , USA o 3%

Kompromis – 2005 – 2008 -      5%

* konferencia o trvalo udržateľnom rozvoji – postavenie rozvojových krajín, otázky energie a závery konferencie

Rímsky klub – 1968, hlavnou úlohou je vytváranie a ovplyvňovanie verejnej mienky.

Neformálne združenie štátov považuje vytýčiť 1 hlavný zdroj znečisťovania: a) difúzia toxických látok do prostredia (ide o látky, ktoré sa nedajú biologicky odskúšať, ide o zabránenie ich úniku – toxické látky) b) odkysličovanie jazier a ničenie lesov (spôsobené emisiami tepelných elektrární) c) ovplyvňovanie vyšších vrstiev atmosféry freónmi (ide o freóny, ktoré sú v sprejoch, klimatizáciách,...) d) skleníkový efekt

Budúce nepriaznivé faktory v rámci ekológie:

- časté extrémne udalosti, ktoré sú následkami klimatických zmien (hurikány, výkyvy počasia,...)

- negatívne dôsledky – zintenzívňovanie poľnohospodárstva má negatívny vplyv na ekosystém

- narušené prírodné systémy, ktoré podmieňujú výrobu potravín, oni samotné sú narušené a aj ich funkcie

- redukcia svetového – planetárneho geofondu

6. Popíšte štruktúru nositeľov hospodárskej politiky USA:

Štruktúra nositeľov hospodárskej politiky USA:

A) Silná centrálna moc – komplex a prezident

  1. Kongres – schvaľuje zákony (dôležitá úloha), dôležitú  úlohu hrajú výbory

    * snemové reprezentantstvo

    * senát

    * výbory

  2. Prezident – má v rukách výkonnú moc. Je volený na 4 roky, začína 20. januára po voľbách v novembri budúceho roku. Je hovorca hospodárskej politiky, má význam legislatívnej právomoci, t. zn. iniciuje zákony, právo veta, ovplyvňuje verejnú mienku, zákonodarné vedenie kongresu. V januári posiela na schválenie správu kongresu. Súčasťou správy je aj štátny rozpočet, obhajuje svoju činnosť.

  3. Vláda (kabinet) – je tvorená vedúcim výkonným orgánom a potom ministri

    * rada hospodárskych poradcov – formulácia hospodárskej politiky, vypracúva pre prezidenta ročnú správu o stave únie a potom ju prednáša v kongrese

    * úrad pre riadenie a rozpočet

    * úrad zvláštneho zmocnenca pre obchodné jednania

  4. Ministri

    * ministerstvo financií – fiškálna (všetko na feudálnej úrovni)

    * ministerstvo obchodu – na obchodnej politike USA sa podieľa iba minimálne. Úlohou je posilňovanie

    * ministerstvo zahraničných vecí – sleduje americké záujmy v zahraničí

B) Regulatívne agentúry

C) USA – federálny rezervný systém. Predstavuje 12 federálnych bánk – vydávajú menu do obehu. Skladá sa z Rady guvernérov a z Výboru pre federálne utvorený trh

C) Štátne a miestne orgány

D) Nositelia vplyvu – lobly – legálny a odbory

Kongres USA je zákonodarný orgán. Skladá sa zo:

a) Snemovne reprezentantov a

b) Senátu.

Kongres sa schádza na svoju schôdzku najmenej raz do roka, a ak sa zákonom nestanoví iný dátum, jeho zasadnutie sa začína napoludnie 3. januára. Funkčné obdobie Kongresu trvá dva roky. Začína sa v januári po roku, v ktorom sa konali všeobecné voľby, a rozdeľuje sa na dve zasadania.

Na rozdiel od iných parlamentov postavenie Senátu a Snemovne reprezentantov v zákonodarnom procese je úplne rovnaké a obe snemovne majú aj takmer zhodné právomoci.

Najdôležitejšou funkciou Kongresu je jeho zákonodarná činnosť. Právomoci Senátu sú však o niečo širšie, pretože na základe jeho "odporúčania a súhlasu" prezident uzatvára medzinárodné zmluvy a menuje štátnych úradníkov. Pri ústavnej žalobe voči federálnym úradníkom (impeachment) má Snemovňa reprezentantov postavenie žalobcu (postavenie podobné postaveniu veľkej poroty v trestných procesoch) a Senát má postavenie sudcu, ktorý rozhoduje.

Snemovňa reprezentantov Spojených štátov je jedna z komôr Kongresu Spojených štátov.

Je zložená zo zástupcov jednotlivých štátov na 2 roky. Miesta sa delia medzi členské štáty na základe počtu ich obyvateľov. V súčasnosti má 435 členov. Členom Snemovne reprezentantov môže byť osoba, ktorá má najmenej 25 rokov, je 7 rokov občanom USA a obyvateľom štátu, za ktorý bude volená.

Ústava USA obmedzuje počet reprezentantov tak, aby jeden reprezentant nezastupoval viac ako 30 000 voličov.

Senát Spojených štátov je jedna z komôr Kongresu Spojených štátov.

Skladá sa z 2 zástupcov každého štátu, t.j. má spolu 100 senátorov. Senátori sa volia na 6 rokov, voľby sú každé 2 roky a volí sa približne tretina Senátorov. Senátorom môže byť osoba, ktorá má najmenej 30 rokov, je 9 rokov občanom USA a obyvateľom štátu, za ktorý bude volená. Predsedom Senátu je viceprezident USA.

Prezident USA je hlava Spojených štátov amerických. Súčasným, 43. prezidentom USA je George W. Bush, syn 41. prezidenta USA George H. W. Busha.

Jedno funkčné obdobie trvá 4 roky a nikto nesmie kandidovať na viac ako dve po sebe idúce.

Rada guvernérov je najvyšším rozhodovacím orgánom ECB, ktorý tvoria všetci členovia výkonnej rady a guvernéri NCB členských štátov, ktoré zaviedli euro. V súčasnosti má teda 18 členov (6 + 12). Rada guvernérov zodpovedá najmä za schvaľovanie nariadení a prijímanie rozhodnutí potrebných na zabezpečenie plnenia úloh zverených Euro systému, formuláciu menovej politiky eurozóny vrátane prípadných rozhodnutí týkajúcich sa prechodných menových cieľov, kľúčových úrokových sadzieb a zabezpečenia rezerv v Euro systéme, ako aj vytváranie potrebných nariadení na ich implementáciu.

Každý člen rady má jeden hlas, rada rozhoduje nadpolovičnou väčšinou hlasov. Rokovania sú dôverné, rada však môže rozhodnúť o zverejnení výsledku svojho rokovania. V zmysle Zmluvy rada zasadá aspoň desaťkrát ročne, z toho dvakrát v inej krajine eurozóny, pričom niektoré zasadnutia sú organizované formou tele konferencie.

7. Charakterizujte ekonomickú úlohu štátu a hospodárstva USA:

Ekonomická úloha štátu a hospodárskej politiky USA:

* 19. storočie 30. roky – v Amerike prevládal klasický liberalizmus (minimálne zásahy štátu do ekonomiky). Po kríze v 30. rokoch išlo o akési regulovanie príjmov a výdavkov zo štátneho rozpočtu. Prezident Roosewelt navrhol New Deal – úloha štátu bola nezastupiteľná, charakterizovaná ako 3 „R“ (podpora, reforma, ozdravenie). Keynesiánstvo – zasahovanie štátu do ekonomík

* 20. storočie 50. roky – Prezident Truman – „Fair Deal“ – spravodlivý program, bol prijatý ale nerealizoval sa tak ako ten predošlý

* 60. roky – „New Economics“ – oblasť školstva, politiky. Prezident Lanedy – programy boli zamerané na sociálnu oblasť, negatívnosť vojny vo Vietname. Neboli v plnej miere realizované.

* 70. roky – Nová ekonomická politika (ozdobne – grandualizmus) Prezidenti – Nixon, Ford, Carter

Grandualizmus – politika strany dopytu na jednej strane a monetarizmus na druhej strane. Hladným nástrojom monetarizmu je menová politika posilňovaná úrokovými mierami, zámer bolo čeliť inflácii.

* 80. roky – reganomika – ide o program hospodárskeho ozdravenia, hlavnú úlohu odohrávajú nástroje monetárnej politiky

4 kľúčové oblasti reganomiky:

1. podstatné zníženie federálnych údajov

2. výrazné zníženie federálnych daní

3. peňažná politika

4. uvoľnenie federálnych regulačných opatrení

* 90. roky – Clinton – rozpočet dosiahol prebytok – 1. krát do konca svetovej vojny. Po nástupe Busha sa zmenili na deficity

Klasický liberalizmus je pravicová ideológia, bojujúca za maximálnu slobodu. A to ako osobnú, tak aj ekonomickú, náboženskú a politickú. Klasický liberalizmus dobre charakterizuje citát:

Sloboda tvojej päste končí na špičke môjho nosu.

Libertarianizmus by sme mohli nazývať neoklasickým liberalizmom. Existujú určité rozdiely medzi klasickým liberalizmom a libertarianizmom, spôsobené prirodzeným vývojom.

Nový údel (v ang. The New Deal) je meno pre niekoľko programov zavedených počas rokov 1933-37 počas vlády prezidenta Franklina D. Roosevelta v USA s cieľom podporiť, ozdraviť a zreformovať ekonomiku USA počas Veľkej hospodárskej krízy.

Franklin Delano Roosewelt (* 30. január 1882 – † 12. apríl 1945), často spomínaný pod skratkou FDR, bol 32. prezident (1933–1945) USA. Bol zvolený trikrát na štvorročné obdobie — stal sa tak jediným prezidentom USA, ktorý bol vo funkcii viac ako dve volebné obdobia (od prijatia 21. dodatku už môže byť prezident volený len na 2 obdobia). Na čele Spojených štátov amerických stál počas Veľkej hospodárskej krízy a Druhej svetovej vojny. Zomrel počas výkonu funkcie.

Keynesianizmus alebo keynesovstvo alebo keynesiánstvo je ekonomický smer, ktorého základy položil britský ekonóm John Maynard Keynes, profesor ekonómie na Cambridgeskej univerzite a predstavil ich v knihe Všeobecná teória zamestnanosti, úrokov a peňazí (The General Theory of Employment, Interest and Money) publikovanej v roku 1936. Keynesianizmus vznikal ako odpoveď na Veľkú hospodársku krízu z 30. rokov 20. storočia.

Harry S. Truman (* 8. máj 1884, Lamar, Missouri – † 26. december 1972, Kansas City, Missouri) bol 34. viceprezident a 33. prezident USA (v rokoch 1945 – 1953). „Fair Deal“ usiloval o plnú zamestnanosť, zvýšenie minimálnych miezd, daňovú reformu, záruky farmárom a federálny program rekonštrukcie chátrajúcich štvrtí chudobných.

Richard Milhous Nixon (* 9. január 1913 – † 22. apríl 1994) bol americký politik a 37. prezident Spojených štátov.

Gerald Rudolph Ford, Jr. (* 14. júl 1913, Omaha, Nebraska – † 26. december 2006, Rancho Mirage, Kalifornia) bol americký politik, 40. viceprezident Spojených štátov (1973 - 1974) a 38. prezident Spojených štátov (1974 - 1977).

James (Jimmy) Earl Carter, Jr. (* 1. október 1924) je americký politik a bol 39. prezidentom Spojených štátov (1977 - 1981), 83. guvernérom Georgie (1972 - 1975) a senátorom za Georgiu (1962 - 1966).

William (Bill) Jefferson Clinton (* 19. august 1946) je americký politik a 42. prezident Spojených štátov.

George Walker Bush (* 6. júl 1946, New Haven, Connecticut) je americký politik, súčasný a v poradí 43. prezident Spojených štátov amerických. Bush, člen Republikánskej strany, pochádza z prominentnej rodiny Bushovcov, do ktorej patrí tiež jeho starý otec (Prescott Bush, senátor USA), jeho otec (George H. W. Bush, bývalý prezident USA), a jeho brat (Jeb Bush, súčasný guvernér štátu Florida).

Bol zvolený za 46. guvernéra Texasu, a vyhral nomináciu Republikánskej strany v prezidentských voľbách v roku 2000. Bush sa stal prezidentom, keď vo volebnom boji porazil viceprezidenta Ala Gorea z Demokratickej strany v obzvlášť kontroverzných voľbách. Bush bol znovu zvolený za prezidenta v roku 2004, keď porazil senátora za štát Massachusetts, Johna Kerryho.

8. Charakterizujte jednotlivé zložky sociálno-ekonomického systému Japonska:

Sociálno-ekonomický systém Japonska:

1. Kapitál – vlastnosti:

a) vysoká miera úspor a investícií – umožňuje tvorbu doma a ich vývoz. Vysoká tvorba kapitálu je ovplyvňovaná

 * vysokou mierou úspor Japonských korporácií

 * relatívne nízkymi štátnymi výdavkami

 * nízkymi mzdami

  - opatrenia, zvyky

b) úloha bánk a akciového kapitálu

 * akumulácia kapitálu získaný na základe pôžičiek

c) kartalizácia a konkurencia – kartalizácia je podporovaná a aj riadená

2. Pracovná sila

a) pracovné podmienky

b) vzdelaná pracovná sila

c) kooperatívny kolektivizmus – pripravuje sa na národnej úrovni

d) tri hlavné zásady „rodinného podnikového systému“

3. Organizácia

a) konsenzus – uplatňovanie zásady o prvoradých cieľoch v spoločnosti

b) keiretsu a subkontaktný systém – typický systém Japonského priemyslu

c) personálna únia

4. Politika štátu – relatívne mala ale vysoko efektívna vláda

Kapitál je označenie jedného z výrobných faktorov v klasickom chápaní. Tvoria ho všeobecné statky.

Na rozdiel od práce a pôdy sa spravidla považuje za len odvodený výrobný faktor, lebo je výsledkom výrobnej činnosti. Počas svojho fungovania sa postupne opotrebúva, amortizuje. Môže byť hmotný, nehmotný.

Niektoré pojmy:

peňažný: Úspory uložené v bankách alebo požičané dlžníkovi, ktoré prinášajú majiteľovi zisk. Peňažný kapitál je potenciálnym kapitálom, ktorý sa premení na reálny vtedy, ak sa požičiava.

výrobný (fyzický, produktívny)

fiktívny(portfóliový) : kapitál v podobe cenných papierov (akcie, obligácie = dlhopisy)

obežný (variabilný) - opak fixného

fixný (konštantný) - opak obežného

Kapitál, sa z hľadiska vzniku javí ako úspory premenené na investície.

Požičaním kapitálu vznikne úverový vzťah. Za vypožičanie úveru sa platí úrok. Úrok je dôchodok plynúci z kapitálu. Úrok je teda cena kapitálu. Úrok je daný úrokovou mierou a veľkosťou kapitálu.

Sila pracovná je schopnosť človeka pracovať; t. j. súhrn jeho fyzických a duševných dispozícií, ktoré používa pri výrobe materiálnych statkov; je hlavným, aktívnym a nevyhnutným výrobným činiteľom. Nositeľom pracovnej sily je pracovník.

Konsenzus je súhlas, zhoda, privolenie, zdieľanie súboru významov; živelný súhlas; najmenší spoločný menovateľ diskutujúcich alebo sporiacich sa strán. Ku konsenzu sa väčšinou dospeje po diskusii.

Rozhodovanie pomocou konsenzu znamená, že chceme, aby bolo rozhodnutie spoločné a nie aby zvíťazila väčšina. Preto sa nepoužíva hlasovanie, diskusia prebieha, až dokiaľ nie je s rozhodnutím každý spokojný. Konsenzus sa dá dosiahnuť ľahšie, ak oň usilujú všetci, je pri tom veľmi dôležité byť konštruktívny a zamerať sa na riešenie. Stretnutia a diskusie, na ktorých sa uplatňuje konsenzus, nemajú vedúceho, ale majú facilitátora. Je ním niekto, kto so súhlasom skupiny pomáha usmerňovať stretnutie.

Personálna únia je spojenie dvoch alebo viacerých štátov osobou jednej hlavy štátu (panovník, prezident a pod.).

Kolektivizmus je názor kladúci dôraz na skupinu, spoločenstvo, kolektív; uprednostňovanie kolektívu pred jednotlivcom.

Konkurencia je proces, v ktorom sa stretávajú subjekty trhu, pričom každý z nich sa snaží dosiahnuť maximálnu hmotnú výhodu. Je to jeden z prvkov trhového mechanizmu.

Akumulácia kapitálu je hromadenie kapitálu, teda pridávanie ďalšieho kapitálu k už existujúcemu kapitálu.

Pojem sa používa v ekonómii buď všeobecne (hromadenie toho, čo označujeme ako „kapitál“), alebo s rôznymi ideologickými podtextami. Pre neoklasických a keynesovských a vlastne všetkých moderných autorov je akumulácia kapitálu jednoducho akumulácia výrobných prostriedkov, ktorá je výsledkom postupných investícií. Ide teda o akési „technické“ videnie pojmu. Pre teoretikov ľudského kapitálu zahŕňa akumulácia kapitálu aj akumuláciu výdavkov na zdravie a čas. Najčastejšie pojmom operujú marxisti a marxistickí historiografi: pre nich je akumulácia kapitálu rast kapitálu nad hranicu jeho prostej reprodukcie a amortizácie a je to hlavná tendencia výroby v kapitalizme.

