Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Trenčianska univerzita A. Dubčeka / Fakulta Sociálno Ekonomických vzťahov / Filozofia

FILOZOFIA - SKUSKA - TEORIA (filozofia_skuska_zs.doc)

1. Čo je filozofia?

Základné filozofické disciplíny.

filozofia

1. je láska k múdrosti, jeho získanie, hľadanie otázok vytvárajú dalšie otázky, fil. sa neštuduje aby nám poskytla definitívne odpovede, nie sú vždy dôležité odpovede, skôr kvoli otázkam samotným, dôraz sa kladie na otázky než na odpovede
2. je i univerzálne náuka o celku všetkého súcna, o bytí sveta a existencií človeka o jeho poznávaní pravdy a mravnom konaní. Je to i súhrn základných myšlienkových postojov a názorov. Filozofia zahrna vysvetlenie, čo je princípom všetkých vecí, skutočností

úvod do filozofie

- disciplína, rozvíája sa prešla urč. vývojom, nezaradujeme ju medzi vedy, má vyšší rád než vedecký je to obraz sveta

prečo filozofie nie je veda?

1. gr. slovo (filozofus – protiklad k slovu sofos (grécky sofisti) – znamená toho kto miluje pozunanie narozdiel od toho kto má poznanie sa nazval vševediaci. Otázky sú dôležitejšie ako poznanie – odpovede
2. na rozdiel od vedy,chce odpovede tvoriť, tam kde sa to nedá, tam nie je veda čo je pravda tam sa začína rozvíjať filozofia, pomocou ďalších otázok nie je nikdy záruka odpovede určitej

,,filozofia nám pomáha porozumieť svet a človeka jeho vyznanie dôvodu a skúsenosti, kt. veda neskúma robí to pomocou pohybou a pojmov.,,

filozofovať – vysvetlovať, pomáha ľudom porozumieť byť múdrejší na svete prežijem aj bez nej , ale doplňuje a obohacuje poznanie, keď neviem nájsť odpoved hladáme ju vo filozofií

empirický dôkaz – veda nemá odpoved a je doméhou fil. priestor jej je nekonečná ,,lileho,, -milujem ,,sofia,, - múdrosť láska múdrosť

OSVOJOVANIE FILOZOFIE

3. má prispieť k učeniu, rohodovaniu, neučením a písaním,
4. 2 cesty prepojené:         - osvojenie si odkazom, filozofiou

- učiť sa fylozofovať, hľadať odpovede a vynárať nové otázky a ich riešenia a dialog a treba debatovať a presviedčať

VZNIK

5. vzniká v období pred naším letopočtom (čína, india, grécko) cesty návštevy neboli možné. Láska k múdrosti bolo Grécko (6 – 5- 4 – pnl). Grécko – kedy kmene sa stali postupne stredomoria vzniká tu filozofia (mýtus starší ako filozofia)otázky pripisovali bohom
6. vznik prvej filozofitskej školy ,,miletská škola,, ( filozofia sa zaoberá materializmom, hladaním arché -. pralátkou – to z čoho všetko vzniká a na čo sa obráti)
7. TALES – matematik, vymeral prvý výšku piramidy, chcel vysvetliť svet na kt.  sa ľudia pýtali, zistil že bohovia nevytvoril svet a bola to voda a nastal zlom, mitológia bola dominujúca a rozvíja sa dodnes. považovaný za prvého filozofa.
8. má viacero disciplín, učení, teorií. Vznikalí prírodne – sociálne.
9. ANAXIMENES – PYTHAGORAS – ELEATSKA SKOLA – HERAKLEITOS – ATOSMISTI - SOFISTI
10. TEORIA – BYTIA –

1.  ontologia – logos z grécka, poznanie, teorie, učenie
2.  gnozeologia – poznanie,

- už v grécku sa rozvíja retorika, etika, estetika (fil. teoria o kráse)

3.  axiologia – teoria hodnotenia
4.  antropologia – filozofia človeka – pred 200r. vznikla

ZAKLADNE FILOZOFICKE DISCIPLINY

ONTOLOGIA

- (grécke to on- bytie), je náukou o bytí. Pojem bytie sa používal až do 17. storočia. Potom ho nahradil pojem ontologia. Parmenides chápal bytie ako niečo jediné, nedeliteľné, čo nikdy nevzniko a nezanikne. V klasickej novovekej filozofii sa v ontológii okrem pojmu bytie rozpracúvajú aj kategorie ako skútočnosť, podstata, národnosť, príčinnosť, priestor, čas. Takto chápana ontologie bola súčasťou metafyziky (meta – nad- physis- príroda), podstata bytia (súcna)

metafyzika – opačný názor poznania týchto prírodzených zákonitosti je,že svet je v podstate nemenný že sa nič zásadne nerodí,  

GNOZEOLOGIA

- poznateľnosť bytia, je náukou o poznaní. Skúma ako vzniká poznanie, jeho zložky a čím sa poznávanie odlišuje od mienky. Zaoberá sa otázkami poznateľnosti. Ako osobitná disciplína sa objavila až v novovekej filozofii. V podobnom alebo totožnom zmysle sa dnes používajú pojmy epistemologia a noetika.

ANTROPOLOGIA

- existencia človeka, zaoberá sa vývinom a vývojom človeka a spoločnosti

ESTETIKA

- estetické osvojenie si sveta človekom, krásno, komično, ošklivosť,

ETIKA

- konanie človeka a jeho hodnotenie z morálneho hľadiska, Etika je filozofická disciplína, ktorá skúma morálku alebo morálne relevantné konanie a jeho normy. Je disciplínou praktickej filozofie, ktorá sa zaoberá ľudským konaním a tvorbou.

AXIOLOGIA

- o hodnotách, podstate, druhoch hodnotenia a hodnotení

NOVOPOZITIVISTI

- logická analýza poznania vedy

EXISTENCIALISTI

- zmysel života

LOGIKA

- aristoteles odvodil logiku ako vedu vo vlastnom zmysle slova. Logika nemôže ukázať čo musíme myslieť ale ako musíme postupovať aby sme dospeli k správnym výsledkom.

DIALEKTIKA

- fil. náuka o pohybe nám ukazuje ako sa dá prírodzené , vedecký bez zásahu nadprirodzených síl vysvetliť vývoj v prírode a v spoločnosti vš. okolo nás sa vyvíja pretože vo veciach sú rozpory

METAFYZIKA

– opačný názor poznania týchto prírodzených zákonitosti je,že svet je v podstate nemenný že sa nič zásadne nerodí,  

2. Vznik a vývoj filozofie. Hlavné filozofické smery a prúdy

filozofia

3. je láska k múdrosti, jeho získanie, hľadanie otázok vytvárajú dalšie otázky, fil. sa neštuduje aby nám poskytla definitívne odpovede, nie sú vždy dôležité odpovede, skôr kvoli otázkam samotným, dôraz sa kladie na otázky než na odpovede
4. je i univerzálne náuka o celku všetkého súcna, o bytí sveta a existencií človeka o jeho poznávaní pravdy a mravnom konaní. Je to i súhrn základných myšlienkových postojov a názorov. Filozofia zahrna vysvetlenie, čo je princípom všetkých vecí, skutočností

úvod do filozofie

- disciplína, rozvíája sa prešla urč. vývojom, nezaradujeme ju medzi vedy, má vyšší rád než vedecký je to obraz sveta

prečo filozofie nie je veda?

11. gr. slovo (filozofus – protiklad k slovu sofos (grécky sofisti) – znamená toho kto miluje pozunanie narozdiel od toho kto má poznanie sa nazval vševediaci. Otázky sú dôležitejšie ako poznanie – odpovede
12. na rozdiel od vedy,chce odpovede tvoriť, tam kde sa to nedá, tam nie je veda čo je pravda tam sa začína rozvíjať filozofia, pomocou ďalších otázok nie je nikdy záruka odpovede určitej

,,filozofia nám pomáha porozumieť svet a človeka jeho vyznanie dôvodu a skúsenosti, kt. veda neskúma robí to pomocou pohybou a pojmov.,,

filozofovať – vysvetlovať, pomáha ľudom porozumieť byť múdrejší na svete prežijem aj bez nej , ale doplňuje a obohacuje poznanie, keď neviem nájsť odpoved hladáme ju vo filozofií

empirický dôkaz – veda nemá odpoved a je doméhou fil. priestor jej je nekonečná ,,lileho,, -milujem ,,sofia,, - múdrosť láska múdrosť

VZNIK

13. vzniká v období pred naším letopočtom (čína, india, grécko) cesty návštevy neboli možné. Láska k múdrosti bolo Grécko (6 – 5- 4 – pnl). Grécko – kedy kmene sa stali postupne stredomoria vzniká tu filozofia (mýtus starší ako filozofia)otázky pripisovali bohom
14. vznik prvej filozofitskej školy ,,miletská škola,, ( filozofia sa zaoberá materializmom, hladaním arché -. pralátkou – to z čoho všetko vzniká a na čo sa obráti)
15. TALES – matematik, vymeral prvý výšku piramidy, chcel vysvetliť svet na kt.  sa ľudia pýtali, zistil že bohovia nevytvoril svet a bola to voda a nastal zlom, mitológia bola dominujúca a rozvíja sa dodnes. považovaný za prvého filozofa.
16. má viacero disciplín, učení, teorií. Vznikalí prírodne – sociálne.
17. ANAXIMENES – PYTHAGORAS – ELEATSKA SKOLA – HERAKLEITOS – ATOSMISTI - SOFISTI
18. TEORIA – BYTIA –

1.  ontologia – logos z grécka, poznanie, teorie, učenie
2.  gnozeologia – poznanie,

19. už v grécku sa rozvíja retorika, etika, estetika (fil. teoria o kráse)

1.  axiologia – teoria hodnotenia
2.  antropologia – filozofia človeka – pred 200r. vznikla

OSVOJOVANIE FILOZOFIE

20. má prispieť k učeniu, rohodovaniu, neučením a písaním,
21. 2 cesty prepojené:         - osvojenie si odkazom, filozofiou

- učiť sa fylozofovať, hľadať odpovede a vynárať nové otázky a ich riešenia a dialog a treba debatovať a presviedčať

VYVIN FILOZOFIE

1. Antická filozofia (6/5 st. pnl. – 6st. nl)

- pred filozofiou bol mýtus, kt. odpovedal na otázky, kt. neboli po ruke a ľudia nevedli na ne odpovedať j(pripisovali to bohom nadprirodzeným čo ľudia nemohli) mýtus bol vlastný aj iným národom), prvý kt. sa pokúsil vynaložiť otázky sveta bol Táles

1. ranná grécka filozofia

- milétská filozofická škola, pytagorejci, eleatská škola, herakleitos, atomisti, sofisti

2. klasické obdobie (5/4 st. pnl)

- sokrates, platón, aristoteles

3. poklasické obodobie (4 st. pnl – 5/6 st. nl)

- stoici, epikurejci, skeptici, novoplatonici

2. Stredoveká filozofia (313/529 – 1492/1445)

1. Patristika

- Aurelius Augustinus

2. Scholastika

- Anselm, Abélard, tomáš akvinský

3. Novoveká filozofia (14 – 18 st)

- znovu objavenie antickej kultúry, vedy. Zdroj hľadali v gréckej filozofií

1. Renesančná filozofia

1. renesančný platonizmus
2. renesančný aristotelizmus
3. renesančná prírodná filozofia
4. renesančná sociálna filozofia        - macchavelli, more,

2. Klasická novoveká filozofia (17/18 st)

- vznik novej spoločnosti, prechod od feudálneho spôsobu k hospodáreniu a vládnutiu, nové vzory (šľachta) , remeselníci odstraňovanie barier (nemali pozíácie), nevoľníci (neslobodní)

1. racionalizmus – Descartes, Leibniz, Spinoza
2. empirizmus – Locke, Hume, Bacon
3. osvietenstvo – Nontesquieu, Diderot, Rousseau
4. nemecký klasický idealizmus – Kant, Schelling, Hegel

4. Poklasická filozofia (19 st)

- vzniká veľa škol, rozvoj vedy, fylozofia je masovejšia,

1. pozitivizmus                - Come
2. novokantonstvo        - Cohen
3. marxistická filozofia        - Marx
4. antropologická        - Kierkegaarda

5. Moderná filozfia (20 st)

3. pragmatizmus
4. pozitivizmus
5. novotomizmus
6. existencializmus
7. neormarxizmus
8. kritický realizmus

3. Antická grécka filozofia. Predsokratovci

1. staroveká veda v oblasti grécka, ríma, obdobie 1000 ročné. Pred filozofiou bol mýtus, kt. odpovedal na otázky, kt. neboli po ruke a ľudia nevedeli na ne odpovedať) mýtus vlastný aj iným bohom. Vznik gréckej F, vedy umenia sa často označuje ako ,,grécky zázrak,,
2. vznik F v antickom grécku bol dôsledkom premien gréckej spoločnosti a človeka v nej

1.  pôvodná rodová spoločnosť sa rozpadá, vznikajú gréckej polis (mestské štáty)
2.  majetkovú a sociálnu rovnosť nahrádza sociálno – ekonomická nerovnosť vo vznikajúcej otrokárskej spoločnosti
3.  dochádza k deľbe práce, vyššiemu stupnu vývinu výroby
4.  rozdelenie spoločnosti na vrstvy

3. grécku filozofiu rozlišujeme na 3 obdobia:

1. RANNA GRECKA FILOZOFIA

- zaoberali sa prírodovednou tématikou, otázku sveta chápu prevažne naturalisticky a materialisticky, dominuje lonská škola – stredisko v Milete, predstavitelia (Herakleitos, pytagorovci, eleatska škola, demokritos)

a)miletské škola

4. vznik europskej vedy a F je spatý s menami filozofov Tálesa, Anaximandra a Anaximena
5. nazdávali sa, že všetky veci amjú mať nejaký spoločný počiatok – arché, základom ich F bolo hľadanie prvopočiatku či pralátky

1. Táles , jeho osoba je opradená legendami, spomína sa ako cestovateľ, politik, teoretik, jeho zásluhy sú predovšetkým v tom, že grékom sprístupnil poznatky východnej vedy a babylonskej matematiky a astronomie, za základ všetkého pokladal vodu, ale vznik vecí z vody nevysvetlil , voda bola prenho pretrvávajúcou podstatou, podľa Aristotela prišiel na túto myšlienku na základe pozorovania prírody, keď zistil jej nenahraditeľnosť a dôležitosť v živote organizmov, tvrdil, že Zem je plochý disk, kt. pláva po vode
2. Anaximandros , tálesovým žiakom , napísal prvé F dielo ,,o prírode,, , za základný prvok vyhlásil ,,neobmedzene,, - aperion, ani voda ani iný živel nepovažoval za základný prvok, ale nejaký neurčený svetový počiatok, všeobecný zákon pohyb protikladov určuje svetove dianie. Vypracoval prvú zemepisnú mapu vtedy známeho sveta. Prvý vyslovil myšlienku, že Zem má tvar valca a vznáša sa vo vzduchu
3. Anaximenes , jeho názory sú viac kozmologické ako filozofické, za počiatok všetkých vecí pokladal vzduch, zhusťovaním a zrieďovaním vzduchu sa dajú vysvetľovať základné vlastnosti vecí, lebo spôsobujú ich tvrdosť, teplotu..

1. spoločné znaky:

6. všetci traja tvrdili, že svet vznikol z pralátky – svet chápali ako živý organizmus – nerozlišovali živú a neživú prírodu – predmetom ich F bolo hľadanie odpovede na otázku , čo je arché? –

b) pytagorovci

7. je to skupina mysliteľov, kt. pôsobili v meste Kroton obhajovali záujmy gréckej obchodnej aristokracie, nebola to F škola ale skôr náboženský spolok,

1. pytagoras zo samu , sám nič nenapísal, mnohé objavy, kt. sa mu pripisovali, uskutočnili jeho mladší následovníci, súčasníci ho považovali za matematika, astronoma. Ako prvý svet nazval svet kozmom. Základom jeho učenia je viera, že duša človeka sa po smrti sťahuje do tiel iných bytostí. Za najvyšší spôsob života považoval teoretický nie praktický život.

1. číslam a ich vzťahom pripisovali mystické vlastnosti, čísla a vzťahy medzi nimi- to bolo to, čo odhaľovalo základ sveta, hlásali, že číslo je počiatok – arché

c) eleáti

8. vznikla približne v rovnakom čase ako spolok pytagorovcov v kolonii Elea v južnom taliansku.
9. ,,eleatská škola,,  zvyraznili duchovnú a racionálnu stránku F, skúmajúc prírodu, svet

1. xenofanes, tvrdil, že svet nevznikol ale je večný a nezničiteľný, stotožnil boha s prírodou (panteizmom)
2. parmenides, F eleatskej školy, zakladatel F disciplíny – ontologia (nauka o bytí), bytie podľa neho existujú dve cesty k pravde: jedna je cesta mienky a zdania – čo nemôže byť základom poznania, druhá cesta je cesta poznania bytia jedného a je cestou pravdy, snažil sa dokázať že mnohosť veci a ich pohyb nemožno logicky pochopiť vyjadriť, a tak vzniklo jeho učenie o aporiach (aporia – bezvychodiskove postavenie) – zenonove paradoxy – šíp, achiles a koritnačka, štadión
3. herakleitos, osobnosť v dejinách F, často sa protichodne interpretuje, čo vyplýva z jeho vyjadrovanie (porekadlá, hádanky, aforizmy), hlavným prínosom F je myšlienka všeobecného plynutia a zmeny – jeho známe - ,,panta rei,, všetko plynie, učil že všetko plynie a mení sa, nič nie je nemenné a stále, tvrdil, že veci vznikli z látkového prazákladu – bol to OHEN , najviac je schopný zmeny , zakladatel gnozeologie (teoria poznania)

d) atomisti

10. zakladateľom teorie bol Leukippos, o nom vieme veľmi málo preto pochybujú mnohí či vobec žil. V jeho diele pokračoval Demokritos

1. demokritos, prvé encyklopedie, veľa cestoval, jeho F je materialistická – tvrdil, že všetko sa skladá z hmoty, atomov a z prázdna. Atomy nevznikajú ani nezanikajú sú večné nepriepustne a dalej nedelitelne. Duša je podľa necho hmotná, skladá sa z atomov a je nositeľom vedomia ale je smrteľna!!!!Mal ateistické názory – bohovia boli podľa neho len fantastické predstavy a domienky ľudí, vieru v boha vysvetloval ako nevedomosť a strach ľudí.

1. KLASICKA GRECKA FILOZOFIA
2. POKLASICKE OBDOBIE FILOZOFIE

4. Sokrates a Platon

KLASICKE GRECKA FILOZOFIA (5/4 st. pnl)

V 5. storočí pred Kristom v čase doznievanie prírodnej filozofie a sofistov nastáva v Aténach centrálny rozvoj, ktorý ovplyvnil politiku, kultúru ale hlavne filozofiu. Práve v tomto období vstupuje do dejín filozofie Sokrates, ktorého meno je spojené so zrodom klasickej a na rozdiel od predošlých filozofov vyzretejšej a na človeka zameranej filozofie. Jeho život ale aj smrť, ktorou nepoprel svoje ideály mali neoceniteľný vplyv pre nasledujúci vývoj vedy o múdrosti. Nie nadarmo sa jeho meno spája aj s jej klasifikáciou v antike. Je však zarážajúce, že velikán ako on svoje učenie nespísal. Túto úlohu prenechal na svojho oddaného žiaka Platóna, ktorý jeho filozofiu rozvinul a nadviazal na ňu vo svojej Akadémii. Ich učenie bolo prvým krokom a odrazovým mostíkom všetkých ostatných mysliteľov a jeho úlohu pri rozvoji filozofie badáme doteraz.

        SOKRATES  (470-399pnl)

1. pôvodom sochár, nenápísal ani len čiarku, mal veľký vplyv na europske myslenie jeho život poznáme prostredníctvo jeho žiaka Platona. Svoju činnosť prirovnávame k ,,umeniu pôrodu,, Hovoril , že cítil v sebe hlas ,,boží hlas,, - pravdu povýšil nad vlastný život. Poznať prírodu nie je to dôležité t.j. dôležitejšie ,,poznaj sam seba,,(žiť mravne a dôstojne)
2. hovorieval, že nikoho nič nenaučil lebo nič nevedel, on to vie a priznal si to no Sofisti si to neuvedomujú a ja viem že nič neviem, pôsobil aj v rôznych dielach autorov.

