Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Univerzita Komenského / Pedagogická fakulta / UZ - Pedagogická komunikácia

Abstrakty na prednášky PedKom (Lemešová) (abstrakty.doc)

ABSTRAKT K 1. PREDNÁŠKE

PEDAGOGICKÁ KOMUNIKÁCIA

– vymedzenie základných pojmov – sociálna komunikácia, pedagogická komunikácia, interakcia, teória komunikácie, efektívnosť pedagogickej komunikácie

KOMUNIKÁCIA

- pôvod slova v latinčine communicare =  informovať, oznamovať, radiť sa s niekým

- 3 vymedzenia:

                1, dorozumievanie

                2, oznamovanie

                3, výmena informácií medzi ľuďmi

PEDAGOGICKÁ KOMUNIKÁCIA

1. Vzájomná výmena informácií medzi účastníkmi výchovno-vzdelávacieho procesu, ktorá slúži výchovno-vzdelávacím cieľom. Informácie sa v nej sprostredkúvajú jazykovými i nejazykovými prostriedkami. Má obsahovú, procesuálnu a vzťahovú stránku (Gavora, 1988).

Efektívnosť pedagogickej komunikácie

- efektívnosť pedag. kom. môžeme posudzovať z dvoch rovín (Gavora, 1988):

1. v nižšej rovine o nej uvažujeme ako o sústave komunikačných aktov, každý tento komunikačný akt má svoj komunikačný zámer a ak sa tento splnil, môžeme vyhlásiť, že komunikačný akt bol efektívny, ak sa nesplnil, bol neefektívny
2. v druhej rovine ju analyzujeme z hľadiska jej makrozáznamov – konečným kritériom je miera rozvoja osobnosti žiaka dosiahnutá prostredníctvom pedagogickej komunikácie

INTERAKCIA

- vzájomné pôsobenie alebo vzájomné ovplyvňovanie

- interakcia a komunikácia sú príbuzné, ale nie totožné; komunikácia je nástrojom na realizáciu interakcie, umožňuje interakciu; komunikácia je vlastne interakcia pomocou symbolov – jazyk, obrazové symboly, neverbálne prvky

TEÓRIA KOMUNIKÁCIA

- vedná oblasť zaoberajúca sa skúmaním komunikácie; má praktické, aplikačné vyústenie

- vyvinuli sa rôzne prístupy k skúmaniu komunikácie:

1, Teória informácie

Informácia je obsahom komunikácie, je to akýkoľvek údaj, fakt alebo stimul, ktorý sa prenáša komunikáciou; zaujíma ju najmä kvantitatívna povaha informácie. Základnými pojmami sú :

1. vysielač
2. komunikačný kanál – pôsobí tu šum = negatívny faktor
3. prijímač
4. spätná väzba

Významným pojmom v tejto teórii je redundancia - nadbytočnosť informácií.

2, Teória sociálnej komunikácie

- skúma a opisuje interpersonálnu komunikáciu = komunikáciu medzi ľuďmi

- tu je dôležitá najmä kvalitatívna stránka informácie, čiže najmä to, aký vplyv má daná informácia

- zložky interpersonálnej komunikácie:

1. fyzické prostredie
2. komunikačný zámer
3. komunikačné akty

- komunikácia môže byť priama – tvárou v tvár, alebo sprostredkovaná nejakým médiom

- pri interpesonálnej komunikácii hovoríme o partneroch, ktorí sa striedajú v rozhovore

- pri komunikácii zastávajú komunikujúci určité roly, ktoré definujú spôsob správania osoby v určitom sociálnom postavení; aké roly má učiteľ? a žiak?

- spoločenské skupiny – veľké-viac ako 40, malé-menej ako 40

- symetrické a asymetrické vzťahy v skupine

- masová komunikácia

- intrakomunikácia – nehlasové uvažovanie, reflexia, zahĺbenie sa do seba alebo slovný sprievod vonkajšej činnosti

3, Etnografia komunikácie

- zaoberá sa skúmaním nepísaných pravidiel, ktorými sa v danej kultúre reguluje komunikácia

- kľúčovým pojmom je kultúra

Zdroje:

Gavora, P. a kol. 1988. Pedagogická komunikácia v základnej škole. Bratislava : SPN, 1988. 249 s.

Gavora, P. a kol. 2003. Učiteľ a žiaci v komunikácii. Bratislava : Vydavateľstvo UK, 2003. 200 s. ISBN 80-223-1716-0.

Mareš, J., Křivohlavý, J. 1995. Komunikace ve škole. Brno : Masarykova univerzita, 1995. 210 s. ISBN 80-210-1070-3.

Základná charakteristika komunikácie učiteľ - žiak

Aspekty komunikácie v triede; účastníci komunikácie vo výchovno-vzdelávacom procese; učebnice a technické prostriedky v komunikácii; skúmanie komunikácie v triede.

Aspekty komunikácie v triede

PEDAGOGICKÁ KOMUNIKÁCIA - disciplína, zaoberajúca sa opisom, analýzou a hodnotením komunikácie vo výchovných a vzdelávacích situáciách.

Ak hovoríme o činnosti U a Žž, označíme ju ako komunikácia, komunikácia U a ž, komunikácia v triede a pod.

