Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Trnavská univerzita / Pedagogická fakulta / sociológia výchovy

subkultúra (subkultura.doc)

Subkultúry mládeže

VSEOBECNE DEFINICIE.

Táto práca vznikla k semináru Sociálna antropológia, ktorý prebiehal v školskom roku 2001/2002 v treťom ročníku na katedre etnológie.
Termín subkultúra býval v minulosti rôzne definovaný. Všeobecne bol chápaný ako patologicky jav v spoločnosti, niečo primitívny ako nižšia kultúra. Už v samej etymológií slova , „ sub „ vyjadruje niečo nižšie, horšie.
Mnoho dnešných javov odpovedá skôr tejto negatívnej interpretácii. Vezmime si napríklad agresívne chovanie skinheadov, bitky na futbalových štadiónoch a aj vzájomná agresia iných rôznych skupín mládeže. Hovorí sa tiež o subkultúrach narkomanských, radikálnych a okrajových. V tomto význame sa pojem subculture užíva na označenie spoločenských skupín stojacich v konflikte s majoritnou väčšinou.
Naproti tomu v sociologickej literatúre ( hlavne americkej ) sa môžeme stretnúť s úplne inou definíciou. Pod subkulturou tu rozumejú skupiny etnické , náboženské či dokonca pracovne. Hovorí sa subkulture amerických Talianoch, mormónskej či dokonca subkulture finančných maklérov. V tomto prípade sa jedná o segment kultúry avšak bez hodnotiaceho elementu. Nie vyššie - nižšie, nie horšie - lepšie. Ďalšou interpretáciou je chápanie subkultúry ako určitej formy protestu mládeže. Takéto vysvetľovanie však narazilo na problémy s príchodom hnutia hippies. Tí totiž nepasovali do rámcov revoltujúcej mládeže, keďže “ hipisakom “ mohol byt v kľude tak ako päťnástročný chalan tak aj doktor i žena v domácnosti. Preto sa pre búriacu mládež začal užívať skôr termín kontrakultura, čo lepšie odpovedalo v zmysle konfliktu medzi mladou a staršou generáciou.
Poľská sociologička Aldona Javlowska vo svoje knižke Drogy kultúry tento proces popisuje takto : mladý človek opúšťa svoju rodinu a začína žiť v hipisackej komunite, potom začína chodiť na protivojenske demonštrácie a nakoniec sa zapojí do prace v ekologickom hnutí. Mame tu do činenia s procesom prechodu cez viaceré fázy. Sociologička Anna Wyka pojatie termínu subkultúra definuje ako vstupnú fázu procesu, ktorého produktom je alternatívna kultúra. Fázy medzitým sa potom nazývajú kontrakultúry.
ANARCHIZMUS
Počiatky hnutia anarchizmu siahajú do druhej polovice 19-teho storočia a spájajú sa s klasickými menami ako Bakunin a Stirner. Avšak znovuoživenie a renesancia tejto ideológie nastala až v 60-tych rokoch 20-teho storočia - začiatok vzbury mládeže na západe. Tieto ideje ožili v heslách a manifestoch amerických yippies, revolty 1.

Parížskeho mája a v umení mladých umelcov tej doby. Všetky tieto hnutia mali spoločnú orientáciu a ciel. Zmenu spoločenskej situácie , odmietnutie autority a boj proti vrstve bohatých. Ich cieľom malo byt volne spoločenstvo postavene na zásadách slobodnej kooperácie individuálnych a zborových činiteľov. Spoločenstvo bez administratívneho aparátu, či moci smerovanej do vnútra (polícia) a von (armáda)
Znovuozivenie tohto hnutia nastalo zase až v roku 1976. Bolo to aj vďaka skupine Sex pistols a časopisom venujúcich sa hudbe , ktorá je známa pod názvom punk. Anarchia sa tu však chápala skôr v zmysle rozkladu, chaosu a bezvládia. Tu však treba rozlišovať medzi pojmi punk a anarchizmus. Takzvaní punkeri sú fanúšikovia hudby a anarchisti sú skôr odporcovia súčasného systému. Jedno, ale nevylučuje druhé. Ďalej by som sa venoval už, iba punku. Počiatky punku sa viažu s vyčerpaním atraktívností predchádzajúcich štýlov (posthippis a disco) a potreby nového modelu umeleckej expresie. Zároveň vychádza aj zo situácie, keď bola ako politická tak aj ekonomická (naftová) kríza. Vo Veľkej Británii sa hovorilo o úpadku niekdajšieho impéria a problémom mladých sa stal nedostatok prace. Výsledkom toho bola agresia, apatia a celkove vzdanie sa. V takejto situácii hovoriť o milosti a pokoji alebo o veselej zábave na diskotékach strácalo svoj zmysel. Tieto fakty spôsobili, že tato vlna zasiahla najviac mládež z robotníckych kolónii veľkých miest. Preto britsky punk odvodzuje svoj pôvod v proletariáte na rozdiel od amerického.
V USA punk začal svoju históriu ako pokračovanie avantgarnych umeleckých štýlov kultivovaných cez bohému New Yourku rokov 60-tych. Vážne úlohy tu zohrali jeden z najvyznamnejsich tvorcov pop-artu Andy Warhol, poetka a speváčka Patty Smith a líder skupiny Velvet underground Lou Reed. V Amerike mal však punk skôr esteticky charakter a nie formu spoločenského hnutia mládeže.
Oba aj americký aj britský mal svoju podstatu v odmietaní konvencii, rebelantstve a podvratnosti. Mladí ľudia tvoriaci tuto subkultúru konali viac intuitívne než s rozumom. Ich hesla boli “NO FUTURE”, “NO RULES”, “ANARCHY”. Negácii podliehali aj základné hodnoty ako rodina, vzdelanie manželstvo. Boli proti politike, všetkému čo malo znak hierarchizacie teda aj cirkev. Odmietali dominujúcu kultúru ako falošnú zameranú na zisk. Vysoký doraz sa kládol na slobodu a individualizmus. Punk je síce skupinová záležitosť, ale nie je postavený na vnutroskupinovej hierarchii.
Okrem hudby sa punk prejavil aj v odeve.

