Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv, Alžbety / Ústav sociálnych vied a zdravotníctva Bl. P. P. Gojdiča, Prešov / Sociálna pedagogika

socialna_pedagogika.doc (socialna_pedagogika.doc)

SYLABY PREDMETU: SOCIÁLNA PEDAGOGIKA

Študijný program: SOCIÁLNA PRÁCA

Forma štúdia:

Ročník:

Semester

Názov predmetu: SOCIÁLNA PEDAGOGIKA

Vyučujúci: PaedDr. Miloš Kollár

Kontakt na vyučujúceho:

Počet prednášok:

Anotácia predmetu: Cieľom predmetu je oboznámiť študentov s pojmom, predmetom, vývojovými  smermi sociálnej pedagogiky ako vednej disciplíny. Definovať vzťah sociálnej pedagogiky a  sociálnej práce ako aj jej v vzťah k iným vedným disciplínam.Vymedziť prístupy k jej predmetu u nás a v zahraničí, ich charakteristiku a predstaviteľov. Reflektovať súčasné problémy a aktuálne úlohy sociálnej pedagogiky.

Tematické okruhy:

1. Sociálna pedagogika – pojem, predmet, vývoj, úlohy, smery, predstavitelia na Slovensku i v zahraničí a ich diela, vzťah k iným vedám ;

2. Výchova – pojem, genéza výchovy, predstavitelia a ich diela, výchovný proces, vzťah výchovy a spoločnosti. Prístupy k chápaniu výchovy ;

3. Sociológia a sociológia výchovy – charakteristika, obdobie vzniku, línie, predstavitelia a ich diela ;

4. Socializácia – charakteristika, obsah, fázy, funkcie, socializačné činitele, socializácia osobnosti.  Socializácia a výchova. Druhy sociálneho správania ;

5. Náhradná rodinná starostlivosť, jej formy, transformácia ústavnej starostlivosti ; História starostlivosti o opustené a sociálne narušené deti ;

6. Školské prostredie a výchova. Vzťah školy a spoločnosti, funkcie školy, negatívne javy v školskom prostredí, školský systém, školské zákony. Sociálne deviácie v školskom prostredí a ich prevencia ;

7. Sociálno patologické javy u detí a mládeže (delikvencia, toxikománia, syndróm CAN, záškoláctvo, šikanovanie, krádeže a pod.) - ich charakteristika, druhy, príčiny, prevencia. Predstavitelia a diela zamerané na oblasť sociálnej patológie ;

8. Špeciálna pedagogika – cieľ, obsah, štruktúra, základné pojmy ;

9. Činitele vývinu osobnosti a teoretické prístupy k ich zastúpeniu vo vývine osobnosti ;

10. Najvýraznejšie sociálne problémy v súčasnosti (chudoba, nezamestnanosť, starnutie populácie) ;

11.  Sociálna práca ako vedný odbor, praktická činnosť, profesia, študijný odbor.

12.  Metódy sociálnej práce – ich formovanie a členenie ;

13.  Kompetencie a profil sociálneho pedagóga ;

14. Genéza sociálneho zabezpečenia

15. Rodinné právo v Slovenskej republike.

16. Zákonodárstvo

LITERATÚRA:

BAKOŠOVÁ, Z.: Sociálna pedagogika ako životná pomoc. Bratislava : 2005, 2006.

GAVORA, P.: Úvod do pedagogického výskumu. Bratislava : 1999.

Hermochová, S.: Sociálno-psychologický výcvik. Praha : 1990.

HOFBAUER, B.: Děti, mládež a volný čas. Praha : 2004.

HRONCOVÁ, J. – EMMEROVÁ, I.: Sociálna pedagogika. Banská Bystrica : 2004.

HRONCOVÁ, J. – KRAUS, B. a i.: Sociálna patológia pre sociálnych pracovníkov a pedagógov. Banská Bystrica : 2006.

Hroncová, J. – Hudecová, A. – Matulayová, T.: Sociálna pedagogika a sociálna práca. Banská Bystrica :  2000, 2001.      

Jusko, P.: Základy sociálnej politiky. Banská Bystrica : 2000.

kol. autorov: Výchova a vzdelávanie dospelých. Terminologický a výkladový slovník. Bratislava : 2000.

KOSOVÁ, B.: Základy porovnávacej pedagogiky a predškolská výchova vo svete.

Banská Bystrica : 2000.

KOSOVÁ, B.: Vybrané kapitoly z porovnávacej pedagogiky a alternatívne pedagogické koncepcie. Banská Bystrica : 1996.

Kouteková (Gondová), M.: Všeobecná teória pedagogickej diagnostiky.

Banská Bystrica :  1997.

KRATOCHVÍLOVÁ, E.: Pedagogika voľného času. Bratislava : 2004.

KRAUS, B.: Sociální aspekty výchovy. Hradec Králové : 2001.

KRAUS, B.: Člověk, prostředí, výchova. Hradec Králové : 2001.

KRYSTOŇ, M.: Edukácia detí a mládeže vo voľnom čase. Banská Bystrica : 2003.

KRYSTOŇ, M. – SABOLOVÁ, G.: Úvod do andragogiky a psychológie dospelých.

Banská Bystrica : 2003.

LABÁTH, V.  a i.: Riziková mládež. Praha : 2001.

LÁSZLÓ, K.: Manažment. Banská Bystrica : 2006.

LÁSZLÓ, K. – EMMEROVÁ, I.: Prostitúcia – fenomén doby? Banská Bystrica : 2006.

LECHTA, V.: Nové cesty k postihnutým ľuďom. Liečreh Gúth : 1994.

Lenczová, T.: Štát  v službách rodiny. Bratislava : 1996.

Mareš, P.: Sociologie nerovnosti a chudoby. Praha : 1999.

MATĚJČEK, Z.: Náhradní ústavní péče. Praha : 1999.

MATOUŠEK, O.: Rodina jako instituce a vztahová síť. Praha : 1997.

MATOUŠEK, O. – KROFTOVÁ, A.: Mládež a delikvence. Praha : 1998.

MISTRÍK, E.: Kultúra a multikultúrna výchova. Bratislava : 1999.

NEŠPOR, K.: Hazardní hra jako nemoc. Ostrava : 1994.

Ondrejkovič, P. a i.: Sociálna patológia. Bratislava :  2000.

Ondrejkovič, P. – Poliaková, E. a i.: Protidrogová výchova. Bratislava :  1999.

Ondrejkovič, P.: Úvod do metodológie sociálnych vied. Bratislava :  2005.

PERHÁCS, J. – PAŚKA, P.: Dospelý človek v procese výchovy. Bratislava : 1995.

PREVENDÁROVÁ, J.: Rodinná terapa a poradenstvo. Nové Zámky : 1998.

PRŮCHA, J.: Alternatívní školy. Praha : 1996.

PRŮCHA, J.: Vzdélávání a školství ve světě. Praha : 1999.

PRŮCHA, J.: Proměny vzdelávaní v medzinárodním kontextu. Praha : 1997.

PRUSÁKOVÁ, V.: Základy andragogiky – I. Bratislava : 2005.

ŘÍČAN, P.: Agresivita a šikana mezi dětmi. Praha : 1995.

SCHILLING, J.: Sociálna práca. Hlavné smery vývoja sociálnej pedagogiky a sociálnej práce. Trnava : 1999.

Siegrist, M. – Belz, H.: Klíčové kompetence. Praha : 2001.

ŠVEC, Š.: Metodológia vied o výchove. Bratislava : 1998.

Vašek, Š.: Špeciálno-pedagogická diagnostika. Bratislava :  1995.

WROCZYNSKI, R.: Sociálna pedagogika. Bratislava : 1968.

ZELINA, J.: Alternatívne školstvo. Bratislava : 2000.

Žilová, A.: Kapitoly zo sociálnej práce I. Žilina : 2000.

Zborník: Sociálny pedagóg. Bratislava : 2006.

Zborník: Súčasný stav sociálnej pedagogiky  na Slovensku. Bratislava : 2000.

Sborník: Sociální pedagogika jako vědecká a spoločensky užitná disciplína. Brno : 2000.

Sborník: Konstituování sociální pedagogiky jako vědeckého oboru. Brno : 2004.

Sborník: Sociální pedagogika v teorii a praxi. Brno : 2006.

Sborník: Socialia 2001. Hradec Králové : 2002.

Dokumenty:  Národný program boja proti drogám na roky 2004 - 2008.

    Akčný plán Európskej únie v boji proti drogám a národný Akčný plán

    Stratégia prevencie kriminality v SR na roky 2007 - 2010.

    Koncepcia štátnej rodinnej politiky v SR

Časopisy: Sociálna prevencia, Prevencia, Pedagogická revue, Vychovávateľ, Mládež a spoločnosť, Rodina a škola, Čistý deň, Alkoholizmu s drogové závislosti, Éthum, Práca a sociálna politika, Sociální politika.

1.        SOCIÁLNA PEDAGOGIKA

Pojem, predmet, vývoj, úlohy, smery, vzťah k iným vedám

1. každá ľudská činnosť vyžaduje aj pedagogiku, pedagogika zasahuje prakticky do všetkých oblastí nášho života

2. PEDAGOGIKA ( z gr. Paidagogike – umenie výchovy – paidós – dieťa + ágein – viesť, hnať) je jednak spoločenská disciplína (veda, teória a náuka) o výchove a vzdelávaní a jednak príslušná prax. Opiera sa o výsledky spoločenských aj prírodných vied. Skúma výchovný proces  so všetkými jeho činiteľmi, zložkami, metódami a podmienkami.

3. SOCIOLÓGIA je spoločensko – vedná disciplína o celej spoločnosti v celom jej súhrne – je to veda o sociálnom správaní, o sociálnych skupinách, o sociálnych vzťahoch o vzájomnom pôsobení ľudí, o sociálnej štruktúre, o kultúre, o sociálnych javoch...Podľa Durkheima je sociológia veda o spoločenských faktoch.

4. SOCIÁLNA PEDAGOGIKA je v súčasnosti interpretovaná ako hraničná  pedagogická veda, ktorá vznikla integráciu poznatkov z pedagogiky a sociológie do jednej  novej pedagogickej disciplíny, pričom je integrálnou súčasťou celej vedy o výchove.

1. Základy sociálnej pedagogiky ako vednej disciplíny bezprostredne úzko súviseli na jednej strane s konkrétnou edukačnou realitou (praxou) a na druhej strane s historickým vývojom pedagogického a sociologického myslenia, ktoré sa navzájom prelínalo.

2. Sociálna pedagogika predstavovala zástankyňu toho názoru, že človek je bytosť tak bio-psychická ako aj sociálna. Ostro vystupovala proti tradičnej pedagogike a rozmáhajúcim sa psychologickým koncepciám, ktoré popierali spoločenskú determináciu výchovy.

3. Do popredia sa dostávajú dve základné línie determinácie výchovy, ktoré sa vyvíjali paralelne:

4. Na jednej strane to bola pedagogická línia, z ktorej sa postupne vyčlenila sociálna pedagogika, ktorá koncentrovala svoju pozornosť na analýzu spoločenských funkcií výchovy, popisovanie javov a problémov, ktoré vznikli v sociálnom prostredí rôznej typológie a zároveň zaznamenávala názory, vyzdvihujúce výchovu ako spoločensky významný jav a proces.

5. Na druhej strane sa konštituovala sociologická línia, výsledkom ktorej bola sociológia výchovy.

6. Už od prvopočiatkov bola sociálna pedagogika pre sociológiu výchovy cenným zdrojom informácií, poznatkov, pojmov a vedecko-výskumných metód

ĎALŠIE DEFINÍCIE SOCIÁLNEJ PEDAGOGIKY

1. Jednou z pedagogických disciplín je aj SOCIÁLNA PEDAGOGIKA,ktorá na základe exaktných poznatkov rieši vzťah výchovy a spoločnosti (prostredia).  /Baláž/.

2. SOCIÁLNA PEDAGOGIKA je súčasťou vied o človeka a patrí do sústavy pedagogických vied.
3. Je to vedná disciplína, ktorej cieľom je premena ľudí, v systéme komplexnej starostlivosti poskytnúť pomoc deťom, mládeži a dospelým v rôznych typoch prostredí, hľadaním optimálnych foriem pomoci a kompenzovaním nedostatkov. /Bakošová/.

4. SP je pedagogickým presadzovaním zákonných administratívnych verejných opatrení na pomoc deťom a mládeže
5. SP je verejná starostlivosť o deti a mládež s cieľom pred zanedbávaním pomocou preventívnych a výchovných opatrení. /Schilling/.

6. SP je interdisciplinárny vedný odbor, ktorý integruje a rozvíja poznatky vied o človeku a spoločnosti do edukačného, preventívneho a reedukačného prostredia /Poláčková/.

7. SP je pedagogická disciplína, ktorá skúma vplyv sociálneho prostredia na výchovný proces.

8. SP je pedagogika, ktorá sa koncentruje na sociálne (humanitné, štátnoobčianske, národné, náboženské ap.) aspekty a ciele výchovy a vyučovania, teda na socializáciu jednotlivca /Vašek/.

9. J. Levická sa prikláňa k názoru, že úlohou sociálnej pedagogiky je skúmanie príčin  

     vzniku asociálneho správania a súčasne hľadanie možností ako výchovne  

     predchádzať vzniku nežiadúcich odchýlok a tiež možnosti nápravy pedagogickými

     prostriedkami

STRUČNÉ DEJINY SOCIÁLNEJ PEDAGOGIKY

1. Sociálna pedagogika vznikla v 19. storočí. Objektom výchovy je človek ako príslušník konkrétnej skupiny. Výchova má plniť sociálnu funkciu. Zo začiatku orientácia na riešenie praktických sociálno-výchovných problémov a pomoc ľuďom v núdzi.

1. Za krajinu zrodenia sociálnej pedagogiky sa považuje Nemecko, pričom niektorí autori uvádzajú, že po prvý krát použil tento pojem nemecký pedagóg K. MAGER v roku 1844, ktorý sociálnu pedagogiku chápal ako odpoveď na typické problém modernej spoločnosti a staval ju do protikladu k individuálnej pedagogike.

2. Druhý, kto v nemeckým podmienkach použil tento pojem bol  nemecký pedagóg Fridrich Adolf Wilhelm DIESTERWEG , ktorý ho však dostatočne nevysvetlil

3. SOCIÁLNA PEDAGOGIKA SA VYVÍJALA V TROCH ZÁKLADNÝCH  

               PRÚDOCH:

        1. teoretický

        2. praktický

        3. empircký

Paul NATORP – nemecký filozof, sa považuje za zakladateľa teoretického smeru SP. Bol toho názoru, že cieľom spoločenského vývoja má byť ideálna sociálna jednota, k dosiahnutiu ktorej musí prispieť výchova zušľachťovaním človeka.

P. Natrop podobne ako K. Mager kládol sociálnu pedagogiku do protipólu k individuálnej pedagogike a interpretoval ju ako výchovu a vzdelávanie pre spoločnosť a pomocou spoločnosti.

1. P. BERGEMANN  - predstaviteľ empirického smeru kritizoval Natropovo ponímanie sociálnej pedagogiky. Vo svojej práci “Sozialpädagogik” napadol myšlienku sociálnej pedagogiky ako normatívnej vedy.
2. Zdôrazňoval, že aj výchovu možno pdporiť empírii, pričom do popredia kládol práve vzťah medzi výchovou človeka a spoločnosťou. V tejto súvislosti použil aj prirovnanie, že človek bez spoločnosti je ako vlny bez vody.

3. Johann Heinrich PESTALOZZI – švajčiarsky pedagóg a sociálny reformátor – sa považuje za zakladateľa praktického smeru SP. Svoje myšlienky o človeku, rodine, spoločnosti, vzdelávaní a výchove spracoval v diele “Postovníkova večerná hodinka”.

4. Tretí veľmi dôležitý smer SP vychádzal z praktických potrieb členov spoločnosti. Vznikali školy, ktoré poskytovali výchovu a vzdelávanie chudobným a osirelým deťom, zriaďovali sa sirotince a nápravno-výchovné zariadenia
5. 19. storočie – dochádza k obrovskému pokroku v oblasti predškolskej výchovy – zásluho F. Frobela vznikli tzv. “detské záhradky”

6. SP prešla vo svojom vývoji viacerými smermi:

7. smer -  SOCIÁLNA PEDAGOGIKA

a) praktický smer (Pestalozzi, Owen, Tešedík...)

b) teoretický smer – filozofický (Nartop, Spencer) – experimentálny (Play,Bergmann)

2. smer – SOCIOLOGICKÁ PEDAGOGIKA

        3. smer – PEDAGOGICKÁ SOCIOLÓGIA

        4. smer – SOCIOLÓGIA VÝCHOVY (Radlinska)

        5. smer – SOCIÁLNA PEDAGOGIKA (Wroczynski, Přadka, Baláž)

1. Rôznorodosť názorov chápania sociálnej pedagogiky

2. Zjednotenie v konštatovaní, že všetky smery majú spoločný predmet záujmu a tým je - výchovno-vzdelávacie pôsobenie školy v konkrétnom prostredí a význam tohoto pôsobenia pre jedinca a spoločnosť

3. Sociálna pedagogika – spočiatku orientovaná na riešenie praktických sociálno-výchovných problémov a pomoc ľuďom v núdzi

4. Starostlivosť o opustené a osirelé deti – umiestňovanie do sirotincov a domovov bez výchovných cieľov – deti pracovali (12. - 13. storočie)

5. Zmena začiatkom novoveku – prijatie Norimberského žobráckeho poriadku – prvé preventívne opatrenia – naučiť deti inej práci ako žobraniu

6. August Herman FRANCKE – skvalitnenie výchovnej starostlivosti

7. 17. storočie – vznikajú polepšovne spojené s manufaktúrami

8. 18. storočie – starostlivosť o deti, o chudobných – zariadenia pre chudobných, záchranné domy a výchovné kolónie – Caspar VOGHT

9. Od konca 19. storočia datujeme počiatky rozvoja sociálnej pedagogiky.Priekopníkmi boli Barth a Natrop, podľa ktorých človek nemá byť chápaný ako indivídiuum, ale prostredníctvom spoločenských celkov, v ktorých sa vytvára jeho individuálny vnútorný život.

10. Sociálne celky sú považované za základ skutočnosti, sú predmetom výchovy a na ne vzťahuje svoje pozorovania sociálna pedagogika.

11. Podľa Natropa sa spoločnosť javí ako prostriedok výchova alebo ako výchovný cieľ a to určuje rôzne zamerania sociálnej pedagogiky.

12. Úlohou sociálnej pedagogiky je potom vytyčovať ideál človeka, výchovné ciele, prostriedky a návody na ich dosiahnutie.

13. V súvislosti s rozvojom sociologickým metód sa postupne rozvíjala aj sociologická pedagogika, ktorá výchovu vnímala ako stránku kolektívneho života a ako metodickú socializáciu mladej generácie, čiže pôsobenie dospelej generácie na tých, ktorí ešte nie sú zrelí pre spoločenský život.

14. Cieľom výchovy bolo utvárať jedinca prispôsobeného celku, čiže taký typ človeka, aký si vyžaduje spoločnosť( Durkheim)

15. Z jej podnetu vzniká pedagogika prostredia, kde sú do pedagogiky zaradená opatrenia sledujúce zrelosť človeka, sleduje vzťahy medzi výchovnými inštitúciami a chovancami, rieši problematiku socializácie dieťaťa pomocou výchovy.