Podstata jeho osobnosti spočíva v troch prameňoch, ktoré sa spájajú do jedného prúdu, a tak vytvárajú celistvú vnútornú ľudskú harmóniu.         Prvý prameň je : dokonalé správanie. Sokrates ako člověk odolá všetkým skúškam, a pretože člověk je spoločenská bytosť, nadväzuje kontakty s každým. Vždy zostáva samým sebou, nezávisle od toho, či ospevuje krásy ženy, víno, či sa smeje, alebo háda, či súdi, alebo bude súdený.         Druhý prameň je : žiť podľa  požiadaviek vyššieho princípu. Každé dielo svetovej umeleckej klasiky vždy obsahuje určitú myšlienku. Všetko ostatné v diele je pod vplyvom tejto myšlienky. Takýmto dokonalým umeleckým dielom je aj Sokrates.                                                 Tretí stupeň : osobná činnosť každého nech je všeobecne platnou činnosťou. To je najvýstižnejšia formula Sokratovej filozofie dobra. Vlastne táto formula dáva najhlbší filozofický zmysel  otrokárskej demokracii.

V piatom storočí v Grécku demokracia, bola zvrhnutá a nahradená tyranskou vládou po roku padla a navratena demokracia účtovala a obvinila aj Sokrata, že zavádza nové náboženstva a kazí mládež). Odsúdili ho na smrť (predbehol svoju dobu ale ľudia ho nepochopili)

3. život a jeho učenie

1.  narodil sa v Aténach ako syn sochára a pôrodnej baby, netúžil cestovať, venoval sa vyučovaniu, na kt. sa cítil povolaný, bol súčastníkom sofistov, orientoval sa na antorpologickú problematiku, ale bol ich oponentom, lebo mu prekážal ich mravný relativizmus, vyučoval bezplatne,
2.  jeho vyučovanie založené na hre otázok a odpovedí F- hladanie múdrosti,
3.  jeho metoda rozhovoru pozostávalal z dvoch fáz:

1. 1. negatívna – založená na ironii (zosmiešnovanie chvastúnov vyusti do ich sebakritiky, pripraví žiakov na hladanie toho čo ešte nevedia)
2. 2. pozitívna – hľadanie pojmov toho, čo je dobré, spravodlivé, čestné

PLATON (427 – 347 pnl)

4. bol žiakom sokrata narodil sa v Aténach , po Sokratovej smrti veľa cestoval, podľa vzoru pytagorovcou založil školu – Akademiu, kt. sa stala strediskom antického idealizmu. V dielach nepíše o sebe ale znázornuje svoj spôsob hladanie pravdy
5. riešil otázky poznania a samotného bytia, jeho diela zaradujú do 3 skupín:

4.  sokratovské obdobie – spisy nesú pečať jeho učiteľa sokrata
5.  klasické obdobie – vytvoril svoj idealistický systém, kt. nazývame teoriou ideí
6.  posledné obdobie – kde nanovo rozpracoval a skúmal myšlienky z nového hľadiska

6. východiskom jeho F bol dualizmus, vyslovil koncepciu dvoch svetov:

1. 1. svet ideí – svet nemateriálneho, nemenného

bytia, zahrna veci, vlastnosti veci, vzťahy medzi vecami, preto má idea trojaky charakter:

1. ontologický (je modelom ako stály a nemenný pojem podstaty veci)
2. teologický (ideou účelného poriadku časti, kt sú obsiahnuté vo veci)
3. logický (všeobecným pojmom, pomocou kt. poznávame veci a zavádzame poriadok do chaosu vonkajšieho sveta)

Chápe idey ako oddelené od jednotlivých vecí a pokladal ich za samostnú realitu. V tom je vyjadrený jeho objektívny idealizmus.        

2. 2. svet vecí – svet, v kt. žijeme, - materiálny

menlivého nedokonalého bytia, svet, kt. vnímame zmyslami vzniká spojením idey s konkr. látkou – hmotou je to svet nedokonalý

Obmedzenosť a veľkosť sa prelínajú v svetovom názore tejto možno najtragickejšej osobnosti staroveku. Keď už Platón zidealizoval prežitky v štátnom živote, začal idealizovať aj prežitky v duchovnom živote spoločnosti. Práve idealizovanie jedného aj druhého zaraďuje bojovníka za spravodlivosť napriek jeho najvrúcnejším želaniam na stranu historicky odsúdeného. Pre neho je boh najdokonalejšou príčinou všetkého jestvujúceho, najetickejšou bytosťou , ktorá je neschopná konať zlo. Zúrivo vystupuje proti každému tvrdeniu, ktoré by mohlo usmerniť myseľ k skutočnému pôvodu vecí. So závideniahodnou vytrvalosťou zostavuje rozličné výmysly, ktoré označuje za vlastné presvedčenie, a s pocitom objaviteľa hovorí, že tí muži, ktorí boli malodúšní a žili nesprávnym životom, sa druhý raz narodia ako ženy, že vtáky pochádzajú z ľahkomyseľných mužov, že pozemské živočíchy a zvery z ľudí, ktorí nevenovali pozornosť filozofii, vodné zvieratá pochádzajú z nevedomých ľudí. Ešte vytrvalejšie bráni náboženský názor o nesmrteľnosti duše, Platón v každom svojom diele tvrdí, že ľudská duša je nesmrteľná a nikdy nijakým spôsobom sa nestane smrteľnou. Je taký zaslepený, že počúva aj šarlatánov a hľadá u nich dôkazy o nesmrteľnosti duše. Napríklad akýsi vojak ranený v bitke upadol do bezvedomia. Keď sa prebral, začal opisovať ťažkosti, s ktorými sa stretla jeho duša. Platón, zaslepený vyznávač náboženstva , vojakovmu táraniu úplne verí. Využíva svoje poetické nadanie, skrášli ho a vymedzuje mu popredné miesto vo svojom najdôležitejšom diele ako čomusi hodnovernému. Pre Platóna je bezbožník zlodejom, nevedomcom. Všetky pokusy hľadať prvopočiatok reálneho jestvovania vo vode, vzduchu, zemi, atómoch alebo v niečom inom tohoto druhu sú pre Platóna hlúposťami. Nikomu sa vraj nepodarilo nájsť silnejší, nesmrteľnejší a mohutnejší Atlas od boha, ktorá drží celý vesmír. Preto ľudský rozum musí byť presvedčený o úplnej bezcennosti  vecí a naplnený  odporom k nim. Tak veľmi nenávidel materializmus, že sa chystal spáliť všetky Demokritove diela.

5. Aristoteles

1. žiak platona, učiteľ A. Veľkého, menej odlišný od Platona, nie je idealista, vyjadril ideu pomocou 2 kategorii:

1. látka – neurč. podst. všetkých vecí
2. forma – neurč. látka sa stáva niečím určitím

2. zdôrazňuje myšlienku vš. čo jestvuje živé a neživé má svoju dušu, uznaval bohov
3. rozdelil vládu:         a) polygarchia        (vláda bohatých)

b) polytea                (vláda skup. v prospech všetkých)

c) demokracia        (vláda ľudí)

        Aristoteles rovnako ako viaceri F pred ním bol presvedčený, že telesá nášho svet sú zložené zo štyroch prvkov: zeme, vody, ohna a vzduchu. Prvé dva prvky sú ťažšie a nachadzajú sa bližšie k stredu vesmíru, ohen a vzduch sú lahšie, preto sú nad nimi. Aristoteles zastával názor, že teleso sa nehýbe, ak je na svojom prirodzenom mieste. Zeme je podľa neho v strede vesmíru- to je jej prirodzené miesto a preto je nehybná. Vesmír ako taky pokladal za nekonečný

4. stal sa zakladateľom logiky, náuka o formách a metodach myslenia,  prínosom bolo jeho - učenie o štáte – porovnal a preštudoval veľa gréckych ústav , kým vypracoval najideálnejšiu ústavu. Ustavy rozdelil na dobre(monarchia) a zlé(tyraniu). Všetky tieto dobré formy vlády sledujú prospech spoločnosti občanov. Ideálny štát podla neho je spoločnosť kt. zaručuje dobrý život pre čo najvačší počet príslušníkov urč. triedy. Základom takejto spoločnosti je rodina, súkromne vlastníctvo a otroctvo, kt. pokladal za prirodzené, tak ako aj pokladal za prirodzené aj nerovnosť medzi ľudmi. Vyslovil aj základnú myšlienku pravného štátu – v ideálnom štáte má vladnuť zákon.
5. v etike pokladal šťastie za cieľ ľudského života a rozlišoval tir spôsoby života – rozkošnícky, politicky, teoreticky. kt. si najviac cenil. Ideálom mu bol občan s naplno rozvinutými schopnosťami a cnosťami, zapojený do života obce. Dodnes je pokladaný za zakladateľov a tvorcov teorie rečníctva. Slová sa nemajú vyberať bez uváženia, sponntáne ale s veľkou starostlivosťou. Bol proti strojenosti a proti používaniu exkluzívnych náročných výrazov. Rozlišoval písomnú a ústnu reč. Priklánal sa k používaniu prostriedkov ústnej reči, v kt. využíva intonáciu, uplatnuje prostriedky. Zdôraznuje, že retorika nie je iba jazyk a štýl, ale že zahrna celý široký komunikatívny proces, vrátane okolnosti, kt sa týkajú prednesu ústnych prejavov.
6. mravne cnosti definuje ako rozumný stred (mesotes) medzi nedostatkom a nadbytkom.
7. jeho F je typická integráciou úvah o práve a spravodlivosti. Právo považuje za garanta zákonnosti a rovnosti. Občianské právo delí ná:

1.  prirodzené (má všade rovnakú platnosť a je nezávislé od súhlasu alebo nesúhlasu ľudí)
2.  zákonné právo (je to, na obsahu kt. pôvodne nezáleží, kt. sa však stáva závaznym len čo je stanovené)

Medzi F všetkých čias má mimoriadne postavenie pre vzácnu otvorenosť voči každé skúsenosti. Ar. bol predovšetkým vedec. A to v širokom slova zmysle: ,,jeho bádateľské úsilie zahrnuje všetky oblasti vedeckého poznania, ale i on nachádza nad zhromaždovaním a popisom faktov korunu múdrosti vo filozofickom poznaní kt. všetky fakty usporadúva podľa jednotlivých princípov.

6. Helenisticko – rímska filozofia

Macedonsko ovláda iné a F je na ústupe, Alexander spôsobil , rozklad, miešanie národov – helenizmus, nadvládu preberá rím

Neprinieslo nič nové, iba nadvazuje na 3velikánov. Prelínajú sa náboženske kultúry. Obyčajní ľudia pociťujú strach, zmatok, pesimizmus. F sa zameriava iba na etiku- ako žiť šťastne bez strachu zo smrti, utopenia.

300/400 rokov v oblasti stredomoria, dorozumievali sa zvačša gréčtinou, z ježišovej zvesti vzniká krasťasnké náboženstvo. Miešaju sa rôzne kultúry a náboženstva, každá krajina mala svoju kultúru a civilizáciu a tieto rpichádzajú do oblasti stredomoria, najv. vec vznikla ,,ježišova zvesť,, (zrozumitelne ústne odovzdavanie). Pre bohatých bola grécka filozofia mali prístup k vzdelaniu, pre vačšinu grékov sa šírilo kresťanstvo ako zrozumiteľné , ústne odovzdavané ponúkajuce vykúpenie , vyriešenie najch. vrstvy otrokov. Stretli sa moc sa neovplivnili a rozvíja ju sa racionalny – filozofický vznikali nové školy F:

skepticizmus

- F pochybuje o svete, poznaní skromnejší život. človek usilujúci sa najať šťastie,

        Pyrrhon z Elidy, zakladateľ, priklánal sa k nim aj cicero. pochybujú o možnosti poznať svet. nemôžeme vedieť nič o vonkajších veciach. Odporúčajú zdržať sa súdenia. Ak sa zbavíme nároku spoznávať svet, dospejeme do stavu duševného pokoja. usielie dosiahnuť duševný pokoj by mal byť východiskom prakt. života.

novoplatonizmus

- v egypte , ríme sa obracali na P a tým sa jeho diela zachovalo, rozvýjali jeho učenie

plotinos, - predstaviteľ, spracoval poznatky gr. F, a tak pripravil pôdu pre nástup kresťanského učenia a jeho šírenie. On a jeho žiaci sa pokladali za vykladačov Platona (no prebrali prvky aj z aristotelovho učenia, prvky stoicizmu, ba dokonca skepticizmu). Nevydával diela, zachovali sa vdaka jeho žiakovi.  

epikureizmus

- cieľ- šťastie, radosť, pokoj, vyrovnanosť. Poznávanie zákonov, prírody, oslobodenie sa od strachu (pred smrťou, bohmi), všetko závisí od ľudksej vôle

- protinožci ku stoicizmu

epikuros – pil jedol. Vačšina ludi ho nenavidela. Ak máme prežívať rozkoš, musí tam byť aj rozum, lebo skôr či neskôr budeme nešťastní. 4 liečívé zákony:

1. bohov sa netreba báť 2. smrti sa netreba báť 3. zlu sa dá ľahko vyhnúť 4. dobro sa dá ľahko získať. Kto to dodržiava je šťastný. - zmyslom je šťastie, dobro nie nešťastie, človek poznáva prírodu a sme súčasťou a máme s nou žiť a kto tak žije je šťastný, poskytoval ľudom návod ako byť šťastný

stoicizmus

- po smrti sa ľudský rozum zlúži s rozumom sveta etika – súlad s prírodou (poznanie jej zákonov a cnosť – múdrosť, šťastie, ovládanie túžieb a vášni)

- duševná vyrovnanosť v akejkoľvek situácii. Pochopiť osud a žiť svoj osud.

        marcus aurelius – F na trone, rozhovory so sebou samým

        cicero – rečník, štátnik, F, zaviedol pojem humanyzmus

        seneca – človek je človekom posvatny

        zenon z kitia – zakladateľ stoicizmu

6. Patristika. Aurelius Augustín

1. 3/8 st. ,,pater,, - otec, predst. Aurelius (bol vyhlásený za svatého, 354/430 nl, obdobie ríma keď sa rozdelil, dobytie ríma zapadného barbarského kmenami),
2. založil vo východnom ríši mesto dnes Instambul / konstantinopol, bol významní otec  ranného stredoveku, otec západu, spojil grécku F – kresťanstvom
3. kresťanstvo si osvojili aj boháči, aj vyššie vrstvy sa prestali posmievať a neskôr vzniká cirkev ,,štátne náboženstvo,, jeho dielo je o ,,božej obci,, mal na mysli štát
4. Augustin nám zachoval nielen kresťanstvo, čo z neho urobilo aj priatelnejšie ľudí čo majú moc, ale zachovalo sa aj platonovo dielo ,,otec,,
5. ich spojitosť vytvára akúsi ,,symbiozu,, piliere civilizácie , on nebol kresťanom, stal sa knazom a neskôr biskupom do smrti pôsobil v severnej afrike.
6. V ktorom kresťanstvo do seba vstrebáva prvky antickej múdrosti a zároven sa s nou kriticky vyrovnáva. Je obdobím prvej krastanskej viery, kt. však využíva duchovný odkaz platonismu, aristotelismu, stoicismu aj židovského učenia.

- medzi základne problémy patristiky patril:         vzťah viery a rozumu, riešenie tohto vzťahu sa pohybovalo od opovrhovania pohanskou múdrosťou a odmietania ludského vedenia a rozumu v prospech

viery

Delíme ho z hľadiska historie na tri obdobia:

1 obdobie – apologetika (obrana krestanstvá pred prenasledovanými)

2 obdobie – alexandrijská škola, súboj proti herezí (gnosi) spror arius x atanasius, vytvarania dogmat

3 obdobie – systematizacia vytvorených pojmov

7. do popredia patristikov sa postupne dostali 3 okruhy otázok: - problém teologický (účenie o bohu a boží trojica) – problém christologický (o kristovi ako druhé božskej osoba) – a problém antropologický (dedičský hriech, sloboda ľudskej vôle)
8. najvyraznejšou osobou bol Augustin Aurelius, po búrlivom živote zakotvil v krestanstve. Jeho hlavnou temou bol boh a človek.

AUGUSTIN AURELIUS

9. preklenul priepať medzi F a náboženstom, jeho F je systematická, jadrom je vzťah medzi človekom a bohom, boh stvoril svet z ničoho, riadi jeho činnosť a pokračuje v tvorení (odmieta názor, že svet, keď už bol stvorený, sa dalej vyvíja sám). Svet pochádza od Boha, nie však z neho, nie je večný ani dokonalý. Večné sú len idey, kt. nevznikajú ani nezanikajú sú obsiahnuté v božom rozume a boh podľa nich tvorí vš. premenlivé, pominuteľné veci.

10. snažil sa vytvoriť systém spiritualného monizmu (boh najvyšší princíp), boh všetko stvoril z niečoho, hovoril že človek všetko čo robí robí prostredníctvom boha. Clovek sa môže prepracovať k poznaniu

Božiemu existenciou 3 postupov:

1.  pýta sa sveta,
2.  hladá v sebe, (pravda, láska)
3.  prekročenie skúsenosti, boh je nadludský

11. človek sa delí na telo a dušu. Duša má nadradené postavenie. chápe ju podobne ako platon, samostatná dokonala, nesmrtelná, časť boha na zemi, nemá v sebe nič materiálne, má len tri funkcie (pamat, myslenie, voľu).

12. jeho F založená ná pochybovaní a myslení o jedinom nesmie človek pochybovať, o sebe samom a sv. láske k bohu. Prostredníctvom sv. Syna sa boh stal človekom – to je udalosť, kt. sa začal proces oddelenia vyvolených od zatratených. Cirkev ešte nie je božím svetom, je jeho nedokonalým obrazom, pripravuje ho podľa božej vôle. Zdroj viery nie je v Biblii ale v cirkvi

13. cieľom človeka by malo k bohu smerovať, zlo je nedostatkom dobra, z jeho myslenia vychádzal aj Martin Luther a iný , jeho filozofia pokračuje aj v F modernej.

8. Spor o univerzálie. Scholastika. T. Akvinský

1. 800/1400 nl- novovek začína novým objavením, hl. F spor medzi učitelmi, hodnostarmi..spor o univerzálie (všeobecne pojmy kategorie) – či tieto univerzálie jestvujú pred veciami alebo jestvujú až po veciach, ti čo vraveli univerzálie sú realia, vraveli vš. pojmy reálne univerziali nomina, vraveli že vš. pojmy sú len mená,

1.  zákl. problém bol spor o univerzálie, obecné pojmy. Sformovali sa dva prúdy:

1. a) nominalisti,  existujú len konkretní originálni skutočnosti, podstatou sveta je jednotlivosť
2. b) realisti, existuju obecne pojmy, podla nich sú tvorené konkrétne veci – obecnosti

2. platon riša idey a aristoteles realista mali silnú oporu, že existuje ríša univerzalii (večná), nominalisti začali vrtať do idey , spor medzi starším nadprirodzeným spôsobom pomenovanie svet a realistickým (nominalisti) spor o hľadanie vzťahu medzi vš. zvlaštným – jednotlivým, T.A. v boji o univerzálie zastáva  kompromis
3. obdobie europskeho myslenia, F, kt sa spočiatku rozvíjala najma v kláštoroch a biskupských školách, neskôr aj na univerzitách, základnou temou sú úlohy vyrovnať sa nove s antickým dedičstvým, tažisko s novoplatonismu na aristotelskou filozofiua rozumovo preveriť štruktúru krestanskej náuky a viery

4. scholastika, metoda diskusie: - ide o prepracovaný, prísny proces:

2.  1. prednáška, vysvetľuje sa na urč. téma
3.  2. riadený rozhovor, prehlbovanie problému pre a proti
4.  3. nájdenie pozitivného riešenia, utvrdenie, zdôvodnenie
5.  4. odpovedanie na námietky, odvrhnutie rôznych napadnutí

5. scholastiku, rozdelujeme na : rannu – vrchonú – neskoršiu

1. Ranná scholastika:

- prevažovali najma realisti ako: canterbury, abelard,

1. Pierre Abelard, navrhol kompromisne riešenie, riešenie je v tom, že obecnosti sa prejavujú v jednotlivostiach, obecnsti su tu pre človeka, aby vedel, že niekoľko vecí môže mať rovnaké vlastnosti ,,poznávam aby som veril.,,

1. Vrcholná scholastika:

- storočie druhého prúdu františkanského – dominikanského.

