Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Univerzita Mateja Bela / Právnická fakulta / Správne právo hmotné

Vypracované otázky (sph_-_vypracovane_otazky.doc)

1. Správne delikty – pojem, členenie

        Správny delikt je protiprávne konanie, ktorého znaky ustanovuje zákon a za ktoré orgán verejnej správy ukladá sankcie ustanovené administratívnoprávnou normou.

Všeobecnými pojmovými znakmi sú:

1. konanie – je prejav vôle človeka vo vonkajšom svete. Rozumie sa ním vedomá (zámerná) činnosť človeka upriamená na dosiahnutie určitého cieľa. Konanie delíme na:

1. komisívne – aktívna činnosť, konanie v pravom zmysle slova
2. omisívne – pre ich plnenie sa vyžaduje len opomenutie konania

2. protiprávnosť – je konanie, ktoré je v rozpore s právom, prípadne s právnym úkonom vykonaným na jeho základe
3. sankcionovateľnosť (trestnosť) – je trestnosť správneho deliktu, pričom uloženie poriadkovej sankcie je právom, nie však povinnosťou správneho orgánu
4. zodpovedná osoba – môže byť fyzická alebo právnická osoba za podmienky jej deliktuálnej spôsobilosti. Deliktuálna spôsobilosť FO sa spája s jej vôľovou a intelektuálnou zložkou v čase spáchania deliktu, prípadne na dosiahnutie veku alebo na osobitné právne postavenie. Deliktuálna spôsobilosť PO sa viaže na jej vznik a existenciu
5. zavinenie – je vnútorný vzťah páchateľa k protiprávnemu konaniu a k jeho následkom. Môže byť zavinené alebo nedbanlivostné
6. ustanovenie znakov deliktu priamo zákonom – o správny delikt pôjde len vtedy, ak sú naplnené jednotlivé obligatórne znaky skutkovej podstaty správneho deliktu (objekt, objektívna stránka, subjekt, subjektívna stránka) a administratívnoprávne normy výslovne počítajú s uložením sankcie za delikt

Rozlišujeme tieto správne delikty:

1. priestupky
2. iné správne delikty FO postihované na základe zavinenia
3. správne delikty FO a PO postihované bez ohľadu na zavinenie (tzv. zmiešané správne delikty)
4. správne disciplinárne delikty
5. správne poriadkové delikty
6. pri prejednávaní ktorých dôkazné bremeno leží na verejnej správe – pri prejednávaní ktorých dôkazné bremeno leží na zodpovednej osobe
7. komisívne – omisívne
8. dokonané - trvajúce
9. poruchové – ohrozovacie
10. hmotnoprávne – procesnoprávne
11. povinne prejednávané – účelovo prejednávané
12. za ktoré je nutnosť uložiť sankciu – bez nutnosti uloženia sankcie, atď.

2. Správne disciplinárne a poriadkové delikty

Správny disciplinárny delikt – je protiprávne konanie fyzickej osoby spočívajúce v porušení právnych povinností súvisiacich s výkonom verejnej služby, pokiaľ o nich rozhoduje subjekt alebo vykonávateľ verejnej správy, ktorému zákon zveruje disciplinárnu právomoc.

        Ide tu o postih osôb, ktoré sú v osobitnom vzťahu k určitej ustanovizni, s osobitnými právami a povinnosťami určujúcimi obsah takéhoto vzťahu, napr. zamestnanci štátnej správy, zamestnanci verejnej správy, prokurátori, advokáti, lekári, audítori a členovia ďalších profesijných komôr. Správny disciplinárny delikt je deliktom fyzickej osoby. Porušená povinnosť súvisí s príslušnosťou fyzickej osoby k určitej organizácii a ide o povinnosť formulovanú v rámci pravidiel, ktoré upravujú fungovanie tejto ustanovizne.

        Správne disciplinárne delikty sa odlišujú od ostatných správnych deliktov najmä:

1. subjekt – je vždy špeciálny. Ide o fyzické osoby, ktoré sú v osobitných právnych vzťahoch k určitej ustanovizni, s osobitnými právami a povinnosťami vyplývajúcimi z tohto vzťahu. Ide napr. o právny vzťah zubného lekára – stomatológa a Slovenskej komory zubných lekárov, advokáta a Slovenskej advokátskej komory a pod.
2. subjektívna stránka – je založená na zavinení
3. objekt – je riadny výkon verejnej služby vrátane štátnej služby a s tým súvisiaca služobná disciplína vo vnútri konkrétnej organizácie, príp. s tým súvisiaca dobrá povesť, ktorá do popredia vystupuje ako profesijná etika
4. objektívna stránka – je konanie spočívajúce v porušení právnych povinností súvisiacich s výkonom verejnej služby

Správny poriadkový delikt – je procesným deliktom, v ktorom sankcia plní funkciu zabezpečenia priebehu a účelu procesu, ktorej uloženie je právom, a nie povinnosťou správneho orgánu, ktorý koná.

1. objekt – je priebeh konkrétneho právneho rozhodovacieho procesu v oblasti verejnej správy
2. objektívna stránka – spočíva v marení alebo v sťažovaní priebehu právneho procesu, prípadne jeho účelu, tým, že zodpovedná osoba nesplní procesnú povinnosť spôsobom ustanoveným v zákone. Ide tu napr. o marenie, narušovanie, sťažovanie postupu príslušných orgánov, neposkytnutie potrebnej súčinnosti, spravidla nedostavenie sa pred správny orgán.
3. subjekt – je fyzická osoba
4. subjektívna stránka – zavinenie sa pri poriadkovom delikte neskúma. Na zodpovednosť stačí samotný fakt porušenia povinnosti. Uloženie sankcie za správny poriadkový delikt je právom a nie povinnosťou správneho orgánu, ktorý koná.

3. Správne delikty právnických osôb

Správnym deliktom právnickej osoby je protiprávne konanie PO, ktorého

znaky ustanovuje zákon, a za ktoré ukladá správny orgán sankciu ustanovenú týmto zákonom.

        Tieto správne delikty sú postihované zásadne bez ohľadu na zavinenie. Odlišujú sa znakom zodpovednej osoby, ktorou je právnická osoba ako celok, nie fyzické osoby – zamestnanci, a pod.

        Na naplnenie skutkovej podstaty správneho deliktu PO sa vyžaduje, aby konanie naplnilo všeobecné znaky deliktu – protiprávnosť konania, existencia zodpovednej osoby, trestnosť ustanovená zákonom, ako aj znaky  deliktu:

1. objekt – je protiprávne konanie
2. objektívna stránka – je bližšie vymedzené konanie spočívajúce napr. v neoprávnenej výrobe určitého druhu tovaru, porušenie predpisov, a pod.
3. subjekt – je právnická osoba
4. subjektívna stránka – zavinenie tu nie je pojmovým znakom správneho deliktu PO, pretože zavinenie je stav vedomia a vôle, ktorý môže mať len FO. Preukazuje sa len porušenie právnej povinnosti. Ide o tzv. objektívnu zodpovednosť, a to absolútnu. Pri správnych deliktoch, pri ktorých nezáleží na zavinení, sa vyslovujú tzv. liberačné dôvody, ktorých existenciu preukazuje zodpovedná osoba

Sankciou za správny delikt je spravidla pokuta, len výnimočne aj iná sankcia. O správnych deliktoch PO rozhodujú v správnom konaní správne orgány, pričom platí zásada oficiality.

4. Iné správne delikty fyzických osôb postihované na základe zavinenia

Tieto správne delikty možno členiť na ďalšie dve skupiny, a to:

1. správne deliktry, ktorých subjektom je zamestnanec, ktorého protiprávne konanie spočíva v porušení povinností daných jeho postavením – túto skupinu tvorí skupina deliktov, ktorých subjektom je pracovník (vedúci pracovník, funkcionár alebo zamestnanec) právnickej osoby v prípade porušenia povinnosti, ktorú má na niektorom úseku činnosti právnickej osoby. Tieto správne delikty majú veľa spoločných znakov s priestupkami. Ide o zavinené konanie, ktorého znaky sú uvedené v zákone, ak nejde o trestný čin. V prípade možného prekrývania znakov iného správneho deliktu a priestupku, má prednosť postih za iný správny delikt
2. správne delikty fyzických osôb, ktorých postih je vyňatý z režimu priestupkového zákona – napr. podľa zákona o lotériách a iných podobných hrách, postih poistenia podľa právnej úpravy zdravotného poistenia. Rozdiel medzi priestupkom a iným správnym deliktom je v subjekte, ktorý je pri inom správnom delikte fyzickej osoby postihovanej na základe zavinenia, špecifikovaný svojim postavením vo vzťahu k právnickej osobe, ktorej predmetu sa porušená povinnosť týka.

1. Verejná správa, charakteristika a črty

Verejná správa predstavuje správu verejných záležitostí, ktorá sa realizuje ako prejav výkonnej moci v štáte. Pre výkonnú moc je charakteristické, že ide o verejnú moc, ktorou nedisponuje len štát ako štátny subjekt, ale aj ďalšie neštátne subjekty, ktoré vykonávajú správu verejných záležitostí.

Verejná správa - ako správa verejných záležitostí - je správou vo verejnom záujme a subjekty, ktoré ju vykonávajú, ju realizujú ako právom uloženú povinnosť, a to zo svojho právneho postavenia verejnoprávnych subjektov. Verejná správa je tá štátna činnosť, ktorú vykonáva štát popri zákonodarstve a súdnictve. Ako celok je verejná správa charakterizovaná výraznou iniciátorskou činnosťou tak, aby sa využila nielen iniciatíva a aktivita jednotlivých orgánov v rámci verejnej správy, ale aj iniciatíva občanov.

Pojem verejná správa sa vymedzuje v poňatí:

1. organizačnom – kde verejnú správu predstavuje najmä štát reprezentovaný vlastnými orgánmi a verejnoprávne subjekty ako predstavitelia a nositelia verejnej moci. V rovine činností tzv. ďalších verejnoprávnych subjektov odlišných od štátu je verejná správa neštátnou činnosťou výkonného charakteru, ktorej poslaním je zabezpečovať výkon správy štátu. Týmito verejnoprávnymi subjektmi sú verejnoprávne korporácie a korporácie
2. funkčnom – ide o výkonnú činnosť štátu ako základného verejnoprávneho subjektu, zabezpečovanú prostredníctvom jeho orgánov, ako aj výkonnú činnosť ďalších verejnoprávnych subjektov (ich orgánov) pri spravovaní verejných záležitostí a realizovanú ako prejav výkonnej moci v štáte. Ide o súhrn činností, ktorými sa správa realizuje.

Verejná správa pozostáva z dvoch základných zložiek, a to:

1. štátnej správy ako štátneho subjektu - subjektom štátnej správy je samotný štát, predstavovaný jednotlivými príslušnými orgánmi štátnej správy, prostredníctvom ktorých realizuje štátnu politiku vo vzťahu k objektom, ktoré sú povinné sa tomuto pôsobeniu podrobiť. Je to činnosť:

1. výkonná – bezprostredné vykonávanie zákonov a ostatných právnych aktov štátnej moci
2. nariaďovacia – správne orgány sú oprávnené vydávať normatívne a individuálne správne akty
3. podzákonná – je vykonávaná na základe zákona, ktorý určuje zameranie a stanovuje prostriedky pre dosahovanie cieľov správy a je determinovaná inštrukciami nadriadených orgánov štátnej správy.

Patria sem:

1. orgány výkonnej moci štátu (prezident, vláda)
2. ústredné orgány štátnej správy (ministerstvá a ostatné ústredné a miestne orgány štátnej správy, ako napr. Národný bezpečnostný úrad, Úrad geodézie, kartografie a katastra, Štatistický úrad, Protimonopolný úrad, Úrad jadrového dozoru, Úrad priemyselného vlastníctva, Úrad pre štátnu službu, atď.)
3. miestne orgány štátnej správy – patria sem krajské a obvodné úrady
4. orgány svojho druhu – sui generis (Najvyšší kontrolný úrad, prokuratúra vo všetkých stupňoch, orgán verejného ochrancu práv - ombudsmana)
5. súdy a súdnictvo

2. samosprávy – predstavuje výkonné pôsobenie a ovplyvňovanie spoločenského života prostriedkami neštátneho charakteru. Uskutočňujú ju verejnoprávne subjekty korporatívneho neštátneho charakteru. Samospráva môže byť:

1. územná – je organizačná forma verejnej správy, v ktorej miestne spoločenstvo ako právnická osoba zabezpečuje zákonom stanovené úlohy vo svojom mene a na vlastnú zodpovednosť a je viazaná len zákonmi, prípadne právnymi predpismi, ktoré sú vydané na ich realizáciu.

Samosprávnymi územnými celkami je obec a vyšší územný celok.

Základom územnej samosprávy je obec, ktorá tvorí samostatný samosprávny a správny celok SR. Združuje osoby, ktoré majú na jej území trvalý pobyt. Obec je právnickou osobou, ktorá za podmienok ustanovených zákonom samostatne hospodári s vlastným majetkom a s vlastnými príjmami. Územie obce je územný celok, ktorý tvorí jedno alebo viac katastrálnych území. Územie obce sa môže členiť na časti obce. Časť obce má vlastný názov, časť obce nemusí mať vlastné katastrálne územie. Samosprávu obce vykonávajú obyvatelia obce

1. orgánmi obce – ktorými sú:

6. obecné zastupiteľstvo
7. starosta obce

2. hlasovaním obyvateľov obce
3. verejným zhromaždením obyvateľov obce

1. záujmová – nepredstavuje ucelený vnútorne usporiadaný systém či právnopolitický inštitút. Zaraďujú sa sem všetky inštitúcie, ktoré svoju existenciu odvodzujú od združovacieho práva, a ktoré spája konkrétny spoločenský záujem – korporácie, nadácie fondy, napr. spolky, spoločnosti, zväzy, kluby, iné občianske združenia, ako aj odborové organizácie.

Osobitnú kategóriu záujmovej samosprávy predstavujú profesiové inštitúcie, ktoré vznikajú a pôsobia ex lege a spravidla majú povinné členstvo, na ktoré sa viaže výkon určitých funkcií, napr. Slovenská advokátska komora, Slovenská lekárska komora, a pod.

Najnižšou formou sú voľné združenia, ktoré vznikajú spontánnym prejavom skupiny osôb participovať na činnosti, napr. krajinské spolky, hobby-kluby a pod. a nie sú formálno-právne inštitucionalizované a registrované.

3. verejnoprávne inštitúcie (korporácie) - sa vyznačujú osobitným okruhom činností, ktoré podporujú plnenie štátnych, resp. verejných úloh, napr. STV, Slovenský rozhlas).

2. Štátna správa a jej charakteristické črty vo funkčnom zmysle

Štátna správa vo funkčnom (dynamickom) zmysle – je súhrn činností

výkonného a nariaďovacieho charakteru uskutočňovaných spravujúcimi subjektami a smerujúcich k zabezpečeniu aktivít, t.j. funkčného systému. Obsahom je pôsobenie pravujúcich subjektov na spravovaný subjekt.

Charakteristickými znakmi činnosti štátnej správy vo funkčnom zmysle sú činnosti:

1. výkonná (exekutívna) – vymedzuje postavenie k zákonodarnej moci k NR SR. Dáva do praxe výkon prijatých zákonov. Spočíva v bezprostrednom vykonávaní zákonov a ostatných právnych aktov štátnej moci

1. nariaďovacia –  hovorí o metódach a formách. Spravujúce subjekty sú splnomocnené jednostranne nariaďovať, prikazovať, zakazovať. Sú oprávnené vydávať normatívne a individuálne správne akty

1. podzákonná – je vykonávaná na základe zákona. Z ústavných a iných zákonov vyplýva, že štátnu správu vykonáva osobitná skupina orgánov štátu, ktoré pomenúvame ako orgány štátnej správy, ktoré vykonávajú svoju činnosť nie vo vlastnom mene, ale v mene štátu a štátna správa je činnosť, za ktorou stojí donucovacia moc štátu. Štátnu správu uskutočňujú orgány, ktoré sú v hierarchickom usporiadaní, v rámci ktorého nadriadený orgán má právo priamo ovplyvňovať podriadené správne orgány.

Na obec možno zákonom preniesť niektoré úlohy štátnej správy. S prenesením úloh na obec štát poskytne obci potrebné finančné a iné materiálne prostriedky. Obec podlieha dozoru štátu v rozsahu vymedzenom osobitnými zákonmi. V záujme plnenia úloh obec spolupracuje s orgánmi štátu, ktoré obciam poskytujú pomoc v odborných veciach.

Zákon o prechode niektorých pôsobností z orgánov štátnej správy na obce a vyššie územné celky ustanovuje prechod pôsobností z ministerstiev, z krajských a okresných úradov na obce a vyššie územné celky, ktorými sú podľa osobitného zákona samosprávne kraje. Prechod pôsobností na účely tohto zákona je prenesenie výkonu pôsobností štátnej správy na obce a samosprávne kraje a prechod pôsobností v rozsahu ustanovenom zákonom z orgánov štátnej správy do samosprávnej pôsobnosti obcí a samosprávnych krajov.

Obec a samosprávny kraj zabezpečujú plnenie svojich úloh z vlastných rozpočtov. Na prenesený výkon štátnej správy sa im poskytujú prostriedky zo štátneho rozpočtu podľa osobitného zákona. Ak zákon pri úprave pôsobnosti obce alebo VÚC neustanovuje, že ide o prenesený výkon pôsobnosti štátnej správy, platí, že ide o výkon samosprávnej pôsobnosti obce alebo VÚC.

Vládou schválená koncepcia decentralizácie a modernizácie verejnej správy vychádza z myšlienky existencie dvoch úrovní územnej samosprávy, a to

miestnej samosprávy a samosprávy VÚC

2. systematická
3. cieľavedomá

1. racionálna

4. kontrolná – spočíva vo výkone kontroly plnenia nariadení

3. Vláda a ústredné orgány štátnej správy

Úlohou vlády ako najvyššieho výkonného orgánu moci a ústredných orgánov

štátnej správy je vykonávať štátnu správu a zabezpečovať jej výkon na území celej republiky.

Vymedzenie vlády a pôsobnosť ústredných orgánov štátnej správy je vymedzené zákonom č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy.

Vláda SR predovšetkým zabezpečuje úlohy, ktoré sú spojené s realizáciou funkcií na úseku bezpečnosti krajiny, zahraničnej politiky a hospodárskej výstavby. Vláda tieto úlohy zabezpečuje aj prostredníctvom svojej normotvornej činnosti, najmä tým, že vykonáva zákony NR SR a zjednocuje, riadi a kontroluje činnosť ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy.

Činnosť vlády je trvalé a systematické úsilie o plnenie úloh, ktoré vláde patria v riadení spoločnosti a ochrane celospoločenských a štátnych záujmov. Do popredia vystupuje organizátorský charakter výkonnej činnosti vlády.

Na odborné, organizačné a technické zabezpečenie činnosti vlády je zriadený Úrad vlády SR, ktorý je zároveň aj ústredným orgánom štátnej správy pre kontrolu plnenia úloh súvisiacich s výkonom štátnej správy, plnení úloh z uznesení vlády, ako aj pre kontrolu a vybavovanie petícií a sťažností. Jeho základnou úlohou je pripravovať odborné stanoviská k vnútropolitickým, zahraničným, hospodárskym a iným otázkam, ktoré predkladajú ministri do vlády.

Vláda môže zriaďovať svoje poradné orgány (rady), ktoré plnia úlohy koordinačné, konzultatívne alebo odborné. Stálymi poradnými orgánmi vlády sú Legislatívna rada vlády SR a Hospodárska rada vlády SR.

Ústrednými orgánmi štátnej správy sú ministerstvá a ostatné ústredné orgány štátnej správy.

Podľa povahy úloh a pôsobnosti môžeme ministerstvá a ostatné orgány štátnej správy rozdeliť na 3 skupiny:

1. ministerstvá, ktoré vykonávajú pôsobnosť v oblasti hospodárstva – napr. ministerstvo hospodárstva SR
2. ministerstvá, ktoré realizujú administratívnopolitické úlohy štátu a riadia a spravujú miestne orgány štátnej správy, napr. Ministerstvo vnútra SR
3. ministerstvá, ktoré zabezpečujú plnenie úloh v kultúrnosociálnej oblasti, napr. Ministerstvo školstva SR

Ministerstvo je vecne špecializovaný ústredný orgán štátnej správy

s odvetvovým alebo funkčne vymedzeným súhrnom úloh a pôsobností na čele s ministrom, členom vlády, ktorý je vymenovaný na návrh predsedu vlády prezidentom SR. Základné právne postavenie ministra je zakotvené v Ústave SR. Ministri majú priame, ústavou stanovené vzťahy k najvyšším štátnym orgánom, riadia ministerstvo a za jeho vedenie a činnosť zodpovedajú vláde, ako aj najvyššiemu zastupiteľskému orgánu – NR SR.

        Ministerstvo je ústredným orgánom štátnej správy, jeho vedúci – minister je jediným zodpovedným vedúcim. Pod vedením, kontrolou a zodpovednosťou ministra sú vydávané všetky právne akty ministerstva, napr. vyhlášky, smernice, rozhodnutia, príkazy a záväzné pokyny. Minister zodpovedá vláde za činnosť ministerstva, ako aj za činnosť orgánov štátnej správy podliehajúcich riadeniu ministerstva.

Okrem ministerstiev pôsobia v rámci štátnej správy aj ostatné ústredné orgány štátnej správy, ktorého predstaviteľ nie je členom vlády, napr. Štatistický úrad SR, Protimonopolný úrad SR a pod.

4. Miestne orgány štátnej správy, postavenie, právomoc a úlohy

Podľa zákona č. 515/2003 Z. z. o krajských a obvodných úradoch miestnymi

orgánmi štátnej správy na úsekoch všeobecnej vnútornej správy, živnostenského podnikania, civilnej ochrany a riadenia štátu v krízových situáciách mimo času vojny a vojnového stavu sú:

1. krajské úrady štátnej správy – krajský úrad vykonáva štátnu správu v územnom obvode kraja. Je právnickou osobou, rozpočtovou organizáciou štátu zapojenou finančnými vzťahmi na rozpočet Ministerstva vnútra SR, ktorá v rámci svojho rozpočtu zabezpečuje výdavky aj na činnosť obvodných úradov. Krajský úrad riadi a za jeho činnosť zodpovedá prednosta krajského úradu, ktorého vymenúva a odvoláva vláda SR na návrh ministra vnútra SR. Krajský úrad môže na výkon niektorých činností štátnej správy so súhlasom ministerstva zriadiť pracovisko obvodného úradu a určiť jeho územný obvod. Krajský úrad riadi a kontroluje výkon štátnej správy uskutočňovaný obvodnými úradmi, koordinuje výkon štátnej správy uskutočňovaný obcami a VÚC
2. obvodné úrady štátnej správy – obvodný úrad koná a rozhoduje v administratívnoprávnych vzťahoch samostatne. Obvodný úrad riadi a za jeho činnosť zodpovedá prednosta obvodného úradu, ktorého vymenúva a odvoláva vláda na návrh ministra vnútra SR

Pôsobnosť krajských úradov a obvodných úradov ustanovujú osobitné zákony. Krajské a obvodné úrady vykonávajú štátnu správu aj na:

1. úsekoch obrany a bezpečnosti štátu, hospodárskej mobilizácie
2. správy majetku štátu a mimosúdnych rehabilitácií v rozsahu ustanovenom osobitnými zákonmi
3. vykonávajú štátnu správu vo veciach vedenia registra spoločenstiev vlastníkov bytov a nebytových priestorov
4. poistenia motorových vozidiel (povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla)
5. úseku dofinancovania družstevnej a individuálnej bytovej výstavby

Krajské úrady a miestne orgány štátnej správy vydávajú všeobecne záväzné

právne predpisy – vyhlášky. Vyhláška sa vyhlasuje uverejnením vo Vestníku vlády SR a nadobúda platnosť dňom jej vyhlásenia. Účinnosť nadobúda 15 dňom po jej vyhlásení, ak nie je v nej ustanovený neskorší deň nadobudnutia účinnosti.

        Podľa osobitných zákonov vznikli nasledovné špecializované orgány štátnej správy:

1. na úseku školstva – štátnu správu v školstve na základe zákona č. 596/2003 Z. z. vykonávajú:

1. Ministerstvo školstva SR, iné orgány štátnej správy
2. Štátna školská inšpekcia
3. Krajský školský úrad
4. samosprávny kraj
5. obec

2. na úseku sociálnych vecí, rodiny a služieb zamestnanosti – podľa zákona č. 453/2003 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti sociálnych vecí, rodiny a služieb zamestnanosti orgány štátnej správy na tomto úseku sú:

1. Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR
2. Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny – s pôsobnosťou pre všetky územné obvody všetkých úradov práce, sociálnych vecí a rodiny
3. Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny – s pôsobnosťou pre územný obvod jedného okresu

3. na úseku územného plánovania, stavebného poriadku a bytovej politiky – podľa zákona č. 608/2003 Z. z. o štátnej správe pre územné plánovanie, stavebný poriadok a bývanie orgánmi štátnej správy sú:

1. Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja SR
2. Krajský stavebný úrad – vykonáva štátnu správu v územnom obvode kraja
3. Obec – v rámci preneseného výkonu štátnej správy na:

8. úseku stavebného poriadku vykonáva pôsobnosť stavebného úradu a zabezpečuje štátny stavebný dohľad
9. na úseku bývania zabezpečuje overovanie úplnosti náležitostí žiadosti o podporu rozvoja bývania z fondu, preskúmanie bytových pomerov žiadateľov o poskytnutie podpory a predloženie overenej žiadosti na fond

4. Slovenská stavebná inšpekcia

4. na úseku tvorby a ochrany životného prostredia – podľa zákona č. 525/2003 Z. Z. o štátnej správe starostlivosti o životné prostredie orgánmi štátnej správy sú:

1. Ministerstvo životného prostredia SR
2. Krajské úrady životného prostredia – vykonáva štátnu správu v územnom obvode kraja
3. Obvodné úrady životného prostredia – vykonávajú štátnu správu vo svojich územných obvodoch
4. Slovenská inšpekcia životného prostredia – ich inšpektoráty vykonávajú štátnu správu vo svojich územných obvodoch

5. na úseku cestnej dopravy a pozemných komunikácií – podľa zákona č. 534/2003 Z. z. o organizácii štátnej správy na úseku cestnej dopravy a ... orgány štátnej správy sú:

1. Ministerstvo dopravy, pôšt a telekomunikácií SR
2. Krajské úrady pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie
3. Obvodné úrady pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie

6. na úseku lesného hospodárstva – podľa zákona č. 519/3003 Z. z. o hospodárení v lesoch a štátnej správe lesného hospodárstva...orgány štátnej správy sú:

1. Ministerstvo pôdohospodárstva SR
2. krajský lesný úrad
3. obvodný lesný úrad

7. na úseku pozemkových úprav a ochrany poľnohospodárskej pôdy – podľa zákona č. 518/2003 Z. z. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch...orgány štátnej správy na tomto úseku sú:

1. Ministerstvo pôdohospodárstva SR
2. krajské pozemkové úrady
3. obvodné pozemkové úrady

9. Obecné zastupiteľstvo, postavenie, právomoc

        Samosprávnymi územnými celkami sú obec a VÚC.

