zoradene prednasky

Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Trenčianska univerzita A. Dubčeka / Fakulta Sociálno Ekonomických vzťahov / Filozofia

 

Filozofia - na skúšku (otazky_ku_skuske_z_filozofie_1.doc)

FILOZOFIA

 

  1. Vznik a vývoj filozofie.

Vznik filozofie nemožno vysvetľovať ako nejaký jednorazový akt, skôr ako dlhodobý vývojový proces. Za predchodcu filozofie ja považovaná mytológia. Východiskom všetkého filozofovania je skúsenosť. Filozof vychádza z dôverne známeho každodenného sveta svojej skúsenosti. Tento svet však stráca samozrejmosť a dôvernú známosť a stáva sa problémom. Hovoríme o vzniku filozofického problému. Filozofia nepredpokladá určitý vedecký spôsob skúsenosti. Vychádza z predvedeckého, každodenného spôsobu skúsenosti, v ktorom je svet odhaľovaný pre naše poznanie, konanie a rozum jazykom bežnej reči. Jestvujú dva spôsoby, ako začať filozofovať: údiv, pochybovanie. Podľa Platóna je údiv postoj takého človeka, ktorý skutočne miluje pravdu. Podľa Aristotela ľudia začali filozofovať, aby unikli nevedomosti vo veci, ktorej sa čudovali. Každodenné skúsenostné vedenie sa v údive totiž javí ako nevedomosť. Dôverne známe bytie na svete sa ukazuje náhle ako povrchné a nevlastné. Stratou samozrejmosti sa skúsenostné vedenie spochybňuje. Človek sa snaží podrobiť svoje skúsenostné (empirické) poznanie a každodenný skúsenostný svet kritike a dosiahnuť novej, základnej istoty. Svoju pochybnosť však môže prekonať iba tak, že ju vezme radikálne vážne a privedie ju až do posledného dôsledku. Filozofovanie je proces kladenia si rozmanitých otázok, ktoré vyplývajú z daného filozofického problému a sprevádza ich údiv a/alebo pochybnosť. Dôležitou súčasťou tohto procesu je i hľadanie odpovedí na otázky. Pri hľadaní odpovedí sa striktne používa rozum. Vývin filozofie alebo historicko-filozofický proces alebo dejiny filozofie je ireverzibilná kvalitatívna zmena filozofie, presnejšie tej - ktorej určitej filozofie, filozofického smeru, filozofickej školy, filozofického systému a pod. Dosiaľ sa najčastejšie stretávame s nasledovnou periodizáciou vývinu filozofie: staroveká filozofia, stredoveká filozofia, novoveká filozofia, súčasná filozofia

 

  1. Hlavné filozofické smery a prúdy

Rozlíšenie teoretickej a praktickej filozofie (poznania a konania) uvádza v dejinách filozofie predovšetkým Platónsky trojuholník. Vrcholy tohto trojuholníka sú v princípe prepojené v zmysle bytie – Ja – idea (príroda – subjekt – absolútno; svet – duša – Boh). Tak trojuholník vymedzuje priestor teoretickej filozofie. Najdôležitejšia pozícia filozofickej tradície sa odlišuje predovšetkým tým, v ktorom z troch vrcholov trojuholníka ich filozofovanie začína, odkiaľ systematicky rozvíjajú celok filozofie. Z toho vyplývajú tri hlavné smery filozofického uvažovania:

1. Filozofia bytia (ontologicky orientované filozofovanie)

2. Filozofia Ja (pýta sa predovšetkým na subjekt skúsenostného sveta a na jeho vlastnosti)

3. Filozofia ducha (ideí; snaží sa poznať podmienky možnosti skúsenosti na základe idey)

V dejinách filozofie sú tieto tri hlavné smery spojené s tromi veľkými filozofmi. Filozofia bytia s Aristotelom, filozofia Ja s Kantom a filozofia ducha s Hegelom. V otázkach platónskeho trojuholníka sa pohybuje celá filozofická tradícia.

 

  1. Charakterizuje, čo je axiológia

Axiológia je všeobecná teória hodnôt a hodnotenia. Usiluje sa o analýzu a jednotný opis rôznych druhov hodnôt (etických, estetických, ekonomických, biologických a iných), ako aj procesu hodnotenia. Zásadný význam má analýza procesu vzniku novej predstavy optima kvality a kvantity čohokoľvek.