9. Objasnite mechanizmus organizácie a riadenia veľkých podnikov v Japonsku:

Organizácia a riadenie veľkých podnikov v Japonsku:

* akciový kapitál a vedenie – vedenie je podriadené akcionárom v Japonsku

* postavenie zamestnancov – minimálna nezamestnanosť v Japonsku a minimálna fluktuácia

* zisk, mzdy a dlhodobý záujem

Kapitál je označenie jedného z výrobných faktorov v klasickom chápaní. Tvoria ho všeobecné statky.

Na rozdiel od práce a pôdy sa spravidla považuje za len odvodený výrobný faktor, lebo je výsledkom výrobnej činnosti. Počas svojho fungovania sa postupne opotrebúva, amortizuje. Môže byť hmotný, nehmotný.

Niektoré pojmy:

peňažný: Úspory uložené v bankách alebo požičané dlžníkovi, ktoré prinášajú majiteľovi zisk. Peňažný kapitál je potenciálnym kapitálom, ktorý sa premení na reálny vtedy, ak sa požičiava.

výrobný (fyzický, produktívny)

fiktívny(portfóliový) : kapitál v podobe cenných papierov (akcie, obligácie = dlhopisy)

obežný (variabilný) - opak fixného

fixný (konštantný) - opak obežného

Kapitál, sa z hľadiska vzniku javí ako úspory premenené na investície.

Požičaním kapitálu vznikne úverový vzťah. Za vypožičanie úveru sa platí úrok. Úrok je dôchodok plynúci z kapitálu. Úrok je teda cena kapitálu. Úrok je daný úrokovou mierou a veľkosťou kapitálu.

Nezamestnanosť je stav, kedy sa nachádza časť pracovných síl mimo pracovný proces.

Za nezamestnaného je v ekonomickej teórii považovaná osoba schopná pracovať, ktorá si však nemôže nájsť platené zamestnanie.

Oficiálne (metodika Medzinárodná organizácia práce "ILO") sa za nezamestnaného považuje osoba, ktorá:

je staršia ako 15 rokov,

aktívne hľadá prácu,

je pripravená k nástupu do práce do 14 dní.

Ukazovateľ, ktorý hovorí o stave a vývoji nezamestnanosti sa nazýva miera nezamestnanosti.

Miera nezamestnanosti je podiel nezamestnaných ku všetkým osobám schopným pracovať (teda zamestnaným i nezamestnaným) -

u - miera nezamestnanosti

U - počet ľudí bez práce

L - počet zamestnaných ľudí

V praxi sa presnosť takého merania ťažko zabezpečuje, každá metóda má svoje nedostatky.

Nezamestnanosť možno rozdeliť na:

- systémovú (cyklickú) - je spojená s hospodárskym cyklom. V čase, keď sa ekonomika nachádza v hospodárskej depresii, je (a môže byť) zamestnaných menej ľudí ako v dobe konjunktúry

- absolútnu - v určitej oblasti spoločnosti je počet hľadajúcich zamestnanie vyšší, ako počet pracovných miest

- štrukturálnu - súvisí s nerovnomernosťou dopytu a ponuky práce a všeobecného vedeckého rozvoja; nezamestnaný objektívne nemôže získať prácu vo svojom odbore, súvisí s celou ekonomikou (napr. nadbytok baníkov po uzavretí baní v určitej oblasti, ale v oblasti chýbajú stolári).

- frikčnú (dočasnú) - krátkodobá a súvisí s obdobím hľadania si novej práce - napríklad pri sťahovaní sa do iného mesta

- sezónnu - vzťahuje sa na sezónnu prácu (napr. v zime je nezamestnaných viac stavbárov)

- technologickú - v rámci technologického vývoja sa vyvíja trh práce vzhľadom na požadované profesie (obzvlášť v priemysle a v poľnohospodárstve sú potrebné určité profesie a vzdelanie)

- skrytú - navonok sa neprejavujúcu, nezamestnaný nemá prácu dlhšie ako 1 rok. V tomto prípade je veľmi ťažký návrat späť do práce, preto sa s týmito nezamestnanými nepočíta v štátnej politike zamestnanosti

špeciálne typy nezamestnanosti (napr. nezamestnanosť mládeže, žien, regionálna, trvalá,...)

- nepravú - zdanlivú, dobrovoľnú

Zisk je vo všeobecnosti kladný, spravidla hmotný, úžitok z niečoho (opak straty); v ekonómii je to všeobecne kladný rozdiel medzi kladnými a zápornými veličinami (spravidla sa označujú ako príjmy (či výnosy)a náklady) za isté obdobie. Presné definície sa rôznia.

Mzda - je cenou práce, ktorá je výsledkom fungovania trhu, vzťahom medzi dopytom po práci a ponukou práce.
Druhy miezd:

- časová

- úkolová

- nominálna - suma peňazí, ktorú pracovník dostáva

- reálna - jej výška závisí od výšky nominálnej mzdy, úrovni cien tovarov a služieb a daňového zaťaženia

10. Charakterizujte štátny intervencionizmus (jeho zložky) a jeho ekonomickú úlohu v hospodárskej politike Japonska:

Ekonomická úloha štátu a hospodárska politika Japonska

Štátny intervencionizmus – využívanie predností pre rozvoj hospodárstva

1. štátne investície – zahrňujú aktívne odvetvia hospodárstva, štátne podniky, ucelená stratégia exportnej orientácie

2. štátny sektor – malá úloha štátneho podnikania

3. štátne výdaje – kvantitatívne vzostupný trend, podiel vlastných výdajov

4. plánovanie – soft planning, agentúra pre ekonomické plánovanie, indikatívne plánovanie – nemá trvalý charakter

5. hospodárska politika

6. priemyselná politika – racionalizácia (koncentruje sa na mikroekonomické aspekty, 4 hlavné sféry) a priemyselná štruktúra podniku

7. úloha MITI – nástroje nepriameho riadenia, nástroje priameho riadenia, najdôležitejší rys – hlavný predstaviteľ vlády pri spolupráci štátu so súkromným sektorom

T-M Téza – koncepcia sociálno-ekonomického dualizmu (používaná pri tvorbe ekonomického rastu) a interakcia tradičného (T) a moderného (M) sektoru

Hospodárska politika je označenie pre štátne zásahy (zásady štátnych inštitúcií) do hospodárstvo. Je charakterizovaná určitou hierarchiou sledovaných cieľov a voľbou nástrojov na dosiahnutie týchto cieľov.

Hospodárska politika štátu – vlády vychádza jednak z ekonomickej teórie, a jednak zo záujmu voličov. Každá vláda musí vytvoriť určitý rámec, zákony, záväzné pravidlá pre konanie subjektov, a tak vytvoriť zdravé konkurenčné miesto.

Nositeľmi hospodárskej politiky sú parlament, vláda, súdnictvo a centrálna banka.

Ciele hospodárskej politiky:

- nízka nezamestnanosť

- cenová stabilita

- nízka inflácia

- rovnováha platobnej bilancie

- pravidelné rozdeľovanie dôchodkov

- ekonomický rast

Nástroje hospodárskej politiky:

Sú to najmä štátny rozpočet, regulácia množstva peňazí v obehu, regulácia úrokovej miery a kurzu meny, zásahy do tvorby dôchodkov, prerozdeľovanie a legislatíva.

Delíme ich na:

* kvantitatívne – efekt možno vopred vyčísliť napr. DPH

* kvalitatívne – systémové nástroje napr. reforma celého daňového systému

Druhy hospodárskej politiky:

* Konjunkturálna politika

* Štrukturálna politika

11. Definujte priestorovú štruktúru a organizáciu kultúrnej krajiny a popíšte jednotlivé objekty v kultúrnej krajine:

Priestorová štruktúra a organizácia kultúrnej krajiny – sleduje poriadok v rozmiestnení socioekonomických javov a objektov na zemskom povrchu v kultúrnej krajine (pretvorenej človekom). Hľadá pravidlá (zákonitosti), ktorými prebieha toto rozmiestnenie

Lokácie – objekty v kultúrnej krajine (uzly, siete, povrchy). Sú to body, čiarky, plochy, miesto umiestnenia geografických objektov, sledujeme premiestňovanie medzi uzlami a členenie kultúrnej krajiny na regióny.

Vybavenosť lokácií – fyzickogeografický charakter (flóra, fauna), socioekonomicko geografický charakter (služby, priemysel)

Poloha lokácií – absolútna (súradnicová sústava – geografická šírka a dĺžka) a relatívna (poloha k ostatným lokáciám)

Lokácie a rozhodovanie – kritériá (minimalizovanie nákladov, maximalizácia účinku, maximálny rozdiel medzi účinkom a nákladmi) a stredová lokácia

Uzly – slúžia hlavne na bývanie. Sústreďujú sa v nich sekundárne a najmä terciárne činnosti. Prah. hranica.

Hierarchická organizácia uzlov – služby 1., 2. a 3. rádu. Centrálne mestá – dohromady služby rádov – teória centrálnych miest. Čím vyšší rád, tým vyšší počet činností, tým väčšie mesto, tým väčšia vzdialenosť.

Priemyselné závody ako uzly – náklady (investičné, výrobné, dopravné – doprava suroviny, výrobkov), pracovné sily (presun obyvateľstva do oblasti, kde je nedostatok pracovnej sily), aglomerácia (zoskupenie závodov) a súčasný trend

Siete – ne priamočiarosť dopravných trás, hustota (dĺžky trasy na jednotky plochy, závisí aj od hustoty obyvateľstva), spojitosť siete (prepojenia uzlov, ide o pomer skutočného počtu spojení k maximálnemu počtu spojov), hierarchia siete (súvisí so spojitosťou siete), lokácia siete (fixné – na vytvorenie siete a variabilné – na udržanie siete) a lokácia a dostupnosť uzlov (vybudovanie má vplyv na rast kvality daného uzla)

Rozmiestňovanie – je znakom činnosti kultúrnej krajiny

Činitele premiestňovania – príťažlivosť uzlov

* utilita – vlastnosť uzlov, kde ľudia môžu uspokojovať svoje potreby

* komplementarita – vzťah medzi uzlami, kde jeden uzol má niečoho nedostatok a druhý má prebytok

12. Charakterizujte rozmiestnenie obyvateľstva:

Geografia obyvateľstva – vedná disciplín socio-ekonomická geografia skúmajúca základné znaky a zákonitosti vývoja, veľkosť, rozmiestnenie, štruktúru a dynamiku priestorových štruktúr obyvateľstva a v jeho vzájomných väzbách s ostatnými geografickými prvkami týchto štruktúr

Rozmiestnenie obyvateľstva - nerovnomernosť, akumulácia,...

a) hustota – obecná (h =o/p kde h- počet obyvateľstva a p – počet obyvateľov pripadajúcich na určitý blok) a koncentrácia (Južná a Juhovýchodná Ázia)

b) rozmiestnenie – faktory rozmiestnenia – vzdialenosť od mora, nadmorská výška a klimatické podmienky

Hlavné činitele rozmiestnenia – obyvateľstvo pôsobí na rozmiestnenie ako:

- činitele pracovnej sily cez množstvo živej práce (kvalifikovanej a nekvalifikovanej) nutnej k zaisteniu výroby či k sprostredkovaní (pri službách) činnosti, prejavuje sa ako faktor i podmienka

- činitele tzv. bezprostrednej spotreby cez kapacitu trhu základných existenčných potrieb (týka sa rady odborov spotrebného a potravinárskeho priemyslu, prímestského poľnohospodárstva i služieb), prejavuje sa ako podmienka

- iniciátor a realizátor rozhodnutia v ekonomickej (i inej) sfére, kde sa prejavuje funkcia obyvateľstva ako dôležitého subjektu hospodárskej činnosti

- činiteľ energeticky pôsobí na rozmiestnenie cez množstvo energie nutnej k zaisteniu výrobnej a prevádzkovej činnosti, prejavuje sa ako faktor i podmienka

- činiteľ surovinový pôsobí na rozmiestnenie cez množstvo suroviny (nielen „prírodnej“, ale môže to byť aj finálny výrobok iného oboru) nutnej k výrobe finálneho produktu či zaisteniu služieb, prejavuje sa ako faktor i podmienka

- činiteľ trhu – spotreby v najširších súvislostiach pôsobí cez jeho štruktúru, kapacitu a geografickou polohou a rozlohou, prejavuje sa iba ako podmienka

- činiteľ dopravy pôsobí cez výšku dopravných nákladov, prejavuje sa väčšinou ako podmienka

- súbor skutočností vyplývajúcich z technického pokroku, technologických väzieb, organizácie riadenia a ďalších aj politických a mocenských realít, pôsobí ako faktor

- činiteľ ekologický pôsobí cez ochranu a rekonverzii životného prostredia (v zásade obmedzuje priestorovú mobilitu nových investícií), prejavuje sa ako faktor.

- súbor prírodných skutočností poskytujúcich možnosti pre lokalizáciu priemyslových objektov (napr. voda pre radu chemických výrob, nerastné zdroje pre ťažobný priemysel), prejavuje sa ako podmienka

- súbor prírodných skutočností vytvárajúcich rozdielny biologický potenciál a možnosti pre rozmiestnenie poľnohospodárskej výroby, prejavuje sa ako podmienka

- súbor prírodných skutočností poskytujúcich možnosti k dopravnému využitiu (napr. rieka ako vhodná dopravná cesta, zátoka pre vybudovanie prístavu atď.), pôsobí ako podmienka.

Obyvateľstvo ako činiteľ rozvoja  a rozmiestnenie pôsobí na rozvoj a rozmiestnenie hospodárstva v troch rovinách: ako pracovná sila, bezprostredný spotrebiteľ a realizátor rozhodnutia (akcií) v ekonomickej (či mimo ekonomickej) sfére.

V konkrétnej situácii a stave (úrovni) ekonomiky sa môže dostatok či nedostatok pracovných síl prejavovať ako významný moment ekonomického rastu alebo stagnácie. Dostatok voľných pracovných síl a ich okamžitého využitia môže vytvárať priestor pre urýchlený rozvoj.

Obyvateľstvo je nositeľom ekonomickej (i inej) aktivita. V ich rámci realizuje i lokalizuje objekty, ktoré majú uspokojovať potreby. V zásade sa pri nich uplatňujú ekonomické či prírodné kritériá. Ale určitá časť tejto aktivity sa môže uskutočniť za situáciu, kde o tom môže rozhodovať jednotlivec či skupina podľa subjektívnych hľadísk a záujmov s vylúčením objektívnych skutočností a realistických možností. História v okruhu európskej civilizácie poskytuje rady príkladov.

Obyvateľstvo je súhrn všetkých ľudí na určitom území k určitému okamžiku, zisťovaný podľa bydliska, prítomnosti na danom území alebo podľa iných hľadísk (napr. podľa domovského práva a pod.); počet obyvateľstva sa ustavične mení v dôsledku jeho prirodzeného pohybu a migrácie; stredný stav obyvateľstva je priemerný počet obyvateľstva za určitý časový úsek (obyčajne rok); za ročný stredný stav sa prakticky berie stav k 1. júlu príslušného roku. Výskumom obyvateľstva sa zaoberá demografia.

Obyvateľstvo:

- medzi štátnym územím a obyvateľstvom je vzťah z hľadiska historického, etnického, kultúrneho

-obyvateľstvo tvoria občania štátu a cudzinci

- občania nemusia žiť na teritóriu príslušného štátu

- ak sa cudzinci na teritóriu štátu zdržiavajú neoprávnene, môže ich štát vyhostiť alebo odovzdať inému štátu

Rozmiestnenie je stav priestorového rozloženia obyvateľstva, ktorý je odvozom z úrovne a charakteru územia organizácie hospodárstva a výsledkom pôsobenia rozsiahleho

13. Charakterizujte dynamiku obyvateľstva:

Dynamika obyvateľstva – a) prirodzený pohyb obyvateľstva (pôrodnosť, úmrtnosť) – mortalita, natalita a prirodzený prírastok (úbytok) obyvateľstva b) mechanický pohyb obyvateľstva (mobilita) – sezónna migrácia, kyvadlová migrácia (sťahovanie za prácou) a dočasné pohyby

Migrácia – imigrácia (odsťahovanie), emigrácia (prisťahovanie) a repatriácia (výmena obyvateľstva), hrubá migrácia, intenzita migračného obratu, migračné saldo, medzikontinentálna a medzinárodná migrácia

c) sociálno-ekonomický pohyb – medzi sociálnymi skupinami, hodnotenie dynamiky obyvateľstva – celkový prírastok

Pôrodnosť – (počet narodených na 1000 obyvateľov) je pozitívnou zložkou reprodukcie. Jej rozsah je odvodný zo súboru skutočností, ktoré sú závislé na úrovni ekonomickej základne a sociálnej štruktúry spoločnosti v konkrétnej historickej situácii (veková štruktúra populácie, podiel žien v reprodukčnom veku, úroveň zdravotníctva, vplyv náboženstva obmedzujúci antikoncepciu, politická a sociálna neistota, celková kultúrna úroveň a pod.). Globálne sa presadzuje tendencia, že s rastom civilizačnej (materiálny a kultúrny) úrovne klesá pôrodnosť.

