Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Ekonomická univerzita / Podnikovohospodárska Fakulta / Politológia

Politológia 1. ročník (PhDr. Helena Džupková) (politologia_1.rocnik.doc)

História vývoja ľudskej spoločnosti

Politológia pochádza z latin. POLIS /mestký štát/ na čele stál človek, ktorý sa volal POLITICS - tak vznikla politika. Teória, ktorá sa začala zaoberať politikou sa nazýva politológia. Teória politiky vznikla v roku 1857 v Californii v USA / 19stor./

Socialno-ekonomický vývoj ľudstva

Základom vývoja spoločnosti je poznanie – bolo aj hybnou silou vývoja spoločnosti

1. etapa - TLUPA / empirické poznanie - je to prvý stupeň poznania, táto skupina vznikla na základe skúsenostných poznatkov.

2. etapa - ROD  a. Matriarchát -  matka na čele spoločnosti - oheň

b. Patriarchát     na čele muž, zárodok párového vzťahu - manželstva

3.         etapa - KMEŇ         spojenie  niekoľkých  rodov,  na čele stojí racionálne mysliaci jedinec- vyšší stupeň poznania racionálne poznanie.

Prvé kmene žili v Mezopotámií  /Irán/ a  pri Žltej rieke /Čína/, boli to  najvyspelejšie kmene. Kmene medzi sebou neustále bojovali.

1. etapa - OBČINA    niekoľko občín sa spojilo a vytvorilo Mestký štát
2. MESTKÝ ŠTÁT  - POLIS    Prvé mestké štáty boli Atény, Sparta, Milety. Bola to

otrokárska spoločnosť, na  ich čele stál  monarcha-panovník. Podľa toho akú pozíciu monarcha mal, podľa toho volil formu a metódu vládnutia.

Prvé formy  vlády v Antike :

1.   Despotická forma: pri ktorej despota - monarcha absolútne rozhodoval o všetkých otázkach sám, okrem otázok vojny. Najbohatšie spol. vrstvy mu prispievali na vojnu a nakoniec si  korisť medzi sebou rozdelili. V tomto systéme bohatli len tí najbohatší.  

2. Tyrania: pri ktorej tyran - monarcha absolútne rozhodoval o všetkých otázkach

sám. Pri nej nevydržali dlhšie ako 2 generácie. Bohatol len tyran.

3. Vojenská diktatúra: pri ktorej skupina najbohatších vojakov -  vojenská OLIGARCHIA, alebo najvyšší   vojak   rozhodoval   o   všetkých   otázkach  vojenského   života,  pričom vojenské zákony platili aj v civilnom živote. Takéto zriadenie bolo v  Sparta.

4. Demokracia: Pochádza z gréckeho DEMOS - ľud, KRACIA - vládnuť. Je to forma vlády /v Aténach/ pri ktorej väčšina slobodných občanov rozhodovala o všetkých závažných otázkach, spravovala veci verejné a menšina sa jej musela prispôsobiť.

Prvé názory na politiku

SOKRATES / filozof/ bol považovaný za najmúdrajšieho človeka. FILOZOFIA - milovať múdrosťPrvé teoretické názory na riadenie štátu boli vytvorené Platónom-žiakom Sokrata Jeho diela:

ÚSTAVA, ZÁKONY - hovorí o ideálnom type štátu, kritizuje demokraciu pretože práve táto spôsobila, že Sokrates bol popravený. Tvrdí, že ak politika je zbavená etiky je amorálnou. Podľa Platóna demokracia ako forma vlády bola nemorálna. Platón hovorí zákony musia mať všeobecnú platnosť, ale v každej spoločnosti existujú spoločenské skupiny, ktoré majú odlišné postavenie a preto táto všeobecná platnosť zákonov musí byť špecifikovaná.

Druhé dielo Ústava

ÚSTAVA - v tomto diele hovorí o 3 skupinách ľudí,ktorí tvoria základ každej obce. Najvyššie postavenie  v obci majú –Filozofi- politici, preto pre nich by mali platiť najprísnejšie zákony, tým, že sú najvzdelanejšími, tvoria aristokratov ducha, môžu  najviac poškodiť štát.

Druhá skupina sú strážcovia poriadku /vojaci/ pre túto skupinu by mali platiť m poškodiť spoločnosť.

Tretia skupina- najnižšia remeselníci /výrobcovia/ pre nich by mali platiť naj mäkšie zákony, lebo spoločnosti môžu ublížiť najmenej.

Platónovým žiakom bol ARISTOTELES -   bol systematizátorom vied, ako prvý

rozčlenil filozofiu a to tak, že vznikli:

PRÍRODNÉ VEDY /exaktné/ , každej z týchto vied určil predmet skúmania a metódy

výskumu.

HUMANITNÉ VEDY /spoločenské/ určil predmet a metódy výskumu.

Za základ považoval ŠTÁT. Úlohou štátu je zabezpečiť blaho pre všetkých

občanov a nielen pre tých, ktorí sa podieľajú na riadení štátu.Štáty delil na tzv. dobré a zlé.

Za dobrý štát považoval Aristokraciu, Monarchiu,Ústavný štát /Politeu/

Za zlý štát považoval Tyraniu, Despotiu, Demokraciu, pretože demokracia

spôsobila Sokratovu smrť.

Aristoteles vychovával Alexandra Macedónskeho/ Veľkého/

POLITOLOG1A    je veda zaoberajúca sa politickými vzťahmi v spoločnosti,
vzťahmi medzi občanmi a parlamentom,  medzi politickými stranami, medzi organizáciami a inštitúciami.        J        ^j

Jej predmetom je skúmať za akých podmienok tieto vzťahy fungujú v spoločnosti a za akých podmienok by fungovali ešte lepšie a efektívnejšie. Politológia ako spoočenská veda má svoje metódy a plní určité funkcie-

Metódy politológie

Vedecké metódy- a. analýza /postup od všeobecného k kontkrétnemu/

                             b.syntéza /postup od konkrétneho ku všeobecnému/

                     c.vertifíkácia /overovanie/

Na základe zovšeobecnenia vytvoríme hypotézu, túto overíme v praxi- vzniká téza a ak sa táto téza niekoľko 10-až 100ročí potvrdzuje vzniká axioma – téza, ktorú nieje potrebné dokazovať.

Praktické- pragmatické metódy

Právna metóda    vytvára priestor, aby sme pozorovanú časť správne začlenili do určitých právnych súvislostí.

Predpoklady právneho štátu:

1. písaná ústava, v ktorej sú zákony v súlade s medzinárodnými právnymi normami
2. zákony musia byť v  súlade s Ústavou
3. musí byť inštitút na výklad zosúladenia zákonov - Ústavný súd
4. rovnosť pred zákonom
5. všeobecná vymožiteľnosť práva

Historická metóda úlohou je vytvoriť určitú chronológiu poznatkov — usporiadať v    chronologicko –logickom systéme.

Logická metóda logicky usporiadať poznatky

Sociologická metóda sociometria , dať do určitých vzťahov a zmerať tieto vzťahy Matematická metóda pri štatistike, zmerať, vyhodnotiť

Metóda modelovania vytvorenie modelu buď na základe štúdií alebo prostredníctvom počítačových programov

Metóda experimentálna metóda pokusov a omylov využívame pri nej pozorovanie, na základe toho vytvoríme pokus

Metóda čiernej skrinky využíva sa na to aby sa určitý časový úsek 4-5 rokov skúmal určitý systém alebo podsystém v rámci neho

FUNKCIE POLITOLÓGIE:

1.   POZNÁVACIA - na základe určitých pojmov, objektívnejšie je možné poznať spoločensko-politickú realitu.

   2     VÝCHOVNÁ - prostredníctvom politológie vedieme občana k určitej občianskej
statočnosti a politickej kultúre

    3.    METODOLOGICKÁ - slúži ako prostriedok na vstup do malej alebo veľkej politiky.

STAROVEK

CICERO - Celé obdobie staroveku sa prelína otázkou vzťahu

Štátu - republiky - práva

„Právo je ako rozum, musí byť dané každému, už pri jeho narodení,, „Každý má právo na právo „   CICERO

STREDOVEK 15-15 storočie, trvalo 1000 rokov/

Základom  stredoveku je kresťanská ideológia a cirkev.

Prvým mysliteľom bol AUGUSTÍN napísal dielo o Božom štáte, kde po prvýkrát hovorí, že

existujú dva typy štátov prirodzený a nadprirodzený

Prirodzený štát je plný hnevu, nenávisti a zloby. Je štátom dočasným, pretože ho riadia ľudia - politici, ktorí sa starajú prevažne o svoje materiálne statky

Nadprirodzený — Boží štát, je dokonalým, večným a jediným, pretože ho riadi Boh a

ten taký j e.

TOMÁŠ AKVINSKY za základ spoločnosti považuje štát. Štát vznikol ako následok

prvotného hriechu. Ak by Adam a Eva nezhrešili, nežili by sme v hriechu. Ak štát tak

jedine monarchia, pretože jedine ona je schopná zabezpečiť a pripraviť človeka na

večný život, keď existujú dva typy práva a dva typy zákonov:

Prirodzené právo — prirodzený zákon

Nadprirodzené právo — nadprirodzený zákon

/sú nadriadené prirodz. právu a zákonu/

Transendentaálny svet = BOH

Keďže T. Akvinský hovoril, že jediným sprostredkovateľom božských zákonov na

zemi je pápež, pretože je námestníkom Boha na zemi.

Jediným sprostredkovateľom práva je cirkev, ona musí určovať pravidlá ako sa má

správať človek aby sa dostal čo najbližšie k Bohu. Cirkev si určovala pravidlá ,aby

bola najbohatšia a tak keď cirkev devalvovala svoje hodnoty vznikol odpor voči nej

vznikla

REFORMÁCIA

Predstavitelia REFORMÁCIE:        GB - J.Wichlif

DE - M. Luther

CH - Calvin

CZ - Ján Hus

Wiclif- GB

Úlohou reformácie bolo podlomiť pozíciu cirkvi. Podarilo sa podlomiť pozíciu cirkvi,

pretože došlo k odtrhnutiu cirkvi od Rimskej a vznikla Anglikánska cirkev. Hlavou sa stal

Kráľ, vydobyl si právo rozvádzať sa ako hlava cirkvi, ženiť sa a mať deti. Dovolil

Anglikánskym Biskupom a Arcibiskupom vstupovať do politiky./horná snemovňa/

Luther - DE

Kritizoval predovšetkým majetky cirkvi ale najmä morálku cirkvi a tvrdil, že cirkev

nemá právo moralizovať pretože sama sa správa amorálne. Podarilo sa mu rozdeliť

šie zákony, lebo oni  plnia príkazy niekoho, nosia síc Nemecko na evanielikov  /CSU/  a katolíkov /CDU/ .,  

Kalvin - CH

Kritizoval majetok cirkvi a žiadal aby ho rozdala medzi svojich veriacich , ak nie tak

bude zbavená majetku

Ján Hus - CZ

Kritizoval majetok cirkvi a tvrdil, že ak sa cirkev vzdá svojho majetku môže si nechať

svoje dominantné postavenie. Nevzdala sa a došlo k husitskému povstaniu.

