Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Univerzita Pavla Jozefa Šafárika / Právnická Fakulta / Inštitúty vecného práva

Pojem, účel a zásady cirkevného majetkového práva (inst_10,11,12.doc)

Otázka č. 10:

Pojem, účel a zásady cirkevného majetkového práva

A) Pojem cirkevný majetok

Podľa CIC´83 za cirkevný majetok ( CM ) treba považovať každý svetský časný majetok, patriaci katolíckej cirkvi ( KC ) alebo pridelený KC, a to buď:

1. celej cirkvi
2. apoštolskému stolcu ( Vatikánu )
3. taký, ktorý bol pridelený verejnej cirkevnej právnickej osobe ( VCPO )
4. za CM v užšom slova zmysle, ktorý patrí alebo bol pridelený súkromnej cirkevnej PO ( SCPO )

Jedná sa predovšetkým o:

1. nehnuteľný a hnuteľný majetok - BONA CORPORALIA ( nehnuteľnosti – pozemky a stavby )
2. nehmutný majetok – BONA IN CORPORALIA ( pohľadávky, ktoré má cirkev voči 3. osobám; právne nároky na služby 3. osôb, ktoré sú majetkovo oceniteľné )

Okrem týchto podskupín sa rozoznávajú aj:

3. RES SACRAE – veci, ktoré boli konsekráciou alebo benedikáciou posvätené na účely bohoslužieb
4. RES PRETIOSAE – obvzvlášť cenné hnuteľné veci, ktoré či už z dôvodu veku, materiálu alebo umeleckého významu majú pre KC významnú hodnotu

B) Účel cirkevného majetku

5. podľa kanonického práva ( KP ) by bol nedostatočne definovaný, keby bol obmedzený len na KC
6. hlavné dôvody existaencie CM sa podľa CIC´83uvádzajú účely:

1. ekonomické ( hmotné ) zabezpečenie bohoslužieb
2. ekonomické zabezpečenie kňazov a laikov, ktorí vykonávajú službu
3. zabezpečenie vykonávania misijnej činnosti a sociálno-charitatívnych činností

C) Zásady cirkevného majetku

KC, tak ako iné právom uznané korporácie alebo PO má ius nativum ( vrodené právo ) nezávislé od štátnej moci svetské majetky:

nadobúdať  -   vlastniť ich   -   sparvovať   -    scudzovať

KC odmieta protiprávne zásahy zo strany štátnej moci, ktoré by jej toto právo v súvislosti so svetským majetkom obmedzovali.

V súvislosti s nadobúdaním CIC´83 umožňuje nadobúdať majetok týmtoložkam v KC:

1. KC ako celok
2. apoštolský stolec a jeho najvyšší štatutár ( pápež )
3. VCPO
4. SCPO

Nadobúdanie, vlastnnie …pre subjekty 1 – 3 sa deje na základe CIC´83; pri SCPO sa to deje podľa vnútorných štatútov ( pravidiel ) danej SCPO. Ktorýkoľvek z týchto subjektov nadobudne majetok do svojho vlastníctva, bude sa považovať za bezprostredného vlastníka s tým, že z hľadiska CIC´83 sa za najvyššieho administrátora považuje pápež a za vlastníka  sa považuje jednotlivá cirkevná právnicka osoba.

Pre štát je výhodné, aby vlastníkom bol ten, kto sa nachádza na území daného štátu a nie mimo. Preto CIC´83 už v roku 1917 ( CIC´1917 ) aby sa zbytočne nenarúšali vzťahy medzi štátmi a Vatikánom, prijalo tzv. teóriu inštitúcie – vyriešilo to otázku, kto sa má pokladať za vlastníka CM, ktorý sa nachádza na území daného štátu ( cirkev, pápež alebo VCPO ) – riešenie – za vlastníka sa považuje konkrétna VCPO – všeobecná zásada.

V budúcnosti môže existovať aj iná právna úprava, ktorá sa deje v tzv. KONKORDÁTOCH ( u nás – rok 2000 – Základná zmluva s Vatikánom )

Otázka č. 11:

Nadobúdanie majetku

Časný najetok, ktorý má nadobudnúť KC ( VCPO ) rôznorodým spôsobom s tým, že štát si môže k takto nadobudnutému majetku KC nárokovať na určité poplatky, dávky – hovoríme, že každý nadobudnutý majetok KC podlieha všeobecnému zdananiu ako každý iný svetský majetok.

