Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Univerzita sv. Cyrila a Metoda / Fakulta masmediálnej komunikácie / Etika

ETIKA A METAETIKA (etika_a_metaetika.doc)

ETIKA A METAETIKA

DEFINÍCIA ETIKY

Podľa Anny Remišovej a Viery Gažovej „pojem etika vznikol z gréckeho slova éthike, éthos, ktoré znamená zvyk, mrav, obyčaj, správanie, vyjadruje filozofickú disciplínu, ktorá sa zaoberá skúmaním morálky.“ (2003, str. 7)  

Ďalej by som rada uviedla ešte niekoľko iných definícií tohto pojmu z rôznych prameňov. Podľa Ivanovej-Šalingovej a Mníkove je „etika – 1. náuka o mravnosti; mravouka 2. sústava noriem o mravnom, morálnom a spoločensky vhodnom správaní ľudí“.

(1983, str. 262) Podľa Bilasovej a Geremešovej je to „filozofická disciplína, ktorá sa zaoberá skúmaním morálky a hľadá všeobecnú zásadu, ktorá by človeku ukazovala, čo má robiť a o čo sa má v živote usilovať, ako sa správať k iným ľuďom. Každá etika verí, že existuje dobro, ktoré možno poznať a konať podľa neho, verí v ľudskú spolupatričnosť a dôstojnosť každého človeka. Napriek skepticizmu v otázkach možnosti morálnej pravdy, jej objektivity a dobra, s ktorým sa stretávame v súčasnej etike, nadobúdajú teoretické otázky etiky stále väčší význam. Sú to predovšetkým otázky týkajúce sa práva, života a smrti, eutanázie, pornografie, genetiky, trestu, vzťahov k životnému prostrediu, ale i medzinárodných vzťahov, ekonomických vzťahov a pod. V súčasnosti možno sledovať mnoho smerov a prúdov v etike – analytická etika (R. M. Hare), teologická etika (J. B. Metz), enviromentálna etika (L. A. White, F. Capra), feministická etika (C. Gilliganová, S. Hardingová), diskurzívna etika (J. Habermas), teória spravodlivosti (J. Rawls), evolučná etika (F. M. Wukatis) a ďalšie.“ (2000, str. 46). A napokon podľa Fűrstovej a Trinksa sa „etika alebo praktická filozofia zaoberajú spôsobmi správania a konania, ktoré určujú činnosť jednotlivcov v spoločnosti.“

(1996, str. 217).

Remišová a Gažová ďalej popisujú etiku ako vedu a praktickú filozofiu. „Etika ako veda vysvetľuje pôvod, podstatu a funkcie morálky. Odhaľuje jej empirické hranice, teoreticky ju interpretuje, poskytuje dejinný prehľad mravov a zvykov ľudského rodu ako celku. Etika sa nazýva aj praktickou filozofiou, pretože zo základných nonetických a metafyzických poznatkov odvodzuje praktické pravidlá pre konanie ľudí. Etika ako praktická filozofia pomáha človeku poznať, aký má v reálnom živote zaujať postoj.“ (2003, str. 7)         Môžeme povedať aj to, že úlohou etiky je nájsť univerzálne kritérium, ktoré by platilo ako univerzálny morálny zákon. „Hľadanie večného morálneho kritéria je úzko späté s predstavou o tom, čo je najvyššou hodnotou ľudského bytia.“(Remišová,Gažová,2003,str.8)

ZÁKLADNÉ OTÁZKY ETIKY AKO MORÁLNEJ FILOZOFIE

Morálka skúma tieto otázky:

1. čo je podstatou morálky,
2. aký je pôvod morálky,
3. aká je podstata dobra a zla,
4. aký je vzťah medzi skutočným a požadovaným v konaní a správaní sa človeka,
5. v čom spočíva podstata a význam morálneho ideálu,
6. podľa akých morálnych kritérií sa majú ľudia správať,
7. existuje univerzálny morálny princíp,

a odpovedá na ne z hľadiska jednotlivých smerov filozofie.