RENESANCIA

Návrat   k   Antike   s   vyzdvihnutím   modelu   riadenia   z   Antiky  a aplikácia na nové podmienky Predstavitelia: T. HOBBES, N. MACHIAVVELLI

T. HOBBES  

Homo - homimus - lupus - est * Človek človeku vlkom je.

Tvrdil, že človek prechádza etapami vývoja , keď sa vyčlenil z prírody bol absolútne slobodný, existoval všeobecná sloboda, bol podriadený iba prírodným zákonom. Aby sa človek mohol vyvíjať musela vzniknúť Zmluva každého s každým , tak vznikla spoločenská zmluva. Táto zaručila, že vznikol rod, kmeň, občina a štát. So vznikom štátu zanikli absolútne slobody ale vznikol zákon, ktorý ochraňoval človeka, jeho slobodu a majetok.

N. MACHIAVVELLI

Napísal dielo VLADÁR , vzniklo na základe dlhodobého skúmania a analyzovania

antických diel tým, že porovnával ako fungujú spoločnosti ako dochádza k zmene

jednej spoločnosti na druhú ako sa menia vladári. Toto dielo má aktuálnu hodnotu aj v

súčasnosti

Tvrdí, že jedna spoločnosť na druhú sa mení vždy rovnako a to že

1. dôjde k vojne a vláda sa zmocní územia násilím
2. alebo dôjde k revolúcií
3. alebo pučom alebo prevratom
4. alebo, mocnár zdedí krajinu

Podľa toho ako sa vladár zmocní  územia, volí aj prostriedky vládnutia. Politika nemá nič spoločné s morálkou. Vladár sa k moci dostane akýmikoľvek aj nemorálnymi prostriedkami len  aby sa dostal k vládnutiu. Preto Machiavellizmu sa hovorí, že je to určitá forma moci pri ktorej vládca je ochotný použiť čokoľvek klamstvo, polopravdy, aby vyhral voľby a dosiahol moc. Hovoril o armáde, podľa neho dobrý vládca musí mať dobrú armádu . Existujú dva typy armády:

a. žoldnierska / profesionálna/

b. armáda najatých vojakov

Podľa neho je najlepšia žoldnierska, pretože poberá mzdu od panovníka, položí za neho život. U najatých vojakov je rozhodujúce, kto dá väčší žold za toho budú bojovať.

NEMECKÁ KLASICKÁ FILOZOFIA

HEGEL

Sa zaoberal otázkou slobody. Za základ vývoja spoločnosti považoval štát. Štát zadefinoval ako inštitúciu vysoko organizovanú, v ktorej každý občan má svoje práva

a povinnosti, má slobodu, ktorá je daná zákonmi spoločnosti. Hegel tvrdil, že zákony musia byť tvorené tak aby umožnili plný rozvoj jednotlivcov nielen bohatých ale aj menej bohatých, pretože všetci svojim podielom napínajú pokladňu v spoločnosti a spoločnosť musí im byť „vďačná,, tým že vytvorí vhodné zákony. Po prvýkrát sa objavujú v teórii prvky socializmu.

IMANUEL KANT

Kategorický imperátor. Analyzoval pojem sloboda.  Spoločnosť musí zabezpečiť

slobodu občanov, občania si musia uvedomiť, že sloboda má svoje hranice. Dovtedy

môže konať slobodne, kým tieto hranice nenaruší.

Kategória imperatív /jednoznačný príkaz/ akýsi zdvihnutý prst- imaginárna čiara pri

porušení ktorej človek prestáva byť slobodný . Stal sa základom Európskeho práva.

..Všetko je dovolené , čo výslovne zákonom nieje zaklázané,.

Vytvoril  základ Európskeho  práva,  stal  sa  základnou filozofickou  myšlienkoví

právneho systému u nás.

MARXIZMUS

Učenie, ktorého základ vytvoril Marx a Engels v pol. 19. Stor., toto učenie sa etablovalo prostredníctvom diela MANIFEST KOMUNISTICKEJ STRANY - toto učenie sa stalo základom pre .. VEDECKÝ SOCIALIZMUS,,

Marxizmus vznikol v období rozvoja kapitalizmu ako reakcia na nové spoločensko ekonomické podmienky. V dôsledku zíntenzivňovania rozvoja kapitalizmu dochádza k antagonizmu dvoch spoločenských tried, ktoré participujú na tomto systéme. Marx definoval tieto dve triedy:

1. trieda novodobých robotníkov - proletariát
2. trieda novodobých vlastníkov výrob. prostriedkov - buržoázia
   vzťah medzi tými triedami bol nezmieriteľný, Marx ho nazval triednym bojom.
   Odstrániť tento antagonizmus bolo možné len prostredníctvom revolúcie. Najvyššia
   forma revolúcie bola socialistická revolúcia.   V diele KAPITÁL vysvetlil príčinu
   vykorisťovania a to na základe Smithovej a Ricardovej teórie hodnoty. / teoretici anglickej politickej ekonómie/je to aj jeden z teoretických
   zdrojov marxizmu / teória hodnoty, vznikla Marxova teória nadhodnoty/.

                     -      Druhým zdrojom bola Nemecká klasická filozofia Kant, Hegel, Feuerbach.

                     -        Tretím teoretickým zdrojom  bol kritický utopický socializmus Sainte-Simone, Fourier a Owen.

Z Nemeckej klasickej ekonómie prevzali učenie o dialektike, toto učenie aplikovali na

spoločenský  vývoj   a  prirodzený  vývoj   a  tak  vzniklo  učenie  o  Dialektickom

materializme a učenie o historickom materializme.

Celý prírodný a spoločenský vývoj bol determinovaný materiou-hmotou, nie

vedomím.

Kritický utopický socializmus- naivný socializmus, ktorý implantovali do

nových    spoločenských    ekonomických    podmienok    a    vytvorili   vedecký socializmus.

Toto učenie prepracoval V.I.LENIN a to tak, že ho aplikoval na konkrétne podmienky

v Rusku na prelome 19 a 20 storočia . Tak vznikol Leninizmus - nie je to teória ale politika

2.Teóriou je -  L i b e r a l i z m u s

    Liberalizmus stručne môžme charakterizovať ako učenie zdôrazňujúce prednosti a význam jednotlivca a aktivizujúce jeho činnosť vo všetkých sférach spoločenského života.

    Pôvodne toto hnutie vzniklo za oslobodenie človeka spod feudálnej a cirkevnej kontroly. Spadá do obdobia počiatkov priemyselnej revolúcie v Anglicku. Politická doktrína liberalizmu zahŕňa teóriu prirodzeného stavu a spoločenskej zmluvy. V histórii liberalistického myslenia sa vyskytol liberalizmus bez demokracie /Locke, Montesquieu/, demokracia bez liberalizmu /Rousseau/, ako aj množstvo pokusov o adaptáciu liberalizmu na demokraciu. Medzi najvýznamnejších predstaviteľov klasického liberalizmu patrí J. Benthem, James Mill a Stuart Mill.

2. Teóriou je -  Konzervativizmus

    Používa sa v dvoch významoch:

I.   Ako výraz politickej reflexie na Americkú a Francúzku revolúciu na konci 18. storočia.

II.  Politická teória ochrany tradičných politických a kultúrnych autorít a hodnôt proti revolučným ideálom. V tom najširšom slova zmysle konzervativizmus znamená politický názor – túžbu, uchovať veci také, aké sú. Pretože ich pokladá za dobré, alebo za bezpečné, pretože vzbudzujú náklonnosť a dôveru.

        Konzervativizmus má tri odlišné polohy:  postoj k spoločnosti, ideál vládnutia a politická prax.

3. Teóriou je -  Socializmus                    

    Socializmus ako teória a prax má dva významy:

1. V marxistickej teórii socializmus znamená systém usporiadania výrobných vzťahov ktorý je charakteristický pre fázu prechodného obdobia od  kapitalizmu ku komunizmu. V tomto systéme výrobné vzťahy sú prevzaté do „spoločenského vlastníctva“ a štát funguje len ako  administratívny stroj, ktorý robí všetky opatrenia tak, aby sa mohol vytvoriť skutočné spoločné vlastníctvo a v konečnom dôsledku aby došlo k zrušeniu štátu.
2. Teória a prax socializmu je to do detailov prepracovaný názor na to čo podmieňuje ľudský život. Počíta s politickým systémom, ktorý bude trvalý a prispôsobený určitému spôsobu života.                                                                                            Predpokladá  r o v n o s ť  ako východisko – rovnosť šanci, rovnostárstvo a rovnaké práva, pretože ľudia sú si rovní v každom ohľade.  

4.Teória - Teória elít

      Koncom 19. storočia popri marxizme vzniká nový smer založený na filozoficko – sociologickej kritike liberálnej demokracie. Predstavitelia Nitzche, Mosca a Pareto. Kým buržoázno- demokratický model v tomto období bol založený na „bratstve“, „rovnosti“ a „slobode“, elitárska tória vychádzala z nasledujúcich princípov:

1. Odmietali teóriu pokroku a spoločenského vývoja, tento vývoj chápali iba ako púhu zmenu a kolobeh.
2. Odmietali rovnosť pre ktorúkoľvek fázu spoločenského života, zdrojom ktorej je nerovnosť, ako prirodzený  a večný základ deľby práce.
3. Spoločnosť delili na dve kategórie ľudí: vyšší typ, určený k vládnutiu t.j. elita a nižší –masa, určená k ovládaniu.
4. Odmietali spoločenský optimizmus.
5. Priznávali konfliktnú podstatu spoločenského vývoja.      

        Učenie predstaviteľov klasickej teórie elít je možné považovať za najvýznamnejší a najvyzretejší politický smer v buržoáznom sociálno-politickom myslení, ktoré sa  ako jedine intenzívne postavilo proti marxizmu na prelome 19. a 20. storočia.