Typickými odevnými súčiastkami boli čierna vybíjaná bunda tzv. sidovka (nazvaná podľa Sida Viciousa- Sex Pistols), vojenské topánky, reťaze na krku (nie zlate), zámky, náušnice, obtiahnuté nohavice, a vlasy zafarbene a tvarovane na “číro”. Dôležité bolo šokovať rodičov a okolie.
Po čase však punk stratil na svojej dynamike a dnes zovšeobecnel ako jeden z mnohých prejavov mládeže.
Neopunk je súčasný štýl hudby, hudobne síce príbuzný punku, ale inak zo sociálneho a čo do popularity nemá s pôvodným punkom nič spoločné. Ide skôr o estetickú záležitosť.

SKINHEADS.

Prvýkrát sa objavili okolo roku 1966 v Anglicku. Spočiatku tvorili odnož inej subkultury takzvaných moods, resp. hard moods. Vyvstali z robotníckych stredísk, preto aj ich výzor mal byt proletariansky.
Vysoké topánky, dzinsi, vojenské košele a krátke vlasy. Tie symbolizovali stálu pripravenosť do boja proti cudzím. Vtedy, však pod pojmom cudzí, nerozumeli cudzí ako etnicky či rasovo , ale cudzí ako bohatší. Ich výzor tiež vyjadroval silu patriotizmus a postoje ľudí prace v protiklade k zzenstilosti a pacifizmu hippies. V 60-tych rokoch boli dokonca silne inšpirovaných kultúrou karibskych imigrantov (tiež mali krátke vlasy). Avšak tato ich fascinácia nimi netrvala dlho. Skončila sa, keď sa strediska mladých imigrantov začali uzatvárať pred nimi vplyvom ideológie rastafarianizmu. Ich ďalším nepriateľom sa stali punkeri , ktorí síce pochádzali z rovnakých podmienok, ale vyznávali iné hodnoty a nie poriadok a disciplínu. Vzájomná vojna medzi nimi sa odohrávala hlavne na rokovych koncertoch a futbalových štadiónoch. Z Anglicka sa hnutie, už ako rasistické rozšírilo do ďalších krajín a dnes je aktívne vo viac ako 33 krajinách a pôsobí v ňom okolo 70 000 mladých ľudí. Najviac ich je v Nemecku 5000, v Cesku a Maďarsku ich je 4000 v USA 3500 a v Poľsku 2000. V Nemecku útočia hlavne na Turkov, v Anglicku na aziatov, vo Francúzsku na severoafricanov a v našich krajoch na Rómov. V Poľsku je situácia trochu iná. Narozdiel od typicky progermanskeho postoja sú Poľskí skinheadi silne antigermanski. Je to dôsledok, keď ich historicky antagonizmus je silnejší ako vzájomná solidarita medzi skinhedmi. A všade atakujú narkomanov, bezdomovcov, homosexuálov a ľudí stojacich v názoroch proti nim.
V našich oblastiach je situácia taká, že časť spoločnosti pokladá skinov za svojich ochrancov, lebo útočia na Rómov, ktorých vinia za väčšinu zločinov spáchaných u nás.

Vyjadrujú vlastne v extrémnej podobe, to čo cíti aj nie mala skupina populácie.
Na Slovensku sa skinheadi delia do dvoch hlavných skupín NACIONALISTOV a NARODNYCH SOCIALISTOV. Nacionalisti kladu na prvé miesto “čisté a biele Slovensko”, odmietajú Hitlera a nepoužívajú nacistické insígnie. Ich symbolmi sú Slovensky znak a poprípade Slovenska zástava. Pre Národných socialistov je zase prvoradá rasa, i keď aj národ je dôležitý. Sú viac internacionálne orientovaní, spolupracujú na medzinárodnej úrovni, vyznávajú fašizmus a uctievajú Hitlera. Cieľom je revolúcia a iba árijská rasa. Používajú nacistické insígnie.
I keď existujú medzi nimi iste názorové nezhody, povacsinou si dobre rozumejú a pri akciách stoja “bok po boku”.
Okrem týchto dvoch skupín existujú u nás aj menej početní tzv. nepoliticky OI skins, pre ktorých je hlavná zábava, hudba a pivo.
V zahraničí u nás len vo veľmi malom množstve existujú aj tzv. SHARPeri (skinheadi proti rasovým predsudkom), ktorý stoja otvorene proti rasizmu a sú ich najvacsimi nepriateľmi.
Rasisticky orientovaní skinheadi sú často zgrupovaní do viac, či menej ilegálnych skupín. Najaktivnejsie sú “Blood and honour” a “Slovakia hammer skins”. Sú to pobočky zahraničných organizácií a najaktivnejsou je SHS. Hovoria si elita z elity a nie každý sa môže stať ich členom. Berú len spoľahlivých a už osvedčených ľudí. Tak ako u anarchistoch aj tu je dôležitý výzor a odev. Tvorí ho: oholená hlava pripadne krátke vlasy kvôli nenápadnosti,
texasky, vysoké vojenské topánky (kanady),
insígnie (príloha číslo 1) a tetovania,
bomber, pochádza z anglického “crombie” čo bola plastová bunda ako
protiklad ku kožuchu-symbolu bohatstva.