16. Carl Weiss delí spoločenskú skutočnosť na:

        1. Oblasť skupinového života

        2. Kultúru (súhrn podmienených absolútnych hodnôt)

    3. Duchovný život človeka

1. Z tohto delenia vyplývajú aj druhy výchovy zamerané biologicky, sociálne a duchovne a tým sa vytvárajú aj tri druhy výchovných procesov: starostlivosť, socializácia a vzdelávanie.

       PREDMET SOCIÁLNEJ PEDAGOGIKY

                V súčasnosti existuje viacero prístupov k predmetu sociálnej pedagogiky, čo nasvedčuje aj tomu, že predmet skúmania tejto pedagogickej vedy je dosť široko koncipovaný. Z. Bakošová a A. Tokárová uvádzajú nasledovné prístupy:

1.        SP ako pedagogika prostredia, ktorá skúma vzťah prostredia a výchovy, realizáciu výchovných a vzdelávacích cieľov v rozličnom sociálnom prostredí, popisuje výchovné prostredie a medódy uľahčujúce proces socializácie

2.        SP ako forma životnej pomoci občanom všetkých vekových kategórií, nachádzajúcim sa v rôznych problémových situáciách

3.        SP, ktorej predmet skúmania tvoria aj odchýlky sociálneho správania, resp. výchovné problémy, vyskytujúce sa v malých skupinách a inštitúciách priameno kontaktu s jedincom

4.        SP ako pedagogická disciplína, ktorá skúma právny nárok človeka na výchovu, filozofiu výchovy, otázky zmyslu života ai.

2. Výraz sociálna pedagogika ako odborný pedagogický pojem má v súčasnosti svoje terminologické ťažkosti. Hoci sa frekventovane používa už celé stáročia, jeho význam a ponímanie sa mení od autora k autorovi, preto netreba hľadať isté zjednocujúce východiská a interpretácie, ale práve naopak – sústrediť sa na to, čo je v sociálnej pedagogike momentálne nevyhnutné riešiť.

        SOCIÁLNA PEDAGOGIKA – vzťah k iným vedám

3. Vzťah sociológie a pedagogiky – sú si pomocnými vedami, obe skúmajú pojmy výchovy a spoločnosti. Pedagogika využíva sociologické poznatky, aby lepšie spoznala zákonitosti výchovného procesu a sociológia vniesla do pedagogiky socializáciu alebo sociálnu adaptáciu dieťaťa, či človeka.

4. Vzťah sociálnej pedagogiky a sociálnej andragogiky – SP sa orientuje na deti a mládež, SA sa orientuje na dospelých. Sociálna andragogika poskytuje informácie, ktoré môže sociálny andragóg využívať pri uplatnňovaní rôznych vzdelávacích, výchovných a terapeutických techník v procese integrácie jedincov do spoločnosti, pri riešení problémov, ktoré nastávajú v procese adaptácie dospelého človeka na meniace sa spoloč.ekon.podmienky a pri sociálnej práci s klientmi na úradoch práce, v domovoch soc. Starostlivosti, v zariadeniach pre penitenciárnu a postpenitenciálnu výchovu...

5. Vzťah sociálnej pedagogiky a sociálnej práce – majú veľa spoločného, existujú medzi nimi určité recipročné vzťahy a súvislosti, ale nepairek tomu ide o celkom samostatné vedné disciplíny a vedný odbor.

    Vychádzajúc z našej, ale i zahraničnej literatúry môžeme rozlišovať :

6. 3 základné teórie (prístupy), ktoré riešia vzťah sociálnej pedagogiky a sociálnej práce:

7. Konvergentný prístup – sa usiluje o zbiehanie sociálnej pedagogiky a sociálnej práce, o to, aby sa vyvíjali vzájomne vedľa seba a navzájom sa obohacovali, ale zároveň aby zostali samostatnými vedami. Tento prístup dominuje u nás.

8. Diferencovaný prístup – je charakteristický predovšetkým pre USA a usiluje sa o striktnú diferenciáciu sociálnej pedagogiky a sociálne práce. Tu je sociálna práca /Social Work/ chápaná ako zastrešujúci pojem, ktorý v sebe zahŕňa aj sociálnu pedagogiku/výchovu (Social Education)

9. Identifikačný prístup – je preferovaný v Nemecku. Tento prístup stotožňuje sociálnu pedagogiku so sociálnou prácou, sociálna pedagogika je v podstate synonymom sociálnej práce.

10. SPOLOČNÝ CIEĽ:   Spoločenská pomoc občanom všetkých vekových kategórií,

                                       v konkrétnych životných situáciách.

2. VÝCHOVA

Pojem, genéza, výchovný proces, vzťah výchovy a spoločnosti

1. VÝCHOVA – je profesionálne (cieľavedomé a odborné) rozvíjanie pozitívnych možností, psychických funkcií a procesov osobnosti človeka

2. Výchova je základným pojmom v pedagogickej teórii a v pedagogickej praxi. Súčasne patrí k najzložitejším procesom v ľudskej spoločnosti. Vznik a podstata výchovy má spoločensko-historický charakter. Vyvinula sa so vznikom človeka a menila sa podľa podmienok ekonomických, kultúrnych a sociálnych. Závislosť výchovy na spoločnosti vyplýva z jej ľudskej podstaty. Človek myslí a koná v intenciách spoločnosti, v ktorej žije.

3. Výchova má niekoľko spoločných znakov:

1. Prvým znakom je, že sa jedná o typicky ľudskú činnosť. Neexistuje v ríši zvierat.
2. Druhým znakom je zámernosť výchovného pôsobenia. Táto sa prejavuje v cieľavedomom rozvoji osobnosti, utváraní jeho vzťahu k vonkajšiemu svetu a rozvoji jeho vnútorných stránok.
3. Ďalším znakom výchovy je aktívny vzťah človeka ku spoločnosti, prírode a k sebe samému. Prostredníctvom výchovy sa človek učí vyžívať prostredie v prospech seba i spoločnosti, v ktorej sa nachádza.

1. V procese tohoto aktívneho vzťahu človeka ku svetu dochádza k humanizácii jedinca a celej spoločnosti. Čím vyspelejšia a demokratickejšia je spoločnosť, tým je aj výchova náročnejšia a zložitejšia. Nestačia jednoduché metódy napodobňovania, ale sa vytvárajú výchovné inštitúcie, ktoré na profesionálnej úrovni zabezpečujú prípravu dospievajúceho jedinca pre život.

Pojmy blízke k výchove:

4. Pedagogika – je definovaná ako „veda o výchove

5. Etopédia – v pôvodnom význame znamená mravnú výchovu, dnes ako výchova a prevýchova detí a mládeže s poruchami správania (ťažkovychovávateľné deti, delikventná mládež a pod.)

6. Psychológia výchovy – vedná disciplína, ktorá skúma vo vzťahu k príslušným výchovným cieľom psychické mechanizmy utvárania  pretvárania ľudského správania ako vzťahotvorného procesu.

7. Psychodidaktika – výchova na vyučovaní, pri vzdelávaní – pri rozvíjaní kognitívnych funkcií

8.  
9. Psychopedagogika – veda o rozvoji osobnosti, výchove, kde sa spája pedagogika s psychológiu ako dominantnými vedami

Výchova a vzdelávanie - rozdiely

Podľa Gráca rozdiely medzi výchovu a vzdelávaním sú v nasledujúcom:

1. Rozdiel vyplýva z javu nerovnakej genézy – vzdelávanie je inštitucionalizované a výchova nie vždy.
2. Rozdiel v interiorizácii výsledkov týchto procesov. Postoje, potreby, city, motívy, hodnoty ako výsledok výchovy človeka považuje človek za svoje, zatiaľ čo poznatok nie.
3. Pred dôsledkami výchovy nemožno ujsť, človek nemôže byť neutrálny, vo vzdelávaní a v poznatkovom systéme áno.
4. Nerovnaké registrácie výsledkov, prejavov týchto proces- vo vzdelávaní ide o priame meranie, skúšanie, kvantifikáciu poznatkov. Vo výchove ide o sprostredkovanie zisťovanie a väčšinou o kvalitatívne javy prejavujúce sa v prežívaní a správaní.
5. Nerovnaká postupnosť – informačno-vzdelávací proces prebieha presne  určenom čase – más svoju postupnosť, zatiaľ čo výchova je formatívno-normatiívno-integratívny proces
6. Výchova nemôže byť bez vzdelávania, ale vzdelávanie môže byť bez výchovy

Výchovný proces

1. je zložitým a dialektickým procesom. Charakterizujeme ho ako cieľavedomý, zámerný, plánovitý a komplexný proces, ktorým je riadená životná aktivita človeka. V ktorom si človek nachádza vzťah ku svetu, k spoločnosti i k sebe samému.

Dieťa sa narodí do konkrétneho spoločenského prostredia. Jeho vývoj určujú v podstate tri druhy skúseností:

1. biologické,
2. spoločenské a
3. tie, ktoré získava na základe vlastných skúseností.

1. Teda vývoj človeka je determinovaný na základe dedičnosti tým, čo zdedil po svojich predkoch a tým, čo získava na základe vzájomného pôsobenia prostredia, podmienok výchovy, osobnosti vychovávateľa, rodičov a pod.

Na osobnosť mladého človeka pôsobia jednak:

1. vonkajšie  vplyvy a faktory, ako je prostredie, výchova a
2. jednak vnútorné vplyvy. Ide o pôsobenie pedagogicky nezámerných faktorov (funkcionálne pôsobenie) a pedagogicky zámerných faktorov (intencionálne pôsobenie).

2. Výchovný proces je podmienený spoločensky i individuálne. Z hľadiska spoločenského všetko, čo obklopuje dieťa v kladnom či zápornom zmysle, vplýva na jeho výchovu.

3. Výchovný pracovník však musí poznať aj štruktúru vnútornej psychiky, kvalitu psychických procesov, vôľových, poznávacích, emocionálnych, morálnych vlastností, ale aj sklony a záujmy detí.za výchovy:

Vzťah výchovy a spoločnosti

Vzťahom výchovy a spoločnosti sa zaoberajú:

1. Sociológia výchovy: Je teoreticko-empirická, hraničná, špeciálna sociologická veda, ktorá sa zoberá vzájomným interakčným vzťahom spoločnosti a výchovy, čiže sociálnou determináciou výchovy, ale aj vývinu osobnosti. Predmetom jej skúmania je vzťah výchovy a spoločnosti na úrovni spoločenského makro, mezo a mikro prostredia. Zaoberá sa oblasťou sociálnopatolo-gických javov, sociologickými problémami detstva a mládeže a metodologickými postupmi.

2. Sociálna pedagogika: Je pedagogická disciplína, ktorá na základe exaktných poznatkov rieši vzťah výchovy a spoločnosti (prostredia) je pedagogická disciplína, ktorá skúma výchovné aspekty socializačných prenosov

3. Prostredie a výchova. Výchovou rozumieme cieľavedomé a plánovité zasahovanie dospelých do duševného vývinu človeka v záujme rozvoja jeho telesných, rozumových, citových a vôľových vlastností, jeho vyzbrojenia vedomosťami a praktickými spôsobilosťami, formovanie jeho vedeckého svetonázoru, mravných a charakterových vlastností. Aj pri výchove sa musia rešpektovať isté biologické zákonitosti, najmä pokiaľ ide o centrálnu nervovú sústavu a mozog. Centrálna nervová sústava usmerňuje vznik, priebeh a zánik biologických procesov vrátane činnosti žliaz s vnútorným vylučovaním, ktoré ako celok ovplyvňujú telesný aj duševný vývin.

4. Prostredím rozumieme hmotné a spoločenské okolie, v ktorom človek žije, vyvíja sa a rastie. Nik nie je pasívnou súčasťou prostredia, ale aj sám naň pôsobí, môže ho meniť, zlepšovať a upravovať, no aj ničiť. Všetko, čo človeka obklopuje; pôsobí naň, ovplyvňuje a formuje ho. Niektoré prostredie dáva dieťaťu viac príležitostí uplatniť sa, rozvíjať vlohy a schopnosti, podnecuje ho k činnosti, kým iné brzdí jeho rozvoj a pôsobí celkom opačne. Na dieťa najviac pôsobí sociálne prostredie, t. j. ľudia, s ktorými sa stýka a medzi ktorými žije. Jednotlivec sa stáva človekom len vďaka ľudskej spoločnosti, ktorá ho denne obklopuje a pôsobí naň svojimi sociálnymi podnetmi.

5. Pretože rodina tvorí pre dieťa primárne prostredie, ktoré má veľký vplyv na vývin osobnosti, je úlohou rodičov vytvoriť v nej vhodné podmienky preň. Dieťa vidí vo svojich rodičoch dokonalé bytosti, rodičia preň predstavujú prirodzenú autoritu, ktorej sa musí podriaďovať, od ktorej a kvôli ktorej sa učí kontrolovať svoje správanie a konanie. V rodine sa uskutočňuje prvý stupeň jeho socializácie, dieťa si postupne uvedomuje, že musí brať ohľad na ostatných ľudí vo svojom prostredí a prispôsobovať sa. Predovšetkým v závislosti od toho, aký pomer sa utvára medzi dieťaťom a jeho rodičmi, bude sa formovať jeho vzťah k iným ľudom a k celej spoločnosti, až bude staršie.

3. SOCIOLÓGIA  A SOCIOLÓGIA VÝCHOVY

Charakteristika, obdobie vzniku, línie, predstavitelia

SOCIOLÓGIA - latinsky societas = spoločnosť, grécky logos = veda, náuka

⇒ veda o spoločnosti

1. sociológia je spoločensko-vedná disciplína o celej spoločnosti v celom jej súhrne. Je to veda o sociálnom správaní, o sociálnych skupinách, o sociálnych vzťahoch, o vzájomnom pôsobení ľudí, o sociálnej štruktúre, o kultúre, o sociálnych javoch

Význam sociológie

2. umožňuje ľuďom objektívnejšie spoznávať a chápať sociálny svet, v ktorom žijú, svoje miesto v ňom, pomáha im lepšie sa vo svete orientovať a úspešnejšie žiť

3. Sociológovia rozlišujú pri štúdiu spoločnosti 2 úrovne skúmania:

1. mikrosociologické - skúmanie každodenného správania sa ľudí  - podrobné štúdium toho, čo si ľudia myslia, čo hovoria, čo robia, ako sa správajú v rôznych prostrediach

          2. makrosociolodické - skúmanie veľkých sociálnych skupín, sociálnych zmien,  

          kultúry, sociálneho rozvrstvenia spoločnosti

Zakladatelia sociológie

Auguste Comte- francúzsky filozof a sociológ

1. je považovaný za otca sociológie

2. sociológiu chápe ako pozitívnu vedu – má obsahovať iba také tvrdenia, ktoré sa dajú overiť a také  fakty, ktoré sú výsledkom pozorovania, porovnávania a experimentu

Karol Marx

3. tvrdí, že základom spoločnosti je materiálna výroba a vlastníctvo výrobných prostriedkov

4. súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov delí spoločnosť na triedy; medzi triedami prebieha  triedy boj, ktorý vrcholí v revolúcii, čo je jediná cesta, ako zmeniť spoločnosť

Emil Durkheim

1. tvrdí, že sociológ má skúmať sociálnu realitu, ktorej prvkami sú sociálne fakty a tieto vyvíjajú vonkajší tlak na jednotlivca

Medzi sociálne fakty patrí:

2. právo
3. náboženstvo
4. umenie
5. móda
6. zvyky
7. tradície

Max Weber

1. hovorí, že sociológia je veda o sociálnom konaní jednotlivcov

2. sociológa má zaujímať iba to konanie ľudí, ktoré má pre nich subjektívny zmysel, je treba pochopiť   konanie človeka ⇒ jeho sociológia sa nazýva chápajúca sociológia

SOCIOLÓGIA VÝCHOVY

1. je aplikovanou disciplínou sociológie. Vyvíjala sa postupne a v tesnom spojení s psychológiou v druhej polovici 19. storočia
2. zaoberá sa sociálnymi aspektmi výchovy a jej úlohou v procesoch spoločenskej reprodukcie. Zaoberá sa:

1. miestom a funkciou výchovy v spoločnosti, v danej kultúre, vzťahmi medzi výchovou a sociálnou štruktúrou a sociálnou mobilitou
2. vzťahmi objektov a subjektov výchovy - rodičia a deti, učitelia a žiaci a i.
3. štruktúrou a funkciou výchovných inštitúcií, podmienkami a sociálnymi dôsledkami ich činností.

Podľa Kozela:

1. Sociológia výchovy sa zameriava na výchovu ako najširšiu a najvýznamnejšiu pedagogickú kategóriu a aplikuje sociologické metódy skúmania spoločenskej skutočnosti
2. Ako veda, ktorá aplikuje sociologické poznatky na pedagogiku je pomocnou vedou pedagogiky
3. Problematika sociologickej pedagogiky, pedagogickej sociológie a sociológie výchovy sa vzájomne prekrývajú

Hraničné disciplíny sociológie výchovy

1. Sociológia mládeže - objasňuje charakteristiky populácie mládeže, ktoré sú ovplyvňované školským vzdelávaním alebo školskú edukáciu ovplyvňujú

2. Sociológia rodiny – rodinu vníma ako spoločenskú skupinu, prvé životné prostredie dieťaťa a príprava na začleňovanie sa do iných spoločenských útvarov

3. Sociológia učiteľstva a sociológia žiakov

Sociológia výchovy sa zaoberá ďalej:

Prostredím školy ako sociálnej inštitúcie:

1. Sociológia výchovy sa zaoberá problémom objasňovania, ako prebieha a v čom sa odlišuje socializácia detí a mládeže v prostredí školy

Aktuálne výskumné problémy sociológie výchovy:

2. Rovnosť vzdelávacích príležitostí

3. Jazyková a sociálna podmienenosť vzdelávateľnosti

4. Vzdelanostná mobilita - dochádza k vzostupnej vzdelanostnej mobilite

5. Sociálne rozdiely a postoje ku vzdelávaniu:

1. Skúma aké postoje zaujímajú ku školskému vzdelávaniu ľudia z rôznych sociálnych, etnických a iných skupín

2. Vzťahy rodiny  - školy – komunity

3. Interkultúrne diferencie vo výchove a vzdelávaní

4. SOCIALIZÁCIA

Charakteristika, obsah, fázy, funkcie, socializačné činitele, socializácia osobnosti.  Socializácia a výchova. Druhy sociálneho správania

SOCIALIZÁCIA – je proces utvárania osobnosti človeka. Spočíva v osvojovaní kultúry a v začleňovaní jedinca do systému spoločenským vzťahov postupným vytváraním väzieb s inými ľuďmi.

6. Je to vysoko pozitívny proces aktívnej adaptácie osobnosti k spoločenskému systému. Jednotlivec si osvojuje hodnoty a normy konania, učí sa kultúre, preberať a vykonávať spoločenské role.

7. Primárna socializácia – prebieha v rodine alebo v prostredí, ktoré ju nahradzuje

8. Sekundárna socializácia – prebieha vo výchovných, vzdelávacích, prípadne ďalších inštitúciách a prostrediach, do ktorých sa dieťa dostáva

Etapy socializácie , ktoré sa navzájom prelínajú a nie celkom kryjú s biologickým

                                 vývojom človeka:

1. Etapa je fázou sociabilizácie a začínajúcej individualizácie
2. Etapa je fázou individualizácie a personalizácie
3. Etapa je fázou enkulturácie a societizácie, kde druhým najvýznamnejším socializačným číniteľom popri rodine je škola

Základné socializačné činitele

1. Formatívne činitele, ktoré participujú na procese socializácie, nazývame socializačné činitele. K základným socializačným činiteľom zaraďujeme:

a) primárne výchovné inštitúcie – rodina, škola, výchovné zariadenia

b) sekundárne činitele mimovýchovné – vplyv rovesníckych skupín, vplyv ulice,    

masmédiá, spoločenské inštitúcie, susedské vzťahy, armádu a pod.

