Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Univerzita Komenského / Pedagogická fakulta / Slovenské dejiny do roku 1711

Slovenské dejiny do roku 1711- vypracované odpovede na skúšku (slovenske_dejiny_do_roku_1711-_od_kacirka.doc)

Slovenské dejiny do roku 1711 

Základná literatúra:

Bartl, J. – Kamenický, M. – Valachovič, P.: Dejepis pre 1. ročník gymnázií. Bratislava : SPN 2000.

Bartl, J. – Kačírek, Ľ. – Otčenáš, M.: Dejepis pre 2. ročník gymnázií. Národné dejiny. Bratislava : SPN 2002.

Mannová, Elena (zost.): Krátke dejiny Slovenska. Bratislava : AEP 2003.

Kováč, Dušan: Dejiny Slovenska. Praha : Lidové noviny 1998. 
 

Príchod Slovanov

5. – 6. stor. – sťahovanie národov

sťahovanie Slovanov – už od 4. stor. – časť vých. Slov., prenikli až do Byzantskej ríše

prechod Slovanov cez Karpatské priesmyky

ako poslední – Slovania na stredné Slov. po Dunaji

prišli na územia, kde predtým sídlili Germáni 

Slovania – v ant. prameňoch označovaní ako Venedi; vých. Slovanov Anti 

pravlasť Slovanov

na východ od Odry a Visly

za pravlasť Slovanov sa pokladal aj Balkán – antickí autori poznali Trákov, kt. považovali za Slovanov

iní pokladali za pravlasť Slovanov Dunajskú kotlinu – tzv. autochtónna teória (až do 19. stor.)

Avari

v pol. 6. stor. – asi 2 gen. po Slovanoch prišli do Karp. kotliny Avari

na území dneš. Maď. vytvorili kmeňový zväz, odkiaľ viedli výpady do okolia

ich stredisko bolo v okolí dnešného Debrecína, tu sídlil ich náčelník – kagan (napr. Bajan)

Avari – podmanili si časť naddunajských Slovanov, muži museli bojovať v prvých líniách

             (befulkovia)

             na zimu sa sťahovali do slovan. príbytkov – slovansko-avarské osídlenie

zač. 7. stor. sa A. pokúšali dobyť Konštantínopol, ale boli odrazení – to bol signál pre Slovanov

Samova ríša

Samo – franský kupec, už predtým dodával Slovanom zbrane

623 si ho zvolili za vládcu a porazili Avarov – tzv. „Samova ríša“ – kmeňový zväz

SR – postupne nebezpečná pre Franskú ríšu, preto v r. 632 franský kráľ Dagobert SR napadol;

bol však porazený v bitke pri Vogastisburgu – po tomto víťazstve vtrhol Samo do Durínska

Samo – vládol do r. 658, po jeho smrti sa ríša rozpadla 

jediným prameňom k našim raným dejinám je Fredegarova kronika (okolo 660)

potom opäť nemáme o našom území žiadne písomné správy 

naddunajskí Slovania sa pravdepodobne opäť dostali do avarského područia

koniec Avarov učinil až Karol Veľký na konci 8. stor., poslední Avari sídlili okolo Neziderského jazera, kde sa neskôr asimilovali

Nitrianske kniežatstvo

porážka Avarov umožnila rozvoj naddunajských Slovanov

hospodársky najvyspelejšou oblasťou bolo územie záp. Slovenska s centrom v Nitre

od zač. 7. stor. už Slovania poznali hrnčiarsky kruh 

územie: Dunaj, Bratislava, Devín, Malé Karpaty (Záhorie nie), Biele Karpaty, Turiec, Severný tok Váhu, najvýchodnejšie pravdepod. Spiš a Gemer - Spišské Tomášovce, Poiplie (aj z maď. strany), Ostrihom – známe hradiská aj Pobedim, Vyšehrad a Blatnica, z najnovších výskumov hradisko Bojná 

prvých vládcov Nitr. kniežatstva nepoznáme

až zmienka z roku okolo 828 – Pribina - kresť. kostol – vysvätil ho salzb. arcibiskup Adalrám

- spis O obrátení Bavorov a Korutáncov (okolo 871-873)

Veľkomoravská ríša

južná Morava - Mojmírovo kniežatstvo

833 – Mojmír obsadil Nitru

Pribina ušiel do Franskej ríše, nakoniec získal od nemeckého kráľa Ľudovíta Nemca ako léno územie pri Blatenskom jazere (Balaton) – vystaval tu 30 kostolov, centrum okolo mesta Keszthely 

býv. Nitr. kniežatsvo – malo akýsi druh autonómie

územie Veľkej Moravy – pod mocenským vplyvom Franskej ríše

846 – Ľud. Nemec dosadil namiesto Mojmíra jeho synovca Rastislava

Rastislav – formálne spojenec Franskej ríše, ale podporoval odporcov proti Ľud. Nemcovi (odboj jeho syna Karolmana) – napadol aj Franskú ríšu; bojoval tiež s Pribinom, kt. v r. 861 v boji s Moravanmi zahynul

po Pribinovej smrti nastúpil jeho syn Koceľ

Cyril a Metod

už niekedy od 7. stor. prichádzali na územie naddunajských Slovanov misionári – zo Salz. a Pasovskej diecézy a zo sev. Talianska a Istrie

Rastislav si uvedomoval silu kresťanstva – najprv oslovil pápeža Mikuláša I. o vyslanie kňazov, ovládajúcich slovan. jazyk

potom sa v r. 862 obrátil na byzant. cisára Michala III. – poslal 2 bratov – Konštantína a Metoda „solúnski bratia“ – prišli v lete 863, priniesli písmo – hlaholiku

založili učilište na výchovu kňazov, vyučovali k slovan. jazyku

867 – vybrali sa so svojimi žiakmi do Ríma, cestou sa zastavili u Koceľa; potom v Benátkach – tam vystúpili proti trojjazyčníkom, odtiaľ k novému pápežovi Hadriánovi II. – schválenie, Metod povýšený na arcibiskupa, Konštantín ostal v Ríme, kde zomrel (Cyril) 

