Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Univerzita Komenského / Pedagogická fakulta / UZ - Dejiny filozofie

Znaky súčasnej filozofie (znaky___sucasnej_filozofie.doc)

ZNAKY SÚČASNEJ FILOZOFIE

Keďže kulminačným bodom celého klasického obdobia vývinu filozofie, jeho určitou syntézou a vyvrcholením je filozofia G.W.F.Hegela, poklasická filozofia začína kritickým vyrovnávaním sa s Hegelovým filozofickým dedičstvom - ako "spor o Hegla".

1. Hegel bol prvý, kto chápal dejiny filozofie nie ako vzájomnú konkurenciu pravdy s nepravdou, ako  vzájomný boj rozličných myšlienkových názorov, z ktorého mohol vzísť len jeden z nich ako víťazný, voči ktorému by sa všetky ostatné dostali do pozície nepravdy, ale chápal ich ako boj jednej pravdy s inou pravdou. Problém podľa neho spočíval len v tom, že tieto súperiace filozofické koncepcie boli jednostranné, t.j. nevyjadrovali pravdu v jej úplnosti. Za svoju úlohu preto pokladal syntézu doterajšieho vedenia, syntézu týchto „malých“, neúplných, čiastkových právd do určitého celostného systému. Odtiaľ i jeho známa téza: „Pravda je celok“.
2. Heglov panlogizmus. Podľa Hegela nielen kozmos, ale i dejiny sú podriadené rozumu. Dejiny sa v jeho chápaní menia v históriu v tom zmysle, že prestávajú byť púhym záznamom o minulom, vstupuje do nich úsilie o pochopenie ich zákonitosti, nevyhnutnosti a ich zmyslu. Ak ešte Descartes vylúčoval dejiny ako záležitosť púhej pamäti zo sféry toho, čím sa zaoberá rozum, Hegel z nich urobil predmet filozofickej /rozumovej/ reflexie. Logos je inkarnovaný nielen v prírode, spoločnosti, ale i v dejinách: „Všetko je rozumné“.

Charakteristiky súčasnej filozofie, ktoré možno považovať za antitézu Heglovho výroku: „Pravda je celok“:

1. Rozklad čistých línií - ich konvergovanie. Vznik synkretických koncepcií).Dôsledok: Utriediť prúdy a smery, resp. zatriediť filozofov 20.stor. k niektorému z nich je veľmi problematické. Sú to skôr dejiny mien /osobností/, nie filozofických smerov.

2. Nesystémovosť - filozofovanie mimo systémov.

Dôvody:

- Systém /ako reprezentant všeobecného/ odhliada od jednotlivého

Viď napr. spor Kierkegaarda s Hegelom: Hegel - "Celok je pravda", Kierkegaard - "Celok je   nepravda"

 - Systém manipuluje, znásilňuje a deformuje fakty tak, aby zapadali

do jeho systémovej logiky. R. Rorty to nazýva systémovým  imperializmom.

 -  V snahe po "symetrickosti" /vnútornej logickej koizistentnosti/ má systém tendenciu  

     vytvárať  to, čo Schopenhauer nazýval "slepými oknami", t.j. dopĺňať chýbajúce fakty  

     špekuláciami.

3. Zrieknutie sa možnosti celostného prístupu k svetu. Svet naskýta nie jednu, ale nekonečné  množstvo interpretácií, ktoré sú rovnocenné.

Ako hovorí filozof  F. Nietzsche:  

    "Nie sú fakty, sú len interpretácie".

- je toľko interpretácii, koľko je "predsudkov" /Hermeneutika/

- je toľko interpretácii, koľko je kontextov /Dekonštruktivizmus/

- je toľko interpretácii, koľko je použití /Pragmatizmus/

Podľa Hegela celok je logos /niečo racionálne usporiadané - poriadok/ - versus - "Celok je svinčík" /Robert Musil/. Spisovateľ Robert Musil našu dnešnú situáciu vyjadril nasledovne: " Máme stále viac poriadkov a stále menej poriadku."

