Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Univerzita sv. Cyrila a Metoda / Fakulta masmediálnej komunikácie / Teória a dejiny masovej komunikácie

TDMK 3 - Tlač (tdmk_3.doc)

3. KAPITOLA

TLAČ

Tlačou sa označuje viacero procesov a pracovných postupov, pri ktorých sa písmená, slová, obrazy, náčrty, kresby a pod. reprodukujú na papier, látku, kov alebo iný vhodný materiál. Tieto procesy spočívajú vo vytváraní početných identických kópií originálu mechanickým spôsobom. Moderná tlač čoraz viac využíva fotomechanické a chemické procesy.

Starobylé techniky tlače

Najstaršou známou formou tlače sú pravdepodobne pečatné kamene z čias Babylonskej ríše, ktoré nahrádzali ručné podpisy a náboženské symboly. Robili sa nimi odtlačky do hliny. Na tvrdý materiál sa používali pečate namočené do farby.

Prechod od odtlačkov a pečatí k kníhtlači prebiehal nezávisle na sebe na v rôznych časoch a na rôznych miestach sveta. Knihy kopírované ručne perom alebo štetcom boli  príznačné pre civilizácie Egypťanov, Grékov a Rimanov. Ručne písané knihy sa vo veľkom vyrábali aj v stredovekých kláštoroch. V starobylom Ríme dokázali komerční vydavatelia, ktorí na túto prácu mali k dispozícii vzdelaných otrokov,  vyrobiť aj 5000 kópií takých diel, akým boli napríklad epigramy rímskeho básnika Martialisa.

Tlač na Východe

V druhom storočí n. l. Číňania vyvinuli a vo veľkej miere využívali metódu tlačenia textov. Nebola to celkom nová technológia, pretože Číňania už dávnejšie poznali tlač kresieb a obrázkov na textíliách. K rozvoju tlače v Číne výrazne prispel vynález papiera, ktorý bol v budhistických oblastiach Číny známy od roku 105. V západnom svete bežné materiály na písanie ako papyrus a pergamen neboli vhodné na tlač. Papyrus bol príliš krehký a pergamen príliš drahý. Naproti tomu papier je pomerne pevný a lacný.

Najstaršími zachovanými exemplármi čínskej tlače z pred roku 200 sú listy, potlačené písmenami a obrázkami vyrezanými do drevených dosiek. Tripitaka, posvätná budhistická kniha z roku 972, ktorá má 130 000 strán, bola celá vytlačená z celostránkových blokov. V tom čase Číňania poznali už aj pohyblivé typy (písmená), tie však nemali pre nich praktické použitie, pretože  čínsky jazyk používa 2000 až 40 000 samostatných znakov. (Čínske písmo je znakové a jeden znak zastupuje celé slovo.)

Tlač na Západe

Pohyblivé kovové písmená sa v Európe prvýkrát použili o niekoľko storočí neskôr, v polovici 15. storočia. Tento vynález v ničom nenadväzuje na technológiu Ďalekého Východu. Zatiaľ čo tlačiari z Východu používali vo vode rozpustné farby, západní tlačiari spočiatku používali olejové farby. Východní tlačiari jednoducho pritláčali papier na drevenú dosku s písmenami kusom plochého dreva, tlačiari zo západnej Európy používali na tlač mechanický drevený lis, podobný vinárskemu. Východní tlačiari museli jednotlivé znaky lepiť, západní dokázali odlievať písmená s takou presnosťou, že držali pokope iba tlakom rámu, do ktorého boli vložené. Technológia liatia písmen presných rozmerov bola podstatnou súčasťou tohto vynálezu.

Predpoklady rozvoja tlače

Podobne ako v Číne, aj v Európe sa pred kníhtlačou používala tlač pri výrobe textílií. Výroba papiera sa v Európe objavuje v 12. storočí, v 13. a 14. storočí sa rozšírila po celej Európe. V období renesancie, zásluhou väčšieho blahobytu a vzdelanosti strednej triedy, rastie dopyt po knihách.  

Literárnych centier ako boli knižnica v Alexandrii, obchody s knihami v Ríme a knižnice v stredovekých kláštoroch, nebolo veľa. Knižná produkcia (ručná) bola pomerne chudobná, lebo knihy boli drahé. Takže aj medzi vzdelanou elitou prevládala orálna kultúra. Pokiaľ bol diktát základnou metódou "rozmnožovania" kníh v skriptóriách (pisárskych dielňach) a literárne kompozície sa "publikovali", čiže zverejňovali čítaním nahlas, aj učenie z kníh sa opieralo najmä o hovorené slovo. Takže vznikal hybrid - polo orálna a polo literárna kultúra, ktorá v súčasnosti nemá obdobu.

Komerčné pisárne

Absencia spoľahlivých údajov o knižnej produkcii je základnou prekážkou pri snahe popísať stav pred príchodom kníhtlače. V priebehu dvanásteho storočia začali kláštorné pisárne nahrádzať (komerčné) papiernictvá (stationers) (kníhkupectvá). Knihy, ktoré potrebovali študenti na nových univerzitách, sa začali vyrábať manufaktúrnym spôsobom. Prepisovači už neboli sústredení v jednej miestnosti, ale pracovali na jednotlivých častiach textu a boli platení za každý kus osobitne. Pravdepodobne existovali pri kníhkupectvách aj pisárske dielne. Takže knihy sa dostali von zo skriptórií tri storočia pred príchodom tlače. (Eisensteinová, s. 109)

To, že sa kniha dostala do univerzitných kníhkupectiev a mestských centier počas dvanásteho a trinásteho storočia, malo značný význam. Rozdiel medzi neplatenou prácou mníchov a platenou prácou pisárov bol veľký. Z hľadiska posudzovania podmienok pre vznik tlače treba vidieť aj skutočnosť, že situácia v poslednom storočí (čiže od 1350-1450) bola mimoriadne anarchická, pričom niektoré zastaralé praktiky doslova ožili. Napríklad kláštorné skriptóriá prežívali svoj posledný "zlatý vek".

