Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Univerzita Pavla Jozefa Šafárika / Právnická Fakulta / Rímske právo

Vecné právo (rpvec1.doc)

Otázka z RP (vecné právo) č. 1:

Vec v právnom slova zmysle, pojem a druhy

VEC

§ 38. Pojem vec

Vec (res) nemala v rímskom práve jednotný význam. V užšom zmysle Sa vecou rozumela jednotlivá, ohraničenái právne samostatná hmotná vec, v širšom zmysle všetko, čo bolo predmetom práva súkromného alebo súk romného procesu (aj deti v otcovskej moci, otroci) a niekedy majetok ako celok, teda súhrn predmetov ocenitefných v peniazoch.

Závisí len od právl}eho poriadku, ktoré hmotné celky okolitého sveta I

bude považovať za predmet (objekt) práva subjektívneho a ktoré nie. Ďa lej treba uviesť, že okruh týchto hmotných celkov závisí aj od ich objektív nej ovládatefnosti, preto vymedzenie pojmu vec v právnom zmysle často

závisí aj od stupňa civilizácie danej spoločnosti. Z toho logicky vyplýva, že I počet predmetov vecného práva sa mení, resp. sa zväčšuje v závislosti od I

pokroku vo vede a technike.

Aj pre rímske objektívne právo platili uvedené zásady. Rímski právnici I

za veci označovali nielen hmotné predmety majetkového práva, predo všetkým vlastníckeho, ale vecami boli aj niektoré ľudské bytosti (otroci), pričom slobodného človeka a časti jeho tela sa nemohli považovať za vec (Ulp. D. 9, 2, 13 pr.). Rímske právo navyše určovalo, ktoré predmety ne možno považovať za objekt práva súkromného. Vecami teda neboli:

l. hmotné veci vylúčené z religióznych a sociálnych dôvodov zo súk

romného obchodovania (res extra commercium);

2. veci ako celok neovládatefné (objektívne), napríklad vzduch, tečúca

voda verejných riek;

3. veci, ktoré spojením s inou vecou (hlavnou) do priestorovo obme- I

dzeného celku stratili svoju vlastnú hospodársku funkciu a stali sa podstat

nou, ale nesamostatnou súčasťou hlavnej veci;

4. neoddelené plody plodonosnej veci (ad 1. až 4. pozri ďalej). I

Z rímskeho práva teda vyplýva nasledovné vymedzenie pojmu vec: len I

jednotlivé, samostatné a ovládatefné hmotné veci, spôsobilé byť predme tom súkromného práva a otroci boli vecami v právnom zmysle slova.

§ 39. Delenie vecí

V súčasnosti podľa civilného práva sa rozdeľujú veci:

1. na veci vytvorené právnym predpisom;

2. na veci vytvorené prirodzenými a hospodárskymi vlastnosťami vecí. Ad l: K veciam in commercio vytvoreným na základe právneho predpisu

patrili len res mancipi a res nec mancipi. Všetky ostatné veci in commercio sa odlišovali svojimi prirodzenými a hospodárskymi vlastnosťami.

V najstaršom a klasickom práve najdôležitejší bol rozdiel medzi manci pačnými a nemancipačnými vecami. Osobitné postavenie mancipačných vecí (res mancipi) vyplývalo z toho, že podľa ius civile nebolo možné ich pre viesť (scudziť) s plnou účinnosťou na iného inak než slávnostnými (solem nými) formálnymi právnymi úkonmi (mancipatio, in iure cessio - odtiaľ ich názov). K res mancipi patrili: italské pozemky (s budovami), niektoré štvor nohé ťažné zvieratá (voly, kone, osly, mulice), otroci a poľné pozemkovéslužobníctvo (iter, actus, via, aquae ductus). Tieto veci boli v najstaršej dobe najdôležitejšími poľnohospodárskymi výrobnými prostriedkami rímske ho občana; všetky ostatné veci bez ohľadu na ich hodnotu boli nemanci

pačnými vecami (res nec mancipi) a mohli sa nadobudnúť neformálnym odovzdaním (traditio).

Keď za neskorej republiky začal prétor chrániť aj nadobúdateľov, ktorí získali mancipačnú vec len neformálnym odovzdaním - tradíciou (pomo cou exceptio rei venditae et traditae voči pôvodnému vlastníkovi alebo pomo cou actio Publiciana voči tretím), začal silne klesať význam mancipačných a nemancipačných vecí. Napokonjustinián rozdiel medzi nimi z právnych prameňov definitívne odstránil.

