Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Univerzita Komenského / Pedagogická fakulta / Dejiny Slovenska v 20. storočí- Letz

Vypracované otázky na skúšku (otazkydejepis-letz[1].doc)

OTÁZKY NA SKÚŠKU

Dejiny Slovenska 20. storočie

1.  Zahraničnopolitické a vnútropolitické aktivity, smerujúce k vytvoreniu česko-slovenského štátu 1918

Zahraničnopolitické aktivity:

Česká mafia vyslala Vojtecha Beneša do USA, aby  sústredil české spolky a vytvoril České národné združenie.

Slováci v Amerike – 1907 bola vytvorená Slovenská liga spojením viacerých spolkov pod predsedníctvom Furdeka. V 1914 pod vedením predsedu ligy Alberta Mamateja  a tajomníka Ivana Dérera pripravili Memorandum Slovenskej ligy v Amerike (za autonómiu Slovenska v rámci Uhorska). V rovnakom duchu uverejnili aj spoločné vyhlásenie v marci 1915 spoločné vyhlásenie aj Slováci a Česi, ktorí žili v cárskom Rusku a združovali sa v Zväze česko-slovenských spolkov v Rusku.

Milan Getting – priekopník politického zblíženia a kontaktov Čechov a Slovákov.

Koncom roka 1914 odišiel z Prahy do cudziny český politik T.G. MASARYK s cieľom prispieť k zániku  Rakúsko-Uhorska a pomôcť vytvoriť spoločný štát slovenského a českého národa. Odišiel do Londýna a v máji 1915 predložil anglickej vláde svoj plán povojnového samostatného štátu Čechov a Slovákov. Vychádzal predovšetkým z historických nárokov českého národy na samostatnosť, na povojnovú obnovu českého štátu.  Vedel, že pri realizácii tohto plánu sa stretne s nespočetnými prekážkami a na ich odstránenie bude potrebovať podporu dohodových mocností i podporu domácich politikov. Pred predstaviteľov Dohody nemohol predstúpiť s plánom vytvoriť mnohonárodnostný štát, akým bola habsburská monarchia. Odvolával sa na právo  jednotného národa na vznik vlastného štátu. Opieral sa pritom o ideu, podľa ktorej Česi a Slováci tvoria jednotný československý národ, ktorý nepriaznivý osud rozdelil, a po vojne sa mal opäť spojiť do obnoveného moderného národného štátu. Pre svoju koncepciu nachádzal podporu aj u spolupracovníkov na domácej pôde, ktorí vytvorili tajnú organizáciu Maffiu.

V  1915   odišiel  do  Londýna  Masarykov  priateľ  EDVARD BENEŠ.  Čoskoro  s  ním  nadviazal  kontakty  aj M.R ŠTEFÁNIK, bývalý študent T.G. Masaryka. Štefánik pôsobil dlhšie obdobie vo Francúzsku, kde 1912 získal štátne občianstvo. Jeho známosti sa stali mostom k zblíženiu osobností zahraničného odboja a predstaviteľmi francúzskej politickej a vedeckej elity. M.R. Štefánik  na stretnutiach s Briandoma aMasarykom sa dohodli, že treba zlikvidovať RU, lebo je vždy spojencom Nemecka a nahradiť ho systémom štátov, ktoré budú priateľské k Francúzsku.

Masaryk, Beneš a Štefánik sa stali čelnými osobnosťami oslobodzovacieho hnutia Čechov a Slovákov v zahraničí. V novembri 1915 publikovali vo Francúzsku , v Londýne, vo Švajčiarsku a USA manifest, ktorým oficiálne zverejnili založenie česko-slovenského zahraničného protimonarchistického odboja. Manifest podpísali predstavitelia všetkých zoskupení Čechov a Slovákov v zahraničí a súhlasili s ním predstavitelia Maffie. Dohodové mocnosti ani predstavitelia Trojspolku nevenovali dokumentu pozornosť. Dohoda ešte nezaradila do svojich plánov zánik RU, zatiaľ ho chápala ako dôležitý stredoeurópsky štát, ktorý vytváral prirodzenú hradbu medzi západnou Európu a Balkánom.

Vo februári  založili Masaryk, Beneš a Štefánik v Paríži Československú národnú radu (ČSNR) ako vrcholný orgán odboja, ktorý organizoval spojenie s domácim hnutím, udržiaval kontakty s krajanskými organizáciami v USA a iných krajinách a v mene Čechov a Slovákov rokoval s poprednými štátnikmi Dohody. Predsedom ČSNR sa stal Masaryk. Cieľom ČSNR bolo vytvoriť samostatný spoločný štát Slovákov a Čechov a prvoradým predpokladom na splnenie tohto cieľa bol zánik RU.

ČSNR si uvedomovala, že predstavitelia Dohody uznajú česko-slovenský odboj ako spojenca vtedy, ak okrem diplomatických aktivít vytvorí vlastné československé vojenské jednotky, ktoré budú bojovať  po boku dohodových armád. Prvá čs. vojenská jednotka vznikla v 1914 vo Francúzsku. Légie organizoval najmä Zväz česko-slovenských spolkov v Rusku, České národné združenie a Slovenská liga v USA. Od 1916 prevzala starostlivosť o organizačné zabezpečenie légií ČSNR. V máji 1917 vznikli čs. oddiely v Rusku, 1917/18 vo Francúzsku a 1918 v Taliansku. Materiálne vybavenie pomohli zabezpečiť predstavitelia Dohody.  Finančné zbierky robili Slováci aj Česi v zahraničí a tajne aj v monarchii.

Dôkazom záujmu dohodových mocností o vnútropolitickú situáciu monarchie a riešenie problémov jej národov bola ich pomoc pri organizovaní Kongresu utláčaných národov Uhorska v apríli 1918 v Ríme. Zúčastnili sa na ňom delegácie Slovákov, Čechov, Srbov, Chorvátov, Rumunov a Poliakov, ktoré rokovali so zástupcami Francúzska a Talianksa. Čechov a Slovákov reprezentovali EDVARD BENEŠ, M.R. ŠTEFÁNIK a ŠTEFAN OSUSKÝ, ktorého vyslali na pomoc odbojovému ústrediu americkí Slováci. Kongres prispel k aktivizácii a vzájomnému zblíženiu politických predstaviteľov národov RU. O krátky čas uznali štátnici dohodových mocností členov ČSNR za reprezentantov budúceho samostatného národu Čechov  a Slovákov. ČSNR ako vrcholný orgán budúceho česko-slovenského štátu uznalo Francúzsko (29.6.1918), po ňom Anglicko (9.8.1918), USA (3.9.1918) a Taliansko (3.10.1918). Tým sa zavŕšil niekoľkoročný zápas čs. zahraničného odboja. Doma i v zahraničí vzrástla autorita Československej národnej rady a jej predsedu T. G. MASARYKA.

Clevelandská dohoda – tento dokument prijali organizácie Slovákov a Čechov na konferencii 22. a 23. októbra 1915 v Clevelande. Žiadali v nej vytvorenie spoločného štátu Čechov a Slovákov s federatívnym usporiadaním, v ktorom bude mať Slovensko úplnú národnú autonómiu s vlastným snemom, úplnou kultúrnou slobodou a s plným právom používať slovenský jazyk. Formou vlády mala byť personálna únia podľa anglo-amerického vzoru. Oba národy mali vytvoriť samostatné územné celky (České krajiny a Slovensko) spojené predovšetkým osobou spoločného prezidenta.

Pittsburská dohoda – 31. mája 1918 ju podpísali predstavitelia Čechov, Slovákov a USA  a český politik Masaryk pri svojej návšteve v centre amerických Slovákov v Pittsburghu.  Bola významná, pretože na jej formulovaní a podieľal T. G. Masaryk. Pricestoval do Ameriky, aby oboznámil predstaviteľov USA a slovenských a českých krajanov s cieľmi a činnosťou česko-slovenského zahraničného odboja  a získal ich podporu v boji za spoločný štát. Na rozdiel od Clevelandskej Pittsburská dohoda nerátala so spojením Čechov a Slovákov ako dvoch samostatných, rovnoprávnych národov do federatívneho štátu. V nej sa už nehovorí ani o samostatnom slovenskom národe. Podľa dohody malo Slovensko tvoriť autonómnu časť centrálne riadeného štátu. Malo mať však svoj snem, svoje administratívne inštitúcie, súdy a slovenský jazyk sa mal používať v školách, na úradoch aj v celom občianskom živote.  Konečné rozhodnutie  o štátnej formy budúceho česko-slovenského štátu mali urobiť jeho občania po vojne.

Washingtonská deklarácia – vypracoval ju T.G. MASARYK a uverejnil ju v americkej tlači 18. októbra 1918. Oboznámil verejnosť so skutočnosťou, že dva stredoeurópske národy, Česi a Slováci, ktoré storočia žili v rakúsko-uhorskej monarchii, sa rozhodli vytvoriť samostatný spoločný štát na demokratických princípoch. Pri formulovaní dokumentu vychádzal z toho,  že dohodové veľmoci uznali vedenie českého a slovenského odboja ako reprezentanta budúceho česko-slovenského štátu. Washingtonská deklarácia a zaradila medzi mimoriadne dôležité historické dokumenty českého a slovenského národa. Ovplyvnila formovanie mnohých právnych noriem a politických udalostí oboch národov v spoločnom štáte.

Vnútropolitické aktivity:  

Domáci odboj v českom prostredí bol nízky, na Slovensku vysoký (SNR). (otázka č.4 a č.3)

2.  Postoj veľmocí k problému vytvorenia česko-slovenského štátu 1918

Po prvej svetovej vojne mali hlavné slovo pri tvorbe novej mapy Európy víťazné štáty Dohody. Medzi množstvo otázok, ktoré museli v tejto súvislosti na mierovej konferencii riešiť, patrili aj záležitosti týkajúce sa územného vymedzenia Slovenska a Česka, pričom situáciu komplikovali rôzniace sa záujmy veľmocí aj novovznikajúcich štátov. Konečným verdiktom predchádzala činnosť rozličných medzinárodných komisií, ktoré pri svojej práci zohľadňovali strategické, historické, etnické, ekonomické i politické argumenty. Počas prvej svetovej vojny sa čoraz aktuálnejšie dostávalo do popredia riešenie otázky porobených národov, medzi nimi i riešenie českého a slovenského problému. Strácali charakter výhradne vnútropolitických záležitostí a stávali sa čoraz aktuálnejšími v súvislosti s novým štátoprávnym usporiadaním strednej a východnej Európy. Malé národy, ktoré nemali národnú zvrchovanosť, si uvedomovali kritické oslabenie utlačovateľských mocností a dospeli k poznaniu, že nadišla chvíľa, aby sa zbavili jarma a vybojovali si národnú nezávislosť a štátnu samostatnosť.

Do nového svetla sa začala posúvať slovenská otázka v spojitosti s českou, k čomu významne prispeli pozitívne predvojnové česko-slovenské vzťahy. Do prvej svetovej vojny existovali česká a slovenská otázka ako dve samostatné, pričom v podmienkach dualizmu sa nevytvorili predpoklady, aby sa jedna či druhá riešili. Pred vypuknutím vojny ani jeden slovenský politický prúd reálne nerátal s možnosťou rozbitia Rakúsko-Uhorska a so spojením s Čechmi. “Veľká vojna”, ktorá bola nesporne vo všetkých smeroch rozhodujúcim činiteľom, radikálne zmenila všetky dovtedajšie predstavy, narušila pomer síl ovládajúcich predvojnovú Európu a priniesla nové štátoprávne koncepcie. Na začiatku vojny vznikla myšlienka vytvorenia spoločného štátu Čechov a Slovákov. Politické, diplomatické a vojenské úsilie sa postupne podarilo zjednotiť a podriadiť vedeniu česko-slovenského (čs.) zahraničného odboja na čele s profesorom Tomášom Garriguom Masarykom, gen. Milanom Rastislavom Štefánikom a Dr. Edvardom Benešom. Táto idea sa však mohla realizovať iba za predpokladu porážky centrálnych mocností (Nemecka, Rakúsko-Uhorska) a víťazstva štátov Dohody (Francúzska, Veľkej Británie a USA). V týchto intenciách pôsobila bohatá spleť rôznych domácich i zahraničných faktorov, protirakúske a protiuhorské hnutie českých a slovenských kruhov v zahraničí, najmä v USA, Rusku a Francúzsku. Česi a Slováci vyvinuli značné úsilie, aby štátnikov dohodových mocností a západoeurópsku i americkú verejnosť presvedčili o nevyhnutnosti riešiť slovenskú a českú otázku. Diplomacia vedenia čs. zahraničnej akcie a bojové vystúpenie čs. légií mali rozhodujúci podiel na tom, že v období od 29. júna do 2. septembra 1918 vlády víťaziacich veľmocí po rozhodnutí rozbiť Rakúsko-Uhorsko postupne uznali Česko-slovenskú národnú radu v Paríži de facto ako predstaviteľku spojeneckého bojujúceho národa.

Mierová konferencia - aj keď štátoprávnymi aktmi pražského Národného výboru 28. októbra a Martinskou deklaráciou 30. októbra 1918 vznikol de iure samostatný čs. štát, jeho faktické utváranie bolo dlhodobejším a zložitejším procesom. V tomto čase existoval len v provizórnych hraniciach a až mierová konferencia mala cestou mierových zmlúv vysloviť definitívny súhlas veľmocí s touto novou jednotkou v strednej Európe a určiť jej konečné hranice. Príprava kongresu bola po skončení vojny nesporne najdôležitejšou starosťou politikov všetkých zainteresovaných štátov. Ich delegácie, vrátane čs., sa sústreďovali predovšetkým na vypracovanie podkladových materiálov a na zdôvodnenie svojich stanovísk a požiadaviek. Mierová konferencia začala svoju činnosť 18. januára 1919 v Paríži. Veľmoci si vyhradili právo určiť hranice nových krajín. Malé štáty z tábora víťazov, medzi nimi aj Česko-slovenská republika (ČSR), tvorili krajinu so “zvláštnymi” , t. j. obmedzenými záujmami a ich slovo si reprezentanti veľmocí vypočuli len v otázkach, ktoré sa ich bezprostredne týkali. Priradili im úlohu vypracovávať návrhy.

Vedúcim oficiálnej dvojčlennej čs. delegácie sa stal vtedajší predseda vlády Dr. Karel Kramář, politik známy aj v zahraničí. Dušou delegácie bol však vtedajší minister zahraničných vecí ČSR Dr. E. Beneš. Stal sa hlavou i mozgom príprav, od neho vychádzali všetky dôležité rozhodnutia, ktoré potom schvaľoval T. G. Masaryk. Všetky zdôvodnenia čs. delegácie smerovali k ústrednému cieľu – zabezpečiť štátu pevnú pozíciu, a to z ekonomického aj zo strategického hľadiska. Svoju aktivitu sústredila na získanie hlavných krajín “starej koruny českej” (Čiech, Moravy a Sliezska) v historických hraniciach vrátane nemeckého pohraničia, Slovenska s hranicou na Dunaji na základe práva národov na sebaurčenie a Podkarpatskej Rusi, ktorej politickí predstavitelia sami žiadali o autonómne pričlenenie svojej krajiny do ČSR. Teritoriálne i ostatné požiadavky Česko-Slovenska podala delegácia na konferencii vo forme 11 písomne vypracovaných memoránd. Tieto sa však nestali priamym podkladom na rokovanie mierovej konferencie. Memorandá totiž neboli a ani nemohli byť kategorické. Veľmociam sa v nich predkladali iba určité možnosti riešení, na ktoré mohli, ale aj nemuseli prihliadať. Pritom o integrálnej príslušnosti Slovenska k ČSR víťazné veľmoci nevyslovili na konferencii žiadnu pochybnosť, rokovalo sa už iba o jeho hraniciach.

Zámery a požiadavky ČSR v podstate neprotirečili záujmom Dohody, ktorá sa snažila v strednej Európe namiesto bývalého Rakúsko-Uhorska vytvoriť životaschopné národné štáty. Ich vytváranie bolo nevyhnutne podmienené súladom záujmov a predstáv víťazných veľmocí o povojnovom usporiadaní strednej Európy. Česko-Slovensko v týchto plánoch vystupovalo ako silný štát už vzhľadom na vonkajšie súvislosti, keďže zaujímalo strategické postavenie v strednej Európe, kde sa stretávali najrôznejšie veľmocenské záujmy. Po zániku Rakúsko-Uhorska mala ČSR na tomto exponovanom priestore vyplniť mocenské vákuum medzi Nemeckom a Ruskom, presadzovať záujmy západných veľmocí v tejto oblasti a zaručiť ich prevahu nad jej porazenými protivníkmi, predovšetkým nad Nemeckom, ako aj zabrániť šíreniu boľševickej revolúcie z Ruska. V súvislosti s geopolitickou polohou Slovenska vznikla nielen otázka pričlenenia Podkarpatskej Rusi k ČSR, ale v niektorých úvahách sa hovorilo aj o potrebe vytvorenia hrádze medzi Nemcami a Maďarmi (napríklad koridor s Juhoslovanmi začínajúci sa pri Bratislave) a proti ďalším spojencom Nemecka – Bulharom a Turkom.

Predstavy mocných:  Reprezentanti každej z dohodových veľmocí však mali vlastnú predstavu o riešení otázok, pričom pri zdôvodňovaní delenia a nového usporiadania sveta uplatňovali aj odlišné princípy. Presadzovanie nárokov ČSR na konferencii oprel E. Beneš o úzke spojenie republiky s Francúzskom, vtedy najsilnejším kontinentálnym štátom, ktorý pre ČSR prejavoval najviac porozumenia. Beneš vychádzal z reálnej úvahy, že Francúzsko – rovnako ako ČSR – má čo najväčší záujem oslabiť nemecký vplyv v strednej Európe a že spriatelená veľmoc presadí pre malého spojenca oveľa viac, ako by prebojoval sám. Francúzsky ministerský predseda George Clemenceau, prezývaný Tiger, mal užší mierový program, ktorého súčasťou bolo aj využitie stredoeurópskeho priestoru. Prežil dva útoky Nemecka na Francúzsko (roku 1870 a 1914) a v prvom rade hľadel na zabezpečenie svojej krajiny proti takýmto katastrofám v budúcnosti. Nazdával sa, že svoj zámer najskôr dosiahne, ak sa všemožne zasadí za oslabenie Nemecka. Podpora Francúzska Česko-Slovensku sa nakoniec ukázala ako rozhodujúca a francúzska diplomacia nesporne zohrala veľmi dôležitú úlohu pri určení definitívnej hranice.

Spočiatku sa Beneš najviac obával stanoviska USA, ktoré podľa neho teritoriálne otázky chápali ako druhoradé a uprednostňovali zriadenie Spoločnosti národov. Najviac sa pridržiavali uplatnenia národnostného princípu alebo vykonania plebiscitu na sporných územiach. Hoci vedúci predstavitelia USA ťažko chápali národnostné problémy v strede Európy, počas konferencie sa ukázalo, že sú naklonení zvažovať zrozumiteľné geopolitické návrhy týkajúce sa nových prirodzených hraníc čs. štátu, ktoré využívali prírodné podmienky najmä na problémovom južnom Slovensku. V otázke Čiech, Moravy a Sliezska u Američanov nedosiahol žiaduci ohlas argument stáročnej historickej jednoty českých krajín, uplatnenie ktorého by podľa nich v konečnom dôsledku znamenalo začleniť do ČSR vyše 3 miliónov Nemcov dovolávajúcich sa Wilsonových zásad. Americká reprezentácia však v zásade stála na strane nového, česko-slovenského štátu.

Beneš kalkuloval s tým, že Veľká Británia nebude ČSR a jej územným požiadavkám veľmi priaznivo naklonená, pretože sa obávala hrozby tzv. balkanizácie strednej Európy, ktorú sa navyše usilovala živiť aj maďarská diplomacia. Británia navrhovala zachovať, hoci v zmenenej forme, aspoň základy starých štruktúr. Ministerský predseda Veľkej Británie David Lloyd George, odchovanec anglického liberalizmu, na konferencii bránil záujmy svojej krajiny, ktorá až do prvej svetovej vojny zásobovala polovicu sveta svojimi produktmi. Obchodovala s celým svetom, preto jej záležalo na tom, aby sa čím skôr obnovil normálny hospodársky život vo všetkých štátoch. Lloyd George poukazoval na to, že čím viac je tá-ktorá krajina zbedačenejšia, “tým bližšie je k boľševizmu a tým viac potrebuje pomoc”. Veľká Británia, chránené morom a silným loďstvom, nevidela v Nemecku zbavenom veľkého vojenského loďstva takého nebezpečného súpera ako Francúzsko. U praktických Britov však na podporu čs. riešenia nakoniec zavážili strategické dôvody, t. j. prírodné hranice vytvorené vencom pohorí, ale najmä ekonomické dôvody – hospodárska jednota a previazanosť vnútrozemia s pohraničím. Presadzovať hlavné česko-slovenské teritoriálne požiadavky na mierovej konferencii nebolo jednoduché aj preto, lebo medzi vedúcimi predstaviteľmi mocností často vznikali spory v  jednotlivých otázkach, dochádzalo k nezhodám i prechodným krízam. Ku krízovým situáciám medzi veľmocami prispeli aj záležitosti týkajúce sa ČSR. V prvom prípade išlo o územné vymedzenie hraníc so severným susedom – Poľskom – a najväčším problémom sa stalo určenie slovensko-maďarskej hranice.

Poľská otázka - Veľmoci sa s nevôľou dívali na spor ČSR a Poľska ako dvoch novovznikajúcich spojeneckých štátov, ktoré by najmä Francúzsko rado videlo zomknuté ako hrádzu proti Nemecku i sovietskemu Rusku. Sporným územím bolo Tešínsko, časť Oravy a Spiša. Otázka Tešínska bola skutočne veľmi chúlostivá, pretože tu žilo viac Poliakov ako Čechov, aj keď ani Poliaci nemali na tomto zmiešanom území majoritu. No v prípade Oravy a Spiša to bolo trochu inak – aj keď Slovensko vo svojej histórii nemalo jednotnejšie etnické, geografické alebo administratívne vymedzenie v rámci bývalého Uhorska, jeho severnú hranicu s Poľskom stelesňovala v podstate tisícročie stabilná historická uhorsko-haličská hranica s vencom pohorí Tatier a Karpát a v histórii susediacich celkov patrila k najstálejším. Nároky Poľska na toto územie preto vyvolali na konferencii určité prekvapenie.

Pre dohodové veľmoci bolo osobitne nepríjemné, že medzi oboma štátmi sa situácia vyhrotila až do vojenského konfliktu na Tešínsku, a to práve v čase, keď sa začala mierová konferencia v Paríži. Poľská administratívna komisia pre Halič, tešínske Sliezsko, Oravu a Spiš totiž štatútom z 10. januára 1919 natrvalo pričlenila toto sporné územie Poľsku a 25. januára 1919 sa mali v týchto oblastiach uskutočniť voľby do poľského Sejmu. Jednotky čs. vojska reagovali 23. januára 1919 obsadzovaním Tešínska. Zmocnencov ČSR a Poľska pozvali do Paríža pred Radu desiatich ako najvyšší orgán konferencie a 31. januára sa táto sedemdňová vojna skončila, bolo uzavreté prímerie a dohodnutá demarkačná čiara. Na mierovej konferencii sa každá zo sporných strán usilovala presvedčiť veľmoci vlastnými argumentmi. Poľská strana dôvodila etnickým princípom tak pri požiadavke pripojenia Tešínska, ako aj v prípade severných častí Oravy a Spiša. Argumenty čs. memoránd požadovali ponechať Slovensku všade na severe historickú uhorskú štátnu hranicu, čiže uplatňovali historický princíp, ku ktorému pribudli ekonomické argumenty, keď E. Beneš zdôraznil tesnú závislosť severomoravského kovopriemyslu od tešínskeho uhlia a nevyhnutnosť železničného spojenia cez Jablunkov s Košicami. Po nevydarených rokovaniach v júli 1919 medzi Poľskom a ČSR v Krakove Najvyššia rada spojencov (rozhodujúci orgán konferencie) nariadila 27. septembra 1919, aby sa na spornom území uskutočnil plebiscit, v ktorom sa malo hlasovať o štátnej príslušnosti. Tým však napätie medzi Poľskom a ČSR iba rástlo. Obidve strany vyvíjali aktívnu publicistickú kampaň, v ktorej využívali historické, ekonomické, etnické, náboženské a iné zdôvodnenia, pričom stupňovanie príprav na uskutočnenie plebiscitu vyústilo aj do teroristických akcií. Nakoniec zástupcovia veľmocí v Paríži 10. júna 1920 upustili od plebiscitu, na čo pristúpila aj obe sporné strany. Ministri zahraničných vecí oboch krajín E. Beneš a W. Grabski vyhlásili, že definitívne prijmú úpravu územného sporu v zmysle rozhodnutia veľmocí a zaviazali sa rešpektovať všetky opatrenia, ktoré vynesie Rada veľvyslancov. Podľa rozhodnutia veľmocí z 28. júla 1920 ČSR v oblasti Tešínska pripadla dôležitá priemyselná oblasť so všetkými uhoľnými baňami a neprerušená trať Bohumín – Jablunkov. Zároveň sa k Poľsku pripojilo 12 oravských (územie s rozlohou 60 000 katastrálnych jutár a 16 000 obyvateľov) a 13 spišských obcí (rozloha pričleneného územia 32 000 jutár a 9 000 obyvateľov). Poliaci na Orave a Spiši získali oveľa menej, než požadovali, a v Tešínsku im pripadla len asi polovica nárokovaného územia. Z hľadiska ekonomických záujmov ČSR to bol rozhodne úspech. Slovensko však nezískalo nič, iba stratilo kompenzáciou za Tešínsko, teda prinieslo vynútenú obeť kompromisnému rozhodnutiu, čo sa tu pociťovalo veľmi bolestne. Napriek arbitrážnemu rozhodnutiu spor o konečné vymedzenie slovensko-poľskej hranice pokračoval. Poliaci sa usilovali získať ďalšie územie za delimitačnou čiarou vymedzenou veľvyslancami. Medzinárodný súdny dvor v Haagu sa priklonil k čs. stanovisku a za definitívne potvrdil rozhodnutie veľmocí z júla 1920. Konečné slovensko-poľské hranice boli definitívne určené roku 1924.

Hranice s Maďarskom - Úlohou vypracovať návrh hraníc medzi Maďarskom a ČSR Najvyššia rada spojencov poverila Komisiu pre česko-slovenské záležitosti, ustanovenú 27. februára 1919, ktorá predostrela svoj návrh 26. marca 1919. No Lloyd George predložil Rade štyroch pamätné memorandum, bezprostredne namierené proti francúzskej politike v strednej a východnej Európe v súvislosti so vzmáhajúcim sa boľševizmom v Nemecku a s vyhlásením Maďarskej republiky rád (21. marca 1919). Označil čs. hranice za nekvalifikovane vytýčené a nebezpečné. Na memorandum ihneď reagoval G. Clemenceau a obhajoval záujmy Poľska a ČSR. Rozpor v názoroch na riešenie kritickej politickej situácie zapríčinil odklad a vyžiadal si nové preskúmanie vymedzenia konečnej hranice medzi Česko-Slovenskom a Maďarskom. Keďže ČSR sa dostala aj do vojnového konfliktu s boľševickým Maďarskom, otázkou južnej hranice Slovenska sa musela zaoberať i Najvyššia vojenská rada pod predsedníctvom Ferdinanda Focha, ktorá rozhodovala o vojenských veciach a dávala osvedčenia vojensko-strategického charakteru pre Najvyššiu radu spojencov. Návrh konečnej hranice, ktorý teritoriálna komisia vypracovala, bol plodom zložitého a prácne získaného kompromisu, keď sa nevyhnutne musel prekonávať odpor a námietky najmä talianskeho, ale aj amerického zástupcu. Komisia volila hranicu tak, aby v sporných úsekoch, t. j. v podstate na celom úseku na východ od hranice na Dunaji, viedla zhruba stredom územia so zmiešaným slovenským a maďarským obyvateľstvom. Rozhodla sa neuplatniť ani výlučne geografický, ani čisto etnický princíp. Zvolila ich kombináciu s hospodárskymi, komunikačnými, historickými a inými faktormi, teda uprednostnila princíp vzájomnej vyváženosti. Rozhodnutie o definitívnej hranici prijala Najvyššia rada spojencov 12. júna 1919. Veľmi závažným rozhodnutím konferencie bolo, že Dunaj bol vyhlásený za medzinárodnú rieku. Týmto sa skončila prvá, ale rozhodujúca etapa zaoberajúca sa problémom Slovenska na mierovej konferencii, ktorá sa pôvodne chápala ako rokovanie o predbežnom mieri.

Hoci Najvyššia rada spojencov prijala už vo februári 1919 princíp rozčlenenia Uhorska, 12. júna určila definitívnu hranicu Slovenska s Maďarskom a začiatkom decembra bol úplne vyhotovený návrh Mierovej zmluvy, maďarská politika sa nevzdávala integrity Uhorska. Verila, že na konkrétnom rokovaní sa jej podarí zachrániť celistvosť krajiny v nejakej forme. Predložila obrovský spisový materiál, súhrnne nazývaný Memoáre, ktorý pripravoval veľký štáb expertov. Zostavovali štatistiky, výťahy zo zákonov, z parlamentných rečí, o každej historickej, politickej, hospodárskej či kultúrnej otázke, ktoré sa dali nejakým spôsobom spojiť s Maďarskom, napísali obsiahle štúdie. Memoáre však obsahovali aj mnoho protirečení, v nejednom prípade dokumenty a argumenty svedčili o nepodloženosti a nepravdivosti ich dôvodov a tvrdení. Rozmnožený materiál odovzdali predstaviteľom jednotlivých krajín na mierovej konferencii v januári 1920 a usilovali sa nakloniť si ich. Vo všetkých krokoch tejto delegácie badať všemožné úsilie o zvrátenie nepriaznivého kurzu. Maďarsko rátalo najmä s narastajúcimi nezhodami medzi Francúzskom na jednej strane a Veľkou Britániou a Talianskom na strane druhej a so silnejúcou propagandou, ktorá mala medzitým destabilizovať pomery na územiach odlúčených od bývalého Uhorska. Keď sa maďarskej diplomacii podarilo dosiahnuť istý úspech v britskej a talianskej politike, nastal počas stretnutia Najvyššej rady spojencov v Londýne začiatkom marca 1920 rozhodujúci stret názorov na podobu mierových podmienok pre Maďarsko, resp. na možnosť akceptovať aspoň niektoré maďarské oficiálne námietky proti návrhu Mierovej zmluvy. Z podnetu britskej a talianskej delegácie sa nečakane nastolila dokonca otázka revidovania hraníc Maďarska so susedmi. Len vďaka rozhodnému postupu a radikálnemu vystúpeniu troch nástupníckych štátov – ČSR, Juhoslávie a Rumunska – sa zažehnalo toto nebezpečenstvo. Keď sa Maďarom nepodarilo vniesť podstatné korekcie do podmienok Mierovej zmluvy, pokúsili sa aj o dvojstranné rokovanie s Francúzskom, pričom hospodárske ponuky podmieňovali francúzskou súčinnosťou pri revízii zmluvy. Ďalekosiahle sľuby síce Maďari nedostali, ale Francúzsko nevylučovalo menšie hraničné korekcie, čím chcelo pôsobiť na urovnanie vzťahov medzi Maďarskom a jeho susedmi. Napokon sa však predstavitelia veľmocí rozhodli trvať na konečných hraniciach z 12. júna 1919, pojatých aj do návrhu Mierovej zmluvy.

Dňa 4. júna 1920 sa podpisom Mierovej zmluvy s Maďarskom na medzinárodnom fóre v Trianone potvrdilo, že Slovensko, Podkarpatská Rus, rumunské, juhoslovanské kraje i Burgenland navždy odtrhli od Uhorska. Trianonskú zmluvu ratifikoval maďarský parlament 13. novembra 1920. Pri stanovení hranice s Maďarskom sa uplatňovali viaceré kritériá, pričom hlavným faktorom pri rozhodovaní bolo sebaurčovacie právo v tom zmysle, že nový národný štát musí vytvárať životaschopný útvar, ktorý bude zabezpečovať nielen národný život a jeho rozvoj, ale zodpovedať aj hospodárskym, komunikačným a strategicko-bezpečnostným záujmom štátu. Pritom sa kládol dôraz na to, aby nové hranice boli čo možno najprirodzenejšie, zachovávali a dotvárali určitý geografický a geopolitický celok. Trianonská hranica sa okrem Čunova, Jaroviec a Rusoviec, pričlenených k ČSR po druhej svetovej vojne, zhodovala so súčasnou slovensko-maďarskou štátnou hranicou.

ČSR tvorila neoddeliteľnú súčasť versailleského systému a len v jeho stabilite a nenarušiteľnosti mohla hľadať záruky vlastnej bezpečnosti. Odpor voči akýmkoľvek územným zmenám bol aj jej existenčnou otázkou. Hoci nie celkovo, pri povojnovom usporiadaní sveta zvíťazila predstava Francúzska, ktoré sa na čas stalo najsilnejšou veľmocou na európskom kontinente. Versailleský systém usporiadania sveta nebol a ani nemohol byť trvalý, pretože spočíval na rozdelení sfér moci. Porazené štáty na čele s Nemeckom prejavovali nespokojnosť s povojnovým usporiadaním v strednej Európe a využívali slabiny a nedostatky tohto systému. Osvojili si požiadavku revízie verdiktu víťazných veľmocí a systematicky ho naštrbovali, čo nakoniec viedlo k rozpadu systému a k vypuknutiu druhej svetovej vojny. Maďarský revizionizmus viedol k Viedenskej arbitráži 2. novembra 1938, ktorú anulovala až Parížska mierová zmluva z februára 1947

3.    28. a 30. október 1918.  Priebeh udalostí a ich zhodnotenie

V noci z 27. na 28. októbra 1918 vyhlásil minister zahraničných vecí gróf J. Andráši kapituláciu Rakúsko-Uhorska a oznámil, že prijíma návrh prezidenta  USA W. Wilsona o vzniku národných štátov. Správa rýchlo prenikla do Prahy. Národný výbor prevzal politickú moc v krajine. Do svojho užšieho vedenia pribral aj zástupcu Slovákov Vavra Šrobára, ktorý bol práve v Prahe. Československá národný výbor vyhlásil 28. októbra vznik samostatného česko-slovenského štátu.  