1. františkanského, víťazi v neskoršej scholastike, uprednostnujú aktívne poznanie
2. domikanského, víťazi vo vrcholnej scholastike, vyznavajú pasívny spôsob poznania, mali vela F, najznamejší boli:

- Albert Veľlý (prikladal svoje vlastné názory k aristotelovým)

- Tomaš Akvinský (prehlasený za svateho)

- Dante Aligieri

2. Dante aligieri, duchovný, svetská moc má mať len to, čo ju skutočné náleži, pretože akonáhle dostane niečo, čo nie je jej , tak sa tím príliš kazí
3. Tomáš Akvinský, bohatší dostal sa na rôzne školy, učitel – scholastik. Prednášal na rôznych školách, pracovity, hl. dielo ,,suma teologika,, - súhrn teologie

- 50r. po svojej smrti ho vyhlasili za svateho, 200r neskôr vyhlasili za 5 otca cirkvi katolickej – 1879 encyklike pápeža eterni patris je T.A. a jeho učenie vyhlasené za F základ jehoučenia katol. cirkvi aj jeho názov

TOMIZMUS (učenie katolického Tomáša, 13 st., má podobu NOVOTOMIZMU, za základ augustin aj prekonajúc pred nim použ. aristotela vdaka T.A. sa zachoval aristoteles

- podľa necho existuje tri univerzalie:

1. ante res , vš. pojmy predvecných nech vecných, v božskom rozume
2. in res, vš. pojmy vo veciach, vednosť vedca, veci – pomenovanie
3. pos res, vš. pojmy vo veciach, poznávajú sa nové veci

- podľa T.A. viera je vyššia, spravuje pravdy, zjavené, je vyššia usudzovacia schopnosť ako rozum, postihuje vyššie pravdy, rozum, postihuje, poznáva pravdy, prírodne – prirodzené, F má služiť teologii (kladne, náučne), teologia spravuje duchovne, F použ. rozum (nižší stupen)

- dodáva ešte tri antické cnosti, prevažovať nemá vôla ale rozum, za základ považoval rodinu viera – nádej - láska

Bol racionalist, kladie rozum nad vôlu v našom správani by nemali prevládať emocie ale rozum. Sociálna oblast – za základ považuje rodinu hoci boli katolici, prvým bádateľom je boh, svet je stvorený

1. Neskoršia scholastika

- snaží sa vidieť rozum a vieru na rovnakej urovni, vítazi františkáni a nominalisti. Mnoho myslitelov sa uberá cestou Akvinského

Do scholastiky ešte patrí samostatná čásť: krestanská mystika, je považovaná za herecké hnutie a jej predstavitelia sú zatracovaní, súvisi s číselnou mystikou, môžeme sa spojiť s božskou podstatou a tak zažiť boha. Krestnanská číselna mystika:        - základ v desiatkovej sústave, zákl. čísla: 3 – symbol všetkého duchovného, 12 – prienik ducha do hmoty 7- tajomstvo ludskej bytosti to všetko = počet hl. hriechov a sviatosti

Krestanstke sviatosti         = krst, prijimanie, birmovka, vysvetenia za knaza, manželstvo,

Krestanské cnosti        = viera v boha, svetej nedeli, poctivosti, pôstu, k rodičom, láska

Krestanské hriechy        = pýcha, závisť, lakomstvo, smilstvo, hnev, lenivosť

9. Renesančná filozofia

1. F vystriedala niekolko storočí trvajúcu moc scholastiky, vyzdvihovala idey humanizmu a renesancie. Priniesla nové poznatky. životný optimizmus, široke záujmy, vynaliezavosť vedie k snahe o rozvinutie vlastnosti.
2. Clovek je objektom F skúmania. V renesančnom myslení sa prejavujú štyri nové myšlienkové prúdy:

1.  renesančná F – v čistej podobe v taliansku
2.  nové poznatky prírodných vied
3.  človek, právo, politika – témy spoločenskejvednej orientácie,
4.  reforma cirkvi a v náboženstve.

Tieto prúdy sa vzájomne prlínali, pretože mnohí učenci získali vzdelanie na cirkevných školách, doktorát z teologie, žili pred, v čase alebo po reformácii, a tak reformácia zasiahla ich tvorbu. Riešili problémy vesmíru i človeka a spoločnosti. 0

3. znovu objavenie – obnovenie antickej kultúry vedy, je to opretie iba tých cirkevných, zdroj hľadali v gréckej F
4. najvyznámnejšia je v architektúre (Davinci, Michelangelo), zachvátila celú spoločnosť (hudba, obliekanie)

5. 2 skupiny F:

1. prírodná (zaoberal sa viac vedou a prírodou) Galileo Galilei, Koperník

1. Koperník, astronom, vypracoval heliocentrickú sústavu. Pohyb je normálnym

stavom všetkých planét. Tým, že majú guľovitú podobu, je pohyb ich prirodzenouvlastnosťou. Nie je potrebný žiadny ,,prvý hýbateľ,,.

spochibňovali tolemajovo učenie, Koperník prvý zmenil názor ,, heliocentrický názor,,. Bruno – hovoril že vo svete platia urč. zákony, prednášal v Prahe neodvolal svoje učenie a bol upálený

2. Bruno, dátum upalenia veľkého učenca je druhým medzníkom oddelľujúcim

novovek od stredoveku. Základom jeho učenia je jedno. Jedno je príčinou bytia, samotným bytím, v kt. sa stotožnuje podstata aj existencia. Jedno vyjadruje zhodu medzi nepretržitou premenlivosťou sveta a stálosťou prírodných zákonov. Jedno nevzniká, pretože nie je žiadne iné súcno, kt. by si ho mohlo žiadať, keď má všetko súcno. Jedno je nekonečné. Základom všetkého súcna sú atomy, zdrojom ich pohybu je samotná hmota. Bruno odmieta učenie o dovch princípoch, o látke a forme. Vyslovil hypotéze, že existujú  nové, neznáme planéty.

3. Galileo, pokladá sa za dediča renesančnej epochy. Bol mechanikom, astronomom,

tvorca vedy a filozofom. Skonštruoval teleskop, kt mu umožnil potvrdiť Kopernikové hypotézy. Objavil mliečnu cestu i dovtedy neznáme mesiace Jupitera.  

1. sociálna (viac spoločnosťou)

1. Moore, jeho učenie rozvinul , brit, vznešený, člen snemovne, lord ancelárom,

rozišiel sa s králom Henrichom VII (nechcel sa podriadiť rímu), bol postavený pred súd a bol popravený jeho dielo ,,utopia,, (U – zápor, TOPOS – miesto , kt. nejestvuje, predst. si štát nejestvujúci. Je predstaviteľ ,,utopického socializmu,, ( nie sú tam bohatý – chudobný žiadni otroci) striedajú prácu, otroci, vlastníctvo, podobným dielom je aj ,,slnečný štát,,

2. Machiavell, píše o vtedajšom politickom systéme najma vo florencii, písal dejiny

a diela ,,vladar,, (postavil zrkadlo vtedajšej spoločnosti a bez ostichu to popísal, vovolal zdesenie, rozhodujúce je získať moc je to rozhodujúce (musím si ju zachovať). Moc je nástroj, nemám moc nemám nič nástroje na moc  sú podriadené tomu cielu moc pravdy – otravenie – vojny na zachovanie moci podľa neho. Papež viedol vojny, mal svatsku moc organizoval zabijanie.

3. Martin Luther, odmieta úlohu cirkvi ako jediného sportredkovateľa vzťahu medzi

človekom a a preto sa aj jeho učenie nazýva evanjelickym. Prednášal na univerzitách. Viera a rozum sa nemajú miešať.

6. spojená so zakladaním univerzit, europské – Bolonská, Paríž, Praha
7. F pomáhala prebojovať nové vedecké prirodovedecké poznatky v renesancií ale i sociálne

10. Novoveká empirická filozofia

1. 17/18 storočie, vzniká nová spoločnosť, na začiatku je to prechod od feudálneho spôsobu k hospodareniu a vládnutiu, privilegovanie vzory (šlachta), remeselníci, odstranovanie barier (nemali pozície), nevolníci (neslobodní), mení sa overovanie po buržoazných revolúciach,
2. je pokračovaním línie humanizmu a renesanie. V procese buržoáznych revolúcii sa do písomnej formy dostáva s určujúcou právnou silou problematika ľudských práv (deklarácia práv človeka a občana)Tento okruh je dominantný v novovekej F. Vznikajú dve vývojové línie:

1.  empirizmus , jediným zdrojom a kritériom poznania je skúsenosť a zmysli. táto línia ako metodu vedy vyzdvihuje xperiment a indukciu
2.  racionalizmus, vychádza z presvedčenia, že svet je rozumovo usporiadaný a jediným zdrojom a krtériom poznania je rozum. jeho metodou je dedukcie (postup od všeobecného k jednotlivému) a za najdôležitejšiu vedu považuje matematiku

3. Novoveku filozofiu môžeme rozdeliť do troch etáp:

1. spor racionalizmu a empirizmu          

2. prvý pokus osvojenie R a E v osvieteneckej F

3. druhý pokus o prekonanie sporu R a E v nemeckej klasickej filozfii

EMPIRIZMUS

- zakladateľom bol Francis Bacon, zároven považovaný za predstaviteľa vrcholne anglickej renesancie. Pozornosť sústredoval na otázky ľudksého poznania a novej metody vedy. Ludksé poznanie považuje za moc: ,,poznanie je sila,,. Pri charakteristike ľudského poznania kladie dôraz na experiment a skúsenosť, ktorú však vyžaduje systematicky vyhodnocovať. V poznaní je dôležité odstrániť prekážky a predsudky – idoly, kt. ho deformujú. Usiluje sa vytvoriť novú metodu poznania – indukciu – kt. je však chápana ako systematické vyhodnocovanie skúsenosti a na jej základe objavovanie zákonitostí. Hovori, že pravdivý alebo nepravdivý je iba pojem, ale nie vec. Je zástancom absolutistickej monarchie, požaduje oslabenie vplyvu šľachty a žiada, aby o zákonoch mohol rozhodovať tzv. šalamúnov dom, panovník sa pri vydávaní zákonov riadi odporúčaním vedcov, a tak vydáva zákony a nariadenia vedecky odôvodnené, prospešné štátu a jeho obyvateľom.

- zvyšovanie, rozvoj vojna v Anglicku, predstavitelia:         Bacon, Hobbes, Locke

                                                                Hume, Berkeley

- ak nekritický preberame názory na niečo od iných, sme tu na to aby sme ti to preverili (reprodukujeme)

1. Hobbies, zameriaval sa na spoločnosť, prišiel prvý s názvom na spoločenskú zmluvu (ústava) a štát, dohovor medzi panovníkom. Pred vznikom štátu tzv. prírodná spoločnosti, platilo pravidlo človek človeku veku. Obdobie boja človeka proti človeku, tento vzťah nemal perspektívu. Zaradujeme ho do empirizmu je autorom kt. sa snažil prekonanie sporu racionalizmu a empirizmu. za zdroj pozania považuje

zmysly a skúsenosť, ale zdôrazňuje i potrebu racionálnej abstrakcie.

2. Locke, rozvíjal učenie Hobbsa a gnozeologiu, priatel s newtonom, lekár. Dielo ,,rozprava o ľudskom rozume,, (uprednostunuje empirizmus, skúsenosť, prax pred teoriou). Keď sa nietko narodí (čistý papier) skúsenosť. ,,dve pojednania o vláde,, (elementárny základ dnešného storočia)

3. Hume, pokračoval epmiristická – materialistická F, je agnostik (prúd, vyšší stupen skepticizmu). Neverí v poznateľnosť sveta, prírody, človeka.

- základom nášho poznania je skúsenosť, považuje ju za prvotný, materiál nášho vedomia, ale nedokáže vypovedať o existencii alebo o neexistencii vecí okolo nás – agnosticizmus. Využíva Lockovu teoriu asociácii: princípov podobnosti, priľahlosti a najma príčinnosti. V praktickom živote sa riadime presvedčením, vierou v existenciu vonkajšieho sveta. Odmietol ,, zjavené náboženstvo, (založené na písme), človek sa má pri svojom konaní riadiť vlastným svedomím, a na to nepotrebuje náboženstvo.

4. Berkeley, idealist, vyštudoval teologiu – biskup angokanskej teologii, dielo, ,,základ ľudského poznania ,,- mal 25rokov rozvinul syst. idealistický smer. Základ novovekého subjektívného idealizmu (arché – niečo ideálne, urč. je mimo nás) snažil sa oprieť existenciu hmoty. Veci existujú len pokiaľ sú vnímame, byť podľa neho je byť vnímaní, idea založena my o veciach vieme, sme s nimi v styku. byť znamená byť vnímaní.

11. Novoveká racionalistická filozofia

4. 17/18 storočie, vzniká nová spoločnosť, na začiatku je to prechod od feudálneho spôsobu k hospodareniu a vládnutiu, privilegovanie vzory (šlachta), remeselníci, odstranovanie barier (nemali pozície), nevolníci (neslobodní), mení sa overovanie po buržoazných revolúciach,
5. je pokračovaním línie humanizmu a renesanie. V procese buržoáznych revolúcii sa do písomnej formy dostáva s určujúcou právnou silou problematika ľudských práv (deklarácia práv človeka a občana)Tento okruh je dominantný v novovekej F. Vznikajú dve vývojové línie:

1.  empirizmus , jediným zdrojom a kritériom poznania je skúsenosť a zmysli. táto línia ako metodu vedy vyzdvihuje xperiment a indukciu
2.  racionalizmus, vychádza z presvedčenia, že svet je rozumovo usporiadaný a jediným zdrojom a krtériom poznania je rozum. jeho metodou je dedukcie (postup od všeobecného k jednotlivému) a za najdôležitejšiu vedu považuje matematiku

6. Novoveku filozofiu môžeme rozdeliť do troch etáp:

1. spor racionalizmu a empirizmu          2. prvý pokus osvojenie R a E v osvieteneckej F

3. druhý pokus o prekonanie sporu R a E v nemeckej klasickej filozfii

RACIONALIZMUS

- filozofické učenie, ktoré považuje rozum za jediný a najvyšší zdroj poznania, Benedictus Spinoza (pôvodne Baruch Spinoza), ontologia – kritika Decartovho dualizmu: ,,okrem prírody nič neexistuje,, = materializmus, cieľ filozofie – sebazdokonaľovanie, monizmus, panteizmus, hylozoizmus.

7. oslavujúce zmysly, základateľ Rene Decartes

1. Rene Decartes, (francúz, študent). Z učenia si odniesol prírodovedecke, pochybovanie – rozvinul ho do skepsy (čo je pravda) dospel k tomu pochybujem o všetkom , nepochybne je to že pochybujem

- prvá téza F: ,,ja myslím,, - myslím teda som, rozvinul F, kriticky spôsob prevrat vo F.

dodnes sa zaradil, je to dualista (ja myslím,a el aký je vzťah sveta čo je dôležité čo

poznávame alebo ako poznávame) vedomie = hmota – nie je nadradená musel ujsť

- mal mechanický pohľad na svet, človek spojil telo s dušou), duša sídli v hypofýze a rozlieva sa kanálikmi po tele,, filozofia prírody, východisko poznania – pochybovania o všetkom, ,,myslím teda som,, nemožno pochybovať o tom že myslíme

1. za pravdive možno považovať len to, čo človek chápe – zložitý problém rozdeliť na čiastkové problémy – postupovať od známého k neznámemu – v reťazi poznania nepripustiť žiadne medzeri

1. Leibniz, tvorca monadologického a pluralistického systému, podstatnou vlasnosťou – pohyb sú hierarchicky usporiadané: božia, ľudské, zvieracie, rastlinné, norganické monády majú predstavy: iba ľudské monády

12. Osvietenská (franzúská) novoveká filozofia

1. nadviazala na racionalizmus a empirizmus konkr. na tie myšlienky kt. podporovali argumentáciu osvietencov (sila ľudského rozumu a skúsenost). F vytvárali koncepcie prirodzenej morálky

2. je druhým obdobím novovekej F, vyzdvihuje presvedčenie o rozumnom usporiadaní sveta a z druhého dáva dôraz na zmyslovú skúsenosť. Hlavný dôraz kladú na občana a jeho práva, čo vyúsťuje do

návrhov na reformu spoločnosti. charakteristicke znaky:

1. vzbury proti autoritám – proti šľachte, cirk. moci proti absolutistickej vládnej moci, vychádzajú z angl. filozofov – anglicko bolo omnoho slobodomyseľnejšie , boli inšpirovaní:

a) anglickou prírodovedou – najma fyzikou (newton)

b) sociálnou filozofiou – lockovou deľbou štátnej moci

c) rené decartes – (každý začína filozofovať sam od seba)

2. racionalizmus – príroda je zariadená na základe rozumu , uvedomili si, že v spoločnosti je veľa nevzdelaných a poverčivých ľudí a tých treba osvietiť, dať im vzdelanie t.j. myšlienka osvietenstva: osvietiť, vzdelať široké masy, uvedomili si, že treba podchytiť už deti t.j. vznik pedagogiky ako vedy, -v tomto období sa začínaj vydávať rozsiahle encyklopedie, kt. majú zhrnúť všetky dovtedajšie poznatky – vrcholné obdobie vydávania encyklopedii: 1751/72 celkom vyšlo 28diel

3. kult. optimizmus – šírenie vedomostí a rozumu podnecuje ľudský pokrok, treba skončiť s nevedomosťou a nerozumnosťou

4. humanistické kresťanstvo – návrat k prírode – stotožňujú ju s prírodou – na rozdiel od cirkvi a civilizácie je to príroda kt. obdarila človeka rozumom, Rousseau - ,,človek je vo sv. prirodzenosti dobrý, len spoločnosť ho kazí,, - zlo spočíva v spoločnosti, nie v prirode, - deti by mali ostať v prirodzenosti, v prírode nevinnosti čo najdlhšie

5. ľudské práva – vačšina F bola deistami – neverie na zázraky, Boh svet stvoril, no nezasahuje do neho , úsilie: odstrániť nerozumné dogmy, Voltaire - ,,ak by nebol boh, tak by sme si ho museli vymyslieť,,, náš svet je najlepší zo všetkých

6. samotná myšlienka osvietenectva – bojovali proti cenzúre t.j. za slobodu tlače, bojovali proti otroctvu t.j. upozornujú na humannejšie zaobchádzanie so zločincami, 1789 – deklarácia ľudských práv – nedotknuteľnosť jednotlivca , stanovili právo – právo každého na život

3. súvisi s ,,encyklopedistami,, francúzsky – prvá encyklopedia najma F, predstaviteľia:

1. Jean Jacques Rousseau

- pozornosť venoval otázkam vzniku štátu a spoločenskej nerovnosti, v dielach. Spoločenská zmluva rozoberá prirodzený stav a vznik súkromného vlastnictva štátu. Štát chápe ako dobrovolné združenie sa občanov s cieľom upevňovať a chrániť svoju slobodu a šťastie. Občania, kt. panovník porušuje spoločensku zmluvu, maju právo vzbúriť sa

2. Charles Louis Montesquieu

- naviazal na lockovu teoriu o delbe moci a doplnil ju o systém vzájomnej kontroly. Bol považovaný za znalcu politických systémov,

3. Francois Voltaire

- bol veľmi všestranný básnik, dramatik, F, bol obdivovateľom anglicka a jeho politických myšlienok, čo sa prejavilo v jeho diele ,,filozoficke listy,, Vypracoval novú koncepiu filozofie dejín. K jeho významným prácam patrí Filozofický slovník.

FRANCUZSKY MECHANICKY MATERIALIZMUS

- vyvrcholenie fr. osvietenstva sa považuje skupina F, umelcov, ekonomov, kt. 1751/80 vydali spoloč. dielo encyklopedia s podtitulom čiže racionálny slovník vied, umení a remesiel. Zhrnutie všetkých dobových poznatkov, ich vodcom duchovným bol Diderot a patril k nim Helvetius, Holbach, Quesney. Hoci ich učenie nebolo jednotné  v ich diele môžeme najať spoločne črty.

pozornosť sústredili na obhajobu materializmu – večnosti hmoty a jej pohybu, čo spájali s racionalizmom – vyzdvihovanie mechaniky pri skúmani prírody, ale aj pri vysvetľovaní človeka a spoločnosti – ostrá kritika náboženstva, kt. chápali ako dôsledok ľudksej nevedomosti, ale zároven aj ako najväčšiu prekážku spoločenského pokroku ich dielo bolo v rôznych obdobiach zakazované.