1. 5. Teória - Katolicizmus

      Pre celé 19. storočie ale najmä pre jej prvú polovicu, boli charakteristické zmeny, ktoré zasahovali do všetkých sfér spoločenského, politického a ekonomického života. Tradičná spoločnosť so svojim komplexným spôsobom života sa rozpadávala a na jej miesto prichádzali nové  ekonomické, politické a spoločenské vzťahy so svojimi hodnotami. Táto rozporuplnosť doby sa prejavila aj v nových, teóriách ako bol liberalizmus a socializmus. Kritizovali zmeny, ktoré nastali najmä vo vlastníckych vzťahoch – kapitál,  práca za mzdu, vznik nového spôsobu vykorisťovania.

     Na tieto zmeny priamo reagoval Vatikán, pretože katolícka cirkev od  počiatkov svojej existencie vždy sa snažia o priame, alebo sprostredkované zasahovanie do vývoja spoločnosti. Zdôvodňovala to princípmi kresťanskej vierouky, morálky. Pápež Pius  IX./ pápežom 1846-1878/ v diele „Súpis hlavných bludov“. Zvlášť ostro kritizoval  modernú civilizáciu a odsúdil vedecký pokrok. Jeho teoretické a praktické konanie bolo pokusom zvrátiť vývoj a vrátiť ho do feudálnych vzťahov. Tieto jeho kroky viedli k tomu, že cirkev sa ocitla v izolácii a v kríze.

    O nápravu sa pokúsil pápež Lev XIII., ktorý  sa verejne  prihlásil k spoločenskému,  vedeckému a technickému pokroku novej doby. Svedčí o tom aj jeho encyklika vydaná v roku 1885, v ktorej vyhlasuje nevyhnutnosť vzájomnej spolupráce cirkvi s novým svetským poriadkom. Za hlavnú úlohu cirkvi v tomto období považoval vypracovanie nového  moderného, sociálneho učenia katolicizmu, odrážajúceho ekonomické, socialno – politické zdvihy 19. storočia. Úmyslom Leva XIII. Bolo obnoviť pokoj a sociálny zmier spoločnosti. Preto základ encykliky tvorí myšlienka o tom, že pokoj možno budovať len na základe spravodlivosti, spočívajúcej v zaručení a rešpektovaní práv občanov, ako majetných , tak aj nemajetných.

    Prvé desaťročia 20. storočia  boli charakteristické konfliktmi v medzinárodných vzťahoch, ktoré poviedli k vzniku vojen, k vzniku totalitných systémov ako bol fašizmus a komunizmus. Katolícka cirkev v tak zložitej situácii lavírovala medzi systémami odvolávajúc sa pri tom na svoje postavenie univerzálnej svetovej inštitúcie. Prejavilo sa to v činnosti nasledujúcich pápežov Piusa XI. a XII. Ich vyhlásenia a aj konkrétna čiinosť bola plná rozporov.  Spájala ich spoločná platforma boj proti komunizmu a ateizmu.      

    V priebehu 60. rokov okrem dvoch známych encyklik pápeža Leva XXIII./ pápežom 1959- 1964/ „ Pacem in teris“ a „ Mater et Magistra“, boli vydané ďalšie sociálne dokumenty, obsahujúce nové tendencie v sociálno – politickej orientácii katolíckej cirkvi. Mali tendenciu činnosť cirkvi viac „demokratizovať“ a „liberalizovať“. Vatikán zmenil svoj vzťah – na zmierlivejší k existencii „reálneho socializmu“. Hrubý „piovský“ antikomunizmus po nastúpení na pápežský trón Jánom XXIII. a Pavlom VI. Sa zmenil na „ pružný antikomunizmus“. Reálnu podobu nadobudol až v roku 1975 po oficiálnom vyhlásení Vatikánu za rok „ Všeobecného zmierenia“, založeného na princípoch kresťanského odpúšťania a „vzájomnej spolupráce“. Tento krok Vatikánu pápež Pavel VI. označil ako „zmierenie medzi ľuďmi v rodine, kolektíve a spoločnosti“.

    Po zvolení Wojtylu za pápeža, objavilo sa množstvo úvah o novej tzv. Východnej orientácii  katolíckej cirkvi. Reálna prax ukazuje že sa nepotvrdili úvahy o presmerovaní katolíckej cirkvi. V porovnaní s predchádzajúcim kurzom ciele ostali tie isté - zvyšovanie vplyvu katolíckej cirkvi na život, myslenie veriacich na celom svete a upevňovanie svojich pozícii. To čo sa zmenilo, bola forma realizácie tejto politiky. Na rozdiel od svojich predchodcov Ján Pavol II. presadzoval „poľský model“ t.j. cestu nekompromisného a neústupčivého, konfliktného vzťahu cirkvi k existujúcim socialistickým zriadeniam a socialistickej štátnej moci.    

    V 80. rokoch Vatikán vyhlásil koncepciu „Zjednotenej  kresťanskej Európy“. Pápež vychádzal zo starej slovanskej cirkevnej tradície zjednotenia sily alebo duchovného mosta medzi národmi. Táto koncepcia nebola vo svete rovnako akceptovaná . Vyvolávala rôzne diskusie najmä v kruhoch nie slovanských duchovných.

   Posledné desaťročie 20. storočia, prinieslo so sebou zásadné spoločensko politické a ekonomické zmeny. Stratila sa opodstatnenosť boja proti ateizmu a socializmu, ale dochádza k novým fenoménom v medzinárodných vzťahoch ako je globalizácia a jej dôsledky, terorizmus a jeho dôsledky, ekologické a iné prírodné katastrofy a ich dôsledky pre celé ľudstvo na Zemi.

3.  Ideológia

    Pojem  i d e o l ó g i a  vznikol v období francúzskej osvieteneckej filozofie v 18. storočí. Týmto pojmom sa označoval súhrn poznatkov  o ideách namierených proti náboženstvu a na skvalitnenie verejnej mienky. Naopak kritici náboženstva Helvetius a Holbach pod pojmom ideológia chápali falošné, skreslené vedomie. Pod takým falošným a skresleným obrazom sveta, človeka a spoločnosti chápali predovšetkým predstavy a ideí tvoriace obsah náboženstva.

I d e o l ó g i a  je súčasťou politickej činnosti, je akou si nadstavbou, je to súhrn poznatkov názorov, teórii a ideí odrážajúcich spoločenský a politický vývoj. Čím je taký súhrn  poznatkov determinovaný ? Vychádza z konkrétnych vedeckých poznatkov a teórii , z rôznych filozofických, historických, právnych, sociologických, psychologických, biologických a iných vedeckých koncepcii a názorov, ktoré spolupôsobia pri tvorbe a zdôvodňovaní každej ideológie.  

Politické ideológie: nacionalizmus a náboženský fundamentalizmus

    V 19. storočí sa stal  n a c i o n a l i z m u s  skutočne ľudovým hnutím, s vlajkami, hymnami, vlasteneckou poéziou a prózou, verejnými obradmi a štátnymi sviatkami.

N a c i o n a l i z m u s sa stal jazykom masovej politiky, ktorá podnietila taktiež vznik a rast základného školstva, gramotnosti a informovanosti (populárnych novín). Postupne sa zmenil i ráz nacionalizmu. Spočiatku bol spojený s liberálnym pokrokovým hnutím, potom s konzervatívnym až reakčným hnutím.

    V 20. storočí doktrína nacionalizmu prekročila hranice Európy a rozšírila do celého sveta . Po 1. svetovej vojne na Parížskej mierovej konferencii americký prezident Woodrow Wilson obhajoval zásadu „n á r o d n é h o   s e b a u r č e n i a“.

Z á k l a d n á   h o d n o t a“ nacionalizmu.

    Podľa nacionalistického presvedčenia je jedine n á r o d  prirodzeným a oprávneným nositeľom štátnej moci a národný štát najvyšším a najlepším spôsobom politickej organizácie spoločnosti, lebo len národný princíp legitimuje autoritu štátnej moci.

    N á r o d n ý   p r i n c í p  podľa nacionalistov zabezpečuje, že:

    1. P o l i t i c k á  m o c  v národnom štáte je v rukách ľudu (národa);

    2. Š t á t n a  m o c  je v mene ľudu a pre ľud v súlade s „národným záujmom“.

    Nacionalizmus nie je teda len ideológiou, ale aj politicko-organizačným princípom, podľa ktorého by politický a národný celok mali byt totožné.

    N a c i o n á l n y  š o v i n i z m u s

    Š o v i n i z m u s  n e p o v a ž u j e  n á r o d y  r o v n o p r á v n e  v  j e h o  p r á v e  na    s e b a u r č e n i e, pretože niektoré národy majú údajne také kvality a rysy, ktoré zdôvodňujú ich  n a d r a d e n o s ť  nad ostatnými.

    Š o v i n i z m u s možno považovať za  r e a k č n ý  n a c i o n a l i z m u s  predstavujúci politiku prenasledovania, útlaku, nenávisti a štvania proti iným národom, ktorý v 19. storočí zdôvodňoval expanziu európskeho imperializmu voči Afrike, a v 20. st. 1. svetovú vojnu.

    Šovinizmus sa vždy priživoval na vlasteneckých emóciách (čo malo podobu národného fanatizmu), patriotizme (láske k vlasti) a na nenávisti voči cudzincom.

Dával pocit sebaúcty, hrdosti, dôležitosti a bezpečnosti a bol príťažlivý pre osamotených a bezmocných ľudí.

    Špecifickými a vyhranenými p o d o b a m i  š o v i n i z m u sú:

    1. P a n s l a v i z m u s – podľa neho sú Rusi prirodzenými vodcami slovanských

národov a Slovania sú kultúrne i duchovne nadradený národom strednej a západnej Európy. Tento šovinizmus je protizápadný a protiliberálny i antisemitský.

    2. P a n g e r m a n i z m u s – jedná sa o formu nemeckého nacionalizmu. Po zjednotení Nemecka (1871) nadobudol nacionalizmus šovinistický charakter. Vznikli nátlakové skupiny typu Pangermánska liga a Admiralitná liga, ktoré viedli kampaň za Nemeckú ríšu a „jej miesto na slnku“.