Chvála pisárov

Existenciu kláštorných skriptórií až do vynálezu tlače, ale aj pomerne dlho po ňom, veľmi zaujímavo demonštruje spis, ktorý sa ako kuriozita často cituje v prácach o počiatkoch kníhtlače: Johannes Trithemius - De laude scriptorum. V tomto spise opát zo Sponheimu nielenže nabáda svojich mníchov, aby prepisovali knihy, ale aj vysvetľuje, prečo aj po vynájdení tlače nemajú v prepisovaní prestať. Okrem iných argumentov (užitočnosť zamestnať nečinné ruky), Trithemius trochu nelogicky prirovnáva písané slovo na pergamene, ktoré sa zachová tisíc rokov, s tlačeným slovom na papieri, ktoré vydrží oveľa kratší čas. Neberie do úvahy možnosť, že by pisári používali papier a tlačiari pergamen. Ako kresťanský učenec, určite vedel o tom, ako trvanlivý pergamen nahradil krehký papyrus. V jeho argumentoch sa zračí obava a snaha zachovať manuálnu prácu, veľmi vhodnú pre mníchov. Či mal obavy z tlače, nevedno. Svojimi skutkami však preukázal opak. Svoju Chválu pisárov totiž celkom paradoxne vydal tlačou a neskôr dal vytlačiť veľké množstvo svojich kníh v Mohuči. (Eisensteinová s.109-110)

Vynález kníhtlače - Johan Gutenberg

Za vynálezcu kníhtlače sa považuje Johann Gutenberg z Mohuča. Nizozemskí a francúzski historici tlače však tento vynález pripisujú ľuďom z vlastných krajín. Jedno je ale isté. Gutembergova Biblia z roku 1450 svojou krásou a dokonalosťou prevyšuje všetky knihy, ktoré údajne vznikli skôr. Gutemberg významnou mierou prispel k tomu, že verejnosť akceptovala tlačenú knihu ako plnohodnotnú náhradu za knihu písanú. (Preto bola Biblia tak zdobená, aby sa vyrovnala knihám písaným, v tom čase bohato zdobeným a ilustrovaným.)

Výrazné kultúrne zmeny v Európe pätnásteho storočia vyvolávali čoraz väčšiu potrebu rýchlej a lacnej produkcie písaných dokumentov.  Gutenberg sa za požičané peniaze podujal vyvinúť technológiu, ktorá by dokázala uspokojovať tento dopyt. Handrový papier, ktorý v Európe debutoval v 12. storočí, zlacnel a čoraz viac nahrádzal drahý pergamen. Nutnosť dokumentácie narastala postupne s rozvojom obchodu a štátnej administratívy. Písanie a prepisovanie náboženských kníh mali celé storočia na starosti mnísi, ale sekulárny svet začal uprednostňovať svoju vlastnú verziu kopírovania písomných diel. Vzniklo množstvo pisární, ktoré boli schopné zamestnať prakticky každého gramotného klerika, ktorý chcel pracovať.

Gutenberg predvídal obrovský ziskový potenciál kníhtlače. Ani rýchly rozvoj sekulárnych pisární nedokázal uspokojovať rastúci komerčný dopyt po knihách. Gutenberg tiež videl veľké trhové možnosti v predaji  odpustkov, papierových lístkov s písomným potvrdením o odpustení hriechov, ktoré katolícka cirkev predávala kresťanom, aby zo získaných peňazí mohla  financovať križiacke výpravy, stavbu kostolov a iné projekty, zamerané na rozšírenie svojej nadvlády.

Tlač a reformácia

Hoci sa cirkev spočiatku stavala voči tlači odmietavo, neskôr ju  začala využívať, pretože tlačené odpustky, teologické texty a dokonca aj isté návody na výkon inkvizície sa stali bežnými nástrojmi na rozširovanie cirkevného vplyvu. Avšak kontrolovať tlačiarov bolo oveľa ťažšie ako kontrolovať pisárov. Výroba a distribúcia stále širšej škály textov sa čoraz viac vymykali cirkevnému dohľadu.

Martin Luther pribil svojich 95 téz na dvere chrámu na sviatok Všetkých svätých vo Wittenbergu 31. novembra 1517. Zásluhou tlače sa veľmi rýchle rozšírili. Tlačené tézy takto podnietili rozsiahlu verejnú diskusiu, ktorá sa stala základom rastúcej opozície voči cirkvi ako jedinej hlásateľky duchovnej pravdy.

Reformácia ako reforma vzdelávania

V histórii západnej civilizácie sa protestantská reformácia považuje za jeden z najväčších podnetov k rozvoju gramotnosti a vzdelávania. V istom zmysle predstavuje reformu vzdelávania. „Základným predsavzatím reformátorov bolo,  že (vzdelávanie) sa musí začínať  od ranej mladosti..., že učenie je nevyhnutné pre náboženské a morálne zdokonaľovanie... a že toto učenie musí prebiehať na verejných školách...“ (s. 125) Reformácia zahŕňala faktory, ktoré prekračovali rámec náboženstva a teológie. Reformácia mala svoje korene v ekonomických, politických, kultúrnych a spoločenských podmienkach, ktoré podnietili široké ľudové hnutie.  Konflikty, ktoré reformácia vyvolala, pretrvávali v priebehu takmer dvoch storočí – v šestnástom a sedemnástom storočí. Reformácia spoločenského života bola dlhodobým úsilím v dejinách západnej spoločnosti a kultúry.

Zdroj reformácie – humanizmus a renesancia

Zdrojom reformácie bolo viacero reformných hnutí. Určite najdôležitejším bol humanizmus a najmä severná renesancia (renesancia na severe Európy na rozdiel od renesancie v Taliansku). Humanizmus profitoval z takých nových faktorov ako boli tlač, urbanizácia, vznik novej triedy – meštiactva, rozvoj vzdelanosti a ponúkal optimistický, pokrokový reformný program. Humanizmus zo začiatku 16. storočia sa vo svojej snahe o viac nábožnosti a aktívnejšiu pietu  obracal na vzdelaných laikov. Avšak vplyv doktrín náboženských reformátorov prekračoval hranice teológie, pretože politické zmeny v teritoriálnych štátoch si vyžadovali príslušné zmeny aj v oblasti sociálnej a ekonomickej. Niektorí sa obrátili k novému protestantizmu, iní ku katolicizmu a cirkvi. Mešťania, šľachta, ba dokonca i sedliaci zareagovali na výzvu reformácie alebo protireformácie. (s. 125)

Tlačená propaganda

Tlačená produkcia pred reformáciou bola pomerne malá. (Pozri Eisensteinovú). Táto situácia sa zmenila po nástupe reformácie a neskôr protireformácie. Vtedy sa prvýkrát v histórii zapojila tlač do propagandistickej kampane, do ovplyvňovania verejnej mienky. Bol tu prvý pokus sprístupniť každému, navyše v národnom jazyku, Sväté písmo, ktoré je základom reformovaného a reštaurovaného náboženstva.

Letáky, plagáty a pamflety

Letáky a najmä plagáty sa starali o to, aby bola verejnosť informovaná. Dostupnosť tlačených materiálov neznamenala automaticky nárast gramotnosti alebo vzdelanosti, ale dostupnosť tlače zosilnila komunikačný tok, výmenu informácií a zvýšila tak pravdepodobnosť, že stále viac a viac ľudí sa dostane do styku so šírenými informáciami. Tlač sa zaslúžila o to, že Lutherove tézy a neskoršie tlače sa rýchlejšie rozširovali na väčšom území a zasahovali stále širšie publikum. K tomu prispievala skutočnosť, že tieto dokumenty boli napísané v nemeckom jazyku. Propagandistickú kampaň podporili pamflety, karikujúce farárov a mníchov. Okrem toho narastal počet kníh, tlačených v Nemecku.