Matúš Dula, ktorý nič nevedel o udalostiach v Prahe, zvolal na 30. október 1918 schôdzku slovenskej politickej reprezentácie do Turčianskeho Sv. Martina. (ešte predtým vystúpil na sneme F: JURIGA a rozlúčil sa s Uhorskom, hovoril v mene SNR, ktorá ešte neexistovala a prihlásil sa k princípu federalizmu a opieral sa o manifest Karola, kde sa hovorí o vnútroštátnej reorganizácii správy a federalizácii Predlitavska). Ústredným programovým bodom bolo oficiálne konštituovanie Slovenskej národnej rady, voľba jej výkonného výboru a diskusia o ďalšej ceste slovenského národa.  Na prezenčnú listinu sa podpísalo 106 účastníkov. Objavili sa tu tri rôzne koncepty: Samuela Zocha, kaplána Bamborského a Jurigov návrh. Na záver prijali návrh evanjelického duchovného v Modre SAMUELA ZOCHA na Deklaráciu slovenského národa, ktorá sa stala historickým štátotvorným dokumentom.  Konečnú štylistiku deklarácie ovplyvnil odkaz delegácie pražského Národného výboru, ktorá odišla na rokovania s čs. zahraničným odbojom do Ženeve. Českí politici odporúčali vydať všeobecné vyhlásenie o spoločnom štáte a nezdôrazňovať samosprávu Slovenska, tá sa mala riešiť neskôr.

30. októbra  1918 sa konalo oficiálne zasadnutie výboru SNS. Rozhodlo sa o založení Slovenskej národnej rady a v jej mene prijala Deklaráciu. SNR sa stala jedinou oprávnenou reprezentantkou slovenského národa a prevzala všetku moc na Slovensku. Pod tlakom nejasných pomerov  a v snahe zdôrazniť česko-slovenskú orientáciu prvý bod Deklarácie hovorí, že „slovenský národ je čiastka rečovo i kultúrno-historicky jednotného československého národa“. Druhý bod deklarácie žiadal pre československý národ „neobmedzené samourčovacie právo na základe úplnej neodvislosti“.  Tretí bod Deklarácie požadoval „okamžité uzavretie pokoja (mieru) a síce na všetkých kresťanských zásadách.“ Originál deklarácie sa nepodarilo nájsť. MILAN HODŽA hneď po jej schválení vypustil tú časť, ktorá žiadala pre Slovákov osobitné zastúpenie na mierovej konferencii a vsunul do nej odvolanie na Andrášiho nótu z 27. októbra 1918.

Deklaráciou slovenská politická reprezentácia vyjadrila rozhodnutie Slovákov rozísť sa s Uhorskom a vytvoriť samostatný štát s Čechmi. Vôľu slovenského národa vzala na vedomie aj mierová konferencia v Paríži. Delegácia SNR, vedená Ivanom Dérerom odcestovala do Prahy a Československému národnému výboru odovzdala Deklaráciu ako symbol prihlásenia Slovákov do Československej republiky.

Udalosťami v Prahe a v Turčianskom Sv. Martine sa začala spoločná púť dvoch stredoeurópskych slovanských národov v Československej republike. Pre ďalší vývoj oboch národov bolo mimoriadne dôležité stretnutie delegátov zahraničného a domáceho odboja v Ženeve 28. a  31. októbra 1918. Obe delegácie si vymenili informácie o výsledkoch svojho pôsobenia, zhodli sa na štátoprávnej, čiže na republikánskej forme budúceho štátu i na tom, že prvým prezidentom ČSR bude T. G. MASARYK. Hovorili aj o obsadení niektorých kresiel vo vláde. Dohodli a, že Slováci budú mať 4 kreslá vo vláde.

4.  Politické postavenie Slovenska a Slovákov v rokoch 1918 – 1920

Zvýšená aktivita slovenskej politickej reprezentácie sa prejavila až pod vplyvom udalostí  v zahraničí na jar 1918. Na prvomájových oslavách sa zišli v Liptovskom Mikuláši robotníci a prívrženci  sociálnodemokratickej strany. Prijali rezolúciu, v ktorej sa prihlásili k myšlienke spoločného štátu s Čechov a Slovákov a nastolil požiadavku ukončiť vojnu  a uznať právo všetkých národov na sebaurčenie. Hlavným rečníkom a tvorcom rezolúcie bol Vavro Šrobár.

Predseda SNS Matúš Dula zvolal na 24. máj 1918 dôvernú schôdzku  vedenia do Turčianskeho svätého Martina. Prijali dokument, že SNS stojí na stanovisku bezpodmienečného samourčovacieho práva slovenského národa. A. HLINKA: „Tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nevydarilo, musíme sa rozísť. Sme za česko-slovenský štát...“

30. októbra 1918 bola založená Slovenská národná rada a  účastní deklaračného zhromaždenia v Martine zvolili jej 20 členov. Účastníci v mene SNR prijali Deklaráciu slovenského národa. SNR sa stala jedinou oprávnenou reprezentantkou slovenského národa a vyslovila sa za spoločný štát s Čechmi. Jej postavenie však nerešpektoval pražský Národný výbor.

31. októbra 1918 zasadal v Martine výkonný výbor SNR. Prerokoval návrh českého právnika F. Pantůčku o budúcom postavení Slovenska v rámci čs. štátu. Výkonný výbor sa vyslovil v tom zmysle, že po prekonaní prechodného obdobia, ktoré má trvať najviac 10 rokov, vyrieši sa štátoprávny vzťah dohodou medzi zástupcami Česka a Slovenska.

Po skončení historického martinského zhromaždenia sa väčšina jeho účastníkov rozišla do svojich domovov, aby obyvateľstvu vysvetľovali situáciu v novovzniknutom štáte. Po celom Slovensku vznikali miestne národné výbory a  rady. Viaceré z nich si vytvorili aj ozbrojené oddiely – národné gardy. Ich úlohou bolo dozerať na poriadok., zabrániť rabovaniu a iným protiprávnym akciám. Miestne národné výbory a rady existovali iba dva mesiace. Zrušené boli v januári 1919.

4. novembra 1918 odcestovala z Prahy na Slovensko z poverenia Čs. národného výboru skupina politikov známa pod názvom „skalická vláda“ . Sprevádzal ju oddiel četníkov, domobrancov a rota slovenských vojakov. Politici V. ŠROBÁR, P. BLAHO, A. ŠTEFÁNEK, I. DÉRER, Š. JANŠÁK.         Ich úlohou bolo uspokojiť pomery v krajine a s pomocou ozbrojených zložiek začleniť Slovensko do novej štátnej správy. Dočasná vláda pod vedením Šrobára prišla 6.11.1918 do Skalice a na slávnostnom zhromaždení oboznámila obyvateľov so vznikom ČSR a so svojimi úlohami. Členovia dočasnej vlády sa však museli o niekoľko dní vrátiť do Prahy, kde sa práve pripravovali dôležité celoštátne udalosti.

Do prvej čs. vlády boli navrhnutí dvaja Slováci: V. ŠROBÁR viedol ministerstvo verejného zdravotníctva a telesnej výchovy a M.R. ŠTEFÁNIK , ktorý bol ešte v zahraničí, bol vymenovaný za ministra vojny.

Súčasťou Revolučného Národného zhromaždenia (RZV) sa stal aj 41-členný Klub slovenských poslancov. V KSP boli aj niektorí významní Česi, ktorí už pred vojnou spolupracovali so slovenskou politickou reprezentáciou, napr. E. BENEŠ, A. MASARYKOVÁ, A.KOLÍSEK. V marci 1919 sa počet slovenských poslancov rozšíril na 54, v RNZ teda zasadalo 269 poslancov.

10. decembra 1918 RNZ prijalo zákon o mimoriadnych opatreniach na Slovensku, na ktorého tvorbe sa podieľali aj slovenskí poslanci. Podľa tohto zákona vzniklo Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska, ktoré viedol V. Šrobár.  Minister Šrobár so 14 referentmi a ich poradcami pricestoval 12.12. 1918 z Prahy do Žiliny, pretože Bratislava bola ešte obsadená maďarskou vládou.

Žilina sa stala na dva mesiace (do 4.2.1919) sídlom celoslovenského administratívneho orgánu.. Úlohou ministerstva bolo preberať na slovenskom území politickú  moc a zabezpečiť prechod života na mierové podmienky.  Za svoju činnosť sa Šrobár nezodpovedal žiadnej inštitúcii na Slovensku, iba čs. vláde. Získal také rozsiahle právomoci, akými nedisponoval ani jeden minister čs. vlády.

Na území Slovenska mu patrila zákonodarná i výkonná moc. V jednom z prvých nariadení zrušil Slovenskú národnú radu a miestne národné rady a výbory.

Ministerstvo vytváralo na Slovensku novú organizáciu správnych inštitúcií, obsadzovalo miesta županov, úradníkov, budovalo sieť súdnictva, poslovenčovalo školstvo. Riešilo aj otázky súvisiace so zaradením cirkví, ktoré patrili medzi významné ideologicko-politické organizácie.

4.2. 1919 sa Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska presťahovalo do Bratislavy, hlavného mesta Slovenska.

5.  Zahraničná politika prvej ČSR v rokoch 1918 – 1938 a jej osobnosti

Čoskoro po ukončení vojny sa v Paríži začali rokovania o podmienkach vzájomného spolužitia európskych štátov. Rokovania napokon uzavreli mierovými zmluvami. Čs. delegáciu viedol KAREL KRAMÁŘ a EDVARD BENEŠ, no pôsobili v nej aj odborníci z radov slovenskej inteligencie, napr. katolícky kňaz a neskorší biskup MARIÁN BLÁHA, HELENA DEVEČKOVÁ-TURCEROVÁ, ŠTEFAN JANŠÁK, ŠTEFAN OSUSKÝ. Hlavným cieľom delegácie bolo obhájiť záujmy mladého štátu pri uzatváraní mierových zmlúv a pri jeho začlenení do celej povojnovej siete európskych krajín.

ČSR malo zložité medzinárodné postavenie  z dôvodu územných nárokov susedných štátov (okrem Rumunska). Prvoradým cieľom zahraničnej politiky bolo usporiadať vzťahy k susedom a konsolidácia postavenia ČSR. Medzinárodné postavenie ČSR  sa opieralo o spojenectvo a spoluprácu s  Francúzskom a jednotný postup víťazných veľmocí. Edvard Beneš sa spoliehal najmä na Francúzsko, ktoré sa na mierovej konferencii v Paríži  najvýraznejšie zasadzovalo za československé záujmy. Prezentoval Francúzsko ako najvplyvnejšiu mocnosť, pripravenú pomôcť ČSR (potvrdili to aktivity počas vpádu maďarskej červenej armády na Slovensko v máji až júni 1919, kedy požiadal Beneš o vyslanie fr. vojsk do ČSR). V 1924 Česko-slovensko a Francúzsko v zastúpení ministrov zahraničných vecí Beneša a Poincarého podpísali v Paríži  spojeneckú a priateľskú zmluvu. Strany sa zaviazali, že prijmú opatrenia na zabezpečenie spoločných záujmov, ak by boli ohrozené. Zmluva neobsahovala záväzok vzájomnej vojenskej pomoci (ako napr. podobná zmluva medzi Francúzskom a Poľskom).

Vzťahy s Nemeckom – Nemecko malo v povojnovom období veľa problémov s vnútornou politikou a s dôsledkami versaillskej zmluvy a s reparáciami a jeho veľmocenské pozície boli oslabené, preto nevznášalo požiadavky voči ČSR.

Vzťahy s Poľskom – v roku 1920 sa vyriešil spor o Tešínsko jeho rozdelením. V 1921 sa výrazne zlepšili vzťahy ČSR a Poľska. Po  uzavretí  československo-poľskej obchodnej  zmluvy vo Varšave ministri zahraničných vecí Beneš a Konstanty Skirmt podpísali v Prahe aj politickú zmluvu. Garantovala územie oboch štátov na základe versaillských mierových zmlúv a vyslovovala desinteres ČSR vo Východnej Haliči a záväzok rozpustiť ukrajinské formácie v ČSR a ukončenie propagandy namierenej proti príslušnosti Východnej Haliče k Poľsku .Poľsko sa zaviazalo, že nepodporí nijaké akcie proti jednote ČSR (podpora promaďarskej iredenty).

Vzťahy s Rakúskom – sa podarilo zlepšiť. V 1921 podpísala ČSR a Rakúskom v Lánoch politickú zmluvu, ktorá potvrdila štátne hranice stanovené Saint-germainskou zmluvou. ČSR malo záujem o samostatné Rakúsko, preto spolu s veľmocami poskytla ČSR Rakúsku úver na ozdravenie hospodárstva. Rakúsko sa zaviazalo zachovať politickú nezávislosť a územnú integritu ČSR

Vzťahy s Maďarskom – boli pre ČSR najväčším problémom. Maďarsko sústavne vznášalo svoje územné požiadavka na ČSR. V 1921 začali rozhovory, situácia sa však nezlepšila. Maďarsko vznášalo revizionistické požiadavky aj proti Rumunsku a Juhoslávii, preto sa ČSR, Rumunsko a Juhoslávia spojili a vznikla Malá dohoda (otázka č. 6), ktorej cieľom bola ochrana pred maďarským revizionizmom.

Zlepšujú sa vzťahy so ZSSR, keď sa ukázalo že hospodárska spolupráca bez ZSSR a Nemecka je nemožná. Z iniciatívy VB sa v 1922 v Janove konala konferencia európskych krajín o hospodárskej spolupráci, na ktorú bolo pozvané aj Nemecko a ZSSR. Konferencia sa skončila neúspešne, iba Nemecko a ZSSR podpísali v Rapalle zmluvu.  Toto zblíženie ZSSR a Nemecka znamenalo nebezpečenstvo pre ČSR. Čs. vláda sa obávala o svoje miesto na ruských trhoch, kde by ČSR mohlo vytlačiť Nemecko.  V júni 1922 čs. vláda podpísala prvú medzištátnu zmluvu so sovietskym Ruskom, ktorá upravovala hospodárske vzťahy medzi oboma štátmi.. V októbri 1925 sa konala Medzinárodná konferencia v Locarne , kde sa potvrdil nepriaznivý vplyv zahraničnej politiky. Výsledkom tejto konferencie bol garančný pakt, ktorý zabezpečoval hranice Nemecka s Francúzskom a Belgickom.  Východná hranica Nemecka s Poľskom a ČSR však nebola garantovaná → politický neúspech. V Locarne sa prejavila politika VB – nezáujem o strednú Európu (anglická šľachta bola naklonená maďarským revizionistickým snahám).

Zásadný obrat  znamenal nástup Hitlera za ríšskeho kancelára v 1933. Vo februári  1933 bol prijatý organizačný pakt Malej dohody, neubránil však ČSR pred agresiou, ani jedno stanná spolupráca s Francúzskom. ČSR si hľadalo nového spojenca ZSSR, ktorý sa tiež cítil byť ohrozený.  V rokoch 1933/34 vypracoval ZSSR Plán kolektívnej bezpečnosti na ochranu pred agresiou. Aj keď čs. vláda nedôverovala Stalinovej totalitnej diktatúre, videla v spolupráci so ZSSR vyváženie čs. orientácie (nielen na Francúzsko). 1934 ČSR uznalo ZSSR de jure a nadviazala s ním diplomatické styky. 1935 bola podpísaná Zmluva o vzájomnej pomoci (podpísaná ministrom zahraničných vecí  Benešom a ministrom ZSSR Sergejom Sergejevičom Alexandrovskim), viazaná na zmluvy Francúzska a ČSR, Francúzska a ZSSR. Toto na čas posilnilo postavenie ČSR.  ČSR zintenzívnila prípravu branných síl na možný útok. Nemecká a talianska agresivita však narastá. Po anexii Rakúska pripravoval Hitler rozbitie ČSR. Tento proces sa zavŕšil na Mníchovskej konferencii.

6.  Malá Dohoda, vznik, cieľ, dejiny

Nové štáty sa orientovali na tie veľmoci, ktoré vyšli víťazne z prvej svetovej vojny. Na obranu svojich záujmov sa snažili združiť do viacerých regionálnych zoskupení (Malá dohoda, Balkánska a Pobaltská dohoda). Z týchto zoskupení mala význam   Malá dohoda.  

23. apríla 1921 podpísala ČSR spojeneckú zmluvu s Rumunskom. Nadväzovala na dohodu o obrannom spolku ČSR a Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov, ktorá bola namierená proti maďarskému revizionizmu a reštaurácii Habsburgovcov. Tá bola podpísaná 14. augusta 1920. Bola to dohoda o vzájomnej pomoci v prípade nevyprovokovaného útoku  zo strany Maďarska. Tajná vojenská konvencia stanovila, že v prípade útoku jedného zo zmluvných partnerov na Maďarsko zachová druhý priateľskú neutralitu.  Trojpakt zavŕšila 17. júna 1921 rumunsko-juhoslovanská zmluva.  Malá dohoda sa vytvorila v súlade s francúzskymi záujmami v strednej Európe. Zabezpečovala status quo, daný mierovými zmluvami. Malá dohoda bola diplomatickým konštruktom francúzskeho ministerstva zahraničných vecí, najmä proti Maďarsku.  Rakúsko a Poľsko napriek snahe ČSR členstvo v Malej dohode odmietli.

MALÁ DOHODA - pokus o regionálny blok alebo vojensko-politická aliancia  Rumunska, Juhoslávie a Československa. Spojenectvo im malo pomôcť účinne sa brániť proti hrozbe revizionistických štátov, od ktorých sa odtrhli (bola namierená proti maďarskému revizionizmu a reštaurácii Habsburgovcov) a hrozbe zo strany Nemecka.   Už vo februári 1919 tri vlády spoločne reagovali na množstvo memoránd a máp, ktoré na podporu dvojích nárokov predkladala na mierovej konferencii maďarská delegácia. Na mierovej konferencii v Paríži tieto štáty zaujali rovnaké stanovisko vďaka slovenskému diplomatovi Š. Osuskému.  Na maďarskú požiadavku zachovať celistvosť Uhorska odpovedali spoločným Memorandom 25.2.1920. Maďarská tlač nazvala tento  krok posmešne „Malá dohoda“ ako napodobňovanie Dohody v strednej Európe.

Spojenectvo Československa s Kráľovstvom SHS a Rumunskom sa mohlo oprieť  o predvojnové kultúrne, hospodárske a záujmové väzby.  Vznikli najmä v rámci monarchie, boli to väzby česko-slovinské ktoré sa pestovali vo Viedni. Svoju úlohu zohrala aj Masarykova spomienka na verejnú podporu tzv. srbsko-chorvátskych velezradcov. Existovala aj  politická spolupráca medzi uhorskými Slovákmi, Srbmi a Rumunmi. Boli medzi nimi aj politici činní v medzivojnovom období ako Milan Hodža, Alexander Vaida-Voevod a Iuliu Maniu. K ďalším prvkom patrila aj expanzia českého kapitálu do juhovýchodnej Európy.  M.R. Štefánik počas prvej svetovej vojne vyhľadával kontakty so srbskými a rumunskými politikmi. Koncom februára 1918 vypracoval koncepciu silného bloku týchto troch štátov, ktorý sa mal hospodársky a politicky oprieť o Dohodu, najmä o Taliansko, Francúzsko, čo by mu umožnilo spolupracovať so silným slovanským Poľskom a eliminovať maďarské nebezpečenstvo a a nemecký imperializmus.

Oficiálnymi základmi Malej dohody sa stali takmer rovnaké dvojstranné zmluvy medzi všetkými troma štátmi. Podpisovali sa v priebehu rokov 191-1921. Malá dohoda nechcela byť len obranným spojenectvom. Usilovala sa vytvoriť aj základy užšej hospodárskej spolupráce. Práve tá sa však ukázala, ako veľmi problematická, vzhľadom na priveľmi rozdielne podmienky účastníckych štátov. Vo februári 1932bol podpísaný Organizačný pakt Malej dohody. Na návrh E. Beneša sa reorganizovala podľa vzoru Spoločnosti národov (Rada, Sekretariát). Malá dohoda sa mala pretvoriť na združenie suverénnych štátov, ktoré by prakticky navonok tvorili jednotnú veľmoc. Bola dohodnutá koordinácia zahraničnej politiky Stálou radou Malej dohody a zmena dvojstranných zmlúv na trojstranné. V ďalšej fáze malo dôjsť k zjednoteniu armád a prehĺbeniu hospodárskej spolupráce.

Zoči voči vzrastajúcej hrozbe fašizmu sa ukázal ako nedostačujúci  aj politický základ obranného spoločenstva. 1935 po príchode premiéra M. Stojadinoviča sa Juhoslávia začala od Malej dohody odkláňať. Toto smerovanie podporovalo Taliansko a Nemecko. Balkánske štáty Malej dohody dali nakoniec prednosť inej ceste na zaistenie svojej bezpečnosti a uzavreli zmluvy so svojimi možnými súpermi.  To Malú dohodu oslabilo. Beneš sa neúspešne pokúsil o vytvorenie jednotného malodohodového paktu, namiereného proti akémukoľvek nepriateľovi, nielen Maďarsku. Po odvolaní rumunského ministra zahraničných vecí N. Titulesca v 1936 stratila Malá dohoda pevnejšiu oporu aj v Rumunsku. Pre obmedzenú platnosť sa na ňu nemohla oprieť ČSR v krízovom roku 1938 a  po Mníchove sa definitívne rozpadla. Po revízii hraníc v prospech Maďarska v rokoch 1938 – 1941 došlo k zblíženiu SR, Rumunska a Chorvátska, v čom videlo Maďarsko oživenie Malej dohody.

7.   Ústava prvej ČSR

Jednou z najdôležitejších úloh, na ktorú sa sústredilo Revolučné Národné zhromaždenie (jednokomorové) v rokoch 1918-1920, bolo prijatie ústavy.  Ústava bola prijatá po dvoch predbežných ústavách z 1918, 1919. Právni experti ju vypracovali podľa vzoru francúzskej, belgickej, weimarskej ústavy a ústavy USA. Ústava zakotvila unitárnu formu štátu.

Ústavná listina ČSR sa skladala z úvodného vyhlásenia, uvádzacieho zákona, 10 článkov, 6 hláv a 134 paragrafov.
1.hlava: zakotvovala jednotnosť, Prahu ako hlavné mesto a farby republiky.
2. hlava: je predovšetkým o zákonodarnej moci, ktorú vykonával dvojkomorový parlament(skladal sa z poslaneckej snemovne a senátu).
3.hlava: bola v nej upravená vládna a výkonná moc.
4.hlava: moc sudcovská.
5.hlava:práva a slobody, povinnosti občanov...
6.hlava: zaoberá sa ochranou národnostných, náboženských a rasových menšín.

Podľa ústavy bolo Česko-slovensko republikou na čele s prezidentom, ktorého volil parlament. Hovorila o parlamentnej zastupiteľskej demokracii, ktorá sa odvoláva na suverenitu ľudu. Ďalej sa v nej hovorilo o štátnom občianstve, o právach občanov. Rozdeľovala štátnu moc na výkonnú (vláda), zákonodarnú (Národné zhromaždenie) a sudcovskú.  Parlament skladajúci a z dvoch komôr (poslanecká snemovňa a senát) bol volený vo všeobecných, priamych a tajných, rovných voľbách. Senát bol konzervatívnejší a mal mierniť revolučnosť snemovne. Do snemovne sa mohlo voliť od 18 rokov, do senátu od 26 rokov. Pasívne volebné právo do snemovne bolo od 30 rokov a do senátu od 45 rokov a na prezidenta od 35 rokov. Funkčne obdobie snemovne bolo 6 rokov, senátu 8 rokov, ale v praxi sa to nedodržiavalo a voľby sa konali rovnako. Parlamentné voľby sa konali 1920, 1925, 1929, 1935 a 1938 komunálne voľby.  Snemovňa bola v praktickom živote nadriadená senátu, zasadali oddelene, spolu len pri voľbe prezidenta. Snemovňa mala 300 poslancov a senát 150.  Aby bola snemovňa uznášania schopná musela byť prítomná 1/3 poslancov. Prezident bol volený  na 7 rokov, mohol byť zvolený len dvakrát (okrem Masaryka).  Prezident bol hlavou štátu a mal veľké právomoci. Udeľoval amnestie a  mal právo suspenzívneho veta (mohol vracať zákony Národnému zhromaždeniu s pripomienkami). Ak sa niečo vzťahovalo k ministerstvu, bol na to potrebný aj podpis rezortného ministra. Prezident vymenúval vládu a sudcov. Vláda bola kolektívny orgán, počet ministerstiev nebol stanovený (Slováci napr. ministerstvo unifikácie). Vlády boli prechodné- úradnícke a koaličné s nadpolovičnou väčšinou. Za čas existencie ČSR bolo 15 koaličných a 3 úradnícke vlády. Členovia vlády usporadúvali interné porady, kde sa schádzalo mocenské centrum, ktoré  tvorila vládna 5- ka, 3-ka členov vlády, ktorí boli tou skutočnou vládou. Zaujímavosťou bolo, že rečníci nemohli prejavy čítať, ale museli ich ovládať spamäti, čím sa rečníctvu dostalo zadosť. Nezávislí kandidáti sa mohli zúčastniť len obecných volieb, nie do parlamentu. Volebný systém parlamentu bol nadpolovičná väčšina strany- teda proporčný volebný systém. (Uh.- väčšinový). Voliči dostávali lístky strán (15). Kampane sa konali štvrť roka vopred, ohlasovali ich tzv. trúbafóny. Politická orientácia závisela od sociálneho postavenia, národnosti, konfesije a kultúrnej úrovne. V decembri  1920- vznik tzv. päťky- mimoústavný faktický orgán- zbor lídrov najdôležitejších politických strán bez ohľadu na ich príslušnosť v opozícii či koalícii. Cieľom bola koordinácia činnosti najdôležitejších polit. strán. Ústava zaručovala nedotknuteľnosť súkromného vlastníctva, právo zhromažďovania, zásadu slobody svedomia a náboženského vierovyznania, dovoľovala verejné bohoslužby všetkým vierovyznaniam. RNZ prijalo ústavu 29. februára 1920 aklamáciou  a prvé parlamentné voľby sa konali v apríli 1920.  Súčasťou ústavy bola dohoda zo Saint Germain (ČSR má chrániť národnostné menšiny na svojom území, pod ochranou OSN) a jazykový zákon, ktorý stanovil používanie materinského jazyka v styku s úradmi.  Ústava deklarovala národ „československý“. Za štátny oficiálny jazyk bol ustanovený „jazyk československý“. Keďže ten nejestvoval, v českých krajinách sa úradovalo po česky a na Slovensku spravidla po slovensky. Jazykový zákon sa uplatňoval až do 1938.  Rozlišovali sa národnostné menšiny a jazykové menšiny. Ústava platila až do 1948. Súčasná česká ústava je postavená ne ej základoch.

Po celý čas jestvovania prvej republiky nebola oficiálne uznaná existencia Slovákov. Slováci požadovali aby českí politici, ktorí podpísali Pittsburskú dohodu z roku 1918 splnili aspoň prísľub autonómie Slovenska. Prvý takýto návrh predložili Ferdinand Juriga a Ľudovít Labaj. Návrh Vojtecha Tuku smeroval k vytvoreniu Česko-slovenskej zväzovej republiky.(2 suverénne štáty) Vládne strany neboli schopné vymaniť sa z čechoslovakizmu a uznať Slovákov za samostatný národ. Zápas s čechoslovakistami viedla najmä HSĽS. Andrej Hlinka s Martinom Rázusom požadovali včleniť Pittsburskú dohodu do Ústavy ČSR. Česká strana nemala pre toto pochopenie a označila to za rozbíjanie jednoty československého štátu a národa. Slovenské požiadavky predstavuje Žilinská dohoda zo 6.10.1938, ktorú podpísali zástupcovia HSĽS s predstaviteľmi agrárnej, národnej, sociálnodemokratickej a iných strán

8. Vývin štátnych hraníc prvej ČSR

8. januára 1919 – mierová konferencia v Paríži – aj ČSR uznaná za vojnu vedúci štát. Porazené štáty nemali rovnocenné delegácie. ČSR  vznikla ako nový štátny útvar a nie nástupnícky štát (nástupnícky štát = právne a historicky nadväzuje na nejaký štátny útvar, len Maďarsko a Rakúsko).

Hranice ČSR a Nemecka dohodnuté 28. jún 1919 vo Versailes, platné až dodnes.  Oslabené Nemecko bolo nútené uznať ČSR.  V Česku žilo asi 30milióny Nemcov, ktorí nechceli patriť do ČSR. Boli vytvorené 4 samosprávne územné celky – Sudetenland, Südmähren – obava pred čechizáciou Nemcov a úpadkom priemyslu, pretože tieto nemecké oblasti boli najviac rozvinuté.

Hranice ČSR a Rakúska – mierová zmluva s Rakúskom bola podpísaná 10. septembra 1919 v Saint Germain. Rakúsko muselo uznať ČSR a bolo zakázané spojenie Rakúska a Nemecka. Sporné územia pripadli ČSR. Napriek tomu ostáva istá slovenská menšina v Rakúsku (osídlenie od VM). V Korutánsku a Kransku sa na základe plebiscitu rozhodlo, že chcú patriť do Rakúska.

ČSR a iné víťazné štáty podpísali zmluvu, že ČSR má chrániť národnostné menšiny na svojom území, pod ochranou OSN. Táto zmluva bola vtelená aj do ústavy ČSR 1920.

Hranice ČSR a Maďarska – mierová zmluva s Maďarskom bola podpísaná 4. júna 1920 v Trianone. Bola uzatvorená neskôr, pretože Maďarsko sa zmietalo vo vnútorných nepokojoch. M. Hodža a a maďarský minister obrany A. Barth  sa dohodli o provizórnej  demarkačnej línii nevýhodnej pre Slovensko. Táto dohoda bola nahradená Vianočnou demarkačnou líniou. Na rozkaz z Paríža bola v mene Dohody Maďarsku odovzdaná nóta, ktorá stanovila demarkačnú líniu medzi Slovenskom a Maďarskom a maďarské vojská sa museli stiahnuť z územia Slovenska.  V marci 1919 bola určená nová Foschova línia – mala byť vytvorená neutrálna zóna pozdĺž demarkačnej čiary, celé územie sa malo  posunúť na juh (zóna mala zasahovať asi 50 km do hĺbky maďarského územia). Čs. armáda začala obsadzovať ďalšie územia na juhu (demarkačnú líniu určenú dohodovým vojenským velením), ale neúspešne. V Maďarsku vyhlásili mobilizáciu, Károly abdikoval a vytvorila sa Maďarská republika rád. Maďari považovali  slovenské územie za súčasť Maďarska (triedna argumentácia – nový štát, diktatúra proletariátu, národnostné predsudky sa rúcajú). V máji 1919 vtrhli maďarské komunistické vojská na Slovensko, porušili demarkačnú líniu a v Prešove bola vyhlásená Slovenská republika rád – v júni 1919, na čele český robotník Janoušek (poštátnenie priemyselných podnikov, prichádzal maďarský proletariát → miliónové škody). Maďarská červená armáda obsadila východné Slovensko a prenasledovala uvedomelých Slovákov. 5. jún 1919 rozkaz z Paríža, že ako sa maďarské vojská nestiahnu, tak dôjde k vojenskému zásahu. Prebiehali rokovania v Bratislave a bola stanovená demarkačná línia (späť k vianočnej demarkačnej línii), maďarské vojská sa z územia Slovenska stiahli a Slovenská republika rád zanikla.

Maďarská komunistická vláda sa nechcela zúčastniť na mierovej konferencii.  K pádu komunizmu v Maďarsku prispela rumunská vláda, ktorá obsadila Maďarsko a bola obnovená monarchia na ktorej čelo bol dosadený admirál Horthy (legitimizmus, Karol II. do Maďarska, ale všetko bolo len hrané). V januári 1920 sa situácia stabilizovala a maďarská delegácia na čele s Aponiym sa zúčastnila na mierovej konferencii v Paríži. V delegácii bol aj Tökoly. Maďraská delegácia vystupovala proti triešteniu Uhorska a tvrdila, že príslušníci slovanského obyvateľstva v Karpatskej kotline sú na nižšej kultúrnej úrovni.  Čs. delegáciu zastupoval Beneš a Osuský, ktorý sa spájal s predstaviteľmi Srbov, Chorvátov a  Slovincov (zárodky Malej dohody). Čs. delegácia protiargumentovala životaschopnosťou slovanského obyvateľstva, vytvoriť si vlastné štáty, Uhorsko nedodržiavalo občianske  a ľudské práva. Maďarská delegácia na oficiálnej úrovni neuspela.  Ale boli aj neoficiálne rokovania medzi Francúzskom a Maďarskom, kde už Francúzi neboli tak nepriateľskí voči Maďarom. 4. júna 1920 bola podpísaná mierová zmluva,  ktorá sa stala príčinou nespokojnosti Maďarska, ktoré sa začína usilovať o revíziu a stávajú sa silným spojencom Nemecka.

Hranice v Trianone sa tvorili na základe: národnostný  faktor (koľko Slovákov na území Maďarska a naopak), geografický/prírodný argument (rieka Dunaj, Ipeľ), ekonomický/dopravný argument.

Hranice ČSR a Poľska – Poľsko aj ČSR boli dva nové štátne útvary. ČSR trvala najmä na historickom princípe, a aj na etnickom princípe. V decembri 1918 poľské vojská obsadili Kysuce (etnický princíp)  rokovania vlád. Poľsko navrhlo plebiscit a robili agitáciu na Kysuciach, Orave a Spiši (mestá dané do zálohu). Poliaci argumentovali náboženskými zárukami, došlo ale aj k násilným zrážkam medzi obyvateľstvom. Poľsko a dostalo aj do konfliktu so ZSSR. ČSR odmietla transfer zbraní pre poľskú armádu. Maďarsko vyhlásilo, že môže poslať armádu na pomoc Poliakom  zblíženie Poľska a Maďarska a odcudzenie Poľska a ČSR.

Spojenecká rada v Paríži sa dohodla so zástupcami Poľska a ČSR , že medzinárodná komisia vytýči hranice (nie plebiscit). V júni 1920 boli vyhlásené hranice, s ktorými boli obe strany nespokojné. ČSR získala veľkú časť Tešínska (etnicky väčšina Poliakov), Poliaci dostali severnú Oravu a Spiš (Slováci v Poľsku). Tieto hranice boli s rôznymi korektúrami platné až do 1938. V roku 1938 dostali Poliaci Javorinu a časť Kysúc. Na  prepade Poľska  sa zúčastnila aj slovenská armáda. Bol prijatý zákon o inkorporácii územia k Slovensku (šlo o sporné územia) – odmietli pripojiť Zakopané a ďalšie územia  severné hranice Slovenska zostal nezmenené.

Podkarpatská Rus – o tom, že chcú patriť do ČSR (s autonómiou) rozhodli zástupcovia Rusínov v USA, nie obyvatelia Rusi. Podkarpatská Rus bola dôležitá  pre ČSR strategicky, pretože spájala ČSR s Rumunskom.