GRAFITTI.

Sú to nápisy, hesla, obrazy maľované na stenách, múroch, plotoch a iných verejných miestach. Maľuje sa štetcom, sprejom a cez šablóny. Technika sa časom zdokonaľovala a diela najslávnejsich ako M. Basquiata a K. Haringa sa dostali až do galérii a pričinili sa o zmenu statusu z prostého pouličného umenia na tzv. vyžšie umenie.
Prvé grafitti sa objavili okolo roku 1977-78 v New Yourku konkrétne v metre. Vo svojich počiatkoch malo charakter provokácie, bola to skôr forma revolúcie. Múr na verejnom mieste sa stal alternatívnym nosičom informácií. Alegóriou amerických spreyerov sa stal Tomcat znackujuci si svoje teritórium a ničiaci znaky svojich protivníkov, prekrývaním ich svojimi. Bolo v tom niečo zvieracieho.

Teraz by som rad prezentoval niektoré postrehy zo života tejto subkultúry u nás.
Zacinajuci spreyer sa do komunity writerov (príloha číslo 2) dostáva veľmi ťažko. Musí urobiť zopár dobrých veci, aby si ho niekto všimol. Keď však pristihnú začiatočníka pri práci ma smolu príde o spreye pripadne aj viac. V gangu funguje určitá hierarchia, tovariš-majster, niečo podobne ako v stredovekých cechoch. Toyovia sú teda začiatočníci, spočiatku pomáhajú a učia sa od majstrov. Pri bombingoch slúžia aj ako oči a uši.
Hodnota toya stúpa podla toho kolko veci urobi, pricom sa posudzuje technika (ako su zavedene linky a ciary) a styl (vynaliezavost pisma). Ak je dobry stava sa writerom.
Spreyer existujuci v istej skupine ma svoje presne vymedzene prava a povinosti. Napriklad ak niekto nic nerobi, pripadne robi same shity a kazi meno crew tak ho vyhodia. To znamena , ze si uz nemoze pisat ich meno. Ak to nerespektuje zacnu nicit jeho veci a to zvycajne zaberie.
Writery sa delia na bomberov a legalistov. Bomberov laka hardcore. To su hlavne tagy. Tag hovori to som ja a bol som tu. Podpis mu ma pomoct vystupit z ilegality a ziskat “nehynucu slavu”. Musi byt na viditelnom mieste tak, aby blysol do oci.
Nahradou za galerie su vlaky. “ Vlak je vyzva, memento, na vlakoch sa to vsetko zacalo”.“Grafitti patria na vlaky, je to adrenalin, chaoz a ilegal”.Kolko vlakov spravis tym mas vacsiu prestiz. Rozlisuje sa pritom, ci ide cely vlak, jeden vagon, ci iba maly piece. “My tie elektricky nenicime, oni funguju dalej. Ked tam mozu byt reklamy preco nie grafitti, su krajsie ako tie blbe reklamy”.
Druhou moznostou je legal, moze to byt jam. Jam je stretnutie viacerych crew, strieka sa oficialne, je to vybavene a povolene na magistrate. Avsak, nie kazdy jam je oficialny a nie kazda stena je ta povolena. Potom je tu este striekanie na zakazky, nie kazdy gratitak sa k tomu vsak znizi. Co ostane zo spreyeov to potom putuje zvacsa do ilegalu.
Kazdy spravny writer ma mat svoju blackbook. Ta obsahuje nacrty piecov (skece), fotografie hotovych prac a vystrizky z novin , vsetko o grafitti. Tak ako umelci maju svoje galerie tak my mame svoje blackbooky.
K grafitty patri aj hudba a oblecenie. V minulosti bolo rozsirene hardcore oblecenie, cize siroke gate. Dnes letia uzsie menej napadne (lepsie sa uteka pred polismi). Hudba, to je hlavne rap, hiphop, hc, ale aj reagee a ska. Je to vsak skor individualna zalezitost.
Tabu je pre kazdeho spreyera tiez ine. Pre niekoho su to historicke pamiatky, kostoly a dobry piece ak nie som presvedceny, ze urobim lepsi. Pre ineho existuje len jedno tabu a tym je brana jeho domu.

Na zaver co by mal mat poridny spreyer vzdy pri sebe?
Drievka (nuncaky) “dnes nemozes chodit vecer po meste cisty vzdy stretnes
niekoho kto ti chce dat po chriape”
cany (plechovky)
capy (trysky) na urcenie sirky lines
baterka, igelitka (ked ta nahanaju tak ich len zahodis)
kukla a rukavice (dobra vec stiahnes ich a fizly ti mozu...).

