Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Katolícka univerzita / Filozofická fakulta / Teória výchovy

Teória výchovy (teoria_vychovy_-_1._rocnik_gejdos.doc)

TEÓRIA VÝCHOVY

Štruktúra predmetu

1. 1. Výchova
2. 2. Obsah výchovy a výchovný proces
3. 3. Morálny rozvoj osobnosti
4. 4. Etika a mravná výchova
5. 5. Obsahové súčasti mravnej výchovy

1. Výchova

„Výchova v najširšom zmysle slova je  - ovplyvňovanie človeka človekom“

Ťažiskovým pojmom je zámer – intencionalita ovplyvňovania

Zámer hovorí o tom, či jeden subjekt pôsobi na druhý s tým, že ho chce vychovávať

Výchova je

1. odborné rozvíjanie psychických funkcií osobnosti
2. profesionálne, odborné a cieľavedomé udržiavanie, zdokonaľovanie a rozvíjanie pozitívnych a funkčných možností človeka, psych. funkcií, procesov a vlastností
3. zámerné, intencionálne, cieľavedomé a komplexné pôsobenie na uspôsobenie človeka plniť isté životné ideály, osvojiť si isté hodnoty.

Humanistické chápanie výchovy =  „ Výchova hodnotami a k hodnotám“

Odbornosť, profesionalita vo výchove

= vyjadrená stupňom poznania zákonov a zákonitostí rozvíjania možností človeka a využitia tohto poznania v praktickej činnosti výchovy

Profesionalita, odbornosť v sebe zahrňuje: cieľavedomosť  výchovy

Profesionalita vo výchove znamená:

/vychovávateľ/ má pred sebou určité ciele, modely, ako by mal vyzerať človek, aký by mal byť ideál človeka a k týmto cieľom smeruje, orientuje svoje snaženie

Rovíjanie osobnosti vo výchove a prostredníctvom výchovy /esenciálny základ chápania podstaty výchovy/

1. Sme vzdelaní, ale zlí“

/Carl Rogers/

1. „Rozumom sme v XXI. storočí,

ale naše srdce je v dobe kamennej“

/Erich Fromm/

1. „Jedine výchovou môžeme zmeniť sveta odvrátiť katastrofu sebazničenia ľudstva....“

/kardinál Tomko/

Musíme sa vrátiť k položeniu si základných otázok o zmysle ľudského bytia, spôsobov poznania človeka a možnostiach jeho ovplyvňovania a rozvíjania;

Tieto otázky nie sú nové. Kládli sa už v starom Grécku a Ríme. Nie je novosť v ich formulácii, ale v ich naliehavosti, v okolnostiach, za ktorých sa nastoľujú; To smeruje k zmenám, k umocňovaniu funkčnosti, účinnosti, odbornosti výchovy. Je veľa teórii výchov, ale len jedna výchova v najširšom slova zmysle

Delenie hodnôt

/kritérium praktickej aplikácie z hľadiska výchovného procesu/                                                                                                      

                                                              /J. Grác/

1. Subjektom nepoznané, ktoré existujú v reálnej či ideálnej podobe, ale nie sú určitým subjektom osvojené;
2. Subjektom poznané, ale neuznávané a vedome neosvojované;
3. Subjektom uznávané, ale nežiaduce z hľadiska individuálneho zamerania túžob, prianí, ideálov a cieľov;
4. Subjektom uznávané, uvedomele osvojované, t. j. hodnoty žiaduce, so silným motivačným akcentom, expresívne, či impresívne príťažlivé, realizované v aktívnej činnosti spotrebou alebo užívaním

Pedagogické stratégie realizácie procesu hodnotami k hodnotám

Prvé doporučenie pedagogickej stratégie sa týka: modelov správania

Druhé doporučenie pedagogickej stratégie sa týka: hodnotenia a zdôvodnenia hodnôt správania

Tretie doporučenie pedagogickej stratégie s a týka: posilňovania správania  vychovávaného

Štvrté doporučenie pedagogickej stratégie sa týka: praktickej aplikácie

Esenciálne / kľúčové/ skupiny hodnôt  v súčasnej výchove

Hodnoty spojené  s biologickou  stránkou osobnosti

        /hodnoty zdravia;kvality života; environmentálnosť..../

Hodnoty spojené s psychickou a duchovnou stránkou osobnosti

        /humánnosť; mravnosť; mravnosť; viera; altruizmus; charakternosť; vzdelanosť; estetickosť; prosociálnosť; emocionálnosť; empatickosť......;/

Hodnoty spojené so sociálnou  stránkou osobnosti

        /občianstvo; rodina; profesia; kultúrnosť; komunikatívnosť; tolerantnosť/

Etapy internalizovania hodnôt subjektom

Informácia /dozvedanie s a o existencii hodnoty a podmienkach jej realizácie/

Transformácia /“preloženie“ informácie do vlastného individuálneho jazyka/

Angažovanie sa /poznaná hodnota je akceptovaná, alebo negovaná nepriateľstvom voči hodnote alebo lahostajnosť/

Inklúzia  /iniciovanie hodnoty, zapojenie do osobne uznávaného hodnotového systému/

Dynamizácia /zmeny osobnosti vyplývajúce z prijatia alebo neprijatia hodnoty/

Klasifikácia /triedenie/ hodnôt   /podľa rôznych kritérií/

Prírodné  hodnoty /hodnoty vitálne, hodnoty sociálne

- Civilizačné hodnoty

- Duchovné hodnoty

  /Kučerová, St. - klasifikácia podľa dimenzií, v ktorých človek prežíva seba i svet/

Fyziologicky operatívne

- Sociálne uznávané

- Všeobecne uznávané -“nadosobné“    /C.Rogers/

Tvorivé hodnoty /snahu niečo vedieť, robiť, tvoriť – aktivita, produktivita

- Zážitkové hodnoty /niečo prežiť, niekho milovať – emocionalita a i.

- Postojové hodnoty /nájsť určitý zmysel, stanovisko, postoj i vyrovnanie    /V.E.Frank/

Dimenzie

Antropologická, Procesuálna,Teologická,Axiologická, Taxonomicko-obsahová, Projektovo-modelová, Inštitucionálno-realizačná

Aspekty

Axiologické, Procesuálne, Teologické

Dimenzia výchovy

Antropologická dimenzia výchovy

Fenomén výchovy – je obsiahnutý v dejinách človeka svojím významom a poslaním /fenomén výchovy/ pre človeka, pre jeho žitie v spoločenstve je ten istý na celom svete;

V čom sa však mení, čo ho ovplyvňuje a určuje, v čom sú základné osobitosti, odlišnosti/technológia, formy, obsah.../

Podstatu výchovy môžeme pochopiť len v súvislosti s chápaním človeka a jeho určenia  v konkrétnom priestore a čase;

Fenomén človeka a výchovy sú témy nevyčerpateľné a otvorené;

Význam antropológie pre výchovu

        – vytvoriť priestor pre dimenziu súčasnej pedagogiky, modelovať jej novú podobu /i pre teóriu výchovy/ v súčasnom globalizovanom svete, pre edukačnú teóriu a prax......

Antropologické vedy/celá štruktúra/ - východisko k fenoménu výchovy vždy vychádzame z celostnosti, autenticity človeka;               .....schéma

Východiská filozofie a filozofovania

    /o človeku, o výchove....              schéma

        - prvé východisko – človek začína h ľ a d a ť /filozofia, filozofovanie – začína tam, kde si kladieme otázku, začíname uvažovať, hľadať... o bytí, existencii, zmysle života,... to je prameň.. základné otázky i pre výchovu; /mladí ľudia sa dokážu vyjadriť – ak sa nebudem mať dobre, nemusím žiť … čo to znamená, aký je morálny a hodnotový status ich.../

Filozofia

   – všeobecná ľudská veda, cesta k ľudskej múdrosti / čo tvorí múdrosť ? - Komenský – rozumnosť, mravnosť, zbožnosť...schéma

Od všeobecnej filozofie k antropológii

Obraz človeka – antropinum, čo tvorí podstatu jeho človečenskosti, sféra ontologická, existencionálna, kognitívna, axiologická, etická...   Schéma

Človek je človekom len výchovou  - výrok zakladateľa filozofickej antropológie Emanuela Kanta – vytvoril sa priestor, otvorila sa cesta k pedagogickej antropológii...

Základné pedagogické otázky sú vo svojej podstate otázkami o podstate človeka

Výchova má komplexnú antropologickú povahu...      Schéma

dejinnosť – časovosť – vývoj –pochopiť podstatu a pochopiť súčasnosť výchovy............

Procesuálna dimenzia výchovy  /prednášky, seminár/

Humanistická projekcia výchovného procesu, špecifické znaky výchovného procesu, projektovanie a priebeh výchovného procesu / v edukačnej praxi/, model priameho a nepriameho výchovného pôsobenia vo výchovnej situácií, modely a koncepcie výchovy a výchovného procesu, sebavýchova – súčasť a finálna fáza výchovného procesu

Teologická dimenzia  výchovy  /prednášky, seminár/

zmysel výchovy, hodnotový základ spoločnosti a výchovné ciele, základné/esenciálne/ cieľové kategórie výchovy, ideály a vízie výchovy, ciele výchovy /základná explanácia/, obsahová a funkčná projekcia výchovnych cieľov, taxonómia a optimalizácia výchovných cieľov

1. Všeobecné ciele výchovy a edukácie v európskej dimenzii

ASPEKTY VÝCHOVY

Axiologické aspekty výchovy

Axiológia a výchova, Klasifikácia hodnôt /triedenie/, Hodnotová relatívnosť /cítenie hodnôt/ Hodnotová orientácia;

I.Axiológiavýchova/humanistická výchova  - naša koncepcia – výchova hodnotami k hodnotám

Vlastný zmysel bádania v axiológii je praktický; výchovný proces spočíva na základoch všeobecnej axiológie; Vo výchove ide o to čo má byť ako hodnota – poznané, uznané, prijaté;

Učiť sa hodnotiť a skutočné hodnoty tvoriť a chrániť;

II. Klasifikácia hodnôt /triedenie/

Pre teóriu výchovy základom je štúdium procesu hodnotenia a tvorby hodnôt;

Účinná výchova /v humanistickej pozícii/ je možná len na základe hodnotového prístupu;

Čo sú hodnoty, čo možno pokladať za hodnoty z výchovného hľadiska;

III.Hodnotovárelatívnosť /cítenie hodnôt/;

Vzťahová podstata hodnôt  - subjekt /jednotlivec/ - objekt /skutočnosť, veci, javy/

Človek určuje kvalitu a hodnotu vecí, on formuluje hodnotiace súdy;

Relatívnosť sa nevzťahuje k hodnotám, ale relatívna je naša skúsenosť – cítenie hodnôt;

Podstata hodnôt spočíva vo vzťahoch; človek rozhoduje o tom čo a ako bude pre neho hodnotou, subjekt sám hodnoty prijíma  tvorí – objavuje;

Kardiálnym problémom axiológie je objasnenie aktívnej povahy vzťahu na ktorom základe hodnoty vznikajú;

IV. Hodnotová orientácia;

Určujúcim znakom každej orientácie je zameranosť – patrí k podstate ľudského správania a konania ide o problém voľby a rozhodovania;

II. Procesuálne aspekty výchovy

Výchovný proces  - centrálna pojmová kategória v celej štruktúre vied o výchove človeka;V reálnom praktickom uskutočňovanom výchovnom procese je vyjadrená  podstata, význam, zložitosť  funkcie výchovy. Vymedzenie chápania pojmu výchovný proces

Pojem proces (lat. Processus)

Priebeh, postup/ vo všeobecnom chápaní je zákonitá, postupná zmena javu, jeho prechod v iný jav. Tento pojem je používaný v rôznych sférach spoločenského života a je vyznačovaný rôznymi znakmi vzťahotvorný, systémový, socializačný, výchovný a pod.

V pedagogickej literatúre sa výchova chápe ako proces:

„cieľavedomé pretváranie ľudského vedomia a správania prostredníctvom ustavičnej tvorby a optimalizácie konkrétneho pedagogického procesu, spočívajúceho v nepretržitom navodzovaní a znovu objavovaní dialektických vzťahov subjektu a objektu, cieľov, prostriedkov a podmienok“

„cieľavedomý, zámerný, plánovitý a komplexný proces, ktorým je riadená životná aktivita človeka“

„neustále sa rozvíjajúce pôsobenie subjektu a objektu výchovy, pričom v jeho priebehu dochádza ku zmenám v úrovni vzdelanosti, vychovanosti a vo vývoji vychovávaných  jedincov"

Výchovný  proces sa skladá z reťazca zložitých zmien, ktorými prechádza štruktúra ľudskej osobnosti:

1. Dvojkategoriálna biologicko  - sociálna  koncepcia osobnosti;
2. Trojkategorialnabio - sociálno – edukatívna  koncepcia osobnosti
3. Psychoreflexívno – regulačný model osobnosti a poňatia výchovného procesu
4. Model utvárania osobnosti v pedagogickej reflexii
5. Centrum  výchovného procesu je vlastná sebareflexia  človeka, osobnosť rastúceho a rozvíjajúceho sa jedinca
6. Formatívne faktory osobnosti a výchovný proces
7. Výchovný proces má činnostný charakter;

Špecifické znaky výchovného procesu: heterogénnosť, dlhodobosť,stupňovitosť, koncentričnosť v obsahu výchovnej práce, postihnuteľnosť výchovných výsledkov, zameranosť do budúcnosti, zásady, metódy, prostriedky výchovy;

Postup pedagóga pri jeho výchovnom pôsobení na žiaka v pedagogických situáciách

Situačná fáza, fixačná fáza, generalizačná fáza, osobnostne – integračná fáza

Priebeh výchovného procesu je dynamický proces vonkajších premenných, ktoré sa menia na vnútorné kvalitatívne i kvantitatívne premenné; Pedagogická situácia a model priameho a nepriameho výchovného  pôsobenia Modely a procesy výchovných procesov Modely  výchovných systémov v škole; Sebavýchova  - integrálna súčasť výchovného procesu;

Sebauvedomenie a sebapoznanie predpoklad k sebavýchove;

Podmienky efektívneho pôsobenia  vo výchovnom procese:

1. otvorenie sa výchovnému pôsobeniu
2. možnosť získavať osobné skúsenosti /logika samotného prežívania, situácie, činnosti/
3. možnosť slobodnej voľby a rozvinutia rozhodovacích procesov /postupné učenie sa slobodnému rozhodovaniu a nesenie zodpovednosti za následky rozhodnutia/
4. „hľadanie“ alternatívnych riešení a analýza dôsledkov voľby rozhodnutia;

Procesuálna stránka sebavýchovy a závislosť od veku a úroveň vývinu jedinca úrovne sebavýchovy:

procesuálno  - situačná, kvalitatívne  - situačná kvalitatívne – statická kvalitatívne  - dynamická kvalitatívne  - perspektívna

III. Teologické aspekty výchovy

Zmyslom výchovy  je pripraviť človeka na plnohodnotné prežitie vlastného života, napomôcť mu v tom, aby sa stal plnohodnotnou osobnosťou. Človek nachádza zmysel svojho snaženia v smerovaní do budúcnosti. Za základné otázky zmyslu života človek považuje cieľ, ktorý chce dosiahnuť.

Cieľ výchovy

1. naučiť človeka žiť jeho vlastný život,
2. rozvinúť bytostné sily človeka tak, aby ako plnohodnotná osobnosť naplnila                                          spoločnosti zmysel svojho žitia.........

Základné /esenciálne/ cieľové kategórie výchovy

Autentická osobnosť, Tvorivá osobnosť, Slobodná osobnosť, Zodpovedná osobnosť`

Celistvá osobnosť, Totálna osobnosť

Cieľové roviny rozvoja osobnosti /v humanistickej pozícií/

1. Kognitivizácia človeka. Cieľom tejto oblasti je naučiť jedinca myslieť, rozmýšľať a riešiť problémy vo všeobecnej rovine aplikovateľnej na ktorúkoľvek konkrétnu oblasť;
2. Emocionalizácia osobnosti – rozvíjanie citov človeka, jeho prežívania, afektívnej oblasti;
3. Motivácia a aktivizácia osobnosti, kde ide najmä o rozvíjanie potrieb, záujmov a túžob, prianí, hodnôt, ideálov človeka;
4. Socializácia a komunikácia, kde cieľom je naučiť človeka prosociálnemu správaniu a komunikácii, ale bez toho, aby stratil alebo minimalizoval svoju autenticitu, ak predpoklad identity osobnosti;
5. Axiologizácia človeka, v ktorej ide o dve súbežné snahy a dva ciele:

a/naučiť človeka hodnotiť, zhodnocovať, rozhodovať s av progresívnom, všeľudskom smere;

b/rozvíjať schopnosť inteorizácie progresívnych hodnôt do imanentnej štruktúry osobnosti;

1. Kreativizácia osobnosti ako najvyšší oddiel výstavby osobnosti, t. j. naučiť človeka tvorivému prístupu k životu, k sebe, práci, iným ľuďom. Ide o transaktualizáciu osobnosti;

Ideály sú najvyššie   ciele v smerovaní  ľudského života

Ideály  a vízie sú východiskom pri vymedzovaní cieľov výchovy;

Dôležité je vedieť odlíšiť hodnotové a bezcenné ideály a ciele;

Filozofické vízie súčasnosti v podmienkach edukácie.