Pre súčasnú filozofiu je preto príznačná:

Priorita mnohosti pred jednotou

        partikulárnosti pred integritou

        disensu pred konsenzom

        nesúmerateľnosti pred univerzalizmom

Takýto postoj je typický napr. pre Filozofiu života /O.Spengler, G.Simmel/, predovšetkým však pre Postmodernú filozofiu. Z jej hľadiska neexistuje jeden univerzálny, všeobecne záväzný model interpretácie skutočnosti. Dejiny filozofie doteraz boli len sporom o túto jedine správnu interpretáciu, jej spresňovaním, či substituovaním inou teóriou. Úlohou postmodernej filozofie je podľa Rortyho zlomiť teror teórie, a nie vymýšľať nové téórie.

Charakteristiky súčasnej filozofie, ktoré možno považovať za antitézu Heglovho výroku: „Všetko je rozumné“.

4. Spochybňovanie racionalistických postojov. To, čo sa eufemisticky zvykne nszývať ako  

    "ústup zo slávy rozumu".

Hegel: "Všetko je rozumné"

Schopenhauer: "Všetko jenerozumné"

 - Rozum  nie  je autonómny.  Rozum samotný nie primárnym motivačným zdrojom nášho myslenia a konania. Je nástrojom niečoho iného (napr. nevedomia /viď napr. psychoanalytické koncepcie/, "života" /Filozofia života/, vôle /Schopenhauer/ a pod.

 - Rozum nie je univerzálny: Neexistuje jeden dominantný a jedine správny typ racionality, ale   vzájomne tu koexistuje viacero typov racionality, pričom ich nositeľmi nemusia byť len rozliční ľudia /napr. príslušníci rôznych kultúr/, ale ich nositeľom môže byť i to isté indivíduum.

Rozum a jeho princípy nie sú univerzálne i z toho hľadiska, že podliehajú času, historicite a tiež aj preto že jeho nositeľmi sú konkrétne smrteľné bytosti, ktoré v dôsledku svojej konečnosti /dejinnosti našej existencie/ nie sú nikdy schopné obsiahnuť totalitu. Naše poznanie preto nikdy nemôže dôjsť k nejakým jednoznačným a definitívnym záverom. ("Pohľad v celku je rezervovaný pre Boha" /Kierkegaard/.)

V postmodernej filozofii sa tento „ústup zo slávy rozumu“ prejavuje v podobe kritiky tzv. západného logocentrizmu /J.Derida/ - panstva racionality a univerzality v západnej kultúre. Pre modernu bola typická snaha o hľadisko totality - hľadanie ústrednej myšlienky, princípu, Logosu, ktorý by všetky veci a udalosti zjednotil do určitého kompaktného celku, tzv. "veľkého rozprávania" (ako to nazýva francúzsky filozof F.Lyotard). t.j. hľadanie toho čo je pravdivé, zmysluplné a záväzné pre všetkých. Súčasná (najmä postmoderná filozofia) takýto prístup odmieta: Hľadanie jednoty sa totiž často mení na jej vnucovanie.

5. Pre súčasnú filozofiu je typický odmietavý postoj voči metafyzike. Preto sa tiež často táto  etapa vývinu filozofie nazýva postmetafyzická fáza dejín filozofie.

    Pre metafyziku bolo typické:

   - Prístup ku  skutočnosti  z pozície sub specie aethernitatis /z hľadiska večnosti/. Úlohou  filozofie bolo poznávať to, čo je večné, nemenné. Tradičná metafyzika hľadá pravú skutočnosť mimo pohybu a času. Toto chápanie siaha svojími koreňmi hlboko do antiky, kde tiež platilo, že pohyblivé a času podrobené, stojí nižšie, ako nepohyblivé a večné /= tzv. parmenidovsko-platónsky motív/.