Vysoká pôrodnosť (v priemere 35-40‰, ale miestami i cez 50‰) je typická pre rozhodujúcu časť populácie Latinskej Ameriky, Afriky a Ázie. Maximálnych hodnôt dosahuje v krajinách pri Indickom oceáne, strednej a severozápadnej Afrike a v strednej Amerike. Nízka pôrodnosť (v priemere do 15‰, ale miestami len 10‰) je charakteristická pre väčšinu obyvateľov Európy, Severnej Ameriky, Japonska a Austrália.

Úmrtnosť - (počet zomretých na 1000 obyvateľov) je negatívnou zložkou reprodukcie. V relatívne nedávnej minulosti bol ich rozsah závislý na ekonomickej a životnej úrovne obyvateľstva. V hospodársky zaostalých krajinách, sociálne slabých skupinách bola vyššia a pôsobila ako regulátor populačného vývoja. V súčasnej dobe je situácia zložitejšia. Úmrtnosť sa znížila i v zaostalých krajinách v súvislosti s aplikáciami antibiotík (medicínska revolúcia) a celkovým zlepšením zdravotníckej opatery. Rozdiel v úrovni úmrtnosti medzi vyspelými a zaostalými krajinami sa podstatne znížil. V rade rozvojových zemí je dnes úmrtnosť i nižšia než v krajinách s ďaleko vyššou životnou a kultúrnou úrovňou obyvateľstva. Zníženie úmrtnosti v rozvojových krajinách vytvorilo predpoklady pre ich rýchly populačný rast. Rozsah úmrtnosti tu v značnej miere ovplyvňuje relatívne vysoká úmrtnosť detí. Vo vyspelých krajinách je ich ťažisko vo vyšších vekových kategóriách. Súvisí to s vekovou štruktúrou a negatívnymi civilizačnými vplyvmi (vysoká úmrtnosť na rizikových pracoviskách a preťažených dopravných cestách, znehodnotené životné prostredie v oblastiach sústredených hospodárskych aktivít a pod.).

Vysoká úmrtnosť (cez 20‰) stále ešte prevažuje v Afrike, hlavne v jej západnej a strednej časti.

Prirodzený prírastok – je výsledkom konfrontácie medzi úrovňami pôrodnosti a úmrtnosťou, prejavuje sa rastom prípadne i úbytkom obyvateľstva v rámci konkrétnej politicko-administratívnej jednotky (štátu) a v súhrne v raste svetovej populácie ako celku. Prirodzený prírastok je síce procesom biologickým, ale jeho rozsah je v rozhodujúcej miere formovaný sociálno-ekonomickými vplyvmi, ktoré pre ich vytváranie zásadných podmienok.

Dlhé obdobie existencie svetovej populácie sa vyznačovalo pomalým rastom. Priemyslová revolúcia uviedla do pohybu súbor skutočností, ich vplyv sa prejavil vo zvýšenej reprodukcii. Ľudstvo sa začína vymaňovať z prvotnej fázy populačného cyklu, ktorý je charakteristický vysokou pôrodnosťou i úmrtnosťou a minimálnym prírastkom. Európska populácia zasahuje do konca 18. storočia druhou fázou populačného cyklu, ktorá sa prejavuje podstatným znížením úmrtnosti. Popri čom pôrodnosť zostáva prakticky bez zmeny prírastkov je vysoký. V dnešnej dobe je v tejto fázy obyvateľstvo väčšiny rozvojových krajín, t. j. väčšia časť svetovej populácie. Vyspelé krajiny sa zatiaľ dostali do tretej fázy populačného cyklu, kedy sa pôrodnosť znižuje tak výrazne, že i cez relatívne nižšiu úmrtnosť prírastok klesá. Do tejto fázy by mala nastúpiť i populácia rozvojových krajín za predpokladu, že sa im podarí rozriešiť problémy hospodárskeho rozvoja.

V reprodukcii svetovej populácie sa stretávajú protichodné trendy. Vo vyspelých krajinách prírastok stále klesá, v rozvojových krajinách sa do konca 70. rokov produkcia zvyšovala, dnes síce relatívne dosť klesla, ale aj tak je celkový rast svetovej populácie ich záležitosťou.

V súčasnosti dobre zaznamenávajú vysoké prírastky obyvatelia predovšetkým krajín subsaharskej Afriky, arabské štáty juhozápadnej Ázie a tropické i subtropické oblasti Latinskej Ameriky.

Migrácia – je pohyb obyvateľstva medzi sídelnými jednotkami (vnútroštátne) alebo medzi štátmi (zahraničné). Stále presuny obyvateľov bez trvalých sídiel sa týkajú len relatívne malej časti svetovej populácie. S migráciou sú spojené zmeny v počte, reprodukcií, rozmiestnenia a sídelnej štruktúre populácie v konkrétnych oblastiach – krajinách. Migrácia je prejavom spravidla nedostatku pracovných príležitostí v emigračných (zaostalých alebo upadajúcich) oblastiach a krajinách.

Vnútroštátna migrácia má v globálnom súčte ďaleko väčší rozsah. Typickou formou je odliv dedinského obyvateľstva do miest, ktorý sa prejavuje vo väčších krajinách, relatívne intenzívnejší je dnes v rozvojových krajinách. Denný či týždenný pohyb pracovných síl z bydliska do mesta zamestnania je charakteristický pre zázemie veľkých mestských aglomerácií a priemyslových odvodov, vo väčšine vyspelých krajinách dosahuje značné rozmery.

14. Charakterizujte štruktúru obyvateľstva:

Štruktúra obyvateľstva – znaky: biologické, ekonomické, kultúrne

a) pohlavie a vek – index feminity (žien), index meskudinky

b) rasová štruktúra – europeidná (biely) – severná a južná, ekvatoriálna (čierny) – Africkí negroidní a australoidní – oceánska a mongoloidná (židi) – ázijská a americká

c) ekonomická a sociálna štruktúra – ekonomicky negatívne obyvateľstvo (osoby závislé – študenti, deti do 15 rokov, ženy v domácnosti a osoby nezávislé – živia sa z určitého príjmu), ekonomicky aktívne obyvateľstvo (zamestnanci – 15 rokov a viac, nezamestnaní a pracovná sila, miera nezamestnanosti) a vymedzenie sektorov (primárny – poľnohospodárstvo, lesníctvo, rybolov, sekundárny – priemysel, stavebníctvo, teruer – doprava, spoje, obchod, ubytovanie, pohostinstvo a kvartér – výskum, vývoj, verejná správa, poisťovníctvo, finančníctvo)

d) jazyková a národnostná štruktúra

Národnosť – označuje príslušnosť obyvateľstva k určitému národu

Národ – reprezentuje historickú formu ľudskej spoločnosti, ktorá vznikla na základe spoločenstva, hospodárskeho života, spoločného jazyka, kultúry, spôsobu života, tradícií a ich odrazu národnej psychike a národnom vedomí

Štátna príslušnosť – súvisí s politickou diferenciáciou (rôznorodosťou)

Jazykové skupiny, jazykové podskupiny – viažu sa na spoločný prajazyk, kde sa členia na jazykové podskupiny

Jazykové rodiny – indoeurópske

Demografická štruktúra – vekové zloženie je výrazom celkového populačného vývoja. V základnom členení sa rozoznávajú vekové skupiny: I. skupina predproduktívneho veku (0-14), II. Skupina produktívneho veku (15-60 rokov – niekedy i do 64 rokov dokončeného veku) a III. Skupina poproduktívneho veku (od 60, resp. 65 rokov).

Vo vyspelých krajinách sa, vplyvom nízkeho prírastku a predlžovania veku obyvateľstva (tzv. pravdepodobnosti dožitia), postupne vyrovnáva podiel I. a III. Vekovej skupiny – prejavuje sa proces tzv. starnúcej populácie, v II. Vekovej skupine sa zvyšuje podiel starších ročníkov. Ekonomicky raste tlak na sociálnom a zdravotníckom zabezpečení obyvateľstva v poproduktívnom veku.

V rozvojových krajinách sa, vplyvom vysokého prírastku a stále ešte nižšieho priemerného veku, stále zvyšuje podiel I. vekovej skupiny (v priemere cez 40%) a zhoršuje sa pomer medzi produktívnou a vyživovanou časťou populácie. Stále obtiažnejší je problém obživy tejto časti populácie, rastúce nároky na rozvoj školstva spravidla prevyšujú možnosti týchto krajín (v rade z nich sa počet negramotných zvyšuje), pracovné príležitosti nerastú úmerne s potrebami početných ročníkov nastupujúcich do produktívneho veku a pod. Potenciálne výhody z malej štruktúry populácie sa v nich nemôžu uplatniť.

Zloženie podľa pohlavia je dôkazom, ako spoločensko-ekonomické pomery modifikujú biológiu ľudského rodu (chlapcov sa rodí viac – v celosvetovom a dlhodobom priemere 105:100). Vo vyspelých krajinách sa tento rozdiel vyrovnáva do 20 roku veku. Od tejto hranice začína v jednotlivých ročníkoch prevažovať ženská časť populácie, ktorá sa s postupujúcim vekom zvyšuje. Pravdepodobnosť dožitia u žien je tu vyššia (v priemere o 7-10 rokov). Situácia ovplyvňuje väčšia fyzická odolnosť ženského organizmu a civilizačnej úrovne, ktorá vytvára približné rovnaké podmienky (aj v zdravotnej starostlivosti) pre obe pohlavia. Disproporcie medzi počtom mužov a žien má dalekosiahe spoločenské následky, milióny žien sú pripravené o možnosť viesť normálny rodinný život.

V rozvojových krajinách, kde žijú ženy v ďaleko horších sociálnych podmienkach než muži (negatívne sa tu prejavuje vplyv náboženstva a zastaranej sociálne štruktúry), prevažuje mužská časť populácie. Následkom toho sa v globálnych pomeroch prejavuje mierna prevaha mužova nad ženami.

Obyvateľstvo je súhrn všetkých ľudí na určitom území k určitému okamžiku, zisťovaný podľa bydliska, prítomnosti na danom území alebo podľa iných hľadísk (napr. podľa domovského práva a pod.); počet obyvateľstva sa ustavične mení v dôsledku jeho prirodzeného pohybu a migrácie; stredný stav obyvateľstva je priemerný počet obyvateľstva za určitý časový úsek (obyčajne rok); za ročný stredný stav sa prakticky berie stav k 1. júlu príslušného roku. Výskumom obyvateľstva sa zaoberá demografia.

Demografia je veda o populačnej dynamike ľudských spoločenstiev.

Zahŕňa štúdium veľkosti, štruktúry a distribúcie populácií, ako sa menia populácie v čase následkom:

- natality

- mortality

- migrácie

- starnutia

Demografické analýzy sú aplikovateľné na najrôznejšie kritéria, podľa ktorých vyhodnocujeme spoločenstvo (vzdelanie, národnosť, náboženstvo, výška príjmu a pod.)

Historická demografia rekonštruuje demografické tabuľky pre minulé storočia, v spolupráci s archeológiou sa robia odhady populačnej dynamiky skúmaného spoločenstva (napr. ak máme pohrebisko, kde sa pochovávalo v čase a väčšom počte a máme antropologické určenia pohlavia a veku).

Demografia, na rozdiel od demogeografie, sleduje len procesy a vzťahy v rámci disciplíny.

15. Charakterizujte hlavné rysy súčasnej urbanizácie:

Geografia sídiel – predmetom geografie sídiel je výskum štruktúry, vzájomných vzťahov a špecifických vlastností sídiel z časopriestorového aspektu. Hlavnými riešenými problémami sú * komplexná analýza štruktúry jednotlivých sídiel, najmä miest * analýza procesov formovania a fungovania miest a sídelných systémov * výskum vzťahov medzi strediskami a ich zázemím * problémy urbanizácie a transformácie vidieckeho prostredia

Hlavné rysy súčasnej urbanizácie:

1 vzniká rozvoj veľkomiest a megamiest (najväčšie Tokio)

2 nové priestorové socio-ekonomické útvary

  * aglomerácia – zoskupenie miest a prímestských sídiel, kde má hlavné postavenie materské mesto

  * konurbácia – súbory rovnako veľkých administratívne samostatných miest

  * megalopolis – sústreďuje do seba veľký počet veľkých miest  (USA, Londýn, Paríž,...)

Urbanizačné procesy – citizácia (vyľudňovanie centier miest), surbanizácia (rast prímestských zón), metropolizácia (sústreďovanie obyvateľstva do veľkomiest – metropolít) a rurbanizácia (ľudia dochádzajú za prácou do centier miest)

Urbanizácia je sociálny proces formovania a rozvoja mestského spôsobu života a/alebo rastu počtu obyvateľstva žijúceho mestským spôsobom života (bez ohľadu na to, či žijú v meste) resp. proces sústreďovania života do miest a rast počtu obyvateľstva žijúceho v mestách. Môže ísť aj všeobecne o prenikanie mestských prvkov do celého sledovaného osídlenia.

Podiel obyvateľov žijúcich v mestách sa označuje ako miera urbanizácie.

Je úzko spojená s priemyselnou revolúciou. V štátoch ako napríklad Spojené kráľovstvo alebo Spojené štáty miera urbanizácie stúpala spolu s priemyselnou revolúciou a sťahovaním obyvateľov zamestnaných v poľnohospodárstve z vidieka do mestských tovární, čo viedlo k vzniku veľkého množstva mestských aglomerácií, ale v súčasnosti narazila miera urbanizácie na pomyslený strop a ďalej už nestúpala. Priemyselná revolúcia vznikla v Spojenom kráľovstve, čo je dôvod, prečo je Spojené kráľovstvo krajinou s jednou z najvyšších urbanizácií na svete, až 90 percent. Ďalším príkladom je Austrália, ktorá tiež patrí medzi štáty s najvyšším stupňom urbanizácie hlavne z dôvodu, že väčšina obyvateľstva žije v mestských aglomeráciách, čo je spôsobené hlavne neprístupným terénom austrálskych púští.

Medzi vysoko urbanizované aglomerácie patria niektoré oblasti USA, napríklad Florida, Kalifornia, na severovýchodnom pobreží: Washington - New York - Boston, kde sa obyvateľstvo sústreďuje do konurbácií najväčších amerických miest.

Rozvojové štáty, ako napríklad Čína, India alebo Nigéria majú väčšinou menšiu mieru urbanizácie, ktorá však stále stúpa. V Nigérii sa od roku 1975 miera urbanizácie zdvojnásobila na 43,3 %.

Svetová urbanizácia stále stúpa a v súčasnosti dosahuje úroveň 47,5 %.

Spolu s rastom urbanizácie súvisí aj väčšia hustota obyvateľstva a zlepšenie obchodu a ostatných aktivít, ako napríklad ekonomická dostupnosť dopravy. Zvyšovanie urbanizácie sa prejavuje sťahovaním obyvateľov z vidieka do miest.

Aglomerácia v urbánnej geografii je mesto so svojim okolím, napríklad predmestiami a satelitnými mestami alebo niekoľko miest spojených do jednej súvislej zastavanej plochy, konurbácie.

Väčšinou sa vyznačuje spoločnou hromadnou dopravou, previazanosťou ekonomiky a zástavbou, spoločnou administratívou alebo veľmi blízkou polohou. Časté sú aglomerácie banských miest hlavne v strednej Európe, napríklad Ostrava, alebo husto koncentrovaných miest v priemyselných centrách západnej Európy, napríklad Porýnie, Porúrie, Londýn, Liverpool, alebo v Spojených štátoch (Miami, Tampa, Boston, New York, Washington, Los Angeles, San Francisco, Chicago, Detroit).

Súmestie alebo konurbácia je komplex niekoľkých miest alebo aglomerácií zrastených do jednej súvisle zastavanej plochy. Na rozdiel od aglomerácie existujú jednotlivé mestá ako samostatné celky a nemusia mať nevyhnutne spoločné zázemie ani jednotné centrum. Takémuto modelu sa hovorí aj poly centrická forma aglomerácie. Spojením niekoľkých konurbácií vzniká tzv. megalopolis alebo megamesto.

Megalopolis je rozsiahla metropolitná oblasť alebo dlhá reťaz súvislých metropolitných oblastí. Tento termín prvýkrát spomenul Jean Gottman v Spojených štátoch v roku 1957 na opísanie veľkej urbanizovanej oblasti pozdĺž východného pobrežia Spojených štátov od Bostonu po Washington, D.C., ktorý sa označuje ako Bos-Wash. Ďalšia megalopolis sa nachádza na južnom pobreží Veľkých jazier a označuje sa ako Chi-Pits, nakoľko sa rozprestiera medzi mestami Chicago a Pittsburgh. V Japonsku je megalopolom oblasť Tokijského zálivu a označuje sa pojmom Tokaidó (spojenie konurbácií miest Tokio, Nagoja a Osaka).

Metropolitná oblasť je veľké zoskupenie pozostávajúce spravidla z veľkého mesta a jeho sféry vplyvu, z niekoľkých susedných miest a priľahlých oblastí prepojených s mestom a s jedným alebo viacerými veľkými mestami plniacimi funkciu uzlov.

Metropolitná oblasť je obyčajne kombinovaná s aglomeráciou, súvislou zastavanou oblasťou s periférnymi zónami nie nevyhnutne urbanistického charakteru, ale zviazanými s centrom.

