Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Univerzita Pavla Jozefa Šafárika / Právnická Fakulta / Rímske právo

Vecné právo (rpvec2.doc)

Otázka z RP (vecné právo) č.2:

Vecné právo – pojem, podstata a systém vecných práv

VECNÉ PRÁVO

POJEM A SYSTÉM VECNÉHO PRÁVA

1. Súčasná právna veda chápe termín vecné právo ako súhrn rovnoro dých právnych noriem, ktoré vymedzujú vzťahy medzi osobami so zrete ľom na určitú vec a oprávnenému zabezpečujú subjektívne právo vymedzeného rozsahu garantované žalobou voči každému.

Z toho ďalej vyplýva, že vecné právo:

1. na jednej strane upravuje príslušnosť nejakej veci k majetku oprávneného
2. na druhej strane určuje druh a rozsah oprávne nia pôsobiť na danú vec.

Ústredným problémom vecného práva sa teda stáva pojem vec (§ 38), ktorý vecnoprávnym vzťahom a ich právnemu ob sahu dáva úmernú právnu kvalitu a charakter a v podstate aj právnotech nické pomenovanie. I

2. Rímske právo nikdy nevytvorilo kategóriu vecného práva (ius in re, ius reale).

To však neznamená, že by nepoznalo práva, ktoré v súčasnosti pod tento pojem zahŕňame.

Pretože Rimania, ako sme už uviedli, vychá dzali z procesualistického nazerania na právo, aj na vymedzenie "vecného práva", si na prvom mieste kládli otázku, "aká žaloba" (qualis actio) je po trebná na ochranu príslušného vecného práva.

Východiskom sa stali:

1. žalo by typu actio in rem pre slovné transportovanie do pojmu "vecné právo"
2. a žaloby typu actio in personam pre slovné transportovanie do pojmu "obli gačné právo".

Obsah a náplň vecného práva sa tak v Ríme vymedzili na po zadí protikladu dvoch žalôb: vecnej a osobnej (§ 15, II, § 16, II).

Vecná žaloba (actio in rem)

1. obsahovala v tvrdení žalobcu (intentio) kon štatovanie, že existujú jeho práva k veci bez toho, aby sa vymedzovala kon krétna osoba, ktorej by vznikala akákoľvek povinnosť.
2. V takto konštruovanej žalobe vidíme prostriedok na presadenie vecného práva na pozadí vecnej žaloby.

Naproti tomu osobná žaloba (actio in personam)

1. svojou intenciou smerovala proti konkrétnej osobe zaviazanej žalobcovi z ty pického právneho dôvodu na plnenie.
2. V takto konštruovanej žalobe vidíme právny nástroj na vynútenie obligačného práva na pozadí osobnej žaloby.

Obidve žaloby sa zachovali v Inštitúciách právnika Gaia:

1. "Osobná žalo ba je taká žaloba, ktorou žalujeme niekoho, kto nám je obligačne zaviazaný alebo zo zmluvy, alebo z deliktu ...
2. Vecná žaloba je taká žaloba, ktorou uplatňujeme právo, že hmotná vec je alebo naša, alebo nám prislúcha nejaké právo ..."
3. (In personam actio est, qua agimus cum aliquo, qui nobis vel ex contractu vel ex delicto obligatusoo. In rem actio est, cum aut corporalem rem in. tendimus nostram esse, aut ius aliquod no bis conpetere ... - Gai Inst. 4, 2 - 3).

Z koncepcie uvedených dvoch žalôb vyplývalo, že vecné právo v Ríme zabezpečovalo bezprostredný vplyv oprávneného na určitú vec, na rozdiel od obligačného práva upravujúceho právne vzťahy len medzi od začiatku individuálne medzi určitými osobami (veriteľ a dlžník).

Napríklad vlastník (ako nositeľ vecného práva) mal bezprostredné panstvo nad svojou vecou, kupujúci (ako nositeľ obligačného práva) mal však len osobný nárok voči predávajúcemu na odovzdanie kúpenej veci, ale nemal možnosť zabrániť predávajúcemu, aby vec odovzdal tretiemu.

Preto vecné právo pôsobilo proti každému (absolútne), obligačné právo len voči zaviazanému (relatív ne). Napríklad vlastník mal právo vymáhať vydanie svojej veci od každého, kupujúci však nemal právo kúpenú vec vymáhať od tretieho, ktorému pre dávajúci vec odovzdal.

3. Táto črta rímskeho vecného práva, spočívajúca v jeho výlučnom pô sobení proti každému (erga omnes), viedla k nevyhnutnosti obmedziť vecné práva, resp. určiť ich počet a druhy (numerus dausus). Postupne sa vytvoril systém vecných práv, ku ktorým patrili len majetkové práva chránené žalo bou typu actio in rem.

4. Rímske vecné právo rozdeľujeme do dvoch kategórií:

A. Vecné práva k vlastnej veci (iura in re propria)

1. k nim patrilo len vlastnícke právo ako najširšie subjektívne právo jednotlivej osoby (jednot livca).

B. Vecné práva k cudzej veci (iura in re aliena)

2. nazývané aj obmedze né vecné práva k cudzej veci - boli zámerne konštruované ako protiklad k vlastníckemu právu. Tieto práva sa rozdeľovali na dve subkategórie:

a) vecné práva užívacie, ktoré obmedzovali vlastníka v užívaní veci.

Sem patrili:

1. služobnosti (servitutes),
2. dedičný nájom (emphyteusis),
3. dedičné právo stavby (superficies);

b) vecné práva garančné (zaisťovacie); obmedzovali vlastníka v dispo novaní vecou.

K nim patrili:

1. fiducia,
2. ručný záloh (pignus),
3. zmluvný záloh (hypotheca).

K vecným právam systematicky zaraďujeme ešte jeden právny inštitút  držbu (possessio), ktorá ako faktický stav síce nepatrí k vecným právam, ani k žiadnym iným subjektívnym právam, predsa však vďaka svojej povahe s vecnými právami úzko súvisí.