869-71 Ľud. Nemec napadol VM – Devín – Rastislavova pevnosť

Svätopluk vydal Rastislava – oslepený, ale bol zajatý aj Svätopluk

na území VM povstanie na čele so Slavomírom – na jeho potlačenie poslali Frankovia Svätopluka – ten prešiel na stranu povstalcov

vojna ukončená až v r. 874

(Fuldské anály  865-887) 

bavorskí vojaci zajali Metoda počas návratu na VM (870) a uväznili ho v Regensburgu – prepustili ho až v r. 873

Metod – šírenie kresťanstva

880 – opäť bol v Ríme, nový pápež Ján VIII. potvrdil Metoda vo funkcii a Svätopluka a jeho ľud vzal pod ochranu Svätej stolice

pápež – vysvätil švábskeho mnícha Wiginga za nitr. b. – W. dosiahol zákaz slovan. liturgie novým pápežom Štefanom V. a po smrti Metoda (885) vyhnanie Metodových žiakov, vrátane Gorazda, kt. chcel Metod za nástupcu

väčšina žiakov odišla do Bulharska, usadila sa pri jazere Ochrid, kde vznikol kláštor

hl. centrom slovan. lit. sa stalo bulh. mesto Preslav, kde vznikla mladšia varianta hlaholiky – cyrilika – odtiaľ na Kyjevskú Rus

(Život Konštantína, Život Metoda – asi od Klimenta) 

Svätopluk – rozšírenie VM – Panónia - Potisie, Čehy, Lužickí Srbi, Vislansko (južné Poľsko),

po smrti Svätopluka (894) – odtrhnutie sa pripojených oblastí

nastúpil najstarší syn Mojmír II., Svätopluk II. knieža Nitr. kniežatstva 

v tomto období vstupuje do dejín VM nový faktor – maď. kmene – 1x bojovali proti VM v r. 892 spolu s Frankami a prispeli k zániku VM 

zánik VM

viacero faktorov –

napätie medzi bratmi M. a S.

útoky zvonka – Východofranská ríša + maď. kmene

príliš krátky čas od jej vzniku – 70 rokov, cca. 3 gen., malý čas na vznik konsolidovaného štátneho útvaru 

júl 907 bitka Maďarov s Bavormi pri Bratislave – vm vojská sa už nespomínajú – zánik VM sa orientačne kladie do r. 906 

obyvatelia Veľkej Moravy sa nazývali Sloveni i Slovieni 

názov Veľká Morava – 1x použil byzan. cisár Konštantín Porfyrogenetos v spise O spravovaní ríše (okolo 946) – interpretuje sa ako „vzdialená“ – na rozdiel od „blízkej“ Moravy v dnešnom Srbsku

legenda o Svätoplukových prútoch 

Začlenenie územia Slovenska do uhorského štátu

Slovensko za vlády Arpádovcov

Maďari

892 – 1x bojujú Maďari na strane Východofranskej ríše proti VM

896 – formálne príchod M. do Karpatskej kotliny

Legenda o Maďaroch: Maď. do Karp. Kotliny doviedol Turul – bájny vták;

pramatka Maďarov Emese mala sen., že ju oplodnil Turul; a skutočne sa jej narodil syn Almos, t. j. Sen. Emese z lona vyvieral prameň, z kt. pochádzali rody jednotlivých maď. kniežat (kronika Gesta Hungarorum) 

Maď. – obsadili centr. územie Karp. kotliny – viacero kmeňov, najsilnejšie postavenie M. s kniežaťom Arpádom (+ 907) – zakl. dynastie

zakladateľom centr. štátu až knieža Gejza – okolo r. 970 

zlomový moment – rok 955 bitka na rieke Lech pri Augsburgu – porážka, prechod na usadlý spôsob života – obsadili nížiny – miestne názvy: Plavecký Štvrtok, Veľký Meder, Sekule, Uhrovec, Veľké Uherce ..... – až po začiatok horských priesmykov – oddelenie západných a južných Slovanov

postupne preberali spôsob života tamojšieho obyvateľstva – štátnu a cirkevnú správu

preberanie slovanských výrazov do maď.:  király, ispán, pogány, angyal; megye=župa

     kovács, takács,

     asztal, ablak 

koniec 10. stor. – Gejza prijal so svojím synom Vajkom kresťanstvo od bavorských misionárov; v tomto obd. tu istý čas pôsobil aj prvý pražský biskup Vojtech 

997 – smrť Gejzu; po jeho smrti sa veľkokniežaťom stal jeho syn Vajk, teraz už Štefan

v r. 1000 bol Štefan vďaka podpore cisára Ota III. a pápeža Silvestra II. korunovaný za kráľa 

Štefan – zápas s poľským panovníkom Boleslavom Chrabrým – ten obsadil aj úz. Slov. – hranica rieka Dunaj

1018 – dohoda – územie na Dunajom po Karpaty (t.j. dnešné Slovensko) získal Štefan

toto územie tvorilo autonómnu oblasť – Nitrianske kniežatstvo, kde vládli mladší príslušníci z kráľ. dynastie, viacerí sa neskôr stáli kráľmi – zaniklo v r. 1105, keď ho zrušil kráľ Koloman 

Štefan I. (1000-1038) – christianizácia (Ostrihom); budovanie štátnej správy (župy)

                                       syn Imrich

boje o trón – Peter Orseola vs. Samuel Aba

nakoniec trón získal syn Štefanovho bratranca Vazula – Ondrej I. 