Najväčšie metropolitné oblasti na svete sú konurbácie miest Tokio, Mexiko a New York.

16. Charakterizujte funkciu miest:

Kritéria vymedzovania mestských útvarov – administratívno-správne a štatistické

Funkcia miest – a) mestotvorná, b) mesto obslužná (uspokojujú potreby obyvateľstva), c) funkčná typológia (s vlastnou ekonomickou základňou – monofunkčné, polyfunkčné alebo bez ekonomickej základne

Mesto je sídlo alebo zoskupenie sídiel, ktorého počet obyvateľov sa spravidla pohybuje nad 2 000 obyvateľov. Od vidieckych obcí sa líši koncentráciou výrobných a nevýrobných aktivít (služieb), výškovou zástavbou, hustotou zaľudnenia, komplexnou vybavenosťou a sociálnymi vzťahmi.

Ak sa určí hranica medzi vidieckymi obcami a mestami 2 000 obyvateľov, tak na Zemi je asi 100 000 sídiel mestského typu. Mesto nad 100 000 obyvateľov sa nazýva veľkomesto, mesto nad 1 milión obyvateľov „city“ a mestá nad 10 mil. obyvateľov sa označujú za „mega-city“.

Metropolou sa nazýva mesto, ku ktorému spáduje určité väčšie zázemie. Je sídlom centrálnych inštitúcií a orgánov. Z hľadiska významu možno rozlíšiť svetové metropoly (New York, Tokio, Londýn, Paríž), kontinentálne (Brusel, Sao Paulo), štátne a národné.

Sídlo je základná jednotka osídlenia, ktorú tvorí akékoľvek obývané a priestorovo oddelené zoskupenie bytových a nebytových objektov, prípadne i jednotlivé priestorovo oddelené obydlia. Najnižšie sídelné jednotky sa najčastejšie nazývajú lokality. Odhaduje sa, že na Zemi je asi 14 miliónov ľudských sídiel.

Obec je základný územný samosprávny a správny celok na Slovensku (podobne aj v iných krajinách).

Obec tvorí jedno alebo viac sídiel. Jej územie je tvorené najmenej jedným katastrálnym územím. Združuje občanov, ktorí majú na jej území trvalý pobyt. V Európe je v súčasnosti asi 140 000 obcí.

Niektoré obce na Slovensku majú postavenie mesta. Na Slovensku je v súčasnosti 2 891 obcí, z toho 138 miest. V tomto počte sú zarátané aj 4 vojenské obvody, avšak Vojenský obvod Javorina bol zrušený, na jeho území však opätovne vznikne obec Ľubické Kúpele. Väčšie obce sa ďalej delia na časti obcí, v mestách nazývané mestské časti, vo vidieckych sídlach miestne časti.

Obce majú občanmi volené obecné a mestá mestské zastupiteľstvá. Na čele obce je starosta, na čele mesta primátor.

Metropola (z gr. metera = matka a polis = mesto) v modernom ponímaní je dôležité mesto, obyčajne s počtom obyvateľov minimálne 1 milión v urbanizovanej oblasti alebo minimálne pol milióna v samotnom meste. Musí ísť o významné ekonomické, politické a kultúrne centrum danej krajiny alebo oblasti a obyčajne slúži ako križovatka medzinárodných dopravných liniek. V širšom zmysle tento termín označuje mesto alebo štát koloniálneho pôvodu, mesto považované za centrum istej aktivity alebo veľké dôležité mesto.

17. Charakterizujte hlavné geografické oblasti ťažby čierneho uhlia:

Tendencie ťažby čierneho uhlia:

- znižovanie významu v energetike (po ropnej kríze sa trocha zvýšil)

- nerovnomerné rozloženie ložísk (väčšina na severnej pologuli)

- rast ťažby a spotreby v Číne, Indii, Japonsku, pokles v krajinách EÚ

Hlavné oblasti ťažby čierneho uhlia

Čierne uhlie - vzniklo v prvohorách, najlepšie je Antracit Náleziská čierneho uhlia: Rusko - Ukrajina, Kazachstan; Čína; USA - Apalačské pohorie; Európa - Poľsko, Nemecko, Francúzsko, Belgicko, GB; Afrika - JAR; India; Austrália

Najväčšia ťažba čierneho uhlia:

* Čína . . . . . . 1058 mil ton za 1 rok

* USA . . . . . . 821 mil ton za 1 rok

* Rusko. . . . . 474 mil ton za 1 rok

* India

* JAR

Uhlie sa spracováva na miestach ťažby.Najväčší producenti čierneho uhlia:

* USA

* Rusko

* Austrália

* Južná Afrika

* Najväčší dovozcovia čierneho uhlia :

* Japonsko

* Západná Európa

Uhlie je čierna alebo hnedočierna (tzv. hnedé uhlie — lignit) horľavá hornina. Získava sa z povrchových alebo hlbinných dolov a používa sa predovšetkým ako palivo. Od dôb priemyselnej revolúcie je uhlie veľmi dôležitou energetickou surovinou. Väčšina svetovej výroby elektrickej energie sa uskutočňuje práve v uhoľných (t.j. tepelných) elektrárňach. Uhlie je zložené predovšetkým z uhlíka, obsahuje však rozmanité zložky vrátane sírnych zlúčenín. Uhlie je celosvetovo najdôležitejší zdroj pre výrobu elektrickej energie (približne 40 %).

Uhlie vzniklo z rastlinných a živočíšnych zvyškov, ktoré boli uložené v anaeróbnom vodnom prostredí, kde nízky obsah kyslíka zabraňoval ich úplnému rozkladu a oxidácii (t.j. hnitiu).

Typy uhlia  - Antracit  a koks.

Lignit — tiež označovaný ako hnedé uhlie je najmenej kvalitný druh uhlia. Používa sa len na parnú výrobu elektrickej energie. Leštený lignit sa od doby železnej používal ako ozdobný kameň.

Briketa z hnedého uhlia.

hnedo-čierne — jeho vlastnosti sú kombináciou vlastností čierneho a hnedého uhlia, použitie má rovnaké ako lignit

čierne uhlie — je charakteristické vysokou hustotou, jeho farba je obvykle hnedočierna až čierna

antracit — najkvalitnejšie uhlie, používa sa na vykurovanie

Uhlie je najčastejšie používané tuhé palivo na výrobu tepla spaľovaním. Svetová spotreba uhlia je 5 200 miliónov ton ročne, z toho je 75 % využívaných na výrobu elektrickej energie. V oblasti Číny a Indie sa ročne spotrebuje 1 500 miliónov ton uhlia a predpokladá sa, že v roku 2025 narastie táto spotreba na 2 700 miliónov ton ročne. V USA sa každoročne spotrebuje miliarda ton uhlia, z toho až 90 % na výrobu elektrickej energie.

Pri výrobe elektrickej energie sa spaľuje uhlie rozomleté na prach v špeciálnom horáku, ohrieva vodu na vodnú paru, ktorá roztáča turbíny a generátory. Pri udržaní súčasnej spotreby vystačia zásoby uhlia na približne 300 rokov.

Vysoké ceny vykurovacích olejov a zemného plynu vedú k zvýšenému záujmu o tzv. BTU konverziu — technológie ako splyňovanie, skvapalňovanie a tuhnutie. V minulosti bolo uhlie používané na výrobu svietiplynu, ktorý bol dopravovaný k spotrebiteľom potrubím a bol využívaný na svietenie, varenie a kúrenie. Dnes je namiesto svietiplynu používaný bezpečnejší zemný plyn. V južnej Afrike sa ešte stále využíva splyňovanie uhlia pre potreby petrochemického priemyslu. Splyňovanie je tiež možnosť výroby energie, ktorá je všeobecne čistejšia než energia získaná konvenčne z uhlia, môžu sa vyrábať nové plynové turbíny s vyššou účinnosťou než súčasné parné turbíny. Vznikajúci oxid uhličitý je možné v prípade potreby zachytávať.

Uhlie možno previesť na kvapalné palivá ako napríklad benzín či nafta niekoľkými rôznymi spôsobmi. Fischerov—Tropschov proces spočíva v syntéze kvapalných uhľovodíkov, bol použitý v nacistickom Nemecku a južnej Afrike, pretože tieto krajiny boli politicky izolované a nemali dostatočné zdroje surovej ropy. Uhlie môže byť skvapalňované na tzv. syngas (syntézny plyn) a syngas skvapalnený Fischerovou—Tropschovou metódou na ľahké uhľovodíky, ktoré sú ďalej spracúvané na benzín a naftu. Syngas môže byť tiež prevedený na metanol, ktorý sa používa ako palivo alebo ako aditívum do palív.

18. Charakterizujte súčasné tendencie v ťažbe ropy:

Súčasné tendencie v ťažbe ropy:

* znižovanie podielu ťažby USA a Ruska ku OPEC

* rast ťažby v šelfoch morí – Venezuela, Mexiko, Perzský záliv...

* najobjemnejšia exportná komodita

* spotreba – USA ¼ svetovej ťažby

* cena ropy – OPEC – má 77% svetových zásob ropy, podiel na exporte 50% - 66%

* svetové zásoby – Blízky východ, Južná Amerika, Severné more, pokles v USA, Kazachstan, Čína

* OPEC – Saudská Arábia, Irán, Venezuela, Spojené Arabské Emiráty

Ropa (zastarane aj (surová) nafta či zemný olej, pričom ale oba pojmy majú dnes aj iný význam a „ropa“ je jediný názov podľa STN) je hnedá až nazelenalá horľavá kvapalina tvorená zmesou uhľovodíkov, najmä alkánov. Pravdepodobne vznikla rozkladom zvyškov pravekých rastlín a živočíchov. Nachádza sa vo vrchných vrstvách zemskej kôry – najčastejšie v oblasti kontinentálnych šelfov. Je základnou surovinou petrochemického priemyslu. Náleziská ropy sú pod nepriepustnými vrstvami, v hĺbkach až 8 km pod zemským povrchom. Ropa pri ťažbe alebo vyviera pod tlakom - ťažba samotokom, alebo sa čerpá - mechanizovaná ťažba. Vyskytuje sa spoločne so zemným plynom a vodou.

Názov ropa pochádza z poľštiny, v preklade znamená „hnis“, ide o pôvodné staré označenie miestnych soľných prameňov.

Kedysi existovali lokality, kde ropa prirodzene vyvierala na zemský povrch. Teraz sa ropa získava pomocou vrtov. Väčšinou sa v nálezisku spoločne s ropou nachádza zemný plyn, ktorý zabezpečuje potrebný tlak, a tak môže ropa samovoľne vytekať. To sa nazýva primárny spôsob ťažby. Zvyčajne je možné takto získať okolo 20 % ropy obsiahnutej v nálezisku.

S postupom času tlak klesá až k bodu, keď musia nastúpiť sekundárne metódy, ako je čerpanie ropy pomocou čerpadiel alebo udržiavanie ložiskového tlaku vhodnou injektážou, a to buď spätným pumpovaním zemného plynu, vzduchu, príp. CO2. Primárnymi a sekundárnymi metódami sa celkovo darí vyťažiť 25–35 % celkového množstva ropy.

Čerpanie ropy pomocou pumpy

Terciárne metódy nastupujú v okamžiku, keď už ani sekundárne metódy nestačia na udržanie produkcie a ťažba je ešte stále ekonomická, čo závisí od aktuálnej ceny ropy, kvality ropy a výšky ťažobných nákladov. Ich princípom je zníženie viskozity zostávajúcej ropy, väčšinou injektážou horúcej vodnej pary získavanej často kogeneráciou, pričom sa spaľovaním zemného plynu vyrába elektrina a odpadové teplo sa využije na tvorbu vodnej pary. Niekedy sa tiež ropa zohrieva zapálením časti ropného ložiska. Príležitostne sa tiež používa injektáž detergentov. Terciárne metódy dovoľujú vyťažiť ďalších 5–15 % ropy v nálezisku.

Ropa a výrobky z nej sú základným palivom pre dopravu a surovinou pre výrobu plastov. Vyrábajú sa z nej aj niektoré lieky, hnojivá a pesticídy. Predovšetkým chudobnejšie krajiny používajú ropné produkty aj na výrobu elektriny (asi 7 % celkovej svetovej produkcie).

Základom spracovania ropy je jej frakčná destilácia, pri ktorej sa oddeľujú pri atmosférickom tlaku jednotlivé skupiny uhľovodíkov podľa ich bodu varu.

Najľahšie plynné uhľovodíky sú metán, etán, propán, bután. Posledné dva sú hlavnou súčasťou automobilového paliva LPG. Petroléter tvoria uhľovodíky s dĺžkou reťazca C5–7 (tv asi 30–70 °C). Používajú sa ako rozpúšťadlá, napr. pri chemickom čistení odevov. Ďalšie frakcie sú benzín (C6–12, 40–200 °C), petrolej (C10–15, 150–300 °C), z ktorého sa vyrába letecký benzín, plynový olej (C10–20, 200–300 °C), z ktorého sa získava motorová nafta a ľahký vykurovací olej. Zvyšok (tzv. mazut) sa podrobuje vákuovej destilácii za zníženého tlaku, čím sa oddeľujú ťažké vykurovacie oleje od asfaltu. Uhľovodíky s dlhými reťazcami (C35 a viac) môžu byť hydrokrakovaním rozštiepené, čím vzniknú mazacie oleje.

Získané produkty sú ďalej rafinované, aby sa z nich odstránili nežiaduce prímesi, ako napr. parafíny.

Ropný priemysel rozdeľuje ropu podľa jej pôvodu (napr. West Texas Intermediate, WTI alebo Brent) a často aj podľa jej hustoty (ľahká, light, stredne ťažká, intermediate a ťažká, heavy); rafinérie ju tiež môžu označovať ako „sladkú“ (sweet), čo znamená, že obsahuje relatívne málo síry, alebo ako „kyslú“ (sour), čo znamená, že táto ropa obsahuje viac ako 0,5 % síry a vyžaduje náročnejšie spracovanie, aby vyhovovala súčasným normám.

Hlavné svetové typy ropy sú:

zmiešaná ropa Brent, zahrňujúca 15 druhov ropy z nálezísk v Severnom mori. Za cenu tohto typu ropy sa väčšinou predáva ropa z Európy, Afriky a Blízkeho východu určená pre spotrebu na Západe.

West Texas Intermediate (WTI), za ktorej cenu sa predáva severoamerická ropa.

Dubaj, za ktorej cenu sa predáva blízkovýchodná ropa určená pre ázijsko-pacifickú oblasť.

Tapis (z Malajzie), za ktorej cenu sa predáva ľahká ropa z Ďalekého východu.

Minas (z Indonézie), za ktorej cenu sa predáva ťažká ropa z Ďalekého východu.

Kôš OPECu zahŕňajúci druhy:

Arab Light (Saudská Arábia),

Bonny Light (Nigéria), ...

19. Charakterizujte hlavné oblasti ťažby ropy:

Hlavné oblasti ťažby ropy:

* Afrika – Líbya, Nigéria

* Stredná, Južná Amerika – Mexický záliv, Argentína

* Severná Amerika – Texas

* Európa – Severné more

* Rusko, Tatárska a Baširská republika

* Ázia – Perzský záliv, Saudská Arábia, Čína

* Indonézia – India

Ropa - hlavné svetové náleziská :

* Rusko

* Kaspické more

* Azerbajdžan

* stredný tok rieky Volgy ( Kurbišev, Orenburg )

* stredný tok rieky Ob ( Západosibírska nížina )

* oblasť Perzského zálivu ( Saudská Arábia - SAE ) 

* Kuvajt

* Irak

* Irán

* oblasť Mexického zálivu

* USA

* Mexiko

- menšie náleziská :

* Severné more

* Nórsko

* GB

* Francúzsko

* severná Afrika

* Egypt

* Líbya

* Alžírsko

* Nigéria

* severná časť južnej Ameriky

* Venezuela

* Čína

Na Slovensku sú náleziská ropy len v Záhorskej nížine, Malacky - Gbely.Krajiny s najväčšou ťažbou :

* Rusko . . . . . . . . . . . . . 450 mil ton za 1 rok

* Saudská Arábia . . . . . . 420 mil ton za 1 rok

* USA . . . . . . . . . . . . . . .411 mil ton za 1 rok

* Irán

* Mexiko

Ropa
- je prírodná kvapalná živica hnedej až čiernej farby, tvorí ju zmes uhľovodíkov v plynnom alebo kvapalnom skupenstve. Ropa vznikla z morských usadenín v odlišných geologických pomeroch ako uhlie. Pri spaľovaní ropy vzniká menej oxidov uhlíka ako pri uhlí. Pri jej ťažbe dochádza k nekontrolovateľným únikom do pôdy, morí atď.