Životné ciele – model „reálneho životného ideálu

Európskej dimenzie výchovy/

1. prežiť;
2. plne rozvinúť svoje schopnosti;
3. žiť a pracovať v dôstojnosti;
4. zúčastňovať sa na rozvoji spoločnosti;
5. zdokonaliť kvalitu svojho života;

robiť informované rozhodnutia;

1. pokračovať v učení sa;

Všeobecná problematika výchovných cieľov

1. - vznik – obsah – odôvodnenie – realizácia; vzťah výchovných cieľov k realite;

Formulovanie výchovných cieľov

– tak, že sú pre každého zrozumiteľné a nemajú negatívne vedľajšie významy a negatívnu zážitkovú hodnotu;

Výchovné ciele v pluralitných spoločnostiach /nové hľadanie zmyslu života?/

Rozdelenie cieľov výchovy

1. Hľadisko subjektívno-objektové:

1. Ciele vonkajšie
2. Ciele vnútorné

2. Podľa rozsahu

1. Ciele všeobecné
2. ciele konkrétne

3. Hľadisko náročnosti

1. Ciele maximálne
2. Ciele optimálne
3. Ciele minimálne

4. Obsahové hľadisko

1. Celkové
2. Čiastkové

5. Hľadisko významové

1. Ciele strategické
2. Ciele taktické
3. Ciele operatívne

6. Hľadisko záväznosti

1. Ciele všeobecne záväzné
2. Ciele orientačné
3. Ciele výberovo-záväzné
4. Ciele nezáväzné

7. Časová náročnosť

1. Ciele blízke
2. Ciele stredné
3. Ciele vzdialené

8. Dichotomické členenie

1. Výchovné ciele
2. Vzdelávacie ciele

9. Časová následnosť

1. Ciele blízke
2. Ciele perspektívne
3. Ciele etapové

10. Trichotomické členenie

1. Výchovné ciele
2. Vzdelávacie ciele
3. Výcvikové ciele

Vzťahové systémové poňatie človeka a ľudského sveta pokladáme za možné kritérium členenia cieľov a obsahu výchovy:

1. podľa dominujúceho objektívneho predmetu ľudských vzťahov k svetu;
2. podľa prevládajúcej aktivity subjektu

     c) z hľadiska postupnosti a hierarchie gradácie pedagogického procesu

Úrovne vymedzenia a optimalizácie výchovno–vzdelávacích cieľov:

na úrovni spoločenskej, na úrovni výchovno-vzdelávacích inštitúcií;na úrovní jednotlivých vychovávateľov a edukátorov;

Správne vymedzené  výchovno – vzdelávacie ciele by mali byť;

konzistentné  

s dobrou väzbou k vyšším cieľom a k celej sústave cieľov výchovy, k ich horizontálnej a vertikálnej hierarchickej dynamickej štruktúre;

primerané, reálne, primerane náročné, stimulujúce/motivačné

konkrétne

- presne adresné, významov jednoznačné, konkrétnosť však nevylučuje orientácii k cieľom abstraktnejším a všeobecnejším;

Čím viac pribúda špeciálnych a alternatívnych výchovných programov, čím viac sa diferencujú a orientujú na to, čo je pre jednotlivé smery osobité a rozdielne,

- tým viac sa pociťuje potreba celkového prehľadu hlavných cieľov výchovy a položenie dôrazu na ciele najzákladnejšie, spoločné všetkým ľuďom a výchovným činiteľom;

Funkcie cieľov v edukačnom  procese:

orientačná a anticipačná; motivačná a stimulačná;realizačná;regulačná

1 Orientačná a anticipačná funkcia cieľov

1. Určuje, že ak sú ciele dobre vymedzené poskytujú vychovávateľom /edukátorom/ správnu pedagogickú orientáciu a vymedzujú celkový alebo dielčí stav osobnosti vychovávaného, ktorý má byť dosiahnutý.

1. Ciele sú ukazovatele zámerného utvárania a sebautvárania jedinca a sú anticipáciou základných pedagogických možostí výchovno-vzdelávacích výsledkov.

2. Motivačná a stimulačná funkcia cieľov

1. Ciele podnecujú, usmerňujú a dynamizujú činnosť aktérov výchovy.

1. Pri ich dosahovaní vyvolávajú stav napätia medzi existujúcim a žiaducim, pomáhajú,      podnecujú a energizujú žiakov k učeniu, sebavzdelávaniu, k celkovej sebarealizácii.

3. Realizačná funkcia cieľov

1. Správne vymedzené ciele pomáhajú premeniť pedagogické predstavy v reálnu skutočnosť.

1. Ich jasnosť a jednoznačnosť usmerňuje k rozhodovaniu a konanie učiteľov pri riadení výchovno-vzdelávacej činnosti hlavne pri výbere účinných prostriedkov

4. Regulačná funkcia cieľov

1. Jasné a jednoznačné ciele sú predpokladom nielen dobrej orientácie, ale aj účinnej kontroly a objektívnej diagnostiky.

1. Pri výchovných činnostiach je dôležité, aby učiteľ uskutočňoval konfrontáciu, korekciu medzi požadovaným zámerom a aktuálnym dosiahnutým výsledkom.

Kritériaataxonómiecieľovvýchovy                                                                                /Východiskové kritérium vzťahovo-systémové poňatie človeka a ľudského sveta./

A. Podľa dominujúceho objektívneho predmetu ľudských vzťahov k svetu

B. Podľa prevládajúcej aktivity subjektu

C. Z hľadiska postupnosti a hierarchie gradácie pedagogického procesu

D. Podľa dominujúceho objektívneho predmetu ľudských vzťahov k svetu

1. Podľa dominujúceho objektívneho predmetu ľudských vzťahov k svetu

vzťahy človeka k prírode, vzťahy človeka ku spoločnost, vzťahy človeka k samému

           B. Podľa prevládajúcej activity subjektu

1. Teoreticko-poznávacie vzťahy človeka ku skutočnosti. /Vedecká výchova/. Základnou hodnotou tu je poznávanie pravdy,
2. Prakticko-technické vzťahy človeka ku skutočnosti. /Pracovná, technická, ekonomická, environmentálna, zdravotná, telesná výchova/. Základnou hodnotou tu je hodnota praktickej tvorivosti, úžitku, zdravia, prírodných potenciálov,
3. Hodnotovo-orientačné vzťahy človeka ku skutočnosti.  Ide o významné sféry hodnôt duchovných, mravných, estetických o presadzovanie spoločenského a individuálneho blaha a dobra.

       C. Z hľadiska postupnosti a hierarchie gradácie pedagogického procesu môžeme vo všetkych uvedených oblastiach rozlíšiť 3 skupiny cieľov:

Ciele elementárne, bezprostredne dosiahnuteľné;, Ciele zložitejšie, dosiahnuteľné len sprostredkovane; Ciele najnáročnejšie;

Nový prístup k všeobecným cieľom výchovy

1. generálny cieľ naučiť sa spoznávať prírodu,kultúru vlastnú osobnú prirodzenosť a kultúrnosť

        – ide o gnozeocentrický zámer cieľa orientovaný schopností, na sebapoznanie a sebakontrolu;

2. generálny cieľ naučiť sa konať

        – zámer je praxocentricky a pragmatický, naučiť žiaka konať  v zmysle požiadaviek, kontrolovať, regulovať, ovládať vlastné konanie, reflektovať vlastné i cudzie výsledky, vytyčovať a projektovať si úlohy a tvorivo za seba participovať a spolupracovať na riešení problémov, naučiť s a prosociálne konať

3. generálny cieľ naučiť sa hodnotiť

        – má axiocentrickhý zámer, čo znamená naučiť žiaka orientovať sa v hodnotových systémoch, hodnotiť a rozhodovať sa autonómne a fundovane z odborného i mravného hľadiska, ujasniť si priority hodnôt vo vlastnej hodnotovej orientácii atď.

4. generálny cieľ naučiť sa dorozumievať sa a porozumieť iným  a sebe samému

        – ide o semiocentrické ciele učenia s a formou sociálneho komunikovania v interpersonálnych vzťahoch. Tento cieľ je spojený s rozvojom komunikácie a celkovej kultúrnosti človeka.

2. Obsah výchovy a výchovný proces

1. Obsah výchovy a výchovný proces
2. Utváranie mravnej identity osobnosti
3. Identita ľudského „ja“ a poňatie – mravnej identity osobnosti
4. Éthos
5. Etické kategórie
6. Axiológia morálky
7. Zmysel a poslanie výchovy

A. Obsah výchovy a výchovný proces

Pri štruktúrovaní obsahu výchovy a výchovno-rozvíjajúcich procesov utvárania osobnosti konštitučne určujúci je antropologicko-axiologický/hodnotový/ základ vo vzťahu k univerzálnemu poňatiu ľudskej kultúry.

Vychádzame zo:

1. základných sfér ľudskej kultúry
2. z osobnostných daností, potencialít konkrétnej ľudskej bytosti jej jedinečnosti a vlastnej autenticity

1. To je človek a svet v ktorom žije, to je ľudská kultúra a konkrétna osobnosť;

Za základné sféry kultúry, ktoré určujú obsah výchovy človeka pokladáme“

sféru duchovnej kultúry, sféru intelektuálnej kultúry ,sféru mravnej kultúry , sféru kultúry umenia ,sféru telesnej kultúry

Tieto sféry ľudskej kultúry sa konštituoali a rozvíjali v procese ľudskej civilizácie, utvárania a zoživotňovania humanistických ideálov výchovy; Uvedené sféry kultúry „vstupujú“ do pedagogickej reflexie, transformuje sa ich obsah v didaktickom, metodickom a formatívnom stvárňujúcom pôsobení na osobnosť. V tom je pedagogické hľadisko významné, určujúce a nezastupiteľné;Výchovný proces sa ťažiskovo rozvíja do týchto uvedených základných sfér ľudskej kultúry. Každý proces – duchovného, - rozumového,- mravného,-umeleckého /etického a estetického/,-telesného zamerania rozvíjania človeka má svoju vlastnú obsahovú štruktúru a svoj funkčný status kultivácie osobnosti;

B. Utváranie mravnej identity osobnosti

1. Eticko-teoretické východiská utvárania mravnej identity osobnosti
2. Podstata a cieľové zameranie procesu utvárania mravnej identity osobnosti
3. Štadiálno-vzťahové roviny procesu utvárania mravnej identity osobnosti
4. Personalizačno-procesuálna rovina utvárania mravnej identity osobnosti
5. Integrujúca podstata procesu mravného hodnotenia
6. Činnostno-procesuálna rovina utvárania mravnej identity osobnosti
7. Hodnotenie mravného činu
8. Vychovávateľsko-procesuálna rovina utvárania mravnej identity osobnosti
9. Zameranosť výchovno-metodickej práce;

C. Identita ľudského „ja“ a poňatie – mravnej identity osobnosti „

V  centre všetkého pedagogického a výchovného uvažovania je človek ak „homo edukandus„ /človek vychovávateľný a vzdelávateľný/

V jeho ľudskom bytí sú potenciály a základy aby sa stal i pomocou výchovy a vzdelania „subjektom“ - „sám sebou“. Jeho subjektívna, osobná substancia je identitou vlastného ľudského „ja“.Identita vlastného ľudského „ja“ predstavuje kategóriu základnej antropologickej podstaty

Mravná dimenzia identity  

- je spätá s personalizačným hodnototvorným procesom, s mravnou autonómiou, so všetkými dimenziami a vrstvami človeka, s jeho individuálnym a sociálnym bytím

- preto je podstatné si uvedomiť vlastnú autoreguláciu, sebareflexiu, sebauvedomenie a sebautváranie osobnosti

Pojem seba

- znamená, že osobnosť vo svojej podstate, vyjadrenej vlastným “ja“ ako nositeľa inidviduálneho správania, zostáva pri všetkých zmenách správania „identické so sebou“ a tým spôsobuje v procese vzájomného pôsobenia kontinuitu a stálosť

- To tvorí potenciálny základ vychovanosti a pevnosti pozitívneho charakteru osobnosti

Autoregulatívny systém človeka  

- dosahuje najvyšší stupeň vtedy, ak osobnosť ako regulujúci a integrujúci celok otvára a reguluje vedomé „ja“, ak sa zameriava nepretržite na sebazdokonaľovanie, sebautváranie v smere všeobecnoľudských uznávaných a akceptovaných výchovných ideálov, hodnôt a cieľov.

Preto je významné vzbudiť túžbu a chcenie „zmeny osobnosti“

V humanistickej výchovnej teórii

- nám platí vo všeobecnosti, že čím lepšie bude osobnosť „poznať seba“, tým lepšie môže poznať i druhých, lepšie im porozumieť, kooperovať s nimi a tým vytvárať i väčšie hodnoty.

- Ak nemá pozitívny vzťah k tomu druhému a nemá ho rád, tak nemá rád ani seba. A ak nemá rád seba, tak nemá dobrý obraz o sebe.

Utvorený „obraz seba“ má na správanie jedinca podstatný vplyv a výrazne ovplyvňuje priebeh jeho autoregulácie/obraz vzniká v procesoch sebahodnotenia jedinca

D. É t h o s

– starogrécke slovo

obvyklé miesto, zvyk, mrav, obyčaj, charakter, mravná povaha, zmýšľanie, správanie, mravnosť

4 významové okruhy:

1. Éthos – bydlisko, domov, životný priestor, obvyklé miesto človeka „ethos ako prostredie a životný priestor“

2. Éthos – v zmysle zvykov, mravov, obyčajov -“výpočet podstatných znakov správania“ životný  priestor sa mení na životný spôsob človeka návykovosť, zvykovosť, obyčajovosť, mravnosť v správaní, v životnom spôsobe človeka

3. Éthos – vo význame pôvodu, príbuznosti /kmeň, rod, etnikum, národ - veľké soc. sk./

- ako znak spoločného pôvodu a príbuznosti

- dispozičný status, vnútorné vlohy pre správanie človeka - charakter

- typické znaky, stabilné v správaní človeka v sociálnom poli /v intersubjektivite v etnickom, národnom spoločenstve

4. Éthos – ako mravnosť  - zásadný meritórny význam pre chápanie ektiky „mravnosť ak kvalita reálneho života“ ako spôsobilosť, zameranosť na dobro, čo rozvíja ľudský život v jeho individuálnom a sociálnom rozmere éthos sa vyvinul do podoby najvyššej maximy ľudského správania/zmysel ľudského správania so zreteľom k uskutočňovaniu dobra/

E. Etické kategórie

/kategória – gréck. pôvodu, najvšeobecnejší pojem, do ktorého možno zahrnúť všetky príbuzné a rovnocenné javy skutočnosti/

E t i c k é   k a t e g ó r i e  - ako základný pojmový a hodnototvorný aparát teoretického systému, predstavuje najvšeobecnejšie pojmy o morálke, stelesňuje všetky jej najšpecifickejšie vlastnosti.

1)Mravný jav, 2)mravný ideal, 3)mravná norma, 4)mravná vzťah

Vstupujú do pedagogickej tvorby obsahu a rozpracovania procesuálnych hľadísk mravného vychovávania človeka

1. Mravný jav

- je základným východzím pojmom, nie je niečím, čo existuje samo o sebe. Nemožno ho hypostazovať /zvečňovať/ Abstrahujeme ho z konkrétnych životných prejavov

Mravné javy sa realizujú v celom duchovnom a bytostnom svete človeka. Realizujú sa v ľudskom správaní a konaní, v prakticko-životnej činnosti.

V činnosti ľudí a v ich správaní je „stelesnená“ mravnosť. Preto majú vedy o výchove človeka /najmä teória výchovy, mravná výchova, pedagogická etika, pedeutoetika – svoju kompetentnosť v vzťahu k mravnosti človeka /ide v podstate o proces usmernenia a zmeny v správaní človeka/

2. Mravný ideál

- najvyšší vzor, ktorý sa človek v mravnom rozvíjaní, autokreácii usiluje dosiahnuť

Obsahuje predstavy o „dokonalom“ človeku, o vzore ľudskej osobnosti jej poslaní, cieli a mieste v živote. Je morálnou „projektovou konštrukciou“ integrity svojej osobnosti a iných ľudí a ľudského bytia vôbec. Predstava o mravnom ideály, o pozitívnych vzoroch mravného správania má dôležitú úlohu pri utváraní mravného vedomia, vlastného „obrazu seba“, sebauvedomovania osobnosti a v celom procese mravnej výchovy.

