Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Univerzita sv. Cyrila a Metoda / Fakulta masmediálnej komunikácie / Teória a dejiny masovej komunikácie

TDMK 1 - Jazyk a reč (tdmk_1.doc)

1. KAPITOLA

JAZYK A REČ

Jazyk i reč sú prostriedky (nástroje) komunikácie, pretože slúžia na vzájomné dorozumievanie sa, čiže na komunikáciu ľudí.

Komunikácia znamená komplexnú sieť symbolických procesov v spoločnosti, prostredníctvom ktorých sa uskutočňuje produkcia a výmena významov. Prakticky všetka ľudská skúsenosť a všetky prejavy sú medializované pomocou symbolických systémov. Najdôležitejším z týchto systémov je jazyk.   Väčšina spoločností, aj keď nie všetky, si vyvinula systémy písania a počítania, ktorých ovládnutie sa stalo dôležitou súčasťou civilizácie.

Jazyk je systém znakov, reč je hovorená podoba jazyka.

1. Prístupy k skúmaniu jazyka

K skúmaniu jazyka možno pristupovať prinajmenej z dvoch základných hľadísk:

1. Z hľadiska jeho využívania;
2. Z hľadiska jeho štruktúry.

Používaním jazyka sa zaoberá viacero vedeckých disciplín, okrem iného literatúra, rétorika, sociológia, politická veda, psychológia, ale aj komunikológia alebo veda o komunikácii, resp. výskum komunikácie, teória médií.

Pri skúmaní používania jazyka sa skúma:

3. čo ľudia hovoria,
4. aké myšlienky vyjadrujú,
5. aký význam má to, čo hovoria.

Patrí sem obsahová analýza a kritika literatúry, výskum histórie a zmien vo význame slov, ako aj výskum spoločenských faktorov, ktoré ovplyvňujú praktické používanie reči a jazyka. Výskum prejavu a rétoriky zahŕňa štúdie o spôsoboch používania jazyka pri ovplyvňovaní ľudského správania (propaganda). Odborníci na literatúru sa zaoberajú spôsobmi uplatnenia rôznych jazykových žánrov a pod.

Štruktúrou jazyka sa zaoberá lingvistika alebo jazykoveda. V rámci jazykovedy existujú rôzne definície jazyka a tým aj rôzne prístupy k jeho skúmaniu. Tí, čo skúmajú písanú formu jazyka (resp. ako formu písomnej komunikácie), zaujímajú sa o štruktúru textov. To znamená: Usporiadanie viet a ich častí do súvislých celkov. Okrem toho sa zaoberajú aj tým, ako možno jeden jazyk preložiť do iného. Porovnávacia jazykoveda sa usiluje zatriediť rôzne jazyky do určitých skupín, ktoré majú rovnakých predchodcov.

Štrukturálna a deskriptívna (popisná) lingvistika skúma jazyk na troch hierarchických úrovniach:

1. hlásky
2. kombinácia hlások  - slová
3. kombinácia slov - vety

Skúmanie jazyka ako prostriedku prejavu alebo komunikácie nevyhnutne musí zahŕňaj aj nejazykové prostriedky – zvuky, gestá, mimiku (reč tela).

Semiotika

Názov semiotika je odvodený od gréckeho semeion, ktoré znamená znak. Takže semiotika je náuka o znakoch. Semiotika skúma znaky a znakové systémy z hľadiska semiózy, t.j. procesu, ktorý je determinovaný znakom, predmetom, ktorý tento znak označuje a užívateľom znaku. Semiotika zdôrazňuje, že „význam“ nejakého znaku (napr. slova), aj keď sa zdá byť celkom prirodzený, je vždy výsledkom spoločenskej konvencie (dohovoru). Semiotika analyzuje kultúru ako celú sériu znakových systémov.

Z procesu semiózy sa odvodzujú tri základné hľadiská semiotiky, hľadisko syntaktické, sémantické a pragmatické.

Syntaktická analýza

Syntax  je časť gramatiky, ktorá sa zaoberá vetnou stavbou. Skúma vzájomné vzťahy medzi znakmi, čiže ich štruktúru.  Veta je zložená zo slov, ktoré nasledujú za sebou v časovom (pri hovorenej reči) alebo priestorovom slede, ktorý ak nedodržiava určité stanovené (gramatické) pravidlá, môže spôsobovať poruchy komunikácie. Moderná lingvistika a syntaktická analýza si však všíma aj viaceré ďalšie aspekty vetnej štruktúry.

Človek, ktorý ovláda pravidlá gramatiky a vetnej stavby je schopný konštruovať nekonečné množstvo rôznych viet, ktoré rovnako schopný recipient dokáže porozumieť, aj keď predtým takéto vety nikdy nepočul. Tieto „záhady“ sa snaží odhaliť táto časť semiotiky.