DELENIE ETIKY

        Podľa obsahu odpovede na otázku o pôvode morálky delíme etiku na empiristickú a transcendentálnu.

Podľa teoretického predmetu skúmania etiku ako vedeckú disciplínu delíme na metaetiku, normatívnu etiku a deskriptívnu etiku. (Remišová, Gažová, 2003)

DEFINÍCIA METAETIKY

„Metaetika – má výlučne teoretický charakter, jej cieľom je kritická analýza základných etických pojmov, morálnych súdov a metód skúmania v etike. Cieľom metaetiky je dosiahnuť pravdivé poznatky o etike.“ (Remišová, Gažová, 2003, str. 9)

„Metaetika sa zaoberá jazykovou analýzou a reflexiou jazyka s cieľom vysvetliť sémantický význam základných mravnostných pojmov (dobro, zlo, povinnosť, spravodlivosť) a rovnako formálne logickú správnosť alebo nesprávnosť všeobecných etických súdov. Často býva označovaná ako etika analytická; systematicky sa rozvíja od počiatku 20. storočia v angloamerickom jazykovom prostredí.“ (Bilasová, Geremešová, 2000, str. 110)

        A stránka http://www.ii.fmph.uniba.sk/~filit/fvm/metaetika.html definuje metaetiku ako „tú časť etiky, ktorá rozpracúva problémy gnozeologickej a logickej povahy jazyka morálky.“

VZNIK METAETIKY

Za zakladateľa metaetiky sa považuje anglický filozof George Edward Moore (1873 – 1958). Pre vznik metaetiky mala kľúčový význam jeho práca „Principia Ethica“ z roku 1903.

Jeho nasledujúca práca Ethics, čiže Etika nadväzuje na otázky, ktoré začal skúmať v poslednej kapitole práce Principia Ethica a prelína sa v nej metaetický prístup k riešeniu problémov s ulitaristickými východiskami a závermi. Moore bol presvedčený, že základnou metódou v etike je analýza, preto sa považuje aj za zakladateľa analytickej etiky. (Moore, 1999). G. E. Moore etiku chápal ako „samostatnú vedeckú disciplínu, ktorá sa nemôže redukovať na iné disciplíny, napríklad psychológiu alebo metafyziku. Obhajoval ideu o neredukovateľnsoti fundamentálnych etických pojmov n prírodné alebo metafyzické entity. Za primárnu otázku etiky považoval otázku „Ako sa má definovať dobré?“. (Remišová, Gažová, 2003, str. 9-10).

V metaetike sa riešia v prvom rade tieto problémy:

1. jazykový význam morálnych predikátov ako dobrý, dobro, správne, malo by sa, povinnosť, skutok, svedomie, mienka;
2. rozlíšenie morálnych a nemorálnych aplikácií;
3. či a ako sa morálne úsudky môžu definovať, t. j. získať oprávnenie).

ROZDELENIE METAETIKY

Metaetiku môžeme rozdeliť na tri, čiastočne sa prestupujúce smery – kognitivizmus, nonkognitivizmus a etický logizmus.

1. Kognitivizmus

Kognitivizmus vychádza z principiálnej poznateľnosti morálky. Má dva základné smery: naturalizmus a intuitivizmus.

„Podľa naturalizmu pri dôkladnej analýze vystupujú morálne predikáty ako rovnako významové s určitými empirickými predikátmi, ako napríklad „dobre“ (ulitarizmus) alebo „rozkoš“ (hedonizmus – radosť). Morálne úsudky sa potom odvodzujú z morálnych viet o človeku a svete. Hľadanie pravdivej morálky ja záležitosťou empirických vied.“ (Remišová, Gažová, 2003, str. 11). Syntéza jedného empirického elementu a jedného normatívneho elementu (ktoré sa môžu vyjadriť ako všeobecné morálne úsudky)  predsa nemajú presvedčivosť jedného konkrétneho morálneho úsudku. (Moore, 1999)

Na naturalistické koncepcie mieri mnoho kritiky. Už Hume označil ako Sein-Sollen-chybný záver jedného, síce nepovšimnutého, ale neprípustného prechodu z deskriptívneho (empirického alebo metafyzického Sein) k Normatívnemu (Sollen) výroku.

