Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Univerzita Mateja Bela / Právnická fakulta / Teoria Statu

Prednášky (vycuc_z_prednasok.doc)

Politické systémy krajín západnej Európy

Vyučujúci: Vokálová, fakulta medzinárodných vzťahov, D4.423 alebo sekretárka D4.428

Literatúra: Liďák a kolektív: Politické systémy, vydavateľstvo Ekonóm, 2002

                   Vokálová, Kupkovič: Texty k štúdiu politických systémov, 2004

                                                       doplnková literatúra

                                                      Ústava SR – odporúčaná

Skúška: písomná – otázky, odpovede

Všeobecné zásady fungovania politických systémov

Spoločnosť ako celok môžeme rozdeliť na 3 subsystémy:

ekonomický subsystém

politický subsystém

duchovný subsystém

Politický systém – je navzájom prepojený komplex politických vzťahov politického vedomia, politických a právnych noriem a politickej organizácie, prostredníctvom, ktorého sa realizuje politická moc a riadia sa všetky procesy v danej konkrétnej spoločnosti.

1. politické vzťahy – komplex vzťahov, ktoré sa vytvárajú a neustále menia medzi sociálnymi skupinami, ako aj vzťahy vo vnútri týchto vrstiev a skupín,

2. politické vedomie – súhrn ideí a názorov, ktoré odrážajú základné politické a ekonomické záujmy a ciele sociálnych skupín, vrstiev, národností, politických strán a hnutí.

3. politické a právne normy – sú to normy určené n a reguláciu vzťahov medzi jednotlivými organizáciami a inštitúciami.

4. Politická organizácia spoločnosti – tvoria ju politické strany, politické hnutia, štátne organizácie a inštitúcie, občianske združenia a záujmové združenia.

Štruktúra politických systémov

1. Štátne orgány (inštitúcie)

2. politické strany

3. záujmové združenie

4. jednotliví ľudia

1. štátne orgány (inštitúcie)

1. najdôležitejšia súčasť politického systému
2. môže prispieť k zachovaniu politického systému alebo k pádu systému

Po voľbách dochádza k personálnym zmenám v štátnych inštitúciách. Vládnuca strana, resp. koalícia si dosadzuje na vedúcich miestach v štátnych inštitúciách svojich ľudí (podľa straníckej príslušnosti)

2.politické strany
- sú jedným z prvkov politického systému

Úloha: získanie, upevňovanie a udržanie politickej moci (dostať sa do parlamentu – úloha č.1, v medzivolebnom období si musí moc udržať – úloha č.2). Každá strana musí získať dostatočný počet hlasov, aby sa dostala do parlamentu.

3. záujmové združenia

Cieľom nie je získať politickú moc, ale ich úlohou participovať na politickej moci, hovoriť do riadenia (napr. odbory) bez ohľadu na to, ktorá strana je pri moci.

4. jednotliví ľudia

Môžu byť:

Objektom politiky: ako „mlčiaca väčšina“, nadobúda presvedčenie, že nedokáže zasiahnuť do diania.

Subjektom politiky: kedy môžu zasahovať do politiky osobne (pri voľbách, petíciách, mítingoch, referend)

Znaky politického systému

1. Zvrchovanosť (vnútorná alebo vonkajšia)

3. prostredníctvom politického systému sa realizuje politická moc
4. rozhodnutia prijaté v jeho rámci sú záväzné pre všetkých občanov (zákony, nariadenia)

2. Podmienenosť spoločenským prostredím

5. politický systém je podmienený predovšetkým sociálnou a ekonomickou  

     štruktúrou.

3. Relatívna samostatnosť politického systému

Politický systém

demokratický politický systém – jeho jednotlivé zložky môžu uplatňovať svoj záujem v plnom rozsahu.

nedemokratický politický systém – niektorá z jeho zložiek má výsadné postavenie a ostatní sa jej musia podriadiť.

Modely politického systému

Parlamentný model:

1. Klasická parlamentná demokracia (SR)

6. väčší počet parlamentných strán
7. členité obsadenie parlamentu
8. možnosť malých strán dostať sa do parlamentu (3%)

2. Kabinetná demokracia (VB)

9. malý počet strán v parlamente
10. silné postavenie vlády

3. Kancelárska demokracia (Nemecko)

11. menší počet politických strán v parlamente
12. za výkonnú moc rozhoduje a zodpovedá kancelár
13. prezident je len reprezentatívny orgán

4. Direktoriálna demokracia (Švajčiarsko - na 1 rok minister + prezident, musí byť

   7 ministerstiev)

14. výkonná moc:

a) má pevne stanovený počet ministerstiev

b) skladá sa z predstaviteľov politických strán, zástupcov jednotlivých regiónov,

   náboženských vyznaní, atď.

5. Prezidentský model

15. silné právomoci prezidenta, býva zároveň aj premierom (USA)

Rozdelenie štátnej moci

Nevyhnutným predpokladom existujúceho fungovania demokratických politických systémov je pluralizmus. V pluralizme sa o politickú moc delí niekoľko inštitúcií.

Cieľom rozdelenia štátnej moci je:

1. možnosť vzájomnej kontroly

2. aby sa politická moc nekumulovala len v jednom orgáne

Horizontálna deľba štátnej moci

Zákonodarná

(parlament)

výkonná moc

   (vláda)

súdna moc

                           moc

Sú oddelené, nezávislé a jedna druhú kontrolujú.

1. Parlament

16. predstaviteľom zákonnej moci
17. cieľom zákonnej moci je určiť normy správania sa všetkého čo sa nachádza na území štátu, t.j. zákony, ktoré pokrývajú každú oblasť života (schvaľovať zákony – továreň na zákony)
18. parlament vznikol v minulosti ako protiváha panovníkovi
19. vzniká volebným výberom (voľbami). Občania si zvolia svojich zástupcov, ktorí ich zastupujú v parlamente na určité funkčné obdobie (SR – funkčné obdobie 4 roky), pohybuje sa od 2-6 rokov
20. Dolná komora – má každý demokratický štát (USA -snemovňa reprezentantov) zodpovedá voličom

Horná komora – (USA, ČR – senát, VB – snemovňa lordov), je v tých krajinách, ktoré majú federatívne usporiadanie (zodpovedá štátu, ktorými boli títo zvolení). USA každý z 50 štátov má 2-3 zástupcov.

zodpovedá štátu

Hlavné úlohy parlamentu

21. prijíma:

      ústavu                                      

      ústavné nariadenia                

      zákony              

               Zákony sú prijímané určitým počtom hlasom (SR – ústavná väčšina 90  

               poslancov, aj za predčasné parlamentné voľby. Obyčajný zákon, buď

               nadpolovičná väčšina zúčastnených alebo všetkých poslancov. Zákon, ktorý

         schválil parlament podpíše prezident – s ním súhlasí, aby bol uvedený v zbierke

         zákonov, predseda parlamentu – garantuje, že bol schválený predpísaným  

         počtom hlasov, a predseda vlády - zaručuje že tento zákon sa bude realizovať.

22. schvaľuje:

      štátny rozpočet

      program vlády

      medzištátne dohody

-    posudzuje činnosť vlády

23. schvaľuje sudcov

2. Vláda

24. kolektívny orgán – rozhodujú ministri,
25. najdôležitejšie - ministerstvo financií, ministerstvo hospodárstva, ministerstvo zahraničných vecí,
26. výkonný orgán a na čele je premiér
27. môže vzniknúť dvomi spôsobmi:

     ako výsledok všeobecných parlamentných volieb (SR po parlamentných  

     voľbách),

     ako výsledok voľby hlavy štátu

vláda rozhoduje o kolektíve, časť úloh prenáša na nižšie orgány (napr. obce)

Úloha vlády: (ústava)

28. realizovať rozhodnutia parlamentu
29. harmonizovať vývoj spoločnosti
30. vytvárať vhodné organizačné podmienky na realizáciu občianskych slobôd a práv
31. starostlivosť o bezpečnosť občanov
32. ochrana ústavného režimu
33. vytváranie vhodného medzinárodného prostredia

3. Súdna moc

Úloha:

34. kontrolovať legislatívu a exekutívu,
35. vykladať zákony, vrátane ústavy
36. predstaviteľ súdnej moci – ústavný súd v SR, inde Najvyšší súd

FORMY VLÁDY

1. Parlamentná forma vlády

37. najvyššia štátna moc patrí parlamentu
38. vláda: a) výkon svojej funkcie zodpovedá parlamentu

                b) po svojom ustanovení predkladá parlamentu svoj program a žiada  

                    vyslovenie dôvery – schváli program vlády

                c) ak jej parlament vysloví nedôveru musí odstúpiť a podať demisiu

                    môžu vysloviť jednotlivým ministrom alebo premierovi

- prezident: a) demisiu vlády prijme a poverí zostavením vlády konkrétnu osobu

                  b) demisiu vlády neprijme, vtedy je jeho povinnosťou rozpustiť  

                      parlament a vypísať nové voľby

2. Prezidentská forma vlády

39. prezident:

a) je zároveň šéfom vlády

b) je volený ľudovým hlasovaním na presne určené obdobie a za normálnych  

   okolností nemôže byť parlamentom donútený odstúpiť,

c) je volený národom v priamych všeobecných voľbách, čo ho stavia na úroveň  

   parlamentu

d) prezident a parlament sú na sebe celkom nezávislý

3. Poloprezidentská forma vlády

1. Dvojitá exekutíva

40. prezident volený vo všeobecných voľbách na pevné časové obdobie
41. premiér volený parlamentom a závislý od jeho dôvery

2. Dvojitá legitimita v exekutívnej zložke moci, ktorá vzniká v dôsledku 2  

    všeobecných volieb

3. Prezident nie je len hlavou štátu, ale má aj legislatívne právomoci zakotvené

   v ústave.

(Francúzsko, Fínsko, Portugalsko, Rakúsko, Írsko, Island)

Štát

42. je to politická forma organizácie spoločnosti,
43. je základnou súčasťou politického systému
44. je jedinou politickou organizáciou, ktorá zahŕňa celú spoločnosť.

Znaky štátu:

1. princíp teritoriality – organizovanie obyvateľstva podľa územia

2. štátna moc

3. suverenita

4. jediná politická organizácia spoločnosti, ktorá zahŕňa celú spoločnosť

FUNKCIE ŠTÁTU

1. funkcia hospodársko-organizátorská

2. riadiaca funkcia

3. funkcia kultúrno-sociálna

4. obranná a integračná

FORMY ŠTÁTU

Z hľadiska vertikálnej deľby moci

unitárny štát                                                        zložený štát

centralizovaný    decentralizovaný                                federácia         konfederácia

Unitárny štát

45. tvorí ho len jedna členská krajina (SR – 1993)
46. má 1 ústavu
47. má 1 zákonodarstvo
48. má 1 vládu

Rozlišujeme:

Centralizovaný unitárny štát

49. centralizované rozhodovacie právomoci majú centrálne štátne orgány,
50. vláda vytvára politiku nielen pre štát ako celok, pre všetky regióny ako celok.
51. ústredné orgány sú oprávnené zasahovať do kompetencie miestnych orgánov (Francúzsko)

Decentralizovaný unitárny štát

52. základom je, že určitá sféra právomoci ústredných orgánov je vyňatá a delegovaná miestnym orgánom štátnej moci
53. autonómny útvar – forma decentralizácie,  je určitá samospráva, ktorá má aj niektoré zákonodarné výkonne ale aj súdne právomoci.