KP – aby nemalo iné právne úpravy ako civilné právo, v zásade sa pre KC aplikujú normy štátneho práva ( občiansky, obchodný zákonník … )

Najdôležitejšie formy nadobúdania majetku:

1. pôvodné – ORIGINÁRNE ( okupácia )
2. derivatívne

7. kúpno-predajné zmluvy  
8. darovanie
9. dedenie

Zdroje nadobudnutia:

KC ako organizácia, ktorú tvoria dva stavy ( kňazi a laici ) má právo požadovať od veriacich určitú mieru prostriedkov, ktorá je nevyhnutná na samotné fungovanie KC. ( Každému právu zodpovedá aj povinnosť – povinnosť poskytovať poplatky ). Osobu, ktorá má kompetenciu v jednotlivých partikulárnych cirkvách  ( diecézy, farnosti …) je miestny ordinár ( DIECÉZNY BISKUP ) ppžaduje:

1. platenie riadnych poplatkov ( daní ) od VCPO, ktoré sú mu podriadené ( farnosti, kňazské semináre … ), ale vo vzťahu k laikom nemá právo takéto pravidelné oplatky požadovať. Od laikov môže požadovať iba mimoriadnu daň ( poplatok ).

Všeobecne pred vydaním rozhodnutia o poplatkoch si miestny ordinár podľa CIC´83 musí vyžiadať stanovisko:

1. diecéznu radu pre ekonomické záležitosti
2. kolégium konzultorov ( tu vystupujú predovšetkým laici – osoby s ekonomickým vzdelaním )

Ďalšie zdroje príjmov:

2. poplatky od veriaceho ak sa mu na jeho žiadosť udeľuje dišpenz ( poskytnutie výhody )
3. poplatky súvisiace s vyhotovovaním úradných dokladov

Výšku týchto poplatkov ( body 2 a 3 ) stanovuje najvyšší orgán cirkevnej provincie – BISKUPSKÁ KONFERENCIA a mala by byť zverejnená na úradnej tabuli v každej diecéznej kúrii.

Ak chce cirkevný poplatok požadovať iná osoba ako diecézny biskup, musí mať jeho súhlas. Jedinou výnimkou tejto zásady sú žobravé rehoľné rády ( františkáni, dominikáni …)

Premlčanie majetku, ktorý nadobudla cirkev

KC akceptuje právne predpisy Občianskeho a Obchodného zákonníka, al k nim vsúva aj svoje predpisy astanovuje vlastné premlčacie lehoty, ktoré sú podstatne dlhšie, pokiaľ má iný subjekt ako KC nadobudnúť majetok do svojho práva.

Správa cirkevného majetku

Najjvyšší dozor vykonáva PÁPEŽ. V praxi sa jeho právo vymedzuje len na to, čo nadobudol ako najvyšší predstaviteľ apoštolského stolca vo Vatikáne.

Inak v praxi – DIECÉZNY BISKUP – vo svojej diecéze. Ak nestačí spravovať ekonomické záležitosti, môže splnomociť alebo preniesť výkon tejto činnosti na ( spravidla laika ) DIECÉZNEHO EKONÓMA.

Ak CVPO pôsobiaca na území diecézy alebo diecézna kúria sama chce vykonať obzvlášť významné majetkové dispozície vo vzťahu k diecéze, na to, aby bol úkon platný, musí mať súhlas 3. subjektov:

1. diecézny biskup
2. diecézna rada pre ekonomické záležitosti
3. kolégium konzultorov

Orgány správy CM

Kompetentným orgánom je najvyšší predstaviteľ VCPO – ( napr. farár ), ale ak z akéhokoľvek dôvodu to nie je možné, prechádza toto právo na diecézneho biskupa, ktorého ad hoc ( pre túto situáciu ) musí vymenovať tejto VCPO správcu. Toto poverenie však nemá trvať dlhšie ako 3 roky ( tento postup sa môže opakovať ešte raz – buď poverí tú istú alebo inú osobu, ale maximálne na 3 roky.