    3. R a s i z m u s –Začiatkom 20. storočia sa v USA dostal do popredia Ku-klux-klan, ktorý hlásal nadradenosť bielych nad čiernymi. V 20-tych rokoch mala táto organizácia 4 milióny členov. Aj dnes má stále veľký vplyv v južných štátov USA. I napriek holokaustu existujú a pôsobia v súčasnosti rasistické idey, ktorých nositeľmi sú predovšetkým rôzne organizácie dnešného neofašizmu , ktorého ústredie sa nachádza v USA, štáte Nebraska, v meste Lincoln, kde vydávajú aj svoj časopis New Order.

    N á b o ž e n s k ý   f u n d a m e n t a l i z m u s

    Vzostup náboženského fundamentalizmu treba vidieť ako reakciu na bezduchý materializmus svetskej kultúry. Predstavuje opozíciu voči životu založenom len na materiálnom bohatstve a politike slobody. Vychádza z náboženských pozícií, opiera

sa o sväté knihy a pravdu vyvodenú z doslovného znenia náboženských textov,.

     V Európe vystupuje po názvom NSDAP/AO – ako exilová organizácia svojho ústredia v USA.

     „Z á k l a d n á  h o d n o t a“

    V nacionalizme sa politická identita formuje z pocitu národnej spolupatričnosti.

Rozhodujúce sú preto znaky, podľa ktorých sa historicky jednotlivým skupinám pripisuje „národný charakter“. Z komplexu týchto znakov sa potom vytvára vedomie národnej jednoty.

    Vo  f u n d a m e n t a l i z m e  sa  v e d o m i e  n á r o d n e j   j e d n o t y konštituuje výlučne prostredníctvo n á b o ž e n s t v a. Ide o náboženstvo v jeho  r a d i k á l n e j  podobe, ktoré je v súčasnom modernom svete z d r o j o m  n e s t a b i l i t y  a konfliktov. Tam, kde chce toto extrémne poňaté náboženské vnímanie sveta určovať život spoločnosti vo všetkých jej stránkach, kladie si prevažne za svoj politický cieľ teokraciu. Príkladom bol Zial

Hak v Pakistane, generál Nimejrí v Sudáne a Chomejní v Iráne, ktorí zaviedli opäť do právneho systému islamské náboženské právo šarí’a.

    P o d o b y  n á b o ž e n s k é h o  f u n d a m e n t a l i z m u

    Z politické hľadiska sú najvýznamnejšie tri fundamentalistické zoskupenia:

    1. K r e s ť a n s k ý  f u n d a m e n t a l i z m u s. Napr. v USA je reprezentovaný politickou stranou K r e s ť a n s k á  n o v á  p r a v i c a, ktorá viedla kampaň za obnovenie modlitieb v školách a zavedenie trestov proti rúhaniu, ďalej kampaň proti umelému prerušeniu tehotenstva a z morálneho hľadiska sa zasadzovala za cenzurovanie televízie, tlače;

     2. Ž i d o v s k ý  f u n d a m e n t a l i z m u s zosobnený vo fundamentalistických sektách (stranách), ktorých poňatie židovskej domoviny spočíva na odkazoch zo Starého zákona (skupina Kach a další);

    3. I s l a m s k ý  f u n d a m e n t a l i z m u s, ktorý je z nich najvýznamnejší. Fundamentalizmus v islame neznamená len vieru v doslovnú pravdu Koránu, lebo v to veria všetcimoslimovia. Znamená:

    a/ m i l i t a n t n ú  v i e r u  v  islamské učenie pre sociálny, politický život a osobný život;

    b/ v praxi to z n a m e n á  „i s l a m s k y  š t á t“ (teokraciu), kde vládne skôr duchovná autorita ako svetská a uplatňovanie božského „islamského práva“ šarí’a;

    c/ n á b o ž e n s t v o  je h l a v n ý m  a určujúcim charakteristickým r y s o m národnej

i d e n t i t y (i s l a m s k é h o  n ár o d a).

    Islam teda obsahuje doktríny a názory, ktoré môžu zdôvodniť celú radu politických cieľov najmä v ekonomickej oblasti. Napr. Korán je za inštitút súkromného vlastníctva, ale zároveň zakazuje úžerníctvo a špekuláciu.

    Politická príťažlivosť islamského fundamentalizmu spočíva v tom, že na rozdiel od liberalizmu, socializmu a konvenčných foriem nacionalizmu nebol dedičstvom západu. Túžba po nezávislosti bola zároveň chápaná ako duchovná očista (oslobodiť sa kultúrne i politicky od západu), ktorú kolonizované národy potrebovali k sebaúcte.

    Politické ideológie: f a š i z m u s  a  a n a r c h i z m u s

    F a š i z m u s

    Terminologicky sa odvodzuje slovo fašizmus zo slova „f a s c i o“ (zväzok, spolok)

a v 19. storočí sa ním označovali len skupiny r a d i k á l n y c h  r e v o l u c i o n á r o v. Mussolini prvý začal používať tento termín na označenie polovojenských ozbrojených jednotiek, ktoré sformoval počas 1. svetovej vojny a po nej. V tomto období termín „fascimo“ získal jednoznačne ideologický význam, ktorý spočíval v d o k t r í n e  č in u.

     Ú s t r e d n á  i d e a

     F a š i z m u s  možno chápať ako vzburu (duchovnú revolúciu) proti hodnotám, ktoré dominovali od čias Veľkej francúzkej revolúcie v politike. Slobodu – rovnosť – bratstvo mala

nahradiť t r i á d a  poriadok – autorita – spravodlivosť , eventuálne, ako hovoril Hitler,

p o r i a d o k – a u t o r i t a – c i e ľ. Cesta demokracie, rovnosti a slobody viedla podľa fašistov k oslabeniu úlohy štátu v živote jednotlivca i spoločnosti. F a š i z m u s  sa  s t a v i a proti i n d i v i d u a l i z m u, ktorý podľa nich vedie nevyhnutne k atomizmu,

e g o i z m u, n e i s t o t e  a  z m ä t k o m . Len bezpodmienečné zdôraznenia verejnej moci môže zaviesť občiansky poriadok, ktorý premáha zlo a organizuje chaos.

    To je  f a š i s t i c k é chápanie svojho u č e n i a.

    Mussolini videl v štáte nositeľa modernizácie schopného odstrániť priemyselnú zaostalosť a Hitler veril, že len prostredníctvo silného štátu môže n á r o d  (r a s a) viesť

rasovú vojnu a vybudovať ríšu vo svojom životnom priestore.

    F a š i s t i chceli j e d i n c a  úplne v y m a z a t . Má sa obetovať pre celok, rozpustiť svoju osobnosť v sociálnom celku. Prečo chceli vypestovať (revolúciou ducha) n o v é h o č l o v e k a, nového muža, m u ž a-h r d i n u motivovaného povinnosťou, sebaobetovaním, vernosťou a poslušnosťou b o j u j ú c e h o za n á r o d n ú  v e ľ k o s ť  a  r a s o v ú

č i s t o t u

    Vo vzťahu občana a politickej moci dochádza vo fašizme, v jeho ideologických aj inštitucionálnych zložkách, k absolútnemu nadradeniu všetkých foriem politickej moci nad záujmy jednotlivca, občana, takpovediac k eliminácii občana i napriek tomu, že nedošlo k pokusom o kolektivizáciu ekonomického života.

          V. Politický systém

     V najširšom slova zmysle  p o l i t i c k ý   s y s t é m  je štrukturálne usporiadanie komponentov politiky. Konkretnejšie povedané je to súbor inštitúcii, vzťahov, noriem, postojov, hodnôt a vzorov správania, prostredníctvom ktorých sa realizuje politická moc.

    Štruktúru politických systémov tvoria:

1. Politické vzťahy: Je to celý komplex vzťahov, ktoré sa vytvárajú a neustále menia medzi sociálnymi vrstvami, ako aj vo vnútri týchto vrstiev a skupín samostatných. Sú to všetky vzťahy, ktoré vznikajú pri realizácii politickej moci, ktoré sú spojené s realizáciou moci.
2. Politické organizácie: Sem patria politické strany,  politické hnutia, ako aj štátne organizácie a občianske združenia, pracovné kolektívy, záujmové, stavovské a iné organizácie.
3. Politické a právne normy: Ide o normy, ktoré regulujú vzťahy medzi rôznymi vrstvami spoločnosti, medzi sociálnymi skupinami a inými komunitami, medzi jednotlivými organizáciami a inštitúciami politického systému. Sú to najmä normy vyplývajúce z ústavy, právne kódexy, smernice, stanový politických strán a hnutí ako aj etické a mravné normy.
4. Politické vedomie: Je to súhrn idei, názorov, ktoré odrážajú základné ekonomické a politické záujmy a ciele sociálnych skupín a vrstiev, národov a národnosti, politických strán a hnutí.  

     Dôležitým kritériom hodnotenia politických systémov je analýza politickej štruktúry. Tá je tak zložitá a rôznorodá, že aj kritéria na hodnotenie politického systému  vo svete sa rôznia.  V západnej politológii prevažuj rozdeľovanie politických systémov  na  d e m o k r a t i c k é   a  n e d e m o k r a t i c k é. Ich základným kritériom je ako fungujú v praxi.

      Politické systémy sa od seba odlišujú aj tým, či ide o viacnárodné štáty /federácie, konfederácia/, alebo o štáty s krajinským zriadením / SRN/.Niektoré politické strany sa vyznačujú činnosťou viacero politických strán / Francúzsko, Taliansko, Česko, Slovensko/, iné majú systém dvoch /rozhodujúcich / politických strán /USA,Veľká Británia/.

Parlamentná a prezidentská forma vlády.

       Rozdiel medzi  p a r l a m e n t n o u  a  p r e z i d e n t s k o u formou vlády sa najčastejšie spája s  p r i n c í p o m   r o z d e l e n i a   m o c i  medzi najvyššími štátnymi orgánmi.

      Aj pri charakterizovaní p a r l a m e n t n e j formy vlády sa politológovia rozchádzajú v názoroch. Jedni tvrdia, že pre túto formu vlády je charakteristické „splývanie“ moci a iní tvrdia, je to typické pružne rozdelenie moci. Z toho vyplýva, že pre delenie vlády je dôležité to, ktoré princípy rovnováhy medzi zákonnodárnou mocou a výkonnou považujeme za dôležité.

     Klasickou charakteristikou parlamentnej formy vlády je:

1. „Dualizmus výkonnej moci“ t.j. rozdelenie na hlavu štátu a ministerský kabinet.
2. Politická zodpovednosť kabinetu pred parlamentom.
3. Právomoc parlamentu rozpustiť jednu, alebo obe komory parlamentu.    

