Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Univerzita Pavla Jozefa Šafárika / Právnická Fakulta / Dejiny politických a právnych myslení

Predsokratici (f2.doc)

1. Táles z Milétu

(asi 624 - 547 pred Kr.)

Obchodník, vedec a poli tik, je prvým historicky známym predstaviteľom starogréckej filo zofie a zakladateľom jednej z najstarších filozofických škôl - milét skej školy.

1. Spolu so svojimi žiakmi rozvíja nový, rozumový spôsob výkladu sveta.
2. Učenie o pralátkach, ktoré tvoria podstatu sveta, je významným a prelomovým pokusom Tálesa a jeho školy vysvetliť svet filozoficky, a nie mytologicky.
3. Tento filozof prináša do Gréc ka geometriu, ktorú študuje počas pobytu v Egypte.
4. Keď Tálesovi vzhľadom na jeho chudobu vyčítajú, že filozofia nestojí za nič, ešte v zime, za posledné peniaze, prenajíma všetky lisy na výrobu oleja v Miléte a Chiose. Na základe astronomických poznatkov totiž predvída bohatú úrodu olív. Keď prichádza čas úrody a všade vzniká dopyt po lisoch, draho ich prenajíma a zaro bí veľa peňazí. Dokazuje tak, že pre filozofov je hračkou zbohat núť, ale netvorí to predmet ich záujmu.
5. Táles si zasluhuje pozornosť ako kritický a sebakritický mysli teľ. V iónskej škole uplatňuje prevratnú myšlienku, podľa ktorej sa tu žiaci môžu celkom otvorene vyjadrovať k učeniu svojho majstra a opravovať ho. Táles vravieval: "Tak zmýšľam. Toto je moje uče nie. Pokúste sa ho zdokonaliť."
6. Človek a spoločnosť sú pre Tálesa iba dva spomedzi mnohých objektov skúmania. Hľadaním prirodzených príčin vecí aj on pri spieva k rozhodujúcemu kroku "od mýtu k logu".

2. Pytagoras

Po nástupe tyrana Polykrata odchádza Pytagoras (asi 571 - 497 pred Kr.), rodák z ostrova Samos, do "velkého Grécka", do juhoital ského mesta Krotón.

1. Zakladá tu tajné, duchom aristokratické, filo zoficko - politické spolky. Koncom 6. storočia pred Kr. ich rozháňajú stúpenci vlády ľudu.

1. Pytagoras porovnáva život so zhromaždením pri hrách.
2. Na zhromaždenie jedni prichádzajú ako pretekári alebo ako obchod níci, iní (údajne tí najlepší) ako diváci.
3. Aj v živote sa jedni rodia ako lovci slávy a bohatstva a druhí ako lovci pravdy.
4. Prvých Pytagoras nazýva ľuďmi otrockými, o druhých sa vyjadruje ako o filozofoch.

2. Ideálom pytagorejcov je polis, v ktorej vládnu spravodlivé záko ny, ktoré sú najvyššou hodnotou, a ich zachovávanie je najvyššou cnosťou.
3. Podľa neho majú v polis vládnuť rozumní a cnostní ľudia, ktorí majú osobitnú eticko - náboženskú výchovu.
4. Stúpenci tejto filozofickej školy odmietajú zákonodarné novoty

                                                       a uprednostňujú život podľa otcovských obyčají a zákonov.

5. Najvyšším zlom je pre nich anarchia (bezvládie). Pytagoras inkli nuje k obhajobe aristokracie. Vládu ľudu chápe ako narušenie po riadku.
6. Pri skúmaní otázok práva pytagorejci začínajú teoreticky roz pracovávať pojem rovnosť, ktorý je dôležitý najmä z hľadiska po chopenia úlohy práva ako rovnakého meradla pre nerovnakých ľudí.
7. Ich spájanie politickej teórie s praktickou etikou (zvládnutie najvyšších morálnych požiadaviek) má výrazný vplyv na neskor šie myslenie, predovšetkým na Platóna.

3. Xenofanes

(565 - 473 pred Kr.)

Zakladateľ eleatskej školy, po chádza z Kolofónu.