3. Mravná norma

Mravná norma a mravný vzťah

Mravná norma vyjadruje v slovesnej forme požiadavku – príkaz

Etimologicky termín „norma“ jec lat. pôvodu /znamená pravidlo, meradlo/.

Mravná  norma sa prejavuje vo forme príkazu,/imperatívu – rozkazu/, je požiadavkou toho „čo má byť“ Predmetne sa problematikou zaoberá – Normatívna etika,

Mravné normy majú do značnej miery abstraktný charakter, významná je ich konkrétna prakticko-činnostná určenosť, Vystupujú ak dôležité východzie etické postuláty pri koncipovaní obsahu a procesu mravnej výchovy

Mravná norma – právna norma  / majú úzky vzťah/

Právne normy upravujú predovšetkým vonkajšiu, rezultatívnu stránku správania ľudí.Stanovujú sankcie za porušenie právneho poriadku

Právne normy sa odrážajú / sú obsiahnuté/ v zákonoch, v právnych predpisoch, majú záväznú platnosť pre všetkých občanov. Štátne ustanovizne si aj donútením vyžadujú ich plnenie.

V tom spočíva výrazne  záväzný sociálno-imperatívny charakter právnych noriem

Mravné normy vstupujú do regulatívnych funkcií /závisí od toho ak ich osobnosť akceptuje, a v akej pozícii prijíma, či odmieta

4. Mravný vzťah

       Významný komponent obsahovej a funkčnej štruktúry morálky. Sú to vzťahy človeka k životu a k životným hodnotám, k druhým ľuďom a k sebe samému, vzťah k svetu, ku skutočnosti a k realite vôbec. Sú to vnútornou kostrou existujúcich mravov.

Mravné vzťahy sú vyjadrené prakticky v činoch, v konaní ľudí. Čin je individuálny akt základný element správania človeka. Čin, ktorý má morálny význam sa odlišuje od jednoduchého operatívneho správania práve tým, že sa v ňom vyjadruje hodnotový vzťah k V duchovnej kultúre i z aspektu sociálneho, mravné vzťahy predstavujú nosný hodnotový pilier vzájomných vzťahov ľudí. Sú konkrétnym prejavom ich morálky a duševného rozpoloženia, chápania zmyslu a významu ich bytia.

       Mravné vzťahy, ich podstata, funkčnosť a najmä ich osvojovanie a rozvíjanie je súčasťou procesu tvorby mravnej identity človeka, procesu mravného formovania osobnosti

F. Axiológia morálky

Hodnotovosť – je určujúcim kritériom pre každý mravný jav, mravnú kategóriu a celý etický systém. Etika je určitý druh hodnotovedy.

Humanistické mravné hodnoty vychádzajú zo základných záujmov života človeka a sociálneho spoločenstva. V ich širokom hodnotovom spektre osobitné postavenie zaujímajú hodnoty s prvkami a podstatou univerzálneho multikultúrneho charakteru.V etických systémoch tieto hodnoty môžu vytvárať rôzne štruktúry.

Z pozície “humánnum“ možno kreovať 2 základné kategórie:

Prvá kategória

Elementárne prvky mravnej kultúry(Úcta, šľachetnosť,Úprimnosť, vernosť,Súcitnosť, pracovitosťSlušnosť, ctižiadostivosť)

Druhá kategória

Mravné hodnoty najvyššej axiologickej určenosti (všeľudské multikultúrne hodnoty) centrálne kategórie ľudskej morality predstavujú jadro dynamickej stability v multikultúrnych dimenziách: blaho, láska, viera, dobro, spravodlivosť, zodpovednosť, česť a dôstojnosť, svedomie, tolerancia, mier, solidarita, ...

V prvej kategórii sú obsiahnuté základné pravidlá každého ľudského spolužitia.Pramenia z ľudskej prirodzenosti a základných hodnôt človeka. Sú to mravné kvality nevyhnutné pre reguláciu správania ľudí všeobecne.

Druhú kategóriu  tvoria mravné hodnoty základného substančného významu. Plania osobitnú funkciu v celkovom živote človeka - „mravnú filozofiu človeka“ Predstavujú centrálne kategórie ľudskej morality. Nosnosť  hodnotovej štruktúry človeka

Svedomie

- lat. Consientia - predstavuje integrujúce najvyššie kritérium mravnosti, najvnútornejší mravný regulátor a najcitlivejší indikátor mravnosti osobnosti.

- chápeme ho ako antropologickú /duchovnú/ konštantu, ako najintímnejší regulátor správania a konania ľudskej bytosti

- Osobitne významná je väzba svedomia s morálnym rozhodovaním, ktorá v najpodstatnejšej miere charakterizuje mravný hodnotový status človeka.

G. Zmysel a poslanie výchovy

Zmyslom, poslaním a cieľom výchov je humanita – ľudskosť

súčasné vedy o výchove človeka akceptujú humanistický základný princíp, dôraz kladie na prežitú ľudskú skúsenosť  na to

„čím a prečo človek žije“

axiocentrické uvažovanie vychádza z predpokladu, že hnacou silou života sú hodnoty

problém človeka je problém hodnôt

problém výchovy je problémom pôsobenia na človeka

hodnotami a k hodnotám celý výchovný proces,

všetko výchovné snaženie je zamerané na  zmenu  správania  osobnosti

- osobnosť ak samo regulujúci celok mení svoje správanie na základe tých podmienok v ktorých žije

- výchova sa nemôže uskutočňovať mimo osobnosti človeka jeho vnútorný svet, mechanizmy jeho vlastnej autoregulácie sú určujúce

/mechanizmy riadenia seba/

- v tom sa otvára naše „výchovné pole“ náš priestor – priestor možnej“ intervencie“ do osobnosti

Určujúcou však je v l a s t n á   s e b a r e f l e x i a   č l o v e k a , jeho vnútorný postoj ako vyvíjajúcej sa osobnosti, uvedomovaním si seba, svojho „ja“

Poznámka – my sme schopní donútiť človeka k určitému správaniu, ale nie sme schopní „donútiť ho„ vytvoriť a zmeniť jeho vnútorný autoregulatívny mechanizmus /hodnotovo-rozhodovacie procesy, ale môžeme ich účinne napomáhať tvoriť a meniť/

3. Moralný rozvoj osobnosti

V procese utvárania mravnej identity si jedinec svojuje a tvorí určitú hodnotovú štruktúru, individualizuje hierarchiu mravných hodnôt, premieňa internalizované a subjektívne transponované a utvorené hodnoty v individuálnu motivačnú silu ľudského rozhodovania a konania

Z hľadiska štruktúry osobnosti proces mravného rozvíjania zasahuje všetky duševné sféry človek. Účinnosť tohto procesu je podmienená optimálnou vzťahovou súčinnosťou a integritou kognitívnej, emotívnej a konatívnej stránky v každom mravnom prejave ľudského  správania a konania. Socializačné zretele utvárania mravne identity osobnosti  sú podmienené  skutočnosťou, že mravná činnosť nejestvuje„ sama  o sebe“ /v čistej forme/, ale je stránkou a integritou každej ľudskej činnosti- „má vzťahovotvornú podstatu“

Mravný vzťah sa realizuje v rôznych spôsoboch správania. Vo svojej jednote charakterizuje morálnu zrelosť a vychovanosť človeka. Samotné správanie sa je prakticky uskutočňovaný

„vzťah“

Cieľovým zameraním procesu mravného formovania je dosiahnutie duchovno – mravnej identity osobnosti

Rozvoj osobnosti s vlastným morálnym statusom, s autoregulatívnym morálnym mechanizmom najvlastnejšej ľudskej podstaty, s utvorením mravného charakteru, mravných citov, názorov, postojov, presvedčení.Osobnosť, ktorá je schopná vlastných morálnych rozhodovacích procesov, ich voľby, realizácie, nesenia zodpovednosti.Stať sa „mravným subjektom“

Proces mravného formovania osobnosti integruje 3 štadiálno-vzťahové roviny:

Personalizačno – procesuálna rovina, činnostno – procesuálna rovina, vychvávateľsko – procesuálna rovina

I. Personalizačno – procesuálna rovina

utvárania mravnej identity osobnosti

Vychádzame zo základnej premisy, že mravná dimenzia identity je spätá s personalizačným hodnototvorným procesom, s mravnou autonómiou, s internalitou, s vnútorným svetom osobnosti. Zakladom tohto procesu je mravná uížitková skúsenosť amravné poznávanie, skúsenostno – zážitková + poznávacia rovina. Akceptácia mravných hodnôt je zložitý proces. Ak by sa stal len akýmsi vonkajší rešpektom mravných prinčípov a noriem a boli by prijímané skôr utomaticky na základe určitej „ konvencie“, či uzatvorených a ohraničených doktrín, v nedotatočnej miere by sa „ otvárala“ cesta rozvoja vlstnej činnostnej mravnej kreativity autonómie osobnosti. Teória morálky a mravného formovania postavená len na zákonoch, príncipoch a normách, by mohla viesť k regulátivnej schématičnosti v medziľudských vzťahoch, jednoplošnosti /príkazov, zákazov a sankcionovaniu/ a v nedotatočnej miere k rozvoju vlastných duchovno-mravných potencialít každej osobnosti

Teória morálky a mravného formovania postavená len na zákonoch, princípoch a normách, by mohla viesť k regulatívnej schématičnosti v medziľudských vzťahoch, jednoplošnosti /príkazov, zákazov a sankcionovaniu/ a v nedotatočnej miere k rozvoju vlastných duchovno-mravných potencialít každej osobnosti

Voluntaristická imperatívna postupnosť /príkazová, nevyhnutné plnenie/ vo vzťahu k normám môže viesť iba k „poslušnosti“, možno dosiahnuť legitímnosť, ale nie morálnosťvo vzťahu k autencitite osobnosti. Zákony, princípy a normy určujú človeku čo „musí“ robiť, resp. Čo by mal robiť, čo sa očakáva, hodnota však „ vedie“ človek  k istej činnosti.

Mravné normy sa v priebehu svojho fungovania „ zhodnocujú“ Teda ich potenciálna hodnotosť sa stáva reálnou mravnou hodnotou.Určitá mravná norma sa prijíma ako predpoklad dosahovania určitej mravnej. Mravné poznanie tvorí základnú obsahovo-štrukturlnu súčasť mravného vedomia osobnosti. Hodnotenie mravného javu vykonáva človek na podklade tých pojmovo – morálnych obsahov,ktoré tvoria súčasť mravného vedomia. Mravné poznanie je potreb né rozvíjať postupne, uvážlivo v integrite kognitívnych a ostatných procesov ontogenetického vývoja človeka. /skôr vychádzať z avízovaných potrieb,chcenia, záujmu osobnosti. Bez intelektovej platformy mravná výchova by bola „slepá“ Proces mravnej výchovy je najlepšie prepracovaný v didakticko – kognitívnej rovine - „etického učenia sa“ Voluntristická imperatívna postupnosť /príkazová, nevyhnutné plnenie/ Vo vzťahu k normám môže viesť iba k „poslušnosti“, možno dosiahnuť legitímnosť, ale nie morálnosť vo vzťahu k autencitite osobnosti. Zákony, princípy a normy určujú človeku, čo „musí“ robiť resp. Čo by mal robiť, čo sa očakáva hodnota však „ vedie“ človeka k istej činnosti.

Mravné normy sa v priebehu svojho fungovania „zhodnocujú „ Teda ich potencionálna hodnotovosť sa stáva reálnou mravnou hodnotou. Určitá mravná norma prijíma ako predpoklad dosahovanie určitej mravnej hodnoty.

Mravne poznanie tvorí základnú obsahovo-štrukturálnu súčasť mravného vedomia osobnosti. Hodnotemie mravného javu vykonáva človek na podklade tých pojmovo-morálnych obsahov, ktoré tvoria súčasť mravného vedomia. Potrebné rozvíjať postupne, uvážlivo v integrite kognitívnych a ostatných procesov ontogenetického vývoja človeka /skôr vychádzať z avízovaných potrieb, chcenia, záuju osobnosti. Bez intelektovej platformy mravná výchova by bola „slepá“ Proces mravnej výchovy je najlepšie prepracovaný v didakticko-kognitívnej rovine “etického učenia sa“

Ak je však príliš preferovnaá poznávacia činnosť v mravnej výchove a nerozvíja sa vnútorný proces mravného sebvautvárania osobnosti, neotvára sa výchovné pole pre nachádzanie vlastnej - „autentickej cesty“ mravného sebarozvoja, tak sa celý rozvíjajúci proces „zastavuje-blokuje“ a jednopološne zužuje iba na rovinu mravného poznávania

V praktickej výchovnej činnosti dominuje racionalizujúca mravná metodika, metodika teoretického poznávania mravných pojmov, moralizovanie a poúčanie.

Autonómny mravne – kreatívny internalizačný proces

1. Je z hľadiska utvárania identity osobnosti určujúcim vývojovým štádiom mravného rozvíjania
2. Vychádzame z plnej zvrchovanosti osobnosti. Reflektovať kultúru jej vlastného poznávania, hodnotového prežívania, mravného slobodného rozhodovania, sebaurčenia i sebauskutočnenia
3. Ide o spôtosť so zložitými systémami motivačnými, emotívnymi, sebauvedomovacími, postojovými, hodnotovými
4. Všetky morálno – procesuálne javy sa však môžu rovzíjať len v horizonte „žitej vnútornej skúsenosti“, prežitých súvislostí, čo sa s pája s celou životnou dráhou jedinca

Miera poznania sabapoznania je prevažne závislá na kogitívnych schopnostiach a individuálnych skúsenostiach, nie je však ešte rozhodujúca pre mravné spríávanie a konanie. Pretože vonkajšie morálne normatívy môžu byť veľmi rôznorodo „vsadené“ a funkčne účinné vo vnútorných systémoch autoregulačnej štruktúry priamo /prakticko-činnostne/podmieňujúcej mravné správanie a konanie človeka. Všetky morálno – pojmoé obsahy a činnostno-zážitkové obsahy podliehajú „procesom mravného hodnotenia“

„procesom mravného hodnotenia“

Proces mravného hodnotenia integruje v sebe činnosti

Uznávanie/akceptácia, neakceptácia/ mraných normatívov a pozitívne prijatie činnostno-zážitkových obsahov. Mravné usudzovanie a mravné uvedomenie. Mravné cítenie a mravné prežívanie. Mravné rozhodovanie /i riešenie mravných konfliktov/. Utváranie mravných postojov i mravného presvedčenia. Uzlovou fázou v reťazci mravno-procesuálnych javov – vnútorných procesov mravného hodnotenia je mravné sebauvedomenie

Mravné sebauvedomenie je:

- je uvedomenie si seba samého, že človek je

„mravnou osobou“

- tvorí podstatu jeho vlastnej identity i mravnej autonómie

- sebauvedomovaním človek nadobúda schopnosť „sebakontroly“

Sebauvedomovaní človek nadobúda možnosť samostatne usmerňovať a kontrolovať svoje činy a  morálne sa sebazdokonalovať

Základ mravného sebauvedomenia osobnosti tvorí presvedčenie, chápané ako subjektívna akceptácia, transponácia/ vlastný rozmer prijatia/, kreativizácia určitých názorových a štrukturálno-hodnotových elementov. Presvedčenie človeka vo všeobecnom poňatí má svoj racionálny základ. Mravné presvečenie taktie vyrastá na tomto základe, avšak v procese svojho vývoja nadobúda popri kognitívnom zreteli výraznú emotívnu dimenziu

Mravné city

Funkcia a zástoj emócii /vo všeobecnosti rozumieme nimi – prežívanie subjektívneho vzťahu človeka k javom vnútorného a vonkajšieho sveta/ je významná v celom hodnotiacom procese – toje „hodnotová určenosť a funkčnosť“ mravných citov

Mravným citom rozumieme – človekom prežívaný vzťah k mravným hodnotám, mravným požiadavkám, skutkom a konania. Na pozícii mravného citenia  vzniká mravný hodnotiaci súd a hodnotiaca mienka. Utvárajú s av mravnom citovom prežívaní /súd a hodnotiaca mienka/, ktoré určuje vzťažný rámec toho, ako jednotlivec v sebe, vo svojom vbedomí interpretuje a „ prijíma“ mravné fenomény, aký spostoj k nim zaujíma a ako sa s nimi identifikuje. Na  základe tohto emocionálno – preživajúceho hodnotiaceho vzťahu sa rozvíja sebauvedomenie a utvára mravné presvedčenie

Najstabilnejšie a axiologicky najvýznamnejšie elementy utvárajú mravnú hodhotovú štruktúru /resp. Do nej vstupujú/, ktorá sa stva určitou konštantou v personálnej identite osobnosti. Človek svoju identitu autentizuje /dáva jej vlastný jedinečný rozmer. Ako duchovno-sociálna bytosť neustále si uvedomuje a preživa svoju vlastnú existenciu. Sebaakceptuje, sebareflektuje, pozoruje a hodnoti seba, svoje správanie a konanie vo vzťahu k vlastným morálnym kritériam a vlastnému hodnotvému systému. Schopnosť uplatnenia tohto hodnotového systému samostatným regulovaním, riadením a kontrolou svojich činov je prejavom mravnej autonómie a zrelosti osobnosti

Svedomie

1. je najpodstatnejší, funkčne a hodnotovo najvýznamnejší článok v štruktúre mravnej autonómie
2. /z lat. Conscientia/ chápeme ako duchovno-antropologickú konštantu, ako najintímnejší regulátor správaniea a konania ľudskej bytosti.
3. predstavuje špecifický fenomén v štruktúre ľudského bytia, potencionalitu, ktorá pernamentne vstupuje do hlboko subjettívnych rozhodovacích procesov

 Väzba svedomia s mravným rozhodovaním v najpodstatnejšej miere charakterizuje mravný hodnotový status človeka. Vystižné sú slová I. Kanta, že v našom svedoméí je zabývané „etické sebezákonodárstvo“ a etická zodpovednosť za naše sebauskutočnenie a sebavytváranie. Rozvinuté mravné svedomie je najpevnejšou zárukou ľudskej mravnje spoľahlivosti. Človek, ktorý nemá vo svojom svedomí opory, jeho axiologicko-hodnotová štruktúra nemá pevnosti a emotívno-prežívajúce hodnotové procesy sú nedostatočne rozvinuté. Preto je tak dôležité v procese mravného rozvíjania v dostatočnjej miere rozvíjať mravné svedomie. Redukcionizmus a neakceptovanie svedomia vedie k depersonalizácii a k degradácii celého duchovného sveta človeka.

