Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Univerzita sv. Cyrila a Metoda / Fakulta masmediálnej komunikácie / Teória a dejiny masovej komunikácie

TDMK 5 - Telegraf a telefón (tdmk_5.doc)

V. KAPITOLA

TELEGRAF A TELEFÓN

1. TELEGRAF

Telegraf je zariadenie alebo systém, ktorý umožňuje prenos informácií pomocou kódovaných signálov z jedného miesta na druhé. V doterajšej histórii komunikácie sa využívali rôzne telegrafické systémy, avšak pojem "telegraf" sa najčastejšie používa v súvislosti s elektrickým telegrafom, ktorý bol vynájdený v polovici devätnásteho storočia a vyše sto rokov bol základných prostriedkom prenosu tlačených informácií pomocou drôtu alebo rádiových vĺn.

Telegraf nie je typickým „masovým médiom“, ale bez neho by rozvoj žurnalistiky a masovej komunikácie nebol možný, pretože telegraf bol základným východiskom pre vznik spravodajských agentúr, moderných spravodajských inštitúcií, ktoré sú neodmysliteľnou súčasťou dejín (masovej) komunikácie. Okrem toho sa moderné podoby telegrafu (telex, faximile) stali neoddeliteľnou súčasťou činnosti tlače i ostatných médií.

Neelektrické telegrafné systémy

Termín telegraf je odvodený z gréckeho slova tele (vzdialený) a graphein (písať). Používať sa začal koncom 18. storočia na označenie optického semaforu, používaného vo Francúzsku. Za vynálezcov tohto telegrafu sa považujú bratia Claude a Ignace Chappeovci (1791). Systém pozostával z páru pohyblivých ramien na stožiari, umiestnenom na vrcholku veže. Ramená mali podobu hodinových ručičiek a každá ich poloha znamenala iný signál. Systém to bol veľmi nespoľahlivý a navyše si vyžadoval, aby na každých minimálne 15 kilometrov bola umiestnená veža so semaforom.

Prvý telegrafický alebo semaforový prenos sa uskutočnil v roku 1793. Po úspešnom pokuse bola zriadená linka z Paríža do Lille (asi 225 kilometrov). Na trase bolo treba zriadiť 22 prenosových veží aj s personálom.  V roku 1794 bola trasa hotová a Chappe dostal objednávku spojiť „telegrafom“ všetky dôležité mestá vo Francúzsku.  V roku 1844 bolo vo Francúzsku asi 5000 kilometrov telegrafných tratí s 534 stálymi stanicami.  V ostatnej Európe to bolo poskromnejšie.  To sa však už hlásila elektrická telegrafia, ktorá ponúkala oveľa väčšie možnosti prenosu informácií.

Iným rozšíreným systémom optickej telegrafie bol telegraf, ktorého vynálezcom bol v roku 1795 Angličan George Murray. Signalizácia jeho zariadenia spočívala vo vytváraní rôznych kombinácií zo šiestich ramien. Tento systém sa rýchle rozšíril v Anglicku a v Amerike, kde ešte dodnes možno nájsť viacero miest s názvom Telegraph Hill alebo Signal Hill. V polovici 19. storočia vizuálne telegrafy vystriedala elektrická telegrafia. (Carey, s. 154)

Elektrická telegrafia

Elektrická telegrafia by nebola možná bez objavenia elektrickej energie. Na začiatku početných objavov v tejto oblasti bol Thales z Milétu a viacerí jeho antickí súkmeňovci. James Watt z Anglicka a Benjamin Franklin z Ameriky urobili prvé pokusy s prenosom elektrickej energie drôtom v 18. storočí. V deväťdesiatych rokoch 18. storočia sa o ďalší vynález, ktorý potom prispel k vylepšeniu elektrickej telegrafie, zaslúžili dvaja Taliani – Luigi Galvani a gróg Volta odhalením podstaty výroby elektrickej energie pomocou chemickej reakcie kyseliny s kovom. (Základ elektrickej batérie.) Okolo roku 1820 dánsky profesor Hans Christian Oersted a Francúz André Marie Ampére objavili elektromagnetizmus. V roku 1831 Joseph Henry z univerzity v Princentone (USA) zdokonalil poznatky o elektromagnetizme do takej miery, že sa dali využiť v praxi.