Sémantika

Sémantika (z gréckeho slova semantikos – významný) skúma význam znakov v jazyku. Interpretácia, výklad určitých slov alebo viet, môže byť značne rozdielny. Napríklad aj samotné slovo „význam“ môže mať viacero významov – zmysel, dôležitosť, účel a pod.

Avšak sémantika ako odvetvie lingvistiky a semiotiky sa nezaoberá všetkými najrôznejšími aspektmi významu, ale sa zaoberá predovšetkým mechanizmom akéhosi prekladu alebo interpretácie: prekladu z myšlienky do výroku a naopak.

Jazykovedci sa dlhú dobu zaoberali iba skúmaním významu slov. Keď sa termín sémantika objavil koncom 19. storočia, označoval skúmanie historických zmien vo význame slov. Až do polovice šesťdesiatych rokov jazykovedci sémantiku viet ignorovali a svoju pozornosť sústreďovali iba na význam slov.  Je však jasné, že význam vety nie je iba sumou jednotlivých významov slov a  že aj vety, ktoré sú zložené z rovnakých slov, môžu mať rozdielny význam.

Pragmatika

Pragmatický aspekt jazykového znaku vychádza z funkcie jazyka ako aktívneho komunikačného prostriedku a síce z užívania jazykových znakov tak, aby vzbudzovali záujem komunikujúcich partnerov. Ide teda o vzťah medzi znakom a jeho užívateľom, resp. jeho úžitkom a účinkom. Ak by znaky, pomocou ktorých si ľudia vymieňajú informácie, nemali pre nich praktický význam, nemali by zmysel.

Pragmatická analýza v sebe zhŕňa syntaktickú i sémantickú zložku. Pragmatika sa zaoberá výskumom zrozumiteľnosti a účinnosti jazykových i mimojazykových prostriedkov na prijímateľa so zvláštnym zreteľom na metódy a formy zámerného výberu týchto prostriedkov v snahe o dosiahnutie komunikačného zámeru.

Pragmatika napríklad skúma, ako do procesu rečovej (jazykovej) komunikácie zasahujú osobnostné a spoločenské faktory účastníkov komunikácie, ich vzdelanie, inteligencia, vedomosti, skúsenosti a pod. Ako tieto faktory zasahujú do výberu jazykových prostriedkov (slov, skladba viet, štylistika a pod.) u komunikátora a ako zasahujú do prijímania týchto prostriedkov a tým aj realizácie zámerov komunikátora u recipienta.

2.  VLASTNOSTI REČI

Ak si uvážime, že gestá a zvuky sú typické aj pre komunikáciu zvierat, môžeme sa pýtať, či aj zvieratá majú svoju reč.  Je jasné, že aj zvieratá komunikujú, avšak ľudská komunikácia sa od zvieracej komunikácie líši svojou jedinečnosťou.

Ľudská reč má 7 charakteristických vlastností:  

1. Ľudská reč sa skladá zo samostatných a vzájomne prepojených systémov gramatiky, zvukov a gest.
2. Kedykoľvek umožňuje komunikáciu o nových veciach.
3. Ľudia rozlišujú medzi komunikovaným obsahom a označením tohto obsahu (znak a význam).
4. V ľudskej komunikácii je  hovorená reč zameniteľná (rovnaká ako)  s počutou rečou.  
5. Ľudská reč sa používa účelovo, s určitým cieľom, vždy v sebe skrýva nejaký zámer.
6. Obsah reči sa môže vzťahovať nielen na prítomnosť, ale aj na minulosť a budúcnosť.
7. Ľudskú reč sa ľudia učia od malička od dospelých a odovzdávajú z generácie na generáciu.

Najnovšie výskumy ukazujú, že viaceré z týchto znakov nie sú typické iba pre ľudskú rečovú komunikácie. Napriek tomu je isté, že aj keď reč ako systém komunikácie nie je výlučnou doménou ľudí, ľudská reč má jedinečné charakteristiky. Ľudia dokážu spojiť (skombinovať) určité znaky a gramatické jednotky do nekonečného množstva predtým nikdy nepočutých alebo nenapísaných viet. Deti, ktoré sa ešte neučili gramatiku, dokážu si vytvárať svoje vlastné gramatické pravidlá pri použití svojich jazykových schopností a toho, čo „nasávajú“ z jazykového prostredia, v ktorom sa narodili.

Predpoklady reči

Ľudská reč, aby mohla spĺňať funkciu komunikačného prostriedku, si vyžaduje niekoľko základných predpokladov.  Sú to predpoklady fyziologické (ľudské telo musí byť schopné produkovať zvuky), gramatické (reč musí mať určitú štruktúru) a sémantické (hovoriaci a počúvajúci musia mať rovnakú predstavu o význame toho, o čom sa hovorí).