Zložený štát

54. rozdelenie štátu na členské jednotky        

(Nemecko - republiky, USA – štáty, ZSSR – republiky, oblasti,…)

55. centrálne orgány majú obmedzené právomoci
56. dvojaká sústava štátnych orgánov, zväzkové orgány, majú odvodenú právomoc
57. dvojaká ústava,
58. dvojkomorový parlament (horná a dolná komora),
59. dvojaké zákonodarstvo, dvojaké občianstvo

Federálna forma zloženého štátu

60. štáty sú spojené na základe zmluvy
61. časť kompetencií si ponechávajú, časť delegujú na federálny štát

Konfederácia

62. nadštátne spojenie, inak suverénnych štátov
63. spoločné orgány, ktoré však nemajú vlastnú suverenitu

Z hľadiska vzniku politických elít:

republika                                        monarchia

                                        absolútna                konštitučná

Prevládajúca forma: republika  hlavou štátu je prezident. Môže ju získať tromi spôsobmi:

1. všeľudovým hlasovaním  volia občania (vyberú si z niekoľkých kandidátov)

2. parlamentným hlasovaním  volený parlamentom

3. prezidenta volia volitelia (USA – najprv kandidát v strane, potom voliči, potom volitelia)

Právomoci prezidenta sú zakotvené v Ústave.

Môže mať:

slabšie právomoci: NSR - podľa právomocí, ktoré má zakotvené v Ústave

silný prezident: USA, Rusko

charakteristické je popri prezidentovi aj rozvinutý parlament.

Monarchia:

64. hlava štátu panovník, ktorý má osobitné privilégia, zvyčajne túto funkciu dedí, iba v niektorých krajinách je volený.

konštitučná monarchia: panovník má iba reprezentatívnu úlohu (VB – Kráľovná Alžbeta, nemôže zasahovať do politiky)

Základom konštitučnej monarchie je ústava, parlament

absolútna monarchia: zachováva si politický vplyv, má právo vytvárať vládu a formovať politiku štátu.

Z hľadiska vplyvu občanov

pluralitný                                                totalitný

štát                                                        štát

Totalitný štát

1. je založený na výnimočnom postavení určitého politika alebo skupiny  

     politikov.

65. štát určuje, ktoré strany sú dovolené
66. neexistuje pluralizmus

Znaky totality:

1. vládnuca ideológia vládnucej triedy

2. existencia jednej strany, ktorá má výnimočné postavenie

3. tajná polícia

4. monopol oznamovacích prostriedkov – štátna TV, rozhlas

5. centrálne riadené hospodárstvo

6. zbrojný priemysel

Pluralitný štát

viaceré politické strany sa usilujú získať moc, majú možnosť sa dostať do parlamentu.

Štátna moc je rozdelená na tri časti: zákonnú, výkonnú a súdnu – navzájom sa kontrolujú.

Právny štát

Má tieto atribúty:

 jednoznačne a nezvratne platí princíp zvrchovanosti ústavy a zákona,

 štát má vytvorený účinný právny systém,

 všetka činnosť v štáte má právny základ

 zákony platia rovnako pre všetkých

 štát má vytvorený systém právnych záruk proti zneužitiu politickej moci – v ústave

    je uvedené čo môže parlament, vláda, prezident

 platí: „čo nie je zakázané, je povolené“

 dodržiavanie ľudských práv

 nezávislosť súdov – majú slúžiť podľa svojho vedomia a svedomia

Kto komu zodpovedá: parlament  občanom

                                   vláda  parlamentu

Ústava (základný zákon štátu) určuje:

1. kompetencie štátnych inštitúcií (parlamentu, vlády, hlavy štátu, súdnictva)

2. spôsob ako tieto inštitúcie vznikajú

3. komu za svoju činnosť zodpovedajú

4. kto a aké zákony môže vydávať

5. ako možno zákony a ústavu meniť (90 hlasov)

6. ako sa zákony vytvárajú (koľko hlasov v parlamente je potrebné na ten ktorý zákon)

POLITICKÉ STRANY v politickom systéme

 sú to dobrovoľné organizácie, ktorých cieľom je získanie udržanie alebo upevnenie politickej moci, prevažne pomocou prostriedkov politického boja.

Podstatným znakom politickej strany je jej snaha o získanie priamej účasti v zastupiteľských orgánoch (vyše 100 u nás)

Činnosť politických strán:

Na činnosti politických strán sa zúčastňujú:

1. voliči

2. sympatizanti – taký, ktorí volia, ale aj sa snažia pre túto stranu získať, čo najväčší

   počet občanov (pre HZDS – babky demokratky)

3. členovia – užší okruh ľudí

4. aktivisti – pri svojich povolaniach

5. vedúci predstavitelia politických strán – lídri (je to ich zamestnanie), predseda,  

   podpredseda – vytvárajú program

Členstvo:

kolektívne 

jednotlivec  členstvo jednotlivca, jednotlivec vstúpi do strany, napr. nejaký odborový zväz vstúpi do strany

67. v niektorých stranách je výber členov – napr. komunistická strana
68. každý kto prejaví záujem
69. voľné členstvo – v USA nie je členstvo, dozvedia sa pri voľbách, koľko ľudí ich podporuje

Význam politických strán:

 umožňujú realizovať zastupiteľský princíp v politickej sfére (zastupovanie občana  

    v  parlamente

 stabilizujú politickú moc (môže aj destabilizovať)

 vyjadrujú rôznosť záujmov časti spoločnosti (občan rozhoduje o tom kto ho bude

    zastupovať

 umožňuje politický pluralizmus.

Politické strany klasifikujeme:

1. Podľa toho či politická strana vyjadruje záujmy určitej sociálnej skupiny alebo  

   triedy:

    v mene jednej triedy alebo sociálnej skupiny (komunisti – v mene jednej triedy,

        živnostenská strana – v mene živnostníkov)

    viaceré sociálne skupiny a hovoria v ich mene – republikánske strany

     strany v mene všetkých sociálnych skupín bez rozdielu sociálnej príslušnosti

2. Hľadisko, ktoré určuje postoj politickej strany:

   - parlamentné  ktoré majú možnosť sa vyjadrovať priamo v parlamente k politike  

      štátu (dostali sa do parlamentu)

      a) vládne  majú najväčší vplyv,

      b) opozičné

   - neparlamentné  nedostali sa to parlamentu, ich politický vplyv je nepriamy:  

brífingy, mítingy, pochody, nátlakové akcie, … Ich jedinou šancou je presvedčiť      voličov o neschopnosti vládnucej strany a keby im dali svoj hlas, vytvárali by lepšiu politiku

3. Vzťah k politickým systémom:

   - revolučné strany  odstránenie existujúceho politického systému a jeho  

nahradenie iným

   - reformistické strany  vylepšenie systému, nie o odstránenie systému

 4. Podľa  organizačnej výstavby

     a) prísna organizačná výstavba  člen sa musí stotožniť so stranou,

         programom,  

   - disciplínu s donucovacími prostriedkami

         - musí platiť príspevky

         - musí sa zúčastňovať schôdzi

         - ak to nedodržiava ide von

b) voľná organizačná výstavba – neplatia sa príspevky

5. Na základe ich činnosti:

70. politické strany, ktoré vyvíjajú svoju činnosť neustále
71. politické strany, ktoré vyvíjajú činnosť len v určitom období – USA (republikánska, demokratická)

     6. Podľa fyzickej rozmanitosti voľakedy?

Ľavicové strany

 sociálne sa stotožňujú so záujmami stredných a nižších vrstiev spoločnosti,  

    presadzujú politickú rovnoprávnosť, sociálnu a náboženskú rovnosť, rovnosť

    foriem vlastníctva

Pravicové strany

 časť politického spektra, fyzické rozdelenie spektra vo francúzskej revolúcií –

    sú zástancom súkromného vlastníctva

 sú proti zásahom štátu do ekonomiky – obetujú význam vlastnej aktivity

    jednotlivca

Strany stredu

 medzi ľavicovými a pravicovými. Nemá prísne vyhranenú pozíciu, snažia sa

   spájať a kombinovať pozitívne prvky z jednej alebo druhej strany v závislosti

   od konkrétnej politickej situácie.

7. Delenie politických strán podľa politickej orientácie:

1. Konzervatívne strany  preferujú pri tvorbe politické a kultúrne tradície. Ide  

   o nasledujúce tradičné hodnoty: rodina, náboženstvo, národ, tradičné  

    rozdelenie: štátna moc, tradičná sociálna diferenciácia spoločnosti.

    Základom ich politického programu je ekonomika, rozmach súkromného

    podnikania.

    2. Liberálne strany  preferujú občiansky základ spoločnosti. Základom ich  

        politického programu sú občianske práva a slobody, ochrana človeka a teda aj  

        pacifizmus. Pôsobia v úlohe akéhosi zmierovateľa konfliktov.

    3. Sociálne strany  preferujú záujmy niektorého väčšieho sociálneho celku  

        v spoločnosti. Základom politického programu sú myšlienky o potrebe  

        sociálneho humanizmu. Orientujú sa na pracujúce vrstvy.

   4. Kresťanské strany  opierajú sa o zásady kresťanského hnutia. Kresťanská  

       ideológia má za úlohu iba ich ideové spájanie.

Stranícky systém

72. sústava legálne pôsobiacich politických strán, ktoré súperia, alebo spolupracujú pred voľbami. Poznáme tieto systémy:

a) systém jednej politickej strany  v politickom systéme má výsadné postavenie jedna politická strana

b) systém dvoch politických strán  o politiku a štátnu moc súperia dve politické strany, (demokratická, republikánska – USA)

c) viacerých politických strán  ani jedna z nich nezíska toľko hlasov, aby vytvorila vládu, musia sa spájať – koalícia  nestabilná vláda

Voľby a volebné systémy

Na charakter a vývoj politického systému má vplyv súbor pravidiel.