        Na základe Zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení základom územnej samosprávy je obec, ktorá tvorí samostatný samosprávny a správny celok. Obec združuje osoby, ktoré majú na jej území trvalý pobyt. Obec je právnickou osobou.

        Územie obce je územný celok, ktoré tvorí jedno alebo viac katastrálnych území. Obec zriaďuje, zrušuje, rozdeľuje alebo obce zlučuje vláda nariadením.

        Samosprávu obce vykonávajú obyvatelia obce prostredníctvom orgánov obce, hlasovaním obyvateľov a verejným zhromaždením.

        Orgánmi obce sú:

1. obecné zastupiteľstvo – je zastupiteľský zbor obce zložený z poslancov zvolených v priamych voľbách obyvateľmi obce na 4 roky. Počet poslancov obecného zastupiteľstva na celé volebné obdobie určí pred voľbami obecné zastupiteľstvo podľa počtu obyvateľov obce.

Obecné zastupiteľstvo rozhoduje o základných otázkach života obce najmä:

1. určuje zásady hospodárenia a nakladania s majetkom obce a s majetkom štátu
2. schvaľuje rozpočet obce
3. schvaľuje územný plán obce
4. rozhoduje o zavedení a zrušení miestnej dane alebo miestneho poplatku podľa osobitných predpisov
5. uznáša sa na nariadeniach
6. určuje organizáciu obecného úradu a určuje plat starostu a hlavného kontrolóra
7. zriaďuje, zrušuje a kontroluje rozpočtové a príspevkové organizácie obce
8. zriaďuje a zrušuje orgány potrebné na samosprávu obce a určuje náplň ich práce, a pod.

Obecné zastupiteľstvo zriaďuje podľa potreby, alebo ak to ustanovuje osobitný zákon, ďalšie svoje orgány, najmä:

1. obecnú radu – ktorá je iniciatívnym, výkonným a kontrolným orgánom obecného zastupiteľstva. Obecná rada je zložená z poslancov obecného zastupiteľstva
2. komisie – sú stále alebo dočasné poradné, iniciatívne a kontrolné orgány zložené z poslancov obecného zastupiteľstva
3. obecný úrad – je výkonným orgánom obecného zastupiteľstva a starostu. Zabezpečuje organizačné a administratívne veci obecného zastupiteľstva a starostu, ako aj orgánov zriadených obecným zastupiteľstvom. Prácu obecného úradu organizuje starosta
4. funkciu hlavného kontrolóra – ktorého volí a odvoláva obecné zastupiteľstvo na 6 rokov. Je zamestnancom obce a za svoju činnosť zodpovedá obecnému zastupiteľstvu

1. Na plnenie úloh samosprávy obce, alebo ak to ustanovuje zákon, obec vydáva

pre územie obce všeobecné záväzné nariadenia. Nariadenie sa musí vyhlásiť. Vyhlásenie sa vykoná vyvesením nariadenia na úradnej tabuli v obci najmenej na 15 dní, účinnosť nadobúda pätnástym dňom od vyvesenia, ak v ňom nie je ustanovený neskorší začiatok účinnosti. Obecné zastupiteľstvo sa schádza podľa potreby, najmenej však raz za dva mesiace. Jeho zasadnutia zvoláva a vedie starosta obce

1. starosta

1. Starosta obce, postavenie, právomoc

Starosta je predstaviteľom obce a najvyšším výkonným orgánom obce. Funkcia starostu je verejná funkcia. Je štatutárnym orgánom obce v majetkovoprávnych a pracovnoprávnych vzťahoch, v administratívnoprávnych vzťahoch je starosta správnym orgánom. Starosta:

1. zvoláva a vedie zasadnutia obecného zastupiteľstva a obecnej rady a podpisuje ich uznesenia
2. vykonáva obecnú správu
3. zastupuje obec vo vzťahu k štátnym orgánom, právnickým a fyzickým osobám
4. rozhoduje vo všetkých veciach správy obce
5. môže uložiť fyzickej alebo právnickej osobe oprávnenej na podnikanie pokutu 200.000 Sk, ak poruší nariadenie, nedodržuje čistotu a poriadok, nesplní v určenej lehote bez vážneho dôvodu povinnosť uloženú starostom pri pskytnutí pomoci počas alebo pri odstraňovaní živelnej pohromy alebo pri inej mimoriadnej udalosti

2. Originálna a delegovaná pôsobnosť obce

        Samosprávnymi územnými celkami SR sú obec a VÚC.

Obec – je základom územnej samosprávy, ktorá tvorí samostatný samosprávny a správny celok SR. Združuje osoby, ktoré majú na jej území trvalý pobyt. Obec je právnickou osobou, ktorá za podmienok ustanovených zákonom samostatne hospodári s vlastným majetkom a s vlastnými príjmami. Územie obce je územný celok, ktorý tvorí jedno alebo viac katastrálnych území. Územie obce sa môže členiť na časti obce. Časť obce má vlastný názov, časť obce nemusí mať vlastné katastrálne územie. Obec zriaďuje, zrušuje, rozdeľuje alebo zlučuje vláda nariadením.

Samosprávu obce vykonávajú obyvatelia obce

1. orgánmi obce – ktorými sú:

1. obecné zastupiteľstvo
2. starosta obce

1. hlasovaním obyvateľov obce

1. verejným zhromaždením obyvateľov obce

Úlohy patriace do originálnej pôsobnosti obce plní samospráva samostatne.

Je viazaná len zákonmi a inými právnymi predpismi, ktoré zákon vykonávajú. Ak zákon pri úprave pôsobnosti obce neustanovuje, že ide o výkon prenesenej pôsobnosti štátnej správy, platí, že ide o výkon samosprávnej pôsobnosti obce.

Na obec možno zákonom preniesť niektoré úlohy štátnej správy, ak je ich

plnenie týmto spôsobom racionálnejšie a efektívnejšie. S prenesením úloh na obec štát poskytne obci potrebné finančné a iné materiálne prostriedky – ide tu o delegovanú pôsobnosť. Výkon štátnej správy prenesený na obec zákonom riadi a kontroluje vláda.

3. Fakultatívne orgány obce

Obecné zastupiteľstvo zriaďuje podľa potreby na základe zákona č. 369/19990 Zb. o obecnom zriadení, ďalšie svoje orgány, najmä:

5. obecnú radu – ktorá je iniciatívnym, výkonným a kontrolným orgánom obecného zastupiteľstva. Obecná rada je zložená z poslancov obecného zastupiteľstva, ktorých volí obecné zastupiteľstvo na celé funkčné obdobie
6. komisie – sú stále alebo dočasné poradné, iniciatívne a kontrolné orgány zložené z poslancov obecného zastupiteľstva a z ďalších osôb zvolených obecným zastupiteľstvom
7. obecnú políciu
8. obecný požiarny zbor

4. Samosprávny kraj, charakteristika, orgány

Na základe Zákona č. 302/2001 o samospráve vyšších územných celkov vyšší územný celok je samosprávny kraj. Samosprávny kraj je samostatný územný samosprávny a správny celok SR. Samosprávny kraj je právnická osoba, ktorá za podmienok ustanovených zákonom samostatne hospodári s vlastným majetkom a s vlastnými príjmami, zabezpečuje a chráni práva a záujmy svojich obyvateľov. Samosprávnemu kraju možno vo veciach územnej samosprávy ukladať povinnosti a obmedzenia len zákonom a na základe medzinárodnej zmluvy. Obyvateľ samosprávneho kraja je osoba, ktorá má trvalý pobyt v obci na jeho území. Samosprávny kraj pri výkone samosprávy sa stará o všestranný rozvoj svojho územia a o potreby svojich obyvateľov.

Orgány samosprávneho kraja sú:

1. zastupiteľstvo samosprávneho kraja – je zbor zložený z poslancov samosprávneho kraja zvolených v priamych voľbách. Zastupiteľstvu je vyhradené rozhodovať o základných otázkach samosprávneho kraja, najmä:

1. uznášať sa na nariadeniach
2. určovať zásady hospodárenia a nakladania s majetkom samosprávneho kraja
3. schvaľovať program sociálneho, ekonomického a kultúrneho rozvoja samosprávneho kraja
4. schvaľovať rozpočet samosprávneho kraja
5. zriaďovať, zakladať, zrušovať a kontrolovať právnické osoby samosprávneho kraja
6. voliť a odvolávať na návrh predsedu z poslancov zastupiteľstva podpredsedu samosprávneho kraja
7. zriaďovať komisie a iné orgány zastupiteľstva
8. voliť na 6 rokov a odvolávať hlavného kontrolóra
9. určovať odmenu poslancom, a pod.

Zastupiteľstvo rokuje vždy v zbore.  Nariadenie a uznesenia zastupiteľstva podpisuje predseda najneskôr do 3 dní od ich schválenia.

Zastupiteľstvo zriaďuje:

1. komisie – mandátovú a finančnú. Komisie sú zložené z poslancov a z ďalších osôb zvolených zastupiteľstvom. Na posúdenie odborných otázok môžu komisie prizývať aj odborníkov z praxe
2. úrad – zabezpečuje administratívne a organizačné veci zastupiteľstva, predsedu a ďalších orgánov zriadených zastupiteľstvom. Prácu úradu riadi a organizuje riaditeľ úradu, ktorý za svoju činnosť zodpovedá predsedovi

1. predseda samosprávneho kraja – predsedu volia obyvatelia samosprávneho kraja v priamych voľbách. Predseda zastupuje samosprávny kraj navonok. V majetkovoprávnych, pracovnoprávnych a v iných vzťahoch je štatutárnym orgánom. Rozhoduje aj vo veciach v ktorých zákon zveruje samosprávnemu kraju rozhodovanie o právach a povinnostiach právnických osôb a fyzických osôb. Funkcia predsedu je verejná funkcia a nevykonáva sa v pracovnom pomere.

5. Záujmová samospráva

        Záujmová samospráva spolu s územnou samosprávou tvoria jednu z dvoch najdôležitejších zložiek verejnej správy – samosprávu, pre ktorú je charakteristické, že predstavuje vo verejnej správe výkonné pôsobenie a ovplyvňovanie spoločenského života prostriedkami neštátneho charakteru.

        Odlišnosť od územnej samosprávy spočíva v tom, že pokiaľ pri územnej samospráve je fyzická osoba automaticky zaraďovaná do samosprávnej korporácie (podľa miesta bydliska – do obce aj VÚC), do záujmovej samosprávy vstupuje z vlastného rozhodnutia – dobrovoľne.

        Záujmová samospráva nepredstavuje ucelený, vnútorne usporiadaný systém. Zaraďujú sa sem všetky inštitúcie, ktoré svoju existenciu odvodzujú od združovacieho práva, a ktoré spája konkrétny spoločenský záujem. Z toho vyplýva, že občania majú právo slobodne sa združovať, pričom na výkon tohto práva nie je potrebné povolenie štátneho orgánu.

Zákon č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov pod termín „združenie“ zahŕňa: spolky, spoločnosti, zväzy, kluby, iné občianske združenia a odborové organizácie. Ich základným prvkom je samosprávny spôsob ich vnútornej organizácie a ich úsilie na účasti v spoločenskom živote.

        Združenie vzniká registráciou, pričom návrh môžu podať najmenej 3 osoby, z ktorých aspoň 1 musí byť staršia ako 18 rokov. Združenia sú právnickými osobami a ich členmi môžu byť aj právnické osoby. K návrhu sa pripoja stanovy vo 2 vyhotoveniach s potrebnými v zákone uvedenými náležitosťami. Návrh na registráciu sa podáva na Ministerstve vnútra SR. Ak má návrh vady, MV SR o tom do 5 dní

upozorní s tým, že ak vady nebudú v lehote odstránené, konanie o registrácii nezačne. Ministerstvo môže zo zákonných dôvodov konanie o registrácii zamietnuť, o čom do 10 dní od začatia konania kompetentných upovedomí. Združenie zaniká dobrovoľným rozpustením, zlúčením alebo právoplatným rozhodnutím ministerstva o jeho rozpustení.

Osobitnú kategóriu záujmovej samosprávy predstavujú profesiové

inštitúcie, ktoré vznikajú a pôsobia ex lege a spravidla majú povinné členstvo, na ktoré sa viaže výkon určitých funkcií, napr. Slovenská advokátska komora, Slovenská

lekárska komora, a pod.

Najnižšou formou sú voľné združenia, ktoré vznikajú spontánnym prejavom

skupiny osôb participovať na činnosti, napr. krajinské spolky, hobby-kluby a pod. a nie sú formálno-právne inštitucionalizované a registrované.

6. Fyzické osoby ako subjekty správneho práva

        Rozhodujúcim faktorom pre určenie právneho postavenia fyzickej osoby vo verejnej správe je právna subjektivita. Právna subjektivita občana obsahuje jeho spôsobilosť na práva a povinnosti, ako aj jeho spôsobilosť na právne úkony.

        Právnu spôsobilosť fyzických osôb delíme na:

1. spôsobilosť na práva a povinnosti – vzniká jej narodením a zaniká jej smrťou. Právnu subjektivitu zákon priznáva aj ešte nenarodenému, ale počatému dieťaťu, pokiaľ sa narodí živé. Smťou táto spôsobilosť zanikne. Smrť sa preukazuje úmrtným listom. Ak smrť nemožno preukázať úmrtným listom, súd vyhlási fyzickú osobu za mŕtvu, ak zistí jej smrť inak, napr. pri havárii lietadla. Rovnako súd vyhlási za mŕtvu nezvestnú osobu, ktorá vzhľadom na všetky okolnosti, najmä dobu nezvestnosti a vek nezvestného, už nežije. Návrh na vyhlásenie za mŕtveho môže podať ten, kto má na veci právny záujem, napr. pozostalý manžel,

dedičia, veritelia a pod. Návrh sa podáva na súde, ktorý bol naposledy všeobecným súdom toho, kto má byť vyhlásený za mŕtveho. Postup súdu a podmienky vyhlásenia za mŕtveho upravujú ustanovenia OSP. Súd v rozsudku o vyhlásení za mŕtveho uvedie predpokladaný (prezumptívny) deň smrti

1. spôsobilosť na právne úkony – vzniká v plnom rozsahu dosiahnutím plnoletosti. Plnoletosť sa nadobúda dovŕšením 18 roku veku. Pred dosiahnutím tohto veku sa plnoletosť nadobúda len uzavretím manželstva, hoci aj neplatného, a to v prípade maloletého, ktorý je starší ako 16 rokov a na uzavretie manželstva dal povolenie súd. Takto nadobudnutá plnoletosť sa nestráca ani zánikom manželstva.

V administratívnoprávnych normách je spôsobilosť na právne úkony diferencovaná.Napr. povinnosť mať občiansky preukaz, zodpovednosť za spáchanie priestupku vzniká dovŕšením 15 roku, od 21 rokov môže riadiť požiarne a zdravotnícke vozidlá, a pod.

V tých prípadoch, kde právna norma výslovne neustanovuje vekovú hranicu na spôsobilosť na právne úkony, aplikuje sa ustanovenie Občianskeho zákonníka, kde spôsobilosť na práva a povinnosti vzniká 18 rokom veku.

Spôsobilosť na právne úkony vzniká postupne a môže byť rozhodnutím súdu obmedzená, prípadne úplne vylúčená. Pozbaviť fyzickú osobu spôsobilosti na právne úkony možno za predpokladu, že trpí duševnou poruchou, ktorá nemá len

prechodný charakter, a fyzická osoba nie je vôbec schopná robiť právne relevantné úkony. Obmedziť spôsobilosť môže súd za predpokladu, že osoba, ktorej sa to týka, v dôsledku duševnej poruchy, ktorá nemá len prechodný charakter, alebo v dôsledku nadmerného užívania alkoholických nápojov alebo omamných prostriedkov či jedov je schopná robiť len niektoré právne úkony, ktorých rozsah presne uvedie v súdnom rozhodnutí.

V prípade, keď právna norma výslovne ustanovuje, že rozhodnutie súdu sa vzťahuje aj na prípady z oblasti správneho práva, tak správny orgán tomu, kto bol pozbavený spôsobilosti na právne úkony napr. občiansky preukaz nevydá a túto skutočnosť musí rešpektovať.

        Subjektom správneho práva nie sú len občania SR, ale aj cudzinci. Právny režim cudzincov je upravený súhrnom právnych noriem správneho práva všeobecne, ktoré platia rovnako pre našich občanov, ako aj pre cudzincov, napr. sloboda pohybu, právo na ochranu listového tajomstva a pod.

        Osobitná skupina noriem správneho práva upravuje špeciálne práva a povinnosti cudzincov, napr. právo na sociálne zabezpečenie, na liečebno-preventívnu starostlivosť, a pod. ak sú v pracovnom pomere.

7. Právnické osoby ako subjekty správneho práva

        Medzi subjekty správneho práva patria aj právnické osoby, ktoré združujú občanov a materiálne, ako aj finančné prostriedky na realizovanie hmotnách a kultúrnych potrieb občanov.

        Subjektom správneho práva je organizácia, ktorá má podľa noriem správneho práva spôsobilosť na práva a povinnosti vo verejnej správe. Aj tu sa rozlišuje spôsobilosť na právne úkony. Na rozdiel od FO tieto spôsobilosti vznikajú a zanikajú súčasne. Rozlišujeme:

1. štátne organizácie – hospodárske, rozpočtové a príspevkové. Štátne organizácie nadobúdajú právnu subjektivitu zápisom do obchodného registra, rozpočtové organizácie okamihom účinnosti právneho aktu, ktorým boli zriadené a pod.
2. neštátne organizácie – súkromné, družstevné a spoločenské

Osobitnú úlohu plnia neštátne dobrovoľné organizácie (spolky, združenia,

kluby) ako subjekty správneho práva. Osoby sa majú právo slobodne združovať, pričom na výkon tohto práva nie je potrebné povolenie štátneho orgánu. Zákon č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov pod termín „združenie“ zahŕňa: spolky, spoločnosti, zväzy, kluby, iné občianske združenia a odborové organizácie. Ich základným prvkom je samosprávny spôsob ich vnútornej organizácie a ich úsilie na účasti v spoločenskom živote.

        Združenie vzniká registráciou, pričom návrh na registráciu môžu podať najmenej 3 osoby, z ktorých aspoň jedna musí byť staršia ako 18 rokov. Návrh musí obsahovať predpísané náležitosti (názov združenia, sídlo, orgány združenia a spôsob ich ustanovenia, zásady hospodárenia a pod.). Návrh na registráciu sa podáva n ministerstvo vnútra SR, ktoré začne konanie o registrácii, ak mu došiel návrh na registráciu, ktorý má predpísané náležitosti. Pokiaľ MV SR nezistí dôvod na odmietnutie registrácie, vykoná registráciu do 10 dní od začiatku konania. Vznik združenia oznámi Mministerstvo do 7 dní po registrácii Štatistickému úradu SR. Ak MV SR odmietne urobiť registráciu, majú žiadatelia oprávnenie sa obrátiť na Najvyšší súd SR, ktorý vydá rozhodnutie buď o registrácii alebo potvrdí rozhodnutie MV SR. Združenie zaniká dobrovoľným rozpustením alebo zlúčením s iným združením, alebo právoplatným rozhodnutím ministerstva o rozpustení.

8. Správne právo ako odvetvie práva

        Správne právo – je odvetvie slovenského práva, ktoré upravuje spoločenské vzťahy v oblasti verejnej správy, a to tie, ktoré vznikajú medzi správnymi orgánmi a fyzickými osobami, medzi správnymi orgánmi a právnickými osobami a medzi správnymi orgánmi navzájom.

        Správne právo tvorí súbor právnych noriem, ktoré upravujú časť spoločenských vzťahov v oblasti verejnej správy. Tento súbor reprezentuje navonok jeden celok, ktorý je vnútorne diferencovaný.

        Správne právo sa člení na:

1. všeobecnú časť – ktorá obsahuje inštitúty, ktoré platia pre celú verejnú správu, vrátane základov pre iné právne odvetvia, ktoré sa aplikujú vo verejnej správe. Je základom pre tvorbu, realizáciu a aplikáciu práva. Do všeobecnej časti patrí:

1. štruktúra a podstata správnych orgánov
2. subjekty správneho práva
3. výkon verejnej správy
4. metódy a formy činnosti správy
5. kontrola verejnej správy
6. zodpovednosť vo verejnej správe

1. osobitnú časť – ktorá zahrňuje tie pojmy, ktoré sú charakteristické len pre niektoré odvetvie alebo sféru verejnej správy, napr. pre vnútornú správu, policajnú správu, správu justície, zahraničných vecí, školstva, zdravotníctva, daní a pod.

Ďalším možným členením správneho práva je členenie na:

1. správne právo hmotné – inak nazývané aj materiálne správne právo, obsahuje také administratívnoprávne normy, obsahom ktorých sú práva, právom chránené záujmy a povinnosti subjektov, ktoré vstupujú do právnych vzťahov.
2. správne právo procesné – nazývané aj formálne správne právo, obsahuje procesný postup subjektov, ktorý sa aplikuje pri uplatňovaní práv a povinností, za účelom ktorých subjekty vstupujú do právnych vzťahov.

9. Pramene správneho práva

        Teória práva chápe pod pojmom pramene práva predovšetkým pramene práva vo formálnom zmysle slova. Týmito formálnymi prameňmi sú štátom stanovené alebo uznané formy práva, ktoré obsahujú normy jednotlivých právnych odvetví. Správne právo tvorí súbor právnych noriem, ktoré upravujú časť spoločenských vzťahov v oblasti verejnej správy. Tento súbor reprezentuje navonok jeden celok, ktorý je vnútorne diferencovaný.

1. Prameň správneho práva – je súbor všeobecne záväzných právnych
2. predpisov vydaných štátnymi orgánmi alebo inými orgánmi, ktoré sú štátom k týmto aktom splnomocnené. Rozoznávame niekoľko druhov prameňov práva, sú to:

1. normatívne právne akty – sú najfrekventovanejším prameňom práva. Túto sústavu tvorí:

1. ústava
2. ústavné zákony
3. zákony – základnými prameňmi správneho práva sú ústava, ústavné zákony a zákony. Ide o právne akty, ktoré prijíma iba zákonodarný zbor. Majú nadradené postavenie nad ostatnými formami prameňov správneho práva, teda sú určujúce v procese realizácie práva.
4. nariadenia vlády – sú to normatívne správne akty, teda odvodené všeobecne záväzné a podzákonné predpisy vydávané vládou.

1. všeobecne záväzné právne predpisy ústredných orgánov štátnej správy – predstavujú veľmi početnú skupinu prameňov správneho práva. Vydávajú ich ministerstvá a iné ústredné orgány štátnej správy. Sú to všeobecne záväzné normatívne správne akty (napr. vyhláška, opatrenie, výnos), ktoré sú publikované v Zbierke zákonov. Svojim charakterom sú podzákonné, nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré by šli nad rámec zákona.

5. všeobecne záväzné nariadenia obcí a samosprávnych krajov – vydávajú ich samosprávne orgány obcí alebo miest a samosprávnych krajov vo veciach, na ktoré ich splnomocnil zákon.
6. všeobecne záväzné vyhlášky krajských a okresných úradov

2. právna obyčaj – sa nepovažuje za prameň správneho práva, no orgány verejnej správy ju pri niektorých prípadoch zohľadňujú, napr. posudzovanie obsahu pojmu verejný poriadok.
3. právotvorný precedens – nie je prameňom práva, ale prispieva k jednotnému výkladu práva a k stabilite judikatúry.
4. normatívna zmluva – najčastejšie vzniká v oblasti medzinárodného verejného práva, za predpokladu, že obsahuje normy správneho práva.
5. právo Európskych spoločenstiev – upravuje organizáciu, činnosť a kompetencie Európskych spoločenstiev. Primárne právo predstavujú normy medzinárodných zmlúv o utvorení spoločenstiev, sekundárne právo predstavujú normy zakotvené v rozhodnutiach a iných dokumentoch orgánov spoločenstiev. Toto právo je záväzné len pre členské štáty.

3.  
4. Na rozdiel od iných odvetví slovenského práva, správne právo nie je

obsiahnuté v jednom, resp. niekoľkých právnych predpisoch. Je obsiahnuté v množstve zákonov, ale najmä podzákonných predpisov, teda hovoríme, že je nekodifikované. Pokiaľ ide o vzťahy k iným odvetviam nášho právneho poriadku, tie sú jasnejšie k tým odvetviam, ktoré sú buď v súkromnom alebo vo verejnom práve, a sú problematickejšie k tým odvetviam, ktoré súčasne upravujú vzťahy súkromnoprávne a aj verejnoprávne, prípadne naopak.

10. Realizácia noriem správneho práva, správne uváženie, neurčité pojmy

Realizácia noriem správneho práva – rozumie sa ňou uskutočňovanie

noriem správneho práva v právnych vzťahoch, v ktorých subjekty vystupujú ako nositelia oprávnení a právnych povinností. Základným cieľom, zmyslom noriem správneho práva je realizovať ich v právnych vzťahoch.

Vymedzili sa dve základné formy realizácie správneho práva:

1. priama forma realizácie – pri ktorej sa priamo uskutočňujú, plnia požiadavky obsiahnuté v právnej norme. Subjekty sa samy správajú v súlade s danými právnymi normami. Je to priame plnenie dispozície normy správneho práva bez vydania individuálneho správneho aktu.
2. aplikácia noriem správneho práva -  rozumie sa ňou realizácia normy správneho práva prostredníctvom činností orgánu verejnej správy. Použitie normy správneho práva kompetentným a príslušným orgánom na jednotlivý skutkový prípad alebo situáciu, ktoré sa končí vydaním aktu aplikácie a zabezpečením jeho plnenia.

S úrovňou relizácie noriem správneho práva súvisí aj ich výklad –

interpretácia, správne uváženie, neurčité pojmy a analógia.