Fyziologické predpoklady

Aj keď značná časť rečových orgánov spĺňa okrem hovorenia aj iné (možno dôležitejšie) funkcie (napr. jedenie, pitie), sú tieto orgány vyvinuté tak dokonale, že ľudská reč je najdokonalejším komunikačným prostriedkom (médiom, systémom) spomedzi všetkých živých organizmov.  V procese hovorenia produkujú ľudské pľúca prúd vzduchu, ktorý vibruje (resp. nevibruje) hlasivkami, pričom sa do tohto procesu ďalej zapája jazyk a pery.  Prúd vzduchu (jeho rozsah, intenzita) sa reguluje zubami, pričom sa reguluje jeho prísun do nosnej dutiny.

Mnoho ľudí má vrodené alebo získané poruchy reči, ktoré limitujú alebo úplne vylučujú používanie tohto najbežnejšieho a zároveň najdôležitejšieho komunikačného média. Ich komunikácia musí využívať neverbálne médiá, napríklad posunkovú reč.

Gramatika

Každá ľudská reč má určitú gramatickú štruktúru, ktorej zásluhou možno jednotlivé zvukové jednotky (hlásky) kombinovať do významových celkov. Tieto minimálne jednotky zvukových kombinácií, ktoré majú význam, nazývame morfémy. Morfémy sú najmenšie časti slova, ktoré majú vecný alebo gramatický význam. Morfémy môžu byť slová, avšak môžu označovať aj inú významovú kombináciu hlások, ktorá nie je slovom, ale má význam – napríklad predpony a prípony. Napríklad v slove neexistovať sú morfémy aj „ne“ aj „existovať“. Slová a morfémy možno spoločne triediť podľa ich významu vo vete. Skupiny morfém tvoria základné časti reči (podstatné mená, slovesá, predpony, prípony a pod.). Kombináciou jednotlivých morfém sa vytvárajú väčšie jednotky – vety alebo výroky.

Sémantika

Nakoniec, nemenej dôležitým predpokladom úspešnej (zrozumiteľnej, efektívnej) komunikácie prostredníctvom ľudskej reči je, aby hovorca priraďoval slovám významy, ktoré v rovnakom zmysle chápe aj adresát (recipient, prijímateľ).  Proces komunikácie významov pomocou hlások, slov a viet a ich prijímania v tom istom význame musí zahŕňať gramatiku ako nástroj, ktorý priraďuje určité myšlienky k hovoreným slovám a vetám. Každá zmysluplná veta alebo výrok má povrch a vnútornú štruktúru.  Na povrchu sa nachádzajú prvky slov a viet, tak ako sa vyslovujú a interpretujú. Hlbšie pod povrchom sú prvky slov a viet vo svojej gramatickej štruktúre. Táto úroveň hlbšej štruktúry je dôležitá najmä vtedy, ak vetná štruktúra nie je jednoznačná. Dve rôzne povrchové štruktúry možno vnímať v jednom význame, ale aj jednu povrchovú štruktúru možno chápať v dvoch významoch.  Ľudská reč je jedinečný komunikačný proces, ktorý kombinuje využitie rečových orgánov, gramatickej štruktúry a zamýšľaných a pochopených významov.

3.  Pôvod, zmena a vznik jazykOV

Jazyk ako komunikačný systém možno porovnávať s komunikačnými systémami iných živočíchov.  Avšak ľudský jazyk má (ako sme spomínali) vlastnosti (tvorivé, interpretačné), ktorými sa odlišuje od komunikačných systémov iných živočíchov a ktoré z neho robia jedinečné komunikačné médium.

Keďže reč vznikla dávno pred zrodom písma, nemáme žiadne záznamy o tom, ako sa reč od svojich počiatkov vyvíjala.  Existujú odhady, že reč sa objavila prvýkrát u neandertálca pred 30 – 100 000 rokmi. To znamená, že moderná ľudská reč má „iba“ 30-40 000 rokov.

Na pôvod jazyka nemajú vedci jednoznačný názor. Hovorí sa, že niektoré slová napodobňujú prirodzené zvuky. Iné sú odvodené od emocionálnych prejavov - smiechu alebo plaču. Niektorí vedci sa domnievajú, že jazyk je výsledkom skupinových činností ako sú práca alebo tanec. Iné teórie tvrdia, že jazyk sa vyvinul zo základných zvukov, ktoré sprevádzajú gestá.

Prvý jazyk na svete

Existujú rôzne predstavy o tom, ako vznikla reč a ktorý jazyk možno považovať za prapôvodný. V histórii poznáme viacero pokusov dopátrať sa k prapôvodnému jazyku. Známe sú tri prípady úplnej izolácie detí v kojeneckom veku, ktoré mali za cieľ vypátrať korene jazyka našich dávnych predkov.