13. Nemecká klasická filozofia I. Kant, G. W. F. Hegel

1. nebol silný štát, ale mal malé mestá, ekonomicky- politicky-vojenský slabé F, dosahuje vrchol je najznámejšia. Zakladateľ Kant a istým vyvrcholením je G.W.F. Hegel ich názory revolučné, špekulatívne, 1 F materialistia Feuerbach

1. Kant, žil tu vyštudoval, prednášal, zapodieval sa kozmologiou, preskúmať chcel možnosti, jeho teoretickú činnsť rozdeľujeme na 2obdobia:

1.predkritické: -najznam. dielo ,,všeobecne dejiny prírody a teoria nebies,,

2.kritické: -

hl. diela:         

kritika čistého rozumu – základnou otázkou je ako môžeme poznávať? musíme vyriešiť čo je dostupne našému rozumu, poznanie je ohraničené našou skúsenosťou

kritika praktického rozumu – zaob. sa mravným konaním človeka, zakladom diela je riešenie rozporu nevyhnutnosti a slobody

kritika súdnosti- zaoberal sa? krásy, rozoberal estetické prístupy, skúmal, ako predmety navodia v človeku určitú harmóniu

- chcel odpovedať čo môžem poznať ja,,človek,, čo môžem robiť ako konať správanie je vecou praxe – etika, čo môžem veriť, nepoychubje o vonkajšom svete človeka, verí že existuje svet mimo nás, pochybuje o tom že svet veci ako je mimio nás spoznať úplne a svet rozdeluje na 2 stránky:                 

1. gnozeologický        -  na tu kt. poznáme

2.                            -  na tu kt. nepoznáme

- veci samé o sebe existujú bez nás, poznávame len to čo vnímame

1. neustal rozširujúce poznanie utvrdil sa, že veci po sebe sú bohatšie ako ich vnímame

- pozná tri stupne s kt. sa dostáva do styku:

1. zmysli (vnímanie) skúsenosť

- nástroje kt. má človek na ich spracovanie sú 2(nazerania)

1. priestor                b) čas

- veci sveta a javy nemajú dimenziu priestorov a času sú to naše veci / nástroje

- my čo vnímame zmyslami usporiadavame priestorovo ako niečo čo je – bolo – bude podľa času

                2. aaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa

                - nástroje         1.stupna rozumu: - má tiež nástroje, pojmy, tieto kategorie sú v nas zrodené

2. stupna rozumu: - vyšší, bez potreby zmyslového , vytvára úsudky, závery a prekračujú tento svet, (človek prekračujú to čo vníma zmyslovo)

1. ideál psychologická                
2. b) ideál kosmologická        c)ideál teologická

- aj keď nám veda nedáva dôkaz o bohovi je to dôkaz tento – sú nám vrodené

- rozvíja aj etiku, zakl. princíp chovania človeka je vrodená a imperaktív je prípad: ,,konaj tak aby maxima tvojej vole, hranice mohli byť kedykoľvek vzaté za základ vš. zákonodárstva,, . Aby to čo ty konáš mohli konaj aj druhý, správaj sa k ľudom tak aby sa tak správali k tebe, nerob druhým to čo nechceš aby robili tebe

všeobecne dejiny prírody a teoria nebies- pokus o vysvetlenie – slnečnej sústavy a celej stavby vesmíru, hypotéza kozmologická,

1. Hegel, vytvoril po nom ucelenú F sústavu a po nom povedali že je posledná, idealista, za základ považuje ,,objektivného ducha,, - večný, . Na začiatku je sám, nejestvuje ani svet prírody, nevie že je nemá sa ani porovnať a vyvíšiť. Poznáme to tým, že ich vieme odlíšiť. Tento druh sa vyvíja, najrozvinutejšia stránka je ,,dialektika,,

- študoval teologiu, no nenechal sa vysvatiť za knaza,

1. rozum vníma ako – niečo dynamické, proces, kt sa mení z generácie na generáciu,

prináš stále nové a nové poznatky a je progresívny

2. svetový duch vníma ako – (spoločnosť), vyvíja sa stále k hlbšiemu uvedomovaniu

seba samého , uvedomuje sa prostredníctvom ľudskej kult. a rozvoja človeka, ľudstvo smeruje stále viac k väčšej racionalite

3. ,,dialekticke,, myslenie – vynašiehl ho , sledovanie hist. ho priviedlo k tvrdeniu, je

vo všetkom, že vš, sa vyvíja cez 3štádia:

* téza racionalizmus eleáti antitéza empirizmus herakleitos* syntézra Kant poeleati

4. svetový duch sa uvedomuje v troch stupnoch:

1 individuum o kt. hovorí ako o subjektívnom rozume (logika) 2 objektívny rozum v št. a spol. 3 absolútny duch – umenie, náboženstvo, filozofia

2. Feuerbach, kritik náboženstva, hegla. mechanický nepochopil Heglovu racionalitu ,,dialektiky,, on nepotrebujy hýbateľa my sami hľadať

14. Filozofia 19. storočia. Pozitivizmus, marxistická a antropologická filozofia

1. rozvoj vedy, univerzity je mohutný, F je masovejšia, po Heglovi sa v rôznych školách rozvíjajú nejakú zložku F a súperili medz sebou

POKLASICKE OBDOBIE

2. druhá ½ 19storočia

*1prúd Pozitivizmus (Come)   *2prúd Novokantovstvo (Cohen)

* 3prúd Marxizmus (Marx)       *4prúd Antropolog F(Kierke,  Gaard)

1.prúd Pozitivizmus

3. zakladateľ Auguste Come, vyvracia stredoveké názory, mala by vychádzať z novej F štúdii a nie špekulatvnej metafyzike. Za skutočné považoval len to čo sa dalo overiť v praxi
4. odmietal nadradovanie rozumu nad skúsenosť, ,,pozitivizmus,, - myslenie má byť pozitívne, teda vecne, určité a každé odvetvie nášho poznania prechádza postupne tromi rozličnými teoretickými štádiami:

1.  teologickým – keď sa ľudia zaoberajú konečnými a prvoakými príčinami a predstavujú si ich ako nadprirozdené činitele
2.  metafyzickým – keď ľudia nahradzujú nadprirodzené činitele abstraktnými
3.  pozitívnym – vedecký presný popis faktov

5. vzdáva sa neriešitelnej metafyziky a venuje sa faktom. F. POZITIVISTICKA – je budovaná podla modelu prírodnej vedy. Má triediť nové poznatky do sústavy vied (nadväzuje tu na tradiciu encyklopedistov). Snaha pozitivizmu hľadať všade fakty vedie k tomu, že všetky javy či udalosti musia mať z princípu = váhu. Co je metodický prístup vhodný pre fyziku, menej pre histografiu, kde dáta a fakty nedávajú zmysel

2.prúd Novokantovstvo

- rozvoj niečoho konzervativného, smer – stúpenci rozvíjajú vrchol Kanta, rozvoj axiologia - etika

3.prúd Marxizmus

6. vytvára materialisticé a dialektické učenie, rozširuju toto poňatie sveta aj na spoločnosť v minulosti ponímané idealisticky, základom ľudských dejín je niečo materiálne. Potom sa venoval aj ekonomike, na konci 19st. vznikajú dva prúdy:

1.  1. socialistický (socialná demokracia)

- 80r. padá, povoláva ľud

2.  2. komunistický (marxizmus – leninizmus)

- sovietsky komunizmus, revolučný, súčasný charakter, duchovný základ

7. dôsledne materialistickou F vytvoril Karol Marx. Marx vychádza z Heglovej dialektiky. Používa jú ale zcela mení jej obsah. Podstata sveta = materiálna skutočnosť. Práca totiž tvorí podstatu človeka, v procesu práce sa však človek odcudzil svojej podstate, svojmu produktu, ostatným ľudom. Všetká aj ľudská práca sa stává božiou. Clovek je zapojený do systému zbožno-penažných vzťahov a musí sa podriadovať diktotu vnútorných síl
8. vzniká sociálna, predovšetkým ekonomická nerovnosť. Ta určuje i formy nedemokratické: štát, právo, ideologiu, politiku. V ekonomických vzťahov a v ekonomicky motivovaných konfliktoch – triednom boji – vidí Marx hybné sily dejin.

4.prúd Antropologia –

ako veda o človeku zaujíma klúčove miesto medzi prírodnými a spoločenskými vedami. Táto práca má slúžiť ako základný prehľad antropologických odborov, v nich sa môžu uskutočnosťať rôzne vyskumi a vedecké práce.

9. bola do konca 19. st. zameraná prevažne na biologické štúdium druhu Homo sapiens (biologia človeka) Patrí sem anatomia, genetika a iné odvetvia.
10. myslenie je základna vlastnosť a potrebou človeka, ktorá mu umožnuje uvažovať o svete , o svojej podstate a zmyslu života  na rozdiel od zvierat, ktoráé môže okolie vnímať, ale nie o nom uvažovať.
11. pre budúci vývoj je dôležité úsilie o stále hlbšie prepojenie s vedami inými azároven snaha o zachovanie si charakteru vedy samostatnej. U nás vznikol po 1989 nový studijní obor humanistika (s cieľom vyplniť medzeru po zrušení výuky marxismu - eninismu), jej hlavnými disciplínami sú biologická, kulturní, sociální a filozofická antropologie.

15. Filozofia 20. storočia. Logický pozitivizmus, existencializmus, neotomizmus

1. vývoj myslenia sa dostal v 20st. do krízovej situácie. V krutej skúsenosti svetových vojen a hspodárskej krízy totalné padá osvitenské ponatie dobrého a pozitvné sa vyvijajúceho sa človeka, človek je odhalený vo svojej biede a bezmocnosti.
2. vyslovne sa rozvinul najprv v 20st. avšak jej počiatky spadajú do ½ 19 storočia

PRAGMATIZMUS

3. vznika, rozvíja pragmatizmus o správaní, najdôležitejšia nie je pravda ale čo mi prináša prospech , zostupiť zo zeme ,,elementárne veci,,
4. historia tak vyustuje do F života a do pragmatizmu, pre neho je poznanie púhým prostriedkom životnej vôle.
5. od 19. st. sa eur. kultúra obohacuje o podnety z nového sveta (USA), kde sa uplatnil duch činorodosti, vynalézavosti, súťaživosti. ,,americké myslenie,, - vyjadrila F činu a úžitku – pragmatizmus (pragma = jednanie)
6. Heslo: „účel slúži prostriedku.,, svet je niečo dynamického.,,
7. William James (1842-1910) – vlastní zakladatel pragmatismu. Otázka už nezní metafyzicky, či boh existuje, ale pragmaticky- nikoliv je idea Boha užitečná, tedy oprávněná a pravdivá. V pragmatismu je meritkom pravdy prospech: co je užitečné a účelné pro mna je pravdivé. Pravda je relativna, pluralitna, rôznorodá. Každému člověku sa odkrývá z rôznych stran, s ohladom na jeho zámery.

POZITIVISTI

- opiera sa o vedecké poznatky: - skúmajú logiku – skúmajú semantickú oblasť jazyka

NEOPOZITIVIZMUS = NOVOPOZITIVIZMUS

8. N. nadvazoval na myšlienky 20st.. Odmietal celú F. tradíciu. Skutočná vedecká F je podla NP možná jedine ako ,,analýta vedeckého vyjadrovania,, v konečných dôsledkoch tedy ako analýza jazyka. Základnou disciplínou sa stala logika (odtiaľ je aj názov pre 1. fázu NP ,,LOGICKY

POZITIVIZMUS,,

1. B. Russel – musíme brať naše skusenosti ako neutrálne fakt, nema zmysel uvažovať odkial sú a pocházdajú ako sú esencie. BR
   usiloval o atomizaciu faktov jednoznačnost všech výpovědí.
2. Ludwig Wittgenstein – Skutečnost porovnávame s výrokom a tak skúmamé jeho pravdivosť. Cielom F je logické objasnovať myšlienky. Vnútorný svet registrujeme len cez jazykove vypovede.
   „O čem není možno hovořit, o tom je třeba mlčet.“
   - Logický pozitivismus = Vídeňský kruh

- Ludwig ovlivnil skupinu myslitelov, ktorí vytvorili vlivnú odnož novopozitivzmu. tzv. wiedenský kruh. patríli sem M.Schlick, R. Carnap : „Smysluplnost každého výroku tedy
přímo závisí na tom, čí sa dá previesť na taku základnu formu, kt. je možno (najl. empiricky ) verifikovať. Smysluplné jsou jen verifikované výroky.“

- vyhlasený za F základnu, je vynovený zmodernizovaný

EXISTENCIALIZMUS

9. vzniká medzi vojnami po 1sv. vojne státa ilúzií, dôležitá je existencia

1.  1línia francúzska – predst. Marcel, Sartre,
2.  2línia nemecká – predst. Heidegger, Jaspers

10. v 20st. sa najviac zaslúžil o popularitu problémov F človeka vdačí M.Heideggerovi za mnohé podnety. Sám Heidegger se mimochodom odmietol zaradovat k existencialistom, považoval
    se skôr za predstaviteľov fenomenologie, orientovanje na vedecke výskumy. Nehovoril nikde o človeku, nosetela našej existencie , chcel naznačiť že človek je skôr miestom, kde sa dejú udalosti bytia. Cloveku záleži na tom, ako mu je, je na svojom bytí zainteresovaný, čo nazývame a on nazval existenciou, sme do sveta vhodený bez našého pričinenia, presto máme odpovednosť za to, ako svoj život žijeme         autentický život – nežiju podla tlaku okolnosti, ale podla seba

neautentický život – nechám sebou manipulovat, som súčast anonymnej masy anonymní masy
-  človek žije v čase, ludské bytie je ,,bytie k smrti,, člověk je bytost pravdy, pravda bytíe sa odhaluje

skrz človeka, kt. sa na bytie pýta – „Filosof je přiateľ bytía.“ na rozdíel od F.života se zaoberá nie obecným ale konkretným človekom. Len v hraničných situáciach je možné, aby člvoek vypovedal niečo o svete. Hlavná je ľudská osamotenosť, čo ale nie je absolútne. Sú rôzne typy existencializmu (od voluntarismu – Sartre až po fatalistický směr – Kierkegaard)

1. Jean Paul Sartre (1905-1980) –bol v odboji, potom bol marxistom a nakoniec E. reprezentuje, autor románu ,,hnus,,, (vyjadril tu pocit bezdôvodnosti a existencie, zároven je tu i skryte východislo – angažovanosť pre druhých. Vychází z Heideggera, Husserla a Hegela.

1. Existovat = být , sloboda naplnuje, Existencialismus byl výzvou ke svobodě a odpovědnosti.

Existencialismus – Filosofie dialogu. Pre človeka je sve vymedzený dvomi základnými vzťahmi:  Já-Ono a Já-Ty. Ono zastupuje vždy niečo určitého, nejakú vec, s kt. je možno nejak nakladať. Ty
naopak nemožno nikdy učiniť vecou, predpokláda prežitok účasti a vzájomnosti. Já aj Ty sú  vo vzájomnom vzťahu prítomný rovnákou mierou„Já povstává díky Ty.“ Kdyby neexistovalo Ono, nemohl by člověk žít. Ale ten, kdo žije pouze s ním, není člověk. Člověk v poslední době uspořádává svoj život do vecných inštitúcii, které zcela vytlačují přítomnost jakéhokoliv Ty. Ale jen vocii Ty jednáme jako otevřené osobnosti, tento vztah k Ty není třeba uměle budovat, je v každém z nás.

NEOTOMIZMUS

- je časťou novoscholastiky, spoločne s personalismom patrí do krestensky orientovanej F. NOTM je považovaný za najvplyvnejšie, katolický, orientovaný smer, navazuje na Akvinského
(13.st.). Podobne ako tomizmus zdôraznuje harmoniu viery a rozumu ako dva zdroje poznania, medzi kt. niet rozchodu. V rámci tejto harmonie sa na 1. miesto kladie viera, pretože ich pravda je božského pôvodu a teda absolutná. Avšak NOTM uznáva aj výraznu úlohu vedy a myslenia v modernej dobe. Respektuje niekt. prirodovedecke poznatky, napr. prirodzenú evolúciu za ich príčinu pokladá boha

16. Zákony formalnej logiky. Pojem a súd

1. existuje viacero odvetný logiky, prvú založil Aristoteles neskôr ju Kant pomenoval ako formálnu logiku Hegel odlíšil túto logiku od matematickej alebo dialektickej logiky – vývin, téza, antitéza, syntéza, zákon kvantity a kvality
2. formálna logiká pomáha rozvíjať poznanie, správne usudzovanie, formulovanie, dokazovanie
3. vyčlenila sa s F iba tá formálna  je na rozhraní z F, je dobrá k učeniu myslieť, lepšie sa vyjadrovať, učiť sa k vedeckému spôsobu poznavania, dokazovania, obhajovania.
4. Základné zákony formálnej logiky – pojem, súd, úsudok,
5. Má vš. uplatnenia.        1súd        Jano je v BA

2súd        Jano je V TN – je nepravdivý

                1súd         Jano nie je v BA

                2súd        Jano je v TN – súd je neurčitý, nemusí byť pravdivý

        Dva súdy – jeden popiera to čo prvý súdi – nemôžu byť obidva pravdivé

Človek lepšie vyvracia nazory druhého pomocou formalnej logiky – f. log. má hranice

ZAKONY FORMALNEJ LOGIKY

6. pokiaľ človek usudzuje, mylsí 1000rokov a fixovalo sa to dlho vo vývine, zákony sú všeludské – logika je vybavenie nášho myslenia

1.  1zákon totožnosti

- to čo tvrdíme potom nemeníme myšlienka je formulovaná jednoznačne, nemeníme ju

(A je A)

2.  2zákon sporu

- kniha je bud zelená alebo červená, dva vylučujúce sa nemôžu byť súčastne pravdivé súdy, jeden al. druhý je nepravdivý, (môže byť aj tretia možnosť obidva súdy môžu byť aj nepravdivé) (A je B, alebo A je C)

napr.         zuzka bud v pieštanoch alebo v TN, zuzka som v TN, tak nemôže byť v TN – bud je tam alebo tam

3. 3zákon vylúčenia

7. nemôžu byť obidva nepravdivé (A nie je B) to nie je to isté ako (A je ne-B) – je- znamená kladná
8. medzi tvrdením a poprieraním toho istého nie je nič tretieho (kniha je červena al. nie je červená)
9. jeden súd je nevyhnutne pravdiný a druhý  je nepravdivý (nemôžu byť oba nepravdivé)

1.  4zákon dostatočného dôvodu

- (A je preto, lebo je B) každá myšlienka môže byť uznaná za pravdu ak je dostatočné odôvodnená (dostatok dôkazov a argumentov)

Filozofia Aristotela až po s. Milla hovoria že jestvujú dva druhy právd:

1. pravda bezprostredná , ku kt. dospievame intuiciou al. bezprostredným uvedomovaním (uvidiš do hod. bude pršať) je to pravda keď začne mam pocit (bezprostredne si tu uvedomujem)
2. pravda sprostredkovaná, s jedným odvôvodneným dalšie, tvorí ju prolog v naších pravd poznatkov a tým sa zaoberá logika – odvodzuje iné tvrdenia téz

Každe tvrdenie je pravda len ak je dostat. odôvodnené

10. čo neodvodnujeme – samozrejmosť (je pekne, je streda)
11. ani čo bol xkrát zdôvodnené tisícx ,,axioma(pravdivá)

Súdy/zákony kt. boli dokázane xkrát neodvodzujeme axiomy. Pri poznav. skutočnosti – gnozeologiou sa hľadajú príčiny účinky hľadajú čo je jeho príčinou – v logicke ide o dôvody (sféra skutočnosti) – dôsledky(sféra myslenia, logiky)

- logika neskúma príčiny ale dôvody, formálne logiky sú spojené s úsudkom

POJEM

je myšlienka o predmete v jeho podst. znakoch, človek myslí v pojmoch, nie v úplnosti, nie náhodne znaky ale podstatne, znaky predmetu môžu byť podstatné a nepodstatné,

12. Obsah pojmu – všetky podstatné znaky predemtu Rozsah pojmu – súhrn predmetov na kt. sa daný pojem vzťahuje, rozsah a trieda predmetov je to isté
13. nie je vec ani slovo, slovo využ. na vyjadrenie pojmu, pojem strom v podstatných znakoch = vš. stromy,
14. pojem (vyjadrené pomocou rečí v slovách) sa nerovná slovu, v pohybe má pojem jedno slovo ale sú aj výnimky – každý pojem obsah (súhrn podst. znakov – podst. vlastnosti súvislosti)
15. rozsah/množstvo/kvantita – kt. predmety sa na ten predmet vzťahuje (strom – vš. stromy)
16. každý pojem môžeme podradiť pod vyšší pojem kt. obsahuje a zahrnuje
17. druhy pojmov:

*konkrétne (stolička) *abstraktné (veľký) *nezavísle *súvzťažné

18. pojmy podľa rozsahu:

*porovnateľné*neporovnateľné*zlúčiteľné*nezlučiteľné...

19. pojmy podľa obsahu:                *kladné (dobrý)  *záporné (hašterivý, zlý)
20. Klasifikácia def. pojmov (je najpresnejšia): treba odhaliť obsah pojmu (konkr. vecí) pri jednoduchých veciach ich vymenujeme, pri zložitejších to nejde vymenovať, pojem sa podradí pod rod a nájde sa jeho druhové znaky pravidla definovania: 1)primeranosť – druh a rod sa musia líšiť 2)tautologia – keď definujem niečo tým samým 3)definícia nesmie byť záporná – čím ta vec je a nie čím nie je 4)má byť krátka, úsporná 5)má dodržiavať pravidlá logiky – nemá byť protirečená, popierať sa navzájom
21. klasifikácia pojmov:

1.  analitická – začíname zo všeobecného a ideme k užším pojmom (strom – listnatý....)