Morseov telegraf

Prvý elektrický prístroj na telegrafický prenos zostrojil americký vynálezca Samuel F. B. Morse v roku 1837 a v tom istom roku aj britský fyzik Charles Wheatstone v spolupráci s inžinierom Williamom F. Coockeom. Morse použil jednoduchý kód, pomocou ktorého bola správa prenášaná elektrickými impulzmi cez jediný vodič (drôt). Morseov prístroj  používal na vysielanie správ jednoduchý elektrický spínač. Ten umožňoval stláčaním prsta zapínať a vypínať na určitú dobu elektrický prúd. Pôvodný Morseov prístroj mal elektromagneticky kontrolovanú ceruzku, ktorá v súlade s elektrickými impulzmi zaznamenávala značky - bodky alebo čiarky - na rolujúci papier.

Samuel F. B. Morse, profesor maliarstva a sochárstva na Newyorskej univerzite sa v roku 1832 začal zaujímať o elektrickú telegrafiu a už v roku 1835 vymyslel abecedu, ktorá bola založená na systéme bodiek a čiarok.  V roku 1843 získal Morse vládnu podporu na vybudovanie a predvádzanie telegrafného systému popri železničnej trati medzi Washingtonom a Baltimorom (60 km).  Systém bol dokončený a uvedený do prevádzky v máji 1844, čím sa začala éra telegrafu v Spojených štátoch, ktorá trvala vyše 100 rokov.

Pri pokusoch s novým prístrojom Morse zistil, že signály možno spoľahlivo prenášať iba na vzdialenosť 32 kilometrov. Preto Morse so svojimi spolupracovníkmi zostrojili reléový prístroj, ktorý vo vzdialenosti 32 kilometrov od vysielacej stanice prijímal signály a automaticky ich prenášal na ďalších 32 kilometrov. Niekoľko rokov po tom, čo Morse zostrojil a úspešne demonštroval svoj prijímací prístroj, telegrafní operátori zistili, že bodky a čiarky možno rozlišovať aj podľa samotného zvuku a že teda Morseho záznamový prístroj je vlastne zbytočný. Konkrétne to bol Moseho pomocník Alfred Lewis Vail, ktorý prišiel na to, že Morseove značky sa dajú ľahšie dešifrovať akusticky ako v písomnej podobe. Skúsený telegrafista dokáže za hodinu dešifrovať 600 slov.

Rozvoj telegrafného priemyslu

Aj keď sa telegraf spočiatku používal najmä pri kontrole železničnej dopravy, čoskoro sa stal dôležitým nástrojom prenosu správ po celej krajine. V roku 1848 bola založená tlačová agentúra Associated Press ako spoločný podnik newyorských novín v Amerike a v roku 1849 podobnú založil Paul Julius Reuters v Paríži. Obe využívali už telegraf ako najnovší komunikačných prostriedok.  V roku 1851 už bolo v USA vyše 50 telegrafných spoločností. Jednou z najdôležitejších bola New York and Mississippi Printing Telegraph Company, ktorá po zlúčení s niekoľkými ďalšími vytvorila v roku 1956 Western Union Telegraph Company. Tá sa stala dominantnou v celých Spojených štátoch. Už v roku 1861 dokončila výstavbu prvej transkontinentálnej telegrafnej trasy, spájajúcej San Francisco s východným pobrežím. Keď v roku 1869 bola dobudovaná železničná trať Union Pacific Railroad, značnú časť telegrafného vedenia preložili, aby išlo popri železnici, pretože to bolo na prospech obom komunikáciám.

Vo Veľkej Británii bola v roku 1845 založená  Electric Telegraph Company, aby zabezpečovala rozvoj  ihlového telegrafného systému Charlesa Wheastona. Tak ako v USA, aj v Británii prebiehal rozvoj telegrafu v podmienkach silného konkurenčného boja súkromných spoločností, ale so silným smerovaním k monopolu. V roku 1870 bol telegrafný priemysel znárodnený a stal sa súčasťou British Post Office.

V Nemecku bola zriadená prvá telegrafická linka podľa modelu Samuela Morseho  v roku 1847 a viedla z Hamburgu do Cuxhavenu.  (Schreiber, s. 4)

Technické zdokonaľovanie

Postupom času sa telegrafný systém technicky zdokonaľoval. Kvôli finančnej náročnosti telegraf nemohol mať široké uplatnenie, preto v neskorších rokoch bolo zostrojených viacero prístrojov na súbežný prenos viacerých správ po jednej linke. Rakúsky fyzik Julius Wilhelm Gintl sa v roku 1853 zaslúžil o telegraf, ktorý dokázal posielať správy oboma smermi súčasne (Duplex). Kvadruplexový tefegraf, ktorý v roku 1874 zostrojil americký inžinier Thomas Edison, bol už schopný prenášať súbežne dve správy oboma smermi. A v roku 1915 sa začala používať multiplexová telegrafia, ktorá umožňovala prenos ôsmich i viacerých správ naraz.