Ako ťažíme ropuKeď v roku 1969 vo Forties Field v Severnom mori prvýkrát narazili na ropu, nik netušil, že sa jej pod morským dnom skrýva 350 miliónov ton.
Na razenie ropných vrtov sa používajú špeciálne hroty, ktoré rotujú a odkrajujú všetko, čo im príde do cesty. Oceľový alebo diamantový hrot sa nasadí na koniec pevnej sústavy oceľových tyčí, poháňanej motorom alebo turbínou, ktorá rotuje a prebíja sa cez zemský povrch.
Do vrtu sa pumpuje materiál – tzv. vrtná kaša, ktorá vytláča vyvŕtané horniny na povrch. V skutočnosti sa nejedná o "kašu", ale o zmes chemikálií a vody, ktorá vynáša odkrojky a ochladzuje vrtnú hlavicu. Podľa druhu horniny sa vrtný hrot občas vymieňa. Celá vrtná sústava tyčí sa vtedy musí vytiahnuť z vrtu, rozoberie sa na kusy dlhé 27 metrov a uloží sa na plošine. Ak je vrt hlboký, celá táto výmena môže trvať aj 10 hodín. Aby sa predišlo zosuvu stien, vkladajú sa do vrtu ťažké oceľové rúrky, ktoré zabezpečia tak, že medzi rúrky a steny vrtu pumpujú betónovú kašu. Priemer tohto vystuženia sa s pribúdajúcou hĺbkou vrtu zmenšuje.

20. Charakterizujte súčasné tendencie v ťažbe zemného plynu:

Tendencie v ťažbe zemného plynu:

* lacný energetický zdroj – metán, etán, propán bután

* malé náklady na ťažbu, minimálny odpad

* rast ťažby

* obmedzenie prepravy len po svojich trasách

* rast ťažby v západnej Európe, pokles v Rusku

* hlavný export – Rusko, Kanada

* import – Ukrajina, USA, SRN, Japonsko

* svetové zásoby – Rusko 35% - 40%

Zemný plyn je prírodný horľavý plyn využívaný ako významné plynné fosílne palivo. Je to zmes uhľovodíkov, z ktorých 50 až 98 % objemu tvorí metán. Okrem metánu obsahuje aj propán, bután a ďalšie látky. Je ľahší ako vzduch, nie je otravný ale je nedýchateľný a dusivý. Je bezfarebný a bez zápachu, preto sa pri úprave odorizuje aby bol identifikovateľný.

Zemný plyn sa nachádza v podzemných náleziskách buď samostatne alebo spoločne s ropou a vodou. V ložisku sa nachádza v jeho vrchnej časti kde tvorí tzv. plynovú čapicu. Ložiská zemného plynu sú rozložené nerovnomerne. Medzi najväčších producentov patria USA, Rusko a Kanada. Na mape sú farebne vyznačené štáty podľa ročnej produkcie zemného plynu v metroch kubických.

Kedy objavili zemný plyn: v roku 1918 na naftovom poli v Texase
Načo je dobrý zemný plyn: nahradil plyn vyrábajúci sa z uhlia, používa sa dnes všade
Čo sa musí spraviť pred použitím zemného plynu? Na začiatku sa musí najprv vyťažiť, potom očistiť a nakoniec prepraviť diaľkovým plynovodom do veľkej diaľky
Charakteristika zemného plynu: plyn bez zápachu, aby sme ho cítili tak doňho musia pridávať chemikálie
Z čoho sa skladá?
Z Metánu, 95 % Etánu, 2,3%, Propánu, 0,7%, Butánu, 0,3%, CO2 0,2%, N2
1,5% ( niekedy sa v zemnom plyne niekedy nachádza aj trochu hélia )
Náleziská:
V roku 1980 sa do Česko Slovenskej Socialistickej republiky prepravoval
tranzitnými plynovodmi z Ruska (Bratstvo a Sojuz). Dnes sú na Slovensku
náleziská už iba v malom počet – len na Záhorí.
Perlička:
Vznikla petrochémia, samostatné priemyselné odvetvie zaoberajúce sa
syntézami chemikálií vyrobených z ropy a hlavne zemného plynu
Klady: využitie v domácnosti a prakticky všade
Zápory: nákladná ťažba, možnosť katastrofy pri úniku plynu (výbuch)
Záver: Zemný plyn je pre náš život dôležitý.

Zemný plyn zaradujeme medzi fosílne suroviny. Je to základná surovina pre výrobu najrôznejších syntetických polymérov a iných chemických produktov. Plyn objavili roku 1918 na naftovom poli v Texase. Nazvali ho zemný plyn. Nahradil plyn, ktorý sa vyrábal z uhlia. Toto nove palivo sa teraz používa v továrňach a v domácnostiach na celom svete. Kým sa zemný plyn dostane do vášho sporáka a zahorí jasným belasým plameňom, musí prekonať dlhu púť. Treba ho najprv vyťažiť zo zeme, očistiť a prepraviť diaľkovým plynovodom do veľkej diaľky. Dôkazom toho, že ropa a zemný plyn sú dôležité suroviny, je aj to, že vzniklo samostatne vedne odvetvie petrochémia, zaoberajúca sa syntézami chemikálií vyrobených z ropy a zemného plynu. Zemný plyn nemá nijaký zápach. Aby sme ho zacítili, keď unika, pridávajú sa k nemu chemikálie. Zemný plyn sa skladá z niekoľkých častí : Metán CH4 95,0 Etán C2H6 2.3 Propán C3H8 0.7 Bután C4H10 0.3 Oxid uhl. CO2 0.2 Dusík N2 1.5
Niekedy sa v zemnom plyne nachádza aj trochu hélia. Najväčšie percento tvorí metán, ktorý vzniká anaeróbnym kvasením celulózy a je súčasťou bahenného plynu. Umelo zavedene anaeróbne kvasenie mestského odpadu v čistiacich staniciach produkuje metán, ktorý sa využíva ako topný plyn. Pri spaľovaní sa zo zemného plynu uvoľňuje veľké množstvo tepelnej energie, preto ma veľký význam ako priemyslové palivo, ktoré nahradzuje jedovatý svietiplyn. Zemný plyn sa môže spracovať priamo tzv. parciálnou oxidáciou na metanol alebo parciálnou dehydrogenaciou na ľahké alkeny a aromaty alebo nepriamo cez syntézny plyn na metanol a cely rad chemikálií cez metanol, alebo priamo zo syntezneho plynu. Vodík získaný zo zemného plynu sa používa na syntézu amoniaku. Zo zemného plynu sa vyrábajú sadze, ktoré sú potrebne v polygrafickom a gumárenskom priemysle (zlepšuje kvalitu gumy, ako farbivo do tusu, do tlačovej černe a krému na topánky), acetylén, kyanovodík a sírouhlík, formaldehyd, metanol, halogenderivaty uhľovodíkov a iné. Zemní plyn väčšinou doprevadza ropu, ale môžeme nájsť aj samostatne náleziská. Spotreba ropy a zemného plynu stále stúpajú a preto je dôležité hľadať stále nove a nove náleziská. Najnovšia metóda zisťovania nálezísk ropy a zemného plynu je pomocou družíc.

21. Charakterizujte iné druhy energie na výrobu elektrickej energie – tendencie:

Jadrová energia:

* 1 kg uránu = ako 2000 t čierneho uhlia

* ťažba – Kanada, Nigéria, Austrália

* najviac jadrových elektrární – USA, Francúzsko, Japonsko

* bez jadrových elektrární – Portugalsko, Írsko, Nórsko

Vodná energia:

* najstarší zdroj

* 7%

* najmä veľtoky v Južnej Amerike, Afrike, Číne

* Rakúsko – malý spád riek

Jadrová energia alebo atómová energia je energia uvoľnená pri jadrovej reakcii, presnejšie pri premenách atómových jadier na systémy s absolútne vyššou väzbovou energiou štiepením jadier alebo termojadrovou reakciou. Prejavuje sa okrem iného ako tepelná energia.

Na mierové účely sa v súčasnosti priemyselne využíva štiepna reakcia uránu alebo plutónia, predmetom intenzívneho výskumu je praktické využitie termonukleárnej syntézy vodíka na hélium.

Najvýznamnejším využitím jadrovej energie je výroba elektrickej energie v jadrových elektrárňach. Jadrové zdroje majú dnes približne 17% podiel na svetovej výrobe elektriny a približne 7% podiel na spotrebe energie celkovo. [1]

Najväčší podiel elektrického prúdu z jadra dosahuje Litva (asi 80 %), Francúzsko (asi 78 %) a Belgicko (asi 60 %) (stav podľa EIA z roku 2003, v prípade Belgicka stav roku 2002 podľa [2]).

Jadrové reaktory sa takisto používajú na pohon lodí a ponoriek, na výrobu izotopov na ďalšie využitie a na výskum, zároveň sa (väčšinou ako vedľajší produkt pri výrobe elektriny) využívajú na vykurovanie či ohrev vody.

Dejiny využitia jadrovej energie poznamenali dve veľké nehody – v roku 1986 v Černobyle a podstatne menšia v roku 1979 v Three Mile Islandu v USA.

Prvý úspešný pokus s jadrovým štiepením vykonali v roku 1938 v Berlíne Otto Hahn, Lise Meitnerová a Fritz Strassmann.

Počas 2. svetovej vojny sa rozbehol jadrový program v rade štátov. Prvá riadená reťazová štiepna reakcia sa uskutočnila 2. decembra 1942 v reaktore CP-1, ktorý pod vedením Enrica Fermiho postavili v podzemí štadiónu Chicagskej univerzity. Motivácia pokusov bola jednak vedecká, ale aj vojenská - reaktory založené na výsledkoch Fermiho výskumu potom slúžili na výrobu plutónia na použitie v jadrovej zbrani. Po zvrhnutí atómových bômb na Hirošimu a Nagasaki sa konštrukcia reaktorov na výrobu plutónia rozbehla aj v ďalších štátoch.

Na výrobu elektriny sa jadrový reaktor prvý raz využil 20. decembra 1951 vo výskumnej stanici EBR-I pri Arce. Zariadenie založené na rýchlom množivom reaktore dodávalo spočiatku výkon okolo 100 kW.

Prvá jadrová elektráreň bola postavená v ZSSR v meste Obninsk. K rozvodnej sieti bola oficiálne pripojená 27. júna 1954. V 5MW reaktore bol použitý grafit ako moderátor a voda ako chladiace médium.

Využitie jadrovej energie sa potom rýchlo rozvíjalo. V roku 1960 tvoril inštalovaný výkon menej ako 1 gigawatt (GW), na konci sedemdesiatych rokov už 100 GW, a 300 GW v osemdesiatych rokoch.

Od konca 80. rokov je nárast oveľa slabší a prevažne tvorený výstavbou jadrových elektrární v Číne. V roku 2005 bol inštalovaný výkon 366 GW. Proti využitiu jadrovej energie sa v mnohých krajinách vyspelého sveta zdvihla vlna odporu, založená jednak na obavách z nehody (ako napr. Černobyľská havária), jednak na strachu z radiácie. V Rakúsku (1978), Švédsku (1980) a Taliansku (1987) dokonca prebehli referendá, dôsledkom ktorých sa upustilo od využitia jadrovej energie.

Vodná energia má tiež svoj pôvod v energii dopadajúcej na Zem zo Slnka. Slnečná energia spôsobuje vyparovanie vody z oceánov, morí, jazier a vodných tokov. Vodné pary sa presúvajú nad zemským povrchom a ich ochladzovanie vedie ku kondenzácii a zrážkam. Tie zaisťujú vytváranie potenciálnej energie vysoko položených zdrojov vody, ktorá sa mení na kinetickú energiu pohybom v riekach. Kinetická energia vody sa bežne využíva na výrobu elektrickej energie vo vodných elektrárňach. Technológia využívania vodnej energie je najrozvinutejšou medzi obnoviteľnými zdrojmi.
Celosvetovo pokrýva viac ako 18% vyrobenej elektrickej energie a je súčasne najvýznamnejším obnoviteľným zdrojom energie (podiel výroby elektriny z iných obnoviteľných zdrojov je len 1,1%). Každoročne sa vo vodných elektrárňach vyrobí 2100 miliárd kWh elektriny. Je to viac, ako sa jej vyrába v jadrových elektrárňach. Celkový využiteľný potenciál, ktorý zahrňuje len relatívne veľké zdroje (nad 10 MW), je však oveľa väčší a odhaduje sa na 14900 mld. kWh. Vodná energia je prakticky jediným obnoviteľným zdrojom energie, ktorý sa v širšej miere využíva aj u nás. V roku 1996 sa z vodnej energie na Slovensku vyrobilo viac ako 4,4 miliardy kWh, čo je približne 15% našej spotreby .

22. Charakterizujte hutníctvo železa a ocele: tendencie, lokalizačné faktory hutníckeho priemyslu a hlavné oblasti výroby:

Hutníctvo železa a ocele:

* hlavné oblasti výroby železa a ocele

* Čína, USA – Pitsburg, jazero ...

* Rusko – východný Ural

* Ukrajina

* Nemecko – Porúrie

Železná ruda – pokles hutníctva

Farebné kovy – mangán, chróm, meď

Hutnícky priemysel – lokalizácia ...

Zaoberá sa tavením rúd, výrobou kovu a ich zliatin i výrobu valcového materiálu. Patrí k základným odvetviam ťažkého priemyslu. Delí sa na hutníctvo železa a ocele – čierna metalurgia a hutníctvo neželezných kovov – farebná metalurgia. Hutníctvo železa sa vyznačuje vysokým stupňom koncentrácie. Sústreďuje sa do miest výskytu surovín alebo kokosovatelného uhlia. Hutníctvo farebných kovov vyrába prevažne meď, olovo, zinok, cín a ich zliatiny. Hutníctvo ľahkých kovov vyrába hlavne hliník a jeho zliatiny.

Hutnícky priemysel:
Má tradíciu od stredoveku, keď vznikali banské mestá. Výroba je dnes koncentrovaná do väčších podnikov. VSŽ, teraz U.S.Steel spracúva rudu z Ukrajiny, vyrába z nej železo, oceľ a plechy, jej produkty ďalej využíva napr. Železiarne Podbrezová (výroba rúr). Významné sú tiež hlinikárne v Žiari nad Hronom, ktoré veľmi poškodili životné prostredie.

V Banskej Bystrici nedávno zavreli ťažbu vápenca, to isté čaká aj cementárne, ktoré vďaka kvalitnému vápencu (najlepší v strednej Európe) vyrábali kvalitné produkty vyvážané do zahraničia. Na Záhorí sa ťaží zemný plyn a ropa, pri Modrom Kameni a Nitre uhlie. Táto ťažba nepostačuje, preto ropu a zemný plyn dovážame z ČR a Ruska. Energetický priemysel:
Prevažná časť energie sa vyrába v jadrových elektrárňach (Jasovské Bohunice a Mochovce), vodných elektrárňach (Považie, Gabčíkovo na Dunaji) a tepelných elektrárňach (Zemianske Kostoľany a Vojany). S elektrickou energiou sme v priemere sebestačný (Niekedy dovážame, inokedy vyvážame.).

Hutníctvo - Zaoberá sa tavením rúd, výrobou kovu a ich zliatin i výrobou valcového materiálu. Patrí k základným odvetviam ťažkého priemyslu. Delí sa na hutníctvo železa a ocele – čierna metalurgia a hutníctvo neželezných kovov – farebná metalurgia. Hutníctvo železa sa vyznačuje vysokým stupňom koncentrácie. Sústreďuje sa do miest výskytu surovín alebo koksovateľného uhlia. Hutníctvo farebných kovov vyrába prevažne meď, olovo, zinok, cín a ich zliatiny. Hutníctvo ľahkých kovov vyrába hlavne hliník a jeho zliatiny. Hlavné oblasti hutníctva železa:
Čína - hutníctvo sa koncentruje hlavne na pobrežie a pozdĺž veľkých riek. Hutníctvo patrí k najdôležitejším odvetviam priemyslu. Väčšina závodov je na juhu krajiny. V mestách Peking , Šanghaj, Kanton a na strednom toku Dlhej rieky. Čína vlastní obrovské zásoby železnej rudy a čierneho uhlia.
Japonsko – v tejto krajine sa od roku 1995 hutníctvo zaraďuje medzi odvetvia s vysokým poklesom zisku ale stále patrí medzi dôležité súčasti priemyslu. Japonsko je chudobné na nerastné suroviny.
USA – krajina je veľmi bohatá na železnú rudu, farebné a vzácne kovy ale značnú časť dovážajú. Hutníctvo patrí medzi dynamicky sa rozvíjajúce priemyselné odvetvie ale nie je určujúcim sektorom hospodárstva. Hutníctvo železa a ocele sa sústredilo pri uhoľných panvách na pobreží Veľkých jazier, pri zásobách železnej rudy. V produkcii hutníckeho priemyslu sú na 3. mieste na svete.
Rusko - veľké závody, vystavané počas sovietskej vlády, sa ťažko prispôsobujú súčasnému trhovému systému, preto ich priemyselná produkcia značne poklesla. Hutníctvo železa, hliníka a farebných kovov patrí medzi významnejšie priemyselné odvetvia. Železná ruda sa ťaží na hranici s Ukrajinou a na južnom Sibíri. Zásoby čierneho a hnedého uhlia sú na strednom a východnom Sibíri ( Jakutsko), v Kuzneckej a Kansko- ačinskej panve.
Nemecko - v Nemecku sa vyťaží najviac čierneho a hnedého uhlia na svete, zásoby sa nachádzajú v Porýní a Porúrí. Významná je aj ťažba železnej rudy ale značnú časť dovážajú. Najväčším strediskom hutníckeho priemyslu je mesto Duisburg.Hlavné oblasti hutníctva farebných kovov:
USA - farebná metalurgia sa zameriava na spracovanie medi a hliníka. Hlinikárne sa sústreďujú na riekach Tennessee a Kolumbia a pri Mexickom zálive.
Kanada – na polostrove Labrador v Quebecu a Newfoundlande sú bohaté ložiská železnej rudy, ktoré patria k najväčším na svete. Svetovo významná je ťažba rúd zinku v Britskej Kolumbii, Quebecu a New Brunswicku, niklu v Ontariu a Manitobe a medi. Celosvetovo významná je produkcia niklu v Ontariu, zinku v Britskej Kolumbii a v Manitobe a hliníka.
Austrália - Austrália je najväčším producentom bauxitu a štvrtým najväčším producentom hliníka. Hlavné bane na bauxit sú umiestnené na juh od Perthu v Západnej Austrálii a v Severnom Teritóriu na Gove Peninsula.