Formálne predpisy, ktoré sa požadujú od ( diecéznym biskupom menovaného ) správcu, alebo od najvyššieho predstaviteľa VCPO je vykonanie INVENTARIZÁCIE.

( Vykonávajú sa dva exempláre – 1 KS zostáva u VCPO a 1 KS sa archivuje v ciecéznej kúrii ).

Či už ide o osobu, ktorá vykonáva dozor z poverenia diecézneho biskupa alebo najvyšší predstaviteľ VCPO, musí tieto úkony vykonávať len v rámci právneho poriadku a v rámci riadnej správy. Na prekročenie rámca riadnej správy potrebuje písomný súhlas diecézneho biskupa. Ak súhlas chýba – úkon je ničotný resp. nulitný ( ako keby nikdy nebol ).

Aj v civilnom práve platí zásada, že VCPO neručí 3. osobám za nulitné právne úkony svojho správcu, pokiaľ sa nimi neobohatila.

Pri protiprávnych, ale z hľadiska práva platných zmluvách môže VCPO  zodpovedať 3. osobám. Ak jej ale touto zodpovednosťou vznikla škoda, môže si právne nárokovať náhradu tejto škody od tohto správcu.

Každé podanie žaloby musí mať správca odsúhlasené diecéznym biskupom ( predchádzajúci písomný súhlas ).

Ak správca v nevhodnom čase abdikuje na svoj post ( náhlou rezignáciou ) a vznikne majetková ujma, môže VCPO rovnako požadovať náhradu takto vzniknutej majetkovej ujmy.

Platí zásada, že každý správca má vykonávať svoju funkciu so starostlivosťou dobrého hospodára.

  Otázka č. 12:

Predaj cirkevného majetku a protiprávne prevody cirkevného majetku

Základom predaja CM je slobodný konsenzus dvoch strán o podstatných náležitostiach príslušnej zmluvy, či už sa jedná o:

1. kúpno-predajnú zmluvu
2. dedením
3. darovaním

Zmluvy delíma na:

1. jednostranné
2. dvojstranné

Podľa toho, či právo a povinnosť sú súčasne aj na jednej aj na druhej strane. Alebo právo je len na jednej strane a povinnosti len na druhej strane.

Zásadne sú zmluvy neformálne. Pri cennejších veciach sa vyžaduje písomná forma. Uznáva sa zmluvná sloboda – tzv. autonómia kontraktuálnych strán.

Subsidiárne sa aj tu používajú normy štátneho práva – pokiaľ KP neustanovuje inak.

Predaj CM

K predaju CM reálne často nedochádza. Teoreticky sa považuje CM za majetok Boha a nemal by sa scudzovať. KP je k predaju nepriateľské a jeho postoj k predaju CM je obštrukčný.

Kompetentný na scudzenie CM sú:

1. najvyšší predstaviteľ VCP0
2. miestny ordinár ( diecézny biskup )
3. pápež

O predaji rozhoduje biskupská konferencia, a to tak, že jej rozhodnutie nepodlieha aprobácii ( dodatočnému schváleniu ) apoštolského stolca.

Postup pri predaji CM:

1. biskupská konferencia stanoví minimálny limit, kde sa nevyžaduje súhlas pápeža, ani miestneho ordinára resp. arcibiskupa
2. biskupská konferencia stanovuje rozmedzie medzi minimálnym a tzv. rímskym limitom

1. kompetentnou osobou dať súhlas je diecézny biskup alebo u 
2. VCPO je to kompetentná osoba, ktorú určil štatút VCPO

3. na všetok predaj CM, ktorého hodnota je nad stanoveným rímskym limitom dáva súhlas pápež

Akýkoľvek predaj CM ( hlavne týkajúci sa vyššie uvedeného bodu 2 ) si vyžaduje, aby :

1. existoval spravodlivý dôvod ( príčina ) – dlh, stavba kostola…
2. pred predajom musí byť k dispozícii vopred písomné stanovisko znalca ( presné stanovenie hodnoty )
3. už realizovaný predaj – výťažok z predaja sa má použiť čo najefektívnejšie

Protiprávny prevod cirkevného majetku

KP upravuje aj protiprávny prevod CM – za taký považuje také scudzenie, ktoré sa uskutočňuje bez plnenia všetkých formálnych predpisov, ktoré sa na scudzenie CM vyžadujú.