Interpretácia - spočíva v objasnení, vysvetlení zmyslu, obsahu a cieľa jednotlivej právnej normy i jej miesta v systéme práva. Rozoznávame rôzne druhy výkladov, interpretácie – jazykový, logický, historický, zužujúci, rozširujúci, doslovný, legálny (vykonávaný subjektom splnomocneným na to ústavou alebo zákonom, je záväzný), autentický (vykonáva ho subjekt, ktorý normu ustanovil, je záväzný), aplikačný (výklad vykonáva orgán, ktorý je splnomocnený právnu normu realizovať jej aplikáciou, je záväzný iba pre konkrétny prípad), a pod.

Správne uváženie – predstavuje inštitút, ktorý vyplýva z konštrukcie obsahu niektorých noriem správneho práva. Je dané správnym orgánom za účelom presadzovania, uskutočňovania verejnoprávnych záujmov, optimálneho zosúladenia celospoločenských, skupinových i individuálnych záujmov. Musí vychádzať z objektívne zisteného skutkového stavu veci a musí byť odôvodniteľné, prípadne odôvodnené, ak to právna norma vyžaduje.

Neurčité pojmy – sú slová alebo slovné spojenia použité v textoch právnych predpisov na formálny vyjadrenie všeobecnejších javov, ktoré nie sú v právnom predpise bližšie špecifikované, definované. V kajnom prípade právny predpis ustanoví kritériá na ich interpretáciu. právne predpisy ich používajú, ale nevymedzujú ich obsah. V tomto zmysle nie sú ani právnymi pojmami. Ide napr. o pojmy verejný poriadok, občianske spolužitie, za zníženej viditeľnosti, verejný záujem, všeobecný záujem, primeranosť, potrebnosť a pod.

11. Formy činnosti verejnej správy

Formy činnosti verejnej správy rozčleňujeme základnou klasifikáciou na:

1. činnosti normotvorné – zaujímajú v činnosti správnych orgánov ako spravujúcich subjektov významné miesto. Sú formou činnosti ústredných orgánov štátnej správy a vlády. Výsledkom uvedených činností je právna norma. Norma je abstraktné pravidlo správania sa, ktorá upravuje skupiny prípadov určitého druhu a neurčitého počtu, čím je určená na opakované použitie
2. činnosti právnorealizačné – ide o výdávanie individuálnych správnych aktov, pri ktorom správny orgán vyvolá v konkrétnom prípade právne účinky – vznik, zmenu alebo zánik správnoprávnych vzťahov, alebo ich autoritatívne potvrdenie. Ide o najtypickejšiu a početne najrozsiahlejšiu skupinu činností verejnej správy, najmä miestnych orgánov verejnej správy. Na účely posúdenia právnych dôsledkov možno individuálne správne akty klasifikovať z nasledujúcich hľadísk:

1. podľa povahy právnych účinkov – ich členíme na:

1. konštitutívne – zakladajú, menia alebo rušia správnoprávne vzťahy, pôsobia zásadne až nadobudnutím účinnosti
2. deklaratórne – autoritatívne potvrdzujú existenciu alebo neexistenciu administratívnoprávneho vzťahu
3. hybridné – časť aktu má konštitutívnu a časť deklaratórnu povahu

2. podľa okruhu osôb, ktorým je správny akt adresovaný – môže ísť o:

1. výslovne určený subjekt
2. výslovne určený subjekt a jeho právneho nástupcu
3. potencionálnym, iba druhovo určeným subjektom

3. podľa právneho obsahu – môže ísť o individuálne správne akty:

1. oprávňujúce – adresáta zvýhodňujú
2. ukladajúce povinnosť – adresáta znevýhodňujú
3. podmienene oprávňujúce – adresáta zvýhodňujú za podmienky, že splní v individuálnom správnom akte ustanovené povinnosti

4. podľa zmeny právneho postavenia adresáta aktu – sú to:

1. pozitívne – právne postavenie sa oproti pôvodnému vydaním aktu mení
2. negatívne – právne postavenie sa oproti pôvodnému nemení, napr. zamietnutie žiadosti

5. podľa uplatnenia predpisov správneho práva procesného – individuálne správne akty členíme na:

1. akty, vydané v konaní výhradne upravenom všeobecným procesným predpisom, aprávnym poriadkom
2. akty vydané v konaní podľa osobitných predpisov správneho práva (princíp špeciality) so subsidiárnym použitím správneho poriadku
3. akty, ktoré sú výsledkom konania uskutočneného výhradne podľa procesných ustanovení osobitných predpisov správneho práva
4. akty, ktoré sú výsledkom konania procesnými predpismi správneho práva neupraveného

3. správne dohody (zmluvy) – predstavujú dvoj- alebo viacstranné úkony účastníkov dohody, vzájomný prejav vôle týchto účastníkov vo forme dohody. Správnymi dohodami sa realizujú hlavné funkcie a úlohy verejnej správy za vzniku verejnosprávnych dohôd, kde aspoň jedným zo subjektov týchto dohôd je správny orgán. Ďalšími subjektmi môžu byť iné správne orgány alebo iné osoby, ako aj medzinárodné organizácie.  

Správne dohody členíme na tieto skupiny:

1. dohody medzi spravujúcimi subjektami navzájom
2. dohody medzi spravovanými a spravujúcimi subjektami – sú to napr. dohody o vykonaní určitej verejnoprospešnej činnosti súkromnými osobami s recipročným priznaním určitých výhod správnym orgánom
3. medzinárodné dohody – medzi vnútroštátnymi subjektami verejnej správy a cudzinou, napr. medzinárodné, medzištátne, prezidentské, vládne a pod.

Z hľadiska právnych účinkov môžeme dohody členiť na:

1. správnoprávne dohody – sú to dohody, ktoré majú pre účastníkov záväzný charakter a ich výsledky sú pre tretie osoby záväzné. Záväzky z nich vyplývajúce sú vynútiteľné právnymi prostriedkami
2. dohody spoločensko-organizátorského charakteru – sú také dohody, ktoré nezakladajú právne vzťahy, iba konkretizujú úlohy vyplývajúce z postavenia účastníkov dohody

4. spoločenskoorganizačné a technickoorganizačné opatrenia – sú projené s metódou presvedčovania. Ich podstatou a zmyslom je pôsobiť na spravované subjekty tak, aby iniciatívne, dobrovoľne a uvedomelo pomáhali správnym orgánom presadzovať verejné záujmy. Uplatňujú sa tu nasledovné formy: výzvy, zabezpečenie účasti verejnosti na rokovaniach správnych orgánov, poskytovanie informácií o pripravovaných opatreniach, o nových právnych predpisoch, rady, zvolávanie verejných zhromaždení a pod. Tieto formy sa uskutočňujú na základe noriem správneho práva a vzťahuje sa na ne princíp legality
5. materiálno-technické operácie – začleňujú sa sem rôznorodé úkony: osvedčenia, posudky, vyjadrenia, stanoviská, evidenčné a registračné úkony, faktické exekučné úkony, informačné a dokumentačné úkony. Na základe právnych dôsledkov sa úkony vyčleňujú na:

1. úkony, ktoré priamo spôsobujú právne dôsledky, napr. preukazná moc osvedčenia, oznámenie rozhodnutia a pod
2. úkony, ktoré majú len nepriamo právne dôsledky, napr. záznamy o úkonoch objasňovania priestupkov
3. úkony, ktoré nemajú právne dôsledky, napr. poučenie o odstánení nedostatkov podania

12. Kontrola vo verejnej správe

Pod kontrolou všeobecne rozumieme výkon oprávnenia porovnávať skutočný

a predpokladaný stav určitej činnosti a vytyčovanie opatrení na zabezpečenie ich súladu.  

Z kontroly vyplývajú tieto činnosti:

1. zisťovanie a analýza skutočného stavu
2. porovnávanie skutočného a požadovaného stavu, zhodnotenie skutočného stavu a zisťovanie príčin prípadných odchýliek
3. prijatie opatrení na odstránenie zistených odchýliek a uplatnenie zodpovednosti za protiprávne konanie

1. Kontrola vo verejnej správe zabezpečuje vykonávanie všetkých potrebných

činností v zodpovedajúcom rozsahu, smere a čase.

        V rámci organizačnej štruktúry jednotlivých článkov štátnej správy plní dôležitú úlohu Úrad vlády SR, ministerstvá a ostatné ústredné orgány štátnej správy, orgány miestnej štátnej správy a tie orgány štátnej správy, ktorým to ustanovuje osobitný predpis.

        V našich podmienkach sa vykryštalizovali tieto druhy kontroly vo verejnej správe:

1. parlamentná kontrola – vyjadruje vzťah orgánov verejnej správy a zákonodarného orgánu – NR SR charakterizovaný „dozorom nad mocou vládnou a výkonnou“, kde zákonodarný orgán je oprávnený kontrolovať verejnú správu
2. kontrola vykonávaná Najvyšším kontrolným úradom SR – je nezávislým orgánom kontroly hospodárenia s prostriedkami rozpočtov, s majetkom, finančnými prostriedkami a jeho pôsobnosť sa vzťahuje na nasledovné subjekty:

1. vládu SR, ministerstvá a ostatné ústredné orgány štátnej správy a orgány im podriadené
2. štátne orgány s funkciou zakladateľa alebo zriaďovateľa
3. obce a VÚC
4. štátne účelové fondy, verejnoprávne inštitúcie zriadené zákonom
5. Fond národného majetku SR
6. FO a PO

3. kontrola vykonávaná správnymi orgánmi – predstavuje vykonávanie najmä štátnej kontroly, ktorú vykonávajú ministerstvá a ostatné ústredné orgány štátnej správy, ako aj obce a VÚC prostredníctvom funkcie hlavného kontrolóra
4. kontrola vykonávaná súdmi – vyjadruje ústavnoprávny vzťah medzi výkonnou a súdnou mocou. Do úvahy prichádza súdna kontrola zákonnosti normatívnych správnych aktov a individuálnych správnych aktov. Súdna kontrola normatívnych správnych aktov je záležitosťou nezávislého súdneho orgánu na kontrolu ústavnosti – Ústavného súdu SR. Individuálne správne akty sú pod kontrolou špecializovaných senátov v rámci všeobecných súdov na výkon správneho súdnictva. Na preskúmavanie rozhodnutí a postupu správnych orgánov sú vecne príslušné krajské súdy a Najvyšší sú SR
5. kontrola vykonávaná na základe sťažností a petícií – daná problematika je upravená v zákone č. 152/1998 Z. z. o sťažnostiach, podľa ktorého kontrolu sťažností vykonávajú:

1. štátne orgány a nimi zriadené organizácie
2. obce a nimi zriadené organizácie
3. FO a PO, ktorým zákon zveril rozhodovanie o právach a povinnostiach F a PO

                Významným prostriedkom kontroly vo verejnej správe sú okrem sťažností aj petície, ktoré sú upravené v zákone č. 85/1990 Zb. o podávaní a vybavovaní petícií. Podľa zákona petíciou sa rozumie príslušný návrh alebo sťažnosť s podpismi viacerých občanov. Ich počet zákon nešpecifikuje

6. kontrola vykonávaná verejným ochrancom práv – právomoc ombudsmana sa vzťahuje na všetky zložky verejnej správy, ktoré sú mu povinné vychádzať v ústrety, okrem NR SR, prezidenta, vlády, Ústavného súdu, Najvyššieho kontrolného úradu, spravodajských služieb, prokuratúr a súdov. Tento inštitút bol u nás zriadený zákonom č. 564/2001 Z. z. o verejnom ochrancovi práv

22. Vonkajšia kontrola vo verejnej správe

        Kontrola je činnosť, ktorou sa zisťuje a hodnotí, či a ako činnosť právnických a fyzických osôb podliehajúcich kontrole zodpovedá určitým požiadavkám, ktoré sú určené v právnych normách alebo aktoch vydaných na ich vykonanie.

        Zákon č. 10/1996 Z.z. o kontrole v štátnej správe vymedzuje pre kontrolu dva pojmy, a to:

1. kontrolu vnútornú – kontrolný orgán ju vykonáva do vnútra vlastnej organizácie voči podriadeným alebo ním riadeným orgánom a organizáciám. Ministerstvá, ostatné ústredné orgány štátnej správy, krajské a okresné úrady a ďalšie orgány štátnej správy sú povinné vytvoriť funkčný systém vnútornej kontroly, ktorý by mal zahrňovať a upravovať kontrolu po vertikálnej línii, vzájomnú väzbu odborných útvarov a spôsob realizácie vnútornej kontroly. Platí tu teda zásada „kto riadi, ten aj kontroluje“
2. kontrolu vonkajšiu – kontrolovaný subjekt nie je podriadený kontrolnému orgánu, nie je ním ani zriadený, riadený alebo usmerňovaný. Podnety na vykonanie kontroly môžu prísť napr. z požiadavky ústredných orgánov štátnej správy, z podnetu iných štátnych orgánov (prokurátor, polícia), zo sťažnosti a petícií, z podnetu kontrolovaného subjektu, ako aj z vlastného podnetu kontrolného orgánu.

Výkon kontrolnej akcie má 3 etapy, ktorými sú:

1. príprava kontroly – na základe podnetu sa vypracuje zameranie kontroly, určí sa časový hramonogram vykonania kontroly, zabezpečí sa spolupráca kontrolných orgánov, a pod.

1. priebeh kontroly – oznámi sa kontrolovanému orgánu termín vykonania kontroly, predloženie poverenia na vykonanie kontroly, dokladová previerka

2. údajov, zabezpečenie dôkazov, vyhodnotenie materiálov, oboznámenie kontrolovaného s kontrolnými zisteniami, oznámenie z podozrenia z trestnej činnosti, spísanie protokolu o kontrole, a pod.
3. ukončenie kontroly – kontrola je ukončená dňom prerokovania protokolu s kontrolovaným subjektom

Kontrolný systém v SR tvorí:

1. Národná rada SR – svoju kontrolnú činnosť vykonáva prostredníctvom poslaneckých výborov. Kontroluje dodržiavanie ústavy, ústavných a ostatných zákonov a uznesení, vládu, preveruje plnenie ŠR
2. Vláda SR – kontroluje plnenie vo všetkých oblastiach štátnej správy, ktoré riadi
3. Najvyšší kontrolný úrad SR – je nezávislým orgánom, ktorý je viazaný len zákonom. Nepodlieha orgánom štátnej správy, za svoju činnosť zodpovedá NR SR. Kontroluje hospodárenie s prostriedkami ŠR, hospodárenie so štátnym majetkom, majetkovými právami a pohľadávkami republiky. Kontroluje aj spôsob vyrubovania a vymáhania daní, odvodov a poplatkov. Má právo kontrolovať všetky subjekty, ktoré sú napojené na ŠR
4. Úrad vlády SR – kontrolná pôsobnosť sa vzťahuje na ministerstvá a ostatné ústredné orgány štátnej správy a im podriadené orgány, ako aj na iné štátne orgány založené alebo zriadené ústrednými orgánmi štátnej správy a miestnej štátnej správy
5. Ústredné orgány štátnej správy SR – vykonávajú vonkajšiu kontrolu v rozsahu svojej pôsobnosti vymedzenej osobitným predpisom a vnútornú kontrolu ako súčasť riadenia pri plnení svojich úloh v príslušnom odvetví
6. Orgány miestnej štátnej správy – vykonávajú štátnu kontrolu na miestnej úrovni, ide o krajské a okresné úrady, ktoré kontrolujú plnenie úloh štátnej správy, hospodárenie s prostriedkami poskytnutými štátom z hľadiska ich účelonosti a hospodárnosti
7. Inšpekcie, skúšobníctvo a iné štátne orgány a organizácie – orgány inšpekcie sú samostatnými rozpočtovými organizáciami podriadené príslušným odvetvovým ministerstvám, ktoré vykonávajú činnosť vo vymedzenom okruhu. V SR pôsobia tieto inšpekcie:

1. Slovenská obchodná inšpekcia
2. Slovenská poľnohospodárska a potravinárska inšpekcia
3. Slovenská inšpekcia životného prostredia
4. Slovenská energetická inšpekcia
5. Školská inšpekcia SR
6. Inšpektorát kúpeľov a žriediel

V oblasti štátneho dozoru ide najmä o veterinárny dozor, štátny zdravotnícky dozor, štátny odborný dozor nad bezpečnosťou a ochranou zdravia pri práci, štátny požiarny dozor, štátny stavebný dohľad a tď.

8. Obce a mestá – obecné zastupiteľstvo je oprávnené na kontrolu všetkej činnosti, ktorú riadi, t.j. plnenie úloh obce, zákonnosť, účelnosť a hospodárnosť pri nakladaní s prostriedkami obce, obecným majetkom ako aj s majetkom štátu. Kontroluje aj vybavovanie petícií, sťažností, plnenie všeobecne záväzných nariadení a pod.

1. Individuálne správne akty -  pojem, členenie

        Individuálne správne akty predstavujú najtypickejšiu a početne najrozsiahlejšiu skupinu činnosti verejnej správy, najmä miestnych orgánov. Právne predpisy tieto akty najčastejšie nazývajú ako povolenie, licencia, vklad do registra a pod. Ide o činnosť, pri ktorej správny orgán vyvolá právne účinky, t.j. vznik, zmenu alebo zánik správnoprávnych vzťahov alebo ich autoritatívne potvrdenie a je tu spor o práve, právom chránenom záujme alebo povinnosti.

        Individuálne správne akty podľa povahy právnych účinkov klasifikujeme na:

1. konštitutívne – zakladajú, menia alebo rušia správnoprávne vzťahy, pôsobia nadobudnutím účinnosti
2. deklaratórne – autoritatívne potvrdzujú existenciu alebo neexistenciu administratívnoprávneho vzťahu
3. hybridné – dekladujú určitý právny stav a zároveň tým konštitutívne pôsobia na iný právny vzťah alebo časť aktu, t.j. časť má deklaratórnu povahu a časť konštitutívnu povahu

5. Podľa okruhu osôb, ktorým sú individuálne správne akty adresované
6. rozoznávame:

1. individuálne správne akty určené výslovne určeným subjektom
2. určené výslovne určeným subjektom a ich právnym nástupcom
3. potenciálnym, v čase vydania aktu, iba druhovo určeným subjektom

Podľa toho, či sa mení právne postavenie adresáta rozoznávame:

1. pozitívne – mení sa právne postavenia adresáta
2. negatívne – nemení sa právne postavenie adresáta

Z hľadiska uplatnenia procesných predpisov rozoznávame akty vydané

v konaní podľa:

1. správneho poriadku
2. osobitnými predpismi so subsidiárnym použitím správneho poriadku
3. výhradne osobitnými predpismi
4. neupravené procesnými predpismi správneho práva

7. V prípadoch, ak jeden individuálny správny akt nadväzuje na druhý môže dôjsť

k reťazeniu – každý samostatný akt smeruje k adresátovi, alebo k subsumpcii – voči adresátovi je vydaný jediný akt, ktorý podriaďuje iné podmieňujúce akty.

        Vlastnosti individuálneho správneho aktu sa posudzujú z hľadiska jeho:

1. platnosti – správny akt je platný, keď bol prejav vôle správneho orgánu urobený v predpísanej forme za podmienky jeho kompetencie
2. právoplatnosti – právny akt nadobúda formálnu právoplatnosť, ak ho nemožno napadnúť riadnymi opravnými prostriedkami. Materiálna právoplatnosť je chápaná ako nezmeniteľnosť alebo nezrušiteľnosť správneho aktu alebo ako právna sila, ktorou správny akt reálne pôsobí, má reálône právne účinky
3. účinnosti – viaže sa na právoplatnosť a spôsobuje právne účinky
4. vykonateľnosti – správny akt je vykonateľný, ak sa proti nemu nemožno odvolať  alebo ak odvolanie nemá odkladný účinok a ukladá určitú povinnosť, prípadne vynútenie splnenia uloženej povinnosti, napr. správna exekúcia

Individuálne správne akty môžu mať aj vady, ktoré môžu byť:

1. právne – sú to vady kompetencie a právomoci, vady hmotnoprávnej povahy a vady procesné
2. skutkové

2. Formy činnosti verejnej správy – normotvorné formy činnosti

Formy činnosti verejnej správy sú:

1. normotvorné formy činnosti verejnej správy
2. právnorealizačné formy činnosti
3. správne dohody
4. spoločensko-organizačné a technicko-organizačné opatrenia
5. technické operácie

Normotvorné procesy zaujímajú v činnosti správnych orgánov ako spravujúcich subjektov významné miesto pri realizácii funkcí a úloh verejnej správy. Z hľadiska početnosti sú frekventovanejšou formou činnosti ústredných orgánov štátnej správy a vlády. Miestne orgány verejnej správy väčšinou riešia konkrétne veci a rozhodujú o nich.

Podstatnou črtou výsledkov uvedených činností je ich normatívnosť, ktorej výsledkom je právna norma. Norma je abstraktné pravidlo správania sa, ktorá upravuje skupiny prípadov určitého druhu a neurčitého počtu, čím sú určené na opakované použitie.

V rámci normotvorných foriem činnosti verejnej správy možno vyčleniť 3 okruhy aktivít, a to:

1. spoluúčasť orgánov verejnej správy na tvorbe zákonov -  v rámci zákonodarnej iniciatívy vláda SR predkladá návrhy zákonov, kde v rámci pripomienkového konania sa k nim vyjadrujú všetky zainteresované orgány. Pred vlastným prerokovaním návrhu vo vláde zaujíma k nemu stanovisko Legislatívna rada vlády ako jej poradný orgán. Procesný postup a náležitosti návrhov zákonov upravujú legislatívne pravidlá. Pres pracovateľov a zúčastnené osoby sú tieto pravidlá záväzné.
2. vydávanie všeobecne záväzných právnych predpisov orgánmi štátnej správy a všeobecne záväzných nariadení obce - špecifickou vlastnosťou týchto foriem je popri normatívnosti ich všeobecná záväznosť. Všeobecne záväzné predpisy vydávané orgánmi verejnej správy môžu smerovať dovnútra spravujúcich subjektov i navonok. Všeobecne záväzné právne predpisy vydávané orgánmi štátnej správy a územnej samosprávy sú formami činnosti verejnej správy podzákonného charakteru. Majú svoj právny základ v ústave a zákonoch. Sú od zákona odvodenými (derivátnymi) aktmi verejnej správy. Môže ich vydať iba správny orgán, ktorý je na to výslovne ústavou alebo zákonom splnomocnený, má kompetenciu a právomoc na konkrétnu formu.

1. vydávaním vnútorných predpisov s rezortným významom - cieľom ich vydávania je usporiadanie vnútornoorganizačných vzťahov. Sú v nich vyjadrené normy upravujúce pracovnú činnosť úradných osôb, spôsob realizácie zákonov, ich výklad, spôsob plnenia služobných predpisov, organizačné, organizačnotechnické, personálne vzťahy a pod. Právnym základom je príslušná kompetenčná norma upravujúca organizačné a riadiace vzťahy.

        Špecifickou vlastnosťou týchto noriem je:

1. ich normatívnosť a ich všeobecná záväznosť
2. subjekt splnomocnený ich vydať – vydávanie normatívnych správnych aktov sa častejšie vyskytuje v činnosti vlády a ústredných orgánov štátnej správy, pre činnosť miestnych orgánov je charakteristické vydávanie individuálnych správnych aktov
3. normatívne správne akty pôsobia dovnútra spravujúcich subjektov (interné) alebo smerom k spravovaným subjektom (externé)
4. majú podzákonný charakter – musia byť v súlade s ústavou a so zákonmi, môže ich vydať iba orgán, ktorý je na to výslovne ústavou alebo zákonmi splnomocnený a môžu upravovať spoločenské vzťahy iba v hraniciach zákonnej úpravy

Druhy normatívnych správnych aktov:

1. Ústava SR – je základným prameňom správneho práva. Ide o správne akty, ktoré prijíma iba zákonodarný zbor. Majú nadradené postavenie nad ostatnými formami prameňov správneho práva a teda sú určujúce v procese realizácie práva
2. ústavné zákony – sú základným prameňom správneho práva, ide o správne akty, ktoré prijíma iba zákonodarný zbor, majú nadradené postavenie nad ostatnými formami prameňov správneho práva a teda sú určujúce v procese realizácie práva
3. zákony - sú základným prameňom správneho práva, ide o správne akty, ktoré prijíma iba zákonodarný zbor, majú nadradené postavenie nad ostatnými formami prameňov správneho práva a teda sú určujúce v procese realizácie práva. Na programe sa podieľajú orgány verejnej správy vypracovaním legislatívneho zámeru, návrhu zákona, znenia i dôvodovej správy. Zaujímajú aj stanoviská

1. nariadenia vlády – môžu byť vydávané aj bez zákonného splnomocnenia na vykonanie ktoréhokoľvek zákona
2. vyhlášky, výnosy a opatrenia – na vydávanie všeobecne záväzných právnych predpisov ústredných orgánov štátnej správy musí byť subjekt splnomocnený zákonom. Vyhlášky musia byť publikované a výnosy registrované v Zbierke zákonov
3. všeobecne záväzné nariadenie – obcí a samosprávnych krajov sú vydávané vo veciach samosprávy alebo vo veciach prenesenej štátnej správy
4. všeobecne záväzné vyhlášky - krajských a okresných úradov sú vydávané v rámci a v rozsahu svojej pôsobnosti
5. vnútorné predpisy – sú interné normatívne správne akty, ktoré upravujú určitú činnosť a majú rezortný význam. Vyjadrujú spôsob realizácie zákona a nesmú byť v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, napr. rezortné predpisy. Služobné predpisy nie sú všeobecne záväzné, môžu byť vynucované len v rámci disciplinárnej zodpovednosti
6. štatút – obcí, miest alebo záujmovej samosprávy, ale aj ministerstva a ostatných orgánov štátnej správy

3. Administratívnoprávne normy, vzťahy a metódy

        Administratívnoprávne normy (správne normy) sú súborom všeobecne záväzných pravidiel správania, ustanovených štátom splnomocnenými subjektmi a vynútiteľných štátnou alebo verejnou samosprávnou mocou. Všetky právne normy, a teda aj normy správneho práva, sú vydávané v osobitnej, štátom stanovenej forme a predstavujú tak vždy systémový prvok prameňov správneho práva.