Socializácia osobnosti

2. Človek prichádza na svet ako biologický tvor, sociálnym sa stáva v priebehu života

3. Prostredníctvom socializácie je asimilovaný do spoločnosti, stáva sa jej súčasťou i nositeľom

4. Socializácia je proces celoživotný – vychádza sa najmä z neustáleho determinačného vplyvu sociálneho prostredia, ako i z podstaty človeka, ktorý tým, že sa dostáva do nových a nových sociálnych situácií, nadobúda skúsenosti a poznatky, ktoré obohacujú jeho arzenál spôsobov správania a ktoré sú v ňom latentne zakotvené

5. Socializácia osobnosti sa uskutočňuje rámcovo dvoma cestami:

1. Spontánne
2. Prostredníctvom inštitúcií, alebo inštitucionalizovanými formami

1. Tieto sa navzájom dopĺňajú. Spoločným prvokom oboch foriem socializácie je:

2. UČENIE SA NA ZÁKLADNE VLASTNEJ SKÚSENOSTI

3. Skúsenosť je dôležitá nielen v detstve, ale i v dospelosti, kedy vlastnou aktivitou zvyšujeme svoju sociálnu kompetenciu, schopnosť efektívne sa adaptovať na sociálne prostredie

4. Spontánne mechanizmy socializácie – spočívajú na vplyve aktuálneho sociálneho prostredia na svojich členov, najmä systémom nápodoby.

5. Dieťa spontánne alebo i vedome napodobňuje správanie, myslenie, postoje, názory, výzor a pod. určitého modelu:

1. Fyzicky prítomné, s ktorými je v priamom kontakte (napr. otec, matka, učiteľ)
2. Pôsobiace sprostredkovane, najmä prostredníctvom masmédíí (herci, speváci, športovci)
3. Exemplárne modely, ktoré spoločnosť predkladá svojim členom formou povestí, bájok.

1. Každá spoločnosť teda vytvára určité modely – vzory, ktoré sú potom predkladané v systéme výchovy svojim členom, alebo sú samostatne vyberané jednotlivcami

Socializácia a výchova

1. Socializácia je širší pojem než výchova, uskutočňuje sa jednak na úrovni priameho výchovného pôsobenia, ale tiež aj vplyvom prostredia

2. Výchova z hľadiska cieľa je procesom socializácie, z hľadiska obsahu je procesom akulturácie a z hľadiska osobnosti je procesom personalizácie.

3. Socializácia = výchova + prostredie

Sociálne správanie

Podľa Ondrejkoviča:

1. Správanie konformné (v súlade s normami),
2. Správanie nekonformné (vyzývavé, provokujúce),
3. Správanie deviantné (odchýlene od morálnych a právnych noriem)
4. Správanie asociálne (nespoločenské),
5. Správanie disociálne (rozkladný typ správania),
6. Správanie antisociálne (protiskupinové, protispoločenské),
7. Správanie delikventné (asociálne až po kriminálne),
8. Správanie kriminálne(trestné činy - od 15 r.)

Rodina ako socializačný činiteľ

9. Funkcie rodiny:
10. biologicko-reprodukčná /najdôležitejšia/, pokračovanie rodu, erotika, biologické potreby/,
11. ekonomická, výchovná,
12. socializačná,
13. emotívna,
14. ochranná,
15. rekreačná.

16. Rodina je spojovacím mostíkom medzi jednotlivcom a spoločnosťou. V rodine prebieha príprava na začlenenie jednotlivca do spoločnosti. BAWMANN - rodina je spojená pokrvnými /adoptívnymi/ zväzkami. Je to spoločensky schválená forma spolunažívania. Rodina sa podieľa a spolupracuje pri plnení spoločenských úloh.

MODELY RODINY ZO SOCIOLOGICKÉHO HĽADISKA:

17. základná /nukleárna/ - rodičia a deti,
18. dvojgeneračná /reprodukčná/ rodičia a deti s rodinami,
19. rozšírená – starí rodičia, rodičia a deti,
20. orientačná – rodina, kam sa človek narodí, ktorá ho formuje už od detstva.

21. Každý človek sa narodí do orientačnej rodiny a založí si reprodukčnú rodinu, pokiaľ si založí rodinu, patrí do nukleárnej rodiny. Mení sa postavenie jednotlivca.

TYPOLOGIA RODINY – podľa plnenia jednotlivých funkcií:

22. harmonická,
23. konsolidovaná (funguje navonok),
24. disharmonická (nezrelá, preťažená, ambiciózna,
25. perfekcionalistická,
26. autoritárska,
27. protekcionalistická.

PODLA ŠTRUKTURY:

1. úplná,
2. neúplná

Problémy rodiny:

1. rodina zanedbávajúca, prípadne týrajúca detí,
2. rodina so zneužívanou alebo týranou ženou,
3. rodina a choroba, r
4. odina a psychická porucha,
5. rodina s mentálne retardovaným dieťaťom,
6. rodina s telesne postihnutým dieťaťom,
7. rodina mladistvého delikventa,
8. rodina slobodnej matky,
9. rodina s dospelým alkoholikom,
10. rodina a rozvod,
11. rekonštruovaná rodina (vzniká po rozvode alebo ovdovení rodičov. Na základe vzťahov vo vnútri takejto rodiny sa rozlišuje zmiešaná alebo nevlastná rodina)
12. uprchlícka rodina,
13. rómska rodina.

NEGATÍVNE TENDENCIE V RODINNEJ VÝCHOVE:

1. nevyzretá osobnosť rodičov,
2. nepripravenosť na rodinu,
3. autoritatívna,
4. nekompromisná,
5. kuratelný ochranný prístup,
6. projekcia sebarealizačných plánov prostredníctvom dieťaťa,
7. perfekcionalistická,
8. nedôsledná,
9. liberálna,
10. hostílna /nepriateľská, brutálna/,
11. merkantilná /odmeny/,
12. kverulantská /rodič sa domnieva, že dieťaťu ubližujú/,
13. demokratická /najvhodnejšia forma/.

Podmienky ovplyvňujúce kvalitu rodinného prostredia:

1. demografické + vzťahy – preferovanie,
2. ekonomické + zamestnanosť – nezamestnanosť,
3. psychologické + - vzťahy medzi členmi rodiny.

Poruchy vo funkciách rodiny:

1. biologicko-reprodukčná /nezodpovedné rodenie detí/,
2. výchovná /nezrelosť/,
3. ekonomická /nedostatočné zapojenie do prac. prostredia/,
4. emocionálna /narušená citová väzba/
5. porucha socializačnej funkcie – objektívna,
6. subjektívna nestarostlivosť o dieťa, nezáujem.

SOCIALIZAČNÉ ČINITELE V RODINE:

1. rola druhov,
2. výchovné pôsobenie rodičov,
3. medziľudské vzťahy v rodine (pozitívne alebo negatívne pre dieťa),
4. štruktúra rodiny,
5. ekonomické podmienky,
6. kultúrne podmienky.

5.   NÁHRADNÁ RODINNÁ STAROSTLIVOSŤ

Náhradná starostlivosť

1. Pod pojmom náhradná starostlivosť rozumieme starostlivosť o deti, ktoré nežijú vo svojej pôvodnej, biologickej rodine z rôznych dôvodov (zanedbávanie, opustenie, úmrtie rodičov a pod.), ale vyrastajú v novej, tzv. náhradnej starostlivosti.

2. Náhradnú starostlivosť najvšeobecnejšie možno vymedziť ako právom upravené a chránené vzťahy medzi dieťaťom a inou osobou, než je rodič dieťaťa. Vznikajú vždy rozhodnutím súdu a ich obsah tvoria práva a povinnosti vymedzené zákonom, alebo súdnym rozhodnutím.

3. Zo vzťahov náhradnej rodinnej výchovy vyplývajú pre dieťa i dospelých, ktorým bolo dieťa zverené do výchovy, vzájomné práva a povinnosti. Vymedzuje ich priamo zákon. Zákon o rodine (zák. č.94/1963 Zb. v znení zák. č. 132/1982 Zb., úplné znenie vyhlásené pod č.66/1983 Zb.), ktorý je základným kódexom upravujúcim rodinné právne vzťahy,

4. Termín náhradná rodinná výchova – tento pojem začala používať právna teória a prax najmä po vydaní zákona o pestúnskej starostlivosti (Zák. č.50/1973 Zb. v znení zák. č.58/1984 Zb.) pre všetky také prípady, keď bolo dieťa rozhodnutím súdu zverené do výchovy niekomu inému než vlastnému rodičovi.

5. V zmysle platnej právnej úpravy pod pojmom náhradná rodinná výchova zaraďujeme štyri formy náhradnej rodinnej starostlivosti. Odlišujú sa rozsahom rodinných práv a povinností uchovaných biologickým rodičom a predchádzajúcich na náhradných rodičov:

1. adopcia (osvojenie)

2. pestúnska starostlivosť a jej alternatívy

1. individuálna pestúnska starostlivosť
2. pestúnska starostlivosť v špeciálnom zariadení
3. zverenie do výchovy inému občanovi ako rodičovi(§ 45 Zákona o rodine)

3)  opatrovníctvo

4) profesionálna náhradná výchova v rodine,

-   starostlivosť v samostatných výchovných skupinách, kde pracuje manželský pár aj so svojimi biologickými deťmi (napr. detské mestečko, kde je viac ako 6 takýchto skupín).

1. Posledné dve formy sú však podlá našej legislatívy vymedzené v rámci nariadenia ústavnej výchovy.

Ústavná výchova

2. Život detí umiestnených do DeD na základe právoplatného rozhodnutia súdu o nariadení ústavnej výchovy (prípadne na základe rozhodnutia o okamžitom umiestnení dieťaťa do starostlivosti nahrádzajúcej starostlivosť rodičov dovtedy, kým rozhodne súd) sa odohráva v niektorých z nasledovných typov starostlivosti:

3. detské domovy internátneho typu,

4. sieť samostatných výchovných skupín, ktoré vonkajšími znakmi pripomínajú rodinný život (samostatné hospodárenie, usporiadanie miestností - spálne, obývačka, kuchyňa),

5. sieť samostatných výchovných skupín, kde deti žijú v skupinách, v ktorých stabilne pracujú manželské páry; v takýchto výchovných skupinách žijú aj deti vychovávateľov,

6. profesionálna náhradná výchova v rodine, kde rodiny žijú vo svojom prirodzenom prostredí (byt, rodinný dom) spoločne s deťmi z DeD.

Transformácia detských domovov

1. Účastníci medzinárodnej konferencie "Transformácia detských domovov – aby každé dieťa malo rodinu...", ktorú organizovala v Bratislave v dňoch 23. - 24. marca 2001 Spoločnosť priateľov detí z detských domovov – Úsmev ako dar, uzavreli Deklaráciu o vzájomnej spolupráci

2. Dlhodobým cieľom transformácie bolo:

1. zlepšenie kvality života detí, pre ktoré nie je možné zabezpečiť náhradnú

       rodinnú  starostlivosť vytvorením siete profesionálnych rodín a samostatných

       skupín,

2.     zníženie počtu detí v ústavnej výchove,

3.     zníženie počtu detí v jednom zariadení na menej ako 40,

4.   optimalizácia siete služieb pre sociálnoprávnu ochranu detí v každom regióne  

       Slovenska.

5. podporovať funkčnosť rodín ako základného výchovného prostredia pre deti,

6. podporovať zvýšenie účinnosti sociálnej prevencie a sociálnej terénnej  

          práce, aby nedochádzalo k odobratiu dieťaťa z rodiny, aby sa znížil počet detí,

          ktoré musia  byť odobraté zo svojej biologickej rodiny, a aby sa zvýšil počet detí,

          ktoré sa z  ústavnej výchovy vrátia do pôvodnej rodiny.

6. ŠKOLSKÉ PROSTREDIE A VÝCHOVA

Vzťah školy a spoločnosti, funkcie, negatívne javy v školskom prostredí, školský systém, sociálne deviácie v školskom systéme

Škola ako socializačný činiteľ:

1. Škola je spoločenská inštitúcia, ktorá na profesionálnej úrovni zabezpečuje proces výchovy a vzdelávania a pripravuje deti a mládež pre vstup do spoločnosti.

Úlohy školy:

2. transformačná,
3. sociogenetická,
4. ontogenetická.

Funkcie školy:

5. vzdelávacia,
6. výchovná,
7. kvalifikačná,
8. poradenská,
9. selektívna,
10. diferenciačná,
11. politická - integračná,
12. sebarealizačná,
13. kompenzačná,
14. ochranná,
15. socializačná (sekundárne).

Socializačné činitele v škole:

1. výchovno-vzdelávací proces z hľadiska obsahovej i procesuálnej stránky,
2. medziľudské vzťahy v škole,
3. štruktúra učiteľského zboru,
4. ekonomické a kultúrne podmienky

Sociologické problémy detstva a mládeže:

1. detstvo 0-11/12 rokov - je prípravnou fázou socializácie

1. Základnými socializačnými činiteľmi sú nápodoba, hra, učenie, výchovné pôsobenie rodičov, spoločenská komunikácia, vzťahy k rodičom, súrodencom, vrstovníkom a iným ľuďom

2. puberta 11-14 - dramatická fáza socializácie, pubertálna zmena identity, telesná a pohlavná premena

3. adolescencia 15-21 - expanzia sociálnej aktivity, hlavným socializačným činiteľom sú škola, kamaráti, rovesnícke skupiny, mimoškolské inštitúcie, masovokomunikačné prostriedky.

Negatívne javy v školskom prostredí:

2. záškoláctvo,
3. vandalizmus,
4. násilie,
5. šikanovanie,
6. alkohol a drogy
7. náboženská neznášanlivosť
8. prejavy rasizmu.

Mládež sa všeobecne vyznačuje zvýšenou mierou kritičnosti, túžbou po samostatnosti, po slobode myslenia a samostatnosti. Mení sa vzťah k autorite.

9. Teórie socializácie uvádzajú dva modely detstva:

1. Dieťa ako nehotový, sociálne neplnohodnotný jedinec, svojimi vlastnosťami akoby stojí oproti znakom dospelosti (vážnosť, plánovitosť, racionalita).
2. Dieťa vnímané ako úplne iný jedinec, ktorý sa chová svojím spôsobom plánovito a inštrumentálne. V tomto pohľade je detstvo zložitejšie, bohatšie, mnohovrstvové.

1. Školské prostredie ovplyvňuje žiakov, ich konanie a vzťahy v škole. Čas určený na priamy výchovno-vzdelávací proces v škole možno rozdeliť do dvoch častí, čas určený na vyučovanie a čas odpočinku cez prestávky.

2. Školy, ktoré disponujú vlastnou telocvičňou, ihriskom, voľnou plochou v zeleni majú ľahšiu situáciu v ponuke relaxačných aktivít. Práve v tomto čase sa žiaci schádzajú v neformálnych skupinkách a môže dôjsť k nežiadúcim situáciám.

3. Škola má v tomto čase určité možnosti preventívneho prístupu. Záleží na možnostiach školy, ochote učiteľov komunikovať so žiakmi, ako aj na ich prístupe k žiakom.

4. Dôležitá je celková koncepcia a orientácia školy, vrátane ponúk rôznych mimoškolských aktivít. Škola má možnosť prijať preventívne opatrenia, ktoré môžu pomôcť zabrániť šíreniu nežiadúcich javov napríklad aj prostredníctvom školského poriadku.

5. Škola je zodpovedná za žiakov v čase, keď sa v nej zdržujú, a preto má právo aj povinnosť reagovať na určité situácie. Nemenej dôležitá je aj spolupráca školy a rodiny pri individuálnom riešení problémov žiakov.

Možnosti prevencie v edukačnom procese

1. Pri vyučovaní nastávajú situácie, ktoré musia pedagógovia riešiť bezprostredne a rýchlo. Niektoré situácie v škole môžu vyvolať u žiakov pocit stresu, bezmocnosti a nespravodlivosti, ale aj únavy, nesústredenosti a pod. Záleží na učiteľovi, ako citlivo vníma takéto situácie a ako ich rieši. Citlivý a individuálny prístup učiteľa k žiakom, ochota pomôcť pri riešení problémov žiakov sú podstatné činnosti pri predchádzaní negatívnym javom.
2. Pokiaľ učiteľ so žiakmi diskutuje, prejaví záujem o ich názory, vysvetlí im všetko, čomu nerozumejú a nesklame ich, získa ich dôveru.

3. Niektoré predmety sú koncipované tak, že učiteľ má možnosť výchovného pôsobenia na žiakov vo vyššej miere, kde je priestor na diskusiu a vzájomnú výmenu názorov (etická výchova, občianska výchova a iné výchovné predmety).

4. Aj ďalšie predmety a triednické hodiny, ak sa v škole realizujú, dávajú príležitosť hľadať priestor na aktívne a systematické pôsobenie na žiakov v uvedenom smere.

5. Cieľom pôsobenia učiteľa na žiaka je predovšetkým odolná a dynamická osobnosť žiaka.

6. Treba si uvedomiť, že jedným z prvoradých cieľov našej školy sú mladí ľudia, ktorí budú vedieť žiť v súčasnom náročnom svete a ktorí sa budú vedieť vyrovnať s rôznymi náročnými životnými situáciami, poznať seba samého a vedieť odhadnúť svoju orientáciu.

7. Medzi zainteresovanými inštitúciami v oblasti školskej prevencie (riaditeľ školy, preventívne a poradenské zariadenia rezortu školstva) má nesporne významné miesto pedagóg – koordinátor prevencie drogových závislostí.

8. V poslednom čase sa funkcia koordinátora orientuje na oblasť prevencie všetkých sociálno-patologických javov, teda aj prevencia šikanovania, zvýšenej agresivity, sexuálne prenosných chorôb a pod, v zmysle orientácie celých školských kolektívov v smere pozitívnych postojov k zdravému životnému štýlu a vytvárania pozitívnej atmosféry v školách.

9. Preferuje sa pomenovanie pedagóg – koordinátor prevencie, resp. pedagóg – koordinátor preventívnych aktivít školy.

Úlohy koordinátora prevencie drogových závislostí

Koordinátor by mal plniť úlohy:

10. školského poradenstva v otázkach prevencie drogových a iných závislostí,

11. v spolupráci s vedením školy iniciuje preventívne aktivity a koordináciu prevencie ako integrálnej súčasti výchovno-vzdelávacieho procesu a v rámci aktivít školy poskytuje preventívno-výchovné konzultácie žiakom a ich zákonným zástupcom,

12. monitoruje, koordinuje a metodicky usmerňuje preventívnu protidrogovú výchovu a informačnú činnosť pedagogických pracovníkov školy pri dlhodobom systematickom sledovaní a hodnotení vývinu žiakov ohrozených drogovou závislosťou a inou sociálnou patológiou – delikvencia, šikanovanie, kriminalita, fyzické a psychické týranie,

13. sprostredkúva prepojenie školy s preventívnymi, poradenskými a inými odbornými zariadeniami a mimovládnymi organizáciami zaoberajúcimi sa prevenciou,

14. venuje osobitú pozornosť žiakom z prostredia ohrozeného sociálnou patológiou, u ktorých možno oprávnene predpokladať zvýšené riziko sociálno-patologického vývinu a vzniku drogovej závislosti,

15. informuje žiakov, ich rodičov o činnosti preventívnych poradenských a iných odborných zariadení, o možnosti využitia ich odborných služieb zameraných na prevenciu a odstraňovanie drogových a iných závislostí,

16. v rámci svojej preventívnej činnosti úzko spolupracuje s výchovným poradcom v škole a s príslušným centrom výchovnej a psychologickej prevencie a pedagogicko-psychologickou poradňou, ktoré poskytujú metodickú pomoc,

17. permanentne sa vzdeláva a zdokonaľuje svoju odbornosť a spôsobilosť koordinovať a plniť úlohy primárnej prevencie v škole“.