                                           (rodu – druh) delí útvar na základne dalšie časti

2.  syntetická – naopak (MIG29 – stihačka – vojenské lietadla...) (druh – rod)

   od jednotlivemu k všeobecnému

SUD

22. vyšší stupen usudzovania je súd, myšlienka kt. vyjadrujeme vo vete, zložený z viacerých pojmov, súd má výnimky, 3prvky – subjekt, spojka, predikát,
23. subjekt(termín, kt. vyjadruje predmet), predikát (termín, kt. vyjadruje znaky) – spojka (spája subjekt a predikát – je, nie je)
24. svet je poznateľný pomocou: subjetku – spojky, predikátu
25. druhy súdov:

1.  podľa subjektu (kvantity, razsahu):

1. jednotlivé (sto rokov samoty napísal Markéz (o 1predmete daného druhu)
2. čiastočné (niektorí študenti sú športovci)
3. všeobecné(všetci ľudia sú smrteľný, o celej triede, rode)

2.  podľa kvality spojky:

1. záporná (jana nie je BA)
2. kladná (ja je v BA)

3.  podľa modality – bytia subjektu:

1. problematické (vyjadrujú možnosť) – môžem dostať 1( nie je to zaručené)
2. asertonické (vyjadrujú skutočnosť) – dnes je polooblačno
3. apodiktické (vyjadrujú nutnosť)  - lev je šerlma

4.  Základné súdy:

   A                 E                        A – všeobecný kladný súd

                                                                                 E – všeobecný záporný súd

        I – čiastočný kladný

        O – čiastočný záporný

                           I                O

A a E sú protichodné                I a O sú podprotichodné (sú na nižšej úrovni)        A a I A je nadradené I – vzťah nadradenosti        E a O E je nadradené O – vzťah nadradenosti         A a O – protikladné

E a I protikladné

Ak vieme o 1súde v tomto štvorci či je pravdivý alebo nepravdivý, vieme usudzovať o ostatných

A je pravdivý (Ludia su smrteľný) potom E je nepravdivý(ľudia sú nesmrteľný)

- súd je to veta, tvrdenie môže byť pre nás známe, prekvapujúce, no vyvodzovať nové závery, sa deje až usudzovaním

17. Deduktívny a induktívny úsudok. Hypotéza a dôkaz

USUDOK

1. najvyššia forma pojmového myslenia je úsudok, forma myslenia keď z 1 al. viacerých súdov usudzujeme nové poznatky, teda sa skladá z niekoľkých súdov
2. premisy, súd kt. odvodzujeme z premín nazývame záver (niečo čo rozširuje naše poznanie) od všeobecenému k jednotlivému záveru
3. je taká forma myslenia keď sa z jedného al. viacero súdov odvodzuje nový súd – poznatky, existuje vychod. súd a z neho odvodzujeme další. Klas. úsudok je taký, že sú dva súdy a tretí záver a zväčša tie dva súdy sa volajú ,,premisa,,
4. z dvoch premís a dvoch súdov odvodzujeme usudzovaním tretí súd, kt. klasi. usudku hovoríme ,,kategorický sylabizmus,,
5. delíme ho na:

1.  deduktívne

- post. od všeob. k čiastočnému, aspoň jeden súd musi byť vš.

2.  induktívne

- post. od individuálnym k súdom k všeob. záveru

3.  traduktívne súdy (analogia) usudzovanie z analogia – súd z ktorého vychádzame a záver sú na rovnakej úrovni

- kt. premysi a záver sú = súdy z hľadiska objektu, (všeobecné – čiastočné)

Anologia – usudzovanie jedného súdu o niečom podobnom, inom

DEDUKTIVNY USUDOK

6. a)kategorické , premysy – záver a 1 musí byť vš. súd tie súdy su kategorické popierajú svet, nie z hľadiska modality, to sú obe dalsie
7. b)kategoricko – alternativne – 1premysa je kategoricky platiaci a 2alternativný súd je alebo nie je
8. c) kategoricko – podmienene –1súd premisa je kategorický a 2 je podmienečný /hypotetická (ak – potom)
9. d)                                 - 1 premysa podmienečný – 2 alternativný súd – takéhoto dedukt. úsudku tažko roibť záver
10. e) alternatívneho – hypoteticky (dilema)
11. f) kategoricky – deduktívny – sú dvojica kateg. súdov je to dve premisy/ popierajúce majú jeden spoločný termín majú jeden spoloč. termín a robíme z toho záver

Dedukcia – vždy vedie k výsledku , rozumnému

Indukcia – záver je pravdepodobný

INDUKTIVNY USUDOK

12. jeho záver je poznatok o celej triede predmetov idem od jednotlivého k všeobecnému
13. východiskove súdy – odôvodnujúce súdy (argumenty)  a záver
14. sprvávny infuktívny úsudok: (indukcia je správna ak):

1.  vychádzame z podstatných znakov predmetov
2.  ide stále o predmety jednej triedy, druhu, aj keď všetky premisy sú záporne – môžeme urobiť záver v indukcii, všetky premisy sú bud individuálne al. čiastkové súdy všeobecný je len záver, záver je len pravdepodobnostný v indukciií. Cim je trieda väčšia tým je menej pravdepodobnostný, len ak preskúmame všetky prvky triedy tak je záver  pravdivý

15. základné chyby pri induktívnom usudzovaní:

1.  unahlené záver bez preskúmania dostatočného množstva predemtov z triedy
2.  nedostatočne odôvodnenie – zámena príčinnej (kauzalnej) súvislosti všobecnou súvislosťou (horúčka nie je príčinou chrípky)

        Nové poznatky sa často dejú na zákl. Indukcie a urobí sa záver – bud sa potvrdia alebo vyvratia.

INDUKTIVNA METODA

16. pri skúmani skúmame podstatu, nie rozsah ale podstatu a ten záver sa týka daného rodu
17. indukcia všeobecnej premisy čím viac – lepšie a z nich robíme čiastočné súdy (čiastočne)
18. chcem záistiť príčinu, javu
19. F má svoju príčinu to čo je príčina to čo predchádza tej veci a čo ju spôbobuje – účinok

Súd je pravdivý keď je dostatok dôvodov, neodvodené súdy a závery sú ,,demagogia,, nedokazujeme veci kt. sú už dokázané, ,,axiomy,, služia nám ako dôkaz

Štruktúra:        téza – to čo treba dokázať

                argumenty (súdy, pomocou kt. chcem tu éru)

                demonštrácia (prečo)

                dôkaz (úsudok, záver)

Kauzalita – príčina, súvislosť, Má byť vždy + poklad to nevyvratime, cielom je nájsť pravdu, jej pravda je ,,obhajoba,, úlohou opnenta je oslabiť/spochybňujem, kladiem argumenty

USUDOK – PREMISY – DOVODY – ZAVER         - INDUKTIVNY

                                                        - DEDUKTIVNY

DOKAZ – ZAVER – TEZA  a k nej hladame tézy a hladanie premysi

Pravidla na obhajobu: - téza musí byť jasná – téza, obhajoba musia byť = , argumenty súdu musia byť s tézou spätá, hmota je nezničiteľná tak aj košela

DOKAZ

20. operácia myšlienková pomocou kt. sa určuje pravdivosť al. nepravdivosť tvrdenia
21. vzťah medzi úsudkom a dôkazom: nie je to isté ,,usudkov sú 2 a viac premis,, z nich vychádzame  arobíme záver dôkaz: máme záver a ten chceme dokázať, čiže hľadáme premisy u usudzovania vychádzame z pravdivých premís u dôkazu môžeme vyvraciať tézu (záveru), kt. nie je pravdivá, to čo hľadame aby tézu potvrdilo al. vyvrátilo sú argumenty, proces v kt. sa to deje je dokazovanie
22. zásady dokazovania: (obhajovania):

1.  téza musí byť jasný a zrozumiteľný súd (nie dvojzmyselný)
2.  argumenty musia byť samy o sebe pravdivé, pravdivosť argumentov nemôže byť odvodenia od tézy, kt. dokazujeme,
3.  argumenty musia yť k tomu čo dokazujem dostatučujúce – pravdivosť tézy vyplýva z pravdivosti argumentov, argumenty musia byť pravdivé a od tézy nezávisle ((keď to isté sa dokazuje tým istým – tautologia)

18. Teória poznania. Jednota zmyslového a rozumového poznania

GNOZEOLOGIA / NOETIKA /EPISTEMOLOGIA

1. je o nu veľký záujem a rozvíja sa, zakladateľ je Decartes – prvý vyčlenil vzťah subjektu a objektu, treba rozlíšiť tri pojmy:

1.  poznanie , proces v kt. tvoríme významové utvary, stránka aktívna procesuálna, zložitý myšlienkový proces, v kt. sa odrážajú stránky skutočnosti v našom myslení (ľudkom)
2.  poznavanie, procesuálna stránka poznávania proces ako dospievame k poznaniu cieľom je poznať vlastnosti a podstatné znaky predmetov
3.  poznatok, výsledok procesu poznávania je poznatok (to je ten záver) a výsledkom poznávacieho procesu je poznatok

2. pre mnohých poznanie je hl. čím sa líši človek od iných a vedenie je proces zmyslov. Poznaním sa zaob. aj iné vedy – psychologia, neurologia, logika,

agnostisticizmus – nepoznateľnosť, svet nie je poznateľný

skepticizmus – spochybnujú hlbku, poznania

optimizmus– svet je poznatelný a vidi svet v dobrom  

pesimizmus – svet vidí v zlom

Usporiadavame len to čo mám poskytujú zmysliy, no ergo nie su dokonále. Empirici súperia, racionalizmus – tiež degradujú zmysli a len najl. je realizmus kde naše poznanie je syntézou, rozumového

REALISTICKA FILOZOFIA je založená na poznateľnosti svet. Svet je poznateľný ale zatial nepoznaný

3. mý vnímame a rozumieme tomu, že veci sú rozdieľne, rôznorodé ale sú tam aj stránky, kt. ich zjednocujú (všeobecné stránky – medzi svetom a naším myslením nie je neprekročiteľná bariera subjekt – človek, skupina ľudí, kt. sa myslením zameriava na svet
4. veci sa vyvíjajú, medzi starým a novým je stále nejaká súvislosť (panta rei)
5. súčasťou teorie poznania je aj

TEORIA PRAVDY

6. pravdu chápeme ako vlastnosť (hodnotu) nášho poznania, nie poznávaneho predmetu, čím viac je naše poznanie o tej veci zhodné s tou vecou tým je pravdivejšie (má vyššiu hodnotu)
7. NEPRAVDA je rozdiel medzi omylom a lžou, nepravda je opak pravdy, môže byť neuvedomovaná – omyl alebo uvedomovaná lož, celé poznávanie je procesom omylov a tie sa musia odstraňovať, pravda nejestvuje (niče) jestvujú len rôzne interpretácie, keby pravda nejestvovala potom by jestvovala len nepravda vo svete, všetky tvrdenia sú nepravdivé.

1.  Scruton, myšlienka al. názor, veta je pravdivá pokiaľ odpovedá skutočnosti, uplne tu vec a svet nemôžeme poznať ale to neznamená, že nejestvuje pravda, duch je pred svetom , svet je materiálnym prejavom toho ducha – idealisty – (hegel,....)

8. Kant rozlíšil dva tipy pravdy -         

- vedecká (náhodná)

- filozofická (nevyhnutná)

9. Vedecká pravda, hl. mesto nemecká – berlín ale predtým ben predtým opat berlín môže sa zmeniť , hl. mestom Nemecka je mesto – filozofická pravda
10. F je diskutovanie o poznaní, potrebujeme ovládať jazyk, vyjadrovať myšlienky pomocou slov, diskusia sa točí okolo pravdy, pravda je vzťah medzi naším subjektivým myslením a realitou, bytím, ktoré je objektívne. Je mimo nas a na nás nezavislé a my to poznávame. Realita nie je naším myslením vytváraná ani dosť dobre vyjadrovaná.
11. pravdu chápeme aj ako         absolútnu – relatívna

subjektívna – objektívna

V priebehu sa zistilo, že pravda sa mení a nie sú uplne al. sa menia. V každom výroku sú zrnká. Ak pre kresťanstvo je boh potom človek obrazu božiemu bol a ešte keď sa dame do hlbky aj žena od boha – pravda podľa Níčeho nejestvuje

Vznikajú 2 základné vývojové línie:

1. empirizmus- jediným zdrojom a kritériom poznania je skúsenosť a zmysly. Táto línia ako metódu vedy vyzdvihuje experiment a indukciu

2. racionalizmus- vychádza z presvedčenia, že svet je rozumovo usporiadaný a jediným zdrojom a kritériom poznania je rozum. Jeho metódou je dedukcia (postup od všeobecného k jednotlivému) a za najdôležitejšiu vedu považuje matematiku

19. Racionalizmus, senzualizmus, empirizmus, iracionalizmus, agnosticizmus

RACIONALIZMUS

- vychádza z presvedčenia, že svet je rozumovo usporiadaný a jediným zdrojom a kritériom poznania je rozum. Jeho metódou je dedukcia (postup od všeobecného k jednotlivému) a za najdôležitejšiu vedu považuje matematiku

- filozofické učenie, ktoré považuje rozum za jediný a najvyšší zdroj poznania, Benedictus Spinoza (pôvodne Baruch Spinoza), ontologia – kritika Decartovho dualizmu: ,,okrem prírody nič neexistuje,, = materializmus, cieľ filozofie – sebazdokonaľovanie, monizmus, panteizmus, hylozoizmus.

8. oslavujúce zmysly, základateľ Rene Decartes

2. Rene Decartes, (francúz, študent). Z učenia si odniesol prírodovedecke, pochybovanie – rozvinul ho do skepsy (čo je pravda) dospel k tomu pochybujem o všetkom , nepochybne je to že pochybujem

- prvá téza F: ,,ja myslím,, - myslím teda som, rozvinul F, kriticky spôsob prevrat vo F.

dodnes sa zaradil, je to dualista (ja myslím,a el aký je vzťah sveta čo je dôležité čo

poznávame alebo ako poznávame) vedomie = hmota – nie je nadradená musel ujsť

- mal mechanický pohľad na svet, človek spojil telo s dušou), duša sídli v hypofýze a rozlieva sa kanálikmi po tele,, filozofia prírody, východisko poznania – pochybovania o všetkom, ,,myslím teda som,, nemožno pochybovať o tom že myslíme

2. za pravdive možno považovať len to, čo človek chápe – zložitý problém rozdeliť na čiastkové problémy – postupovať od známého k neznámemu – v reťazi poznania nepripustiť žiadne medzeri

1. Leibniz, tvorca monadologického a pluralistického systému, podstatnou vlasnosťou – pohyb sú hierarchicky usporiadané: božia, ľudské, zvieracie, rastlinné, norganické monády majú predstavy: iba ľudské monády

SENZUALIZMUS

3. je založené na zmyslových orgánoch, uznávanie pocitov za zdroj poznania,
   odvodzovanie poznania zo zmyslového vnímania
4. Vyvrcholením novovekého empirizmu je anglický senzualizmus JOHNA LOCKA

1. JOHN LOCKE , zastáva ideistické stanovisko, ktoré chápe v troch rovinách(zmysloch):
   1) uznáva stvorenie sveta Bohom
   2) Boh dáva svetu zákony, ale ďalej doň nezasahuje
   3) dobro zvíťazí nad zlom

1. podľa neho je ľudský rozum(poznanie) vosková tabuľa, do ktorej naše zmysly vtláčajú svoje pečate. Rozum k nim nič nepridáva, iba ich triedi, usporadúva. Vypracoval teóriu primárnych a sekundárnych kvalít:
   Ů primárne – sú určené objektom (vonkajším svetom)- merateľné
   Ů sekundárne – závisia od vnímaného subjektu (farba, vôňa, chuť)

Predstaviteľ anglického osvietenstva a zakladateľom liberalizmu a teórie deľby moci.

,,nič nie je v rozume čo predtým nebolo v zmysloch,,

EMPIRIZMUS

- jediným zdrojom a kritériom poznania je skúsenosť a zmysly. Táto línia ako metódu vedy vyzdvihuje experiment a indukciu

- zakladateľom bol Francis Bacon, zároven považovaný za predstaviteľa vrcholne anglickej renesancie. Pozornosť sústredoval na otázky ľudksého poznania a novej metody vedy. Ludksé poznanie považuje za moc: ,,poznanie je sila,,. Pri charakteristike ľudského poznania kladie dôraz na experiment a skúsenosť, ktorú však vyžaduje systematicky vyhodnocovať. V poznaní je dôležité odstrániť prekážky a predsudky – idoly, kt. ho deformujú. Usiluje sa vytvoriť novú metodu poznania – indukciu – kt. je však chápana ako systematické vyhodnocovanie skúsenosti a na jej základe objavovanie zákonitostí. Hovori, že pravdivý alebo nepravdivý je iba pojem, ale nie vec. Je zástancom absolutistickej monarchie, požaduje oslabenie vplyvu šľachty a žiada, aby o zákonoch mohol rozhodovať tzv. šalamúnov dom, panovník sa pri vydávaní zákonov riadi odporúčaním vedcov, a tak vydáva zákony a nariadenia vedecky odôvodnené, prospešné štátu a jeho obyvateľom.

- zvyšovanie, rozvoj vojna v Anglicku, predstavitelia:         Bacon, Hobbes, Locke

                                                                Hume, Berkeley

- ak nekritický preberame názory na niečo od iných, sme tu na to aby sme ti to preverili (reprodukujeme)

5. Hobbies, zameriaval sa na spoločnosť, prišiel prvý s názvom na spoločenskú zmluvu (ústava) a štát, dohovor medzi panovníkom. Pred vznikom štátu tzv. prírodná spoločnosti, platilo pravidlo človek človeku veku. Obdobie boja človeka proti človeku, tento vzťah nemal perspektívu. Zaradujeme ho do empirizmu je autorom kt. sa snažil prekonanie sporu racionalizmu a empirizmu. za zdroj pozania považuje zmysly a skúsenosť, ale zdôrazňuje i potrebu racionálnej abstrakcie.
6. Locke, rozvíjal učenie Hobbsa a gnozeologiu, priatel s newtonom, lekár. Dielo ,,rozprava o ľudskom rozume,, (uprednostunuje empirizmus, skúsenosť, prax pred teoriou). Keď sa nietko narodí (čistý papier) skúsenosť. ,,dve pojednania o vláde,, (elementárny základ dnešného storočia)
7. Hume, pokračoval epmiristická – materialistická F, je agnostik (prúd, vyšší stupen skepticizmu). Neverí v poznateľnosť sveta, prírody, človeka.

- základom nášho poznania je skúsenosť, považuje ju za prvotný, materiál nášho vedomia, ale nedokáže vypovedať o existencii alebo o neexistencii vecí okolo nás – agnosticizmus. Využíva Lockovu teoriu asociácii: princípov podobnosti, priľahlosti a najma príčinnosti. V praktickom živote sa riadime presvedčením, vierou v existenciu vonkajšieho sveta. Odmietol ,, zjavené náboženstvo, (založené na písme), človek sa má pri svojom konaní riadiť vlastným svedomím, a na to nepotrebuje náboženstvo.

8. Berkeley, idealist, vyštudoval teologiu – biskup angokanskej teologii, dielo, ,,základ ľudského poznania ,,- mal 25rokov rozvinul syst. idealistický smer. Základ novovekého subjektívného idealizmu (arché – niečo ideálne, urč. je mimo nás) snažil sa oprieť existenciu hmoty. Veci existujú len pokiaľ sú vnímame, byť podľa neho je byť vnímaní, idea založena my o veciach vieme, sme s nimi v styku. byť znamená byť vnímaní.

IRACIONALIZMUS

5. na základe je nie rozum ale mimorozumové (vpna, city, vášne) nie je to skusenosť, je tým poznávacím nástrojom
6. filozofia vylučujúca rozumové poznanie

AGNOSTICIZMUS

popieranie možnosti objektívnej poznateľnosti sveta a jeho javov

2. Kant,  pokračuje Samostatné vnímanie priestoru a času, na základe ktorých pozorujeme svet, je apriórne (nezávisí od skúsenosti). To znamená, že všetky javy nazeráme v čase a priestore, čím ich usporadúvame podľa vopred daných foriem. Tým pádom nikdy nespoznáme veci, aké su o sebe. Dostupné su nám iba ich javy. Preto môžeme Kanta označiť za agnostika.