Ako sme už uviedli, niektoré hmotné veci boli vylúčené zo súkromné

ho vlastníctva. Nazývali sa res extra commercium a k nim patrili:

a) veci božského práva (res divini iuris), ktoré sa rozčleňovali ešte do troch skupín: - veci sväté (res sacrae) venované bohom na základe osobitného posväte

nia zo strany rímskeho štátu (chrámy, oltáre, kultové predmety);

- veci náboženské (res religiosae) zasvätené bohom podsvetia (najmä cin

toríny, hroby a hrobky - Cai D. 1,8, l pr.; Cai Inst. 2, 3);

- veci posvätné (res sanctae) stojace bez posvätenia pod ochranou bohov

(mestské múry, mestské brány a v čase vojny aj zákopy);

b) veci patriace všetkým (res communes omnium), ku ktorým podľa Mar ciána (D. 1, 8, 2) patrili vzduch (aer), tečúce vody (aqua perjluens), Illore

(mare) a morské brehy (litora maris). Tieto veci boli v spoločnom užívaní to znamená, že ich mohol každý primerane užívať; neboli ani v súkrorn: nom, ani v štátnom vlastníctve;

c) veci verejné (res publicae alebo res publicae in publico usu) nachádz~ú ce sa vo vlastníctve štátu, ktoré neboli podriadené právnym predpisonl súkromného práva (ulice, divadlá, námestia, vodovody, verejné cesty, prí stavy, kúpele).

Všetky ostatné veci boli res in commercio, tj. predmetom súkromného

vlastníctva, čiže vecami v zmysle súkromného práva.

Ad 2: Každá hmotná vec má svoje prirodzené vlastnosti a hospodársku hodnotu (úžitkovú či výmennú). Z tohto hľadiska v rímskom práve k res in commercio patrili:

1. Nehnuteľné a hnuteľné veci

Nehnuteľnými vecami (res immobiles) sú veci, ktorých miesto v priesto- I

re nemožno zmeniť bezo zmeny ich podstaty. Nehnuteľnými vecami sú pozemky (praedia,jundi), tj. obmedzené časti zemského povrchu, za pod

statné súčasti ktorých sa považujú jednak všetky predmety, ktoré sú s po- I vrchom pevne spojené (platilo superficies solo cedit: rastliny, budovy ako celok), jednak kolmý ovládateľný priestorový stíp pod povrchom a nad I ním.

Rimania rozdeľovali pozemky na mestské (praedia urbana) a vidiecke I (Praedia ru.stica) a na pozemky, ktoré majú prirodzené hranice (agri arcifi ni, napr. rieky, cesty) a umelé hranice (agri limitati, napr. vymerané agri- I

menzorrni). Rímske právo nezabezpečovalo publicitu prevodu pozemkov prostredníctvom pozemkových kníh (tie boli známe len rímskemu pro: vinčnému právu v Egypte), ale prostredníctvom na ten účel vytvorenej

mancipácie.

Všetky ostatné veci boli hnuteľnými vecami (res mobiles). Rozlišovanie medzi hnuteľnými a nehnutefnými vecami (menej dôleŽi.

té než predchádzajúce rozlišovanie na mancipačné a nemancipačné) malo v rímskom práve význam pri ochrane držby (iné interdikty na ochrant~ držby nehnuteľných vecí než na ochranu hnuteľných vecí), pri vydržanl (dlhšie vydržacie doby pri nehnuteľných veciach než pri hnuteľných); len hnuteľné veci boli predmetom civilného deliktu krádeže (furtum) a pod.

2. Zastupiteľné a nezastupiteľné veci

Zastupiteľnými vecami (res jungibiles) sú veci, ktoré môžu byť zastúpe né inými vecami toho istého druhu (genus). Nezastupiteľnými vecami súveci, pre ktoré je charakteristická individuálnosť (species). Zastupiteľnéveci nadobúdajú svoju hospodársku funkciu len v určitom množstve vy

jadriteľnom "váhou, mierou alebo počtom" (Cai Inst. 3, 90: res quae ponde

re, numero, mensura constant), lebo inak by sa vôbec nedali vyjadriť(peniaze) alebo jednotky, ktoré ich tvoria, sú samy osebe bezvýznamné(zrnko obilia). Zastupiteľnými vecami sú napríklad otrok, tovar (teda tak mer všetky spotrebiteľné veci - pozri ďalej), nezastupiteľnými vecami súnapríklad kôň arabskej krvi, otrok Stichus, tovar z Afriky.