Definícia volieb:

1. voľby sú prostriedok legitimizácie politického systému,

2. voľby sú pre spoločnosť prijateľný prostriedok výberu politickej elity,

3. sú procesom pokojného riešenia politických konfliktov spoločnosti,

4. sú prostriedkom, ktorým sa aktualizuje možnosť spoločenských zmien

5. sú prostriedkom mobilizácie voličov pre určité hodnoty, ciele a programy

6. sú určitým vyjadrením verejnej mienky

7. sú demokratický spôsob obsadzovania politických funkcií

volebné právo – ide o právo, ktoré na svoju realizáciu nutne potrebuje aj naplnenie iných ľudských práv, napr. právo na alternatívne informácie, slobodu slova, slobodu zhromažďovania.

aktívne volebné právo – právo voliť od 18-20 rokov

pasívne volebné právo – právo byť volený. Hranica veku je rôzna. Dolný parlament  od 21 rokov, do horného parlamentu od 23 rokov (ČR – 40 rokov)

voľby musia byť permanentné: SR – 4 roky (parlament), 5 rokov (prezident)

priama voľba  priamo voliť (referendum)

nepriama voľba  prostredníctvom svojich zástupcov

Základné prvky volieb:

73. princíp výberu – občan musí mať možnosť výberu medzi viacerými alternatívami, t.j. občanovi musí byť ponúknutý viac politických strán, a on si  

     vyberie stranu, ktorej volebný program mu vyhovuje

74. princíp väčšiny – volebné víťazstvo strany, ktorá získala vo voľbách väčšinu  

hlasov

Volebné systémy:

75. rozumieme pravidlá pre prevod odovzdaných hlasov na mandáty.

          Určuje: 1. Ako voliť – určuje spôsob volieb,

                       2. kritéria účasti občanov na voľbách

                 3. akým spôsobom preniesť volebné výsledky do zastupiteľskej  

                     sústavy

Druhy volebných systémov:

1. volebný systém väčšinový

2. systém pomerného zastúpenia

3. zmiešaný volebný systém

Väčšinové zastúpenie

postupuje vždy iba víťaz

                                A                  B                C

súperiaci kandidáti (politická strana, alebo nezávislý), ten ktorý získa najviac hlasov.

1. volebný systém väčšinový

76. má za cieľ zvíťaziť a poraziť protivníka,
77. dôležité je získať väčšinu volebných hlasov,
78. voľby prebiehajú v jednomandátnych obvodov, krajina je zadelená na toľko jednomandátnych obvodov, koľko miest je v parlamente (v SR by bolo 150 obvodov),
79. postupuje vždy iba víťaz,
80. kandidáta navrhuje buď politická strana alebo je nezávislý.

Má dve varianty:

variant systému relatívnej väčšiny: zvíťazí ten, ktorí získal najviac hlasov, bez ohľadu na počet hlasov.

variant systému absolútnej väčšiny: musí získať nadpolovičný počet platných odovzdaných hlasov. Ak žiadny kandidát nezíska nadpolovičný počet hlasov, uskutoční sa druhé kolo volieb do 14 dní, postupujú dvaja kandidáti, ktorí získali najviac hlasov, a potom stačí relatívna väčšina, (ktorý získal z väčšiny hlasov).

2. systém pomerného zastúpenia:

     -     ktorým sa volia poslanci do zastupiteľského orgánu v SR

81. získavajú taký počet kresiel v zastupiteľských orgánoch, aký zodpovedá  

     podielu hlasov získaný vo voľbách.

82. volič volí politickú stranu, má možnosť výberu z viac politických strán, každá politická strana dá zoznam kandidátiek, ktorý navrhuje
83. občania majú možnosť trošku meniť kandidátku, zakrúžkujú mená. (3 % do nášho parlamentu.
84. je upravený tak – koľko % hlasov musí politická strana dosiahnuť, aby sa dostala do parlamentu (pre 1 politickú stranu 5 %

Poznámka:

Na prevod na mandáty sa v každom volebnom obvode stanoví minimálny počet hlasov nutných na získanie jedného mandátu – tzv. volebné číslo (kvocient). Existujú rôzne metódy:

vychádzajú z toho, že pri prideľovaní mandátov podľa volebného čísla zostávajú každej strane rôzne zvyšky platných nevyužitých hlasov a volebnými číslami neboli teda vyčerpané všetky pridelené mandáty.

Hareova metóda – strana získava toľko mandátov, koľkokrát je bezo zvyšku obsiahnuté mandátové číslo v množstve platných hlasov, ktoré boli strane odovzdané,

Hagenbachova-Bishoffova metóda – kde sa k deliteľovi pripočítava číslo jeden (aj v Droopovej metóde).

Imperialiho (Taliansko) – sa k deliteľovi pripočítava číslo dva.

Keď volebná komisia stanovila najmenší nutný počet hlasov, ktorý je potrebný na získanie jedného mandátu, pristupuje k prideľovaniu mandátov jednotlivým stranám. Na to sa používajú 3 základné metódy:

metóda najväčších zvyškov – zvyšné mandáty sa prideľujú strane alebo stranám s najväčším množstvom nevyužitých hlasov. Takto sú zvýhodnené menšie strany, ak počet ich hlasov nedosahujúcich volebné číslo prevyšuje zvyškové hlasy veľkých strán.

D´Hontova metóda (metóda najväčšieho priemeru) – spočíva v delení hlasov stúpajúcim deliteľom 1, 2, 3, 4, atď., pričom sa každej strane pridelí zostatkový mandát v tom okamihu, keď požadované zmenšené číslo získala. Táto metóda zvýhodňuje postavenie veľkých strán – platí zásada, že žiadna strana nemá nárok na mandát skôr, kým mandát nezískala strana s väčším počtom hlasov. Delenie pokračuje tak dlho, dokiaľ nie sú obsadené všetky mandáty. Výhoda – rozdelí všetky mandáty už v prvom kole, bez potreby prerozdeľovania v ďalších skrutíniach.

metóda Saint_Laguerova (zrkadlová formulka) – deliteľ nerastie aritmeticky (delí sa nepárnymi číslami 1, 3, 5, atď.) a hlasy veľkých stráni sa rozptyľujú rýchlejšie. Prednosťou je matematicky preukázateľná neutralita voči malým i veľkým stranám.

Poslednou fázou práce volebných komisií, keď boli mandáty pridelené jednotlivým stranám, je ich pridelenie jednotlivým kandidátom. Buď sa nechá rozhodnutie na jednotlivých politických stranách, stanoviť nemenné poradie svojich preferencií na kandidátke – ide o prísne viazanú kandidačnú listinu, ale je možné, aby volič toto poradie mohol meniť využitím zásady preferenčného hlasovania – hovoríme o viazanej kandidačnej listine.

Klady a zápory väčšinového volebného systému a pomerového volebného systému

Väčšinový volebný systém                                Systém pomerného zastúpenia

1. Parlament svojim zložením neodráža                Parlament svojim zložením vyjadruje

   zloženie voličov.                                        štruktúru volieb.

2. Potláča štiepenie politických strán a vedie                Podporuje tvorbu malých strán a              

   k vytvoreniu dvoch silných politických                uľahčuje štiepenie väčších strán

   strán, ktoré sa striedajú vo        vláde.

3. Umožňuje kandidatúru a zvolenie                Znemožňuje zvolenie nezávislých  

   nezávislých kandidátov                        kandidátov

4. Umožňuje vytvoriť stabilnejšiu                Nevyhnutne prináša vznik koaličnej

   vládu, ktorá má podporu väčšiny                vlády, ktorá má malú podporu v

   v parlamente.                                parlamente.

5. Obmedzuje moc straníckych                 Podriaďuje poslancov straníckemu

   aparátov, zvyšuje váhu parlamentu.        aparátu. Poslanec je v prvom rade

                                                zodpovedný strane.

Zmiešaný systém:

využíva pomerový aj zmiešaný systém. Sčasti volí väčšinovým a sčasti pomerovým. Občan má dva hlasy: 1 odovzdá kandidátovi + 1 politickej strane.

Čo obsahuje nový volebný zákon:

85. strany budú dostávať 140 Sk za 1 hlas,
86. zostáva len 1 volebný obvod ako dnes
87. zvyšuje sa váha preferenčných hlasov, na posun v kandidátke stačí získať 3 % hlasov
88. zavádza sa kaukcia 500 tis. SK pre kandidujúcu stranu, tie ktoré nedosiahnu 3 % pripadne kaukcia v prospech štátu, tým čo sa dostanú sa vráti.
89. voľby budú iba v sobotu od 7.00-22.00 hod. (vo VB sú vždy vo štvrtok, v USA sú prezidentské voľby, voľby do hornej a dolnej komory – v prvý utorok po prvom pondelku v mesiaci november)
90. voliť budú aj občania SR v zahraničí
91. kampaň bude aj v súkromných elektronických médiách
92. ruší sa 48 hod. volebné moratórium
93. volebné prieskumy nemôžu byť uverejňované v deň volieb

Priamou formou demokracie je referendum.

-  je jeden z druhov volebného hlasovania

- najdemokratickejšia forma rozhodovania. Občan má možnosť sa rozhodnúť sa v 1  

 otázke buď ÁNO alebo NIE.

- otázka musí byť presne formulovaná, jednoducho formulovaná, aby občan nemohol  

 odpovedať niečo iné.

V SR predmetom referenda nemôžu byť:

94. základné ľudské práva a slobody
95. dane, odvody a štátny rozpočet

Obligatorné referendum – musí sa konať vždy vtedy, ak nastane skutočnosť, s ktorou zákon spája konanie referenda (SR – ratifikačné referendum), v SR je to v prípade zlúčenia s iným štátom, resp. vystúpenie z takéhoto zväzku.

Fakultatívne referendum – môže sa konať alebo nemusí sa konať, napr. na základe petície

Ratifikačné rererendum (SR) – rozhodnutie zákonodarného orgánu musí by ešte potvrdené občanmi v  referende.

_________________________

Poznámka:

Členstvo v rannom parlamente nebolo politickou reprezentáciou v dnešnom zmysle slova, zastupovaním verejnosti na základe mandátu, ale zhromaždením politiky oprávnených členov kráľovstva a toto oprávnenie vyplývalo z titulu cirkevnej funkcie alebo zo stavovského postavenia.  V dobe veľkých revolúcií v 17. a 18.stor. sa objavuje idea, že začiatok vecí verejných musí pochádzať od všetkých zainteresovaných. Objavuje sa chápanie zastupiteľského mandátu a proklamácia spoločných záujmov veľkého okruhu zainteresovaných osôb – národa alebo ľudu, ako suveréna v politickej komunite. K týmto zainteresovaným, teda k občanom, mali patriť iba ľudia s majetkom (podnikatelia, živnostníci), ktorí mali osobný záujem na dobrej správe vecí verejných a za túto dobrú správu boli ochotní a schopní platiť dane. Všetky autority (okrem J.J.Rousseaua a J. Locka) boli zástancami zastupiteľského systému, ale proti demokracii. Pod slovom demokracia sa rozumela priama demokracia a demokracia bola synonymom chaosu, neporiadku a anarchie. Vtedy sa jednalo o prísne dualistický model vlády, ktorý vychádzal z dvojice voleného a reprezentatívneho parlamentu (podľa vzoru anglického parlamentu – Dolná komora bola budovaná na zastupiteľskom princípe, Horná komora, resp. Senát sa spravidla skladal z rodovej aristokracie, resp. z osôb menovaných panovníkom) na jednej strane a panovníka na strane druhej, ktorý zvrchovane vládol so svojimi ministrami a parlament sa s ním delil o zákonodarne právomoci. Sám kráľ na základe dynastickej legitimity, nebol parlamentu zodpovedný. Samotná výkonná moc bola dvojčlenná – hlava štátu – nezávislá od parlamentu a vláda – v rôznej miere zodpovedná parlamentu. V súčasnom období je tento dualizmus podstatou prezidentského systému, ktorého hlavným vzorom sú USA.