      V parlamentnej forme vlády najvyššia  štátna moc patrí  p a r l a m e n t u, čo je vyjadrením suverenity parlamentu.

      V l á d a zložená s poslancov zodpovedá za výkon svojej funkcie parlamentu, a aby mohla vykonávať svoju funkciu, musí mať dôveru parlamentu a žiada o vysolenie dôvery.

        Hlavu štátu zvyčajne volí parlament, ale môže byť v ústave zakotvené aj ináč viď Slovensko. Medzi najvyššie štátne orgány v parlamentnej forme vlády patrí: parlament, hlava štátu /prezident/ a vláda.

      Pokiaľ ide o  p r e z i d e n t s k ú formu vlády aj tu sa teoretici líšia v názoroch, ale v podstate môžme zovšeobecniť do následovných kritérií.

1. Neexistuje „dualizmus moci“, pretože prezident je hlavou štátu i hlavou vlády
2. Prezident je bezprostredne volený ľudom, prezident a parlament sú na sebe  navzájom nezávislí. V praxi to znamená to, že parlament nemôže vysloviť nedôveru prezidentovi, pretože ho nevolil a prezident nemôže rozpustiť parlament. Mnohí práve tento vzťah považujú za najtypickejší znak prezidentského systému.

      Prezidentská forma vlády spočíva na zásadách, ktoré vyplývajú z deľby moci, oddelenosti a vzájomnej nezávislosti i vzájomnej nezodpovednosti jednotlivých zložiek štátnej moci. Preto v prezidentskej forme vlády neexistuje pojem najvyššieho štátneho orgánu, od právomoci ktorého by sa odvíjala, odvodzovala právomoc ostatných štátnych organov.

    2./ Volebný systém

    V demokratických krajinách v súčasnosti sa používajú rôzne volebné systémy a majú rôzne dopady na demokratické fungovanie štátu. Základné typy volebných systémov sú len dva.

1. Väčšinový volebný systém
2. Systém pomerného zastúpenia

Tieto dva základné typy je možné kombinovať a vytvárať tak

3. Zmiešaný systém.

     V a č š i n o v ý  volebný systém je v USA a Veľkej Británii. Je to systém jednoduchý a prehľadný. Štát je rozdelený na toľko obvodov, koľko je miest v parlamente a v každom obvode sa volí jeden poslanec. Kandidáti môžu navrhovať strany, ale často sa objavujú i nezávislí kandidáti. Každý volič hlasuje za jedného kandidáta a zvolený je ten, ktorý získal najviac hlasov. Keď sú dvaja kandidáti, zvolený je ten, ktorý získal absolútnu väčšinu.

     S y s t é m   p o m e r n é h o  z a s t ú p e n i a  je v Taliansku, Francúzku aj na Slovensku. Je preňho charakteristické vytváranie rozsiahlych volebných obvodov, v ktorých voliči rozhodujú o zvolení, či nezvolení všetkých poslancov za daný obvod a rozdeľovaní mandátov medzi jednotlivé politické strany. Politické strany predkladajú tzv. Hromadné kandidátne listiny a volič teda v podstate volí politickú stranu a nie jednotlivých kandidátov. Určitú výnimku majú p r e f e r n č n é  hlasy.

    Systém pomerného zastúpenia je pomerne jednoduchý: koľko  p e r c e n t  h l á s o v, toľko  p e r c e n t   p o s l a n c o v.

Z m i e š a n ý  v o l e b n ý  s y s t é m   je v Spolkovej republike Nemecko, Írsko. Tento systém existuje tam, kde pre voľby do tých istých zastupiteľských zborov platí z časti systém väčšinový a s časti systém pomerného zastúpenia.

         3./ Š t á t

Pojem štát je historickou kategóriou, má svoj vývoj, svoje dejiny. Vznikol približne pred 6 tisíc rokmi ako dôsledok rozdelenia pospolitosti majetku, postavenia a teda aj vplyvu moci. Moc slúži na udržanie poriadku, treba ju inštitucionalizovať, a tým nástrojom ovládnutia spoločnosti sa stáva š t á t. Príčinou vzniku a spoločenským základom teda bolo, že v spoločnosti sa vytvorili rozličné protirečivé záujmy. Základnou úlohou bolo tieto protirečivá záujmy tlmiť a konflikty redukovať

1./  U n i t á r n y   š t á t. Najrozšírenejšia forma štátneho usporiadania /Slovensko/. Charakteristické pre túto formu štátu je:

- Jednotná a jediná sústava najvyšších štátnych orgánov. Na túto sústavu nadväzuje sústava miestnych štátnych orgánov /sú podriadené vyšším štátnym orgánom/.

- Existuje jeden právny poriadok, zastrešuje ho ú s t a v a.

- Má jeden systém štátnych symbolov.

Unitárna podoba štátnosti sa môže realizovať buď ako s a m o s t a t n ý  š t á t  /napr. Slovensko od roku 1993, Maďarsko, Fínsko.../, alebo ako subjekt niektorej formy š t á t u

z l o ž e n é h o.

Podľa toho ako sú nižšie orgány podriadené vyšším štátnym orgánom a podľa vzájomných kompetencií rozlišujeme unitartne štáty: c e n t r a l i z o v a n é / zasahujú do právomoci miestnych orgánov/.

D e c e n t a l i z o v a n é /miestne orgány majú väčšie právomoci, vykonávajú ich samostatné, súčasťou decentralizovaného štátu  je  a u t o n ó m i a. Niektoré časti štátu majú zaručenú relatívnu samostatnosť alebo samosprávu/. Autonómne územné orgány rozhodujú predovšetkým v regionálnych, kultúrnych ale aj politických záležitostiach. Majú svoje vlastné zákonodarné , správne a súdne orgány/ Rusko, Izrael- tam kde je odváha príslušníkov národnostných menšín/.

2./  Z l o ž e n ý   š t á t. Tento typ štátu vzniká buď dobrovoľným spojením samostatných štátov / medzištátnou zmluvou/, alebo rozdelením pôvodných unitarných štátov.  

Charakteristické pre túto formu štátu je:

          -Dvojitá sústava najvyšších štátnych orgánov.

          -Dvojkomorový parlament

          -Dvojité občianstvo

          -Dvojité zákonodarstvo

          -Dvojitá ústava

          -Rozdelenie právomoci a kompetencii medzi orgány zloženého štátu a členské štáty.

          Z á k l a d n é  f o r m y  z l o ž e n é h o  š t á t u:

          1.F e d e r á c i a

          2.Ú n i a /reálna tzv. Moderná/

 3.Zvaz štátov /personálna únia, konfederácia/

1. F e d e r á c i a /USA, Nemecko/. Pre túto formu štátu je charakteristický spoločný štát, v ktorom základnú štátnu subjektivitu má c e n t r u m  t.j.  spoločný parlament, vláda, súdnictvo, ústava. Štát je rozdelený na jednotky: Nemecko – krajiny, Švajčiarsko - kantóny, USA-štáty, ktoré majú vlastné orgány štátnej moci /parlament, vládu, súdy, ústavu/. Spoločným základom je f e d e r á l n a  ú s t a v a. Rozsah právomoci centra závisí od toho ako sa dohodnú členské jednotky. Federácia má s p o l o č n é  záujmy  t.j.  zahraničnú politiku, obchod, armádu a financie a  š p e c i f i c k é záujmy členských jednotiek t.j. školy, zdravotníctvo, kultúra, ekológia, vlastný právny systém, ktorý rešpektuje federálnu ústavu. Rozhodnutia centra majú p r i o r i t u pred rozhodnutím členských jednotiek.

2. Ú n i a -  r e á l n a  /bolo Rakúsko-Uhorsko/. Pre túto formu štátu platilo, že mali    s p o l o č n ú  h l a v u  š t á t u. Od federácie sa líšili tým, že v Rakúsko - Úhorsku nemali stály zákonodárny orgán, pôsobil len dočasný spoločný orgán, ktorý bol vytvorený zo zástupcov zákonodarných orgánov členských štátov.

tzv. M o d e r n á   ú n i a / C o m m e n w e l t h/. Táto forma sa objavuje až po 2. svetovej vojne. Je to spojenie štátov, ktoré ovládli v minulosti kolónie s novovznikajúcimi štátmi na území týchto bývalých kolónií.

     Z v a z  š t á t o v, k tomuto typu štátov riadime  p e r s o n á l n u  ú n i u  a

k o n f e d e r á c i u.

    P e r s o n á l n a  ú n i a sa vyznačuje spojením samostatných nezávislých štátov osobou panovníka. Niet v tomto type únie iných záležitosti, ktoré by museli byť spravované osobitne štátnymi orgánmi únie.

   K o n f e d e r á c i a je to zväz suverénnych štátov, ktoré majú niektoré spoločné štátne orgány /zahraničnú politiku, obchod, obranu/.Vznikajú na základe zmluvy. Centrálne orgány disponujú len tou mocou na ktorej sa štáty. Legislatívne, exekutívne, súdne právomoci majú štáty. Čistý typ konfederácie neexistuje.

    Zvláštnu formu má E u r ó p s k a  ú n i a. „Vyjadruje vôľu občanov a štátov Európy budovať spoločnú budúcnosť, ústava zakladá aeaurópsku úniu, na ktorú prenášajú členské štáty iné právomoci, aby dosiahli ciele, ktoré sú im spoločné. Únia koordinuje politiky, ktorými sa členské štáty snažia tieto ciele dosiahnuť, a uplatňuje komunitárnym spôsobom právomoci, ktoré na ňu preniesli“.

4./ Politické strany

Politické strany majú svoju históriu vzniku a podmienky vývoja. Vznikli na základe inštitualizácie politických záujmov. Najvšeobecnejšia definícia p o l i t i c k ý c h  s t r á n  je, že sú to organizácie, ktoré majú reprezentovať určité záujmy v boji moc. Existuje niekoľko definícii politickej strany, ale spoločným menovateľom týchto definícii je to, že je to organizácia ľudí s rovnakými politickými názormi a cieľmi,

snažiac sa získať politickú moc, ktorá by im umožnila uskutočniť ich zámery.

5./ Občanské združenia

      Právo jednotlivcov slobodne sa zhromažďovať a organizovať v rôznych typoch občianskych združení je základom demokracie, preto o b č i a n s k e  z d r u ž e n i a považujeme za dôležité elementy politických systémov v demokratických štátoch.

    Zvyšujú možnosť občanov vplývať (súvislé, nie len vo voľbách) na politické dianie v spoločnosti.