23. Charakterizujte strojársky priemysel: tendencie, lokalizačné faktory, odborovú klasifikáciu, automobilový priemysel:

Strojársky priemysel – tendencie:

* najvýznamnejší

* špecializácia

* ¼ strojárskych výrobkov sa vyváža

* hracie odvetvie

* rôznorodosť a zložitosť výroby

Lokalizačné faktory:

* pracovný súlad – významný faktor (kvalita, kvantita,...)

* suroviny

* trh spotreby

* úplný sortiment (USA)

* produkcia a spotrebitelia (SRN, Japonsko, Veľká Británia)

* doprava a energetika – menší význam

Odborová klasifikácia:

* ťažké

* všeobecné

* stredné

* ľahké

* presné

* investičné

Hlavné rysy rozmiestnenia vo svete – vyspelé krajiny (90%), dôležitosť (dopravné prostriedky, elektrotechnika,...) a strediská (veľké)

Stavba lodí – Japonsko (Hirošima) a Nemecko (Hamburg)

Letecký priemysel – USA (východ LA, SF, Francúzsko, Rusko)

Automobilový priemysel – tradičné krajiny (Francúzsko, USA), montážne závody

Oblasť výroby:

- USA (Chicago,...)

- Kanada, Taliansko (Turín)

- SRN, Francúzsko – Paríž, Veľká Británia, Londýn, Japonsko – Pakistan, ČR, Rusko, Poľsko, Slovensko – BA, Žilina

Strojárstvo je priemyselné odvetvie, ktoré sa zaoberá aplikáciou fyzikálnych princípov na analýzu, výrobu a údržbu strojných zariadení. Zahrnuje poznatky z mechaniky, kinematiky, termodynamiky a energetiky. Strojní inžinieri využívajú tieto princípy na návrh a analýzu automobilov, lietajúcich strojov, vykurovacích a chladiacich systémov, konštrukcií a mostov, priemyselných nástrojov, a vybavenia a podobne.

Automobilový priemysel je kľúčovým odvetvím pre rozvoj ekonomiky Slovenskej republiky, čo je určujúce aj pre ostatné priemyselné odvetvia. Otvorením automobilovej produkcie zahraničným investorom sa odvetvie stalo časťou európskej ekonomiky. Vysoká kvalita produktov, špeciálne v sekcii osobných áut a efektívnych procesov kontroly kvality zabezpečuje konkurencieschopnosť nielen na európskom ale tiež na svetovom trhu. Dôvodom je investícia Volkswagenu do výrobného závodu, z ktorého sa stal hlavný a najväčší producent automobilov na Slovensku. Slovensko sa zásluhou Volkswagenu zaradilo spomedzi 51 štátov vyrábajúcich automobily na 10. priečku v počte vyrobených automobilov na tisíc obyvateľov. Nemecký koncern Volkswagen je s približne štvrtinovým podielom najväčším hráčom na trhoch strednej a východnej Európy. Zvážiac výrobnú štruktúru - dodávateľský segment priemyselného odvetvia bolo zaznamenané dôležité zvýšenie konkurencieschopnosti. Tento segment nadobudol pozíciu tiež na zahraničných trhoch, čo bolo tiež ovplyvnené investíciou spoločnosti Volkswagen. Z celkového objemu produkcie, 99% je určených priamo na vývoz, z čoho 80% je umiestnených na trh Európskej únie a zvyšok tvorí export do USA a Japonska. Automobilový priemysel je na Slovensku dôležitým prvkom v tvorení aktívnej obchodnej bilancie. Automobilový priemysel je charakteristický geografickou blízkosťou finálneho výrobcu a subdodávateľov komponentov a zostáv, odvetvie bolo podstatne poznačené značnými investíciami do technológií a priemyselných zón, čo veľmi pozitívne ovplyvnilo aj rozvoj priľahlých regiónov. V súvise s budovaním priemyselných parkov a ich rozvojom je očakávaný ďalší príliv zahraničných investícií do týchto oblastí. Podmienkou vytvárania priemyselných parkov je dobrá regionálna infraštruktúra, avšak týmto sa nemôže pochváliť celé územie Slovenska. Charakteristickou vlastnosťou tohto odvetvia je vysoká koncentrácia výroby, ale Slovensko so svojou obchodnou silou nepatrí medzi cieľových zákazníkov. Z dôvodu kúpyschopnosti, Slovensko nemá určujúci vplyv na plánovanú produkciu nadnárodných koncernov.
Vzhľadom na perspektívy automobilového priemyslu a kladný dopad súvisiaci s jeho rozvojom na celú slovenskú ekonomiku, štát podporuje vstup zahraničných investorov využitím rôznych ekonomických stimulov.

24. Definujte svetové hospodárstvo, jeho zložky, prvky potrebné pre rozvoj SH a subjekty SH:

Svetové hospodárstvo:

- súhrn ekonomík jednotlivých štátov prostredníctvom ekonomických vzťahov

- medzinárodný pohyb tovaru a služieb

- integračné zoskupenia

Prvky potrebné pre rozvoj SH:

- rozvinutá medzinárodná deľba práce

- svetový obchod a svetový trh

- svetové peniaze a menové úverové vzťahy

- svetové hospodárske inštitúcie a organizácie

Vývoj SH – zosilňovanie otvoreného charakteru hospodárstva (tendencia k regionalizácii) a internacionalizácia vedecko-výskumnej činnosti

Svetové hospodárstvo alebo svetová ekonomika sú všetky národné hospodárstva jednotlivých štátov celého sveta a systém medzinárodných ekonomických vzťahov vyplývajúcich z medzinárodnej deľby práce a existujúceho svetového trhu.

Svetové hospodárstvo tak tvorí vyšší kvantitatívny i kvalitatívny celok než prostý súhrn národných hospodárstiev. Svetové hospodárstvo sa delí na vyspelé krajiny, menej rozvinuté krajiny a zaostalé/rozvojové krajiny.

Svetové hospodárstvo – vzniká spájaním jednotlivých národných hospodárstiev. Vzájomná spätosť národných ekonomík sústavne rastie, čím sa zvyšuje vplyv hospodárskych vzťahov so zahraničím na ekonomický vývoj jednotlivých krajín. Ani v jednej krajine sa nevyrábajú všetky tovary, ktoré sa v nej spotrebúvajú, ale časť sa dováža z cudziny. Na druhej strane časť produkcie plynie do zahraničia. To znamená, že každá krajina môže spotrebovať viac, ako je schopná sama vyrobiť. Hovoríme o otvorenosti ekonomiky príslušnej krajiny. Otvorenosť ekonomiky môžeme merať pomocou ukazovateľa, ktorý nazývame stupeň otvorenosti ekonomiky. Kvantitatívne ho možno merať podielom exportu alebo importu na hrubom domácom produkte krajiny.
Existuje viacero príčin, ktoré vedú ku vzniku a rozvoju medzinárodného obchodu. K základným patria rozdielne prírodné a klimatické podmienku, ktoré neumožňujú produkciu všetkých druhov statkov v jednej krajine. Rozdielne sú aj zdroje práce, kapitálu, technické a technologické vybavenie. Druhou príčinou medzinárodného obchodu sú klesajúce náklady veľkovýroby, ktoré sa prejavujú v poklese nákladov na výrobu jednej jednotky tovaru. Treťou príčinou vedúcou k medzinárodnému obchodu sú rôzne spotrebné preferencie obyvateľov rôznych krajín.

Deľba práce - Ľudské výrobné spoločenstvo sa snaží využiť schopnosti, dané prírodnými podmienkami alebo individuálnymi vlastnosťami človeka, v najvyššej miere v prospech výroby, a to v najrôznejších povolaniach. Celý súbor hospodárskej činnosti je rozdelený na tisíce jednotlivých a od seba oddelených hospodárskych činností, z ktorých každú vykonávajú rozdielne osoby. V súvislosti s týmto triedením ľudí podľa povolania a so špecializovaním sa na určitý úsek výroby hovoríme o deľbe práce. Princíp deľby práce je inherentný jav každého výrobného spoločenstva ľudí. Vystupuje vypuklejšie vo výmennom hospodárstve a v priebehu vývoja nadobúda čoraz väčší a väčší význam. Deľba práce je daná prírodnými podmienkami (geografické, geologické, krajové zvláštnosti) a individuálnymi schopnosťami toho- ktorého človeka. KOOPERÁCIA:
Deľba práce v podstate vystupuje v povolaniach alebo vo výrobnom procese určitého statku. V tejto súvislosti sa často uvádza kooperácia ako jeden typ deľby práce. O kooperácii hovoríme, keď sa ľudia združujú k uskutočneniu jedného úkonu. Zmyslom tejto kooperácie je dosiahnuť zvýšený výkon. Keď v spojitosti s otázkou deľby práce hovoríme o kooperácii, zdá sa, že ide o protirečenie. Podstata kooperácie je predsa v tom, že určití pracovníci, ktorí vykonávajú rovnakú činnosť, spájajú sa na dosiahnutie jedného úkonu. Najprimitívnejším príkladom takejto kooperácie je spojenie pracovných síl pri stavbe pyramíd alebo pri vlečení lodí. V obidvoch týchto prípadoch, ako vidíme, ide o spojenie a zlúčenie pracovnej energie viacerých pracovníkov. Z tohto hľadiska kooperáciu nemôžeme označiť ako jav, v ktorom sa uplatňuje princíp deľby práce. V každom prípade ide len o racionalizáciu práce.
ŠPECIALIZÁCIA:
Uplatňovanie princípu deľby práce vystupuje vo forme špecializácie. O špecializácii hovoríme vo dvoch smeroch. Jestvuje špecializácia v povolaní, prípadne vo výrobe, čiže prvého stupňa, a potom špecializácia v pracovných úkonoch, t.j. druhého stupňa.
Špecializácia v povolaní spočíva v tom, že človek sa sústreďuje na výrobu len toho statku (alebo na poskytovanie tých služieb), ktorý je pre neho hospodársky najvýhodnejší, so zreteľom na prirodzené výrobné podmienky a na jeho osobné vlastnosti. Z hľadiska vývoja špecializácia v povolaní vystupuje ako zužovanie výrobnej činnosti jednotlivcov a v dôsledku toho skvalitnenie tejto činnosti. výrobné spoločenstvo ľudí sa týmto spôsobom rozdeľuje podľa určitých povolaní.

25. Charakterizujte svetový obchod, jeho tendencie vývoja, faktory ovplyvňujúce svetový obchod:

Svetový obchod:

a) Dynamický rozvoj povojnových štátov:

  - obnova zahraničného hospodárskeho potencionálu

  - zavádzanie výsledkov vedy a techniky do výrobnej praxe

  - štrukturálne zmeny vo výrobe

  - zvyšovanie produktivity práce

  - rozšírenie sériovej výroby, znižovanie jednotlivých nákladov

b) Ponuka zdrojov energie

c) Ropné šoky

d) Integračné procesy

e) Procesy globalizácie – internacionalizácia SH a interpedenčné procesy v globálnom ekonomickom vývoji

Svetový obchod je obeh tovaru (alebo služieb) na svetovom trhu.

Trh svetový - je najrozvinutejšia podoba tovarových vzťahov, ktoré sa vytvorili v priebehu dejín tovarovej výroby. Svetový trh je miesto, na ktorom sa stretáva svetová ponuka určitého tovaru so svetovým dopytom po ňom.

Z užšieho hľadiska predstavuje svetový trh všetky kúpy a predaje, ku ktorým medzi rozličnými subjektmi svetových tovarových vzťahov (všetkými krajinami) dochádza za určité obdobie.

Zo širšieho hľadiska tvoria obsahovú náplň svetového trhu aj tovarové transakcie na nižších úrovniach, z ktorých sa v priebehu historického vývoja postupne vytváral svetový trh, a síce na úrovni, ktorú predstavuje:

- miestny trh

- vnútorný/národný trh

- medzinárodný trh

- regionálny trh

Medzinárodný obchod je súhrn vzťahov spojených s výmenou tovaru medzi národnými ekonomickými celkami. Medzinárodný obchod je súčasť svetového obchodu a jedna zo základných foriem internacionalizácie výroby.

Po druhej svetovej vojne možno pozorovať tendencie k vytváraniu integračných obchodných zoskupení medzi štátmi, a tým aj rozvoj medzinárodného obchodu medzi príbuznými štátmi.

Prepájanie trhov, globálny obeh informácií, tovarov a financií, presúvanie kapitálu z jedného kontinentu na druhý, hľadanie najvýhodnejších podmienok pre výrobu na celom svete, prevážanie surovín a výrobkov z jedného konca sveta na druhý, to všetko charakterizuje svetový obchod, ktorý významne ovplyvňuje rozvoj jednotlivých krajín a oblastí.

Energetická (ropná) kríza – prudké zvýšenie cien/zníženie ponuky energií, obvykle spôsobené nedostatkom ropy. Môže spôsobiť ekonomickú recesiu a vysokú infláciu.

Historické energetické (ropné) krízy:

1. 1973 – prvý ropný šok

2. 1979 – druhý ropný šok

3. 1990 – tretia ropná kríza

4. 2004 – 2006 – rast cien ropy

Ropa (zastarane aj (surová) nafta či zemný olej, pričom ale oba pojmy majú dnes aj iný význam a „ropa“ je jediný názov podľa STN) je hnedá až nazelenalá horľavá kvapalina tvorená zmesou uhľovodíkov, najmä alkánov. Pravdepodobne vznikla rozkladom zvyškov pravekých rastlín a živočíchov. Nachádza sa vo vrchných vrstvách zemskej kôry – najčastejšie v oblasti kontinentálnych šelfov. Je základnou surovinou petrochemického priemyslu. Náleziská ropy sú pod nepriepustnými vrstvami, v hĺbkach až 8 km pod zemským povrchom. Ropa pri ťažbe alebo vyviera pod tlakom - ťažba samotokom, alebo sa čerpá - mechanizovaná ťažba. Vyskytuje sa spoločne so zemným plynom a vodou.

Názov ropa pochádza z poľštiny, v preklade znamená „hnis“, ide o pôvodné staré označenie miestnych soľných prameňov.

Ropa a výrobky z nej sú základným palivom pre dopravu a surovinou pre výrobu plastov. Vyrábajú sa z nej aj niektoré lieky, hnojivá a pesticídy. Predovšetkým chudobnejšie krajiny používajú ropné produkty aj na výrobu elektriny (asi 7 % celkovej svetovej produkcie).

Základom spracovania ropy je jej frakčná destilácia, pri ktorej sa oddeľujú pri atmosférickom tlaku jednotlivé skupiny uhľovodíkov podľa ich bodu varu.

Získané produkty sú ďalej rafinované, aby sa z nich odstránili nežiaduce prímesi, ako napr. parafíny.

26. Definujte a charakterizujte komoditnú štruktúru svetového obchodu:

Komoditná štruktúra SO:

- odráža zmeny vo výrobných procesoch a finálnej spotreby obyvateľov

- ekonomická úroveň krajín sa prejavuje v komoditnej štruktúre

- podiel sofistikovaných výrobkov a komerčného trhu

Podiel surovín na SO:

- prvovýrobky (suroviny a poľnohospodárske produkty) dosahuje 21%

- ťažobný priemysel dosahuje 11%

- poľnohospodárske produkty dosahujú 10%

Hotové výrobky:

- procesy v komoditách na základe deľby práce

- orientácia na vedecky náročné odbory

- rozvojové štáty – nižšie spracovateľné etáže priemyselnej hierarchie

- podiel na SO = 60%

Komoditná štruktúra SO:

- vplyv rýchleho rastu obchodu s kontrolou tovarov

- rozvoj medzinárodných kooperačných vzťahov – dislokácia výrobkov

- vzostup podielu služieb sa odráža na výrobe, osobnej a verejnej spotrebe

- radikálny vzostup technologickej náročnosti činností a výrob

- zvýšenie inovačných procesov

- rozvoj vnútro firemnej deľby práce

Komoditná štruktúra svetového obchodu: odráža zmeny vo vývoji obsahu výrobných procesov i finálnej spotreby obyvateľstva. Suroviny vo svetovom obchode:

1. Do 1950 – prevažne výrobky za spracované priemyselné výrobky (rovnaký podiel)
2. 1953 – 53% prvovýroby, 47% spracovateľské výrobky z objemu svet. exportu                                    
3. 1972 – 22,7% potraviny a suroviny, 10,1% palivá, 67,2% spracovateľské výrobky
4. Dnes – 20% prvovýrobky, 9,5% nerastné suroviny, 10,2% poľnohospodárstvo, 60,3% hotové výrobky. Komerčné služby – podiel služieb na tvorbe HDP viac ako 50%. Podiel na komoditnej štruktúry svetového obchodu takmer 20%

Surovina je pracovný predmet spracovávaný na hotový výrobok, napr. kameň.