Už v  roku 1855 vynašiel Hughes telegraf, ktorý zapisoval nie značky, ale priamo písmená.  V nasledujúcich rokoch sa vývoj sústreďoval na rýchlosť telegrafnej prevádzky. Až do polovice 20. storočia sa používal Wheastonmov telegraf, ktorý dosahoval rýchlosť 1200 písmen za minútu. V snahe o rozšírenie telegrafie bolo zostrojené prístroje s klaviatúrou, prispôsobenou písacím strojom. To bol základ budúcich ďalekopisných písacích strojov a celosvetovej ďalekopisnej siete (Telex – Telegraph exchange service).  

Telegrafné nosiče

Elektrické impulzy, pomocou ktorých sa vytvárajú telegrafné správy, možno prenášať pomocou elektrických obvodov alebo rádiových vĺn.

1. Elektrické obvody

Keď Morse vynašiel telegraf, jediným nosičom správ mohol byť drôt, ktorý spájal vysielací prístroj s prijímacím bez ohľadu na vzdialenosť. Vodič mohol prenášať naraz iba jednu správu, pričom signál bolo nutné po určitých kilometroch zosilňovať a korigovať.  Použitie striedavého prúdu rôznej frekvencie umožnilo jedným párovým vodičom simultánne prenášať stovky správy, nakoľko každá jednotlivá frekvencia predstavuje samostatný prenosový kanál. Vysielacia stanica spája rôzne kanály do elektrického prúdu. prenášaného telegrafnými drôtmi (linkami). Na strane príjmu prenášaný prúd prechádza cez elektrické filtre, z ktorých každý prepúšťa iba určitú frekvenciu, vhodnú pre prijímacie zariadenie. To znamená, že cez jeden elektrický obvod môže prechádzať veľké množstvo individuálnych kanálov.

2. Rádiové vlny

V dôsledku technického rozvoja, ale najmä zásluhou vynájdenia ďalekopisu v polovici dvadsiatych rokov 20 storočia, sa Morseov manuálny telegrafný systém postupne prestal používať na komerčné účely a nahradili ho automatické drôtové i bezdrôtové metódy prenosu správ pomocou rádiových vĺn.

Použitie veľmi krátkych rádiových vĺn na diaľkový prenos telegrafnej komunikácie sa po II. svetovej vojne stalo významným komunikačným médiom na celom svete. Prvá komerčná telegrafná linka s využitím veľmi krátkych rádiových vĺn začala prenášať informácie medzi Philadelphiou a New Yorkom v roku 1947. V nasledujúcom roku bola vytvorená trojsmerná sieť medzi New Yorkom, Washingtonom a Pittsburghom.

Krátkovlnná telegrafia je schopná prenášať hlas, tlačené písmo, grafiku, fotografiu a video komunikáciu takmer okamžite a vo veľkých množstvách. Rádiové signálny z vysielača sú na miesto určenia prenášané pomocou série parabolických odrazových antén, umiestnených na vysokých stožiaroch. Aby sa udržala náležitá sila signálu a prekonali geografické nerovnosti, antény musia byť umiestnené na vzdialenosť 48 kilometrov. Pre medzikontinentálnu komunikáciu je nutné použiť stacionárne satelity.

Automatické telegrafné systémy

Existujú dva základné systémy modernej telegrafnej komunikácie: ďalekopis a faksimilný reprodukčný systém.  

Ďalekopisné stroje dosahovali rýchlosť 400 písmen za minútu. Vysielanie impulzov sa uskutočňovalo na ďalekopisnom písacom stroji alebo pomocou diernej pásky. Prenos sa uskutočňoval pevnou linkou (drôtom) alebo bezdrôtovo (rádiotelegrafia). Efektívnejšie využitie sa dosahovalo tzv. tónovou telegrafiou, pri ktorej sa telegrafné znaky prenášajú vedením formou rôznych tónových kmitočtov. Tým je možný súbežný prenos viacerých správ.