významní Arpádovci:

Belo III. (1173-1196) – vyrastal na byzant. dvore, konsolidácia pomerov, civilizačný rozvoj

                     kronikár Belu III. – Anonymova kronika, jej pokračovaním notár

   Ladislava IV. Šimon z Kézy Gesta Hungarorum 

Ondrej II. (1205-1235), ml. syn Bela III. – expanzívna politika, boje, vyčerpanie kráľ. pokladnice, preto rozdával kráľ. majetky a prenajímal kráľ. majetky židom a mosl. obchodníkom (izmaeliti) – preto nespokojnosť uh. šľachty

1222 – vydanie Zlatej buly v prospech nižšej šľachty – len obrana krajiny

právo odporu + neplatenie daní – výsady až do revolúcie 1848 

jeho syn Belo IV. (1235-1270) – usiloval sa o opätovnú centralizáciu

zlom 1241-42 – vpád Tatárov – bitka pri Slanej (apríl 1241)

Uh. zachránila šťastná náhoda – smrť veľkého chána Ogotaja – nástupníctvo si nárokoval aj Batu chán, preto sa jeho armáda stiahla na východ

vyvraždenie obyvateľstva, vypálené obydlia – hladomor

po odchode Tatárov Belo nariadil výstavbu kamenných hradov + pozvanie Nemcov, kt. začali s výstavbou miest (nemecká kolonizácia) 

potom už len traja Arpádovci – Štefan V. (1270-72), Ladislav IV. Kumánsky (1272-1290) – zavraždený a Ondrej III. (1290-1301) – asi otrávený – anarchia, boje oligarchov – jedným z nich Matúš Čák-Trenčiansky 

Stredoveká spoločnosť

utváranie šľachty – vysoká šľachta – členovia starých kniež. rodov + z jej družiny

                             - slobodní  vojaci + služobníci v okolí kráľ. hradov – nižšia šľachta, zemani  

rozvoj miest

vznik miest už pred tatárskym vpádom:

na križovatkách ciest – trhové osady, brody, v podhradí, cirk. centrách

mestá na „zelenej lúke“ – banícke mestá – rozdielny rozvoj

najstaršie mestské privilégium – 1238 Trnava 

– nemecká kolonizácia – rozmach miest

mesto: samospráva – súdna richár + 12 prísažných, samospráva – trhy, hradby, slobodné majetkové vlastníctvo – odvádzanie daní, pôv. aj vojenská povinnosť

kráľovské mestá – osobitné výsady 

kultúra

11. – 13. stor. – obdobie stredoveku

kultúra – pod vplyvom cirkvi – zakladanie biskupstiev a kláštorov

1075 – Hronský Beňadik (benediktíni) – najvýznamnejší v Nitre – Sv. Hypolita na Zobore, možno ešte veľkomoravský + ešte Skalka pri Trenčíne; premoštráti v Lelesi a Jasove; kartuziáni (Skala útočišťa pri Letanovciach) – prepisy kódexov

od ½ 13. stor. – vznik žobravých reholí – františkáni a klarisky 

1086 – obnovenie b. v Nitre (počiatky 880) – pri b. vznikali kapituly – tiež význ. cirk. strediská – na úz. Slov. okrem Nitry aj v Ba a na Spiši – mali aj právny význam, tzv. hodnoverné miesta

domáci svätci – z kráľ. dynastie - sv. Štefan a Imrich (1083), sv. Ladislav, sv. Alžbeta Uhorská

+ aj domáci slovanskí svätí: sv. Svorad-Andrej a Benedikt 

vznik škôl – pri kapitulách + mestské školy

utváranie univerzít – u nás ešte nie (Paríž – Sorbona; Bologna, Padova)

architektúra – románske umenie; od konca 13. stor. nástup gotiky (františkáni v Ba; katedrála v Spiš. Kapitule; Hronský Beňadik...) 

Slovensko za vlády Anjuovcov (1308 – 1386)

po smrti Ondreja III. – vrchol šľachtickej anarchie presadzovali svojich kand. na uh. trón:

chorv. šľachta – Karol Róbert z Neapolu

Matúš Čák – český kráľ Václav II., ten odmietol a ponuku preniesol na syna Václava III. (ako Ladislav  V., 1301-1305), ten sa ho po smrti otca v r. 1305 vzdal

v prospech Ota III. Bavorského (1305-1308) – keď prišiel do Uh., tak ho v Sedmohr. zajali 

nakoniec jediný kandidát Karol I. Róbert (nar. 1288; 1308-1342) – 3x korunovaný (1307 Rákoš, 1309 Budín, 1310 Stol. Belehrad)

mal aj podporu páp. kúrie (Bonifác VIII. – kardinál Gentilis) – zvolený 1308

spočiatku sa usiloval získať Matúša Čáka – menoval ho za jedného z troch palatínov, spravoval pribl. územie dneš. Slov. + za správcu kráľ. majetkov (taverník) – opätovné získavanie kráľ. majetkov od šľachty – ale si ich nechával

1311 – zbavenie funkcií – exkomunikácia – jeho protivník zvolen. župan magister rytier Donč  

         – zavraždenie Omodeja z rodu Aba

1312 – bitka pri Rozhanovciach, porážka Omodejovcov – prepadnutie ich majetku, rozdávanie verným (Drugethovci)

def. získava Čákovo územie až po jeho smrti v marci 1321 

1323-1338 – obdobie reforiem

budovanie žold. vojska, kt. museli na svoje náklady zabezpečiť šľachta a mestá

konsolidácia hosp. pomerov:

zavedenie portálnej dane

zavedenie zemepanskej banskej slobody – slobodná ťažba, len odvádzanie dane (1/12, resp. 1/15 z rudy) – urbura  

zavedenie novej meny – zlaté dukáty, tzv. florény (podľa florent. vzoru)