HIPSTER - subkultúra

1.Vymedzenie pojmov hip, hipster

Podľa Dalimíra Hajka:
Hip – bedro so sexuálnou symbolikou
Hip – človek zdravého úsudku, ktorý sa nedal zmiasť ideami
Hipster – má jazzový pôvod, označoval stav uvedomenia, nadhľadu, psychického odstupu
Hipster – človek, ktorý sa presvedčil, že sloboda môže existovať jedine mimo oblasť života normálnej spoločnosti
Hipster označoval aj stav uvedomenia, nadhľadu a psychického odstupu.
Hipster môžeme konkretizovať ako subkultúru 40. rokov 20. storočia alebo aj ako súčasnú subkultúru.2. Hipster – subkultúra 40. rokov 20. storočia

Hipster predstavoval človeka, ktorý bol silne spojený so subkultúrou, ktorá sama seba považuje za hip. Termín hip pochádza z afrického kmeňa Wolof (hipi) a prekladajú ho ako byť videný (to see). Tento termín sa stal v 40. rokoch populárny medzi médiami, ktoré tak označovali fanúšikov, resp. priaznivcov jazzu a napokon ním označovali aj veľa členov beatnikov. Používanie termínu upadlo v 60. rokoch s príchodom hippies.

Hipsters boli spočiatku označovaní ako hepcats. Hep bol výraz predchádzajúci hip a cat bol používaný na označenie osoby. Hepcat je teda nadčasový človek zdravého úsudku.Harry Gibson, známy pianista na Swing street v New Yorku začal svoje obecenstvo označovať ako hipsters, , čoho sa chytili ostatní muzikanti a dali mu prezývku hipster. V roku 1944 nahral piesne „Handsome Harry, The Hipsters“, „Hipsters blue“.

Prvý krát bolo pravdepodobne slovo hipster zaznamenané v krátkom slovníku v roku 1944 ako súčasť Gibsonovho prvého albumu Boogie Woogie In Blue, kde je vysvetľovaný ako osoba, ktorá má rada horúci (hot) jazz.
Hipsters mohli byť čierny i biely, Norman Mailera hovorí o vzniku nového človeka hipster – spojenie belocha s černochom, ktorý je človekom americkej ulice a v roku 1956 napísal esej The white Negro: Superficial Reflections on the Hipster (Biely černoch: povrchná úvaha o Hipster), Výraz hipster bol často používaný i pre fanúšikov hudby a kapiel takzvanej Bohémskej skupiny (jazzu).

Nositeľmi tejto subkultúry boli hlavne intelektuálne vrstvy, nie však spoločenské špičky, ale nižšia stredná trieda. Hipsteri boli absolútne orientovaní proti konformnosti, protestovali proti tienistým stránkam spoločnosti a boli za úplnú sexuálnu slobodu.
Boli prívržencami nočného života, nestálosti s prvkami príživníctva. Ich mladistvosť niekedy vyústila do izolácie. Mnohí hipsteri boli užívateľmi drog, najmä marihuany, amfetamínov a niektorí šnupali aj heroín.
Hipsteri používali veľa slov s ironickým podtónom a iným významom ako v skutočnosti. Napr. kicks (kopanec), dig, (kopať), square, ktoré predstavovalo „slušňáka“, pričom hipster sa nikdy nechcel dostať do sveta squares. Namiesto reálnych mien často využívali mená Jim a Jackson.

Hippie zas predstavoval beatnický výraz znamenajúci „nie dosť hip, byť hip“ alebo „nie dosť hip byť skutočným beatnikom“.
Subkultúra hipster bola ohraničená len na USA. Typické prostredie pre hipsterov bola Greenwich Village v New Yorku a nočné kluby San Francisca.

Ich móda bola nenápadná, niekedy s výstrednými doplnkami alebo nekonformnými detailmi. Typický hipster v New Yorku bol zvyčajne oblečený v čiernom, na hlave mal baretku, slnečné okuliare aj keď bolo zamračené a fajčili mentolové cigarety.
K známym hipsters môžeme zaradiť:

1. hudobníci a herci – Steve Allen, Sammy Davis Jr., Ella Fitzgerald, Harry Gibson, Gene Kelly, Eric Nord, Frank Sinatra
2. umelci – Andy Warhol
3. spisovatelia – Neal Cassady, Jack Kerouac („Hipster s anjelskou hlavou“), Terry Southern, Norman Mailer

3. Hipster – súčasná subkultúra
Moderní hipsters sú tí, ktorí sú oddaní retro móde, nezávislej hudbe a filmu a iným formám výrazových prostriedkov, ktoré však nesúvisia s hlavným prúdom módy.

Od roku 2000 sa termín hipster využíva i na ironické pomenovanie hlavných prúdov kultúr mládeže charakteristických drahým oblečením vyzerajúcich lacno, míňaním veľa peňazí (zväčša od rodičov), rôznorodými elektronikami – mobilné telefóny, MP3 prehrávače.

Moderných súčasných hipsters môžeme zväčša nájsť v „šetrných“ obchododch (thrift shops) – second hand obchody, kinách hrajúcich čierno-biele filmy s antivojnovou a antikonzervatívnou tematikou.

Subkultúru hipster môžeme nájsť v okolí San Francisca, Chicaga, Brooklynu, Atlanty, Geoargie, Massachusetts, Seattle.
Robert Lanham napísal príručku Hipster Handbook, ktorá obsahuje základné informácie a pravidlá pre túto subkultúru, podľa ktorej hipster je osoba, ktorá má vkus, spoločenský postoj a názor považujúci cool za cool (skvelý, úžasný). Hipster sa pohybuje na verejnosti nie ako jej súčasť a vyhýba sa čomukoľvek, čo súvisí s hlavnými prúdmi. Ideálny hipster nemá viac ako 2% nadváhy.