Základom úspešnej práce koordinátora prevencie je kooperácia s celým kolektívom pedagogických pracovníkov v spolupráci s rodičmi a s pracovníkmi z psychologických, zdravotníckych a vzdelávacích pracovísk.

Školský systém

1. Je  v každej krajine je výsledkom dlhodobého vývoja. V Slovenskej republike ho tvoria tri základné stupne škôl: primárny, sekundárny a terciárny. Štruktúru výchovno-vzdelávacej sústavy určujú zákony a podrobnosti fungovania jej jednotlivých súčastí a upravujú vyhlášky Ministerstva školstva Slovenskej republiky.

2. Školská sústava predstavuje súbor všetkých školských inštitúcií, ich fungovanie a prostriedky (vrátane legislatívnych), ktoré v krajine zaisťujú vzdelávanie. Školský systém je sústava inštitúcií tzv. formálnej a neformálnej edukácie, ktoré riadi a spravuje ministerstvo školstva.

7.    SOCIÁLNO-PATOLOGICKÉ JAVY U DETÍ A MLÁDEŽE

Charakteristika, druhy, príčiny, prevencia, predstavitelia

1. Sú nežiadúce spoločenské javy, ktoré sa odchyľujú od všeobecne platných  

        sociálnych noriem

1. Sociálno-patologické javy študuje vedný odbor sociálna patológia (z gréč. pathos = utrpenie, vzrušenie; logos = slovo, náuka, reč).

2. Sociálna patológia je zhrňujúci pojem pre nezdravé, nenormálne, obecne nežiadúce spoločenské javy, tzn. spoločensky nebezpečné, negatívne sankciované formy deviantného správania, ale hlavne pre štúdium príčin ich vzniku a existencie.

3. Do sociológie zaviedol tento pojem H.Spencer hľadajúci paralelu medzi patológiou (chorobou) sociálnou a patológiou (chorobou) biologickou, medzi biologickým organizmom a spoločenským organizmom, ich štruktúrami a funkciami.

Najčastejšie sa vyskytujúce sociálno-patologické javy v škole:

4. poruchy správania,
5. záškoláctvo,
6. šikanovanie,
7. agresia,
8. agresivita,
9. týranie,
10. zneužívanie a zanedbávanie detí – syndróm CAN
11. delikvencia, kriminalita,
12. prostitúcia,
13. vandalizmus,
14. alkoholizmus a iné drogové závislosti - toxikománia

Predstavitelia a diela zamerané na oblasť sociálnej patológie:

Ondrejkovič, Peter; Sociálna patológia

ONDREJKOVIČ, P.: Socializácia a subkultúra mládeže. In: Zborník zo seminára Quo vadis výchova? Výchova k prosociálnosti versus sociálno-patologické javy.

ONDREJKOVIČ, P.: Násilie v školách. In: Pedagogická Revue

Chaloupka, L.: Úvod do sociální patologie

Vítek, K. a kol.: Výchovné poradenství a sociální patologie

Petiová, M.: Sociálno-patologická problematika mládeže v SR.

KOŠČ, L. – MARKO, J. – POŽÁR, L.: Patopsychológia. Poruchy učenia a správania. SPN. Bratislava l975.

LABÁTH,V.: Alternatívne formy starotlivosti o mládež s poruchami správania

ČIRTKOVÁ, L.: Zvláštnosti sociálně patologického vývoje u dívek. In: Mládež a společnost.

CHARAKTERISTIKA NIEKTORÝCH DRUHOV SOCIÁLNO-PATOLOGICKÝCH JAVOV U DETÍ A MLÁDEŽE

Delikvencia:

1. Delikvencia ako stá forma asociálního správania predstavuje stav, keď sa mladý človek dostáva do konfliktu so zákonom. Pojem delikvencia sa preferuje pri menej závažnom protispoločenskom správaní, na rozdiel od kriminality, keď ide o závažné porušenie právnych noriem trestného zákona.

2. Delikvencia je činnosť porušujúca zákonné, alebo iné normy chovania spôsobujúce spoločnosti alebo jednotlivcovi ujmu. Tento pojem sa najčastejšie používa na označenie trestnej činnosti mládeže.

3. Ochranná výchova sa uskutočňuje pre 12 – 15 ročnú mládež vo výchovných ústavoch pre deti, pre 15 – 18 ročných vo výchovných ústavoch pre mládež.

4. Do skupiny delikventného správania patria rôzne agresívne, deštrukčné a iné antisociálne prejavy, ako napr. krádeže, násilnosti, sexuálne delikty, príživníctvo, tuláctvo, a pod.

5. Podľa O. Kučeru (1963) rozdeľujeme príčiny vzniku delikvencie do štyroch skupín:

  1.  Delikventi so sklonom k deliktom na organickej báze (ide tu o rôzne poškodenie

    mozgu)

2.  Neurotickí delikventi (kleptománia, pyrománia a pod)

  3.  Delikventi s asociálnou povahou (psychopati)

  4.  Delikventi, ktorých činy sa hodnotia ako jednoduché poruchy správania.

Šikanovanie

1. Chicane je slovo francúzskeho pôvodu a znamená zlomyseľné obťažovanie, týranie, sužovanie, prenasledovanie.

2. Za šikanovanie považujeme, ak silnejší žiak pre svoje vlastné uspokojenie a potešenie opakovane úmyselne ubližuje iným. Môžeme povedať, že ide o zneužívanie fyzickej a psychologickej sily.

3. K šikanovaniu medzi žiakmi dochádza v ústraní (šatni, WC,...), kde nechodí pedagóg poverený dozorom, kde je prítomná len obeť a agresor, alebo skupinka agresorov.

4. Veľmi často sa však týranie spolužiaka odohráva v triede medzi ostatnými spolužiakmi. Títo sa nepostavia na ochranu obete buď z ľahostajnosti, zo strachu alebo preto, že obeťou je nesympatický outsider.

Príčiny šikanovania

5. tlak kolektívu, ktorý núti chlapca alebo mladého muža, aby sa správal tak, ako

sa od muža očakáva, teda aby sa nebál úderu a aby ho v prípade potreby tiež

sám vedel dať

6. túžba po moci- priame ovládať druhého človeka-keď ľudí ovládame, pomôže

  nám to splniť iné želania, uspokojiť iné potreby. Ide tu o mocenský motív- sama

     moc chutí

7. motív krutosti- človeku robí potešenie, keď vidí druhého trpieť- popásť sa na

     utrpení trýzneného, byť surový.

8. zvedavosť- týrať druhého človeka, to je tak trocha experiment...ako sa bude

     správať v strachu, bolesti, v ponížení...

9. so zvedavosťou súvisí nuda a túžba po stále silnejších, vzrušujúcich zážitkoch,

     po senzácii...jednoducho túžba zabávať sa, pocítiť nejaké to vzrušenie.

Účastníci šikanovania

Agresor - ten kto šikanuje, často týra alebo obťažuje fyzicky alebo slovne. Najčastejšie je to chlapec, ale výnimkou nie je ani dievča.

10. Trpí pocitmi menejcennosti, závidí svojim kamarátom úspechy v školskej práci. Väčšinou je sebaistý, nie je úzkostlivý. Prevláda v ňom túžba dominovať, ovládať druhých, bezohľadne sa presadzovať, ubližovať druhým je pre neho radosťou

11. Ľahko sa urazí, vidí agresiu proti sebe aj tam, kde jej niet. Mnohokrát ničí veci zo zlomyseľnosti alebo pre zábavu, nerešpektuje súkromné vlastníctvo. Podvádza a použije akékoľvek výhovorky, len aby dosiahol svoje.

12. Zvláštnym typom agresora je donášač agresora, ktorý nie je iniciatívny pri napadnutí obete, ale pripojí sa z konformity- neraz aj zo strachu, aby nebol sám obeťou šikanovania.

Obeť šikanovania - sa môže stať ktokoľvek. Avšak často to býva práve dieťa, ktoré je dlhšiu dobu objektom agresie iných.

1. Je terčom fyzických útokov, posmievania, zosmiešňovania. Dieťa, ktoré prišlo do zohratého kolektívu. Dieťa s prednosťou alebo odlišnosťou(vyniká v určitom predmete, handicapované dieťa, so vzhľadovou vadou, zo sociálne slabej rodiny, odlišnej rasy, inej pleti...)

Existujú dva typy obetí šikanovania:

2. Prvý typ je dieťa pasívne, úzkostlivé a neisté. Nie je schopné sa brániť.

3. Druhý typ je obeť provokujúca. Dráždi iné deti a posmieva sa im. Ak na ňu niekto zaútočí, bráni sa.

4. O deťoch, ktoré sa stávajú obeťami šikanovania môžeme povedať, že sú to deti tiché, plaché a citlivé. Na bežné prekáranie reagujú tak, že sa stiahnu, ustúpia.

5. Majú nízke sebavedomie, pociťujú zahanbenie bez dostatočného dôvodu. V škole majú málo dobrých kamarátov, sú osamelé a ťažko sa presadzujú medzi vrstovníkmi. Majú odmietavý vzťah k násiliu, vyhýbajú sa tvrdým športom.

6. Deti, ktoré sú nadmerne ochraňované rodičmi a učiteľmi. Prehnaná starostlivosť ich nenaučila potrebnej samostatnosti a presadzovania sa v detskom svete.

ZÁŠKOLÁCTVO

1. Záškoláctvo môžeme zaradiť do porúch správania rovnako, ako napríklad nedisciplinovanosť či túlanie.

2. Je to úmyselné zameškávanie školského vyučovania, keď žiak z vlastnej vôle, zväčša bez vedomia rodičov, nechodí do školy.

3. Tieto vymeškané hodiny nie sú ospravedlnené ani rodičmi ani lekármi. Je to tradičný a možno jeden z najbežnejších problémov, ktorý sa objavuje na základných i stredných školách a počet neospravedlnených hodín z roka na rok rastie.

Príčiny záškoláctva:

1. Škola:

- negatívny vzťah ku škole,

- vyhýbanie sa nepríjemným školským povinnostiam,

- vyhýbanie sa neobľúbenému predmetu alebo učiteľovi,

- neprispôsobenie sa školskému režimu (nezrelé dieťa na školskú dochádzku),

- strach z nesplnených školských povinností,

- nezáujem o školu,

- strach pred skúškou, písomkou,

- strach a úzkosť zo školy,

- vysoké požiadavky na žiaka,

- nespravodlivé hodnotenie žiaka učiteľom,

- nesprávne pedagogické pôsobenie,

- zlý vzťah s učiteľom,

- mimoriadne vedomosti a schopnosti žiaka (nadaný žiak).

2. Rodina:

- vplyv rodinného prostredia,

- ľahostajný postoj rodičov k školskej dochádzke,

- prehnaná starostlivosť zo strany rodičov,

- vysoké nároky na dieťa zo strany rodičov,

- nejednotnosť v rodičovskej výchove,

- nadmerné pracovné zaťaženie rodičov,

- strach z potrestania rodičmi.  

3. Iné dôvody:

- zlé vzťahy medzi spolužiakmi,

- šikanovanie,

- zosmiešňovanie,

- zdravotné postihnutie žiaka,

- poruchy učenia, reči a pod.,

- nevhodné trávenie voľného času (vplyv vrstovníkov, zháňanie peňazí na drogy,  

  chudoba rodiny, prostitúcia, krádeže pod vplyvom vonkajších okolností),

- snaha upútať pozornosť,

- náhly impulz, nepremyslený dôvod.

AGRESIVITA a AGRESIA

1. Agresívne správanie je správanie spoločensky nežiadúce, rizikové pre iných aj pre dotyčného mladého človeka či dieťa.

2. Agresia nie je len bitka, fyzické napádanie ale spadá pod ňu široký repertoár nepriamej agresie, na ktorú je táto spoločnosť veľmi bohatá. Teda zákernosť, žalovanie, klamstvo, všetko to, čo dieťa alebo mladý človek robí vedome s úmyslom poškodiť a má z toho radosť. Radosť, že niekomu vedome spôsobí ujmu.

3. Agresiou je aj drzosť a drzého správania je na školách viac než dosť.  Agresia je úmyselné škodenie ublížiť, zničiť, poškodiť a toto správanie musí dieťa sýtiť, musí mať z neho radosť.

4. Veľmi veľa sa tu obviňuje spoločnosť, demokracia, médiá, sloboda voľby, viac možností uspokojovania potrieb, vplyv filmov... Toto je však na poslednom mieste. Na prvom mieste je vždy rodina a vzťahy v rodine.

5. Agresívne správanie nevznikne z jedného dňa na druhý. Má vždy procesuálny vývin, trvá to čas, kým sa rozvíja. A najviac sa rozvíja v rodinnom prostredí, ktoré vedome alebo nevedome posilňuje tieto nevhodné agresívne formy správania. A tu sa to rysuje dieťa musí byť v rodine emočne sýtené.

6. Vždy tu platí teória frustrácia agresia. Akcia - reakcia. Agresívne správanie je tiež evokované istými závislosťami, napríklad ak je dieťa viac závislé na hodnotení, ak je závislejšie na materiálnych veciach, počítači, mobile, na človeku, na známke...

7. Tieto deti sú náchylnejšie na nezrelé správanie. A ak mu niekto vstúpi do uspokojovania týchto potrieb, tak sa môže prejaviť agresívne. Niečo mimo neho je dôležitejšie než pocit vnútorného ja.

8. Agresivita je súčasťou ľudskej prirodzenosti. Hrá veľkú úlohu vo vývoji dieťaťa. Úlohu rovnako veľkú, ako láska. Vnútorná prudkosť dodáva dieťaťu energiu a motiváciu, ktoré sú potrebné k sebaprekonávaniu. Podporuje úspech, no len v tom prípade, ak zostane v medziach, ktoré sú pod kontrolou.

9. Úlohou výchovy nie je teda agresivitu celkom odstrániť, ale usmerniť ju, aby bolo možné mobilizovať túto energiu pre dosahovanie pozitívnych cieľov.

10. Agresivita ako odpoveď jedinca na podnety signalizujúce ohrozenie nie je „zlá“ alebo „dobrá“. Určitá miera agresivity v rámci pravidiel je žiadúca pre úspech napríklad v športe alebo pre normálne fungovanie človeka.

11. Podstatné je, či sú rešpektované alebo prekračované medze morálky, v športe fair - play. Z. Šimanovský v publikácii Hry pro zvládaní agresivity a neklidu uvádza hry, ktoré pomáhajú deťom vytvárať zdravé návyky v prežívaní a v jednaní, čím zvyšujú ich psychickú, fyzickú a sociálnu odolnosť.

SYNDRÓM CAN

Definícia CAN (z angl. Child Abuse and Neglect)

1. Syndróm týraného, zneužívaného a zanedbávaného dieťaťa je súbor nepriaznivých príznakov v najrôznejších oblastiach stavu a vývoja dieťaťa i jeho postavenia v spoločnosti, predovšetkým v rodine.

2. Tieto príznaky sú výsledkom väčšinou úmyselného ubližovania dieťaťu, spôsobeného alebo pôsobeného najčastejšie jeho najbližšími vychovávateľmi, hlavne rodičmi. Najhroznejšou podobou týchto príznakov je usmrtenie dieťaťa.

3. CAN syndróm sa vyznačuje rôznorodými javmi podľa príčin, mechanizmov, i podľa charakteru, závažnosti a dopadu na život dieťaťa. Treba si uvedomiť, že nejde iba o jednostranný akt zo strany pôvodcu či páchateľa /abúzor/, ale o zvláštnu interakciu všetkých zúčastnených osôb, zložiek a podmienok, v ktorých tento proces prebieha.

4. Ide o nenáhodný dej, či situáciu, ktorá je v danej spoločnosti neprijateľná, či odmietaná. Je to jednak: 1. akcia: útok, násilie v akejkoľvek forme, najrôznejšie manipulácie s dieťaťom, jeho uvádzanie do neobvyklých situácií 2. ne - akcia: zanedbávanie, izolácia, nestarostlivosť, nesprávna a nedostatočná výživa, nedostatok zdravotnej a výchovnej starostlivosti, nedostatky v bývaní.

Za týranie, zneužívanie a zanedbávanie dieťaťa považujeme:

1. Akékoľvek nenáhodné, preventabilné, vedomé /prípadne i nevedomé/ konanie rodičov, vychovávateľov alebo inej osoby voči dieťaťu, ktoré je v danej spoločnosti neprijateľné alebo odmietané, a ktoré poškodzuje telesný, duševný i spoločenský stav a vývoj dieťaťa, prípadne spôsobuje jeho smrť.

Syndróm CAN zahŕňa:

2. fyzické týranie
3. psychické týranie
4. sexuálne zneužívanie
5. hrubé zanedbávanie

Toxikománia

1. Toxikománia alebo drogová závislosť (slovo pochádza z gréčtiny: toxikos – smrteľný, jedovatý; mania – šialenstvo). je psychická alebo telesná (fyziologická) závislosť na určitej droge a vášnivá túžba získať a užívať už niekedy užitú drogu.

2. Ináč definované: ide o stav periodicky opakujúcej sa alebo chronickej intoxikácie spôsobený drogou.

3. Pri prerušení užívania drogy vzniknú väčšie (ťažšie) či menšie abstinenčné príznaky.

4. Patrí do odboru klinickej psychopatológie. Niekedy sa nesprávne označuje názvom narkománia. Návyk na drogu a toxikománia sa označujú spoločným názvom drogová závislosť.

Charakteristika toxikománie

1. silná potreba v získaní a užití drogy

2. tendencia zvyšovania dávky drogy

3. psychická alebo fyzická (fyziologická) závislosť od účinkov drogy (môže sa stať, že sa droga stane súčasťou telesného mechanizmu toxikomana).

Špeciálnou formou toxikománie je alkoholizmus.

1. Alkoholizmus znamená závislosť na alkohole. Táto závislosť môže byť najskôr psychická (odstránenie napätia, stresov, zlepšenie komunikácie a nadväzovania vzťahov), neskôr fyzická (metabolizmus organizmu sa dožaduje pravidelného prísunu alkoholu).

2. Nadmerné požívanie alkoholu sa nazýva abúzus a najčastejšie súvisí s pravidelným (denným) pitím, zriedkavejšie s epizodickým (nárazovým). Závislosť na alkohole spôsobujúca rodinné a pracovné problémy sa považuje za ochorenie (číslo diagnózy: F 10) a vyžaduje ambulantnú, častejšie hospitalizačnú liečbu.