7. stanovisko popierajúce možnosť poznania mimoempirickej skúsenosti

20. Subjekt a objekt poznania. Pravda, nepravda (omyl, lož)

POZNANIE

- poznaním sa zaoberá gnozeologia o poznanie je veľký záujem a rozvíja sa, zakladateľ je Decartes – prvý vyčlenil vzťah subjektu a objektu, treba rozlíšiť tri pojmy:

1.  poznanie , proces v kt. tvoríme významové utvary, stránka aktívna procesuálna, zložitý myšlienkový proces, v kt. sa odrážajú stránky skutočnosti v našom myslení (ľudkom)
2.  poznavanie, procesuálna stránka poznávania proces ako dospievame k poznaniu cieľom je poznať vlastnosti a podstatné znaky predmetov
3.  poznatok, výsledok procesu poznávania je poznatok (to je ten záver) a výsledkom poznávacieho procesu je poznatok

12. spôsob poznania je gnozeologia, poznávanie je subjektívno – objektnívne subjekt som ja, objekt je to čo poznávame

1.  gnostik        - uznáva poznávanie
2.  agnosti        - odmieta poznávanie
3.  skeptik        - uznáva poznávanie ale uvedomuje si chyby v nom

SUBJEKT

- terním vyjadrujúci predmet, vyjadruje jedinca, osobitosť

OBJEKT

- predmet nášho poznania, čínnosti

REALISTICKA FILOZOFIA je založená na poznateľnosti svet. Svet je poznateľný ale zatial nepoznaný

13. mý vnímame a rozumieme tomu, že veci sú rozdieľne, rôznorodé ale sú tam aj stránky, kt. ich zjednocujú (všeobecné stránky – medzi svetom a naším myslením nie je neprekročiteľná bariera subjekt – človek, skupina ľudí, kt. sa myslením zameriava na svet
14. veci sa vyvíjajú, medzi starým a novým je stále nejaká súvislosť (panta rei)
15. súčasťou teorie poznania je aj TEORIA PRAVDY , pravdu chápeme ako vlastnosť (hodnotu) nášho poznania, nie poznávaneho predmetu, čím viac je naše poznanie o tej veci zhodné s tou vecou tým je pravdivejšie (má vyššiu hodnotu)

OMYL - LOZ

16. je rozdiel medzi omylom a lžou, nepravda je opak pravdy, môže byť neuvedomovaná – omyl alebo uvedomovaná lož, celé poznávanie je procesom omylov a tie sa musia odstraňovať, pravda nejestvuje (niče) jestvujú len rôzne interpretácie, keby pravda nejestvovala potom by jestvovala len nepravda vo svete, všetky tvrdenia sú nepravdivé.

1.  Scruton, myšlienka al. názor, veta je pravdivá pokiaľ odpovedá skutočnosti, uplne tu vec a svet nemôžeme poznať ale to neznamená, že nejestvuje pravda, duch je pred svetom , svet je materiálnym prejavom toho ducha – idealisty – (hegel,....)

17. Kant rozlíšil dva tipy pravdy -         - vedecká (náhodná)

- filozofická (nevyhnutná)

18. Vedecká pravda, hl. mesto nemecká – berlín ale predtým ben predtým opat berlín môže sa zmeniť , hl. mestom Nemecka je mesto – filozofická pravda
19. F je diskutovanie o poznaní, potrebujeme ovládať jazyk, vyjadrovať myšlienky pomocou slov, diskusia sa točí okolo pravdy, pravda je vzťah medzi naším subjektivým myslením a realitou, bytím, ktoré je objektívne. Je mimo nas a na nás nezavislé a my to poznávame. Realita nie je naším myslením vytváraná ani dosť dobre vyjadrovaná.

21. Základy vedeckého empirického skúmania

metodologia (základne metody vedeckého skúmania)

metodo logia = učenie o metodach, o ich používaní metoda – akým spôsobom preskúmame vytýčený objekt všeobecne metody (sú vo filozofickej metodologie) logika + teoria poznania + metodologia – tvoria celok. Vzťah objektu a metod – predmet skúmania podmieňuje voblu (a sposob) metod skúmania,

1.  všeobecné metody:

1. metody empirického poznávania – empir. poznávanie nie je iba zmyslové poznávanie, ide o mysliace nazeranie, rozum je prítomný, empirický poznatok (výsledok empir. poznávania), proces poznávania je nekonečný reťazec

1. empirické poznánie...E – T – Pd – P – E – T ´(opäť začína cyklus ale na vyššej úrovni)

E (empirické poznanie) T(teoriu) Pd(praktické duchovno) P(prax)

EMPIRICKY FAKT

2. systematický utriedené , zamerané, dostatočné, odôvodnené, v praxi overené, dôležité, relevantné, čiže nie hoci aké poznatky
3. má dve fázy:

2.  empirické skúmanie (poznávania)

1. empirické skúmanie má 3 všeobecné metody

pozorovanie (merania, experiment)

- najjednoduchšia metoda, zameriava sa na podstatné znaky, cieľavedomie pozorujeme

a)meranie – empirický proces, vyjadruje sa matematicky (v podobe čísel),

b)experiment – skúmaný predmet sa realizuje vo svojich podmienkach umelé vytvorenie javu a podmienok, kt. naň vplývajú – fyzikálne, chemické, biologické, sociálne nemožno používať – môžu mať dramatické následky

3.  empirické poznanie – rozum spracováva výsledky skúmania, klasifikácia, typologizácia, korelácia

a)klasifikácia- vytváranie tried podľa istých znakov (zmyslových)

        analitická (značky aut)        syntetická (autá osobné, nákladné)

b)typologizácia- okrem znakov, kt. získavam empirickým poznávaním má aj zanky na základe logiky, vznikajú typy kt. majú v sebe aj abstraktné myšlienky, nielen zmyslové

c)korelácia- okrem zmyslových a abstraktných znakov, sem sa pridávajú aj vzťahy, porovnávanie (1 a 2 triedy a pod) hľadajú sa súvislosti (medzi triedami)

- javy musia byť pozorovateľné – musia sa dať kvantifikovať výsledky ak to nejde nepatria teda do empirického ale teoretického – stupen závislosti sa vyjadruje korelačným koeficientom (od 0 znamená volnejšie 1 pevnejšie)

HYPOTEZA

4. nie je akákoľvek, domienka, je odvoditeľný predpoklad , odlišujeme ju od domienky teor. popis čohosi usudzujem, takmer vš. sa začína nou, nemá odpoved empir. ale sa o nu opriera, keď sa potvrdí má byť overiteľná aj inde
5. praktické duchovné činnosti

1. modelovanie –                 a) materiálne, postavíme niečo + okolie ,

1. ideálne , bezpčenjšie, lacnejšie, myšlienkova predstava, schávli sa potom

2.  abstrahovanie – konkretizovanie, prinávratenie sa k tým abstrahovaným rovnostiam

6. získane poznatky sa pretvárajú na model a potom keď stojí a potvrdí sa, to teoretické to zmyslové obyč. nejde do praxe a medzistupen je ,,prognozovanie,, - výzia, projekt – návod pre prektickú činnosť

PROGNOZA

7. je odklad pre prakt. činnosť, základ rozhodovacích procesov , programov. stretégia, čo je o 20rokov je ,,výzia,, prognoza po sformulovaní musí byť prijateľná – pravdepodobná

1.  metody:

1. materiálne
2. experízne, musím vybrať expertov kt. sa v problematike vyznajú ich sa pýtať na vývin tho, javu rôznými metodami
3. delfi, experti nie sú spolu ale sú naraz oslovení, nie sú zhromaždenia a nastane vyhodnocovanie        a) krajné        b)extrémne

22Teoreticko – poznávacia činnosť. Hypotéza. Deduktívne a induktívne uvažovanie. Zdôvodňovanie a dokazovanie. Analogia

HYPOTEZA

8. nie je akákoľvek, domienka, je odvoditeľný predpoklad , odlišujeme ju od domienky teor. popis čohosi usudzujem, takmer vš. sa začína nou, nemá odpoved empir. ale sa o nu opriera, keď sa potvrdí má byť overiteľná aj inde
9. praktické duchovné činnosti

2. modelovanie –                 a) materiálne, postavíme niečo + okolie ,

2. ideálne , bezpčenjšie, lacnejšie, myšlienkova predstava, schávli sa potom

3.  abstrahovanie – konkretizovanie, prinávratenie sa k tým abstrahovaným rovnostiam

10. získane poznatky sa pretvárajú na model a potom keď stojí a potvrdí sa, to teoretické to zmyslové obyč. nejde do praxe a medzistupen je ,,prognozovanie,, - výzia, projekt – návod pre prektickú činnosť

PROGNOZA

11. je odklad pre prakt. činnosť, základ rozhodovacích procesov , programov. stretégia, čo je o 20rokov je ,,výzia,, prognoza po sformulovaní musí byť prijateľná – pravdepodobná

1.  metody:

1. materiálne
2. experízne, musím vybrať expertov kt. sa v problematike vyznajú ich sa pýtať na vývin tho, javu rôznými metodami
3. delfi, experti nie sú spolu ale sú naraz oslovení, nie sú zhromaždenia a nastane vyhodnocovanie        a) krajné        b)extrémne

DEDUKTIVNE UVAZOVANIE

23. a)kategorické , premysy – záver a 1 musí byť vš. súd tie súdy su kategorické popierajú svet, nie z hľadiska modality, to sú obe dalsie
24. b)kategoricko – alternativne – 1premysa je kategoricky platiaci a 2alternativný súd je alebo nie je
25. c) kategoricko – podmienene –1súd premisa je kategorický a 2 je podmienečný /hypotetická (ak – potom)
26. d)                                 - 1 premysa podmienečný – 2 alternativný súd – takéhoto dedukt. úsudku tažko roibť záver
27. e) alternatívneho – hypoteticky (dilema)
28. f) kategoricky – deduktívny – sú dvojica kateg. súdov je to dve premisy/ popierajúce majú jeden spoločný termín majú jeden spoloč. termín a robíme z toho záver

Dedukcia – vždy vedie k výsledku , rozumnému

Indukcia – záver je pravdepodobný

INDUKTIVNE USUDZOVANIE

29. jeho záver je poznatok o celej triede predmetov idem od jednotlivého k všeobecnému
30. východiskove súdy – odôvodnujúce súdy (argumenty)  a záver
31. sprvávny infuktívny úsudok: (indukcia je správna ak):

1.  vychádzame z podstatných znakov predmetov
2.  ide stále o predmety jednej triedy, druhu, aj keď všetky premisy sú záporne – môžeme urobiť záver v indukcii, všetky premisy sú bud individuálne al. čiastkové súdy všeobecný je len záver, záver je len pravdepodobnostný v indukciií. Cim je trieda väčšia tým je menej pravdepodobnostný, len ak preskúmame všetky prvky triedy tak je záver  pravdivý

32. základné chyby pri induktívnom usudzovaní:

1.  unahlené záver bez preskúmania dostatočného množstva predemtov z triedy
2.  nedostatočne odôvodnenie – zámena príčinnej (kauzalnej) súvislosti všobecnou súvislosťou (horúčka nie je príčinou chrípky)

        Nové poznatky sa často dejú na zákl. Indukcie a urobí sa záver – bud sa potvrdia alebo vyvratia.

INDUKTIVNA METODA

33. pri skúmani skúmame podstatu, nie rozsah ale podstatu a ten záver sa týka daného rodu
34. indukcia všeobecnej premisy čím viac – lepšie a z nich robíme čiastočné súdy (čiastočne)
35. chcem záistiť príčinu, javu
36. F má svoju príčinu to čo je príčina to čo predchádza tej veci a čo ju spôbobuje – účinok

Súd je pravdivý keď je dostatok dôvodov, neodvodené súdy a závery sú ,,demagogia,, nedokazujeme veci kt. sú už dokázané, ,,axiomy,, služia nám ako dôkaz

Štruktúra:        téza – to čo treba dokázať

                argumenty (súdy, pomocou kt. chcem tu éru)

                demonštrácia (prečo)

                dôkaz (úsudok, záver)

Kauzalita – príčina, súvislosť, Má byť vždy + poklad to nevyvratime, cielom je nájsť pravdu, jej pravda je ,,obhajoba,, úlohou opnenta je oslabiť/spochybňujem, kladiem argumenty

USUDOK – PREMISY – DOVODY – ZAVER         - INDUKTIVNY

                                                        - DEDUKTIVNY

DOKAZ – ZAVER – TEZA  a k nej hladame tézy a hladanie premysi

Pravidla na obhajobu: - téza musí byť jasná – téza, obhajoba musia byť = , argumenty súdu musia byť s tézou spätá, hmota je nezničiteľná tak aj košela

DOKAZ

37. operácia myšlienková pomocou kt. sa určuje pravdivosť al. nepravdivosť tvrdenia
38. vzťah medzi úsudkom a dôkazom: nie je to isté ,,usudkov sú 2 a viac premis,, z nich vychádzame  arobíme záver dôkaz: máme záver a ten chceme dokázať, čiže hľadáme premisy u usudzovania vychádzame z pravdivých premís u dôkazu môžeme vyvraciať tézu (záveru), kt. nie je pravdivá, to čo hľadame aby tézu potvrdilo al. vyvrátilo sú argumenty, proces v kt. sa to deje je dokazovanie
39. zásady dokazovania: (obhajovania):

1.  téza musí byť jasný a zrozumiteľný súd (nie dvojzmyselný)
2.  argumenty musia byť samy o sebe pravdivé, pravdivosť argumentov nemôže byť odvodenia od tézy, kt. dokazujeme,
3.  argumenty musia yť k tomu čo dokazujem dostatučujúce – pravdivosť tézy vyplýva z pravdivosti argumentov, argumenty musia byť pravdivé a od tézy nezávisle ((keď to isté sa dokazuje tým istým – tautologia)

indukcia

40. odvodzovanie všeobecných pravidiel z jednotlivých prípadov

dedukcia

41. myslenie postupujúce od všeobecného pravidla k jednoduchším záverom

analogia

42. podobnosť, obdoba, zhoda, podoba

USUDOK

43. najvyššia forma pojmového myslenia je úsudok, forma myslenia keď 1 al. viacerých súdov usudzujeme nové poznakty, teda sa skladá z niekoľkých súdov
44. je taká forma myslenia keď sa z jedného al. viacero súdov odvodzuje nový súd – poznatky, existuje vychod. súd a z neho odvodzujeme další. Klas. úsudok je taký, že sú dva súdy a tretí záver a zväčša tie dva súdy sa volajú ,,premisa,,
45. z dvoch premís a dvoch súdov odvodzujeme usudzovaním tretí súd, kt. klasi. usudku hovoríme ,,kategorický sylabizmus,,
46. delíme ho na:

1.  deduktívne

- post. od všeob. k čiastočnému, aspoň jeden súd musi byť vš.

- premisy, súd, kt. odvodzujeme z premís nazývame – záver (niečo čo rozišruje naše poznanie) od všeobecného k jednotlivému záveru

2.  induktívne

- post. od individuálnym k súdom k všeob. záveru

3.  traduktívne súdy (analogia)

- usudzovanie z analogie – súd z kt. vychádzame a záver sú na rovnakej úrovni

- kt. premysi a záver sú = súdy z hľadiska objektu, (všeobecné – čiastočné)

Anologia – usudzovanie jedného súdu o niečom podobnom, inom

23. Príroda, spoločenstvo a spoločnosť. Dejiny ľudstva a filozofia dejín. Materialistické a idealistické poňatia dejín

FILOZOFIA DEJIN

1. vniki od vzniku filozofie, tento pojem ako 1 z F disciplín vzniká v osvietenstvu, ľudia si uvedomujú dejiny ľudstva rodu, nie chronologia ale čo sú dejiny ale ako sa dejú
2. zmysel a smerovanie dejín:

1.  teorie platonova

1. vecná ríša idei sú urč. aj pre deje a idey, problém začiatku je to idea, duch je vecný nemá počiatok
2. dejiny podlľa Hegla existuje začiatok, podľa neho je sloboda je poznna nevyhnutnosť
3. Marx oslobodenie nepripúšta
4. náboženské majú počiatok (adam, eva) boh stvoril svet a usmerňuje činnosť ľudí
5. kirkegor odmieta FD(dejiny istá napísaná dráma kt. potrebuje autorov , hercov ale on oponuje človek nemôže byť v niečom súčasne
6. marx vychádza z heglovej dialektiky (podľa neho je v dejinách a v podmienkach života)
7. zmyslom človeka je príprava na posmrtný život, a na jediny kt. žijemZaoberá otázkami bytia, pravdy, dobra, slobody, poznania, hodnotenia. Utvára sa ako pojmové poznanie na rozdiel od mýtického myslenia.
   Mýtus je jeden z prvých spôsobov, ktorým človek vyjadroval svoj vzťah k svetu.

3. Filozofia má pôvod v antickom Grécku
   -v predsokratovskom období sa sústreďovala na prírodu
   -u sofistov a Sokrata na človeka
   -v klasickom období u Platóna a Aristotela na metafyziku
   -materialistickú ––––––- reprezentoval Demokritos
   -v helenistickom období sa filozofia sústreďovala na človeka ako jednotlivca. V tomto období už silneli náboženské a mystické tendencie.
   -v stredoveku sa filozofické myslenie vyvíjalo na pozadí náboženskej viery v zjavenie. Filozofické pravdy boli podraďované teologickým pravdám.
   Druhy: renesančná filozofia – náboženstvo, človek, boh = vzťahy
   novoveká filozofia – 17. storočie, sústreďovala sa na metódy vedeckého poznania, objavujú sa úvahy o postavení a slobode človeka ako občana
   osvietenská filozofia – 18. storočie, záujem sa sústreďoval na spoločenskú problematiku a na liberalistické chápanie človeka ako svojbytného individua
   klasický idealizmus
   poklasické obdobie – 19. storočie, fylozofia je v úzadí, v popredí veda. Utvára sa scientistická orientácia filozofie a protiscientistická orientácia filozofie, t.j. prúdy orienované antropologicky
   moderná filozofia – 20 storočie
   - skúma svet v jeho celistvosti z hľadiska vzájomných súvislosti, podmienenosti a pôsobenia jeho určujúcich stránok. Zaoberá sa špeciálnymi vedami.
   Špeciálne vedy môžeme rozdeliť:
   reálne – prírodné /fyzika, chémia, biológia/
   - kultúrne /spoločenské, duchovné/
   - socialno-ekonomické
   formálne- /matematika, formálna logika/
   Reálne vedy sú vždy empirické, t.j. ich opis a výklad je overiteľný a tematický redukované obmedzené. Filozofia ich nepoužíva.
   - Filozofiu charakterizujú tieto znaky

1. 1. predmet skúmania
   2. pojmový aparát
   3. skúmanie predmetu z určitého pohľadu
   4. skúmanie predmetu vlastnými metódami

Filozofia má aj ďalšie znaky, ktoré ju charakterizujú ako vedu základnú, univerzálnu, rozumovú, kritickú.

Filozofické disciplíny
1. Ontológia- náuka o bytí a jeho vzťahu k existencii
2. Gnezeológia – náuka o poznaní
To sú základné disciplíny.
Ďalšie:
3. Etika- náuka o mravnom konaní, jeho predpokladoch a normách
4. Estetika – náuka o podstate a zákonoch krásy, o umení, živote a jeho osvojovaní
5. Axiológia- náuka o hodnotách a hodnoteniach
6. Filozofická antropológia- náuka o človeku
7. Dejiny filozofie- skúmajú vývoj filozofického myslenia
8. Filozofia dejín- skúma vzťahy a súvislosti v histórii človeka a spoločnosti
9. Filozofia náboženstva- skúma podstatu náboženstva
10. Filozofia práva , prírody a ďalšieFilozofické smery
a) Materialistický smer- vychádza z prvotnosti hmoty, svet pokladajú za hmotný a všetky javy vysvetľujú materiálnymi príčinami
b) Idealistický smer- vychádzajú z idey, myšlienky, ducha, Boha
c) Monistický smer- filozofia príjma iba jednu podstatu z predchádzajúcich podstát
d) Dualizmus- filozofia príjma obidve predchádzajúce podstaty
- V otázke vzťahu k Bohu má filozofia tieto prístupy:

- teizmus /uznávanie jediného Boha/
- deizmus /uznávanie existencie Boha ako neosobnej prvotnej príčiny sveta/
- panteizmus /stotožňovanie Boha s prírodou, so svetom/
- ateizmus /popieranie existencie Boha/

PRIRODA, SPOLOCENSTVO, SPOLOCNOST

„Oheň a voda sú energiou života, no nie sú ešte životom samým, rastliny a stromy majú schopnosť rásť, no nemajú ešte schopnosť rozpoznávať, vtáky a zvery majú schopnosť rozpoznávať, no nemajú schopnosť rozumne konať a človek, keďže v sebe má aj energiu života aj schopnosť rásť aj schopnosť rozpoznávať, ale okrem toho aj schopnosť rozumne konať, je tým najcennejším tvorom na svete.