Súčasná filozofia znamená rehabilitáciu času a temporality. V súčasnej filozofii prevláda pozícia sub specie temporalis /z hľadiska času/. Filozofia prestáva byť filozofiou nekonečného /večného/ a stáva sa filozofiou konečnosti. S tým súvisí tiež i to, že svoju pozornosť zameriava viac na herakleitovský aspekt bytia. (Viď napr. H. Bergson, F.Nietzsche, Hermeneutika, Existencializmus, Heidegger a pod.)

  - Poznať znamenalo pravdivo reprezentovať to, čo je mimo mysle. Úlohou poznania bolo vytvoriť pravdivý, nezaujatý a neosobný obraz neutrálnej skutočnosti, t,j, odhliadnuť od historického a kultúrneho kontextu a nazrieť pravú, týmito predsudkami a kontingenciami nezaťaženú skutočnosť. (Pozrieť sa na svet "očami Boha", výstúpiť zo všetkých týchto kontextov na nejakú nezávislú pozíciu /"God like position“/).Pozornosť sa tu teda sústreďovala na oddelenie pravého poznania (jedine hodného fil. záujmu a jedine hodnotného) - epistéme, od toho, čo je len mienkou, predsudkom - doxa. (Viď Baconov boj proti idolom, osvietenské ťaženie proti "poverám" a predsudkom, Avenariove /empiriokriticizmus/ vystupovanie proti tzv. "psychózam", a pod.)

Súčasná filozofia znamená rehabilitáciu mienok. H.G.Gadamer (predstaviteľ hermeneutiky): "Najväčším predsudkom osvietenstva bol predsudok voči predsudkom". Postmoderná filozofia: Všetko je doxa.

6. S týmto antimetafyzickým zameraním súčasnej filozofie súvisí i averzia proti abstraktným schémam a konštrukciám. Výzva: Treba obnoviť prirodzený názor na svet.

Heslá pod ktorými sa tento posun uskutočňoval:

    -  "Skúsenosť proti konštrukciám!" /Pozitivizmus/

Máme inštinktívne sklony vysvetlovať, avšak treba opísať /R.Avenarius/. Veda nemá  

odpovedať na otázku "prečo", ale iba na otázku "ako" /A.Comte/. Snaha zodpovedať  

prvú  otázku zvádza  ku konštruovaniu špekulatívnych schém.

   -  Preč od interpretácií. "Späť k veciam samotným!" Snaha oddeliť to, čo je  

       preukázateľné,  (evidentné), od toho čo je už konštrukcia. /Fenomenológia/

7.  Spochybňovanie historického optimizmu. „Vytriezvenie z heroických ilúzií“. Pre    

súčasnú filozofiu je príznačná rezignácia na  tzv. "veľké ciele". /Ahistorizmus/

Základnou otázkou, ktorá zamestnávala predchádzajúcu fázu vývinu filozofie, bola otázka:  "Odkiaľ prichádzame, kto sme, kam ideme? Jej odpovede na túto otázku sa vyznačovali nasledujúcimi charakteristikami:

 - Dejiny majú lineárny priebeh. Uplatňuje sa v nich princíp superpozície: predchádzajúce  štádium je nevyhnutným predpokladom nasledujúceho. Výžšie vývinové štádiá obsahujú v sebe nižšie v určitej modifikovanej, prekonanej podobe /v zmysle heglovského "aufheben", znamenjúceho súčasne tri rozdielne významy: zrušiť, zachovať, povýšiť./

 - Ideme k určitému cieľu, dejiny smerujú k "zlatému veku" ľudstva. Končia sa "happy - endom". Všetko dobre dopadne: Dejiny majú zmysel a my ho naplníme. Filozofia je tu na to, aby určovala stratégiu tohoto postupu, aby generovala tzv. emancipačné projekty /návody na to, ako sa vysporiadať s prekážkami, ktoré naplneniu tohoto cieľa bránia, t.j. takéto chápanie dejín sa vždy spájalo s ídeou oslobodenia. - Cieľovým produktom dejinného pohybu je jednotné ľudstvo. Všetka rozdielnosť a rozpornosť je len prechodná, všetko to bude nakoniec prekonané a ľudstvo zjednotené.