1. uhorské  strieborné groše (podľa českých grošov)

1328 – mestské práva pre Kremnicu + aj založenie mincovne 

po Veľkej noci 17. apríl 1330 – Felicián Zach atentát na kráľa vo Višegráde: KR, jeho manž. a dvaja synovia – kráľovnej odťal 4 prsty na pravej ruke, kráľa zranil len ľahko, keď chcel zavraždiť jeho synov tak ho zabili – vyvraždenie celej rodiny 

október 1335 – višegrádska schôdzka – traja panovníci: okrem uh. kráľa KR český kráľ Ján Luxemb. a poľský Kazimír Veľký –

riešenie hosp.-polit. otázok – umožnenie prechodu nem. kupcov cez čes. kráľ. do Uh., český kráľ sa vzdal nárokov na poľ. korunu a poľ. kráľ Sliezska

(predchádzala jej schôdzka v aug. 1335 na Trenč. hrade, kde sa vyriešili vzáj. nedorozumenia – povereníci panovníka, za čes. stranu mor. margróf Karol, neskorší čes. kráľ Karol IV.) 

Ľudovít I. Veľký (nar. 1326; 1342-1382)

1351 – potvrdil platnosť Zlatej buly Ondreja II. + zrovnopr. zemanov s vyššou šľachtou, ale +

v vprípade vymretia rodu majetok pripadol kráľovi, podd. sa mohli odsťahovať až po súhlase zemepána; podd. a nekráľ. mestá platenie deviatku zemepánovi (mestá s hradbami nie) 

1369 – Žilina miesto tešínskeho práva prešla na krupinské právo – vychádzali z neho mestečká zo sz. Slov.

1370 – spišské právo, kodifikovalo zvykové právo; vychádzalo zo Saského zrkadla (Sachsenspiegel) – tvorilo ho 44 spiš. obcí, najvýzn. Levoča a Kežmarok 

1369 – ĽV udelil Košiciam erb – 1. mestský erb v Európe

1370-1380 – výstavba kráľ. zámku vo Zvolene

1381 – privilegium Pro Slavis - parita 

najväčší mocenský rozsah Uh. – po smrti Kazimíra Veľkého (1370) Ľud. Veľký získal poľskú korunu – vytvorenie uhorsko-poľskej únie – vládol od Baltu po Jadran

(túto dohodu uzavrel ešte v r. 1339 KR s Kazimírom Veľkým o vzáj. nástupníctve; matka KR Eliška bola sestrou Kaz. Veľkého) 

po smrti Ľudovíta (zomrel v Trnave, príznaky malomocenstva) – rozpad únie:

(podľa predstáv Ľudovíta naopak)

poľ. kráľovná – Ľud. dcéra Hedviga (korunovaná 1384); 1386 sa vydala za litovské knieža Vladislava Jagelovského – vznik poľsko-litovskej únie

uh. kráľ. – Ľud. 12-ročná dcéra Mária (1382-1385) – korunovaná; jej spoluvládkyňou matka Alžbeta – ich poradcom bol palatín Mikuláš Gorjanský (z Gary; Garay)

Mária – na základe dohôd sa vydala za Žigmunda Lux.

aug. 1385 Žig. Lux. vtrhol do Uh., aby si uplatnil svoj nárok – uh. strana ho odmietla, vrátil do Čiech, aby zhromaždil silnejšie vojsko 

nároky na uh. korunu si po smrti Ľud. robil neapol. Karol Malý z Anjou – na jeseň 1385 vtrhol do Uh. a 31. 12. sa nechal korunovať v Stol. Belehrade za uh. kráľa – stúpenci Márie a jej matky Alžbety ho zavraždili (zomrel na následky zranenia vo väzení vo febr. 1386 na Višegráde)

stúpenci Karola Malého M. a A. zajali (1387); Alžbetu zaškrtili – vypuknutie zmätkov;

väčšina šľachty sa priklonila na stranu Žigmunda – 31. marca 1387 korunovaný 

Vláda Žigmunda I. Luxemburského (1387-1437)

1387 – korunovácia ŽL za uh. kráľa

aby si získal uh. šľachtu, tak rozdával kráľ. majetky, resp. dával do zálohu

nepopulárny, pokladaný za cudzinca, najmä po smrti Márie (1370-1395) 

boje s Turkami

jeho postavenie ešte viac oslabilo po neúspešnej výprave proti Turkom

Kosovo pole (1389) – porážka Srbov od Turkov – Turci susedia s Uh.

ŽL zorganizoval kríž. výpravu proti Turkom – 1396 katastr. porážka pri Nikopole

Ž sa zachránil útekom 

1401 – uh. šľachta Ž. zajala a zbavila ho trónu, zachr. ho nerozhodnosť uh. šľachty a to, že poľ. kráľ Vlad. Jag. odmietol uh. korunu 

potom sa sústreďoval na dom. politiku:

1404 – vydal placetum regium – zákaz publ. páp. búl bez súhlasu kráľa

1405 – vydal Decretum minus (Malý dekrét) – upevnenie postavenia mešť. kráľ miest +

                                    právo byť súdený pred vl. richtárom

1. zavedenie jednotných mier v Uh. podľa budín.
2. slob. pohyb dom. obch. po uh. – zvýh. oproti zahr.