POLITICKÝ SYSTÉM USA

 sú federálna únia

 je mnohonárodnostný štát

 tvorí ho 50 štátov a dištrikt Kolumbia (nemá atribút štátu) s hlavným mestom  

   Washington, D.C.

 stranícky systém je systém 2 veľkých politických strán – demokratickej  

    a republikánskej strany

 volebný systém je väčšinový

 História: Vznik USA v polovici 18. stor., kedy Britské kolónie, ležiace na  

    východnom pobreží, vyjadrili nespokojnosť s koloniálnou politickou svojej  

    materskej krajiny a rozhodli sa osamostatniť, začali odmietať zvrchovanosť  

    britského parlamentu. V roku 1774 vytvorili prvý kontinentálny kongres (12  

    kolónií -nebola zastúpená Georgia) vo Philadelphii – požiadal kráľa, aby zrušil  

   obmedzenie obchodu a priemyslu v kolóniách a neukladal dane bez súhlasu  

   zástupcov kolónií. Súčasne vyzval na bojkot anglického tovaru.

    V roku 1776 sa druhý kontinentálny kongres premenil na revolučnú vládu

    a 4.7.1776 vydáva Thomas Jefferson (farmár a advokát z kolónie Virgínia)  

    Deklaráciu nezávislosti. Deklarácia nezávislosti vyhlasovala, že všetci ľudia sú si

    rovní a že všetci majú právo na „život, slobodu a budovanie svojho šťastia“.  

    Kolónie sa vyhlásili za „slobodné a nezávislé štáty“ samostatné a Thomas

    Jefferson ich pomenoval „Spojené štáty americké“. Počas vojny za  nezávislosť

    v roku 1777 Kongres schválil Články konfederácie a večnej únie – voľné

    spojenectvo 13 kolónií. Články dávali značné právomoci kolóniám a kongres mal

    značné povinnosti a malé práva. 17.9.1787 sa zišli zástupcovia 13 štátov vo

    Philadelphii (tzv. konštitučný kongres), mali vylepšiť články a vznikla Ústava  

    Spojených štátov  Amerických. Ústava USA slúžila ako vzor pri vypracovaní

    iných ústav. Je najstaršou ústavou na svete. Do platnosti vstúpila 1789 po jej  

    ratifikácií všetkými 13 štátmi a po doplnení 10 dodatkov, ktoré sú známe ako

    Listina práv.

 Znaky Ústavy USA (je malá svojim rozsahom, ale veľká svojim obsahom)

1. je najvyšším zákonom Únie, krajiny, stojí nad všetkými zákonmi
2. zakotvila právomoci federálnej vlády a zabezpečuje základné slobody a práva občanov prostredníctvom Listiny práv.
3. pred zákonom sú si všetci ľudia rovní a majú rovnaké práva na svoju ochranu. Všetky štáty Únie sú rovnocenné, uznávajú a rešpektujú zákony jeden druhého
4. právo zmeniť formu svojej národnej vlády má jedine ľud, a to legálnymi prostriedkami definovaným v ústave
5. rozdelila štátnu moc na 3 zložky: legislatívnu – kongres

                                                                      výkonnú – prezident

                                                   justičnú – najvyšší súd USA

                Toto rozdelenie udeľuje každej zložke určité povinnosti a značnú  

                nezávislosť od ostatných. Zároveň dáva každej zložke určitú právomoc nad

               ostatnými prostredníctvom tzv. systému „bŕzd a protiváh“ (právomoc

               Kongresu tak bola fakticky obmedzená relatívnym vetom prezidenta,

               prezidentova právomoc je obmedzená súhlasom Senátu v prípadoch

               vymenovaných ústavou a procedúrou nazvanou impeachment.

   Ústava USA má 4 časti:

   1. Preambula                                             nezmenené od 1787

   2. články ústavy                                             sú doteraz

   3. podpisy predstaviteľov jednotlivých štátov

   4. Dodatky – ak chcú novelizovať alebo meniť len dodatkami, ktorá je schválená v  

       parlamente. Ústavu možno meniť 2 spôsobmi. Kongres môže navrhnúť dodatok

       k ústave, ak zaň hlasujú 2/3 členov Snemovne reprezentantov aj Senátu alebo

       zákonodarné zbory 2/3 štátov Únie môžu zvolať schôdzu, ktorá navrhne dodatky.

       V obidvoch prípadoch vstúpi navrhnutý dodatok do platnosti až potom, keď ho

       ratifikujú ¾ štátov

 každý z 50 štátov má svoje zákonodarstvo,  parlament na čele s guvernérom -

    volený v priamych voľbách na 4 roky, súdnu moc. Parlamenty v  jednotlivých  

   štátoch sú dvojkomorové – volebné obdobie poslancov hornej komory je 4-ročné,

   dolnej komory – 2-ročné, len Nebraska má  jednokomorový. Zvláštne postavenie

   má District  of Columbia – New York nemá  atribúty štátu, spravuje ho 3-členná

   komisia  menovaná prezidentom. Zákony prijaté legislatívou jednotlivých štátov  

   nesmú byť v rozpore s federálnou ústavou ani so zmluvami, ktoré uzavreli Spojené

   štáty americké. Súdna moc je zastúpená najvyšším štátnym súdom. Každý štát je

   vnútorne rozdelený na okresy, obvody, mestá a obce a každá správna jednotka má

   vlastnú volenú vládu.

1. SÚSTAVA NAJVYŠŠÍCH ŠTÁTNYCH ORGÁNOV

 federatívny štát s prezidentskom formou moci, ktorá vychádza z princípu deľby  

    moci doplneného zásadou kontroly a rovnováhy.

Štátna moc je rozdelená na tri zložky:

 výkonnú - parlament: Dolná komora má 435 členov, sú volení na 2 roky. Na 30  

    obyvateľov  pripadá 1 poslanec. Ústava to definuje v 1787.

                                      Dolná komora - senát je volená na 6 rokov, po dvoch rokoch

    sa  obnovuje jedna tretina

 prezident môže byť zvolený najviac na 2 funkčné obdobia, stojí na čele kabinetu

 súdna moc: vykonáva Najvyšší súd USA – kontrola kongresu (ústavnosť

     zákonov),  

    „systém bŕzd a vyváženia“ sú nezávislý ale navzájom sa kontrolujú, federálny  

    apelačný súd (AS) a federálne dištriktuálne súdy (DS).

Jednotlivé zložky sú navzájom oddelené a samostatné.

Prezident USA

 je hlavou štátu, jediným nositeľom ústavných právomocí exekutívy a hlavným  

    veliteľom ozbrojených síl, zvolený ľudom prostredníctvom kolégiom voliteľov na  

    4-ročné obdobie, najviac však na dve funkčné obdobia v primárnych voľbách

 ak prezident zomrie, odstúpi z funkcie alebo ju z nejakých dôvodov nemôže ďalej  

    vykonávať, jeho úrad prevezme viceprezident až do nasledujúcich volieb.

    Môže byť odvolaný z funkcie skôr, ako mu skončí volebné obdobie len vtedy, ak    

    Snemovňa reprezentantov proti nemu vznesie obvinenie zo zneužitia právomoci.  

     Ak sú na to dostatočné dôkazy, snemovňa predloží „zoznam obvinení“, ktorý  

     musia schváliť 2/3 jej členov. Nasleduje proces v Senáte (impeachment), ktorému  

    predsedá predseda Najvyššieho súdu USA a senátori sú členmi poroty. Na

   odvolanie prezidenta je potrebná 2/3 väčšina hlasov poroty.

 plat: 200 000 USD + 50 000 USD na osobitné výdaje + do 100 000  USD

    nezdaniteľných na cestovné výlohy a reprezentačné

 inagurácia: v párnom roku voľby, 20.1. o 12.00 po novembrových všeobecných  

    voľbách je prezident uvedený do funkcie

 požiadavky: rodený americký občan, najmenej 35-ročný a 14 rokov trvalo žijúci v  

    USA

 hlavné povinnosti podľa ústavy: „zachovávať, strážiť a brániť ústavu“ Ústavu  

    a zavádzať zákony ustanovené Kongresom „dbať o to, aby sa zákony svedomite  

    dodržiavali“.

 právomoci prezidenta:

96. spravovanie federálnej vlády a národných záležitostí – vydáva výnosy,  

     vyhlášky, nariadenia a tzv. výkonné rozkazy, ktoré majú pre jednotlivé  

     federálne agentúry platnosť zákona.

97. odporúčať Kongresu legislatívne zmeny
98. zvolávať osobitné zasadania Kongresu
99. podávať Kongresu správy (Správa o stave únie), každoročne v januári prednesie prezident v a kongrese správu, v ktorej hovorí o činnosti vlády a o jej jednotlivých politických krokoch v uplynulom roku, obsahuje aj návrh federálneho rozpočtu
100. podpisuje návrh zákona alebo ho vetuje, má právo aj sám iniciovať návrhy určitých zákonov
101. rozhoduje o uznaní nových štátov, novo vzniknutých vlád a uzaviera zmluvy s inými štátmi
102. navrhuje a so súhlasom Senátu vymenúva šéfov všetkých výkonných ministerstiev a agentúr, ako aj ostatných federálnych úradníkov, sudcov Najvyššieho súdu, veľvyslancov a konzulov
103. menovať veľvyslancov
104. udeľovať milosť s výnimkou odsúdených za trestný čin vlastizrady
105. viesť oficiálne rokovania s predstaviteľmi cudzích štátov

           vykonávať funkciu vrchného veliteľa ozbrojených síl, právo povolať do  

           federálnych služieb štátne jednotky Národnej gardy (dôležité miesto,  

           najdôležitejšie otázky politiky USA)

Prezident nie je závislý na Kongresu pri zvolení. Ústava nepozná hlasovanie o vyjadrení nedôvery prezidentovi.