Znaky vymedzujúce hipstera podľa tejto príručky (11):

1. absolvent školy voľných umení, ktorej futbalový tím nevyhral zápas od Raeganovej vlády
2. často používa výraz postmoderna (aj v skratke PoMo), či už ako podstatné meno, prídavné meno, alebo sloveso
3. nosí na pleciach batoh a súčasne okuliare v štýle Elvisa Costello alebo orámované okuliare
4. má jedného republikánskeho priateľa, ktorý o ňom tiež hovorí, že je jeho republikánsky priateľ
5. jeho vlasy vyzerajú najlepšie neumyté a spí tak, aby sa jeho vlasy ešte viac rozstrapatili

Znaky vymedzujúce nie hipstera:

1. vyučuje v nedeľnej škole
2. má špeciálne tričko, ktoré nosí ,keď večeria
3. číta novely s okrasným písmom na obale
4. jedáva v Popeys základné menu
5. robí v úrade, ktorý má jazierko a fontánu pred budovou

Hipsters majú ako každá subkultúra svoj vlastný komunikačný jazyk. Byť hore znamená slangovo byť hipster.
Bronson – pivo
Cronkite – chlapec
Deck (paluba) – kto je deck ide s poslednými trendmi a je hip
Fin – opak deck, znamená aj zlý, nežiadaný
Frado – škaredý chlap mysliaci si o sebe, že dobre vyzerá
Jerry – hippie
Kale – peniaze
Midtown – nekultúrny, nie hip
Piece (kus) – mobilný telefón
Tassel (strapec) – dievča

Medzi známych súčasných hipsters patria – Aliah Wood, Guy Ritchie, Gus Van Sant, Adam Goldberg, Michel Gondry.

Hnutia punk a hippies predstavovali a predstavujú alternatívu rozšírenému spôsobu žitia. Ich vyznávači sa riadia svojskými pravidlami vyznávajúc hodnoty, ktoré považujú za správnejšie ako etablované oficiálne názory. Príslušnosťou k nim vyjadrujú svoj odlišný názor na svet a spoločnosť, čím ju vlastne kritizujú.

Svojho času tieto hnutia tvorili aj silnú opozíciu voči konformnému správaniu a spoločenskému životu orientovanému na nadmernú spotrebu a výrobu. Pred zarábaním uprednostňovali žitie a neboli ochotní tiež participovať na stroji na peniaze. Preferovali slobodu pred kontrolou a vzopierali sa spoločnosti pôsobiacej rozličnými podobami útlaku. Je pozoruhodné, že v rôznych podobách týchto dvoch hnutí bola socialita vždy ich spoločnou črtou.

PUNK
Punková subkultúra sa vyvinula v 70-tych rokoch v rôznych štátoch (Veľkej Británii, USA, Austrália, Južná Afrika), z ktorých sa šírila ďalej, ovplyvnená viacerými druhmi moderného umenia. Zahŕňa rozdielne druhy štýlov a umenia od hudby a filmu cez ideológiu po módu. Charakteristickými znakmi je etika DIY (urob si sám), nekonformita, priama akcia, nepredávanie sa (proti komercionalizácii) a nihilizmus.

Nihilizmus sa u punk-erov prejavoval nezáujmom o prítomnosť a odcudzenosťou štandardom strednej a pracujúcej triedy, čo viedlo k sebadeštruktívnym sklonom (užívanie vedomie ovplyvňujúcich látok, znetvorovaním si tela žiletkami). V politických otázkach presadzovali anarchizmus, socializmus, spolu s prístupom mnohých anti-: antiautoritárstvo, antimilitarizmus, antikapitalizmus, antirasizmus, antisexizmus, antinacionalizmus, antihomofóbia, enviromentalizmus, vegetarianizmus, veganizmus a práva zvierat.

Ak sa však punk vníma iba ako všeobecný nesúhlas, či súbor protikladov voči všetkému, pre ktorý je charakteristická predpona anti-, vedie to následne k nezvyčajným odklonom, ktoré rúcajú zmysel celého hnutia. To sa prejavilo napríklad v prípade Johnny-ho Ramone-a zo skupiny Ramones, ktorý obhajoval republikánske hodnoty, či sa dokonca pozitívne vyjadril o Bush-ovi mladšom a odvolával sa na Boha, čím sa spreneveril zásadám punk-u, pretože ten nepropaguje vojny a je proti obmedzovaniu osobnej slobody. Jeho presvedčenie vyplýva zrejme z názoru, že punk je proti tomu, čo je “in“, takže ak je “in“ nesúhlas s Bush-om, musí punk byť zaňho. Domnievame sa však, že takéto vnímanie je nesprávne.

Punk však nie je tak jasne definovateľný, aby bolo možné povedať, že každý jeho vyznávač je úplne tolerantný k drogám či že vyvoláva konflikty. Výrazným príkladom je washingtonská subkultúra okolo skupín Minor Threat a Fugazi, ktorej zdržanlivá filozofia “straight edge“ je zásadito proti všetkým drogám a násiliu.


HIPPIES
Toto hnutie taktiež preferuje odlišný rebríček kultúrnych hodnôt ako ten prevládajúci. Konkrétne sa zameriava namiesto kariéry na žitie, snaží sa viesť ohľaduplnejší život vzhľadom k prírode i k druhým (mier, láska, sloboda), pričom je preň typické aj užívanie psychedelických drog za účelom objavovania iných stavov vedomia.