Práve formovanie svedomia pokladáme v teórii mravnej výchovy za významnú a prvotnú!

II. Činnostno – procesuálna rovina utvárania mravnej identity osobnosti

Poznavácí a axiologicko-internalizačný /inteorizačný/ proces mravného rozvíjania „precádza“ v činnostno-externalizačný proces, ku vlastnému mravnému správaniu a konaniu. V nich sa prejavuje konatívny aspekt mravnosti. Personalizačné a socializačné vvojové procesy utvárajú v tomto štadiálnom období kopatibilitu a integritu. Podstatu mravného vedomia, autoregulatívny mravný systéín človeka nemožno pochopiť mimo súvislostí so správaním, praktickými činmi a mravnými skutkami

Základným elementom správania osobnosti, ako individuálny akt jeho osobnostne aleo sociálne významnej činnosti je

„čin“

Čin, ktorý má morálny význam sa odlišuje od prostého operatívneho správania práve tým, že sa v ňom vyjadruje hodnotový vzťah k iným ľuďom

Mravnú kvalitu činu osobnosti charakterizuje:

a) jeho motív a celá motivačná štruktúra

b) výsledok, uskutočnený skutok v konkrétnej životnej situácii

Motív je:

vedomou mrvnou pohnútkou správania. Motívmi môžu byť všetky prvky vedomia v ktorých sa vyjadruje jeho hodnotový vzťah ku skutočnosti, k sebe samému a k iným ľuďom

Medzi kladnými mravnými motívmi a užitočnými výsledkai nachádzame zložitý proces prtvárania zámeru, prežívania vyjadreného v pojmoch snaha, chcenie, túžba, prianie, žiadosť, statočnosť

Hodnotenie mravného činu

Každý ľudský čin, ktorý má vzťahovú určenosť podlieha morálno – hodnotovej  kvalifikácii. Nič tak nenarúša duševnú rovnováhu človeka, ako nespravodlivé hodnotenie jeho činov. Mravný čin nie je sám o sebe dobrú alebo zlý, mravným je až t´vtedy, keď ho zas mravný zhodnotíme, keď uznáme, že je stimulovaný ušľachtilými motívmi, zodpovedá hodnotovej štruktúre mravného vedomia a jeho uskutočnenie má významovo morálne následky

Mravnosť vo svojej prakticko-činnostnej podobe sa začína u jednotlivca prejavovať v konkrétnej životnej situácii, keď si uvedomuje a prežíva vnútorne napätie medzi rôznymi variantami svojho vlastného možného správania

Začína si hlboko subjektívne klásť otázku: „Prečo sa mám rozhodnúť?“ Takto sa odkrýva človeku morálny problém a nastáva „konfliktová situácia“

Aký je to „spor“?

Je to spor intrpersonálny /vnútroosobnostný/, v mravnom vedomí, dramatická sitácia a kolízia v rovine vzťahu mravných hodnôt a sociálnej skutočnosti. V mravnom konflikte musí si osobnosť zvoliť vlastnéstanoviskok, naň padá zodpovednosť a ťarcha rozhodnutia

Mravný konflikt

Je fakt reálneho života, vzniká vživote každého človeka. Chápeme ho ako „nežiadúcu nevyhnutnosť“, ktorú sa snažíme vyriešiť a zbaviť sa jej. Pri riešení takéhoto mravného konflitu ku významne sa prehlbuju procesy sebapoznávania, ksebahodnotenia, sebazdokonaľovania, posilňujú mravné vôľové konanie. Konfliktová situácia plní formujúcu funkciu vmravnej výchove osobnosti. Skutočné riešenie konfliktovej situácie a mravného konfliktu je späté so slobodnou voľbou formy správania

Mravná sloboda a mravná zodpovednosť

Mravná sloboda a sloboda vôle súvisí s vnútorným svetom človeka. Slobodná voľba znamená predovšetkým individuálnosť osobného rozhodovania, konania a možnosti uskutočnovania činov. Mravná sloboda v správaní človeka je vo vzájomnom vzťahu s mravnou zodpovednosťou. Ak nemá osobnosť možnosť slobodnej voľby formy správania, nemožno naň klásť mravnú zodpovednosť

Mravná zodpovednosť

Chápeme ako mravnú hodnotu základného významu univerzálnej všeľudskej multikultprnej podstaty. Zodpovednosť nemožno však chápať a zužovať iba na prakticko-činnostnú stránku mravnosti, vzťahuje však na všetky sféry mravného vedomia súvisiace s roznhodovaním a vykonaním mravného činu a správania sa osobnosti. Personalizačný a činnostno-procesuálny zreteľ mravného formovania umožňje pochopiť zložitú priecdhodnosť mravnosti vo vnútornom a vonkajšom svete človeka, zložitú súvzťažnosť v procese utvárania mravného vedomia amravného správania. Poznanie týchto skutočností je nevyhnutné pre optimálne rozvinutie vlastného socialno vychovného procesu mravného utvárania ososbnosti

III. Vychovávateľsko – procesuálna rovina ztvárania mravnej identity osobnosti

Vtejto vychovávateľsko-procesuálnej rovine sa budeme zaoberať práve:

1. Charakterom 2. Mravnou vychovanosťou 3.Zameranosťou vychovno- metodickej práce

4. vychovno-metodickým usmernením 5. hladaním a utvaranim vlastnej identity

Charakter

Z hľadiska pedagogicko-axiologickej výchovnej teórie najpodstatnejšiu a najvlastnejšiu predmetovo – obsahovú sféru výchovy človeka prestavuje utváranie mravného charakteru. Charakterom rozumieme hierarchizovanú celistnú štruktúru výraznych a podstatných vlastností človeka. Charakter ako celok je jadrom osobnosti, jej mravnou stabilitou. Pokladáme ho za základný hodnotiaci súd o človeku, akým vlastne je, ako sa prejavuje vo svojom správaní a konaní

Stabilizujúcu platformu charakteru utvára vôľa

Vôľa, vôľové úsilie vo vzťahu k mravnosti je bytostne späté s celým autoregulatívnym mravným systémom osobnosti

Moralno-vôľové kvality v procese mravného rozvíjania osobnosti maj významné postavenie

Ich rozvoj je spätý s ontogenézou mravneho vývoja a s celým procesom mravného vychovávania. Charakter so svojou vnútornou štruktúrou mravných kvalít je významnou konštitutvornou stránkou osobnosti. Do hodnotiacej štruktpry charakteru stupujú tie vlastnosti, ktoré majú svoju dominantnosť, vyhradenosť a stálosť v správaní a konaní človeka

Hodnotiace súdy pri posudzovaní človeka:

„Je to človek pevného charakteru“          

Je to človek bezcharakterný

Je to človek charakterovo nestály

Je to človek, ktorý nemá svoj vlastný charakter

Vyhranenosť – ucelenosť – dynamičnosť sú znaky pevnosti a stálosti charakteru

Mravná vychovanosť

Je rozhodujúcou stránkou charakteru. Charakter sa rozvíja a ustáluje v praktických činnostiach, v sociálnych vzťahoch v interaktívnych a medziľudskýc vzťahoch, v náročných i konfliktných životných situáciach. Utváranie charakteru je späté s celkovým procesom kultúrnej kultivácie človeka, ktorá sa realizuje v celom spoločenskom živote. V tomto procese má určujúci význam cieľavedomá výchovná činnosť. Človeka nemožno vychovávať po častiach, ani v určitej postupnosti formovať jeho charakterové mravné kvality – integrita osobnosti je určujúca

Pochopiť však podstatu výchovno-procesuálnych zreteľov mravného formovania, voliť vhodné metodické postupy a prostriedky formatívnych činnstí je možné za predpokladu

Poznania obsahovej podstaty, efektívneho metodické ho výcovného usmerňovania v utváraní jedntolivých morálnych kvalít a vlastností osobnsoti

Metodické postupy

V procese mravného formovania si vyžadujú optimálnu prepojenosť mravného poznávania na praktickú činnosť a život chovancov /edukantov/

Mravné poznávanie je tým plnšie a hlbšie, čím viac sa obohacuje ich mravná životná skúsenosť

Nemožno sa však len obmedzovať na rozvoj mravného poznania. To by znamenalo rekdukovať mravnú výchovu na mravný intelektualizmus

Vo výchovnej činnosti treba mať vždy na zreteli, že osvojovanie si poznatkov z etického učenia a mravné poznávanie nemožno stotožňovať s mavnými názormi, postojmi, presvedčením i mravnými hodnotami.

To je postupný a dlhodobý proces subjektívnej psychickej činnosti chovanca /edukanta/, rozvíjanie jeho vlastných morálnych formatívnych procesov/vlastných procesov sebautváranie/

Zameranosť výhovno – metodickej práce

Upriamujeme sa na utváranie priaznivých podmienok, vhodnej psyxhockej a citovo nasýtenenj atmosféry, na prejav hlbokej úcty osobnosti chovanca, uprimným osobným medziosobným vzťahom. Účinná motivácia, povzbudzovanie a pedagogicky taktné usmernenie k samostatnej psychickej /duševnj/ aktivite, k hlboko emocionálnym a mravným činom chovancov je tým najdôležitejším cieľovo zámerným hľadiskom v metodike mravnej výchovy. K efektívnemu rozvoju mravno-formatívnemu procesu chovanca /edukanta/prinaleží mravnym skúsenostiam

Namä citový aspekt mravnej skpsenosti, spätosť s citovým zážitkom a citovým hodnotovým prežívaním charkterizuje skúsenosť vo sfére mravnosti

Proces formovania mravných citov je osobitne významná sféra výchovy. Sféra citov je hlboko osobnostná, individuálna a veľmi zraniteľná

Každý nesprávny výchovno-metodický zásah môže vyvolať u chovanca opačnú negatívnu reakciu. Uvažlivo napomáhať rozvoju mravného cítenia

Osobitnú úlohu mravné city plnia v utváraní hodnotovo-motivačného systému /podpora, povzbudenie, ľudská blízkosť, prekonávanie vznikajúcich napätí

Výchovno – metodické usmernenie

Projektovanie činností výchovno-formatívneho charakteru, utváranie a modelovanie výchovných situácií, vypracovanie konkrétnych metodických postupov /to sú sféry výraznbe pedagogické/

Bez konkrétneho prakticko-situačného zreteľa formatívny proces sa môže zmeniť na plytké moralizovanie

Výchovno – metodické uzsmernenie mravného rozvíjania osobnosti môže byť natoľko účinné, nakoľko dokážeme pomôcť rozvínuť jeho aktívnu a tvorivú socio-mravnú činnosť. To prirodzene vyžaduje poznať osobnosť chovanca ako neopakovateľnú a jemnú individualitu so svojím rozvíjajúcim mravným potenciálom v jednotlivých vývojových obdobiach. Každé obdobie má svoju vlastnú zónu mravného rozvoja, ktorá zodpovedá celkovým danostima vývojových fáz ľudskej ontogenézy. Človeka nemožno formovať a modelovať ako beztvaru životodarnú hmotu . Bez plného rešpektovania prirodzených danností a vlastného dušen´vného života vyvíjajúcej sa osobnosti nemôže sa optimálne rozvinúť aktívny proces vlastného sebarozvoja

Hľadanie a utvárania identity

Mladý človek vo svojom vlastnom sebarozvoji má nadobudnúť schopnosť porozumieť svojím súčasným i v budúcnosti prežívaným životným sitáciam, objavovať a hľadať i nové cesty ich riešenia. Za určujúci nosný pilier v interaktívnych poersonálnych vzťahoch výchovného poľa pokladáme dialogický princíp. Umožnuje vyvoriť prívetivo ľudskú atmosféru mediosobnej komunikácie. Napomáha rozvíjať kompetencie a poteniality mravnej autonómie osobnosti a zároveň jedinečnosť a originálnosť vučení sa „väzbe na vlastné princípy“ a tvorbe svojej vlastnje morality

4. Etika a mravná výchova

Etika je:

Základným teoretickým prameňom skúmania problematiky mravnosti a mravnej výchovy je etika

V najširšom slova zmysle ňou rozumieme náuku, vedu o mravnosti, resp. vedu o morálke. Základy etiky položil Sokrates a Platón, ale ako samostatnú disciplínu ju ustanovil až Aristotela. Z etymologického hľadiska pochádza termín etika zo starogréckeho slova étos.

Étos

chápeme ako základnú kategóriu v etike a mravnej výchove.

- znamená zvyk, mrav; „éthos“ znamená obvyklé miesto, zvyk, mrav, obyčaj, charakter, mravná povaha, zmýšľanie, správanie, mravnosť

- termín E prešiel pozoruhodnou históriou. Pôvodne označoval životný priestor, domov, bydlisko. Neskoršie sa éthos vo význame životného priestoru zmenil a nadobudol význam životného spôsobu

- chápe sa ako obyčaj, zvyk, mrav. Ďalší vývojový rozmer predstavuje poňatie éthosu ako mravnosti, zmýšľania, postojov (ide o vedomie hodnoty morálneho zmýšľania a správania, nie iba od deskripciu zvykov a  obyčajov

- význam E sa napokon vyvinul do podoby označujúcej najvyššie „maximy“ ľudského správania

-  v novodobej etickej teórii sa pojem chápe ako podstatný znak každého, kultúrneho spoločenstva ľudí a každého duchovno-kultúrneho vyvinutého jednotlivca

- latinskou obdobou starogréckeho pojmu éthos je pojem mos, čo znamená mrav, charakter, obyčaj, vlastnosť, správanie, vnútornú podstatu, zákon, predpis

Etika

- vyvíja sa vyše dvoch tisíc rokov a je jednou z najstarších humanistických disciplín v rámci duchovných vied. Je filozofickou disciplínu, vznikla a vyvíjal sa v štruktúre filozofickej vedy

-  študuje morálne javy v najširšom zmysle, cez humanitu je charakterizovaný prístup ale zároveň aj zameranie a cieľ etiky, čo znamená, že ide predovšetkým o problémy človeka, jeho morálne problémy, a že podstata prístupu k týmto problémom a otázkam spočíva v ľudskosti, v snahe riešiť ich na humánnom princípe

- Etika - teória morálky, teoretické učenie o morálke, vo svojej podstate skúma predmet, s ktorým sa stretáva každý človek, bez zreteľa na jeho odborné poznanie tejto problematiky.

Moralka

- chápeme ako duchovno-praktický fenomén, ktorý je možno charakterizovať ako systém základných hodnôt, noriem, pravidiel, požiadaviek, podľa ktorých by sa mali ľudia v každodennom živote správať a konať.

Morálka predstavuje jeden zo spôsobov normatívnej regulácie správania sa človeka k spoločnosti, skupine, k sebe samému.

Morálka má svoju obsahovú štruktúru. Tvoria ju normy správania sa, motívy konania, kritéria morálnho konania, moralne hodnoty, formy medziľudských vzťahov.

Morálka požaduje aby sa človek správal určitým spôsobom. Zároveň človeku zdôvodňuje, prečo sa má správať práve tak, a nie inak.

Morálka svojou dvojdimenzionálnosťou, čo je a čo má byť, čo je očakávané, žiadané, je založené na hodnotení.