„Pod pojmom o b č i a n s k e združenie rozumieme s p o l o c e n s k ú   i n š t i t ú c i u, ktorá vzniká d o b r o v o l n ý m   z d r u ž e n í m  o b č a n o v  na základe o b č i a n s k e h o združovacieho p r á v a  ako o r g a n i z o v a n á  f o r m a ich spoločného záujmu a ktorá v mechanizme politického systému spoločnosti zaujíma  o s o b i t n é  p o s t a v e n i e neštátneho, politicky viac alebo menej relevantného prvku.“

Spoločenské organizácie nátlakové skupiny.

Veľmi dôležitou a rôznorodou zložkou politického systému sú   h n u t i a,  z v a z y,   s p o l o č e n s k é  organizácie,  z á u j m o v é  združenia,   o b č i a n s k é   i n i c i a t í v y a  n a t l á k o v é skupiny. Líšia sa od politických strán tým, že sa nesnažia otvorene a programovo získať podiel na štátnej moci aj keď snahy o jej ovplyvňovanie môžu byť súčasťou ich programu.

Využívajú rôzne spôsoby, napríklad nátlak, ovplyvňovanie, protesty rôznej intenzity, ovplyvňovanie verejnej mienky atď.

VI.  POLITICKÉ SYSTÉMY

I. SPOJENÉ KRÁĽOVSTVO VEĽKEJ BRITÁNIE A SEVERNÉHO ÍRSKA

United Kingdom of Great Britain and Northern Ireland

Spojené kráľovstvo je k o n š t i t u č n o u  m o n a r c h i o u  s dedičným panovníkom a 

n e p í s a n o u  ú s t a v o u, kde p a n o v n í k  zosobňuje z v r c h o v a n o s ť štátu a väčšina štátnej m o c i  je   u p l a t ň o v a n á  v  m e n e  panovníka. Je kolískou parlamentnej demo kracie. V p a r l a m e n t n o m  s y s t é m e Británie platí princíp suverenity parlamentu a klasická deľba moci je nahradená špecifickým prepojením zákonodarnej a vý konnej moci. Čoraz silnejšiu pozíciu v tomto systéme má exekutíva a hlavne premiér, takže modifikovaný parlamentný systém je často označovaný za p r e m i é r s k y  s y s t é m.

   V e ľ k á  B r i t á n i a je  u n i t á r n y  š t á t  s 58 miliónmi obyvateľov a tvoria ho š t y r i historické krajiny: A n g l i c k o  s hlavným mestom Londýn, Š k ó t s k o (Edmburgh),

W a l e s  (Cardiff) a S e v e r n é  Í r s k o (Belfast), ktoré sú ďalej členené na g r ó f s t v a. Je vysoko centralizovaným štátom s prvkami decentralizácie, pričom niektoré politické sily pripúšťajú aj možnosť federalizácie.

1. SÚSTAVA NAJVYŠŠÍCH ŠTÁTNYCH ORGÁNOV

    V Spojenom kráľovstve Veľkej Británie a Severného Írska najvyššími štátnymi orgánmi sú parlament a vláda s hlavou štátu - panovníkom. Táto sústava sa vyvíjala storočia, pričom špecifický historický vývoj smeroval nie ku klasickej deľbe moci, ale k takmer úplnému

p r e l í n a n i u  v ý k o n n e j   a  z á k o n o d a r n e j  m o c i, k silnej väzbe vlády na parlament. Príkladom toho je personálna väzba členov vlády na ich členstvo v parlamente. Na rozdiel od politického systému USA s konkurujúcou rovnováhou delenej moci, v politickom systéme Veľkej Británie sa vyvinula konkurencia politickej väčšiny v parlamente spolu s vládou na jednej strane a opozičnej časti parlamentu na strane druhej.

P a r l a m e n t (Legislatíva)

     Britský p a r l a m e n t, ktorý sídli vo Westminsteri v L o n d ý n e, je n a j v y š š í m    z á k o n o d a r n ý m  o r g á n o m, je suverénny a má k o n e č n ú  l e g i s l a t í v n u

m o c. Namiesto kontinentálneho princípu zvrchovanosti ľudu tu bol uprednostnený princíp zvrchovanosti parlamentu

. Najdôležitejšou ú l o h o u  p a r l a m e n t u  je s c h v a ľ o v a n i e , z m e n a  či z r u š e n i e  z á k o n o v, v čom nie je obmedzovaný ani súdmi. „V reálnom politickom živote uskutočňuje predovšet kým zmeny obsiahnuté vo volebnom programe najsilnejšej politickej strany a len veľmi zriedka prijíma zákony, ktoré by boli v rozpore so všeobecnou verej nou mienkou.

P a r l a m e n t   t v o r i a  d v e  s n e m o v n e (komory)

    H o r n á  s n e m o v ň a  (House of Lords) alebo S n e m o v ň a  l o r d o v je

n e v o l e n o u  k o m o r o u parlamentu, pozostávajúcou z dvoch skupín neplatených členov. Jednu skupinu tvorí 92 dedičných peerov, z ktorých väčšina pochádza z rodín magná tov povýšených do šľachtického stavu v 19. storočí. Druhá skupina je zložená z približne 400 doživotných peerov. Sú to členovia panovníkom doživotne vymenovaní do šľachtického stavu za mimoriadne zásluhy (okolo 350), ďalej sú to najvyšší predstavitelia anglikánskej štátnej cirkvi - 2 arcibiskupi (z Canten-bury a z Yorku) a 24 biskupov, a nakoniec je to skupina asi 20 renomovaných profesionálnych právnikov (Law Lords), čo je zvláštne grémium, ktoré sa obvykle nezúčastňuje na debatách v komore a ktoré pôsobí aj ako najvyšší odvo lací súd (Court ofAppeal) pod vedením L o r d a  k a n c e l á r a. „Snemovňa lordov je odvolacou inštanciou proti rozhodnutiu apeiačného súdu, i keď nie vo všetkých prípadoch, ale výnimočne. Má 30 až 40 prípadov do roka a súdi v zložení minimálne troch lordov (za predsedníctva kancelára)." Na čele Hornej sne movne stojí Lord kancelár (Lord Chancellor) , ktorý zároveň zastáva v britskom vládnom kabinete úrad ministra spravodlivosti a predsedá tiež Najvyššiemu apelačnému súd.

    D o l n á  s n e m o v ň a (House of Commons) je v o l e n o u  k o m o r o u parlamentu, ktorú tvorí v súčasnosti 659 zástupcov ľudu volených vo všeobecných, rovných a priamych voľbách väčšinovým systémom, jej funkčné obdobie je 5-ročné (od roku 1911), avšak termín volieb nieje pevne stanovený. Premiér, ktorý je vod com vládnucej strany, môže do istej miery prekročiť lehotu, ak považuje neskor šie voľby za výhodnejšie, a naopak, môže kráľovnú požiadať o rozpustenie parlamentu a vypísať voľby predčasne.

    Dolná komora parlamentu sa konštituuje po voľbách. Víťazná politická strana získava voľbami väčšinu a tým aj moc v krajine a druhá najsilnejšia stra na tvorí funkčnú a najvýznamnejšiu časť opozície, je teda hlavnou opozičnou stranou (Official Opposition). Tento vzťah sa v snemovni odzrkadľuje v tradič nom zasadacom poriadku, keď vládna, väčšinová strana sedí po predsedovej pravici a opozícia sedí reálne oproti nej. Strany vytvárajú parlamentné frakcie, čo sú skupiny poslancov združených na základe stranícko-politickej príslušnosti a ktoré sú často považované za orgány parlamentu. Vládne v nich stranícka disciplína, hlasovanie prebieha v súlade s rozhodnutím vedenia strany, čo zabez pečujú tzv. biče (Whips) na čele s Chief Whips, ktorí sú zároveň predsedami frakcií.   Snemovňa si volí svojho predsedu - speakera a tzv. vodcu domu (Leader ofthe House). Na čele Dolnej snemovne po celé volebné obdobie stojí volený speaker, ktorým môže byť aj predstaviteľ opozície, pokiaľ má dostatočnú dôve ru a autoritu. Táto funkcia je chápaná nadstranícky, čo dokumentuje vystúpenie speakra zo strany po jeho zvolení.

    H l a v o u  exekutívy je m i n i s t e r s k ý   p r e d s e d a (Prime Minister) - premiér. Podľa ústavnej zvyklosti sa ním stáva po voľbách vodca víťaznej politickej strany formálne vymenovaný panovníkom. Premiér je prvý medzi rovnými, avšak s veľmi silnou pozíciou, keď vo svojich rukách koncentruje rozhodujúce právomoci exekutívy. „Jeho postavenie je silnejšie o to, že môže kedykoľvek rozpustiť Dolnú snemovňu a vyhlásiť nové voľby, čo ho posilňuje nielen voči parlamentnej opozícii, ale aj voči vlastnej strane.1'19 Má dôveru Dolnej sne movne a ak ju stratí, je povinný odstúpiť a spolu s ním aj celá vláda. Je zodpo vedný za svoju politiku parlamentu a pravidelne predstupuje pred poslancov a odpovedá na ich otázky.

    Premiér riadi vládu, má právomoc vyberať a odvolať členov vlády. Pri vý bere vedúcich pracovníkov (hlavne ministrov) nie je príliš dôležitá odbornosť, skôr je prednosťou cit pre politiku (politik musí vedieť, čo je v politike možné), pričom odbornosť zabezpečuje zložitý aparát rezortov (Civil Services). Premiérov výber obmedzujú len zaužívané konvencie - traja ministri musia byť z Hor nej snemovne.  Ministerský predseda prideľuje tiež jednotlivým rezor tom vlády financie čím môže ovplyvňovať priority exekutívy. Zabezpečuje kontakt s panovníkom, ktorého pravidelne informuje o rozhodnutiach kabinetu a vlády a konzultuje dôležité politické otázky. Vytvára si svoj aparát - kancelá riu ministerského predsedu, ktorá s nim sídli na Downing Street 10 a je akýmsi dohľadom rezortov vlády.