 - Cesta k tomuto cieľu má všetky atribúty nevratného procesu, t.j. dejiny majú zákonitý  priebeh.

 - Majú vzostupný /ascendentný/ charakter. Vládne im ídea pokroku.

 - Cesta dejín je pre všetkých rovnaká. Je len jedna pravá cesta, všetky ostatné sú len zblúdeniami a slepými uličkami.

 - Tím, čo sa nachádzajú na nižších štádiách tohoto procesu, treba pomôcť aby sa dostali do tohoto koridoru medzi hlavný pelotón, /treba ich na túto požadovanú úroveň pozdvihnúť/.

Postmoderná filozofia vychádza z paradoxnej intencie týchto projektov - happy-end sa skoro vždy zvrátil vo svoj opak. Snaha realizovať ich nakoniec vyústila do holocaustu, stalinských gulagov a pod. Jej odpoveď na horeuvedené otázky je záporná. Nejdeme nikam. Niet konečného cieľa dejín. Musíme sa naučiť žiť bez happy- endu. Postulovanie cieľa dejín totiž vždy zvádzalo k manipulácii dejína udalostí tak, aby kladenému cieľu vyhovovali. Postmoderna sa preto prikláňa k nehistorickému /mýtickému/ cyklickému času. Preferuje skôr "bezcielne túlanie sa". Český filozof Václav Bělohradský preto ohlasuje "príchod doby cigánskej" (k štýlu života etnika, ktoré nikam nesmeruje, „len sa tak túla Európou“).

8.    V postmodernej kultúre veda prestáva byť kultúrnou dominantou doby.

Nádeje a očakávania vkladané do vedy sa nesplnili. Optimistický a priaznivý pohľad na vedu dnes vystriedala skepsa. (Veda ako zdroj tzv. európskeho objektivizmu, resp. veda vo svojej objektivizovanej podobe - v podobe techniky, ako príčina rôznych foriem odcudzenia a ohrozenia civilizačného rozvoja /zbrojenie, ekológia a pod./) Byť vedcom dnes už, podľa Richarda Rortyho, neznamená najvyžšiu intelektuálnu métu. Pokiaľ ide o vzťah filozofie a vedy, ich vzájomné väzby sa dnes uvoľňujú. Inšpiračným zdrojom a ideálom pre filozofiu dnes už nie je veda, ale stáva sa ňou literatúra.

9.  Povaha kategoriálneho aparátu prestáva byť identifikačným znakom filozofie.

      - Uvoľnenie jazyka filozofie a jeho priblíženie k literárnosti. Filozofovanie opúšťa strohý  akademický štýl vyjadrovania a sa stále viac sa približuje k literárnemu jazyku. (H.Bergson a A.Camus získali dokonca Nobelovu cenu za literárnu stránku svojích diel.) Z literatúry preberá i žánre, ktoré vo filozofii doposiaľ udomácnené neboli /eseje, fejtóny, aforizmy/.

      - Súčasný americký filozof, predstaviteľ  novopragmatizmu  /prúd v rámci postmodernej filozofie/ Richard Rorty v tejto súvislosti dokonca hovorí o zániku filozofie - o jej rozpustení v literárnosti. Podľa neho v takejto postfilozofickej kultúre  bude kultúrnym ideálom básnik, nie vedec ani filozof. Zdôrazňuje, že oveľa dôležitejšie veci ako filozofia, nám sprostredkovávajú spisovatelia a básnici, že vhodnejší než argument a teória je príbeh. Dnes to podľa neho nie je filozofia, ale práve literatúra, ktorá nám ponúka podobenstvá a príbehy /resp. metafory/ odhalujúce pravdu o našej povahe a o svete.

