Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Univerzita sv. Cyrila a Metoda / Fakulta masmediálnej komunikácie / Teória štátu a práva

ZÁKLADNÉ ¼UDSKÉ PRÁVA A SLOBODY (fmk_-_pravo_-_zakladne_ludske_prava_a_slobody.doc)

ZÁKLADNÉ ĽUDSKÉ PRÁVA A SLOBODY

„Občania majú právo postaviť sa na odpor proti každému, kto by odstraňoval demokratický poriadok ľudských práv a slobôd...“
(Ústava SR, čl. 32)

„Každý má právo na život. Ľudský život je hodný ochrany už pred narodením.“

(Ústava SR, čl.15, odsek 1)
„Každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.“ (Ústava SR, čl. 19, odsek 2)
„Sloboda myslenia, svedomia, náboženského vyznania a viery sa zaručujú. Každý má právo byť bez náboženského vyznania.“

(Ústava SR, čl. 24, odsek 1).

„Právo slobodne sa združovať sa zaručuje. Každý má právo spolu s inými sa združovať v spolkoch, spoločnostiach alebo iných združeniach. Občania majú právo zakladať politické strany a politické hnutia a združovať sa v nich.“

(Ústava SR, čl. 29, odsek 1, 2)

        Základ ľudských práv – rešpektovanie ľudského života a ľudskej dôstojnosti – môžeme nájsť vo väčšine svetových veľkých náboženstiev a filozofií. Ľudské práva získava každý človek narodením, nemusia sa kúpiť, nadobúdať či zdediť. Nazývajú sa neodcudziteľné, pretože nikto nemá právo odňať ich žiadnemu človeku zo žiadneho dôvodu. Sú teda vlastné každej ľudskej bytosti, bez ohľadu na rasu, farbu pleti, pohlavie, jazyk, náboženstvo, politické či iné názory, národný a sociálny pôvod, majetok, rod alebo iné postavenie.
        Ľudské práva sú v priamo úmernom vzťahu k stupňu rozvoja demokracie spoločnosti, v ktorej človek žije, t.j. čím je demokracia stabilnejšia a rozvinutejšia, tým sú ľudské práva hlbšie zakotvené v jej štruktúrach a tvoria základné piliere, na ktorých sa demokracia buduje.
Ako sa hovorí v preambule zmluvy o Európskej únii, ľudia musia mať možnosť ovplyvňovať rozhodnutia, ktoré sa ich dotýkajú. Pre ochranu ľudských práv je rozhodujúca existencia právneho štátu a uplatňovanie princípov demokracie. Tieto sú spravidla zakotvené v ústavných normách (ústava a ústavné zákony), ktoré by mali garantovať ochranu ľudských práv a slobôd.
Ľudské práva sú zvlášť dôležité vo vzťahu medzi jednotlivcom a štátom. Kontrolujú a regulujú výkon štátnej moci nad jednotlivcami, poskytujú im slobody vo vzťahu k štátu a vyžadujú, aby štát zabezpečil základné ľudské potreby v rámci svojej právomoci.
        Ľudské práva sú oprávnenia priznané jednotlivcovi, ktoré mu umožňujú plne využívať svoje schopnosti, inteligenciu, talent a znalosti na uspokojenie svojich záujmov, potrieb a túžob. Sú také podstatné pre dôstojnosť a autentickosť ľudskej bytosti, že by ich mala rešpektovať každá politická moc. Ich odňatím ľudská bytosť prestáva byť človekom. Ľudské práva sú priestorom slobody jednotlivca, do ktorého nesmie zasahovať štátna moc. Zásahy sú dovolené len v zákonom presne určených prípadoch a na základe zákonom stanoveného postupu. Prvými deklaráciami ľudských práv bola americká Deklarácia nezávislosti (1776) a Francúzka Deklarácia práv človeka a občana (1789).