Hnutie tiež presadzovalo kultúrnu a politickú decentralizáciu. Zorganizovaný happening “Human be-in“ a sanfrancisco-ský festival “Summer of Love“ predstavovali kultúrnu a politickú rebéliu a šlo vlastne o sociálne experimenty na oskúšanie alternatívneho žitia v komunitách, ktoré by sa vzdelávali samé, zdieľali spoločné zdroje (častokrát i s úplnými neznámymi ľuďmi) a praktizovali tzv. “voľnú lásku“. Takéto komunity, ktoré poskytujú priestor pre alternatívne žitie existujú i dnes. Cenou za život v nich je pomoc vo forme spolupráce.

Komunitný život si však vyžaduje okrem liberálne politickej uvedomelosti i istú vyššiu uvedomelosť, čo v ich prípade znamenalo, že pomocou aplikácie duchovného vedenia si má každý človek rozvinúť schopnosti, ktoré sú v ňom ukryté a tak riadiť vlastný život. Táto orientácia je protikladná rozšírenému konzumnému životu, ktorý je zameraný na matériu, spotrebúvanie, nakupovanie, obohacovanie. Duchovná uvedomelosť by mala byť sprevádzaná dispozíciami ako trpezlivosť, láskavosť, pravdivosť, skromnosť, ochota odpúšťať.

Tento postoj najlepšie ilustruje jedno z hesiel hnutia hippies: „All you need is love“ (Všetko, čo potrebuješ je láska). Jeho počiatky možno nájsť už v antike, konkrétne v kynickej škole, medzi ktorej zásady patrilo napríklad: „Čím múdrejší je človek, tým menej má potrieb“, či: „Treba pohŕdať márnosťami, ktoré si ľudia obyčajne vážia“.

V bežnom človeku sú podľa toho uzamknuté potenciality v mechanických a neurotických stavoch správania sa, v ktorých sa osobná energia neužíva správne. Naviac domnienku, že utrpenie osoby spočíva vo vonkajších okolnostiach alebo iných jednotlivcoch má nahradiť uvedomenie, že za utrpenie a odcudzenie je zodpovedný každý sám a že závisia od toho, či sa im podvolí (napr. tak, že ich ignoruje).

Hippies zavrhovali zriadené inštitúcie a odmietali hodnoty strednej triedy (kariéra). Boli proti nukleárnym zbraniam a Vietnamskej vojne, tiež boli častokrát vegetariánmi a vôbec ohľaduplní k prírode. Dominantnú kultúru vnímali ako skorumpovanú, jednoliatu entitu, ktorá používala nenáležitú silu na ich životy, nazývajúc túto kultúru “Isteblišment“ (pojem odkazujúci na vládnucu triednu elitu a štruktúry spoločnosti, ktorú kontrolujú), “Veľký brat“ (označuje záhadného diktátora štátu dozerajúceho na svojich obyvateľov), “Muž“ (znamená vládu, riaditeľov veľkých korporácii a iné autority vo všeobecnosti, ako napr. políciu; symbol rasového útlaku; šéf tzv. bielych golierov; nepriateľ každej kontrakultúry). Okrem toho priniesli i kultúrnu a náboženskú toleranciu, rozšírili práva menšín, vďaka ním sa komunitný život stal akceptovanejším a pribudlo obchodov zameraných na zdravé stravovanie kvôli zvýšenému záujmu o zdravý život a uvedomelosť, ku ktorej sa hippies hlásili.

HiP-HoP ako kultura..