Vonkajšia forma správnych noriem je vyjadrená vo všeobecne záväzných normatívnych právnych aktoch, štátom uznaných prameňoch správneho práva, ktoré komplexne pôsobia svojimi funkciami na spoločenské vzťahy spravovacieho charakteru vo verejnej správe a sú vynútiteľné verejnou mocou, štátnomocensky alebo verejnou samosprávnou mocou. Vymedzujú právne postavenie spravujúcich

i spravovaných subjektov a tým aj obsah ich vzájomných vzťahov, metód a foriem vzájomného pôsobenia v procesoch verejnej správy.

        Normy správneho práva majú tieto charakteristické črty:

1. osobitný predmet pôsobenia – upravujú spoločenské vzťahy spravovacieho charakteru vo verejnej správe, chápanej vo funkčnom, dynamickom zmysle ako činnosť,
2. osobitná forma regulácie spoločenských vzťahov – metódy administratívno-právnej regulácie spoločenských vzťahov, relatívne veľký objem noriem má kogentnú (nemožno zmeniť prejavom vôle) a imperatívnu povahu (príkaz, zákaz),
3. aktívny prvok v právnonormotvorných procesoch – normy správneho práva spolu s normami ústavného práva stavajú orgány verejnej správy do pozície aktívneho prvku v právnonormotvorných vrátane legislatívnych procesoch,
4. vnútorná forma, štruktúra – normy správneho práva nemajú klasickú trojprvkovú štruktúru (hypotéza, dispozícia, sankcia), konštatuje sa dvojprvková štruktúra v rôznych kombináciách, alebo dokonca iba s jedným prvkom. Pre regulatívne normy správneho práva je charakteristická kombinácia: hypotéza – dispozícia a pre ochranné normy: dispozícia – sankcia,
5. vonkajšia forma, formálne vyjadrenie – normy alebo prvky správneho práva sú väčšinou vyjadrené vo viacerých ustanoveniach toho istého prameňa správneho práva alebo vo viacerých prameňoch správneho práva.

        Administratívnoprávne vzťahy sú spoločenské vzťahy upravené normami správneho práva, ktoré vznikajú, menia sa alebo zanikajú v oblasti verejnej správy. V týchto vzťahoch subjekty vystupujú ako nositelia práv a povinností ustanovených normami správneho práva.  

Charakteristické prvky administratívnoprávnych vzťahov sú:

1. sú vždy vzťahmi mocenskými - orgán verejnej správy v nich realizuje verejný záujem a vystupuje v mocensky nadradenom postavení voči subjektom, vo vzťahu ku ktorým sa verejná správa vykonáva.

1. jedným z ich subjektov je vždy orgán verejnej správy - ďalšími subjektami týchto vzťahov môžu byť fyzické osoby, právnické osoby alebo iné orgány verejnej správy.

1. administratívnoprávna zodpovednosť – uplatňuje sa v prípade porušenia povinností v týchto vzťahoch.

Prvky administratívnoprávnych vzťahov sú:

1. subjekt administratívnoprávneho vzťahu – sa vždy v správnom práve konkretizuje. V každom administratívnoprávnom vzťahu vystupujú najmenej dva indivuduálne určené subjekty, v zásade v rozdielnom postavení. Jedným subjektom je vždy správny orgán, ktorý vystupuje ako subjekt verejnej správy s postavením nadradenosti. Druhým subjektom, je subjekt, alebo niekoľko subjektov, voči ktorému, resp. ktorým sa verejná správa vykonáva. V postavení vertikálnej podriadenosti a nerovného postavenia môžu vystupovať fyzické osoby, právnické osoby alebo iné správne orgány, ako aj cudzinci, občania, voči ktorým sa verejná správa vykonáva
2. obsah administratívnoprávneho vzťahu – je súhrn práv a povinností subjektov týchto vzťahov, ktoré vyplývajú z noriem správneho práva, resp. z rozhodnutia príslušného orgánu verejnej správy. Práva a povinnosti sú vždy viazané na predmet, pre ktorý dané subjekty do administratívnoprávneho vzťahu vstupujú, pričom práva a povinnosti sú vo vzájomnej interakcii, čo znamená, že právu jedného subjektu zodpovedá povinnosť druhého subjektu a naopak
3. objekt administratívnoprávneho vzťahu – sú veci, t.j. materiálne predmety, sociálne a kultúrne hodnoty, alebo správanie sa ľudí a hodnoty ľudskej osobnosti, teda predmety vzájomných práv a povinností subjektov jednotlivých administratívnoprávnych vzťahov

4. Zodpovednosť vo verejnej správe, správne delikty

Právny poriadok počíta s vyvodzovaním právnej zodpovednosti za protiprávne

konanie jednak spravovaných osôb, jednak osôb, ktoré samy realizujú pôsobnosť a právomoc spravujúceho orgánu verejnej správy.

Zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci upravuje procesný postup pri uplatňovaní náhrady škody spôsobenú:

1. nezákonným rozhodnutím
2. nezákonným zatkuním, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody
3. rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe alebo
4. nesprávnym úradným postupom

orgánom verejnej moci, ktorými je:

1. štátny orgán (úrady štátnej správy, súdy, štátne inštitúcie a iné)
2. orgán územnej samosprávy (obce, mestá, VÚC), verejnoprávna inštitúcia (Slovenský rozhlas, Slovenská televízia, sociálna poisťovňa, zdravotná poisťovňa a pod.), orgán záujmovej samosprávy, fyzická alebo právnická osoba, ktorým zákon zveril výkon verejnej moci (notári pri výkone notárskej činnosti, exekútori, a pod.)

Z hľadiska rozsahu zodpovednosti je táto daná všeobecne. Vyplýva z článku

46 Ústavy SR, kde: „každý má právo na náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu, alebo orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom“.

        Nezákonné rozhodnutie – je rozhodnutie orgánu verejnej moci v rozpore so správnym poriadkom SR alebo záväzkami SR, ktoré vyplývajú z platnej medzinárodnej zmluvy, ktorou je SR viazaná a z dôvodu nezákonnosti ho zrušil alebo zmenil príslušný orgán. Takéto rozhodnutia môžu byť vydané v občianskom konaní, správnom konaní, resp. v trestnom konaní.

        Predpokladom úspešného uplatnenia náhrady škody pre nezákonnosť je:

1. existencia individuálneho správneho aktu, ktorý je právoplatný
2. ak rozhodnutie bolo zmenené alebo zrušené pre nezákonnosť príslušným orgánom
3. podanie riadneho opravného prostriedku proti rozhodnutiu zo strany oprávnenej osoby

        Nezákonný úradný postup – je porušenie povinností pri uskutočňovaní úkonov v konaní, najmä jeho nesprávne vykonanie alebo aj opomenutie urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote.

        Subjektom zodpovednosti je štát, a preto v rámci zákona určil orgány, ktoré budú za štát vystupovať. Sú to napr.:

1. Ministerstvo spravodlivosti SR – ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní v trestnom konaní, škodu spôsobil notár alebo súdny exekútor alebo ak nie je možné určiť zodpovedný príslušný orgán
2. Generálna prokuratúra SR – v prípade, ak škodu spôsobil štátny orgán v občianskom súdnom konaní, trestnom konaní alebo správnom konaní
3. Najvyšší kontrolný úrad SR – ak bola škoda spôsobená v dôsledku ním vydaného nezákonného rozhodnutia alebo jeho nesprávnym úradným postupom
4. Národná banka Slovenska – ak bola škoda spôsobená ňou vydaného rozhodnutia alebo jej nesprávnym úradným postupom
5. Verejnoprávna inštitúcia, záujmová samospráva alebo právnická osoba – ak škoda vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia alebo jej nesprávnym úradným postupom

Právo na uplatnenie náhrady škody má:

1. oprávnená osoba – je osoba, ktorá si môže uplatniť právo na náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Je to účastník konania, ktorému vznikla škoda alebo
2. ten, s kým nebolo konané ako s účastníkom konania, aj keď sa s ním, ako s účastníkom konania, konať malo alebo
3. aj ten, ktorému nezákonným rozhodnutím vznikla škoda v prípade, ak bolo nezákonné rozhodnutie vydané v konaní, na ktoré sa nevzťahujú predpisy o správnom konaní

Právo na náhradu škody možno uplatniť iba vtedy, ak:

1. ju podá oprávnená osoba
2. išlo o nezákonné rozhodnutie
3. ktoré bolo právoplatné
4. boli vyčerpané všetky opravné prostriedky

Z tejto všeobecnej zásady sa pripúšťajú výnimky, a to:

1. ak je rozhodnutie vykonateľné bez ohľadu na jeho právoplatnosť
2. ak ide o tzv. ničotné rozhodnutie – je také rozhodnutie, ktoré vydal orgán verejnej správy nad rámec svojej právomoci

Územná samospráva zodpovedá za škodu špôsobenú orgánmi územnej

samosprávy pri výkone samosprávy. V jej mene koná:

1. starosta obce - ak škodu spôsobil orgán obce
2. predseda samosprávneho kraja - ak škodu spôsobil orgán vyššieho územného celku

1. Právo na náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu

územnej samosprávy má:

1. účastník konania – ktorému vznikla škoda
2. ten, s kým nebolo konané ako s účastníkom konania, aj keď sa s ním konať malo
3. aj ten, ktorému škoda vznikla nezákonným rozhodnutím, na ktoré sa nevzťahujú predpisy o správnom konaní

2. Nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutí, nezákonným
3. zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie s príslušným orgánom verejnej správy. Zmyslom tohto predbežného opatrenia je využitie zákonných možností, aby k náprave narušených vzťahov došlo rokovaním medzi zúčastnenými stranami.

        Právo na náhradu škody je právo skutočnej majetkovej škody, ako aj náhrada škody ako nároku spravodlivého zadosťučinenia. Uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk.

        V prípade, ak by samostné konštatovanie porušenia práva nebolo dostatočným zadosťučinením, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

        Právo na náhradu škody sa premlčí za 3 roky odo dňa, keď sa poškodený o škode dozvedel a ju neuplatnil (subjektívna lehota). Najneskôr sa právo na náhradu škody premlčí za 10 rokov odo dňa, keď bolo poškodenému doručené (oznámené) rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda (objektívna lehota). Toto neplatí, ak ide o škodu na zdraví, zadržanie alebo pozbavenie osobnej slobody, treste, ochrannom opatrení a treste.

Lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas 6 mesiacov.

5. Administratívnoprávne vzťahy

        Administratívnoprávne vzťahy sú spoločenské vzťahy upravené normami správneho práva, ktoré vznikajú, menia sa alebo zanikajú v oblasti verejnej správy. V týchto vzťahoch subjekty vystupujú ako nositelia práv a povinností ustanovených normami správneho práva.  Administratívnoprávne vzťahy sú vždy vzťahmi mocenského charakteru regulované normami správneho práva, pričom sa tieto vzťahy stávajú právnymi vzťahmi, ak na ich vznik, zmenu alebo zánik je vždy potrebný vznik právnej skutočnosti.

        Právna skutočnosť je okolnosť (fakt), s ktorým platné právo spája vznik, zmenu alebo zánik právnych vzťahov (napr. narodenie, smrť, rozvod manželov a pod.

        Z hľadiska vzniku, zmeny alebo zániku administratívnoprávnych vzťahov je dôležitý predpoklad vzniku právnej udalosti.

        Právna udalosť je taká právna skutočnosť, na ktorú právna norma viaže vznik, zmenu alebo zánik právneho vzťahu, ktoré neboli vyvolané slobodným konaním človeka.

Vznik administratívnoprávnych vzťahov je podmienený:

1. iniciatívou orgánov verejnej správy

1. môžu vzniknúť z iniciatívy rozdielneho postavenia subjektov administratívnoprávnych vzťahov

1. v prípade porušenia povinností sa v týchto vzťahoch uplatňuje administratívnoprávna zodpovednosť.

Pre administratívnoprávne vzťahy sú charakteristické dve základné črty:

1. postavenie predmetu administratívnoprávnych vzťahov vo formálnom a materiálnom zmysle k verejnej správe
2. aspoň jeden zo subjektov musí byť vykonávateľom verejnej správy na základe zákona

Pre administratívnoprávne vzťahy je charakteristická ich vnútorná štruktúra,

ktorá rozlišuje tri základné zložky:

1. subjekt administratívnoprávneho vzťahu – sa vždy v správnom práve konkretizuje. V každom administratívnoprávnom vzťahu vystupujú najmenej dva konkrétne subjekty, v zásade v rozdielnom postavení. Jedným subjektom je vždy správny orgán, ktorý vystupuje ako subjekt verejnej správy s postavením nadradenosti. Druhým subjektom, je subjekt, alebo niekoľko subjektov, voči

ktorému, resp. ktorým sa verejná správa vykonáva. V postavení vertikálnej podriadenosti a nerovného postavenia môžu vystupovať fyzické osoby, právnické osoby alebo iné správne orgány, voči ktorým sa verejná správa vykonáva.

1. obsah administratívnoprávneho vzťahu – je súhrn práv a povinností subjektov týchto vzťahov, ktoré vyplývajú z noriem správneho práva, resp. z rozhodnutia príslušného orgánu verejnej správy. Práva a povinnosti sú vždy viazané na predmet, pre ktorý dané subjekty do administratívnoprávneho vzťahu vstupujú, pričom práva a povinnosti sú vo vzájomnej interakcii.

1. objekt administratívnoprávneho vzťahu – sú veci materiálnej povahy, sociálne a kultúrne hodnoty správania fyzických osôb, ktoré nie sú predmetom právnej regulácie v správnom práve, ale objekt administratívnoprávnych vzťahov je jeho štrukturálnym prvkom.

Druhy administratívnoprávnych vzťahov – podľa obsahu ich členíme na:

1. hmotnoprávne - realizujú sa v oblasti materiálnych právnych záujmov a potrieb príslušných subjektov
2. procesnoprávne – realizujú sa medzi subjektami verejnej správy a ostatnými subjektmi

Podľa funkcií ich členíme na:

1. ochranné – vznikajú za účelom predchádzania nežiadúcich javov a slúžia na ochranu vzťahov existujúcich z minulosti
2. regulačné – zakladajú kvantitatívne a kvalitatívne nový právny stav v oblasti verejnej správy
3. podľa postavenia adresátov – ich delíme na:

4. vonkajšie – realizujú sa pri výkone verejnej správy a vo vzťahu k adresátom administratívnoprávnych vzťahov a vyjadrujú zakončenie činnosti verejnej správy
5. vnútorné – vznikajú najmä v oblasti riadiacej a koordinačnej, ako aj v oblasti kontrolnej

4. podľa povahy povinností – ako prvku administratívneho vzťahu na

6. administratívnoprávne vzťahy, ktoré závisia od aktívnej povinnosti subjektov týchto vzťahov
7. administratívnoprávne vzťahy závislé od pasívnej činnosti týchto subjektov (zdržať sa povinnosti alebo konkrétnej činnosti)

5. podľa vzťahu subjektov nachádzajúcich sa vo vzťahu podriadenosti a nadriadenosti

6. Klasifikácia metód verejnej správy

Metódy verejnej správy sú spôsoby, cesty cieľacedomého pôsobenia

spravujúcich subjektov na spravovaný objekt v prísnom súlade s právnym poriadkom za účelom dosahovania cieľov, plnenia úloh a naplňovania sociálnych funkcií verejnej správy. Ide o racionálne návody na optimálne a efektívne využitie prostriedkov, ktorými spravujúce subjekty disponujú.

        Metódy verejnej správy sa členia na:

1. vnútroorganizačné metódy – sú spôsoby pôsobenia vnútri systému spravujúcich subjektov na realizáciu ich hlavného poslania, t.j. pôsobenia navonok
2. metódy hlavných činností (činností navonok) - sú spôsoby pôsobenia správneho orgánu v rozsahu svojej kompetencie a právomoci na spravovaný objekt

Metódy verejnej správy rozdeľujeme do 3 skupín:

1. metódy presvedčovania a metódy donucovania – sú to metódy základné a všeobecné. Uplatňujú sa v celom systéme verejnej správy formami:

1. priameho presvedčovania – spravujúci subjekt je v priamom kontakte so spravovaným (prednášky, aktívy a pod.)
2. nepriameho presvedčovania – sprostredkovane, napr. cez masovokomunikačné prostriedky
3. priamym donucovaním – ak sa odchýlka od modelového správania odstraňuje pri priamom kontakte a nastoľuje sa žiadaný právny stav, napr. nútený výkon rozhodnutia, odňatie veci, zákaz určitej činnosti a pod.
4. nepriamym donucovaním – bezprostredne sa protiprávny stav neodstraňuje, ale donútenie má pôsobiť ako určité negatívne ocenenie, napr. uloženie pokuty

Pre uplatňovanie donucovania platia tieto zásady:

1. je ho možné realizovať iba proti subjektum, ktorý porušil povinnosť uloženú právnou normou
2. môže byť vykonané iba v súlade s ústavou
3. môžu ho aplikovať iba správne orgány v rozsahu zákonného splnomocnenia
4. správne orgány sú pri ňom povinné dodržiavať zásady subsidiarity a proporcionality
5. platí zásada prezumpcie správnosti postupu a aktov správneho orgánu

2. osobitné druhy metód vo verejnej správe – sú to

1. metóda administratívneho pôsobenia – je to činnosť výkonná a nariaďovacia, realizuje sa vo verejnom záujme ako autoritatívne pôsobenie. Výsledkom je uloženie povinnosti niečo konať, niečoho sa zdržať, alebo niečo strpieť
2. metódy ekonomického pôsobenia – sauplatňujú pri ovplyvňovaní správania spravovaných subjektov
3. metódy spoločensko-organizátorského pôsobenia – spočívajú v pôsobení pracovníkov správneho orgánu na spravované subjekty prostredníctvom morálnych a etických stimulov, napr. vzdelávacie akcie, vedecké konferencie, a pod
4. metódy organizačno-technického pôsobenia – využívanie technických prostriedkov na plnenie úloh v jednotlivých úsekoch a sférach verejnej správy
5. metódy správnej prevencie a profylaxie – patria medzi osobitné metódy
6. metódy spätných väzieb a aktívnej účasti – je to právo fyzických a právnických osôb aktívne ovplyvňovať kvalitu výkonu verejnej správy, napr. petície, sťažnosti, zasadania orgánov samosprávy

3. metódy špecifické, jedinečné – sú metódy, ktoré sa uplatňujú iba na jednom úseku alebo iba za špecifickej situácie, napr. policajná prevencia, požiarna ochrana, a pod. Tieto metódy sú upravené zásadne špeciálnym zákonným splnomocnením a  ôže ich aplikovať iba jeden subjekt, resp. ohraničený počet subjektov. Môže sa uplatňovať formou:

1. metódy osobitných režimov – špecifikum sa môže vzťahovať na určité osoby, územie, miesto, časť, napr. kúpeľné zóny, stav mimoriadneho ohrozenia štátu a pod.

29. Správne dohody ako formy činnosti verejnej správy

        Správne dohody predstavujú vzájomný prejav vôle účastníkov dohody. Dohodami sa realizujú hlavné funkcie a úlohy verejnej správy. Ich uzavretím vznikajú vzťahy verejnosprávnej povahy, kde aspoň jedným zo subjektov je správny orgán. Ďalšími subjektami môžu byť iné správne orgány alebo iné osoby, alebo tiež orgány iného štátu alebo medzinárodnej organizácie, ktorých je SR členom.

        Z hľadiska právnych účinkov môžeme dohody členiť na:

1. správnoprávne dohody – sú to dohody, ktoré majú pre účastníkov záväzný charakter a ich výsledky sú pre tretie osoby záväzné. Záväzky z nich vyplývajúce sú vynútiteľné právnymi prostriedkami
2. dohody spoločensko-organizátorského charakteru – sú také dohody, ktoré nezakladajú právne vzťahy, iba konkretizujú úlohy vyplývajúce z postavenia účastníkov dohody

Správne dohody členíme na tietoskupiny:

1. dohody medzi spravujúcimi subjektami navzájom
2. dohody medzi spravovanými a spravujúcimi subjektami – napr. dohody o vykonaní určitej verejnoprospešnej činnosti súkromnými osobami s recipročným priznaním určitých výhod správnym orgánom
3. medzinárodné dohody – medzi vnútroštátnymi subjektami verejnej správy a cudzinou, napr. medzinárodné, medzištátne, prezidentské, vládne, a pod.

1. Materiálno-technické operácie ako formy činnosti verejnej správy

        Materiálno-technické operácie vykonávané orgánmi verejnej správy sa vzťahujú na procedurálne i finálne formy činnosti. K materiálno-technickým úkonom sa začleňujú rôznorodé úkony, napr. osvedčenia, posudky, vyjadrenia, stanoviská, evidenčné a registračné úkony, faktické exekučné vyýkony, informačné a dokumentačné úkony, a pod.

        Kritériom pre ich členenie je existencia právnych dôsledkov, na základe čoho ich členíme na:

1. úkony, ktoré priamo spôsobujú právne dôsledky, napr. preukázaná moc osvedčenia, oznámenia rozhodnutia
2. úkony, ktoré majú nepriame právne dôsledky, napr. záznamy o úkonoch objasňovania priestupkov
3. úkony, ktoré nemajú právne dôsledky, ak nimi nebola porušená právna povinnosť, napr. poučenie o odstránení nedostatkov podania

Osobitný význam sa prikladá:

1. osvedčeniam – osvedčenie sa považuje za verejnú listinu, ktorou správny orgán autoritatívne potvrdzuje existenciu alebo neexistenciu určitej skutočnosti alebo stavu. Nie je deklaratórnym správnym aktom a  evydáva sa v správnom konaní a ani sa v rámci neho nepreskúmava. Právny význam osvedčenia spočíva v tom, že má dôkaznú hodnotu o osvedčených skutočnostiach, pričom platí prezumpcia pravdivosti. Kto má na osvedčení právny záujem, môže sa domáhať jeho vydania. V prípade nečinnosti správneho orgánu je oprávnený podať sťažnosť
2. posudkom a vyjadreniam - v ktorých správne orgány zaujímajú stanoviská vo veciach verejnej správy v rámci svojej pôsobnoti, pričom vo veci samej rozhoduje iný správny orgán. Sú vlastne úradným podkladom pre rozhodovanie iných správnych orgánov, nemajú povahu správneho rozhodnutia, nie sú znaleckými posudkami a nemožno ich napadnúť opravným prostriedkom.

2. Priestupok, pojem, znaky, skutková podstata, zánik, zodpovednosť

        Priestupok je druh správneho deliktu. Je ním zavinené konanie, ktoré porušuje alebo ohrozuje záujem spoločnosti, a je za priestupok výslovne za priestupok označený v zákone o priestupkoch alebo v inom zákone, ak nejde o iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných právnych predpisov alebo o trestný čin. Ich základnú právnu úpravu tvorí Zákon č. 372/1990 Zb. o priestupkoch.

        Materiálny znak je vyjadrený tým, že konanie (opomenutie konania) porušuje alebo ohrozuje záujem spoločnosti. Formálne znaky sú predovšetkým všeobecné znaky vymedzené zákonom a typové znaky.

        Skutková podstata priestupku:

1. objekt priestupku – sú ním vybrané spoločenské vzťahy, ktoré sú chránené zákonom a proti ktorým konanie smeruje. Rozlišujeme:

1. všeobecný objekt – súhrn typových znakov chránených zákonom o priestupkoch
2. druhový (skupinový) – tvorí ho skupina príbuzných chránených záujmov, ktoré patria do jednej oblasti
3. individuálny – konkrétny záujem

2. objektívna stránka – je daná konaním (komisívnym, omisívnym), následkom a príčinnej súvislosti medzi nimi
3. subjekt – páchateľom priestupku môže byť len fyzická osoba, t.j. občan SR, cudzinec, utečenec, odídenec alebo osoba bez štátnej príslušnosti. Podmienkou je, že ide o osobou, ktorá má deliktuálnu spôsobilosť, t.j. má minimálne 15 rokov. FO od 15 do 18 rokov požíva osobitnú ochranu v podobe miernejších kritérií a v neprípustnosti prejednania priestupku v rozkaznom konaní. Páchateľom priestupku môže byť aj špeciálny subjekt, napr. cudzinec pokiaľ ide o porušenie zákona o pobyte cudzincov alebo branec v súvislosti o nesplnením odvodovej povinnosti. Ako priestupok nemožno prejednať konanie, ktoré má znaky priestupku, alezodpovednou osobou je osoba požívajúca imunity a výsady. Z osobnej pôsobnosti zákona o priestupkoch sú vyňaté aj vybrané okruhy FO požívajúcich osobitný právny status, napr. príslušníci PZ, zboru väzenskej a justičnej polície, SIS, osoby počas výkonu trestu odňatia slobody, sudcovia a prokurátori
4. subjektívna stránka – zavinenie je obligatórnym znakom skutkovej podstaty priestupku, na zodpovednosť stačí zavinenie z nedbanlivosti, ak zákon výslovne nevyžaduje úmyselné zavinenie. V rámci zavinenia existujú aj fakultatívne znaky, najmä pohnútka a cieľ. Priestupkom je dokonaný čin

3. Sankcie za priestupky, ochranné opatrenia, zásady pre ich ukladanie

        Sankcia je opatrenie štátneho donútenia ukladaného príslušnými správnymi orgánmi za priestupok jeho páchateľovi, pričom mu pôsobí určitú ujmu a súčasne vyslovuje morálne odsúdenie jednak priestupku a jednak páchateľa. Sankciu možno uložiť len za spáchaný priestupok a len na základe a spôsobom ustanoveným v zákone. Sankciu možno uložiť samostatne alebo s inou sankciou. Od uloženia sankcie možno v rozhodnutí o priestupku upustiť, ak k náprave páchateľa postačí samotné prejednanie priestupku.