Južná hranica – Viedenská arbitráž (otázka č.17)

1939 Mníchovská dohoda sa priamo dotkla hraníc ČSR, Devína Petržalka boli pričlenené k Nemecku (väčšina nemeckého obyvateľstva).

1947 – Jarovce, Rusovce, Čunovo pripojené k ČSR z maďarského územia (väčšina chorvátskeho obyvateľstva)

9. Problematika národnostných menšín v ČSR a na Slovensku  1918 – 1948

Národnosti v ČSR (1918-1938) - Nové hranice medzi novými štátmi vyvolali problémy medzi obyvateľmi  iných národností, ktorí sa zrazu ocitli  v cudzej krajine. Problémom národnostných menšín sa zaoberali  medzinárodné inštitúcie, ktoré vznikli pod patronátom Spoločnosti národov. Ich konkrétne životné otázky však museli riešiť vlády nových štátov.

V roku 1921 podľa sčítania obyvateľstva žilo v ČSR asi 13 631 172 obyvateľov, z toho na Slovensku asi 3 000 870. Počtom (ale nie významom) boli Slováci tretím národom za Čechmi a Nemcami. Iba spolu so Slovákmi tvoril český národ v republike väčšinu (preto idea jednotného československého národa). Československo sa mierovými zmluvami zaviazalo poskytnúť široké práva (občianske a kultúrne) národnostným menšinám, čo aj urobilo. Menšinové zákonodarstvo v ČSR  bolo nesporne v strednej Európe  najdokonalejšie a skutočne sa aj dodržiavalo. Na Slovensku bola zabezpečená školská výučba v maďarčine, nemčine a východoslovanských jazykoch. Bola zabezpečená komunikácia v jazykoch menšín  na úradoch, súdoch a poslanci hovorili vlastným jazykom v parlamente. Demokratický systém umožňoval účinne sa sťažovať  a žiadať nápravu pri porušovaní zákonom zaručených práv. Liberálna národnostná politika a výhodnejšie politické a hospodárske pomery v ČSR (oproti horthyovskému Maďarsku) uľahčovali menšinám postupné akceptovanie nového štátu.  Napriek tomu veľmi aktívna revizionistická propaganda z Budapešti sa neustále snažila živiť  v Maďarsku iskru nádeje, že republika je dočasná a jedného dňa bude Uhorsko obnovené. Najmä na sklonku 30. rokov nadobudli prevahu skupiny nepriateľské voči ČSR. Maďari boli najpočetnejšou menšinou na Slovensku (592 337 – 17,8%). Ďalšou menšinou na Slovensku boli Nemci, ktorí žili v troch oblastiach : Bratislava a okolie, Horné Pohronie; Handlová, Prievidza, Kremnica; Horný, Dolný Spiš. Pred vojnou podliehali Nemci silnej maďarizácii, najmä na Spiši a v Bratislave platil slogan „jazykom Nemci, srdcom Maďari“. Po roku 1918 sa nemecká menšina na Slovensku kultúrne rozvíja. Rozvíja sa nemecké školstvo, hospodárstvo aj kultúrne spolky a vydávajú časopisy.  Menšiny na východnom Slovensku, Rusíni a Ukrajinci, žili najmä v oblastiach: Bardejov, Stará Ľubovňa,  Medzilaborce, Snina, Stropkov. Pred vznikom ČSR boli viac národnostne utláčaní ako Slováci. Po vzniku ČSR mali vlastné spolky, školy a časopisy. Menej početnou, ale dôležitou národnostnou skupinou na Slovensku boli Česi. Po roku 1918 prichádzajú Česi na Slovensko v desaťtisícoch. Boli vysielaní na miesta vyprázdnené odchodom maďarských úradníkov, žandárov, poštárov, učiteľov a profesorov.  

Národnosti v Slovenskej republike (1939 - 1945)  - 85% obyvateľstva Slovenskej republiky tvorili Slováci. Už pred vznikom SR musel odísť veľký počet českých štátnych a verejných zamestnancov.  Vyprázdnené miesta zapĺňala domáca inteligencia a pracovné sily. Názov národnostná menšina sa nepoužíval, nahradil ho termín národnostná skupina prevzatý z Nemecka. Princíp reciprocity zakotvený v ústave vychádzal zo zásady: „koľko práv dáte našej menšine vo vašej krajine, toľko dostane vaša menšina v našej krajine“.. V praxi s avšak používal iba voči maďarskej menšine. Najpočetnejšia nemecká menšina sa opierala o materiálnu a politickú pomoc Nemecka. Mladý a výbojný nacionalizmus tejto menšiny viedol k prehĺbeniu jej odcudzenia väčšinovému slovenskému obyvateľstvu. Z vypočítavosti sa k nemeckej menšine pridali niektorí Česi a Slováci, ktorým hrozil odchod do protektoriátu. Nemecká menšina, ku ktorej sa hlásilo  vyše 136 000 osôb, bola takmer celá na jeseň 1944 evakuovaná. Stalo sa tak na príkaz z Berlína z obavy, aby sa nestala   terčom útokov partizánov a povstalcov. Zvyšok bol vysídlený po roku 1945.  Rusínom a Ukrajincom nebola povolená žiadne politická organizácia. Zastúpení mohli byť iba ako poslanci v sneme. Maďarská menšina, ku ktorej sa hlásilo 53 000 osôb, stratila svoje dominantné postavenie. Bola však dobre organizovaná a mala hospodársky vplyv. Nemecká a maďarská menšina zasahovala aj do politického života. Mali svoje strany na národnom princípe s výlučným postavením v rámci menšiny – Deutsche Partei vedenú Franzom Karmasinom a Szlovenszkói Magyarpárt vedenú Jánosom Esterházym.

Židia sa stávali predmetom diskriminácie už počas autonómie Slovenska.  Po Viedenskej arbitráži  sa Židia ako celok stávali terčom útokov pre ich údajné promaďarské presvedčenie. Autonómna vláda vysťahovala nemajetných Židov s cudzou štátnou príslušnosťou na územie južného Slovenska, ktoré malo patriť Maďarsku. V období SR boli Židia označovaní za politicky nespoľahlivých, za prekážku pri budovaní nového Slovenska. V prvej etape sa presadili predstavy umiernenej skupiny politikov. Pojem Žid sa vymedzil podľa konfesijného a nie rasového hľadiska. Obmedzil s počet Židov v rôznych zamestnaniach (najmä slobodné povolania) a boli vylúčení zo štátnej a verejnej služby. Arizačný zákon z júna 1940 umožnil odňať židom živnosti a obmedziť ich vlastnícke práva na podniky.  

V druhej etape (1940-42) po salzburských rokovaniach sa naplno uskutočnili predstavy nemeckých nacistov a radikálov okolo Tuku. Na jeho podnet snem splnomocnil vládu, aby urobila opatrenia na ďalšiu arizáciu. 9. septembra 1941 prijala vláda Židovský kódex, ktorý umožňoval židov zbaviť majetku i základných slobôd. Vychádzal z norimberských rasových zákonov.  Pod hrozbou väzenia sa zakázalo uzatvárať manželstvo medzi Židmi a Nežidmi. Židia, ktorí dosiahli vek šesť rokov, museli byť označení žltou hviezdou. Nesmeli navštevovať verejné parky, kúpaliská, mali obmedzený alebo úplne zakázaný pobyt v niektorých častiach miest a obcí, nesmeli navštevovať koná, divadlá, výstavy, vlastniť rádiá a zbrane. Udeliť výnimku zo Židovského kódexu mohol iba prezident, ktorý uprednostňoval pokrstených Židov. Proti Židovskému kódexu bezvýslene protestovali zástupcovia kresťanských cirkví.

Nemecká strana ponúkla vysťahovanie Židov.   Na rokovaniach s Nemeckom slovenská strana odmietla na rok 1942 zvýšiť počet robotníkov Nemecku a ako náhradu ponúkla 20 000 slovenských židov. Tuka a  Mach oznámili 3. marca 1942 na zasadnutí vlády, že podľa dohody s Nemeckom budú Židia so Slovenska deportovaní. Deportácie začali nezákonne 25. marca 1942. Proti deportáciám protestoval Vatikán, no bezvýsledne. Skupina umiernených politikov vedená J. Tisom považovala deportácie za vec radikálov a ostávala pasívna. Cieľom deportácií nebolo kolonizovanie prázdneho územia v Poľsku, ale vyhladzovacie tábory. Zákon o vysťahovaní Židov prijal snem 15. mája 1942 (40 000 ich bolo už vyvezených).  Židia, ktorí ostali na Slovensku, mali ochranné výnimky alebo  ich umiestnili v pracovných táboroch v Novákoch, Seredi a  Vyhniach.   Celkovo od 25. marca do 20. októbra 1942 bolo deportovaných 57 628 Židov. Prísne sa postupovalo aj voči Rómom. 1941 vláda zrušila možnosť kočovania a sídla Rómov museli stáť mimo verejných ciest a oddelene od ostatného obyvateľstva.

Národnostné menšiny 1945 - 1948 - 3. augusta 1945  vyšiel Zákon o strate občianstva Maďarov a Nemcov. Otázka maďarskej menšiny na Slovensku a neriešila tak ako v Čechách s Nemcami. Na Slovensku prebiehala reslovakizácia maďarskej menšiny. Maďari mali občianske aj majetkové práva. Bola uzatvorená Dohoda o výmene obyvateľstva – 74 000 Maďarov bolo vymenených za 73 000 Slovákov (vracajú sa roľníci, učitelia, štátny zamestnanci, kolaboranti).   Do vysídlených miest v Čechách, do pohraničia sa sťahovalo obyvateľstvo z vnútrozemia a aj zo Slovenska (najväčšia migračná vlna). Podľa nariadenia vlády a SNR pod zámienkou osídlenia českého pohraničia do týchto oblastí deportovali 400 tis. Maďarov, čo bolo nedemokratické a násilné. Po februári 1948 boli mimoriadne opatrenia odvolané a Maďarom boli vrátené občianske práva, školy a právo používať svoj jazyk.

10. Náboženské pomery v prvej ČSR

Národnostná pestrosť v ČSR od počiatku vyžadovala veľmi obozretné štátne vedenie. Katolícke náboženstvo mohlo byť šťastným spojivom, lebo patrila k nemu väčšina obyvateľstva republiky. Svätá Stolica prvá uznala novú Československú republiku a poslala tam svojho nuncia Micaru. Situácia v Čechách bola iná ako na Slovensku. U západných susedov už pred l. svetovou vojnou veľká časť národa zvlažnela vo viere a presiakla materializmom. Dôkazom toho bolo strhnutie mariánskej sochy na Staromestskom námestí 3. novembra 1918. Štátne vedenie bolo tiež naladené proticirkevne a protikatolícky. Prvý prezident republiky Tomáš Garyk Masaryk vyhlásil: „Řím musí byt souzen a odsouzen“. Významnou osobnosťou na poli cirkevnom bol arcibiskup František Kordáč. Slovenský národ so svojim duchovenstvom hoci v Uhorsku prešiel obdobím liberalizmu, pri prevrate nezakolísal vo viere a vo vernosti ku katolíckej cirkvi. Podľa výsledkov sčítania  obyvateľstva v 1921 na Slovensku sa k rímskokatolíckej cirkvi prihlásilo 71% obyvateľov, k evanjelickej 12,8%, v južných okresoch bolo 4,8% kalvínov, prevažne vo východoslovenských okresoch bolo 6,5% obyvateľov gréckokatolíckeho vierovyznania a na celom území Slovenska 4,5% židovského vierovyznania. Zvyšok tvorilo necelé jedno percento obyvateľov bez vyznania a príslušníkov Československej cirkvi, ktorá vznikla po prevrate. Na Slovensku vzniká na ochranu cirkevných a národných práv Slovenská  Ľudová strana pod vedením Andreja Hlinku. Pre usporiadanie  cirkevných pomerov na Slovensku malo veľký význam obsadenie biskupských stolcov ľuďmi, ktorým štátny režim z národného stanoviska nemohol nič vyčítať. Roku 1920 Svätá Stolica vymenovala prvých slovenských biskupov: Mariána Blahu pre Banskú Bystricu, Dr. Karola Kmeťku pre Nitru a Jána Vojtaššáka pre Spiš. Slovenská časť ostrihomského arcibiskupstva dostala apoštolského administrátora Dr. Pavla Jantauscha. Apoštolským administrátorom v uprázdnenom rožňavskom biskupstve sa stal biskup  Jozef Čársky, ktorý potom prešiel za administrátora do Košíc. O úprave vzťahu štátu a cirkví rokovala vláda, parlament a iné inštitúcie. Značná časť českých poslancov presadzovala prijatie zákona o odluke cirkvi od štátu. Touto požiadavku, ktorú obsahovala už Washingtonská deklarácia, sa mal oslabiť vplyv cirkví v ČSR. Klub slovenských poslancov spolu so zástupcami ďalších politických strán tento návrh odmietol a návrh tak neprešiel dokonečného znenia Ústavy ČSR. Aj v ďalšom období pokračovala proticirkevná politika štátu. V roku 1925 vláda vydala takzvaný Malý školský zákon, ktorý veľmi poškodzoval katolícku cirkev v oblasti školstva. V dôsledku týchto krokov vlády a ďalej po úradnej oslave Jána Husa, Svätá Stolica prerušila diplomatické styky s republikou. K obratu dochádza v roku 1928, kedy bola uzavretá dohoda „Modus vivendi“ medzi Československom a Vatikánom, ktorá obsahovala okrem ohraničenia diecéz aj iné dôležité body.  Hierarchia katolíckej cirkvi touto zmluvou získala istotu, že sa nepodarí v ČSR presadiť zákon  o odluke cirkvi od štátu. D§ležitosť zmluvy spočívala však predovšetkým v tom, že sa zmluvné strany dohodli na nevyhnutnosti prispôsobiť hranice cirkevných diecéz česko-slovenským štátnym hraniciam, čím sa mal vylúčiť zatiaľ stále pôsobiaci vplyv maďarskej katolíckej hierarchie na Slovensko. Okrem toho mala byť zmluva východiskom riešenia majetkovoprávnych problémov cirkvi. Tieto nábožensko-spoločenské pomery ovplyvnili vo veľkej miere aj cirkevný vývoj gréckokatolíkov na území novovytvorenej  Československej republiky.  Po jej vzniku ostala väčšina farnosti na Zemplíne pod správou mukačevskej eparchie. Nová štátna hranica Československa ďalej spôsobuje, že 21 farností pripadlo Maďarsku a spolu s dvoma farnosťami mukačevského biskupstva vytvorili v roku 1932 samostatný apoštolský exarchát so sídlom v Miškolci a jeho vedením poverila biskupa Antona Pappa, ktorý sa pre svoje maďarské zmýšľanie musel zrieknuť mukačevského biskupstva a odísť do Maďarska. Na novom Slovensku sa okrem farností prešovského biskupstva nachádzalo tiež 76 farností mukačevského a 4 farností hajdudorožského biskupstva. Všetky spravoval mukačevský biskup so sídlom v Užhorode. Za nových pomerov prešovské biskupstvo spravoval spočiatku kanonik Mikuláš Russnák (1918-1922) ako generálny vikár.  Po ňom sa ujíma vedenia eparchie križevacký biskup Dr. Dionýz Njarady, ktorému Svätá Stolica v roku 1922 zverila správu prešovského biskupstva.

11. Hospodárske pomery v prvej ČSR so zreteľom na postavenie Slovenska

Nástupnícke štáty sa oddelili hranicami, ktoré sa stali colnými prekážkami pri vzájomnej výmene tovarov a surovín. Česko-slovensko patrilo medzi priemyselne najvyspelejšie oblasti monarchie, ale nemalo dostatok kúpyschopného obyvateľstva. Zaradilo sa  medzi štáty, ktoré boli nútené predávať svoje vlastné  do zahraničia, čo spôsobovalo značnú závislosť od vývoja medzinárodnej ekonomiky. Slovenské hospodárstvo s po vzniku spoločného štátu dostalo  do mimoriadne silného konkurenčného prostredia. Vyspelejšie hospodárstvo českých krajín stratilo podstatnú časť svojich predchádzajúcich spotrebiteľov, preto sa snažilo umiestniť svoje výrobky na Slovensku.  Prirodzenou snahou hospodárskych a politických skupín bolo aby rôznymi zákonnými opatreniami obmedzili vznik ďalších  priemyselných podnikov vyrábajúcich rovnaký sortiment, aký produkovali ich závody.  Slovenské hospodárstvo oslabili i následky bojov, ktoré na jeho území prebiehali v čase,  keď iné národy už prežívali obdobie povojnovej obnovy.   Tieto momenty súviseli so zlou situáciou európskeho hospodárstva po vojne a sťažovali prestavbu slovenskej ekonomiky a jej zaradenie do celoštátneho aj celosvetového hospodárskeho systému.

Hospodárstvo Slovenska prešlo v medzivojnovom období niekoľkými etapami. Prvú z nich „vstupnú“ tvorili roky 1918-1920. Jej charakteristickou črtou bolo, že štát regulačnými zásahmi a prijatými zákonmi usmerňoval vývoj hospodárstva, čo bolo výhodné pre ekonomicky slabšieho partnera, čiže slovenské hospodárstvo. Predstavitelia štátu považovali za nevyhnutné v prvom rade zabezpečiť  svoje colné územie a zriadiť štátnu menu.  Jedným z prvých ekonomických opatrení bola menová rozluka s monarchiou. Na projekte mal zásluhy minister financií Alois Rašín. Vo februári a marci 1919 staré bankovky okolkovali (počet sa znížil o 30%) a v apríli 1949 sa zaviedla v ČSR nová česko-slovenská mena. NZ prijalo zákon o pozemkovej reforme (záborový zákon  č. 215 z apríla 1919), podľa ktorého s mala rozdeliť  pôda medzi väčšie množstvo obyvateľstva z vidieka. Pre slovenskú ekonomiku boli významné aj zákony o štátnej podpore elektrifikácie a o výstavbe železničných tratí, prijaté 1919.  Ich včasné uskutočnenie mohlo vytvoriť predpoklady  na modernizáciu podnikania, pritiahnuť zahraničných investorov a prispieť k zvýšeniu životnej úrovne obyvateľstva.  Zdĺhavé uskutočňovanie týchto zákonov bolo spôsobené neprekonateľnými finančnými, technickými a administratívnymi prekážkami.  

Roky 1921-1929 tvorili ďalšiu etapu vo vývoji slovenského hospodárstva. Štátne orgány ustúpili v riadení hospodárskej politiky do úzadia. Nastalo obdobie tzv. liberalistického princípu voľnej súťaže. Podniky i celé odvetvia väčšmi  zápasili o dodávky surovín, o objednávky štátu a možnosť predaja výrobkov do zahraničia. Pri zadávaní týchto objednávok sa opäť prejavil vplyv politických  a významných  osobností.  Na Slovensku v tomto období zaniklo  167 priemyselných závodov. Tlač túto situáciu komentovala ako „odbúravanie slovenského priemyslu“, ale v skutočnosti išlo o premenu celého hospodárstva a jeho prispôsobenie novým podmienkam.  Najviac sa to prejavilo na Strednom Slovensku, kde zanikli podniky ťažkého priemyslu.  Vznikli tzv. hladové doliny. Robotníci zo zaniknutých tovární sa vracali do dedín, kde tiež nenašli prácu. Vzrástla vlna vysťahovalcov, ktorí hľadali prácu v zahraničí.  Kvalifikovaní robotníci pravidelne odchádzali na tzv. sezónne práce.  Hospodársky rast na Slovensku (1924-1929) sa prejavoval iba veľmi pomaly, aj to iba v niektorých oblastiach.  Vznikli nové závody (cukrovary vo Vlkovciach a Nitre, závod na opravu vagónov v Poprade, firma Baťa založila kožiarsky závod v Nových Zámkoch). Oživenie hospodárstva súviselo so zlepšenými možnosťami vývozu do zahraničia.

V rokoch 1930 – 1934  sa začala prejavovať svetová hospodárska kríza (už od 1928). Ako prvé pocítilo krízu poľnohospodárstvo a textilné odvetvie. Ceny poľnohospodárskych produktov klesli, vidiecke obyvateľstvo sa zadlžovalo.  Zbedačenie viedlo k vzburám proti hladu – vyvrcholením bol boj roľníkov  na Horehroní, najmä Polomke v novembri 1932 a v marci 1935 na východom Slovensku.  Štátna moc vzbury  brutálne potlačila → väčšina voličov na Slovensku podporila opozičné protivládne strany. Kríza sa prejavila aj v priemysle, živnostiach a peňažníctve. Závod zastavili alebo prerušili výrobu.  Zvýšil sa počet nezamestnaných a parlament obmedzil vyplácanie podpory v nezamestnanosti. Na Slovensku vyvrcholila kríza počtom 300 000 nezamestnaných. Ani pre mladú inteligenciu sa nevytvárali nové miesta.  Bol prijatý tzv. ašpiračný zákon, podľa ktorého mladí skončení maturanti a vysokoškoláci sa mohli zamestnať iba s podmienkou, že tri mesiace po skončení školy robili zadarmo. Podnikatelia to využili a zamestnávali stále vždy nových zamestnancov natri mesiace.

Štátne a samosprávne  orgány si uvedomili, že liberalistické princípy pri riadení hospodárstva sú nevyhovujúce. Začali sa uprednostňovať štátne zásahy do riadenia hospodárstva.  Osvojili si aj názory o nevyhnutnosti dlhodobých ekonomických plánov. Na Slovensku a začína uplatňovať  na prelome 20.a 30. rokov nový národohospodársky smer – regionalizmus. Jeho cieľom bolo povzniesť najzaostalejšie oblasti aj pomocou štátnych finančných prostriedkov. Musel sa urobiť  dôsledný hospodársky prieskum celého územia a na základe jeho výsledkov sa navrhlo konkrétne riešenie problémov v jednotlivých oblastiach.  Vznikol Národohospodársky ústav Slovenska (NÁRUS) ako koordinačné centrum týchto plánov. Do činnosti regionalistov sa zapájali aj politické strany, ale aj odborníci, študenti. Regionalisti pôsobili napr. pri formovaní a posudzovaní návrhov hospodárskych zákonov. Vypracovali celoslovenský hospodársky plán.

Oživenie slovenského hospodárstva prichádzalo pomaly. Zamestnanosť vzrástla až v rokoch 1936-1937. Pod hrozbou napadnutia ČSR  fašistickým Nemeckom  sa zvýšil strategicko-vojenský význam Slovenska. Generálny štáb česko-slovenskej armády mal záujem na výstavbe ciest a železníc, na výrobe zbraní a vzniku ďalších závodov potrebných pre výzbroj armády.  Rozvoj priemyslu a elektrifikácia vyvolali rozšírenie výroby v stavebníctve. Hospodársky rozmach pribrzdil až rast medzinárodného i vnútroštátneho politického napätia v roku 1938.

12. Politické strany na Slovensku a ČSR 1918 – 1938

ČSR - štát strán  zákonom nebolo definované čo je politická strana, preto mali politické strany neobmedzené práva a žiadne povinnosti. Stali problémom demokracie v ČSR.

Existovali  2 názory na demokraciu a politické strany. A. Švehla tvrdil, že demokracia znamená veľa politických strán. T.G. Masaryk opačne, že príliš veľa strán znefunkčňuje demokraciu. Po nástupe Hitlera sa prijíma tento názor.

Politický systém – do volieb viazaná kandidátna listina, asi 20 tis. hlasov v 1 okresku na zvolenie 1 poslanca. Predseda vlády Jan Malypetr (agrárnik) presadzuje zmocňovací zákon – vláda má právo rozhodovať bez parlamentu (v tom čase nefunkčný, parlament sa môže vyjadriť či súhlasí).

Politické strany sa vytvárali na základe ideológie, na základe toho záujmy akej skupiny zastávali – etnicky, národne, nábožensky, stav – agrárnici. Podľa toho existovali strany pravicové, ľavicové, strany stredu, ďalej strany lojálne k štátu a strany nelojálne štátu, ďalej to boli buď vládne strany alebo opozičné (často nelojálne), ďalej strany s celoštátnou pôsobnosťou alebo regionálne strany (národ. aspekt).

Vládne strany – tzv. koaličná päťka (neskôr sedmička, osmička), obmedzovanie demokracie, päťka rozhodovala o všetkom skôr ako parlament. Poslanci boli úplne viazaní poslušnosťou svojej materskej strane (nezávislí neexistovali).

AGRÁRNA STRANA (Republikánská strana zemědělského a malorolnického lidu)

 pravicové prúdy a skupiny - noviny Napravo, denník Venkov, na Slovensku Slovenský denník. Reprezentantmi agrárnej strany boli ANTONÍN ŠVEHLA, JAN MALYPETR, MILAN HODŽA. Opierali sa o stav stredných roľníkov. V rokoch 1918/19 prebehla pozemková reforma. Štátny úrad dával prídely zo skonfiškovanej pôdy šľachty, tento úrad zastávala agrárna strana a takto i získavala svojich priaznivcov. Boli stranou smerujúcou k reformizmu. Programom strany bol agrarizmus, agrárna demokracia - roľníci sú stav, ktorý je zárukou stability v štáte (do protikladu s ideológiu liberálnej  demokracie, ktorá sa orientuje na mesto). Podľa agrárnikov mesto je nestabilné a plodí sociálne nerovnosti a stavia proti sebe sociálne skupiny. Existoval pokus o internacionalizáciu agrárneho hnutia tzv. Zelená internacionála – stretávanie mládeže, na Slovensku sa opierali o družstevníctvo (na základe výhodnosti). Agrárna strana bola celoštátnou stranou a opierala sa o ideológiu česko-slovenského národa. Mali vlastný dorast, politické organizácie, aj ozbrojené – Selská jízda/Sedliacka jazda. Potreby Slovenska chceli uspokojiť na úrovni regiónu.

Revue Zem – zemisti – Lednár, Petrovič, Lettrich, Ursíny.

SOCIÁLNA DEMOKRACIA (Česko-slovenská strana sociálno-demokratická)

Medzi predstaviteľov strany patrili HUSÁR, HAMPL, SOUKUP, HADRMAN,  a na Slovensku napr. DÉRER. Strana dávala veľké sľuby v sociálnych oblastiach, ale zaznamenala rýchly pád a premenila sa potom na nie veľmi významnú stranu. Jej programom bolo poštátnenie výrobných prostriedkov zákonodarnou cestou, poštátnenie priemyslu, ale neboli úplne proti súkromnému vlastníctvu. Opierali sa o vzdelaných robotníkov. Vydávali denník Právo lidu/ Robotnícke noviny. V decembri 1920 sa od nich odštiepila Komunistická strana. Švehla podporoval vznik KSČ, aby oslabil sociálnych demokratov. Sociálna demokracia bola v takmer všetkých vládach, okrem „panskej“ koalície 1927/29. Organizovali telovýchovné jednoty. Opierali sa o ideológiu česko-slovenského národa a centralizmus.

ČESKOSLOVENSKÁ STRANA LIDOVÁ

Najväčšiu podporu mali na Morave, kde sa opierali o českých katolíkov. Strana presadzovala kresťanské sociálne učenie (odlišnosť medzi Slovenskou ľudovou stranou – dodržiavať pápežské encykliky a nájsť tretiu cestu). ČsSL obetovala sociálne učenie – monsiňor Šrámek viedol  prispôsobivú politiku, ktorá vyplývala z komplexu českých katolíkov (nechceli ich nikdy do vlády, lebo ich označovali za nespoľahlivý element). Klub bol najprv spoločný so slovenskými ľudákmi, potom sa rozišli, pretože nechceli uznať Slovákov za národ. 1925 vytvoril Šrámek filiálku tejto strany na Slovensku, na jej čele stál Mičura. Vydávali denník Lidová demokracie/ Ľudové noviny.

ČESKOSLOVENSKÁ STRANA NÁRODNO-SOCIALISTICKÁ

Strana vychádzala z českej tradície, český národ ako nositeľ pokroku a myšlienok. Združovali úradníkov, štátnych zamestnancov a učiteľov. Reprezentantmi strany boli napr. VÁCLAV KLOPÁČ, BENEŠ, filiálka na Slovensku HRUŠOVSKÝ.

Živnostenská strana

Živnostenská strana bola najslabšou stranou z päťky. Bola to stredostavovská strana orientovaná na živnostníkov. Programom boli daňové reformy a úľavy. Reprezentantom bol napr.  JAN LIŠKA.

ČESKOSLOVENSKÁ STRANA NÁRODNO-DEMOKRATICKÁ

Predstaviteľom bol KRAMÁŘ. Strana bola orientovaná na Rusko, ale nie na komunistických princípoch. Hlásali konzervatívny nacionalizmus českého razenia. Nepodporovali autonómiu Slovenska. Strana sa neuzatvárala ani pred nacionalizmom menšín.

Politické strany na Slovensku:

Politické strany na Slovensku sa začali  vytvárať od decembra 1918. Nadväzovali na tradíciu predvojnových politických hnutí, spolkov, združení.

Sociálni demokrati

V decembri 1918 sa vyčlenila slovenská časť členov  z pôvodne celouhorskej sociálnodemokratickej strany. V programoch sa zameriavala hlavne na riešenie hospodársko-sociálnych problémov priemyselných robotníkov a stredných mestských vrstiev. Jej reprezentantmi boli: EMANUEL LEHOCKÝ, IVAN DÉRER, IVAN MARKOVIČ. Na Slovensku získala podstatnú podporu voličov iba v prvých voľbách. Napriek tomu bola takmer stále súčasťou vládnych koalícií.

Slovenská ľudová strana (SĽS)

Strana patrí do pravého politického spektra. Bola vytvorená cez uhorskú katolícku stranu. V decembri 1918 sa v Žiline zišli katolícky veriaci  a duchovenstvo, aby obnovili činnosť SĽS. Na jej čelo zvolili ANDREJA HLINKU. Rozhodujúci vplyv na činnosť strany malo duchovenstvo. SĽS sledovala zámery celoslovenského katolíckeho hnutia vedeného Vatikánom. V rokoch 1918 – 1921 spolupracovala s Československou  lidovou stranou, s ktorou išla spoločne aj do prvých parlamentných volieb. Od konca 1921 SĽS nastúpila zostrený protivládny kurz a do svojich programov zaradila na popredné miesto uskutočnenie Pittsburskej dohody, čiže autonómiu Slovenska a s tým spojené uznanie Slovákov a Čechov za dva samostatné národy. Masovú základňu si zabezpečila tým, že prijímala aj promaďarsky orientovaných obyvateľov. Tak sa medzi čelných funkcionárov SĽS dostal aj VOJTECH TUKA, ktorý formuloval významné politické dokumenty SĽS a pôsobil na čele redakcie jej ústredného denníka Slovák. Ďalšími predstaviteľmi sú JURIGA, TOMÁNEK. SĽS sa v polovici 20. rokov stala najmasovejšou politickou stranou, ktorá okrem dvoch krátkych období (1918-1921, 1927-1929) bola v opozícii. Opierala sa o robotníkov a roľníkov, nemala však finančné zázemie.  Prejavoval sa tu ružomberský lokálpatrijotizmus (tlač). Delila sa na umiernených a radikálov. Väčšiu podporu malo umiernené kňazské krídlo. Radikáli (TUKA, MACH) -  Rodobrana  - boli orientovaní na moderné talianske fašistické hnutie. Vznik rodobrany na ochranu zhromaždení strany a ich úlohou bolo tiež čakať, kedy dôjde k destabilizácii a aby boli vtedy na to pripravení. Po tom čo bol Tuka odsúdený za vojenskú zradu a špionáž (diskreditácia HSĽS), nahradil ho Alexander Mach – denník Slovenská Pravda. KAROL SIDOR – 1935 sa stal poslancom, bol protikomunisticky orientovaný a politicky sa orientoval aj na Poľsko (skôr ako výstraha pre Prahu).

KOMUNISTICKÁ STRANA  

V 1921 sa od sociálno-demokratickej strany odpojil radikálnejší ľavicový smer a vzniká Komunistická strana. Bola súčasťou medzinárodne organizovaného hnutia tzv. Tretej internacionály so sídlom v Moskve. Patrila medzi celoštátne strany  s ústredným vedením v Prahe, ktoré sa stabilne zaradili do protivládnych strán (v opozícii až do 1938).  Získala si priaznivcov najmä medzi poľnohospodárskymi robotníkmi na južnom Slovensku. Propagovali radikálnu zmenu politického systému revolučným prevratom a zrušením súkromného vlastníctva. Chceli beztriednu spoločnosť a diktatúru proletariátu.  Július Verčík vo Vrútkach spropagoval slovenskú otázku u boľševikov. GOTTVALD – leták Vypracte Slovensko od českej buržoázie. Od 1929 nastáva boľševizácia a na čelo strany sa dostáva Klement Gotvald. Reprezentatmi boli VILIAM ŠIROKÝ, BACILEK, JAN OSOHA, ŠMERAL, JÍLEK. Na Slovensku nemal komunizmus široké pole pôsobnosti, vplyvy zvonku.

AGRÁRNA STRANA

Na čele stáli významné osobnosti ako MILAN HODŽA, VAVRO ŠROBÁR. Tento politický smer sa v roku 1922 zapojil do celoštátnej Republikánskej strany poľnohospodárskeho a maloroľníckeho ľudu. Na rozdiel od sociálnych demokratov si uchovali  určitú samostatnosť, najmä vďaka sieti Slovenských roľníckych jednôt. Oporu mali vo všetkých vrstvách poľnohospodárov  aj u mladej inteligencie. Boli druhou najpopulárnejšou stranou na Slovensku. Jej predstavitelia mali dôležité funkcie aj v správnych a hospodárskych orgánoch Slovenska.

SLOVENSKÁ NÁRODNÁ STRANA

SNS bola strana, ktorá zostala samostatná, s pôsobnosťou iba na Slovensku (Martin a okolie). Mala autonomistický program. Sústreďovala sa v nej najmä časť evanjelickej inteligencie a stredných mestských vrstiev. Navonok vystupovali ako nie konfesionálne vyhranení. SNS nemala širokú základňu, preto sa v predvolebných kampaniach zvyčajne spájala s nejakou inou stranou. Vo voľbách 1920 sa spojili s agrárnikmi, ale neúspešne. Ich spolupráca s ľudákmi bola chabá.  Vydávali Národnie noviny. Spočiatku bol jej predsedom známy predvojnový právnik EMIL STODOLA, ktorého v polovici 20. rokov vystriedal JURAJ JANOŠKA ml. a napokon v 30. rokoch evanjelický farár a spisovateľ MARTIN RÁZUS. Medzi predstaviteľov patrí aj katolícky kňaz Anton Kopánek.

Menšinové strany

Najpočetnejšou menšinou v ČSR bola nemecká menšina. Menšinové strany sa môžu rozdeliť  na aktivistické (podporujú politiku vlády) a nelojálne.