    Poradným orgánom prezidenta je prezidentov Kabinet. Tvoria ho ministri (tzv. sekretári), generálny prokurátor (stojí na čele ministerstva spravodlivosti), vedúci Kancelárie riadenia a rozpočtu, vedúci Národnej bezpečnostnej rady a veľvyslanec USA v OSN. Členov Kabinetu vymenuje prezident so súhlasom 2/3 Senátu.  Minister nemôže byť členom Kongresu. Ak je členom Kongresu musí rezignovať na svoje miesto v Kongrese. (Ministerstvá – 14 + 1 minister vnútornej obrany po 11. septembri 2001. Členovia kabinetu sú ministri (13)+1 po 11.9+generálny prokurátor (1), veľvyslanec, …

Dôležitým orgánom prezidentovej administratívy je Výkonný úrad prezidenta. Do jeho sústavy patrí:

1. Kancelária Bieleho domu – tvoria ju osobitní asistenti a sekretári prezidenta pre  

   jednotlivé otázky.

2. Kancelária riadenia rozpočtu – ktorý kontroluje rozpočty jednotlivých ministerstiev  

   a odporúča ich výšku. Tento úrad posudzuje všetky zákony predkladané Kongresu  

   jednotlivými ministerstvami a agentúrami z hľadiska ich súladu so zámermi  

   politiky prezidenta USA, Rada ekonomických poradcov, Národná bezpečnostná  

   rada - členmi sú: prezident, viceprezident, štátny sekretár, sekretár obrany a riaditeľ  

   Úradu pre protikrízovú prípravu., Úrad pre protikrízovú prípravu, Rada pre  

   kozmický výskum, Úrad pre vedu a technológiu, Úrad pre hospodárske        

   záležitosti.

3. menšie špecializované správne útvary: Kancelária pre politiku. Národný úrad  

   kontroly obchodu s drogami, Národná rada kritických materiálov, Úrad amerického

   obchodu, Rada pre životné prostredie. Úrad pre administratívu, nezávislé agentúry,  

   vládne spoločnosti a polooficiálne agentúry.

    Zákonodarná moc

 realizujú ju volení zástupcovia zo všetkých štátov USA

 Kongres ako jediná zložka štátnej moci, môže tvoriť federálne zákony, navrhovať  

    federálne dane, vyhlásiť vojnu a uzatvárať medzinárodné dohody

 Kongres USA (ústava článok 1) – schádza sa najmenej 1x za rok, ktorý má dve  

    komory

    Dolná komora

      –  snemovňa reprezentantov, 435 členov

106. každý člen zastupuje 1 volebný obvod vo svojom štáte. Počet  
107. volebných obvodom sa určuje každých 10 rokov na základe sčítania obyvateľov        
108. volený na 2 roky, počet závislý na počte obyvateľov štátu, min.1          

reprezentant

109. na čele je predseda (spiker)
110. potvrdzovať prezidentom navrhnutých kandidátov na vysoké štátne funkcie a ratifikovať zmluvy s cudzími štátmi.
111. má právo obžalovať federálneho úradníka v prípade jeho obvinenia zo zneužitia funkcie.

Horná komora

2. Senát, 100 členov, za každý štát únie 2 zástupcovia, volení na 6 rokov, 1/3 sa mení každé 2 roky,  
3. počet zástupcov závisí od počtu populácie jednotlivých štátov

-     vek 35 rokov, 9 rokov Američan, musí žiť na území štátu, kde ho volia.

112. predseda senátu je viceprezident USA volený na 4 roky, nemá hlasovacie právo, len v prípade nerozhodnej situácie 50:50
113. dohľad nad exekutívou – chráni pred zneužitím funkcií, zabraňuje podvodom,  

     zabezpečuje, aby výkonné nariadenie bolo v súlade so zákonom, hodnotí  

     činnosť vlády, bráni občianske práva jednotlivca, atď.

114. má výlučnú právomoc posúdiť prípady zneužitia funkcie vrátane prezidentskej funkcie. Obvinený je súdený na zasadnutí Senátu, ktorému predsedá predseda Najvyššieho súdu.
115. potvrdzovať prezidentom navrhnutých kandidátov na vysoké štátne funkcie a ratifikovať zmluvy s cudzími štátmi
116. funkčné obdobie Kongresu začína 3.1.
117. komory zasadajú oddelene, spoločne zasadajú len vo výnimočnej situácií (napr. pri prezidentovom prejave o stave Únie),
118. právomoci Kongresu:

      vydávať zákony – dominantné postavenie výbory, hlavná úloha. Pri ich  

          tvorbe majú dominantné postavenie Výbory – členstvo vo výboroch sa  

          rozdeľuje medzi 2 hlavné politické strany – demokratov a republikánov.  

         Predsedom je vždy člen víťaznej politickej strany, ktorý je zvolený na  

          schôdzi tejto strany konanej priamo v Kongrese.

      právo ukladať a vyberať dane, clá a poplatky, regulovať obchod a národnú  

          menu, starostlivosť o obranu krajiny a medzinárodné vzťahy - návrhy  

          zákonov môže predkladať ktorýkoľvek člen kongresu, prezident, …

      upravený návrh zákona Dolnej komory – 1, 2, 3. čítaní, buď schválený  

         alebo odmietnutý, potom ide do senátu 1, 2, 3 čítanie, je schválený vtedy ak  

         hlasovala 2/3 väčšina členov v Dolnej komore a Hornej komore.

119. druhá komora môže kontrolovať prvú komoru
120. návrh zákona dolnej a hornej komory ide prezidentovi – buď podpíše alebo vetuje a vráti do parlamentu, ak je zákon opäť schválený 2/3 hlasov v obidvoch komorách, nadobúda platnosť aj bez podpisu prezidenta
121. ak sa prezident nevyjadrí k návrhu do 10 dní zákon nadobúda platnosť
122. dolná a horná komora má takmer rovnaké právomoci
123. navrhovať finančné zákony a federálny rozpočet má právo len dolná komora

Súdna moc  

 je jediným súdom ustanoveným Ústavou

 Najvyšší súd tvorí predseda a 8 zástupcov

 menuje ich prezident po schválení senátom, je to doživotná funkcia, kým  

    nerezignujú na svoju funkciu alebo neodídu do dôchodku, možno ich odvolať iba  

    ak sa dopustia závažného priestupku

 Ústava nepredpisuje členom právnické vzdelanie

 úlohy:

124. Záväzný výklad ústavy a zákonov,
125. dohliadať na to, aby prijaté zákony boli v súlade s ústavou,
126. vynášať konečné rozsudky v právnych kauzách, v ktorých sa dokazuje obvinenie z porušenia Ústavy
127. má právo vyhlásiť zákon za neplatný, ako je v rozpore s Ústavou
128. právo rozhodovať o ústavnoprávnosti medzinárodných zmlúv, federálnych a štátnych zákonov, normatívnych a individuálnych aktov výkonnej moci a súdnych rozhodnutí. Rozhodnutia Najvyššieho súdu nemusia byť jednohlasné, potrebné je však, aby zaň bolo tzv. právne kvórum, t.j. 6 sudcov.
129. Rozhodnutia sú konečné a nemožno sa proti nim odvolať na nijakom inom súde.

 Kongres USA zriadil 13 federálnych odvolacích súdov a 95 federálnych okresných  

   súdov

130. zaoberajú zasa záležitosťami týkajúcimi sa federálneho práva.
131. riešia spory vyplývajúce z ústavy, federálnych zákonov a  zmlúv, spory týkajúce sa vojenského námorníctva, cudzích štátnych príslušníkov alebo vlád, ako aj prípady, v ktorých  je stránkou sama federálna vláda
132. sudcov štátnych súdov väčšinou volia občania príslušného štátu, federálnych sudcov vymenuje doživotne prezident po súhlase Senátu.

Stranícky systém

demokratická strana (Clinton) a republikánska (Bush). Striedajú sa 2 strany.

Kenedy bol katolík, ostatní prezidenti patrili k anglikánskej cirkvi.

1. Demokratická strana

 založil v roku 1794 Thomas Jefferson

 liberálna strana

 presadzuje riešenie ekonomických a sociálnych programov (jej  voliči sú zväčša  

    sociálne skupiny s nižšími príjmami)

 zasadzujú sa za zásahy štátu do hospodárstva

 iniciuje obranu ľudských práv a etnických menšín

 ochrana životného prostredia

 podporuje požiadavky na zníženie vojenských rozpočtov a presadzuje zníženie  

    vojenskej angažovanosti USA v zahraničí

Členská a sociálna základňa demokratickej strany:

133. odborové zväzy
134. náboženské menšiny (židia, katolíci, atď.)
135. etnické menšiny (černosi, atď.)
136. veľké priemyselné mestá

2. Republikánska strana

 podpora voľného trhu

 menšie zásahy štátu do ekonomiky

 dôraz na súkromné podnikanie

 požiadavky náboženskej výchovy v školách (anglikánske náboženstvo) a zákaz  

    interrupcií

Členská a sociálna základňa republikánskej strany:

137. belosi s vysokoškolským vzdelaním,
138. podnikatelia, obchodníci
139. farmári

Nemajú členstvo, majú veľmi úzky okruh výkonného aparátu.

Strany, ktoré nemajú možnosť zasahovať do diania krajiny, sú:

3. Americká nezávislá strana – vznikla odštiepením od Republikánskej strany. Je to  

   pravicovo orientovaná strana.

4. Libertariánska strana

140. minimálne zaťaženie podnikateľov,
141. nezasahovanie štátu do ekonomických aktivít
142. odmieta americkú vojnovú aktivitu v zahraničí a žiada zmrazenie ďalšieho vývoja nukleárnych zbraní.

5. Reformná strana

143. 1996  v prezidentských voľbách postavila svojho kandidáta
144. málopočetná politická strana

6. Strana občanov - ochrana životného prostredia, kritizuje využívanie nukleárnej energie v civilnom aj vo vojenskom sektore

7. Strana socialistická

145. ľavicovo orientovaná strana.