27. Definujte a charakterizujte teritoriálnu štruktúru svetového obchodu:

Teritoriálna štruktúra:

- prestavba komoditnej štruktúry

- rast medzinárodnej deľby práce

Priemyselne vyspelé štáty – zvýšenie podielu na objeme SO a intenzifikácia deľby práce u výrobcov na PVŠ, nárast cien a služieb

Postavenie rozvojových krajín v SO:

* špecializácia na suroviny, ich rozvoj a industrializácia

* ropa – polovica surovín exportu rozvojových krajín

* export surovín – prostriedky na splácanie dlhov

* znižovanie dopytu po surovinách – pokles náročných surovín:

  - klesá podiel výrob náročných na suroviny

  - zavádzanie nových technológií (recyklácia)

  - ekonomický rast sa spomaľuje

  - zavádzanie protekcionistických opatrení

  - postavenie rozvojových krajín v SO sa zoslabuje

Teritoriálna štruktúra SO:

Severná Amerika – podiel na SO 20%, vyšší prírastok dovozu ako exportu

Západná Európa – podiel na SO 43%

Juhovýchodná Ázia a Japonsko – podiel na SO 1/6%, zvyšuje sa podiel, nárast ekonomického rastu (Čína, India)

Stredná a východná Európa – podiel na SO 3%

Latinská Amerika – najdynamickejšie sa rozvíjajúce regióny, podiel na SO 6% - stúpajúca tendencia

Tendencia vývoja SO – dominancia triády EÚ, USA a Japonska, rast vnútornej výmeny v ekonomických blokoch, rast elasticity výroby a dovozu vo vzťahoch k HDP, zvýšenie cien – diferenciácia, protekcionizmus, rozdiel v postavení účastníkov v obchode, otvorenosť ekonomík závisí od dynamiky ekonomického rastu a liberalizácie zahranično-obchodných vzťahov, internacionalizácia ekonomík, regionálne integračné zoskupenia.

Teritoriálna štruktúra svetového obchodu: zvyšuje sa podiel hospodársky vyspelých štátov na svetovom obchode. Ich podiel predstavuje v súčasnosti 70%. (prevládajú priemyselné výrobky a komerčné služby).

1. Severná Amerika – silný ekonomický región (NAFTA) 20% svetového obchodu
2. Západná Európa – (EÚ, EZVO) 43% svetového obchodu
3. Japonsko a krajiny juhovýchodnej Ázie 27% svetového obchodu. (Japonsko, Kórea, Thajwan, Hongkong, Singapur – patrí medzi 1é najväčších importérov
4. Latinská Amerika – 5% svetového obchodu (Brazília, Argentína) podiel stúpa
5. Krajiny strednej a východnej Európy – 5% svetového obchodu
6. Rozvojové štáty – postavenie na svetovom obchode sa zoslabuje

28. Charakterizujte služby v medzinárodných hospodárskych vzťahoch a ich základné členenie a popíšte jednotlivé zložky:

Služby v medzinárodných hospodárskych vzťahoch:

1. Komerčné – nefakturované, súčasť medzinárodných obchodov, sprevádzajúce mechanický pohyb výsledkom výroby, samostatne obchodovateľné služby a neviditeľný obchod

2. Neobchodovateľné služby – kapitál a pracovné sily

Nie sú predmetom MO.

Medzi komerčné služby patrí:

a) nákladná doprava (námorná, letecká, bez železničnej, riečnej, en. a produkt.

b) ostatná doprava (prístavné a letecké poplatky, služby)

c) cestovný ruch (kúpeľné pobyty, rekreácie, zahraničná turistika)

d) ostatné služby (oficiálne – diplomatické misie, súkromné – poskytované zahraničným firmám a občanom)

Členenie služieb podľa WTO:

- v tovare (knihy, filmy, zvukové záznamy)

- obchodná technika (doprava, skladovanie)

- dopĺňajúce obchod s hmotným tovarom

- nemajú vzťah k hmotným tovarom (bankové, prácne, účtovné, expertné,... spoje, telekomunikácie)

Faktorové služby:

- platby s výrobnými faktormi (kapitál a pracovné sily)

- príjmy z priamych zahraničných investícií

- nie sú súčasťou MO, sú dôsledkom transferov ziskových aktivít než medzinárodná výmena tovarov

- prvky finančného postupu pri pohybe výrobných faktorov:

  * remitencia platov zahraničných pracovníkov

  * remitencia ziskov

  * poplatky za prenájom pôdy, priemyselných prevádzok, čerpanie prírodných zdrojov – ROJALITIES

  * úroky zo zahraničných úverov – najväčšia časť

Svetová obchodná organizácia alebo WTO (z angl. World Trade Organization) je medzinárodná organizácia zaoberajúca sa pravidlami obchodu medzi členskými krajinami za účelom odstraňovania tarifných a netarifných prekážok v obchode. Vytvára pravidlá pre medzinárodný obchod a rieši spory medzi jednotlivými členskými štátmi, z ktorých všetky podpísali približne 30 dohôd.

Centrála WTO sa nachádza vo Švajčiarsku v Ženeve. Pascal Lamy je súčasným generálnym riaditeľom a to od 1.9.2005. Pred ním túto pozíciu zastával Supachai Panitchpakdi. Momentálne ma WTO 150 členov [1], najnovší člen WTO je Vietnam. Všetky členské krajiny si musia vzájomne udeliť status „most favoured nation,“ z čoho vyplýva, že členská krajina musí používať rovnaký meter na všetky ostatné členské krajiny (WTO, 2004c).

Od svojho vzniku v roku 1995 je WTO cieľom protestov antiglobalistov.

Brettonwoodska konferencia navrhla vytvorenie Medzinárodnej obchodnej organizácie (ITO z angl. International Trade Organization), ktorá mala vytvárať pravidlá a regulovať obchod medzi krajinami. Charta ITO bola odsúhlasená na konferencii Organizácie spojených národov v Havane na Kube v marci roku 1948. Neuspela však, pretože ju zablokoval Senátom USA. Niektorí historici si myslia, že ITO takto dopadla, pretože americkí obchodníci sa báli možných regulácii zo strany ITO.

Jediný prvok, ktorý prežil je Všeobecná dohoda o clách a obchode (GATT). Po ôsmom kole rokovaní „Uruguajskom kole“ v roku 1995 GATT zavŕšil svoju existenciu vytvorením WTO. Stanovy a zmluvy GATTu prevzala WTO, ktorá bola poverená ich spravovaním spolu s ďalšími asi tridsiatimi dohodami. WTO má v náplni práce aj riešenie nezhôd medzi jednotlivými členmi. Na rozdiel od GATT má WTO aj oveľa bujnejší aparát.

WTO sa snaží zväčšiť objem medzinárodného obchodu podporou odstraňovania prekážok, a takisto sa snaží vytvoriť miesto pre diskusiu.

Princípy Obchodného Systému [2]

Obchodovanie by malo byť bez diskriminácie, tj. člen WTO by nemal uprednostňovať jednu krajinu, ale so všetkými by mal zaobchádzať rovnako. Žiadna krajina by nemala diskriminovať dovozové produkty.

Obchodný systém by mal byť voľný, malo by sa v ňom vyskytovať čím menej bariér, napríklad ciel, ale aj iných.

Obchodný systém by mal byť predvídateľný, zahraničné spoločnosti a vlády by si mali byť isté že nikto nebude vytvárať bariéry tak ako sa mu zamanie, ale že obchod ostane voľný.

Obchodný systém by mal smerovať k väčšej konkurencii.

Obchodný systém by mal byť menej striktný na menej rozvinuté krajiny, mal by im dať viac času na prispôsobenie, väčšiu flexibilitu a viac privilégií.

29. Charakterizujte jednotlivé druhy dopráv vo svetovom hospodárstve, ich výhody, nevýhody:

Námorná doprava – uplatňuje sa hlavne v preprave hromadných nákladov na veľké vzdialenosti v kontinentálnom a medzikontinentálnom meradle, významne prispieva k rozvoju medzinárodnej deľby práce a prejavuje sa ako jediný účinný realizátor výrobných a distribučných zväzkov medzi kontinentmi. Podieľa sa 60% na výkone svetovej nákladnej dopravy, ale iba 5% na ich objeme.

Vodná vnútrozemská doprava – sa uplatňuje v preprave hromadných substrátov vo vnútrozemskom meradle na stredné a veľké vzdialenosti, prehlbuje územie deľbou práce spravidla vo vnútro oblastnej (vnútroštátnej) dimenzii. V dopravnom systéme vyspelých krajín zostáva druhoradým odvetvím (výnimkou je Nizozemsko). V zaostalých oblastiach (krajinách) má relatívne väčší význam, ale prevádza sa väčšinou zastaranými dopravnými prostriedkami. V odľahlých oblastiach (napr. v Amazónii) môže mať význam pre ich sprístupnenie. Vodná vnútrozemská preprava je spojená s počiatkami civilizácie. Prirodzená vodná cesta poskytuje dopravné možnosti bez zvláštnych nárokov na údržbu, značný význam mala pred nástupom priemyslovej revolúcie. Technický pokrok jej umožňuje uplatniť výhodu nízkych prepravných nákladov (nižšia spotreba ťažkej sily a pohonných hmôt), dopravnú cestu nie je nutné budovať (s výnimkou kanálov a prieplavov), iba upravovať.

Nevýhodou je nestálosť prietokov vody.

Železničná doprava – sa uplatňuje v nákladnej i osobnej doprave na stredné a dlhé vzdialenosti vo vnútroštátnom aj medzištátnom meradle: podiel sa viac než polovicou na výkone pevninskej nákladnej dopravy, menší význam v preprave osôb je ovplyvnený konkurenciou automobilovej dopravy. Železničná doprava bola prvým odvetvím modernej pevninskej prepravy, ktorá podstatne znížila ekonomickú vzdialenosť medzi oblasťami a prehĺbila medzinárodnú deľbu práce. Rozvoj bol umožnený technickým pokrokom priemyslovej revolúcie a hospodárskymi potrebami, ktoré odprevádzali proces industrializácie. Svojimi prednosťami podstatne obmedzila ostatné druhy pevninskej dopravy, neskôr sa musela prispôsobovať konkurencii. Modernizácie sa prevádzali iba na najdôležitejších ťahoch a prispieva k nerovnomernému rozmiestneniu prepravy na existujúcich železničných sietí.

Automobilová doprava – sa uplatňuje v preprave nákladov a osôb prevažne na krátke vzdialenosti: má vedúce postavenie v objeme nákladnej a osobnej dopravy. Spravidla zabezpečuje hospodárske zväzky v územne menej rozsiahlych oblastiach pri realizácii vnútro oblastnej (vnútroštátnej) deľby práce, ale, vzhľadom ku svojej mobilite, sa presadzuje i v medzinárodnom meradle. Vo vyspelých oblastiach (štátoch) väčšinou nadväzuje na prekladisko iných prepráv (železničnej, riečnej, námornej) ako dôležitý článok v systéme „smiešnej“ dopravy. V zaostalých oblastiach (krajinách) s obmedzeným rozsahom ich prepravných odvetví spravidla zabezpečuje značnú časť prepravných potrieb.

Potrubná doprava – sa uplatňuje predovšetkým v preprave ropy, ropných derivátov a zemného plynu po súši (relatívne rýchlo rastie diaľka podmorských potrubí) na veľké vzdialenosti, umožňuje plynulú a bezrizikovú prepravu ropy a zemného plynu z ťažobných polí, vývozných a dovozných prístavov do spotrebiteľskej oblasti vo vnútrozemí, v menšej miere i prepravu derivátov zo spracovateľských závodov ku spotrebe. Pôsobí ako významný činiteľ lokalizácie závodov na spracovanie ropy a zemného plynu. Významne sa uplatňuje v dopravnom systéme krajín vyvážajúcich ropu a zemný plyn.

Letecká doprava – sa uplatňuje predovšetkým v preprave osôb na veľké vzdialenosti v medzikontinentálnom meradle, presadzuje sa stále viac i v preprave nákladov. Výhodou je rýchlosť a v prípade prepravy nákladov úspora na obaloch. S rozvojom leteckej dopravy je spojený vznik komplexov prevozov a služieb zaisťujúcich ich potreby v obvodoch veľkých letísk, s počtom zamestnancov sa rovnajú veľkým priemyslovým závodom. Letecká doprava podstatne znížila ekonomické vzdialenosti a sprístupnila odľahlé oblasti bez siete pevninských ciest (napr. kanadský sever, oblasti Sibíra alebo rovníkových pralesov). Upravené lietadlá sa považujú i pre iné účely (geologickú prospekciu, snímkovanie pre kartografické potreby, v poľnohospodárstve a lesníctve, pre zdravotné i iné služby v odľahlých oblastiach s pod.).

Výhodou je rýchlosť využíva sa na prepravu osôb. Hlavne medzi Európou a Severnou Amerikou, pohodlie - neporovnateľné s autobusom.

Nevýhodou je cena - letenka je stále drahšia ako autobusový lístok, nutnosť kúpiť spiatočný let na pevne stanovený dátum, limit na množstvo batožiny (20kg), vysoká cena za nadváhu batožiny (za 10kg navyše zaplatíte 2,000 korún naviac), dodatočné náklady na dopravu z londýnskeho letiska do Londýna (cca 1000 korún za spiatočný lístok z/na letisko), ceny leteniek nie sú fixné, ale hýbu sa (najmä smerom nahor), ak má let meškanie, stvrdnete na niekoľko hodín na letisku v priestore pár metrov štvorcových, ktorý nesmiete opustiť.

30. Charakterizujte cestovný ruch ako faktor a fenomén rozvoja svetového hospodárstva, jeho vplyv na rozvoj národných ekonomík:

Cestovný ruch ako významný faktor rozvoja svetového hospodárstva – cestovný ruch dnes už patrí medzi najdôležitejšie segmenty svetového hospodárstva. Je mnohoodborovým javom, na jeho rozvoji participuje, alebo priamo alebo nepriamo, celá rada odvetvia a odborov národných ekonomík.

I cez pretrvávajúce problémy sa štatistickým sledovaním medzinárodného cestovného ruchu je v praxi prezentovaná celá rada významných ukazovateľov konkrétne charakterizujúcich postavenie cestovného ruchu vo svetovom hospodárstve:

* agregátny význam pre ekonomiku vyjadruje najlepšie vzťah k DHP, cestovný ruch prispieva v súčasnej dobe priamo či nepriamo k tvorbe úhrnného svetového domáceho produktu 10 – 12%

* mimoriadny význam má cestovný ruch pre vytváranie pracovných príležitostí

* podiel investícií cestovného ruchu na celkových svetových investícií dosahuje približne 8%

* príjmy z medzinárodného cestovného ruchu

* podiel výdajov na cestovnom ruchu činí okolo 11% spotrebných výdajov obyvateľstva

* cestovný ruch sa rovne stáva efektívnym prostriedkom pre prerozdeľovanie príjmov medzi krajinami a regiónmi

* význam cestovného ruchu pre vzájomné poznanie života ľudí rôznych krajín, pre prehlbovanie medziľudských vzťahov a pre medzinárodné porozumenie.

Vplyv cestovného ruchu na rozvoj národných ekonomík – stále väčší význam dostáva cestovný ruch pre národné hospodárstvo jednotlivých krajín. Postavenie určitej krajiny na trhu medzinárodného cestovného ruchu je dané ich prírodným a kultúrne – historickým potencionálom, vybavenosťou a úrovňou služieb, cenovou hladinou a politickou a bezpečnostnou situáciou i politikou štátu v oblasti cestovného ruchu.

Rozlišujeme domáci cestovný ruch, cestovný ruch obyvateľov danej krajiny bez prekročenia hranice štátu, a zahraničný cestovný ruch, ktorý má na národnú ekonomickú v podstate dvojitý vplyv:

* aktívne zahraničný cestovný ruch

* pasívne zahraničný cestovný ruch

Ekonomický vplyv cestovného ruchu na národnom hospodárstve sa dá vyjadriť celou radou ukazovateľov:

- podiel cestovného ruchu na tvorbe HDP

- podiel cestovného ruchu na vytváraní pracovných príležitostí

- vplyv cestovného ruchu na platobnej bilancii štátu

- podiel príjmov z cestovného ruchu na export zbožia

- významom cestovného ruchu ako činiteľa rozvoja územných celkov

Cestovný ruch ako fenomén svetového spoločenstva – cestovný ruch nemá iba efekt ekonomický, ale stále väčší význam získava neekonomický aspekt cestovného ruchu (napr. politický, sociálny, resp. sociologický). Cestovný ruch je vo svojej podstate fenoménom domácej ekonomicky, ale i medzinárodným, ktorá nejde uzavrieť do národných hraníc. Domáci cestovný ruch tvorí stále takmer 80% cestovného ruchu vo svete. Jenou z hlavných motivácií účasti na cestovnom ruchu je poznanie nových miest, krajín, kultúr, histórie, prírodných zaujímavostí a pod. Cestovný ruch teda vedie ku zbližovaniu štátov a národov.