1. Prvý pokus, ktorý sa uskutočnil  už v 7. storočí p. n. l., viedol k záveru, že najstarším jazykom musel byť jazyk frýgický (Frýgovia – staroveký maloázijský kmeň v dnešnom Turecku), pretože obe deti ako prvý slovo nahlas vyslovovali „bekos“, čo v jazyku Frýgov znamená „chlieb“. Avšak zvuky, ktoré deti vydávali, mohli byť práve tak aj napodobňovaním bľačania kôz, čo boli jediné živé tvory, s ktorými prichádzali deti do styku.

2. Druhý pokus sa konal z iniciatívy nemeckého cisára Fridricha II., avšak ani ten nepriniesol žiadne výsledky, pretože deti pokus neprežili.

3. Škótsky kráľ Jakub IV.  opakoval pokus ešte raz a prišiel k záveru, že najstarším jazykom musela byť hebrejčina.

Takmer v každej epoche sa robili danej dobe primerané výskumy, ktoré sa usilovali dopracovať sa k odpovedi na túto komplikovanú otázku.  Dnes sa však zrejme musíme uspokojiť s konštatovaním, že nikdy nenájdeme správnu odpoveď a tak ako doteraz budeme odkázaní na špekulácie.

Obrovská rozmanitosť jazykov vo svete naznačuje veľmi rýchle tempá ich rozvoja a diferenciácie jazykov v priebehu historického vývoja. Nikto nevie s určitosťou povedať, či na začiatku bol jeden jazyk s určitými hláskami, gramatikou a slovníkom. História jazyka sa vo vzťahu k úplným začiatkom opiera iba o hypotézy.

Monogenéza

V 18. storočí nemecký filozof Wilhelm Leibniz vyslovil hypotézu, že všetky staré a moderné jazyky pochádzajú z jedného prapôvodného jazyka. Takáto hypotéza sa označuje ako monogenéza.  Väčšine neskorších bádateľov sa však domnievala, že takýto jazyk mohol existovať nanajvýš ako sada hypotetických formúl, z ktorých jeden variant sa presadil ako svetový jazyk a preto všetky odvodené majú s ním nejakú súvislosť.

Polygenéza

Nie je však pravdepodobné, že takáto rekonštrukcia (teoretická) zodpovedá realite. Navyše ak sa v poslednej dobe ukázalo (archeologický objav v Austrálii), že prvotný človek nemá svoj pôvod na jednom, ale na viacerých kontinentoch.  Preto aj keď mnohé jazyky majú spoločného predchodcu, je celkom možné, ba dosť pravdepodobné, že ľudská reč sa zrodila súbežne na rôznych miestach sveta a teda že súčasné jazyky nemajú jediného spoločného predchodcu. Takáto hypotéza sa zvykne označovať ako polygenéza.

Bez ohľadu na to, či je ľudská reč monogenetická alebo polygenetická, rozdiely medzi jednotlivými jazykmi sa považujú za pomerne nepodstatné. Aj keď pre mnohých je učenie cudzích jazykov ťažké, a aj keď slovenčina, čínština a angličtina nemajú na prvý pohľad nič spoločné, jazykovedci tvrdia, že podobnosti medzi jazykmi sú väčšie ako rozdiely. Hlásky a kombinácie hlások vo svetových jazykoch sú vraj – napriek rozdielnosti jazykov – vyberané z univerzálneho zásobníka hlások a hláskových kombinácií, ktorý je spoločný všetkým jazykom. Podobne ľudské jazyky majú individuálne (špecifické) štrukturálne možnosti, ktoré sú iba výberom zo spoločného zdroja možných štruktúr. To znamená, že jednotlivé jazyky využívajú iba hlásky, ktoré dokáže produkovať ktorákoľvek ľudská bytosť a že ľudská bytosť si dokáže osvojiť ktorúkoľvek gramatickú kategóriu bez ohľadu na to, či sa táto v jeho rodnom jazyku používa alebo nie. Inými slovami to znamená, že rozsah možných zmien jazyka je limitovaný univerzálnym štrukturálnym bohatstvom jazyka.

Ak jazyk prechádza podstatnými zmenami v slovnej zásobe a v štruktúre (gramatike), môže sa z neho stať úplne iný jazyk. To je napríklad prípad vzniku moderných románskych jazykov z latinčiny. Jazyk môže vzniknúť aj zmenou menšinového dialektu na dominantný a jeho vylúčením z ostatných dialektov.

4.  SPOLOČENSKÝ VÝZNAM JAZYKA

Jazyk je najväčšia vymoženosť človeka, je to vec, ktorá ho odlišuje od ostatných živočíchov.