Za priestupok možno uložiť tieto sankcie:

1. pokarhanie – nemožno uložiť spolu s pokutou
2. pokuta – pri určení druhu sankcie a výmery sa prihliada na závažnosť priestupku. Možno ju uložiť do 1.000 Sk, ak neustanovuje osobitná časť zákona alebo iný zákon vyššiu pokutu. V blokovom konaní možno pokutu uložiť do výšky 1.000 Sk a v rozkaznom konaní do výšky 4.000 Sk. Pokuta je príjmom obce alebo príjmom štátneho rozpočtu

1. zákaz činnosti – možno uložiť len za priestupky uvedené v osobitnej časti zákona o priestupkoch alebo v inom zákone a na čas v nich stanovený, najdlhšie na 2 roky, ak ide o činnosť, ktorú páchateľ vykonáva v pracovnom alebo v inom obdobnom pomere alebo na ktorú treba povolenie alebo súhlas štátneho orgánu, a ak páchateľ spáchal priestupok touto činnosťou alebo v súvislosti s ňou. Od výkonu zvyšku zákazu činnosti možno po uplynutí polovice času výkonu tejto

3. sankcie upustiť, ak páchateľ spôsobom svojho života preukázal, že jej ďalší výkon nie je potrebný. O upustení sa môže rozhodnúť aj na základe žiadosti páchateľa
4. prepadnutie veci – možno uložiť, ak vec patrí páchateľovi a bola použitá na spáchanie priestupku alebo bola na to určená. Taktiež, ak vec bola priestupkom získaná alebo nadobudnutá za vec získanú priestupkom. Vlastníkom prepadnutej veci sa stáva štát

4. Ochranné opatrenia – nie sú sankciou, ich účelom nie je postih, ale
5. zabránenie ďalšiemu páchaniu priestupkov. Ochrannými opatreniami sú:

1. obmedzujúce opatrenie – spočíva v zákaze navštevovať určené verejné prístupné miesta, v ktorých sa podávajú alkoholické nápoje alebo konajú verejné telovýchovné, športové alebo kultúrne podujatia. Možno ho uložiť páchateľovi priestupku na úseku ochrany pred alkoholizmom a inými toxikomániami, priestupku proti verejnému poriadku a priestupku proti občianskemu spolunažívaniu. Obmedzujúce opatrenie musí byť primerané povahe a závažnosti spáchaného priestupku. Možno ho uložiť len spolu so sankciou a najdlhšie na 1 rok
2. zhabanie veci – ak nebolo páchateľovi uložené prepadnutie veci, možno rozhodnúť, že táto vec sa zhabe, ak patrí páchateľovi, ktorého nemožno za priestupok stíhať, alebo nepatrí páchateľovi priestupku a ak to vyžaduje bezpečnosť osôb alebo majetku alebo iný všeobecný záujem. O zhabaní veci nemožno rozhodnúť, ak od konania, ktoré má znaky priestupku uplynuli 2 roky. Vlastníkom zhabanej veci sa stáva SR

- Osobitná časť SPH –

4. Štátna správa v školstve, pôsobnosť, organizácia a úlohy

Štátnu správu v školstve na úseku škôl a školských zariadení vykonávajú:

1. riaditeľ školy alebo školského zariadenia – školu a školské zariadenie riadi riaditeľ, ktorého vymenúva a odvoláva zriaďovateľ školy na návrh príslušnej rady školy.

Riaditeľ školy alebo školského zariadenia musí spĺňať:

1. požiadavky pedagogickej a odbornej spôsobilosti pre príslušný typ školy
2. požiadavku 5 ročnej pedagogickej praxe
3. absolvovanie prvej kvalifikačnej skúšky

Riaditeľ školy a školského zariadenia zodpovedá za dodržnie všeobecne záväzných právnych predpisov, učebných plánov a osnov, za odbornú a pedagogickú úroveň výchovnovzdelávacej práce školy, za efektívne využívanie prostriedkov na zabezpečenie činnosti školy a zodpovedá za riadne hospodárenie s majetkom školy.

Riaditeľ základnej školy a riaditeľ strednej školy, ktorého zriaďovateľom je krajský školský úrad, rozhoduje v prvom stupni v rámci výkonu štátnej správy

2. obec – vytvára podmienky na výchovu a vzdelávanie detí a žiakov pri povinnej školskej dochádzke. Pri prenesenom výkone štátnej správy zriaďuje a zrušuje základné školy podľa siete.

Pri výkone územnej samosprávy zriaďuje a zrušuje podľa siete:

1. základné umelecké školy
2. predškolské zariadenia
3. školské kluby detí
4. školské strediská záujmovej činnosti
5. centrá voľného času
6. školské kuchyne a školské jedálne
7. jazykové školy pri základných školách

6. Obec vykonáva štátnu správu v prvom stupni vo veciach ohrozovania výchovy
7. a vzdelávania maloletého alebo zanedbávania starostlivosti o povinnú školskú dochádzku žiaka.

Obec ako školský úrad vykonáva štátnu správu v druhom stupni vo veciach,

v ktorých v prvom stupni rozhodol riaditeľ základnej školy, ktorej je príslušná obec zriaďovateľom. Školským úradom je obec, ktorá je zriaďovateľom škôl s celkovým počtom najmenej 1 000 žiakov. Ak obec nie je školským úradom, výkon štátnej správy v druhom stupni zabezpečuje pre ňu krajský školský úrad

3. samosprávny kraj – vytvára podmienky na výchovu a vzdelávanie a na plnenie povinnej školskej dochádzky v stredných školách. Samosprávny kraj vykonáva štátnu správu v druhom stupni vo veciach, v ktorých v prvom stupni rozhodol riaditeľ školy
4. krajský školský úrad – je zriadený na výkon miestnej štátnej správy v školstve. Je rozpočtovou organizáciou štátu zapojenou na rozpočet ministerstva, ktoré voči nemu plní funkciu zriaďovateľa. Krajský školský úrad riadi prednosta, ktorého vymenúva a odvoláva vláda SR na návrh ministra školstva. Sídla a územná pôsobnosť krajských školských úradov sú zhodné so sídlami a s územnými obvodmi samosprávnych krajov.

8. Krajský školský úrad vykonáva štátnu správu v prvom stupni vo veci

rozhodovania o rovnocennosti dokladov o vzdelaní vydaných základnými školami a strednými školami v zahraničí.

        V druhom stupni rozhoduje vo veciach ohrozovania výchovy a vzdelávania maloletého žiaka alebo zanedbávania starostlivosti o povinnú školskú dochádzku žiaka, v ktorých v prvom stupni rozhodla obec.

        V druhom stupni taktiež rozhoduje vo veciach, v ktorých v prvom stupni rozhoduje:

1. riaditeľ školy alebo školského zariadenia, ktorého je zriaďovateľom
2. riaditeľ základnej školy, ktorej zriaďovateľom je obec, ktorá nie je školským úradom

5. Štátna školská inšpekcia – je orgán štátnej správy v školstve. Je rozpočtovou organizáciou so sídlom v Bratislave zapojenou finančnými vzťahmi na rozpočet ministerstva. Vo svojej činnosti je nezávislá, riadi sa zákonnými a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi. Štátnu školskú inšpekciu riadi hlavný školský inšpektor, ktorého vymenúva a odvoláva minister na päťročné funkčné obdobie. Plní funkciu kontroly štátu nad úrovňou pedagogického riadenia, výchovy a vzdelávania
6. Ministerstvo školstva SR – riadi výkon štátnej správy na úseku školstva vypracovávaním koncepcií a vydávaním všeobecne záväzných právnych predpisov, smerníc a pokynov, zjednocovaním postupu pri ich používaní a kontroluje tento výkon
7. iné ústredné orgány štátnej správy

Školskú samosprávu vykonávajú:

1. rada školy alebo školského zariadenia – rada školy sa zriaďuje pri školách podľa osobitného predpisu. Rada školského zariadenia sa zriaďuje v predškolských zariadeniach, liečebno-výchovných sanatóriách, diagnostických centrách, domovoch mládeže, centrách voľného času a pod. Náklady na činnosť rady školy sa uhrádzajú z rozpočtu školy alebo školského zariadenia
2. obecná školská rada – sa zriaďuje v obciach a plní funkciu rady školy. Náklady na jej činnosť sa uhrádzajú z rozpočtu obce
3. územná školská rada – sa zriaďuje v územnej pôsobnosti samosprávneho kraja a náklady na jej činnosť sa uhrádzajú z rozpočtu samosprávneho kraja
4. žiacka školská rada – ak je ustanovená, reprezentuje žiakov strednej školy a zastupuje ich záujmy vo vzťahu k riaditeľovi a vedeniu školy

Rada školy, obecná školská rada a územná školská rada sú iniciatívne

a poradné samosprávne orgány, ktoré vyjadrujú a presadzujú verejné záujmy a záujmy žiakov, rodičov, pedagogických zamestnancov a ostatných zamestnancov v oblasti výchovy a vzdelávania. Plnia funkciu verejnej kontroly, posudzujú a vyjadrujú sa k činnosti škôl, školských zariadení, orgánov miestnej štátnej správy, orgánov obcí a samosprávnych krajov z pohľadu školskej problematiky.

5. Funkcie a úlohy policajnej správy, základné pojmy správy polície

Výkon policajnej správy zabezpečujú služby:

1. Policajného zboru SR – je ozbrojeným bezpečnostným zborom, ktorý plní úlohy vo veciach vnútorného poriadku a bezpečnosti. Činnosť Policajného zboru kontroluje NR SR a vláda SR. Služby Policajného zboru a útvary riadi prezident Policajného zboru SR, ktorý je priamo podriadený ministrovi vnútra. Policajný zbor pozostáva zo služby:

1. kriminálnej polície
2. poriadkovej polície
3. služby ochrany objektov
4. cudzineckej polície
5. hraničnej polície
6. služieb osobitného určenia

Samostatnou organizačnou súčasťou Policajného zboru sú úrady vyšetrovania, ktoré sú organizované podľa organizácie súdov.

2. ministerstvo vnútra – je ústredným orgánom štátnej správy pri výkone policajnej správy. Prezidenta Policajného zboru vymenúva a odvoláva minister vnútra a je zodpovedný priamo ministrovi. Minister vnútra zriaďuje útvary Policajného zboru, útvary zvláštnych služieb a útvary vyšetrovania a určuje náplň ich činnosti.

        Hlavnými úlohami policajnej správy je zabezpečovať ochranu

        spoločnosti a jednotlivých osôb pred nebezpečenstvom, ktoré narúša                                                                                                                      verejnú bezpečnosť a verejný poriadok. Z týchto základných úloh polície vyplývajú tieto základné pojmy:

1. nebezpečenstvo – je stav, ktorý objektívne obsahuje možnosť vzniku škody. Škoda v tomto zmysle predstavuje objektívne zníženie skutočne existujúceho normálneho stavu. Ochrana pred nebezpečenstvom zahŕňa predovšetkým ochranu pred škodou, nie však ochranu pred nepríjemnosťami, resp. nevýhodami
2. rušiteľ – je osoba, ktorá ohrozuje verejnú bezpečnosť a verejný poriadok. Môže byť ním aj dieťa alebo osoby, ktoré sú pozbavené spôsobilosti na právne úkony. I v tomto prípade je policajt povinný zakročiť, pretože osoba spĺňa stránku právnej subjektivity (má práva a povinnosti), ale nemožno ju za jej čin stíhať, pretože nemohli rozpoznať nebezpečenstvo činu
3. verejná bezpečnosť – je charakterizovaná ako ochrana spoločnosti a jednotlivcov pred nebezpečenstvom ohrozujúcim:

1. bezpečnosť štátu, jeho inštitúcie, ako aj nerušený výkon štátnych orgánov
2. život, zdravie, slobodu a česť jednotlivca a
3. štátny, družstevný a súkromný majetok

4. verejný poriadok – môžeme vymedziť v užšom a širšom zmysle. V užšom zmysle sa vychádza z obyčajového práva, kde verejný poriadok vyjadruje súhrn pravidiel správania sa ľudí na verejnosti, ktoré nie sú výslovne formulované v právnych normách, ale ich zachovávanie je podľa všeobecného názoru ľudí v určitom čase a mieste nevyhnutnou podmienkou usporiadaného spoločenského spolužitia, napr. hlučná zábava v činžiaku v čase nočného pokoja a taká istá zábava na osamelom priestranstve. Z toho vyplýva, že vzhľadom na rôznorodosť týchto druhov správania sa ich nemožno zatriediť pod určitú skutkovú podstatu, ktorej porušenie je možné kvalifikovať ako priestupok.

9. Verejný poriadok v širšom zmysle zahŕňa ochranu pravidiel správania, ktoré

nie sú výslovne uvedené v práve, pokiaľ ich zachovávanie podľa názoru väčšiny ľudí v určitom mieste je nevyhnutnou podmienkou spoločenského spolunažívania, teda sem zahrňujeme aj pravidlá správania, ktoré sú výslovne formulované v právnych normách, najmä v zákone o priestupkoch.

6. Základné povinnosti príslušníkov polície

Pri vykonávaní služobnej činnosti je policajt povinný dbať na česť, vážnosť

a dôstojnosť osoby i na svoju vlastnú a nepripustiť, aby v súvislosti s touto činnosťou vznikla osobe bezdôvodná ujma a aby prípadný zásah do jej práv a slobôd neprekročil mieru nevyhnutnú na dosiahnutie účelu sledovaného jeho služobnou činnosťou.

        Policajt je pri vykonávaní služobnej činnosti spojenej so zásahom do práv a slobôd osoby povinný túto osobu ihneď, ako je to možné poučiť o jej právach. Služobnou činnosťou sa rozumie činnosť policajta spojená s plnením úloh podľa zákona o Policajnom zbore SR alebo podľa iných všeobecne záväzných predpisov.

        Policajt v službe je povinný v medziach zákona vykonať služobný zákrok, ak je spáchaný trestný čin alebo priestupok, alebo je dôvodné podozrenie z ich páchania.

        Policajt je aj v čase mimo služby povinný v medziach zákona vykonať služobný zákrok, ak je spáchaný trestný čin alebo priestupok, ktorým je bezprostredne ohrozený život, zdravie alebo majetok.

        Policajt je povinný pred služobným zákrokom preukázať svoju príslušnosť k Policajnému zboru, ak to povaha a okolnosti služobného zákroku dovoľujú.

        Príslušnosť k Policajnému zboru preukazuje policajt pri vstupe do objektov, kde je vstup kontrolovaný oprávnenou osobou alebo ak je o to pri služobnom zákroku požiadaný

1. služobnou rovnošatou s identifikačným číslom
2. služobným preukazom
3. odznakom služby kriminálnej polície
4. ústnym vyhlásením „polícia“

Policajt je oprávnený požadovať od osoby:

1. potrebné vysvetlenie – v prípade skutočností dôležitých pre objasnenie trestného činu alebo priestupku a na zistenie páchateľa a pod. Ak osoba bez dostatočného ospravedlnenia alebo bez závažných dôvodov výzve nevyhovie, môže ju policajt predviesť na útvar Policajného zboru za účelom podania vysvetlenia. O predvedení spíše policajt úradný záznam
2. preukázanie totožnosti - ak vyzvaná osoba odmietne preukázať svoju totožnosť, policajt je oprávnený takúto osobu predviesť na útvar Policajného zboru za účelom zistenia jej totožnosti.  Ak policajt nezistí totožnosť do 24 h od jej predvedenia, je povinný túto osobu prepustiť. O predvedení alebo odovzdaní osoby napíše policajt úrasdný záznam. Namiesto dokladu totožnosti môže osoba predložiť:

1. preukaz poslanca NR SR
2. preukaz člena vlády
3. služobný preukaz sudcu
4. služobný preukaz prokurátora
5. služobný preukaz príslušníka ozbrojeného zboru
6. potvrdenie o odovzdaní, strate alebo odcudzení občianskeho preukazu

Policajt je oprávnený zaistiť osobu

1. ktorá svojim konaním bezprostredne ohrozuje svoj život alebo svoje zdravie alebo život a zdravie iných osôb alebo majetok
2. pristihnutú pri páchaní priestupku, ak je dôvodná obava, že v ňom bude pokračovať
3. ktorá sa nachádza na mieste trestného činu bezprostredne po jeho spáchaní a je tu súvislosť so spáchaným trestným činom

7. Sústava orgánov správy daní a poplatkov, postavenie, pôsobnosť

Dane sú povinné a nenávratné platby, ktoré platia fyzické a právnické osoby

v prospech štátu alebo obcí vo vopred určenej výške a vopred ustanovenom termíne splatnosti.

        Daňová sústava pozostáva z viacerých druhov daní. Podľa subjektu, ktorý dane odvádza, delíme dane na:

1. priame – sú tie, ktoré vypočítavajú jednotlivé daňové subjekty a tieto si ich aj sami uhrádzajú. Delia sa na dane:

1. dane z príjmov – sa ďalej rozdeľujú na:

1. dane z príjmov FO
2. dane z príjmov PO

2. dane majetkové – sa delia na:

1. daň z nehnuteľností
2. daň z dedičstva, daň z darovania a daň z prevodu a prechodu nehnuteľností
3. cestná daň

2. nepriame – sú tie, ktoré sú súčasťou cien a spotrebitelia sa podieľajú na ich úhrade prostredníctvom cien tovarov a služieb. Patria sem:

1. univerzálna daň - daň z pridanej hodnoty
2. selektívne dane – sú to spotrebné dane a daň na ochranu životného prostredia

10.  
11. Poplatky sú platby, ktoré platia fyzické alebo právnické osoby v súvislosti

s činnosťou orgánov verejnej správy alebo štátnych orgánov z dôvodu vyvíjania ich činnosti z ich podnetu. Polatky delíme na:

1. súdne
2. správne
3. miestne

Správa daní je vyhľadávanie, evidencia a registrácia daňových subjektov,

overovanie podkladov potrebných na správne a úplné zistenie dane, daňové konbanie, daňová kontrola, evidovanie daní a preddavkov vrátane vysporiadania daňových nedoplatkov, daňové exekučné konanie a ďalšie činnosti správcu dane podľa zákona o správe daní a poplatkov alebo podľa osobitných zákonov.

        Sústavu orgánov správy daní tvoria:

1. Ministerstvo financií SR – je ústredným orgánom štátnej správy, ktorý zabezpečuje tvorbu a uskutočňovanie finančnej a cenovej politiky pre oblasť daní a poplatkov a kapitálového trhu. Súčasne zabezpečuje výkon štátnej správy vo veciach devízového dohľadu, sporiteľníctva a poisťovníctva a vo veciach správy národného majetku. Na úseku daní a poplatkov vypracováva návrhy zákonov, vydáva vykonávacie predpisy a zabezpečuje ich jednotný výklad a realizáciu
2. Daňové riaditeľstvo – je rozpočtovou organizáciou na čele s riaditeľom. Obstaráva osobné a vecné potreby daňových úradov, zároveň ich riadi a určuje ich štruktúru. Jeho sídlom je Banská Bystrica
3. Colné riaditeľstvo – je nadriadeným orgánom colných úradov a spolu s ním tvorí colnú správu
4. daňové úrady – sú miestnymi špecializovanými orgánmi štátnej správy, ktoré vykonávajú správu daní a daňovú kontrolu
5. colné úrady – vykonávajú pôsobnosť v ustanovenom územnom obvode
6. obecné úrady – sú výkonné orgány obecného zastupiteľstva na čele s prednostom obecného úradu. Sú správcom dane z nehnuteľností, ako aj miestnych poplatkov, ktoré sú prijmom obce

Sústavu orgánov správnych poplatkov tvoria:

1. Ministerstvo financií
2. Daňové riaditeľstvo
3. daňové úrady krajské úrady
4. obvodné úrady obce
5. samosprávne kraje

12. Správne poplatky sú príjmom štátneho rozpočtu. Výkon správy správnych

poplatkov sa riadi zákonom č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, ak nie je v osobitnom predpise uvedené inak.

Sústavu orgánov súdnych poplatkov tvoria:

1. Ministerstvo financií
2. Ministerstvo spravodlivosti
3. Daňové riaditeľstvo
4. daňové úrady
5. súdy všetkých stupňov
6. prokuratúra

13. Súdne poplatky a poplatok za výpis z registra trestov sú príjmom štátneho

rozpočtu. Ich výkon sa riadi zákonom č. 71/1967 Zb. o správnom konaní a občianskym súdnym poriadkom – zákonom č. 99/1963 Zb.

        Sústavu orgánov na výkon miestnych poplatkov tvoria:

1. Ministerstvo financií
2. Daňové riaditeľstvo
3. obce
4. samosprávne kraje

Výkon správy miestnych poplatkov je regulovaný zákonom č. 511/1992 Zb.

a správe daní a poplatkov v znení neskorších predpisov

8. Fakulta verejnej vysokej školy, orgány, pôsobnosť

Vysoké školy sú vrcholné vzdelávacie, vedecké a umelecké ustanovizne,

ktorých základným poslaním je rozvíjať harmonickú osobnosť, vedomosti, múdrosť, dobro a tvorivosť v človeku.

        Vysoké školy sú:

1. verejné vysoké školy – sú verejnoprávne a samosprávne inštitúcie, ktoré zriaďuje a zrušuje zákon. Po zriadení  verejnej vysokej školy vykonáva do vymenovania rektora funkciu šatutárneho orgánu vysokej školy osoba poverená ministrom školstva SR.  Verejná vysoká škola je povinná najneskôr do 6 mesiacov odo dňa jej zriadenia ustanoviť aj orgány akademickej samosprávy, a ak sa člení na fakulty, majú túto povinnosť aj jednotlivé fakulty.

Orgány akademickej samosprávy vysokej školy sú:

1. akademický senát verejnej vysokej školy – sa skladá z volených zástupcov akademickej obce verejnej vysokej školy, má najmenej 15 členov, z toho najmenej 1/3 tvoria študenti. Akademický senát sa volí tak, aby každá fakulta v ňom bola zastúpená rovnakým počtom členov.

Akademický senát verejnej vysokej školy sa člení na zamestnaneckú časť a na študentskú časť.

1. rektor - je štatutárnym orgánom verejnej vysokej školy, riadi ju, koná v jej mene a zastupuje ju navonok. Za svoju činnosť zodpovedá akademickému senátu, a v niektorých druhoch činností aj ministrovi. Rektora vymenúva a odvoláva na návrh akademického senátu verejnej vysokej školy prezident SR

2. vedecká alebo umelecká rada verejnej vysokej školy – je určená taxatívne v zákone o vysokých školách
3. disciplinárna komisia verejnej vysokej školy

Verejná vysoká škola sa môže členiť na tieto súčasti:

1. fakulty– najmä:

1. prispievajú k plneniu poslania vysokej školy a zúčastňujú sa na plnení hlavných úloh verejnej vysokej školy vo vymedzenej oblasti poznania, ktorú vyjadruje jej názov
2. rozvíja študijný odbor uskutočňovaním viacerých študijných programov
3. vykonáva v súlade so svojim zameraním výskumnú, vývojovú, umeleckú alebo ďalšiu tvorivú činnosť

2. iné pedagogické, výskumné, vývojové, umelecké, hospodárskosprávne informačné pracoviská – patrí sem napr. akademická knižnica
3. učebné zariadenia

Orgánmi akademickej samosprávy fakulty sú:

1. akademický senát fakulty – je samosprávnym zastupiteľským orgánom. Má najmenej 11 členov, z toho najmenej 1/3 tvoria študenti. Člení sa na zamestnaneckú a študentskú časť
2. dekan – je predstaviteľom fakulty, riadi ju a zastupuje navonok. Zodpovedá za svoju činnosť akademickému senátu fakulty. Dekana vymenúva a odvoláva na návrh akademického senátu fakulty rektor
3. vedecká alebo umelecká rada fakulty
4. disciplinárna komisia fakulty pre študentov

2. štátne vysoké školy – sú nimi vojenské vysoké školy, policajné vysoké školy a zdravotnícke vysoké školy
3. súkromné vysoké školy – je právnická osoba so sídlom v SR, ktorá bola zriadená alebo založená na vzdelávanie a výskum a je oprávnená pôsobiť ako súkromná vysoká škola, ak jej vláda SR udelila na to súhlas v mene štátu.

9. Správa leteckej dopravy a dráhovej dopravy

Systém orgánov štátnej správy s pôsobnosťou vo veciach dopravy je

budovaný na princípe odvetvovom.

Predmetom verejnej správy vo sfére leteckej dopravy je:

1. zriaďovanie a prevádzkovanie letísk a leteckých pozemných zariadení
2. vykonávanie letov civilných lietadiel vo vzdušnom priestore
3. vykonávanie leteckej dopravy, leteckých prác a iného podnikania v leteckej doprave
4. vykonávanie športového lietania
5. spôsobilosť a registrácia lietadiel
6. spôsobilosť a oprávnenia členov leteckého personálu
7. zaisťovanie bezpečnosti civilného letectva a ochrana pred činmi protiprávneho zasahovania, kontrola a dozor, uplatňovanie zodpovednosti za protiprávne konanie

14. Základná právna úprava všetkých týchto okruhov vzťahov je obsiahnutá

v zákone č. 143/1998 Z. z. o civilnom letectve (letecký zákon).

        Výkon štátnej správy civilného letectva vykonáva:

1. Ministerstvo dopravy, pôšt a telekomunikácií SR – riadi a kontroluje výkon štátnej správy vo veciach civilného letectva a vykonáva štátny odborný dozor, pripravuje medzinárodné zmluvy, zastupuje SR pri styku s inými štátmi a medzinárodnými organizáciami civilného letectva, zodpovedá za spoluprácu civilných a vojenských zložiek pri využívaní vzdušného priestoru a za vytvorenie systému ochrany civilného letectva. Je odvolacím orgánom, keď ako prvostupňový orgán rozhodoval Letecký úrad SR
2. Letecký úrad SR – je rozpočtová organizácia so sídlom v Bratislave. Jeho činnosť riadi  a zodpovedá riaditeľ, ktorého vymenúva a odvoláva minister dopravy. Letecký úrad vykonáva štátny odborný dozor v civilnom letectve, plní funkciu špeciálneho stavebného úradu pre civilné letectvo, vykonáva kontrolu dokladov a podmienok zachovania letovej spôsobilosti lietadiel, koordináciu civilných a vojenských zložiek a kontrolnú činnosť. V taxatívne vymedzených prípadoch vydáva správne rozhodnutia, osvedčenia a súhlas.

Štátnu správu vo veciach dráh vrátane štátneho dozoru vykonávajú dráhové

správne úrady, ktorými sú:

1. Ministerstvo dopravy, pôst a telekomunikácií SR – riadi výkon štátnej správy vo veciach dráh vrátane výkonu štátneho dozoru a koordinuje výkon štátnej správy s inými ústrednými orgánmi štátnej správy. Je odvolacím orgánom v správnom konaní proti rozhodnutiam Štátneho dráhového úradu a obvodných úradov. Osobitnú pôsobnosť vykonáava ministerstvo k Železniciam SR a k Železničnej polícii
2. Štátny dráhový úrad – vykonáva štátnu správu vo všetkých veciach upravených zákonom o dráhach s výnimkou vecí vo výhradnej pôsobnosti ministerstva dopravy a obvodných úradov. Na čele úradu je riaditeľ, ktorého vymenúva a odvoláva minister
3. samosprávne kraje – vykonávajú pôsobnosť podľa zákona o dráhach vo veciach električkových, trolejbusových, špeciálnych a lanových dráh

10. Výkon verejnej správy na úseku živnostenského podnikania

Na úseku živnostenského podnikania rozlišujeme dva druhy vzťahov, a to:

1. súkromnoprávne vzťahy – sú upravené normami obchodného, občianskeho a pracovného práva
2. verejnoprávne vzťahy – sú vzťahy upravené normami práva verejného (ústavného, správneho, finančného, príp. ďalších odvetví verejného práva). Ich súčasťou sú verejnosprávne a správnoprávne vzťahy upravené normami správneho práva hmotného i procesného. Vznikajú, menia sa a zanikajú v procese výkonu verejnej správy orgánmi verejnej správy s kompetenciou vo veciach živnostenského podnikania.