 

  1. Charakterizuje, čo je gnozeológia

Teória poznania alebo gnozeológia alebo epistemológia (gr. episteme poznanie a logos slovo/reč) alebo noetika je filozofická disciplína (súčasť teoretickej filozofie), ktorá sa zaoberá poznaním, tým, o čo sa poznanie opiera a kde sú pramene poznania, aké sú možnosti poznania a medze poznania, ako môže byť poznanie pravdivé. Čiže, teória poznania skúma poznanie z hľadiska jeho podmienok, možností a hraníc.

Teória poznania sa stáva kľúčovou disciplínou novovekej filozofie.

 

  1. Charakterizuje, čo je ontológia

Ontológia je filozofické učenie o bytí, filozofická disciplína, ktorá sa zaoberá bytím alebo súcnom ako súcnom. Za zakladateľa ontológie sa považuje Aristoteles, zatiaľ čo slovo „ontológia“ vystupuje po prvý raz až začiatkom 17. storočia. Aristoteles sám hovoril o prvej filozofii a jeho nasledovníci o metafyzike.

Ontológia ako učenie o súcne, čiže o tom, čo existuje, tvorí spolu s učením o božskom bytí od vzniku filozofie centrum metafyziky. Obidve tieto oblasti metafyzického myslenia sa v antike a v stredoveku nerozlišovali: ich spoločným predpokladom bolo, že každé súcno možno určiť len prostredníctvom výkladu božského bytia.

Systematické vymedzenie ontológie v podobe vedy, to znamená v súvislosti s najvšeobecnejšími určeniami bytia, významami bytia a pojmami bytia sa nachádza v diele Ch. Wolffa "Ontológia" (1730).

 

  1. Charakterizuje, čo je determinizmus

Je to filozofické učenie a stanovisko o všeobecnej zákonitej súvislosti a podmienenosti všetkých javov a je to vzťah nevyhnutnej súvislosti stavov fyzikálnej sústavy, keď začiatočný stav sústavy nevyhnutne určuje (determinuje) jej stav v ľubovoľnom nasledujúcom čase.

 

  1. Charakterizuje, čo je panteizmus

Panteizmus je nábožensko-filozofické učenie, stotožňujúce boha s prírodou a pokladajúce prírodu za stelesnenie božstva. V panteizme existujú dve možností: 1. teopanizmus, 2. vychádzanie z presvedčenia, že všetko, čo je, je božské; vesmír sa stáva bohom; ide tu o predstupeň k naturalizmu a materializmu, je to - ako povedal Schleiermacher - „úctivý ateizmus“.

 

  1. Charakterizuje, čo je monizmus

monizmus (z gr. MONAS = jednosť) je učenie o jednosti, podľa ktorého je skutočnosť jednotná a má jedinú podstatu. Monisti však túto podstatu interpretujú rôzne, preto existuje viacero druhov monizmov, ktoré však poväčšinou nevystupovali pod týmto menom. Az Ch. Wolff označil ako monistov tých filozofov, ktorí prijali predpoklad jedinej základnej substancie.

  1. Charakterizuje, čo je dualizmus

Dualizmus je vo filozofii učenie, ktoré vychádza z názoru, že existujú dve protikladné podstaty sveta alebo dva protikladné princípy či dve substancie sveta. Dualizmus je filozofické učenie, ktoré vykladá skutočnosť z dvoch rôznych základných princípov (dobro a zlo, hmota a duch, duša a telo...)

Vo filozofickom kontexte dualizmus vystupuje najmä ako učenie o dvoch substanciách, podľa ktorého jestvuje nezlučiteľná protikladnosť duchovného a telesného. Filozofický dualizmus sa v európskej tradícii objavuje v pytagoreizme, rozhodujúcu podobu však až do novoveku má na základoc platónskeho dualizmu duše a tela. Novovekú koncepciu dualizmu predstavuje karteziánstvo (res cogitans a res extensa). Významné dualistické koncepcie s rozvinuli aj na ôde mimoeurópskych filozofií, napr. v indickej filozofickej škole sánkhja ide o dualizmus látkového a duchovného, v čínskej filozofi o dualizmus jin a jang atď.