Ďalekopis má vysielací a prijímací prístroj. Vysielací prístroj vysiela písmená zo svojej klaviatúry káblom alebo bezdrôtovo do prijímača, kde sa opäť transformujú do pôvodnej grafickej podoby.  Každé písmeno abecedy zastupuje 31 kombinácií elektronických impulzov. Väčšina ďalekopisov fungovala ako vysielacie i prijímacie prístroje zároveň. K najväčším užívateľom ďalekopisov patrili tlačové agentúry a redakcie novín. Od začiatku deväťdesiatych rokov ich však nahradili prístroje na elektronický prenos textu i obrazov (aj pomocou satelitov).

Ďalekopis (Teletype) zaviedla ako prvá v roku 1924 americká spoločnosť AT&T (American Telephone and Telegraph Company). V krátkej dobe sa rozšíril v biznise, čiže aj v mediálnom priemysle. V roku 1932 AT&T uviedla do prevádzky ďalekopisnú sieť Teletypewriter Exchange Service (TWX). Podobná sieť v Európe dostala názov Telex.

Do telegrafie patrí aj tzv. obrazová telegrafia, čiže diaľkový prenos nepohyblivých obrazov (faksimile, telefoto).  Faksimilný telegrafný systém, ktorý vysielal a prijímal text a obrázky, v osemdesiatych rokoch nahradil faksimilný prenos, bežne označovaný ako fax.

Moderné telegrafné služby

V päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia sa začali využívať viaceré nové verejné i súkromné telegrafné služby pomocou rôznych nosičov.

1. Telex

V roku 1958 sa objavil systém priamej ďalekopisnej výmeny, nazývaný telex, ktorý si počas prvých desiatich rokov svojej existencie získal v Severnej Amerike viac ako 25 000 predplatiteľov. Umožnil im posielať správy a údaje priamo ostatným predplatiteľom v Severnej Amerike a pomocou medzinárodných nosičov aj do ostatných krajín sveta. V niektorých oblastiach mohli  predplatitelia telexu posielať správy aj tým, čo nie sú zapojený na systém, a to pomocou zvláštnych komunikačných centier, ktoré doručujú prijaté správy formou telegramov.

2. Širokopásmové výmenné služby

Táto služba bola zavedená v roku 1964 a umožňuje predplatiteľom využívať vysoko kvalitné rádiové kanály na prenos dát v rôznej podobe, faksimilnú, hlasovú a inú komunikáciu. Zdokonalené verzie systému umožnili dosiahnuť prenosovú rýchlosť medzi počítačmi a prístrojmi 5000 znakov za sekundu.

3. Súkromné sieťové systémy

Tieto služby na veľmi rýchlu výmenu dát si prenajímajú podniky a vládne organizácie, ktoré majú svoje pobočky v rôznych častiach sveta. Operujú pomocou digitálnych počítačových centier.  Najväčším a najdokonalejším z týchto systémov je Automatic Digital Data Network (Automatická sieť digitálnych dát), ktorá slúži americkému ministerstvu obrany. Viaceré súkromné systémy využívajú veľké burzové firmy a banky.

4. Počítačové strediská

Ako reakcia na potreby užívateľov rôznych komunikačných a informačných služieb vznikli strediská počítačových knižníc, poskytujúce možnosť výmeny dát a balíkov informácií najrozmanitejšieho typu. Strediská sú užívateľom dostupné pomocou telexu alebo obyčajných telefónnych liniek.

Koniec éry telegrafu

Po II. svetovej vojne sa objavili nové technológie, ktoré radikálne zmenili celý telegrafický priemysel. Staré telegrafné siete boli príliš náročné na údržbu a nahradili ich koaxiálne káble a mikrovlné spoje. Širokopásmové kanály výrazne zrýchlili prenosové  kapacity. Sériu nových prenosných médií doplnili satelitné spoje a linky z optických vlákien. V šesťdesiatych rokoch sa začali využívať telekomunikačné satelity.

Faksimile, ktoré sa používalo od tridsiatych rokov, v osemdesiatych rokoch nahradil fax.

Literatúra:

Carey, James. Time, Space, and the Telegraph. In Crowley, D., Heyer, P. (Eds.).  Communication in History: Technology, Culture, Society. New York: Longman Publishers USA, 1995, s. 154- 159.

Czitrom, Daniel. Lightning Lines. In Crowley, D., Heyer, P. (Eds.): Communication in History: Technology, Culture, Society. New York: Longman Publishers USA, 1995, s. 149- 153.