8. Komunistická strana – ľavicovo orientovaná strana

9.Strana zelených - ozdravenie životného prostredia

USA je mnohonárodnostný štát – taviaci kotol. V USA je mnoho prisťahovalcov (doniesli si reč, náboženstvo a kultúru)

Volebný systém

146. väčšinový jednokolový volebný systém (v jednomandatových volebných obvodoch získava víťazstvo ten kandidát, ktorý získal najväčší počet voličských hlasov),
147. aktívne volebné právo – občania USA, ktorí dosiahli vek 18 rokov (americký občania – všetky osoby narodené v USA a deti narodené americkým občanom žijúcim v cudzine) Osoba narodená v cudzine sa môže stať americkým občanom tzv. naturalizáciou. Na to je potrebný vek 18 rokov, legálny vstup do USA a trvalý pobyt v krajine najmenej 5 rokov.
148. do úradu prezidenta alebo viceprezidenta môže byť zvolená osoba, ktorá získala občianstvo USA narodením dosiahla vek 35 rokov a najmenej 14 rokov žije trvale v USA.
149. Člen snemovne reprezentantov – ten, kto dosiahol vek 25 rokov, je 7 rokov americkým štátnym občanom a obyvateľom toho štátu, v ktorom bude volený.
150. Senátori – najmenej 30 rokov, aspoň 9 rokov boli občanmi USA a aby boli obyvateľmi štátu, v ktorom ich volia. Spôsob voľby určuje ústava
151. prezidentské voľby – každé 4 roky
152. volebná kampaň – začína sa neformálne už od druhej polovice funkčného obdobia, vrcholí tesne pred voľbami. Do kampane je zapojený značný tím profesionálov, navrhnutý kandidát a celá jeho rodina. Financovanie volebnej kampane: kandidát na nomináciu prezidenta – v primárnych voľbách má stanovený limit výdavkov na volebnú kampaň vo výške 28 mil.USD. Finančný príspevok z federálnych zdrojov dostane len v tom prípade, ak aspoň 20 štátov Únie získa 5000 USD a dar od jednotlivého občana nesmie presiahnuť 250 USD. Príspevky z osobných či rodinných fondov nad 50 000 USD sú zakázané. Víťaz primárnych volieb má nárok na federálny príspevok asi 55 mil.USD. Zákon obmedzil výšku max. príspevku od občana na 1000 USD a od právnickej soby na 5000 USD. Netýka sa to malých strán, tí získajú menej financií. Kandidát na prezidentský úrad – navrhujú 2 hlavné politické strany. Výber sa deje v 2 etapách: najprv musí kandidát vyhrať nomináciu za svoju stranu (oficiálne vyhlásenie za kandidáta strany na celonárodnom zjazde strany, tzv. primárne voľby) a potom musí poraziť vo všeobecných voľbách kandidáta opozičnej strany. Môžu sa oň uchádzať aj opozičné strany. Podporu ich kandidatúre musí svojim podpisom na petičných hárkoch vyjadriť predpísaný počet voličov.
153. ľud USA nevolí prezidenta ani viceprezidenta priamo, ale prostredníctvom kolégia voliteľov (elektorov). O jeho zložení rozhodujú voliči v priamych voľbách. (počet voliteľov 538 zodpovedá počtu poslancov oboch komôr Kongresu plus 3 za hlavné mesto. Pri ich voľbe je USA rozdelené na 51 volebných obvodov, ktoré kopírujú hranice štátov, plus Federálny dištrikt Kolumbia. Kandidát, ktorý získal najvyšší počet hlasov, získa všetky hlasy voliteľov toho štátu.  Volitelia sa v krátkom čase po voľbách sústredia v hlavných mestách svojich štátov a hlasujú hlasovacími lístkami za prezidenta a viceprezidenta.  Prezidentom sa stáva ten kandidát ,ktorí získa najmenej 270 hlasov voliteľov. Ak sa žiadnemu kandidátovi na úrad prezidenta ani viceprezidenta nepodarí získať vo voľbách väčšinu hlasov všetkých voliteľov, volí prezidenta Snemovňa reprezentantov spomedzi 3 kandidátov, ktoré získali najviac hlasov.  Viceprezident – z 2 kandidátov, ktorí získali od voliteľov najviac hlasov.
154. v prípade smrti prezidenta, jeho rezignácie, pozbavenia prezidentskej funkcie alebo nespôsobilosti vykonávať prezidentskú funkciu prechádza jeho úrad na viceprezidenta

POLITICKÝ SYSTÉM Veľkej Británie a Severného Írska

155. súčasťou Britského spoločenstva národov
156. hlavou je britský dedičný panovník
157. Commonwealth združuje asi 50 štátov bývalého Britského impéria
158. niektoré sú nezávislé a suverénne (Austrália, India, Kanada a i.), iné sú kolónie a závislé územia (Bermudy, Falklandy, Gibraltár a i.)
159. História: osídlená Keltmi, od 1.stor. nášho letopočtu ako súčasť Rímskej ríše ako provincia Britania (okrem serverného Škótska), Rimania vytlačení germánskymi kmeňmi (Anglovia, Sasi), ktorí priniesli angličtinu a prijali kresťanstvo, poslednou inváziou vpád Normanov pod vedením Wiliama Dobyvateľa. V r.1536 bol k Anglicku úplne pripojený Wales a v roku 1707 bolo definitívne spojenie so Škótskom kodifikované vznikom Veľkej Británie. Potom bolo pripojené aj Írsko a krajina prijala názov Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Írska. V Írsku sa prejavovala nespokojnosť, a v r.1921 po vzájomnej dohode s Londýnom získala väčšia časť tohto územia nezávislosť a vytvorila samostatnú Írsku republiku, zatiaľ čo 6 severoírskych grófstiev, známych pod tradičným názvom Ulster, sa rozhodli zotrvať v rámci Spojeného kráľovstva.
160. Ulster je ohniskom nepokojov a násilia medzi dvomi znepriatelenými tábormi – unionistami (probritský protestanti) a republikánmi (proírski katolíci) – predstavujúcimi náboženské, politické, aj sociálne rozhranie
161. tzv. Veľkonočná mierová dohoda podpísaná na zámku Stormont v Belfaste 10.4.1998. Hlavný bod – vytvorenie 3 orgánov štátnej správy  Ulsterské zhromaždenia (parlament), Ministerskej rady Sever-Juh ako výkonnej moci a Ostrovnej rady, ktorá prepája britský a Írsky parlament s regionálnymi parlamentmi. Ulster získal rozhodovacie právomoci – v oblasti poľnohospodárstva, životného prostredia, sociálneho rozvoja, školstva, zdravotníctva, obchodu a kultúry. Londýn – rozhodovanie v otázkach rozpočtovej a menovej politiky, zahraničných vecí, obrany a bezpečnosti, Írsko sa vzdá ústavou zakotveného územného nároku na Ulster, odzbrojenie militantných skupín
162. konštitučná monarchia s dedičným panovníkom a nepísanou ústavou, kde panovník zosobňuje zvrchovanosť štátu a väčšina štátnej moci je uplatňovaná v mene panovníka.
163. kolískou parlamentnej demokracie
164. parlamentný systém – platí princíp suverenity parlamentu a klasická deľba moci je nahradená špecifikckým prepojením zákonodarnej a výkonnej moci

     premierský systém

165. unitárny štát a tvoria ho 4 krajiny: Anglicko (Londýn), Škótsko (Edinburgh),  

     Wales (Cardiff) a Severné Írsko (Belfast), ktoré sú členená na grófstva

166. vysoko centralizovaný štát s prvkami decentralizácie

1. Sústava najvyšších štátnych orgánov

167. parlament
168. vláda s hlavou štátu – panovníkom
169. politická väčšina v parlamente spolu s vládou na jednej strane a opozičnej časti parlamentu na strane druhej

Parlament (legislatíva)

170. najvyšší zákonnodárny orgán
171. je suverénny a má konečnú zákonodárnu moc
172. princíp zvrchovanosti parlamentu  (klasická veta hovorí: parlament môže všetko, okrem premeny muža na ženu a ženy na muža)
173. Úlohy:

 schvaľovanie, zmena či zrušenie zákonov

174. má dve snemovne:

Horná snemovňa – alebo snemovňa lordov

 nevolenou komorou parlamentu, pozostávajúcou z dvoch skupín neplatených      

     členov:

175. dedičný peer (92 počet), z ktorých väčšina pochádza z rodín magnátov povýšených

do šlachtického stavu v 19 stor.

176. doživotný peer (400) – členovia panovníkom doživotne vymenovní do šlachtického  stavu za mimoriadne zásluhy (okolo 350), ďalej sú to najvyšší predstavitelia

     anglikánskej štátnej cirkvi – 2 arcibiskupi (z Cantenbury a z Yorku) a 24 biskupov,

     skupina renomovaných profesionálnych právnikov (zvláštne grémium), ktoré sa

     obvykle nezúčastňuje na debatách v komore a ktoré pôsobí aj ako najvyšší odvolací  

    súd pod vedením Lorda Kancelára je odvolacou inštanciou proti rozhodnutiu

    apelačného súdu – nie vo všetkých prípadoch, ale výnimočne, súdi v zložení

    minimálne troch lordov (za predsedníctva kancelára).

177. na čele stojí Lord kancelár – lord Irvine, ktorý zároveň zastáva úrad ministra  

     spravodlivosti a predsedá tiež Najvyššiemu apelačnému súdu.

178. väčšina peerov, hlavne dedičných – nezúčastňuje sa na zasadaniach, nie sú nikomu   zodpovední za výkon svojej funkcie, nie sú podriadení politickým stranám.
179. je chápaná ako konzervatívna opozícia vláde
180. kompetencie: posudzovanie a schvaľovanie návrhov zákonov postúpených z Dolnej snemovne s možnosťou ich pozmeňovať či dopĺňať,
181. zákonodárna iniciatíva pri navrhovaní menej dôležitých zákonov,
182. právomoc odložiť prijatie navrhovaného zákona o 1 rok

Dolná snemovňa

183. volená komora parlamentnu (659 zástupcov) volených vo všeobecných, rovných a priamých voľbách väčšinovým systémom.
184. funkčné obdobie 5-ročné
185. temín volieb nie je pevne stanovený
186. premiér, ktorý je vodcom vládnucej strany môže do istej miery prekročiť lehotu, ak považuje neskoršie voľby za výhodnejšie, a naopak, môže kráľovnú požiadaťo rozpustenie parlamentu a vypísať voľby predčasne.
187. tradičný zasadací poriadok: vládna väčšinová strana sedí po predsedovej pravici a opozícia sedí reálne oproti nej.
188. strany vytvárajú parlamentné frakcie - sú to skupiny poslancov združených na základe stranícko-politickej príslušnosti a ktoré sú často považované za orgány parlamentnu, vládne v nich stranícka disciplína, hlasovanie prebieha  v súlade s rozhodnutím vedenia strany, čo zabezhpečujú tzv. biče (Whips) na čele s Chief Whips, ktorí sú zároveň predsedami frakcií.Snemovňa si volí tzv. speakera a tzv. vodcu domu.
189. na čele snemovne po  celé volebné obdobie stojí volený speaker, ktorým môže byť aj predstaviteľ opozície, pokiaľ má dostatočnú dôveru a autoritu. Táto funkcia je chápaná nadstranícky, nezúčastňuje sa na debatách a hlasuje iba v prípade rovnosti hlasov, vyberá návrhy zákonov a určuje poradie ich prerokovania, zadeľuje tieto návrhy do výborov, dáva slovo poslancom aj ukončuje diskusiu, vymenúva predsedov jednotlivých parlamentných výborov
190. výbory  hlavnými pracovnými orgánmi parlamentu. Stále výbory  nie sú špecifikované, je ich len obmedzený počet (6, označené od A-F)
191. 16 kontrolných výborov, ktoré sú obsadzované zvláštnou komisiou Dolnej snemovne a ktoré sú príkladom skutočnej kontrolnej moci parlamentu
192. exekutíva zodpovedá za svoju činnosť parlamentu a Dolná snemovňa jej môže vysloviť nedôveru
193. vymedzuje pomerne dlhý časový priestor pre premiéra, ako aj na interpelácie a otázky pre ministrov, resp. viceministrov, v prípade nutnosti je možné klásť aj dodatočné otázky a viesť tzv. krížový výsluch
194. Úlohy:

 navrhovanie a prijímanie zákonov, má faktickú právomoc v oblasti legislatívy

 návrhy zákonov sú vypracúvané v kabinete a jeho výboroch, parlament vystupuje  

    len ako schvaľovací orgán. Návrh zákona prechádza tromi čítaniami s možnosťou

    prijať zmeny či doplnky. Po schválení v dolnej komore prechádza tým istým

    procesom ako v Hornej komore. Ak Horná snemovňa prijme zmeny, upravený

    návrh zákona sa opäť prerokuje v Dolnej snemovni. Návrh zákona prerokovaný

   a schválený v oboch komorách parlamentu v identickom znení postupuje do

   Buckingham Palace na formálne kráľovské odsúhlasenie.