Morálna dimenzia „čo má byť“ odhaľuje pred človekom svet hodnôt

Morálka vychádza vždy z určitej hierarchie hodnôt, z určenia miesta človeka vo svete, z určenia zmyslu života, z určenia vzťahu človeka k iným ľuďom a k sebe samému

Morálka má svoje špecifické funkcie, z nich integrujúcu pozíciu predstavuje jej výchovná funkcia

V rozvíjaní teoreticko-obsahových, pojmovo-kategoriálnych a hodnotovo-vzťahových súvislosti v etike i v mravnej výchove treba pochopiť podstatu a odlišnosti v používaní základných pojmov morálka, mravy, mravnosť, pretože v praktickom živote ale i v odbornej literatúre sa často zamieňajú a pokladajú sa za synonymá.

Mravy

-chápeme ako relatívne ustálený spôsob správania riadiacimi sa morálnymi požiadavkami uznávanými v určitom spoločenskom prostredí akceptovanými určitou spoločenskou skupinou, národom, etnikom

-  chápeme v pozícii žitej mravnosti. Keď hovoríme o mravoch máme na zreteli iba také činy ľudí, ktoré sú priamym predmetom mravného hodnotenia, to znamená, máme na mysli mravnosť ak spôsob života človeka alebo istého spoločenstva.

Vo výchovnej pozícii pri rozvíjaní procesu mravnej výchovy, mravy, mravný fenomén nám vystupuje ako významný článok celého spoločensko- výchovného poľa v určitej tradičnej pozícii nášho duchovno- kultúrneho teritória, ale chápeme ho ako priestor otvorený v teritóriu multikultúrneho rámca v kontinentálnom i globálnom poňatí.

Mravnosť

-chápeme ako zložitý jav ľudského žitia, ako jeden zo základných pojmov duchovnej kultúry ľudstva, má svoju hodnotovú učenosť. Predstavuje kvalitu reálneho života. Mravnosť je všeobecným mravným normám, zvyklostiam a štandardom zodpovedajúce správanie, spočívajúce na individuálnom rozhodnutí v príslušnom spoločensko-kultúrnom kontexte

Z hľadiska historického vývoja chápeme pojem mravnosť ako hodnotenie správania človeka z morálneho hľadiska

Vo svojej podstate je mravnosť prejavom zložitého vnútorného sveta človeka, hlbokou duchovnou integritou vlastného sebauvedomenia, hodnotou samu o sebe v spojenia s vlastným správaním a činmi, so vzťahom k iným ľuďom a ľudskej praxi

Mravnosť môžeme charakterizovať i ako dobrotu, ako spôsobilosť, zameranosť na dobro. Mravne dobré je to, čo trvale rozvíja ľudský život v jeho individuálnom i sociálnom rozmere

V mravnej výchove pojem mravnosť a adjektívum mravný má centrálne postavenie. To vyplýva z charakteru a funkcie mravnosti pri výchove človeka. Používame ho jeho pregnantnej hodnotovej podstate, ako jednu zo základných hodnôt duchovno-kultúrneho vývoja ľudstva, ako integrujúcu hodnotu a podstatnú súčasť regulatívneho systému ľudského života.

Kategoriálna štruktúra morálky

Morálka je mnohostranný jav s veľmi zložitou vnútornou štruktúrou. Štruktúrnymi elementmi morálky sa stávajú pojmy, ktorých aj javová stránka má obsahovo hodnotový podstatu

V etickom učení majú tieto pojmy význam etických kategórií

Etické kategórie sú najvšeobecnejšie pojmy z oblasti morálky, stelesňujú všetky jej najšpecifickejšie vlastnosti. Hodnotový status je základným kritériom systému tvorby kategórií, ich hierarchizácie a vnútorného členenia.

Mravné javy

-nie sú niečím, čo existuje samo o sebe. Nemožno ich hypostazovať, zvečňovať. Abstrahujeme, usudzujeme a identifikujeme ich z konkrétnych životných prejavov

Mravné javy sa realizujú v celom duchovnom a bytostnom svete človeka. Najvýznamnejšie sa realizujú v ľudskom správaní a konaní, v praktickej životnej činnosti. Mravnosť je stelesnená v činnosti ľudí a v ich správaní. Najvyšší vzor, ktorý sa človek v duchovnom a mravnom zdokonaľovaní usiluje dosiahnuť, resp. sa k nemu približovať, je mravný ideál. Ukazuje „smerujúci cieľ“ mravného vývinu a sebazdokonaľovania. V porovnaní so skutočnosťou vystupuje ideál ako myslený vzor dokonalosti

Mravný ideál

Mravný ideál obsahuje predstavy o dokonalom človeku, o vzore ľudskej osobnosti, jej poslaní, cieli a mieste v živote. V najúplnejšej forme vyjadruje to, čo má byť. Od idei sa ideál odlišuje svojím hodnotovým aspektom.Predstava o mravnom ideáli má významnú úlohu tak pri formovaní mravného vedomia a sebauvedomenia osobnosti, ako aj v celom procese utvárania mravnej identity osobnosti.

Mravný ideál vystupuje ako špecifické zdôvodnenie mravných noriem a mravných princípov. Tieto utvárajú základné elementy hierarchizovaného hodnotového systému mravného vedomia.

Mravná norma

- (lat. Pravidlo, meradlo) vyjadruje v slovenskej forme požiadavku, príkaz

Mravné normy syntetizujú duchovné a praktické stránky morálky. Vyjadrujú pravidlá utvorené v sociálnom živote. Mravné normy majú užší vzťah k právnym normám.

Právne normy upravujú predovšetkým vonkajšiu, rezultatívnu stránku správania ľudí. Poukazujú na to, ako sa nemá postupovať a stanovujú sankcie za porušenie právneho poriadku

Právne normy sa odrážajú v zákonoch, sú pre všetkých občanov záväzné a štátne ustanovizne si aj donútením vyžadujú ich plnenie. V tom spočíva výrazne záväzný sociálno-príkazový charakter právnych noriem.

Mravné normy regulujú nielen vonkajšiu ale i vnútornú motivačnú stránku ľudského psrávania a systém mravných vzťahov. Mravná norma nie je výlučne vonkajším predpisom je predpis, ktorý osobnosť prijíma a osvojuje si vo vlastnom sevauvedomovacom procese. Norma sa „pretvára“ na vnútornú hodnotu. Ide o kreatívny, hlboko subjektívny proces vo vedomí osobnosti. Norma sa tak môže stať po jej hodnotovej intrasubjektívnej „transfomrácii“ -vnútornému vlastnému prijatiu, regulatívnym hodnotovým prvkom subjektívno-mravnej a socio-mravnej aktivity, mravného uvažovania, rozhodovania, konania, citom povinnosti a zodpovednosti.

Spoločenská vôľa sama o sebe nemá v morálke zaväzujúcu silu, ale pôsobí prostredníctvom všeobecných noriem a princípov. Mravné normy a princípy podliehajú zmenám a vývoju. Stabilitu i základnú platformu tu utvárajú mravné normatívy univerzálneho multikultúrneho humanistického charakteru. Zdokonaľovanie mravných noriem a princípov závisí od rozvoja sociálneho spoločenstva, jeho kultúrno - duchovného statusu. Aj napriek blízkosti zmyslu a funkčnosti pojmov mravná norma a mravný princíp treba porozumieť i odlišnostiam medzi nimi. Najvšeobecnejšie normy v morálnom systéme nadobúdajú význam mravných princípov. Stelesňujú najpodstatnejšie črty morálky.

Mravné princípy

- sú základnými hodnototvornými a normotvornými článkami a typickými znakmi morálneho systému. Všeobecný mravný princíp sa konkretizuje v jednotlivých mravných normách. Normy sú variabilnejšie, dynamicky sa vyvíjajúcejšie ako princípy

Celková konkretizácia mravných princípov a mravných noriem až k mravným vlastnostiam a utváraniu mravného charakteru sa uskutočňuje v procese mravného formovania osobnosti. Mravné princípy a mravné normy tak vystupujú ako východiskové etické fenomény pri koncipovaní obsahu mravnej výchovy.

Mravné vzťahy

Sú významným komponentom obsahovej a funkčnej štruktúry morálky. Rozumieme vzťahy človeka k životu a k životným hodnotám, k druhým ľuďom a k sebe samému, vzťah k svetu. Sú vnútornou kostrou existujúcich mravov. Sú vyjadrené prakticky, v činoch v konaní ľudí. Ich špecifickosť spočíva v tom, že ľudia, ktorý vstupujú do určitým spôsobom motivovaných vzájomných medziľudských vzťahov, berú na seba morálne povinností a záväznosť.Sú konkrétnym prejavom mravov a duševného rozpoloženia, chápania zmyslu a významu svojej vlastnej existencie

Mravné vzťahy, ich podstata, funkčnosť a najmä ich osvojovanie a rozvíjanie je súčasťou procesu utvárania mravnej identity osobnosti. Uvedené obsahovo - štrukturálne elementy morálky pokladáme za významné v tvorbe edukatívnych obsahových a procesuálnych stránok mravnej výchovy človeka.

Axiológia mravnosti

Hodnotovosť je určujúcim kritériom každého mravného javu, mravnej kategórie i celého etického systému. Táto učenosť vyplýva z podstaty a vymedzenia samotného predmetu etiky

Axiológia je náuka o hodnotách, teória hodnôt

Všeobecná axiológia sa zaoberá hodnotami vôbec, etická axiológia hodnotami mravnými.

Humanisticko-mravné hodnoty

- vychádzajú zo základných záujmov života, človeka a sociálneho spoločenstva. V ich širokom hodnotovom spektre zaujímajú osobitné postavenie univerzálne, multikultúrne hodnoty

Mravné hodnoty univerzálnej podstaty predstavujú základné dedičstvo humanistickej mravnej kultúry, jej prirodzenú kontinuitu i duchovno- životnú stabilitu.

V etických systémoch môžu vytvárať rôzne “hierarchizované“ štruktúry. My vychádzame z teoretickej abstrakcie dvoch možných základných skupín..

Prvú skupinu tvoria elementárne prvky mravnej kultúry. Druhú skupinu mravné kategórie vyššej hodnotovej určenosti

Prvá skupina

-obsahuje základné pravidlá ľudského spolužitia, ktoré ľudia vytvorili počas mravného vývoja spoločnosti. V prakticko-činnostnej podobe najkonkrétnejšie stelesňujú vzťah k mravnému dedičstvu, k mravným tradíciám ľudského rodu. Sú to mravné kvality potrebné na reguláciu správania ľudí všeobecne. Vytvárajú rovnosť jednotlivcov ako ľudských individualít, ktoré sú vo vzájomnom vzťahu mravnej kultúry osobnosti, ktorá je neoddeliteľná od celkového rozvoja človeka.

Patria k nim najmä tieto mravné kvality: úcta, šľachetnosť, sebaobetavosť, súcit, hrdosť, úprimnosť, vernosť, dôvera, ohľaduplnosť, solidárnosť, zdvorilosť, pokora, znášanlivosť, pracovitosť, vzájomná pomoc, poslušnosť, sebaovládanie, ctižiadostivosť, trpezlivosť, žičlivosť, korektnosť a iné. Elementárne všeľudské mravné kvality tvoria základnú platformu humanistickej

Druhú skupinu

Všeľudských mravných hodnôt tvoria mravné kategórie základného substančného významu. V celkovom duchovnom živote človeka plnia osobitné funkcie

Tvoria podstatný obsah mravného vedomia a sebavedomia osobnosti, jej duchovno mravnú filozofiu života. Do tejto skupiny môžeme zaradiť mravné kategórie, ako sú blaho, dobro a zlo, spravodlivosť, povinnosť, zodpovednosť, česť a dôstojnosť, zmysel života a šťastie, svedomie, tolerancia, mier, a iné.

Blaho

- je najvšeobecnejšia mravná hodnota. Vyjadruje najvyšší dosiahnutý stav duchovno mravnej dokonalosti človeka. Blahom sa zvyčajne nazýva to, čo povznáša a podporuje ľudský život v jeho duchovnej, materiálnej a spoločenskej sfére, všetko to, čo prináša človeku spokojnosť, pohodlie, pôžitok. Je označením stavu životnej zmysluplnosti, radosti a životnej pohody človeka.

Dobro a zlo

- majú univerzálny hodnotový charakter

- predstavujú najvšeobecnejšiu formu vyjadrenia morálneho hodnotenia, ktoré umožňuje oddeliť mravné od nemravného, bez čoho by vlastne nebolo morálky a čo tvorí základ každého morálneho hodnotiaceho súdu

Idea dobra je súčasťou každej mravnej kategórie, je alfou a omegou systému mravných hodnôt, pretože vo svojom najvšeobecnejšom význame je dobro totožné s mravnosťou, kým jeho antitéza zlo je synonymom nemravnosti a neresti. Skutky a činy pre dobro človeka a ľudstva a boj proti zlu mali vždy v hierarchii mravného hodnotenia rovnakú hodnotovú určenosť.

Spravodlivosť

Spravodlivosť je základom ich správneho uplatnený a využitia. Kategória spravodlivosti prekračuje „mieru mravného hodnotenia “rámec etických pojmov a stáva sa i právnou kategóriou

Spravodlivosť je negácia násilia. Vedomie spravodlivosti je aktivizujúcou silou mravného konania. Odporuje všetkému, čo je namierené proti blahu a dobru človeka, jeho dôstojnosti a cti. Spravodlivosť je osobitnou všeobecnou mravnou hodnotou. Jej špecifickosť spočíva v zachovaní miery objektívnosti hodnotiacej funkcie vedomia.  Spravodlivosť ako miera mravného hodnotenia postihuje pravdivosť hodnotenia, ktoré je vyjadrené inými kategóriami blahom, dobrom a zlom

Povinnosť

- je mravná kategória, ktorá sa najbezprostrednejšie a najtesnejšie spája s imperatívom – prikazovacou stránkou mravnosti

Stelesňuje nutnosť a záväznosť plnenia mravných požiadaviek, príkazov, vyplývajúcich zo samotnej prirodzene podstaty ľudskej mravnosti. Tento kategorický aspekt, ktorý je v povinnosti veľmi zreteľný, neprotirečí osobnej slobode. Každý človek sám slobodne prijíma obsah svojej mravnej povinnosti. Jeho záväznosť plniť mravné požiadavky vyplýva z vnútorného sebauvedomenia a presvedčenia osobnosti.

Zodpovednosť

- je mravnou kategóriou, ktorá umožňuje vyjadriť mieru uvedomenia mravného konania človeka vo vzťahu k všeobecným normám a mravným požiadavkám. Zodpovednosť ako fenomén mravnosti sa prejavuje v tom, že v človeku sa formuje pocit zodpovednosti za svoje činy. Hodnota a sila mravnej zodpovednosti rastie s reálnou slobodou človeka, ktorá podmieňuje stupeň jeho duchovnej a sociálnej aktivity.

Česť a dôstojnosť

Sú všeľudské mravné kategórie, ktoré postihujú človeka, ako najvyššiu hodnotu. Česť vyjadruje individuálne a spoločenské hodnotenie človeka. Česť je predovšetkým toľko, čo uznanie hodnoty človeka inými ľuďmi. To je objektívny význam cti. Zo subjektívneho stanoviska je to vedomie vlastnej hodnoty s predpokladom, že ju iní uznávajú alebo, že ju majú uznať. Česť predpokladá vo vzťahu k človeku tú mieru, ktorú si zaslúži. Osobné zásluhy človeka, v prvom rade jeho charakter, práca a miera ľudskosti, podmieňujú i mieru úcty, ktorá je mu preukazovaná.Z vedomia vlastnej cti a z povinnosti byť čestný vyplýva právo na uznanie zo strany spoločnosti. Z vedomia tohto práva sa vyvíja cit mravnej hrdosti – osobnej dôstojnosti, ktorý dodáva človeku určitú duchovnú istotu a rovnováhu.Uvedomenie si vlastnej dôstojnosti je formou individuálneho seba hodnotenia, sebauvedomenia a sebakontroly.

Šťastie a zmysel života

V najväčšej miere súvisia s ideou ľudskosti, sú najpodstatnejšími hodnotami života a kultúry. Východiskom a základom šťastia a zmyslu života je hodnota samého života. Šťastie je stav najväčšej vnútornej spokojnosti s podmienkami vlastného bytia, vlastnej existencie, je blahom, ktoré pociťujeme ak radosť, spokojnosť, povznesenie.V bežnom živote sa o šťastí hovorí ako o stave prežívanom v okamihoch neobyčajnej radosti. Chápania šťastia a zmyslu života závisí od hodnotovej orientácie človeka. Človek mnohokrát nevidí hodnoty tam, kde skutočne sú, a jeho predstavy o zmysle života a šťastia sa napĺňajú falošným obsahom

Svedomie

-(z lat. Consciencia) vo svojej podstate predstavuje najvyššie integrujúce kritérium mravnosti, najvnútornejší mravný regulátor najcitlivejší indikátor mravnosti. Stelesňuje dominujúcu moc a záväznosť morálnej pohnútky a núti človeka byť morálne dôsledným.Svedomie je morálny súd nad sebou samým, ktorému človek podraďuje svoj vnútorný svet. Je súdom o mravnej hodnote vlastných činov.