Ak je prevod z hľadiska KP protiprávny, ale z hľadiska civilného práva platný, kompetentná cirkevná autorita rozhodne, či sa podá osobná alebo vecná žaloba.

Osobná žaloba

1. smeruje proti, resp. postihuje scudziteľa CM
2. smeruje k náhrade škody

Vecná žaloba

3. smeruje voči novému vlastníkovi na vydanie tejto veci, pričom by bolo zachované právo tohto nového vlastníka žiadať náhradu škody od konkrétnej osoby, ktorá prevod CM realizovala.

Otázka č. 13:

Samostatné a nesamostatné nadácie

Zbožná nadácia

Pod pojmom „zbožná nadácia“ rozumieme akýkoľvek majetkový prevod uskutočnený či už FO alebo PO, či už inter vivos alebo mortis causa v prospech KC.

KC si nárokuje ako ostatné legálne právne subjekty uznané štátom, získavať akékoľvek finančné substráty, ktoré požije pre seba.

MORTIS CAUSA

1. má sa venovať väčšia pozornosť zo strany obdarovanej cirkevnej osoby, aby neskôr nevznikli zbytočné problémy.

Príklad:

1. Nie je právoplatne realizovaná nadácia pri svätej spovedi
2. ak osoba počas života tvrdí, že po smrti odkáže KC majetok, ale v testamente o tom nie je zmienka

V každom prípade je nadácia až vtedy realizovateľná, keď obdarovaná cirkevná osoba vyjadrí súhlas s prijatím nadácie. Akékoľvek zmeny, zníženie alebo predisponovanie nie je možné, resp. protiprávne. Výnimka – ak darca umožnil príjemcovi uskutočniť zmeny.

Každá nadácia môže byť buď samostatná, alebo nesamostatná. ( Väčšina je nesamostatných nadácii. )

NESAMOSTATNÁ NADÁCIA

2. ide o takú nadáciu, ke´d sa majetkový substrát poskytuje z hľadiska KP už existujúcej legálne pôsobiacej PO
3. z hľadiska práva nevzniká nijaký novyý subjekt

SAMOSTATNÁ NADÁCIA

4. nepripája sa majetkový substrát k existujúcej PO, ale vzniká nová právna subjektivita
5. určí sa osoba, ktorá ju má administratovať
6. aj keď bola pôvodne ústna, na jej uskutočnenie je nevyhnutná písomná forma

Otázka č. 14:

Finančné zabezpečenie cirkvi v Spolkovej republike Nemecko

Základom vzťahu štát a cirkvy je

1. Ústava z roku 1949 ( čl. 140 ) a
2. Ústava Warmartskwj republikyz roku 1919 ( čl. 137 )

Najdôležitejšími cirkvami v Nemecku sú:

1. evanjelické cirkvi ( 30 mil. veriacich )
2. katolícka cirkev ( 28 mil. veriacich )

Základné rozdelenie kompetencii v súvislosti s KC sa udielo na základe konkordátu, ktorý podpísali jednotlivé spolkové krajiny alebo ústredná vláda

NEMECKO ( ústredná vláda ) – 1933

čiastkove konkordáty

BAVORSKO -  1924

DOLNÉ SASKO – 1965

BÁDENSKO – 1932

Pre evanjelické cirkvi platí to isté, ale tieto zmluvy sa nenazývajú konkordáty, ale cirkevné dohody

Hlavnou zásadou vzťahu  štát a cirkvy je organizačná a právna ODLUKA cirkvi a štátu.