Kolportéri a podomoví obchodníci s knihami šírili reformátorskú propagandu po vidieku. Takýmto spôsobom tlač výrazne ovplyvnila roľnícke povstanie (Sedliacku vojnu)v rokoch 1524-25.  Táto vojna bola predelom luteránskej reformácie, pretože vodcovia reformácie si uvedomili, že masová účasť na reformácii môže ohroziť samotné základy spoločenského (feudálneho) poriadku. To prinieslo väčšiu kontrolu propagandy a s ňou aj zníženie počtu tlačených pamfletov a polemických (knižných) diel. Reformátorské tlače sa od tých čias viac sústreďovali ma náboženskú a teologickú problematiku. (s. 127)

Rola, ktorú zohrávala tlač a tlačené médiá v spoločnosti sa neobmedzovala iba na Nemecko. Podobné procesy ako v Nemecku prebiehali aj v iných častiach Európy, vo Francúzsku, Švajčiarsku, Anglicku, Holandsku a Škandinávii. Kolonisti priniesli reformáciu aj do Nového sveta – do Ameriky.

Biblia pre verejnosť

Dôležitým výdobytkom reformácie bol prístup širšej (gramotnej) verejnosti k Písmu svätému v národných jazykoch. (Luther preložil Nový zákon v roku 1521, počas svojho núteného pobytu na hrade Wartburg.) Tu si treba uvedomiť rozdiel medzi študovaním Biblie pre vedecké účely a laickým študovaním Biblie. Protestantizmus podporoval obe formy štúdia (čítania) Biblie. Katolicizmus len prvú.

Okrem toho protestantská doktrína zdôrazňujúca význam čítania Biblie pre spasenie podnecovala záujem o gramotnosť (snahu naučiť sa čítať). V skutočnosti zohrala reformácia významnú úlohu pri propagácii (šírení) gramotnosti medzi obyvateľstvom západnej civilizácie. Biblické texty (Písmo sväté) boli svätou a mimoriadne cennou súčasťou kresťanstva od jeho počiatkov. Kresťanstvo dávno pred reformáciou zdôrazňovalo význam šírenia písaných verzií Biblie i napriek tomu, že mimoriadne limitované možnosti vzdelávania a vysoká miera negramotnosti zabraňovali ľudovým vrstvám dostať sa do osobného styku s Písmom svätým. Biblia nikdy nebola zakázaná pre laikov, nebola určená iba na to, aby ju podobne ako Korán v  islame recitovali iba kňazi. Podstatná však bola iná vec.

Po Tridentskom koncile (1546), ktorý bol reakciou na reformáciu, nastúpila katolícka cirkev novú politiku.  Jej cieľom bolo

1. posilnenie pápežskej moci a upevnenie monarchickej štruktúry cirkvi,
2. chválenie a potvrdenie cirkevných dogiem,
3. upevnenie disciplíny medzi duchovenstvom.

Do týchto opatrení patril aj zákaz vydávať a šíriť Bibliu v národných jazykoch a vôbec zákaz prístupu laikom k Písmu svätému. Iba v krajinách, kde bola katolícka cirkev priamo ohrozená reformáciou, bolo vydávanie Biblie v národnom jazyku dovolené. (129 )

Naproti tomu reformné a reformované cirkvi privítali Bibliu, modlitebné knižky, spevníky a učebnice náboženstva v národných jazykoch. Tieto materiály, aj keď boli viac tradičné ako inovačné, slúžili ako základňa pre vzdelávanie a šírenie gramotnosti v národnom jazyku. Vzdelávanie a náboženstvo sa kombinovali a vzájomne podporovali. (s. 129. – Eisensteinová, s. 349)

Rozvoj tlačiarní a tlačenej produkcie

15. – 16. storočie

Počiatočné obdobie tlače je dostatočne uniformované, aby nám umožnilo posúdiť (merať) jej rozmanitosť. Môžeme odhadnúť produkciu, zistiť priemer, odhadnúť trend. Napríklad vieme zhruba odhadnúť celkovú produkciu kníh v období tzv. (detskom období) incunabula, t.j. v rokoch 1450-1500. Môžeme tiež povedať, že priemerná ročná produkcia predstavovala od 200 do 1000 exemplárov. Žiadne údaje podobného druhu neexistujú z predchádzajúceho obdobia. Prakticky nemáme žiadne údaje. Vôbec nevieme aká bola priemerná produkcia kníh v rokoch 1400-1450. Kvantifikácia sa na obdobie skribálnej (písanej) kultúry vôbec nehodí. Najčastejšie citované údaje z pamätí obchodníka s rukopismi vo Florencii, sa ukázali ako absolútne nespoľahlivé. (Eisensteinová s. 108)

V rokoch 1450 až 1500 bolo vytlačených vyše 6000 kníh. V tom istom období prudko vzrástol počet tlačiarov. Napríklad v Taliansku sa prvá tlačiareň objavila v Benátkach v roku 1469 a do roku 1500 bolo v meste 417 tlačiarov. V roku 1476 v Miláne vytlačili gréckymi písmenami grécku gramatiku a hebrejskú bibliu vytlačili v roku 1488 v Soncine (Socino).  V roku 1476 William Caxton zložil prvý tlačiarenský stroj v Anglicku. Caxton bol produktívny prekladateľ a v kníhtlači videl vynikajúcu možnosť realizovať svoje úsilie v šírení populárnej literatúry. Caxton vytlačil a rozšíril širokú škálu literárnych diel vrátane prvého ľudového vydania  Canterburských poviedok Geoffreyho Chaucera (1340-1400).  Do Nového Sveta (na americký kontinent) sa tlač dostala o necelých sto rokov neskôr, keď Juan Pablos v roku 1539 založil tlačiareň v Mexiko City. Cambridge Press v Novom Anglicku bola založená v roku 1628.

16. – 17. storočie

Tlačiari v severnej Európe vyrábali väčšinou náboženské knihy, Biblie, žalmy a modlitebné knižky. Naproti tomu talianski tlačiari produkovali väčšinou sekulárne diela, napríklad revidovaná grécku a rímsku klasiku, príbehy laických talianskych spisovateľov a vedecké práce renesančných učencov. Dôležitým produktom tlačiarov v tomto období boli pamflety, informačné médiá, ktoré sa vo veľkej miere používali v náboženských a politických sporoch v 16. a 17. storočí.