Svedomie má svoj duchovno-mravný status v racionálnej a emocionálnej sfére ľudskej psychiky. Je osobitným spojením racionálneho uvedomenia, praktického súdu o mravnej hodnote a mravnom čine, ako aj emotívneho prežívania a mravného cítenia. Vyjadruje pocit mravného uspokojenia alebo neuspokojenia a vystupuje vo forme hlbokých emocionálnych zážitkov. Negatívne zážitky sú zhodné s pocitom hanby a viny. Osobnosť vníma svedomie ako hlboký vnútorný hlas vlastnej mravnosti. Stupeň rozvoja svedomia závisí od stupňa rozvoja mravnej výchovy a sebavýchovy človeka. Utváranie mravného svedomia tvorí ťažisko procesu formovania mravnej identity osobnosti.

Tolerancia

- z lat. Tolerantia – trpezlivosť, znášanslivoť má ekvivalent v znášanlivosti, rešpektovaní rozdielnosti, chápeme ju ako pluralitu názorov, postojov a presvedčení.V medziľudskom vzťahu tolerancia znamená plne rešpektovať osobitosti hodnotovej orientácie každej osobnosti, znášanlivosť voči inému názoru, zvykom, tradíciám, atď. Správanie a konanie osobnosti v intenciách tolerancie je vždy späté s prejavom úcty voči ľudskej dôstojnosti. Inak sa dostávame na secesie intolerancie, násila a fanatizmu.

Mier

- je univerzálna, t.j. všeľudská multikultúrna hodnota, ktorá znamená pokoj, dobré a priateľské spolunažívanie, styv bez vojny a bez bojov

- v rovine osobnosti predstavuje vnútornú harmóniu, duševnú vyrovnanosť, dôveru v seba samého, ovládanie sa, bezkonfliktovosť

- je spätý so solidaritou a priateľstvom, neoznačuje len bezvojnový stav, ale i absenciu násilia vôbec

Mier chápeme ako začiatok vzájomného porozumenia, rešpektovania a úcty voči druhým, odlišným od nás. Hodnota mieru je spätá s ľudskými právami, ako požiadavkou rešpektovať ľudskú dôstojnosť.

Etické hodnotové kategórie neprestavujú uzatvorené a fixné hierarchizované štruktúry

Pokladáme ich za centrálne kategórie ľudskej morality a predstavujú jadro systému dynamickej stability v multikultúrnych dimenziách. V koexistencii, súčinnosti s inými vznikajúcimi hodnotami podliehajú flexibilným preferenčným posunom, nie však obsahovej „deštrukcii“

Proces etickej evolúcie je procesom strát starých a zrodu nových hodnôt

Morálka pluralitnej spoločnosti je otvorená voči kritike

Pripúšťa, že niektoré normy na ktorých a zakladá, možno revidovať a prispôsobiť novým spoločenským pomerom

Je to nevyhnutné i preto, že práva pluralitná spoločnosť sa vyznačuje ako stabilitou, a tak i premenami hodnôt a neustále je konfrotovaná s novou životnou realitou.

Teória a proces mravnej výchovy

V konkretizácii cieľov, obsahu a procesu mravnej výchovy vychádzame z hodnotovej podstaty mravnosti, jej obsahovej a funkčnej štruktúry. Princípy, hodnoty a vzťahy humanistickej mravnosti utvárajú základné východisko mravnej výchovy. Kým v etickom systéme a v teórii mravnosti vystupujú vo všeobecnej hodnotovo-filozofickej podobe, v teórii mravnej výchovy s a rozvíjajú, modifikujú a konkretizujú do edukatívnej podoby

Najrozsiahlejšiu a najviac rozvrstvený ú obsahovú súčasť mravnej výchovy tvoria všeobecné, multikultúrne mravné hodnoty. Tieto v najpodstatnejšej miere prispievajú k integrácii a mravnému rozvoju ľudské osobnosti.Osobnosť človeka sa utvára v zložitej štruktúre výchovných procesov ako celku. Proces mravnej výchovy má v tejto štruktúre univerzálne postavenie

Zasahuje celú osobnosť, smeruje k mravne zrelosti ľudskej bytosti. To tvorí podstatnú kultúrnu hodnotou vychovanosti človeka

Utváranie mravnej osobnosti je komplexný, zložitej štruktúre výchovných procesov ako celku

Proces mravnej výchovy má v tejto štruktúre univerzálne postavenie. Zasahuje celú osobnosť, smeruje k mravnej zrelosti ľudskej bytosti. To tvorí podstatnú kultúrnu hodnotu vychovanosti človeka. Utváranie mravnej osobnosti je komplexný, zložitý a dlhodobý proces

Cieľom mravnej výchovy je dosiahnuť duchovno-mravnú identitu osobnosti s autonómnym systémom, v najhlbšom zmysle slova ľudským sformovať pevný charakter, hlboké mravné city, názory, postoje a presvedčenie

Osobnosť, ktorá si aktívne osvojuje poznatky z oblasti mravnosti a etiky, inteorizuje si mravné hodnoty, tvorivo rozvíja svoje vlastné hodnotové štruktúry

Výchovný proces v oblasti mravnosti je zameraný na integrálnu štruktúru človeka, s dôrazom na humanisticko-mravnú „projekciu“ osobnosti.

Akceptácia mravných hodnôt je zložitý proces

Etické učenie a mravná výchova postavená len na zákonoch, princípoch a normách by mohla viesť k schematickosti v medziľudských vzťahoch, jednoplošnosti príkazy, zákazy a sankcie a v nedostatočnej miere by rozvíjala vlastné duchovno-mravné kompetencie každej osobnosti

Zákony, princípy a normy určujú človeku, čo musí robiť, resp čo by mal robiť, hodnota však vedie človeka k istej činnosti. Preto zdôrazňujeme hodnotovú určenosť mravných noriem, ich vstup do hodnototvorného procesu, aby sa ich potenciálna hodnotovosť stala reálnou mravnou hodnotou.

Proces mravnej výchovy môžeme teoreticky refeltovať v personalizačnej, socializačnej a prakticko-vychovávateľskej pozícii

Základ procesu výchovy k mravnosti tvorí poznávacia a skúsenostno-zážitková rovina. To vyplýva zo skutočnosti, že autonómny, mravne kreatívny proces osobnosti v sebe integruje rovinu racionality a emocionality.

Ak sa má jedinec prostredníctvom mravnej výchovy identifikovať s duchovnou kultúrou v osobnostnom i sociálnom rozmere, ak ju má pochopiť, porozumieť jej a vytvoriť si vlastný postoj, musí poznať mravné hodnoty: ich zdôvodnenie, ich antropologickú určenosť, ontologickú určenosť, sociokultúrnu určenosť, ich zástoj v osobnom i spoločenskom živote. Bez tejto poznávacej činnosti subjekt len ťažko prijíma mravnú hodnotu, ktorá sa má stať elementom utvárania jeho vlastnej hodnotovej štruktúry

Tento proces však nie je v rozvíjaní mravnej identity izolovaný, je spätý s rovinou zážitkov a skúseností

Mravnú skúsenosť chápeme ako zapamätanie si životného poučenia, ako syntézu zmyslového a emocionalného, kde skúsenosť vystupuje vo svojom emocionálnom aspekte ako skúsenosť prežívaných citov

Mravný zážitok

- nie je odraz života, ale psychologický obsah života samého. V MZ sa prejavuje význam prežitého pre osobnosť. Hodnotu  nemožno MZ nahradiť či kompenzovať iba rozvíjaním gnozeologických procesov v oblasti morálky. Z hľadiska ontogenézy platí, čím je vývojové obdobie ranejšie, tým má zážitok pre mravný rozvoj osobnosti určujúcejší význam.

Mravné poznanie

- tvorí obsahovo-štrukturálnu súčasť mravného vedomia osobnosti

Efektívny rozvoj poznávacich procesov v oblasti mravnosti umožňuje, aby si osobnosť mravné javy osvojila, ich obsahovú, hodnotovú a vzťahovú podstatu. Informácie o mravných hodnotách by sa mali sprostredkúvať v jazykových výrazoch a etických pojmov, ktoré sú primerané intelektuálnej vyspelosti adresáta. Máme na zreteli predovšetkým žiaka. Ak žiaci chápu etické pojmy neurčito alebo dokonca nesprávne, môže to v podstatnej miere ovplyvniť formovanie mravnej stránky osobnosť. Tu treba mať vždy na zreteli, že vo sfére mravných hodnôt a jej obsahovo-pojmovej transformácie nemožno „školometsky experimentovať“.

Treba rozvíjať postupne v integrite kognitívnych a non kognitívnych procesov ontogenetického rozvoja identity človeka. Hovoríme, že bez intelektuálnej platformy by mravná výchova bola slepá. Ak sa však v mravnej výchove príliš preferuje poznávacia činnosť, dominujú racionalistické postupy, moralizovanie a poúčanie, nedostatočne sa rozvíja vnútorný proces mravného seba utvárania osobnosti.

               Autonómny mravne kreativizačný proces je z hľadiska utvárania mravnje osobnosti určujúci. Pri utváraní mravnje osobnosti musíme vychádzať z jeje plnej zvrchovanosti, reflektovať kultúru jej vlastného poznávania, hodnotového prežívania, mravného rozhodovania, sebaurčenia i sebauskutočnenia. Vonkajšie mravné fenomény a všetky mravné obsahy vo vedomí indivídua podliehajú procesom mravného hodnotenia.

Proces mravného hodnotenia integruje v sebe uznbanie mravných normatívov, mravné usudzovanie a mravné uvedomenie, mravné cítenie i mravné prežívanie, mravné rozhodovanie, riešenie mravných konfliktov, utváranie presvedčenia i mravných postojov. Základ mravého usudzovania a mravného uvedomenia tvoria mravné názory. Predstavujú najvyššiu syntézu poznatkov o sfére mravnosti, sú návodom na konaniek, prejavujú sa v správaní, charakterizujú zásadovosť a spoľahlivosť postoja človeka. Mravné názory môžu mať rôzny stupeň stálosti. Kolísavaosť a nestálosť názorov vedie k tomu, že sa ich človek pod určitým vplyvom alebo v náročných životných situáciach, ktoré si vyžadujú mravnú pevnosť, i vzdáva Mravná pevnosť i stálosť názorov, zásadvosť mravného postoja je podmienená procesom sebauvedomenia osobnosti.

Mravné sebauvedomenie

- je uvedomenie si seba samého, že človek je sám sbou, že je mravnou osobnosťoj. Schopnosť sebauvedomenia je vúlučne ľudskou schopnosťou. Sebauvedomovaqním sa otvára človeku cestak slobodnje autonómnej kreativite, nadobúda schopnosť sebakontroly, možnosť samostatne usmerňovať svoje činy a mravne sa sebazdokonaľovať. Základom mravného sebauvedomenia osobnosti je presbedčenie. Chápeme ho ako subjektívne akceptovanie určitých názorových a šzrukturáolnohodnotových elementov.

Tvorba mravného presvedčenia tvorí centrum procesu mravného formovania osobnosti. Je určitým zavŕšením istého štádia vývoja od mravného poznania k mravným názorom a postojom, až k mravnému presvečeniu, ktoré sa stáva trvalým obsahovým prvkom mravného vedomia a trvalým stimulom mravného správania akonania. Mravné presvečenie vyrastá na všeobecnom racionálnom základe ( kognitívne procesy sú bezprostredne späté s mravným poznávaním, mravnými názormi a postojmi), avšak v procese svojho vývoja nadobúda popri kotnitívnej aj významnú emotívnu dimenziu.

Funkcia a zástoj emócií v mravnom presvedčení vyplýva z hodnotovej určenosti a funkčnosti mravných ciov v celom hodnotiacom procese.

Mravným citom

-  rozumieme človekom prežívaný vzťah k mravným hodnotám, mravným požiadavkám,, skutkom a konaniu. Beu mravného cítenia ťažko môže vznikunúť mravný hodnotiaci súd ahodnotiaca mienka. Utvárajú sa v mravnom citovom prežívaní, ktorí určuje vuťažný rámec toho, ako jednotlivec v sebe, vo svojom vedomé interperetuje a prijíma poznanie mravných fenoménov, aký postoj k nim zaujíma a ako sa s nimi identifikuje. Na základe togto emocionálen prežívajúceho hodnotiaceho vzťrahu sa utvára presvedčenie a rozvíja sebauvedomenie v morálnej rovine osobnosti. Najstabilnejšie a hodnotovo významné elementy utvárajú určitú hodnotovú štruktúru, hodnotovúorientáciu osobnosti.

Hodnototvorný proces sa v morálke hlboko spája so slobodným rozhodovaním sa osobnosti. Slobodná osobnosť sa môže v každje sitácii rozhodobvať s mravnou zodpovednosťou. Tvorba mravných hodotiacich súdov, rozvíjanie rozhodovacích procesov a ich vzťah k zodpovednosti tvoria „jadro“ personálnej roviny mravného rozvoja osobnostil. V tomto poňatí sú mravné rozhodovacie procesy vo vzťahu so svedomím a slobodou človeka.

Svedomie

chápeme ako najintímnejší regulátor správania a konaia človeka. Táto väzba svedomia s mravným rozhodovaním v najpodstatnejšiej miere charakterizuje mravný hodnotový status človek.a. Rozvinuté mravné svedomie je najpevnejšou zárukou ľudskej mravnej spoľahlivosti. U človeka, ktorý nemá vo svojom svedomí oporu,nemá pevnú etickohodnotovú štruktúru a dostatočne rozvinuté emotívne prežívanie, ťažko možno vytvoriť optimálne fungujúci autoregulatívny mravný systém. Preto je také dôležité v procese mravnej výchovy rozvíjať v dostatočnej miere mravné svedomie. Redukcionizmus a neakceptovanie svedomia vedie k degradácii a k depersonalizácii celého duchovného sveta človeka. Práve formovanie svedomia sa pokladá vo vyspelých kultúrnych spoločnostiach za prvotnú podmienku mravnej výchovy. Mravné rozhodovacie procesy sa uskutočňujú v podmienkach reálnej životnej hodnotovej plurality. Priajť a stotožniť sa s faktom existencie iného aj v hodnotovej sfére je prejavom uznania práva každého jedinca na jeho svet a vlastné chápanie sveta. Je to prejav duchovnomravnej kultúry osobnosti. Človek si vytvára vlastný projekt „žiatia hodnotovosťou“, v určitých fázach svojho vývinu hodnoty objavuje, akceptuje a zmocňuje sa ich

Integrujúcim, osobnostne exterioriuovaným štádiom utvárania mravnej osobnosti je správanie, konanie a mravný činl. V ňom sa prejavuje prakticko-činnostný aspekt mravnosti. Poznávací, zážitkovo-skúsenostný ahodnotovo inteorizačný proces formovania mravnosti sa transponuje,prenáša do činnostnéhoaktiu, t. j. do samotného mravného správania a konania človeka. Mravnosť nie je iba fakt mravného vedomia, ale aj praktická hodnotová stránka ľudskej činnostoi. Mravnú podstatu osobnosti vo vzťahu k reálnemu správaniu, lebo správanie je hlbokým stelesnením mravnosti a vždy sa rozvíja ako vecná činnosť. Základným ele entom správania je čin. Pre morálny súd o čine je určujúca jaehbo hodnotovo-mravná charakteristika. Mravnú kvalitu činu osobnosti charakterizuje jeho motív (z lat. moveo – uvádzať do pohybu, podnecovať) a výsledok, v konkrétnej životnej situácii uskutočnený skutok. Každý človek zdôvodňuje svoje činy, hodnotí ich z hľadiska vlastného svedomia a vo vzťahu k sociálnemu spoločenstvu ich porovnania s verejnou mienkou.

Mravné správanie a mravný čin sú podmienené správnou voľbou. Mravnou voľbou rozumieme akt vedomej činnosti človeka, najmä jeho autoregulatívneho mravného systému, ktorý prechádza úmyslu, rozhodnutiu a určuje obsahové zameranie budúcehopraktického konania. Mravnosť vo svojej praktickej činnostnej podobe sa začína u jednotlivca prejavovať v konkrétnej životnej situácii. Uvedomuje si a prežíva vnútorné napätie medzi rôznymi možnými variantmai vlastného možného správania.

Iba slobodný človek, ktorý samostatne určuje svoje činy, ktorý koná podľa vlastného uváženia sazodpovedá za svoje skutky,môe byť mravnou bytosťou. Teda slobdná voľba znamená predovšetkuým individualitu osobného rozhodovania a konania. Sloboda a mravná zodpovednosť v ľudskom správaní navzájom súvisia. Ak osobnosť nemá možnosť slobodne si zvoliť formu správania, nemôže neisť mravnú zodpovednosť. Zároveň však je nesprávne hovoriť o mravnej slobode a zabúdať pri tom na mravnú zodpovednosť človeka za svoje činy. Slobodné rozhodovanie je prejav mravnej spôsobilosti osobnosti. Prianie a chcenie nie vždy predurčuje skutočne ralizovaný mravný čin. Eticky správny je však taký hodnotiaci súd a rozhodnutie, ktoré sa v danej situácii viaže na morálny postoj k tomu čo máme robiť a čo robiť nemáme, čo smeruje k všeobecnémiu morálnemu dobru.