1. garantuje sa konfesná neutralita štátu ( štát neuprednostňuje žiadne vierovyznanie )
2. cirkvy sú uznané za verejnoprávne korporácie

Rozdiel:

3. cirkv, ktorá bola v NSR legálne uznaná, má verejnoprávny status ( okrem vnútornéhy financovania dostáva aj podporu zos trany štátu ( súkromnoprávne nedostávajú )
4. vzájomný vzťah je datovaný k roku 1875 s tým, že už okrem štátnej dotácie na činnosť je najdôležitejším zdrojom príjmov tzv. cirkevná daň

Cirkevná daň

5. považuje sa za osobitný druh povinnej platby FO ( veriacich ) s tým, že ju vymáha štát, prostredníctvom svojich štátnych orgánov a tiež štát zabezpečuje vymožiteľnosť v súlade s civilným právom
6. aby v praxi nedochádzalo k problémom s vymáhaním, osoba, ktorá odmietla daň zaplatiť sa považuje, že vystúpila z cirkvi
7. osobami sú veriaci, ale iba tí, ktorí sú v pracovnom  pomere
8. v praxi sa vymáhanie uskutočňuje prostredníctvom zamestnávateľov – tí pri výplate strhávajú určitú sumu, ktorú odvádzajú daňovému úradu, ktorý dane prerozdeľuje na určité cirkevné organizácie.
9. stratifikácia výšky daní je aj podľa statusu rodiny ( 4 a viac detí cirkevnú daň neplatia )
10. v súčasnosti sa poskytuje daňové zaťaženie cca 4% z celkového príjmu FO a jej daňové zaťaženie tvorí 9% z celkovej daňovej povinnosti FO.

Prerozdelenie daní

11. 50% zostáva v sídlach DIECÉZ
12. 50% sa distribuuje do FARNOSTÍ

Otázka č. 15:

Finančné zabezpečenie cirkvi v Rakúsku

Podobne ako v Nemecku je základom vzťahov

1. Ústava
2. ústavné zákony
3. KONKORDÁT z roku 1933

právna existencia cirkví pôsobiacich v Rakúsku je daná aj na historickom základe. Už niekoľko storočí tu pôsobili určité vierovyznania:

1. predovšetkým KC,
2. tiež uznaná židovská náboženská obec, alebo
3. podstatne mladšie, ktoré boli uznané po roku 1874 Najvyšším úradom pre kult, ktorý podlieha ministerstvu školstva na základe osobitej registrácie

Rovnako ako aj v NSR aj v Rakúsku získavajú niektoré vyznania verejný status – na rozdiel od Nemecka tento verejnoprávny status majú iba:

3. KC
4. evanjelická cirkev ( EC ) augsburgského vyznania – LUTHERÁNI
5. evanjelická cirkev helvétskeho vyznania – reformovaná cirkev – KALVÍNI
6. starokatolícka cirkev

Do roku 1939 ( 1. mája 1939 ) boli cirkvi na území Rakúska financované z náboženského fondu, ktorý zriadil Jozef II. a nazýval sa Náboženská matica ( prispieval predovšetkým štát )

1. mája 1939 sa tento fond zrušil, všetok majetok fondu sa stal vlastníctvom štátu a bol prijatý nový zákon, ktorý na pole CP zaviedol CIRKEVNÝ PRÍSPEVOK

13. daň, ktorú platia veriaci toho-ktorého vyznania
14. je právne vymáhateľná
15. platia ju iba osoby v pracovnom pomere
16. výška cirkevného príspevku tvorí cca 1,5% z celkového príjmu FO

Otázka č. 16:

Finančné zabezpečenie cirkvi v USA

Základom vzťahov je tiež Ústava USA – predovšetkým jej 1. dodatok z roku 1791, ktorý maximálne dôsledne stanovuje odluku cirkvi od štátu, s tým, že štát v žiadnom prípade NESMIE prijať zákon, ktorý by niektorú cirkev privilegoval.

Na zdôraznenie odluky sa nikde nestretneme s pojmom „cirkev“. Pokiaľ chce zákonodarca v tejto súvislosti niečo vyjadriť, používa termín „NÁBOŽENSKÁ KORPORÁCIA“.

V roku 1971 sa potvrdila odluka v spore – precedens Lemon versus Curtzman, ktorý od tohto rozhodnutia stanovil tzv, LEMONOV TEST. Jeho podstatou bolo:

1. právo musí mať vždy sekulárny ( svetský ) charakter
2. svetské právo nesmie uprednostniť žiadne vierovyznanie pre iným
3. nesmie existovať výrazné prepojenie medzi štátom a vierovyznaním

Akákoľvek náboženská korporácia má v USA súkromnoprávnu povahu - výnimka sa týka len cirkevného školstva, ktorému štát formou nadácie môže poskytnúť určitý príspevok.