1411 – zvolenie Ž za rím. kráľa, cis. od 1433

dostáva sa do víru eur. politiky – nedostatok peňazí

1412 – záloh 16 spiš. miest (do 1772) 

husiti:

hus. hnutie – pokus o reformu kat. cirkvi

1415 – upálenie Jána Husa – rev. boje husitov od r. 1419 po smrti čes. kráľa Václava IV. – Ž. si nárokoval čes. korunu

husiti podnikali voj. výpravy aj do Uh. – tzv. „spanilé jazdy“ 1428-1435

prestavba Brat. hradu

1431 tu hus. zanechali vojen. posádky (Likava, Topoľčany, Lednica, možno aj Žilina); 1432 dobyli Trnavu (snaha aj získať BA) 
def. sa stiahli z Uh. po bitke pri Lipanoch (máj 1434) – umiernení husiti (kališníci) porazili radikálnych hus. (táboriti a sirotkovia) – výsledkom uznanie Ž. za čes. kráľa (1436) 

Ž. zomrel v dec. 1437, nemal muž. potomka, z 2. manž. s Barborou Celjskou mal dcéru Alžbetu, kt. vydal za Albrechta Habsb.

tesne pred smrťou zaviazal uh., čes. a nem. šľachtu, aby uznali nástupníctvo Albrechta 

Albrecht – vládol len 2 roky (1437-1439)

zorganiz. výpravu proti Turkom, vojsko ochorelo na červienku, zomrel aj Albrecht 

Uhorsko s dvoma panovníkmi:

potom boj medzi vdovou Alžbetou a Vladislavom I. Jag., kt. zvolila časť uh. šľachty za kráľa (1440-1444)

1440 sa Alžbete narodil syn Ladislav V. Pohrobok – dala ho korunovať a zverila ho do starostlivosti nem. cis. Fridricha III.

Alžbeta najala čes. kapitána Jána Jiskru z Brandýsa a zverila mu viacero hradov na úz. Slov.

v jeho vosku bolo viacero býv. hus. bojovníkov 

Vladislav – bojoval proti Turkom, padol pri Varne – preto prezývka Varnenčík

potom väčšina uh. šľachty súhlasila s Ladislavom

do jeho dospelosti uh. snem poveril správou krajiny 7 kapitánov, z nich v r. 1446 Jána Huňadyho menovali za správcu-gubernátora

boje medzi Jiskrovcami a Huňadyovcami 

Jiskra nepravidelne platil vojakom žold, preto viacerí od neho odišli a vytvárali ozbr. družiny, kt. drancovali okolie – tzv. bratríci (z Jisk. kapitánov napr. Aksamít, Talafúz, Bartoš, Brcál) 

Ján Huňady – boj s Turkami, v r. 1456 ich porazil pri Belehrade – onedlho zomrel na mor

v r. 1453 nastúpil Lad. Pohr. na trón, v r. 1457 zomrel v Prahe počas príprav na sobáš s franc. princeznou 

Vláda Mateja Korvína (1458-1490)

po smrti Ladislava V. zvolili uh. stavy v jan. 1458 za nového kráľa ml. syna Jána Huňadyho ani nie 18-ročného Mateja Korvína – meno od Corvus, t. j. vrana z erbu

(jeho st. brata Ladislava popravili 1457 na zásah palatína Mikuláša Gorjanského)

a za gubernátora Jána Jiskru

(časť šľachty zvolila za pan. nem. cis. Fridricha II., titulu sa vzdal až 1462) 

dôležitá úloha – obrana proti Turkom

najprv likvidácia bratríkov – máj 1458 ich porážka pri Blatnom Potoku, ušiel aj Ján Jiskra

neskôr sa Matej s J. Jiskrom dohodol, vrátil sa do Uh., získal titul uh. baróna a územia na juhu Uh. (Arad a Temeš)

posledný bratrícky tábor pri Veľkých Kostolanoch dobyl v r. 1467

väčšina radových vojakov vstúpila do Matejovho čierneho vojska (pluku) – stála uh. armáda, mala 20 až 30 tis. vojakov Sládkovič – Detvan) 

v 60. a 70. rokoch 3 výpravy proti Turkom – priniesli len čiastočné úspechy; aspoň zastavenie sa Turkov na hranici Uh.

1) 1458 – víť. Výprava do Srbska

2) 1463 – obsadil Bosnu (miestokráľ Zápoľský)

3) okt. 1464 – neúspešná výp.

posledná v zime 1475/76 – dobytie pevnosti Šabac 

1. manž. MK – dcéra čes. kráľa Juraja Poděbradského Katarína (zomrela 1464) –

vojny proti čes. kráľ. – snahy od r. 1465, potom (1468-71) – obsadenie Moravy, Sliezska a Lužice, nechal sa v r. 1469 v Olomouci korunovať za čes. kráľa

Jur. Pod. – po svojej smrti ponúkol čes. korunu poľ. princovi Vladislavovi Jag., ten sa aj stal novým čes. kráľom a MK musel bojovať aj proti Poľsku

nakoniec 1479 mier – obaja si ponechali titul čes. kráľa, po smrti MK návrat úz. Pod čes. korunu

1471 – sprisahanie proti MK, odhalené 

2. manž. talian. prin. Beatrice Aragónskou (1476)

polit. a hosp. reformy v Uh.

obmedzenie moci vys. šľachty – podpora stred. a niž. šľachte a mestám

fin. reforma  – daň od komína – 1 zl. – 3-nás. zvýšenie príjmu

– vojenská daň – nahradila staršiu voj. povinn. podd. postaviť 1 jazdca na 20-   

   33 usadlostí

zvýšenie lesku kráľ. dvora, od pol. 15. stor. prenikanie humanizmu a renes. z Tal.

V Budíne vybudoval rozsiahlu kniž.

