Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Univerzita Pavla Jozefa Šafárika / Právnická Fakulta / Dejiny politických a právnych myslení
Platón (f4.doc)
PLATÓN
Platón (428/7 - 348/7 pred Kr.) je najvernejším a naj schopnej ším Sokratovým žiakom. Pochádza z aténskej aristokratickej rodi ny. Narodenie Platóna spadá do obdobia peloponézskej vojny, ko niec ktorej prináša pád Atén, občiansku vojnu a hrôzovládu obvyk le nazývanú "vládou tridsiatich tyranov" (na čele s dvoma Platóno vými strýcmi, ktorí za neúspešnú snahu udržať tento režim, zapla tia vlastnými životmi).
Platón sa najprv zaoberá literárnou činnosťou, píše básne a tra gédie, neskôr sa pod vplyvom Sokrata venuje výhradne filozofii. Po smrti svojho učiteľa Platón sklamane opúšťa Atény. Jeho cesty vedú pravdepodobne až do Egypta. Na juhu Itálie sa zoznamuje s pytagorejským učením, ktoré v ňom zanecháva hlboký dojem. Po návrate do Atén, okolo roku 385 pred Kr., zakladá vlastnú filo zofickú školu Akadémiu (podľa hája zasväteného hrdinovi Akáde movi neďaleko Atén). Ide o spoločenstvo učiteľov a žiakov organi zované podľa vzoru pytagorejcov (aj s dôrazom na výučbu mate matiky). Zdokonaleniu poznávacej schopnosti má slúžiť očista duše (katarzia) založená na požiadavke odriekania (málo spánku, sexuálna zdržanlivosť, zákaz požívania mäsa). Prostredníctvom tejto školy Platón získava duchovný vplyv na vzdelanú časť atén skej aristokratickej mládeže. Dvakrát sa neúspešne pokúša o reali záciu svojho modelu polis na kráľovskom dvore Dionýza l. a ne skôr aj Dionýza II. v Syrakúzach.
Platónova tvorba je rozsiahla. Väčšinu svojich prác (okrem die la Obrana Sokratova) píše formou filozofického dialógu. Z hľadis ka politického myslenia majú základný význam dve jeho diela Ústava (Politeia) a Zákony (Nomoi). Významné sú aj práce Politi kos, Protagoras, Gorgias, Sofistes a ďalšie.
1. Spravodlivá ústava
K nastoleniu otázky ideálnej obce vedie Platóna bezútešná gréc ka prítomnosť, ktorej je svedkom. Podľa jeho názoru je polis to istéako človek vo velkom (makroantropos). V obci, ako aj v duši jed notlivca sa nachádzajú tie isté zložky zastúpené v rovnakom počte. Ľudská duša má tri zložky, a to rozumovú zložku ajej "pomocníč ky" vznetlivosť a žiadostivo sť (pudová zložka). "Jednou z našich schopností sa učíme, druhou sa rozohň'Ujeme a napokon akousi treťou túžime po rozkošiach spojených s jedlom a plodením i po všetkom, čo je tomu blízke" (Ústava, 436 B). Zložkám duše preneseným na obec teda zodpovedajú potreby, ktoré vedú k jej vzniku. Spravodlivá obec preto vzniká z potreby
- spravovania zvereného do rúk vládcov (archontes),
- obrany pred napadnutím zvonku a pred vnútorným nepriate
ľom (t.j. obyvateľmi, ktorí nechcú dodržiavať zákony), ktorú za bezpečuje stav strážcov (fýlakes),
- zaobstarávania potravy, bývania, odevu a podobných vecí, ktoré zabezpečuje stav demiurgov (demiurgoi), t.j. roľníkov, remesel níkov a obchodníkov.