Funkciou a úlohami verejnej správy na tomto úseku je predovšetkým:

1. ochrana verejných záujmov (životného prostredia, života, zdravia, fiskálnych záujmov štátu a obcí, bezpečnosti a pod.) a
2. vytváranie optimálnych podmienok pre rozvoj súkromnej podnikateľskej sféry

Obsahom výkonu verejnej správy sú najmä:

1. aktivity spojené s konaním vo veciach ohlasovacích a koncesovaných živností
2. s výkonom kontrolnej činnosti voči podnikateľom so živnostenským oprávnením
3. s rozhodovaním o pozastavení, resp. zrušení živnostenského oprávnenia
4. s fungovaním informačného systému vo vzťahu k iným subjektom verejnej správy
5. vedením živnostenského registra
6. s uplatňovaním administratívnoprávnej zodpovednosti za správne delikty na úseku živnostenského podnikania
7. spolupráca a súčinnosť s podnikateľskými združeniami a komorami

Výkon verejnej správy na úseku živnostenského podnikania vykonávajú tieto

orgány štátnej správy:

1. ministerstvo vnútra SR – je ústredným orgánom štátnej správy pre živnostenské podnikanie, ktorý riadi a kontroluje výkon štátnej správy v tejto oblasti, spolupracuje s ústrednými orgánmi pri zabezpečovaní jednotného uplatňovania právnych predpisov, zabezpečuje jednotný informačný systém a taktiež zvyšovanie odbornosti pracovníkov živnostenských úradov
2. krajské úrady – vedú evidenciu podnikateľov, ktorým boli vydané doklady o živnostenskom oprávnení obvodnými úradmi patriacimi do ich územnej pôsobnosti, vyhlasujú predaj obmedzeného množstva výrobkov v prípade, ak je vážne ohrozené zásobovanie obyvateľstva životne dôležitými výrobkami, riadia a kontrolujú výkon štátnej správy uskutočňovaný obvodnými úradmi. V druhom stupni vykonávajú štátnu správu vo veciach, v ktorých v prvom stupni konali obvodné úrady
3. obvodné úrady – vykonávajú pôsobnosť živnostenského úradu v prvom stupni. V informačnom systéme vedú evidenciu podnikateľov, ktorým vydali doklady o živnostenskom oprávnení, vedú živnostenský register. Rozhodujú vo veciach správnych deliktov, vykonávajú kontrolnú činnosť vo vzťahu k podnikateľom
4. obce a samosprávne kraje – môžu byť jednak nositeľmi živnostenského oprávnenia, ale aj orgánom výkonu verejnej správy, kde dávajú stanoviská alebo vyjadrenia k podnikateľskej činnosti, k umiestneniu prevádzky na území obce, a pod.
5. iné ústredné a miestne orgány – pôsobia vo veciach živnostenského podnikania ako orgány špecializovanej kontroly, inšpekcie, dozoru, dohľadu a pod. Pôsobia tiež pri vydávaní osvedčení a odbornej spôsobilosti a stanovísk o splnení podmienok ustanovených pre niektoré živnosti

11. Štátna správa súdov

Štátnu správu súdov vykonáva:

1. Ministerstvo spravodlivosti SR – je ústredným orgánom štátnej správy súdov. Vykonáva štátnu správu najvyššieho súdu, krajských a okresných súdov tým, že

1. zabezpečuje chod súdov po stránke organizačnej, najmä určuje počty sudcov a ďalších odborných pracovníkov súdov
2. zabezpečuje chod súdov po stránke personálnej
3. zabezpečuje chod súdov po stránke finančnej a hospodárskej
4. organizuje, usmerňuje a kontroluje výkon štátnej správy súdov predsedami súdov
5. organizuje a riadi odbornú prípravu justičných čakateľov
6. organizuje a riadi ďalšie odborné vzdelávanie sudcov a ostatných pracovníkov súdov
7. sleduje a hodnotí postup okresných a krajských súdov v konaní a rozhodovaní z hľadiska dodržania zásad dôstojnosti súdneho konania, sudcovskej etiky a plynulosti súdneho konania

2. Najvyšší súd SR – koná a rozhoduje o:

1. riadnych opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam krajských súdov, Špeciálneho súdu a Vyššieho vojenského súdu, ak tak ustanovujú predpisy o konaní pred súdmi
2. o mimoriadnych opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam okresných súdov, krajských súdov, Špeciálneho súdu, najvyššieho súdu a vojenských súdov
3. spory o vecnej príslušnosti medzi súdmi a orgánmi verejnej správy

Ich činnosť riadi predseda najvyššieho súdu, ktorý dbá o dôstojnosť

súdneho konania, dodržovanie zásad sudcovskej etiky a plynulosť súdneho konania na najvyššom súde. Za tým účelom vykonáva previerky súdnych spisov, dohliada na úroveň súdneho konania, vybavuje sťažnosti

3. krajské súdy – konajú a rozhodujú ako súdy druhého stupňa v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, v ktorých rozhodovali v prvom stupni okresné súdy. Krajské súdy konajú a rozhodujú aj v správnych a iných veciach v prvom stupni. Senát krajského súdu sa skladá z troch sudcov, z ktorých jeden je predseda senátu. Predseda senátu riadi a organizuje činnosť senátu. Činnosť krajského súdu riadi jeho predseda, ktorý vykonáva štátnu správu krajského súdu a okresných súdov v jeho obvode. Dbá o dôstojnosť súdneho konania, dodržiavanie zásad súdcovskej etiky a o plynulosť súdneho konania na krajskom súde a okresných súdov v jeho obvode
4. okresné súdy – konajú a rozhodujú ako súdy prvého stupňa v občianskoprávnych a v trestnoprávnych veciach, ak predpisy o konaní pred súdmi neustanovujú inak. Konajú a rozhodujú aj vo volebných veciach, ak tak ustanovuje osobitný zákon. Senát okresného súdu sa skladá z predsedu senátu a dvoch prísediacich. Predseda senátu riadi a organizuje činnosť senátu. Činnosť okresného súdu riadi jeho predseda, ktorý vykonáva štátnu správu okresného súdu tým, že zabezpečuje chod okresného súdu po stránke personálnej, organizačnej, hospodárskej, materiálnej a finančnej. Dohliada na prípravu justičných čakateľov, stará sa o odborné vzdelávanie sudcov, prísediacich a dohliada na riadny chod súdnych kancelárií
5. Špeciálny súd – má postavenie krajského súdu. Koná a rozhoduje o trestnoprávnych veciach a v iných veciach, o ktorých to ustanovuje predpis o konaní pred súdmi
6. vojenské súdy – konajú a rozhodujú v trestnoprávnych veciach, v správnych veciach a v ďalších veciach, ak tak ustanoví osobitný zákon. Konajú a rozhodujú ako súdy prvého stupňa. Patrí sem:

1. vojenský obvodový súd
2. Vyšší vojenský súd

Orgánom sudcovskej samosprávy je Sudcovská rada, ktorá sa zriaďuje na

okresnom súde, krajskom súde, najvyššom súde, Špeciálnom súde a Vyššom vojenskom súde. Má najmenej 3 a najviac 15 členov. Na okresných súdoch s počtom sudcov menším ako 15 a na vojenských obvodových súdoch pôsobnosť sudcovskej rady vykonáva plénum. Sudcovská rada:

1. vyjadruje sa k návrhom rozpočtu súdov
2. prerokúva návrh rozvrhu práce súdov a zaujíma k nemu stanovisko
3. rozhoduje o námietkach sudcov
4. podáva návrh na začatie disciplinárneho konania
5. schvaľuje rokovací poriadok , a pod.

12. Územné a správne usporiadanie SR

        Územie SR je jednotné a nedeliteľné. Na výkon správy sa vytvárajú územné celky a správne celky.

        Samosprávnymi územnými celkami SR je

1. obec – územie obce tvorí jedno alebo viac katastrálnych území. Územie obce sa môže členiť na časti obce. Časť obce má vlastný názov, časť obce nemusí mať vlastné katastrálne územie. Obec zriaďuje, zrušuje, rozdeľuje alebo obce zlučuje vláda nariadením. Rozhodnúť o tom možno iba so súhlasom obce a na základe stanoviska krajského úradu, v ktorého územnom obvode sa obec nachádza. O inej zmene územia obce rozhoduje so súhlasom obce krajský úrad, ak osobitný zákon neustanovuje inak, napr. katastrálny zákon. Každá obec a jej časť má svoj názov v štátnom jazyku. Určovať a meniť názvy obcí patrí vláde nariadením. O určovaní názvov ulíc a iných verejných priestranstiev rozhoduje obec všeobecne záväzným nariadením

1. vyšší územný celok – samosprávny kraj je samostatným územným samosprávnym celkom. Územný obvod samosprávneho kraja je zhodný s územným obvodom kraja ako správneho celku. Územný obvod samosprávneho kraja možno zmeniť len zákonom. Samosprávny kraj pri výkone územnej samosprávy sa stará o všestranný rozvoj svojho územia a o potreby svojich obyvateľov

Správnymi celkami SR sú kraje a okresy. Správnymi celkami sú aj obce,

samosprávne kraje a vojenské obvody, avšak len vtedy, ak podľa osobitných zákonov vykonávajú štátnu správu. Správne celky nemajú povahu územných celkov, a teda nemajú atribúty právnickej osoby. Nemajú vlastné kompetencie, orgány, príjmy a majetok. Orgány v nich pôsobiace sú orgánmi štátu. Ich príjmy a výdavky sú príjmami a výdavkami štátu a ich majetok je majetkom štátu.

        Vojenský obvod je územný celok a správny celok slúžiaci na zabezpečenie úloh štátu. Môže ho zriaďovať na území obcí alebo z ich častí vláda na návrh ministerstva obrany a so súhlasom príslušných obcí. Vláda tak robí nariadením, v ktorom súčasne určí hranice a názov vojenského obvodu.

13. Samosprávne orgány pri výkone školskej správy a ich pôsobnosť

Územnú samosprávu pri výkone školskej správy vykonávajú:

1. obec – ako základná územná samosprávna jednotka v rozsahu preneseného výkonu štátnej správy zriaďuje a zrušuje základné školy podľa siete.

Pri výkone územnej samosprávy zriaďuje a zrušuje podľa siete:

8. základné umelecké školy
9. predškolské zariadenia
10. školské kluby detí
11. školské strediská záujmovej činnosti
12. centrá voľného času
13. školské kuchyne a školské jedálne
14. jazykové školy pri základných školách

Obec pred zriadením alebo zrušením školy alebo školského zariadenia požiada ministerstvo školstva o ich zaradenie do siete škôl a školských zariadení alebo o ich vyradenie.

Obec vykonáva správu škôl a školských zariadení a zabezpečuje pre realizáciu výchovnovzdelávacieho procesu priestory a materiálnotechnické vybavenie, finančné prostriedky z vlastných zdrojov alebo zo štátneho rozpočtu, ako aj kontrolu hospodárenia školy.

Školský obvod základnej školy zriadenej obcou tvorí územie obce alebo jej časť. Ak je v obci viav škôl, určí obec všeobecne záväzným nariadením obce školské obvody pre jednotlivé školy. Žiak plní povinnú školskú dochádzku v základnej škole v školskom obvode, v ktorom má trvalé bydlisko alebo aj mimo školského obvodu so súhlasom riaditeľa základnej školy, do ktorej sa hlási. Riaditeľ základnej školy, do ktorej bol žiak prijatý, oznámi túto skutočnosť riaditeľovi základnej školy v školskom obvode, v ktorom má žiak trvalé bydlisko, ako aj zriaďovateľovi školy

1. samosprávny kraj – pri prenesenom výkone štátnej správy zriaďuje a zrušuje:

1. stredné školy
2. učilištia
3. strediská praktického vyučovania

Samosprávny kraj pred zriadením alebo zrušením škôl požiada ministerstvo o ich zaradenie do alebo vyradenie zo siete škôl, ako aj o vyjadrenie príslušný orgán štátnej správy a sociálnych partnerov.

Samosprávny kraj vykonáva kontrolu hospodárenia školy s finančnými a materiálnymi prostriedkami, ktoré škole pridelil, ako aj prerokúva s radou školy a riaditeľom školy vo svojej územnej pôsobnosti koncepciu rozvoja školy, rozpočet školy, personálne a sociálne podmienky zamestnancov školy a požiadavky VÚC na skvalitnenie starostlivosti a výchovnovzdelávacích služieb.

14. Právna úprava výkonu zhromažďovacieho a združovacieho práva

        Právo zhromažďovania a združovania zaručuje Ústava SR.

Zhromažďovacie právo – výkon zhromažďovacieho práva slúži občanom na využívanie slobody prejavu a ďalších úszavných slobôd, na výmenu informácií a názorov a na účasť na riešení verejných a iných spoločenských záležitostí vyjadrením postojov a stanovísk. Podmienky jeho výkonu ustanovuje zákon. Za zhromaždenie sa považujú aj pouličné sprievody a manifestácie. Zhromaždenie môže zvolať občan starší ako 18 rokov alebo slovenská PO alebo skupina osôb. Niektoré druhy zhromaždenia podliehajú oznamovacej povinnosti. Vyžaduje sa písomná forma oznámenia zhromaždenia aspoň 5 dní pred zhromaždením. Zvolávateľ zhromaždenia musí v oznámení uviesť účel zhromaždenia, deň a miesto jeho konania a čas začatia, ak ide o zhromaždenie na verejnom priestranstve aj predpokladaný čas jeho ukončenia, predpokladaný počet účastníkov zhromaždenia, opatrenia, ktoré zvolávateľ urobí, aby sa zdromaždenie konalo v súlade so zákonom a iné údaje taxatívne uvedené v zákone o zhromažďovacom práve. Účastníci zhromaždenia sú povinní dbať na pokyny zvolávateľa a usporiadateľa a zdržať sa všetkého, čo by narušilo riadny a pokojný priebeh zhromaždenia.

Združovacie právo – občania majú ústavou zaručené právo slobodne sa združovať v spolkoch, spoločnostiach alebo v iných združeniach. Občania majú tiež právo zakladať politické strany a hnutia a združovať sa v nich. Na výkon združovacieho práva nie je potrebné povolenie.

Združovanie občanov upravuje celý rad zákonov, ktoré osobitne upravujú právne vzťahy vznikajúce:

1. združovaním v spolkoch, spoločnostiach, zväzoch, hnutiach, kluboch a iných občianskych združeniach, ako aj odborových organizáciách – združenie občanov je právnickou osobou. Zasahovať do jej činnosti môžno len

v medziach zákona. Nikto nesmie byť nútený k združovaniu. Každý môže zo združenia slobodne vystúpiť. Práva a povinnosti člena upravujú stanovy. Združenia nesmú vykonávať funkcie štátnych orgánov, ak osobitné zákony neustanovia inak. Združenie vzniká registráciou na Ministerstve nútra SR. Konanie o registrácii sa začne dňom, keď ministerstvu došiel návrh so všetkými náležitosťami (názov združenia, sídlo, cieľ činnosti, orgány a spoôsob ich ustanovenia, určenie orgánov a funkcionárov oprávnených konať v mene združenia, organizačné jednotky, zásady hospodárenia). Do vytvorenia orgánov združenia koná v jeho mene prípravný výbor, ak stanovy neurčujú niečo iné.

8. Ministerstvo vnútra SR

1. registráciu odmietne, ak sú na to dôvody. Proti takémuto rozhodnutiu môžu členovia prípravného výboru podať v lehote 60 dní opravný prostriedok na Najvyšší súd SR
2. registráciu vykoná, ak nevidí dôvod na odmietnutie registrácie, do 10 dní od začatia konania. Nevydáva o tom rozhodnutie v správnom konaní, ale zašle splnomocnencovi prípravného výboru jedno vyhotovenie stanov, na ktorom vyznačí deň registrácie, ktorým je deň odoslania

Ministerstvo vnútra SR rozpustí združenie, ak sú na to zákonné dôvody právoplatným rozhodnutím. Okrem toho združenie zaniká aj dobrovoľným

rozpustením alebo zlúčením s iným združením

1. združovaním v politických stranách a hnutiach – výkon práva združovať sa v politických stranách a hnutiach slúži občanom na ich účasť na politickom živote spoločnosti, najmä na vytváraní zákonodarného zboru a orgánov územnej samosprávy. Strany a hnutia sú dobrovoľné združenia, podliehajú registrácii na Ministerstve vnútra SR a nemôžu byť súčasne registrované ako občianske združenia. Sú právnickými osobami. Štátne orgány môžu do ich postavenia zasahovať iba zákonom, na jeho základe a v jeho medziach. Sú oddelené od štátu, nesmú vykonávať funkcie štátnych orgánov, ani tieto orgány nahrádzať. Nesmú zakladať ozbrojené zložky. Môžu sa organizovať zásadne na územnom princípe, teda nie napr. na pracoviskách
2. v cirkvách a náboženských spoločnostiach – ktorými sa rozumie dobrovoľné združenie osôb rovnakej náboženskej viery utvorenej podľa príslušnosti k náboženskej viere na základe vnútorných predpisov príslušnej cirkvi alebo náboženskej spoločnosti. Sú právnické osoby, ktoré pôsobia na území SR na základe registrácie Ministerstvom kultúry SR. Návrh na registráciu môžu podať, ak preukážu, že sa k nim hlási najmenej 20 tisíc plnoletých osôb, ktoré majú trvalý pobyt na území SR. Vznik a zánik písomne ohlási Ministerstvo kultúry SR do 10 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia o registrácii alebo o zrušení registrácie Štatistickému úradu SR
3. na zárobkovú činnosť alebo na zabezpečenie riadneho výkonu určitých povolaní, napr. komory a iné verejnoprávne korporácie – od profesiových komôr, napr. Komora audítorov, Komora komerčných právnikov, Komora zubných lekárov, treba odlišovať iné subjekty, ktoré sú síce združeniami, ale nie združeniami oôb. Ide napr. o nadácie, ktoré sú združeniami majetku, ktorý slúži na podporu verejnoprospešného účelu a je právnickou osobou. Zapisuje sa do registra nadácií, ktorý vedie Ministerstvo vnútra SR.

15. Samospráva súdov

Orgánom sudcovskej samosprávy je Sudcovská rada, ktorá sa zriaďuje na

okresnom súde, krajskom súde, najvyššom súde, Špeciálnom súde a Vyššom vojenskom súde. Má najmenej 3 a najviac 15 členov. Na okresných súdoch s počtom sudcov menším ako 15 a na vojenských obvodových súdoch pôsobnosť sudcovskej rady vykonáva plénum.

        Členov sudcovskej rady volí plénum príslušného súdu spomedzi seba tajným hlasovaním. Výkon funkcie predsedu a podpredsedu súdu je nezlučiteľný s členstvom v sudcovskej rade. Funkčné obdobie sudcovských rád je 5 rokov. Člen sudcovskej rady sa môže svojho členstva a funkcie v sudcovskej rade vzdať. Členstvo v sudcovskej rade zaniká:

1. preložením člena sudcovskej rady na súd mimo obvod
2. zánikom funkcie sudcu
3. smrťou alebo vyhlásením za mŕtveho

Sudcovská rada:

6. vyjadruje sa k návrhom rozpočtu súdov
7. prerokúva návrh rozvrhu práce súdov a zaujíma k nemu stanovisko
8. rozhoduje o námietkach sudcov
9. podáva návrh na začatie disciplinárneho konania
10. schvaľuje rokovací poriadok
11. spolurozhoduje o niektorých platových veciach
12. rozhoduje v iných veciach, ak tak ustanovuje osobitný zákon, a pod.

16. Donucovacie prostriedky pri výkone policajnej správy

        Hlavnými úlohami policajnej správy je zabezpečovať ochranu spoločnosti a jednotlivých osôb pred nebezpečenstvom, ktoré narúša verejnú bezpečnosť a verejný poriadok. Výkon policajnej správy zabezpečujú služby Policajného zboru SR.

        Donucovacími prostriedkami sú:

1. hmaty, chvaty, údery a kopy sebaobrany
2. prostriedky na prekonanie odporu a odvrátenie útoku
3. putá
4. služobný pes
5. vytláčanie motorovými vozidlami a vytláčanie koňmi
6. technické prostriedky na zabránenie odjazdu dopravného prostriedku
7. zastavovací pás a iné prostriedky na násilné zastavenie dopravného prostriedku
8. špeciálna vodná striekačka
9. zásahová výbuška
10. úder stredlnou zbraňou
11. hrozba zbraňou
12. varovný výstrel do vzduchu
13. požitie špeciálneho streliva
14. použitie lietadla
15. zbraň

9. Pred použitím donucovacích prostriedkov je policajt povinný osobu, proti ktorej

zakročuje vyzvať, aby upustila od protipávneho konania s výstrahou, že bude použitý niektorý z donucovacích prostriedkov. Od výzvy a výstrahy môže upustiť iba v prípade, keď je sám napadnutý alebo je ohrozený život alebo zdravie inej osoby a vec neznesie odklad, alebo tomu bránia iné okolnosti.

17. Správa vnútrozemskej a námornej plavby

Správa vnútrozemskej plavby je v SR právne upravená v zákone č.

338/2000 Z. z. o vnútrozemskej plavbe.

        Štátnu správu vo veciach vnútrozemskej plavby, vrátane štátneho odborného dozoru vykonáva:

1. Ministerstvo dopravy, pôšt a telekomunikácií SR – zaisťuje rozvoj vnútrozemskej plavby, zastupuje SR vo veciach plavby pri styku s medzinárodnými organizáciami, schvaľuje plavidlá, dáva súhlas na stavbu prístavov, udeľuje oprávnenia na činnosti podliehajúce povoľovaciemu a schvaľovaciemu režimu, udeľuje výnimky na prepravu nebezpečných tovarov a je odvolacím orgánom vo veciach, v ktorých v prvom stupni rozhodovala Štátna plavebná správa. Na základe zákonných splnomocnení vydáva všeobecne záväzné predpisy a spolupôsobí pri uzatváraní medzinárodných zmlúv o vnútrozemskej plavbe
2. Štátna plavebná správa – je podriadená ministerstvu, je rozpočtovou organizáciou so sídlom v Bratislave. Jej činnosť riadi a za ňu zodpovedá riaditeľ Štátnej plavebnej správy, ktorého vymenováva a odvoláva minister dopravy, pôšt a telekomunikácií SR. Vykonáva v prvom stupni pôsobnosť podľa zákona o vnútrozemskej plavbe s výnimkou vecí vyhradených na rozhodovanie ministerstvu dopravy. Najmä zaisťuje plavebnú bezpečnosť a plynulosť plavby, vykonáva štátny odborný dozor, rozhoduje o spôsobilosti plavidiel a odbornej spôsobilosti členov posádok plavidiel, vydáva o tom príslušné doklady, vedie evidencie vodných ciest a plavidiel, vykonáva odborné vyšetrovanie dopravných nehôd a ukladá sankcie za správne delikty na tomto úseku správy.

Úlohy štátneho odborného dozoru vykonáva prostredníctvom poverených plavebných inšpektorov.

Správa námornej plavby je upravená v zákone č. 435/2000 Z. z. o námornej plavbe. Táto zákonná úprava sa nevzťahuje na rybárske lode a na námorné prievozné lode, kde prievoznou loďou sa rozumie plavidlo určené na pravidelnú prepravu cestujúcich, cestných a železničných vozidiel. Podľa tohto zákona  sa za námorné lode považujú plavidlá určené na námornú plavbu, plávajúce pod štátnou vlajkou SR.

        Štátnu správu na tomto úseku vykonáva Ministerstvo dopravy, pôšt a telekomunikácií SR. Je orgánom štátnej správy v námornej doprave, vykonáva štátny dozor a plní funkciu aj námorného úradu. Poveruje klasifikačnú spoločnosť pre posudzovanie technických aspektov námorných lodí a rekreačných plavidiel. Zastupuje SR v medzinárodných organizáciách pre námornú plavbu a uzatvára medzinárodné zmluvy

        Pri plnení funkcie námorného úradu vedie námorný register SR. Vykonáva kontrolu spôsobilosti lodí a ich posádok na plavbu, vydáva doklady a listiny, vydáva medzinárodné osvedčenia rekreačných plavidiel a vyšetruje námorné nehody.

        Štátny dozor vykonáva prostredníctvom svojich poverených zamestnancov, ktorí majú právo vstupovať na námorné lode, rekreačné plavidlá, nariaďovať odstránenie zistených nedostatkov ohrozujúcich bezpečnosť plavby, odobrať preukaz odbornej spôsobilosti a zadržať registračný list.

        Špecifický inštitút predstavuje registrácia námornej lode alebo rekreačného plavidla. Námorný register SR je verejný zoznam obsahujúci súbor údajov o námorných lodiach, vrátane rozostavaných. Tvoria ho 3 zložky:

1. národný námorný register
2. medzinárodný námorný register
3. register rekreačných plavidiel

Zápis do registra sa osvedčuje vydaním registračného listu.

18. Pojem živnosť, všeobecné a osobitné podmienky prevádzkovania živnosti, druhy živností, prekážky prevádzkovania živností

Živnosťou je sústavná činnosť prevádzkovaná samostatne, vo vlastnom mene, na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku a za podmienok ustanovených živnostenským zákonom.

Sústavnou činnosťou – je činnosť trvalého charakteru alebo vykonávaná opakovane a pravidelne, i keď by mala byť vykonávaná iba sezónne, pri určitých príležitostiach.

Samostatnosť – prevádzkovanie živnosti musí organizovať a riadiť sám podnikateľ.

Vo vlastnom mene – podnikanie sa prevádzkuje pod obchodným menom podnikateľa.

Vlastná zodpovednosť – zodpovednosť za záväzky nesie sám podnikateľ.