4. Z princípov neba a zeme sa utvára ušľachtilý človek, a ušľachtilý človek organizuje princípy neba a zeme, je zavŕšením všetvorstva, je otcom i matkou ľudského rodu ! Bez ušľachtilého človeka by nebo a zem nedospelo k svojmu poriadku, pravidlá správania a princípy konania v zákonoch spravodlivosti by nedospeli k svojmu uskutočneniu.“
5. V súčasnej dobe vieme, že človek vie využívať vo svoj prospech veľa vecí z prírody. Avšak vedie to až k takému stavu, že v dnešnej dobe by sme si mali povedať, že „K prírode sa správajme tak, ako by sme ju mali požičanú od svojich detí“.Zodpovednosť ľudí Človek bol vždy zodpovedný nielen za svoje konanie, ale aj za to, čo sa na tomto konaní podieľalo či už ako podmienka, prostriedok konania, alebo ako jeho predmet, či dokonca výsledok. A zodpovedal sa ľuďom, ktorí od jeho konania záviseli a od ktorých bol aj on závislý ako ich spolupracovník, ako rodič, ako priateľ, ako dieťa, vždy ako jeden z nich. A ako k jednému z mnohých sa zodpovedal aj sám sebe za seba samého, pretože prináležal k bytostiam, ktoré si uvedomujú sami seba, svoju existenciu, aj svet, v ktorom jestvujú. Zodpovedal sa kým len neumlčal svoje svedomie. Tým stratil svoju slobodu i sám seba ako človeka a stal sa vecou, ktorú niekto, alebo niečo ovláda. a za ňu zodpovedá.
   - Človek je síce až na vrchole prírody v hierarchii všetkého živého, ale ako odprírodnený živočích nikdy nepretrhol svoje vzťahy k prírode, pretože je schopný fyzicky jestvovať iba ako jej súčasť a tak isto jestvuje ako súčasť spoločnosti, od ktorej preberá ako štafetu nielen spôsob života, ale najmä spôsob myslenia a uvedomovania si sveta okolo seba i v sebe samom. Od prírody zdedil genetické vybavenie, ktoré ho robí agresívnym, ale súčasne aj ohľaduplným voči príslušníkom vlastného druhu. Človek nie je od prírody práve najlepšie fyzicky vybavený, ale dnes už má k dispozícii prostriedky, ktoré nielen znásobujú potenciál jeho zmyslov, ale ďaleko ho prekračujú, priam pridávajú zmysly nové. A tieto prostriedky znásobujú aj jeho sily, predlžujú napríklad jeho ruky až do vesmíru a umožňujú mu, aby sa pohyboval rýchlejšie ako ktorýkoľvek iný živý tvor.
   - Človek ako prepustenec prírody či odprírodnený živočích zdedil po svojich predkoch pud sebazáchovy, ktorý väčšine živočíchov spravidla nedovolí ohrozovať príslušníkov vlastného druhu, resp. obmedzuje toto ohrozenie na výnimočné prípady, ale človek nie je iba genetickými informáciami regulovaná bytosť, je slobodný a preto by mal byť aj zodpovedný. Musí si preto uložiť zákaz zabíjania druhých ľudí.
6. Ale človeka neurobila až takto agresívnym samotná príroda. Ľudská agresivita rástla s rastom jeho možností priamo úmerne s čoraz väčšou účinnosťou technických prostriedkov, ktoré dokázal vytvoriť.
   Odvtedy, čo Kain zabil Ábela, možnosti človeka neprestajne rastú. Súčasný Kain môže zahubiť celé ľudstvo, ale čo je azda ešte horšie, ľudia sa svojim neuváženým správaním môžu zahubiť sami. To potvrdzuje nielen súčasná ekologická kríza, ale aj kríza kultúry. Preto miera zodpovednosti ľudí za vlastné jestvovanie rastie zo storočia na storočie

2. Súčasnú situáciu ľudstva vyjadriť približne v týchto troch bodoch:
   1. Žije nás na tejto planéte oveľa viac ako kedykoľvek v minulosti
   2. Sme tiež evidentne oveľa viac náročnejší na túžbu po veciach, po ich vlastnení, chceme prežiť viac príjemných zážitkov, pokiaľ možno menej bolesti, alebo žiadnu, chceme, aby bol život „bezproblémový“, pričom jestvuje veľa ľudí, ktorí žijú pod hranicou ľudskej dôstojnosti.
   3. Napriek všetkému sme však mocnejší, máme nadostač prostriedkov, zariadení, inštitúcií, ale i vedomostí. No predovšetkým nie sme zvyknutí sa zrieknuť toho, čo je pre nás vecou našej žiadostivosti. Nezvykneme prosiť, ale jednoducho požadujeme viac.

7. príroda je zraniteľná technickými zásahmi človeka, zraniteľnosť, ktorá v určitom čase pôsobí v podobe rozličných škôd, niekedy ťažko vyčísliteľných. Z otrasu týchto skutočností sa zrodila veda o výskume životného prostredia – ekológia, ekofilozofia a ekoetika.
   - Iba človek je zodpovedný, lebo iba on vie, poznáva, uvedomuje si svoju pozíciu v prírode a voči prírode. Iba preňho sú alebo mali by byť neprijateľné kruté poriadky, ktoré jestvujú v prírode. Filozofia spojenia človeka so svetom potrebuje vidieť sebapožieranie ako absolútny princíp, ktorý ruší vesmírne ticho pohybom čeľusti. Napokon vo svete chovateľov zvierat a pestovateľov rastlín, vo svete poľovníkov nikoho nepoburoval. Ľudia sa však usilovali zmäkčiť jeho tvrdosť aspoň rôznymi obradmi, ktorými vzdávali prírode vďaku za jej dary. Žijeme na konci novoveku, vidíme, že naozaj neovládame prírodu ako jej cudzí dobyvatelia, ale že sa k nej musíme správať veľmi pozorne, pretože sme jej súčasťou. Sme jediní schopní za prírodu zodpovedať.
   
   V tejto oblasti môžeme hovoriť i o tzv. hriechoch novoveku. Príroda, ktorá si úplne sama postačuje, osobnosť, ktorá predstavuje autonómny subjekt diania, akultúra, ktorá sa vyvíja podľa vlastných noriem, boli podľa tradičného výkladu európskych dejín považované za idey, ktorých objavovanie a čoraz dokonalejšie uskutočňovanie je zmyslom dejín.
   Je príznačné, že sa zrodila aj predstava o bezhodnotovom svete – všetky hodnoty sa chápu ako čosi, čo skutočnosti implantoval alebo čo do nej projektuje človek, ktorého správanie ako keby prebiehalo v hodnotovom vákuu. Diferencované hľadiská etické, právne, politické i náboženské sa napokon týkali iba ľudí, azda len krása sa s príslušnou dávkou sentimentality pripisovala aj prírode. Prírodným javom tak ostala iba ekonomická a úžitková hodnota, to je oproti stredoveku neuveriteľná redukcia. Je naozaj najvyšší čas pousilovať sa prinavrátiť prírode jej kultúrne hodnoty, vrátane hodnôt etických, ktoré nadobúdajú rôzne prírodné javy ako nositelia významov. Človeku, ktorý je tvorcom i garantom týchto hodnôt potom prinavrátiť zmysel pre existenciu. Živelne sa o to usilujú rôzne ekologické hnutia od Greenpeace až po Slobodu zvierat, hoci si pri tom veľmi často počínajú až šokujúco naivne, ako sám názov sloboda zvierat naznačuje. Nie je nutné umelo antropomorfizovať prírodu, stačí keď si uvedomíme a naučíme sa opäť oceňovať mieru jej skutočného poľudštenia a jej dôsledky.
   
8. toto by mal byť pokus o naznačenie aspoň niektorých, v danej situácii azda tých najpodstatnejších, aspektov vzťahu človeka s prírodou a jeho miesta v ňom, v zvislosti od etiky a etickej výchovy. Bolo to otvorené ekologickými i enviromentálnymi otázkami, ktoré sú čoraz aktuálnejším zdrojom neistoty ľudí a ich rastúcich obáv o vlastnú existenciu. uvedomujeme si, že tejto hrozbe môžu čeliť iba ľudia, ktorí si musia a môžu uvedomiť svoju zodpovednosť nielen za seba, ale aj za prírodu. Prišiel čas aby sme sa my sami začali o prírodu celkom vážne starať, nielen ju využívať.
   
   

24. Zmysel dejín. Sloboda a nevyhnutnosť. Hybné sily, subjekty a objekty dejín

25.Filozofia, politika a právo. Teoria spoločenskej zmluvy. Politická filozofia

1. sú tu ešte aspekty, kt. vedá skúma

POLITIKA

2. súhrn činnosti, a záskať politickú moc, politikou sa zaoberá politologia a skúmaju este sociologia a filozofia
3. pojem politika zahrňuje všetky druhy riadiacej činnosti.

Štát sa zakladá na násilí – s týmto výrokom súhlasí aj sám autor a neskôr v texte sa ukáže, že je to skutočne tak. Čo sa týka tohto násilia, pôvodne sa orientovalo skôr na fyzické, dnes už je spoločnosť vyspelá a monopol na fyzické násilie si drží štát a práve z tohto dôvodu sa odporúča, aby sme sa snažili zapojiť aktívne do tejto deľby moci na všetkých úrovniach. Kto sa venuje aktívne politike, ten túži po moci ( pripomína to Nietzscheho – vôľu k moci. v modernom ponímaní – teda – politického boja a pol. aktivity ) a prestíže. Uspokojuje sa tým jedna zo základných ľudských potrieb – potreba vyniknúť – túžba po sláve. Sú tu otázky problému panstva ľudí nad nimi samotnými a dôvody, ktoré vládnucich oprávňujú vládnuť. Sú tri dôvody:
1.) autorita „večne včerajšieho mravu“ teda zvykové právo..
2.) tradičné panstvo ( kráľ, cisár.. jednoducho klasická forma stredovekej vlády..)
3.) autorita nadprirodzeného – osobného – daru „milosti“ ( výnimoční jedinci..)

1. Weber, varuje, že pokiaľ vstupujú ľudia do politiky, majú sa pripraviť na viac sklamaní, ako si dokážu pred týmto vstupom predstaviť. Plynulo tu prechádza k otázke, aký má vlastne politik byť a čo človeku poskytuje politická funkcia. Zdá sa, že mu poskytuje najme moc či pocit moci. Z mocou sa však zväčša spája aj zodpovednosť. Ako sa vyrovná však človek s touto mocou teda s možnosťou vládnuť iným.

1. Tu sa vynára otázka etiky. Teda ako sa človek zachová vtedy ak má v rukách moc. U politika máme hľadať tri kvality:
   - Zanietenosť pre dajakú „vec“ – teda – vecnosť. Weber však taktiež upozorňuje, že ak tomuto zmyslu pre vec a konaniu chýba zmysel, tak celé je to zamerané do prázdna. Lebo len zanietenosťou sa nedá dokázať nič!
2. Ako sme už upozornili, ďalšou kvalitou je zodpovednosť za vec a činy ktoré v tejto súvislosti konáme.
3. K predošlej kvalite nám dopomáha taktiež kvalita zvaná – odhad ale najmä kvalita zvaná aj odstup – od ľudí i vecí - , pretože ak je nám vzdialený potom sme ako politik pravdepodobne skončili. Odstup patrí však – viac menej – vyzretým politikom.  
4. Veľkým nebezpečenstvom je pre politika taká malichernosť, akou je márnivosť. Weber ju nazýva „smrteľnou nepriateľkou politika“. Prečo?, to sa pokúsime ukázať. Ak sa politik neoddá službe veci a neberie na zodpovednosť svoje činy, ale naopak len baží po moci a jediné čo ho zaujíma je to, či a ako sa páči a čo sa o ňom pozitívne vraví, potom nemá zmysel nič z toho čo robí. Je len márnivý – teda – jeho prioritou je vystúpiť do popredia. Politik a politika moci sú márnosťou a márnivosťou.    

1. Násilie v politike je viac-menej nevyhnutné, najmä ak sú ciele dobré a ušľachtilé. Jednoducho násilie je nevyhnutne spojené s politikou, či sa nám to bude páčiť a či nie. Za politika je vhodný ten ktorý pre politiku chce a môže žiť, ten, pre ktorého hlúposť sveta nie je prekážkou, ale skôr výzvou.

26. Kritická teoria frankfurtskej školy. Kritický racionalizmus K. Poppera

1. Popper, rakúšan, z bohatej rodiny, žid, patril do wiedenského krúžku, zaoberal sa gnozeologiou, ontologiou aj spoločnosťou,

1. 2diela:         ,,otvorená spoločnosť a jej nepriatelia (2zväzky) – vydaná v roku 1945 – ôísal počas vojny

,,bieda historizmu,, vyšlo 1957

Jeho filozofia, kritický realizmus – kritický si zvolil sám podľa Kantovho – kritika čistého rozumu, naše poznanie má teda pravdepodobnostný charakter, človek je bytosť prírodná (biologická, fyziologická) a sociálna (duchová, kultúrna)

1. poznanie nie je úplne, lebo vedy sú rôzne (nemôžeme všetky vedieť a naše vedomosti sú neuplne)
2. človek koná pudovo, má vôlu, je relatívne slobodný, volí medzi alternativami a nedá sa dopredu povedať ktorú, vedy a spoločnosti sú len pravdepodobnostné, protizorné.

Zavádza princíp falzifikácie hypotéz (verifikovať – potvrdiť , dokázať, jednotliv prvky hypotéz)

Podľa neho vývin nášho poznania je odhaľovanie a odstranovanie chýb, netreba verifikovať ale odstarnovať omyly a nepravdy

- ontologicky svet člení na 3svety:

1. svet fyzikálnych telies al. stavov(to čo vnímame – napr. počasie)
2. svet stavu vedomia – naše subjektívne vedomie odráža svet fyzikálnych stavov
3. svet možných predmetov myslenia (fyzikálne nejestvujú tieto predmety myslenia) – fantázie, vízie neskutočných predmetov vzťahov, ľudí

Keby zanikla technika i naše vedenie o nej, mohli by sme toto vedenie načerpať z knižníc. Pokiaľ by zanikli i knižnice po tisícročiach by neexistovala naša civilizácia

Prvý a tretí svet priamo nekomunikujú. druhý svet je sporstredkovateľom medzi 1. a3.

Podľa neho každý pokus realizovať ideálny svet musí stroskotať. Kritizuje tým Marxa a utopický socializmus

,,bieda historizmu,, - (dielo) – kritizuje ponatie historizmu, je možné poznať zákonitosti historického vývoja a od nich sa dá odvodiť budúcnosť.

Poperové tezy kritického realizmu

1. sociálná sféra nie je tak postihnuteľná ako prírodná
2. všetky sociálne vedy vyžadujú zmenu
3. úlohou štátu nie je vytvárať šťastie svojím občanom , štastie je subjektívne ponatie, úlohouštátu je zmiernovať škody
4. demokraciu chápe ako charchill – demokracia je najmenej zlý spôsob vládnutia. Podľa neho je demokracia ako vláda ľudu. Prednosť demokracie – stredaníe sa pri moci

Podľa poppera existujú dva rozdielne významy termínu poznania alebo myslenia. Jednak v subjektívnom zmysle, kde sa jedna o stav mysle alebo vedomia. Podľa poppera síce pravdu neustále hľadáme, ale nikdy ju nevlastníme (,,verisimilituda – blízkosť pravde) žiadnu teoriu totiž nie je možné uplne overiť, každá je viac či menej pravdepodobná. Metoda vedy je racionálna procedúra približovanie sa k pravde.

        Metoda vedy je metodou ,,približovania sa,, k pravde, dohadov a usilovných pokusov o ich vyvráení. Pravdivý obsah teorií je daný množstvom ich zaujímavých a dôležitých dôsledkov. Preto má tautologia nulový pravdivý obsah.

        Ak má naša civilizácia prežiť, musíme sa zbaviť zvyku uctievať veľké osobnosti. Velľké osobnosti sa môžu dopustiť veľkých chýv, niektorí z najväčších vodcov minulosti podporovali odveky útok na slobodu a rozum. Popperov imperatív resp. maxima, kt. nám odporúča prijať znie ,,nauč sa používať svoj vlastný rozum, ak si sa odhodlal to urobiť, vedz že najlepšou formou rozumnosti je kritická rozumnosť,,

        Podľa popper je produktom života v spoločnosti rozum podobne ako aj jazyk. Rozum nám nebol daný, to, čo vlastníme, je dispozícia, ktorá sa môže rozvinúť len v komunikácii s druhými.

Popper mal v sebe sokratovského ducha. Tušil, že akákoľvek múdrosť ku kt. by kedy mohol dospieť bude spočívať v tom, že si uvedomí nekonečnosť svojej nevedomosti.

27.Rozvoj filozofie človeka v 19. 20 storočí. Kierkegaard, Nietzche

Vývoj myšlení se dostal ve 20.stol. do krizové situace. V kruté
zkušenosti světových válek a hospodářské krize totálně padá osvícenské
pojetí dobrého a pozitivně se vyvíjejícího člověka; člověk je odhalen ve své bídě a bezmocnosti.Výslovně se rozvinula teprve ve 20.stol., avšak její počátky spadají do pol.st. 19.

1. Soren kierkegaard,

- študoval v Nemecku, bol antropologistá nemal kladný vzťah k ženám, považoval ich za problém nepriateľa, mal vzťah s Olsenovou reginou bola mladšia, Vynikajúci psycholog, žurnalista, dáva návod ako získať ženu, tvrdí, že človek ľubi, najsilnejšie vtedy, keď milovanu ženu stratí

- chce jedinca priviesť k jeho bytiu t.j. k existencii, tá sa uskutočnuje

slobodným rozhodnutím, kt. človek seba sama kladie a uchopuje,

a vierou, s jej pomocou sa zabývava v Bohu, tomu prechádza úzkosť

ako otrasenie všetkého konečného a skúsenosť ničoty

- jeho základné témy:

        a)existenciálna analýza ľudkého života (dávam prednosť žene?)

b)boh a jeho vzťah k nemu (je postavený na principe paradxu – vzdáva sa vš. ľudského) – silné váhanie medzi ženou (konkr. človekom) a vzťhom k bohu kt. je postavený na princípe paradoxu – niečo iracionálne, niečo čo neviem zdôvodniť

- východiskom jeho filozofie:

1. nemecká klas. filozofia, uvedomuje si sv. vzťah k nem. fil. – pozná ju, študuje a zároven kritizuje, kritizuje Heglovu fil, kt. je postavená na principe objektívnosti, kt chápe ako jeho silnú racionalitu (Soren si uvedomuje emocie človeka)
2. sokrates, obrátil sa na subjekt, na človeka na jeho potreby hodnotový svet, mysleni

- 19st. technický pokrok – on si uvedomuje, že veda vie vysvetliť javy života, no ona ich iba popisuje, jeho zaujíma, čo človek pri týchto javoch prežíva, charakter človeka nie je dôležitý, podstatou je existencia jednotlivca, pravda je subjektívna – pravdy kt. chápeme rozumom sú subjektívne ale nepodstatné, dôraz kladie na človeka ko takéto, kt. sa musí rozhodovať

- po rozchode s Reginou snažila žiť týmto životom

nikto mu nerozumel – so vš. bol v konflikte – zdedené peniaze investoval do vydania ,,okamihu,, (časopis, finačne ho to zrujnovalo)

- rozoznával tri tipy existencie (3štádia osobného vývinu človeka

- život sa dá prežiť autentickým a neuantentický spôsobom – cieľom života má byť niečo vnútroné -

                - rozonával tieto tipy človeka:

1. estetický človek (Don Juan)

- človek hľadá dosiahnutie pôžitku, naplna sv. potreby, túžby, vníma život ako umelecké dielo, ide mu iba o to , aby sa dobre vyzeralo, rozhoduje sa medzi sebou a zábavou, egoistický človek,

2. etický človek

- vzor vš. prac. cnosti, jeho symbolom je vyšší úradnik, snaží žiť podľa morálnych zákonov, slúži spoločenstvu a dodržuje zásady, žije pre povinnosť, uvedomuje si seba a svoje povinnosti,

                        3 religiozny (náboženský) človek

- autentický život, ocitá sa tvárou k bohu, rozhoduje sám za seba, vníma sa ako

existenciu, individum, pociťuje sv. slobodu,

                Kresťanstvo jeho doby je popretím toho, čo nový zákon hovorí o kresťanovi a chcel, aby si to kresťania priznali (to je podmienkou, aby sa človek uprostred mohol stať kresťanom). Chcel aby sa ľudia vymanili z davu a stali sa jednotlivcami pred bohom, nábožensku vieru považoval za výlučne individuálnu záležitosť

2. Friedrich nietzsche, nenavidel ženy, študoval dejiny grécka, miloval hudbu (bez hudby by bol jeho život omylom), odmieta staré morálne honoty, morálku stáda – považuje ju za zlú, hovoril, že ľudia 2000 rokov klamali a on začína hovoriť pravdu ním sa začína nová politika, nemál rád nemcov

- idealistický filozof, vyhranéný individualisti a iracionalista, Varovným pesimizmom odmietal možnosť poznania, iluzie aj mravnosti (dekadencia) a vo svojej ,,filozofi života,, preferoval tajomný sily aj temné vyjadrovanie. Zamiloval si hudbu najma skladatela Richarda wagnera aby na nu potom mohol začať utočiť a odmietať ju.