1. Po obsadení mesta Peržanmi emigruje do ión skej osady Eley. Je cestovateľom a reformátorom, kritikom tradič ného náboženstva a relativistom: "Nijaký človek nevie, ani nikto ne bude vedieť pravdu o bohoch a o všetkom, čo tu ja vykladám; keby raz náhodou aj povedal úplnú pravdu, predsa by to sám nevedel, vo všet kom spočíva zdanie. ...Bohovia neodhalili ľuďom všetko od začiatku, ale hľadajúc, ľudia časom nájdu lepšie" (Antológia l, s. 83).
2. Xenofanes kriticky hodnotí predstavy a názory Homéra a He sioda týkajúce sa bohov: "Homér a Hesiodos pripísali bohom všetko, čo je medzi ľudmi hriechom a hanbou: krádež, cudzoložstvo a vzájomné podvádzanie. "
3. Podľa Xenofanovho tvrdenia si ľudia stvorili bohov len podľa svojej podoby: "Ľudia si o bohoch myslia, že sa rodia, že majú odev, hlas a postavu ako oni. Etiópčania si predstavujú svojich bohov čiernych a s tupým nosom, naproti tomu Trákovia modrookých a červenovlasých. Keby voly, kone alebo levy mali ruky alebo mohli nimi maľovať a tvoriť diela ako ľudia, kone by vytvorili podoby bohov podobné koňom a voly podobné volom a ich telá by urobili podľa vlast ného obrazu" (Antológia l, s. 83 - 84).
4. Ak napríklad Homér pripúšťa a ospevuje aj nezákonné skutky (athemistia erga) bohov, nemož no sa čudovať, že im podliehajú aj ľudia.
5. Podľa Xenofana preto nie je náboženstvo vhodné pre usporiadanú polis, v ktorej vládne eu nómia.
6. Xenofanes sebavedome vystupuje proti svojim vznešeným sta vovským druhom, pre ktorých je najmilším potešením šport a naj väčšou poctou olympijské víťazstvo. Je hrdý na svoju múdrosť: ,,Ale keby niekto dobyl víťazstvo rýchlosťou nôh alebo v pentatlone na po svätnom olympijskom poli... získal by už z diaľky viditeľné čestné mies to počas zápasov, jedlo na verejné trovy a dar, ktorý by ho zdobil; ...a predsa by nebol natoľko hoden týchto pôct ako ja. Lebo moja múdrosť (sofia) je viac ako sila mužov a koní ...je nespravodlivé klásť silu nad dobrú múdrosť. Lebo aj keby medzi občanmi bol vynikajúci pästiar..., mesto by preto nebolo o nič lepšie usporiadané (eunómia). Mesto by z toho malo iba malý úžitok (charma), ak by niekto zvíťazil na brehoch Pisy, lebo tým sa nenaplnia mestské sýpky. "
7. Eunómia je aj obľúbeným výrazom Solóna. Narážka na múd rosť udržujúcu mesto v dobrom stave by mohla byť aj narážkou na zákonodarnú činnosť.
8. Xenofana kritizuje Herakleitos vo výroku o "mnohorakej zveda vosti" (polymatín). Podľa filozofa z Efezu takáto zvedavosť ešte ne znamená mať rozum a skutočné pochopenie pre veci a javy.
9. Xenofanes vzbudzuje obdiv svojou duchovnou slobodou a silou protestu proti mýtickým fantáziám (J. Patočka). Snaží sa oddeliť čisté vedenie od náboženskej viery.
10. Kultúru chápe ako svedectvo hľadajúceho a skúmajúceho ľudského ducha a skúsenosti, nie ako dar olympských bohov.

4. Herakleitos

Herakleitos z Efezu (asi 540 - asi 480 pred Kr.) pochádza zo sta rého kráľovského rodu, ktorý stratil politickú moc. V tom čase je Efezos prekvitajúcim obchodným mestom pod správou Perzskej ríše. Po historickom víťazstve Grékov nad Peržanmi okolo roku 480 pred Kr. sympatie obyvateľstva získava demokracia.

1. podľa niektorých historických prameňov je Herakleitos prvou filozofickou osobnosťou, o profile ktorej nám starovek vydal svoje svedectvo
2. tento mysliteľ zdieľa a rozpracúva niektoré názory mi létskej školy, pytagoras je však podľa neho otcom všetkých tárajov
3. z jeho diela O prírode (Peri fyseos) sa zachováva vyše 130 zlom kov
4. Herakleitos je filozofom, ktorý objavuje myšlienku zmeny. Keďže sa všetko nepretržite mení a obnovuje (panta rei), nemožno podľa neho dvakrát vstúpiť do tej istej rieky.
5. život prírody je ne pretržitý pohyb. Každá vec a každá vlastnosť v ňom prechádza do svojho protikladu.

1. Z Herakleitových fragmentov, ktoré sa týkajú problémov práva a spravodlivosti, najviac pozornosti vzbudzuje ten, ktorý je známy pod číslom 114: "Všetky ľudské zákony sa živia z jedného božieho (pantes i antropoi nomoi ipo enos ton tion); ten totiž neobmedzene vládne... a všetko prevyšuje" (Antológia l, s. 93).
2. Mnohí autori v tom to texte vidia prvé rozlíšenie spravodlivosti:

stanovenej ľuďmi (di kaion nomoi)

prírodnej spravodlivosti (dikaion fysei)

alebo do konca "pozitívneho" a "prirodzeného" práva.

3. Herakleitos tvrdí, že "ľud má bojovať za svoje zákony ako za hradby; zákon je však poslú chať aj vôľu jedného " (Antol. l, s. 105).
4. tento mysliteľ je kritikom demokracie, ale aj aristokracie.
5. zloži tý štýl vyjadrovania mu vynáša prívlastok "temný" a často vedie k nejednotnému výkladu jeho myšlienok

5. Demokritos

Demokritos (460 - 370 pred Kr.), súčasník sofistov, Sokrata a Platóna, rodák z Abdéry v Trákii, žijúci v Aténach, je žiakom ato mistu Leukippa.

1. je prvým filozofom, ktorý podáva systematický výklad od prvých princípov sveta až po miesto človeka v ňom.
2. Podľa Demokrita bieda ako učiteľ vedie ľudí k spolupráci a k ži votu v spoločenstve.
3. Polis je stelesnením všeobecných záujmov svojich občanov: "Povinnosti voči polis treba považovať za najdôleži tejšie. ...Dobre spravovaná polis je najlepším základom vydareného ži vota, obsahuje všetko: záchranu alebo skazu ".
4. Politika je pre Demo krita jedným z najväčších umení. Vedúce postavenie v obci majú preto zastávať schopní ľudia s rozsiahlymi znalosťami pre neroz umných je lepšie, ak sú ovládaní, ako keď vládnu. "Ak úrady pre vezmú neschopní - čím sú nehodnejší, tým nedbalejšie sa správajú, a tým viac prekypujú hlúposťou a zurvalosťou ".
5. Demokritos za najlep šiu formu vlády pokladá demokraciu, ktorá všetkým slobodným udeľuje rovnaké práva a ukladá im rovnaké povinnosti: "Chudoba v demokracii je lepšia ako všetko bohatstvo v systéme s jedným vlád com, pretože sloboda je lepšia ako otroctvo. "
6. "Znakom slobody je otvorená reč", tvrdí posledný z veľkých pred sokratikov, "riziko však spočíva v rozoznaní správneho okamihu ".
7. Demokritos svojimi encyklopedickými znalosťami prevyšuje sofistov. Patrí ku skupine iónskych prírodných filozofov. Mnohé zo životných pravidiel, ktoré "smejúci sa filozof" odporúča prijať, pripomínajú svojim silným morálnym nábojom výroky najstar ších gréckych mudrcov.

6. Sofisti

1. S rozvojom vlády ľudu v Grécku v polovici 5. storočia pred Kr. súvisí aj rozkvet kultúry. Na to, aby sa takéto zriadenie mohlo uplatňovať, musia mať občania politické vzdelanie. Tvrdia to aj so fisti - platení učitelia múdrosti.
2. Vyučujú gramatiku

eristiku (ume nie viesť spor)

rétoriku

dialektiku (náuka o vedení dôkazov) a iné vedy, poznatky ktorých možno využiť v politickej praxi.

1. Sofisti sú sveta skúsení muži. Pomery v iných štátoch poznajú zo svojich ciest.
2. Rozmanitosť cudzích zriadení a ich porovnávanie s domáci mi sú príčinou a podnetom na niektoré radikálne názory na spoločnosť.
3. Systematizované rečnícke umenie sa vzpiera slúžiť prav de a právu, lebo chce svojprávne vládnuť nad pojmami a ľuďmi.
4. V demokratických Aténach, kde sa na zhromaždeniach i súdoch koná ústne, politický vplyv schopného občana umocňuje sila ho voreného slova.
5. Umenie zaobchádzať so slovom sa pokladá za naj väčšiu občiansku zdatnosť.

3. Sofistika sa sústreďuje na ľudskú múdrosť (sofia). Pod týmto pojmom však nechápe iba filozofickú múdrosť, ale v pôvodnom ši rokom zmysle všetky remeselné a duchovné schopnosti človeka. Sofistika má často povesť nepoctivej vedy. Potvrdzuje to aj Platón odmietajúci jej povrchnosť a zištnosť. Napriek tomu majú sofisti zásluhy na prehĺbení mnohých filozofických hľadísk, ku ktorým dospeli pomocou racionálnej kritiky predchádzajúcich názorov.

Protagoras z Abdéry

Patrí medzi najznámejších sofistov (asi 490 - 411 pred Kr.), Periklov priateľ, podnikajúci prednáškové ces ty po Grécku.

1. Ako prvý sa nazýva sofistes (učiteľ múdrosti), čo znie sebavedomejšie ako filosofos (milovník múdrosti).
2. Má vplyv na Demokrita a na Platóna, je autorom diel:

Skúmania (Kataballon tes)

O pravde (Aletheia)

1. Kvôli prvému z nich, ktoré údajne začí na vetou ,,O bohoch neviem ani to, že sú, ani to, že nie sú, ani to, akú majú podobu. Lebo mnoho vecí to bráni vedieť: nejasnosť veci a krátko sť ľudského života" (Antológia l, s. 217), ho vypovedúvajú z Atén.
2. veľký vplyv na súčasníkov má zrejme jeho nezachovaný spis Reči pre a proti (Antilogiai), príručka eristiky. Protagoras v ňom v sú vislosti s problematikou spravodlivosti učí svojich čitateľov obrat ne používať prostriedky, pomocou ktorých by rečník v politickom zápase na zhromaždení, v rade, na súde alebo inde dokázal presa diť také riešenie, ktoré má z rôznych príčin menší predpoklad na úspech (umenie robiť slabšiu vec silnejšou).
3. Protagoras zastáva názor, že o každej veci existujú dve proti kladné výpovede a že o nej rovnako oprávnene možno diskutovať z oboch hľadísk.
4. Filozoficky vychádza z názoru, že mierou všet kých vecí je človek. Pre každého sú teda veci také, ako sa mu zdajú. Na druhej strane Protagoras uznáva existenciu múdrosti a múd rych mužov. Múdry je však podľa neho len ten, kto dokáže, aby sa to, čo sa niekomu javí zlé a je zlé, javilo a bolo dobré. Takého člove ka nazýva mužom premeny: "Múdri a dobrí rečníci spôsobujú, že sa obciam dobré veci zdajú spravodlivé, a nie zlé" (Antológia J, s. 217).
5. Protagoras je mysliteľom, ktorému možno pripísať zásluhy na obrate od kozmologického k antropologickému mysleniu.

Gorgias z Leontíny

(asi 483 - 375 pred Kr.)

1. vynikajúci rečník a autor diela O nejestvujúcom, čiže o prírode (Peri tu me ontos, é peri fyseos)
2. kladie si otázku, či polis je výtvorom prírody alebo dielom ľudských rúk
3. sám sa prikláňa k variantu o ľudskom pôvo de. V súvislosti s roztrieštenosťou spôsobenou vzájomnými zhub nými bojmi medzi gréckymi poleis nabáda Grékov k svornosti (ho monoia) proti barbarom.
4. stojí pri zrode myšlienky panheleniz mu, ktorú rozpracúva Isokrates.

Hippias z Elidy

(asi 460 - 400 pred Kr.)

1. podobne ako Gorgias sta via do protikladu prírodný a ľudský zákon
2. Zákon ako vládca ľudí núti k mnohému, čo sa podľa neho prieči prírode. Túto myšlienku zdôrazňuje aj

Antifón

(koniec 5. storočia pred Kr.), údajne nevlast ný brat Platóna a žiak Gorgiasa

1. Známe je jeho dielo O pravde (Aletheia) a spis O svornosti (Peri homonoias).
2. Spravodlivosť pod ľa Antifóna spočíva v neporušovaní zákonov obce, do ktorej človek patrí.
3. Ustanovenia zákonov sú dohodnuté, nie prirodzené, zatiaľ čo zákony prírody sú prirodzené, nie dohodnuté.
4. Antifón popiera nevyhnutnosť spoločenských privilégií a bariér a uvažuje o rov nosti. Podľa neho si ľudia vážia len tých, ktorí majú vznešený pô vod, čo je znak barbarského správania.
5. Ľudia sú si totiž od prírody vo všetkom rovní, dýchajú ústami a nosom a jedia rukami.

Trasymachos z Chalkedonu

predstaviteľ mladších sofistov (asi 420 - 350 pred Kr.)

1. autor učebnice rétoriky Umenie rečníctva (Techné rhétoriké), charakterizuje politiku ako oblasť prejavu ľud ských síl a záujmov, čiže ako oblasť ľudskej (nie božej) činnosti.
2. Tvrdí, že "právo (spravodlivosť) nie je nič iné než prospech silnejšie ho" (Antológia l, s. 227).
3. Sofisti nevytvárajú jednotnú skupinu alebo školu. Mnohí z nich putujú po Grécku a ponúkajú ľuďom všestranné vzdelanie (poly matia). Najväčší dopyt je po rétorike, ktorá je ich najsilnejšou dis ciplínou.

1. Názory sofistov zväčša možno rekonštruovať iba z poda ní ich filozofických protivníkov, pretože originály ich diel sa tak mer vôbec nezachovali. Polemika so sofistami pomáha formovať veľké filozofické osobnosti, akými sú Sokrates a Platón.

7. Herodotos

(485/4 - 425 pred Kr.), pôvodom z Halikarnassu

1. je autorom diela Dejiny (Historiai), pozostávajúceho z 9 kníh, ktoré ako prvé zachytáva históriu Grécka. dielo vychádza okolo roku 425 pred Kr. a týka sa grécko - perzského sveta.
2. v rámci výkladu o Perzskej ríši Herodotos opisuje rozhovor troch vý znamných Peržanov o usporiadaní ríše po smrti kráľa Kambýza (522 pred Kr.). Otanes, Megabyzos a Dareios hovoria o najvhod nejšej forme vlády.
3. Otanes pripomína vládu Kambýza a navrhuje zmeniť vládu jed notlivca, monarchiu. Podľa neho jedino vláda plodí spupnosť a monarchu mení na tyrana. Riešenie vidí vo vláde ľudu, ktorá sa zakladá na rovnosti všetkých pred zákonom isonomii, na zodpo vednosti úradníkov, na rozhodovaní všetkých a na právnej istote.
4. Megabyzos odporúča vládu nemnohých, oligarchiu. Súhlasí s Otanesom v otázkach kritiky vlády jednotlivca, má však vážne výhrady voči vláde ľudu. Ľud podľa Megabyza ničomu nerozumie, je nerozvážny, porovnateľný s rozvodnenou riavou. Preto vládu ľudu odporúča nepriateľom Perzie. Keďže najlepšie rozhodujú naj lepší, Perzia má mať skupinovú vládu najlepších mužov.
5. Napokon Dareios obhajuje a odporúča vládu dokonalého jed notlivca, monarchiu. Odvoláva sa na to, že Peržanov oslobodil mo narcha, a preto treba vo zveľaďovaní dobrého, zdedeného poriad ku pokračovať.
6. V odbornej verejnosti prevláda názor, že takáto diskusia sa v skutočnosti nekonala a že Herodotos skôr syntetizuje a triedi do bové názory. Monarchu charakterizuje väčšmi ako tyrana, namies to pojmu aristokracia používa nový pojem oligarchia a ešte neho vorí o demokracii (používa pojem isonomia).
7. Pozoruhodná je He rodotova snaha o zovšeobecnenie záverov z diskusie.

8.Tukydides

Tukydides (asi 460 - asi 396 pred Kr.) patrí medzi najvýznam nejších antických historikov. Rodený Aténčan získava vzdelanie u sofistov. Ako aktívny účastník peloponézskej vojny medzi Aténa mi a Spartou začína písať jej dejiny.

1. V nedokončenom diele Dejiny peloponézskej vojny (nazýva nom aj Singrafé)
2. Tukydides vkladá do úst Perikla epitafios (poh rebnú reč) nad padlými Aténčanmi (430 pred Kr.). Reč oslavuje aténsku politeiu, ktorú Perikles nazýva demokracia: "My totiž máme politeiu, ktorá nepotrebuje nič závidieť zákonom susedov, skôr sme sami vzorom pre iných, ako by sme druhých napodobňovali. Hovo rí sa jej demokracia, vláda ľudu, pretože sa opiera o väčšinu, nie iba o malú skupinu jednotlivcov; podľa zákonov majú všetci rovnaké prá va, ak ide o súkromné záujmy, pokiaľ však ide o spoločenský význam, pri výbere pre verejné úrady sa ludia uprednostňujú podľa toho, v čom vynikajú, podľa schopností, nie podľa príslušnosti k určitej sku pine. oo. Vo vzťahu k spoločnosti žijeme slobodne a rovnaká sloboda pa nuje v každodennom vzájomnom styku, kde neplatí nijaké podozrieva nie, kde sa nehneváme na suseda, ak niečo robí podľa svojej chuti, a ne vyvolávame mrzutosti, ktoré síce nemusia byť škodlivé, ale vyzerajúnepríjemne. "

1. je proti demokracii, nie je priateľom aténskeho ľudu, ani aténskej imperialistickej politiky.
2. Veľkolepou ukážkou jeho majstrovských schopností opisu konkrétnej politickej situá cie, "pocitu všeobecného zrútenia spoločnosti" (Popper) a úpadku mravov počas peloponézskej vojny je pasáž o situácii na Kerkyre v roku 427 pred Kr.: "Neskôr bol rozbúrený takpovediac celý grécky svet, pretože všade dochádzalo k nezhodám a predáci ľudu volali na po moc Aténčanov a oligarchovia Lakedaimončanov. ...Pokrvné zväzky neboli také pevné ako politické priateľstvá. ... Veď muži, ktorí sa dostali v obciach na čelo, či už patrili k jednej alebo k druhej strane, používali krásne slová - či už hovorili o občianskej rovnosti alebo o umiernenej vláde šľachty - a navonok slúžili štátu, hoci v skutočnosti si z neho uro bili bojovú korisť. V boji o prvenstvo vedenom všetkými prostriedkami sa odvažovali najhroznejších vecí a pomstu stále stupňovali..., šli až tak ďaleko, že získavali moc nespravodlivým odsúdením alebo použi tím násilia. ...Tak sa vinou rozbrojov medzi Grékmi rozmohol každý druh ničomnosti... všade prevládal boj všetkých proti všetkým a nedô vera v zmýšľanie druhého. Nebolo slovo dosť pevné ani prísaha dosť strašná, aby dokázali rozptýliť nedôveru, ale všetci, ak boli silnejší ako protivníci, rátali s tým, ako málo možno dúfať v niečo isté. "
3. Tukydidovo dielo je medzníkom vo vývoji dejepisectva.
4. Histo riografia prestáva byť jeho zásluhou nezáväzným zbieraním správ o významných udalostiach a stáva sa serióznym hľadaním pravdy o minulosti. Primeraná vecná a literárna forma (priama reč využí vaná na dramatické objasnenie situácie alebo sporu z viacerých strán tvorí takmer pätinu textu) prispieva k osobitnej atmosfére diela a slúži na analýzu problémov moci a jej používania, práva a spravodlivosti, ako aj správania ľudí ako "politických tvorov".