Integrujúcou štruktúrou mravných kvalít osobnosti je charakter. Rozumieme ním hierarchizovanú celistvú šruktúru výrazných a podstatných vlastností človeka. Charakter ako celok je jadrom osobnosti, jej mravnou stbilitou, Integruje v sebe základný hodnotiaci súd o človeku, akýám vlastne je ako sa prejavuje vo svojom správaní a konaní. Pevnosť charakteru závisí od sily vôle. Mravno-vôľové vlastnosti tvoria súčasť charakteru. Človek so silnou vôľou sa vyznačuje vytrvalosťou, duševnou aktivitou a iniciatívnosťou, samostatnosťou, vnútorným chcením dosiahnúť svoje predsavzatie. Vôľu pokladáme za chrbtovú kosť charakteru. Vôľu, vôľové úsilie a vôľové konanie vo vzťahu k mravnosti je bytostne spôté s celým autoregulatívnym mravným systémom osobnosti, nemožno ho oddeľovať, chápať aqk osamostatnú stránku psychiky človeka. Vôľové úsilie chápeme ako vnútorný rozikaz, daný sameému sebe, urobiť všetko na dosiahnutie svojich cieľových zámerov. Je to mobilizácia duchovno-mravných, intelektových i fyzických síl človeka

V bežnej sociálnej a pedagogickej komunikácii používame pojem charakter pre hodnotenie správania človeka, keď vyjadríme hodnotiaci súd slovami:“ Je to človek charakterovo nestály a nevyhranený“. Na človeka charakterného je vždy spoľahnutie. Obsah stálosti charakteru musí mať vždy mravnú podstatu. Rozhodujúcou sttránkou charakteru je mravná vychovynosť. Charakter s autvára a ustáľuje v praktických činnostiach, v sociálnych vzťahoch, v interaktívnych medziľudských vzťahoch, v náročných i v konflitktných životných situáciach. Človeka nemožno vychovávať po častiach, ani v určitej postupnosti „formovať“ jeho charakterové mravné kvality. Integrita, celistvosť osobnosti je určujúca. Mravná dimenziaje súčasťou celkovej identity osobnosti. V porovnaní s tradičným chápaním výchovných vplyvov v rovine mravnostzi platí , že osobnosť svoju identitu musí nadobúdať predovšetkým vlastným úsilí,m. Dieťa sa osobnosťou stáva postupne, v rozhodujúcej miere vlastným sebauvedomovaním, sebahodnoteníám a vlastnou kreatívnou mravnou činnostou.

Z hľadiska účinnosti výchovno-metodických postupov pri rozvíjaní personálizačných a socializačných aspektov procesu mravného utvárania identity je veľmi žiadúca vlastná aktívna a tvorivá duševná činnosť osobnosti. V porovnaní s didaktickou transformaciou a modifikáciou všeobecných vedeckých poznatkov má mravné poznanie svoje osobitosti. Hlboko sa dotýka celéího vnútorného života osobnostzi žiaka. Jeho poznávacia aktivita, uvažovanie, premýšľanie, hľadanie svislostí a vzťahov s vlastným bytím, vlastným „ja“ a sociálnym životom sa bezprostredne premieta do eektívnosti procesu mravného kreatívneho rozvoja. Metodické postupy v procese mravného pôsobenia si vyžadujú optimálnu prepojenosť mravného poznávania na praktickú činnosť a život žiakov. Mravné poznávanie i celý hodnototvorný proces je tým efektívnejší, čím viac sa spája so zážitkovou sférou a mravnou životnou skúsenosťou.

V procese mravnej krativity s anemožno obmedzovať len na rozvoj mravného poznania. To by znamenalo redukovať mravnú výchovu na mravný intelektualizmus. Znalosť mravnosti v základnej poznatkovej rovine je dôležitá, utvára východiskovú platformu rozvoja sebauvedomovacích, hodnotovo-emotívnych, hodnotovo – štrukturálnych, hodnotovo-regulačných, hodnotovo-motivačných, hodnotov-činnostných procsov v tvorimov mravnom sebarozvíjaní osobnosti žiaka. Dospievajúca osobnosť, žiak, si postupne utvára mravné názory, upevňuje a ustáľľuje ich v spojení s konkrétnymi situáciami, v rovesníckxych vzťahoch, vo vzťahoch s inými ľuďmi a životnými javmi. Ich pravdivosť, hodnotosť a životnú zmysluplnosť posudzuje v konfrontačných vzťahových rovinách svojho vnútorného sveta a vonkajšieho sveta.

Na tejto báze zoživotňovania mravného presvedčenia, intenzifikácie tvorby mravného úsudku si mladý človek tvorí vlastnú hodnotvú mravnú štruktúru. Vo výchovnej činnosti treba mať vždyna zreteli, že osvojovanie si poznatkov z etiky a mravné poznávanie nemožno sttožňovať s mravnými názormi, postojmi, presvedčením i mravnými hodnotami. To je postupný a dlhodobý proces subjektívnej psychickej kreaívnej činnosti žiaka, jej individualizácie a personalizácie, hľadanie a nachádzanie vlastnej cesty sebarozvoja a vlastnej identity.

Výchovno-metodická práca sa zameriava na utváranie priaznivých podmienok rozvinutia roviny zážitku, vhodnej psyc hickej a citovo nasýtenej atmosféry, na prejav úcty k osobnosti žiaka, na úprimný mediosobný vzťah učiteľa a žiaka a na výrazný mravný osobnostný prejav učiteľa, resp. Vychovávateľa. Účinná motivácia, povzbudzovanie a pedagogicky taktné usmernenie k samostatnej duševnej aktivite, k mravným činom mladých ľudí je tým najdôležitejším v stratégii a metodike mravnej výchovy.

Ak si žiak má osvojiť a vnútorne prijať mravné požiadavky, vytvoriť si vlastný názor, presvedčenie a napokon i pevnú mravnú hodnotu treba mu umožniť a výchovnde pomôcť rozvinúť sebauvedomovací a blastný mravný tvorivý proces. Jeho základom je najmä uvažovanie, sudzovanie, emotívne hodnotové prežívaniek, hľadanie súvislostí a nravných normatívov a rozvíjajúcimi sa procesmi a hodnotovu skladbou mravného vedomia ai osobnými mravnými skúsenosťmai.

V celom procese mravného utvárania žiakovej osobnsoti je mravná skúsenosť významná. Najmä jej citový aspekt, spätosť s citovým zážitkom a citovým hodnotovým prežívaním chjarakterizuje skúsenosť vo sfére mravnosti. AK mravné poznaie, ktoré sa opiera o skúsenosť, spájame súčasne s citovými zážitkami, ktoré toto poznanie vyvolalo, dostávame k citovému hodnotovému prežívaniu, k utváraniu mravného presvedčenia a mravných hodnôt. Citový aspekt nemožnovšak spájať len s mravnou skúsenosťou. Popri racionalite má emocionalita fundamentálny význam v mravnej výchove.

Utváranie mravných citov je mnohostranný proces súvisiaci s rozvojom emocionálneho a celého duchovného bohatstva života žiaka. Skôr ako sa rozvinie cieľavedomí proces mravného poznávania, utvárajú sa v prirodzenom toku života a v každodenných situáciah elementárne mravné city žiakovej osobnosti. Sféra citov je hlboko osobnostná, individuálna a veľmi zraniteľná. Každý nesprávny výchovný zásah môže zmariť predchádzajúce výchovné úsiliel. Správna výchovná metodika má napomôcť rozvíjať pôsobivosť citov, mravné cítenie, úsilie o skuty, ktorých základom je živý mravný cit. Účinnosť mravných citov sa spája s mravnmi vôľovými vlastnosťami – vytrvalosťou, rozhodnosťou, húževnatosťou.

Účinné výchovno-metodické usmernenie je žiadúce i v konkrétnej prakticko – činnostnej sfére mravného utvárania žiakovej osobnosti. Projektovanie činností emotívneho zážitkového charakteru, utváranie a modelovanie východných sitácií, vypracúvanie metodických postupov, to sú sféry výrazne pedagogické, ktoré majú v procesre mravnej výchovy svoju funkčnosť a opodstatnenosť. Projektovanie a naodzovanie rozmanitých činností (hier,modelových zamestnaní a pod.) s hodnotovým mravným obsahom, ážitkovou podstatou a citovým zafarbením umožňuje u žiaka rozvíjať proces mravnej výchovy v prirodzenj životnej realite. Nbez činnostného a konkretného zreteľa na praktickú sitáciu sa proces môže stať irelevantným a zmeniť na plytké moralizovanie.

Metódy mravnej výchovy

V procese mravnej výchovy používame rôznu variantnosť stratégií, metód, praktík, foriem a prostriedkov. Ich účinnosť je podmienená komplexnosťou, ucelenosťou a vzájomnou funkčnou zosúladenosťou. Žiadná metóda sama o sebe nie je univerzálna, relevantná a účinná vo vzťahu k mravnej kultivácii osobnosti. V praktickej výchovnej činnosti sa každá metóda realizuje pomocou celého radu spôsobov, ktoré sa môžu rôzne obmieňať s rešpektovaním konkrétnych podmienok, úrovne mravnej rozvinutosti osobnosti a iných významných zreteľov.

Základné klasické metódy mravnej výchovy

Naša voľba metód je podmienená logikou poňatia mravného výchovnéhgo procesu zameraného na mravnú kreativizíáciu identity osobnosti. K základným ôklasickým“metódam mravnej výchovy patria“metóda persuázie, metóda exemplifikácie, metóda exercitácie, metóda valorizácie (Pozri aj Grác,J: Psychológia vchovy. Inb: Ďurič, L, Grác, J,Štefanovič, J: Pedagogická psychológia. Bratislava 1991, s. 156 – 241).

Klarifikácia – metóda objasnňovania – umožňuje pozanť, pochopiť a porozumieť poznávacím mravným kategóriam, mravným pojmom a mravným, javom, vytvárať si k nim vnútorný vzťah a postoj, a na ich základe kreovať svoj náhľad, názor, uvedomený hodnotový zástoj i vĺbabejší počiatočný úsudok. Objasnňovanie a poznávanie zmyslu a podstaty mravnosti, jej jednotlivých hodnotovo-funkčných elementovje nevyhnutné spájať s predstavami, zážitkami a skúsenosťami vyvíjajúcej sa osobnosti, s jej činnosťou a poznávanám života. Je účinná ak mravné pozannie podenecuje a aktivizuije proces tvory mravných názorov, ktoré vytvárajú základ mravného sudzovania a mravného sebauvedomovania.

Persuázia - metóda presvedčovania – jej cieľovým zámerným smerovaním je napomáhať utváraniu presvedčenai, ako hlavného hodnotového prvku mravného vedomia. Presvedčovací proces možno rozvíjať len na báze úprimnosti, dôvery a vzájomnej úcty zúčastnených osôb. Obsahovo sa rozvíja na zdôvodňovaní, obhajovaní, argumentácii, prezentovaní dôkazov a využívaniu skúseností zo životnej praxe. Majú viesť k nasmerovaniu vlastného procesu uvažovania, tvorby mravného úsudku presvedčenia. Presvedčovacieho procesu nemožno sa zmocniť a ovládnuť ho. Nenásilnosť je jednou z principialných podmienok presvedčovania. Tvorcom mravného presvedčovania musí byť každý človek sám.

Exemplifikácia – metóda príkladovania -svojou názornosťou a konkrétnosťou v reálnej životnej podobe, dynamizuje a zmyslutvorne vnímateľne umocňuje a upevňuje mravné požiadavky žiadúceho správania vytváraním názorných apríťažlivých vzorov, ideálov modelov. Vzor alebo živý model vo svojej hodnotovo- mravnej podstate musí priťahovať sám od seba, byť vnútorne motivujúcim a činnostne aktivizujucim. Napodobňovanie vo sfére mravnosti iba vo vonkajšej prejavovej stránke správania vzoru stráca svoju subjektívfnu mravnú podstatu,nepreniká komplexnejšie a vhĺbavejšie do osobnosti vzoru, do jeho vnútorného sveta. V mravnej výchove pri využívaní metódy príkaldovania je určujúci ak vzor človek v celej jeho integrálnej štruktúre.

Exercitácia – metóda cvičenia -umožňuje rozvíjať činnostnuý zreteľ mravnosti, praktické spôsoby správania, osbojovať si sociomravné zručnosti, morálno-motivačnú spôsobilosť ku vlastnému mravnému správaniu a konaniu, rozvíjať i vzťahovotvornú sféru ľudskej činnosti. Určujúcou hodnotu, ktorú si osobnosť v realizácii met´édy cvičenia utvára je náležitý vnútorný vzťah morálnej podstaty k vykonávanej činnosti. Bezprostredne s aspája s utváraním celej motivačnej štruktúry mravnej kvality činu a konkrétnej životnej situácii. Čím prakticko ô-životn extnezívnejšia je sféra navodzovaných situácií v cvičeniach s morálnym zameraním, ťým je účinnejší a integrujúcejší dosah metódy exercitávcie na mravnú kultiváciu osobnosti. V procese utvárania mravne osobnosti v jej onotgenetickom vývoji metóda cvičenia je metódou každodennou.

Valorizácia -metóda zhodnocovania – umožňuje cieľavedome a zámerne rozvíjať procesy zmien v mravnom správaní človeka, stimulovať žiadúce a tlmiť nežiadúce správanie a konanie. Vo svojej podstate metóda je zameraná na vyjadrenie morálnej hodnotovosti ľudských činov. Metóda mravného zhodnocovania sa používa v dvoch základných variantoch – v zmene pozitívneho pôsobenia ako schvaľovanie, povzbudzovanie a v smere negatívneho pôsobenia ako odsudzovanie, potrestanie. I keď v obidvoch smeroch pôsobenia používame i racionálnych argumentov, určujúcou sférou pôsobenia je emotívna stránka osobnosti. Zámerom je citovo získať pre určité postoje,podporiť, upevniť kladné podnety a stimulovať ich prejavenie sa v správaní, alebo inhibovať záporné mravné motívy, zmenšiť silu a účinnosť ich pôsobenia negatívnym citovým prežitkom odradiť od nesprávnych a morálne sa vymkýnajúcich prejavov správania a praktických činov. Určujúcim princípom pri použiťí metódy zhodnocovania je princíp pozitívnehopôsobenia na osobnosť.

Aktivizujúce metódy mravnej výchovy

Popri uvedených základných metódach v mravnej výchove, v modernom chápaní pozitívneho aktívneho sebautvárajúceho procesu mravnej kreativitzácie osobnosti využívame a tvorivo aplikujemje i ďalšie metódy, ucelenejšie metodické štruktúry, výchovné stratégie a praktiky. Vužívame metódy, ucelenejšie metodické štruktúry, výchovné stratégie a praktiky. Využívame metódy sociálneho učenia, problémovo-situačného učenia, observačného učenia, hravého učenia, sociálno-psychologický výcvik, ktoré nám umožňujú za predpokladu ich vhodného uspôsobenia (určitej modifikácie a transferu), účinne rozvíjať spôsobilosti mravnej činnostnej podstaty. Napomáhajú rozvoju osobnostnej a najmä sociálno – mravnej kreativizácie osobnosti na báze vlastnej sebaaktivizujúcej činnosti v interaktívnych reláciách v účinnom zážitkovom soiálno-výchovnom poli.

Zážitkové učenie – zážitok sa stal novým fenoménom a základnou metodickou kategóriou moderného chápania vied o výchove človeka. Zážitkové metódy učenia môžu napomáhať prehbovať účinnosť cehlohoprocesu mravného formovania osobnosti, za predpokladu, že „prežitie“ nezostáva finálnou fázou, ale nastupuje mravno-hodnotová reflexia, aby z neuvedomených prejavov, z vnútorného cítenia aprežitia, vzniklo vedomé pochopenie, rozvinul sa proces mravného hodnotového prežívaniak, potencionálna hodnotovsť, aby sa zmenila na skutočnú prijatú hodnotu.

Kooperatívne učenie – stratégie a metódy kooperatívneho učenia svojou podstatou vedú k rozvoju empatického a prosociálneho správania, k senzitivite, k porozumeniu, k rozvoju priateľskch vzťahov, k prekonávaniu interpersonulnych barier. Rozvojom kooperatívnychspôsobilostí možno dosiahnúť prirodzeného potlačenia agresívneho správania. Kooperatívne spôsobilosti majú svoj morálny rozmer a sú nezlučiteľné s agresívnym správaním.