Nemecké strany:

Bund der Landindustrie

Deutsche christliche Partei – Zajicek, Spina, vďaka Hodžovi sa zúčastnili na vláde

Nemeckí sociálni demokrati

DNSAP – radikálna strana, ideológia nacizmu, spojenie s Nemeckom aj Rakúskom, 1933 bola zakázaná, potom bola obnovená ako Sudetonemecká strana na čele s Konradom Henleinom

Karpatonemecká strana – pôvodne bola utvorená ako aktivistická strana, vytvorila fúziu so Sudetonemeckou stranou, na čele  Franz Karmasin, ideológia nacizmu prichádza do Čiech

Maďarské strany:

Krajinská maďarská kresťansko-socialistická strana – bola najsilnejšou maďarskou stranou, vytvárala sa už v roku 1919, oporou jej boli katolícki maďarskí roľníci, na čele stál Jánoš Esterházy, aj vytvorenie autonómie Slovenska

Maďarská národná strana – obe tieto strany mali svoje ústredné orgány v Bratislave a Komárne, ale na ich činnosť mali v skutočnosti vplyv budapeštianske inštitúcie.

Rusínske strany (veľkú bázu mali komunisti):

Ruská národná strana (Rusíni ako súčasť ruského národa)

Ruská roľnícka strana

Ruská kresťansko-roľnícka strana

Ruský zemědělský sojus

Židovská strana

13.   Autonomistické hnutie na Slovensku v rokoch 1918 až 1938

Podľa 14 bodov prezidenta Wilsona z 8. januára 1918 - Národom Rakúsko - Uhorska, ktoré si želáme zachovať a zaručiť mu miesto medzi štátmi, nech bude poskytnutá najvoľnejšia možnosť autonómneho vývoja.

Autonómia bola trvalou požiadavkou väčšiny slovenských politikov. Počas prvej svetovej vojny nastala dôležitá zmena  v slovenskom politickom programe. Zástupcovia amerických Slovákov a Čechov podpísali v októbri 1915 Clevelandskú dohodu, ktorá hovorila o spojení českého a slovenského národa vo federatívnom zväzku dvoch štátov  s ú plnou autonómiou Slovenska. 31. mája 1918 potvrdila autonómiu Slovenska Pittsburská dohoda. Slovenské autonomistické hnutie vzniklo po vzniku ČSR a vyrástlo zo slovenského nacionalizmu reprezentovaného Slovenskou ľudovou stranou (SĽS, od 1925 HSĽS) a SNS. Prvé známky autonomizmu badať na deklaračnom zhromaždení v Turčianskom svätom Martine 31. augusta 1918, kde Emil Stodola podal jeden z návrhov, kde by autonómia mohla byť jednou z ciest ako riešiť administratívny problém, ale diskusia sa skončila bez definitívneho rozhodnutia.  19. októbra 1918 vystúpil Ferdiš Juriga na sneme v mene SNR (1918) a predniesol prejav o sebaurčení Slovákov a všetkých národoch Uhorska – vzťah Slovenska a Uhorska na základe federácie.

V novembri 1918 vytvoril ANDREJ HLINKA Radu duchovných v Ružomberku – vydávala periodikum Slovák a navrhla 27 slovenských katolíckych kandidátov do prvého čs. parlamentu (revolučný parlament). Neskôr došlo ku konfliktu medzi A. Hlinkom a V. Šrobárom ako reprezentantom jednotného česko-slovenského národa. A. Hlinka znovu založil Slovenskú ľudovú stranu, s ktorou sa zlúčila aj Rada duchovných. V roku 1919 spolupracoval A. Hlinka s českou katolíckou stranou vedenou msgr. Dr. Šrámkom. V septembri 1919 podnikol A. Hlinka a Jehlička tajnú cestu do Paríža, kde orodovali za autonómiu. Cesta sa skončila neúspešne a Hlinka bol uväznený.

Postupne sa dostáva do popredia Vojtech Tuka, ktorý viedol nepriateľskú kampaň proti ČSR. V jeho predstavách existovalo Kristovo Slovensko. V auguste 1922 sa na jeho podnet slovenská ľudová strana uzniesla na memorande, kde sa domáha doplnenia Saint-germainskej mierovej zmluvy o samourčovacie právo Slovákov. V. Tuka sa stáva redaktorom periodika „Slovák“ a vzniká polovojenská stranícka organizácia „Slovenská rodobrana“. Objavujú sa mladí radikáli – bratia Ďurčanskí, ktorí vydávajú revue „Nástup“ (podľa toho „nástupisti“). V roku 1927  HSĽS vstúpila do vlády (Tiso, Gažík, Labaj) – pokus o riešenie slovenských otázok. 1927 pražský snem schválil zákon o politickej správe ČSR, ktorým bola zriadená osobitná správna jednotka Slovenská krajina. F. Juriga v parlamente vyhlásil, že verí že Slovensko bude mať svoj zákonodarný snem s svojho prezidenta.

V ČSR sa slovenská otázka chápala ako vnútroštátny problém. Namiesto autonómie sa presadil centralistický model štátu a ideológia čechoslovakizmu. Pittsburská dohoda, ktorej záväznosť T.G. Masaryk poprel, sa stala základným východiskom snáh slovenských autonomistov, združených v HSĽS a SNS. Obidve strany presadzovali autonómiu  ústavnými prostriedkami. Trikrát podali v parlamente návrh na vnútorné prebudovanie štátu. (25. januára 1922, 8. mája 1930, 19. augusta 1938). Prvý oficiálny návrh autonómie Slovenska podľa Pittsburskej dohody, vypracovaný právnikom Ľ. LABAJOM,  podala SĽS s pomocou poslancov nemeckej kresťansko-sociálnej strany. Ústavnoprávny výbor parlamentu návrh odmietol bez toho, že by ho pripustil do diskusie, alebo udal príčinu zamietnutia.  Autorom druhého návrhu autonómie Slovenska, ktorý predložila HSĽS  bol právnik KAROL MEDERLY. V ňom sa predvídala pre Slovensko umiernená autonómia podľa príkladu tej, akú ústava zaručovala Podkarpatskej Rusi. Aj tento návrh parlamentná komisia odmietla bez toho, aby ho zaradila na rokovanie. Autonomistické hnutie žiadalo uznať Slovákov za osobitný národ so zákonodarnou a výkonnou mocou. Netrvalo na okamžitom pretvorení štátu, ale na základe prijatia nového zákona v parlamente by sa postupne budovali autonómne orgány, a to podľa toho, ako by dorastala slovenská inteligencia. Autonomisti dokazovali, že vyriešenie vzťahov medzi dvoma časťami štátu neoslabí, ale naopak, posilní Československú republiku zvnútra i navonok. Ustavičným odsúvaním úpravy národnostných vzťahov pražská politika premeškala vhodný čas na jej riešenie. V roku 1928 vyšiel v Slovákovi článok V. Tuku „V desiatom roku martinskej deklarácie“, kde požadoval začlenenie Pittsburskej dohody do ústavy (vacuum iuris).

Do začiatku tridsiatych rokov ešte boli možnosti a podmienky na dosiahnutie prijateľného východiska pre obidve strany. Pokusy min. predsedu M. Hodžu o dohodu so slovenským autonomistickým hnutím narazili na odpor českej vládnej politiky a na zástancov myšlienky jednotného československého národa.

V dňoch 25. a 26. júna 1932 sa v Trenčianskych Tepliciach  zišli reprezentanti mladej slovenskej inteligencie. Boli tu príslušníci rôznych politických smerov, ktorí sa vyjadrovali k politickým, hospodárskym , sociálnym i kultúrnym pomerom na Slovensku a zhodne odsúdili centralistický spôsob riadenia ČSR. Nedokázali sa však zjednotiť na jednotnom pláne či ďalšom postupe pri riešení slovenských problémov. Niektorí a hlásili k regionalistickému hnutiu, iní k autonomizmu, ďalší propagovali federatívne usporiadanie.

Mladá politická inteligencia  mala svoj osobitný návrh  na riešenie problému „slovenskej otázky“. Politické prúdy , ktoré boli zastúpené vo vláde (slovenskí agrárnici a soc. demokrati) chceli zlepšiť situáciu obyvateľov decentralizáciou administratívno-správnych inštitúcií a zvýšením právomoci slovenských orgánov, najmä   Krajinského úradu. Ľudová strana  a národniari v prvom rade nástojili na oficiálnom uznaní samobytného slovenského a českého  národa (popierali ideu  o jednotnom československom národe). Presadzovali heslo: „Slovensko Slovákom!“. Tvrdili, že im (HSĽS) ako najmasovejšej politickej strane na Slovensku prináleží rozhodujúca moc. Túto politickú ideu mal podporiť  aj práve vytvorený autonomistický blok, do ktorého sa spojili v októbri 1932 na spoločnej manifestácii vo Zvolene HSĽS a SNS. Mal byť pred domácim obyvateľstvom i pred zahraničím dôkazom, že  všetci obyvatelia Slovenska bez ohľadu na náboženské vierovyznanie si želajú autonómiu.

Jednou z najmasovejších politických akcií autonomistického bloku sa stali Pribinove slávnosti 13. a 15. augusta 1933 v Nitre. Pôvodne cirkevné  oslavy na počesť tisíceho výročia vysvätenia prvého kresťanského kostola na území Slovenska sa zmenili na protivládnu a protičeskú demonštráciu za prítomnosti vládnej delegácie. Demonštrácia mala dohru na súdoch, pričom súdne konania proti obvineným najväčším búrlivákom sa vliekli aj niekoľko rokov.

Aj vedenia oboch maďarských menšinových strán sa prihlásili k riešeniu aktuálnej situácie. Na dôvernej porade v júli 1932 aktualizovali plán spolupráce opozičných, nacionálne orientovaných menšinových strán a HSĽS, ktorý a mal uskutočniť pod názvom Blok praobyvateľov Slovenska. Jeho ústredným programovým heslom mala byť autonómia Slovenska, ktorú si maďarské strany zaradili do svojich programov už v 20. rokoch.  Väčšina prívržencov menšinových strán si nepriala autonómne postavenie Slovenska v rámci ČSR, ale v rámci Maďarska.  Ich plán na vytvorenie bloku s HSĽS sa neuskutočnil.

        V júni 1938 predložila HSĽS parlamentu pri príležitosti svojho zjazdu a jubilejných osláv podpísanie Pittsburskej dohody nový návrh na autonómiu Slovenska. V ňom sa prikláňala k federatívnemu usporiadaniu  ČSR, čiže navrhovala vytvorenie slovenskej vlády, snemu, ústavného súdu. Poslanci HSĽS  návrh s vedomím, že v parlamente nezískajú takú podporu, aby ho mohli presadiť.  Jubilejná oslava bola posledným  verejným vystúpením predsedu ľudovej strany Andreja Hlinku, ktorý v auguste 1939 zomrel. Odpoveďou na zjazd HSĽS boli manifestácie obyvateľstva za uchovanie jednoty republiky a prípravu jej obrany.

Hlinkova smrť sa stala začiatkom vnútrostraníckych zápasov nielen o post predsedu ľudovej strany, ale predovšetkým o jej ďalšie smerovanie. Dočasným úradujúcim predsedom HSĽS sa stal JOZEF TISO. Do vedenia HSĽS sa čoraz razantnejšie presadzovali mladí radikáli, ktorí začali vytvárať oddiely Hlinkových gárd.

Po Mníchovskej konferencii zosilneli pozície pravicových strán,  na Slovensku išlo najmä o HSĽS, ktorá zvolala na 5. a 6. októbra do Žiliny schôdzu svojho Výkonného výboru → Žilinská dohoda (otázka č.15)

14.   Krízový rok 1938. Mníchovská konferencia

Na začiatku roka 1938 pripomínala politická situácia na celom kontinente dusnú predbúrkovú atmosféru. V takejto atmosfére sa ČSR pripravovala osláviť 20. výročie svojho vzniku. Nemecké nacionalistické strany, povzbudzované nemeckou fašistickou vládou, sa snažili spojiť  protivládne pravicové strany do jednotného „frontu nezávislosti“. Usilovali sa doň získať predovšetkým maďarské protivládne nacionálne orientované strany. Už vo  februári 1938 rokovali aj s predsedom HSĽS. Ako ukázal zjazdový, tzv. Karlovarský program sudetských Nemcov z apríla 1938, cieľom tohto politického prúdu bolo odtrhnúť od ČSR regióny, v ktorých mali väčšinu obyvatelia nemeckej národnosti a pripojiť ich k Nemecku. Uskutočnenie tohto cieľa  malo viesť k definitívnemu zániku ČSR.

11. marca 1938 Nemecko obsadilo Rakúsko. Bolo zrejmé, že hitlerovská agresia bude smerovať do ČSR. Západoeurópski spojenci ČSR, ktorí r. 1918 podporovali jej vznik, snažili sa predísť možnej vojne a nútili vládu ČSR k ústupkom voči Hitlerovi. Domnievali sa, že splnením požiadaviek nemeckej menšiny sa uspokojí nemecké menšinové obyvateľstvo aj fašistické Nemecko, a tak sa zlikviduje ohnisko vojnového konfliktu.

Nemecká hranica s ČSR sa obsadením Rakúska predĺžila a dostala až k Bratislave. Obsadenie Rakúska povzbudilo rast agresivity Sudetonemeckej strany. Z Hodžovej vlády ihneď odišli dvaja ministri zastupujúci časť provládnych nemeckých menšinových obyvateľov a pripojili sa k Sudetonemeckej strane. Obyvateľstvo ČSR preto v máji 1938 s úľavou prijalo vyhlásenie čiastočnej mobilizácie čs. armády.

Vláda ČSR sa snažila odstrániť vnútropolitické napätie rokovaním s menšinovými stranami , ktorým od roku 1937 predkladala viaceré varianty plánu, známeho ako národnostný štatút. Prejavila ním nielen ochotu riešiť požiadavky nemeckých obyvateľov a strán, ale z Hodžovej iniciatívy sa súčasne mali uplatniť aj niektoré požiadavky obyvateľov Slovenska.  Aj prezident Beneš hľadal cesty, ako uspokojiť v  situáciu v štáte. Od začiatku roku 1938 rokovali s predstaviteľmi HSĽS o jej vstupe do vlády. Obaja čelní predstavitelia štátu boli prístupní podporiť decentralizáciu ČSR. Urýchlené riešenie štátoprávnych vzťahov slovenského a českého národa chápali ako jednu z najdôležitejších ciest k vnútornej konsolidácii ČSR, a tým aj k posilneniu jej obranyschopnosti. V júni 1938 vláda ukončila prípravné práce späté s národnostným štatútom a s novelizáciou jazykového zákona. Pripravila  aj  návrh  zákona o samospráve, ku ktorému sa mal vyjadriť parlament. Rýchly priebeh medzinárodných udalostí  a ich vplyv na vývoj v ČSR zabránil uskutočneniu týchto plánov.

V júni 1938 predložila HSĽS parlamentu pri príležitosti svojho zjazdu a jubilejných osláv podpísanie Pittsburskej dohody nový návrh na autonómiu Slovenska. V ňom sa prikláňala k federatívnemu usporiadaniu  ČSR, čiže navrhovala vytvorenie slovenskej vlády, snemu, ústavného súdu. Poslanci HSĽS  návrh s vedomím, že v parlamente nezískajú takú podporu, aby ho mohli presadiť.  Jubilejná oslava bola posledným  verejným vystúpením predsedu ľudovej strany Andreja Hlinku, ktorý v auguste 1939 zomrel. Odpoveďou na zjazd HSĽS boli manifestácie obyvateľstva za uchovanie jednoty republiky a prípravu jej obrany. Hlinkova smrť sa stala začiatkom vnútrostraníckych zápasov nielen o post predsedu ľudovej strany, ale predovšetkým o jej ďalšie smerovanie. Dočasným úradujúcim predsedom HSĽS sa stal JOZEF TISO. Do vedenia HSĽS sa čoraz razantnejšie presadzovali mladí radikáli, ktorí začali vytvárať oddiely Hlinkových gárd.

Politické udalosti v ČSR nabrali rýchlejší priebeh v septembri 1938.  Vláda ponúkla štvrtý návrh na riešenie nemeckej otázky. Navrhla v ňom okrem iného  rozhodujúce pozície v samospráve oblastí, v ktorých malo menšinové obyvateľstvo väčšinu. Sudetonemecká strana si uvedomila, že vládny návrh ponúkol viac ako sama navrhovala. Nemalo už zmysel predstierať, že sa uspokojí s návrhmi vlády ČSR, preto začala v nemeckých oblastiach organizovať proti česko-slovenské demonštrácie a nepokoje. Svojimi ľuďmi obsadzovala colnice, železničné stanice a iné dôležité objekty.  Záujmy Henleinovej Sudetonemeckej strany obhajoval na medzinárodnom fóre A. Hitler a snažil sa získať Anglicko a Francúzsko pre myšlienku revízie čs. hraníc. Nemecko sa jednoznačne na medzinárodných  rokovaniach  medzi nemeckým kancelárom A. Hitlerom a britským premiérom Arthurom Nevilom Chamberlainom v nemeckom Berchtesgadene a Bad Godesbergu  vyjadrilo za pripojenie nemeckej menšiny v českej časti  štátu  k svojmu územiu. Vláde ČSR aj prezidentovi Benešovi bolo jasné, že obe veľmoci, ktoré stáli pri zrode ČSR, nie sú pripravené vstúpiť do vojnového konfliktu s Nemeckom na obranu stredoeurópskeho spojenca.

V napätej situácii prijala Hodžova vláda 22. septembra 1938 demisiu. Odmietla „asistovať “ pri rozdeľovaní štátu. Vystriedal ju vládny kabinet na čele s generálom Janom Syrovým, ktorý na svojom zasadaní 23. septembra 1938 vyhlásil mobilizáciu. Odpoveďou boli ďalšie Hitlerove aktivity. V memorande anglickému veľvyslanectvu v Berlíne oznámil, že ihneď očakáva splnenie svojich územných nárokov zo strany ČSR. Súčasne pohrozil, že nesplnenie  jeho  požiadaviek   bude   podnetom    na   vojenský   prepad   ČSR,   čo by  viedlo   k vojne. Preto sa 29. septembra 1938 predstavitelia VB (A. N. Chamberlain) a Francúzska (Éduadr Daladier) zišli s Nemeckom (A. Hitler) a jeho spojencom Talianskom (Benitto Mussolini) na konferencii v Mníchove. Hitler oboznámil delegácie s územnými nárokmi voči ČSR. Zástupcovia európskych mocností  s jeho podmienkami súhlasili.  Z obavy  pred medzinárodnou izoláciou a pred vypuknutím vojny čs. vláda prijala 30. septembra 1938 mníchovský diktát, ktorý ju zaväzoval súhlasiť  aj s územnými nárokmi Maďarska a Poľska. Podľa dodatku mali byť do troch mesiacov uspokojené aj ich územné požiadavky

→  2. novembra 1938  - Viedenská arbitráž  (otázka č.17)

Odstúpenie sudetonemeckých  území Nemecku  sa malo uskutočniť v štyroch etapách od 1. do 10. 10. 1938. Čs. vláda mala dobrovoľne uvoľniť Nemcov  zo svojej armády, polície  a postarať  sa o prepustenie politických väzňov nemeckej národnosti.  Napriek odhodlaniu armády a obyvateľstva bolo zrejmé, že ČSR dokáže nemeckej vojenskej prevahe vzdorovať len niekoľko týždňov.

Mníchovská dohoda priamo viedla k Viedenskej arbitráži, po ktorej Česko-Slovensko prišlo o ďalšie územie a bola ešte viac oslabená. V období od 30.9.1938 do 14.3.1939 hovoríme o Druhej česko-slovenskej republike. Mníchovská dohoda spolu s Viedenskou arbitrážou znamenala veľké sklamanie v Česko-Slovensku a negatívne ovplyvnila vývoj v tomto regióne. Po 2. svetovej vojne bola anulovaná. Česko-Slovensko a následné štáty pokladajú Mníchovskú dohodu a Viedenskú arbitráž za neplatné od začiatku. Mníchovská kapitulácia uzavrela významnú, i keď iba dvadsaťročnú etapu česko-slovenských dejín.

15. Vyhlásenie autonómie Slovenska v roku 1938.  Žilinská dohoda a Žilinský manifest

Mníchovská dohoda viedla okrem územných strát aj k vnútroštátnym politickým zmenám. Zosilneli pozície pravicových strán, HSĽS na Slovensku. HSĽS zvolala na 5. a 6. október do Žiliny schôdzu svojho Výkonného výboru, čiže svojich poslancov, senátorov a ďalších významných politikov. Účastníci, povzbudení najmä mladšou a strednou generáciou, sa v diskusii sústredili na budúce postavenie Slovenska v ČSR.  V strane sa do popredia dostala skupina radikálnych politikov (FERDINAND ĎURČÁNSKÝ? ALEXANDER MACH a k nim sa pripojil z väzenia prepustený VOJTECH TUKA), ktorí už začiatkom 30. rokov  propagovali premenu ČSR na federatívny štát. Výkonný výbor HSĽS na základe výsledkov žilinského rokovania bol rozhodnutý vyhlásiť autonómiu Slovenska aj bez ohľadu na stanovisko ostatných politických strán a centrálnej vlády.

Žilinský manifest – dokument o sebaurčení Slovenského národa. 5. októbra 1938 v Žiline predsedníctvo HSĽS pripravilo návrh Manifestu slovenského národa, ktorý 6. októbra  1938 jej výkonný výbor jednoznačne schválil.  Podľa manifestu Slováci ako svojbytný národ si uplatňujú samourčovacie právo a dovolávajú sa medzinárodného garantovania a nedeliteľnosti svojej národnej jednoty a nimi obývaného územia. Vyjadrujú vôľu v plnom rozsahu slobodne určiť svoj budúci život v priateľskom spolužití so všetkými okolitými národmi a v kresťanskom duchu prispieť k usporiadaniu pomerov v strednej Európe. Manifest žiadal, aby na Slovensku okamžite prevzali výkonnú a vládnu moc Slováci, prihlásil sa k boju proti „marxisticko-židovskej“ ideológii rozvratu a násilia, žiadal rýchlu demobilizáciu, mierové vyriešenie problémov v strednej Európe, medzinárodnú ochranu slovenskej menšiny v zahraničí a protestoval proti tomu, aby sa o hraniciach Slovenska rozhodovalo bez splnomocnených zástupcov slovenského národa. S memorandom vyslovili súhlas aj zástupcovia ďalších politických strán: agrárnej strany, SNS, živnostenskej, fašistickej a národnosociálnej strany. Keďže Žilinský manifest sa postavil proti marxistickej ideológii. KSČ a sociálni demokrati neboli prizvaní na rokovanie.

6. októbra 1938 po prijatí Žilinského manifestu  podpísali  v Žiline s ľudovou stranou dohodu delegát agrárnej strany, národných socialistov, živnostenskej, fašistickej a Slovenskej  národnej strany. Dokument, ktorý prijali na zasadaní v atmosfére oslabenia centralistického štátu a hrozby straty južných území Slovenska v prospech Maďarska, vošiel do dejín pod názvom Žilinská dohoda. Predstavitelia druhej najsilnejšej politickej strany – agrárnej strany. Mali k jej návrhu prípomienky. Žiadali, aby predseda a poslanec HSĽS J. Tiso bol poverený  zostavením vlády po dohode s ostatnými politickými stranami a aby autonómia Slovenska bola prijatá ako  definitívne riešenie. J. Tiso s návrhom súhlasil. Tým si agrárnici v prvej vláde autonómneho Slovenska dve ministerské kreslá.  

Zúčastnené strany v dohode vyhlásili, že sa stotožňujú s návrhom na autonómiu Slovenska, ktorý  HSĽS predložila Národnému zhromaždeniu ešte v lete a  5. júna 1938 bol publikovaný v denníku Slovák.

Vládna a výkonná moc na Slovensku sa mala okamžite odovzdať do rúk autonómnej slovenskej vlády . Za agrárnu stranu Žilinskú  dohodu podpísali P. Teplanský, J. Ursíny, J.S. Vančo, J. Petrovič, J. Lichner, K. Rynárik, O. Devečka, K. Stodola, A. Šelmec, J. Styk, M. Polák, za živnostenskú stranu J. Liška, za Čs. stranu národnosocialistickú E. B. Lukáč, za fašistickú stranu J. Ivák, za SNS M. Vančo a J. Paulíny-Tóth, za HSĽS J. Tiso, K. Sidoe, J. Buday, J. Sivák, M. Sokol, K. Mederly.

HSĽS nebola ochotná rokovať v Žiline so zástupcami sociálno-demokratickej strany  a komunistov (strany s marxistickou ideológiou).

Čs. vláda prijala 5. 10. 1938 návrhy, ktoré predniesol v mene HSĽS jej úradujúci predseda JOZEF TISO. Vláda uznala svojbytnosť slovenského a českého národa, súhlasila s rozšírením právomoci krajinských (zemských) snemov, s obnovením ministerstva pre správu Slovenska a s požiadavkou, aby  boli českí a slovenský jazyk štátnymi jazykmi. Konečným výsledkom rokovania bolo vymenovanie J. Tisa za predsedu 5-člennej slovenskej autonómnej vlády, ktorá sa stala súčasťou celoštátnej vlády v Prahe. Na pôde parlamentu v Prahe sa 8. októbra 1938 zišli predstavitelia väčšiny českých politických prúdov so zástupcami HSĽS a s novými členmi slovenskej autonómnej vlády. Účastníci tohto rokovania súhlasili s prijatím autonomistického návrhu HSĽS z júna 1938, a tak v územne oklieštenom štáte vzniklo nové štátne usporiadanie bez toho, aby malo právne ukotvenie.

Republika sa zmenila na federatívny štát s názvom Česko-slovenská republika a Slovensko dostalo názov Slovenská krajina.

Ústavný zákon o autonómii Slovenskej krajiny vstúpil do platnosti 22. novembra 1938.

E. Beneš v tejto zložitej situácii odišiel do emigrácie a Národné zhromaždenie zvolilo 30. 11. 1938 za prezidenta okyptenej republiky Emila Háchu.  

16. Politický život v autonómnom Slovensku  (1938/39)

Rozhodujúcu moc na Slovensku získala  po prijatí Žilinskej dohody HSĽS. Jej preberanie politickej moci znamenalo postupné odstránenie parlamentnej demokracie a budovanie autoritatívneho režimu s existenciou jednej strany. Prezídium ministerstva vnútra 9.10.1938 zakázalo činnosť komunistickej strany, neskôr aj sociálno-demokratickej strany.  Majetok týchto strán prepadol v prospech štátu.

Staršia generácia predstaviteľov agrárnej strany a iných strán, ktoré boli do októbra 1938 súčasťou čs. vlády, odišla z politického vedenia. Mnohí z nich emigrovali. Aj v týchto stranách nastala generačná výmena. . Mladšia generácia sa skôr prispôsobila novej situácii. Verila, že sa jej podarí získať uvoľnené miesta v štátnej správe, zdravotníctve, v školstve a na iných dôležitých postoch. Predstavitelia HSĽS a slovenskej časti agrárnej strany, strany národného zjednotenia, národných socialistov, lidovej strany, živnostníkov a fašistov sa dohodli na vytvorení jednotnej strany,  s názvom HSĽS – Strana slovenskej národnej jednoty. Okrem tejto strany pôsobili na Slovensku iba strany národnostných menšín. Najdôležitejším „výkonným “ orgánom politickej moci sa stali oddiely Hlinkových gárd. Ďalším, nemenej dôležitým orgánom sa stal novoutvorený Úrad propagandy, ktorý spolu s dosadenými komisármi prenikal do všetkých redakcií, ovládol masmediálne prostriedky a bol zárukou šírenia jednotného názoru na všetky zahraničnopolitické i vnútroštátne otázky. HSĽS ihneď dosadila svojich členov do funkcií krajinského prezidenta a krajinského veliteľa četníctva. Koncom novembra 1938 bolo rozpustené aj krajinské zastupiteľstvo, krajinský výbor a niektoré obecné zastupiteľstvá. Vo voľbách 18. 12. 1938 voliči na Slovensku mohli odovzdať svoj hlas iba kandidátom na jednotnej kandidačnej listine. Zvolili Snem Slovenskej krajiny, ktorý mal 63 poslancov. Už jeho prvé zasadanie v dňoch 21. – 22. 2. 1939 sa nieslo v znamení prípravy na slovenskú štátnosť.

V Prahe vznikla nová čs. vláda na čele s Rudolfom Beranom. Jeho námestníkom sa stal predstaviteľ ľudovej strany KAROL SIDOR. V decembri 1938 sa skončilo obdobie  parlamentnej demokracie. Signálom na likvidáciu občianskych práv a slobôd sa stal aj nútený, nedemokratický odchod okolo 9 000 českých zamestnancov a ich rodín zo Slovenska. Aj Slováci zamestnaní predtým  v celoštátnych inštitúciách sa museli vrátiť na Slovensko. Tieto nedemokratické presuny sa uskutočnili na základe dohody pražskej a autonómnej vlády.

Na jeseň 1938 Hitler prejavil mimoriadny záujem o Slovensko, ktoré mohlo zohrávať  v jeho ďalších geopolitických plánoch významnú úlohu. Pre Nemecko bolo slovenské územie cestou k obsadeniu Poľska. Jeho konečným cieľom bola úplná likvidácia tohto susedského štátu, ktorý chcel rozložiť  vnútorne a najmä bez boja. Pre túto myšlienku  získali Hitlerovi agenti v ľudovej strane skupinu radikálov, do ktorej patril V. Tuka (rokovania s Hitlerom 12.2.1939), A. Mach, F. Ďurčanský a ďalší,

Pražská vláda si chcela v  novej situácii uchovať rozhodujúci vplyv na Slovensku. Čoraz častejšie však dostávala informácie o odstredivých snahách  viacerých slovenských politikov, o ich úsilí vytvoriť samostatný štát. Vláda v Prahe si uvedomovala ekonomickú závislosť Slovenska od celoštátnych financií. Predstavitelia slovenskej autonómnej vlády nedisponovali dostatočným  množstvom peňazí ani po  vypísaní tzv. verejnej pôžičky „hospodárskej obrody Slovenska“ a sprísnení kontroly štátnych výdavkov. Rozpory medzi českou a slovenskou politickou reprezentáciou vyvrcholili začiatkom marca 1939. Na prelome februára a marca 1939 slovenská autonómna vláda vyslala do Nemecka svojich národohospodárov a začala aj na domácej pôde rokovať o osamostatnení Slovenska. Jej plány sa zhodovali s Hitlerovými cieľmi vymazať ČSR z mapy Európy. O ďalšom vývoji Slovenska,  aj  ČSR  na ďalších päť rokov sa rozhodlo v marci 1939 → Marcová kríza (otázka č. 18).

17.  Viedenská arbitráž  

(z lat. arbiter – rozhodca, zmierovací sudca, sprostredkovateľ)

V dodatku k Mníchovskej dohode (30. september 1938) sa uvádza, že Česko-Slovensko si musí vyriešiť otázku maďarskej a poľskej menšiny dvojstrannými rokovaniami do 3 mesiacov, inak že rozhodnú štyria signatári Mníchovskej dohody (Nemecko, Taliansko, Francúzsko a Veľká Británia). Dodatok v Mníchovskej dohode sa, po vzore Nemecka a Mníchovskej dohody, rozhodli využiť Maďarsko a Poľsko. Začali požadovať územie ČSR.

Poľsko vznieslo požiadavky voči Česko-Slovensku už 21. septembra 1938 a následne 1. októbra anektovalo Těšínsko obývané najmä Poliakmi. Dvojstranné rozhovory s Poľskom nadiktované Mníchovskou dohodou začali až 25. októbra 1938. Výsledkom týchto rokovaní bolo, že Poľsko získalo 1. decembra ďalšie územia, tento krát na severe Slovenska. Išlo o 226 km² a 4280 obyvateľov.

V októbri 1938 sa v Komárne začali rokovania o južnej hranici medzi maďarskou a československou stranou delegáciou. Čs. delegáciu viedol podľa poverenia pražskej vlády predseda slovenskej autonómnej vlády J. Tiso, jej členmi boli F. Ďurčanský, gen. R. VIEST, I. KRNO, a Podkarpatskú Rus zastupoval I. PARKÁNYI. Maďarskú delegáciu viedol  minister zahraničných vecí K. Kánya a P. Tekeli. Maďarská vláda chápala revíziu hraníc ako „odčinenie krivdy“ spôsobenej Maďarsku Trianonskou mierovou zmluvou.  Žiadala, aby ČSR odstúpila územie južného Slovenska. Vychádzala zo starých štatistík z obdobia 1910, ktoré odrážali obdobie najtuhšej maďarizácie. Keďže rokovania boli neúspešné, maďarská vláda požiadala o pomoc Nemecko a Taliansko. Tým sa opäť  dostal problém odtrhnutia časti slovenského územia na širšie rokovanie. 2. novembra 1938 sa vo Viedni na zámku Belveder zišli ministri zahraničných vecí Nemecka Joachim von Ribbentrop a Talianska Galeazzo Ciano. Schôdza, ktorá sa uskutočnila za formálnej účasti československej a maďarskej vládnej delegácie, vošla do dejín pod názvom Viedenská arbitráž.

Na územných nárokoch voči Slovensku trvalo aj Poľsko, hoci nemohlo použiť  argumenty, že jeho menšinové obyvateľstvo na území Slovenska nemá splnené svoje požiadavky (len 937 príslušníkov poľskej národnosti). V dôsledku týchto udalostí ČSR stratila 5 miliónov obyvateľov (z toho vyše 1 430 000 Slovákov a Čechov), okolo 30% územia, tretinu ornej pôdy, 26% lesov, 40% priemyselnej kapacity, 35% železničných tratí atď. K Nemecku sa pripojili obce Devín a Petržalka, k Poľsku 7 dedín v okolí Čadce, na Orave, v Tatrách a na Spiši,  k Maďarsku kompaktné územie na juhu a východe Slovenska vrátane miest Košíc, Rožňava, Levice,  Lučenec a Rimavská Sobota. Maďarsko obsadilo územia od 5. do 10. novembra 1938. Arbitrážne rozhodnutie bolo ďalším pokusom vyriešiť pálčivú otázku národnostných menšín v strednej Európe zmenou štátnych hraníc, čo len prispelo k zhoršeniu vzťahov medzi národmi v tomto regióne. V obyvateľstve Slovenska i celej ČSR vyvolali tieto násilné zmeny pocit strachu, poníženia a rozhorčenia.

Po pričlenení južného Slovenska k Maďarsku nasledovala 30. augusta 1940 tzv. druhá Viedenská arbitráž, v ktorej Maďarsko získalo od Rumunska Sedmohradsko.