Šíritelia hum.: ostr. arcib. Ján zo Sredny, jeho synovec, b. v Päťkostolí Ján z Čazmy, prez. Pannonius – chorv. pôvodu

1465 - Academia Istropolitana

(nebola to 1. univ. v Uh. – tú založil Ľud. Veľký v r. 1367 v Päťkostolí; zanikla okolo r. 1390

1389 univ. v Budíne; zanikla krátko po svojim vzniku)

založ. podľa univ. v Boloni 
 

Na konci vlády – voj proti cis. Fridrichovi, dobyl v r. 1485 Viedeň, kam presťahoval svoje sídlo; usiloval sa získať titul nem. cisára; neúspešne – smrti Frid. III. Novým nem. cis. Jeho syn Maximilián

Matej K. – zomrel náhle v r. 1490

obe manž. boli bezdetné, nevl. syn Ján 

Jagelovci: Vladislav II. a Ľudovít II. (1490 – 1526)

smrť Mateja Korvína – opäť zápas o uhorský trón

nesúhlasili s Matejovým nevl. synom Jánom K. – „liptovské knieža“

väčšina uh. šľachty podporila poľ. Vladislava Jag.

Vladislav II. Jagelovský (1490-1516)

už pred tým čes. kráľ

dobrácky a neschopný – „kráľ Dobrze“ – vyhovoval uh. šľachte

zavazal sa, že nebude vyberať dane zavedené Matejom

presídlil do Budína 

1491 – rokoval s Max. Habsb. v BA – zmluva o vzájomnom nástupníctve, potvrdené 1515 + vzájomné sobáše: Ferd. Hab. a Anna Jag.; Ľud. Jag. a Mária Hab.

Dóžovo povstanie (1514)

ostr. arc. Tomáš Bakóc – organ. kríž. výpr. proti Turkom – zle pripravená

šľachta výpravu podcenila, hlásili sa tam poddaní, mešť. podd. mestečiek, chud. študenti – mysleli si, že zlepšia svoje soc. post.

máj 1514 – pri Budíne do 40 tis. dobr.; hl. veliteľ Juraj Dóža

vosko sa molo presunúť na juž. hranice – odmietli to, lebo neboli dost. vyzbrojení – vypuknutie povstania

leto 1514 – porážka pri Temešvári, veliteľ Ján Zápoľský

J. Dóža „sedliacky kráľ“ – upálili ho na rozžeravenom železnom tróne so železnou korunou 

jeseň 1514 – uh. snem prijal drastické zákony – „večné pripútanie podd. k pôde; nesmeli sa sťahovať; nosiť zbraň; robotovať 1 deň do týždňa, platiť popl. cirkvi a zemepánovi + iné popl.

- tzv. „nevoľníctvo“ – až do Jozefa II.

právne zakotvené vo Verböciho Tripartite; uh. snem ho síce neschválil, ale sa dodžiavalo – súpis uh. zvyk. práva 

syn Ľudovít II., na trón nastúpil ako 10-ročný

vládli zaňho 3 miestodržitelia – anarchia, hosp. v rozklade, devalvácia meny zniž. % drahých kovov – opäť vlna štrajkov a nepokojov – nakoniec vypuknutie baníckeho povstania 

banícke povstanie (1525-26)

stredosl. ban. mestá, centrum BB; pôv. proti turzovsko-fuggerovskej spol.

kruté tresty 

bitka pri Moháči (29. august 1526)

od 20. rokov silnel tlak Osm. ríše na Balkáne, dobývanie ďalších pevn. (aj Belehrad)

sultán Sulejman

uh. kráľ. vojsko 20 tis. voj., Turci viac; pritom Ján Zápoľský mal tiež pribl. 20 tis. armádu, ale do boja nezasiahol

Ľud. II. sa pri úteku utopil v dunaj. močiaroch

výsledok: boj medzi Jánom Záp. a Ferd. Hab. + ovládnutie väčšiny Uh. Osm. ríšou na vyše 150 rokov; Slov. tvorilo jadro Uh. 

Uhorsko po Moháči

vznik habsburskej monarchie; šírenie reformácie (1526 - 1606)

smrť Ľud. II. – Uh. a čes. kráľ. bez panovníka

Česi – Ferd. Habsb.

Uh. – rozdelené – časť Ján Zápoľ. (nov. – zvol. aj korun.)

1. časť Ferd. Habsb. (dec. zvol., korun. až 1527) – na zákl. dohody z r. 1515

vzájomné vojen. zrážky; Ján Z. sa obrátil o pomoc Turkov

1529 a 1530 – vojenské útoky Turkov

napokon J. Z. a F. Hab. uzavreli mier v r. 1538 vo Veľkom Varadíne – rozdelenie si Uh., po smrti J. Z. malo jeho územie pripadnúť F. H.

J. Z. – v r. 1540 sa mu narodil syn Ján Žigmund; J. Z. onedlho zomrel – jeho dedičia chceli uznať nároky pre Jána Žigmunda – požiadali o pomoc tur. sultána Sulejmana II.

1541 – rozdelenie Uh. na 3 časti: F. H.; Sedmohradsko + Osman. ríša

Budínsky pašalík

turecká správa – rozdelenie na okresy – sandžaky (spolu 4: ostrihomský, novohradský, sečiansky a fiľakovský)

výboje do okolia 

Ferdinand I.

snaha budovať jednotnú centr. ríšu – vznik habsb. monarchie (1526)

1547 potlačil odboj čes. šľachty; uh. iná sit. – musel sa o ňu opierať pri obrane proti Turkom 

1536 – Ba nové hl. mesto + sídlo centr. úradov (uh. komora - financie; uh. kancelária – najv. správny orgán, potom od r. 1529 vo Viedni; Miestodržiteľská rada – správa Uh.)

neobsadzoval hodnosť palatína

miesto odporu uh. šľachty: uh. snem a stolice 

rok 1526 – významný medzník:

založenie stredeurópskej, podunajskej monarchie dynastiou Habsburgovcov

medzník, kt. vymedzujeme koniec stredoveku a začiatok novoveku v Uh.