Dualizmu vyrastá azda z pozorovania prírodných daností a cyklov, ako deň a noc, život a smrť, žena a muž atď.

V náznakoch sa dualizmus objavuje už v nejednom náboženstve neliterárnych kultúr a v starovekých náboženstvách. Za predobraz usústavneného dualizmu sa však považuje Zaratustrova reforma staroiránskeho mazdaizmu (zoroastrizmus 7. stor. pred Kr. - 6. stor. pred Kr.), podľa ktorej sa skutočnosť delí n ríšu dobra a pravdivosti a ríšu zla a falošného. prvky dualizmu sa objavujú aj neskôr, a to v celych dejinách náboženstva (gnóza, manicheizmus, synkretick formy religiozity).

 

  1. Charakterizuje, čo je pluralizmus

filozofický smer (súbor filozofických učení), podľa ktorého existuje viacero vzájomne nezávislých druhov súcna, duchovných podstát (ontologický pluralizmus; opak monizmu a dualizmu) alebo foriem poznania (gnozeologický pluralizmus)

 

  1. Charakterizuje, čo je patristika

Patristika je spoločný názov pre pôsobenie tzv. cirkevných otcov v rámci stredovekej kresťanskej filozofie, chronologicky spadajúcom do obdobia medzi 2. až 8. storočím. Vyznačuje sa apológiami (obranou) kresťanstva pred pohanskými a heretickými prúdmi, ako i dôležitou konfrontáciou kresťanského evanjelia s antickou filozofiou. Úzko súvisí s postupným náboženským i intelektuálnym presadzovaním sa kresťanstva v európskej civilizácii.

 

  1. Charakterizuje, čo je scholastika

Scholastika bola stredoveký filozofický smer pestovaný na školách Západu a v Byzancii v období od 9. storočia do 15. storočia. Obdobné fenomény ako v európskej scholastike nachádzame aj v čínskej, indickej a arabskej filozofii. Scholastika kresťanského Západu sa vyznačovala tým, že základom vedy a filozofie boli kresťanské pravdy fixované v dogmách. Popri tom sa však dostávali k slovu aj nekresťanské myšlienky, najmä pod ochranou učenia o dvojakej pravde.

Na stredovekú scholastiku nadväzuje novoveká scholastika (15. storočie až polovica 19. storočia) a po nej súčasná scholastika (od polovice 19. storočia dodnes).

Významnou udalosťou pre rozvoj scholastiky bolo založenie falckej školy Karolom Veľkým. V 8. a 9. storočí výrazne stúpol význam vzdelanosti a filozofie. Ako jediný jazyk vzdelancov sa presadila latinčina, a tak sa stala predpokladom internacionality vied. K štúdiu patrili aj knižnice, ktoré sa postupne zriaďovali usilovným opisovaním starých kníh a spisov.

Pod stredovekým názvom dialektika sa už aj v teologických otázkach čoraz častejšie používa logika. V 11. storočí dochádza k vážnemu sporu medzi dialektikmi a antidialektikmi.

 

  1. Charakterizuje, čo je nominalizmus

Nominalizmus je názor, že univerzálie, všeobecné pojmy sú mená (nomina), ktoré označujú, reprezentujú predmety rovnakého druhu. Protiklad realizmu. Nominalizmus je učenie, ktoré neuznáva existenciu všeobecného ani vo svete vecí, ani v myslení. V najradikálnejšej forme sa nominalizmus objavil v 11. stor., keď Roscellinus z Compiegne pripisoval všeobecnosť iba menám.

Nominalizmus je učenie, podľa ktorého sú univerzálie ibe mená (lat. nomina), ktoré nič neznamenajú, ale len označujú. Sú to teda slová, ktoré práve tak ako vlastné mená sú znakmi pre reálne veci. Tieto slová sa potom na základe určitých podobných empirickych znakov rôznych vecí používajú nielen na označenie danej veci, ale aj mnohých vecí (triedy podobnych vecí).

Určitú empirickú vec označujem ako 'mačka'; vidím však, že existuje viacero vecí, ktoré majú podobné empirické znaky (veľkosť, tvar tela, správanie atď.) ako vec, ktorú som pomenoval 'mačka'. Preto označujem ako 'mačka' aj tieto veci. Slovo 'mačka' sa teda interpretuje čisto extenzionálne a nemá nijaký význam. Nominalizmus je väčšinou výrazom empiristickej pozície.