Cestovný ruch má v dobe svojej masívnej internacionalizácie nezanedbateľný pozitívny vplyv na rast národného sebavedomia. Uvedomenie si zahraničného záujmu o hodnoty vytvorené či nachádzajúce sa vo vlastnej zemi vyvoláva mnohokrát najskôr ich následné docenenie domácim obyvateľstvom. Rozvojové krajiny si v stále väčšej miere uvedomujú potrebnosť ochrany a uváženého využívania svojho prírodného, kultúrneho i historického potencionálu.

Veľmi zvláštnou formou novo sa rozvíjajúceho cestovného ruchu medzi severoamerickým a africkým kontinentom sú turistické návštevy černošských obyvateľov USA vo vlasti afrických predkov (predovšetkým návštevy Gambie, Senegalu a ďalších štátov).

Medzinárodný cestovný ruch však so sebou prináša, bohužiaľ, také negatívne javy, napr. rast kriminality, prostitúcie, etnické a rasové napätie, terorizmus (okrem terorizmu priamo zameraného proti teroristom s cieľom znížiť zisky štátu z cestovného ruchu a obmedziť z obavy o možnú politickú zmenu prenikania západného vplyvu, odlišných informácií a kultúry do krajiny, a to i prostredníctvom náboženských zákazov či vyhrážok). Negatívnym javom súčasného cestovného ruchu je rozširovanie hazardných foriem zábavy. V prípade predovšetkým rozvojových krajín sa môže pri ich snahe prispôsobiť sa požiadavkám cestovného ruchu (turistom) potlačiť vlastný, unikátny charakter kultúry či spôsob života danej krajiny.

Nezanedbateľný negatívny vplyv môže mať cestovný ruch na celú oblasť ekológie. Masový rozvoj a internacionalizácia cestovného ruchu, v mnohých prípadoch spoločne s neuváženou výstavbou rekreačných zariadení, záporne ovplyvňujú prímorské a horské oblasti. Negatívne pôsobí na prírodné rezervácie a národné parky vysoká koncentrácia návštevníkov, ktorá vyvoláva potrebnosť regulácie poštu návštevníkov (napr. v niektorých národných území USA – Yosemite National Park, Yellowstone Nat. Park, Everglades Nat. Park) alebo dokonca uzavretie pamiatok pre bežných návštevníkov a umožnenie obmedzeného prístupu iba vodcom a bádateľom. Pre turistov vo viacerých prípadoch nezostáva iné, len vybodovať náhradnú umelú napodobeninu.

31. Charakterizujte činitele rozvoja  a rozmiestnenie svetového cestovného ruchu, jeho vplyv na ekonomickú štruktúru oblasti, postavenie regiónov vo svetovom cestovnom ruchu (základné geografické oblasti):

Činitele rozvoja a rozmiestnenia cestovného ruchu – z ekonomického i geografického hľadiska sa delí na:

- činitele, ktoré stimulujú vznik cestovného vo funkcii tzv. selektívnych (stimulačných) faktorov

- činitele, ktoré vytvárajú možnosti pre jeho lokalizáciu vo vzťahu ponuky teritória – tzv. lokalizačné podmienky

- činitele, ktoré umožňujú jeho skutočnú realizáciu – tzv. realizačné podmienky. Tieto podmienky sa vždy prejavujú v priestorovom, územnom usporiadaní.

Selektívne faktory majú dominantné postavenie predovšetkým v rozvoji cestovného ruchu. Ich prostredníctvom sa môžu využiť podmienky a predpoklady pre cestovný ruch v konkrétnych oblastiach či centrách. Selektívne faktory sa delia na objektívne a subjektívne faktory.

Lokalizačné podmienky cestovného ruchu majú vo vzťahu k jeho rozvoju až druhotný význam. Lokalizačné podmienky rozhodujú o funkčnom využití určitej oblasti či centra cestovného ruchu z hľadiska prírodných možností a charakteru a kvality spoločenských podmienok.

Vplyv cestovného ruchu na ekonomickú štruktúru oblasti – stále sa rozširujúci cestovný ruch, ktorý spočíva v súčasnej dobe na masovosti, pôsobí na štruktúru hospodárstva v oblastiach jeho realizácie, v ich zázemiach i vnútri celého národohospodárskeho komplexu. Štrukturálne zmeny implikované cestovným ruchom sa realizujú v nasledujúcich sférach:

- pôsobením cestovného ruchu dochádza k rozširovaniu stávajúcich hospodárskej činnosti či zavádzanie nových odvetví

- rozvoj cestovného ruchu má v mnohých prípadoch negatívny dopad na pôvodne profilujúcich odbory hospodárskej aktivity.

- odbory, ktoré priamo ohrozujú rozvoj a základné funkcie cestovného ruchu sa ruší či obmedzujú

Cestovný ruch sa v ekonomike určitej oblasti či centra môže realizovať ako profilujúci odbor hospodárskej aktivity. V iných prípadoch môže byť cestovný ruch iba doplnkovým odborom v ekonomike regiónu. Jedná sa predovšetkým o veľké mestá s radou kultúrne-historických a ďalších aktivít.

Postavenie regiónov vo svetovom cestovnom ruchu – pre potreby cestovného ruchu je svet rozčlenený na šesť základných regiónov a to, región Európa, Amerika, Afrika, Stredný Východ, Južná Ázia a Východná Ázia a Pacifik.

Niektoré regióny sú ďalej členené na subregióny až na jednotlivé krajiny. Pre medzinárodný cestovný ruch je charakteristické jeho nerovnomerné priestorové rozloženie.

32. Charakterizujte hlavné produkčné a spotrebiteľské oblasti svetovej rastlinnej výroby – najmä  kultúrne plodiny pre výrobu cukru, nápojov, olejniny a pre priemysel:

Hlavné produkčné a spotrebiteľské oblasti – pšenica sa podieľa viac než 30% na osevoch obilnín, má najväčšiu dynamiku v rozširovaním osevov, zberom, hektárových výnosov a postavením vo svetovom obchode s potravinami. Ťažisko kultivácie je v stepiach (černozemi) oblastiach severnej pologule. Celková areál vyšľachtených odrôd však zahrňuje všetky kontinenty a takmer všetky klimatické pásma. Zberá sa preto skoro po celý rok. Táto skutočnosť vytvára priaznivé predpoklady pre medzinárodnú smenu.

Ryža je najdôležitejšou obilninou subrovníkového pásma.

Kukurica sa pestuje v najrôznejších prírodných podmienkach, prispôsobivosť je daná značnou variabilitou a bohatstvom odrôd.

Zemiaky sú hlavnou okopaninou mierneho pásma.

Plodiny pre výrobu cukru:

Cukrová trstina – má vysoké nároky na teplo, ale obsah cukru závisí na množstve zrážok.

Cukrová repa – je náročná na pracovnú silu

Plodiny pre výrobu nápojov:

Kávovník – má plantážny charakter.

Čajovník – ide o náročný odbor na pracovnú silu

Kakaovník – situácia na svetových trhoch, poznamenaná nadvýrobou a znižovaním cien, negatívne ovplyvňuje ekonomiku hlavných producentov

Plodiny pre výrobu olejnín:

Sója – je náročná na teplo a odolná proti suchu, ich nevýhodou je pomerne dlhé vegetačné obdobie.

Plodiny k priemyslovému spracovaniu:

Bavlník – je najdôležitejšou kultúrou poskytujúcou prírodnú textilnú surovinu.

Kaučukovník – najväčšie hospodárske využitie má rastúci pôvodne divoko v rovníkových pralesoch v povodí Amazonky

Tabak – vyskytuje sa divoko rastúci v Latinskej Amerike

33. Charakterizujte svetovú živočíšnu výrobu – extenzívne/intenzívne typy, jednotlivé odbory resp. chovy:

Svetová živočíšna výroba je významnou súčasťou svetovej výroby. Dodáva celé potraviny, predovšetkým bielkoviny a tuky. Význam ťažnej sily zvierat pre dopravu je v súčasnosti okrajový.

V celosvetovom meradle prevažuje hodnota živočíšnej výroby nad rastlinnou výrobou. Túto prevahu vytvárajú predovšetkým štáty s RTE, v ktorých je živočíšna výroba vedúcim odvetvím svetovej výroby. Rastlinná výroba je vo vyspelých zemiach zameraná pre potreby živočíšnej výroby, predovšetkým produkcie zrnín.

Vo väčšine rozvojových zemí j živočíšna výroba druhoradým odvetvím, pretože je chýba kvalitná krmivová základňa.

34. Charakterizujte potravinársky priemysel a jeho rozmiestnenie:

Potravinársky priemysel zahrňuje niekoľko desiatok odborov, ktoré upravujú a spracovávajú produkty rastlinnej a živočíšnej výroby a tým zaisťujú uspokojovanie najzákladnejších potrieb obyvateľstva produktmi prevažne krátkodobej spotreby, patria k najstarším a najrozšírenejším odvetviam. Niektoré obory (napr. výroba cukru, čiastočne piva) sa veľmi skoro dostali na úroveň továrne veľkovýroby. Na prelome 19. a 20. storočia sa v súvislosti s technickým rozvojom (predovšetkým vynálezom mraziarenskej techniky) veľkovýrobná organizácia uplatnila pri spracovaní mäsa a výrobe mäsových produktov, múky, v konzervárňach atď. Mimoriadny význam mal rozvoj chladiarenstva, kde zaisťuje skladovanie surovín a výrobkov. Pretože podiel potravinárstva na celkovej hodnote priemyslovej výroby v celosvetovom meradle klesá (10%), riadi sa hodnotou výroby na prednom mieste a je najdôležitejším odvetvím ľahkého priemyslu. Vo vyspelých zemí zaujíma v štruktúre výroby prevažne tretie miesto (za strojárstvom a chemickým priemyslom). Výnimku tvorí zem, v ktorej sa v priebehu historického vývoja vyvinula špecializácia určitých oboroch potravinárskeho priemyslu vo vzťahu k medzinárodným trhom a kde jeho podiel je väčší (Nový Zéland, Austrália, Dánsko, Nizozemie a pod.). V rozvojových zemí je potravinárstvo spravidla jedným z odvetví spracovateľského priemyslu, výrazne zastúpených v ich ekonomike. I keď sa tu len časť zemnedelskej produkcie upravuje priemyselne.. Vo vyspelých zemí je už podstatná časť spotreby obyvateľstva zaisťovaná produktmi, ktoré prechádzajú buď úplným, alebo čiastočným spracovaním v potravinárskom priemysle. V týchto zemiach sa dá rozprávať o komplexnom rozvoji potravinárskeho priemyslu, reprezentovaného celou radou oborov, od prvotnej úpravy zemnedelských surovín, cez výrobu polotovarov až po výrobu finálnych výrobkov určených k priamej spotrebe.

35. Charakterizujte chemický priemysel a jeho hlavné oblasti:

Chemický priemysel je jedným z činiteľov ovplyvňujúcich technický pokrok v hospodárstve. V minulom storočí sa rozvinul ako dodávateľ pomocných látok. Súčasná chemizácia väčšiny odvetví hospodárstva vymaňuje človeka z obmedzeného kruhu naturálnych surovín s ich danými vlastnosťami a nahradzuje ich radou syntetických materiálov so zámerne prispôsobenými a ovládateľnými vlastnosťami. Ako výrobca hnojív, prípravkov pre ochranu a rast rastlín a stimulátorov pre živočíšnu výrobu umožňuje rast výroby potravín. Moderný chemický priemysel sa orientuje na spracovanie ropy, zemného a ropného plynu (asi 40% svetovej výroby je na ňom založené a tento podiel sa trvalo zvyšuje). Chemické produkty sa podieľajú 8-9% na obrate svetového obchodu.

Zmeny v technológii, odvetvové štruktúry i rozmiestnenie chemického priemyslu sú ovplyvňované celkovým rozvojom  svetového hospodárstva. Chemický priemysel sa musí usilovať o racionalizáciu a produktivitu výrob i odbytu, o znižovanie energetickej náročnosti výroby, musí počítať s rastom nákladov na výskum a na ekológiu. To všetko prispieva k rozvoju výrob menších objemov chemických produktov s vysokým stupňom spracovania. V súčasnej dobe patrí medzi dynamický sa rozvíjajúce odbory farmaceutiky, kozmetiky a výroba umývacích prostriedkov. Rozlíšili sa možnosti výroby a využitie plastických hmôt, t.j. polymérov a termoplastov.

Hlavné oblasti chemického priemyslu – začiatkom 90 – rokov sa postavenie svetových výrobcov a exportérov chemikálií (s výnimkou európskych postkomunistických zemí) príliš nezmenilo, pretože sila tendencie rozvíjať chemický priemysel v rozvojových zemí, teda petrochémiu, výrobu hnojív a umelých hmôt. Relatívne najviac sa chemický priemysel rozvinul v Brazílii, Mexiku, Indii a Saudskej Arábii. Európske RTE reprezentujú viac než 35% svetovej výroby, z toho rozhodujúca časť pripadá na zem EU. Podstatná časť výroby je sústredená v týchto oblastiach:

- severná Itália so značnou koncentráciou závodov v Lombardii (Milán a široké okolie) vyrábajúce plasty, chemické vlákna, farbivá, kozmetické výrobky, v Piemontu (Turín a okolie) s gumárstvom a výrobou umelých vláken v Ligúrii (Janov s fotochémiou – ¾ celoštátnej produkcie),

- horné Porýnie a dolný tok Mohanu so strediskami v Bazileji a okolí (lieky, farbivá),  Ludwigshafenu (základná chémia a organická syntéza), Karlsruhe (petrochémia) a v aglomerácii Frankfurt nad Mohanom (spracovanie uhlia z Porúria, dovážané ropy a zemného plynu),

- Porúrie a dolné Porýnie sa špecializuje na odbory základnej chémie (Leverkusen, Krefeld, Duisburg, Wuppertal, Köln) a petrochémie (Gelsenkirchen, Dinslaken, Köln),

- severné a severovýchodné Francúzsko, povodie rieky v Belgicku, aglomerácia Lille, Charleroi s výrobou kyseliny sírovej a hnojív,

- parížska oblasť s rozmanitou tradičnou spotrebou chémii opierajúcej sa o kvalifikované kádra a spotrebu,

- konurbácia Mersezside a Manchester so špecializáciou na základné chemické odbory využívajú miestne uhlie,

- oblasť v ústí riek Tine a Tees a južný Wales s komplexom výrob anorganickej i organickej chémie (uhlie z okolia Newcastle, dovážaná ropa),

- petrochemické kombináty vo veľkých dovozných prístavoch (Hamburg, Antverpy, Amsterdam, Londýn, priestor Liverpool – Manchester, Gent, Marseille, Terst atď.).

Cez 25% svetovej výroby reprezentuje Severná Amerika, z toho cez 20% pripadá na USA, ktorá má rozsiahlu surovinovú základňu pre rozvoj anorganickej i organickej chémie. Rozmanitá výroba zásobuje vnútorný trh predovšetkým produktmi spotrebnej chémie, kde sa na celkovej produkcii podieľa takmer 30%. Asi ½ výroby je sústredená v priemyslovom pásme, kde je až na ropu a zemný plyn dostatok surovín, rozvinutá dopravná sieť, značný priemyslový potenciál, široký trh, tradície a vyspelá vedecko-technická základňa Na rozdiel od ostatných chemických oblastí (hlavne pobrežia Mexického zálivu) je tu značný podiel výrob (liečiv, umývacích prostriedkov, farbív, lakov, fotochemikálie, plasty, výrobky gumárenského priemyslu), ktoré zásobujú trh a ktoré predstavujú spravidla technologicky samostatné závody, kde môžu byť umiestnené kdekoľvek. Cez značný rozptyl závodov ide tu však vymedziť niekoľko centier:

- atlantské prístavy (New York, Dupwater Point, Philadelphie, Delaware, Baltimore) s rozvinutým petrochemickým priemyslom založeným na dovážanej rope a niektorými odbormi základnej chemickej výroby,

- strediská z uholných a hutníckych oblastiach na severe Apalačských hôr a na juh od jazera Michigan využívajú uhlie, koksárenský plyn a po 2. svetovej vojne ropu a zemný plyn, ktorý sa sem dopravujú predovšetkým z Juhu. Vyrábajú ako základné anorganické zlúčeniny (kyseliny, liehy, soli), dusíkaté hnojivá, výbušniny, syntetické farbivá, laky, polotovary pre farmaceutický priemysel, tak i rozmanité polyméry,

- mestá pozdĺž juhoatlantického pobrežia, Mississippi a Tennessee s veľkou výrobou dusíkatých hnojív (využíva sa lacná elektrina z vodných elektrární, zemný plyn) a superfosfátu pre priľahlé zemnedelské oblasti (síra a fosfáty pri ústí Mississippi a na Floride).

Ďalšou významnou oblasťou je pobrežie Mexického zálivu, využívajúce ropu, zemný plyn, síru a fosfáty. Prevláda petrochémia, pre ktorú je charakteristické kombinovanie, vytvárané rozsiahlych územných komplexov. Vymedzuje tu pobrežný pás široký 200-300 km na území štátu Texas a Lousiana so strediskami petrochémie a aj výrobou kaučuku a strediska na Floride s produkciou anorganických látok na báze síry, solí a fosfátov.