     Britskú vládu v širšom zmysle vytvára približne 80 osôb, obvykle členov jednej politickej strany, ktorá zvíťazila vo voľbách. Patria sem ministri, sekretári, parlamentní sekretári , poradcovia - odborníci, administratíva. V plnom zložení sa však vláda nikdy neschádza, ani neprijíma spoločné rozhodnutia. Vláda pracuje po rezortnej línii. Jadrom britskej vlády je kabinet, ktorý môže me chápať ako vládu v užšom zmysle. Predsedá mu premiér a tvoria ho naj významnejší členovia vlády (približne 20), určení premiéram (určuje osoby, aj ich počet). Sú to predovšetkým ministri, ktorí riadia rezorty (departmenty) a Štátni sekretári ako vedúci tzv. Offices. Kabinet ako výkonný orgán nie je právne zakotvený a nie je ani zákonom upravená jeho pôsobnosť. Zasadá raz týždenne a na jeho spoločných zasadaniach sa prerokúvajú len dôležité, celo spoločenský významné problémy a schvaľujú návrhy zákonov postúpené z vý borov kabinet/, (Členov výborov vymenuje premiér, ktorý ako jediný má právo zúčastňovať sa na rokovaniach všetkých výborov. Veľká Británia je typickým príkladom krajiny so s y s t é m o m  d v o c h  poli tických strán. Systém dvoch strán neznamená, že v krajine sú etablované len dve politické strany. V čistej podobe je tento systém viac ideálnym vzorom ako realitou.                      

    Od začiatku 20 storočia sa hlavnými stranami britského politického systému stali

K o n z e r v a t í v n a  a L a b o u r i s t i c k á strana. Obe majú od roku 1920 monopolné postavenie - získali 93 % miest v Dolnej snemovni parlamentu v každých voľbách.

V o l e b n ý   s y s t é m

Väčšinový volebný systém uplatňovaný vo voľbách vo Veľkej Británii je pomerne priehľadný a jednoduchý. Je charakterizovaný vytváraním jedno mandátových menších volebných obvodov.  /Obvod približne 60 tisíc registrovaných voličov/. Pri parlamentných  voľbách je krajina rozdelená na toľko obvodov, koľko  je kresiel v Dolnej snemovni parlamentu.

VI.  SPOJENÉ ŠTÁTY AMERICKÉ

     United States of America

    S p o j e n é  š t á t y  a m e r i c k é  s ú f e d e r á l n o u  ú n i o u, ktorú tvorí 50 štátov a Fede rálny dištrikt Kolumbia s hlavným mestom Washingtonom, D. C.

Nový dokument pod názvom Ústava Spojených štátov amerických slávnostne podpísali predstavitelia dvanástich nezávislých štátov 17. septembra 1787, do platnosti ústava vstúpila až v roku 1789 po jej ratifikácii všetkými 13 štátmi a po doplnení 10 dodatkov, ktoré sú známe ako L i s t i n a  p r á v.

    K základným princípom novoprijatej ústavy patrí:

1. R o z d e l e n i e  š t á t n e j moci na tri časti alebo zložky

•    legislatívnu - predstavuje ju Kongres pozostávajúci zo Snemovne repre zentantov a Senátu,

•   výkonnú - zastúpenú prezidentom,

•   justičnú - reprezentovanú Najvyšším súdom USA.

.  Ú s t a v a  j e  n a j v y š š í m  z á k o n o m  k r a j i n y a stojí nad všetkými ostatnými zákonmi. Stanovuje formu a právomoci federálnej vlády a zabezpečuje z á k l a d n é  s l o b o d y  a  p r á v a  o b č a n o v prostredníctvom L i s t i n y  p r á v.

  P r e d  z á k o n o m s ú  s i   v š e t c i ľudia r o v n í  a  majú r o v n a k é  p r á v a  na s v o j u  o c h r a  n u. Všetky štáty Únie sú rovnocenné, uznávajú a  rešpektujú zákony jeden druhého.

 P r á v o  z m e n i ť  f o r m u   s v o j ej národnej v l á d y má j e d in e  ľ u d , a to legálnymi prostriedkami definovanými v ústave.

 SÚSTAVA NAJVYŠŠÍCH ŠTÁTNYCH ORGÁNOV

    Spojené štáty americké sú federatívny štát s p r e z i d e n t s k o u  f o r m o u  m o c i, ktorá vychádza z princípu deľby moci doplneného zásadou kontroly a rovno váhy.

Š t á t n a  m o c  je rozdelená na t r i  z l o ž k y.

1. výkonnú, na čele s prezidentom Spojených štátov amerických,
2. zákonodarnú, zastúpenú Kongresom, ktorý pozostáva z dvoch snemovni - Snemovne reprezentantov a Senátu,
3. súdnu, reprezentovanú Najvyšším súdom USA.

    Jednotlivé zložky štátnej moci sú od seba navzájom oddelené a samo statné. Každá z nich realizuje jej zverené právomoci nezávisle od druhej a nie sú si navzájom zodpovedné za svoju činnosť. Tento princíp deľby štátnej moci je v americkej ústave doplnený zásadou kontroly a rovnováhy (checks and balances), podľa ktorej jedna zložka moci v mnohých smeroch vyvažuje druhú zložku a každá z nich slúži na kontrolu prevahy ďalších dvoch súčastí  

N a j v y š š í m i  š t á t n y m i  o r g a n m i Spojených štátov amerických sú:

p r e z i d e n t,  k o n g r e s  a  n a j v y š š í  s ú d.

P r e z i d e n t  U S A   je h l a v o u  š t á t u, j e d i n ý m  n o s i t e ľ o m

ú s t a v n ý ch  p r á v o m o c í  e x e k u t í v y  a  h l a v n ý m  v e l i t e ľ o m

o z b r o j e n ý c h  s í l. Podľa Ústavy USA je jeho povinnosťou „...zachovávať, strážiť a brániť Ústavu Spojených štátov americ kých a dbať o to, aby sa zákony svedomité dodržiavali". P r á v o m o c i  p r e z i d e n ta  s ú v e ľ m i  š i r o k é, a to tak v oblasti v ý k o n n e  j, ako aj z á k o n o d a r n e j  a  s ú d n e j. Rozsah ich skutočnej realizácie závisí od osobnosti prezidenta a jeho politických schopností.

    Dôležitým orgánom prezidentovej administratívy je v ý k o n n ý  ú r a d pre zidenta. Do jeho sústavy patrí:

1. K a n c e l á r i a  B i e l e h o  d o m u - tvoria ju osobitní asistenti a sekretári prezidenta pre jednotlivé otázky. Na zlepšenie pracovných vzťahov s kongresom bola v ostatnom  období  zriadená  v Bielom dome  kancelária  pre  spoluprácu kongresom. Jej úlohou je získavať členov kongresu na podporu preziden tovej administratívy.

2.  Nasledujúce významné agentúry Bieleho domu sú - Kancelária riadenia a rozpočtu, Rada ekonomických poradcov, Národná bezpečnostná rada, Úrad pre protikrízovú prípravu, Rada pre kozmický  výskum,  Úrad pre vedu a technológiu, Úrad pre hospodárske záležitosti.

Z týchto orgánov zaujíma prvoradé postavenie N á r o d n á  b e z p e č n o s t n á  r a d a (National Security Council), ktorej členmi zo zákona sú: p r e z i d e n t,  v i c e p r e z i d e n t

š t á t n y   s e k r e t á r,  s e k r e t á r  o b r a n y  a  r i a d i t e ľ  Ú r a d u   p r e  

p r o t i k r í  z o v ú  p r í p r a v u.

    Z á k o n o d a r n á  m o c uvedená v Ústave patrí Kongresu Spojených štátov amerických. Realizujú ju volení zástupcovia zo všetkých štátov USA a spočíva v tom, že k o n g r e s, ako j e d i n á  z l o ž k a  š t á t n e j  m o c i , môže tvoriť f e d e r á l n e  z á k o  n y, navrhovať federálne dane, vyhlásiť vojnu a uzatvárať medzinárodné dohody.

Ústava určuje, že Kongres Spojených štátov sa skladá zo snemovne r e p r e z e n t a n t o v (House of Representatives) a 

s e n á t u  (Senáte).

    S e n á t  je ustanovený z d v o c h  z á s t u p c o v  z a  k a ž d ý  š t á t. Počet zástupcov v Snemovni reprezentantov závisí od počtu populácie jednotlivých Štátov. Vzhľadom na to, že členovia Snemovne sú volení na dva roky, považuje sa funkčné obdobie kongresu za dvojročné. Podľa ústavného dodatku č. 20 sa začína vždy 3. januára po novembrových prezidentských voľbách. Kongres sa schádza najmenej jeden raz za rok, prezident však môže zvolať mimoriadne zasadanie kongresu v prípade, ak to sám považuje za nevyhnutné. Obe komory zasadajú oddelene, na spoločnom zasadaní sa stretávajú pri predkladaní Správy o stave Únie prezidentom USA a pri iných význačných príležitostiach.

S n e m o v ň a  r e p r e z e n t a n t o v má 435 členov. Členovia Snemovne repre zentantov sú volení na dvojročné obdobie. K a ž d ý  č l e n  z a s t u p u j e  j e d e n  v o l e b n ý  o b v o d vo svojom štáte. Počet volebných obvodov sa určuje na základe sčítania ľudu, ktoré sa koná každých desať rokov. Na jeden volebný obvod pripadá asi 530-ďsíc obyvateľov. Štáty s vyšším počtom obyvateľstva majú viac zástupcov (v súčasnosti ich má najviac štát Kalifornia, ktorá má 54 zástupcov). Každý štát má ústavou zaručené právo aspoň na jedného reprezentanta (po jednom zástup covi majú: Aljaška, Delaware, Severná Dakota, Vermont a Wyoming). Na čele Snemovne reprezentantov je predseda (spíker).

S e n á t  má 100 členov volených na šesť rokov, každé dva roky sa vymieňa 1/3 senátorov. Každý štát Únie má v ňom svojich dvoch zástupcov. Predsedom Senátu je viceprezident USA volený spolu s prezidentom na štyri roky. Ten nemá hlasovacie právo a hlasuje iba v prípade rovnosti hlasov.

Článok I. odd. 8 americkej ústavy stanovuje právomoc Kongresu ako predstaviteľa zákonodarnej moci. Medzi jeho najvýznamnejšie právomoci patrí: právo ukladať a vyberať dane, clá a poplatky, regulovať obchod a národnú menu, starostlivosť o obranu krajiny a medzinárodné vzťahy. Na realizáciu uve dených, ako aj všetkých ostatných právomocí, stanovila Ústava kongresu navrhovať zákony.