 

  1. Charakterizuje, čo je realizmus

Realizmus je komplex významových útvarov, ktorý sa týka rôznych skupín entít. Ako realizmus sa napr. označuje učenie o skutočnosti sveta telies alebo učenie, podľa ktorého existuje mimo a nezávisle od vedomia vonkajší svet.

Dôležitým z hľadiska dejín filozofického myslenia je stredoveký realizmus a koncepcie naň nadväzujúce.

V súvislosti s diskusiou o univerzáliach vystupuje realizmus ako učenie, podľa ktorého existujú všeobecné, ideálne entity, ktoré sú nejako oddelené od reálnych, existujúcich vecí. Tak ako vlastné mená označujú reálne veci, tak univerzálie (predikáty) označujú tieto ideálne entity.

Ak mám psa menom 'Rex', tak by vo výroku 'Rex je pes' 'Rex' označovalo tohto môjho psa a 'pes' všeobecnú ideu psa vôbec, oddelenú od tohto psa. Toto chápanie sa často dáva do spojitosti s Platónovou teóriou ideí.

Výraz realizmus sa používa aj v estetike a umenovede na označenie umeleckého smeru alebo obdobia.

K výrazu realizmus sa neraz pripája prívlastok, ktorý by mal zjednoznačniť jeho význam, napr. naivný realizmus, kritický realizmus, gnozeologický realizmus, socialistický realizmus, nacionálny realizmus, kapitalistický realizmus atď., no ani tieto prívlastky neodstraňujú mnohoznačnosť výrazu realizmus. Preto je dôležité pri zachycovaní významu výrazu realizmus v tej ktorej ovlasti teoretickej práce alebo u toho ktorého autora výraz realizmus oindexovať.

V kontexte českych dejín vystupuje realizmus ako český ideový a politický prúd od 80. rokov 19. stor. do 1. svetovej vojny. Z pôvodného úsilia o obrodenie českej vedy v duchu pozitivistického kriticizmu sa postupne vyhranil do politického hnutia odmietajúceho český historizujúci romantizmus a akýkoľvek nacionálny i sociálny radikalizmus a požadujúci, aby si ceská politika triezvo určovala nielen reálne ciele a snažila sa ich evolučne dosiahnuť pozitivnou aktivitou na vnútrorakúskej politickej scéne (politika drobnej práce). Hlavným reprezentantom tohto smeru bol T. G. Masaryk, sprvoti aj J. Kaizl a K. Kramáŕ (autor realistického programu 1890); tlačovou tribúnou sa stal Čas. 1890 vstúpili vedúci predstavitelia realizmu do mladočeskej strany; zatiaľ čo J. Kaizl a K. Kramáŕ v nej natrvalo zakotvili a podstatne ovplyvnili jej politiku v zmysle realistickych prístupov, T. G. Masaryk sa z s ňou 1893 rozišiel a vytvoril okolo novín Čas samostatnú skupinu realistov, ktorá sa v intenciách jeho filozofických a politických koncepcií výrazne angažovala v dobovom českom politickom a kultúrnom živote, pričom tvorila určitý proťajšok pokrokového hnutia (odmietala ceské historické štátne právo a ostro vystupovala proti ceskému nacionalizmu). Realisti sa 1900 ustanovili ako politická strana Česká strana lidová, od 1905 Česká strana pokroková), ktorej väčšina prešla 1918 do Českej státoprávnej demokracie. Po vzniku Č-SR došlo k pokusu o oživenie tradícií realizmu v realistickom klube (1919-1921; na čele E. Rádl a Z. Nejedlý).

 

  1. Charakterizuje, čo je teológia

Teológia (podľa pôvodného pravopisu theologia (θεολογία) z gréckych slov θέος (Boh) a λόγος (slovo)) alebo bohoslovie je náuka o Bohu. Veda, ktorej predmetom je náboženstvo sa však nazýva religionistika.