Rozlišovanie medzi zastupiteľnými a nezastupiteľnými vecami malo v rímskom práve význam najmä v obligačnom práve (pôžička a vypožiča nie, ako aj pri zániku záväzku a pri zodpovednosti dlžníka).

3. Spotrebiteľné a nespotrebiteľné veci

Spotrebiteľnými vecami (res quae usu consumuntur) sú veci, ktorých pravidelné užívanie spočíva v spotrebovaní veci (napr. potraviny, palivo, nápoje) alebo v prevode veci (napr. peniaze), tj. vzhľadom na ich hospo dárske určenie ich nemožno použiť viac než raz. Všetky ostatné veci sú ne spotrebiteľné, najmä pozemky, nábytok, otroci, ťažné zvieratá.

Rozlišovanie medzi spotrebiteľnými a nespotrebiteľnými vecami malo v rímskom práve význam pri zmluvách o prevode užívacieho práva (usus fructus) - nájom veci, árenda, vypožičanie, a to len pokiaľ išlo o nespotrebi teľné veci, avšak zmluva o prevode vlastníckeho práva (pôžička) bola možná len v súvislosti so spotrebiteľnými vecami.

Rímske právo rozlišovalo aj veci opotrebiteľné, tj. veci, ktoré sa užíva ním síce nespotrebovali, ani nezmenšili, ale častým používaním znehod notili (napr. šaty).

4. Deliteľné a nedeliteľné veci

Delitelnými vecami (res quae sine interitu dividi possunt) sú veci, ktoré sa

dajú deliť bez straty svojho hospodárskeho určenia, tj. veci, ktorých hmot

nOstné diely si po rozdelení veci zachovávajú svoj hospodársky účel a po l11ernú hodnotu k celku. Deliteľnými vecami (právne) sú napríklad

nezastavané pozemky, potraviny, peniaze a pod. Paulus za deliteľné pova žoval veci, ktoré bolo možné rozdeliť bez zničenia veci (Paul. D. 6, 1,35

3). Všetky ostatné veci boli nedeliteľné (res quae sine interitu dividi no~

possunt).

Rozlišovanie medzi delitefnými a nedelitefnými vecami malo v rím skom práve význam pri zániku spoluvlastníctva: reálne delenie medzi Všet kých spoluvlastníkov mohlo nastať len v prípade delitefnej veci, nedeliteľná vec však mohla pripadnúť do vlastníctva len jedného doteraj šieho spoluvlastníka, ktorý bol povinný vyrovnať sa s ostatnými spoluvlast níkmi .

5. Jednotné, zložené a hromadné veci

Jednotnými vecami (res singulares) sú veci, ktoré tvoria prirodzenú a nerozlučnú jednotu (celok). Ich podstata spočíva v tom, že pokiaľ existujÚ v prírode ako celok, ich právne vzťahy tvoria celok; ak sa však tieto veci rozdelia na časti, vznikajú nové vzťahy, ak sú aj tieto časti jednotnými veca mi. J ednotnými vecami (corpora, quae uno spiritu continentur.,.- Pomp. D. 41, 3,30 pr.) sú napríklad otroci, drevo, kameň a pod.

Zloženými vecami (universitas rerum cohaerentium) sú veci skladajúce sa z niekolkých jednotných vecí spojených navzájom tak, že v dôsledku spoje nia vznikla vo vonkajšom svete nová vec, napríklad dom, loď, skriňa a pod. Vzhľadom na takéto spojenie veci presadzuje sa tendencia neuznávať žiad

ne právne vzťahy k jednotlivým hmotnostným dielom tvoriacim zloženÚ

vec, tj. subjektívne práva týkajúce sa jednotlivých vecí (najmä vlastnícke právo) spočívajú a môžu sa realizovať až vtedy, keď sa jednotlivá vec znoVU

oddelí od zloženej veci (napr. asanácia budovy). To znamená, že zložená

vec je predmetom práva vždy len ako celok.

totiž môžu byť jednotlivé veci tvoriace hromadnú vec, ako aj hromadnáveC ako celok (napr. vindikácia stáda ijednotlivých kusov).