Vláda

195. konštitučná monarchia, kde najvyššia moci, a teda aj výkonná moc formálne  

     patrí panovníkovi

- panovník – kráľ je oficiálnou hlavou štátu a Commonwealthu, ktorý presadzuje  

  a zabezpečuje kontinuitu, postavenie: nepolitické (nadstranícke), reprezentatívne  

  a konzultatívne, reálne vykonáva reprezentatívne úlohy a ústavné rituály:  

   prijímanie a vykonávanie zahraničných štátnych návštev,

   akreditovanie vyslancov,

   udeľovanie vyznamenaní a pod.

   Je aj hlavou anglikánskej štátnej cirkvi - symbolická funkcia.

   Každoročne otvára Snemovni lordov zasadanie zákonodárneho zboru,

   formálne vyhlasuje termín volieb

   na požiadanie premiéra rozpúšťa Dolnú snemovňu parlamentu, čo je úvodný  

       krok k voľbám,

   po voľbách výberá, resp. potvrdzuje premiéra a poverí ho zostavením vlády,

   ak po voľbách sa nevie rozhodnúť o premierovi, vtedy má právomoc výberu  

      osoby premiéra (poveruje zostavením vlády vodcu väčšinovej parlamentnej

      strany).

  S predsedom vlády pravidelne konzultuje vnútornú a zahraničnú politiku,  

  formálne podpisuje parlamentom schválené zákony

  súčasná panovníčka – kráľovná Alžbeta II.

196. vláda

 má faktickú rozhodovaciu výkonná moc

 môže vydávať nariadenia iba na základe zmocňovacieho zákona, t.j. parlament

     vládu poverí na rozhodnutie exekutívy a po prípade určí jeho obsah, rozsah aj

     časové obmedzenie jeho účinnosti.

 premiérsky systém – premiér určuje vládnu politiku a nesie za ňu  zodpovednosť

     pred parlamentom

 ministerský predseda – premiér (vodca víťaznej politickej strany) formálne  

    vymenovaný panovníkom – môže kedykoľvek rozpustiť Dolnú snemovňu  

    a vyhlásiť nové voľby. Má dôveru Dolnej snemovne, ak ju stratí musí odstúpiť  

    a spolu s ním celá vláda. Je zodpovedný za svoju politiku parlamentu a pravidelne

    predstupuje pred poslancov a odpovedá na ich otázky, má právomoc vyberať

    a odvolať členov vlády (pri výbere nie je dôležitá odbornosť)-traja ministry z Hornej

    snemovne. Premiér prideľuje jednotlivým rezortom financie. Zabezpečuje kontakt

    s panovníkom, ktorého pravidelne informuje o rozhodnutiach kabintetu a vlády

    a konzultuje dôležité politické otázky. Vytvára si svoj aparát  kancelária

    ministerského predsedu, ktorá sídli na  Downing Street 10 a je akýmsi dohľadom

    rezortov vlády.

 Britskú vládu vytvára asi 80 osôb, obvykle členov jednej politickej strany.

    Patria sem ministri, sekretári, parlamentní sekretári, poradcovia – odborníci,

    administratíva. Vláda pracuje po rezortnej línii. Jadrom britskej vlády je kabinet –

    vláda v užšom slova zmysle. Predsedá premiér (určuje osoby, aj ich počet), sú to

    predovšetkým ministri, ktorí riadia rezorty a štátni sekretári ako vedúci tzv. Offices.

    Nie je právne zakotvený. Zasadá raz týždene-rokuje o dôležitých celospoločenských

    problémoch a schvaľuje návrhy zákonov postúpené z výborov kabinetu. (členov  

   výborov vymenúva premiér – jediný má právo zúčasťňovať sa všetkých výborov. Na

   zasadnutiach kabinetu sa nehlasuje, podstatou je hľadať spoločné stanovisko,

   konsenzus. Kabinet je zodpovedný za svoju činnosť parlamentu – Dolnej snemovne.

   Členovia sú spoločne zodpovední za politiku kabinetu. Jednotliví ministri sú zas

   individuálne zodpovední parlamentu za svoje rezorty. Agendu kabinetu spravuje

   sekretariát kabinetu.

Súdnictvo

197. uznávaný ústavný štát, aj keď nemá písanú ústavu. Britská ústava je výsledkom dlhodobého vývoja. Táto špecifická nepísaná ústava je však veľmi pružná, meniteľná prostredníctvom obyčajných zákonov. Nevýhoda – neprehľadnosť a náročnosť jej poznania. Zdrojmi britskej ústavy sú:

     konvencie alebo zvyklosti – sú to normy správania a konania, ktoré aj keď

         nemajú právnu povahu v praxi sú prísne dodržiavané

    pravidlá všeobecného práva, ako napr. súdne precedensy

    normy písaného práva – zákony, kde zaraďujeme historické dokumenty ako

       Magna Charta Libertatum, Bill of Rights, zákony o rozšírený volebného

        práva, zákony o parlamente, rokovacie poriadky snemovní a iné.

198. nemá inštitút ústavného súdu, pôsobí tu rozsiahla sieť nezávislych sudcov (aj tzv. zmierovací sudcovia, ktorí riešia jednoduché prípady bez poroty) Závažné kauzy rieši Najvyšší súdny dvor, ktorý má 64 sudcov a rozhoduje v dvoch stupňoch, v prvom ako Najvyšší súdny dvor a v druhom ako Apelačný súd. Jedinou odvolacou inštanciou proti rozhodnutiu apelačného súdu je Snemovňa lordov.
199. Britské súdy nemajú právo meniť zákony, nevykonávajú kontrolu aktov a noriem parlamentu
200. súdy zákony neposudzujú, súdy zákony vykonávajú

2. Systém politických strán

 systém dvoch politických strán, ktoré sa striedajú pri moci, sú teda schopné a môžu

    v krajine navzájom súperiť o moc a získať väčšinu  hlasov voličov

 Torryovci vytvorili konzeratívnu stranu a wighovci liberálnu stranu

 Konzervatívna strana, Labouristická strana – politická strana, ktorá zvíťazí vo    

    voľbách získava pod svoju kontrolu zákonodarnú aj výkonnú moc. Druhá najsilnejšia

    strana potom prechádza do opozície a vytvára tzv. tieňový kabinet.

 všetky politické strany majú svoje stanovy, sú prísne centralizované s neporovnateľnou

     právomocou (oproti USA) ich vrcholných orgánov. Ani jedna strana nečerpá podporu

     výhradne z jednej spoločenskej vrstvy, napr.labouristov volí veľká časť strednej vrstvy

     a si 1/3 volí konzervatívcov.

 Britské strany poznajú individuálne členstvo aj kolektívne členstvo. Ich  

    najvýznamejšou časťou, okrem vrcholných orgánov, sú organizácie fungujúce na  

    pôde parlamentu. Činnosť týchto parlamentných frakcií je podriadená prísnej  

    straníckej disciplíne s cieľom jednotného postupu. To zabezpečujú byrokratické  

    aparáty strán, t.j. Whip Divisions (tzv. biče) a Liason Committees. Sú to vybrané  

    skupiny poslancov, ktorých úlohou je zabezpečiť disciplínu a včasné informovanie

    v parlamente, pričom ich výber je výlučne v rukách ústredných výkonných orgánov

    strán. Na čele Whip Divison stojí Chief Whip (určuje ho vodca strany), ktorý má

    významnú funkciu, zabezpečovať jednotu straníckých radov v parlamente. Ak je

    jednota narušená Chif Whip udeľuje pokarhanie a podáva hlásenie Liason Committee.

    Ak ide o závažnejšie porušenie jednoty Liason Committee môže rozhodnúť o pozbavení

    členských výsad parlamentnej skupiny politickej strany.

 Ústredné orgány strán majú významné pozície v určovaní politickej stratégie a taktiky,  

     v príprave zloženia kabinetu (resp. tieňového kabinetu) a v riadení straníckej politiky.

     Miestne organizácie strán sú centru silne podriadené.  

 strany nepoznajú štátne členské príspevky politickým stranám a ani štátnu kontrolu  

    finančných príjmov strán zo súkromných zdrojov. Štát sa však nepriamo podieľa  

    na finančnej podpore politických strán, tým, že im poskytuje vo volebnej kampani  

    bezplatne určité služby, príspevok na podporu parlamentnej činnosti oficiálnej  

    opozičnej strany.Vodca opozície Jej veličenstva je honorovaný ako nositeľ štátnej  

    funkcie. Vládnuca strana je zas iným spôsobom zabudovaná do vládneho a   

   parlamentného systému, takže i tá získava nepriamou cestou štátne prostriedky.

Konzervatívna strana

 jej oficiálny názov je Národný kongres konzervatívnych a unionistických asociácií.

 jedna z najplyvnejších a najväčších politických strán

 je zoskupením rôznych združení a organizácii. Vyrástla zo skupiny v parlamente,  

    z parlamentnej frakcie torryovcov

 je masovou stranou, centralizovanou stranou s prísnou organizačnou hierarchiou  

    a disciplínou. Nemá vnútrostranícku demokraciu. Pozná len individuálne členstvo

 zbavila sa prílišného vplyvu aristokracie, čím sa stala prijateľnejšou pre širšie  

    vrstvy obyvateľstva.

 najvyššie stranícke orgány majú pomerne veľké právomoci. Za najvyšší orgán je  

    považovaná Národná únia. Je to konferencia konzervatívcov, ktorá sa schádza raz

    ročne, pravidelne v októbri, za účasti viac ako 5000 zástupcov. Tento orgán prijíma

    rezolúcie, smerovanie politiky strany, ktoré však nie sú pre vodcu záväzné. Únia volí

    Výkonný výbor, ktorý tvorí asi 150 členov a ktorého hlavnou úlohou je riadiť činnosť

     strany medzi konfereciami. Niektorí členovia výboru nie sú volení, ale vymenovaní

     (vodca, whips). Ústrednú radu, čo je vlastne byrokracia strany, tvoria profesionálne

     platení úradníci. Tento orgán zodpovedá len vodcovi strany a je mimo kontroly

     Národnej únie. Vodca strany – kumuluje vo svojom poste rozhodujúce funkcie

    a právomoci v strane, je mu podriadený aparát strany. Volí ho parlamentná organizácia

     Konzervatívnej strany v tajných voľbách. Má v kompetencii (spolu s Výkonným

    výborom) vypracovanie koncepcie a vytýčenie politickej línie Konzervatívnej strany.

 svojim politickým programom oslovuje: konzervatívne orientované obyvateľstvo,  

    majetnejšie vrstvy spoločnosti, podnikateľské a obchodné kruhy (tradičný  

    významný zdroj príspevkov a darov), pracujúcich. Vplyv: významný na juhu

    krajiny, v menšich mestách.