Človek je hovoriaci živočích. Slová používa ako nástroj na ovládanie vlastného správania i správania iných. Významným znakom tohto rečového nástoja (média, prostriedku) je jeho spoločenská povaha, spoločenských charakter. Veď predovšetkým pomocou reči a jazyka si ľudia navzájom oznamujú svoje myšlienky, city a zámery.

Veľký význam jazyka pre sociálnych vedcov spočíva práve v tom, že reč je najbežnejšou formou spoločenského styku. Veď jazyková komunikácia umožňuje vzájomnú výmenu informácií a skúseností. Táto vzájomná výmena, vzájomné porozumenie, uľahčuje zasa spoločnú činnosť, umožňuje vytváranie spoločenstiev (sociálnych skupín) a spoločností, ako aj vznik kultúry a odovzdávanie kultúrneho dedičstva z generácie na generáciu.

Funkcie slov

Funkcia slov sa prejavuje troma rôznymi spôsobmi:

1. Slová ako symboly (znaky)

Slovo sa považuje za symbol (znak), čiže za vec, ktorá zastupuje alebo znázorňuje iný objekt. Napríklad slovo „guľa“ určite nie je totožné s predmetom „guľa“: Napriek tomu toto slovo určitým spôsobom zastupuje alebo znázorňuje guľu tým, že vyvoláva asociácie (predstavy), ktoré sa vzťahujú na tento predmet.

Predmet reprezentovaný slovným symbolom môže byť jednotlivá vec, ale aj zložitý komplex. Rovnako abstraktná vec – bolesť, cit. Predmetom znaku môže byť aj iný znak. Napríklad písmeno c v krúžku znamená „copyright“ a copyright znamená autorské právo.

Slovo zastupuje to, na čom sme sa dohodli, že bude zastupovať. Medzi slovom a predmetom nie je nijaký nevyhnutný vzťah. Tento vzťah je iba výsledkom spoločenskej konvencie (dohovoru). Hociktorý predmet môžeme označiť hociktorým z veľkého počtu rôznych slov napriek tomu, že niektoré slová sa svojim znením zdajú byť pre určité predmety primeranejšími ako iné.

Keď už raz spoločnosť odsúhlasila vzťah medzi určitým slovom a predmetom, stáva sa tento vzťah pre ľudí psychologicky nevyhnutným. U predmetov (vecí, javov), ktoré sa dajú pomenovať viacerými slovami, sa vždy presadzuje aktuálne pomenovanie, ktoré je v móde. Spojenie medzi slovom a objektom je nevyhnutné aj spoločensky. Od členov spoločnosti sa žiada používať dohodnuté slovo. Svojvoľné používanie hocakého slova pre určitý predmet môže spôsobovať poruchy v komunikácii. To však neznamená, že význam všetkých slov je nemenný.

2. Slová ako vlastnosti objektov

Experimenty s deťmi ukázali, že deti často vnímajú vlastnosť predmetu ako neodňateľnú súčasť znaku. Vlastnosť ako veľkosť, farba alebo tvar sa vníma ako súčasť predmetu, patrí k predmetu. Preto vznikli väzby – biely ako sneh, vysoký ako jedľa, tvrdý ako skala a pod.

Sémantika poukazuje na to, že poznanie priameho a nevyhnutného vzťahu medzi vecou a slovom, medzi predmetom a jeho pomenovaním, spôsobuje mnoho problémov v myslení i komunikácii.  Tvorcovia reklamy a propagandy vedia, že názvy a slová sú neodňateľnými atribútmi (vlastnosťami) predmetov, ktoré sa v reklame a propagande dajú účinne využívať.

3. Slová ako objekty

Slová sú súčasťou reálneho sveta človeka. Vníma ich tak, ako keby skutočne existovali. Jednou z príčin častého nepochopenia funkcie slov v našom správaní je názor, podľa ktorého každé verbálne konanie je „náhradným“ konaním. Avšak z toho, čo doteraz vieme o ľudskom vnímaní slov, je jasné, že slová často vnímame podobne ako všetky ostatné predmety (javy). Ak počujeme charakteristický škripot bŕzd a následný náraz, nenastraší nás zvuk ako znak niečoho iného (havárie), ale už zvuk samotný.

Veľmi podobným spôsobom reagujeme aj na slová. Po počutí určitého slova alebo vety reagujeme neraz tak, akoby sme reagovali na iný objekt okolitého sveta. Funkcia slova v správaní sa jednotlivca je podobná funkciám ostatných rovnako reálnych predmetov. Človek sa slovám prispôsobuje rovnako, ako sa chodec prispôsobuje uháňajúcemu automobilu.

Keby slová nemali takúto silu (schopnosť) nemala by význam ani táto prednáška, ani práca novinárov, pracovníkov reklamy alebo public relations. Na sile slova je postavená činnosť médií. Preto sa človek učil a učí túto silu slov využívať. (O tom v záverečnej časti.)