Negatívne je živnosť vymedzená výpočtom činností, ktoré nie sú živnosťou, i keď majú charakter podnikania. Ide o činnosti vyhradené štátom alebo osobitným predpisom, využívanie výsledkov duševnej tvorivej činnosti chránenej osobitnými zákonmi, napr. autorský zákon, činností pri výkone v zákone vymedzených povolaní, napr. lekári, advokáti a pod., činnosti označované ako licencie alebo osobitné povolenia a činnosti, ktoré nie sú upravené ani osobitnými predpismi a na ich prevádzkovanie nie je potrebné mať živnosť.

Prevádzkovanie živnosti sa viaže na splnenie:

1. všeobecných podmienok na prevádzkovanie živnosti – ktorými sú: dosiahnutie 18 rokov veku, spôsobilosť na právne úkony a bezúhonnosť

1. osobitných podmienok – osobitnej odbornej spôsobilosti spočívajúcej v teoretických vedomostiach a praktických schopnostiach

Subjektami konania sú:

1. živnostenské úrady – vykonávajú štátnu správu v živnostenskom podnikaní, ktorými sú:

1. obvodné úrady a krajské úrady – obvodný úrad vykonáva pôsobnosť v prvom stupni a vedie v informačnom systéme evidenciu podnikateľov, ktorým vydal doklady o živnostenskom oprávnení. Krajský úrad spolupracuje so Slovenskou živnostenskou komorou
2. Ministerstvo vnútra SR – ako ústredný orgán štátnej správy riadi a kontroluje výkon štátnej správy v živnostenskom podnikaní

1. účastníci konania – sú:

1. podnikatelia -  sú FO alebo PO, ktoré môžu prevádzkovať živnosť ak splnia podmienky ustanovené živnostenským zákonom
2. zúčastnené osoby – svedkovia, znalci, osoby predkladajúce listiny a pod.

1. dotknuté osoby – napr. odborné orgány, obce, a pod. ktorým sa priznáva právo vyjadriť sa k predmetu konania a k dokazovaniu

Živnosti rozdeľujeme na:

1. ohlasovacie – ktoré sa pri splnení určitých podmienok smú prevádzkovať na základe ohlásenia (registračný princíp). Sú nimi živnosti:

1. remeselné – vyžaduje sa splnenie podmienok odbornej spôsobilosti a praxe v odbore. Odborná spôsobilosť sa preukazuje výučným listom (prax minimálne 3 roky), vysvedčením o maturitnej skúške (prax minimálne 2 roky), dokladom o ukončení strednej školy (prax minim. 3 roky), diplomom oabsolvovaní vysokej školy (prax minim. 1 rok), dokladom o vzdelaní v akreditovanej vzdelávacej ustanovizni a osvedčením o vykonaní kvalifikačnej skúšky pred skúšobnou komisiou
2. viazané – sú podmienené preukázaním odbornej spôsobilosti získanej rôznymi spôsobmi
3. voľné – vyžaduje sa splnenie všeobecných podmienok prevádzkovania, preukázanie odbornej alebo inej spôsobilosti sa nevyžaduje.

1. koncesované – smú sa prevádzkovať na základe štátneho povolenia, udelenia koncesie (povoľovací princíp).

Konanie vo veciach živnostenského podnikania – je postup živnostenských úradov smerujúcich k vydaniu individuálneho správneho aktu, prípadne iného správneho úkonu týkajúceho sa práv, právom chránených záujmov alebo povinností FO a PO oprávnených prevádzkovať živnosť.

Obsahom výkonu verejnej správy správnymi orgánmi na úseku živnostenského podnikania sú najmä:

1. aktivity spojené s konaním vo veciach ohlasovacích živností – oprávnenie prevádzkovať živnosť vzniká PO už zapísaným do obchodného registra, PO ktoré sa do obchodného registra nezapisujú a fyzickým osobám dňom ohlásenia živnostenskému úradu miestne príslušnému podľa sídla PO alebo bydliska fyzickej osoiby. Za deň ohlásenia sa považuje deň, ktorým má ohlásenie všetky náležitosti. Náležitosti ohlásenia upravuje živnostenský zákon.

Ak živnostenský úrad zistí, že ohlásenie má všetky predpísané náležitosti a podnikateľ spĺňa zákonom stanovené podmienky, vydá najneskôr do 7 dní odo dňa, keď sa mu ohlásenie živnosti doručilo živnostenský list.

V prípade, že ohlásenie nemá všetky náležitosti, živnostenský úrad vyzve podnikateľa, aby v lehote do 7 dní nedostatky ohlásenia odstránil. Vo výzve určí primeranú lehotu na ich odstránenie, najmenej však 15 dní. Ak podnikateľ neodstráni nedostatky ohlásenia živnostenský úrad konanie zastaví

2. aktivity spojené s konaním vo veciach koncesovaných živností – oprávnenie prevádzkovať koncesovanú živnosť vzniká dňom doručenia koncesnej listiny. Koncesná listina predstavuje individuálny správny akt, pri ktorom žiadateľ žiada miestne príslušný živnostenský úrad o udelenie koncesie, pričom žiadosť o koncesiu je len návrhom na začatie správneho konania.

Ak živnostenský úrad zistí, že náležitosti žiadosti o koncesiu nie sú splnené, vyzve podnikateľa v lehote do 30 dní od doručenia žiadosti, aby odstránil závady. Ak podnikateľ odstráni závady, živnostenský úrad začne prerokovanie žiadosti do 30 dní odo dňa jej podania. Ak podnikateľ závady neodstráni, živnostenský úrad konanie zastaví

3. výkon kontrolnej činnosti voči podnikateľom so živnostenským oprávnením – živnostenský úrad vykonáva kontrolu dodržiavania podmienok a povinností, ktoré pre podnikateľov vyplývajú zo živnostenského zákona a osobitných predpisov, pričom kontrolnú činnosť vykonávajú zamestnanci živnostenského úradu, ktorí sa pri výkone kontroly preukazujú preukazom kontrolóra. V prípade, že zistia skutočnosti, ktoré môžu ohroziť život, zdravie, bezpečnosť osôb, životné a pracovné prostredie, spíšu o tom záznam, ktorý odovzdajú alebo doručia podnikateľovi a dotknutému orgánu štátnej správy
4. rozhodovanie o pozastavení, resp. zrušení živnostenského oprávnenia – miestne príslušný živnostenký úrad môže podľa sídla PO alebo bydliska fyzickej osoby z vlastného podnetu alebo iného podnetu

1. živnostenské oprávnenie zrušiť alebo prevádzkovanie živnosti pozastaviť, ak podnikateľ závažným spôsobom porušuje podmienky ustanovené koncesnou listinou, zákonom, alebo inými predpismi, napr. ak je prevádzkáreň v obvode iného živnostenského úradu
2. ak podnikateľ nezačal prevádzkovať živnosť v lehote dlhšej ako 2 roky od vydania živnostenského listu alebo koncesnej listiny
3. z podnetu podnikateľa pozastaviť prevádzkovanie živnosti na obdobie najmenej 6 mesiacov

Prekážky prevádzkovania živnosti sú:

1. živnosť nemôže prevádzkovať osoba, na ktorej majetok bol určený konkurz, po dobu 3 rokov od ukončení konkurzu. Ak podnikateľ spôsobil konkurz a nútené vyrovnanie úmyselne, môže prevádzkovať živnosť najskôr po 5 rokoch od úplného vyporiadania záväzkov
2. fyzická alebo PO, voči ktorej sa navrhlo vyhlásenie konkurzu, ale návrh sa zamietok pre nedostatok majetku
3. fyzická osoba, ktorej uložil súd alebo správny orgán zákaz činnosti

19. Oprávnenia príslušníkov polície

Policajt je oprávnený požadovať od osoby:

1. potrebné vysvetlenie – v prípade skutočností dôležitých pre objasnenie trestného činu alebo priestupku a na zistenie páchateľa a pod. Ak osoba bez dostatočného ospravedlnenia alebo bez závažných dôvodov výzve nevyhovie, môže ju policajt

predviesť na útvar Policajného zboru za účelom podania vysvetlenia. O predvedení spíše policajt úradný záznam

3. preukázanie totožnosti - ak vyzvaná osoba odmietne preukázať svoju totožnosť, policajt je oprávnený takúto osobu predviesť na útvar Policajného zboru za účelom zistenia jej totožnosti.  Ak policajt nezistí totožnosť do 24 h od jej predvedenia, je povinný túto osobu prepustiť. O predvedení alebo odovzdaní osoby napíše policajt úrasdný záznam. Namiesto dokladu totožnosti môže osoba predložiť:

7. preukaz poslanca NR SR
8. preukaz člena vlády
9. služobný preukaz sudcu
10. služobný preukaz prokurátora
11. služobný preukaz príslušníka ozbrojeného zboru
12. potvrdenie o odovzdaní, strate alebo odcudzení občianskeho preukazu

Policajt je oprávnený zaistiť osobu

4. ktorá svojim konaním bezprostredne ohrozuje svoj život alebo svoje zdravie alebo život a zdravie iných osôb alebo majetok
5. pristihnutú pri páchaní priestupku, ak je dôvodná obava, že v ňom bude pokračovať
6. ktorá sa nachádza na mieste trestného činu bezprostredne po jeho spáchaní a je tu súvislosť so spáchaným trestným činom

20. Právna úprava na úseku zabezpečovania osobného stavu obyvateľstva

        Obyvateľstvo SR tvoria všetky fyzické osoby, ktoré sa zdržiavajú na území SR. Sú to štátni občania SR, cudzinci prihlásení na pobyt v SR, žiadatelia o priznanie postavenia utečenca u nás, odídenci a osoby bez štátnej príslušnosti. Jednotlivé osoby sú identifikované svojim menom a priezviskom, dátumom a miestom narodenia, rodným číslom, štátnym občianstvom a miestom trvalého pobytu.

        Meno a priezvisko

Pojem meno zahŕňa jednak osobné (rodné) meno, jednak priezvisko, teda meno po rodičoch (rodové meno). Užívanie mena a priezviska, ich zmenu a ochranu upravujú administratívnoprávne a občianskoprávne normy. Meno osoby, ktorá sa narodila na území SR sa určuje:

1. dohodou

1. rozhodnutím súdu - ak nedošlo k dohode rodičov, na podnet obvodného úradu ak nie je známy ani jeden z rodičov
2. vyhlásením jedného z rodičov - ak druhý rodič nie je známy

10. Osobe narodenej na území SR možno určiť aj viac mien, najviac však tri

mená. Štátny občan SR používa v úradnom styku iba jedno meno, a to, ktoré má v matrike zapísané ako prvé. Mená a priezviská sa zapisujú do matriky.

        Občan SR nadobúda po narodení spoločné priezvisko rodičov. Ak majú rodičia rôzne priezviská, nadobúda priezvisko jedného z nich na základe ručenia dohodou pri uzavretí manželstva, ak nie sú zosobášení podľa dohody rodičov. Osoby uzatvárajúce manželstvo majú mpžnosť sa dohodnúť o tom, že jedno z ich doterajších priezvisk bude ich spoločným priezviskom, alebo sa dohodnúť, že si aj po uzavretí manželstva ponechajú svoje doterajšie priezviská. V prípade, že si každý ponechá svoje priezvisko, súhlasne vyhlásia, ktoré z priezvisk bude priezviskom ich spoločných detí.

        Zmena mena alebo priezviska podlieha povoleniu matričného úradu príslušného podľa trvalého, prípadne posledného trvalého pobytu občana. Žiadosť o povolenie zmeny musí byť písomná a musí obsahovať zákonom stanovené náležitosti a dôvody jeho zmeny. Osvojiteľovi sa umožňuje zvoliť pre osvojenca do 6 mesiacov od osvojenia iné meno, než ktoré má zapísané v matrike.

Matrika je štátna evidencia o osobnom stave fyzickej osoby, ktoré sa

narodili, uzavreli manželstvo alebo zomreli na území SR a štátnych občanov, ktorí sa narodili, uzavreli manželstvo alebo zomreli v cudzine. Matrika je verejnou listinou. Vedie ju na základe výkonu štátnej správy obec, v hlavnom meste SR a v Košiciach mestské časti. Matričné udalosti sa zapisujú do matriky vedenej matričným úradom v obvode ktorého sa matričná udalosť stala v jednom vyhotovení na základe písomného oznámenia.

Matriku tvorí:

1. kniha narodení
2. kniha manželstiev
3. kniha úmrtí

Osobitnú matriku vedie Okresný úrad Bratislava I., kde sa zapisujú matričné

udalosti štátnych občanov SR, ku ktorým došlo na území cudzieho štátu, na zastupiteľskom úrade cudzieho štátu, na lodi alebo lietadle mimo územia SR, resp. na území nepatriacom žiadnemu štátu.

Postup pred uzavretím manželstva – právny inštitút uzavierania manželstva upravujú administratívnoprávne normy. Manželstvo sa uzaviera súhlasným vyhlásením muža a ženy pred orgánom štátu alebo pred orgánom cirkvi alebo

náboženskej spoločnosti, že spolu vstupujú do manželstva, a to verejne a slávnostným spôsobom v prítomnosti 2 svedkov. Štátny občan SR predloží matričnému úradu tieto doklady: rodný list, doklad o štátnom občianstve, potvrdenie o pobyte, doklad o rodnom čísle. Manželstvo sa dá uzavrieť aj prostredníctvom zástupcu. Ak chce občan SR uzavrieť manželstvo v cudzine, vydá mu na jeho žiadosť matričný úrad osvedčenie o spôsobilosti na uzavretie manželstva v cudzine. Orgán cirkvi, pred ktorým došlo k uzavreniu manželstva je povinný zaslať zápisnicu o uzavretí manželstva do 3 dní matričnému úradu, v obvode ktorého sa manželstvo uzavrelo.

Štátne občianstvo – vyjadruje trvalý právny vzťah občana k Slovenskej republike. Nadobúda sa: určením, voľbou, narodením, osvojením alebo udelením.

Štátne občianstvo SR narodením nadobúda dieťa, ktorého aspoň jeden z rodičov je štátnym občanom SR, alebo dieťa narodené na území SR, ktorého rodičia sú bez štátnej príslušnosti, alebo dieťa narodené na území SR, ktorého rodičia sú cudzími štátnymi príslušníkmi a narodením nenadobúda občianstvo žiadneho z nich.

Osvojením nadobudne dieťa štátne občianstvo SR, ak ide o nezrušiteľné osvojenie osvojiteľom alebo osvojiteľmi, z ktorých aspoň jeden je občanom SR.

Udelením môže nadobudnúť štátne občianstvo SR na žiadosť osoba, ktorá má nepretržitý trvalý pobyt na území SR aspoň 5 rokov a ovláda slovenský jazyk a nebola právoplatne odsúdená za úmyselný trestný čin. Štátne občianstvo udeľuje Ministerstvo vnútra SR na základe žiadosti, ktorá sa podáva na krajskom úrade. Štátne občianstvo možno stratiť len prepustením zo štátneho zväzku na vlastnú žiadosť. O prepustení rozhoduje krajský úrad. Osvedčenie o štátnom občianstve vydáva krajský úrad.

        Evidencia obyvateľov – zahŕňa tieto právne inštitúty:

1. hlásenie pobytu občanov – občan hlási v rozsahu ustanovenom zákonom miesto, začiatok a skončenie svojho pobytu v obci. Ohlasovňou pobytu je obec, v Bratislave a v Košiciach mestské časti. Pobytom na účely evidencie pobytu občanov sa rozumie

1. trvalý pobyt, ktorým je pobyt v mieste stáleho bydliska občana. Občan môže mať v tom istom meste iba jeden trvalý pobyt
2. prechodný pobyt, ktorým je pobyt občana mimo miesta trvalého pobytu, kde sa občan zdržiava dočasne, ak má trvať viac ako 90 dní

Ohlasovňa vydá občanovi na požiadanie potvrdenie o pobyte. Register je časťou štátneho informačného systému. Obsahuje súbor údajov o obyvateľoch SR, na ktorých základe možno osobu identifikovať, zistiť jej pobyt a pod. Tvorí ho okresná evidencia, ktorú vedie okresný úrad (obvodný úrad) a centrálna evidencia, ktorú vedie Ministerstvo vnútra SR

2. občiansky preukaz je verejná listina, ktorou občan SR preukazuje svoju totožnosť, štátne občianstvo SR a ďalšie v ňom zapísané údaje. Musí ho mať každý občan SR, ktorý dosiahol 15 rokov veku a má trvalý pobyt na území SR. Občiansky preukaz vydáva a zápisy do neho vykonávajú okresné a mestské riaditeľstvá policajného zboru. Doba platnosti OP je 10 rokov, u občanov starších ako 60 rokov sa doba platnosti neobmedzuje. Nevydáva sa osobe pozbavenej spôsobilosti na právne úkony

1. cestovné doklady – zákon o cestovných dokladoch ustanovuje druhy cestovných dokladov (cestovný pas, diplomatický pas, služobný pas, cestovný preukaz,

cestovný doklad cudzinca a iný doklad), podmienky ich vybavenia (občan má právo na vydanie cestovného dokladu, vydanie sa spoplatňuje), práva a povinnosti občanov SR a osôb bez štátnej príslušnosti (podrobiť sa kontrole cestovných dokladov pri prekračovaní štátnej hranice, právo žiadať o cestovný doklad, povinnosť hlásiť stratu), postup pri porušení zákona (za priestupky uvedené v zákone o cestovných dokladoch môže okresný úrad uložiť pokutu do 10.000 Sk). Diplomatický a služobný pas vydáva Ministerstvo zahraničných vecí SR, cestovný pas vydáva občanovi okresné riaditeľstvo PZ príslušné podľa miesta trvalého pobytu občana. Vydáva sa s územnou platnosťou do všetkých štátov sveta s časovou platnosťou 10 rokov

3. hlásenie pobytu cudzincov a utečencov – utečencom je cudzinec, ktorému Ministerstvo vnútra SR prizná postavenie utečenca, ak má v štáte, ktorého má štátne občianstvo, opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, náboženských, národnostných dôvodov alebo z dôvodov príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre zastávanie určitých politických názorov. Cudzinec, ktorý má v úmysle požiadať o postavenie utečenca, je povinný to oznámiť pri vstupe na územie SR písomným vyhlásením alebo ústnym (do zápisnice) na policajnom útvare v mieste hraničného priechodu. Najneskôr do 24 hodín od príchodu do záchaytného utečeneckého tábora je povinný podať ministerstvu vnútra písomnú žiadosť o priznanie postavenia utečenca. Odídencom je cudzinec, ktorému sa poskytlo dočasné útočisko na území SR na účely ochrany pred vojnovým konfliktom v jeho domovskej krajine alebo v krajine jeho posledného trvalého pobytu.

21. Spravujúce subjekty na úseku obrany SR a ich pôsobnosť

        Pojem obrany štátu možno chápať v užšom a širšom zmysle.

V užšom zmysle je obrana štátu súhrn opatrení, ktorými SR zachováva mier, bezpečnosť, zvrchovanosť, územnú celistvosť a nedotknuteľnosť hraníc a plní záväzky z medzinárodných zmlúv o spoločnej obrane proti napadnutiu a z ďalších zmlúv vojenskej povahy.

V širšom zmysle tento pojem možno chápať ako súhrn opatrení realizovaných v oblasti medzinárodnopolitickej a medzinárodnoprávnej za účelom uplatnenia práva štátu na kolektívnu obranu.

Najdôležitejšie otázky výkonu štátnej správy na úseku obrany sú zverené do pôsobnosti:

1. NR SR - rozhoduje o základných otázkach bezpečnosti a obrany štátu, schvaľuje základné koncepcie bezpečnosti a obrany štátu a vykonáva kontrolu plnenia úloh bezpečnosti a obrany štátu
2. prezidenta – je hlavným veliteľom ozbrojených síl. Na návrh vlády vyhlasuje vojnový stav a na základe rozhodnutia NR SR vypovedá vojnu, vymenúva a povyšuje generálov
3. vlády – riadi činnosť ministerstiev, ostatných ústredných orgánov štátnej správy a ďalších orgánov štátnej správy s celoštátnou pôsobnosťou, orgánov miestnej štátnej správy, obcí a VÚC pri príprave na obranu štátu, riadi proces obranného plánovania, schvaľuje koncepcie bezpečnostného systému štátu a koncepcie obrany štátu, rozhoduje o zásadných opatreniach prípravy na obranu štátu
4. Ministerstvo obrany – navrhuje vláde zásadné opatrenia na prípravu na obranu štátu, pripravuje pre vládu návrh na nariadenie mobilizácie ozbrojených síl, riadi, koordinuje a kontroluje prípravu a priebeh mobilizácie ozbrojených síl, podieľa sa na vyhodnocovaní vojenskopolitickej situácie v spolupráci s Ministerstvom zahraničných vecí, koordinuje a kontroluje v rozsahu svojej pôsobnosti výkon štátnej správy pri príprave a zabezpečovaní obrany štátu, a pod. Ministerstvo zriaďuje:

1. Vyššiu vojenskú správu – s celoštátnou pôsobnosťou so sídlom v Banskej Bystrici, ktorá riadi, kontroluje a koordinuje činnosť územných vojenských správ, spolupracuje s ministerstvami, a pod.

1. územné vojenské správy – vo svojich územných obvodoch vykonávajú v prvom stupni štátnu správu. Funkciu zriaďovateľa plní vyššia vojenská správa

5. miestne orgány štátnej správy – ktorými sú:

1. krajské úrady
2. obvodné úrady
3. obec

1. vyšší územný celok

22. Právne postavenie fyzickej a právnickej osoby podľa predpisov na úseku obrany

Určovať osobitné povinnosti a obmedzenia práv inak ústavou zaručených

je možné iba v záujme obrany štátu. Za brannej pohotovosti štátu môžu byť uložené občanom povinnosti týkajúce sa:

1. zmeny pracovnoprávnych vzťahov – napr. zotrvať v zamestnaní, konať práce nad zmluvne dohodnutý rozsah a v inom mieste, nastúpiť pridelené zamestnanie a pod.
2. povinnosť poskytnúť vecné prostriedky na účely obrany – odovzdať ich určeným subjektom
3. povinnosť podrobiť sa odsunu obyvateľstva a vecných prostriedkov z určených priestorov
4. povinnosť poskytnutia ubytovania a priestorov – pre súčasti ozbrojených síl, presunuté osoby a presunuté vecné prostriedky.

Jednotlivé povinnosti môžu byť nariadené i v čase mimo brannej pohotovosti štátu a v čase prípravy a preskúšavania opatrení na čas brannej pohotovosti štátu. Uvedené povinnosti a obmedzenia sú ukladané fyzickým alebo právnickým osobám zásadne v prípadoch, keď zdroje a prostriedky štátu a ozbrojených síl nepostačujú na splnenie úloh obrany, keď ich nemožno zabezpečiť inak a za náhradu.

Branná povinnosť je povinnosť štátneho občana:

1. podrobiť sa odvodu
2. vykonať povinnú vojenskú službu alebo inú službu namiesto povinnej vojenskej služby

Branná povinnosť vzniká zo zákona alebo dobrovoľne (muži i ženy, ktorí jej

nepodliehajú zo zákona) mužom, ktorí dovŕšili 18 rokov a zaniká 55 rokom

veku. Odvody vykonávajú územné vojenské správy.

Povinná vojenská služba sa vykonáva ako:

1. základná služba – trvá 6 mesiacov

1. náhradná služba – trvá 3 mesiace

1. zdokonaľovacie služba – celková dĺžka je diferencovaná podľa dosiahnutých hodností na 12, resp. 16 týždňov. Vzťahuje sa na vojakov v zálohe
2. mimoriadna služba – v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu alebo núdzového stavu možno nariadiť výkon mimoriadnej služby a povolať vojakov v zálohe na výkon mimoriadnej služby

Od výkonu povinnej vojenskej služby je občan dočasne oslobodený počas

výkonu funkcie

1. prezidenta republiky
2. člena vlády SR a vedúceho ostatných ústredných orgánov štátnej správy
3. poslanca NR SR
4. verejného ochrancu práv
5. sudcu Ústavného súdu SR
6. člena Súdnej rady SR
7. generálneho prokurátora SR
8. predsedu Najvyššieho kontrolného úradu SR
9. guvernéra NBS
10. prednostu krajského úradu a prednostu obvodného úradu
11. predsedu VÚC
12. primátora mesta a starostu obce

11. Od výkonu zdokonaľovacej služby je počas trvania služobného pomeru

oslobodený príslušník

1. policajného zboru
2. Zboru väzenskej a justičnej stráže
3. SIS
4. Železničnej polície
5. Colnej správy
6. Hasičského záchranného zboru
7. Národného bezpečnostného úradu

12. Osobitným druhom služby nahradzujúcej výkon povinnej vojenskej povinnosti

je civilná služba. Trvanie výkonu civilnej služby je 1,5 násobkom trvania povinnej vojenskej služby.

Výkon pôsobnosti štátnej správy na úseku civilnej služby je zverený Ministerstvu obrany SR a vojenským správam. Za zavinené konanie v rozpore s povinnosťami vyplývajúcimi z brannej povinnosti možno vyvodiť administratívnoprávnu zodpovednosť za priestupok, diciplinárny delikt vojakov, resp. zodpovednosť za trestný čin.

23. Subjekty správy kultúry, postavenie a pôsobnosť

Kultúra v užšom ponímaní sa chápe ako duchovná kultúra. V širšom poňatí sa chápe ako súhrn materiálnych a duchovných hodnôt vytvorených ľuďmi v procese historického vývoja.

Užšie poňatie sa špecifikuje pozitívnym výpočtom činností, ktoré právne predpisy zahŕňajú do oblasti kultúry: umenie, osvetová činnosť, divadelná činnosť, pamiatková starostlivosť, vydávanie periodickej tlače a neperiodických publikácií, činnosť hromadných informačných prostriedkov, knižničná činnosť, činnosť múzeí a galérií, zabezpečovanie podmienok na realizáciu autorského práva, cirkevné veci a veci náboženských spoločností, verejné kultúrne podujatia a určité druhy výroby a obchodu v oblasti kultúry.

Úlohy a funkcie verejnej správy na tomto úseku spočívajú vo vytváraní organizačných, materiálnych, personálnych, právnych a ďalších podmienok a predpokladov na realizáciu základných práv a slobôd garantovaných ústavou. Sú to sloboda myslenia, svedomia a náboženského vyznania, sloboda prejavu, sloboda umeleckej tvorby, právo na informácie, právo na výsledky duševnej tvorivej činnosti, právo prístupu ku kultúrnemu bohatstvo a pod.