Dôsledky tlače

Počúvajúce publikum

Literárna kultúra nezasiahla všetky vrstvy obyvateľstva. Väčšina vidiečanov patrila k počúvajúcemu publiku až do devätnásteho storočia. Rozprávačov nahradilo niekoľko vzdelaných dedinčanov, ktorí čítali nahlas z lacných kníh. Často vulgárna a plytká "populárna" čiže ľudová kultúra, založená na masovej produkcii ľudových stredovekých romancí, sa teda objavila dávno pred existenciou masovej tlače devätnásteho storočia. Túto produkciu konzumovalo počúvajúce publikum, oddelené psychologickou bariérou od svojich súčasníkov, ktorí patrili k čítajúcemu publiku. (s.111)

Oslabenie medziľudských väzieb

Nahradenie kazateľnice tlačou je dôležité nielen v súvislosti so sekularizáciou, ale aj preto, že poukazuje na príčiny oslabenia väzieb v lokálnej komunite. Keď si ľudia chceli vypočuť nové správy, museli sa zhromaždiť, ak si chceli nové správy prečítať, zostávali doma. "Orátori starého Ríma a Atén boli uprostred zhromaždených ľudí, muži písma sú uprostred rozptýlených ľudí", napísal v roku 1775 Malesherbes. (Eisenstein, 112) Jeho postreh naznačuje, ako zmeneným spôsobom komunikácie mení účasť ľudí na veciach verejných. Široká (rozsiahla) distribúcia identických správ (informácií) vytvára neosobné väzby medzi ľuďmi, ktorí sa navzájom nepoznajú.

Čítajúce publikum

Svojou podstatou, čítajúce publikum bolo na rozdiel od počúvajúceho publika nielen rozptýlenejšie, ale bolo aj viac atomistické a individualistické. Na druhej strane však aj čítanie vytváralo nové "verejné sféry" - čitárne, kaviarne, knižnice. Sú to však verejnými sférami iba vtedy, keď ľudia diskutujú o tom, čo čítajú. A to je skôr výnimka ako pravidlo. Čitatelia určitých novín a časopisov predstavujú pomerne neosobné skupinové formácie, nakoľko čítanie si vyžaduje dočasnú izoláciu - ako dnes v knižniciach. Predstava o spoločnosti ako o zväzku samostatných jednotiek alebo téza, že jednotlivec je dôležitejší ako sociálna skupina, sú kompatibilnejší vo vzťahu k čítajúcemu publiku ako k počúvajúcemu.

Na jednej strane sa zmenšovala komunálna solidarita, ale narastala "účasť" na vzdialených udalostiach. A aj keď sa lokálne väzby uvoľňovali, zosilňovali väzby k väčším kolektívnym jednotkám (napr. k národu, štátu). Nové formy skupinovej identity začali súperiť so starými. Mestské obyvateľstvo sa nielenže vyčlenilo ako nová vrstva, ale dostalo sa do väzieb prostredníctvom menej osobných kanálov komunikácie. Výmena tovarov a služieb, obchodovanie s nehnuteľnosťami, poskytovanie charity, to všetko zasiahli nové formy komunikácie. Osobnú prítomnosť čoraz viac nahrádzala delegovaná (zastupná) účasť v občianskych funkciách (činnostiach, úradoch) a obecných záležitostiach.

Tlač v štátnych službách

Rozširovanie tlačív a grafických listov (rytín) umožnilo dynastiám panovníkov novým spôsobom upozorňovať na svoju existenciu vedomie širokých más. Rozmnožené obrázky a portréty panovníkov, zarámované a rozvešané v izbách roľníkov po katolíckej Európe zrejme mali nejaký efekt. Aký, to zatiaľ nie je prebádané.

Štúdia Josepha Klaitsa o propagande Ľudovíta XIV. popisuje, ako sa prví moderní vládcovia systematicky usilovali o využitie novej tlače:

Kniežatá, ktoré používali na komunikáciu so svojimi poddanými ťažkopádny rukopis, rýchle prešli na tlač, aby mohli oznamovať vyhlásenie vojny, zverejňovať správy z bitiek, vyhlasovať pakty alebo prieť sa o sporné otázky pomocou pamfletov. Ich snahou bolo vyhrať psychologickú vojnu, ktorá predchádzala skutočné vojenské operácie... Anglická koruna za vlády Henricha VIII a Thomas Cromwell systematicky využívali parlament i tlač na získanie podpory verejnosti pre reformáciu...

Francúzsko za vlády Ľudovíta XIII. zažilo nielen posledné zasadanie generálnych stavov pred revolúciou 1789, ale aj založenie prvých novín v Európe, ktoré financoval kráľ. Nahradenie vrtošivého zhromaždenia kontrolovaným týždenníkom Gazette je symptomatické pre význam, aký kardinál Richelieu pripisoval tlači vo svojich štátotvorných cieľoch.

Rozvoj tlačiarenských strojov a techniky tlače

V nasledujúcich storočiach sa tlačiarenské stroje a techniky tlače neustále zdokonaľovali. Pôvodne drevené tlačiarenské lisy okolo roku 1800 nahradili kovové. Najlepšie ručné tlačiarenské stroje v tomto čase dokázali vytlačiť za  hodinu 300 výtlačkov. Počet vytlačených exemplárov sa zvyšoval používaním väčších platní, na ktoré sa zmestilo viac tlačených predlôh.

19. storočie

Počas 19. storočia sa technológia tlače výrazne zlepšila. Najprv to boli tlačiarenské stroje poháňané parou, potom valcová tlač a rotačná tlač. Už začiatkom 19. storočia rástli nároky na rýchlosť tlače. V roku 1803 bratia Henry a Sealy Fourdrinierovci inštalovali v Londýne prvý stroj na výrobu rotačného papiera, aby boli schopní uspokojovať čoraz väčší dopyt po novinovom papieri. V roku 1811 Friedrich König vynašiel parný tlačiarenský stroj, ktorý zrevolucionalizoval celý tlačiarenský priemysel a výrazné zvýšil jeho kapacitné možnosti. Königov tlačiarenský stroj, ktorým sa tlačili londýnske The Times, dokázal za hodinu vytlačiť 1000 exemplárov novín. Americký vynálezca William A. Bullock si v roku 1837 dal patentovať tlačiarenský stroj, ktorý už nepoužíval papierové listy ale rotačný papier. V roku 1871 americký tlačiar Richard March Hoe zdokonalil rotačku. Jeho stroj dokázal vytlačiť 18 000 exemplárov novín za hodinu.