3. Predpokladajú sa genetické predispozície k vzniku alkoholizmu najmä od biologických otcov.

PORUCHY SPRÁVANIA

1. Predstavujú široké spektrum maladaptívnych foriem správania od drobných priestupkov voči disciplíne, prejavov vzdoru, nadmernej plachosti, úzkosti – až po agresívne, deštrukčné správania a trestné činy

2. Tieto poruchy správania sa môžu týkať jednotlivca alebo malej sociálnej skupiny

3. Pre poruchy správania sú charakteristické 3 znaky:

1. odchýlka (miera od bežného, očakávaného správania, od normality)
2. vysoká frekvencia výskytu negatívnych prejavov v správaní
3. vysoká intenzita

1. Základnými znakmi porúch správania sú : Miera, trvanie a stupeň nežiadúcej aktivity

Etiológia porúch správania

1. Vnútorné (endogénne) činitele – vznikajú na základe zvýšenej citlivosti organizmu na patologické podnety na podklade dedičných (vrodených) dispozícií:

1. patogénne podnety – činitele – genetická podmienenosť
2. psychologické a biologické činitele – detská skúsenosť, typ temperamentu, osobnosti
3. psychopatologické faktory – ĽMD, psychózy, psychopatie
4. nedostatočné spracovanie podnetov
5. poškodenie mozgu (nerovnomerné dozrievanie mozgových oblastí)
6. choroby CNS  - nádory, epilepsia
7. niektoré vývinové obdobia, ktoré sú predisponované na vznik porúch správania (puberta)

2. Vonkajšie (exogénne) činitele - pôsobia na človeka z vonkajšieho prostredia. Ide o celý komplex činiteľov – prírodné prostredie, materiálne a kultúrne podmienky, v ktorých člověk žije, ľudia, ktorí ho obklopujú. Hovoríme o sociálnej determináci.

1. patogénne podnety – požadavky okolia – príliž nízke, vysoké, či kolísavé
2. výchovné štýly v rodine, škole, nejednotná (ambivalentná) výchovy, autoritatívna apod.
3. negatívne sociálne kontakty na báze emocionálního chladu až nenávisti
4. dlhodové neuspokojovanie základných potrieb
5. vplyv patogénneho prostredia, napodobňovanie nesprávneho vzoru
6. sugesci – silný duševný vplyv na člověka, manipulácia
7. nedostatek podnetov z vonkajšieho prostredia

Klasifikácia porúch správania

(z etopedického hľadiska – hľadisko spoločenskej závažnosti)

1. disociálna poruchy správania – nápadnosti a odchýlky v správaní, malé porušenie noriem, nemajú závažný dopad na pôvodcu správania ani na spoločnosť.  Ide o deficitné, problémové správanie, obtiažnu adaptabilitu – výchovne problémové správanie. Prejavy: hyperaktivita, ťažkosť prispôsobiť sa, detské klamstvo, vzdorovitost, neposlušnost agresivita

2. asociálne poruchy správania – také, ktorými sa jednotlivec odlišuje od společenských noriem, majú trvalý charakter, častú frekvenci, intenzita sa zvyšuje, porušujú sa společenské morálne normy, ale neprekročia sa právne. Jedinec môže vnímať svoje správanie jako pozitivne (subjektivný pohľad-výhody), ale v podstate škodí sám sebe (objektívny pohľad). Prejavy: úteky, záškoláctvo, priestupky, túlanie sa, formy závislosti, sebapoškodzovanie, tetovanie.

3. antisociálne poruchy správania -  majú najvýraznejšiu formu patologie vo vzťahu k společnosti. Jedinec dosahuje vysoký stupeň efektivity, vyžaduje dlhodobú starostlivost vo výchovných zariadeniach. Prejavy: krádež, lúpež, vandalizmus, sexuálne deviácie.

8.   ŠPECIÁLNA PEDAGOGIKA

Cieľ, obsah, šruktúra, základné pojmy

1. Špeciálna pedagogika - je vedná oblast v ústave pedagogických vied, ktorá sa zaoberá teóriou, praxou výchovy, edukácie detí, mládeže a dospelých vyžadujúcich špeciálnu starostlivost z důvodu mentálního, senzorického, somatického postihnutia alebo narušených komunikačních schopností, či psychosociálního narušenia, alebo z dôvodu onych specifických daností, porúch učenia, správania.

2. Môžu sa sem zaradiť aj jedinci s výnimočným nadaním a talentom, či inými specifickými potrebami.

3. Predmetom špeciálnej pedagogiky je najmä skúmanie podstaty a zákonitostí výchovy, edukácie postihnutých, narušených či jedincov s inými špecifickými potrebami z aspektu etológie, symptomatológie, korekcie, metód edukácie, reedukácie, ako aj profylaxie neadekvátneho vyrovnania sa s postihnutím, narušením či inými špecifickými danosťami.

4. Cieľom špeciálnej výchovnej starostlivosti je vychovávať, vyučovať a vzdelávať postihnutých jedincov s inými špecifickými potrebami tak, aby sa čo najskôr vnútorne vyrovnali so svojimi danosťami, aby boli spôsobilí žiť relatívne plnohodnotný život v spoločnosti.

5. Pri  výchovných snaženiach sa plne využívajú potencionálne možnosti jedinca, jeho motivácia, prirodzené kompenzačné schopnosti, kreativita a iné danosti.

6. Uplatňujú sa špeciálne metódy výchovy a vyučovania, modifikovaný obsah vzdelávania pri modifikovaných formách výchovy a vyučovania s dôsledným uplatňovaním požadavky individuálneho prístupu.

7. Vychádza sa pritom z poznania jeho daností a disopozícií pre výchovu a vzdelávanie, ktoré sú získané prostredníctvom špeciálnopedagogickej diagnostiky.

Špeciálnopedagogické javy:

1. Postihnutie, postihnutý jedinec, narušenie, narušené dieťa, špecifické potreby, dieťa so specifickými potrebami, ťažkovychovávateľnosť, ťažkovychovávateľné dieťa atď.

Špeciálnopedagogické procesy:

2. Špeciálna edukácia, výchovná rehabilitácia, korekcia, stimulácia, reedukácia, kompenzácia apod.

PODSTATA špeciálnej pedagogiky – INTEGRÁCIA medzi špg. javmi a procesmi

Špeciálna pedagogika sa člení na jednotlivé odbory:

1. Psychopédia   -   pedagogika mentálne postihnutých

2. Ětopédia          -   pedagogika psychosociálne narušených (s poruchami správania)

3. Logopédia       -   pedagogika detí s narušenou komunikačnou schopnosťou

4. Tyflopédia       -   pedagogika zrakovo postihnutých

5. Surdopédia     -   pedagogika sluchovo postihnutých

6. Somatopédia  -   pedagogika  telesne postihnutých, chorých a zdravotne

                                 oslabených

Najmladšie odbory špeciálnej pedagogiky sú:

3. pedagogika detí s poruchami učenia

4. pedagogika viacnásobne postihnutých

5. pedagogika nadaných a talentovaných

Základné pojmy v špeciálnej pedagogike

1. Defekt – (z lat. defectus – chyba, porucha, nedostatok). Defektom sa rozumie nedostatok v integrite organizmu, ktorý maže mať formu orgánovú alebo funkčnú a vyskytuje sa v oblasti psychickej, senzorickej či somatickej. Defekt je spravidla relatívne ireparabilný. Synonymom defektu je termín postihnutie.

2. Porucha al. narušenie – Vyjadruje tiež odchýlku od normy, na rozdiel od defektu má porucha reparabilný charakter a vyskytuje sa v pestrejšej škále. Patria sem napr. poruchy správania, učenia, narušenie komunikačnej schopnosti a iné.

3. Anomália – (z Gryc. a – ne-zápor, nomos – zákon, pravidlo). Je to relatívne trvalá negatívna odchýlka od normy v oblasti somatickej či psychickej, alebo v ich kombinácii, ale nepovažuje sa za patologický stav.

4. Osoby so špeciálnymi edukačnými potrebami – termín, ktorý označuje relatívne heterogénnu skupinu osob, ktoré z nejakých príčin sa výrazne odlišujú od intaktnej alebo bežnej populácie. Používa sa aj termín „osoba vyžadujúca špeciálnu starostlivost“.

5. Deviácia – ( z lat. via-cesta, deviatio- odbočeni z cesty) – je ochýlka od normy. Týka sa zvyčajne správania (sexuálne deviácie) alebo vývinu, ale aj iných odchýliek, čím sa jedinec stáva nápadným, odkloňujúcim sa od normy.

6. Psychický deficit – ( z lat. deficere – odpadnúť, chýbať) – znamená odchýlku od normy, ktorá nedosahuje úroveň patológie.

7. Deformity (z lat. deformitas – znetvorenie, zohavenie) – pri somatických deviáciách.

8. Deti a mládež vyžadujúce špeciálnu starostlivosť – označenie obsahuje 3 subkategórie:

1. subkategória  postihnutých ( s ireparabilným postihnutím),

2. subkategória narušených ( s reparabilným poškodením),

3. subkategória ohrozených (tj. takých, u ktorých trvale pôsobia poptencionálne

                                              patogénne faktory)

Základné aktivity v špeciálnej pedagogike – metódy špeciálnej pedagogiky

1. Rehabilitácia – ( z lat. re – znovu, opäť, habilitas – spôsobilosť, schopnosť) - označuje súbor aktivít multidisciplinárneho charakteru zameraných na socializáciu postihnutého jedinca.

2. Resocializácia – sa používa v súvislosti s psychosociálne narušenými (majúci poruchy správania). Tieto poruchy sú reparabilné. Termín je odvodený od slova socializácia ( z lat. socialis – družný, spoločenský) a znamená zapájanie jedinca do pracovného a spoločenského života.

3. Edukácia – súhrn výchovných, vyučovacích a vzdelávacích aktivít v dôsledku ktorých sa postihnutý, narušený alebo jedinec so špeciálnymi potrebami stáva relatívne vychovaným alebo vzdelaným.

4. Reedukácia – (z lat. re- späť, educatio – výchova – prevýchova) sa rozumce súhrn špeciálnopedagogických aktivít zameraných na rozvíjanie nevyhnutných funkcií alebo na úpravu porušených funkcií. Ide o reedukáciu hybnosti, sluchu alebo zraku. V tejto súvislosti možno hovoriť aj o úprave budovania stereotypov správania u psychosociálne narušených jedincov.

5. Kompenzácia – ( z lat. compensatio – vyrovnanie, vyváženie) – predstavuje súbor aktivít zameraných na vyrovnanie alebo nahradenie zníženého výkonu orgánu či funkcie úpravou alebo zvýšením činnosti iných orgánov, funkcií.

6. Korekcia – ( z lat. correctio – náprava, polepšenie) sa používa na označenie špeciálnopedagogických aktivít, ktoré sú zamerané na nápravu, úpravu či opravu chybnej funkcie, orgánu alebo správania sa.

9.   ČINITELE VÝVINU OSOBNOSTI

1. OSOBNOSŤ

1. Osobnosť (pôvod z latinského slova „persona“ – divadelná maska, „personare“ – znieť, ako sa javí, povahové vlastnosti, výzor...) definícií existuje okolo 110.

2. Je otvorený súbor sociálnych kvalít ľudského indivídua čiže osoby, ako názorov, schopností, potrieb, záujmov, morálneho presvedčenia a pod.

3. Osobnosť je relatívne stála štruktúra, dynamika bio-psycho-sociálnych schopností a vlastností osobnosti človeka. Označenie pre celok duševného života. Je to jednota psychických a fyzických vlastností, zdedených a získaných vlastností typických pre jednotlivca, ktoré sa prejavujú v správaní.

4. Charakteristickými znakmi pre osobnosť je psychická jednota vlastností, je jedinečná, je samoregulujúca, historicky podmienená. Znakom každej osobnosti je jeho jedinečnosť, odlišnosť. Sebauvedomujúca psychika (osobnosť – až keď sa objaví „ja“, „to je moje“....jednota biologického, sociálneho i duchovného).

5. Utváranie osobnosti a jej zdokonaľovanie v priebehu života je dôsledok rôznych vplyvov, výchovy a sebavýchovy. Tento proces začína v detstve, zvlášť intenzívne prebieha v období dospievania a relatívne je ukončený v dospelom veku. Ďalšie zdokonal'ovanie osobnosti, jej vlastností pokračuje počas celého života.

6. Mnohí autori sa už v minulosti pokúsili vymedziť hlavné činitele, ktoré determinujú vývoj jedinca a snažili sa spresnit ich podiel a vplyv v utváraní osobnosti človeka. Celkove tieto nahľady môžeme zhrnút takto:

1. Do prvej skupiny patria predstavitelia tých názorov, ktorí preceňujú vplyv vrodených  dedičných činitel'ov pri utváraní osobnosti (nativistické teórie - J. J. Rousseau, K. Biichler, A. Gessel, A. Schopenhauer, G. S. Hall, E. Keyová a iní);

2. Druhú skupinu tvoria autori vyzdvihujúci vplyv prostredia na utváraní osobnosti (sociologizujúce teórie -J. B. Watson, J. Locke, E. Durkheim, I. Kant, D. A. Helvétius, A. Adler a iní);

3. Tretiu skupinu tvoria autori, ktoré sú zástancami konvergenčnej teórie, uznávanej kompromisné riešenie vplyvu oboch faktorov dedičnosti i prostredia (napr. W. Stern).

1. Vývoj ľudského jedinca je determinovaný zložitým komplexom podmienok. Ide o podmienky vnútorné a vonkajšie.

2. Pod vnútornými podmienkami rozumieme dedičné vlohy, individuálne skúsenosti, osobnostné vlastnosti jedinca.

3. Vonkajšie podmienky vývoja predstavujú činitele sociálneho a prírodného prostredia.

4. Vývoj sa prejavuje v dvoch formách: zrenie a učenie. Tieto dve formy možno oddeliť iba teoreticky, pretože sa jedná o dva aspekty jednotného procesu vývoja. Učenie je najpodstatnejšia forma vývoja človeka.

2. BIOLOGICKé A SOCIOKULTúRNE DETERMINANTY OSOBNOSTI

1. Osobnosť je závislá na určitých faktoroch, neexistuje však zhoda v tom, akú dôležitosť pripísať jednotlivým činiteľom a ako chápať ich vzájomnú súčinnosť a mechanizmy ich pôsobenia.

1. Biologické determinanty osobnosti: dedičnosť, evolučné preformovné programy správania (systém vrodených reflexov) a fyziologické vplyvy

2. Dedičnosť: zdedené predispozície sú prenášané génmi, ktoré sú nositeľmi dedičnosti a sú lokalizované v chromozómoch.

3. Súbor dedičných informácií tvorí genotyp, ktorý sa v interakcii s prostredím a vplyvom skúseností prejavuje navonok ako fenotyp.

2. Vonkajšie determinanty osobnosti: interakcia jednotlivca s okolím

1. Sociokultúrna determinácia osobnosti: jadro osobnosti nemožno vyňať z procesu    

     socializácie; je formované predovšetkým v rodine, ktorej základnou úlohou je naučiť

     dieťa orientovať sa vo svete, čím sa formuje tzv. bazálna osobnosť.

1. Výsledkom pôsobenia širšej spoločnosti, kultúry a sociálnych skupín je modálna osobnosť; najvyššie pôsobiacou sférou sociálneho poľa je kultúrne prostredie.

3.  Utváranie osobnosti

2. Vývin osobnosti je spätý s procesmi zrenia a učenia, pričom významnú úlohu zohráva vplyv sociálnych skúseností, ktoré vedú k fixácii istých vlastností alebo k ich zmenám. Samozrejme vývin osobnosti prebieha v spoločenskom prostredí.

3. Pre vznik osobnosti je interakcia s inými ľuďmi ako i zaradenie do mnohých sociálnych situácií zdrojom jej utvárania, a to dominantne z pohľadu sociálneho učenia a motivácie.

4. Mnohí odborníci (Freud, Piaget, Erikson) chápu vývin osobnosti ako postupnosť istých kritických fáz, pričom v danej etape sa rozhoduje o ďalšom smere vývinu.

5. Ja a vývin sebakoncepcie: sebapoňatie je tvorené vzťahom k sebe, k tomu, čo si o sebe myslím, čo si o sebe predstavujem, ako sa prežívam a ako sa hodnotím.

6. Má teda stránku kognitívnu aj emocionálnu. Ja chápeme ako výsledok vyčlenenia sa človeka z prostredia, ktoré ho obklopuje. Človek sa stáva subjektom svojich fyzických a psychických stavov, činností a procesov, prežíva svoju celostnosť a totožnosť vo vzťahu k minulosti, prítomnosti a budúcnosti.

7. Vývin Ja je spojený s postupnosťou tvorby vedomia telového Ja a vedomia sociálneho Ja. V ďalšom stupni prichádza k hodnoteniu seba samého – sebapoňatiu a vytvoreniu Ega

Vplyv biologických a sociokultúrnych  determinantov na vývin a rozvoj osobnosti

1. Na formovanie detskej psychiky od najranejšieho veku má podstatný vplyv predovšetkým rodina. Podľa Čápa (1997) majú vplyv na jednej strane socio-kultúrne podmienky (vzdelanie rodičov, národnosť, bydlisko, vek, profesia, spôsob života, resp. životná filozofia …), ale zároveň zdôrazňuje význam psychologických premenných.

2. Rodina totiž poskytuje dieťaťu modely k napodobňovaniu i identifikácii. Predáva mu základný model – model sociálnem interakcie a komunikácie v malej sociálnej skupine. Začleňuje dieťa do určitého spôsobu života a predáva mu určité sociálne požiadavky a normy.

3. Na vývoj každého človeka pôsobí spoločenské i prírodné prostredie. Ide o všetky vonkajšie vplyvy, ktoré vytvárajú špecifické podmienky pre rozvoj osobnosti. Rozoznávame dva druhy prostredia:

4. - prírodné (životné, biologické) prostredie,
5. - spoločenské prostredie.

6. Prírodné prostredie zahŕňa všetko to, čo je súčasťou prírody. Do prírodného prostredia patrí napr podnebie a všetky prírodné podmienky a zdroje rôzneho charakteru. Pôsobí predovšetkým na spôsob života človeka a na povahu pracovnej činnosti.

7. Z hľadiska vývoja osobnosti je významný vplyv sociálneho prostredia. Pod pojmom sociálne prostredie zahrňujeme ľudské vzťahy, rôzne výchovné a kultúrne inštitúcie a zariadenia, masovokomunikačné prostriedky, ktoré na človeka majú vplyv, hoci svojou účinnosťou sú špecifické a odlišné

8. Človek je spoločenská bytosť a nemôže sa stať človekom bez sociálneho prostredia, bez styku s ľuďmi. Bez ľudských vztahov a komunikácie nemôže existovať ani proces odovzdávania a sprostredkovania vedomostí, skúseností a príprava človeka pre život a prácu.

9. Prostredie, v ktorom dieťa žije, nemusí na jeho rozvoj pôsobiť iba pozitívne, ale aj negatívne. Aj medzi rodičmi sú ľudia, ktorí môžu mať škodlivý vplyv na rozvoj osobnosti dieťaťa.

10. Je dôležité poznávať a analyzovať predovšetkým tie vplyvy prostredia, ktoré sú z hľadiska pozitívneho vývoja osobnosti najdôležitejšie. Tak dochádza k pojmu "výchovné prostredie".

11. Za výchovné prostredie považujeme také sociálne prostredie, ktoré pozitívne vplýva na utváranie a rozvoj osobnosti človeka, kde je dostatok výchovných podnetov a pozitívnych podmienok pre rozvoj osobnosti v jej celistvosti.

12. Patria sem pre výchovu typické podnety spoločenského prostredia, ktorých nositeľom je predovšetkým rodina, škola, výchovné inštititúcie, kultúrne inštitúcie, detské kolektívy, detské skupiny a iné.