Dohoda o prímerí medzi Maďarskom a spojencami z januára 1945 vyhlásila obidve Viedenské arbitráže za neplatné. Toto rozhodnutie potvrdila mierová zmluva s Maďarskom uzavretá 10. februára 1947 na mierovej konferencii v Paríži. Boli obnovené hranice spred viedenskej arbitráže, s tým, že Zakarpatskú Ukrajinu "darovalo" Česko-Slovensko ešte v roku 1945 Sovietskemu zväzu a Jarovce, Rusovce a Čunovo (dnes časti Bratislavy) pripadli Česko-Slovensku.

18. Marcová kríza roku 1939 na Slovensku. Príčiny, priebeh, dôsledky

A. Hitler bol rozhodnutý zlikvidovať zvyšok  ČSR „policajnou akciou“. Podnecoval slovenských politikov, aby vyhlásili samostatnosť a súčasne ubezpečoval českých politikov, že Nemecko nerokuje so Slovenskom o osamostatnení. Nedôvera  a rozpory medzi vládnymi českými a slovenskými politikmi tak narastali. Českí ministri považovali slovenskú autonómnu vládu na čele s Jozefom Tisom za radikálnu a smerujúcu k vyhláseniu samostatnosti. Na základe ubezpečení z Berlína však dospeli k záveru, že slovenské snahy o osamostatnenie nemajú dostatočnú podporu Nemecka. Preto pod vedením ministra Aloisa Eliáša tajne pripravovali vojenský zákrok na Slovensku. Ten sa uskutočnil v noci z 9. na 10. marca 1939 s vedomím prezidenta E. Háchu. Zásahové oddiely  mali rozkaz nepoužiť zbrane. Celá slovenská vláda bola s výnimkou Jozefa Siváka a Pavla Teplanského odvolaná. Novým predsedom autonómnej  vlády sa stal SIVÁK, a krátko po ňom KAROL SIDOR (11. marca 1939), ktorý prijal úrad iba pod podmienkou, že české jednotky opustia Slovensko. Pre zásah na Slovensku sa vžilo pomenovanie „Homolov puč“ podľa generála Bedřicha Homolu, ktorý sídlil v Banskej Bystrici a počínal si najráznejšie – na svojom území vyhlásil výnimočný stav.

12. marca 1939 rokoval K. Sidor v Bratislave s nemeckou delegáciou (A. von Seyss-Inquart, W. Keppler, J,. Brückel). V tejto situácii nemecký nacistickí činitelia predložili koncept telegramu adresovaný Hitlerovi s textom o vyhlásení samostatnosti Slovenska s menoslovom novej vlády a žiadali Sidora, aby hneď vyhlásil Slovenský štát. Sidor to odmietol. Sklamal tak nádeje, ktoré doňho vkladali. Slovensko zažívalo ťažké chvíle. Očakával sa nemecký vojenský úder. V Bratislave a ďalších mestách demonštrovalo nespokojné obyvateľstvo. Preto sa nemecká pozornosť obrátila na zosadeného predsedu vládu J. TISA, ktorý reagoval až na oficiálne pozvanie A. Hitlera do Berlína. Tiso sa rozhodol cestovať  po odporúčaní predsedníctva slovenskej vlády a snemu. J. Tiso spolu s poslancom Š. Daniheloma F. Ďurčanským odleteli z viedenského letiska do Berlína. V Berlíne sa 13. marca stretol s A. Hitlerom, ktorý mu  oznámil, že Slovensko sa musí rozhodnúť, či  chce samostatnosť pod nemeckou ochranou alebo „bude ponechané vlastnému osudu“ (maďarským ašpiráciám). Hitler oznámil, že „českú otázku“ chce riešiť okupáciou Čiech. Vzápätí minister zahraničných vecí J. Ribbentrop hlásil postup maďarskej armády k slovenským hraniciam. Tiso vyhlásil, že o samostatnosti Slovenska môže legitímne rozhodnúť iba slovenský snem. Preto sa telefonicky  spojil s Prahou a Bratislavou. Prezident E. Hácha  zvolal slovenský snem na 14. marca 1939, ktorý vyhlásil samostatný Slovenský štát. Vznikom Slovenskej republiky zanikla Česko-slovenská republika. → ČSR sa rozpadla zvnútra, ostatné územia sa dostali pod „ochranu“. A. Hitler považoval Česko za nemecký životný priestor.

14. marca 1939 odišiel do Berlína aj čs. prezident EMIL HÁCHA a 15. marca rokoval s A. Hitlerom a na jeho naliehanie prijal  „nemeckú ochranu“.

15. marca 1939 s začala okupácia Čiech a Moravy, 16. marca tu bol vyhlásený Protektorát Čechy a Morava a územie Česka bolo včlenené do tretej ríše. Česi stratili štátnosť a boli vystavení teroru a germanizácii. Nemci formálne ponechali pri moci Háchu, ale najvyššiu moc v štáte mal ríšsky protektor – Karl Neurath, Reinhard Heidrich, Karl Frank. Nacisti zlikvidovali Snem, obecnú a miestnu správu, všetky politické strany, rozpustili čs. armádu. Protektorátna vláda a úrady sa stali iba pomocným orgánom  nemeckej správy. Celá čs. administratíva bola pod kontrolou protektora. Postupne sa zavádzajú nemecké úrady a súdy. Obyvateľstvo bolo rozdelené na 3 skupiny: privilegovaní Nemci s ríšskym občianstvom, Česi s protektorátskym občianstvom a ˇ6idiy, Cigáni, na ktorých sa vzťahovali Norimberské zákony o čistote rasy.

19. Vznik prvej Slovenskej republiky

J. TISO po návrate z Berlína do Bratislavy zreferoval ústavným a politickým činiteľom, ktorí ho do Berlína vyslali, aká je situácia. Snem otvoril svoje mimoriadne zasadanie, na ktorom sa zúčastnilo 57 z celkového počtu 63 poslancov. Poslanci sa zišli v bývalom bratislavskom Župnom dome v napätej atmosfére.  Predseda slovenskej vlády KAROL SIDOR predložil parlamentu demisiu svojej vlády, ktorú snem prijal.  O otázke Kto súhlasí, aby bol vyhlásený samostatný Slovenský štát? hlasovali aklamáciou. Všetkých 57 prítomných poslancov bolo jednomyseľne za vznik samostatného Slovenska. Rozhodnutie o osamostatnení prijal snem pod tlakom,  v situácii keď boli dni ČSR zrátané a Slovensko bolo vystavené nebezpečenstvu vojenského ohrozenia a straty územnej celistvosti. Vyhlásenie nového štátu bolo pokojné, bez krviprelievania.

Predseda snemu M. Sokol predložil na schválenie Zákon  zo dňa 14. marca o samostatnom štáte Slovenskom, ktorý právne kodifikoval vyhlásenie samostatnosti a pretvoril Snem Slovenskej krajiny na zákonodarný Snem Slovenského štátu.  Ešte v ten istý deň bola vymenovaná prvá vláda, jej predsedom sa stal Jozef Tiso. Vládu tvorili: VOJTECH TUKA (podpredseda vlády), ministri  KAROL SIDOR (vnútro), FERDINAND ČATLOŠ (národná obrana), JOZEF SIVÁK (školstvo), GEJZA MEDRICKÝ (hospodárstvo), FERDINAND ĎURČANSKÝ (zahraničie), GEJZA FRITZ (pravosúdie), MIKULÁŠ PRUŽINSKÝ (financie), JÚLIUS STANO (doprava a verejné práce).Slovenský štát po prijatí ústavy v júli 1939 dostal oficiálny názov Slovenská republika.

Počas prvého zasadnutia vlády (14. marec 1939) nemecký konzul v Bratislave E. von Druffel hlásil slovenskej vláde, že hneď po obdržaní správy o zasadaní Slovenského snemu ríšsky minister zahraničia von Ribbentrop ho poveril, aby oznámil slovenskej vláde, že nemecká ríša uznáva samostatný Slovenský štát a poverila svojho konzula, aby vykonával funkciu jej diplomatického zástupcu. Maďarsko ako druhý štát  uznalo de facto at de iure samostatný Slovenský štát. Svoje uznanie vyslovilo aj Poľsko, ktoré hneď pretvorilo svoj generálny konzulát v Bratislave na poľské veľvyslanectvo.

Skupina bývalých česko-slovenských legionárov adresovala Snemu list, ktorým ho vyzývala, aby nevyhlásil samostatný slovenský štát, ale zostal verný spojeniu s Čechmi, za ktoré oni bojovali.  Výzvu podpísalo asi dvanásť osôb, medzi nimi Rudolf Viest, Anton Granatier, Jozef G. Tajovský, Augustín Malár a Janko Jesenský.

Keď sa v Prahe dozvedeli o vyhlásení samostatného Slovenského štátu, minister zahraničia Cvalkovský žiadal sprostredkovať prijatie prezidenta Háchu u Hitlera. Hitler žiadosti vyhovel a Hácha odcestoval do Berlína → Protektorát (otázka č. 18). Česko-slovenská republika prestala existovať a zmizla z mapy Európy.

20.    Politický systém prvej Slovenskej republiky

Slovenská republika musela od základu vybudovať ústrednú štátnu správu, armádu, bezpečnosť, hospodárske a finančné inštitúcie. Ľudová strana nebola pripravená riešiť toľko problémov, preto iba prevzala bývalý štátny a mocenský aparát (úradníci, sudcovia, dôstojníci, žandári). V tom spočívala vnútorná slabosť režimu, ktorý sa mohol úplne spoľahnúť iba na mocenské špičky. Práve medzi zamestnancami štátneho aparátu bolo dosť tých, ktorí považovali Slovenskú republiku  a jej režim iba za dočasné východisko z núdze a nepodporovali ju z presvedčenia.

Politický systém a režim sa pretváral už v období autonómie Slovenska. Parlamentná demokracia s viacerými politickými stranami sa vyhlasovala za prekonaný a škodlivý spôsob vlády. Tento postoj pramenil z domácich zdrojov, z vplyvu Nemecka a zo sklamania z demokracie, ktoré priniesla Mníchovská dohoda. Ako alternatíva za stranícku demokraciu ČSR sa ponúkal autoritatívny systém vlády s výrazným obmedzením občianskych práv a slobôd. Slovenská ústava, prijatá 21. júla 1939, nadväzovala  na československú ústavu z roku 1920, z ktorej prevzala delenie moci, kompetencie vlády, snemu, prezidenta. Inšpirovala sa však aj pápežskými sociálnymi encyklikami a ústavami autoritatívnych štátov Portugalska a Rakúska, najmä stavovými monarchiami.

Podľa ústavy bolo Slovensko parlamentná republika na čele s prezidentom a vládou. Zákonodarnú moc predstavoval snem. Jeho 80 poslancov malo byť volených na 5 rokov. Právo voliť poslancov mal každý občan, ktorý dosiahol 21 rokov. Voliteľný mohol byť občan, ktorý mal nad 30 rokov. Snem schvaľoval ústavu, štátny rozpočet. Snem volil aj prezidenta na sedem rokov. Prezident musel mať 40 rokov, v čase voľby prezidenta musela byť prítomná aspoň 2/3 väčšina poslancov. Za prezident bol zvolený ten, kto dosiahne 3/5 väčšinu, a v prípade, že ju nikto nedosiahne, bude sa konať druhé kolo. Prezident mohol byť zvolený najviac dvakrát sa sebou.   Ako hlava štátu mal právo zvolávať a rozpúšťať snem, podpisovať zákony a nariadenia, vymenúvať a prepúšťať členov vlády, so súhlasom snemu vypovedať vojnu  a uzatvárať mier, bol najvyšším veliteľom ozbrojených síl. Aby každý vládny akt nadobudol platnosť, musel ho okrem prezidenta podpísať  aj minister príslušného rezortu, teda prezident musel konať v súlade s vládou. Výkonnú moc mala vláda menovaná prezidentom. Zvláštnosťou ústavného systému Slovenskej republiky bola Štátna rada. Mala byť  orgánom stavovských zložiek. Tvoril ju  prededa vlády, snemu, 6 členov menoval prezident, 10 členov menovala HSĽS, po jednom členovi stavy, po jednom existujúce politické strany. Jej hlavnou úlohou bolo sledovať, či nenastali skutočnosti, ktoré prezidentovi trvale znemožňujú výkon funkcie.  Mala právo trestne stíhať prezidenta a členov vlády, rozhodovať o strate poslaneckého mandátu, podávať návrhy zákonov. V skutočnosti však plnila úlohu reprezentatívneho kontrolno-poradného orgánu bez väčšieho politického vplyvu. Z ústavy bola vypustená ochrana rás.

Ústava zakotvila autoritatívny režim, ktorý sa ďalej upevňoval a po roku 1940 postupne nadobúdal totalitné znaky. Stanovila, aby sa občania podľa povolania zoskupili do šiestich stavov: poľnohospodárstvo, priemysel, obchod a živnosti, peňažníctvo a poisťovníctvo, slobodné povolania, verejní zamestnanci a osvetoví pracovníci. Stavy sa ako samosprávne jednotky mali vnútorne deliť na zamestnancov a zamestnávateľov. Vnútropolitický vývin, vojenské pomery a vplyv nacistického Nemecka však neumožnili zavedenie stavovského zriadenia. Namiesto neho v roku 1942 vznikla Slovenská pracovitá pospolitosť, v ktorej začali pôsobiť záujmové združenia a povinným členstvom. Tým sa zlikvidovala jednotná odborová organizácia pôsobiaca od jesene 1938. Funkcionári Slovenskej pracovitej pospolitosti boli súčasne funkcionármi HSĽS.

V štáte mohli pôsobiť iba jednotné mládežnícke a polovojenské organizácie – Hlinkova mládež a Hlinkova garda. Určitú alternatívu voči nim predstavovali náboženské spolky a organizácie Združenie katolíckej mládeže a Združenie evanjelickej mládeže. Veľa spolkov bolo zrušených alebo zlúčených, napríklad skautské organizácie museli splynúť s Hlinkovou mládežou. Od júna 1942 sa nemohli konať žiadne kongresy, zjazdy a celoštátne zhromaždenia, na ktorých by sa zišiel väčší počet ľudí zo širšieho okolia. Odstránila sa obecná a mestská samospráva. Nekonali sa obecné ani parlamentné voľby.

Režim SR sa opieral o služby tajnej polície – Ústredňa štátnej bezpečnosti (ÚŠB), ktorá sa zameriavala na odhaľovanie jednotlivcov a skupín pracujúcich v ilegalite. Jej aktivitu tlmili súdy, ktoré dbali na právny poriadok, vynášali mierne rozsudky alebo zaistených po vypočutí prepustili. Aj vďaka tejto miernosti nebol v rokoch 1939-1944 vykonaný ani jeden trest smrti, hoci v okolitých krajinách sa hromadne popravovalo. Stabilita režimu SR sa zmenšovala s klesajúcimi vyhliadkami na nemecké víťazstvo vo vojne.  

21.   Medzníky v politickom živote prvej Slovenskej republiky

SR vznikla v zložitej situácii poznačenej krízou európskych demokracií, keď v strednej Európe malo dominantný vplyv nacistické Nemecko. Jej vznik urýchlil nemecký záujem na definitívnej likvidácii zvyšku ČSR. Napriek  nemeckému nátlaku 13. marca 19*39 na rokovaniach v Berlíne, zachoval sa ústavný postup a Slovenský štát vyhlásil svojím rozhodnutím Slovenský autonómny snem 14. marca 1939, a nie skupina jednotlivcov. 23. marca 1939 bola prijatá zmluva o ochrannom pomere s Nemeckom, ktorá obmedzovala suverenitu SR.

21. júna 1939 bola prijatá ústava Slovenskej republiky  a bola uznaná 27 štátmi. Postupne rástol vplyv HSĽS, ktorá v politickom živote prvej SR bola jedinou stranou združujúcou Slovákov na národnom princípe.

V prvej etape vývoja Slovenskej republiky (od vzniku po Salzburg) dochádza k minimálnemu narušovaniu štátnej samosprávy so strany Nemecka.  Pre vnútropolitický život bol určujúci zápas medzi umiernenou a radikálnou skupinou. Bol to zápas, ktorý siahal ešte do obdobia prvej ČSR.

Umiernenú skupinu reprezentovali napr. JOZEF TISO, JOZEF SIVÁK, GEJZA MEDRICKÝ, JÚLIUS STANO, GEJZA FRITZ, radikálnu skupinu VOJTECH TUKA, ALEXANDER MACH, KAROL MURGAŠ. Umiernená skupina sa opierala o ľudovú stranu, radikáli o polovojenskú organizáciu Hlinkova gardu. Umiernená skupina sa zvykne charakterizovať ako konzervatívno-klerikálna a radikálna ako pronacistická. Obe skupiny predstavovali slovenskí nacionalizmus, no zároveň aj dva rozdielne prístupy k riešeniu väčšiny spoločenských problémov.

Umiernená skupina vyzdvihovala tradičné kresťanské hodnoty a opierala sa o významnú časť duchovenstva. Zdôrazňovala priateľstvo s Nemeckom, no chápala ho ako politickú nevyhnutnosť. Prejavovalo sa to aj tým, že uprednostňovala domáce tradície a odmietala úplne preberanie cudzieho nacistického vzoru. Zdráhala sa robiť väčšie zmeny v štátnom aparáte. Tak sa vytvoril určitý priestor na ochranu časti ohrozených osôb.

Radikáli vystupovali od začiatku ako starí bojovníci za samostatnosť, ktorí po vzniku SR nedostali zaslúžený podiel na moci. Radikalizmu s tejto skupiny sa prejavoval v nekritickom obdive a v napodobňovaní nacistického Nemecka. Aj na Slovensku chceli zaviesť systém nemeckého nacizmu i s jeho represívnymi črtami. Radikálna skupina nebola početná, no z pozadia ju podporovalo Nemecko. Zápas obidvoch skupín nevyústil do otvoreného stretnutia. Nemecko potrebovalo v strednej Európe pokoj a poriadok. Preto vo vnútornej politike Slovenska presadzovalo rovnováhu síl, ktoré by dokázali uspokojiť jeho požiadavky.

Po prezidentských voľbách 26. októbra 1939 prestal JOZEF TISO vykonávať úrad predsedu vládu, ktorý po ňom prevzal predstaviteľ radikálov  V. TUKA. Ako prezident mal Tiso obmedzené právomoci vo vzťahu k vláde. Oveľa väčšie možnosti podieľať sa na moci mu poskytla funkcia predsedu HSĽS. Okrem Tuku nemali radikáli vo vláde nikoho. Navyše Hlinkova garda sa z iniciatívy umiernených v decembri 1939 zmenila na organizáciu s dobrovoľným členstvom a jej bezpečnostná činnosť bola podriadená rezortom obrany a vnútra. Preto radikáli vyvolávali nepokoje a vyhlasovali, že po prvej revolúcii (po 14. marci 1939), musí prísť druhá,, keď uchopia moc v krajine. Vo februári 1940 vyvolali vládnu krízu. Plánovaný pochod na Bratislavu – obdoba pochodu na Rím talianskeho fašistického vodcu Mussoliniho – stroskotala. Víťazstvo umiernenej skupiny však bolo iba zdanlivé.

V septembri 1939 bola SR vtiahnutá do vojny proti Poľsku,  z iniciatívy V. Tuku 23. júna 1941 proti ZSSR. Tuka vyhlásil vojnu aj USA a VB – 12.12.1941.

Len čo si Nemecko po porážke Francúzska uvoľnilo ruky, začalo sa venovať aj Slovensku. Na rokovaniach v Salzburgu s A. Hitlerom 28. júla 1940 bol J. Tiso nútený ustúpiť a súhlasiť s výrazným posilnením pozícií radikálov. Minister zahraničných vecí F. ĎURČANSKÝ musel odstúpiť. Ministerstvo zahraničných vecí získal V. TUKA, ktorý ostal aj predsedom vlády. Ministerstvo vnútra dostal A. MACH, ktorý sa opäť stal aj hlavným veliteľom Hlinkovej gardy. Radikály síce vo vláde tvorili menšinu, no získali rozhodujúce mocenské pozície. Na Slovensko prišli nemeckí poradcovia – beráteri, ktorí kontrolovali a usmerňovali celý spoločenský život.  Salzburg  priniesol zásadný zlom vo vnútornej politike SR. Prehĺbila sa závislosť od nacistického Nemecka a zvýšili sa perzekúcie najmä židovského obyvateľstva (deportácie).

Posalzburský model sa udržal do konca roka 1942, keď iniciatívu prevzala umiernená skupina. Jej pokus udržať stabilitu Slovenska a prečkať vojnové besnenie  v závetrí však nebol reálny. Slovensko nemohlo ostať ani neostalo ostrovom, ktorého sa nedotýkajú svetové udalosti. SR svojimi zákonmi a vládnymi nariadeniami postupne vylúčila Židov z hospodárskeho a verejného života (Židovský kódex) a pristúpila k deportáciám.

Politický režim  sa vzďaľoval od pôvodných ideálov a čoraz významnejšiu úlohu v ňom zahrávali donucovanie a represívne prvky. Skupina radikálov hneď po Salzburských rokovaniach vyhlásila novú éru „slovenského národného socializmu“, ktorý bol napodobnením nemeckého národného socializmu s prihliadnutím na slovenské podmienky. Znamenalo by to zavedenie vodcovského systému, zrušenie parlamentu a zvýšenie prenasledovania nepohodlných skupín obyvateľstva. Umiernená skupina sa nemohla dostatočne oprieť o výkonnú moc, preto si svoju základňu budovala v HSĽS. Išlo totiž o jedinú stranu Slovákov, prostredníctvom ktorej sa mohol národ zúčastniť na štátnej moci, ako to stanovila ústava. Táto strana zaznamenala veľký nárast členov. Strana mala plniť kontrolnú, pomocnú a poradnú funkciu v štáte, mala dohliadať na to, ako sa uplatňujú prijaté zákony, a pomáhať štátnym orgánom pri ich uskutočňovaní.  HSĽS však úplne nesplynula so štátom a nevytvorila mocenské centrum, ktoré by priamo riadilo štátne orgány. Nemala ani jednoznačnú kádrovú politiku.

Zvýšením významu HSĽS chcela umiernená skupina posilniť svoje postavenie otrasené po salzburských rokovaniach. Toto úsilie vyústilo 22. októbra 1942 do prijatia zákona o HSĽS, ktorý zaviedol pre predsedu Tisa titul „vodca“. Jeho rozkazy mali byť záväzne é pre každého člena a funkcionára strany. Platilo to aj  pre vedúcich činiteľov štátu, ktorí boli členmi ústredného výboru strany. Vodcovský systém sa výraznejšie nepremietol do praxe. Sám J. Tiso, i predseda snemu M. Sokol mu dávali prívlastok „rozriedený“. Pre Tisa a umiernenú skupinu slúžil tento systém ako poistka v zápase s radikálmi. Hoci Nemecko viac sympatizovalo so skupinou radikálov, prijalo daný stav preto, lebo mu na Slovensku zabezpečoval stabilitu.

Najhlbšiu politickú krízu prežila SR príchodom nemeckých okupačných vojsk a vyhlásením SNP. V tomto období garantovala existenciu SR už iba jedna veľmoc – Nemecko, ostatné veľmoci uznali čs. exilovú vládu v Londýne. Slovenský prezident, vláda, časť vojenských činiteľov  a úradníkov odišli do emigrácie. V poslednej etape (po SNP) Slovenská republika  stráca aj podstatné znaky samobytnosti a Nemecko nezakryte vstupuje do ztáležitostí Slovenskej republiky → SNP (otázka č. 25)

Kapitulačným aktom  8. máj. 1945 SR zanikla.

22.   Pomer prvej Slovenskej republiky k veľmociam

Medzinárodné postavenie Slovenskej republiky bolo určované okolnosťami jej vzniku. Pre Slovenskú republiku bol rozhodujúci vzťah k Nemecku, ktorý sa vytvoril na základe tzv. ochrannej zmluvy (Schutzvertrag) z 23. marca 1939. Zmluva mala platnosť až 25 rokov a znamenala výrazné obmedzenie suverenity Slovenskej republiky a podriadenie jej zahraničnej, vojenskej a hospodárskej politiky tretej ríši.

Vznik republiky prekvapil obyvateľov Slovenska  i celú Európu. Rozhodujúce európske veľmoci ju považovali iba za prechodný jav, ba ani samo Nemecko nemalo spočiatku jasnú predstavu o jej budúcnosti. Až po uzavretí nemecko-sovietskeho paktu 23. augusta 1939 sa situácia vyjasnila. Obidve veľmoci rozhodli o likvidácii Poľska a ZSSR prijal zmeny, ktoré nastali v strednej Európe od roku 1938 pod vplyvom Nemecka. Keď ZSSR diplomaticky uznal Slovenskú republiku, jej zahraničnopolitické postavenie sa upevnilo a stabilizovalo. Začlenila sa do systému satelitných štátov Nemecka a slúžila mu ako   propagačný vzor veľkorysosti k malým národom.

Podriadené postavenie Slovenska sa otvorene prejavilo pri nemeckom vojenskom ťažení proti Poľsku. Podľa zmluvy o ochrannom pomere slovenská armáda, ktorá bola podriadená nemeckému vrchnému veleniu, mala ostať na domácom území.  V deň začatia vojny proti Poľsku však nemecký generál Wilhelm von List vydal rozkaz, aby aj slovenské vojsko prekročilo poľské hranice. Vojna proti Poľsku bola na Slovensku nepopulárna. Po okupácii Poľska Nemecko súhlasilo, aby sa územie obývané Slovákmi, pričlenené k Poľsku v rokoch 1920 a 1938, vrátilo Slovenskej republike. Mala to byť odmena za účasť na protipoľskom ťažení. Po začatí vojny s Poľskom prerušili styky so Slovenskom Anglicko i Francúzsko.

Zahraničnú politiku viedol v rokoch 1939-1940 FERDINAND ĎURČANSKÝ, ktorý sa usiloval, aby bola v rámci daných možností samostatnejšia. To však protirečilo nemeckému záujmu o úplne podriadenie slovenskej zahraničnej politiky. Navyše Ďurčanský hľadal kontakty s Veľkou Britániou a Francúzskom. Po odhalení týchto aktivít Ďurčanského na priamy zásah Nemecka nahradil reprezentant radikálnej pronacistickej skupiny predseda vlády VOJTECH TUKA. Slovensko sa po Rumunsku a Maďarsku stalo v novembri 1940 členom Paktu troch veľmocí (Nemecko, Taliansko, Japonsko) a rok neskôr Paktu proti Kominterne. Po nemeckej iniciatíve, ktorú otvorene podporil V. Tuka, sa Slovensko 24. júna 1941 pripojilo k vojenskému ťaženiu proti ZSSR. V decembri toho istého roku V. Tuka z vlastnej iniciatívy vyhlásil vojnu USA a Veľkej Británii. Nemecko ovládalo SR: sústavou voľných zmlúv, prostredníctvom veľvyslanectva, vojenskou misiou v Bratislave, skupinou poradcov a aktivitou Deutsche Partei.

Po vzniku SR sa Maďarsko pokúsilo obsadiť ďalšie slovenské územie. Už 14. marca 1939 maďarská armáda obsadila Podkarpatskú Rus a krátko nato 23. marca 1939 zaútočila na  východné Slovensko. 24. marca 1939 bola bombardovaná Spišská Nová Ves. Išlo o prvé letecké bombardovanie mesta v strednej Európe, a to ešte pred začiatkom druhej svetovej vojny.  Tzv. malá vojna trvala iba tri dni. Zo strany Slovenska mal obranný charakter a skončila sa diplomatickým zásahom Nemecka. Po uzavretí prímerí muselo Slovensko odstúpiť Maďarsku 74 obcí z okresov Sobrance a Snina so 45 tis. obyvateľmi.

Slovenskú republiku uznalo de facto 27 štátov sveta. Popri Nemecku a jeho spojencoch to bola Veľká Británia, Francúzsko a ZSSR, z neutrálnych krajín Švajčiarsko, Vatikán, Švédsko, Španielsko. USA Slovenskú republiku neuznali.  Diplomatické styky s európskymi neutrálnymi štátmi mali hospodársky a kultúrny efekt. Spolupráca s nemeckými satelitmi, Bulharskom a Rumunskom, bola úspešná.

Keď na jeseň 1939 prestalo Poľsko existovať, Slovensko susedilo na západe a na severe s územím okupovaným nemeckou armádou. Iba na juhu malo spoločnú hranicu s Maďarskom,  ktoré však svojimi revizionistickými  nárokmi a represívnou politikou proti slovenskej menšine nebolo pokojným susedom.  Bolo stálym problémom zahraničnej politiky SR. V snahe vyvážiť nepriaznivú geopolitickú situáciu hľadalo Slovensko spojenectvo s Rumunskom a Chorvátskom, teda s krajinami, ktoré vo vzťahu s Maďarskom mali podobné problémy. Z pocitu ohrozenia a vzájomnej nedôvery medzi Slovenskom a Maďarskom ťažilo Nemecko, ktoré za prísľuby pomoci proti maďarskej rozpínavosti  a možnej revízie hranice, stanovenej Viedenskou arbitrážou, požadovalo od Slovenska väčšiu vernosť.  

Anglo-americko-sovietska koalícia, ktorá sa sformovala 1941, podporila koncepciu česko-slovenského štátu ako súčasť plánu obnovenia hraníc pred rokom 1938 v strednej Európe. Slovenská republika tak ostala odkázaná iba na Nemecko a jeho spojencov. Úsilie niektorých slovenských politikov a diplomatov zachovať ho i po vojne bolo odsúdené na neúspech.

23.  Účasť prvej Slovenskej republiky v druhej svetovej vojne

Vojaci slovenskej armády bojovali najprv proti Maďarsku a Poľsku, neskôr aj proti najväčšej krajine sveta ZSSR, ba nepriamo sa zúčastnili aj vojny proti Angloameričanom na domácom území a v Taliansku koncom vojny. Už zrod samotnej slovenskej armády v marci  roku 1939 prebiehal za veľmi komplikovaných okolností. Do roku 1938 mali Slováci len hŕstku aktívnych dôstojníkov. V mnohých posádkach nebolo nielenže slovenského dôstojníka, ale ani vojaka! Stav najlepšie vystihuje ten fakt, že keď novovymenovaný minister národnej obrany pplk. Ferdinand Čatloš začínal 15. marca 1939 riadiť svoj rezort, mal k dispozícii dvoch dôstojníkov a jedného ašpiranta – pisára. Slovenská armáda sa rodila v zmätku a neistote z ďalšieho vývoja, v zlej hospodárskej a politickej situácii. Tú ešte zvýšil náhly maďarský útok na východné Slovensko. Maďarsko, napriek tomu, že krátko po vzniku SR túto diplomaticky uznalo, podniklo voči nej dňa 23. marca vojenský útok. Došlo tak k prvému vojnovému konfliktu – vojne s Maďarskom. Už 25. marca ju však Hitlerom nariadené prímerie zastavilo.Straty na životoch činili počas tohto konfliktu celkovo 22 vojenských osôb, plus 7 civilných obetí bombardovania v Spišskej Novej Vsi dňa 24. marca. Práve táto prvá vojna jasne ukázala, že myšlienka Veľkého Uhorska je medzi Slovákmi dávno mŕtva. No nielen to, ale dôsledkom útoku bol aj mimoriadne silný vzrast už aj dovtedy výrazných protimaďarských nálad (najmä od tragickej Viedenskej arbitráže), ktoré pretrvali celé vojnové obdobie.

Druhým konfliktom, pri ktorom stálo aj Slovensko, bola poľská vojna. Účasť na nej vyplývala z uzavretej nemecko-slovenskej ochrannej zmluvy, "Schutzvertrag". Slovenskí armádni predstavitelia dostali už 30. augusta jasné pokyny:

1) Armáda musí byť zasadená hneď v prvý deň útoku, ktorý bol určený na 1. septembra.
2)   Má uzavrieť a potom operovať v hraniciach od Vysokých Tatier na východ, tu pútať čo najväčšie poľské sily.
Stanovené úlohy slovenská armáda splnila, čoho dôkazom bola aj Hitlerova gratulácia Tisovi z 25. septembra 1939. Do protipoľskej vojny bolo zmobilizovaných až cca 100.000 mužov. Slováci sa priamo zúčastnili aj bojových akcií, hoci ich bolo veľmi málo a armáda takisto postúpila ďalej do poľského vnútrozemia, než bol pôvodne deklarovaný cieľ – ohraničiť len územia Hornej Oravy a Spiša, ktoré Slovensko stratilo v roku 1920, resp. 1938. Počas ťaženia zahynulo celkovo 18 našich vojakov. Je teda historickým faktom, že Slovensko stálo priamo v konflikte, ktorým sa oficiálne začala druhá svetová vojna. Istým paradoxom dejín je aj ten fakt, že malé Slovensko sa po boku Nemecka a ZSSR zúčastnilo tzv. 4. delenia Poľska, aj keď len s miniatúrnym podielom.
Ťaženia proti Juhoslávii a Grécku na jar 1941 sa armáda nezúčastnila.

Prišlo však leto 1941 a s ním  vojna proti ZSSR .V prvotných plánoch Wehrmachtu sa so slovenskou účasťou ešte nepočítalo, avšak niekoľko dní pred 22. júnom sa stanovisko zmenilo a Hitler sa z propagandistických dôvodov rozhodol zaangažovať aj malú slovenskú armádu. Slovenskí politici sa tomu nijako nebránili, skôr naopak – situáciu chceli využiť na "zviditeľnenie" Slovenska a získanie plusových bodov v očiach Hitlera, najmä pred Maďarmi. Aj z tohto dôvodu prví slovenskí vojaci pochodovali po bývalom poľskom území už napoludnie 24. júna 1941, ako príslušníci Rýchlej skupiny. Táto formácia bola o pár dní pretransformovaná na Rýchlu brigádu, s ktorou sa viaže jedna z najväčších slovenských tragédií na východnom fronte – bitka pri ukrajinskom Lipovci dňa 22. júla 1941, v ktorej padlo okolo 60 našich vojakov a asi 300 bolo ranených. Slovenská armáda technicky aj materiálne za nemeckou zaostávala. Najmä to bol dôvod, že už v júli bolo z frontu stiahnutých vyše 35.000 záložných vojakov, ktorí mali pôvodne pochodovať do sovietskeho vnútrozemia. V auguste boli preto s konečnou platnosťou vytvorené dve divízie – Rýchla a Zaisťovacia, ktoré pod inými názvami pôsobili v druhej svetovej vojne až do jej samého konca na jar 1945. Prvá, väčšia divízia – Rýchla – postupovala v smere na Kyjev, Rostov na Done až na Kaukaz, kam sa dostala počas letnej ofenzívy roku 1942. Trasa, ktorú jej príslušníci museli peši či motorizovane uraziť, merala zo Slovenska až 4.000 km. Po stalingradskej porážke museli ustupovať aj vojská z Kaukazu. Takmer bez vojenskej techniky sa zachraňovali na Kryme, kde strávili čas od jari do jesene 1943. Bolo to obdobie oddychu. Tu bola Rýchla divízia premenovaná na 1. pešiu divíziu. Na jeseň sa však všetko zmenilo – Nemci divíziu vytiahli zo závetria a nariadili ju zasadiť do frontu, ktorý ohrozoval Záporožie. 30. októbra došlo k ďalšej obrovskej dráme, keď pri Kachovke (oblasť Melitopola) padlo do zajatia Sovietov vyše 2.000 našich vojakov a asi 50 dôstojníkov. Väčšinu zajatcov Sovieti neskôr vycvičili a potom zaradili do paradesantnej brigády, ktorá bojovala na Dukle, ako aj v povstaní. Pod náporom Sovietov však musel ostatok divízie ustupovať ďalej na západ. Ústup smeroval z Nikolajeva, Odesy cez územie dnešného Moldavska a severného Rumunska (Tižina, Jasi) do SV Maďarska. Na jar 1944 bola divízia reorganizovaná na 1. technickú brigádu a o pár mesiacov, po kapitulácii Rumunov a vypuknutí povstania na Slovensku, ju Nemci definitívne odzbrojili – namiesto zbraní dostali vojaci do rúk krompáče, lopaty a metly. V marci 1945 sa divízia nachádzala v Bakonských lesoch, kde väčšinu jej príslušníkov Sovieti znova zajali (asi 3.000) Namiesto toho, aby boli pokladaní za spojeneckých čs. vojakov, deportovali ich do ZSSR, do gulagov.