1. aspekt: komunikácia a vyučovanie

"Komunikácia je základný prostriedok na realizáciu výchovy a vzdelávania prostredníctvom verbálnych a neverbálnych prejavov učiteľa a žiakov." (Gavora, 2003)

- komunikačný zámer a výchovno-vzdelávací cieľ nie sú totožné

komunikačný zámer                                 výchovno-vzdelávací cieľ

1. vychádza z výchovno-vzdel. cieľa,

        je akýmsi jeho substrátom

2. je konkrétnejší                                        ▪  je globálnejší
3. zvyčajne nemá explicitnú podobu,                ▪  je explicitne vyjadrený, v písomnej učiteľ si ho uvedomuje len implicitne                   podobe ho možno nájsť v                                                                    učebných osnovách či príprave                                                            učiteľa
4. U ho vytvára počas hodiny, na základe        ▪  je stanovený dopredu

        predchádzajúcej komunikácie

2. aspekt: vzťahy medzi  komunikujúcimi

- trieda je sociálna skupina, komunita; prostredníctvom komunikácie sa realizujú medziľudské vzťahy

- v bežnej triede vstupujú partneri do týchto vzťahov:

1. U - Ž
2. U - skupina Žž
3. U - trieda
4. Ž - Ž
5. Ž - skupina Žž
6. Ž - trieda
7. skupina žiakov - skupina žiakov
8. skupina žiakov - trieda

- tieto vzťahy môžu byť:

1. symetrické
2. asymetrické
3. preferenčné

- výber partnera je len jeden z faktorov ukazujúcich vzťah medzi komunikujúcimi

- učiteľov postoj k žiakom je nielen odrazom rozumového poznania, ale aj citového hodnotenia žiaka

Sociálna klíma triedy označuje javy dlhodobé, typické pre danú triedu a daného učiteľa na niekoľko mesiacov či rokov. Tvorcami sú: žiaci celej triedy, skupinka žiakov v triede, jednotliví žiaci, ďalej všetci učitelia vyučujúci v danej triede a nakoniec učitelia ako jednotlivci. Sociálna klíma triedy je sprostredkovane ovplyvnená tiež sociálnou klímou školy a klímou učiteľského zboru (Mareš, Křivohlavý, 1995).

3. aspekt: skryté učebné osnovy (skryté kurikulum - hidden curriculum - heimlicher Lehrplan)

- v škole sa deje nielen to, čo je predpísané v učebných osnovách a plánoch, ale škola má aj svoj neoficiálny, nepredpísaný chod

"Skryté učebné osnovy sa realizujú výlučne prostriedkami komunikácie medzi učiteľom a žiakmi navzájom, a to verbálne i neverbálne, často náznakovo, implicitne."

(Gavora, 2003)

4. aspekt: sociálna konštrukcia života

- U a Žž si od prvého dňa konštuujú vzájomné porozumenie, čiže život v triede sa sociálne konštuuje, a toto konštruovanie sa realizuje pomocou komunikácie

Účastníci komunikácie vo výchovno-vzdelávacom procese

1. učiteľ
2. žiak
3. rodičia

Učebnice a technické prostriedky v komunikácii

- aj pri používaní učebnice, encyklopédie, videa, televízie a pod. ide o komunikáciu, pretože táto nie je len ústna, ale aj písomná, zvuková, a komunikujeme nielen s prítomným partnerom ale aj bez neho

Skúmanie komunikácie v triede

1. pozorovanie         - participačné pozorovanie

                        - neštrukturované        

                        - štrukturované

2. škálovanie

Zdroje:

Gavora, P. a kol. 2003. Učiteľ a žiaci v komunikácii. Bratislava : Vydavateľstvo UK, 2003. 200 s. ISBN 80-223-1716-0.

Mareš, J., Křivohlavý, J. 1995. Komunikace ve škole. Brno : Masarykova univerzita, 1995. 210 s. ISBN 80-210-1070-3.

Pravidlá komunikácie učiteľ - žiak

– charakteristika základných pojmov (komunikačné pravidlá, bázové, kodifikované, konvenciálne komunikačné pravidlá); pravidlá komunikácie v triede, autokratické a liberálne komunikačné pravidlá; obdobie a spôsoby zavedenia pravidiel komunikácie v triede.

Charakteristika základných pojmov (komunikačné pravidlá, bázové, kodifikované, konvenciálne komunikačné pravidlá)

Komunikačné pravidlá sú osobitným druhom sociálnych pravidiel - určujú prijateľné a neprijateľné správanie účastníkov komunikácie.

1. BÁZOVÉ KOMUNIKAČNÉ PRAVIDLÁ
2. KODIFIKOVANÉ KOMUNIKAČNÉ PRAVIDLÁ
3. KONVENCIÁLNE KOMUNIKAČNÉ PRAVIDLÁ

Pravidlá komunikácie v triede, autokratické a liberálne komunikačné pravidlá

Pravidlá plnia niekoľko funkcií:

1. maximalizujú spolupracujúce správanie a minimalizujú správanie nespolupracujúce, rušivé,
2. zabezpečujú bezpečnosť a pohodlnosť vyučovacieho prostredia,
3. zamedzujú rušeniu ostatných tried a ľudí mimo učebňu činnosťami prebiehajúcimi v triede,
4. udržujú prijateľnú úroveň slušnosti medzi žiakmi, zamestnancami školy a návštevníkmi školy (Cangelosi, 1996).