nástup humanizmu a renesancie, počiatky reformácie

negatívne na tento vývoj vplývali turecké nájazdy 

šírenie reformácie v Uhorsku

šír. ref. – ešte pred r. 1526, najmä v mestách; šíriteľmi duchovní a učitelia v mestách

šľachta – zaberanie cirk. majetkov, obohacovanie

poddaní – podľa zemepána

medzi Slov. a Nem. – umiernená lutherovská forma ref., Maď. kalvínska 

postupné konštituovanie ev. cirkvi:

1549 Confessio Pentapolitana (Vierovyznanie 5 východosl. miest) – rektor bard. mestskej školy Leonard Stöckel

1559 Confessio Heptapolitana (Vierovyznanie 7 stredodosl. ban. miest)

1569 Confessio Scepusiana (Spišské vierovyznanie)

zákl. rozdiel: prijímanie pod obojím, ženba kňazov 

Maximilián II. – nábož. tolerantný (1564-1576) 

Rudolf II. (1576-1608) – postupovanie proti protestantom

15-ročná vojna s Osm. ríšou (1593-1606) – využil ju Štefan Bočkaj na prvé povstanie proti Habsb. (1604-1606) – spojil sa s Turkami – viedenský mier (1606) – nábož. sloboda

+ mier s Turkami – žitavský mier (1606) 

závery vied. mieru musel v r. 1608 potvrdiť aj nový panovník Matej II. (1608-1619) – na zasad. uh. snemu nábož. sloboda nielen pre šľachtu a mešťanov, ale aj poddaných

voľba uh. funkcionárov

rozdelenie uh. snemu na 2 komory – hornú (magnátska) a dolnú (volená) 

po Bočk. povstaní def. konštituovanie ev. cirkvi:

ochrancovia evanjelikov: palatíni Štefan Ilešházi, potom Juraj Turzo

1610 žilinská synoda

1614 synoda v Spiš. Podhradí

org. dobudovanie ev. cirkvi, vytvorenie superintendencií – vyčlenenie sa spod kat. cirkvi 

kat. cirkev:

reagovala až od polovice 16. stor.

presunutie sídla kat. cirkvi z Ostr. do Trnavy

Mikuláš Oláh (1493 – 1553-1568) – zavolal do uh. jezuitov, podpora rozvoja školstva, rozvoj osvety medzi ľudom; potom najmä

Peter Pázmaň (1570 – 1616-1637) – založenie univerzity v Trnave (1635)

(potom ešte 1657 univ. v Košiciach) 

evanjelikom panovník nedovolil zakladanie univerzít, len kolégium v Prešove (1667), neskôr (1711) ho prevzali jezuiti

posilnenie pre ev. – príchod čes. ev. po bitke na Bielej hore (1620) – Juraj Tranovský, spevník Citara sanctorum (1636)

(Benedikt Sölöši – Cantus catholici 1655) 

17. stor. – obdobie rekatolizácie

1681 – šopronský snem – artikuly – tzv. artikulárne kostoly

1646 – užhorodská únia, vznik gréckokatolíckej cirkvi 

Stavovské povstania (1604 – 1711)

už Ferdinand I. – snaha o budovanie jednotnej centraliz. monarchie – odpor šľachty: ochrana svojich výsad + nábož. otázka (protestantizmus) 

(vláda Rudolfa II. 1576-1608) 

1. stav. povstanie (1604-1606)

sedm. šľachtic Štefan Bočkaj (1557- 29. 12. 1606)

proti rekat. úsiliu cis. dvora; 1604 zachytili jeho list G. Betlenovi – zhab. majetku – odpor

1605 zvol. za sedm. knieža; 1605 odmietol prijať kráľ. titul a korunu, kt. mu poslal tur. sultán

23. 6. 1606 mier vo Viedni – vláda v Sedmohr. + 3 východosl. stolice; šľachte a mestám zaručoval náb. slobodu, podd. nie

prebiehalo v závere 15-ročnej vojny; pomohlo Turkom pri mier. zmluve s cisárom

zomrel krátko po podp. žitavského mieru – možno otrávený 

(vláda Mateja II. 1608-1619)

(vláda Ferdinanda II.  – marec 1619-1637) 

2. stav. povstanie (1619-1622)

sedm. šľachtic Gabriel Betlen (1580-1629)

leto 1619 zač. odboja proti Habsb., v sept. dobyl Košice, kde si zriadil rezidenciu; na sneme svojich prívr. zvolený za hlavu Uh. a ochranca nekat.

(dobytie Košíc – 7. sept. 1619 – poprava 3 kat. kňazov: ostr. kanonik Marek Križin, jezuiti Melchior Grodecký a Štefan Pongrác, tzv. „košickí mučeníci“ (vyhlásení za sv. v júli 1995 počas návštevy Jána Pavla II.) 

v BA sa zmocnil uh. koruny, 1620 so súhl. tur. sultána sa nechal v BB zvoliť za uh. kráľa, ale sa nedal korunovať – snažil sa dohodnúť s cisárom

spojil sa s čes. stavmi a spolu s nimi v nov. 1619 ohrozoval Viedeň

vyslal jednu jednotku čes. stavom – Biela hora (nov. 1620), tá však prišla neskoro 

mier v Mikulove (6. jan. 1622)

nábož. slobody; B. získal titul ríš. Kniežaťa, dve kniežatstvá v Sliezsku a 7 východouh. stolíc (zo slov. Abov a Zemplín)

B. – úplne nebol spokojný, ešte bojoval – 1626 mier v BA, časť výhod však stratil 

toto povstanie spadá do začiatku 30-ročnej vojny 

(vláda Ferdinanda III. 1637-1657) 