 - Obnovuje sa zmysel pre mýto-poetickú reč. T.j. pre súčasnú fil. je typické preferovanie obrazného vyjadrovania pred pojmovým, resp. pred tzv. diskurzívnym /rozčleňujúcim/ jazykom. (Viď napr. Bergson, Heidegger a pod.) Diskurzívny jazyk, tým že skutočnosť disociuje a segmentuje do presne  ohraničených pojmov, tým ju znehodnocuje a deformuje.

10. Prežívanie /zážitok/ sa stavia nad intelektuálnu reflexiu. Výzva: "Od abstrakcií k živej skúsenosti!" /Existencializmus, Filozofia života .../ Je zameraná najmä proti tzv. "vedeckému objektivizmu". Opúšťa predstavu tzv. nezúčastneného pozorovateľa. Podľa známeho fyzika Johna Wheelera, slovo pozorovateľ treba nahradiť slovom "účastník".

11. Nechuť k exkluzivite. Súčasná filozofia je paródiou na "metaforu hĺbky".

Príklon k banálnostiam. Banálnosti doposiaľ predmetom filozofického záujmu nikdy neboli. Banálnosti sú však tým, v čom žijeme predovšetkým, čo vypĺňa najväčšiu časť nášho života, sú teda niečím podstatným, čo treba tematizovať a podrobiť filozofickému skúmaniu /viď napr. Heidegger/. - Príklon ku každodennosti.Tematizovanie toho, čo doposiaľ nebolo hodné filozofickej reflexie - príklon k javu, náhode, jednotlivému, všednému.

12. Zdôrazňovanie úlohy jazyka v súčasnej filozofii - tzv. linguistic turn /obrat k jazyku/ =  prechod od „myslenia o svete“ k /logickej/ analýze jazyka /v ktorom svet myslíme a vyjadrujeme/.

Najprv sa pozornosť  presúva zo syntaktických štruktúr vedeckého jazyka na jeho sémantické dimenzie, neskôr na rozbor pragmatických aspektov vedeckého jazyka /a ešte neskôr na používanie bežného hovorového /prirodzeného/ jazyka.

semiotika - syntax              1. fáza neopozitivizmu /zaoberajúca sa najme syntaktickou a            

                - sémantika         sémantickou stránkou jazyka/ = tzv. logická fáza pozitivizmu

    - pragmatika        2. fáza neopozitivizmu / v centre jej pozornosti je pragmatická

stránka  jazyka/ = tzv. lingvistická fáza pozitivizmu

Z hľadiska tohto prístupu je význam výsledkom sociálnej alebo jazykovej praxe.

    Rozdiel medzi nimi spočíva v tom, na akú podobu jazyka zaostrujú primárne svoju pozornosť - či je to jazyk axiomatický /umelý, ideálny, vedecký/ - logická fáza neopozitivizmu (analytická filozofia), alebo jazyk prirodzený /hovorový/ - lingvistická fáza neopozitivizmu (postanalytická filozofia).

1) V  centre pozornosti prvej (logickej) fázy neopozitivizmu /analytickej filozofie/ boli predovšetkým problémy poznania - gnozeológia. V tomto období sa skúmal predovšetkým epistemologický /poznávací/ status jazyka.

Uvažovalo sa tu o jazyku vo vzťahu k mimojazykovým objektom /problematika reprezentácie/. Ukázalo sa však, že jazyk a text sa nedajú adekvátne uchopiť modelom reprezentácie. Jednak preto, že:

a/ Ako na to poukázal Foucault a Rorty, reprezentácia sveta  vedomím nie je nikdy

nevinná /neutrálna/ ale je mocensky podmienená.

b/  Jednak  preto, že  klásť  otázky  typu  "Aký je vzťah medzi výpoveďami

pozorovateľa nezávislého od sveta a týmto svetom?" nemá zmysel. Jazyk a kultúra totiž tak hlboko prenikajú do toho, čo nazývame skutočnosťou, že každý pokus oddeliť ich je vopred odsúdený na neúspech (Hilary Putnam).