Rozdielne osudy mali príslušníci menšej, Zaisťovacej divízie. Tá spočiatku pôsobila v oblasti Žitomír – Kyjev, potom pohraničia severnej Ukrajiny a Bieloruska (Ovruč – Mozýr) až bola v lete 1943 presunutá do oblasti Minska. Na obsadenom sovietskom území vykonávali jej príslušníci rôzne úlohy – od stráženia a hliadkovania až po protipartizánske razie a boje. Ani to nebola žiadna idyla, ale krutá vojnová realita s asi troma stovkami mŕtvych a množstvom zranených a zajatých. Koncom októbra 1943 došlo k novým zmenám: Divízia bola presunutá do Talianska, ako Technická brigáda. V Taliansku už teda neplnila bojové úlohy, ani zaisťovacie, ale jej príslušníci mali na starosti rekonštrukciu, opravy bombardovaním zničených objektov či kopanie zákopov. Bez väčších zmien tu pôsobila pod názvom 2. technická divízia až do samého konca vojny.

Slovenskí vojaci zohrali v 2. sv. vojne rozpornú rolu: spočiatku oddane a spoľahlivo plnili všetky úlohy stanovené Nemcami, spolu útočili na Poľsko, úporne bránili dobyté pozície počas zimnej ofenzívy Stalinových vojsk v roku 1941. Slováci ako prví vojaci vstúpili do dobytého Rostova na Done v júli 1942, podnikali trestné výpravy (niekedy dosť kruté – spojené s vypaľovaním dedín v Bielorusku). Od roku 1943 sa však situácia mení. Nielenže nastáva únava z vojny, ale každý z nemeckých spojencov hľadá svoju cestu z nacistického chomúta von. Dôstojníci, ale aj radoví vojaci strácajú akýkoľvek záujem bojovať na strane krajiny, ktorá sa rúti do porážky. Mnohí hľadajú cesty k odboju. Z dovtedy horlivých germanofilských dôstojníkov sa tak v priebehu týždňov stávali odbojári, čo sa prejavilo najmä počas povstania v auguste 1944.

Slovenské frontové straty neboli až také veľké. Najmä ak ich porovnáme so stratami iných spojencov, napr. Maďarov či Rumunov, ktoré idú do desaťtisícov. Medzi bývalými vojakmi slovenskej armády sa podnes traduje nie nepodložená veta, ktorú mal vyriecť prezident Tiso na adresu Hitlerových požiadaviek: "Synov som dal, otcov nedám." To vyjadrovala filozofiu Tisa ako aj gen. Čatloša: Vojakov musíme dať, ale dáme len to najnutnejšie minimum!

Vstup SR do vojny proti ZSSR mal ďalekosiahle následky na diplomatickom poli. Už dva týždne po vypuknutí vojny (7. júla 1941) Stalin oznámil Benešovi, že vláda ZSSR a rozhodla uznať nezávislosť Československa, a takto ako prvý štát na svete dal pečať medzinárodného uznania jeho exilovej vláde. Po ZSSR nasledovalo Anglicko, USA a ďalšie mocnosti, ktorých politika spečatila osud SR pre prípad, že by Nemecko vojnu vyhralo.

Slováci v spojeneckých armádach - V čs. jednotkách vo Veľkej Británii bojovalo asi 20% Slovákov, ako letec vynikol O. Smik. V americkej armáde bojovali Slováci v západnej Európe a v Tichomorí proti Japonskku (jedným zo šiestich vojakov, ktorí vztýčili zástavu na Mount Suribachi na japonskom ostrove Iwo Jima, bol seržant M. Strang, tento čin zobrazuje slávne súsošie vo Washingtone). Vo francúzskej armáde bojovala čs. légia proti Nemecku roku 1940.

24.  Postavenie židovského obyvateľstva v prvej Slovenskej republike (otázka č. 9)

Na Slovensku prebiehali deportácie od 25. marca 1942 – 20. 10. 1942, kedy bolo deportovaných 57 628 Židov. V marci 1944 prebiehali transporty z Maďarska do Osvienčimu (60 000 Židov deportovaných z Maďarska), v tomto období hľadali židia útočisko na Slovensku.

Základnou otázkou ostáva, či vláda a prezident vedeli o tom čo sa so Židmi deje (s výnimkou Tuku a Macha). Silnú úlohu zohrala aj nacistická propaganda – strážené územia v Osvienčime, fotografie ako si tam Židia dobre žijú, písanie fiktívnych listov za ľudí, ktorí už nežili.

Cirkvi vydávali memorandá proti židovskému kódexu. Proti deportáciám vystúpili biskupi a chceli vydať pastiersky list k Židovskej otázke. A. Mach nechcel pastiersky list zverejniť. Prebiehali rokovania Buzalku a Macha. Mach chcel dodať do listu svoju časť, s čím Buzalka nesúhlasil. List nakoniec nevyšiel,  vyšiel len článok v Katolíckych novinách. List evanjelikov však cenzúra nechala odznieť, aj keď jeho obsah bol približne taký ako listu katolíckych biskupov. Hovoril o tom že so Židmi treba zaobchádzať ľudsky napriek všetkému (vykorisťovatelia atď.).

Po prejave A. Macha znovu vzrástli obavy pred ďalšími deportáciami židov (na nátlak radikálov a Nemcov). Vláda zaujala postoj, že najprv treba zriadiť komisiu, ktorá by vyšetrila, čo sa so Židmi v táboroch deje a potom ďalšie deportácie. Nemci prisľúbili zriadenie takejto komisie.

Katolícki biskupi vydali ďalší pastiersky list, proti ktorému bol A. Mach. Napriek tomu bol list 21.3.1943 prečítaný a čítal ho aj J. Tiso. Mach sa stiahol. Pastiersky list bol ráznejší, vychádzal z podobenstva o milosrdnom samaritánovi – choď a rob dobre.

Deportácie židov neboli na Slovensku u ľudí populárne, boli tu najlepšie podmienky na záchranu ľudí (pomník v Izraeli – spravodliví medzi národmi).

V auguste 1942 predniesol Tiso v Holíči svoj prejav o Židoch, kde ich označil za nepriateľov a škodcov slovenského národa (ide o celé dejiny). Buzalku tento prejav morálne pohoršil, ale treba vedieť za akých okolností to Tiso povedal (transport neodišiel, ale aby uspokojil nátlak Nemcov, že Tiso Židom nenadŕža).

Od oku 1942 boli na Slovensku zriadené 3 pracovné tábory – Vyhne, Nováky, Sereď. Židia tu vyrábali   nábytok, oblečenie, stolárske dielne. Židia chceli ukázať, že sú sebestační. Deportácie boli obnovené po príchode nemeckej armády na Slovensko, proti protestoval Štefan Tiso. Po 29. auguste 1944 bolo deportovaných 15 000 židov. Pracovné tábory existovali do povstania, potom sa zapojili do povstania.

25.   Povstanie v roku 1944

Slovenské národné povstanie (Povstanie roku 1944) – ozbrojené a politické vystúpenie proti obsadeniu Slovenska nemeckou armádou, proti nacizmu a politickému systému na Slovensku. Spolu s akciami juhoslovanskej oslobodzovacej armády a varšavským povstaním  bolo jedným z najväčších  protinacistických vystúpení počas druhej svetovej vojny v Európe.  Už v 1939 sa vytvorilo niekoľko ilegálnych skupín, nespokojných s existenciou Slovenskej republiky, jej politickým systémom a pomermi, ktoré  v nej vládli. Orientovali sa buď na čs. exilovú vládu v Londýne, alebo na vedenie KSČ v Moskve, nemali však väčší ohlas. Až podpísanie zmluvy medzi čs. vládou v Londýne a sovietskou vládou 12. decembra 1943 a frontové úspechy sovietskej armády priniesli zjednotenie opozičných politických síl, ktoré vyústilo do podpísania Vianočnej dohody, ohlasujúcej vznik Slovenskej národnej rady (1944). Prevzatie moci po vojenskej línie pripravovalo vojenské ústredie s pplk. J. Golianom. Väčšmi rešpektovalo E. Beneša, ako SNR. Povstanie malo byť koordinované so sovietskou armádou a zabezpečiť jej prechod cez Karpaty. Núdzový – nevýhodný variant počítal s jeho vyhlásením v prípade príchodu nemeckej armády na Slovensko bez ohľadu na vonkajšie okolnosti. Vojenský plán povstania schválila  koncom júna 1944 ilegálna SNR a neskôr aj čs. londýnska vláda. Hospodárske predpoklady povstania vytvoril guvernér Slovenskej národnej banky I. Karvaš (viď osobnosti), riaditeľ najvyššieho zásobovacieho úradu P. Zaťko a D. Krno z Obilnej spoločnosti pre Slovensko. Problémom konšpiratívneho hnutia, najmä časti nekomunistického odboja bola otázka národnej svojbytnosti Slovákov a slovenskej štátnosti. Od 1943 silnelo domáce partizánske hnutie, podporované sovietskymi zajatcami. V lete 1944 bolo priamo podporované výsadkami zo sovietskeho územia. Stalo sa prakticky nekontrolovateľné ilegálnou SNR. V júli 1944 sa zrodil plán ministra obrany gen. ČATLOŠA, do ktorého bol zasvätený veliteľ dvoch slovenských divízií umiestnených na východnom Slovensku gen. MALÁR a skupina dôstojníkov. Čatlošovo memorandum počítalo s kooperáciou so sovietskou armádou. Po príchode do Krakova jej mali dve slovenské divízie určené na obranu Karpát otvoriť cestu cez Slovensko na juh a západ. Plánovaný štátny prevrat mal na Slovensku nastoliť vojenskú diktatúru. Nasledoval by rýchly presun sovietskej armády a Slovensko by ostalo ušetrené väčšieho vojnového nivočenia. Čatlošov plán na rozdiel od vojenského ústredia počítal so zachovaním samostatnej slovenskej štátnosti. Čatloš nadviazal spojenie so SNR. Jej delegácia odletela 4.8.1944 s Čatlošovým memorandom do ZSSR. Sovietska strana bola dobre informovaná o prípravách povstania. Napriek ktomu na Slovensku rástla sabotážna činnosť podnecovaná sovietskymi partizánskymi veliteľmi. Aktualizovala nemecký vojenský zásah na Slovensku. Varovania ilegálnej SNR ostali nepovšimnuté. Partizánske akcie v auguste 1944 vyvrcholil postrieľaním skupiny nemeckých dôstojníkov, vojakov a civilistov 28. augusta 1944. Pre nacistické Nemecko to bol argument, že slovenská vláda na s vojom území nevie udržať poriadok, a jehop vojská následne obsadili Slovensko. Prezident Tiso a vláda, ktorí dovtedy dôrazne odmietali príchod nemeckých vojsk, boli nútení súhlasiť s ním. Povstanie sa realizovalo v nevýhodnom variante, ako reakcia na nemeckú okupáciu. Vyhlási ho 29. augusta 1944 pplk. Golian v Banskej Bystrici heslom: „Začnite s vysťahovaním“. Z členov SNR bol 29. augusta v Banskej Bystrici iba Golian. Nemecká armáda 31. augusta odzbrojila dve slovenské divízie  na východnom Slovensku, ktoré mali byť základom povstania. Na čelo povstalcov sa po kratších sporoch postavila SNR, ktorá 1. septembra 1944 vyhlásila obnovenie ČSR. Na povstaleckom území sa  kládli základy novej politickej štruktúry. Vznikla Demokratická strana, sociálni demokrati sa zlúčili s KSS, n anižšej úrovni prevzali moc revolučné národné výbory. Na Slovensku vzniklo dvojvládie, pretože v Bratislave pôsobil prezident a vláda. Povstalci uskutočnili na území stredného Slovenska, ktoré kontrolovali dve mobilizácie. Hlavná váha bojov spočívala na povstaleckej armáde (50 000 – 60 000 mužov), popri nej pôsobilo na povstaleckom území 12 000 a v nemeckom tyle ďalších 5 500 partizánov (z toho 11 700 Slovákov). Proti povstalcom bojovali prevažne nemecké oddiely SS v sile dvoch divízií (35 000 – 40 000 mužov), oddiely Domobrany a Pohotovostné oddiely Hlinkovej gardy. Najťažšie boje sa odohrali pri Strečne, Priekope, Telgárte a v Rajeckej doline. Napriek húževnatému odporu povstalcov povstanie bolo od svojho vzniku odsúdené na neúspech. Sovietsky zväz mu neposkytol účinnejšiu vojenskú pomoc a nedovolil, aby mu pomohli anglo-americkí spojenci, pretože povstalecké územie patrilo do jeho operačnej zóny. Pôvodný zámer povstalcov sa nie ich vinou neuskutočnil. Moskva mala vlastné plány  so stredoeurópskym priestorom. Väčšina povstalcov nechápala svoj boj ako boj proti slovenskému štátu, ale boj proti nemeckej okupácii. Povstanie sa skončilo vojenskou porážkou 27. októbra 1944 obsadením Banskej Bystrice. Bojové operácie spojené s povstaním si na slovenskej strane  vyžiadali 20 000 obetí. Pri povstaleckých a protipovstaleckých akciách dohádzalo k individuálnym a hromadným  vraždám zajatcov, väzňov, utečencov a civilného obyvateľstva obvineného  z nadržiavania jednej alebo druhej strane.  Pre povstanie z roku 1944 sa pôvodne používalo viacero názvov (slovenské povstanie, povstanie, banskobystrické povstanie, slovenské národné povstanie). Slovenská vláda v Bratislave a neskôr časť emigrácie po 1945 ho nazvala pučom. Predsedníctvo SNR rozhodlo 23.7.1948 o výlučnom používaní názvu Slovenské národné povstanie, skrátene Povstanie.

26.   Hospodárske pomery v prvej Slovenskej republike

Pri vzniku Slovenskej republiky málokto z domácich a európskych ekonómov veril v jej hospodársku životaschopnosť. Nasvedčoval tomu prevažne poľnohospodársky ráz krajiny bez dobudovaného priemyslu. Najúrodnejší južný pás územia pripadol v roku 1938 Maďarsku.

Slovenská republika začínala budovať svoje hospodárstvo vo veľmi skromných podmienkach. Navyše tu bol veľmi silný tlak Nemecka, ktoré malo  od začiatku záujem kontrolovať a využívať Slovensko, jeho hospodárske a surovinové zdroje a možnosti. Veľké koncerny Hermann Göring Werke, Siemens A.G., I.G. Farben,  AEG prevzali všetky podniky zbrojárskeho, chemického, banského a hutníckeho priemyslu, ktoré s hneď stali súčasťou  nemeckého kolosu, podriadenému vojnovým potrebám. Nemecký kapitál postupne nahradil predchádzajúce dominantné postavenie českého a iného zahraničného kapitálu. Podiel domáceho kapitálu v priemysle sa zvýšil iba málo. Tradičné väzby vytvorené v predchádzajúcich dvoch desaťročiach s českým územím sa však nepretrhli. Svedčí o tom objem vývozu, napríklad v roku 1941 smerovalo do Nemeckej ríše 75% slovenského vývozu, z čoho vývoz do protektorátu Čechy a Morava predstavoval až 46%.

Na Slovensku prebiehal skrytý zápas o minimalizáciu hospodárskych strát počas vojny. Viedla ho skupina mladých ekonómov, ktorá sa hlásila k slovu už v časoch veľkej hospodárskej krízy začiatkom 30. rokov 20. storočia. Patril do nej guvernér Slovenskej národnej banky IMRICH KARVAŠ, riaditeľ Najvyššieho hospodárskeho úradu PETER ZAŤKO, minister hospodárstva GEJZA MEDRICKÝ, predseda Slovenskej obilnej spoločnosti JAN KLIMOVSKÍ a ďalší. Ovocím ich práce bolo stabilné hospodárstvo s voľne dostupným, vo vojnových časoch nedostupným tovarom. Pomerne úspešne sa darilo chrániť pred nemeckou stranou slovenské surovinové zdroje a rezervy.

Začal sa uskutočňovať program spriemyselňovania. Podnikatelia získali podporu štátu, továrne dostávali veľké úľavy na daniach, clách a výhody pri doprave. V rokoch 1939-1944 vzniklo 250 nových priemyselných podnikov a 30 podnikov rozširuje výrobu. Podporila sa modernizácia výroby a zvýšila sa domáca zamestnanosť, najmä v priemysle. Postupne klesol počet robotníkov pracujúcich v Nemecku, ktorých podľa dohody s nemeckou stranou aj tak platila slovenská pokladnica. Tento premyslený postup umožnil inde použiť peniaze, ktoré by boli vynaložené na financovanie vojny  Tak sa zachránili miliardové hodnoty pre povojnové Česko-Slovensko. Napriek pôvodnému zámeru sa vláda neodhodlala uskutočniť rozsiahlejšiu pozemkovú reformu. Rozdelila sa iba časť zhabanej židovskej pôdy.

K dlhodobým investíciám patrilo budovanie vodných priehrad, ktoré mali pomôcť využívať rieky na výrobu eklektickej energie. Budovali sa nové železnice.

Slovensko malo aktívne saldo v zahraničnom obchode so všetkými krajinami, často sa označovalo za stredoeurópske Švajčiarsko a koruna dostala prezývku „tatranský dolár“. Hospodárskemu rozmachu popri vlastnej hospodárskej politike výrazne pomohla vojnová konjunktúra, ktorá podporila zbrojársky priemysel a zvýšila dopyt po základných tovaroch bežnej spotreby, najmä potravinách. Kúpyschopnosť obyvateľstva však ostávala na nízkej úrovni.

27.  Proces obnovenia ČSR v roku 1945

Na obnovení ČSR pracovala časť českej a slovenskej emigrácie , ktorá v roku 1939 vytvorila Čs. národný výbor. Ten sa v roku 1940 premenil na dočasnú vládu so sídlom v Londýne, ktorej typickým znakom bol čechoslovakizmus. Táto vláda bola uznaná vládou ZSSR a Veľkej Británie a neskôr ďalšími víťaznými mocnosťami. Hlavné slovo pri smerovaní budúceho štátu malo vedenie KSČ so sídlom v Moskve. Z jeho iniciatívy sa uskutočnili moskovské rokovania.

V marci 1945, keď sa na Slovensku ešte bojovalo, zišli sa v Moskve predstavitelia českých exilových politických strán, E. BENEŠ a SNR, aby sa dohodli na podobe budúceho česko-slovenského štátu.  Rokovaniam udávali tón komunisti, ktorí sa otvorene opierali o autoritu ZSSR. Zabezpečili si kľúčové ministerstvá a tretinu poslaneckých mandátov v budúcom parlamente. Rokovania prebiehali 22. – 29. marca 1945 a ukázali nepripravenosť nekomunistických strán voči KSČ. Ich výsledkom bola dohoda o personálnom zložení novej vlády  a o vládnom programe. Predstavitelia SNR – ŠROBÁR, URSÍNY, HUSÁK, STYK, ŠOLTÉSZ, NOVOMESKÝ, FERJENČÍK priniesli návrh rovnocenného postavenia Slovenska v obnovenej ČSR, no táto otázka sa odsunula na povojnové obdobie. Delegácia žiadala, aby nová vláda vyhlásila rovnoprávnosť slovenského národa, uznala SNR za slovenskú vládu a parlament, zabezpečila výlučné kompetencie povereníctiev v rezortoch vnútra, školstva, zásobovania, zdravotníctva, priemyslu, pôdohospodárstva, verejných prác, sociálnej starostlivosti a pravosúdia. V armáde mali vzniknúť samostatné slovenské jednotky. Slovensko a malo dočasne stať samostatnou hospodárskou, colnou a menovou jednotkou. Českí plotici vrátane Beneša síce navonok uznali svojbytný slovenský národ, princíp rovný s rovným a SNR ako nositeľku zákonodarnej a výkonnej moci na Slovensku, o jej definitívnych kompetenciách sa malo rozhodnúť až po vojne.

Výsledky moskovských rokovaní boli vyhlásené v Košiciach 5. apríla 1945 ako Košický vládny program. Program vyjadril podporu Červenej armáde, zakázal obnovu pravicových strán, na Slovensku HSĽS a všetkých strán, ktoré sa  s ňou v roku 1938 zlúčili. Zakázané boli všetky organizácie a spolky, ktoré predstavovali oporu režimu Slovenskej republiky. Prevažná časť nemeckej a maďarskej menšiny bola určená na vysídlenie. Ohlásilo sa vytvorenie mimoriadnych retribučných súdov, ktoré mali súdiť previnilcov za ich činnosť 1938-1945. Vláda sa zaviazala uskutočniť pozemkovú reformu a poštátnenie kľúčových odvetví priemyslu. Program nechal otvorenú otázku slovenskej štátnosti. SNR bola dočasne uznaná za nositeľku zákonodarnej a výkonnej moci na Slovensku. Začiatkom apríla 1945 prezident Tiso a vláda emigrovali do Rakúska. 3. apríla do Košíc pricestoval Beneš a vymenoval novú vládu, ktorá 5. apríla  vyhlásila Košický vládny  program.  Bol to základný dokument politického usporiadania ČSR v prvých povojnových rokoch. Do oslobodenej Bratislavy sa presunula z Košíc SNR, prezident  aj vláda. Tu ich zastihla správa o ukončení vojny.

ČSR sa neobnovila v pôvodných predmníchovských hraniciach. Územia okupované Nemeckom a Maďarskom sa opäť stali súčasťou štátu, no najvýchodnejšia časť – Podkarpatská Rus pripadla ZSSR.  Severná Orava a Spiš, obývané slovenskou menšinou a opäť stali súčasťou Poľska. Slovensko si rozšírilo bratislavské predmostie na pravom brehu Dunaja tromi obcami: Jarovce, Rusovce a Čunovo. Novú štátnu hranicu s Maďarskom potvrdila v roku 1946 mierová konferencia v Paríži.

ČSR navonok spolupracovala s demokratickým Západom i so ZSSR. V skutočnosti sa však väzby  s Východom posilňovali  a so Západom uvoľňovali. Ešte v roku 1945 bola podpísaná tajná zmluva medzi ČSR a ZSSR o ťažbe uránovej rudy v Česku, ktorá Sovietom umožnila kontrolu nad bohatými náleziskami tejto strategickej suroviny. Na nátlak Stalina bola ČSR v roku 1947 nútená odrieknuť americký Marshallov plán hospodárskej pomoci vojnou zničeným európskym krajinám. Spojenectvo so ZSSR nutné ústupky tejto veľmoci sa zdôvodňovali jeho podielom na oslobodení krajiny. Najmä komunisti vyzdvihovali toto spojenectvo ako naplnenie staršej myšlienky slovanskej vzájomnosti.

ČSR sa prihlásila k systému tzv. ľudovej demokracie, ktorý bol formou prechodu  k socializmu.  Opäť sa budovala ako centralistický štát a asymetrickým modelom.

28.  Exilová česko-slovenská vláda v Londýne a česko-slovenské komunistické vedenie v Moskve

Základnou príčinou zrodu česko-slovenského odboja bol nesúhlas s pomermi po Mníchovskej dohode z roku 1938 a marcových udalostiach 1939. Zánik demokracie, popieranie základných občianskych a ľudských práv a slobôd prinútili slovenských a českých politikov emigrovať. Nešlo však iba o záchranu pred postihom, v demokratickom zriadení v zahraničí videli aj príležitosť získať rozhodujúce veľmoci formujúcej sa  protifašistickej koalície pre spoločný cieľ, ktorým bolo obnovenie česko-slovenského štátu v predmníchovských hraniciach. Spočiatku bola situácia pre domáci odboj nepriaznivá. Veľká Británia a Francúzsko uznávali výsledky Mníchovskej dohody, USA sa aktívne neangažovali v európskej politike a ZSSR našiel cestu dorozumenia s Nemeckom. Napokon zahraničný odboj nemal spočiatku ústrednú organizáciu. V 1939 sa vytvorili štyri centrá zahraničného odboja: Varšava, Paríž, Londýn, Moskva.

Vo Varšave pôsobili väčšinou bývalí členovia agrárnej strany a oponenti E. Beneša. V Paríži pôsobil bývalí česko-slovenský vyslanec Štefan Osuský a Milan Hodža. Obidvaja presadzovali obnovenie ČSR, v ktorej by Slovensko malo samosprávne postavenie. Š. Osuskému sa podarilo v mene ešte neexistujúcej čs. vlády uzavrieť s francúzskou vládou 3. októbra 1939 zmluvu o organizovaní čs. vojska. Aj napriek tomu Benešova skupina neuznala Osuského prvenstvo v odboji. Ani vytvorenie SNR (od 1940 ČSNR) M. Hodžom neoslabil opozície londýnskej skupiny. Naopak, obsadenie Poľska a Francúzska nemeckou armádou jej pomohlo, pretože zanikli dve centrá, ktoré s ňou nesúhlasili. Beneš získal pevnejšiu pôdu a začal vystupovať ako čs. prezident.

Exilová česko-slovenská vláda v Londýne

V Londýne pôsobil čs. veľvyslanec JAN MASARYK (syn T. G. Masaryka). Skupina českých emigrantov v Londýne okolo bývalého prezidenta Beneša, sústredená v Československom národnom výbore, chcela dosiahnuť obnovenie centralistického Česko-slovenska bez autonómie Slovenska.

Beneš začal vystupovať ako česko-slovenský prezident. Na odporúčanie Britov sa mu museli podriadiť  Š. OSUSKÝ i M. HODŽA. Bolo to dôležité preto, aby sa navonok ukázala jednota odboja. V júli 1941 uznali česko-slovenskú vládu so sídlom v Londýne Veľká Británia i ZSSR. Jej predsedom bol JAN ŠRÁMEK. Zo Slovákov v nej pôsobili gen. RUDOLF VIEST, JURAJ SLÁVIK, JÁN LICHNER a ŠTEFAN OSUSKÝ.

Beneš spolupracoval a poľskou exilovou vládou v Londýne a súhlasil s vytvorením česko-slovensko-poľskej federácie po  vojne. Keď sa situácia na frontoch zmenila a bolo jasné, že Červená armáda prenikne do strednej Európy, zmenil taktiku. 12. decembra 1943 uzavrel zmluvu o priateľstve, vzájomnej pomoci  povojnovej spolupráci so ZSSR s platnosťou na 20 rokov. Tým sa otvorila cesta sovietizácii budúceho česko-slovenského štátu. Pri rokovaniach s J.I. Stalinom a s V. M. Molotovom sľúbil zladiť česko-slovenskú zahraničnú, vnútornú a hospodársku politiku  so záujmami ZSSR. Smerovalo to k obmedzeniu štátnej suverenity. Dôvodom tohto postupu E. Beneša bola jeho mníchovská trauma. Aby sa už neopakoval Mníchov, budúci česko-slovenský štát mal dostať patróna – ZSSR.

Česko-slovenské komunistické vedenie v Moskve

V Moskve sa zišli emigranti z radov KSČ pod vedením Klementa Gotwalda, . Táto skupina úplne závisela od taktiky a cieľov J. I. Stalina, ktorý rátal s vývozom socialistickej revolúcie do strednej Európy. Pôvodný zámerom bolo  spojenie ČSR so Sovietskym zväzom - tieto predstavy trvali do 1942.  Heslom sa stalo: „Nová československá republika na princípe rovného s rovným." Nechceli, aby bol odboj vedený zo zahraničia, ale aby sa vytvorili  podmienky pre domáci ľudový odboj proti fašizmu – základy 1. čs. armádneho zboru L. Svobodu.

Zloženie: K. Gottwald, Ján Šverma, Zdeněk Médly (komunisti), náš veľvyslanec v Moskve Zdeněk Fierlinger (sociálny demokrat), Eduard Frisch – slovenské vysielanie. Od začiatku bolo odbojové hnutie napojené na sovietsku armádu. Nemali priame spojenie s domácim územím (do 1943 tu nemali ani jednu vysielačku).

29.  Politický systém na Slovensku a v ČSR v rokoch 1945-1948

Formálne sa štát obnovoval ako pokračovanie predmníchovskej republiky, s korekciami, ktoré si v postavení Slovenska vynútil vývoj od 1938 a najmä SNP. Na čele štátu bol prezident, vláda, Ústavodarné národné zhromaždenie, ktoré nahradilo predvojnový dvojkomorový parlament. Prvým prezidentom obnovenej ČSR sa stal E: BENEŠ, ktorý zotrval vo funkcii do  roku 1935, jeho funkčné obdobie sa predĺžilo až do roku 1946.

E. BENEŠ a vláda presadzovali myšlienku právnej kontinuity obnoveného štátu s prvou ČSR. Podľa nej bol vývoj od Mníchovskej dohody až do roku 1945 vynútený agresiou, nezákonný a odporujúci ústave z roku 1920. Preto sa aj Slovenská republika označovala prívlastkom takzvaný štát – teda ako štát, ktorý existoval iba zdanlivo. Právna kontinuita s prvou ČSR však bola iba fikciou. Ústava z roku 1920 síce platila, no v obnovenom Česko-Slovensku už pôsobili inštitúcie, ktoré nepoznala (národné výbory, Národný front, SNR). Politický systém, ktorý sa vytváral od roku 1945, dostal prívlastok ľudovodemokratický. 5. apríla 1945 bol vyhlásený Košický vládny program, ktorý položil základy ľudovo-demokratického politického systému – „riadená demokracia“. Mal vyjadrovať ideu, že skutočným zdrojom moci v štáte a jej vykonávateľom je ľud. Zjednocujúcim prvkom vlád  bol Národný front, ktorý pôsobil na národnej i celoštátnej úrovni. Išlo o umelú koalíciu politických strán, ktorá rozhodovala o kľúčových politických otázkach a musela dosiahnuť zhodu. V Národnom fronte sa nehlasovalo, všetky rozhodnutia sa prijímali na základe dohody a boli záväzné pre všetky politické strany.  Iba Národný front mohol odsúhlasiť vznik novej politickej strany. Politická opozícia nebola v štáte povolená.  Predvojnové strany ako HSĽS a agrárna strana boli zakázané. Parlament stráca svoju moc. V Čechách existovali tieto politické strany: Čs. strana lidová, Čs. strana národno-socialistická, Čs. Strana sociálno-demokratická a  KSČ.  Existujúce strany si monopolizovali aj všetky stupne správy. Na miestnej úrovni preberali moc národné výbory, zložené zo zastupiteľov ľudu – zastupiteľské orgány a orgány verejnej správy.

Vytváranie nového politického systému prebiehalo v atmosfére poznamenanej nielen vojnovým a povojnovým nedostatkom, ale aj veľkým pohybom obyvateľstva, radikalizáciou myslenia, prenášaním vojnových spôsobov konania a správania aj do mierového obdobia.

Vláda – Zdeněk Fierlinger (soc. demokrat), mala 25 členov. Pomer Čechov a Slovákov bol 16:9. 11 členov vlády bolo komunisticky orientovaných, ovládali kľúčové rezorty. Česká národná rada bola zrušená, SNR a Zbor povereníkov ostali, vytvára sa asymetrický model. Česi sa snažili obnoviť centralizmus, Slováci chceli federáciu. Otázka rozdelenia kompetencií medzi ústrednou vládou  a SNR sa odložila na ďalšie obdobie → Tri pražské dohody (otázka č. 30).

Pol roka po obnovení ČSR vládol prezident autoritatívne bez parlamentu, dekrétmi. Dekréty, známe aj ako „Benešove dekréty“, zasahovali do všetkých sfér spoločnosti. Využili sa napríklad na radikálne zásahy proti nemeckej a maďarskej menšine a umožnili poštátnenie priemyslu. Rozhodujúce slovo v ČSR mala komunistická strana, ktorá sa prvý raz stala vládnou politickou stranou. Jej cieľom však nebola spoluvláda, ale neobmedzená vláda, na čo si vytvárala vhodné podmienky. V krajine vládla cenzúra.  Zakazovali sa nepohodlné spolky a časopisy. Od roku 1945 sa uskutočňovalo preverovanie štátnych a verejných zamestnancov. 2. augusta 1945 bol vydaný dekrét E. Beneša o strate občianstva pre nemeckú a maďarskú menšinu a 24. októbra 1945 dekrét o poštátnení kľúčového priemyslu, bánk a poisťovní.

Novým prvkom bolo retribučné súdnictvo. Popri myšlienke potrestania vinníkov z čia vojny dalo do pohybu vlnu udavačstva a vytvorilo priestor pre všetkých, ktorí sa chceli pomstiť , alebo aspoň poškodiť nepohodlných. Preto spolu s vinníkmi boli veľmi často postihnutí aj nevinní. Retribučné súdnictvo vychádzalo zo zásady, že obvinený je vinný, a vinu mu treba len dokázať. Proti rozsudku nebolo odvolania. Ľudia odsúdení z politických príčin  často končili  v pracovných táboroch, ktoré sa udržali ešte z čias Slovenskej republiky.