Ďalším príspevkom k zvyšovaniu a urýchľovaniu tlačiarenskej produkcie bola stereotypia, zhotovovanie duplikátnych tlačových foriem pre tlač z výšky. Čas potrebný na sádzanie písmen skrátili zasa sádzacie stroje.  V roku 1884 Američan nemeckého pôvodu Ottmar Mergenthaler postavil prvý model linotypu, riadkového sádzacieho stroja, ktorý do plynulého technologického postupu spája sádzanie, odlievanie a rozmetávanie matríc. V roku 1887 ho doplnil monotyp, sádzací stroj, ktorý odlieva jednotlivé písmená a zostavuje ich do riadkov a stĺpcov. O jeho vynájdenie sa zaslúžil Američan Tolbert Lanston.

20. storočie

Prelomom vo vývoji tlačiarenského priemyslu bolo uplatnenie fotosadzby, známej od roku 1894, ale prakticky používanej až od 50. rokov 20. storočia. Pri fotosadzbe sa namiesto liatia kovových písmen vyhotovujú ich fotografické negatívy, ktoré sa presvecujú na litografické platne.  Technické zdokonalenia v 50. a 60. rokoch ukončili 500 ročnú éru tlače z výšky. Tlač pomocou liatych kovových písmen však nezanikla, reliéfové tlačiarenské postupy sa stále používajú.

Ofsetová tlač sa objavila začiatkom 20. storočia, keď  americký vynálezca G. Hermann v roku 1904 predviedol verejnosti svoj ofsetový stroj. Ofsetová tlač nadväzuje na kameňotlač (litografiu) a využíva princíp vzájomného odpudzovania mastnoty a vody.

Výrazný prelom do tlačiarenskej technológii priniesli počítače. Tie sa najprv uplatnili pri riadení sádzacích strojov. Dnes je ich využitie komplexné, pretože zasahujú do celého výrobného procesu od tvorby rukopisu až po finálny tlačený produkt.

Vplyv tlače na moderné myslenie

Gutenbergov vynález kníhtlače sa všeobecne považuje za zrod masovej komunikácie.               V západnej kultúre to bola prvá účinná metóda šírenia ideí a informácií z jedného zdroja k širokému publiku. Avšak detailnejší pohľad na históriu tlače ukazuje, že vynález kníhtlače bol výsledkom vplyvu  kultúrnych a technologických faktorov, ktoré sa rozvíjali v priebehu niekoľkých storočí. Navyše tlač  po Gutenbergovom počine potrebovala ďalšie storočia na to, aby sa stala masovým médiom.

História tlače je dlhá a zložitá. Bolo by prehnané tvrdiť, že tlač bola jedinou príčinou masívnych spoločenských, politických a psychologických zmien, ktoré jej rozvoj sprevádzali. Jednako mala tlač obrovský vplyv na všetky aspekty európskej kultúry. Niektorí historici sa domnievajú, že tlač prispela k uskutočneniu všetkých podstatných zmien vo vede, náboženstve, politike a v spôsobe myslenia, ktoré sa spájajú s modernou západnou kultúrou.

Aj vedecká revolúcia, ktorá začala spochybňovať večné "pravdy" šírené cirkvou, bola v značnej miere dôsledkom rozvoja tlačovej techniky. Tlač výrazne urýchlila produkciu a šírenie vedeckých poznatkov. Uľahčená výmena ideí a názorov prispela k rozvoju vedeckej komunity, ktorá mohla vzájomne komunikovať bez geografických bariér. To zároveň umožnilo systematizovať metodológiu a rozvíjať racionálne myslenie. Ľahšie dostupné knihy pomáhali šíriť existujúcu sumu poznatkov. Indexy a odkazy sa ukázali ako efektívny spôsob spracúvania množstva informácií a vytvárania tvorivých súvislosti medzi zdanlivo nesúvisiacimi myšlienkami.

Ľahšia dostupnosť poznatkov a zmeny v štruktúre ľudského myslenia, ktoré sprevádzali rozvoj tlače v Európe, ovplyvnili aj umenie, literatúry, filozofiu a politiku. Prísne vymedzená triedna štruktúra, ktorá determinovala sociálny status ľudí od ich narodenia a ktorá bola založená na rodinnom vlastníctve, zaznamenala vznik intelektuálnej strednej vrstvy. Možnosť zmeniť vzdelaním vlastný status vyvolal v nižší spoločenských vrstvách hlad po vzdelaní. Dramatické reformy v náboženskom myslení a vedeckom bádaní jasne ilustrujú, aké hlboké zmeny priniesol vynález tlače do inštitucionálnej štruktúry. Tlač umožnila sústrediť sa na jasné, uveriteľné pravdy a na ľudskú schopnosť a právo voľby vlastnej intelektuálnej a náboženskej cesty.

Literatúra:

Eisenstein, Elisabeth, The Rise of the Reading Public. In Crowley, David and Paul Heyer (eds.): Communication in History. New York: Longman, 1995, s. 105-113.  ISBN 0-8013-1250-7

Eisenstein, Elisabeth, The Printing Press as an Agent of Change. Cambridge: Cambridge Univeristy Press, 1979.

Graff, Harvey J., Early Modern Literacies. In Crowley, D., Heyer, P. (Eds.): Communication in History: Technology, Culture, Society. New York: Longman Publishers USA, 1995, s. 125-135.

Sekundárna.

Febvre, Lucien - Martin, H.J. The Coming of the Book. London, 1976.

Hirsch, Rudolf. Printing, Selling, and Reading 1450-1550. Wiesbaden, 1967, 1974.

McLuhan, Marshall. The Gutenberg Galaxy: The Making of Typographical Man. Toronto, 1962.

Steinberg, S. H. Five Hundred Years of Printing. Bristol, 1961.

TLAČIARSTVO NA SLOVENSKU

Rozvoj novinárstva závisí od početných faktorov ekonomických, politických (sloboda prejavu, cenzúra), kultúrnych (úroveň gramotnosti obyvateľstva, rozvoj školstva) a technologických (rozvoj techniky – tlačiarstva).

Ako sme spomínali v prvej časti, Guttenberg vynašiel tlačiarenský stroj v polovici 15. storočia, asi v roku 1450.

Patrioticky ladené informácie síce uvádzajú, že Slovensko ako súčasť vtedajšieho Uhorska  patrilo ku krajinám, kde sa už niekoľko desaťročí po vynáleze kníhtlače Johanom Guttenbergom začalo tlačiť, avšak skutočnosť bola iná, menej optimistická. Ako dôkazy sa totiž uvádzajú dosť nepresvedčivé zdroje – zachované tlačoviny z rokov 1477-80, pripisované neznámemu bratislavskému tlačiarovi (akej národnosti?). Dôkazy sa vraj zachovali aj o činnosti tzv. kočujúcich tlačiarní, ktoré v nasledujúcom storočí tlačili v Košiciach, Šintave, Komjaticiach, Plaveckom Podhradí a v Hlohovci.