Časť komunikačných pravidiel je formulovaná školou, časť je stanovená všeobecnými

pravidlami správania v danej spoločnosti, časť je výsledkom zložitého a zaujímavého

procesu stretu záujmov medzi učiteľom a žiakmi (Mareš, Křivohlavý, 1995).

- pravidlá v triede majú dve významné funkcie:

1. organizáciu práce v triede
2. zabezpečenie dominantnosti učiteľa voči žiakovi

- učitelia rôzne chápu a realizujú svoju dominanciu a moc; jedni učitelia plne presadzujú svoju moc a vládu nad komunikáciou = autokrati; iní prenášajú časť svojich právomocí na žiaka = liberáli; učitelia však môžu voliť tieto dva typy pravidiel pružne podľa konkrétnej triedy

4. AUTOKRATICKÉ KOMUNIKAČNÉ PRAVIDLÁ

- tento typ pravidiel je silne obmedzujúci, znižuje aktivitu a samostatnosť žiaka, často

takéto pravidlá smerujú k pasivite žiakov, keďže je ich komunikácia riadená zvonka

5. LIBERÁLNE KOMUNIKAČNÉ PRAVIDLÁ

- pravidlá, v ktorých sa zachováva dominancia učiteľa, no voči žiakom sú znášanlivé,

tolerantné, pripúšťajú voľnejšiu aktivitu a podporujú iniciatívu žiakov

Obdobie a spôsoby zavedenia pravidiel komunikácie v triede

- učiteľ môže zaviesť pravidlá kedykoľvek počas celého školského roka, no významnú úlohu má iniciačné obdobie  - teda na začiatku školského roka

3 spôsoby explicitného zavedenia komunikačného pravidla:

1. Pravidlo uvedie bez vysvetlenia či zdôvodnenia; je to vlastne nariadenie, ktoré žiaci musia akceptovať.

2. Pravidlo uvedie U s vysvetlením alebo zdôvodnením.

3. Pravidlo vznikne z dohody medzi U a žiakmi.

Cangelosi, J. S. Strategie řízení třídy. Praha : Portál, 1994. 289 S. ISBN 80-7178-083-0

Gavora, P. a kol. 2003. Učiteľ a žiaci v komunikácii. Bratislava : Vydavateľstvo UK, 2003. 200 s. ISBN 80-223-1716-0.

Mareš, J., Křivohlavý, J. 1995. Komunikace ve škole. Brno : Masarykova univerzita, 1995. 210 s. ISBN 80-210-1070-3.

Verbálna komunikácia

- zavedenie základných pojmov; proporcia verbálneho prejavu učiteľa a žiakov; rozdiely v participácii dievčat a chlapcov; rozdiely v participácii žiakov s výborným a slabým prospechom; jazyk žiaka a jazyk školy.

Verbálna komunikácia - základné pojmy

- prebieha pomocou jazyka

- v škole je jazyk základom ústnej a písomnej komunikácie

- na to, aby si učiteľ a žiak porozumeli, musia si vytvoriť spoločnú interpretáciu diania na vyučovacej hodine

- prirodzený jazyk má štyri roviny: gramatiku, lexiku, výslovnosť a pravopis

- uvedené roviny sú len abstraktnými modelmi, nezávislými od daného kontextu - jazyk však používame v praktických, konkrétnyh situáciách - pragmatika = vyjadruje vzťahy medzi prvkami jazyka a vonkajším svetom vyjadreným týmto jazykom

- kým jazyk je systém, reč je činnosť

- väčším útvarom ako je veta je prehovor - je to súvislý, kratší alebo dlhší prejav komunikanta

- v komunikácii môže človek vyjadrovať rôzne komunikačné funkcie - sú to prostriedky, ktorými sa dosahuje komunikačný zámer, napr. pozdravenie, navrhovanie, odporúčanie, pozvanie...

- verbálna komunikácia prebieha pomocou prenášania slovných významov, naopak sa za verbálnu nepovažujú hlasové prostriedky, ktorými sa realizujú slová - hlasitosť reči, rýchlosť reči a pod.- tieto zaraďujeme medzi neverbálne prostriedky komunikácie

- čiže verbálna komunikácia sa týka obsahu reči  a neverbálne prostriedky sú spôsobom reči - paralingvistické prostriedky, tie, ktoré nevyjadrujeme hlasom ale napríklad mimikou, gestikou a pod. = extralingvistické

- verbálna komunikácia má v pedagogickom procese určité fázy:

1. zámer učiteľa žiakovi niečo povedať
2. vlastné oznámenie
3. nastane dekódovanie prijatého oznámenia (Nelešová,  2005)

Proporcia verbálneho prejavu učiteľa a žiakov

- "zákon dvoch tretín" (Ned Flanders)

TYPY ako vylepšiť disproporciu medzi množstvom verbálneho prejavu U a žž:

1. uvedovomovať si, že disproporcia hrozí,
2. kde sa to dá, prejsť z monologického do dialogického vysvetľovania učiva,
3. znížiť mieru vybavovania organizačných záležitostí na hodine,
4. trpezlivo a pozorne počúvať žiakov,
5. rôzne informačné zdroje - nielen výklad učiteľa, ale aj rozmnožené podklady, používanie encyklopédií, príručiek, internetu ....,
6. vysvetľovanie učiva problémovo, nie faktograficky,
7. žiadať žiakov o otázky,
8. využívať namiesto frontálneho vyučovania vyučovanie v malých skupinách žiakov.