Slovo a význam

Význam určitých slov si človek osvojuje učením, minulou skúsenosťou. Zásluhou rozdielnych minulých skúseností môžu mať rovnaké slová celkom odlišné významy. Napríklad slovo „kreslo“ môže mať také odlišné významy ako vec na sedenie alebo miesto v parlamente.

Rozdielne interpretácie významu určitých slov sú často dôsledkom rôznych kultúr alebo subkultúr (v rámci určitej kultúry). Napríklad Margeret Meadová (známa americká sociálna psychologička) už dávno zistila, že muži a ženy odlišne chápu slová ako „matka“, „láska“ a „manželstvo“.

Aj skúsenosti rôznych etnických a spoločenských skupín našej spoločnosti sú také rozdielne, že mnohé slová dostávajú osobitný význam. Napríklad slovo „práca“ môže mať celkom odlišný význam pre manažérov, robotníkov, učiteľov alebo Rómov.  Pre určitú (nižšiu) spoločenskú skupinu môže práca symbolizovať nepríjemný, ale nevyhnutný prostriedok na zaistenie potravy a bývania, pričom samotná práca nie je pre ňu ani zaujímavá, ani príťažlivá.  Avšak pre príslušníkov inej skupiny (napr. inteligencie, manažérov) môže „práca „ symbolizovať prostriedok k takým cieľom, ako je zvýšenie vlastného spoločenského postavenie, rozvoj vlastných schopností a pod.

Ešte väčšie ťažkosti prináša rozdielna interpretácia významu slov v komunikácii príslušníkov rôznych národných kultúr.

Napríklad vo Veľkej Británii je slovo „kompromis“ dobrým slovom. O každom kompromisnom riešení sa hovorí uznanlivo, a to často aj vtedy, ak druhá strana získa viac ako polovicu výhod.  Kým v Británii kompromis znamená dosiahnutie výhodného riešenia, v Amerike znamená obyčajne zlé, nevýhodné riešenie, pri ktorom obyčajne strácajú obe strany.

Alebo známy výrok: Ak diplomat povie áno, znamená to možno. Ak povie možno, znamená to nie.  Ak žena povie nie, znamená to možno. Ak povie možno, znamená to áno.

Význam a kontext

Ak chceme porozumieť významu nejakého slova, nestačí poznať len doterajšiu skúsenosť s jeho používaním a nadobudnutú konvenciu, treba poznať a jeho momentálny kontext – verbálny alebo neverbálny – v ktorom sa dané slovo používa.

1. Slovný kontext

Slová nestoja osamote. Vo väčšine jazykov sa spájajú do fráz, viet alebo väčších výrazových jednotiek. Spôsobom skladania slov do väčších celkov sa zaoberá syntax.  Syntax (vetná skladba) je základom pre porozumenie lingvistického významu, t.j. významu, vyplývajúcemu zo štruktúry vety.

Všimnime si dve vety: Prvý muž má klobúk. Muž má prvý klobúk. Rozdiel vo význame týchto dvoch viet vyplýva z rozdielneho usporiadania tých istých slov. Každé slovo sa vyskytuje v kontexte iných slov a význam slova závisí práve od usporiadania iných slov.

2. Neverbálny kontext

Pri určovaní významu slov je nemenej dôležitý aj neverbálny kontext. Do neverbálneho kontextu patria výrazy tváre hovoriaceho, jeho gestá, jeho správanie, prostredie, v ktorom prebieha komunikácia a pod.  Dôležitý je však aj vnútorný kontext hovoriacej resp. počúvajúcej osoby – ich citový a duševný stav.

5.  METÓDY ZDOKONAĽOVANIA REČOVÉHO PREJAVU

Človek sa od nepamäti snažil komunikovať s inými ľuďmi účinne, to znamená zrozumiteľne a presvedčivo.  Ako sme už uviedli, dôležitým znakom rečovej komunikácie je zámernosť. Málokedy človek hovorí len preto, aby hovoril. Obyčajne sa snaží dosiahnuť svojim hovorením určitý cieľ. Niekomu niečo oznámiť, poučiť ho, pobaviť, presvedčiť, získať na svoju stranu, pre určitú myšlienku alebo presvedčenie. Boj ideí a snaha o získanie ľudí pre tieto idey sprevádza celú históriu ľudstva.

Preto nie je prekvapujúce, že aj metódy zdokonaľovania rečového prejavu majú bohatú tradíciu, ktorá siaha až do antických dôb.

Rétorika

Rétorika bola veda o tom, ako rečniť, ako tvoriť rečnícke prejavy, aby boli zaujímavé, príťažlivé a efektné. Dôraz na umenie hovoriť sa kládol preto, že v tom čase, keď veľmi málo ľudí vedelo čítať a ešte menej písať, sa jazyková komunikácia uskutočňovala hovoreným prejavom. Dobrým štylistom bol ten, kto bol dobrým rečníkom.