Podľa J. Dunsa Scota teológia nie je veda, pretože nevychádza zo zásad samosebou daných, ale z článkov viery, ktoré nie sú samo sebou jasné a mnohí ich popierajú. [1]

Podľa Hansa Künga je teológia učenie o Bohu, ktoré by v prípade absolutizácie pritakávacej teológie (afirmatívnej teológie), t. j. bez zápornej teológie (negatívnej teológie), robilo Boha výtvorom nášho rozumu, projekciou našej fantázie, ba viedlo napokon k modloslužbe. [2]

 

  1. Charakterizuje, čo je teleológia

Teleológia je náuka o cieli, cieľovosti, účele, účelnosti, zámere, zámernosti.

Spätné usudzovanie od vzniknutej prítomnosti k minulej intencii (zámeru) je teleologická perspektíva.

Zámery, účely, príčiny neboli spočiatku tak striktne rozdelené do oblastí osobnej vôle a vecnej nevyhnutnosti. Napríklad aj prírode, ktorú dnes pokladáme väčšinou za niečo vecné, sa pripisuje jej vlastná účelovosť, ktorá sa však po období osvietenstva pripisuje už len človeku.

 

  1. Charakterizuje, čo je arché

Arché (gr. ἀρχή) je v starovekej gréckej filozofii prvotný princíp sveta, pralátka, z ktorej svet povstal.

Ako prvý prišiel s konceptom arché Táles z Milétu, ktorý tvrdil, že prvotný princíp všetkého je voda. Táto teória súvisela aj s jeho presvedčením, že zem je disk, ktorý pláva na vode.

Tálesov žiak Anaximandros túto teóriu odmietol. Podľa Anaximandra oda nemohla byť pralátkou, pretože z nej nemôže vzniknúť jej protiklad - oheň. Anaximadros tvrdil, že z tohto dôvodu žiaden zo štyroch živlov (zem, voda, vzduch, oheň) nemôže byť arché. Sám uvažoval o existencii pralátky zvanej apeirón (neohraničené), z ktorej sa všetky veci rodia a do ktorej sa navracajú.

Anaximadrov žiak Anaximenes zasa navrhol ako pralátku vzduch. Zo vzduchu podľa neho môže povstať voda, oheň aj zem.

Väčšina tých, čo sa prví zaoberali filozofiou, si myslela, že počiatky vecí sú iba v podobe hmoty. Lebo to, z čoho sú všetky veci a z čoho ako z prvého vznikajú a do čoho ako posledného zanikajú, pričom podstata ostáva a menia sa len jej stavy, vyhlasujú za prvok a počiatok (arché) vecí, a to, že nič nevzniká, ani nič nezaniká, veria preto, lebo sú tej mienky, že sa takáto podstata (fysis) vždy zachováva ... Teda musí byť určitá podstata, buď jediná, alebo viaceré, z ktorych všetko ostatné vzniká, zatiaľ čo ona sama ostáva zachovaná. Pravda, pokiaľ ide o počet a druh takého počiatku, nie sú všetci rovnakej mienky, Táles však, pôvodca takejto filozofie, hovorí, že je to voda (preto tiež hlásal, že zem spočíva na vode). Možno čerpal túto domnienku z pozorovania, že potrava všetkých vecí je vlhká a že z vlhka vzniká a ním sa živí aj samo teplo (to však, z čoho všetko vzniká, je počiatkom všetkého); túto domnienku mal teda z tohto i z toho, že semená všetkých vecí majú vlhkú podstatu.

 

  1. Charakterizuje, čo je sofizmus

Sofizmus

sofizmus je tvrdenie zdanlivo logické, ktoré však dospieva k neprijateľnému záveru buď svojou absurditou, alebo zámerne nesprávnym použitím pravidiel dedukcie. Tradične sa pripúšťa, že sofizmus sa odlišuje od paralogizmu zámernou snahou klamať. Tak či onak sofizmus možno používať aj s cieľom šokovať poslucháča, a tým ho priviesť k hlbšej reflexii.