Rozdiely v participácii dievčat a chlapcov

- dievčatá versus chlapci

Rozdiely v participácii žiakov s výborným a slabým prospechom

- výborní žiaci versus slabo prospievajúci žiaci

- Th. Good (1987) - "teória o naučenej pasivite"

Jazyk žiaka a jazyk školy

- jazyk školy je špecifický kód typický pre školské vyučovanie

- jazyk školy je súčasťou školskej kultúry, systému noriem a pravidiel správania, ktorý si musí dieťa osvojiť, aby pochopilo, čo sa v škole deje

- jazyk učiva je do veľkej miery orientovaný informačne a abstraktne

- v škole sa žiak učí odbornú terminológiu, tematickú koncentrovanosť, písomné vyjadrovanie a metajazykové  schopnosti

- sociálno-kultúrne prostredie

- jazykový deficit - zabraňuje dostatočne porozumieť učivu, primerane odpovedať, výstižne písať a pod. - prospech žiakov

- kompatibilita jazyka školy a jazyka domova

- medzi významné faktory sociálno-kultúrneho prostredia ovplyvňujúce rozvoj jazyka žiaka patria: vzdelanie a zamestnanie rodičov, vybavenosť domácnosti, vzdelávacie ašpirácie rodičov, kultúrne záujmy rodiny, podpora komunikácie zo strany matky, podpora čítania rodičmi, vlastná knižnica žiaka, vlastný študijný kútik alebo izba dieťaťa

- spisovný jazyk je záväznou a povinnou normou a škola ho kultivuje

- často môže byť spisovný jazyk pre určitých žiakom niečím novým, novým kódom, ktorí sa musia naučiť, keďže ich jazyk domova je napríklad nárečím, alebo ak jazyk školy nie je ich materinským jazykom - sú tak viac študijne zaťažení

zdroje:

Gavora, P. a kol. 2003. Učiteľ a žiaci v komunikácii. Bratislava : Vydavateľstvo UK, 2003. 200 s. ISBN 80-223-1716-0.

NELEŠOVÁ, A. Pedagogická komunikace v teorii a praxi. Praha : Grada, 2005. 172 S. ISBN 80-247-0738-1.

Monológ vo vyučovaní

-  všeobecná charakteristika; vysvetľovanie učiva; expozícia, prezentácia učiva, záver.

Všeobecná charakteristika

- verbálna komunikácia ako dialóg alebo monológ

- obe formy sa niekedy prelínajú

- monológ je súvislý prejav jedného človeka

- vo vyučovaní ako: vysvetľovanie učiva učiteľom, prednáška, dlhšia odpoveď žiaka, rozprávanie a referát

- monológ teda môže mať svoju písomnú podobu, kým dialóg nie

- aj pripravený monologický prejav sa často dialogizuje

Vysvetľovanie učiva

- veľmi frekventovaná forma oboznámenia žiakov s učivom

- je najčastejšie využívanou vyučovacou metódou, zaberá najmenej 60% väčšiny hodín (Petty, 1996)

- minimálnym predpokladom dobrého vysvetľovania je suverénna znalosť učiva

- chyby a nedostatky neskúsených učiteľov: preháňanie vedeckosti a preplnenie teóriou

- aké sú výhody a nevýhody vysvetľovania učiva, výkladu? (Petty, 1996)

Výhody

1. vedený na úrovni zodpovedajúcej znalostiam danej triedy a jeho obsah je možné riadiť jej potrebami,
2. môže nadchnúť pre vec,
3. pre skúseného učiteľa nevyžaduje veľa prípravy ani pomôcok,
4. ide o rýchlu metódu zoznamovania s látkou,
5. je osobnejšou metódou komunikácie ako metódy písomné.

Nevýhody

1. so všetkými žiakmi rovnakým tempom,
2. začínajúci učitelia majú sklon vysvetľovať látku príliš rýchlo,
3. neexistuje spätná väzba,
4. môže byť nudný,
5. žiaci nie sú nijako aktívne zapojení na hodine,
6. vyžaduje si dodatočné zisťovanie porozumenia a zapamätania,
7. sústredenosť žiakov je kratšia ako pri iných metódach,
8. predpokladá diciplinovaných žiakov,
9. žiaci nedostávajú príležitosť použiť naučené znalosti.

Pettyho RADY:

1. skenujte triedu pohľadom a čas od času zmeňte pozíciu
2. poznámky na tabuli alebo fóliách
3. očný kontakt s triedou
4. pri príprave vysvetľovania sa zamerajte na záujem žiakov
5. skoro všetci žiaci oceňujú vtipného učiteľa
6. rečnícke otázky, vtipy, citáty, ľahko zapamätateľné heslá, zveličovanie - nebojte sa experimentovať!
7. obrazové pomôcky, klaďte otázky

Vysvetľovanie učiva má tieto fázy:

Expozícia

- uviesť žiaka do nového učiva

- má motivačnú i kognitívnu stránku

Prezentácia učiva

-  jadro vysvetľovania

- deduktívny, induktívny alebo komparatívny spôsob

- faktorom ovplyvňujúcim výsledky učenia sa žiakov je jasnosť vysvetľovania

- žiakom pomáhajú sledovať vysvetľovanie orientátory v reči učiteľa

- pri vysvetľovaní je dôležitá primeraná redundancia

Záver

- na konci vysvetľovania zhrnutie hlavných bodov

Požiadavky na vysvetľovanie učiva

1. plánovitosť

2. problémovosť

3. názornosť

Gavora, P. a kol. 2003. Učiteľ a žiaci v komunikácii. Bratislava : Vydavateľstvo UK, 2003. 200 s. ISBN 80-223-1716-0.