Schreiber, Matthias - Holger Wess. Einführung in  die Geschichte der Telekommunikation. In:

"Telegraph" Encyclopædia Britannica http://search.eb.com/eb/article?eu=119000
[Accessed April 22, 2002].

2. Telefón

Telefón je nástroj na simultánnu dvojstrannú hlasovú komunikáciu a technologický systém komunikácie. Je dôležitou súčasťou modernej komunikácie.

Prvé prístroje na prenos hlasu

V sedemdesiatych rokoch 19. storočia dvaja americkí vynálezcovia Elisha Gray a Alexander Graham Bell nezávisle na sebe skonštruovali zariadenia, schopné pomocou elektrického prúdu prenášať hlas.  Na patentovom úrade bol však úspešnejší Bell, ktorému bol pridelený patent 7. marca 1876. Predmetom patentu sa nestal len telefonický prístroj, ale celý systém telefonickej komunikácie.

Bell chcel pôvodne zdokonaľovať telegraf. Graham Bell bol učiteľom hluchonemých. Po svojom prisťahovaní zo Škótska v roku 1870 si v roku 1873 otvoril súkromnú školu pre fyziológiu hlasu a začal s fyzikálnymi pokusmi. Okrem dôkladného štúdia ľudského sluchu a hlasu skúmal možnosť viacnásobnej telegrafie. Táto kombinácia záujmov ho viedla k skúmaniu možností prenosu ľudského hlasu.

Patentové procesy

Ako to už pri vynálezoch býva, na jednom pracuje obyčajne viacej vynálezcov. Bell sa o svoj vynález nesúdil len s Grayom, ale bol zapletený asi do 600 patentových procesov, keďže mnohí „vynálezcovia“ tvrdili, že vynašli telefón ešte pred Bellom bez toho aby vedeli, že to, čo vynašli, bol telefón. Elisha Gray, ktorý svoj patent prihlásil o dve hodiny po Bellovi a bol z toho značne zatrpknutý, sa spojil s Western Union a začal, podobne ako Bell, budovať vlastné telefonické siete, čím sa stal pre Bella vážnym konkurentom. Avšak Bell vyhral proces aj s Western Union a stal sa nielen monopolným výrobcom, ale aj prevádzkovateľom telefonických sietí.

Bell Telephone Company – AT&T

Bell spolu so svojim svokrom Gardinom Hubbardom a Thomasom Sandersom založil v roku 1877 Bell Telephone Company, ktorá sa v roku 1885 zmenila na American Telephone and Telegraph Company, dnes najväčší telefonický koncern na svete.  

Bellova telefonická spoločnosť spočiatku prenajímala dvojice prístrojov pre jednoduché spojenie dvoch miest, obyčajne pracovne nejakého podnikateľa s jeho domom. Výrazným krokom v rozvoji telefonickej komunikácie bolo zriadenie prvej telefónnej ústredne v New Haven v roku 1878. Teraz už bolo možné spojiť každého účastníka s každým. V tomto roku bol už biznis v rozkvete a v prevádzke bolo vyše 10 tisíc Bellových prístrojov. (Fischer, s. 168)

Ťažkopádna komunikácia

Telefonovanie v tých časoch bola ťažkopádna činnosť. Celý aparát sa skladal z troch blokov. Na hornom bol induktor (magnetický), kľuka a zvonec. Na strednom boli pripojené trubice s mikrofónom a slúchadlom. Tretia škatuľa ukrývala článkovú batériu, ktorú bolo potrebné pravidelne dobíjať. Telefonujúci musel zatočiť kľukou, aby dal signál operátorovi alebo operátorke v ústredni. Signál mechanicky otvoril príklopku na prepínacom paneli, čím naznačil, odkiaľ prichádza hovor. Operátor vsunul kábel svojho slúchadla do zástrčky a opýtal sa volajúceho, s kým chce hovoriť. Potom operátor zazvonil volanému účastníkovi a ak ho zastihol, spojil volajúceho s volaným pomocou káblov. Účastníci museli hovoriť pomerne hlasno. Niektoré systémy si vyžadovali opätovné zazvonenie po ukončení hovoru ako znak toho, že hovor skončil. V iných systémoch sa operátori občas pripájali na linku, aby zistili, či hovor pokračuje alebo už skončil.