Situačno-problémové metódy – pri praktickej realizácii situačno-problémových metód cieľovým zámerom a stratégiou ni je iba „vyriešenie“ určitých situácií, úloh, problémov, ale aby sa u osobnosti pri ich riešení rozvinul proces sociálno-morálneho učenia. Akcentovať pri riešení úloh vlastný, samostatný tvorivý rozvoj myslenia, hľadania, uvažovania, hodnotenia, a tak utváranie si svojich postojov, názorov a napokon prijatie určitých možných riešení. Tento vvojový proces má vlastný osobnostný rozmer mravnej kreativizácie osobnosti. Je žiadúce pri riešení úloh uprednostňovať „životné“, prirodzené situácie, s ktorými sa vyvíjajúca osobnosť môže v živote stretavať a bude ich musieť riešiť.

Metódy hravého učenia – hranie je zvlaštný druh činnosti s rôznou intenzitou prežívania utvárajúcich sa situácií, čo si vyžaduje určitú „hravú morálku“. Hravé morálne správanie vša vždymusí umožniť pre spontánny, voný a prirodzený priebeh, vyvolávať radosť a nadšenie. Hra ovplyvňuje vývoj vyšších mravných citov, napomáha nadobúdať sociálne skúsenosti a rozvíjať sociálne spôsobilosti.

Z hľadiska nášho predmetného záujmu relevantnä kompetenciu v štruktúre hier predstavuje dramatická hra a v jej konkretizácii sociálne dramatická hra s morálnym konflitkom. V porovnaní s inými typmi hry, hra so sociálno- morálnym konfliktom má svoju výchovnú hodnotovosť, príťažlivosť a zmysluplnosť v tom, že simuluje životné situácie, pretvorené do scenárov, ktoré sú výsledkom reálneho praktického života, teda ide o hranú sitáciu, stimulujúcu skutočnosť. Uvedomenie si tohto „životného rozmeru“ sociálno-dramatickej hry môže významne motivovať mladého človeka kplnej osobnostnej akceptácii a vážnemu prístupu k tejto hre, k vnútornému „otvoreniu saô hre, k riešeniu jej morálneho konrfliktu.

Observačné učenie

podstata observačného učenia (učenia napodobobaním, učenia podľa modelov) spočíva v tom, že jednotlivec určitým spôsobom poznáva a spoluprežíva správanie druhého. Utvára si v sebe kognitívno-emotívny obraz tejto činnosti a na základe tohto obrazu napodobňuje správanie iného. V tomto procese však nemôže ísť o mechanické imitovanie-napodobňovanie určitých spôsobov správania, ale ide o učenie vo vzťahu a prostredníctvom vzťahu. Učenie na modely je osobná výmena, dynamika vzájomných vzťahov. V sociomravnom zameraní učenie na modely nemôže byť vynútené. Model pokladáme za „morálnu konkretizáciu“, ktorá je zreteľná len v praktickom živote.

Sociálno -psychologický výcvik – mravný rozvoj osobnosti v jej konkrétnom prejave má prakticko- činnostnú podstatu. Preto je dôležité rozvíjať sociálne učenie a „vycvičovanie“ smerujúce k nadobúdaniu spôsobilosti mravnej podstaty, formovania svojho správania, prežívania a týým napomáhať rozvoju celkovej sociomravnej kompetnecie osobnosti.V konkretizačnej pozícii sociálno-psychologický výcvik pri rozvíjaní stratégii a metodických postupov v tovrbe mravnej identity osobnosti má svoje osobitosti, transponáciu, modifikáciu i konkretizáciu.

V psychosociálnom výcviku rozvíjanie sociálnych zručností je finalitou, cieľovým zámrom. V mravnej výchove utváranie sociomravných zručností i návykov je významnou integrálnou súčasťou mravného kreatívneho procesu, ktorého finalitou je rozvoj mravného vedomia, mravných regulatívnych a hodnotových štruktúr osobnosti. Stratégie a praktiky psychosociálneho výcviku môžu napomáhať k dosiahnutiu tejto finality (v mravnej kreativizácii osobnosti.)

5. Obsahové súčasti mravnej výchovy

Obsahové súčasti mravnej výchovy

Obsahovo široko integrovaný proces mravného rozvíjania osobnosti môžeme vnútorne špecifikovať podľa rôznych hľadísk. Naše vymedzenie vychádza zo samotnej humanisticko-hodnotovej podstaty ľudskej mravnosti a jej zástoja a funkcie v individuálnom a sociálnom živote človeka.

1. Mravnosť osobného života 2. Mravná kultúra správania 3. Prosociálne správanie a konanie 4. Mravnosť národného uvedomenia, multikultúrnosti, demokratického občianstva 5.Mravnosť práce a profesionálnej morálky

                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                          1. Mravnosť osobného života

Mravná kultivácia osobnosti má svoj základný dimenzionálny rozmer vo vzťahu k sebe samému, k vlastnej identite, k svojmu životnému bytiu.Osobný život  je tou sférou, v  ktorej si každý jedinec uvedomuje zmysel svojej existencie, svojej hodnoty a svojho poslania – byť človekom. Mravnosť osobného života v jej integrálnej štruktúre   mravných kvalít a vlastností, tvorí základnú súčasť štruktúry mravného rozvíjania a tvorby mravnej identity

Základnú platformu rozvíjania formatívnych procesov utvárania mravných kvalít a osobných vlastností tvorí: hodnota  ľudskej osobnosti, úcta k nej, jej česť a dôstojnosť

Tieto pramenia z pocitu sebaúcty a seba prijatia

Základom sebaúcty je poznanie vlastných možností, fyzických, intelektových a mravných schopností, spoločenských vzťahov, postojov a správania

Mravnosť osobného života

je bytostne spätá s rozvíjaním mravných vzťahov v najintímnejších sférach súkromia  človeka..Rozumieme nimi najmä mravné vzťahy, mravné city a mravné hodnoty priateľstva, lásky, rodiny, ktoré dávajú ľudskému životu skutočný humanistický rozmer,

Priateľstvo vyjadruje emocionálno-expresívnu formu vzájomného styku, vzájomného pochopenia a spolucítenia.Etický rozmer, obsah a funkcie priateľstva sa vekom menia /v detstve je spontánne, nereflektívne, bezprostredné, v období dospievania a mladosti s intenzívnym rozvojom sebauvedomenia objavuje sa potreba intímneho  priateľstva, náklonnosť doprevádzaná citom lásky/,

V dospelosti sa náklonnosť prehlbuje, hodnota a cit lásky a  rodiny nadobúdajú funkčnosť najintímnejšej a najdôvernejšej stránky osobného života

Láska ako najušľachtilejší mravný cit univerzálnej všeľudskej podstaty je bezprostredne spojená s duchovným bohatstvom osobnosti. Láska je mravným základom manželstva   a  rodinných vzťahov,

2. Mravná kultúra správania

Mravnú kultúru správania pokladáme za formu vonkajšieho vyjadrenia skutočnej ľudskosti.

Charakterizuje: akým konkrétnym spôsobom požiadavky mravnosti sa realizujú v správaní, ako hlboko si ich osobnosť osvojila, do akej miery sa stali každodennými životnými pravidlami

Mravná kultúra správania presahuje hranice etickej kategoriálnosti. V najširšom poňatí charakterizuje stupeň osvojenia všeobecne uznávaných spôsobov a foriem správania a  spoločenského styku. Určujúca je tu pôsobnosť – „tvárnosť“, čiže formálna stránka medziľudskej komunikácie.Táto stránka mravnej kultúry spoločenského styku má vyhradený univerzálny sociokultúrny charakter so svojimi špecifikami „národno-kultúrneho koloritu“

Úcta človeka k človeku v celom dejinno-kultúrnom procese sa vyjadrovala v určitej spoločenskej forme, utvárali sa rôzne spoločenské  pravidlá o slušnom a zdvorilostnom správaní, pravidlá a spôsoby konkrétnej realizácie mravnej kultúry osobnosti.Táto rôznorodá mozaiková štruktúra kultúrno-mravných spoločenských normatívov, zvykovostí, obyčajovostí bola relatívne dobovo ustálená, prameniaca a zodpovedajúca osobitostiam a tradíciám národných kultúr,

        Základný súbor najvšeobecnejších pravidiel o spoločenskom správaní a spoločenskom styku sa nazýva „etiketa“ /pravidká slušnosti dôstojné správanie spôsoby zdvorlisti a taktu správania pravidlá bontónu dobrý tón/

Etiketa nie je len sociomravným javom. Jej pôsobivosť a tvárnosť je prienikom aj iných javov je deskripciou foriem a spôsobov správania sa osobnosti v interpersonálnom spoločenskom styku, nemôže nahradiť celú šírku foriem a tvárnosti všetkého spoločensko-mravného diania a mravnej kultúry osobnosti, vzťahuje sa len na sféru medzi osobného styku. Tým plní v mranom kultúrnom správaní určitú komunikatívnu funkciu

Základnú integrálnu súčasť mravnej kultúry osobnosti tvorí slušné a zdvorilostné správanie. Proces jeho tvorby a prejavu je späté s mravnou kultiváciu v priebehu celej ľudskej ontogenézy.

3. Prosociálne správanie a konanie.

Správanie a konanie človeka v humanistickej interpersonálnej vzťahovosti vyznačujúce sa vzájomným mravným porozumením, spolucítením, súcitnosťou, sociálnym prežívaním a spolužitím, má charakter prosociálneho správania

Prosociálnosť  je súčasťou ľudskej podstaty. Rozumieme ňou ochotu a schopnosť prijať a pochopiť druhých a urobiť niečo pre druhých aj vtedy, ak z toho nemáme priamy a bezprostredný prospech. Svojím humánnym, emotívno-mravným zameraním takýto postoj zodpovedá postoju dobroprajnej, nezištnej lásky.Ide o taký druh sociálneho správania, ktoré osoží iným ľuďom

        Prosociálne správanie a konanie má svoj základ v altruizme /znamená nezištnú starostlivosť o blaho iných ľudí, ľudomilnosť, osobitný spoločenský cit/

V procese rozvíjania prosociálneho správania a konania vychádzame:z hodnoty ľudskej osobnosti, úcty k nej,  z jej dôstojnosti a sebaúcty

Proces rozvíjania prosociálneho správania a konania je spätý s empatiou. /Prežívanie citu navodené podobným citom druhej bytosti vcítenie sa/

Empatiou rozumieme schopnosť osobnosti vžiť sa do duševného stavu inej osoby a prežívať z poznávacej stránky jeho myšlienky, z emocionálnej stránky jeho city.Pochopiť svet druhého, jeho motívy, snahy, emócie ktoré nevyjadruje tento človek v slovách priamym spôsobom a ktoré nemusia vždy vyplývať zo situácie medziľudského vzťahu

EMPATIA je rozhodujúcim determinantom väčšiny druhov prosociálneho správania a konania, predpokladá uvedomenie si vlastného prežívania a prejavenie tohto prežívania, vzájomná empatia utvára základy autentickej sociálnosti, ktorá vylučuje počiatočné elementy násilia a agresivity a napomáha utvárať zväzky solidarity, priateľstva a spolupráce Empatický proces „otvára cestu“ k prosociálnemu „aktu“ správania a konania položením si otázky:„Čo môžem a chcem v tejto situácii pre iného urobiť?, „Ako sa chcem zachovať?“

Prosociálne správanie má svoju podmieňujúcu spätosť s axiologickými, hodnotovými vnútornými štruktúrami osobnosti.Internalizované hodnoty a vytvorený autoregulatívny hodnotový mechanizmus človeka, súvisí s mnohými typmi prejavu prosociálnosti, pomoci a altruizmu v praktickom živote.

Základné druhy prosociálneho správania: kooperatívne právanie/očakávanie reciprocity/ pomáhajúce správanie altruistické správanie

4. Mravnosť národného uvedomenia, multikultúrnosti, demokratického občianstva

Sociálna sféra mravnosti má svoju dimenzionálnu rovinu vo vzťahu: k svojmu národu, k iným národom, k svojej vlasti a k iným krajinám, vo vzťahu k svetu ak celku

Vzťah k svojmu národu

        - je univerzálnou sociogénnou hodnotou

Podstatou národného uvedomenia

– je individuálna pozitívno-aktívna hodnotovo-vzťahová identifikovateľnosť so všetkými podstatnými atribútmi národného celku, osobitne jeho duchovnej a materiálnej kultúry

Vzťah k národu a národná hrdosť – má svoj emotívno-morálny rozmer. Pri preferencii citového aspektu v obsahu národného uvedomenia a umocnenia národnej hrdosti používame i vyjadrenie:„láska k národu“

Aj hlboko citový mravný vzťah k národu nemôže sa však stať zdôvodňujúcim argumentačným faktorom diferencovaného vzťahu a odlišného správania a konania v rovnakých podmienkach a situáciách k príslušníkom rôznych národov a národnosti. Vtedy už národné uvedomenie stráca svoj mravný status a základ národnej hrdosti a stáva sa prameňom národného egoizmu a separatizmu

Vzťah k iným národom, národnostim a etnikám je druhou integratívnou väzbou človeka v sociokultúrnej sfére mravnosti. Humánne spolužitie v mnohokultúrnych spoločenstvách je možno rozvíjať na báze rovnoprávnosti, citového porozumenia a tolerancie.Všetky kultúry majú prirodzené právo na svoju existenciu.V zložitom multikultúrnom a interkultúrnom procese k človeku je integrujúcou hodnotou. Rozvoj každého jednotlivca s rešpektovaním jeho kultúrneho pôvodu, príslušnosť k rase, národu, k náboženstvu

Tolerancia je tým fenoménom, ktorý umožňuje rozvíjať účinný dialóg na univerzálnej mravnej hodnotovej báze, medzi príslušníkmi rôznych národov, národností, etník, ich kultúr a náboženstiev.Vzťah k demokratickému občianstvu je treťou integratívnou väzbou človeka v sociokultúrnej sfére mravnosti.Spoločenský život a spôsob súžitia v modernom právnom štáte súvisí s integritou dvoch základných  princípov fungovania demokratickej spoločnosti: princíp národného, princíp občianskeho. Demokratické občianstvo vo svojej zložitej štruktúre s a vzťtahuje na všetky sféry sociálneho života

5. Mravnosť práce a profesionálnej morálky

Práca ako tvorkyňa duchovných a materiálnych hodnôt v humanistickej kultivácii človeka mravné kvality jedinca priamo vyžaduje a zároveň ich svojím pôsobením utvára a rozvíja..Mravný a pracovný vývoj osobnosti sa neustále prenikajú a vzájomne podmieňujú. Každý druh práce, ak k nej človek pristupuje s osobnou zaujatosťou a tvorivosťou, má vplyv: na rozvoj celej osobnosti, tak duševných rozumových schopností, citových zážitkov, mravných vlastností, ako aj telesných schopností a výkonnosti.

        V procese rozvíjania mravnej identity osobnosti ide predovšetkým: o utváranie mravného postoja jedinca k práci, o jeho pracovitosť, pracovnú morálku, kladný vzťah k práci, vypestovanie úcty k hodnotám vytvorených ľudskou duševnou i telesnou prácou, utváranie vedomia spoluzodpovednosti za súkromné i verejné vlastníctvo, jeho aktívnu obranu pred porušovaním a ničením.

Pracovitosť

1. ako mravná kvalita charakterizuje subjektívny vzťah osobnosti k pracovnej činnosti.
2. Jej prejavmi sú pracovná aktivita, usilovnosť, svedomitosť.

        Podľa vzťahu k práci i do značnej miery možno odhadovať a usudzovať na mravný status človeka, na jeho celkové mravné schopnosti a vlastnosti.Konkrétnymi skutkami v telesnej i duševnej sfére aktívneho pracovného úsilia prejavuje:svoju disciplinovanosť, zodpovednosť, sebaovládanie, vytrvalosť, tvorivosť,a poctivosť.

Mladého človeka nemožno vychovávať len k poslušnému vykonávaniu pracovných úkonov bez hlbšej motivácie, zaujatosti a chápania zmyslu a poslania svojej práce.Od rannej mladosti treba utvárať „citový vzťah k práci“ a k hodnotám vytvorených ľudskou prácou, radosť z práce, sebauspokojenie, pozitívne hodnotenie práce zvyšuje sebauvedomenie a sebadôveruKu každému druhu ľudskej práce ako profesii sa vzťahujú určité špecifické požiadavky profesionálnej morálky. Profesionálnou etikou rozumieme súhrn mravných požiadaviek určujúcich správanie, vzťahy charakteristické pre príslušnosť človeka k danej profesii.

Étos povolania je vyjadrením morálneho postoja, ktorý človek zaujíma k svojej práci, zvláštnym úlohám a povinnostiam svojej profesie.Vyjadruje pozitívny postoj, teda vždy ide o prácu, ktorá sama o sebe je pozitívnou hodnotou. Táto podmienka musí byť vždy splnená.

Etika zodpovednosti je nosnou kategóriou vzťahujúcou sa ku každému pracovnému výkonu.