10.   NAJVÝRAZNEJŠIE SOCIÁLNE PROBLÉMY SÚČASNOSTI

Chudoba, nezamestnanosť, starnutie populácie

CHUDOBA

1. V SR pojem „chudoba“ nie je legislatívne ukotveným pojmom. Pojem „hmotná núdza“(stav, kedy príjem občana nedosahuje životné minimum ustanovené predpisom), ktoré ustanovuje minimálne príjmové hranice pre jednotlivca alebo členov rodiny.

2. Vysoká nezamestnanosť a stúpajúce životné náklady sa podieľajú na raste chudobných. Táto je v SR, determinovaná hlavne etnickými aspektmi (rómske obyvateľstvo.) Chudoba na Slovensku najviac postihuje deti a mládež. Podľa údajov z prieskumov sú najchudobnejšie deti do 15 rokov, mládež do 24 rokov a mladé rodiny. Ale chudoba postihuje aj dôchodcov a starých ľudí.

3. Odborníci tvrdia, že chudoba ako sociálne vyučenie bežného životného štýlu je skôr výsledkom zlyhania spoločnosti ako jednotlivca.

4. V zásade možno rozlíšiť dva prístupy k vymedzeniu chudoby – objektívny a subjektívny. Objektívny prístup definuje chudobu prostredníctvom určitých kritérií, týkajúcich sa väčšinou príjmu alebo majetku človeka. Subjektívny prístup zisťuje, či sa človek sám cíti chudobný, pociťuje príznaky chudoby respektíve sám seba zaraďuje do kategórie chudobných.

5. Skutočná alebo absolútna chudoba je stav nedostatku zdrojov, ktorý ohrozuje základnú existenciu, prežitie človeka. Chudobný človek nemá príjmové alebo majetkové prostriedky na existenčné prežitie, nemá zdroje na zabezpečenie si jedla, ošatenia, primeraného bývania a základných hygienických podmienok. Takémuto vymedzeniu chudoby zodpovedajú napríklad bezdomovci alebo obyvatelia rómskych osád.

6. Socialisti odpovedajú, že zodpovedný je štát, ktorý sa má o chudobných postarať. Odpovedajú koncepciou tzv. sociálnych práv, ktorými sa hemží slovenská ústava i európske dokumenty. Sociálne zabezpečenie prestáva byť iba vecou politiky štátu a stáva sa právom, niečím, na čo majú ľudia automatický nárok.

7. Ak konzervatívci uznávajú, že vláda má mať istú úlohu v sociálnej politike, neznamená to, že jej zodpovednosť je na prvom mieste. Naopak – vláda má byť až na poslednom mieste.

8. Prvotná je zodpovednosť jednotlivca a všetko má smerovať k jej posilňovaniu. Jednotlivec nie je izolovaný, ale žije v sieti sociálnych vzťahov, najmä v rodine. Človek zodpovedá za svoju rodinu a rodina zodpovedá za svojich členov.

9. Rodina je najprirodzenejšou formou ochrany pred chudobou.

10. Tam, kde rodina nestačí, mali by nastúpiť prirodzené formy solidarity. Prirodzené, teda dobrovoľné. V podobe charity, cirkví, mimovládnych organizácií, susedských komunít. A až vtedy, keď je problém neriešiteľný touto prirodzenou cestou, je odôvodnené, aby do veci vstúpili vláda, štát, verejný sektor.

NEZAMESTNANOSŤ

1. Nezamestnanosť je stav, kedy sa nachádza časť pracovných síl mimo pracovný proces.

2. Za nezamestnaného je v ekonomickej teórii považovaná osoba schopná pracovať, ktorá si však nemôže nájsť platené zamestnanie.

Nezamestnanosť môžno rozdeliť na:

3. systémovú (cyklickú) - je spojená s hospodárskym cyklom. V čase, keď sa ekonomika nachádza v hospodárskej depresii, je (a môže byť) zamestnaných menej ľudí ako v dobe konjunktúry

4. absolútnu - v určitej oblasti spoločnosti je počet hľadajúcich zamestnanie vyšší, ako počet pracovných miest

5. štrukturálnu - súvisí s nerovnomernosťou dopytu a ponuky práce a všeobecného vedeckého rozvoja; nezamestnaný objektívne nemôže získať prácu vo svojom odbore, súvisí s celou ekonomikou (napr. nadbytok baníkov po uzavretí baní v určitej oblasti, ale v oblasti chýbajú stolári).

6. frikčnú (dočasnú) - krátkodobá a súvisí s obdobím hľadania si novej práce - napríklad pri sťahovaní sa do iného mesta

7. sezónnu - vzťahuje sa na sezónnu prácu (napr. v zime je nezamestnaných viac stavbárov)

8. technologickú - v rámci technologického vývoja sa vyvíja trh práce vzhľadom na požadované profesie (obzvlášť v priemysle a v poľnohospodárstve sú potrebné určité profesie a vzdelanie)

9. skrytú - navonok sa neprejavujúcu, nezamestnaný nemá prácu dlhšie ako 1 rok. V tomto prípade je veľmi ťažký návrat späť do práce, preto sa s týmito nezamestnanými nepočíta v štátnej politike zamestnanosti

10. špeciálne typy nezamestanosti (napr. nezamestanosť mládeže, žien, regionálna, trvalá,...)

11. nepravú - zdanlivú, dobrovoľnú

Rizikové skupiny nezamestnaných

Niektoré skupiny nezamestnaných potrebujú zvýšenú pomoc, keďže je u nich preukázateľné zvýšené riziko psychického, zdravotného aj sociálneho ohrozenia. Sú to:

1. mladiství
2. absolventi škôl
3. ženy po materskej dovolenke
4. uchádzači o zamestnanie so zmenenou pracovnou schopnosťou
5. uchádzači v preddôchodkovom veku
6. dlhodobo evidovaní a problémoví uchádzači

Faktory vplývajúce na vznik dlhodobej nezamestnanosti

1. nedostatočná kvalifikácia, málo pracovných skúseností

2. nedostatočná sebadôvera

3. nezáujem a diskriminácia určitých kategórii zo strany zamestnávateľov, nedôstojné podmienky ponúkaných prác

4. nízke finančné ohodnotenie ponúkaných prác či nezáujem o málo platené miesta zo strany uchádzačov o zamestnanie

5. hodnotová orientácia uchádzačov o zamestnanie, ktorá nekorešponduje s podmienkami ponúkaných prác

6. nezáujem o prácu – závislosť na podpore

7. objektívne okolnosti (t.j. napr. stav ekonomiky, trhu práce v regióne, bydlisko, vysoké náklady na dochádzanie, neekonomičnosť…)

STARNUTIE POPULÁCIE

1. Európa kvôli svojej starnúcej populácii a klesajúcemu počtu produktívneho obyvateľstva čelí veľkým ekonomickým problémom (penzijné systémy a zdravotná starostlivosť). Starnutie populácie zároveň prináša aj spoločenské problémy.

2. Sociálny kontext sa postupne mení (viac žien v pracovnom procese, neúplné rodiny), a starým ľuďom často hrozí sociálne vylúčenie. Rozdiely vo finančných štruktúrach často vedú k nerovnostiam v zdravotnej starostlivosti medzi európskymi krajinami.

Starnutie  populácie vyvoláva množstvo dôležitých otázok, napríklad:

3. zvládanie hospodárskych dopadov starnutia;

4. prispôsobenie sa starnutiu populácie a úbytku pracovnej sily;

5. zabezpečenie zodpovedajúcich a udržateľných dôchodkov;

6. zaistenie prístupu k vysokokvalitnej zdravotnej starostlivosti pre všetkých;

7. zabezpečenie finančnej životaschopnosti systémov zdravotníctva.

Demografické starnutie sa prejavuje početným aj relatívnym nárastom vyšších vekových skupínobyvateľstva.

1. Populácia seniorov sa obvykle vymedzuje vekovou hranicou 65 rokov.
2. V krajináchzápadnej Európy sa táto hranica obvykle zhoduje s oficiálnym dôchodkovým vekom.

3. V krajináchvýchodnej Európy ju možno nahradiť vekom 60 rokov. Takto vymedzená populácia seniorov nie je vnútorne homogénna predovšetkým z hľadiska životného štýlu, zdravotného stavu a tým aj z hľadiska svojich nárokov na spoločnosť.

4. Z tohoto dôvodu je obvyklé ju ďalej rozčleňovať. Vekovú skupinu 65-74 ročných sa nazývame aj „tretí vek“ (young-old), osoby vo veku 75+ „štvrtý vek“ (old-old)

8. Termínom oldest old označujeme populáciu 85+ ročných. V súvislosti s týmto členením sa ďalej ponúkajú otázky podrobnejšieho štúdia úmrtnosti, zdravotného stavu seniorov, analýzy zostávajúcich rokov života v zdraví resp. chorobe, samostatnosti resp.nesamostatnosti (disability free life expectancy)

11.     SOCIÁLNA PRÁCA

1. Je odborná disciplína, ktorá špeciálnymi pracovnými metódami zaisťuje sociálnu starostlivosť o človeka na profesionálnom základe.

2. Vychádza zo systému poznatkov viacerých spoločenských vied (psychológie, sociológie, pedagogiky, lekárskych, právnických, ekonomických vied) a aplikuje vedecké poznatky do praktickej činnosti.

3. Zaoberá sa optimálnym fungovaním sociálnych inštitúcií zameraných na starostlivosť, zabezpečenie a pomoc jednotlivcom, skupinám alebo komunitám.

4. Termín sociálna práca sa používa na označenie metód preventívnej, korektívnej, kuratívnej pomoci ľuďom, ktorí svoje potreby nemôžu saturovať.

5. Od prvotnej ekonomickej pomoci, realizovanej ešte v 19. storočí, sa sociálna práca rozvíja a rozširuje najmä na sociálnu zložku v jej komplexnosti. Medzinárodná federácia sociálnych pracovníkov definovala v roku 1988 sociálnu prácu ako činnosť, ktorá predchádza alebo upravuje problémy jednotlivcov, skupín, komunít, vznikajúcich z konfliktov potrieb jednotlivcov a spoločenských inštitúcii.

6. Sociálna práca by mala ovplyvňovať uskutočňovanie vhodných sociálnych zmien v prospech kvality života všetkých ľudí. Sociálna práca je nástrojom sociálnej starostlivosti o človeka.

7. Sociálna práca je v užšom ponímaní charakterizovaná ako priamy, zámerný a

     pripravený kontakt sociálneho pracovníka s klientom, skupinou, komunitou za

     účelom stanovenia sociálnej diagnózy a uskutočňovania sociálnej terapie.

SOCIÁLNA PRÁCA ako praktická činnosť:

1. Sociálna práca je nástrojom komplexnej sociálnej starostlivosti o človeka. V popredí sociálnej práce je problematika sociálneho vyčleňovania až vyčlenenia z prirodzenej ľudskej činnosti, z plnej účasti, bránenia účasti na rozvoji človeka a jeho sociálnych síl.

2. Sociálna práca je zameraná aj na kultúrnu pluralitu, sociálnu identitu ľudí z pozície medzinárodnej deľby práce. Analyzuje objektívne a subjektívne príčiny sociálneho vylučovania a vylúčenia. Súčasne hľadá odpovede a postupy na riešenie sociálnych problémov ľudí, ktorí sú na pokraji spoločnosti alebo mimo spoločnosti prostredníctvom rozvoja demokracie a osobnej slobody, rozširovaním spoluúčasti na rozhodovaní, s bojom s chudobou a pod.

3. Ciele sociálnej práce vychádzajú zo súladu s funkciami a cieľmi spoločnosti, v ktorej konkrétny klient, skupina či komunita žije.

4. Sociálna práca je neoddeliteľnou súčasťou komplexnej sociálnej starostlivosti v zhode s existujúcou legislatívou. Motivácia, stimulácia a sankčné opatrenia smerujú k takým zmenám v správaní a postojoch klienta, ktoré maximálne rešpektujú záujmy klientov a rozvojové záujmy spoločnosti.

5. Účinnosť sociálnej práce sa prejavuje a sleduje v komplexnom rozvoji sociálnej a celospoločenskej sféry, v ekonomickej rovnováhe, vo zvyšovaní životnej a kultúrnej úrovne občanov, v zlepšovaní medziľudských vzťahov.

6. Vychádzajúc z toho sociálnu prácu chápeme ako konkrétnu prácu sociálneho pracovníka i jednotlivých sociálnych inštitúcií a zariadení na realizácii sociálnej politiky na jednotlivých úrovniach a v rôznych oblastiach života ľudí a spoločnosti vo vzťahu ku klientom v rôznom časovom horizonte.

7. Objektom sociálnej práce je konkrétny človek, praktická činnosť ľudí je v priereze celého života človeka, v zákonnej regulácii, v pomoci a uľahčovaní hľadania a nachádzania miesta v živote. Sociálna práca pokrýva jedinca, skupinu, komunitu a celú spoločnosť.

8. Predmet sociálnej práce sociálna práca je špecifická odborná činnosť, ktorá smeruje k zlepšeniu vzájomného prispôsobovania sa jednotlivcov, rodín, skupín a sociálneho prostredia v ktorom žijú, a rozvíjaniu sebaúcty a vlastnej zodpovednosti jednotlivca s využitím zdrojov poskytovaných spoločnosťou. Je činnosťou v prospech klientov (jednotlivcov, rodín, skupín, komunít), ktorú možno charakterizovať pojmami pomoc, podpora, sprevádzanie.

9. Podľa zákona č. 195/1998 Z.Z. o sociálnej pomoci - §3, "sociálna práca je získavanie a spracúvanie informácií o príčinách vzniku alebo možného vzniku hmotnej núdze alebo sociálnej núdze a o potrebe poskytovania sociálnej pomoci, voľba a uplatňovanie foriem sociálnej pomoci a sledovanie ich pôsobenia."

10. Úlohy sociálnej práce úlohy sociálnej práce spočívajú vo funkčnej závislosti riešenia sociálnej problémov a majú pomôcť ľuďom vyrovnávať sa s vlastnými sociálnymi kolíziami a problémami. Sociálne problémy sú určujúcim pojmom, ktoré vymedzujú, ohraničujú typológiu sociálnej práce, a tým aj jej odlišnosť od ostatných vedných odborov a povolaní.

11. Obsah sociálnej práce obsahom sociálnej práce nie je len rešpektovanie, že každý individuálny život je jedinečný a neopakovateľný, súčasne vychádzame z rešpektovania univerzality života a spoluzodpovednosti jedinca, skupiny a spoločenstva za kvalitu prežitia, reprodukciu a kolobeh. Základným poslaním je život humanizovať, pomáhať vytvárať reálne dôstojné prostredie pre každý individuálny život, bez ohľadu na to, v akom stave sa jednotlivec, skupina nachádza a čo spôsobilo existujúci stav.

12. Funkčnosť sociálnej práce funkciou sociálnej práce je pomáhať ľuďom vyrovnávať sa s vlastnými sociálnymi kolíziami a zároveň s profesionálnou znalosťou veci kriticky hodnotiť vlastné postoje a konanie klientov. Ani spoločnosť nemôže predpokladať len podporu jednostranného procesu adaptácie klientov, ale tak isto kriticky postupovať, keď sa spoločenské opatrenia ukážu ako nerealizovateľné, nereálne či neetické. Podstatnou funkciou je preventívna činnosť.

13. Praktické oblasti sociálnej práce adresátom sociálnej práce (okrem ľudí nachádzajúcich sa v sociálnych kolíziách) sú aj nositelia tvorivého ľudského potenciálu, tvorcovia hodnôt, prostriedkov. Ľudia, ktorí žijú z vlastnej práce a sú tvorivým potenciálom v celej sociálno–rozvojovej štruktúre spoločnosti, platia dane, čím vytvárajú prostriedky na celospoločenskú reguláciu, vrátane prerozdeľovania.

14. Zachovanie sféry pôsobnosti sociálnej práce sféra pôsobnosti sociálnej práce sa dynamicky formuje a je určovaná aj vzťahom k iným odborom ako sú sociálna pedagogika, špeciálna pedagogika, liečebná pedagogika, psychoterapia, psychoanalýza, sociálne plánovanie, personalistika, marketing, manažment a ďalšie. Záber sociálnej práce je skutočne mnohostranný a mnohovýznamový.

15. Predpoklady sociálneho pracovníka medzi predpoklady sociálneho pracovníka patrí ľudský cit, schopnosť vcítiť sa dostatočným úsilím a správaním, rozumieť sociálnym súvislostiam a vedieť ich rozpoznať, pochopiť funkčnú závislosť sociálnych inštitúcií a ich mechanizmov. Predpokladom sociálneho pracovníka je vedieť sociálne problémy vnímať, nielen im rozumieť, ale vedieť ich analyzovať a v spolupráci s klientom aj pomôcť produktívne riešiť. Vnímateľnosť vychádza z pozitívneho alternatívneho postoja.

16. Využívanie vlastnej osobnosti v sociálnej práci váha vlastnej osobnosti je v prvom rade podmienená odbornou kvalifikáciou. Odborné vedomosti, schopnosti, zručnosti, návyky, hodnotová orientácia a skúsenosti sú potrebné na výkon tejto zložitej činnosti a ide o to, aby ich sociálny pracovník plne a s ľudskou prirodzenosťou využíval v prospech klienta. Dôležitou stránkou je aj objektívne posudzovanie svojich úloh a miesta samotným sociálnym pracovníkom.

1. METÓDY SOCIÁLNEJ PRÁCE

Metódy sociálnej práce rozdeľujeme podľa zamerania na objekt:

1. s jednotlivcami
2. so skupinou
3. s komunitou

1. Individuálna sociálna práca – prípadová sociálna práca

     (CASE WORK)

1. Je najstaršou metódou SP, ktorá rieši individuálnu životnú situáciu človeka. Základom metódy je psychosociálny prístup ku klientovi, ktorý vychádza zo skutočnosti, že vo vývine osobnosti klienta nastalo isté narušenie buď vplyvom vnútorných alebo vonkajších okolností.

2. Úspešnosť sociálnej práce spočíva na vybudovaní dobrého vzťahu medzi klientom a soc. pracovníkom. Už prvý kontakt s klientom v jeho prostredí znamená pre soc. pracovníka získanie súboru dôležitých informácií, ktoré zohrajú podstatnú úlohu pri rozhodovaní o voľbe adekvátnej formy pomoci.

3. Soc. pracovník sa zameriava na zisťovanie sociálnej situácie klienta, ekonomických pomerov, podmienok bývania, zdravotných pomerov a oboznamuje sa aj so širším sociálnym prostredím klienta. Analyzuje aj životné postoje klienta.

4. Najvhodnejšou metódou individuálnej sociálnej práce je psychogenetický rozhovor, ktorý má diagnostický aj terapeutický charakter.

5. PSYCHOGENETICKÝ ROZHOVOR:

6. Zahŕňa konkrétnu SP s jednotlivcom, klientom je to najpoužívanejšia metóda v praxi SP, u nás vychádza zo psychosociálneho prístupu, cieľom je určiť sociálnu diagnózu u klienta t.j. vymedzenie problému a jeho následné riešenie – terapiu, psychosociálny prístup vychádza z teórie, že sociálny problém u väčšiny klientov pramení z narušených vzťahov a postojov klienta k jeho najbližšiemu okoliu. K narušeniu došlo v priebehu života klienta, preto treba zistiť tieto skutočnosti, ktoré mali vplyv na utváranie jeho osobnosti,

Metódy individuálnej SP:

1. Psychogenetický rozhovor – soc. pracovník získa predstavu o vplyvoch, ktoré formovali súčasné chybné postoje z užšieho životného prostredia, uspokojovanie základných životných potrieb, vzťah k povinnostiam, postoj k fyzickým zmenám, ktoré zanechali následky,

2. zhrnutie základných znakov vykoľajenia, behaviorálna - výchovná metodika – klient sa učí, čo nevie zvládnuť a to viacerými spôsobmi (učenie odmenou) motiváciou je odmena,

3. pozorovanie, iniciatívne učenie, hranie rolí, poznávací spôsob – zameriava pozornosť na zmeny postojov klienta k svojej situácií, hlavne k budúcnosti,

4. realitná metodika – cieľom je viesť klienta k reálnemu posudzovaniu vlastného správania, či je v súlade s platnými spoločenskými normami, učí klienta reálne konať, správať sa, posudzovať.