KC v USA v 20. stor. ( platí aj dnes ) je najväčším prispievateľom do Vatikánskej pokladnice ( najväčšími príjmami sú dobrovoľné dary )

Otázka č. 17:

Finančné zabezpečenie cirkvi vo Francúzsku

Vzťahy upravuje predovšetkým Ústava -  preambula z roku 1946 a Ústava z roku 1958, ktorá ešte dôraznejšie konštatuje absolútnu odluku cirkvi od štátu a svoj nekonfesný charakter.

Základným zákonom, ktorý konštatoval odluku cirkvi od štátu bol zákon z roku 1795 – tzv. Prvý odlukový zákon. Ten bol potvrdený Druhým odlukovým zákonom z roku 1905.

Štát na označenie vierovyznania používa termín „KULTOVÝ SPOLOK“

Dosiahnutá odluka však nie je 100%-ná. Na určitých častiach územia:

1. Alsasko
2. Lotrinsko

sa neuplatňujú tieto odlukové zákony, ale systém, ktorý zaviedol Napoleón v roku 1801 ( Konkordát ) a na dodatočne pripojených organických článkoch. Tu používajú cirkvi privilegovanosť ako v Rakúsku, či v Nemecku a majú status verejnoprávnych inštitúcií – štát sa podieľa na ostatných územiach, štát priznáva majetkoprávnu spôsobilosť len kultovým spolkom.

Všetky budovy, alebo nehnuteľnosti, ktoré od roku 1905 boli vo vlastníctve cirkvi na základe zákona z roku 1905 štát prehlásil za štátne vlastníctvo. KC tieto nehnuteľnosti môže užívať, resp. požívať.

Najdôležitejším zdrojom príjmu sú dobrovoľné príspevky od veriacich.

Otázka č. 18:

Finančné zabezpečenie cirkvi v Taliansku

Tak ako KC sa má najhoršie vo Francúzsku, najlepšie sa má v Taliansku. Základná diferenciácia vzťahu štát a KC a vzťah štát a ostatné vierovyznania.

KC si dodnes ponecháva privilegovaný charakter, ktorý sa odvodzuje od Lateránskych dohôd, ktoré podpísala talianská vláda a pápež v roku 1929, ktorými sa vymedzili kompetencie štátu a KC v Taliansku.

Tento konkordát ratifikoval talianský parlament v roku 1948 s tým, že priznal KC privilegované postavenie – t.j. v súčasnosti v Taliansku nemôžeme hovoriť o odluke ( ani u nás – nie je odluka možná ).

Privilegovanosť – v roku 1974 bolo vyhlásené referendum, ktoré zmenilo fakt, že katolíci, ktoí do roku 1974 uzavreli manželstvo cirkevnou formou, nebolo možné rozviesť civilným spôsobom. Od roku 1974 už túto možnosť majú aj katolíci.

V roku 1984 boli Lateránske zmluvy modifikované zákonom, ktorý cirkvi prinášal určité novinky. Účinný sa stal od roku 1990. Na základe neho sa KC uznal verejnoprávny status – na proli cirkevného majetkového práva sa zaviedla tzv. asignovaná ( prikázaná ) daň – v určitom obmedzení platí aj u nás. Jej podstatou je, že každý občan ( aj neveriaci ) môže každý rok rozhodnúť, že určité percento svojej dane odkáže buď konkrétnej cirkvi, alebo inej charitatívnej organizácii               ( formálne sa poukazuje v daňovom priznaní ) v súčastnosti je to v Taliansku 1% z celkového daňového zaťaženia FO. Toto 1% sa prehodnocuje osobitnou komisiou ( štát, cirkev, charitatívne organizácie a ich zástupcovia ) a to tak, že sa deje každý 3. rok. Celkové príjmy, ktoré KC získa prostredníctvom asignovanej dane, ktoré tvoria najdôležitejšiu časť jej príjmov, sa v KC prerozdelí tak, že 50% sa plošne rozdelí na každú z 227 diecéz a zvyšných 50% sa poukáže diecézam, ktoré potrebujú navýšiť objem peňazí ( veľkosť, počet veriacich, dôležitosť diecézy … )