Na Slovensku sa po vojne udržal systém dvoch politických strán, ktorého základy vznikli ešte počas povstania roku 1944. Tento systém tvorili dve strany Národného frontu: Komunistická strana Slovenska (KSS) a Demokratická strana (DS). Predsedom KSS bol KAROL ŠMIDKE a predsedom DS JÁN URSÍNY, ktorého neskôr nahradil JOZEF LETTRICH. Pred voľbami vznikli ďalšie dve strany: Strana slobody (Šrobár) a Strana práce (Dérer). HSĽS bola zakázaná. Zatiaľ čo KSS hlásala triedny boj a opierala sa najmä o robotníkov a chudobných roľníkov, DS sa opierala o stredných roľníkov, mestské strední vrstvy a inteligenciu. V jej vedení boli najmä predstavitelia bývalej agrárnej strany. KSS a DS mali rôzne predstav o budúcnosti Slovenska, no museli spolupracovať. KSS navonok vystupovala ako samostatná strana, v skutočnosti sa čoraz väčšmi podriaďovala pražskému centru. Už v lete 1945 jej vedenie KSČ vytýkalo, že podporuje slovenský separatizmus, preto bol od čela KS dosadený spoľahlivý VILIAM ŠIROKÝ. Vedenie KSS, ktoré sa sformovalo ešte v povstaní, bolo vytlačené z vedúcich pozícií.  

Voľby  v 1946 dopadli rozdielne v Čechách a na Slovensku. V Čechách zvíťazila KSČ (43%), vďaka pozemkovej reforme, ktorú mali na starosť komunisti – rozdeľovali pôdu po Nemcoch českým roľníkom. V celoštátnom meradle mala KSČ, KSS a sociálna demokracia väčšinu, preto Beneš poveril komunistu Gottwalda zostavením novej vlády. Predsedom vlády sa stal komunista KLEMENT GOTTWALD. Podpredsedom vlády sa stal VILIAM ŠIROKÝ.

30.  Postavenie slovenských národných orgánov v rokoch 1945 až 1960. Tri pražské dohody

Štátoprávne usporiadanie, postavenie Slovenska v republike vychádzalo z faktického stavu vytvoreného počas SNP, keď bola SNR vlastne zvrchovaným vykonávateľom štátnej i zákonodarnej moci na území Slovenska, pri uznávaní londýnskej vlády i prezidenta Beneša. Vojenská porážka povstania a skutočnosť, že SNR sa musela vracať na Slovensko v stopách sovietskej a čs. armády jej postavenie oslabila.

Exilová vláda v Londýne pôvodne rátala s obnovou centralistického modelu ČSR, bez osobitného postavenia Slovenska. Tento názor sa v českých politických stranách s výnimkou KSČ udržal aj po roku 1945. SNR považovali iba za dočasný revolučný orgán, nie za trvalú súčasť obnoveného štátu. SNR spočiatku bez ohľadu na stranícku príslušnosť presadzovala federatívne usporiadanie štátu. Košický vládny program sa síce prihlásil k rovnoprávnosti Čechov a Slovákov, no neviedol k očakávanému federatívnemu modelu. Stalo sa to pre odpor českých politických strán. Košický vládny program zakotvil v podstate iba územnú autonómiu Slovenska. Z nej sa potom „salámovou taktikou“ postupne ukrajovalo.

Troma pražskými dohodami sa postupne začalo ukrajovať z pôvodných práv SNR. Tri pražské dohody sú vlastne tri fázy, ktorými sa postupne odobrali kompetencie SNR a jej výkonnej zložky Zboru povereníkov v prospech  ústredných inštitúcií – vlády, prezidenta  a parlamentu.

Prvá pražská dohoda bola podpísaná 2. júna 1945 medzi československou vládou a predsedníctvom SNR. Týkala sa rozdelenia kompetencií medzi celoštátne a slovenské orgány. Vymedzila iba spoločné veci a vôbec neurčila veci, ktoré by mali byť v kompetencii slovenských orgánov. Zbor povereníkov,  dovtedy zodpovedný SNR teraz zodpovedal vláde, v dôsledku čoho sa upevňuje asymetrický model federácie.

V druhej pražskej dohode z 11. apríla 1946 sa oslabili rozhodovacie právomoci SNR pri vymenovaní vysokých štátnych úradníkov, profesorov a sudcov. Osnovy nariadení SNR a Zboru povereníkov sa museli vopred prerokovať s príslušným rezortným ministerstvom v Prahe. Aj zloženie Zboru povereníkov bolo závislé na pražskej vláde.

Tretia pražská dohoda z 27. júna 1946 je vlastne reakcia českých politických strán a KSS na volebné víťazstvo DS. KSČ a KSS, ktoré dovtedy do určitej miery obhajovali postavenie slovenských orgánov, videli po voľbách v oklieštení ich právomocí príležitosť oslabiť vplyv DS. Podľa tretej pražskej dohody výkon štátnej moci na Slovensku začali robiť priamo ministri ústrednej vlády. Povereník sa stal bezprostredne zodpovedný ministrovi a Zbor povereníkov je ako celok podriadený ústrednej pražskej vláde. Išlo nepochybne o úplnú degradáciu slovenských orgánov, ktoré sa stali iba príveskami centrálnej  štátnej moci. Zlikvidovalo sa postavenie SNR ako reprezentantky slovenského národa a orgánu s výlučnou zákonodarnou a výkonnou mocou na Slovenksu.

Toto sústavné odbúravanie slovenskej samosprávy sa dialo s podporou slovenských komunistov. KSS bola vlastne politicky poslušnou súčasťou KSČ. K. Gottwald a českí komunisti nedôverovali slovenským súdruhom, že udržia situáciu v rukách. Slovensko považovali iba za slabý článok na ceste od ľudovej demokracie k otvorenej diktatúre proletariátu, čo bol nesporný a trvalý cieľ komunistov.

Napriek deklarovaniu rovnoprávnosti Čechov a Slovákov vytvoril komunistický režim prísny centralistický model politického a hospodárskeho spravovania štátu. Najprv sa zreorganizovala komunistická strana. V septembri 1948 sa KSS zmenila na územnú organizáciu KSČ, čím prakticky stratila aj posledný zvyšok samostatnosti rozhodovania. V rámci reformy správy sa na Slovensku v 1949 vytvorilo šesť krajov. Rozhodujúcimi orgánmi sa stali krajinské národné výbory (KNV) a krajské výbory KSS. SNR musela odovzdať časť svojich kompetencií krajským národným výborom, ktoré boli centrálne riadené z Prahy. SNR existovala len na papieri. Neprijímala žiadne rozhodnutia ani nerokovala. V rokoch 1950-1953 neprerokovala ani jeden návrh zákona. V krajine vznikali nové celoštátne ministerstvá bez príslušných slovenských povereníctiev. Zdôraznenie slovenských záujmov sa ihneď označilo za separatizmus a buržoázny nacionalizmus.

Po XX. Zjazde Komunistickej strany ZSSR v 1956 sa udiali isté zmeny. Veľkou nádejou bol ústavný zákon o slovenských národných orgánoch z júla 1956. SNR dostala späť od vlády právo vymenúvať a odvolávať Zbor povereníkov, prerokúvať a schvaľovať rozpočet Slovenska, sama zvolávať a ukončiť svoje zasadnutia. Zákonodarná moc SNR však ostala naďalej obmedzená na regionálne záležitosti.

31.  Politický vývin na Slovensku v rokoch 1945 až 1948

Zatiaľ čo KSS hlásala triedny boj a opierala sa najmä o robotníkov a chudobných roľníkov, DS sa opierala o stredných roľníkov, mestské strední vrstvy a inteligenciu. V jej vedení boli najmä predstavitelia bývalej agrárnej strany. KSS a DS mali rôzne predstav o budúcnosti Slovenska, no museli spolupracovať. KSS navonok vystupovala ako samostatná strana, v skutočnosti sa čoraz väčšmi podriaďovala pražskému centru. Už v lete 1945 jej vedenie KSČ vytýkalo, že podporuje slovenský separatizmus, preto bol od čela KS dosadený spoľahlivý VILIAM ŠIROKÝ. Vedenie KSS, ktoré sa sformovalo ešte v povstaní, bolo vytlačené z vedúcich pozícií.

KVP vychádzal z princípu kolektívnej viny Nemcov a Maďarov. Odsun Nemcov bol schválený Postupimskou konferenciou, s odsunom Maďarov západné mocnosti nesúhlasili. Riešilo sa to vzájomnou výmenou obyvateľstva. Nastáva násilná reslovakizácia Maďarov, stratili občianske práva a asi 44 tis. ich bolo násilne deportovaných do českého pohraničia. Maďarom boli občianske práva vrátené v roku 1948.

DS, hlavný zástanca druhej cesty na Slovensku, bola  v ťažkom postavení. Odbúravanie právomocí SNR a Zboru povereníkov, opustenie princípov slovenskej samosprávy v prospech ľavicového centralizmu a ideí proletárskej revolúcie slovenskými komunistami značne oslabilo postavenie Slovenska v republike vôbec. Strana bola iba v štádiu formovania, združovala rozličné sily spojené najmä odporom ku komunizmu. Jej program bol prevažne obranný, pasívny, kým komunisti mali dobre prepracovanú ofenzívnu taktiku , pevný cieľ i vhodné nástroje na uskutočnenie. Demokrati sa spoliehali na ústavnosť, parlament, SNR, zákony a komunisti na mocenské nástroje, ktorými disponovali: právomoci ústrednej vlády, silné pozície v bezpečnosti, vplyv v niektorých masových a vplyvných organizáciách.

Vedenie KSČ a KSS sa usilovalo oslabiť pozície DS, preto podporovalo vznik novej strany. Tá mala podľa ich plánu podchytiť najmä katolíckych voličov, ktorí sa po zákaze HSĽS ocitli bez politického zastúpenia. V 1945 boli proti nim vydané tvrdé zákony, ako trest Slovenský štát: zobrali im školy, zrušili internáty so správou cirkvi a zrušili im tlač. Demokrati zasa chceli túto skupinu prilákať k sebe. Nakoniec katolícki nespokojenci našli spoločnú reč s demokratmi (dovtedy so silným evanjelickým podielom vo vedení), čo vyjadrili v Aprílovej dohode. Dohoda určila podiel oboch skupín vo vedení DS i pri rozdelení mandátov. Vznikol tak silný občiansky blok, časťou svojho vedenia (JOZEF LETTRICH, MARTIN KVETKO, JÁN URSÍNY) zakotvený v odboji a v SNP, druhou časťou (ANDREJ CVINČEK, MILOŠ BUGÁR, JÁN KEMPNÝ) v tradičnom katolicizme a napokon EMANUEL BÖHM  reprezentoval slovenské hnutie v oblastiach okupovaných Maďarskom počas vojny.  Takto sa v zásade zachoval model dvoch politických strán.

Pred voľbami vznikli ďalšie dve strany: Strana slobody (Šrobár) a Strana práce (Dérer), ale tie už voličov nestačili osloviť. Voliť nemohli príslušníci maďarskej a nemeckej národnostnej menšiny ani občania stíhaní z politických dôvodov.

Parlamentné voľby sa konali 26. mája 1946. Na Slovensku sa skončili víťazstvom DS, ktorá dostala až 62% hlasov. KSS volilo 30% občanov. V Česku zvíťazili komunisti. Príčina víťazstva DS bola v tom, že voliči ju považovali za stranu presadzujúcu tradičnú líniu slovenskej politiky, založenú na spojení kresťanského, sociálneho  a národného prvku. Voľbami dala väčšina Slovákov najavo, že odmieta komunistami vnucovanú víziu socialistickej spoločnosti. Výsledky volieb boli upravené 9:5 v prospech DS. Predsedom SNR sa stal predseda DS JOZEF LETTRICH, predsedom Zboru povereníkov komunista GUSTÁV HUSÁK.

Za víťazstvo DS vo voľbách roku 1946 Slovensko draho zaplatilo. Predstavitelia KSČ a KSS sa sústredili na to, aby skompromitovali DS. Vhodnou príležitosťou bol proces s bývalým prezidentom Slovenskej republiky Jozefom Tisom. Po úteku do Rakúska bol zadržaný americkou armádou a dopravená do Bratislavy. Počas príprav procesu sľúbilo vedenie DS svojim partnerom z aprílovej dohody, že Tiso bude súdený mierne a nebude odsúdený na smrť. Proces pred národným súdom trval od decembra 1946 do apríla 1947. Bol to dovtedy najväčší politický proces v slovenských dejinách. Súd obžaloval Tisu z účasti na rozbití republiky, z podielu na prenasledovaní Židov, zo zatiahnutia Slovenska do vojny a zo zrady SNP. Komunistické vedenie sa rozhodlo viesť proces až po rozsudok smrti a popravu. Rátalo totiž s tým, že po  poprave slovenskí katolícki voliči prestanú podporovať DS. J. Tisa popravili 18. apríla 1947 v Bratislave, k rozkolu v DS však nedošlo.

32.  Jesenná politická kríza na Slovensku v roku 1947

V lete 1947 proti DS zorganizovala komunistami ovládaná bezpečnosť rozsiahlu provokáciu. Využila kontakty niektorých mladých ľudí s ľudáckou emigráciou a využívala  metódy, ktoré sa potom rozvinuli v päťdesiatych rokoch, mučenie, falošné svedectvá. Vykonštruovala spojenie medzi slovenskými emigrantmi, vedených K. Sidorom a F. Ďurčanským, a vedúcim činiteľom DS. Poľa tohto scenára predstavitelia DS v spojení  s emigrantmi chceli vytvoriť samostatný slovenský štát. Ich plány sa mali uskutočniť pri vypuknutí novej svetovej vojny, ktorá sa očakávala v súvislosti so zhoršením vzťahov medzi tvoriacim sa sovietskym a západným blokom. Komunisti servírovali pomocou bezuzdnej demagógie  obyvateľom svoje výmysly, medzi ktorými nechýbala ani príprava atentátu na Beneša.

V septembri 1947 ohromila verejnosť správa, že na Slovensku bolo odhalené „protištátne sprisahanie“. Na Slovensku začala politická kríza. Bezpečnosť zaistila vyše 700 osôb. Do väzenia sa dostali dvaja generálny tajomníci DS JÁN KEMPNÝ a MILOŠ BUGÁR, ohrození boli predseda J. LETTRICH a podpredseda vlády za DS J. URSÍNY. Komunisti porovnávali rozsah sprisahania a akciami henleinovcov v Česku v roku 1938 a žiadali úplný zákaz DS alebo aspoň jej zásadnú očistu a zmenu politiky. Vynútenými výpoveďami rozširovala bezpečnosť cieľavedome sprisahanie až do kabinetov slovenských členov vlády v Prahe a do cirkevných kruhov. Na takto oslabovanú stranu potom útočili komunistami manipulované masové protestné akcie odborov a roľníckych organizácií.

Neúroda roku 1947 prehĺbila zásobovacie ťažkosti, komunisti z toho obviňovali povereníctva riadené demokratmi a žiadali nastoliť radikálny poriadok. Navrhli tzv. milionársku dávku, z ktorej sa mali hradiť zvýšené ceny roľníkom. Odbory žiadali zreorganizovať zbor povereníkov, tvrdé postihy čiernych obchodníkov, poriadok do zásobovania. Partizáni k tomu pridávali požiadavky na ďalšie preverovanie štátnych zamestnancov v armáde, na „očistu“ verejného života, nahradiť ozajstných či domnelých kolaborantov odbojármi.

Demokratická strana  v pléne SNR i v pražskom parlamente verejne upozorňovala na teror,  na provokácie a mučenie väzňov, na porušovanie zákonnosti. Lavínu však nedokázala zastaviť.

Tlak proti DS vyvrcholil na jeseň 1947. Otvoreným útokom proti Demokratickej strane v Zbore povereníkov bolo zvolanie zjazdu závodných a zamestnaneckých rád, organizácie združujúcej zamestnancov z rôznych podnikov. Akcia bola vopred dohodnutá v Predsedníctve ÚV KSS. Zjazd sa konal 30. októbra 1947 v Bratislave. Do Bratislavy pricestoval aj K. GOTTWALD. Delegáti na ňom žiadali odstúpenie zboru povereníkov a vytvorenie nového, očisteného. Demisiou komunistov sa Zbor povereníkov stal nefunkčný. Vznikla politická kríza. Rokovania o zostavení nového zboru viedol Gottwald, ktorý presadzoval tvrdý kurz voči DS. Komunisti stupňovali nátlak, organizovali manifestačné zhromaždenia v podnikoch, hrozili generálnym štrajkom. Hoci demisiu podala menšina povereníkov na čele s predsedom G. Husákom, DS musela ustúpiť pred otvoreným nátlakom. Stratila tri povereníctva z predchádzajúcich deviatich a v dvoch bola nútená vymeniť povereníkov. Bol to nielen násilný zvrat výsledku volieb, ale pre komunistickú  stranu generálna skúška na neskorší štátny prevrat vo februári 1948. Ukázalo sa, že komunisti vedia obratne využívať mimoparlamentný nátlak a zmobilizovať „ulicu“, aby dosiahli svoj cieľ.

33.  Komunistický štátny prevrat v roku 1948

Situácia v krajine bola napätá už od jesene 1947. KSČ dostala pri založení Informačného byra komunistických a robotníckych strán inštrukcie, aby zanechala prílišný parlamentarizmus a uskutočňovala politiku dvoch proti sebe stojacich blokov – „pokrokového“, vedeného ZSSR a „reakčného“ vedeného USA. Komunisti vedeli, že majú podporu Stalina, preto pomocou demagógie zapájali do svojich plánov širokú verejnosť. Chceli presadiť radikálne hospodárske reformy, znárodnenie tovární nad 50 zamestnancov a rozdelenie pôdy nad 50 hektárov. Pod kontrolou mali aj bezpečnostné zložky. Spoločnosť sa pripravovala na nové parlamentné voľby. Po trpkých skúsenostiach slovenskej Demokratickej strany z jesene 1947 vytriezveli aj české občianske strany.

Bezprostredným podnetom vládnej krízy boli personálne zmeny na veliteľských miestach zboru národnej bezpečnosti v Prahe realizované komunistami. 13. februára 1948 sa pri hlasovaní väčšina vo vláde postavila proti odvolaniu ôsmich obvodných veliteľov bezpečnosti z Prahy. Predstavitelia nekomunistických strán reagovali podaním demisie vo vláde. Demisiu podali ministri dvoch českých strán – lidovej a národnosocialistickej – a slovenskej Demokratickej strany. Tak chceli predísť vládnej kríze, ktorú plánovali komunisti, a urýchliť vypísanie nových parlamentných volieb. Predpokladali, že prezident Beneš demisiu neprijme a tým prinúti komunistov akceptovať ich požiadavky. Ministri z občianskych strán sa spoliehali na podporu prezidenta Beneša a sociálnych demokratov. Dňa 20. februára 1948 podali demisiu 12 ministri z 26, teda menšina, keďže sociálnodemokratickí ministri sa k nim nepripojili. Na Slovensku predseda zboru povereníkov G. HUSÁK protiprávne odvolal povereníkov z DS pod zámienkou, že ich ministri v pražskej vláde podali demisiu. Pozície komunistov vo vláde ostali neotrasené. Predseda vlády K. Gotwald a vedenie KSČ využili skutočnosť, že demisiu podala menšina ministrov. Naliehali na prezidenta Beneša, aby demisiu prijal a vymenoval novú vládu. Vo všetkých inštitúciách a spolkoch vznikali akčné výbory zložené z komunistov a ich sympatizantov. Začali „očistu verejného a politického života“, ktorá postihla desaťtisíce osôb. Dôležité mestá obsadili ozbrojené pohotovostné jednotky Zboru národnej bezpečnosti privolané z pohraničia. Komunisti začali organizovať na svoju podporu masové demonštrácie. Súčasne začali protiprávne vznikať ozbrojené ľudové milície. Zložené z ozbrojených robotníkov. 24. februára 1948 sa konal hodinový generálny štrajk na podporu komunistov, ktorí žiadali doplniť vládu o nových ministrov zo svojich radov. Beneš nakoniec podľahol nátlaku a 25. februára 1948 demisiu ministrov z troch občianskych strán prijal a vymenoval novú vládu podľa návrhu Gottwalda.

Vyriešenie vládnej krízy bolo ústavné. Komunistický štátny prevrat sa uskutočnil bez väčších protestov. Stalo sa to predovšetkým vďaka nedemokratickému systému, ktorý potlačil a umlčal vážnejších odporcov. Nekomunistické strany sa príliš spoliehali  na demokratické tradície štátu a parlamentné formy boja. Verejnú podporu im prejavila iba časť pražských vysokoškolákov. Väčšina verejnosti si neuvedomovala, že nejde iba o zmenu vlády, ale o zmenu spoločenského systému. Pre úplné prevzatie moci komunistami bola priaznivá aj situácia v medzinárodnej politike, kde sa už jasne vyprofilovali dva proti sebe stojace bloky. Novou vládou nastolil komunisti v Česko-Slovensku komunistickú diktatúru a potvrdili prechod štátu do sovietskeho bloku. Národný front sa stal inštitúciou presadzujúcou politiku KSČ.

Po februárových udalostiach sa v živote občanov navonok toho veľa nezmenilo, pretože komunistická strana sa ešte necítila dostatočne silná na to, by ovládla celú spoločnosť. Potreboval čas, aby si upevnila získané pozície a moc. Doma i v zahraničí bolo potrebné ukázať, že občania súhlasia so štátnym prevratom. Tomuto cieľu slúžila nová ústava a parlamentné voľby. 9. mája 1948 bola vydaná nová ústava, ktorá položila základy totalitného režimu. Ústava vyhlásila politické víťazstvo robotníckej triedy a odhodlanie budovať nový režim – ľudovú demokraciu, ktorá zabezpečí cestu k socializmu. Hovorila o socialistickom vlastníctva a plánovanom hospodárstve, povoľovala súkromné podniky s 50 zamestnancami a súkromnú držby pôdy do 50 ha, no už o niekoľko mesiacov sa táto zásada porušila. Prezident Beneš odmietol podpísať novú ústavu, vzdal sa funkcie a odišiel do ústrania. Jeho protest však vyznel do prázdna. Novým prezidentom sa stal KLEMENT GOTTWALD, a predsedom vlády ANTONÍN ZÁPOTOCKÝ.

Parlamentné voľby sa konali 30. mája 1948 a už neboli slobodné. Voliči s mohli rozhodnúť, či budú hlasovať za jednotnú kandidátku Národného frontu, zostavenú komunistickou stranou, alebo vhodia do urny biely lístok. Nemci, Maďari a politickí väzni volebné právo nemali, politická opozícia sa nepripúšťala. Voľby 1948 splnili očakávania, ktoré do nich vkladalo vedenie komunistickej strany. Podľa oficiálnych výsledkov volilo na Slovensku jednotnú kandidátku 85%, v Česku 87% voličov. Výsledky volieb boli sfalšované v prospech jednotnej kandidátky. Teraz už KSČ mihla uskutočniť pokus o vytvorenie socialistickej a neskôr beztriednej komunistickej spoločnosti.

34.   Politický systém v ČSR v rokoch 1948-1960

Po prevrate štát riadila KSČ a tá bola jednotná a centralizovaná. Politici, ktorí v SNP presadzovali rovnoprávne postavenie Slovenska v novej ČSR boli obvinení z buržoázneho nacionalizmu. Československo bolo ľudovodemokratickou republikou. Občianske práva boli proklamované, no v skutočnosti potlačované. Po nedemokratických voľbách 1948 sa oslabila funkcia vlády a parlamentu (70% poslancov komunisti). KSČ – prísne centralistická strana, jej vedenie rozhodovalo najdôležitejších politických, hospodárskych, sociálnych a kultúrno-vzdelávacích otázkach. Hlavnou oporou štátnej moci bola armáda, ŠTB a ľudové milície. Nekomunistické strany museli znížiť počty svojich členov. Demokratická strana v podstate zanikla, keď bola pretvorená na kolaborantskú Stranu obrody, ktorá potom so Stranou Slobody 40 rokov predstierala politickú pluralitu. Sociálna demokracia sa zlúčila s KSČ.  

Február 1948 umožnil slovenským komunistom dosiahnuť mocenský zvrat u jesene 1947 do konca. Predsedom SNR sa namiesto J. Lettricha stal komunista K. ŠMIDKE. Všade, v úradoch, podnikoch, na školách, na národných výboroch, v politických organizáciách  komunisti vytvárali „akčné výbory“, ktoré svojvoľne menili vedúcich a prepúšťali nepohodlných. Iba zo SNR vyhnali 30 poslancov zo 100.

9. mája 1948 schválilo národné zhromaždenie novú ústavu ľudovo-demokratického štátu, ktorá deklarovala "víťazstvo robotníckej triedy" na čele s KSČ. Podľa ústavy zdrojom štátnej moci je pracujúci ľud, ktorý ju vykonáva prostredníctvom zastupiteľských orgánov. Deklarovala: diktatúru proletariátu, demokratický centralizmus, plánované hospodárstvo, marxizmus a leninizmus, vybudovanie socializmu a spoločenské vlastníczvo vo forme štátneho a družstevného vlastníctva. Najvyšším orgánom zákonodarnej moci je Národné zhromaždenie – 1 komorové, malo 300 poslancov, ktorí boli volení na 6 rokov. Najvyšším orgánom výkonnej moci bola vláda. Na Slovensku bol zriadený Zbor povereníkov – orgán výkonnej moci. Ústava bola kompromisom medzi demokratickým poňatím ústavy a začiatkom vlády jednej strany. Obmedzila majetkové práva občanov. Priniesla so sebou asymetrický model usporiadania štátu (SNR + Zbor povereníkov mali slabé právomoci) znárodňovanie, kolektivizáciu. Občana podriadila štátu. Po voľbách 1948 sa v ďalších rokoch uskutočnili obrovské zásahy do zloženia spoločnosti, do vlastníckych vzťahov a do postavenia celých vrstiev spoločnosti. Poštátňovanie pokračovalo veľkým tempom, postupne odňali majiteľom všetky výrobné i nevýrobné podniky i dielne.

V roztržke medzi Komunistickou stranou ZSSR a Komunistickou stranou Juhoslávie v lete 1948 sa vedenie KSČ priklonilo k sovietskym komunistom. Tým boli pochované nádeje na samostatnejší vývoj v ČSR. Sovietsky vzor sa dogmaticky napodobňoval vo všetkých oblastiach života. Správnu líniu pomáhali presadzovať sovietski poradcovia, ktorí tajne pôsobili v bezpečnosti, armáde, ekonomike a školstve. Zavádzanie sovietskeho modelu bolo násilné a ovplyvnené psychózou hroziacej tretej svetovej vojny medzi dvoma blokmi štátov. Západný blok sa hlásil k politickému pluralizmu a parlamentnej demokracii. Východný blok a hlásil k socialistickej spoločnosti, kde boli vedúcou silou komunistické strany. Toto smerovanie potvrdil IX. Zjazd KSČ v 1949 schválením generálnej výstavby  socializmu.    Pod ňou však komunistickí činitelia chápali ráznejší postup proti svojim nepriateľom v atmosfére zostreného triedneho boja. Komunistický režim používal od začiatku násilie ako bežný nástroj politiky proti čoraz väčším skupinám občanov. Na jar 1949 bol prijatý zákon o jednotných roľníckych družstvách, cieľom bola socializácia dediny. Ihneď po februári 1948 boli zlikvidované legálne organizačné možnosti opozície – strany, spolky, všetky nezávislé a nekomunistické inštitúcie. Vládna úloha komunistickej strany bola uzákonená síce až v ústave z 1960, ale platila plne od roku 1948.

Tzv. socialistická demokracia sa mala prejaviť  rozhodujúcou účasťou  pracujúcich na moci. V skutočnosti o moci rozhodovala komunistická strana, ktorá sa označovala za ich vedúcu silu. Určovala líniu v hospodárstve, kultúre, domácej i zahraničnej politike. Rozhodujúcu funkciu v strane mal predseda, ktorým až do 1953 bol K: GOTTWALD, no celý stranícky aparát fakticky riadil generálny tajomník  KSČ RUDOLF SLÁNSKY. Na čele KSČ stálo kolektívne vedenie – predsedníctvo volené zjazdom. Parlament prijímal zákony a vláda uznesenia, všetko však bolo vopred prerokované v straníckom centre. Každého, kto zastával nejakú funkciu (ministra, poslanca, riaditeľa podniku) musela vopred schváliť strana. NA vedúce miesta uprednostňovali ľudí, ktorí mali stranícku legitimáciu a správny triedny pôvod, hoci nemuseli byť lepšími odborníkmi ako nestraníci. Mládež sa musela organizovať v masových organizáciách riadených stranou -  do 15 rokov v Pionierskej organizácii, od 15 do 26 rokov  v Československom zväze mládeže. Zamestnanci sa museli organizovať v revolučnom odborovom hnutí (ROH). Vedúca úloha strany sa uznávala aj v Národnom fronte združujúcom občianske a záujmové organizácie a politické  strany, ktoré existovali iba formálne. O vedúcich politikoch týchto strán aj o ich členskej základni rozhodovalo komunistické stranícke vedenie. Na Slovensku to bola Strana Slobody a Strana slovenskej obrody.

Za cenu obrovských ľudských i materiálnych obetí sa mal naplniť cieľ komunistickej diktatúry – socialistická spoločnosť. V 1953 po smrti Stalina a Gottwalda sa vedenie KSČ ocitlo v neistote. V Poľsku a v NDR sa ľudia chopili zbraní proti režimu. Iskra nepokojov však do ČSR neprekročila. Za nového prezidenta bol zvolený ANTONÍN ZˇAPOTOCKÝ. Vedenie straníckeho  aparátu prevzal ANTONÍN NOVOTNÝ. Zatiaľ čo Zápotocký sa usiloval zvýšiť dôveru obyvateľstva v politiku KSČ obmedzovaním mocensko-byrokratických aktivít, Novotný naopak kládol dôraz na upevnenie jednoty KSČ, zdôrazňoval jej kontrolnú funkciu a posilnenie aparátu. Moskovské komunistické vedenie dalo za pravdu Novotnému a Zápotockého skritizovalo za pestovanie kultu prezidenta a stavanie sa nad orgány strany. Postoj Moskvy posilnil pozície A. Novotného, ktorý sa postupne zbavil svojich politických súperov a jeho prívrženci obsadili aj vedúce stranícke funkcie na Slovensku. Tak sa na Slovensku presadili v ÚV KSS Karel Bacílek a Pavol David. Naopak, procesy sa konali ďalej, i keď v menšej miere.

V roku 1954 prešiel podstatnou zmenou zastupiteľský systém. Vo voľbách do národných výborov sa zaviedla priama voľba. Stranícke orgány vynaložili obrovské presvedčovacie a donucovacie úsilie, aby sa udržala najvyššia účasť vo voľbách.

O pevnom začlenení ČSR do sovietskeho bloku svedčilo pristúpenie k Varšavskej zmluve v máji 1955, ktorá bola formálnym deklarovaním už i tak existujúcich prepojení medzi armádami týchto krajín.

Na začiatku roka 1956 sa vedenie KSČ nazdávalo, že má situáciu pevne pod kontrolou a nemusí robiť žiadne zmeny v politickej línii. S takýmito pocitmi odchádzali funkcionári KSČ na čele s A. Zápotockým, V. Širokým a A. Novotným do Moskvy, kde sa vo februári 1956 zišiel XX: zjazd Komunistickej strany ZSSR. Na zjazde odznel tajný referát Nikitu Chruščova,  ktorý  odsúdil kult osobnosti J.V. Stalina a zločiny spojené s jeho osobou. Počas krátkeho uvoľnenia a presadili niektoré zmeny, ktoré sa však nedotkli základov systému. Znížil sa vplyv sovietskych poradcov. Obmedzila sa mocenská pozícia Štátnej bezpečnosti.  

ČSR nezažilo v 1956 to čo Maďarsko a Poľsko, naopak ostáva dogmatickou komunistickou krajinou. Od jesene 1956 nastúpilo vedenie KSČ tvrdý kurz namierený proti triednym a ideologickým nepriateľom. Jeho oporou bol prvý tajomník ÚV KSČ A. Novotný, ktorý sa po Zápotockého smrti stal prezidentom. Začala sa nová vlna politických procesov.

35.  Politické procesy a masová perzekúcia občanov po roku 1948

Komunistický režim demonštroval svoju moc vykonštruovanými politickými procesmi, ktoré sa pripravovali podľa sovietskeho vzoru. Mali ukázať ostražitosť voči nepriateľom a súčasne výchovne vplývať na obyvateľstvo. Procesy, ktoré sa často konali verejne, pripomínali divadelné predstavenia. Obžalovaní boli na svoje vystúpenie pripravení dlhodobým vyšetrovaním orgánmi ŠtB. Po týraní sa väčšinou priznali a naučili naspamäť svoje výpovede. Prokurátori a sudcovia sa riadili podľa vopred dohodnutých pokynov straníckeho centra.

V októbri 1948 schválil parlament tri zákony:

1. zákon na ochranu republiky a jej zriadenia, ktorý stanovil prísne tresty najmä za vlastizradu, špionáž a útek do cudziny;

2. zákon o Štátnom súde a prokuratúre umožnil politické procesy s celými skupinami ľudí odsúdenými podľa zákona na ochranu republiky;

3. zákon o táboroch nútených prác rozšíril už existujúce tábory a dovolil využívať lacnú pracovnú silu ľudí zaradených do tábora často z politických dôvodov. Tieto zákony umožnili masovú perzekúciu obyvateľstva a stali sa symbolom úpadku zákonnosti.

Obeťami procesov sa stávali jednotlivci a skupiny obyvateľstva označené za nepriateľské. Spočiatku to boli iba predstavitelia bývalých politických strán, napríklad generálny tajomníci Demokratickej strany JÁN KEMPNÝ a MILOŠ BUGÁR. Po roku 1949 k nim pribudli podľa triednych a ideologických kritérií najmä predstavitelia katolíckej cirkvi, strední a väčší roľníci, ktorých podľa sovietskeho vzoru nazvali kulakmi, podnikatelia, živnostníci a „neprispôsobiví“ predstavitelia inteligencie. Nepohodlných obyvateľov z väčších miest v rámci akcie „B“ (byty) vysídlili na vidiek a do bytov nasťahovali ľudí, ktorí slúžili režimu.

Na Slovensku mali procesy jedno špecifikum – často sa využívali na útoky proti slovenskej štátnosti. Mali byť dôkazom nespoľahlivosti a odbojnosti Slovenska v centralistickom štáte, no v skutočnosti ukazovali na problém nesvojprávneho postavenia Slovenska. Najväčším verejným politickým procesom na Slovensku bol proces s katolíckymi biskupmi Jánom Vojtaššákom, Michalom Buzalkom a Pavlom Gojdičom v januári 1951.Vojtaššák dostal 24 rokov väzenia a  Buzalka a Gojdič mali byť odsúdený na smrť, no vzhľadom na politickú neúnosnosť  takéhoto trestu ich odsúdili „len“ na doživotné väzenie. Tragickejšie sa skončil proces so skupinou protikomunistických aktivistov z roku 1949. Traja mladí ľudia – Albert Púčik, Anton Tunega a Eduard Tesár – boli odsúdení na smrť a roku 1951 popravení. Na popravisku skončil aj legendárny partizánsky veliteľ Viliam Žingor.