Rečnícke prejavy v starom Grécku a ešte aj dlho potom sa členili na prejavy politické, súdne a slávnostné. Prvé a druhé boli praktické, tretie estetické. V čase najväčšieho rozkvetu rečníctva existovali logografi, ktorí písali prejavy a reči na objednávku. Rétormi v tom čase nazývali rečníkov a neskoršie aj učiteľov rétoriky.

Rimania sa učili rečniť od Grékov. V starovek Ríme si rétorika vydobyla ešte širšiu platnosť ako v Grécku, hoci tu boli obdobia, keď rečníkov zaznávali, lebo sa báli ich vplyvu. Zo všetkých rímskych rétorov prvenstvo patrí nesporne Markovi Tulliovi Cicerónovi (106-43 pred. n. l.). Dodnes sa zachovalo 57 jeho prejavov, ktoré stáročia slúžili ako učebnicové texty na pestovanie výrečnosti školskej mládeže.

Nemáme tu priestor spomínať celú históriu rétoriky, preto stačí spomenúť, že do tejto histórie sa zapísalo mnoho významných kazateľov i politikov – Ján Hus, Martin Luther, V. I. Lenin, Hitler, Mussoliny, Goebels, De Gaule.

Rétorika na Slovensku

Za zakladateľov rečníckej školy na Slovensku možno pokladať štúrovcov v prvej polovici 19. storočia, najmä však samého Ľudovíta Štúra, ktorý mal zriedkavé rečnícke nadanie. Z jeho šiestich snemových rečí je nepochybne najvýznamnejšia tá, ktorú predniesol v roku 1847 na Uhorskom sneme. Štýlom silno emocionálnym, ale tematike primeraným, romantickej epoche zodpovedajúcim pátosom zavrhol v nej poddanstvo  ako základnú prekážku, ktorá bráni ľudstvu vykročiť do novej epochy, lepšej a spravodlivejšej ako bola minulá. Analýza Štúrových rečí (Ladislav Rybár) ukázala, že Štúr odborne ovládal teóriu rečníctva a zručne ju uplatňoval v praxi či už ako pedagóg alebo ako politik.

Poetika

V starom Grécku bola už rozpracovaná aj poetika. Poetika sa zaoberala tvorbou umeleckého diela. Rozdiel medzi poetikou a rétorikou bol v tom, že poetika sa sústreďovala na problematiku formulovania myšlienok pred momentom rečového prejavu, zatiaľ čo rétorika sa venovala procesu formulovania ústneho jazykového prejavu.

Aristoteles bol nielen prvým teoretikom rétoriky, ale aj poetiky. Je autorom prvej knihy z tohto odboru, ktorú nazval Poetika. (Rovnako tak napísal knihu Rétorika.) Aristotelovo členenie umeleckej spisby na epickú, dramatickú a lyrickú sa zachovalo dodnes. Aristoteles aj v tomto diele kládol veľký dôraz na jazyk ako jeden zo základných výrazových prostriedkov.

Popri Aristotelovej Poetike má veľkú teoretickú hodnotu aj práca Quinta Horatia Flacca De arte poetica (O umení básnickom). Horatius žil o tristo rokov neskôr v starom Ríme. Niektoré otázky Aristotelovej a Horatiovej poetiky sa stali súčasťou jazykovej štylistiky, ale na rozdiel od rétoriky je situácia s poetikou odlišná. Zatiaľ čo rétorika sa včlenila do štylistiky, poetika sa vyvíjala a vyvíja samostatne.

Dialogika

Treťou disciplínou, ktorá bola predchodkyňou dnešnej štylistiky, bola dialogika, čiže náuka o rozhovore, besede, diskusii, o metódach presviedčania. Vedenie dialógu sa pokladalo za umenie, najmä ak otázky v ňom boli zostavené tak, že diskusný partner bol nútený dávať očakávané a predpokladané odpovede. Veľký dôraz na formu dialógu ako najvhodnejšieho spôsobu výmeny bádateľských výsledkov kládol Sokrates, podľa ktorého je dodnes známa v pedagogike dialogická metóda pod názvom sokratovská metóda.

Štylistika

Základy štylistiky boli teda položené už v antických dobách. Základnými a najstaršími prácami o výstavbe (kompozícii) reči sú Aristotelova Rétorika a Poetika. Mnohé ich zásady sa preniesli až do súčasnej štylistiky a poetiky. Už v týchto prácach sa uplatňoval protiklad medzi vecným a umeleckým prejavom i medzi písomnou a ústnou rečou.