6. Súčasť veci a príslušenstvo

Súčasťou veci je prírastok (accessio), ktorý je spojený s hlavnou vecou (res princiPalis) a nemá charakter samostatného predmetu práva, lebo má právny osud hlavnej veci (accessio cedit princiPali - Ulp. D. 34, 2, 19, 3), na príklad budova je súčasťou pozemku. V literatúre sa uvedené pravidlo ci tUje aj v zmenenej podobe - "accessorium sequitur principale".

Príslušenstvo (pertinentia) je hmotne a právne samostatná vedľajšia vec, ktorá je určená na to, aby hospodársky trvale slúžila hlavnej veci (plachta je napr. príslušenstvom lode, kľúč príslušenstvom zámky apod.). príslušenstvo môže byť vecou plne fyzicky oddelenou, mať samostatnú existenciu popri hlavnej veci, avšak vzhľadom na právne vzťahy je spojené s hlavnou vecou. To znamená, že v prípade pochybností právne zaradenie príslušenstva vyplynie z jeho hospodárskeho začlenenia: ak sa pri predaji pozemku nič iné nedohodlo, rímski právnici interpretovali zmluvu podľa domnelej vôle strán tak, aby sa dosiahol rozumný výsledok, tj. slamu a

hnoj, vodojem a vodovod pokladali za predané (Ulp. D. 19, l, 17,2,15).

Rozlišovanie medzi jednotnými a zloženými vecami malo v rímskom práve význam pri znovunadobudnutí držby vlastnej veci.

Okrem jednotných a zložených vecí rímske právo rozlišuje ešte h~~

madné veci. Hromadné veci (universitas rerum distantium) sú veci skladajU ce sa z niekolkých jednotných alebo zložených vecí, ktoré súčasne ako

celok slúžia rovnakému hospodárskemu účelu, pričom každá takátO v~.c

existuje samostatne bez ohľadu na existenciu celku, napríklad stádo, k}11Z

nica, sklad a pod. Hromadná vec zostáva rovnaká, hoci jednotlivé hll1ot nostné diely, z ktorých sa skladá, sa menia. Predmetom právnych vzťahov

7. Plody

k~bnérnu názoru sa dopracovala aj klasická jurisprudencia. Gaius naprí ad tvrdil, že sama príroda stvorila plody pre ludí a nie je správne, aby bol

doplmiť!!!

človek plodom (Cai D. 22, 1,28, l). Ulpián zastával názor (podobne ako Brutus), že na človeka sa nemožno dívať ako na niečo, čo môže užívať in'

človek (Ulp. D. 7, l, 68 pr.). y

Aby sa právne vzťahy týkali plodov, muselo nastať ich oddelenie (sepa. ratio) od plodonosnej veci. Až okamihom oddelenia sa stávali vecaIl1i v právnom zmysle; inak sa traktovali ako budúce veci.

Rímske právo plodmi v najširšom zmysle chápalo všetky prirodzené výťažky z veci (jructus naturales), ako aj výťažky finančnej hodnoty, naprí. klad úroky, nájomné, árenda (jructus civiles). Prirodzenými výťažkami boli ďalej aj výťažky organickej povahy (obilie, ovocie, mláďatá zvierat), ako ~ výťažky anorganickej povahy (kameň, ruda, uhlie, tj. nerasty).

Osobitný právny význam malo ešte iné delenie plodov, a to z hľadiska žalôb na ochranu vlastníckeho práva (rei vindicatio) a dedičského práva (hereditatis petitio). Treba rozlišovať plody spojené s plodonosnou vecou (jructus pendentes), ktoré ešte nie sú samostatnou vecou, a plody oddelené (jructus separati), ktoré sú samostatnou vecou; plody pozbierané (jructus percepti) a plody zavinene nevyťažené, hoci podľa pravidiel hospodárenia mali byť vyťažené (jructus perciPiendi vel neglecti); plody vyťažené aspotre. bované (jructus consumpti), ktoré už nemožno vydať oprávnenému in natu. ra, a plody vyťažené, ale ešte nespotrebované (jructus exstantes), pri ktorých je možná ich naturálna reštitúcia.