Stavy sa podľa Platóna formujú celkom prirodzene: "Nikto z nás sa nerodí navlas podobný druhému, ale vždy je odlišný svojou priro dzenosťou, a preto sa hodí na iný druh práce" (Ústava, 370 C). Naj menšiu skupinu tvoria ľudia, u ktorých prevláda rozumová zložka duše (logistikon). Títo ľudia sú vychovávaní k múdrosti, aby mohli v štáte vládnuť. Medzi ich základné vlastnosti patrí neprestajná
túžba po poznaní, láska k pravde, dobrá pamäť, spravodlivosť a
jemnosť duše, priateľskosť a príjemnosť. V súvislosti s tézou, že v spravodlivej polis musia vládnuť filozofi, Platón vyslovuje svoje presvedčenie: "Ak sa v obciach nestanú kráľmi filozofi alebo ak sa te rajší takzvaní králi a panovníci náležite neoddajú filozofii, ak jedno i druhé, politická moc a filozofia, nesplynú do jedného a ak sa počet
ým duchom, ktorí teraz každý osobitne sledujú jeden z dvoch cieľov,
~ásilím v tom nezabráni, nebude ...pre obec a myslím, že ani pre ľudské
pokolenie konca bied, a ~e~zr:ikne, ~o~iaľje to vôbec možné, ani svetlo
sveta neuzrie (spravodlwa) ustav a (Ustava, 473 D).
V duši strážcov má rozhodujúce miesto srdnato sť (tymolides) súvisiaca so statočnosťou ako ich základnou cnosťou. Podľa Plató nových predstáv strážcovia musia byť bystrí, rýchli, silní, mierni i prudkí. Nikto z nich nemá mať vlastný majetok, iba to najnevy hnutnejšie. Príslušníci tohto stavu nažívajú spoločne a ich úlohou je slúžiť blahu obce.
Dušu demiurgov ovláda pudovosť (epitymetikon). Ich základ nou cnosťou je umiernenosť. Sú schopní byť užitočným stavom a
uspokojovať nielen vlastné potreby, ale aj potreby ostatných, pri čom od obce požadujú mier a poriadok.
Varovný príklad antickej demokracie skazenej žiadostivosťou núti Platóna hľadať radikálne prostriedky, ktoré majú predísť tomu, aby sa jeho vládcovia a strážcovia dostali na šikmú plochu.
Vlastnícke záujmy a rodina by podľa jeho názoru mohli mať na
nich nepriaznivý vplyv. Preto majú vlastniť iba to, čo je nevyhnut né, a nemajú prísť do styku so zlatom a striebrom. V súlade s Plató novým stanoviskom má pre oba vyššie stavy (t.j. pre vládcov a strážcov) platiť bezmanželský stav (táto myšlienka neskôr nachá dza odozvu v príkaze celibátu vo vzťahu ku katolíckej cirkvi). Pla tón nechce zaviesť celibát, ale spoločenstvo žien. Jeho myšlienka je vzdialená od predstavy "voľnej lásky". V prvom rade mu ide o zlep šenie biologických vlastností potomstva podľa prísnych pravidiel eugeniky: "Najlepší muži by mali obcovať s najlepšími ženami čo naj častejšie, najhorší muži však s najhoršími ženami tak zriedka, ako je to len možné. Deti prvých sa majú vychovávať, deti druhých nie. A o tých opatreniach okrem vládcov nesmie vedieť nikto" (Ústava, 459 E). Deti najlepších mužov a žien sú vychovávané v zariadeniach obce, deti zlých rodičov sa ukryjú na tajnom a neznámom mieste. Vo vzťahu k deťom vychovávaným pre obec treba urobiť opatrenia, aby ich rodičia nepoznali, aby sa aj v tomto zmysle stratil rozdiel medzi "mojím" a "tvojím". O ďalšej výchove detí pre obec sa rozhoduje v dvadsiatom roku ich života. Odvážni, ale menej nadaní, sa stáva jú strážcami. Ďalší pokračujú vo vzdelávaní a keď dosiahnu tri dsiaty rok veku, podrobia sa novému výberu. Najlepší sa päť rokov
venujú zdokonaľovaniu vo filozofii a popri tom vykonávajú úrad nícke funkcie až do päťdesiateho roku veku. Ak obstoja aj v tejto skúške, sú prijatí medzi vládcov a možno im zveriť najvyššie úra dy v obci.
Pospolitý ľud (stav demiurgov) podľa Platóna nie je schopný stať sa filozofom. Dva vyššie stavy, t.j. vládcovia a strážcovia, ho
riadia a vládnu mu ako pastieri nad stádom. Iba vládcom obce pri náleží" hovoriť nepravdu buď nepriateľom, alebo občanom, ak to je v prospech obce, ostatní nesmú použiť takýto prostriedok" (Ústava,
389 C).
Platón pripomína, že jeho Politea vzniká ako návrh pri hľadaní spravodlivosti. Je paradigmou ideálnej obce a čím viac sa jej sku točné obce priblížia, tým budú lepšie.