Petty, G. 1996. Moderní vyučování : praktická příručka. Praha : Portál, 1996. 380 s.  ISBN 80-7178-070-7.

Dialóg vo vyučovaní

- charakteristika základných pojmov, dialóg učiteľ - žiak; otázky vo vyučovaní; kognitívna náročnosť otázok; odpoveď žiaka; reakcia učiteľa na odpoveď žiaka; otázky žiakov; dialóg žiak - žiak.

Charakteristika základných pojmov

- ide o komunikáciu dvoch a viacerých ľudí

- zásady:

1. striedanie replík -
2. striedanie roly hovoriaceho a počúvajúceho
3. jeden partner reaguje na druhého
4. aktívne počúvanie partnera
5. hľadanie spoločného významu

- aké sú výhody a aké nevýhody (Petty, 1996):

VÝHODY:

1. odhaľuje "logiku" predmetu a odovzdáva ju
2. vytvára aplikovateľné znalosti,
3. poskytuje okamžitú spätnú väzbu
4. prispôsobuje tempo výuky možnostiam žiakov,
5. zapojuje žiakov aktívne do výuky,
6. odhaľuje nesprávne predstavy a domnienky a umožňuje ich odnaučenie,
7. demonštruje žiakom ich úspech v učení, čím ich motivuje,
8. umožňuje učiteľovi určiť problém žiakov, ktorí si nevedia rady,
9. umožňuje učiteľovi posúdiť, koľko sa žiaci naučili,
10. rozvíja rozumové schopnosti vyššieho rádu.

NEVÝHODY:

1. časovo náročný
2. ťažšie sa zapojujú všetci žiaci
3. nie je jednoduchý pre učiteľa

Dialóg učiteľ - žiak

- najčastejšia forma komunikácie v triede

- má tieto funkcie:

1. kognitívne rozvíjať
2. rozvíja afektívnu stránku osobnosti
3. rozvíjanie sociálnej stránky vyučovania

Schéma typického dialógu U-ž:

                U: pokyn, otázka

                Ž: odpoveď

                U: reakcia na odpoveď

Otázky vo vyučovaní

- existuje len v dialógu

- je to výrok, ktorý má formu opytovacej vety - v škole  má však skôr formu úlohy

- má nielen kognitívnu, motivačnú ale i regulatívnu funkciu

Zvláštnosti učiteľových otázok

1. frekvencia otázok, ktoré kladie U žiakovi, je veľmi vysoká
2. kladenie otázok, na ktoré U pozná odpoveď a len málo tých, na kt. odpoveď nepozná

Viacnásobné otázky

- sú to otázky, kedy U položí nie jednu, no v rovnakom čase viacero otázok, ktoré môžu

viesť k jednej alebo viacerým odpovediam

Základné typy viacnásobných otázok:

1. dvojité otázky aktivizujúce žiakov k odpovedi

2. dvojité otázky znižujúce záťaž krátkodobej pamäti žiakov

3. dvojité otázky uľahčujúce žiakovo vyvodzovanie

4. dvojité otázky vyžadujúce vypočítavanie prvkov učiva

5. dysfunkčné dvojité otázky

Kognitívna náročnosť otázok

- vyžadovanie myšlienkovej aktivity od žiaka

Triedenie otázok:

1. zatvorené otázky

2. otvorené otázky

Ako klásť otázky?

1. zvážte, aký typ otázky chcete položiť
2. otázku jasne formulujte
3. najprv položte otázku, potom vyvolajte žiaka
4. otázky adresujte rôznym žiakom, nielen malému okruhu
5. dávajte doplňovacie otázky
6. neklaďte viac otázok na rôzne témy súčasne

Otázky, aby dospeli k želanej odpovedi, by mali spĺňať nasledujúce požiadavky (Nelešová, 2005):

1. primeranosť
2. zrozumiteľnosť a stručnosť
3. jednoznačnosť
4. správnosť a presnosť
5. jazykovú správnosť

Odpoveď žiaka

- druhá zložka štruktúry dialógu vo vyučovaní = reakcia na otázku

- kognitívna korešpondencia otázky s odpoveďou

- 4 fázy pri odpovedi žiaka:

1. percepcia otázky

2. interpretácia otázky (pochopenie otázky, ale aj osobitosti učiteľovho pýtania sa)

3. vytvorenie substrátu odpovede

4. verbalizácia odpovede

Reakcia učiteľa na odpoveď žiaka

- U reakcia môže mať formu verbálnu alebo neverbálnu

- v dobre vedenom vyučovaní sa vyjadruje k odpovediam žiakov nielen U, ale aj samotní žiaci

Typológia reakcií učiteľa na správnu odpoveď žiaka

1. akceptácia odpovede žiaka
2. odpoveďové echo
3. elaborácia
4. pochvala žiaka

Prečo žiak neodpovedal alebo odpovedal chybne na U otázku?

