Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Univerzita Pavla Jozefa Šafárika / Právnická Fakulta / Inštitúty vecného práva

Stredoveké rímskoprávne školy v Itálii (glosátori, postglosátori) (i8.doc)

Otázka inštitútov vecného práva č. 8:

Stredoveké rímskoprávne školy v Itálii (glosátori, postglosátori)

Kde a ako bolo reciprované rímske právo

Stredoveké rímsko-právne školy v Itálii

Počiatok novej rímsko-právnej vzdelanosti bol spojený s jednou z najstarších univerzít – univerzita v Bologni.

Najvýznamnejšou osobou bol Irnerius, ktorý bol so svojimi 4. žiakmi považovaný za zakladateľa prvej stredovekej rímsko-právnej školy v Itálii, a pre ktorých sa vžil názov glosátori. Študovali rímske pramene ( hlavne Digesta ). Pri štúdiu si písali poznámky. Snažili sa ich uvádzať v stručných formách – tzv. glosy. Vyjadrovali v nich tvorčí prínos, zrovnateľný s dnešnými.

Ich obsahom bolo:

1. nimi mohli vysvetľovať nejaké obtiažne miesta
2. odkazovali na podobné ustanovenia Digest
3. pôvodnému textu pripojili aj vlastné myšlienky

Toto ich celé dielo po 2. storočí Accursius ( posledná veľká osobnosť školy glosátorov ) usporiadal glosy do jedného súboru. Týmto dielo bolo zavŕšené celé dielo právnikov prvej rímskoprávnej školy glosátorov.

Komentátori ( postglosátori )

Druhou stredovekou školou rímskeho práva boli postglosátori.

Títo komentovali, resp. sa venovali spojeniu rímskeho práva s praxou. Na rozdiel od glosátorov sa nevenovali len rímskemu právu, ale spolu s nim aj právu, ktoré platilo v Itálii:

1. rímskemu právu
2. právu, ktoré platilo v Itálii
3. právu, ktoré platilo v stredovekej cirkvi

Z knihy:

Záujem o rímske právo podnietil od 11. storočia rozkvet hospodár skeho života v talianskych stredovekých mestách. Zaslúžil sa o to bolonský profesor Irnerius. Podľa vzoru východorímskych právnických škôl vy kladal rímske právo exegeticky, kriticky vecne, vychádzajúc z predpokla du, že Corpus iuris a najmä Digesta predstavujú logický celok bez protirečení. Jednotlivé ustanovenia alebo slová rozvádzal a dopĺňal výstiž nými okrajovými alebo medziriadkovými poznámkami (glosami). Tak sa vytvorili nové formy literárneho spracovania, napríklad summy, casus, dis tinctiones, monografie a pod.

Glosátori však chápali text ustanovení dogmaticky, jeho historický zmysel im celkom unikal, a preto ani nebrali zreteľ na potreby praxe. V po lovici 13. storočia bolonský profesor Accursius zhrnul všetky glosy k jednotlivým častiam Corpus iuris civilis do tzv. Glossa ordinaria. Pre tento smer sa udomácnil názov škola glosátorov.

Nedostatky glosátorov sa usilovali odstrániť tzv. postglosátori alebo komentátori. Keďže mestské štatúty nemali dosť súkromnoprávnych úprav na zložitejšie prípady obchodného styku, siahli najmä po rímskom práve obligačnom ako po subsidiárnom prameni. Komentátori vytvorili na tento cieľ aj nový súdny proces (štatutárny proces) a spôsob, ako riešiť kolíziu jednotlivých štatutárnych práv. Tým dali základ modernému me dzinárodnému súkromnému právu. Takto vytvorené právo malo akúsi všeobecnú platnosť, akési nové ius gentium, ktoré preklenulo právny parti kularizmus talianskych miest. Toto všeobecné právo talianskych miest sa nazýva ius commune.

Komentátori teda prispôsobili rímske právo novým potrebám, pritom pracovali deduktívnou metódou, výkladom rozširujúcim (extenzívnym) a zužujúcim (reštriktívnym) a s celým novým systémom pojmov. Bola to síce scholastika, ale veľmi užitočná. Dejiny potvrdili, že tým spôsobom komen tátori otvorili prepracovanému rímskemu právu (ius commune) cestu do sveta. Preto sa z celej Európy hrnuli záujemcovia na bolonskú právnickú fakultu. Komentátori dostali meno podľa komentárov, ktoré písali pre po treby praxe. Z nich vynikli najmä Bartolus de Saxoferrato (r. 1314-1357) a jeho žiak Baldus de Ubaldis (r.1327-1400).

V 12. až 14. storočí cirkev nadobudla veľký vplyv a ustálil sa aj systém jej kánonického práva, tzv. Corpus iuris canonici, platný až do roku 1917. Ká nonisti neraz používali vedeckú výzbroj rímskeho práva. Cirkev sama napriek jej viacerým zákazom vyučovania rímskeho práva - napokon uznala jeho užitočnosť pre seba "cirkev žije rímskym právom" (ecclesia vivit lege romana), ale aj to, že rímske právo je základom a doplnkom práva ká nonického (ius romanum est principium et complementum iuris canonici). Na severotalianskych univerzitách sa popri kánonickom práve vyučovalo aj longobardské lénne (feudálne) právo, v ktorom boli zapracované aj významné prvky rímskeho práva.

V ius commune sa teda stretli na rímskoprávnom základe prvky feudál ne, kanonické i domáce. Aj tu možno konštatovať, že napriek nedo statkom v metóde trvalou zásluhou komentátorov zostáva, že rímske právo prispôsobili súvekým potrebám, že v ius commune dali základ medzi národnému právu súkromnému a obchodnému, základným právnym in štitútom peňažného styku, modernému občianskemu procesu a okrem toho preklenuli právny partikularizmus s výnimkou anglosaskej oblasti. Ale aj v anglosaskom práve nachádzame mnohé prvky klasického rímske ho práva.

Najväčší vplyv komentátorov sa prejavil v rozdrobenom Nemecku, kto ré prostredníctvom Ríšskeho komorného súdu (r. 1495) priamo prevzalo rímske právo.