2. Klasifikácia nespravodlivých ústa v
Po preskúmaní konštrukcie ideálnej polis v 7. knihe Ústavy sa Platón venuje existujúcim ústavám, aby zistil, do akej miery sa od lišujú od jeho ideálu. Vychádza z toho, že ideálnou polis je aristo kracia, "vláda najlepších". Ďalšie ústavy zoraďuje podľa toho, ako sa postupne odkláňajú od ideálu: "Najprv krétska a tiež lakónska ústava (v širšom zmysle spartská, podľa krajiny Lakónia, v ktorej sa nachádza mesto Lakedaimon, tj. Sparta - pozn. autora), ktorú chváli väčšina ľudí; druhá je takzvaná oligarchia, ústava s mnohými chyba mi; ďalej od nej celkom odlišná, ale bezprostredne sa z nej vyvijajúca demokracia a napokon tyrania, odlišná od všetkých uvádzaných, štvr tá a najhoršia choroba polis" (Ústava, 544 C).
Lakónsku aj krétsku ústavu označuje Platón ako timokraciu alebo timarchiu. Slovo česť (timé) charakterizuje ctižiadostivú vý bojnosť tejto ústavy a stav duše jej občanov. Platón ju chápe ako čosi medzi aristokraciou a oligarchiou. Oligarchiou nazýva" ústa vu založenú na majetkových rozdieloch, v ktorej vládnu boháči, kým chudáci nemajú nijakú moc" (Ústava, 550 D). Za jej základnú chybu považuje to, že majetok je podmienkou získania občianskych práv. Preto sa o nej vyjadruje kriticky: "Predstavte si, že by niekto chcel podľa tejto zásady (odhadu majetku) ustanoviť kormidelníka na lodi, ale chudobného by vyradil, aj keby bol lepším kormidelníkom" (Ústava, 551 C, D).
Vlastnosťou demokratickej ústavy je, že v obci vládne sloboda a
voľnosť slova" a každý v nej môže robiť to, čo chce. Platón tvrdí, že demokraciu rozvracia práve to, čo táto ústava pokladá za najvyššie dobro, t.j. nenásytnosť v slobode. Premenu demokracie na tyraniu filozoficky zdôvodňuje tým, že nadmiera niečoho sa často obracia na svoj pravý opak: "Nadmerná sloboda sa mení na nadmerné otroc tvo tak u jednotlivca, ako aj v polis. Tyrania teda celkom prirodzene vzniká z demokracie, z najvyššieho rozmachu slobody vzniká... najväč šie a najtvrdšie otroctvo" (Ústava, 563 E, 564 A). V 8. knihe Ústavy Platón opisuje spôsob, ako sa z ľudového rečníka (demagóga) stáva tyran. V prvých dňoch a v prvom období sa demagóg bude na ľudí usmievať a všetkých, s ktorými sa stretne, bude priateľsky pozdra vovať a tvrdiť, že nie je tyranom. Bude veľa sľubovať jednotlivcom aj obci, oslobodí od dlhov, rozdelí pôdu ľudu a svojej družine, bude sa tváriť láskavo. Keď si zabezpečí mier s vonkajšími protiv níkmi tým, že s jednými sa dohodne a druhých zničí, potom bude neprestajne pripravovať nejaké spory a vojny, aby ľud potreboval vodcu.
Skutočnosť, že Platón sa tak podrobne zaoberá vznikom a cha rakteristikou tyranie, pravdepodobne súvisí s jeho životnými skú senosťami (s neúspešnými plánmi zaviesť ideálnu obec u tyran ských vládcov na Sicílii). Od Platóna sa nedozvedáme, či sa z tyra nie vyvíja ešte nejaká ďalšia forma vlády (ústava). Aristoteles mu v tejto súvislosti vyčíta, že vývoj ústav nevysvetľuje ako uzavretý kolobeh, a tak nedoceňuje jeho snahu hľadať spravodlivosť skutoč ných ústav.