- ž nerozumel U otázke

- ž mal málo času na premyslenie a formulovanie odpovede

- ž interpretoval otázku inak ako U

- ž odpovedal inou formou alebo spôsobom ako chcel U

- ž bol indisponovaný

U môže reagovať rôznym spôsobom:

- zopakovanie otázky

- preformulovanie otázky

- rozloženie pôvodnej otázky do viacerých podotázok

- vyvolanie iného žiaka na zodpovedanie otázky

- odpovie na otázku sám

Typológia reakcií U na chybu žiaka

5. detekcia chyby
6. identifikácia chyby
7. interpretácia chyby
8. korekcia chyby  

Otázky žiakov

- moderné vyučovanie si vyžaduje nielen kladenie otázok učiteľovi, ale aj spolužiakom

- stimulovať žiakov ku kladeniu otázok

Dialóg žiak - žiak

- U môže otvoriť tému, ktorej nie je hlavným aktérom, no poskytuje priestor komunikácii žiakov medzi sebou

- počas diskusie živšia, uvoľnenejšia atmosféra  - ale väčší hluk

- skupina sa riadi sama, alebo si určí lídra, ktorí diskusiu povedie

- U nakoniec celé dianie zhodnotí a zhrnie

Gavora, P. a kol. 2003. Učiteľ a žiaci v komunikácii. Bratislava : Vydavateľstvo UK, 2003. 200 s. ISBN 80-223-1716-0.

NELEŠOVÁ, A. Pedagogická komunikace v teorii a praxi. Praha : Grada, 2005. 172 S. ISBN 80-247-0738-1.

Petty, G. 1996. Moderní vyučování : praktická příručka. Praha : Portál, 1996. 380 s.  ISBN 80-7178-070-7.

Neverbálna komunikácia

– vymedzenie pojmu; paralingvistické a extralingvistické prostriedky neverbálnej komunikácie.

Vymedzenie pojmu

- prenášanie postojov a emocionálnych stavov

- časť neverbálneho vyjadrovania je daná biologicky, väčšina neverbálnych signálov je naučená

- medzikultúrne rozdiely

- rozdiely medzi jednotlivými žiakmi

- rozdiely aj medzi generáciami

Neverbálna komunikácia môže sprevádzať verbálnu komunikáciu, a to:

1. tak, že posilňuje, zdôrazňuje verbálne vyjadrené významy,
2. tak, že protirečí verbálne vyjadrenému významu = dvojitá väzba (double bind)

- neverbálna komunikácia sa delí na:

1. paralingvistické prostriedky
2. extralingvistické prostriedky

Paralingvistické prostriedky neverbálnej komunikácie:

Hlasitosť reči

- daná intenzitou hlasu

- vyjadruje sa na škále šepot - krik

- prispôsobujeme ju obsahu reči a akustickej kvalite miestnosti

Pauzy

- prestávka v reči

- rozlišujeme:

1. fyziologická pauza
2. logická pauza - gramatické a významové
3. pauzy váhania
4. dramatické pauzy - návestie  
5. sustencia
6. výstražná pauza

Rýchlosť reči

- počet slov alebo slabík za minútu

- tempo reči ovplyvňuje kvalitu výslovnosti, a tá potom presnosť a zrozumiteľnosť obsahu

Slovný dôraz

Farba hlasu

Extralingvistické prostriedky neverbálnej komunikácie:

Pohyby

- kinezika

- zahrňuje všetky druhy pohybov

- gestikulačno-kinezické zlozvyky: nervózne škrabanie hlavy, škrabanie jednej ruky druhou, neestetická úprava vlasov, hranie sa s retiazkou na krku, ťukanie nohou o podlahu, ruky vo vreckách ...

Gestikulácia

- pohyb rúk

- existuje niekoľko typov gest:

1. akcentačné gestá
2. gestá - emblémy
3. ikonografické gestá
4. uvoľňovacie gestá

Mimika

- pohyb svalov tváre (očí, obočia, čela, líc, úst a brady)

- mimické výrazy sú sčasti naučené a sčasti vrodené

- najdôležitejším typom prejavu učiteľa je úsmev

- ľudská tvár je zložená z oblastí, a tak sa aj jednotlivé emócie odrážajú viac v určitej oblasti, napr. bolesť - viečka, obočie, čelo, šťastie - dolná časť tváre, prekvapenie - najpresnejšie v oblasti čela a obočia, smútok a strach - viečka, oči

Pohľad

- ide o to, kam sa človek díva, ako dlho, ako často a aký je sled jeho pohľadov

- počas vyučovania má učiteľ neustále udržiavať zrakový kontakt so žiakmi

- ďalej je dôležité monitorovanie porozumenia svojej reči žiakom

- častejšie sa na učiteľa pozerá chválený žiak, ten, koho učiteľ karhá sa naopak snaží zrakový kontakt s učiteľom obmedziť

Dotyk

- zaoberá sa nimi haptika

- prostý dotyk a pohladenie majú podobný efekt ako úsmev - vyjadrujú srdečnosť, úprimnosť, povzbudenie