    H l a v n o u  ú l o h o u Kongresu je teda v y d á v a n i e  z á k o n o v. Pri ich tvorbe majú dominantné postavenie výbory. V súčasnosti v Snemovni reprezentantov pra cuje 22 stálych výborov, Senát má 16 stálych výborov. Okrem týchto existuje ešte niekoľko osobitných výborov a niekoľko stálych spoločných výborov. Stále výbory sa rozšírili o 300 podvýborov. Kongres má široký administratívny apa rát. V súčasnosti je to okolo 25 000 ľudí, ktorí pracujú na postoch analytikov, pri zhromažďovaní informácií či vo výskume.

SYSTEM POLITICKÝCH STRÁN

    Politický život v USA je ovládaný systémom dvoch strán. Pri moci  sa striedajú dve hlavné politické strany – Demokratická a republikanská strana.

D e m o k r a t i c k ú  s t r a n u (Democratic Party - DP) založil v roku 1794 Thomas Jefferson. Až do roku 1828 bola známa pod názvom Demokraticko-republikánska strana.

Demokratická strana má povesť l i b e r á l n e j  s t r a n y. V porovnaní s Republi kánskou stranou realizuje demokratickej ši u politiku prijateľnú pre svojich voli čov, ktorými sú zväčša sociálne skupiny s nižšími príjmami. Jej predstavitelia sa zasadzujú za zásahy štátu do hospodárstva, ale aj o to, aby federálna vláda, ako aj vlády jednotlivých štátov aktívne zabezpečovali sociálne a ekonomické pro gramy pre tých, ktorí ich potrebujú. Je zapojená do rôznych aktivít a iniciatív na obranu ľudských práv, práv menšín (rasových, náboženských sexuálnych) a ži votného prostredia. Vo veľkej miere podporuje požiadavky na zníženie vojen ských rozpočtov a presadzuje zníženie vojenskej angažovanosti Spojených štá tov v zahraničí.

    D e m o k r a t i c k á  s t r a n a  má p o d p o r u  o d b o r o v ý ch  z v ä z o v, menších cirkví (podporuje ju židovská obec a katolíci) a etnických skupín. Silné pozície má medzi majetnejšími vrstvami obyvateľstva v južných štátoch USA a vo veľkých priemyselných mestách na severe krajiny. Viditeľný je značný rozdiel medzi demokratmi zo severu a juhu krajiny. Južní demokrati bývajú často reakčnejší ako republikáni, a preto občas v Kongrese vytvárajú koalíciu. Začiatkom 90. ro kov získala

D e m o k r a t i c k á  s t r a n a  s i l n é  p o z í c i e   aj medzi  š t u d e n t m i  a  in t e l e k t u á l m i.

    R e p u b l i k á n s k a strana USA (Republican Party - RP) bola založená v ro ku 1854. Samotní republikáni s a  o z n a č u j ú  za  s t r a n u  v e ľ k é h o  k a p i t á l u, ktorá presadzuje Čo najširšiu súkromnú iniciatívu v hospodárskej sfére a čo najmenšie regulatívne zásahy  štátu do tejto oblasti  a väčšiu citlivosť pre veľkomocenské postavenie USA. V porovnaní s demokratickou stranou táto podporuje vo väčšej miere voľný trh, mierne zásahy štátu do ekonomického života spoločnosti a kla die dôraz na súkromné podnikanie. Republikáni nie sú a priori proti sociálnym a ekonomickým programom vlády, ale nazdávajú sa, že sú pre daňových po platníkov príliš drahé. Ani táto strana nieje kompaktný celok. Z jednotlivých jej prúdov možno spomenúť tzv. skupinu umiernených zo severovýchodných oblastí, ktorá je prístupná podporovať sociálne otázky, skupinu západnú vystu pujúcu proti štátnej intervencii a tzv. morálnu väčšinu požadujúcu výučbu náboženstva a zákaz interrupcií. Republikánska strana má podporu prevažnej väčšiny veľkých, stredných a drobných podnikateľských kruhov a väčšiny farmárskych štátov zo západu krajiny. Svojich voličov má v predmestských štvrtiach, v radoch obchodníkov a farmárov.

VOLEBNÝ SYSTÉM

    V Spojených štátoch amerických sa uplatňuje väčšinový jednokolový volebný systém. V jednomandátových volebných obvodoch získava víťazstvo ten kandidát, ktorý získal najväčší počet voličských hlasov.

1. SLOVENSKÁ  REPUBLIKA

    Slovenská republika je unitárny štát s parlamentnou formou vlády a zara ďujeme ju medzi krajiny so systémom viacerých politických strán. Jej samo statná existencia je pomerne krátka, vznikla 1. januára 1993 rozdelením bývalej Českej a Slovenskej republiky

SÚSTAVA NAJVYŠŠÍCH ŠTÁTNYCH ORGÁNOV

   V súlade s Ústavou SR najvyššími štátnymi orgánmi sú N á r o d n á  r a d a Slovenskej republiky, v l á d a  SR, prezident  SR a  Ú s t a v n ý  s u d  SR.

Vzťahy medzi najvyššími Štátnymi orgánmi sú vybudované na klasických princípoch fungovania parlamentnej demokracie.

Najvyšším zákonodarným orgánom je Národná rada Slovenskej repu bliky (NR SR), ktorú tvorí 150 poslancov volených vo všeobecných, priamych, rovných a tajných voľbách na obdobie štyroch rokov. Národná rada Slovenskej republiky je jednokomorová. Je jediným ústavodarným a zákonodarným orgá nom Slovenskej republiky. Iba ona môže prijímať ústavu, ústavné zákony a zá kony, iba ona rozhoduje o zákonoch s konečnou platnosťou. Je primárnym orgá nom v republike a od jej postavenia je odvodzované postavenie ostatných štát nych orgánov v republike. Delegovanie jej ústavodarnej a zákonodarnej kompe tencie na iné Štátne orgány je neprípustné.

    Najvyšším orgánom výkonnej moci je vláda SR. Je to kolektívny orgán, ktorý vytvára víťazná politická strana alebo koalícia politických strán. Zosta vením vlády je poverený zástupca víťaznej, resp. najsilnejšej politickej strany.

Skladá sa z predsedu, podpredsedov a ministrov. Predsedu vlády a na jeho návrh ostatných členov vlády vymenuje a odvoláva prezident. Prezident však nie je takýmto návrhom viazaný, nemusí vymenovať všetky osoby navrhované predsedom vlády za jej členov, pritom však nemôže vymenovať osobu podľa vlastného uváženia. Preto ak neakceptuje nejaký návrh predsedu vlády, musí prezident požiadať predsedu vlády o ďalší návrh. Vláda je povinná do 30 dní po svojom vymenovaní predstúpiť pred Národnú radu SR, predložiť jej svoj program a požiadať o vyslovenie dôvery, ktorá sa týka tak programu, ako aj jej personálneho zloženia. NR SR môže kedykoľvek vysloviť nedôveru vláde a jej jednotlivým Členom. V prípade, že vysloví nedôveru predsedovi vlády, odstu puje celá vláda. Vláda môže spojiť hlasovanie o prijatí zákona alebo hlasovanie v inej veci, s hlasovaním o dôvere vláde. Vláda, aj jednotliví ministri, má právo podať demisiu, ktorú predkladá prezidentovi republiky. Členov vlády, resp. celú vládu odvoláva prezident, ktorý takisto rozhoduje o prijatí Či neprijatí demisie. Návrh na vyslovenie nedôvery vláde alebo jej členovi prerokuje NR SR vtedy, ak o to požiada najmenej pätina poslancov. Na vyslovenie nedôvery je potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny poslancov.

K o m p e t e n c i e   p r e z i d e n t a:

Zastupuje Slovenskú republiku navonok, dohoduje a ratifikuje medzinárodné zmluvy.  Dohodnutie tých zmlúv, na ktoré nie je potrebný súhlas Národnej rady SR, môže previesť na vládu Slovenskej republiky alebo so súhlasom vlády na jej jednotlivých členov. Prijíma a poveruje vyslancov. Zvoláva ustanovujúcu schôdzu Národnej rady SR. Môže rozpustiť Národnú radu SR, ak Národná rada SR v lehote šiestich mesiacov od vymenovania vlády SR neschválila jej programové vyhlásenie, ak sa Národná rada SR neuzniesla do troch mesiacov o vládnom návrhu zá kona, s ktorým vláda spojila vyslovenie dôvery, ak Národná rada SR nebola dlhšie ako tri mesiace spôsobilá uznášať sa, hoci jej zasadanie nebolo prerušené a hoci bola v tom čase opakovane zvolávaná na schôdzu, alebo ak zasa danie Národnej rady SR bolo prerušené na dlhší čas, ako dovoľuje ústava. Toto právo nemôže prezident uplatniť počas posledných šiestich mesiacov svojho volebného obdobie. Rozpustí Národnú radu SR v prípade, ak v ľudovom hlasovaní o odvolaní pre zidenta nebol prezident odvolaný.  Podpisuje zákony. Vymenúva a odvoláva predsedu a ostatných členov vlády SR, poveruje ich riadením ministerstiev a prijíma ich demisiu. Vymenúva a odvoláva vedúcich ústredných orgánov a vyšších štátnych fun kcionárov v prípadoch, ktoré ustanovuje zákon. Vymenúva profesorov a rektorov vysokých škôl, vymenúva a povyšuje gene rálov. Zapožičiava vyznamenania, ak na to nesplnomocni iný orgán. Udeľuje amnestiu, odpúšťa a zmierňuje tresty uložené trestnými súdmi a nariad'uje, aby sa trestné konanie nezačínalo alebo aby sa v ňom nepokračo valo, a zahládza tresty. Je hlavným veliteľom ozbrojených síl. Na návrh vlády SR vyhlasuje vojnový stav a na základe rozhodnutia Národnej rady SR vypovedúva vojnu, ak je Slovenská republika napadnutá alebo ak to vyplýva zo záväzkov z medzinárodných zmlúv o spoločnej obrane štátu. Proti napadnutiu vyhlasuje výnimočný stav. Na základe ústavného zákona vyhlasuje referendum. Môže vrátiť Národnej rade SR zákon s pripomienkami, a to v lehote do 15 dní od doručenia schváleného zákona. Podáva Národnej rade SR správy o stave Slovenskej republiky a o závažných politických otázkach.  

Má právo vyžadovať si od vlády SR a od jej členov informácie potrebné na plnenie svojich úloh.

1. VOLEBNÝ SYSTÉM

     Voľby v Slovenskej republike sa uskutočňujú podľa systému pomerného zastúpenia. Konajú sa na základe všeobecného, rovného a priameho volebného práva s tajným hlasovaním.