Sofistés znamenalo pôvodne mudrc, učenec, majster. Sofistami sa nazývali ľudia, ktorí sa učenosťou a múdrosťou zaoberali pre zárobok a nie pre lásku k učenosti ako filozofi. Asi v polovici 5. storočia p.n.l. znamenalo sofista učiteľ múdrosti a vedomostí potrebných pre praktický život. Pestovaním múdrosti sa sofisti priraďovali k filozofom, jej vyučovaním pre praktické potreby rétorom. K obidvom pritom len sčasti: od filozofov sa odlišovali spravidla väčším záujmom o verejné veci, od rétorov menším dôrazom na prípravu pre politický život. Koncom 5. storočia p.n.l. sa titul sofista stal pohanou, ktorá postohovala všetkých jeho nositeľov, pričom mnohých neprávom. Stalo sa tak preto, že sofisti učili hájenie vlastných názorov a vyvracanie argumentov, čo vyústilo k obhajovaniu a vyvracaniu akýchkoľvek názorov, a to i rečníckymi úskokmi a logickými klamstvami, pričom to mnohí prehnali a stali sa ,,učiteľmi podvodu“. Sofisti sa zaoberali ,,všetkými vedami a umeniami“. Učili svojich žiakov všeobecnému vzdelaniu a pôsobili najmä v demokratických štátoch. Školy síce zakladali, ale školu v jednotnom myšlienkovom zmysle nevytvorili. Svetonázorom i učením sa od seba značne odlišovali a boli si najmä konkurentmi. O ich názoroch a dielach sa dozvedáme veľa od Platóna, aj keď tento zdroj nie je veľmi spoľahlivý, lebo Platón nebol voči svojim ideovým odporcom nijako ohľaduplný. Najvýznamnejším predstaviteľom sofistov bol Prótagoras z Abdéry. Bol Periklovým radcom a priateľom. Učil, že ,,dôvody všetkých vecí sú v hmote“. Ako prvý vyhlásil, že ,,o každej veci možno mať dva protichodné názory“, takže sa právom považuje za praotca filozofického relativizmu. Napísal 12 kníh a pre poslednú bol odsúdený ako bezbožník do vyhnanstva. Je slávny ako autor slávneho a často citovaného výroku: ,,Človek je mierou všetkých vecí“. Prótagorov súčasník Gorgio sa medzi sofistov zaradil výrokom krajného skepticizmu : ,,Nič nie je, a ak je niečo, je to nepoznateľné, a ak je niečo poznateľné, je to nevyjadriteľné a nevysvetliteľné.“ Jeho žiaci ho už pochybovačnosťou nemohli prevýšiť, Jeden z nich, Agathón, povedal iba: ,,Je veľmi pravdepodobné, že je mnoho nepravdepodobného.“ O ich výrokoch vznikla celá literatúra. Starší sofisti vyslovili tiež mnoho predtým nevyslovených myšlienok o štáte a zákonoch. ,,Spravodlivosť je to, čo je prospešné.“ Nazval zákonom Prótagor Hippiás. ,,Požiadavky zákonov sú umelé, kým požiadavky prírody sú vnútornou nevyhnutnosťou,“ napísal vraj Antifón z Ramnúntu. U toho istého Antifóna sa prvý raz stretávame s tézou o prirodzenej rovnosti všetkých ľudí: ,,Od prírody sme všetci usporiadaní rovnako, barbari i Helléni.“ Alkidamás ju spresnil tak, že sa vzťahovala aj na otrokov: ,,Boh urobil všetkých ľudí slobodnými, príroda neurobila nikoho otrokom.“ Je pochopiteľné, že sofisti týmito rečami budili v okolí pohoršenie. Ľudia im vyčítali, spochybňovaním morálnych hodnôt narušujú obyčaje predkov a že vyučovaním klamania a podvádzania kazia mládež. Mnohým sofistom sa dala oprávnene vyčítať neúcta k bohom a bezbožnosť. Sofisti v prvej generácii zohrali významnú úlohu. Ovplyvnili teoretické myslenie filozofov i politickú prax štátnikov, obrátili pozornosť na dovtedy nepovšimnuté otázky štátu a práva a zaslúžili sa o obnovu prírodovedného bádania.

 

  1. Charakterizuje, čo je empirizmus

Empirizmus je filozofický smer - učenie, ktoré za zdroj poznatkov pokladá jedine skúsenosť (empíriu). Empirizmus sa snaži celé poznanie zdôvodniť skúsenosťou alebo na základe skúsenosti. Empirizmus je filozoficko-gnozeologické stanovisko, podľa ktorého pôvod, obsah, forma a kritériá všetkého poznania, princípy ľudského konania a mravnosti pochádzajú zo skúsenosti.