Hip hop ako subkultúra vznikol v New Yorku (USA) v 70. rokoch 20. storočia v prostredí štvrtí obývaných prevažne afroamerickým obyvateľstvom. Počas rokov sa vyvinul do svojej dnešnej podoby - celosvetovej urbánnej subkultúry mládeže. V počiatkoch sa ako hlavné zložky tejto subkultúry uvádzali tzv. „4 elementy“ tj. rap, dj-ing, breakdance a graffiti. Ako tzv. piaty element sa uvádza beatbox. V priebehu rokov sa tieto viac špecifikovali a pribudli ďalšie. Dnes hip hop zahŕňa špecifický štýl produkcie hudby, slang, módu atď.Štýl a technika rapovania súvisí so západoafrickými básnikmi nazývanými grioti, ktorých piesne obsahovali hovorené prvky. Významným vplyvom boli taktiež hovorené pasáže piesní populárnych soulových a funkových hodobníkov.Dôležitým vplyvom (hudobným i kultúrnym) bol dub, sub-žáner reggae, ktorý vznikol v 60-tych rokoch. Dub boli v podstate inštrumentálne verzie populárnych reggae piesní, dôraz sa kládol na bicie a výraznú basovú linku. Dub priniesli do New Yorku jamajskí prisťahovalci, ktorí ho začali hrávať na partys v komunitných centrách a uliciach. Dji pomocou mixovacích techník predlžovali inštrumentálne pasáže funkových piesní do ktorých niekto spontánne animoval publikum a tak vznikol rap. K tejto hudbe sa taktiež rozvinula samostaná forma tanca nazvaná breakdance. Vizuálnu stránku hiphopvej kultúry dopĺńala v počiatkoch aj špeciálna zložka graffiti, chápané ako spôsob zviditeľnenia sa a úteku od všednosti a každodennosti života vo veľkomeste.Dnes sa ako hip hop definuje celosvetová subkultúra, prekračujúca jazykové, náboženské či rasové bariéry. Rap ako hudobná zložka sa stal jedným z najpopulárnejších hudobných žánrov a jeho vplyv preniká aj do iných hudobných štýlov.Hip hop predstavuje celú tú kultúru, keď sa bavíme o rape, atď... Rap je časť tejto kultúry. Dj-ing je časťou tejto kultúry. Štýl obliekania, vyjadrovania sa, to všetko patrí k tejto kultúre. Break dance. Ako sa človek správa, vyzerá, chodí, rozpráva, to všetko... hudba je pestrá, pochádza od ľudí čiernej, bielej, červenej, žltej rasy...hocijaká hudba, ktorá ti dodá ten hluk, beat, ten funk... to všetko je časť hip hopu. Každá životná cesta ponúka niečo iné. Môžeme sa prostredníctvom nej vyjadriť od štýlu obliekania cez štýl hudby po životnú filozofiu. Možno nám dáva pocit, že niekam patríme, alebo naopak, že sa odlišujeme od davu. Niektorí takto vyjadrujú svoj životný názor. Niektorí len chcú zaujať okolie. Niektorí sú ľahostajní k okoliu, ale hľadajú sa a možno si myslia, že sa nájdu práve v hip-hope. Lebo stále platí, že každá životná cesta nám môže ponúknuť práve to, čo hľadáme. V rape si nedáva pozor na slová ktoré vypúšťa z úst,skrátka nedáva si servítku pred ústa,ale hovorí o svojich myšlienkach a životných pravdách bez prikrášľovania.Je to výpoveď, ktorou chce raper priblížiť svoj pohľad na vec. Je to kritika spoločnosti, často ostrá a priama. Raper môže byť vo výbere slov slobodný. Je na ňom, aký slovník bude používať. Nemusí sa škatuľkovať, hovorí o veciach tak, ako ich vidí a ako o nich chce hovoriť. Ďalej vzhľad.Nohavice sú široké, voľné, o pár čísel väčšie, často rifle s množstvom veľkých vreciek potrebných na spreje, trysky, fiksy a ďalšie nástroje,ktoré sa musia dať v každej situácii rýchlo vytiahnuť, nenápadne použiť a opäť schovať. V lete sa nosia krátke nohavice dlhé pod kolená. Zvyk nosiť odev o pár čísel väčší je charakteristický pre celú hip-hopovú kultúru. Možno to považovať za prejav pocitu slobody, či voľnosti, ale ide tu aj o snahu vyzerať silný a veľký (nie len fyzicky). Zdôrazňuje to túžbu byť rešpektovaný ostatnými členmi kultúry a možno aj členmi spoločnosti. Obľúbeným oblečením je aj mikina s kapucňou. Kapucňa alebo kukla sa často používa počas nelegálnej činnosti na zakrytie tváre naznačujúce skrytie bežnej sociálnej identity, ktorá je nahradená identitou tagu. Zakrývanie tváre má aj praktické dôvody, sťažuje identifikáciu páchateľa.

Skinheadi sa prvýkrát objavili okolo roku 1966 v Anglicku. Spočiatku tvorili odnož inej subkultúry zvanej Hard moods. Hard moods pochádzali z robotníckych stredísk. Vysoké topánky, džínsy, vojenské košele a krátke vlasy. Tie symbolizovali stálu pripravenosť do boja proti cudzím. Vtedy, však pod pojmom cudzí, nerozumeli cudzí ako etnicky či rasovo, ale cudzí ako bohatší.

Ich štýl mal symbolizovať silu, patriotizmus a postoje ľudí práce v protiklade k zdanlivej ženskosti, pacifizmu a postojom hippies. Neonacistické hnutie skinheads je aktívne asi v 33 krajinách šiestich kontinentov. Pôsobí v ňom 70 000 mladých ľudí, z ktorých polovica je zarytých aktivistov a zvyšok sú prívrženci. Najviac skínov pôsobí v Nemecku (5 000), Maďarsku a Českej republike (viac ako 4 000), Poľsku (2000). Vo Francúzku, Španielsku, Kanade a Holandsku je najmenej 500 skinov.

V Nemecku útočia skinheadi na Turkov, vo Veľkej Británii na Aziatov, vo Francúzku na Severoafričanov, v Maďarsku, na Slovensku a v Čechách na Rómov, v USA na rasové menšiny a imigrantov. Ich vzhľad možno rozpoznať okamžite: oholená lebka alebo celkom nakrátko ostrihané vlasy, texasky, bundy zvané bombery (bomber, pochádza z anglického “crombie” čo bola plastová bunda ako protiklad ku kožuchu - symbolu bohatstva), niekedy pomaľované nacistickými znakmi, opasok alebo traky, vysoké vojenské topánky (kanady), tetovanie nacistickými sloganmi a symbolmi. Z bezpečnostných dôvodov majú niekedy skinheadi menej nápadný vzhľad.