        Ľudské práva a základné slobody určujú postavenie človeka v spoločnosti, sprevádzajú ho od narodenia, dotýkajú sa jeho súkromného, rodinného života, postavenia v práci. Bez zabezpečenia určitých minimálnych práv a slobôd môže človek fyzicky existovať, ale nemôže žiť skutočným dôstojným životom. Základné práva a slobody nie sú obsiahnuté iba v Ústave Slovenskej republiky (1992). Upravujú ich tiež vnútroštátne a medzinárodné právne predpisy. Nový rozmach ľudských práv nastal po druhej svetovej vojne zásluhou OSN. Valné zhromaždenie OSN prijalo v roku 1948 Všeobecnú deklaráciu ľudských práv, ktorá sa stala východiskom pre ďalšie dokumenty, najmä Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach (1966) a Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach (1966). Ďalej sú to pre Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (1950) a  Listina základných práv a slobôd (1991).
        Ústavné zakotvenie občianskej slobody nestačí. Musí ju doplniť inštitucionálny systém ústavných garancií. V demokratickom štáte pôsobia rôzne štátne inštitúcie, ktoré tvoria štátne orgány, štátne organizácie a neštátne inštitúcie občianskej spoločnosti, nazývané mimovládne organizácie. Ich funkcia spočíva jednak v ochrane práva a slobôd a jednak v zabezpečovaní iných záujmov verejnosti.

Úlohou štátu je zakotviť tieto práva človeka v ústave a zákonoch ako občianske práva a zabezpečiť ich nerušené využívanie. Základné ľudské práva a slobody sa nachádzajú v 2. hlave Ústavy SR. Štát ich uznáva a garantuje. Keďže ľudské práva a slobody medzinárodné spoločenstvo akceptovalo a začleňovalo do medzinárodných dokumentov len postupne, hovoríme o troch generáciách ľudských práv, popričom základné ľudské práva a slobody patria do 1. generácie ľudských práv.

Základné ľudské práva sú neodňatelné, nezrušiteľné, nepremlčateľné a nescudziteľné. Subjekt ľudských práv môže byť všeobecný alebo špeciálny. Napr. fyzická osoba, občan, zamestnanec, cudzinec.                              

Ľudské práva sa rozdeľujú podľa toho, čo upravujú:

1. základné ľudské práva
   Priznávajú sa každému – spôsobilosť na právo. Spôsobilosť na právne úkony – 18 rokov, ale dá sa získať aj uzavretím manželstva (od 16 rokov).
   Patrí sem napr. právo na život (trest smrti je ústavne zakázaný, ľudský život je hodný ochrany už pred narodením), právo na osobnú slobodu a na súkromie, domová sloboda, listové tajomstvo, zákaz nútených prác, vlastnícke právo, sloboda pohybu a pobytu, ..
2. politické práva
   Právo zúčastňovať sa na veciach verejných. Sloboda prejavu, zákaz cenzúry, petičné právo, právo slobodne sa zhromažďovať a združovať, právo zúčastniť sa referenda. Volebné právo: aktívne – právo voliť (št. občianstvo a 18 rokov)
   pasívne – právo byť volený (NR -21 rokov, prezident - 40 rokov, poslanec obec. zastup. -18 rokov, starosta -25 rokov)
   Právo na odpor a revolúciu – proti všetkému čo by zabraňovalo demokracii, ak nefungujú normálne orgány.
3. práva národnostných menšín a etnických skupín
   Národnostná menšina – skupina občanov, ktorí majú inú národnosť ako väčšinový národ.
   Každý si môže zvoliť svoju národnosť. Právo na všestranný rozvoj, na vzdelanie v ich jazyku, právo používať svoj jazyk v úradnom styku, osvojiť si štátny jazyk, právo na všestranný rozvoj.
4. hospodárske, sociálne a kultúrne práva
   Právo na prácu, slobodnú voľbu povolania, spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky, združovanie sa v odboroch, primerané hmotné zabezpečenie v starobe a chorobe, ochrana zdravia, vzdelanie, slobodu vedeckého bádania.
5. právo na ochranu životného prostredia a ochranu kultúrneho dedičstva
   Každý má právo na priaznivé životné prostredie.
6. právo na súdnu a inú právnu ochranu
   Každý má právo domáhať sa ochrany na nezávislom a nestrannom súde. - ústavný súd
   - všeobecné súdy – okresné, krajské, najvyšší + vojenské súdy
   Právo na obhajobu a tlmočníka.
   Zákaz retroaktivity (spätnej účinnosti).
   Nemožno niekoho odsúdiť dvakrát za tú istú vec. Žiaden trestný čin bez zákona.
   Právo na azyl – len cudzinec.

Základné práva a slobody občanov Slovenskej republiky sú vymedzené v Ústave Slovenskej republiky, ktorá je od 1. septembra 1992 (1. januára 1993) jej základným a hlavným zákonom. V rozpore s Ústavou nemôže byť prijatý žiadny zákon, ani iný právny predpis.
Ďalšie okruhy ľudských práv a slobôd, ktoré má človek k dispozícii vymedzujú medzinárodné dokumenty.