Komunistická strana však hľadala nepriateľa aj vo vlastných radoch. Podnetom bol proces s maďarským ministrom vnútra Lászlóom Rajkom na jeseň 1949, ktorého obvinili ako agenta západného imperializmu. Podobná vysokopostavená osoba sa hľadala aj vo vedení KSČ: Nakoniec sa našla v osobe generálneho tajomníka KSČ RUDOLFA SLÁNSKEHO. Spolu so Slánskym bolo súdených ďalších trinásť osôb, ktoré zastávali významné funkcie v bezpečnosti, armáde, ekonomike a zahraničnej politike. Proces mal protižidovský podtón, keďže väčšina odsúdených bola židovského pôvodu. Odzrkadlili sa tu nepriateľské vzťahy medzi ZSSR a Izraelom. Z odsúdených bolo popravených jedenásť osôb, medzi nimi aj Slovák VLADIMÍR CLEMENTIS, bývalý minister zahraničných vecí. Doživotné väzenie dostali Eugen Löbl a Vavro Hajdu. Bez trestu smrti sa vďaka smrti diktátora Stalina skončil proces s tzv. slovenskými buržoáznymi nacionalistami v roku 1954. Išlo o skupinu komunistov, ktoré prihliadali aj na slovenské záujmy. Hlavný obvinený GUSTÁV HUSÁK bol odsúdený na doživotné väzenie. Ostatní – DANIEL OKÁLI, IVAN HORVÁTH a LACO NOVOMESKÝ, dostali vysoké tresty odňatia slobody. Kampaň proti slovenským buržoáznym nacionalistom a bývalým ľudákom ožila ešte koncom 50. rokov. Aj keď sa postupne od polovice 50. rokov začalo upúšťať od verejných procesov, bezpečnosť a justícia prakticky až do pádu komunistického režimu roku 1989 plnili represívnu funkciu – prenasledovali ľudí, ktorých považovali za nepriateľov režimu.

V ČSR vznikali nové väznice a pracovné tábory. Najväčšie a najobávanejšie boli v Česku Ruzyň, Valdice a Mírov, na Slovensku Leopoldov a Ilava. Politickí väzni slúžili ako lacné pracovné sily. Ďalší pracovali v neľudských podmienkach v baniach, kameňolomoch a na stavbách.

Útok proti kresťanom - Komunistický režim tvrdo zasiahol aj do náboženskej oblasti. Najmä katolícku cirkev s vtedajším pápežom Piom XII. Označoval za spojenca imperializmu a poslednú oporu porazenej domácej „reakcie“. Preto sa pokúšal veriacich odpútať od pápeža  a biskupov (snaha o vybudovanie národnej cirkvi nezávislej od Vatikánu). Na to mala slúžiť Katolícka akcia v lete 1949. akcia však stroskotala pre spontánny odpor veriacich. Veriaci chránili kňazov, ktorým hrozilo zatknutie, došlo aj k nepokojom, ktoré na niektorých  miestach, napríklad v Čadci, Levoči, Drahovciach, Dolnej Krúpe prerástli do otvorených vzbúr. Keď komunistické vedenie nedokázalo vnútiť biskupom dohodu, presadilo na jeseň 1949 prijatie cirkevných zákonov, ktoré platili bez zmien  až do roku 1989. Všetky cirkvi boli podriadené štátnemu dozoru. Kňazi a kazatelia potrebovali na verejné pôsobenie štátny súhlas. Boli zakázané katolícke spolky, katolícka tlač.

Tvrdo postihovaní boli kňazi a kazatelia označení za „reakčných“. V rámci akcie „K“ v noci z 13. na 14. apríla 1950 obsadili príslušníci bezpečnosti a Ľudových milícií mužské kláštory pod zámienkou, že v nich ukrývajú zbrane, nepriateľov režimu a rozširujú letáky. Rehoľníkov sústredili do niektorých táborov a potom ich väčšinou deportovali do Česka, kde pracovali ako robotníci. Zničilo alebo rozkradlo sa veľa umeleckých a kultúrnych pamiatok. V auguste 1950 v akcii „R“ takto koncentrovali a neskôr vyviezli rehoľné sestry. Krutý bol aj postup proti gréckokatolíckej cirkvi, ktorá sa v akcii „P“ v apríli 1950 musela zlúčiť s pravoslávnou. Kňazi a veriaci, čo tak odmietli urobiť, skončili vi väzení alebo ich presídlili. Oficiálnou ideológiou štátu sa stal ateizmus, ktorý sa šíril prostredníctvom škôl a rôznych spolkov, presadzoval sa v literatúre, novinách, rozhlase a v televízii. Veriaci boli degradovaní na občanov druhej kategórie, bez možnosti brániť sa proti útokom a presadiť sa v spoločnosti.

K ďalším zásahom do sféry občianskych práv a slobôd patril zákon o jednotných roľníckych družstvách z 23. 2. 1951, jeho cieľom bola socializácia vidieka, ktorá sa uskutočňovala cez proces kolektivizácie pôdy.

36.  Charakter tzv. socialistickej spoločnosti v rokoch 1960-1968

11. júla 1960 bola prijatá nová ústava, ktorá konštatovala víťazstvo socializmu, čo vyjadroval aj zmenený názov štátu – Československá socialistická republika. Pripravila sa pôda na ďalšiu likvidáciu slovenských orgánov a uskutočnenie chybnej tézy a splynutí dvoch blízkych národov – Čechov a Slovákov v socialistickej spoločnosti. Stranícke vedenie tvrdilo, že sa dosiahol posledný stupeň komunizmu, ktorý mal nastať o niekoľko rokov. KSČ si nechala do ústavy včleniť článok o svojej vedúcej úlohe v spoločnosti, hoci táto zásada platila odvtedy, ako uchopila moc. Ústava sa zachovala macošsky k slovenským orgánom, ktoré sa scvrkli na jeden s názvom Slovenská národná rada a boli odstránené zvyšky slovenskej autonómie. Všetko riadila Praha. Zbor povereníkov a jednotlivé povereníctva boli zrušené. Slovenský národ sa ocitol v postavení jediného národa socialistického bloku, ktorý na vlastnom území nemal štátne orgány primerané jeho historickému vývinu, úrovni a početnosti.

Kritika nezákonností zo stalinského obdobia na XXII. zjazde KSSZ v októbri 1961 potvrdila, že vyrovnanie s masovými nezákonnosťami musí byť dôslednejšie. V decembri 1962 bol na zjazde KSČ zvolený nový ústredný výbor, ktorého členovia už väčšinou neriadili represie. Pripravili sa dôslednejšie rehabilitácie odsúdených v začiatočnom období komunistického režimu, ktoré sa väčšinou zamerali na postihnutých komunistov. Prvým tajomníkom KSČ ostal ďalej Novotný. Ak si chcel svoju pozíciu udržať, musel urobiť aspoň menšie úpravy. Najväčšou zmenou bolo odvolanie K. Bacílka z funkcie prvého tajomníka ÚV KSŠ a Viliama Širokého z funkcie predsedu vlády. Napriek Novotného odporu sa prvým tajomníkom ÚV KSS stal v 1963 ALEXANDER DUBČEK. Dubček to nemal ľahké. Z Prahy a krajských centier naňho tlačil Novotný a jeho prívrženci. Ďalší tlak naňho vyvíjali slovenskí komunisti vedení G. Husákom, ktorí sa dostali z väzenia, boli formálne rehabilitovaní, no nedostali významnejší podiel na moci. Práve oni naplno otvorili otázku federalizácie. A. Dubček sa voči G. Husákovi a jeho skupine nezachoval ústretovo. Spoločnosť sa nebadane demokratizovala. Posilnila sa kontrolná funkcia parlamentu voči ministrom a vláde. Ožila aj činnosť vlády, ktorá začala konať samostatnejšie. Dochádzalo k napätiam medzi ňou a komunistickým vedením, najmä ak sa usilovala obísť niektoré stranícke uznesenia alebo zabudnúť na ne.

V 1967 sa konal 4. zjazd československých spisovateľov, na ktorom odznela otvorená kritika voči komunistickej strane (rebelujúci: Milan Kundera, Pavel Kohout, Václav Havel,...).

Začiatkom roka 1967 A. Novotný usúdil, že demokratizácia zašla priďaleko. Začal „priťahovať skrutky“, no narazil na nečakane silný odpor, a to  nie len u svojich slovenských oponentov, nespokojnej inteligencie, ale aj v komunistickom vedení. V októbri 1967 na zasadnutí ÚV KSČ A. DUBČEK žiadal, aby bolo zrušené sústredenie najvyššej straníckej a štátnej funkcie v rukách jednej osoby – A. Novotného a zvýšili sa právomoci slovenských straníckych a štátnych orgánov. Novotný ostro vystúpil proti A. Dubčekovi, no ostal osamotený. Preto pozval najvyššieho predstaviteľa Komunistickej strany Sovietskeho zväzu Leonida Brežneva, aby krízu pomohol riešiť. Brežnev však Novotného nepodporil. Na Slovensku bol Novotný nepopulárny pre svoje protislovenské postoje a stále podozrievanie Slovákov z buržoázneho nacionalizmu a separatizmu.

Na zasadnutí KSČ 3.- 5.1.1968 v Prahe bol do najvyššej straníckej funkcie jednomyseľne zvolený ALEXANDER DUBČEK. Bol to prvý Slovák v tejto funkcii.

27. 10. 1968 bol prijatý Ústavný návrh o československej federácii. Základom bolo, že ČSSR tvoria dve rovnoprávne a suverénne republiky. Najvyšším zákonodarným orgánom bolo Federálne zhromaždenie, ktoré bolo dvojkokmorové. Skladalo sa zo snemovne ľudu, (bolo volených 200 poslancov a boli volení podľa počtu obyvateľov  v republikách) a snemovne enárodov (mala 150 poslancov – 75 z Česka a 75 zo Slovenska). Jednotlivé republiky mali svoje zákonodarné orgány – ČNR a SNR. Vláda zodpovedala Federálnemu zhromaždeniu. Na prijatie ústavného zákona o štátoprávnych otázkach bol potrebný súhlas 3/5 poslancov ČR + 3/5 poslancov zo SR.

37.  Obrodný proces roku 1968 v ČSSR. Príchod intervenčných vojsk. Vznik federatívneho štátu

Od začiatku 60. rokov sa v spoločnosti začal pomaly prejavovať demokratizačný proces. Jeho hybnou silou bola najmä inteligencia, ktorá si intenzívnejšie uvedomovala celkové zaostávanie. Úsilie o zmeny v spoločnosti dostalo priestor  po nástupe Alexandra Dubčeka do najvyššej straníckej funkcie. Stalo sa to, žiaľ v čase, keď komunistické režimy vo východnej Európe boli stabilizované a bránili sa akýmkoľvek zmenám. Táto vonkajšia situácia a stala neskôr pre obrodný proces v Česko-Slovensku osudná. Od januára 1968 akoby spoločnosť precitala z dlhého spánku. A. Dubček a väčšina straníckeho vedenia otvorene hovorili o prekonaní chýb minulosti, zdôrazňoval sa nový, dialogický prístup pri riešení spoločenských problémov bez dirigovania a dogmatizmu. Socializmus nemal byť odstránený. Obrodný proces ho mal priblížiť k pôvodným ideálom. Ukázať, že môže slúžiť človeku a jeho rozvoju.

A. Novotný bol jednou z najväčších prekážok nového smerovania. Útek jeho chránenca generála Jana Šejnu do Talianska po odhalení rôznych hospodárskych machinácií bol poslednou kvapkou. Po manifestáciách študentov a pod tlakom verejnej mienky Novotný abdikoval. Za nového prezidenta bol v marci 1968 zvolený LUDVÍK SVOBODA, bývalý veliteľ 1. československého armádneho zboru v ZSSR.

Výsledkom diskusií o ďalšom smerovaní krajiny bol Akčný program ÚV KSČ z apríla 1968, ktorý vyjadroval hlavné ciele obrodného procesu. Vedúca úloha strany mala byť zachovaná, neznamenala však vládnuť nad spoločnosťou, ale slúžiť jej. Politická opozícia sa nepripúšťala, no KSČ bola ochotná pribrať k účasti na moci ďalších partnerov. Otvorila sa aj myšlienke rovnoprávneho postavenia nestraníkov v spoločnosti. Rátalo sa s rozsiahlym dodržiavaním základných ľudských práv a občianskych slobôd, obmedzením moci Štátnej bezpečnosti. Pre Slovensko mal osobitný význam prísľub federalizácie štátu. Zásadná politická zmena sa reálne i symbolicky spájala s jarou. Preto sa o nej často hovorieva ako o pražskej jari. Akčný program sa postupne začal uskutočňovať.  Bol vydaný rehabilitačný zákon, odstránila sa cenzúra, rozšírila sa náboženská sloboda, vznikali nové spolky, oživila sa umŕtvená činnosť Matice slovenskej. Aktivizovali sa jednotlivé vrstvy spoločnosti a silneli hlasy za odstránenie monopolu moci a obnovenie pluralitného politického systému.

27. júna 1968 médiá priniesli výzvu s názvom „2 000 slov“, ktorej autorom bol český publicista Ludvík Vaculík. Vedenie ZSSR považovalo výzvu za kontrarevolúciu.

Obrodný proces reprezentovali okrem Alexandra Dubčeka predseda parlamentu JOSEF SMRKOVSKÝ a predseda vlády OLDŘICH ČERNÍK. Súhlasila s ním väčšina občanov, no narážal na nepochopenie a odmietanie tých, ktorí nechceli alebo nedokázali zmeniť myslenie a staré metódy práce. Konzervatívnu skupinu vo vedení KSČ zastupoval Alois Indra, Vasiľ Biľak, Miloš Jakeš, Drahomír Kolder a ďalší. Táto skupina utvrdzovala sovietskych politických činiteľov, že vývoj v Česko-Slovensku ohrozuje socializmus a súhlasila s možným vojenským zásahom, ktorý mal udusiť obrodný proces.

Vedenie komunistických strán ZSSR, Poľska, Maďarska, Bulharska a NDR na rokovaniach s predstaviteľmi KSČ i v listoch upozorňovali, že obrodný proces je pre ne neprijateľný. Najvýznamnejší bol spoločný list komunistických strán zo stretnutia vo Varšave 15. júla 1968. Podľa neho hrozilo vytrhnutie ČSSR zo socialistického tábora. Táto situácia podľa listu už nie je vnútornou vecou ČSSR, ale všetkých štátov Varšavskej zmluvy. A. Dubček sľúbil nápravu, no nechcel zničiť dielo, ktoré sa sľubne vyvíjalo.

Česko-Slovensko sa ako poslušný člen Varšavskej zmluvy podriadilo návrhu, aby sa na jeho území konalo veľké vojenské cvičenie „spriatelených armád“ Varšavskej zmluvy. Cvičenie sa začalo koncom júna a jednotky ostali na našom území aj po ňom, až do začiatku augusta 1968. Malo vytvoriť základ pre trvalý pobyt sovietskych jednotiek. Súčasne demonštrovalo vojenskú silu susedov, ktorí nesúhlasili s obrodným procesom. Po rokovaniach v Čiernej nad Tisou a v Bratislave začiatkom augusta 1938 s zdalo, že vec sa vyriešila. Vyhlásenie z bratislavských rokovaní však naznačilo budúci vývoj. Popri zdôraznení suverenity štátov totiž označilo ochranu výdobytkov socializmu za spoločnú internacionálnu povinnosť všetkých socialistických krajín.

V tom čase sa rozhodla konať aj konzervatívna skupina vo vedení KSČ a napísala Brežnevovi list, ktorým hožiada o ozbrojený zásah. List podpísali A. Indra. D. Kolder, A. Kapek, O. Švestka a V. Biľak. V noci z 20. na 21. augusta 1968 prekročili česko-slovenské hranice vojská piatich štátov Varšavskej zmluvy: ZSSR, Poľska, Maďarska, NDR a Bulharska. Prekvapení občania sa prebudili do rána plného hukotu tankov a vojenských áut. Svoj nesúhlas nedávali najavo ozbrojeným odporom, ako očakávali okupačné vojská, ale demonštráciami. Bezúspešne sa usilovali vysvetliť vojakom okupačných armád, že u nás žiadna kontrarevolúcia nie je. Pri tejto vojne nervov však mala zbrane iba jedna strana. Na uliciach a námestiach slovenských a českých miest ostalo 94 mŕtvych, z toho 20 na Slovensku. A. Dubčeka spolu s ďalšími činiteľmi reformného vedenia KSČ  zaistili príslušníci sovietskej bezpečnosti a ŠtB a odvliekli do ZSSR, kde po príchode ďalších funkcionárov z Prahy pod nátlakom podpísali 26. augusta dohodu o „konsolidácii“ v republike. 22. augusta 1968 sa v Prahe zišiel mimoriadny Vysočanský zjazd KSČ, ktorý dal plnú dôveru reformnému dubčekovskému vedeniu a odsúdil okupáciu. Proti okupácii a postavili všetky významné štátne inštitúcie. Odsúdil ju celý civilizovaný svet.

16. októbra 1968 bola v Prahe podpísaná dohoda o „dočasnom pobyte“ sovietskych vojsk na území republiky. Začala sa 22 ročná okupácia, zakončená až v júni 1991 odchodom posledných sovietskych vojsk.

Ústavný zákon o česko-slovenskej federalizácii z 27. 10. 1968 bol výsledkom úsilia demokratických síl skoncovať s nerovnoprávnym postavením Slovákov v štáte. Zákon vstúpil do platnosti od nového roka 1969. Centralistický model štátu sa prekonal. Začali fungovať spoločné federálne orgány – vláda, Federálne zhromaždenie (Snemovňa ľudu s 2/3 väčšinou poslancov z Česka a Snemovňa národov s paritným zastúpením poslancov zo Slovenska a Česka), prezident. Vytvorila sa slovenská vláda  a dôstojné postavenie získala SNR. Po prvý raz v dejinách Česko-Slovenska vznikla česká vláda a parlament. Federalizáciu však od počiatkov znehodnocovala normalizácia.

38.  Obdobie normalizácie a reálneho socializmu

Vojenské obsadenie Česko-Slovenska síce prebehlo podľa plánu, no ďalší vývoj sa interventom do istej miery vymkol z rúk. Demokratický svet a všetci humánne zmýšľajúci ľudia neverili výmyslom o kontrarevolúcii. Naopak, vytvorila sa silná medzinárodná solidarita s obsadenou krajinou. Domáce obyvateľstvo sa jednoznačne postavilo za dubčekovské vedenie a využilo všetku svoju vynaliezavosť, aby protestovalo proti prítomnosti cudzích vojsk. Sovieti sa museli vzdať pôvodného plánu na dosadenie robotníckej vlády pozostávajúcej z konzervatívnych síl KSČ. Súril ich čas, pretože intervencii bolo potrebné dať čo najskôr zdanie legálnosti. Na pozvanie L.I. Brežneva prišiel do Moskvy prezident L. Svoboda. Počas rokovania sa našlo východisko vďaka skupine, ktorá ukázala ústretovosť voči Sovietom. Vynikol v nej G. HUSÁK.

Po vyčerpávajúcom rokovaní bol 26. augusta 1968 podpísaný moskovský protokol. Okupačné vojská mali odísť ihneď ako sa skončí „ohrozenie socializmu“ v ČSSR. Mimoriadny zjazd KSČ bol vyhlásený za neplatný. Ďalší sa mal zísť až po normalizácii pomerov. Slovo normalizácia sa stalo súčasťou každodenného života občanov ČSSR. Symbol obrodného procesu A. Dubček zatiaľ zotrval vo svojej funkcii. V platnosti ostal aj Akčný program z apríla 1968.

Moskovský protokol nebol posledným slovom za intervenciou. Sovietska strana si totiž 16. októbra 1968 vynútila prijatie zmluvy o dočasnom pobyte sovietskych vojsk v ČSSR. Dôvodom mala byť obrana proti údajnému západonemeckému militarizmu a revanšizmu. V normalizovanom parlamente hlasovali proti podpisu zmluvy iba štyria poslanci. Húževnatý občiansky odpor a jednota sa postupne vytrácali. Prevažovali argumenty, že niet iného východiska, ako prispôsobiť sa. Kde-tu ešte vzplanuli záblesky nesúhlasu so zmenou politického kurzu – napríklad 17. novembra zasiahol vysoké školy protestný študentský štrajk – ten však už nič nedokázal zmeniť. Proti ochabujúcemu odporu spoločnosti protestoval mladý český študent Jan Palach tak, že sa v januári 1969 upálil.

Konzervatívci v KSČ i KSS získavali pozície. Postupne sa presadzovali zmeny vo vedení KSČ a v štátnych orgánoch. Okamžite boli zlikvidované  nezávislé organizácie, ktoré vznikli v priebehu roka 1968, znova bola podrobená straníckej kontrole tlač, rozhlas, televízia, obnovili sa obmedzenia cesty do zahraničia. A. Dubček musel v apríli 1969 uvoľniť najvyššiu stranícku funkciu Gustávovi Husákovi, ktorý podporoval normalizáciu, no nedal voľný priebeh konzervatívcom. Tí ukázali svoju silu pri prvom výročí augustových udalostí, keď proti manifestujúcim zasiahla polícia, armáda a Ľudové milície.

Očakávaná vlna politických procesov sa nekonala. Namiesto toho, sa však na pracoviskách konali previerky, na ktorých padla otázka o súhlase intervenčných vojsk. Rozsiahla vnútrostranícka čistka sa robila pod rúškom výmeny straníckych preukazov. Do strany prišla nová generácia členov, pre ktorých už komunizmus nebol vierou  a ideálom, ale prostriedkom na osobný prospech. Nové politické vedenie štátu nezodpovedalo predstavám väčšiny občanov. Vedelo to, tak sa usilovalo aspoň o ich pasivitu. Občania strácali záujem o spoločenské dianie, zľahostajneli, a uzatvárali sa do rodín. Štát im za to ako náhradu zabezpečil slušnú existenciu. To sa mohlo podariť iba s pomocou Moskvy, ktorá poskytla Česko-Slovensku lacné úvery v zameniteľných menách a dodala väčšie množstvá ropy a zemného plynu. Priemyslu zabezpečila odbyt na svojich trhoch a v krajinách tretieho sveta.

Normalizácia postihla i federáciu – zákon o federácii (otázka č. 37)

Pod zámienkou posilnenia socialistického štátu a zásady „demokratického centralizmu“ sa prijímali od roku 1970 zákony, ktoré menili zákon o federácii a zvyšovali kompetenciu federálnych orgánov.  Normalizácia vyvrcholila voľbou G. Husáka za prezidenta, ktorý sústredil vo svojich rukách najvyššiu  stranícku a štátnu funkciu. Normalizačný režim sa udržal aj po príchode nového najvyššieho sovietskeho straníckeho predstaviteľa M. S. Gorbačova v roku 1985. Gorbačov sa pokúsil o reformu socializmu v ZSSR. Hlásal nové myslenie, prestavbu (perestrojku) a informovanosť (glasnosť). Tieto zásady normalizačný režim v ČSSR nedokázal presadiť do praxe. Veď jeho vedúci činitelia sa dostali k moci po  roku 1968 práve preto, aby zničili akékoľvek úsilie o reformu. Vedenie KSČ strácalo podporu ZSSR, ktorý sa zameral na riešenie vlastných problémov. Z tejto situácie nemohlo nájsť východisko. Svedčí o tom voľba dogmaticky zameraného Miloša Jakeša za generálneho tajomníka ÚV KSČ v roku 1987. Komunistické režimy pod tlakom nespokojných občanov padli postupne v Poľsku, Maďarsku, NDR ako v poslednej stredoeurópskej krajine v ČSSR.

39. Hospodársky vývin v rokoch 1945-1970 so zreteľom na Slovensko

Slovensko utrpelo  prechodom frontu väčšie hospodárske škody ako Česko. ČSR ako celok však vyšla z vojny s menšími hospodárskymi stratami ako okolité štáty. Výraznú pomoc pre krajinu predstavovali dodávky v rámci akcie UNRRA (United Nations Relief and Rehabilitation Administration), ktorú zorganizovala Organizácia spojených národov pre krajiny postihnuté vojnou. V podstate išlo o hospodárske prebytky USA a Kanady v hodnote vyše 13 miliárd korún. Okrem potravín to boli najmä nákladné autá a traktory. Vláda rozhodla, že Slovensko sa má podieľať na akcii UNRRA 30%, v skutočnosti však dostalo iba 17%. Ďalším programom povojnovej hospodárskej pomoci bol Marshalov plán, vyhlásený v USA, na Stalinov nátlak musela ČSR zmeniť svoje rozhodnutie pripojiť sa k nemu a nakoniec sa zriekla účasti na pláne. Vojnou rozvrátená ekonomika nebola schopná ihneď uspokojiť potreby obyvateľstva. Viazla výroba, zásobovanie a obchod. Predstavitelia domáceho i zahraničného odboja sa zhodli v tom, že povojnová ČSR musí byť postavená na sociálne spravodlivejších základoch. Presadzoval sa model koexistencie trhu a plánu.

Kľúčovú zmenu vo vlastníckych vzťahoch prinieslo poštátnenie. Na základe viacerých Benešových dekrétov z roku 1945 sa zoštátnili významné podniky, ktoré predstavovali na Slovensku 59,4% priemyslu. Poštátnenie sa označovalo ako znárodnenie, pretože pôvodnými majiteľmi boli zväčša predstavitelia inonárodného kapitálu. Poštátneniu sa nevyhli ani banky a poisťovne. Kľúčom k poštátneniu  bol strategický význam podnikov a počet zamestnancov.  Pri niektorých podnikoch to bolo 500, pri iných 400 alebo 150 zamestnancov. Výrazné oslabenie súkromného sektora v kľúčových priemyselných odvetviach malo zabrániť vzniku hospodárskych kríz. Štátne podniky sa riadili relatívne demokratickými samosprávnymi zásadami a mohli zastávať svoje záujmy pred ministerstvami. Zákon o dvojročnom pláne obnovy a rekonštrukcie vojnou zničeného hospodárstva zaviedol do ekonomiky od 1947 princíp plánovania. O cieľoch a smerovaní plánu, prinášajúceho  globále smernice  pre národné hospodárstvo, rozhodli politické strany, ktoré mali zástupcov v ústrednej plánovacej komisii. Priemyselná výroba v povojnovej ČSR zaznamenala vzostup. Do konca roka 1948 sa podarilo prekročiť predvojnový stav. Na jej kvalitu pôsobilo najmä konkurenčné prostredie západných trhov. Pomerne priaznivý vývin hospodárstva v ČSR umožnila skutočnosť, že Moskva do určitej miery tolerovala „špecifické cesty k socializmu“. Obrat nastal v roku 1947, keď sa zhoršili vzťahy medzi ZSSR a jeho bývalými spojencami vo vojne USA a Veľkou Britániou.

V hospodárstve povojnovej ČSR zohrala významnú úlohu agrárna otázka. Štátnym zásahom sa skonfiškovala pôda Nemcov, Maďarov  osôb označených za kolaborantov. Zabraných bolo takmer 3 milióny hektárov pôdy – skoro štvrtina územia ČSR. Z iniciatívy KSČ sa v júli 1947 uzákonila revízia pozemkovej reformy z obdobie 1. ČSR. Prednostné právo získať pôdu mali účastníci odboja a drobní roľníci.

Zmeny v hospodárskom živote, ktoré sa začali v povojnovom období pokračovali aj po  komunistickom štátnom prevrate v roku 1948. Poštátnené boli podniky nad 50 zamestnancov a o rok neskôr sa začalo s úplnou likvidáciou súkromného sektora. Socialistický sektor v priemysle na Slovensku  dosiahol v roku 1949 podiel až 97%. Bývalí živnostníci sa zamestnali vo veľkých priemyselných závodoch alebo v komunálnych podnikoch. Súčasne s poštátnením sa do ekonomiky zavádzalo plánovanie. Plán mal platnosť zákona, čo sa prvý raz presadilo v roku 1947 pri tzv. dvojročnom pláne. Naň od roku 1949 nadviazali päťročné plány pripravené už úplne v réžii vedenia KSČ. Boli prejavom centrálne riadeného direktívneho hospodárstva, ktoré vylučovalo trhové vzťahy ako údajnú podstatu vykorisťovania.

Na konci prvého päťročného plánu (1953) sa uskutočnila menová reforma. Došlo k znehodnoteniu úspor občanov a nespokojnosť prerástla do otvorených protestov. Pozitívom zavedenia novej meny bolo zrušenie prídelového lístkového systému.

Päťročné plány sa výrazne dotkli Slovenska, pretože ich cieľom bola rýchla industrializácia. Budoval sa predovšetkým ťažký a chemický priemysel. Priemysel získaval pracovné sily najmä z vidieka, kde prebiehala kolektivizácia. Nové priemyselné podniky sa často zakladali bez ohľadu na surovinové zdroje a dopravné spojenia. Na Slovensku sa sústreďovala prvovýroba  a spracovanie surovín. Oveľa menej podnikov financovalo výrobu, čo ekonomicky znevýhodňovalo slovenské hospodárstvo. Celková nižšia úroveň slovenskej ekonomiky sa v porovnaní s českou časťou štátu odrážala aj v nižších platoch. Výraznejšie priblíženie platov nastalo až v 60. rokoch. Ekonomika sa riadila centrálne, skutočné potreby Slovenska sa nebrali do úvahy. Hospodárske väzby so západnými štátmi s trhovou ekonomikou sa oslabovali, posilňovali sa väzby so štátmi združenými od 1949 v RVHP (Rada vzájomnej hospodárskej pomoci). Najväčším obchodným partnerom Česko-Slovenska bol ZSSR. Chýbajúce trhové prostredie a slabé väzby s ekonomikami západných štátov sa prejavili v celkovom zaostávaní priemyslu. Nové podniky mali často zastarané, nekvalitné a energeticky veľmi náročné zariadenia. Tento vývoj vyústil začiatkom 60. rokov do hospodárskej krízy a krachu tretej päťročnice. Kríza podnietila hľadanie východísk. Napriek odporu prevažnej časti straníckeho vedenia sa vytvoril reformný program, ktorý chcel zaviesť regulované vzťahy s ponechaním plánovania, ktoré by určilo základné proporcie výroby. Rátalo sa s  posilnením postavenia podnikov, ktoré mali určovať konkrétnu výrobu podľa trhových vzťahov. Hlavnými tvorcami reformy bol v Česku OTA ŠIK a na Slovensku VIKTOR PAVLENDA a HVEZDOŇ KOČTÚCH.

Na Slovensku sa v rokoch 1945-1960 vybudovalo 170závoodv a v 150 sa rozšírila výroba. Celoštátny podiel Slovenska na priemyselnej výrobe ČSR dosiahol v roku 1960 19%, roku 1976 27%. Medzi najdôležitejšie závody vybudované v období socialistickej industrializácie v 50. a 60. rokoch patrili napr. ZŤS Martin, Oravské ferozliatinové závody Istebnom, hlinikáreň v Žiari nad Hronom, Východoslovenské železiarne v Košiciach, gumárne v Púchove, Chemko Stážske, Slofnaft Bratislava. Vysokú spotrebu elektrickej energie pre rozrastajúci sa priemysel kryli nové vodné a tepelné elektrárne. Slovensko sa z agrárnej krajiny premenilo na priemyselno-agrárnu krajinu.  V roku 1964 počet zamestnancov v priemysle prevládol nad počtom zamestnancov v poľnohospodárstve. Neúspešný pokus o ekonomické reformy, spojený s obrodným procesom roku 1968, viedol k postupnej stagnácii ekonomiky. Podiel slovenského priemyslu  na celoštátnej priemyselnej výrobe stúpal, no jej kvalita a zameranie, sa podstatne nemenili. Životná úroveň začiatkom 70. rokov prudko stúpla vďaka výhodným úverom a dodávkam lacných surovín zo ZSSR. ČSSR však musela prestať s pokusmi  o ekonomickú reformu a prejsť na „osvedčený“ systém centrálneho plánovania a riadenia ekonomiky. V roku 1977 podpísala ČSSR s Maďarskom zmluvu o výstavbe vodného diela Gabčíkovo-Nagymaros, ktoré malo využiť vodnú energiu Dunaja a chrániť krajinu pred záplavami. Koncom roka 1978 spustila skúšobnú prevádzku atómová elektráreň v Jaslovských Bohuniciach pri Trnave. Tieto diela sa mali stať novými zdrojmi elektrickej energie.

Poľnohospodárstvo:

Slovenský roľník bol symbolom pracovitosti, húževnatosti a súčasne sa považoval za nositeľa kresťanských hodnôt  a tradícií. Jeho život bol spätý s pôdou a s kolobehom prírody. Dedina predstavovala istý protiklad priemyselného prostredia mesta. Komunistické vedenie si vytýčilo za cieľ vyrovnať  rozdiel medzi mestom a dedinou. Aby ovládlo vidiek, získavalo roľníkov najprv pozemkovou reformou. Pôda sa skutočne delila, no už vo februári 1949 sa taktika zmenila. Bol prijatý zákon o jednotných roľníckych družstvách (JRD), ktoré sa mali stať formou prechodu k socialistickej veľkovýrobe. Okrem JRD vznikali štátne majetky, ktoré mali byť vzorom hospodárenia pri prechode majetku do vlastníctva štátu. Spočiatku sa zakladali také typy JRD, kde sa spoločne organizovala práca a rešpektovalo sa vlastníctvo pôdy a poľnohospodárskych zvierat. Roľník bol vystavený obrovskému ekonomickému i ideologickému tlaku. Najmä JRD „vyšších typov“ sa často zakladali násilím. Roľníkov nútili, aby do nich vstúpili. Ak odmietli, museli čeliť rôznemu násiliu. Súkromne hospodáriacim roľníkom konfiškovali stroje a zavalili ich vysokými dodávkovými povinnosťami – kontingentmi.  Ich nesplnenie sa považovalo za trestný čin. Preto si postihnutí roľníci často na voľnom trhu za vlastné peniaze kupovali požadované veci, len aby splnili predpísané dávky. Súčasne so zakladaním JRD sa objavil vážny problém rozkrádania majetku a finančne nákladného hospodárenia. Na konci 50. rokov bolo skolektivizovaných 60% poľnohospodárskej pôdy. Násilným zakladaním družstiev utrpela osvedčená družstevná myšlienka, ktorá sa na Slovensku šírila už od polovice 19. storočia. Komunistický režim násilím dosahoval pomerne rýchle zníženie počtu súkromne hospodáriacich roľníkov. Ich pôda sa buď konfiškovala, alebo ju boli nútení predať za nízke ceny.