2)  V  centre záujmu lingvistickej  /postanalytickej/  filozofie je  predovšetkým  jazyk samotný - filozofia jazyka. V tomto období  sa filozofia pohybuje výlučne na pôde jazyka. Epistemologické /ale aj iné/  problémy sa začínajú riešiť v zornom poli filozofie jazyka. Tento posun súvisí s uvedomením si jednak toho, že túto pôdu nemožno opustiť, jednak toho, že jazyk  nemá len informatívnu úlohu, ale je i činnosťou, „formou nášho života“ (jazyk sa tu už neskúma len ako nástroj poznávania, ale predovšetkým ako „forma života“).

Tak, ako kedysi sofisti presmerovali kladenie otázok po povahe fyzis /vecí, prírody/ na problematiku človeka, ktoré vyústilo v Protagorovom výroku: Človek je mierou všetkých vecí, v podobnom duchu sa dnes hovorí o jazyku. Z hľadiska súčasného myslenia mierou vecí je jazyk, resp. reč - hovorenie  (viď teóriu komunikatívneho konania Jürgena Habermasa či teóriu rečových aktov L.Austina). Jazyk neslúži len na výmenu informácií, nemá len informačnú funkciu, ale predstavuje i určitý špecifický druh činnosti. Slovné obraty ako: sľubujem, prisahám, ospravedlňujem sa a pod., nič neopisujú ale predstavujú predovšetkým príslušný akt jednania – „sľubovanie“, „prisahanie“ či „ospravedlňovanie“.

Z hľadiska týchto teórií je realita len (kultúrne, sociálne a jazykovo podmienený) konštrukt. Náš vesmír sa z hľadiska týchto názorov nezrkadlí v našich teóriách a jazyku, ale to čo pokladáme za svet, resp. vesmír /Kozmos/ je  primárne  konštituovaný  jazykom.) Podľa Foucaulta svet konštruujeme na obraz nášho jazyka, a nie jazyk na obraz vecí. Jazyk prestáva byť v službách vecí, ale naopak. „Realita nestojí za jazykom ... realita je práve v jazyku.“ (Gadamer)

13. Dochádza k celkovej zmene paradigmy - k zásadnej zmene postojov ku skutočnosti.

Podľa jedného z najvýznamnejších predstaviteľov postmodernej filozofie - Wolfganga Welscha, nejde ani tak o nové obsahy, ale skôr o zaujatie nového postoja voči skutočnosti. Ide tu predovšetkým o odklon od tradičných antropocentrických obrazov sveta.

- Štrukturalisti hovoria o konci tzv. "antropologického sna"

- M. Foucault /Postštrukturalizmus/ hovorí "o smrti človeka"

Postmoderna začína feministickou kritikou mužského výkladu ľudských práv, dokazujúcou, že tieto deklarované "všeobecné" práva sú v skutočnosti právami muža. Táto kritika poukázala na to, že určujúcim princípom starej paradigmy /starého spôsobu uvažovania, kladenia problémov a postojov ku skutočnosti/, je tzv. maskulinný /mužský/ princíp, pre ktorý je typický dobyvačný, uzurpátorský a vlastnícky postoj k skutočnosti. Dôsledkom tohoto androcentrizmu sú, z hľadiska postmodernej feministickej filozofie, i naše dnešné ekologické problémy. (R.Musil: "Prirodzenosť muža nie je prirodzená, ale prírodu premieňajúca", prírodu znásilňujúca.) Naopak, ženský princíp je s prírodou vo väčšom súzvuku.

Postmoderna sa preto prihovára i za "práva prírody". Zmena tejto paradigmy by sa dala z  hľadiska uvedenej pozície charakterizovať aj ako odklon od antropocentrizmu k biocentrizmu /resp. fyziocentrizmu, resp. kozmocentrizmu/, resp. ako odklon od egocentrizmu k biosolidarite. Ako hovorí poľský aforista Stanislav Jerzy Lec: Kto vidí len seba, nevidí sa.