- u malých detí - dotykový hlad

- povolené pásma sú hlava, plecia, ramená a ruky  ženy-učiteľky sa dotýkajú žiakov častejšie ako muži-učitelia

Poloha a držanie tela

- posturika alebo posturológia

- možno rozlišovať zatvorený a otvorený postoj

Vzdialenosť medzi komunikujúcimi

- proxemika

- osobný priestor je zóna okolo človeka, v ktorej sa tento cíti dobre - každý ho má iný a mení ho podľa človeka

- zóny vzdialenosti:

1. intímna zóna
2. osobná zóna
3. sociálna zóna
4. verejná zóna

- učiteľ mení vzdialenosť medzi komunikujúcimi funkčne - podľa toho, či ide o výklad učiva, individuálne skúšanie, utešovanie žiaka...

Výzor - zovňajšok

- celkový vzhľad človeka

- to, ako vyzeráme, vyjadruje, akí sme

- oblečenie môžeme rozdeliť na dva typy - formálne (školská rovnošata, a vyšších stupňoch školy si vyžadujú formálne oblečenie isté príležitosti - promócie, otvorenie školského roka, štátnica a pod.) a neformálne

- U by mal v oblečení pôsobiť ako vzor

Gavora, P. a kol. 2003. Učiteľ a žiaci v komunikácii. Bratislava : Vydavateľstvo UK, 2003. 200 s. ISBN 80-223-1716-0.

NELEŠOVÁ, A. Pedagogická komunikace v teorii a praxi. Praha : Grada, 2005. 172 S. ISBN 80-247-0738-1.

Emociálna stránka komunikácie  

- empatia, akceptácia, entuziazmus, aktívne počúvanie, humor v školskej triede.

- ide o spôsob, akým učiteľ komunikuje: chladný, vecný, alebo naopak milý, priateľský

- niektorí učitelia však komunikujú vecne, škrobene, chladne - triedy "citové púšte" (Ned        

Flanders) - PREČO?

1. vyučovanie musí byť založené na autorite učiteľa
2. v učebných osnovách prevláda odborné učivo

Empatia

- vciťovanie sa do žiakov

- "žiť v koži" niekoho iného

- empatické porozumenie žiaka (C. Rogers, H. Freiberg)

Akceptácia

- prijatie, plné uznávanie žiakov, ich rešpektovanie ako osobnosti

- prejavmi akceptácie sú napríklad:

1. U neskáče Ž do reči,
2. U pozitívne oceňuje Ž,
3. U akceptuje nápady Ž, ak sú hodnotné,
4. U je k Ž zdvorilý,
5. U vyjadruje sympatiu k všetkým žiakom,
6. pri kritike U uprednostňuje akceptujúce odmietanie,
7. dodržiava pravidlá, na ktorých sa so žiakmi dohodli.

Entuziazmus

- U by mal dať najavo, že ho učenie baví, že je mu daná téma blízka, mal by byť nadšený z učiva

- forma motivovania a aktivovania žiakov

Aktívne počúvanie

- dôležitá zložka dialógu

- rozlišujeme dve receptívne činnosti: počúvanie a načúvanie

- pri načúvaní môže dochádzať k spracovaniu prijatej informácie cez určité filtre = nálepkovanie

- načúvanie je zložité a prináša so sebou problémy a riziká (Mareš, Křivohlavý, 1995):

1. počuté slovo má sugestívnu moc,
2. poslucháč je zraniteľnejší než hovoriaci,
3. poslucháč neriadi dianie, podriaďuje sa hovoriacemu,
4. hovoriť sa učíme odmalička, načúvať nie,
5. interpretovať to, čo vidíme a počujeme je často náročné.

Humor v školskej triede

- pomáha nadľahčovať situáciu,  napätie v triede, podporuje priateľské vzťahy v triede

- široké spektrum takýchto situácií: môžu byť spontánne alebo pripravené

- aj neláskavý a krutý až zákerný - irónia a sarkazmus

- humor môžeme sledovať vzhľadom na:

1. autorov, producentov  
2. adresátov        - určený všetkým v triede

                                - určený prevažne spolužiakom, nie učiteľovi

                                - určený konkrétnemu jednotlivcovi

1. podľa stupňa zámernosti

                                - chcený, zamýšľaný

 - nechcený, nezamýšľaný

1. Gavora, P. a kol. 2003. Učiteľ a žiaci v komunikácii. Bratislava : Vydavateľstvo UK, 2003. 200 s. ISBN 80-223-1716-0.
2. Mareš, J., Křivohlavý, J. 1995. Komunikace ve škole. Brno : Masarykova univerzita, 1995. 210 s. ISBN 80-210-1070-3.

Organizačné formy vyučovania z hľadiska komunikácie (hromadné, skupinové, párové vyučovanie)

Hromadné vyučovanie

- frontálne

- vysvetľovanie učiva, dialóg U a Ž, pokus, demonštrácia, písomné práce...