Subjektami správy vo veciach výkonu verejnej správy sú:

1. Vláda SR – určuje zásady výkonu štátnej politiky vo veciach kultúry, koordinuje činnosť ústredných orgánov štátnej správy, krajských a obvodných úradov. Výkon štátnej správy realizuje najmä formou normotvornej činnosti, vydávaním všeobecne záväzných právnych predpisov i interných predpisov. Vo forme nariadení vyhlasuje národné kultúrne pamiatky
2. Ministerstvo kultúry SR – je ústredným orgánom štátnej správy pre štátny jazyk, ochranu pamiatkového fondu, kultúrne dedičstvo a knihovníctvo, umenie, autorské právo, osvetovú činnosť a ľudovú umeleckú činnosť, podporu kultúry národnostných menšín, podporu kultúry Slovákov žijúcich v zahraničí, prezentáciu slovenskej kultúry v zahraničí, vzťahy s cirkvami a náboženskými spoločnosťami, médiá a audiovíziu. Túto činnosť vykonáva najmä vypracovaním koncepcií rozvoja jednotlivých úsekov kultúry. Usmerňuje, koordinuje a kontroluje činnosť podriadených ustanovizní. Na základe a v medziach zákonných splnomocnení vydáva všeobecne záväzné právne predpisy na úseku kultúry
3. Krajský úrad – vo svojom územnom obvode riadi a kontroluje výkon štátnej správy vo veciach kultúry, realizovaný obvodnými úradni. Vydáva záväzné stanoviská v územnom a stavebnom konaní, pokiaľ sa dotýka národnej kultúrnej pamiatky
4. Obvodný úrad – vykonáva štátnu správu vo svojom územnom obvode
5. Obce – vykonávajú posobnosť verejnosprávneho charakteru vo veciach kultúry ako tzv. originálnu samosprávnu pôsobnosť vytváraním podmienok na kultúrnu, osvetovú a záujmovú umeleckú činnosť. Pri prenesenom výkone štátnej správy, napr. k divadelnej činnosti, osvetovej činnosti, knižniciam a pod. obce vedú kroniky, vykonávajú výstavbu, údržbu a správu miestnych kultúrnych zariadení, miestnych historických pamiatok, zabezpečujú ochranu kultúrnych pamiatok. Sú phlasovacím úradom vo veciach verejných kultúrnych podujatí
6. Samosprávne kraje – vykonávajú pôsobnosť v územnom obvode kraja pokiaľ majú regionálny význam

Aktivity verejnosprávneho charakteru v oblasti kultúry vyvíjajú aj ďalšie orgány

štátnej správy, verejnoprávne inštitúcie, nadácie a fondy i občania v neištitucionalizovaných formách, najmä:

1. Matica slovenská – je kultúrnou a vedeckou ustanovizňou. Jej základným poslaním je rozvíjať národnú kultúru. Podiľa sa aj na rozvoji miestnej a regionálnej kultúry, organizačnom a materiálnom zabezpečení miestnych, regionálnych, národných i medzinárodných kultúrnych podujatí. Podporuje činnosť zahraničných Slovákov zameranú na udržiavanie národnej kultúry
2. Umelecké fondy a štátny fond kultúry Pro Slovakia – štatúty schvaľuje minister kultúry
3. Rada pre vysielanie a retransmisiu – vykonáva pôsobnosť vo veciach rozhodovania o licenciách na vysielanie, o registráciách retransmisie, o zastavení retransmisie programovej služby, o pridelení ďalších frekvencií vysielateľovi, o udelení licencie na terestriálne vysielanie. Správy o činnosti predkladá NR SR. Rada má 9 členov, ktorých volí ma odvoláva NR SR
4. Slovenský rozhlas – národná, nezávislá, verejnoprávna, informačná, kultúrna a vzdelávacia inštitúcia. Je právnickou osobou. Činnosť riadi 9 členná Rozhlasová rada, z ktorých sa vždy po 2 rokoch volí tretina. Ústredného riaditeľa volí na návrh Rozhlasoveja rady NR SR
5. Slovenská televízia – verejnoprávna inštitúcia zriadená zákonom. Orgánom riadenia je Rada ST, ktorá má 9 členov, ktorí sa volia v dvojročných obdobiach vždy tretina. Rada si zriaďuje poradné a konzultačné orgány. Na čele je ústredný riaditeľ, ktorý ju riadi a zastupuje navonok. Dohľad vykonáva Ministerstvo kultúry SR, ktorý ukladá aj sankcie.

24. Vnútorná správa na úseku pobytu cudzincov a azylu

        Cudzincom je každý, kto nie je štátnym občanom SR. Na územie SR môže vstúpiť len s platným cestovným dokladom a vízom SR alebo cestovným dokladom a povolením na pobyt. Vízum sa nevyžaduje, ak to ustanovuje medzinárodná zmluva, ktorou je SR viazaná, alebo ak to určí vláda SR. Vstup je možný len cez hraničný prechod určený na medzinárodný cestovný styk v čase jeho prevádzky. Vstup cudzinca mladšieho ako 16 rokov, ktorý nie je držiteľom cestovného dokladu, je možný len v sprievode osoby, v ktorej cestovnom doklade je zapísaný. Ak táto osoba podlieha vízovej povinnosti, musí byť zapísaný aj vo víze. Cudzinec je povinný pri vstupe podrobiť sa hraničnej kontrole, pri ktorej je povinný na požiadanie predložiť doklady, predložiť doklad o zdravotnom poistení, preukázať finančné zabezpečenie pobytu vo voľne zameniteľnej mene, najmenej vo výške polovice minimálnej mzdy podľa zákona o minimálnej mzde.

        Policajt je oprávnený pri hraničnej kontrole:

1. zrušiť vízum, ak ide o nežiadúcu osobu alebo ak je dôvodné podozrenie, že ohrozí bezpečnosť štátu, verejný poriadok, zdravie alebo práva a slobody iných
2. zadržať cestovný doklad, ak je falošný alebo je pozmenený
3. odoprieť vstup cudzincovi z dôvodov taxatívne ustanovených v zákone

13. Na udelenie víza nie je právny nárok. Cudzincovi môže byť udelené letiskové

tranzitné vízum, tranzitné vízum, krátkodobé vízum a dlhodobé vízum. O udelení víza rozhoduje na žiadosť cudzinca konzulárny úrad alebo diplomatická misia SR v zahraničí so súhlasom MV SR, ktorý je záväzný. Udelenie víza môže byť podmienené pozvaním.

        Cudzinec môže mať na území SR:

1. prechodný pobyt – umožňuje cudzincovi na území SR podnikať, zamestnať sa, študovať, vykonávať činnosť podľa osobitných programov, napr. na výskumnú alebo lektorskú činnosť, alebo zlúčiť rodinu. Prechodný pobyt je viazaný na jeden účel. Povolenie na prechodný pobyt na žiadosť cudzinca vydáva príslušný policajný útvar a je vydané na čas potrebný na dosiahnutie jeho účelu, najviac však na 1 rok. Policajný útvar rozhoduje o žiadosti do 90 dní odo dňa podania žiadosti, ktorej náležitosti ustanovuje zákon. Povolenie je možné predĺžiť, najviac však do 5 rokov. Pri zrušení povolenia na prechodný pobyt je cudzinec povinný vycestovať do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia

1. trvalý pobyt – povolenie na trvalý pobyt oprávňuje cudzinca zdržiavať sa na území SR a na cesty do zahraničia a späť v čase, na ktorý mu policajný útvar udelil povolenie na trvalý pobyt. Policajný útvar môže udeliť na žiadosť cudzinca povolenie na trvalý pobyt ako prvé povolenie, t.j. na 3 roky. Po ich uplynutí môže na žiadosť udeliť ďalšie povolenie, t.j. na neobmedzený čas. Cudzinec k žiadosti o prvé povolenie, ktorú adresuje slovenskému zastupiteľskému úradu v zahraničí, pripája doklady potvrdzujúce účel pobytu, bezúhonnosť, finančné zabezpečenie pobytu, zdravotné poistenie a zabezpečenie ubytovania. O ďalšom povolení

rozhoduje policajný útvar, ktorý má právo zo závažných dôvodov zrušiť povolenie. Cudzincovi, ktorému bolo udelené povolenie na pobyt alebo primerané postavenie utečenca, policajný útvar vystaví doklad o povolení na pobyt vo forme nálepky. Na vycestovanie oprávňuje cudzinca cudzinecký pas. Vydá ho policajný útvar cudzincovi, ktorý nemá vlastný cestovný doklad. Policajný útvar ukladá sankcie

1. za priestupky fyzických osôb za neoprávnený vstup alebo neoprávnené zdržiavanie sa na území SR – pokutu až do 50.000 Sk a v blokovom konaní do 5.000 Sk
2. za správne delikty na úseku pobytu cudzincov, napr. ubytovateľovi alebo škole, ktorí nesplnia ohlasovaciu povinnosť hrozí pokuta do 100.000 Sk. Výnos z pokút je príjmom štátneho rozpočtu

1. tolerovaný pobyt – sa udeľuje cudzincovi, ktorému bolo poskytnuté dočasné útočisko na území SR. Po skončení karanténnych opatrení zabezpečí ministerstvo vnútra jeho pobyt v humanitnom centre

25. Verejná vysoká škola, orgány, pôsobnosť

Vysoké školy sú vrcholné vzdelávacie, vedecké a umelecké ustanovizne,

ktorých základným poslaním je rozvíjať harmonickú osobnosť, vedomosti, múdrosť, dobro a tvorivosť v človeku.

        Vysoké školy sú:

4. verejné vysoké školy – sú verejnoprávne a samosprávne inštitúcie, ktoré zriaďuje a zrušuje zákon. Po zriadení  verejnej vysokej školy vykonáva do vymenovania rektora funkciu šatutárneho orgánu vysokej školy osoba poverená ministrom školstva SR.  Verejná vysoká škola je povinná najneskôr do 6 mesiacov odo dňa jej zriadenia ustanoviť aj orgány akademickej samosprávy, a ak sa člení na fakulty, majú túto povinnosť aj jednotlivé fakulty.

Orgány akademickej samosprávy vysokej školy sú:

4. akademický senát verejnej vysokej školy – sa skladá z volených zástupcov akademickej obce verejnej vysokej školy, má najmenej 15 členov, z toho najmenej 1/3 tvoria študenti. Akademický senát sa volí tak, aby každá fakulta v ňom bola zastúpená rovnakým počtom členov.

Akademický senát verejnej vysokej školy sa člení na zamestnaneckú časť a na študentskú časť.

2. rektor - je štatutárnym orgánom verejnej vysokej školy, riadi ju, koná v jej mene a zastupuje ju navonok. Za svoju činnosť zodpovedá akademickému senátu, a v niektorých druhoch činností aj ministrovi. Rektora vymenúva a odvoláva na návrh akademického senátu verejnej vysokej školy prezident SR

5. vedecká alebo umelecká rada verejnej vysokej školy – je určená taxatívne v zákone o vysokých školách
6. disciplinárna komisia verejnej vysokej školy

Verejná vysoká škola sa môže členiť na tieto súčasti:

4. fakulty– najmä:

4. prispievajú k plneniu poslania vysokej školy a zúčastňujú sa na plnení hlavných úloh verejnej vysokej školy vo vymedzenej oblasti poznania, ktorú vyjadruje jej názov
5. rozvíja študijný odbor uskutočňovaním viacerých študijných programov
6. vykonáva v súlade so svojim zameraním výskumnú, vývojovú, umeleckú alebo ďalšiu tvorivú činnosť

5. iné pedagogické, výskumné, vývojové, umelecké, hospodárskosprávne informačné pracoviská – patrí sem napr. akademická knižnica
6. učebné zariadenia

Orgánmi akademickej samosprávy fakulty sú:

5. akademický senát fakulty – je samosprávnym zastupiteľským orgánom. Má najmenej 11 členov, z toho najmenej 1/3 tvoria študenti. Člení sa na zamestnaneckú a študentskú časť
6. dekan – je predstaviteľom fakulty, riadi ju a zastupuje navonok. Zodpovedá za svoju činnosť akademickému senátu fakulty. Dekana vymenúva a odvoláva na návrh akademického senátu fakulty rektor
7. vedecká alebo umelecká rada fakulty
8. disciplinárna komisia fakulty pre študentov

5. štátne vysoké školy – sú nimi vojenské vysoké školy, policajné vysoké školy a zdravotnícke vysoké školy
6. súkromné vysoké školy – je právnická osoba so sídlom v SR, ktorá bola zriadená alebo založená na vzdelávanie a výskum a je oprávnená pôsobiť ako súkromná vysoká škola, ak jej vláda SR udelila na to súhlas v mene štátu.

26. Správa zahraničných vecí

        Správou na úseku zahraničných vecí zabezpečuje štát úlohy v odvetví zahraničných vecí. Výkon štátnej správy v oblasti zahraničných vecí patrí do pôsobnosti:

1. vlády – rozhoduje o

1. medzinárodných zmluvách
2. o zásadných otázkach vnútornej a zahraničnej politiky
3. zjednocuje a kontroluje v tejto činnosti ústredné orgány štátnej správy

1. ministerstva zahraničných vecí – je ústredným orgánom štátnej správy pre oblasť zahraničnej politiky a vzťahov SR, ktoré

1. riadi, koordinuje a zabezpečuje realizáciu zahraničnej politiky
2. koordinuje prípravu dojednávania medzinárodných zmlúv
3. riadi zastupiteľské úrady v zahraničí
4. vydáva diplomatické a služobné pasy pre zamestnancov zahraničnej služby
5. riadi správu služieb diplomatického zboru
6. riadi inštitút medzinárodných štúdií
7. riadi vzdelávacie centrum ministerstva

14.  
15. Zahraničné orgány sú diplomatické zastupiteľstvá a konzuláty.
16. Na čele diplomatickej misie je diplomatický zástupca, ktorého poveruje
17. prezident republiky, aby zastupoval našu republiku vo veciach politikých v krajine, do ktorej je vyslaný a zároveň, aby presadzoval zahraničnú politiku SR. Súčasne sleduje hospodársky, kultúrny a sociálny vývoj krajiny a informuje o tom MZV SR. Vykonáva tiež dozor nad činnosťou slovenských fyzických a právnických osôb v štáte poverenia. Plní ďalšie úlohy, ktoré mu predovšetkým vyplývajú z Viedenského dohovoru o diplomatikých stykoch a Viedenského dohovoru o konzulárnych stykoch. Požíva diplomatické výsady a imunity. Diplomatické misie zriaďuje vláda.

        Konzuláty sú orgány štátnej správy zriadené podľa potreby v zahraničí. Na čele konzulátu je konzulárny zástupca. Tento reprezentuje štát, ale je len výkonným pracovníkom SR. Pri výkone funkcie spolupracuje priamo s miestnymi orgánmi. Styk s ústredným orgánom prijímajúceho štátu sa uskutočňuje prostredníctvom diplomatického zástupcu. Konzuláty zriaďuje MZV SR, ktoré ich aj riadi. Konzulárnych zástupcov vymenúva minister zahraničných vecí.

        Konzuláty sú univerzálne správne orgány, ktoré predovšetkým zabezpečujú záujmy občanov SR v zahraničí pred miestnymi orgánmi štátnej správy a samosprávy. Plnia úlohy súvisiace s vízovou agendou a vydávaním cestovných

dokladov, vedú evidenciu našich občanov, vydávajú doklady o narodení, smrti, overujú podpisy, výpisy a odpisy listín, prijímajú do úschovy peniaze a iné predmety, ustanovujú slovenským občanom zástupcov a dozerajú na ich činnosť, vypočúvajú slovenských občanov ako svedkov a znalcov a pod.

27. Charakteristika správy daní a poplatkov, druhy daní a poplatkov

Dane sú povinné a nenávratné platby, ktoré platia fyzické a právnické osoby

v prospech štátu alebo obcí vo vopred určenej výške a vopred ustanovenom termíne splatnosti.

        Daňová sústava pozostáva z viacerých druhov daní. Podľa subjektu, ktorý dane odvádza, delíme dane na:

3. priame – sú tie, ktoré vypočítavajú jednotlivé daňové subjekty a tieto si ich aj sami uhrádzajú. Delia sa na dane:

3. dane z príjmov – sa ďalej rozdeľujú na:

3. dane z príjmov FO
4. dane z príjmov PO

4. dane majetkové – sa delia na:

4. daň z nehnuteľností
5. daň z dedičstva, daň z darovania a daň z prevodu a prechodu nehnuteľností
6. cestná daň

4. nepriame – sú tie, ktoré sú súčasťou cien a spotrebitelia sa podieľajú na ich úhrade prostredníctvom cien tovarov a služieb. Patria sem:

3. univerzálna daň - daň z pridanej hodnoty
4. selektívne dane – sú to spotrebné dane a daň na ochranu životného prostredia

1.  
2. Poplatky sú platby, ktoré platia fyzické alebo právnické osoby v súvislosti

s činnosťou orgánov verejnej správy alebo štátnych orgánov z dôvodu vyvíjania ich činnosti z ich podnetu. Polatky delíme na:

4. súdne – sa vyberajú za činnosť súdov a ich orgánov. Čiastočne pokrývajú náklady na výkon správy súdnictva a prokuratúra. Ich výška a spôsob úhrady sú ustanovené osobitnými predpismi. Správcom týchto poplatkov sú súdy
5. správne – sa platia za činnosť správnych orgánov a ich výška je ustanovená osobitnými predpismi v závislosti od náročnosti úkonov, prípadne ako zábrana, aby správne orgány neboli zbytočne zaťažované. Ich správcom sú tie orgány, ktoré uskutočňujú výkon správy
6. miestne – sú poplatky, ktorých okruh je ustanovený osobitným zákonom, ich výšku ustanovuje obec v závislosti od kritérií, ktoré sú uvedené v platnom predpise. Delia sa na:

1. fakultatívne – sem patrí napr. poplatok za užívanie verejného priestranstva, poplatok za užívanie bytu alebo čsti bytu na iné účely ako na bývanie, poplatok za ubytovaciu kapacitu, za kúpeľný a rekreačný pobyt, polatok za psa,polatok zo vstupného, z predaj aalkoholických nápojov a tabakových výrobkov, poplatok za vjazd motorovým vozidlom do historických častí mesta, poplatok z reklamy, poplatok za zábavné hracie prístroje a za predajné automaty
2. obligatórne – je to poplatok za zber, prepravu a zneškodňovanie komunálnych odpadov a drobných stavebných odpadov.

Správa daní je vyhľadávanie, evidencia a registrácia daňových subjektov,

overovanie podkladov potrebných na správne a úplné zistenie dane, daňové konanie, daňová kontrola, evidovanie daní a preddavkov vrátane vysporiadania daňových nedoplatkov, daňové exekučné konanie a ďalšie činnosti správcu dane podľa zákona o správe daní a poplatkov alebo podľa osobitných zákonov.

        Konanie vo veciach daní a miestnych poplatkov je súčasťou správy daní. Konanie je postup subjektov dane, správcu dane a tretích osôb, v ktorom sa rozhoduje o právach a povinnostiach subjektov dane. Na toto konanie nie je možné použiť zákon o správnom konaní.

        Konanie je rozhodovací proces v oblasti verejnej správy, ktorý má niekoľko štádií:

1. prípravné konanie
2. vyrubovacie konanie – je najzložitejším konaním, pretože sa diferencuje na: vytýkacie konanie

opravné konanie

inkasné konanie

3. vymáhacie konanie
4. kontrolné konanie

        Sústavu orgánov správy daní tvoria:

7. Ministerstvo financií SR – je ústredným orgánom štátnej správy, ktorý zabezpečuje tvorbu a uskutočňovanie finančnej a cenovej politiky pre oblasť daní a poplatkov a kapitálového trhu. Súčasne zabezpečuje výkon štátnej správy vo veciach devízového dohľadu, sporiteľníctva a poisťovníctva a vo veciach správy národného majetku. Na úseku daní a poplatkov vypracováva návrhy zákonov, vydáva vykonávacie predpisy a zabezpečuje ich jednotný výklad a realizáciu
8. Daňové riaditeľstvo – je rozpočtovou organizáciou na čele s riaditeľom. Obstaráva osobné a vecné potreby daňových úradov, zároveň ich riadi a určuje ich štruktúru. Jeho sídlom je Banská Bystrica
9. Colné riaditeľstvo – je nadriadeným orgánom colných úradov a spolu s ním tvorí colnú správu
10. daňové úrady – sú miestnymi špecializovanými orgánmi štátnej správy, ktoré vykonávajú správu daní a daňovú kontrolu
11. colné úrady – vykonávajú pôsobnosť v ustanovenom územnom obvode
12. obecné úrady – sú výkonné orgány obecného zastupiteľstva na čele s prednostom obecného úradu. Sú správcom dane z nehnuteľností, ako aj miestnych poplatkov, ktoré sú prijmom obce

Sústavu orgánov správnych poplatkov tvoria:

6. Ministerstvo financií
7. Daňové riaditeľstvo
8. daňové úrady krajské úrady
9. obvodné úrady obce
10. samosprávne kraje

3. Správne poplatky sú príjmom štátneho rozpočtu. Výkon správy správnych

poplatkov sa riadi zákonom č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, ak nie je v osobitnom predpise uvedené inak.

Sústavu orgánov súdnych poplatkov tvoria:

7. Ministerstvo financií
8. Ministerstvo spravodlivosti
9. Daňové riaditeľstvo
10. daňové úrady
11. súdy všetkých stupňov
12. prokuratúra

4. Súdne poplatky a poplatok za výpis z registra trestov sú príjmom štátneho

rozpočtu. Ich výkon sa riadi zákonom č. 71/1967 Zb. o správnom konaní a občianskym súdnym poriadkom – zákonom č. 99/1963 Zb.

        Sústavu orgánov na výkon miestnych poplatkov tvoria:

5. Ministerstvo financií
6. Daňové riaditeľstvo
7. obce
8. samosprávne kraje

Výkon správy miestnych poplatkov je regulovaný zákonom č. 511/1992 Zb.

a správe daní a poplatkov v znení neskorších predpisov

28. Správa cestnej dopravy

Dopravný systém koordinuje uskutočňovanie jednotlivých druhov dopravy za

účelom uspokojovania individuálnych i celospoločenských potrieb.

        Z hľadiska dopravných ciest dopravu delíme na:

1. dopravu dráhovú
2. dopravu leteckú
3. dopravu cestnú
4. dopravu vodnú

Podľa územného rozsahu prevádzkovania členíme dopravu na:

1. verejnú vnútroštátnu

1. miestnu
2. regionálnu
3. celoštátnu

2. medzinárodnú

Predmetom verejnej správy sú tieto okruhy:

1. dopravné cesty – signalizácia, výstavba, značenie, prevádzkovanie, a pod.
2. doprava na dopravných cestách – podmienky prevádzkovania, podnikanie, prepravné a cestné poriadky, práva a povinnosti dopravcu a pod.
3. dopravné prostriedky – technická spôsobilosť, evidencia dopravy
4. personál prevádzkovania dopravných prostriedkov – zdravotná a odborná spôsobilosť, oprávnenia a povinnosti k cestujúcim a pod.
5. bezpečnosť a plynulosť dopravy – verejný poriadok, kontrola, dozor, dohľad

Cestná doprava – je celý okruh vzťahov viažucich sa na výstavbu pozemných

komunikácií, ich vlastníctvo, udržiavanie, užívanie, premávka vrátane zabezpečenia plynulosti a bezpečnosti cestnej premávky. V užšom zmysle je to okruh vzťahov viažucich sa na prevádzkovanie cestnej dopravy v jednotlivých formách podnikania.

Správne orgány v cestnej doprave sú:

1. Ministerstvo dopravy, pôšt a telekomunikácií SR – vypracováva a predkladá vláde koncepcie rozvoja v cestnej doprave, zabezpečuje uplatňovanie predpisov cestnej dopravy, zabezpečuje informačný systém, vykonáva odborný dozor, udeľuje a odníma licencie a povolenia k medzinárodnej autobusovej doprave, schvaľuje cestovné poriadky v medzinárodnej doprave
2. Krajský úrad dopravy – udeľuje a odníma licencie na medzinárodnú nepravidelnú autobusovú dopravu, prejednáva priestupky, odovzdáva vnútroštátnym dopravcom prepravné povolenie, ak je na to poverený ministerstvom, vykonáva odborný dozor nad cestnou dopravou v kraji, je zberným miestom údajov pre jednotný informačný systém v cestnej doprave
3. Samosprávny kraj – udeľuje a odníma dopravnú licenciu na vnútroštátnu pravidelnú autobusovú dopravu, schvaľuje cestovné poriadky, uzaviera s dopravcom zmluvu o výkone vo verejnom záujme, ukladá pokuty za porušenie povinností, vedie evidenciu dopravcov
4. Obec – udeľuje a odníma dopravnú licenciu na autobusovú linku nepresahujúcu územie obce, dáva súhlas na zastavovanie v obci na zriadenej zastávke pre vnútroštátnu aj medzinárodnú dopravu, schvaľuje cestovný poriadok, uzaviera s dopravcom zmluvu, vykonáva odborný dozor nad cestnou dopravou v obci.

Inými správnymi orgánmi sú: Útvary policajného zboru, Orgány štátneho odborného dozoru nad bezpečnosťou práce, colné orgány.

Pozemnú komunikáciu tvorí teleso a jej súčasti. Delí sa na diaľnice, cesty, miestne komunikácie a účelové komunikácie. Na začatie stavby pozemnej komunikácie a jej zmeny sa vyžaduje stavebné povolenie. Je ustanovený všeobecný ochranný režim a režim v cestných ochranných pásmach mimo zastavaného územia.

Vlastníkom diaľnic a ciest I.triedy môže byť len štát, ciest II. a III.triedy samosprávny kraj. Miestne komunikácie vlastnia obce.

Súčasťou výkonu štátnej správy je štátny odborný dozor. Vykonáva ho nad diaľnicami ministerstvo, nad cestami I. a II. triedy krajský úrad a nad ostatnými komunikáciami obvodný úrad.

Cestná premávka – užívanie pozemných komunikácií účastníkmi cestnej premávky. Účastníkmi sú osoby, ktoré sa zúčastňujú na cestnej premávke, najmä vodiči, spolujazdci, chodci a osoby pribraté na zaistenie bezpečnosti premávky. Vodičom je osoba, ktorá vedie motorové alebo nemotorové vozidlo alebo električky. Dohľad nad bezpečnosťou a plynulosťou cestnej premávky vykonávajú policajti. Ministerstvo dopravy vykonáva hlavný štátny dozor a vystupuje ako štátny dopravný úrad, Ministerstvo vnútra riadi a kontroluje výkon štátnej správy uskutočňovaný dopravnými inšpektorátmi a službami Policajného zboru.