Nízka úroveň vzdelanosti na stredovekom Slovensku

Realistickejšie zdroje v tejto súvislosti uvádzajú smutnejšiu bilanciu stredovekého Slovenska. Upozorňujú na to, že aj keď hmotná kultúra – architektúra, urbanistika, výtvarné umenie -  bola najmä zásluhou (nemecky osídlených) miest na pomerne vyspelej úrovni a svedčila o hospodárskej zdatnosti a relatívnom bohatstve občanov, literárna kultúra bola na tom oveľa horšie. Táto kultúra úzko súvisí nielen s osobnou kultúrnou úrovňou jej tvorcov, ale aj jej adresátov, preto jej rozvoj oveľa viac závisí od všeobecnej úrovne vzdelanosti, gramotnosti a rozvoja školského systému. A práve z tohto hľadiska nebola situácia v Uhorsku v 15.-16., ale i 17. storočí ružová. Negramotnosť nebola zriedkavým javom ani medzi šľachtou. Je známe, že napríklad veľký vojvodca s správca krajiny Ján Huňady, otec Mateja Korvína, nevedel písať.

Keď sa historik Ján Čaplovič vo svojej štúdii Kniha a vzdelanosť na Slovensku koncom stredoveku pokúšal odpovedať na otázku, prečo v celom niekdajšom Uhorsku bolo práve Slovensko posledným územím, kde sa tlačiarstvo  udomácnilo a zapustilo trvalé korene, dospel k záveru, že to boli práve celkové kultúrno-spoločenské podmienky. Tie sa vyznačovali nízkou úrovňou vzdelanosti, spôsobenej nerozvinutou a nízkou úrovňou stredovekého školstva. Vysoká miera negramotnosti spôsobovala, že iba málo ľudí mohlo mať záujem o tlačené knihy. Načo by im boli?

Nerozvinuté školstvo

Čaplovič vo svojej práci cituje maďarského historika Békefiho, ktorý na slovenskom území Uhorska napočítal iba 36 kapitulských, mestských a dedinských škôl, pričom v niektorých stoliciach (Orava, Turiec, Novohrad) nenašiel správu ani o jednej škole. Aj keď toto číslo bolo dosť podhodnotené a Čaplovič ho po zarátaní kláštorných škôl odhadol na 100 škôl do konca stredoveku, aj tak je tento počet veľmi nízky. Najmä vzhľadom na skutočnosť, že v tom čase už bolo na Slovensku vyše 150 miest a mestečiek – stredísk spoločenského a hospodárskeho života s plnými alebo čiastočnými mestskými právami.

16. storočie – začiatky tlačiarstva

V dôsledku týchto kultúrnych podmienok sa stalo, že prvé stále tlačiarne sa na Slovensku objavili až v poslednej tretine 16. storočia, čiže takmer o sto rokov neskôr ako v Čechách a na susednej Morave.

Od roku 1577 pôsobili hneď tri tlačiarne v Trnave, Bardejove a Banskej Bystrici. Bardejovská tlačiareň sa zapísala do dejín slovenského tlačiarstva tým, že v nej bola vytlačená prvá kniha v národnom jazyku, tzv. bardejovský katechizmus z roku 1581.

Vývoj tlačiarstva na Slovensku ovplyvnil dekrét cisára Rudolfa II. Z roku 1584, ktorým sa počet tlačiarní v Uhorsku redukoval na 10, z čoho polovica pôsobila na území Slovenska.

17. storočie

Toto storočie prinieslo pomerne značný rozvoj tlačiarstva. Spôsobilo to viacero skutočností.

Turecká okupácia dolného Uhorska

V prvom rade treba vidieť, že 17. storočie nebolo pokojným obdobím v dejinách Slovenska a strednej Európy vôbec. Pokračovala turecká okupácia veľkej časti Uhorska, uhorská šľachta, ale aj politické, hospodárske a kultúrne inštitúcie sa z dolného (okupovaného) Uhorska premiestnili na Slovensko.

Reformácia a protireformácia

17 storočie bolo zároveň storočím reformácie a protireformácie. Reformácia mala veľký význam na rozvoj školstva a renesančne a humanisticky orientovanej vzdelanosti. Priniesla intenzívnejšie kultúrne styky s luteránskym Nemeckom ale aj s českou kultúrou. Zásadný význam reformácie spočíval v oblasti spisovného jazyka, pretože reformácia hlásala zásadu, že v náboženských obradoch sa má používať nie latinčina, ale národný jazyk. (V tomto období sa kodifikovali spisovné jazyky – anglický, francúzsky, nemecký.) Protestanti prebrali tzv. biblickú češtinu – preklad kralickej biblie.

Trnavská a košická univerzita

Súčasťou protireformácie bolo aj úsilie o zvýšenie vzdelanosti katolíckeho duchovenstva.   S týmto úmyslom bola v roku 1635 zásluhou trnavského arcibiskupa Petra Pázmányho  založená v Trnave univerzita a pri nej aj tlačiareň. S podobným úmyslom bola v Košiciach založená jezuitská univerzita, ktorá pôsobila v rokoch 1659-1766.

Povstania proti Viedni

17. storočie bolo zároveň charakteristické mnohými povstaniami proti cisárskej Viedni. V tomto boji sa používali aj ideologické nástroje – tlačené letáky, ktoré sa prvýkrát vo veľkom uplatňovali v sedliackej vojne v Nemecku.

Bratislavské tlačiarne

Vplyvom spomínanej skutočnosti (obsadenie Turkmi) sa do Bratislavy na dlhé obdobie presťahovala väčšina centrálnych uhorských úradov, ale aj škôl  z Budína. To všetko prispelo k rozvoju bratislavských tlačiarní. Najznámejšia z nich, Arcibiskupská tlačiareň (1609-1633) popri náboženských dielach (najmä Petra Pazmányho) tlačila tiež učebnice a príležitostné tlačoviny.

Akademická tlačiareň v Trnave a Košiciach

V tomto storočí sa výrazne presadila Akademická tlačiareň v Trnave, ktorá patrila k najvýznamnejším v celom vtedajšom Uhorsku a vytlačila okolo 5000 rôznych diel v latinčine, nemčine, maďarčine a slovenčine. Popri dielach s náboženskou tematikou to boli aj učebnice, filozofické, historické a životopisné diela, divadelné hry, ale aj kalendáre. Na vrchole svojej činnosti mala táto tlačiareň 6 tlačových lisov a zamestnávala 10 sadzačov, 10 tlačiarov a ďalších odborných pracovníkov.  Podobný význam mala aj akademická tlačiareň v Košiciach v rokoch 1673-1774).

V 17 storočí sa tlačiarstvo usadilo aj v ďalších slovenských mestách – v Košiciach (1610), Levoči (1614), Senici (1636), Trenčíne (1637), Mliečne (1637), Šamoríne (1650), Prešove (1656), Skalici (1659) a Žiline (1665).