Štylistika ako náuka o výbere a spôsobe využívania jazykových, mimojazykových alebo umeleckých prostriedkov a postupov uplatňovaných v procese komunikácie je v súčasti hlavným zdrojom poznatkov o tom, ako účinne používať základné médium ľudskej komunikácie – reč a jazyk.

Pre oblasť masovej komunikácie a teóriu médií má zvláštny význam štylistika, uplatňovaná v publicistickom, resp. žurnalistickom alebo novinárskom štýle. (Tieto termíny sa používajú ako synonymá.)

Štýl

je spôsob výberu a usporiadania výrazových prostriedkov so zreteľom na zámer (cieľ) prejavu (textu).  V súčasnej slovenčine sa vyčlenili nasledovné štýly:

1. hovorový
2. náučný (vedecko-náučný a populárno-náučný)
3. publicistický (žurnalistický, novinársky)
4. rečnícky
5. esejistický
6. administratívny a
7. umelecký.

V masových médiách sa vyskytujú (v závislosti od druhu obsahu, programu, relácie) všetky štýly. Ich pomerné zastúpenie v jednotlivých médiách je rôzne. Napríklad samotný publicistický alebo novinársky štýl je najviac zastúpený v tlači, menej v rozhlase a najmenej v televízii. V televízii je najviac zastúpený umelecký štýl, pretože v jej programoch majú veľké zastúpenie umelecké, najmä dramatické programy.

Publicistický štýl predstavuje osobitný spôsob vyjadrovania v novinárskej tvorbe, resp. novinárskej tvorivej činnosti. Možno ho charakterizovať ako spôsob výberu a usporiadania výrazových prostriedkoch v novinárskych prejavoch (hovorených a písaných) spravodajských, publicistických a dokumentárnych žánrov.

Publicistický štýl možno charakterizovať niekoľkými špecifickými črtami:

1. Informatívnosť

        Texty publicistického štýlu sú informačne a tematicky bohaté, na pomerne malom priestore prinášajú veľa faktov (informácií). V novinárskych prejavoch sa využívajú také výrazové prostriedky, ktoré informatívnosť podporujú. Je to napríklad vysoká frekvencia podstatných mien, čísloviek, mien, názvov a pod.

        2. Aktuálnosť

        Aktuálnosť je daná aktuálnou tematikou. V jazykových prostriedkov sa v novinárskych prejavoch preferujú neologizmy (novotvary) a tzv. žurnalizmy. Neodporúča sa používať historizmy, archaizmy, zastarané alebo zastarávajúce slová. So zreteľom na uplatnenie aktuálnosti nie je v takýchto prejavoch dominantný nijaký slovesný čas  (ako je to napr. v náučnom alebo umeleckom štýle), ale sa tu používajú všetky slovesné časy.

3. Koncíznosť

        Koncíznosť, čiže stručnosť alebo hutnosť súvisí s relatívne malým rozsahom novinárskych prejavov. Publicistické prejavy sú väčšinou stručné a hutné. Najvyššou mierou koncíznosti sa vyznačujú spravodajské žánre, najnižšou beletristické novinárske žánre (reportáž). Hutnosť a stručnosť sa v novinárskych prejavoch dosahuje vnútornou kondenzáciou vetnej stavby (zhusťovaním výpovede), používaním skratiek a slov s veľkou informačnou hodnotou a zároveň vynechávaním zbytočných slov (slovnej vaty).

        4. Variabilnosť

        Variabilnosť novinárskych prejavov je daná jednak tematickou pestrosťou, jednak obmieňaním výrazových prostriedkov a neopakovaním jazykových prvkov, čo znamená využívanie synonym a synonymických vetných konštrukcií. Variabilnosť slúži na vzbudenie a udržanie pozornosti recipienta masových médií (čitateľa, poslucháča, diváka). Najvyššiu mieru variabilnosti možno uplatniť v beletristických novinárskych žánroch a najnižšiu v spravodajských.

        5. Zrozumiteľnosť

        Zrozumiteľnosťou sa vychádza v ústrety čitateľovi, poslucháčovi a divákovi. Nezrozumiteľné alebo náročné prejavy by neumožnili plniť funkciu informovať recipienta. Zrozumiteľnosť sa dosahuje voľbou zrozumiteľných pomenovaní, vyhýbaním sa neznámym alebo málo známym cudzím slovám, provincionalizmom, používaním jednoduchšej vetnej stavby, vhodného členenia prejavu a dobrej kompozície.

Toľko teória. V praxi to vyzerá často úplne ináč.

Literatúra:

Kraus, Jiři. Rétorika v europské kultuře. Praha: Academia, 1998.

Mistrík, Jozef. Štylistika, Bratislava:SNP, 1989

Mistrík, Jozef. Jazyk a reč. Bratislava: Mladé letá, 1999.