Štandardný argument proti rozličným formám naturalizmu predstavuje Moorova koncepcia naturalistického omylu (naturalistic fallacy). Moore je presvedčený, že vlastnosť „byť dobrý“ sa nedá definovať a ostro kritizuje všetky názory v dejinách etiky, ktoré stotožnili vlastnosť „byť dobrý“ (dobrosť) s nejakou jedinou vlastnosťou vecí. Napríklad hedonistickí ulitaristi (naturalisti) si mysleli, že „radosť je dobrá“, z čoho neskôr vyvodili záver, „že iba radosť je dobrá“ a neskôr dospeli k presvedčeniu, že vlastnosť „byť dobrý“ je identická s radosťou. Podstata naturalistického omylu spočíva v identifikácii pojmu dobrý s nejakým iným prírodným pojmom, resp. v stotožnení vlastnosti byť dobrý s nejakou prírodnou entitou. Naturalistického omylu sa však dopúšťa aj ten, kto stotožňuje dobrosť s nejakou metafyzickou entitou. (Remišová, Gažová, 2003). Bilasová a Geremešová defnujú naturalizmus aj ako „spôsob vysvetľovania filozofických otázok, kde príroda je považovaná za jediné súcno, alebo je súcnom natoľko dôležitým, že všetky ostatné môžu byť na ňu redukované. Naturalizmus v metafyzickej podobe má formy materialistického monizmu či panteizmu, zvyčajne je opozíciou dualizmu a transcendentalizmu.“ (2000, str. 127)

A ako „filozofický názor, ktorý tvrdí, že príroda (natura) je jediná skutočnosť, jediné bytie, že teda neexistuje nijaký duchovný princíp odlišný od prírody a jej nadradený: nijaký Boh stvoriteľ, nijaká platónska ríša ideí, nijaké transcendentno Kantovo“ - to, čo sa nachádza za (napríklad to, čo sa nachádza za hranicami vedomia, poznania, životného sveta a pod.). vysvetľuje naturalizmus stránka http://www.ii.fmph.uniba.sk/~filit/fvn/naturalizmus.html

Ako alternatíva k naturalizmu vystupuje intuitivizmus (G. E. Moore, anglický filozof a etik William D. Ross (1977-1971), anglický filozof a etik Harold A. Prichard (1871-1947)), ktorý „považuje základné morálne úsudky za prístupné len intuitívnemu poznaniu. Je veľmi ťažké určiť rozhodujúce kritériá pre stanovenie správnosti intuícií.“ (Remišová, Gažová, 2003, str. 11-12). Ako „filozofický smer, ktorý pokladá intuíciu za prameň poznania“ a ktorého „hlavnými predstaviteľmi sú: Schelling, Schopenhauer, Bergson“ určuje intuitivizmus internetová stránka http://www.ii.fmph.uniba.sk/~filit/fvi/intuitivizmus.html

2. Nonkognitivizmus

Nonkognitivizmus je smer, ktorý popiera objektívnu a pravdivú platnosť morálky. Morálka nie je schopná poskytnúť vedecké poznatky, lebo na morálne presvedčenie sa podľa pozitivizmu nevzťahujú dve základné kritériá pravdivosti poznania, a to logicko-matematický dôkaz a overenie prostredníctvom pozorovania alebo experiment.

Rozlišujeme dve hlavné formy nonkognitivizmu: emotivizmus a preskriptivizmus.