Hlavný problém tohto učenia sa formuluje v podobe otázky, ako možno od vedenia o jednotlivých faktoch dospieť k všeobecnému, teoretickému vedeniu. Prostriedkom, ako dospieť od empírie k teórii, od vedenia o jednotlivom k všeobecnému poznaniu, je indukcia. Predstavitelia empirizmu od F. Bacona po J. St. Milla predpokladali, že vedecké poznanie sa zakladá na odhaľovaní kauzálnych vzťahov, ku ktorým vedci musia dospievať induktívnym spôsobom. V európskej filozofii sa s empirizmom stretávame najmä na pôde anglickej filozofie.

Etymologický výklad termínu "Empirizmus" je dvojaký. Jeho pôvod je v starogréckom slove εμπειρισμός a jeho latinský preklad je experientia. Podoba slova teda nesie stopy klasickej gréčtiny i románskych jazykov. Empirický - podávajúci dôkaz na základe fyzickej skúsenosti, odvodený od praktického experimentu, v opozícii s teoretickou analýzou.

 

  1. Charakterizuje, čo je determinizmus

Je to filozofické učenie a stanovisko o všeobecnej zákonitej súvislosti a podmienenosti všetkých javov a je to vzťah nevyhnutnej súvislosti stavov fyzikálnej sústavy, keď začiatočný stav sústavy nevyhnutne určuje (determinuje) jej stav v ľubovoľnom nasledujúcom čase.

 

  1. Charakterizuje, čo sú idoly

Idoly sú prekážky, klamy, ktoré sa stavajú do cesty poznaniu, subjektívne zábrany správneho poznávania

 

  1. Charakterizuje, čo je materializmus

Materializmus je typ filozofickej reflexie, v kategoriálnej matrici ktorej dominuje spojenie kategórie hmoty a kategórie nestvorenosti alebo kategórie prvotnosti. Podľa materializmu všetko, čo existuje, je buď hmota sama alebo je vo svojej existencii od hmoty závislé.

Materializmus je filozofický smer protikladný idealizmu.

 

  1. Charakterizuje, čo je idealizmus

Idealizmus je filozofický smer, ktorý vychádza z tézy, že prvotným, čiže tým, od čoho závisí všetko ostatné, je niečo ideálne alebo duchovné, napr. idea, vedomie, duch, duša a pod.

 

  1. Charakterizuje, čo je atomizmus

Atomizmus je filozofický smer, podľa ktorého všetko dianie pozostáva z hry atómov, z ich spájania a oddeľovania, usporiadavania, presunov, priťahovania a vzájomného odrážania.

 

  1. Uveďte príklad monistickej filozofie

Filozofia, kt. prijala iba 1podstatu a 1princíp

 

  1. Uveďte príklad dualistickej filozofie
  2. Uveďte príklad pluralistickej filozofie
  3. Uveďte príklad materializmu
  4. Uveďte príklad idealizmu
  5. Charakterizujte stoicizmus

Stoicizmus alebo stoická škola je filozofické učenie/smer antickej filozofie, ktorý vznikol koncom 4. storočia pred Kr..

Rozlišuje sa starší stoicizmus (jeho zakladateľom je Zenon z Kitia), stredný stoicizmus (zakladateľom je Panaitios z Rodu) a mladší stoicizmus (niekedy sa hovorí aj novostoicizmus L. A. Seneca, Marcus Aurelius a ďalší).

Jadrom stoicizmu je učenie o blaženosti, podľa ktorého sa človek môže stať šťastným iba tak, že bude žiť v súlade s prírodou alebo rozumom a cnostne, ovládne svoje vášne, túžby a afekty, t. j. dosiahne stav apatie a aponie, ako aj heroickú odovzdanosť a pokoj ( athaumazia a ataraxia). Ľudská duša je súčasťou svetového celku, v ktorom vládne logos. Život človeka je predurčený a on sám ho nijako nemôže zmeniť. Filozofia ho učí zmieriť sa s touto skutočnosťou a prijať postoj rezignovanej múdrosti.