V procese individuálnej práce sú tieto nasledujúce fázy:

5. Sociálno-diagnostická fáza:

a) vyhľadávanie a včasné podchytenie sociálnej problematiky,

b) nadviazanie a utvorenie terapeutického vzťahu medzi sociálnym pracovníkom a klientom,

c) analýzy základnej situácie – orientácia v sociálnej situácii,

d) sociálna diagnóza.

1. Sociálno-terapeutická fáza:

a) mobilizovanie všetkých dostupných zdrojov, ktoré by prispeli k okamžitému riešeniu situácie (tieto opatrenia majú charakter právnej pomoci)

b) pri zložitých situáciách, ktoré nie je možné vyriešiť jednorázovými opatreniami a zásahmi, je potrebné prehĺbiť sociálnu diagnózu o znalosť vplyvov, ktoré pôsobili na klienta dlhodobo počas vývoja a viedli k narušeniu osobnosti, a to pomocou psychogenetického rozboru,

c) zložité situácie nemožno už riešiť len jednoduchými opatreniami. Počíta sa s dlhodobým prevýchovným procesom vykonávaným odborne a s dokonalým poznaním celej problematiky. Využívajú sa k tomu diagnosticko-terapeutické štúdie s konkrétnym plánom odborných zásahov.

Z hľadiska prístupu klienta k obidvom fázam je možné rozlišovať dve základné reakcie, ktoré potom určujú ďalšie pracovné metódy:

2. klient je ochotný spolupracovať pri diagnostických postupoch a aktívne sa zapája do terapeutických procesov,

3. klient nespolupracuje pri diagnostickej ani pri terapeutickej fáze práce, pracovník dáva podnet alebo návrh na represívne opatrenia, ak klient ohrozuje sám seba alebo svoje okolie.

2. Skupinová sociálna práca

historicky sa skupinová sociálna práca vyvíjala odlišne a oddelene od individuálnej a odlišovala sa od nej jednak svojim zameraním, jednak využívaním sociálnej a psychologickej skupinovej dynamiky.

1. Kým individuálna práca bola zamerana socioterapeuticky alebo psychoterapeuticky, skupinová práca mala častejšie obsah rekreačný, peagogický a kultúrno-sociálny

2. Dnes sa toto odlišné zameranie premieta do disciplinárnych odlišností medzi sociálnou prácou a sociálnou pedagogikou, ako je to možno sledovať napr. v nemecky hovoriacich krajinách

3. Rekreačné skupinové vyžitie v spojitosti so sociálnou prácou má dvojitý účinok: Jednak ponúka konštruktívne využitie voľného času, napr. pre adolescentov, ktorý by sa inak venovali nezákonnej činnosti. Športovanie, hudovné a súťažné akcie spolu s kultúrno-spoločenskými udalosťami sú najbežnejšími formami skupinovej sociálnej práce na západe

4. Vzdelávacie skupiny majú za účel rozšíriť osobné skúsenosti alebo schopnosti a sociálne pracovný kapitál klientov. Do ich činnosti patrí napríklad výchova k rodičovstvu, asertívny tréning, výučba zdravej výživy a varenia, výcvik dobrovoľníkov pre sociálne služby a pod.

5. Skupiny sústredené na rozhodovací proces a riešenie problémov sú svojim účelom už bližšie sociálnej prácie orientovanej problémovo. Skupinový prístup sa uplatňuje hlavne v tímovej práci, pri rozhodovaní o spôsoboch intervencie, rozdeľovaní finančných a ľudských ztrojov v danom zariadení, rozhodovaní o zmenách v štruktúre poskytovaných služieb, koordinácii súčinosti rôznych zariadení apod.

6. Klientské skupiny sa môžu uplatňovať ako orgány samosprávy, na tvorbe programu príslušného zariadenia. Rozhodovací proces v skupine má určité výhody oproti individuálnemu, lebo sústreďuje väčší rozsah skúseností a informácií, posilňuje motiváciu, zvyšuje pravdepodobnosť adekvátnosti rozhodnutia, umožňuje detailnejšie posudzovanie a vecnejšie kritické hodnotenie alternatív.

7. Skupinová sociálna práca je založená na empirických skúsenostiach s vývojom skupín zameraných na cieľovú činnosť (predbežný spoločný záujem, formovanie, deľba moci a kontroly, tvorba úzkych vzťahov, diferenciácia, rozpad). Využíva sa v nej tiež znalosť skupinového sociálneho správania (vodcovstvo, deľba funkcií a právomocí, povaha cieľov a ich dosahovanie, zvládanie kontroverzií a pod.)

8. Pri práci v skupine je dôležité stanovenie cieľa. Funkčnosť a účinnosť skupín je daná tým, nakoľko spolnie svoje ciele. Ciele udávajú náplň činností, sústreďujú úsilie členov a poskytujú motíváciu a hodnotiace merítka pre činnosť jednotlivcov a skupiny ako celku. Každá skupina má krátkodobé a dlhodobé ciele.

9. Dôležitý je aj počet členov skupiny. Menši počet pod 10 členov je obvykle opeatívnejší a súdržnejší. V sociálnej práci väčšinou platí, že skupina vedená jedným pracovníkom by namala mať viac ako 5-6 členov. Od sociálneho pracovníka sa obvykle očakáva, že aspoň na začiatku bude hrať vedúcu úlohu a že i vo vývojovom procese skupiny zohrá podstatnú úlohu.

Metódy skupinovej sociálnej práce:

10. Psychoterapia,
11. Výcvik sociálnych schopností,
12. Andragogika,
13. Ergoterapie,
14. Terapeutické techniky a činnosti,
15. Riešenie konfliktov a rozhodovanie,
16. Poradenstvo,
17. Skupinová psychoterapia,
18. Asertivita.
19. Socioterapia

   3.  KOMUNITNÁ SOCIÁLNA PRÁCA

1. Komunitná sociálna práca  je definovaná ako súbor činností zameraných jednak na riešenie konkrétnej životnej situácie klienta a jeho rodiny, a zároveň skupinová činnosť zameraná na rozvoj a aktivizáciu komunity s cieľom eliminácie negatívnych javov v nej a zlepšenia kvality života jej členov.

Hlavný pilier tvoria činnosti:

2. poskytovanie sprievodného poradenstva v oblasti sociálnych vecí, právnej pomoci, vzdelávania, pri sprostredkovávaní zamestnania
3. prevenčná činnosť s cieľom predchádzať vzniku, prehlbovaniu či opakovaniu neblahých pomerov
4. terénna práca - včasné vyhľadávanie rizikových faktorov v prirodzenom prostredí so zámerom predísť neželaným či krízovým situáciám, sociálno-výchovné pôsobenie na kontaktované rodiny či jednotlivcov
5. aktivity zamerané na podporu komunitného rozvoja

Základné metódy práce:

1. rozhovor s klientmi
2. písomné šetrenie
3. poradenstvo
4. sprostredkovacia činnosť

13.   KOMPETENCIE  A PROFIL SOCIÁLNEHO PEDAGÓGA

Úvod

9. Za posledné obdobie bolo napísaných niekoľko monografických prác „Sociálna práca a sociálna pedagogika“, „Sociálna patológia,“, „Občianska participácia mládeže a výchova k občianstvu“ a bolo inaugurovaných niekoľko profesorov sociálnej  pedagogiky (Hroncová, Ondrejkovič, Macháček)

10. Niektoré pracoviská ponúkli odbornému fóru odborné štúdie o profile absolventa odboru, študijnej špecializácie, profesiogram i vlastnú koncepciu sociálnej pedagogiky (Bakošová, 2000). Vďaka Fakulte zdravotníctva a sociálnych vied v Trnave (Levická) boli preložené nemecké vysokoškolské učebné texty (Schilling,)

11. „Sociálna práca, hlavné smery vývoja sociálnej pedagogiky“. Tieto osobnosti a ich publikačná činnosť iste prispeli k zvýšeniu kreditu sociálnej pedagogiky na Slovensku.

12. Možno povedať, že sociálna pedagogika pozná svoju históriu, pozná niektoré zahraničné sociálno pedagogické koncepcie a smery. Inšpiruje sa praxou, spoločenskými a individuálnymi potrebami.

13. V tejto etape je potrebné porovnať učebné osnovy sociálnej pedagogiky, profily aboslventov na úrovni vysokoškolského i stredného odborného štúdia. Sociálna pedagogika  má množstvo otvorených terminologických, obsahových otázok, ktoré je potrebné upresniť.

14. Medzi jej prioritné úlohy patrí to, aby sa svojimi kompetenciami presadila na trhu práce. V tejto súvislosti je nevyhnutné napísať monografické práce, vytvoriť terminologický slovník, založiť časopis, ktorý bude slúžiť teórii i praxi sociálnej pedagogiky.

15. Ďalej je nevyhnutné, aby sa v legislatíve rezortov MPSVR, MŠ SR, MS SR, MV SR, MZ SR akceptovala profesia sociálny pedagóg tam, kde je pomáhajúca činnosť a to:  preventívna, výchovná, vzdelávacia, prevýchovná, intervenčná, poradenská.

16. Nemožno pripustiť, aby túto funkciu na trhu práce suplovali iní odborníci alebo stredoškolsky vzdelaní pracovníci. Veď ktorá profesia by umožnila pedagógom vykonávať iné povolanie ako to, na ktoré majú vzdelanie?

17. Medzi ďalšie úlohy sociálnej pedagogiky patrí inštitucionalizácia sociálnej pedagogiky. To znamená, okrem doteraz existujúcich zariadení, napr. Centrum výchovnej a psychologickej prevencie, Ústav informácií a prognóz MŠ - Oddelenie mládeže, Odbory sociálnych vecí pri OÚ, detské domovy a popri organizáciách 3. sektora je potrebné reagovať na spoločenské požiadavky a utvárať nové zariadenia pre sociálnych pedagógov.

18. Napr. Zariadenie pre terénnu sociálnu prácu a sociálnu pedagogiku, Detské krízové centrá, Školy pre rodičov – Zdravá rodina, Centrum pre komunikáciu opustených starších ľudí a opustených detí a iné ďalšie.

19. Všetky spomínané zariadenia potrebujú vzdelávanie, tvorbu informačných bulletinov, komunikáciu s verejnosťou. To všetko okrem výchovnej, preventívnej, poradenskej činnosti môže realizovať sociálny pedagóg. Tiež je potrebné pri VŠ poskytnúť ďalšie vzdelávanie sociálnych pedagógov mimo tých, ktorí pokračujú v doktorandskom štúdiu.

20. V neposlednom rade je treba vytvoriť vedecko výskumné pracovisko, ktoré by zabezpečovalo základný a aplikovaný výskum. To všetko má konkrétny dopad na existujúci stav sociálnej pedagogiky.

SOCIÁLNA PEDAGOGIKA – je odborná disciplína, ktorá sa zaoberá rozpoznávaním sociálnych činiteľov ohrozujúcich vývoj človeka,  a uplatňovaním postupov, ktoré vyvažujú ich nepriaznivé pôsobenie.

1. Zameriava sa ako na ovplyvňovanie ohrozeného dieťaťa (dospievajúceho, dospelého), tak na ovplyvňovanie prostredia, v ktorom sa ohrozená osoba pohybuje.

SOCIÁLNY PEDAGÓG a jeho uplatnenie

2. Sociálny pedagóg ako koordinátor prevencie drogových závislostí a iných sociálnopatologických javov

3. Sociálny pedagóg – pedagóg pre deti s poruchami emocionality a správania

4. Výchovno-poradenský a terapeuticko-výchovný zamestnanec, ktorý koná nielen priamu vyučovaciu a priamu výchovnú činnosť, ale  aj špeciálnu pedagogickú alebo pedagogicko-psychologickú činnosť priamym pôsobením na vzdelávaného ako aj  výchovnú činnosť v zariadeniach sociálnej starostlivosti, ktorým uskutočňujú výchovu a vzdelávanie na základe príslušného právneho predpisu

1. vo vzťahu k žiakom

1. poznáva osobnosť žiaka z hľadiska osobnostného, poznávacieho, emocionálneho a sociálneho vývinu;

2. osobitnú pozornosť venuje žiakom s problémami v učení, žiakom s poruchami správania, tým, ktorí sa nachádzajú v krízových životných situáciách, nadaným a talentovaným žiakom,

3. navrhuje výchovné a vzdelávacie prístupy a zúčastňuje sa na ich plnení,  podieľa sa na kariérovej výchove a kariérovom poradenstve,

4. podieľa sa na výchove k partnerstvu a rodičovstvu a na rozvoji osobnosti a medziľudských vzťahov,

5. podieľa sa na výbere žiakov do rôznych foriem špecializovaného vzdelávania a na ich zaraďovaní a preraďovaní do špeciálnych škôl,

2. vo vzťahu k zákonným zástupcom

1. poskytuje konzultácie a informácie a spolupracuje s nimi pri výchove a vzdelávaní žiakov a pri voľbe ich povolania,

3. vo vzťahu k pedagogickým zamestnancom škôl a školských zariadení

2. poskytuje im poradenské služby v oblasti duševného vývinu žiakov a spolupracuje s nimi pri ich profesijnom a osobnostnom rozvoji,

3. navrhuje formy a metódy prekonávania psychickej záťaže vyplývajúce z pedagogického procesu,

4. predkladá návrhy na skvalitňovanie výchovno-vzdelávacej práce školy.

Absolventi študijného programu sociálna pedagogika  sú spôsobilí vykonávať  tieto profesie:

1. sociálny pedagóg - v reedukačných zariadeniach, zariadeniach výchovnej prevencie a náhradnej rodinnej výchovy  a soc. zariadeniach,

2. pedagóg voľného času- ovláda teoretické základy práce s deťmi a mládežou vo voľnom čase,  v zariadeniach a organizáciách pre výchovu mimo vyučovania,  

3. pedagóg - odborný pracovník vo sfére štátnej správy a samospráve, odborný pracovník vo sfére edukačného výskumu, riadiaci školský pracovník

1.     SOCIÁLNE ZABEZPEČENIE – GENÉZA

Sociálne zabezpečenie na Slovensku má tri základné formy, ktorými sú sociálne poistenie, sociálna pomoc a sociálna podpora.

1. Sociálne poistenie

Jeho úlohou je ochrana obyvateľov v rôznych situáciách ( ako napr. materstvo, či pracovná neschopnosť), a to najmä pokiaľ ide o následky vo vzťahu k pracovnej sile. Podstata poistného systému vychádza z predchádzajúcej ekonomickej aktivity občanov a ich príjmov. Ide o systém zásluhovosti, ktorý je súčasťou reformy sociálneho poistenia, čo v praxi znamená, že výška poistnej dávky bude adekvátna odvedenej časti (odvodov do poistných fondov) prostriedkov do systému.

2. Sociálna pomoc

Predstavuje systém náhradných zdrojov najčastejšie v situáciách hmotnej núdze najzraniteľnejších skupín obyvateľov. Občan, ktorý je bez príjmu má nárok na pomoc zo strany štátu formu dávok v hmotnej núdzi. Tie ale nemôžu byť trvalou, ale len dočasnou náhradou pracovného príjmu.

3. Sociálna podpora (rodinné dávky)

Ide o rodinné dávky financované zo štátneho rozpočtu, prostredníctvom ktorých sa štát priamo podieľa na riešení niektorých životných situácií ( napr. narodenie, výživa a výchova dieťaťa, smrť rodinného príslušníka a podobne.) Nárok na rodinné dávky nie je podmienený platením príspevkov, či príjmovými pomermi oprávnených osôb.

GENÉZA

Podľa Scherpnera pomoc je životne a prirodzene nevyhnutnou kategóriou ľudstva, delí sa na:

1.  sociálna pomoc dospelým: hmotná núdza, ekonomické zlyhanie, neprimerané hmotné životné podmienky.

2.  sociálna starostlivosť o deti: pomoc pri výchove, morálny úpadok.

Chudobní a starostlivosť o nich – stredovek (12. – 13. storočie):

V stredoveku existovali dve formy pomoci:

1. spontánna - dávanie almužny

2.  organizovaná(špitál) - pre tých o ktorých sa nedokázali postarať príbuzní, pre chorých, siroty ...

Poskytovateľmi sociálnej starostlivosti boli:

1.  kostoly - pravidelné, alebo náhodné rozdeľovanie almužny

2.  kláštory

3.  rády - napr.: johaniti, templári

4.  zámožní jednotlivci

Chudoba a starostlivosť - začiatok novoveku (14. – 16. storočie):

Žobrácke remeslo sácalo získavať novú pozíciu. K novému pohľadu prispel hospodársky a svetský rozvoj. Žobranie bolo zakázané.

Hospodárska situácia - stúpol počet obyvateľstva, ale produkcia stagnovala, počet chudobných prudko vzrastal.

Náboženské zmeny - proti učeniu Tomáša Aquinského sa postavili teológovia Martin Luther a Johann Calvin.

Luther - odvoláva sa na biblické odkazy v tretej kapitole listov apoštola Pavla Rimanom: človek si nemôže vstup do neba zaplatiť, môže byť spasený len cez vieru a milosť božiu. Calvin - práca je blahoslavená samotným Bohom a je porušovaním lásky k blížnemu - platia slová apoštola Pavla: "Kto nepracuje, nech neje.“

Humanizácia – žiada pracovnú povinnosť pre všetkých schopných pracovať, napr. Thomas Morus vo svojej Utópii. Hamburský poriadok pre chudobných (1529) vytvoril postupnosť preventívnych opatrení proti chudobe: ako prvé sprostredkovať chudobným prácu, ako druhé poskytovanie bezúročných pôžičiek, a ako tretia možnosť poskytovanie almužny.

Starostlivosť poskytovaná mestami:

1.  komunalizácia - sociálna starostlivosť prešla z cirkvi na mestá, tieto podporovali len svojich chudobných, cudzinci boli z mesta vykázaní,

2.  racionalizácia - vytvorenie pevných kritérií, ktoré oprávňujú príjem podporných služieb - rodinná situácia, platová situácia,

3.  byrokratizácia - vznik sociálnej administrácia,

4.  pedagogizácia – tým, že chudobní poberali ekonomická podpory, museli sa podriadiť pravidlám správania remeselníckej strednej vrstvy, bol zostavený kódex morálky a správania príjemcu sociálnej podpory.

Teoretický model starostlivosti - Juan Luis Vives:

Vytvoril systém starostlivosti, v ktorom sú všetky oblasti pomoci, zapáčil sa mu humanizmus, bol priateľom Thomasa Morusa. Vychádzal z:

1.  povinnosť chudobných pracovať – človek má k práci dispozície, žobranie má byť úplne odstránené

2.  zabezpečovanie práce pre chudobných – prvým krokom je posúdenie schopnosti pracovať, posudkovou inštitúciou by mal byť lekár, pre tých, ktorí nechcú pracovať určuje nútený pobyt v ústavoch.