Prvé tlačiarne v Trenčíne a Žiline založili českí exulanti na vydávanie a tlač protestantskej literatúry v jazyku latinskom i slovenskom (českom). Jasný vplyv reformácie a najmä protireformácie – krutého potláčania protestantov v Čechách.

18. storočie

Toto storočie prináša na Slovensko konečne pokoj, dlhodobejšie obdobie pre prácu a hospodársky rozvoj. Skončili sa takmer 150 ročné boje s Turkmi, ktoré spolu so stavovskými povstaniami hospodársky i ľudsky veľmi vyčerpali územie Slovenska.

Toto storočie je storočím osvietenstva, ktoré bolo vo svojej podstate protifeudálnym hnutím, usilujúce sa oslobodiť ľudské myslenie z područia teológie. Cieľom osvietenstva bol rozvoj vedeckej práce a vedeckého myslenia. Určitú úlohu tu zohrali aj reformy osvietených panovníkov – Márie Terézie (1740-1780) a jej syna Jozefa II. (1780-1790).  Dôležitá bola najmä reforma školstva, ktorá sa uskutočňovala od polovice storočia.

Podstatný však bol dynamické rozvoj hospodárstva v tomto období. Podstatnou bola ťažba rúd – železa i farebných kovov a s nimi spojeného hutníctva (hámre), ale začala sa viac rozvíjať aj remeselná výroba plátna.

V rokoch 1720-1783 sa počet obyvateľov na Slovensku takmer zdvojnásobil – asi na dva milióny obyvateľov  a spomedzi miest v tom čase zaznamenala najprudší rast Bratislava (z 9 na 33 tisíc obyvateľov) a Banská Štiavnica (zo 7 na takmer 19 tisíc).

Nie div, že v tomto storočí už existovali tlačiarne aj v ďalších slovenských mestách – v Kežmarku (1704), Komárne (1705), Púchove (1717), Nitre (1752), Krupine (1756), Senici (1769) a v Banskej Štiavnici (1789).

Landererova tlačiareň

Od roku 1750 pôsobil v Bratislave významný podnikateľ a organizátor tlačiarskeho remesla Ján Michal Landerer. Ten po odkúpení Royerovej tlačiarne vybudoval podnik na vysokej úrovni, ktorý zamestnával 60 pracovníkov, mal 8 tlačových lisov a vyhotovil vyše 1400 tlačovín, z toho 140 slovenských diel. Okrem iných to boli aj diela prvého osnovateľa slovenčiny, Antona Bernoláka. Landerer sa stal zakladateľom najvýznamnejšej rodiny tlačiarov, ktorá vlastnila bratislavskú tlačiareň 102 rokov, od roku 1750 do 1852, a okrem nej ďalšie tlačiarne v Košiciach, Budíne a Pešti.

Prvé noviny

Zásluhou osvietenstva sa rozvíjalo aj tlačiarstvo. Po prvých novinách v Uhorsku – Mercurius Hungaricus, ktoré sa tlačili v Levoči a Bardejove v rokoch 1705-1710, v bratislavskej Royerovej tlačiarni sa v rokoch 1721-1722  tlačili tiež latinské noviny Nova Posoniensia . Tento týždenník založil slovensko-uhorský polyhistor Matej Bel.

V Bratislave sa tlačili aj prvé maďarské noviny na území Uhorska –Magyar Hírmondó (1780-1788) a v spomínanej Landererovej tlačiarni sa v roku 1783 začali tlačiť aj prvé slovenské noviny Presspurské noviny. Vydával ich levočský rodák Daniel Tállay. Vychádzali dva razy do týždňa a redigoval ich Ján Vyskydensky, „novinár slovenský“. Mali však iba 60 stálych odberateľov, preto v roku 1787 zanikli.

O tlač novín sa starali najmä veľké tlačiarne, ktoré disponovali výkonnejšou tlačiarenskou technikou. Takými boli predovšetkým už uvádzané bratislavské tlačiarne a tlačiarne v Košiciach, kde bývalú Akademickú tlačiareň v roku 1775 prevzal J. M. Landerer a urobil z nej svoju košickú filiálku. Postupne si filiálky po Slovensku zriaďovali aj iní veľkí tlačiari.

19. storočie

Slovenčina

V 18. storočí v produkcii slovenských tlačiarní prevažovala latinčina, ktorá bola úradným, školským i vedeckým jazykom. V nemčine, maďarčine a nakoniec v slovenčine (v slovenskom nárečí) sa vydávali knihy, noviny a iné produkty pre širšie vrstvy obyvateľstva. Pomer tlačiarenských produktov v prospech slovenských sa začal meniť po prvej kodifikácii Bernolákovej slovenčiny koncom 18. sotočia, ale najmä po kodifikácii súčasnej slovenčiny Ľudovítom Štúrom v polovici 19. storočia.

Maďarizácia

Po rakúsko-maďarskom vyrovnaní v roku 1867 nastúpila na Slovensku silná maďarizácia a potláčanie slovenskej kultúry. Tlačiarne (s malými výnimkami) v tomto období pôsobili  ako nástroje maďarskej propagandy a veľkomaďarskej ideológie. S rovnakým maďarizačným poslaním štátna vrchnosť zakladala nové tlačiarne aj v čisto slovenských oblastiach, kde dovtedy žiadne neboli. (Treba si uvedomiť, že distribúcia tlače v dnešnom slova zmysle ešte neexistovala a tak sa tlač väčšinou šírila iba v bezprostrednom okolí tlačiarní.) Tak vznikli prvé tlačiarne napr. v Topoľčanoch (1858), Novom Meste nad Váhom (1878), Liptovskom Svätom Mikuláši (1881), Malackách (1883), Zvolene (1887), Dolnom Kubíne (1888), Brezne (1889), Trstenej (1904, Čadci 1908) atď.

Národné tlačiarne

Najvýznamnejšou tlačiarňou s produkciou slovenských kníh a časopisov sa stala tlačiareň Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku v Turčianskom svätom Martine (1870-1942), ktorá vytlačila vyše 1500 slovenských kníh, ale aj významné slovenské noviny a časopisy. Spolu s ďalšími nemnohými národnými tlačiarňami v Ružomberku, Skalici a Senici zabezpečovala výrobu podstatnej časti slovenských tlačovín pred národným obrodením Slovákov v roku 1918.

Za zmienku stojí najmä skalická Škarniclova tlačiareň, založená už v roku 1769, ktorá dodávala na trh knižky tzv. ľudového čítania, určené na uspokojovanie čitateľských potrieb kultúrne menej vyspelých alebo nenáročných konzumentov.