Vedúcou myšlienkou stoickej filofie bola snaha nájsť a spracovať morálne zásady pre vtedajšieho človeka. V záujme tohto úsilia jej tvorcovia spočiatku nadväzovali na kynikov, považujúc Sokrata, Antisténa a Diogena zo Sinope za svojich učiteľov.

V teórii poznania stoici zastávali názor, že poznanie sa zakladá na jednotlivych zmyslových predstavách. Stoici delili filozofiu na logiku, fyziku a etiku.

V logike prepracovali a rozšírili Aristotelovu sylogistiku. Logiku chápali ako náuku o jazyku, v ktorej rozlíšili etymológiu (učenie o vzniku slov) od učenia o význame slov (v ňom vymedzili základné vzťahy medzi jazykovým výrazom, jeho významom a označovanou vecou). V tomto zmysle sú stoici predchodcovia semiológie.

Vo fyzike stoici preberajú od Herakleita pojem logu, ktorému pripisujú význam svetového zákona: logos je všeprenikajúci a všeovládajúci oheň, ktorý riadi chod sveta. Logos je neodvratný osud sveta.

V etike hlásajú potrebu dosiahnuť ataraxiu.

 

  1. Charakterizujte skepticizmus
  2. Charakterizujte dialektiku

V starogréckej filozofii „umenie rozhovoru“, schopnosť viesť spor na základe otázok a odpovedí, umenie klasifikovať pojmy, triediť veci do rodov a druhov.

 

 

 

II. Skupina otázok pre opravu písomného testu – ústna skúška

 

Vysvetlite, komentujte, charakterizujete, dokážte a pod.:

 

  1. Prírodná filozofia filozofov Milétskej školy
  2. Filozofická škola Eleátov
  3. Dialektika v diele Herakleitosa
  4. Demokritosov atomizmus
  5. Platón: Dialógy - rozbor podľa vlastného výberu
  6. Aristoteles: Politika – rozbor diela
  7. Stoicizmus: základné idey a predstavitelia
  8. Epikureizmus: základné idey a predstavitelia
  9. Novoplatonizmus: základné idey a predstavitelia
  10. A. Augustin a jeho prínos v rozvoji západnej filozofie a kultúry
  11. Spor o univerzálie v dielach stredovekých filozofov
  12. Význam T. Akvinského pre rozvoj filozofie
  13. N. Machiavelli: Vladár – rozbor diela
  14. Utopický socializmus: základné idey a predstavitelia
  15. Filozofické názory G. Bruna
  16. F. Bacon – teória idolov
  17. J. Locke: Rozprava o ľudskom rozume
  18. T. Hobbes: Leviathan
  19. G. Berekeley: O základoch ľudského poznania
  20. Skepticizmus D. Huma
  21. R. Descartes a jeho metodologická skepsa
  22. Francúzsky mechanický materializmus
  23. J. J. Rousseau: Spoločenská zmluva
  24. M. Kuzánsky – rozbor vybraného diela
  25. E. Rotterdamský – rozbor vybraného diela
  26. Kantova teória poznania
  27. G. W. F. Hegel a jeho filozofia dejín
  28. Heglova dialektická metóda
  29. L. Feuerbach: Podstata kresťanstva
  30. Filozofia človeka S. Kierkegaarda
  31. Materialistické poňatie dejín K. Marxa
  32. Schopenhauer a jeho filozofia vôle
  33. F. Nietzsche: Tak povedal Zarathustra
  34. Francúzsky existencializmus v dielach  J.-P. Sartra, A. Camusa, G. Marcela (podľa vlastného výberu)
  35. Nemecký existencializmus v dielach M. Heideggera, K. Jaspersa (vlastný výber)
  36. Neotomizmus E. Gilsona
  37. T. G. Masaryk: Ideály humanitní
  38. Viedenský krúžok: základné idey a predstavitelia
  39. Kritická teória Frankfurtskej školy
  40. Politická filozofia R. Arona
  41. K. R. Popper: Bieda historicizmu
  42. M. Foucault – rozbor diela (podľa vlastného výberu)
  43. Intuitivizmus H. Bergsona
  44. Slovenská filozofia 20. storočia: hlavné prúdy a predstavitelia
  45. Česká filozofia 20. storočia: hlavné prúdy a predstavitelia