Emotivizmus [ z angl. emotive = vyvolávajúci emócie] hovorí o tom, že morálne úsudky majú nezáväzný, voľný význam, že yjadrujú naše výlučne subjektívne pocity (anglický filozof Alfred J. Ayer, americký filozof Charles L. Stevenson) a apelatívne vplývajú na ľudí. Preto sa na význam morálnych posudkov nedá aplikovať všeobecná platnosť a objektivita. „Podľa emotivizmu nie sú morálne výroky a termíny ani pravdivé, ani nepravdivé, nemajú kognitivny obsah, takže ich nemožno ani skúsenostne overovať. Význam morálnych výrokov a termínov tvoria mravné emócie. Emotivizmus sa rozšíril vo Veľkej Británii, Rakúsku a USA v 20.- 40. rokoch dvadsiateho storočia. Hlavnými predstaviteľmi sú: Ayer,Russell,Carnp,Reichenbach.“(http://www.ii.fmph.uniba.sk/~filit/fve/emotivizmus.html)

Preskriptivizmus (anglický filozof R. M. Hare) predstavuje menej extrémnu formu nonkognitivizmu. V Hareho koncepcii ide o odporúčania a  predpisy, pri ktorých platí, že všeobecné základy (napr. zlaté pravidlo správania alebo princíp zovšeobecnenia kategorického imperatívu) sa uznávajú ako zovšeobecniteľné a poznateľné. (Remišová, Gažová, 2003)

3.Etický logizmus

Etický logizmus z nonkognitivistického hľadiska odpovedá na otázku o poznateľnosti morálnych úsudkov. Definuje špecifické argumentačné metódy pre morálny diskurz. Ich pravidlá získava zo sociálnej funkcie morálky (anglický filozof, etik a fyzik S. E. Toulmin-1922, austrálsky etik a filozof K. E. M. Beier-1917) alebo z analýzy významov morálnych predikátov (R. M. Hare). Deontická logika je logikou normatívnych modalít „prikázané“, „zakázané“, „dovolené“ (fínsky filozof G. H. von Wright).

Pre tradičnú etiku nie je metaetika nič cudzie, lebo analýza princípov mravnosti sa uskutočňovala v dejinách etiky stále. Vystupovala predovšetkým vo forme pojmovej analýzy pri probléme konštituovania a legitímnosti morálky. Tak napr. Aristoteles vychádza z formálneho pojmu dobra ako cieľa každého ľudského snaženia. Ako najvyššie dobro definuje šťastie v zmysle autarkie – „v starogréckej filozofii múdre obmedzenie na samého seba; duševný pokoj.“ (Ivanová-Šalingová, Mníková, 1983, str. 106) Kant, napríklad, sa spytuje, čo je bez ohraničenia dobré a identifikuje to s dobrou vôľou, ktorej princíp vidí v slobode (v zmysle autonómie). Z analýzy pojmov a princípov sa vyvodzujú kritériá pre morálne úsudky o formách života (Aristoteles) alebo o maximách (Kant). (Remišová, Gažová, 2003).

LITERATÚRA

Anzenbacher, A.: Úvod do etiky. Praha: Academia, 1994. ISBN 80-200-0917-5

Bilasová, V.; Geremešová, G.: Malý slovník filozofie. Košice: PEZOLT PVD, 2000. ISBN 80-88797-13-6

Fűrstová, M.; Trinks, J.: Folozofia. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1996. ISBN 80-08-00279-4

Gažová, V.; Remišová, A.: Vybrané kapitoly z etiky a kulturológie. Trnava: Fakulta masmediálnej komunikácie Univerzity sv. Cyrila a Metoda, 2003. ISBN 80-8934-55-1

Ivanová-Šalingová, M.; Mníková, I.: Slovník cudzích slov. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1983. SÚKK-GR 375/I-1982

Moore, G. E.: Etika. Prešov: L.I.M., 1999. ISBN 80-967778-6-6

Poznámky zapisované na predmete Etika I., šk. rok 2004/2005, zimný semester, prednášajúca Doc. Dr. Eva Poláková.