Ústredne

Prvá telefónna ústredňa bola zriadená 17. 5. 1877 vo Washingtone (5 účastníkov), v tom istom roku aj v Anglicku a 1881 v Berlíne.

Prvý telefónny zoznam v Berlíne dostal názov „Kniha bláznov“. V ústredniach spočiatku ako operátori pracovali len muži, lebo ženám sa veľmi nedôverovalo. Neskôr sa v tomto zamestnaní presadili takmer výlučne ženy.

Riešením tohto problému bola automatická telefónna ústredňa. Prvú zriadili už v roku 1892 neďaleko Chicaga, bola to však ústredňa veľmi nedokonalá. Navyše Bellov koncern nedovolil Almonovi Strowgerovi (vynálezcovi) zriaďovanie automatických ústrední v Amerike. Ten preto spolupracoval neskôr s výrobcami v Nemecku – Siemens. Trvalo však ešte veľa rokov, kým sa naplno presadili plne automatizované telefónne ústredne. (60. roky 20. storočia)

Telefón – mladší brat telegrafu

Prví podnikatelia v telefonickom priemysle nadväzovali na telegrafiu. Nakoniec Graham Bell a jeho spoločníci pôvodne chceli zdokonaliť telegraf. Theodor Vail, výrazná postava v histórii amerického telefonického priemyslu a dlhší čas prezident Bellovej spoločnosti, bol tiež pôvodne telegrafistom. Podobne aj mnohí lokálni prevádzkovatelia telefónnych služieb začínali v telegrafii. Vzhľadom na tieto skutočnosti, ale najmä preto, že Američania v 19. storočí využívali telegraf takmer výlučne na podnikateľské účely, bolo logické, že Bell uplatnil tento model aj na telefón.

Táto skutočnosť sa prejavila aj v štruktúre prvých užívateľov telefónnych služieb. Medzi prvými zákazníkmi boli najmä lekári a lekárnici, avšak primárnou cieľovou skupinou boli podnikatelia. V roku 1891 New York and New Jersey Telephone Company mala medzi svojimi zákazníkmi 937 lekárov a nemocníc, 401 lekární, 363 predajní alkoholických nápojov,  315 stajní, 162 metalurgických fabrík, 146 právnikov, 126 zásobovateľov a 100 papiernictiev – celkom 7322 komerčných zákazníkov, ale len 1442 domácností. Aj to boli väčšinou domácnosti, v ktorých bývali lekári, právnici a podnikatelia. (Fischer, s. 170)

Za 13 rokov od 1880 do 1893 vzrástol počet telefónov v USA zo 60 000 (jeden na tisíc ľudí) na približne 260 000 (jeden na 250 ľudí). Viac ako dve tretiny z nich sa používali v podnikaní.  Tento rýchly rozvoj sa po roku 1883 spomalil. Na príčine boli niektoré technické problémy, ale aj cenová politika monopolného podniku AT&T.

(Napr. v roku 1888 sa za telefónnu prípojku v Los Angeles platilo mesačne 4 doláre a dva centy za každý hovor po vyčerpaní kvóty 40 hovorov. Náklady predstavovali 10% priemerného platu zamestnancov.)

Telefón v Nemecku

Prvé pokusy s Bellovými telefónmi v Nemecku sa konali v októbri 1877. Výsledkom bolo 2 km dlhé telefonické spojenie v Berlíne 26. októbra 1877. Tento deň sa považuje za deň zrodu telefonickej komunikácie v Nemecku.  Kvôli väčšiemu množstvu ďalších pokusov dostala firma Siemens a Halske objednávku vyrobiť niekoľko napodobnenín Bellových  prístrojov.  Bell Company nemohla proti tomu nič podniknúť, pretože patentový zákon v Nemecku ešte nebol v platnosti a Bell sa o nemecký patent nemohol uchádzať. Od novembra 1877 vyrábal Siemens a Halske denne asi 200 telefónov. Koncom roka 1897 bolo v Nemecku 529 miest s telefonickým vybavením a asi 144 000 účastníckych staníc.

Telefon  Hirmondó  - predchodca rozhlasu

Možnosť prenosu ľudského hlasu a vôbec akéhokoľvek zvuku sa ľudia koncom 19. storočia snažili využiť na priamy prenos podujatí – koncertov, divadelných vystúpení a iných spoločenských a kultúrnych akcií. Keďže v tom čase ešte rozhlas neexistoval a nikto nepoznal ešte ani tento pojem (broadcasting), systém dostal názov telefonické noviny, tak ako neskôr vznikli rozhlasové a televízne noviny.