- nielen jednosmerná, ale i dvojsmerná komunikácia

1. ľahšia organizácia komunikácie
2. hovorí len jeden
3. nedochádza k prekrikovaniu žiakov
4. učiteľ dokáže ľahšie udržať disciplínu v triede

- sálové usporiadanie

- podľa toho, medzi kým prebieha, ho delíme na (Mareš, Křivohlavý, 1995):

1. obojstranná komunikácia medzi U a žiakom

- výskyt 40% (Samuhelová, 1988 in Mareš, Křivohlavý, 1995)

Ž

U

2. jednosmerná komunikácia od U k celej triede

- 30% výskyt (Samuhelová, 1988 in Mareš, Křivohlavý, 1995)

Ž

Ž

Ž

Ž

Ž

U

3. jednosmerná komunikácia U k žiakovi ako k jednotlivcovi

- 10% výskyt (Samuhelová, 1988 in Mareš, Křivohlavý, 1995)

U

Ž

Skupinové vyučovanie

- skupina 4 - 6 žiakov

- dôležité najmä z hľadiska rozvíjania sociálnych zručností

- komunikácia je dvojsmerná, vzťahy symetrické, intenzita komunikácie je vysoká

- sčasti neverejná komunikácia

- usporiadanie učebne je modulové

- skupiny zostaví učiteľ (podľa rôznych kritérií) alebo sa usporiadajú žiaci sami

- skupiny môžu byť homogénne alebo heterogénne

- zloženie skupiny môže byť permanentné alebo dočasné

POŽIADAVKY:

1. žiaci sa majú naozaj učiť, riešiť zadaný problém,
2. žiaci musia spolupracovať,
3. žiakov je potrebné na spoločnú prácu najskôr zaučiť.

- využívanie a rozvíjanie komunikačných a sociálnych zručností: iniciovanie, informovanie, objasňovanie, zhŕňanie, harmonizácia, povzbudzovanie, ochota ku kompromisu, hodnotenie

- žiaci pri tejto práci zastávajú rôzne roly

- teória sociálneho

- pozitívna závislosť

- PROBLÉMY: vyššia hladina hluku, nedostatočná práca všetkých žiakov, dominancia určitého žiaka na úkor iných, rozdrobenie skupiny, nevýkonnosť skupiny, sociálne zaháľanie

Párové vyučovanie

- pracujú spoločne dvaja žiaci

- vždy dvojsmerná komunikácia, symetrický vzťah

- osobitným druhom je rovesnícke vyučovanie (peer learning)

Individuálne vyučovanie

- zahrňuje niekoľko typov:

1. jeden U sa venuje jednému žiakovi
2. individuálne vyučovanie, pri ktorom učiteľ komunikuje s niektorými žiakmi na pozadí hromadného alebo skupinového vyučovania
3. individuálne učenie bez kontaktu so živým učiteľom

Gavora, P. a kol. 2003. Učiteľ a žiaci v komunikácii. Bratislava : Vydavateľstvo UK, 2003. 200 s. ISBN 80-223-1716-0.

Mareš, J., Křivohlavý, J. 1995. Komunikace ve škole. Brno : Masarykova univerzita, 1995. 210 s. ISBN 80-210-1070-3.

Priestor v komunikácii

- usporiadanie učebne, zóna dominantnej aktivity

1. istý typ usporiadania umožňuje len jednosmernú komunikáciu, no sťažuje však dvojsmernú komunikáciu, niektorý typ usporiadania je vhodný najmä na individuálnu prácu, iný zasa na skupinovú prácu či prácu učiteľ - žiak

Usporiadanie učebne

SÁLOVÉ USPORIADANIE UČEBNE

- tradičné, lavice do radov

- výklad, demonštrácia, premietanie, hromadné písomné práce, diktáty, testy aj na individuálnu prácu žiakov

- učiteľ - oddelené postavenie

USPORIADANIE LAVÍC DO TVARU "U"

- učiteľ môže kontrolovať všetkých

- hodí sa na riešenie problémových úloh, diskusiu, brainstorming - ešte lepšie je to pri rozmiestnení dO KRUHU

MODULOVÉ USPORIADANIE UČEBNE

- žiaci rozdelení do malých skupín a pracujú na spoločnom probléme, projekte, laboratórnom cvičení

- pracujú samostatne, intenzívne kontakty Ž-ž

-učiteľ môže tvoriť rôzne veľké skupiny (od 4 - 8 žiakov)

LAVICE V TVARE "L"

- veľmi flexibilné

- jednak skupinová práca i frontálny spôsob vyučovania

1. učebňa ďalej môže obsahovať aj iné predmety
2. školy v zahraničí - otvorená škola  

Zóna dominantnej aktivity učiteľa

1. učiteľ nekomunikuje so všetkými žiakmi rovnako
2. dôležitú úlohu miesto, kde žiak sedí
3. pri tradičnom usporiadaní radov najviac komunikuje učiteľ so žiakmi v centrálnej pozícii a vpredu, menej so žiakmi v okrajovej pozícii a vzadu - zóna dominantnej aktivity
4. existuje niekoľko vysvetlení:

1. fyzická blízkosť
2. selektívne usádzanie žiakov

1. učiteľ by mal sledovať frekvenciu, v akej zapája jednotlivých žiakov
2. zvýšenie učiteľovej mobility v učebni
3. cyklické presadzovanie žiakov

Gavora, P. a kol. 2003. Učiteľ a žiaci v komunikácii. Bratislava : Vydavateľstvo UK, 2003. 200 s. ISBN 80-223-1716-0.