3. stav. povstanie (1644-1645)

sedm. knieža Juraj I. Rákoci (1593-1648), prívr. Gabriela Betlena, po ňom sa aj stal sedm. kniežaťom

organiz. povst. už v r. 1632 – kontakty so Švédskom a Francúzskom – podpora švéd. operácií počas 30-ročnej vojny (1632 však švéd. kráľ Gustáv II. Adolf padol pri Lützene, preto jeho odloženie)

vojen. vystúpil až v r. 1644 ako ochranca protestantov – preniknutie cez vých. na záp. Slov. – striedavé úspechy

aug. 1645 separátny mier v Linzi – priznanie náb. slobody aj poddaným 

(vláda Leopolda I. 1658-1705)

Turci

povstalci sa vždy opierali o pomoc Osm. ríše, kt. to veľmi rada využila, lebo napriek voj. prímeriu (od 1606 po žitavskom mieri) mohla drancovať pohr. oblasti

zmena až v r. 1663 – Osm. ríša porušila prímerie a napadla habs. mon. – dobyli Nové Zámky, Nitru a Levice a v nasl. roku  uzavrel cis. Leopold I. s Turkami nevýhodný mier vo Vasvári (1664) – NZ ostali v rukách Turkov – odpor uh. šľachty, príprava ďalšieho povstania – bolo však vopred odhalené – tzv. 

Vešeléniho sprisahanie (1671)

od 1655 palatín František Vešeléni (okolo 1606 – 1667)

(1. manž. Žofia Bošňáková; 2. Mária Séčiová – „muránska Venuša“)

zomrel ešte pred odhalením sprisahania

najv. predst.: František Nádašdy, František Frankopan a Peter Zrínsky – v r. 1671 popravení

cir. Leopold I. v r. 1673 zaviedol v Uh. voj. diktatúru 

regionálne odpory, na úz. Slov. napr. povstanie zempl. zemana Gašpara Piku – prenikol na Liptov a Oravu; povst. na jeseň 1672 potlačené, Pika + 25 richtárov napichli na koly 

násilná rekatolizácia

zapojili sa doňho najmä protestanti (ale nie len oni, aj kat.) – cis. dvor to využil na rázny postup proti protestantom – začiatok radikálnej rekatolizácie

veľké vyšetrovanie, zatváranie, habanie majetku, postih predst. ev. cirkvi

1673-75 osobitný súd kňazov a učiteľov – predvolali ich pribl. 700, kde sa museli obhájiť, prišla len polovica, ostatní radšej odišli do emigrácie

ev. kňazi, kt. nechceli konv. na kat. – ich uväznili a deportovali na galeje do Neapolu 

4. stav. povstanie (1678-1685)

kežmarský magnát Imrich Tököli (1657-1705), vypuklo v Sedmohradsku, obsadil takmer celé Slov.

1681 zvolal cis. Leopold I. snem do Šopronu, kde ponúkol protest. urč. ústupky, tzv. artikuly (výstavba artikul. kostolov), ale väčšina šľachty sa pridala na stranu T.

1682 korunoval turecký miestodržiteľ Ibrahim paša T. za kráľa stredného Uh., ako vazala Osm. ríše

zmena v r. 1683 – útok Osm. ríše proti Viedni – víťazstvo Habsb. vďaka pomoci poľ. kráľa Jána Sobieskeho (12. sept.) – začiatok oslobodzovania Uh. od Turkov:

1683-86 dobytie Nových Zámkov, Štúrova, Ostrihomu a Budína

1699 – mier medzi habs. mon. a Osman. ríšou v Sriemskych Karloviciach na Dolnej zemi – def. vyhnanie Turkov z Uh.

voj. stratég Eugen Savojský

porážky Turkov – vplyv na ukončenie povstania: Tököli ušiel do Osm. ríše

1687 dobytie Prešova – tzv. „prešovské jatky“: gen. Caraffa dal popraviť 24 protest. šľachticov a mešťanov, lebo ich obvinil zo spolupr. s Tökölim a prípravy nového povstania

snem z r. 1687 v BA vyhlásil dedičnosť Habsb. v Uh., zrušil právo odporu uh. šľachty voči panovníkovi a zdôraznil dominantné postavenie kat. cirkvi 

posledné a najväčšie povstanie: 

5. stav. povstanie (1703-1711)

od 1704 sedm. knieža František II. Rákoci (1676-1735 Turecko, poch. v Košiciach), vnuk Juraja I. Rák.

využil zaujatosť Habsb. vo vojne o špan. dedičstvo

najprv sa snažil získať podd., kt. sľuboval oslobodenie

hl. cieľ povstania: lepšie štátopr. post. Uh. v mon. – nie náb. otázka (F. II. R. bol katolík)

1707 – snem v Onóde – detronizácia Habsb. – vrchol povstania, F. R. sa nedal korunovať

(na sneme poprava 2 zástupcov Turč. stolice, kt. kritizovali násilie rákoc. armády pri vymáhaní daní – Turč. stolicu vyškrtli zo zoznamu uh. stolíc) 

od 1708 po prehr. bitke pri Trenčíne úpadok povstania (gen. Heister); Rákoci 1711 pomoc hľadal u rus. cára Petra I. Veľkého, ale v apríli 1711 ukončenie povstania – podpísanie mieru 30. apríla 1711 v Satmári (Satu Mare) – kompromis: Habs. si udržali uh. korunu a šľachta nezdaniteľnosť 

(František II. Rákoci – od 1713 žil vo Franc., v r. 1717 odišiel do Osm. ríše, po podpísaní požarevackého mieru (1718) internovaný na brehu Marmarského mora v Tekirgade, kde zomrel; v r. 1906 prevezený do Košíc; 2006 socha v Košiciach)