3.  individualizácia starostlivosti o chudobných – individuálne skúmanie konkrétnej núdzovej situácie. Všetci chudobní sú zapísaní do zoznamov. Pomoc sa orientuje na duchovné, telesné a hmotné potreby ľudí.

4.  výchova a starostlivosť o chudobných - cieľom poskytovania pomoci je vychovať z chudobného dobrého kresťana a občana.

Chudobní a starostlivosť o nich - doba absolutizmu a osvietenstva (17. – 18. storočie):

Vidiecke obyvateľstvo - stúpol počet ľudí bez pôdy, alebo len s malým pozemkom, ktorí nestačili na obživu. Mestské obyvateľstvo - popri občanoch s plnými právami žije v mestách skupina úplne bezprávnych ľudí tzv. spodina.      

Úplne novými zariadeniami v oblasti starostlivosti o chudobných, ktoré priniesla doba absolutizmu boli polepšovne a pracovné zariadenia. Dôvody pre vznik:

1.  tradícia „stacionárnej“ starostlivosti o chudobných, špitály, chudobince, sirotince

2.  myšlienka výchovy prácou,

3.  postupné upúšťanie od telesných trestov a trestov smrti,

4.  záujem panovníkov o produktívne využívanie maximálneho počtu pracovných síl.

Chudobní a starostlivosť v dobe industrializácie (18. – 19. storočie):

Vznik pauperizmu (priemyselný rozvoj) nebol dôsledok industrializácie, vznikol už skôr. Po zrušení nevoľníctva a zavedení slobodného podnikania bola daná neslobodným vrstvám možnosť slobodnej voľby, čo s poklesom úmrtnosti v dôsledku hygienických opatrení viedlo k značnému nárastu obyvateľstva. Táto situácia spôsobila nedostatok financií v štáte a tlak na daňový systém, s prispením neúrody to viedlo k masívnemu nárastu chudoby. Rozvoj industrializácie tak paradoxne viedol k schudobneniu obyvateľstva a k migrácii obyvateľstva do miest. Presúval sa podiel zamestnancov z primárneho sektoru do sekundárneho a terciálneho.

Pri starostlivosti o chudobných sa štát staral o ich záujmy oveľa menej:

1.  podpora v zmysle prednosti policajného práva pred právom na sociálnu starostlivosť

2.  chudobní boli pod tlakom legislatívnej, exekutívnej a judikatívnej moci

3.  štát robí doplňujúce zásahy (napr. požadovanie voľného vstupu do bytov chudobných v každom čase)

4.  chudobný museli vykonávať pridelené práce, trestalo sa väzením

5.  do začiatku 20. storočia sa opatrenia netýkali žien (starostlivosť o chudobných bola v rukách mužov)

6.  starostlivosť o chudobných znamenala bezplatnú prácu

Elberfeldský systém (1867) Heydsta, Spiepera a Petersa:

Patril medzi najúspešnejšie koncepcie, počet chudobných sa podarilo znížiť o viac ako 50 percent. Systém sa snaží riešiť dva problémy: nezamestnanosť pomocou získania zamestnania (sprostredkovanie práce, zriaďovanie vlastných činností), pracovné nariadenia (klient musel prijať prácu, ale ak sa mu prácu nepodarilo nájsť dostal podporu, vymedzenú vo výške, tak aby nestratil motiváciu).

1.  doteraz mestá financovali núdzové situácie z obecných daní, mesto Elberfeld vytvorilo racionálny systém

2.  účelom bola maximálna šetrnosť: zavádzanie dobrovoľníctva, individualizácia sociálnej starostlivosti (sociálnemu pracovníkovi nesmú pripadnúť viac ako 4 rodiny), decentralizácia (soc. pracovníci rozhodujú o podporách na okresných schôdzach), rozdelenie na obvody a odstránenie dlhodobých služieb (maximálne 14 dní)

Štrasburský systém (1905):

Hospodársky rozvoj znamenal prekročenie možností Elberfeldského systému (veľkosť miest, veľká migrácia). Rudolf Schwander systém preto pozmenil:

1.  profesionálni opatrovatelia s plným úväzkom

2.  decentralizácia prešla na úradnú formu

3.  oddelenie dobrovoľníka (poradenstvo, starostlivosť a podpora) od profesionála (policajno – administratívne úlohy)

4.  starostlivosť o chudobných bola rozdelená na internú (úradníci – centralizovaná právomoc) a externú (opatrovatelia - obvody) formu

Rozdelenie na internú a externú službu, nasadenie profesionálov znamenalo stratu Elberfeldského charakteru a nástup byrokracie!

Teoretický systém Otta von Bismarcka (1815 - 1898):

Bismarck videl hrozbu v premene vtedajšej spoločnosti, preto zakázal všetky strany a sociálno – politické zväzy. Pre potlačenie biedy a tým aj vplyvu socialistov vydal zákony o poistení pracujúcich (v roku 1911 prijaté ako Ríšsky poisťovací poriadok):

1.  zavedenie zdravotného poistenia

2.  zavedenie úrazového poistenia

3.  zavedenie poistenia pre prípad invalidity a staroby

Namiesto verejnej a privátnej starostlivosti o chudobných platilo právo na zabezpečenie, ktoré pracujúci získal platením príspevkov. Pomocou poistenia si Bismarck chcel získať pracujúcu triedu – zaviazať si ich, tak aby štát chápali ako humánnu ustanovizeň.

Chudoba a sociálna starostlivosť v novoveku (20. storočie):

Prvá svetová vojna znamenala významný medzník v rozvoji sociálnej starostlivosti v oblastiach. Po roku 1918 bol štát liberálny a právny, staral sa len o rámcové právne normy:

1.  zabezpečenie rodín, ktorých muži boli povolaní

2.  starostlivosť o obete vojny

3.  rozširovala sa podpora chudobných a obetí vojny, tí nemuseli spĺňať podmienky pre pomoc chudobných

V priebehu vojny bol presadený celý rad sociálno – politických požiadaviek odborov a iných (napr. slobody zhromažďovania, uznania odborov, podpory v nezamestnanosti, bytová politika štátu, rovnosti občanov pred zákonom). Štát tak postupne preberal zodpovednosť za reguláciu všeobecnej sociálnej politiky a hlavne sociálnej starostlivosti. V roku 1923 bol v Nemecku pojem starostlivosť o chudobných nahradený pojmom sociálna starostlivosť. Novinkou bola zmena pohľadu na človeka, ako plnohodnotnú bytosť s potrebami nie len fyzickými, ale aj psychickými (nie chudoba, ale jej prežívanie je objektom sociálnej starostlivosti). Oddelila sa sociálna politika (materiálna) od sociálnej starostlivosti.

Teoretický model Alice Salomonovej:

Alica Salomonová ovplyvnila sociálnu prácu (v Nemecku). Založila v Berlíne prvú ženskú školu sociálnej práce, formulovala hlavné tézy praxe, teórie a vzdelávania v sociálnej práci. Tvrdila, že v priemyselnej spoločnosti vzniká bieda z dôvodov, na ktoré jednotlivec skoro nemá vplyv, ktoré sú následkom spoločenských okolností. Bieda môže mať rôzne príčiny: hospodárske, duševno – morálne, zdravotné, alebo prameniace priamo z jednotlivca. Sociálna starostlivosť sa usiluje o dosiahnutie blahobytu politickými opatreniami. Podľa Salomonovej je úlohou sociálnej starostlivosti:

1.  podporovať a rozvíjať u človeka schopnosti, ktorými disponuje

2.  zachovať tieto schopnosti a predchádzať, zabraňovať poškodeniu záujmov človeka

3.  obnovovať stratené schopnosti a vyrovnávať poškodenia

4.  pokiaľ nie je možná reparácia, chrániť bezmocných ľudí

5.  pre dosiahnutie cieľa je základom stanovenie sociálnej diagnózy, pre tieto úlohy je rozhodujúce využívanie len dôkladne vyškolených osôb

Národný socializmus (do roku 1945):

Prvým krokom národno – socialistickej sociálnej starostlivosti bolo založenie Národno – socialistického  zväzu sociálnej starostlivosti. Cirkevnej sociálnej starostlivosti zostala opatera „menejcenných“ Rómov, kriminálnikov, bezdomovcov, neschopných pracovať, dedične chorých a obyvateľov ústavov. Sledovali sa tri ciele:

1.  redukcia verejnej hmotnej pomoci – perspektívne opatrenia

2. orientácia „celý národ“ – zrušená orientácia na jednotlivé prípady a na „menejcenných“

3.  zastavenie prílivu dedične chorých – cielenými opatreniami je    zachovaný zdravý genofond

4.  rozvoj sociálnej práce bol prakticky prerušený nástupom Hitlera k moci (1933 - 1945)

Sociálny štát (po roku 1945)

Vznik sociálneho štátu sa väčšinou spája s obdobím bezprostredne nadväzujúcim na koniec 2. svetovej vojny. No história jeho vzniku je podstatne dlhšia a možno ju sledovať od 80-tych rokov 19. storočia. Vznik sociálneho štátu treba vidieť v spoločenských súvislostiach. Genéza koncepcie sociálneho štátu je podmienená spoločenskými dôsledkami procesu industrializá­cie a vznikom industriálnej spoločnosti. Proces industrializácie, spoje­ný s urbanizáciou, priniesol zásadný prelom do deľby práce, zmenil sa štýl, charakter práce, jej rozdeľovanie a vytvoril sa trh práce. Postupne sa formoval trh tovaru, pôdy a práce. Tieto spoločenské zmeny narušili i tradičné štruktúry sociálnej solidarity (rodinu, cechovú solidaritu a cirkevné a obecné charitatívne aktivity), ktoré tvorili základ sociálnej ochrany proti sociálnym rizikám. Sociálna mobilita a urbanizácia túto situáciu ešte umocnili. Industriálna spoločnosť vytvorila niekoľko stavov zá­vislosti jedinca, ktoré vyplývali:

1.  z prirodzenej závislosti (detstvo, staroba),

2.  z fyzickej a psychickej choroby alebo neschopnosti,

3.  zo spoločensky determinovanej závislosti (nezamestnanosť, po­treba vzdelania a pod.)

Človek nebol plne zodpovedný za túto závislosť a tieto, zo spolo­čenskej závislosti vyplývajúce potreby jedinca, kôre v modernej spo­ločnosti nevyhnutne narastali, museli uspokojiť sociálne služby (wel-fare state).

Potreba sociálneho štátu sa aktualizovala najmä v období výrazných spoločensko - politických zmien. Sociálny štát vznikol ako odpoveď na problémy vývoja kapitalizmu. Reagoval jednak na dôsledky procesu industrializácie, ale aj na vznik národných štátov a ich transformácie na demokratické štáty. Spoločenské súvislosti tejto transformácie a národné rozdiely ovplyvnili akceleráciu alebo onesko­renie vytvárania sociálnych štátov.

Všeobecne možno povedať, že od svojich experimentálnych počiat­kov v 19. storočí sociálny štát prešiel vývojom konsolidácie a sociál­nej prestavby. Základy moderných sociálnych štátov boli položené po 2. svetovej vojne, keď boli vytvorené základné sociálne inštitúty a základná sociálna legislatíva. Koncepcia sociálnoprávneho štátu po 2. svetovej vojne vychádzala z koncepcie sociálneho štátu Beveridgea (vypracoval kompletný systém sociálneho zabezpečenia pod názvom: Sociálne poistenie a nadväzujúce služby). Vytvoril sústavu sociálneho poistenia, ktorá sa vzťa­hovala na všetkých zárobkovo činných i nečinných občanov. Riešil hlavné problémy, ktoré sa dali očakávať s koncom vojny a to nezamestnanosť, chudoby a zlý zdravotný stav.

15.    RODINNÉ PRÁVO V SLOVENSKEJ REPUBLIKE

Rodinné právo: Zákon o rodine 36/2005 rieši a upravuje vzťahy vznikajúce v rodine:

4. upravuje vznik a zánik manželstva,
5. vzťahy medzi manželmi, rodičmi, deťmi a ďalšími príbuznými a
6. právne vzťahy pri náhradnej rodinnej výchove detí.

Právo upravuje len jadro rodiny tvorené spoločenstvom ženy, muža a detí obvykle žijúcich v jednej domácnosti – je to základná jednotka spoločnosti. Členovia rodiny si navzájom poskytujú citovú, morálnu a materiálnu pomoc a starajú sa jeden o druhého. Širšiu rodinu(deti súrodencov, švagrovia,…) zákon neupravuje.

Rodina môže byť aj neúplná(úmrtie člena,rozvod).Rodina trvá aj vtedy, ak niektorý člen domácnosti býva mimo spoločnej domácnosti.

Rodina vzniká manželstvom.

Manželstvo je trvalé spoločenstvo ženy a muža založené zákonom stanoveným spôsobom, ktorého hlavným účelom je založenie rodiny a riadna výchova detí.

Manželstvo sa uzatvára na základe slobodného prehlásenia muža a ženy, že spolu vstupujú do manželstva – musia to urobiť verejne a slávnostným spôsobom za prítomnosti 2 svedkov. Každé manželstvo sa zapisuje do matriky.

Vznik manželstva: 2 formy:

1. občianske – prehlásenie pred štátnym orgánom(starosta, poverený člen

zastupiteľstva)

2. cirkevné – pred predstaviteľom štátom registrovanej cirkvi

Podmienky:

- snúbenci si vyberú priezvisko – buď spoločné alebo obe

- vek aspoň 18 rokov(kvôli fyzickej a morálnej vyspelosti) – výnimočne vek 16 rokov

- musia prehlásiť, že poznajú charakterové vlastnosti a zdravotný stav partnera a že im nie sú

známe žiadne okolnosti vylučujúce manželstvo(predošlý manželský zväzok, príbuzenstvo –

bratranci a sesternice môžu uzatvoriť manželstvo len občianskym sobášom...)

- opačné pohlavie, homosexuálne manželstvo – tzv. registrované partnerstvo nie je dovolené

Muž a žena majú v manželstve rovnaké práva i rovnaké povinnosti, ktoré Zákon o rodine špecifikuje. Sú povinní žiť spolu, byť si verní, vzájomne rešpektovať svoju dôstojnosť, spoločne sa starať o deti a vytvárať zdravé rodinné prostredie.

Pokiaľ muž a žena žijú v spoločnej domácnosti, avšak bez uzavretia manželstva, označujú sa ako druh a družka, ich vzťah však nie je právne upravený, čo môže znamenať problémy napr. pri dedení majetku.

Zánik manželstva:

- smrť jedného z partnerov, prípadne vyhlásenie manžela/manželky za mŕtveho

- rozvod – koná sa súdnou cestou, súd prihliada najmä na záujmy maloletých detí a rozhodne, ktorému z rodičov budú zverené do opatery a ako každý bude prispievať na ich výchovu. Ak sa rodičia sami dohodnú, súd môže túto dohodu schváliť.

Práva a povinnosti účastníkov rodinnoprávnych vzťahov

Zákon o rodine stanovuje práva a povinnosti rodičov i detí. Členovia rodiny majú predovšetkým vyživovaciu povinnosť, ktorá spočíva v poskytovaní finančných a iných prostriedkov tomu, kto nie je schopný zabezpečiť si základné životné potreby sám.

Je to najmä vyživovacia povinnosť rodičov voči deťom, pokiaľ sa neživia samé – tzn. Že aj plnoletým(napr. študujúcim, nezamestnaným,..). Aj deti majú vyživovaciu povinnosť voči rodičom, ak si nedokážu svoje potreby zabezpečiť sami. Vyživovacia povinnosť existuje aj medzi manželmi navzájom. Pokiaľ si dotyčný neplní vyživovaciu povinnosť, môže byť súdne vymáhaná.

Rodičovská zodpovednosť ďalej zahŕňa:

1. Starostlivosť o zdravie, citový, rozumový a mravný vývoj maloletého dieťaťa
2. Zastupovanie maloletého dieťaťa pri právnych úkonoch, aj trestná zodpovednosť
3. Riadne spravovanie majetku dieťaťa

Dieťa žijúce v domácnosti s rodičmi je povinné v rámci svojich možností pomáhať im, ctiť ich, rešpektovať a prispievať na úhradu domácnosti, ak má vlastný príjem.

Ak si rodičia neplnia svoje povinnosti voči deťom a riadna výchova dieťaťa je ohrozená, môže orgán sociálno-právnej ochrany detí alebo súd vykonať opatrenia, aby sa stav napravil:

1. napomenie dieťa, rodičov a osoby, ktoré riadnu výchovu narušujú
2. stanoví dohľad nad dieťaťom a určí mu obmedzenia(zákaz návštevy nevhodných

          podnikov a zábav,....)

1. zverí dieťa do výchovy inej osoby

Náhradná rodinná starostlivosť:

-ak sa rodičia zavinene alebo nezavinene nedokážu postarať o dieťa, starostlivosť preberá štát:

2. Opatrovníctvo – vymedzené súdom v prípade stretu záujmov rodičov a detí, súrodencov, ohrozenia majetkových záujmov dieťaťa alebo z iných dôvodov.
3. Opatrovník má práva a povinnosti, len v záležitostiach ktoré mu určí súd.
4. Pestúnstvo – dieťa je zverené do starostlivosti fyzickej osoby, ktorá dostáva od štátu príspevok na potreby dieťaťa a odmenu za prácu pestúna. Pestún je oprávnený rozhodovať o bežných záležitostiach týkajúcich sa dieťaťa.
5. Pestúnstvo trvá až do dovŕšenia plnoletosti dieťaťa. Dieťa neprijíma priezvisko pestúna.
6. Osvojenie(adopcia) – právne vytvorené rodinné puto. Medzi osvojiteľom a osvojencom platí rovnaký pomer, aký je medzi rodičmi a deťmi a zanikajú príbuzenské vzťahy k pôvodnej rodine. Dieťa musí byť staršie ako jeden rok a s adopciou musia súhlasiť aj jeho pokrvní rodičia. Súhlas nie je nutný, pokiaľ o starostlivosť o dieťa neprejavovali záujem najmenej 6 mesiacov
7. Adoptívni rodičia preberajú rodičovskú zodpovednosť pri výchove osvojeného dieťaťa . Dieťa priberá priezvisko rodičov.
8. Ústavná výchova – využíva sa v prípade, keď je výchova dieťaťa vážne ohrozená alebo narušená a nie je možné nájsť iné výchovné opatrenia. Musí byť nariadená súdom a trvá do plnoletosti dieťaťa.

16.   ZÁKONODÁRSTVO

675/2006        Zákon, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 599/2003 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

674/2006        Zákon, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci v znení neskorších predpisov

257/2005        Zákon, ktorým sa mení zákon č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci v znení neskorších predpisov

674/2006        Zákon, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci v znení neskorších predpisov

471/2005        Zákon, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 235/1998 Z. z. o príspevku pri narodení dieťaťa, o príspevku rodičom, ktorým sa súčasne narodili tri deti alebo viac detí alebo ktorým sa v priebehu dvoch rokov opakovane narodili dvojčatá a ktorým sa menia ďalšie zákony v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony

453/2004        Zákon, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 599/2003 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony

452/2004        Zákon o náhradnom výživnom

141/2004        Zákon, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci v znení neskorších predpisov

627/2005        Zákon o príspevkoch na podporu náhradnej starostlivosti o dieťa

36/2005        Zákon o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov

305/2005        Zákon o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele a o zmene a doplnení niektorých zákonov

310/2006        Zákon, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov