Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Univerzita Pavla Jozefa Šafárika / Právnická Fakulta / Dejiny politických a právnych myslení

Sokrates a Isokrates (f3.doc)

SOKRATES

Sokrates (469 - 399 pred Kr.) patrí k najpopulárnejším osobnos tiam v dejinách ľudstva.

Spočiatku podľa vzo ru otca pracuje ako sochár. Počas peloponézskej vojny sa tri razy zúčastňuje na vojenskom ťažení.

Jeho učiteľmi sú Anaxagoras (prvý zo zná mych aténskych filozofov)

a Prodikos (sofista).

Podstatnú časť života však venuje filozofii,

verejnému dianiu

a výchove aténskej mládeže.

Hovorilo sa, že delfská veštiareň  - vyhlásila Sokrata za najmúdrejšieho zo všetkých Grékov.

Sokrates to údajne pripisuje skúške agnosticizmu (nepoznateľnos ti sveta), ktorý tvorí východisko jeho filozofovania:

"Viem iba jedno, a síce, že nič neviem. " Podľa neho niet skutočnej filozofie, pokiaľ myseľ nezačne skúmať samu seba. "Poznaj seba samého (Gnoti sea uton)," tvrdí Sokrates.

Podobne ako sofisti, aj Sokrates vychádza z existencie 2 druhov zákonov:

1. prirodzených
2. ustanovených pričom však zdôrazňuje ich vnútornú jednotu.

Každý občan žijúci v štáte sa má správať tak, akoby bol s ním podpísal zmluvu o zachovávaní záko nov. Sokrates však zachádza ešte ďalej.

Dobrý občan musí zachová vať aj zlé zákony, aby nepovzbudzoval zlého občana k porušova niu dobrých zákonov. Tak vlastne stotožňuje zákonné so spravod livým: spravodlivosť znamená žiť podľa zákonov štátu.

Sokrates:

1. nie je proti samej demokracii
2. odmieta však extrémnu demokraciu panujúcu v Aténach
3. odsudzuje tyraniu
4. oceňuje zriadenie aristokratickej Sparty,

ako aj (v tom čase) umiernené oligarchické Téby a Megaru

5. preto pripúšťa výnimku: ,,Ak nemožno zachovávať zákony predkov, treba v krajnom prípade napodobňovať tých, ktorí sú v súčasnosti prví, tj. Spartu."
6. najlepšiu vo vzťahu k všetkým formám pokladá sofokraciu, vládu najmúdrejších

1. Sokrates žije v duchu svojich zásad.
2. Filozofiu prenáša do každo denného života, "na trh".
3. Poznaním, že nesprávne konanie pra mení v nedostatočnom poznaní,

a myšlienkou, že sa treba učiť, čo je správne, pretože cnosti sa možno naučiť, sa Sokrates stáva zakla dateľom nového stupňa hlboko humanistického myslenia.

Obžalobu proti Sokratovi, o ktorej skeptik Favorinus (1. - 2. sto ročie) tvrdí, že ju na vlastné oči videl v metróne (štátnom archíve), možno do určitej miery formálne aj obsahovo rekonštruovať. Znie asi takto:

"Meletos, syn Meleta z demosu Pithos, žaluje Sokrata, syna Sofroniska z demosu Alopeke, za zločin proti náboženstvu.

Navrhova ný trest: smrť.

Sokrates pácha bezprávie tým, že

1. neuznáva bohov, kto rých uznáva obec
2. a že zavádza nových bohov
3. ďalej pácha bezprávie tým, že kazí mládež. "

Prvý bod obžaloby nachádza právnické zdôvodnenie v rozhod nutí ľudového zhromaždenia, ktoré v 30tych rokoch 5. storo čia pred Kr. presadil Diopeites.

V zmysle tohto rozhodnutia má byť trestaný každý:

1. kto neverí v bohov
2. a kto nebeské telesá pokladá za predmet výskumu.

Táto úprava pôvodne smeruje proti Anaxa gorasovi, ktorý na jej základe odchádza do vyhnanstva.

Druhý bod obžaloby je z hľadiska trestného práva nepochopiteľný.

Sokrates svoj postoj "Viem, že nič neviem" vysvetľuje takto:

"Keď som skúmal (jedného z politikov), ...mal som dojem, že sa síce ten to muž zdá múdrym mnohým, ale najmä sebe, že však ním nie je;

a po tom som sa pokúsil dokázať mu, že si síce myslí, že je múdry, ale že taký nie je. Tým som si znepriatelil aj jeho, aj mnohých z prítomných.

Odchádzajúc som v duchu uvažoval, že som múdrejší ako tento človek; zaiste ani jeden z nás nič nevie dokonale, tento si však myslí, že niečo vie, aj keď nič nevie, ja však tak ako skutočne nič neviem, ani si nena mýšľam, že čosi viem.

Zdá sa teda, že som od neho trochu múdrejší prá ve preto, že si o tom, čo neviem, ani nenamýšľam, že to viem" (Obrana Sokratova, s. 48 - 49).

1. o politickej činnosti Sokrates nemá najlepšiu mienku
2. podľa neho nie je možné, aby bez ujmy vyviazol ten:

kto by sa poctivo sta val na odpor proti väčšine

a chránil obec pred nespravodlivosťou a nezákonnosťou,

„ale kto naozaj bojuje za spravodlivosť a chce čo i len na krátky čas zostať bez pohromy, nevyhnutne musí žiť v súkromí, a nie byť človekom verejne činným" (Obrana Sokratova, s. 60).

Na jeho odsúdení majú značný podiel niektorí sofisti, ktorých názory Sokrates neustále podroboval principiálnej kritike. Sokra tes nezanecháva nijaké písané dielo.

Jeho filozofický odkaz možno rekonštruovať len za pomoci Xenofónových a Platónových diel.

Platónova Obrana Sokratova:

1. je svedectvom jedného z tých osudných sporov v dejinách ľudstva,
2. v ktorom je jednotlivec, ktorý sa svojím myslením odlíšil od väčšiny, obvinený zo zločinu proti spoločnosti, a zomiera
3. je však aj vyznaním viery v silu fi lozofickej osobnosti, ktorá víťazí nad všetkým ľudským, nad živo tom aj nad smrťou

ISOKRATES

Aténčan Isokrates (436 - 338 pred Kr.), žiak sofistu Gorgiasa, patrí k najvplyvnejším osobnostiam gréckeho intelektuálneho sveta v 4. storočí pred Kr.

Okolo roku 390 pred Kr. zakladá rečnícku školu, ktorá sa postupne stáva aj strediskom

1. politickej
2. filozo fickej výchovy

Pod pojmom filozofia tento mysliteľ rozumie všet ku intelektuálnu činnosť.

Poslaním filozofie je podľa neho:

1. pomá hať šťastne žiť
2. prispievať k dobrej správe obce tým, že naučí člo veka schopnosti vždy správne rozhodnúť

      alebo sa aspoň priblížiť k tomu, čo je správne.

Isokratova spisba zahŕňa reči, z ktorých si možno vytvoriť ob raz o jeho politických názoroch.

Návrh na lepšie usporiadanie aténskej polis obsahuje reč Areopagitikos.

K reformátorským myš lienkam sa vracia aj vo svojej poslednej reči Panathénaikos.

Isok rates v oboch rečiach pripisuje politei (v tomto zmysle ústave) veľ ký význam:

"Dušou obce nie je nič iné ako ústava, ktorá má takú silnú pôsobnosť ako rozum v tele.

To ona všetko posudzuje, to ona stráži úspechy a vyhýba sa pohromám" (Panathénaikos, s. 61).

Význam ústavy zdôrazňuje aj v reči Areopagitikos:

"Medzi samo statné ústavy mnohí zaradujú aristokraciu, pretože je podľa nich ako timokratické zriadenie najužitočnejšia a nerobia to z neznalosti, ale preto, lebo sa nikdy nestarali o to, čo je potrebné.

Ja však tvrdím, že existujú iba tri druhy ústav:

1. oligarchia
2. demokracia
3. monarchia. "

V reči Nikoklés sa Isokrates zaoberá prednosťami monarchie.

Uvádza jej 4 základné výhody:

1. tvrdí, že je spravodlivejšia
2. pre ľudí vytvára priaznivejšie životné podmienky
3. má pohotovejšiu správu
4. je božská

Prvú výhodu monarchie Isokrates vidí v tom, že:

1. kráľ svojich poddaných udržiava v stave medzi útlakom a neobmedzenou voľ nosťou
2. najlepších z nich primerane uprednostňuje

Vytváranie priaznivejších podmienok súvisí s tým, že:

1. je ľahšie, pohodlnejšie a istejšie riadiť sa pokynmi jednej osoby ako vyho vieť mnohým a rôzne zmýšľajúcim ľuďom.

Táto Isokratova myš lienka je adresovaná neprehľadnosti aténskeho politického života.

Najviac pozornosti venuje Isokrates vyššej kvalite správy v mo narchii v porovnaní s inými ústavami.

Monarchia má podľa neho 5 predností:

a) umožňuje kontinuitu zaručujúcu hromadenie politických skúseností, a tým istú odbornosť

b) monarcha ako samovládca nepozná závisť a rivalitu typickú pre iné ústavy

c) monarcha má odlišný vzťah k majetku a záležitostiam obce

d) monarchia umožňuje rýchle rozhodovanie

e) všetky prednosti monarchie sa prejavujú v čase vojny

(napr. účinnejšie zhromažďovanie vojska, nedeliteľná veliteľská právo moc, dokonalé utajenie)

Posledný Isokratov argument je mytologický: monarchické zriadenie majú bohovia.

Isokrates si však uvedomuje aj slabiny tejto ústavy, predovšet kým problém nízkej úrovne monarchu.

Zlí a nerozumní monar chovia, či násilím vládnuci tyrani, sú podľa neho chorobou obce.

Stelesnením najhoršieho druhu monarchie je despocia (napr. v Perzii), ktorá paralyzuje aj hlavnú prednosť monarchie - vojen skú efektívnosť.

Isokrates ako jeden z mála gréckych mysliteľov uvažuje o spoje ní gréckych poleis s rôznymi ústavami do väčšieho útvaru, pravde podobne do symmachie, hoci tento pojem nikde nepoužíva.

Sym machia je antickým predobrazom "federatívne" usporiadaného spolku, ktorý vzniká z dôvodov spoločnej obrany. Jeho projekt vy chádza zo:

2. zásad svornosti (homonoia)
3. a dobrej vôle (eunaia)     , kto ré väčšmi patria do oblasti etiky ako do politiky.

Isokratovo porovnanie monarchie s demokraciou možno po kladať za najprenikavejšie v celom staroveku (Kolár). Upozorňuje na:

4. nezodpovednosť
5. ťažkopádnosť
6. a chamtivosť v demokracii
7. na chyby, ktoré v nej pretrvávajú aj v súčasnosti.

Isokrates:

1. sa dožíva veku 98 rokov
2. počas svojho života polemi zuje s mnohými duchovnými prúdmi a politickými hnutiami
3. otvorene pripúšťa, že jeho cieľom nie je predložiť originálne uče nie, ale zozbieranie a zdokonalenie myšlienok iných