 Cieľ konzervatívcov:

201. zachovať quo daného ústavného poriadku, politického a ekonomického systému s prípadnou možnosťou postupnej reformy, teda politika bez výrazných zmien
202. obrana vlastníctva
203. podpora súkromného podnikania a voľného trhu
204. žiadajú radikálne zníženie daní,
205. prísnejšiu azylovú politiku a zachovanie libry
206. súčasným problémom vnútornej politiky strany, ale aj jej akceptácie voličmi je nejednostnosť v postoji k členstvu Spojeného kráľovstva v EU a hlavne v Európskej menovej únií.  

Labouristická strana

 strana práce založená mimo parlamentu ako aliancia všetkých socialistických  

    skupín, odborov, Fabiánskej spoločnosti, Independent a Labour party a ľavicovo  

    orientovanej Social Demokratic Federation

 je jednou z dvoch najvplyvnejších a najväčších politických strán

 je stranou sociálnodemokratického typu a je členom Socialistickej internacionály

 snaha o upúsťanie od priveľmi radikálnych socialistických ídeí a k postupnému  

    posunu zľava do stredu politického spektra

je strana centralizovaná s prísnou straníckou disciplínou, stanovami a vyhraneným

    programom. Pozná kolektívne členstvo – združuje odborové, družstevné,

    mládežnícke, ženské, miestne a iné organizácie. Pozná aj individuálne členstvo, na

    úrovni Words (sú najnižšie jednotky strany na miestnej úrovni. Jeden volebný

    obvod sa delí na 12-20 Words. Ich funkciou je vyberanie príspevkov, nábor členov

    a prispievateľov – organizujú rôzne bazáre a malé lotérie), propagácia a príprava  

    volebných materiálov, navrhujú pre volebný obvod kandidátov na poslancov. Majú

   určenú vekovú hranicu (dolnú) pre  členstvo, čo je 15 rokov

 Najvyšší orgán strany je Výročná konfrencia. Určuje politiku strany vrátane    

     inštrukcií pre poslancov v Dolnej snemovni, resp. pre exekutívu. Program strany je

     zostavovaný len z tých návrhov, ktoré získali väčšinovú (aspoň 2/3) podporu

   delegátov konferencie. Volí tiež 27- členný najvyšší celoštátny výkonný orgán

    strany, ktorý vypracúva a realizuje politiku strany mimo parlamentu, kontroluje

    a riadi aparát strany. Výbor si volí generálneho tajomníka, ktorý riadi jeho  

    každodennú činnosť. Jednou z najdôležitejších úloh konferencie je voľba vodcu

    strany a jeho zástupcu. Volí ich kolégium, v ktorom majú zastúpenie odbory,

   delegáti z volebných obvodov a parlamentná organizácia strany. Kandidáti sú

    zvolení, ak dostanú nadpolovičnú väčšinu hlasov. Vodca v strane má silné pozície,

    ale jeho právomoci sčasti obmedzujú ďalšie stranícke funkcie (generálny tajomník,  

     zástupca)

 voličská základňa: robotníci a zamestnanci, stredné vrstvy a čiastočne inteligencia,

    mládež a katolícke obyvateľstvo. Zázemie majú v Škótsku a Walese, veľké mestá

    priemyselnej časti Anglicka, kde je najvyššia koncentrácia imigrantov. Odbory sú

   významným prispievateľom do fondov strany, financujú aspoň z polovice

    prevádzkové náklady strany, ako aj  predvolebnú kampaň – je to najväčší sponzor

    Labouristov

 nový program strany: ponúka zmeny v politickom systéme krajiny, široký sociálny

    program, vysokú zamestnansoť, plnú integráciu Veľkej Británie do EU vrátane

    pristúpenia k spoločnej európskej mene.

Liberálna strana

 vyvinula sa z politického prúdu wighovcov, začiatkom 20 stor. sa stala treťou

    najväčšou stranou, je to stredová strana stojaca na pozíciách liberalizmu  

    a neoliberalizmu

 voličská základňa: stredné vrstvy, inteligencia a predstavitelia tzv. slobodných  

    povolaní

 program strany: je orientovaný na rozsiahlejšie zmeny politického systému    

    Veľkej Británie – zmena väčšinového volebného systému, pevne stanovené  

    lehoty volieb, písanú ústavu, rozsiahlejšiu decentralizáciu, úplné zrušenie  

   Hornej snemovne. Cieľ: radikálnejšia sociálna reforma, dôsledné uplatňovanie  

   ľudských práv a slobôd, výraznejšia ochrana menšín a životného prostredia. Je  

   jednoznačným zástancom európskej integrácie

Ďalšie politické strany: napr. Strana nezávislosti Spojeného kráľovstva – protieurópska orientácia, Strana zelených s tradičnou orientáciou na ochranu životného prostredia.

Na pravej strane politického spektra: krajne pravicová nacionalistická Britská národná strana, ktorá v posledných voľbách získala určitú podporu v severoanglických mestách, kde sa pred voľbami vyskytli rasové nepokoje a zrážky medzi nacionalistami a ázijskou menšinou.

Na ľavej strane spektra: Socialistická labouristická strana, Socialistická aliancia, Komunistická strana

Národne orientované strany: Škótska národná strana – nezávislosť Škótska, Škótska socialistická strana – orientovaná krajne ľavicovo, Wales – Plaid Cympru – chce dosiahnúť väčšiu autonómiu v rmci VB.

Severné Írsko: dve strany – unionisti (probritskí protestanti) – reprezentant: Ulsterská unionistická strana a radikálna Demokratická unionistická strana-predstavuje politické krídlo probritskej skupiny Ulsterskí bojovníci za slobodu. a republikáni (proírski katolíci) – umiernená Sociálnodemokratická a labouristická strana a na strane druhej radikálnejšia strana, ako politické krídlo Írskej republikánskej armády-IRA.  Okrem nich tu existuje aj strana, ktorá sa snaží zjednocovať umiernených katolíkov a protestantov – Strana spojenectva.

3. Volebný systém

Väčšinový volebný systém uplatňovaný vo VB je pomerne priehľadný a jednoduchý. Je charakterizovaný vytváraním jednomandátových menších volebných obvodov. Pri parlamentných voľbách je krajina rozdelená na toľko obvodov, koľko je kresiel v Dolnej snemovni parlamentu a v každom obvode sa volí jeden kandidát. Zvolený za poslanca je ten, kto získa jednoduchú väčšinu hlasov, pričom nemusí reprezentovať názorovú väčšinu vo svojom obvode. Menšina vo volebnom obvode potom nemá svojho zástupcu v parlamente a jej hlasy prepadávajú. Funguje tu jednokolový majoritný systém, systém na princípe relatívnej väčšiny. Tento systém nie je rovnako spravodlivý pre všetky strany, ale je pomerne efektívny, zaručuje nadvládu dvoch etablovaných strán a celkovú stabilitu politického systému.

Voľby do Dolnej snemovne  sa konajú každých 5 rokov, termín volieb nie je pevne stanovený zákonom. Zvykové právo dáva premiérovi veľkú právomoc rozhodnúť o dni konania volieb. Voliči volia (voľby bývajú tradične vo štvrtok) zásadne vo volebných obvodoch podľa miesta bydliska, v prípade neprítomnosti odovzdávajú svoj hlas písomne.

Voliť môžu (aktívne volebné právo) všetci občania od 18 rokov veku okrem členov kráľovskej rodiny, peerov, odsúdených vo väzbe minimálne na jeden rok a duševne nespôsobilých na právne úkony.

Kandidovať za poslanca (pasívne volebné právo) môže každý občan, ktorý dosiahol vek 21 rokov, má aktívne volebné právo a získal písomnú podporu apoň 20 voličov obvodu, kde kandiduje. Musí mať trvalý pobyt  príslušnom volebnom obvode. Volebná kaucia je 150 libier a kandidát musí získať aspoň 5 % hlasov, aby mu bola táto suma vrátená. Z pasívneho volebného práva sú vylúčení členovia Hornej snemovne, kňazi, sudcovia, štátni úradníci, vojaci a policajti. Väčšina kandidujúcich je z troch najsilnejších britských politických strán. V britskom volebnom systéme platí zákaz alternatívneho hlasovania, tzn., že volič si vyberá len jedného, najvyhovujúcejšieho zástupcu.

Politická strana, ktorá zvíťazí v parlamentných voľbách (jej kandidáti vyhrali v najväčšom počte volebných obvodov) na základe väčšinového volebného systému, získava pod svoju kontrolu zákonodarnú aj výkonnú moc, tzn. že má väčšinu v parlamente a sama vytvorí vládu a má teda možnosť realizovať svoj program. Vodca víťaznej strany sa stáva podľa zvyklosti ministerským predsedom, ktorý zostavuje vládu. Voliči teda volia premiéra aj charakter vlády. Politická strana, ktorá skončí v parlamentných voľbách ako druhá najsilnejšia tvorí opozíciu. Britská opozičná strana má významnú funkciu v politickom systéme. Je formalizovaná ako Lojálna opozícia Jej veličenstva a jej vodca má oficiálny titul Vodca opozície Jej Veličenstva a je predsedom alternatívnej vlády. Zostavuje tzv. Tieňový kabinet, ktorý imituje skutočnú vládu. Je pripravený kedykoľvek všetky osoby vo vláde nahradiť a na každý dôležitý krok vlády odpovedá protinávrhom, teoreticky formulujúc, čo by urobili, keby boli pri moci.  Opozícií ide o to, aby získala hlasy voličov, a tým aj moc a možnosť tak realizovať svoje ciele. Je faktickou kontrolou moci vo VB.

Vláda a opozícia sa v tomto systéme navzájom dopĺňajú, vykonávajú moc a zároveň ju kritizujú integrujú spoločnosť a mobilizujú verejnú mienku.