Telefón ako masové médium

Aj keď pokusov využiť telefón ako masové médium bolo niekoľko (v Británii a USA), najpozoruhodnejší a najúspešnejší bol pokus Tivadara Puskása v Budapešti. V čase od 1893 až do konca I. svetovej vojny, keď už v mnohých krajinách prebiehali pokusy s rádiovým a rozhlasovým vysielaním vznikol systém s názvom Telefon  Hirmondó, ktorý ako doplnok k bežným telefónnym službám ponúkal celodenný program spravodajstva, hudby a iných obsahov prostredníctvom telefónu.

Hirmondó po maďarsky znamená hlásnik (v dávnejšej minulosti) alebo hlásateľ (rozhlasový, televízny) v súčasnosti. Telefon  Hirmondó vyše dvadsať rokov ponúkal publiku celodenný program politických, ekonomických a športových správ, prednášok, hier, koncertov a recitácií. Telefon  Hirmondó bol uzavretým a exkluzívnym systémom kultúrnej komunikácie maďarskej elity v posledných desaťročiach maďarskej vlády v Uhorsku pred I. svetovou vojnou.

Telefon  Hirmondó bol výmyslom Tivadara Puskása, maďarského inžiniera, ktorý pracoval v tíme Thomasa Edisona v Menlo Park. Podľa Edisona sa Puskás zaslúžil o nápad telefónnej ústredne, zásluhou ktorej sa z telefónu stal významný a praktický prostriedok komunikácie. Informácie o Telefon  Hirmondó sa stretli s veľkým záujmom britskej i americkej tlače. V Spojených štátoch sa nakrátko objavili aj jeho napodobneniny.

Prvý program sa vysielal z hlavnej telefónnej ústredne v roku 1893 pre asi tisíc predplatiteľov. Krátko po uvedení do telefonických novín prevádzky, ich vynálezca zomrel a firmu ďalej prevádzkoval jeho brat Ferenc Puskás.

Prvé programy pozostávali zo spravodajstva každú hodinu, ktoré sa bezprostredne opakovalo. Až do nasledujúcej hodiny bolo v telefónnych slúchadlách ticho. Okolo roku 1900 Telefon Hirmondó zamestnával vyše 150 ľudí v kanceláriách, ktoré sídlili na Megrendelhetö Ráköczi, jednej z najfajnovejších ulíc Budapešti.  Konečnú podobu dostal program TH v roku 1896. Tento program v plnom znení uviedol pod názvom „Telephon-Zeitung“ viedenský časopis Zeitschrift für Elektrotechnik, na strane 741 v roku 1896. (tu na s. 175-176)

Program Telefon Hirmondó

9,30 – 10,00         Kalendár dňa, Správy z Viedne (telefonické spravodajstvo), posledné telegramy (z noci), odchody vlakov.

10,00-10,30         Burzové správy.

10,30-11,00        Prehľad dennej tlače, telegramy.

11,00-11,15        Burzové správy.

11,15-11,30        Divadelné správy, športové a lokálne spravodajstvo.

11,30-11,45        Burzové správy.

11,45-12,00        Parlamentné, zahraničné a provinčné spravodajstvo.

12,00-12,30        Parlamentné, vojenské, politické a súdne spravodajstvo.

12,30-13,30        Burzové správy.

13,30-14,00        Repríza najzaujímavejších správ.

14,00-14,30        Parlamentné a miestne správy, telegramy.

14,30-15,00        Parlamentné, telegrafické a lokálne spravodajstvo.

15,00-15,30         Burzové správy.

15,30-16,00        Parlamentné správy, presný čas, správy o počasí, rôzne.

16,00-16,30         Burzové správy.

16,30-17,00        Spravodajstvo z Viedne (telefonická správa), politická ekonómia.

17,00-17,30        Správy o divadle, umení, literatúre, športe a móde; divadelné oznamy, program na nasledujúci deň.

17,30-18,00        Právne, lokálne a telegrafické spravodajstvo.

18,00-18,30        Repríza najzaujímavejších správ.

18,00        Predstavenie v Kráľovskej maďarskej opere, alebo v Ľudovom divadle.

19,00-20,15         Prestávka

20,25-21,00        Koncert Telefon Hirmondó.

21,00-22,00        Posledné telegrafické, miestne a trhové správy.