- rozlišoval umenie:

        ,,apollinské,,(jasné , harmonické) –

        ,,dionýske,,(vášnive, nespútané)

- výrazne ovplivnil vývoj F v druhej ½ 19st. a najma v storočí následujúcom – inšpiroval F života, existencialismus a dalsie F smery, jeho diela majú vysoku estetickú hodnotu. Hitlerovský fašizmus ovšem niektore časti jeho ideologie o príchode nadčloveka zneužil. Koncom 70rokov sa zrútil, potom ho postihol záchvat a pred smrtou strávil v opatere jeho matky a neskôr sestry.

Kierkegaardův podnět rozvíjí spřízněné proudy. Nejblíže
ke Kierkegaardovi stojí:

Nietze a Kierkegaardom (uvedomil si silny význam médii – môžu mať výrazne vytvárať spoločnosť, kt. v ralite nie je pomáhajú pri vytv. zrode čohosi) predbehli dobu – videli víziu vš. problémov kt. nastúpia

28. Francúzská a nemecká filozofia existencie Sartre, Jaspers

KARL JASPERS
- vytvoril najobsiahlejší a pritom najucelenejší systém existenciálnej filozofi, jeho pôvodným oborom bola psychológia, prechod k filozofii znamená dielo: ,,Psychológia svetonázoru,,
- jeho najdôležitejšie a hlavné dielo je trojzväzková Filozofia, ďalším dielom, kde podáva svoju filozofiu- Duchovná situácia doby
-v posledných rokoch začal pracovať na diele ,,Filozofická logika,, v r. 1947 vyšiel prvý zväzok O pravde
- v diele Veľkí filozofovia sa dôkladne zaoberal filozofickou tradíciou, ale súčastne sa však vyjadroval i k životným problémom súčasnosti v diele Atómová bomba a budúcnosť človeka
- Jaspers ukazuje na existenciálnu filozofiu človeka, že je viac ako všetko, existenciu nejde popísať pojmami, ale možno ju vyjasniť kategórií, medzi ktoré patria sloboda, komunikácia, dejinnosť  
- sloboda – podľa neho existenciu nieje možné myslieť, lebo existencia sa uskutočňuje v čine, je slobodná
komunikácia – existencia sa môže uskutočňovať najprv v existenciálnom spojení s iným bytím sebou samým, toto spojenie sa nazýva komunikácia

- dejinnosť – čím sa individuálny človek stane, to je situačne podmienené ľuďmi, s ktorými sa stretne, dejinnosť nieje totiž časovosť. Má dva aspekty: Viem, že som v čase a súčasne viem, že sám som čas.

Dejinnosť je jednota času a večnosti. V okamžiku sa čas a večnosť stáva identickým. - podľa Jaspersa existujú situácie, v ktorých sa existencia uskutočňuje bezprostredne.
Sú to situácie, ktoré nejde zmeniť ani obísť:         smrť, utrpenie, zápas, vina.
-podľa neho je kľúčovou šifrou bytie v stroskotaní, práve stroskotanie sa môže stať šifrou pravého bytia.
Jaspersova filozofia je pesimistická. Jaspers napísal: „ Keby bolo možné technickými prostriedkami zničiť základy ľudského života, sotva môžeme pochybovať, že by k tomu jedného dňa aj došlo….

- profesor v Heidelbergu, zaoberal sa otázkou nemeckej viny vo vojne, otázkou studenej vojny, atómového ohrozenia a povojnového vývinu Nemecka
- jeho filozofiu sám označuje za filozofovanie- niečo nezavŕšené, otvorené, procesuálne, kde kladenie otázok má väčšiu hodnotu ako hotové odpovede(na rozdiel od empirických vied)
- pokusy chápať bytie pomocou kategórii prenikajú len k určitému druhu bytia, ale nie bytiu vôbec. Bytie vôbec je to, v čom nachádzame, čo nás obklopuje. je to horizont, ku ktorému sa môžeme približovať, ale ktorý sa nám zakaždým posunie. Bytie tak ostáva stále neuzavretá. Práve filozofovanie je prenikanie, presahovanie určitých druhov bytia až k bytiu obklopujúcemu.(presahovať niečo = transcendovať niečo)
- My sme existencia. Existencia je to, čím sa stávame na základe našej slobody, rozhodovania, voľby činu. Nie je teda daná, je to postupné sebautváranie človeka, a preto je teda nemôžeme opisovať ako nejakú vec. Človek, ktorý utvára sám seba je vždy viac než to, čo o sebe objektívne a vedecky vie.

- Naša existencia sa bezprostredne realizuje v 2 spôsoboch:

a. V hraničných situáciách (smrť, utrpenie, vina, náhoda sveta), v ktorých človek zisťuje, že predchádzajúcou rutinou už nezvláda danú situáciu. Práve otrasnosť zo stroskotania mu môže ukázať cestu k svojej autenticite, t.j. k tomu aby bol sám sebou.

b. V medziľudskej komunikácii, v otvorenosti pre iného človeka. Nemožno ju redukovať na každodenné rutinné rozhovory, tvorené otázkami napr.: ,,Ako sa máš ?” a odpoveďami napr.: ,,Fajn, je super počasie. ”

JEAN PAUL SARTRE
-francúzsky existencionalizmus musíme odlišovať od nemeckého existen, napísal aj teoretické diela, medzi najdôležitejšie patrí Bytie a ničota, vytvoril filozofiu, ktorá dokáže zlúčiť negatívne myšlienky s možnosťami pozitívneho jednania.
Existencia v Sartrových zmysloch je prosté, čisté, holé bytie, bytie o osobe, čo si „čo ani nie je tým, čím je, proste je“ Človek je. Najprv je naopak skôr ničotou. A akoby v ustavičnom tvorené z ničoho sa najprv musí učiniť tým čím je. Je „odsúdený k slobode. Človek je slobodný a môže sa angažovať vo svete. Sartre je ateista. A tvrdí, že človek je zodpovedný sebe a nie nikomu inému a už vôbec nie Bohu.

Sartre sa od začiatku usiloval o poznanie a formovanie spoločenského a politického života. Sartrovi sa vytýkalo jeho radikálne poňatie slobody, že prehliada, že človek nie je absolutne slobodný.

- hl. diela: Bytie a ničota, Existencionalizmus je humanizmus
- svojho času člen KS, z kt. r. 1956 na protest voči vojenskej intervencii ZSSZ v Maďarsku vystúpil
- v r. 1964 odmietol Nobelovu cenu za literatúru
- angažoval a v pol. a soc. otázkach (vojna v Alžírsku, vo Vietname, v študentskom hnutí)
- téza: existencia prechádza esenciou (podstatou) - u človeka (nie u prírodných veci, kt. sú už dokončené, vytvorené)
- v stvorenom svete platí, že esencia prechádza existenciu, ale človek existuje vo svete bez Boha. Ak neexistuje Boh, potom bytosťou, kt. existuje skôr, ako možno vymedziť jej podstatu a určiť ju pojmom, je človek. Človek je najprv existencia, je to ”ničota”, z ktorej sa človek stáva niečím až vlastným pričinením.
- Človek je teda ,,vrhnutý do slobody”, ,,odsúdený na slobodu” urobiť zo seba niečo svojim ,,angažovaním” sa vo svete
- existencia sa stáva bytím pre seba. Je absolútne slobodná, t.j. sloboda nie ne vlastnosťou človeka, ale jeho skutočnou existenciou
- prekonávanie odporu, ktorý nám svet kladie, prekonávanie slobody
- jedinou neslobodou človeka je, že nemôže byť neslobodný
- vždy nesieme mimoriadnu zodpovednosť za voľbu seba aj iných. Voľbou seba volím zároveň aj iných. Mám zodpovednosť nielen vo vzťahu k sebe, ale aj k druhému a za druhého. Keďže nemáme nikoho na koho by sme mohli zodpovednosť preniesť, sprevádza náš pobyt vo svete strach a úzkosť.
- svojou vlastnou existenciou sa človek stáva až vo svojej smrti.

Je niečím hotovým, dokončeným. Absurdnosť existencie, lebo až smrťou sa dopracuje k vlastnej zavŕšenosti.

29. etika ako praktická filozofia. automomna a heteronomna, deskriptívna a normatívna etika

ETIKA

1. veda o morálke, z lat.slova ETHOS=obyčaj, mrav a charakter a spôsob myslenia. Cicero od tohto pojmu odvodil slovo MORALISS=mravny, morálny. V slovenčine toto slovo znamená mravnosť.

- synonymum k tomtu slovu:         morálka(sústava, regulácia pravidiel správania sa človeka)

                                        nerovnosť(súbor, istých právnych pravidiel)

Hegel toto slovo chápe ako morálne vedomie. Morálka je filozofia, ktorá poukazuje na vzťah človeka k svetu, k druhým ľuďom, k prírode a k spoločnosti. Etika je to návod na konanie ľudí v živote, rieši otázky ľudskosti a humanity. Človek ovláda etickú teóriu, často nekoná podľa nej, ale skôr reaguje na vonkajšie podnety.  - morálka reguluje medziľudské vzťahy – človeka k človeku, k sociálnej skupine, k národu, k celému ľudstvu a k prírode
- poukazuje na dobro- zlo, spravodlivosť – nespravodlivosť, čestnosť - nečestnosť
- morálka je dvojdimenziálny pojem: „je a má byť“
- Kant povedal: „možno činnosť zhodnotiť z hľadiska užitočnosti a škodlivosti, v konečnom dôsledku dobra a zla

Zmyslom je žiť super život a nebrat si trápenie k srdcu , cieľom spoločnosti je zvýšiť blaho ( nie je slasť , súbor materialnych podmienok nevyhnutné pre existenciu človeka sú rôzneho druhu)

Protikladom dobra je zlo, veci udalosti urč. ľudia hodnoty (uvedomovania si v kt. si uvedomujeme spôsobilosť nejakej etiky, veci , uspokojovať moje potreby) – je to niečo historické vzťah medzi vecou

VOLA /SLOBODA

- schopnosť uskutočnovať a zohladnosť volbu medzi dobrom a zlom, tým, že ma túto možnosť je právne zodpovedný, keď sa rozhodnem niečo vykonať je to mravne konanie

SVEDOMIE

- vnútorný hlas, v dospelosti sa vyvíja:

- prvé ponatie :        - rozoznať dobro-zlo

                        - konať pre dobro - zlo

                        - vnútorne vedenie človeka kt. mu napovedá pri rozhodnutí

ETICKY KODEX

- vypracovanie noriem podľa kt. sa majú správať neexistuje ale etika specialna pre isté skupiny ľudí podľa profesie

Etika je veda o morálke. Je veda o morálnej činnosti, o morálnych vzťahoch a o morálnom vedomí. Zdôrazňuje ľudské správanie v rôznych situáciách. Etika sa radí medzi spoločenské vedy – hľadanie a určenie miesta človeka v spoločnosti. Všeobecná etika sa zaoberá vymedzením etických kategórii:
1. etiky jednotlivých historických etáp vývoja ľudstva
2. etiky jednotlivých spoločenských činností (morálka politiky, práva a vedy)
3. profesijné etiky
Etika sa však zrodila v rámci filozofie a dlho bola interpretovaná ako praktická filozofia.
Hodnotové dimenzie – normatívna – mravná norma je akýmsi predpisom, kt.

- sleduje zachovanie a dosahovanie určitých mravných vzťahov
Princípy správania sa človeka:
1. princíp humanizmu
2. princíp spravodlivosti a rovnosti
3. princíp čestnosti a svedomia
Kategórie etiky: dobro a zlo ( blaho, povinnosť, zmysel života, ideál, šťastie, sloboda, voľba a zodpovednosť)

Vývojové etapy etiky:
1. ANTICKÁ ETIKA:         a) antická predsokratovská etika

b) antická etiky antropologická
c) etika obdobia helenizmu a rímskej ríše

Predstavitelia: Herakleitos, Demokritos, sofisti, Sokrates, Platón, Aristoteles
2. ETICKÉ KONCEPCIE STREDOVEKU – predst: Aurélius Augustinus, Tomáš Akvinský, Ján Hus, scholastici
3. ETICKÉ NÁZORY RENESANČNÉHO HUMANIZMU, UTOPIZMU A REFORMÁCIE
a) antropocentrizmus
b) etika talianského humanizmu – Erozmus Roterdamský, Tomas More, Michel de Montaigne
4. ETICKÉ TEÓRIE NOVOVEKU – predst. Batson, Descartes, Tomas Hobbes, John Socke, Anthony Cooper, David Hume, Benedikt Spinoza, Vilhelm Leibniz.
Osvietenstvo: Rouseau, Fichte, Fridrich Heggel, Ludvik Feuerbach
5. UTILITARIZMUS (18.,19.stor.)
1. pozitivizmus – Friedrich Nieche
2. novokantovstvo: a)marburská škola
b)bádenská škola
3. etické teórie existencionalizmu – Jan Paul Sartre
4. intuitizmus
5. emotivizmus
6. preskriptivizmus
7. teórie dobrých príčin
8. morálny realizmus
9. situačná etika
10. postmodernizmus
11. feministická etika
12. marxistická koncepcia morálky.

30. morálka a jej štruktúra základné etické kategoria. Dobro, sloboda, vôla a svedomie

MORALKA

- Morálka je výrazne historicky determinovaná , pôsobí v dvoch rovinách: -vo všeobecnej – kedy sa rozvíjajú pozitívne hodnoty z minulosti  -v kontrétnej – može prispievať k rozvoju už existujúcich kvalít
- Funkcie morálky:                 -regulatívna – normy, hranice, inštitúcie

a) hodnotiaco         -         normatívna(človek na základe vyhodnotenia konkrétnej situácie stavia normy,

ktorými sa mieni riadiť)

poznávacia(musí poznať zásady spoločnosti, v ktorej chce pôsobiť)

hodnotová(orientuje človeka vo výbere hodnôt, kt. sa chce v živote riadiť)

prognostická(sú to túžby a želania)

motivačná

informatívna(komunikatívna) – človek prostredníctvom iných ľudí preniká do ich

morálneho prostredia a spoznáva ho
výchovná – výchovný moment pri formovaní človeka

Morálka ako spoločenský jav má aj vlastnú štruktúru, kt. tvoria morálne vedomie, morálne vzťahy a morálna činnosť. Etika je veda o morálke. Je veda o morálnej činnosti, o morálnych vzťahoch a o morálnom vedomí. Zdôrazňuje ľudské správanie v rôznych situáciách.

Princípy správania sa človeka:
1. princíp humanizmu
2. princíp spravodlivosti a rovnosti
3. princíp čestnosti a svedomia
Kategórie etiky: dobro a zlo ( blaho, povinnosť, zmysel života, ideál, šťastie, sloboda, voľba a zodpovednosť)

Morálka a etika sú veľmi úzko spojené, mnohokrát sa tieto pojmy zamieňajú. Morálka je súhrn pravidiel, požiadaviek na správanie sa človeka v spoločnosti. Je nositeľkou ľudských vlastností, obsahuje súhrn všetkých kladných hodnôt a pomáha nám vyhnúť sa zlému správaniu. Mravnosť je miera morálky v spoločnosti. Vývojom spoločnosti sa požiadavky na mravnosť menia. Napríklad dnešok sa nedá porovnať s obdobím baroka.

Kto sa neriadi morálnymi zásadami, dá sa povedať, že je ľahostajný a nezáleží mu na svojej osobnosti a vlastnej povesti. Nemá úctu k iným ani k sebe. Táto ľahostajnosť má svoje korene vo výchove a v dospelosti je už veľmi ťažké tento postoj zmeniť.

- funkcie morálky:        regulatívna funkcia , usmernuje správanie sa jedinca v sociálnej skupine, obstaráva

morálnu integráciu človeka do spoločnosti

                        hodnotiaco – normatívna funkcia: hodnotí úroven správania sa jedinca a porovnáva

to s celospoločenskou normou

                        poznávacia funkciou, ide o nájdenie adekvátneho konania v istých ustálenych

situáciach

MRAVNA VYCHOVA

- je odvodená od morálky, zaoberá sa praktickou aplikáciou morálky pri výchove. Pri výchove je využívaný subor hodnôt, kt. sú v danom okamihu akceptované spoločnosťou

ETICKY KODEX

- vypracovanie noriem podľa kt. sa majú správať neexistuje ale etika specialna pre isté skupiny ľudí podľa profesie

Etika je veda o morálke. Je veda o morálnej činnosti, o morálnych vzťahoch a o morálnom vedomí. Zdôrazňuje ľudské správanie v rôznych situáciách. Etika sa radí medzi spoločenské vedy – hľadanie a určenie miesta človeka v spoločnosti.

Všeobecná etika sa zaoberá vymedzením etických kategórii:
1. etiky jednotlivých historických etáp vývoja ľudstva
2. etiky jednotlivých spoločenských činností (morálka politiky, práva a vedy)
3. profesijné etiky         4Etika sa však zrodila v rámci filozofie a dlho bola interpretovaná ako praktická filozofia.                Hodnotové dimenzie – normatívna – mravná norma je akýmsi predpisom, kt.

- sleduje zachovanie a dosahovanie určitých mravných vzťahov

VOLA /SLOBODA, - schopnosť uskutočnovať a zohladnosť volbu medzi dobrom a zlom, tým, že ma túto možnosť je právne zodpovedný, keď sa rozhodnem niečo vykonať je to mravne konanie

SVEDOMIE , - vnútorný hlas, v dospelosti sa vyvíja:

- prvé ponatie :        - rozoznať dobro-zlo

                        - konať pre dobro - zlo

                        - vnútorne vedenie človeka kt. mu napovedá pri rozhodnutí

31. Základy teorie hodnot a hodnotenia. Subjekt a objekt poznania a hodnotenia

AXIOLOGIA

1. filozofia hodnôt – hodnotenia, (vyvinula sa a rozvíja sa v rámci filozofia), teoria hodnôt a hodnotenia,

HODNOTA – vzťah, medzi subjektom a objektom(človek) našu sposobilosť akceptovať, že nejaké veci uspokojujú naše potreby čím, viac sú viac cenené,

2. sú vyjadrené v normách (v PN sú aj sankcie)
3. zakladateľ F hodnôt ako vedy je Lotze:

1.  zložil hodnota vzťah objektivnej kvality a subjektívného objektu, vzťahy medzi kvalitami toho objektu – skutočnosť, realita existuje aj bez subjektu aj bez toho že ju poznávanie, hodnota bez subjektu, nejestvuje

4. poznanie a hodnota sú si veľmi blízke: prelínajú sa, hodnota vychádza z poznania veci

1.  hodnotenie nemusí prebiehať s poznavaním, každá hodnota sa vyvíja a rastie alebo sa stráca
2.  predmet hodnotenia je užší (mi hladáme a nachádzame potreby) , skúmame čím je pre nás

5. poznavanie a poznanie je proces, racionality, je čo najviac objektívny v procese poznánia chce eliminovať subjektívny náhlad aby výsledok bol objektívny platný, cieľom poznania je vedecké poznávanie hodnotenie je vždy – cieľom poznania je vedecké poznanie hodnotenie je vždy subjektívne – hodnotenie nie je procesom vedy

6. hierarchia hodnôt:

a)materiálne        b)duchovné

a) reálne                b)skutočné                c)idálne

a)prímárne        b)sekundárne        c)terciálne

32. Hodnoty, normy a idály. Typologizácia a hierarchi hodnôt. Hodnotenie ľudí

AXIOLOGIA

7. filozofia hodnôt – hodnotenia, (vyvinula sa a rozvíja sa v rámci filozofia), teoria hodnôt a hodnotenia,
8. HODNOTA – vzťah, medzi subjektom a objektom(človek) našu sposobilosť akceptovať, že nejaké veci uspokojujú naše potreby čím, viac sú viac cenené,
9. sú vyjadrené v normách (v PN sú aj sankcie)
10. zakladateľ F hodnôt ako vedy je Lotze:

1.  zložil hodnota vzťah objektivnej kvality a subjektívného objektu, vzťahy medzi kvalitami toho objektu – skutočnosť, realita existuje aj bez subjektu aj bez toho že ju poznávanie, hodnota bez subjektu, nejestvuje

11. poznanie a hodnota sú si veľmi blízke: prelínajú sa, hodnota vychádza z poznania veci

1.  hodnotenie nemusí prebiehať s poznavaním, každá hodnota sa vyvíja a rastie alebo sa stráca
2.  predmet hodnotenia je užší (mi hladáme a nachádzame potreby) , skúmame čím je pre nás

12. poznavanie a poznanie je proces, racionality, je čo najviac objektívny v procese poznánia chce eliminovať subjektívny náhlad aby výsledok bol objektívny platný, cieľom poznania je vedecké poznávanie hodnotenie je vždy – cieľom poznania je vedecké poznanie hodnotenie je vždy subjektívne – hodnotenie nie je procesom vedy
13. hierarchia hodnôt:

a)materiálne        b)duchovné

a) reálne                b)skutočné                c)idálne

a)prímárne        b)sekundárne        c)terciálne