ČSR

Vznik Československej republiky priniesol podstatne lepšie podmienky pre rozvoj slovenskej kultúry. V rámci nich sa venovala aj značná pozornosť budovaniu tlačiarní. Popri množstve starých, ktoré do nového štátu väčšinou prešli s novou firemnou značkou, sa začali budovať aj nové, modernejšie tlačiarne.

Slovenská kníhtlačiareň – Novina

V roku 1919 bola v Bratislave založená nová Slovenská kníhtlačiareň, ktorá po roku 1932 pôsobila pod firemným názvom Novina a v rokoch 1938-1945 v rámci tlačového podniku Andrej. Bola to najväčšia a najlepšie vybavená tlačiareň na Slovensku. Mala výkonné rotačné i hárkové kníhtlačové stroje, strojovú i ručnú sadziareň i kniháreň. V jej produkcii prevládali noviny a časopisy.

Slovenská grafia

V rokoch 1921-1949 pôsobila v Bratislave ďalšia nová tlačiareň – Slovenská grafia, úč. spol., vybavená nielen kníhtlačou, ale postupne aj ofsetovou hĺbkotlačovou technikou. Tlačila okolo 100 novín a časopisov, ale aj iné tlačoviny (napr. tiež poštové známky).

Tieto dve tlačiarne už s prevládajúcou priemyselnou výrobou postupne prebrali podstatnú časť výroby dôležitejších tlačovín. Popri nich však fungovali aj ďalšie bratislavské (nové) tlačiarne – Universum (1922-1949), Concordia (1921-1949), Únia (1924-1949), Ľudotypia (1926-1949) a neskôr aj tlačiareň Andrej, ku ktorej v rokoch 1938-1949 patrila aj tlačiareň Novina a filiálky v Nitre, Zvolene, Žiline a Prešove.

Košice

Druhým najdôležitejším tlačiarenským strediskom popri Bratislave sa stali Košice, kde po roku 1918 popri starších tlačiarňach začali pôsobiť novozaložené – najmä Slovenská kníhtlačiareň (1921-1938) a Štátna kníhtlačiareň (1921-1938), ktoré už boli vybavené progresívnejšou tlačiarenskou technikou.

Martin

V Turčianskom Sv. Martine bola v roku 1942 založená účastinná spoločnosť Neografia, ktorá nadviazala na činnosť Kníhtlačiarenského účastinárskeho spolku a v nových objektoch a s novým výkonným zariadením pre kníhtlačovú techniku patrila k najväčším slovenským tlačiarňam.

Tlačiarne v iných mestách

Medzi slovenské mestá, kde začali pracovať novozaložené tlačiarne väčšieho významu, možno zaradiť Trnavu (Spolok sv. Vojtecha), Ružomberok (Lev), Liptovský Svätý Mikuláš (bratia Rázusovci) a Žilinu (Slovenská krajina). V ostatných nových tlačiarňach, ktorých počet sa pohyboval na úrovni 100, prevládala ručná výroba tlačovín regionálneho alebo miestneho významu.

Vojna

Neskorší vývoj tlačiarní na Slovensku narušili vojnové udalosti, začínajúce obsadením časti Slovenska maďarskou armádou. Z hľadiska tlačiarenského priemyslu najviac zapôsobila strata Košíc. Niektoré tlačiarne zanikli z rasových dôvodov (ich majitelia boli Židia).

1948 - znárodnenie

Oveľa viac ako vojna zasiahlo do štruktúry tlačiarenského priemyslu znárodnenie po februárovom puči komunistov v roku 1948. Pred znárodnením a po zrušení asi 20 tlačiarní bolo na Slovensku celkom 130 tlačiarní, ktoré sa z hľadiska veľkosti dajú rozdeliť do troch skupín:

1. 18 veľkých tlačiarní (s viac ako 50 zamestnancami) vo väčších mestách (Bratislava, Trnava, Žilina, Martin, Zvolen, Košice, Prešov). Tieto vyrábali podstatnú časť novín, časopisov a kníh, pričom niektoré z nich mali okrem kníhtlačovej techniky aj ofset a hĺbkotlač;

2. 26 stredne veľkých tlačiarní (s 20-50 zamestnancami) s kníhtlačovou technikou na výrobu všetkých druhov tlačovín, prevažne však menej náročných;

3. 86 malých tlačiarní (s menej ako 20 zamestnancami), ktoré vyrábali hospodárske, úradné i osobné tlačoviny, prípadne menšie brožúrky kníhtlačovou technikou.

Tieto tlačiarne boli v rokoch 1948-1950 znárodnené a začlenené do tzv. národných podnikov ako závody alebo prevádzkárne.  Bratislava sa stala sídlom štyroch národných podnikov:

1. Tlačiarenské závody Pravda
2. Tlačiarenské závody Práca
3. Tlačiarenské závody Tatran
4. Západoslovenské tlačiarne

Po jednom národnom podniku mali:  

1. Marin (Neografia),
2. Banská Bystrica (Stredoslovenské tlačiarne)
3. Východoslovenské tlačiarne

Celkom teda bolo na Slovensku iba 7 tlačiarenských podnikov. V rámci znárodnenia boli ďalšie tlačiarne zrušené alebo zlúčené, a tak prvé národné podniky mali spolu 106 výrobných jednotiek. V ďalšom vývoji sa skladba podnikov menila, počet výrobných jednotiek sa znižoval.

Spriemyselnenie

Počas existencie národných podnikov (1950-1988) tlačiarne na Slovensku prešli na priemyselnú výrobu (polygrafický priemysel), ktorá sa skoncentrovala a čiastočne aj špecializovala. Vybudovali sa nové tlačiarenské objekty, v ktorých boli výrobné strediská vybavené výkonným strojovým zariadením – rýchlosádzacie stroje, fotosádzacie stroje, reprodukčné automaty, tlačové stroje i automaty, knihárske výrobné linky a pod.

Ešte pred rokom 1989 boli národné podniky zrušené, resp. pretvorené na štátne podniky. V roku 1988 vznikli 4 štátne podniky a do roku 1990 sa ich počet zvýšil na 21.

Privatizácia

Dôležité zmeny vo vývoji tlačiarstva nastali po obnovení slobodnej hospodárskej súťaže v podnikaní 1989-90) a po vzniku samostatnej Slovenskej republiky (1993). Najprv sa zo štátnych podnikov začali odčleňovať jednotlivé tlačiarne (ako akciové spoločnosti alebo spoločnosti s ručením obmedzením). Postupne a dosť živelne vznikali nové súkromné tlačiarne, takže v rokoch 1990-1996 sledujeme na jednej strane spájanie tlačiarskej činnosti s vydavateľskou a kníhkupeckou, ale aj inou činnosťou (grafickou, reklamnou). Na druhej strane sa prejavuje tendencia špecializácie len na určité práce. Vo vlastnej polygrafickej činnosti sa začala viacej uplatňovať výpočtová technika a ofsetová tlač.