22,00-22,30        V prípade prenosu z opery alebo divadla sa v tomto čase vysielali posledné telegrafické, miestne a trhové správy.

Štvrtok večer:

18,00-18,45         Koncert pre deti.

Program na nedeľu a sviatky:

11,00-11,15        Program dňa, burzové správy.

11,15-12,00        Prehľad dennej tlače, telegramy, úradné oznamy.

12,00-12,30         Mestské správy, športové a divadelné spravodajstvo.

12,30-13,00        Spravodajstvo z Viedne.

16,00                Veľký koncert Telefon Hirmondó.

Médium pre elitu

Dobové fotografie a reklamné ilustrácie ukazujú, ako predplatitelia tejto služby počúvajú pomocou dvoch malých slúchadiel, visiacich z kosoštvorcového panelu, zaveseného na stene. Publikum, pre ktoré bola služba určená, celkom evidentne disponovalo bohatstvom, vzdelaním a s množstvom voľného času. Predplatitelia služieb Telefon Hirmondo sa vo voľnom čase venovali opere, divadlu alebo športu, pričom však ich prístup k športu bol aristokratický. Zaujímali ich výsledky maďarských a rakúskych dostihov, cyklistických a automobilových pretekov, zápasov v rugby a biliarde. Ich deti mali možnosť počúvať špeciálne detské programy krátkych príbehov, pesničiek, recitácií a inštrumentálnej hudby. (s. 176)

Telefon Hirmondó venoval značnú časť programu podmienkam a potrebám finančného sveta. Burzové správy sa vysielali dokonca aj v nedeľu a po večernom vysielaní kultúrnych programov (prenosov z opery, divadla a koncertov). Predplatitelia dostávali čerstvé informácie z budapeštianskej a viedenskej burzy, ale aj z búrz na Wall Street a v Londýne.

Telefón Hirmondó bol médiom pre elitu. Medzi predplatiteľmi boli členovia vlády, parlamentu, známi intelektuáli a podnikatelia. Prípojky TH boli v čakárniach lekárov, vo veľkých kaviarňach a reštauráciách, nemocniciach a hoteloch, obchodných a právnických kanceláriách, ale aj holičstvách a kaderníctvach. Počet predplatiteľov bol až do roku 1917 stabilný. Počet predplatiteľov bol síce 6 200, ale publikum bolo väčšie, nakoľko každá domácnosť reprezentovala viacero poslucháčov. Nehovoriac o prípojkách, ktoré boli umiestnené na verejných miestach. Napriek tomu bol počet predplatiteľov pomerne malý i napriek tomu, že namontovanie prípojky bolo bezplatné a poplatok tiež nebol vysoký (jeden šesták denne). Príčinou obmedzeného počtu predplatiteľov mohla byť skutočnosť, že na telefónnu prípojku bola potrebná štátne licencia (povolenie). A program TH bol určený pre vládnu maďarskú elitu.  Hirmondó vysielal výlučne maďarsky, aj keď poskytoval jazykové kurzy francúzštiny, angličtiny a taliančiny.

Telefón po drôte

O osudoch TH po I. svetovej vojne, počas ktorej bolo vonkajšie zariadenie zničené, sa vie málo. V roku 1925 sa TH zlúčil s Maďarským rozhlasom a TH sa stalo zariadením na vysielanie rozhlasového programu po drôte.

Telefonické noviny

Telefon Hirmondo bol hybridom novinových praktík, konvenčných spôsobov orálnej komunikácie a technických možností telefónu, ktoré anticipovali (predchádzali) rozhlas dvadsiateho storočia. V tom čase sa TH chápal ako nová forma novín (preto aj označenie Telephone Newspaper alebo Telephon-Zeitung), avšak v spôsobe programovania, vyrábaní programov vo vlastných štúdiách, ale aj v kombinácii správ a zábavy išiel podstatne ďalej a v skutočnosti bol predchodcom neskoršieho rozhlasového vysielania.

Literatúra:

Claude S. Fischer: The Telephone Takes Command. In: Crowley, D., Heyer, P. (Eds.): Communication in History: Technology, Culture, Society. New York: Longman Publishers USA, 1995, s. 167-173.

Carolyn Marvin: Early Uses of the Telephone. In: Crowley, D., Heyer, P. (Eds.): Communication in History: Technology, Culture, Society. New York: Longman Publishers USA, 1995, s. 173-180.