Väčšina skiheadských gangov má okolo 10, niekedy až niekoľko tuctov členov. Pre tých, ktorí sú celkom oddaní hnutiu, znamená skinheads spôsob života a nie iba módnu záležitosť. V sociálnom a privátnom živote ich príslušníkov dominujú skiheadské aktivity. Usilujú sa dosiahnuť svoje ciele destabilizovaním spoločnosti prostredníctvom zastrašovania a priameho uplatňovania násilia. Neonacionalistická ideológia, kombinovaná s gangovým životným štýlom poskytuje skinheadom pocit sily, príslušnosti ku skupine a nadradenosti. Skinheadi glorifikujú Hitlera a ašpirujú na vytvorenie jeho vízie celosvetovej Árijskej ríše.

Rómovia a mnohí iní, ktorí sú považovaní za cudzích, iných a odlišných, sú Skinheadmi ohrozovaní zbraňami, ako sú baseballové palice, nože, železné tyče, alebo ťažké topánky. Spoločnosť takéto útoky odsudzuje, ale majú aj podporu, najmä ak nasledujú po incidentoch, v ktorých sú Rómovia či už právom alebo neprávom, obviňovaní z lokálnych kriminálnych činov. Ďalšou špecialitou skínov je vandalizmus. Píšu grafitti s rasistickými námetmi a znesväcujú židovské synagógy, cintoríny a pamätníky holokaustu. U nás do strednej Európy sa hnutie skinheads začína šíriť koncom 80. rokov a veľký rozmach zažíva po zmene režimov. Vo vtedajšom Československu má veľký vplyv hudobná skupina Orlík, ktorá v krátkej dobe spopularizovala kult skinheads medzi mládežou.

Ďalšou významnou skupinou, ktorá prispela k masovému rozšíreniu skínov u nás boli Tři sestry a jej líder Daniel Landa. Na Slovensku paradoxne ako prvé začali s rasizmom punkové skupiny z niekdajšieho Československa. U nás najznámejšia punková skupina začiatku 90. rokov Zóna A bola so svojou skladbou "Cigánsky problém", iniciátorom niekoľkých pogromov proti rómskemu obyvateľstvu hlavne na území hlavného mesta. Táto skladba sa stala v kruhoch pravicových skínov kultovou. Počet skinheadov na Slovensku sa dá presne odhadnúť pomerne ťažko, keďže všetky ich aktivity sú neoficiálne a často ilegálne.

Odhaduje sa, že počet rasisticky, fašisticky a nacionalisticky orientovaných skinheads v SR je okolo 1000 osôb. Títo skinheadi majú na svojom konte stovky ideologicky motivovaných útokov a fyzických napadnutí, najmenej 3 rasistické vraždy. Každým dňom počet napadnutí a konfliktov, ako aj ich brutalita rastie. Za posledné roky prežíva jednoznačne toto hnutie u nás svoj rozvoj. Skinheadi na Slovensku sa delia do dvoch hlavných skupín:- nacionalisti - národní socialisti (NS).

Obidvom skupinám je vlastný rasizmus, antisemitizmus, nenávisť k ľuďom s odlišným názorom, ako aj nenávisť k homosexuálom, k drogovo závislým, bezdomovcom a ľuďom, ktorí sú na dne alebo mimo spoločnosti. Nacionalisti na prvé miesto kladú národ, ich cieľom je čisté a biele Slovensko. Nacionalisti nepoužívajú fašistické a nacistické symboly, odmietajú Hitlera, ktorému vyčítajú, že chcel kolonizovať a vyhladiť Slovanov. Najčastejším symbolom nacionalistických skinheads je slovenský znak, prípadne slovenská zástava. Pre skupinu národných socialistov je prvoradá rasa i keď aj oni považujú národ za jednu z najväčších hodnôt. Sú však viac internacionálne orientovaní, spolupracujú na medzinárodnej úrovni, vyznávajú fašistickú ideológiu, uctievajú Hitlera. Cieľom je revolúcia, ktorá zabezpečí víťazstvo árijskej rasy. Najväčšími nepriateľmi sú židia (ktorí sú pre NS pôvodcami všetkého zla), podradné neárijske rasy, ako aj zradcovia rasy - ľudia, ktorí nesúhlasia s ich ideológiou.

Národní socialisti používajú fašistické a nacistické symboly. Aj keď medzi týmito dvoma skupinami existujú drobné rozpory, v zásade si veľmi dobre rozumejú a pri útokoch na spoločných nepriateľov stoja bok po boku. Vznikom Slovenskej Republiky v roku 1993 síce opadajú národnostné vášne voči Čechom, ale tradíciou sa stávajú pochody ku hrobu prezidenta Tisu, či zoskupovanie sa pri príležitosti osláv 14. marca v Bratislave, aj keď na ne chodia z roka na rok mladšie generácie hnutia. Začínajú vznikať prvé skinziny – časopisy v ktorých si vymieňajú názory a šíria rasistickú a neonacistickú propagandu. Ideovo sa tieto začínajúce zoskupenia orientovali zo začiatku na odkaz a ideológiu spojenú s fašistickým Slovenským štátom v období II. svetovej vojny. Glorifikácia Alexandra Macha, Andreja Hlinku, či Jozefa Tisu, bola aj je jedným z najpríznačnejších sprievodných javov slovenských ultrapravicových skinheadov.

Na Slovensku existuje viacero ilegálnych organizácií a skupín, ktoré pracujú na rozširovaní a uskutočňovaní cieľov rasistických, fašistických a nacionalistických skinheadov. Najaktívnejšími sú Blood and Honour a Slovakia Hammer Skins. Blood and Honour má u nás hlavnú pobočku v Bratislave, kde funguje P.O.Box, na ktorom si môžu záujemcovia objednať anglický magazín Blood