DEKLARÁCIA PRÁV ČLOVEKA A OBČANA
Koniec 18. storočia sa v dejinách sveta a najmä Európy považuje za vyznamný medzník. V tomto čase prebehli dve revolúcie. Jedna v severnej Amerike, druhá vo Francúzsku. Tieto revolúcie sú považované za udalosti, ktoré vytvorili základ modernej demokratickej spoločnosti.
Francúzska revolúcia je jednou z najvýznamnejších udalostí v dejinách Európy.
V roku 1789, po neúspechoch zvrátiť zúfalú finančnú situáciu, zvolal kráľ Ľudovít XVI. zasadnutie Generálnych stavov5. Hneď na začiatku vyvstali problémy so spôsobom hlasovania. Tretí stav, ktorý mal najviac zástupcov žiadal, aby každý zástupca mal jeden hlas a aby boli návrhy prijímané väčšinou hlasov. Šľachta a klérus presadzovali systém, v ktorom by mal každý stav len jeden hlas.
Po niekoľkých týždňoch hádok sa zástupci Tretieho stavu prehlásili za Národné zhromaždenie. K zhromaždeniu sa pripojili aj liberálne zmýšľajúci zástupcovia šľachty (La Fayette) a duchovenstva (Talleyrand).
Pri kráľovi zostala reakčná šľachta a duchovenstvo (tzv. kráľovnina strana). Títo ľudia presvedčili kráľa, aby na rozohnanie zhromaždenia použil loajálne vojenské jednotky, a aby prepustil obľúbeného ministra financií Neckera. V Paríži to vyvolalo vzburu, ktorá skončila pádom Bastily (14.7.) a následným ústupom kráľovského vojska. Pohnuté udalosti prinútili Národné zhromaždenie konať: boli zrušené privilégiá šľachty a duchovenstva spoločne s feudálnymi titulmi, zakázalo sa predávanie a kupovanie úradov. Potom poslanci pristúpili k vypracovaniu ústavy. V jej preambule - Deklarácii práv človeka a občana, delegáti formulovali ciele revolúcie, ktoré v skratke vystihovalo heslo Liberité, Égalité, Fraternité (sloboda, rovnosť, bratstvo).

VŠEOBECNÁ DEKLARÁCIA ĽUDSKÝCH PRÁV A ZÁKLADNÝCH SLOBÔD
Všeobecná deklarácia ľudských práv, prijatá Valným zhromaždením Organizácie Spojených národov v r. 1948, je vyhlásenie princípov, ktoré majú veľký vplyv v celosvetovom meradle. Hoci samotná Deklarácia nie je záväzná, mnohí právnici argumentujú, že sa stala právne záväznou prostredníctvom medzinárodných zvyklostí a praxe, pretože sa použila v ústavách veľkého počtu krajín a v právnych prípadoch.
Deklarácia sa skladá z preambly a 30tich článkov, ktoré pokrývajú celú paletu ľudských práv. Je to hystoricky najdôležitejší dokument. Deklarácia obsahuje:
A: Základné práva (život, rovnosť pred zákonom, sloboda na princípe prezunkcie neviny, ochrana osobnosti, ľudskej dôstojnosti a súkromia);
B: Politické práva (právo byť občanom štátu, právo na azyl, štátnu príslušnosť, byť osobnosťou, právo mať štátne občianstvo, sloboda pohybu, právo na štrajk, právo zúčastňovať sa politického života);
C: Ekonomické práva (právo na majetok, slobodnú voľbu zamestnania, primeranosť pracovných podmienok, právo na zodpovedajúcu mzdu)
D: Sociálne práva sú obsiahnuté vo viacerých článkoch. Základnou spoločenskou jednotkou je rodina, ktorá má nárok na ochranu štátom. Sociálne práva sa tu chápu v dvoch významoch. Na jednej strane je to iba právo na prácu. V užšom ponímaní sociálne práva zahŕňajú právo na sociálne zabezpečenie. Sociálne zabezpečenie je definované tak, aby zahŕňalo základné potreby obyvateľstva. Ide o zaistenie potravy, šatstva, bývania, zdravotnej starostlivosti a sociálnych opatrení. V ponímaní deklarácie sa pod sociálnymi opatreniami rozumie zabezpečenie v nezamestnanosti, chorobe, starobe, vdovstve. Po prvýkrát sa spomína i materstvo a detstvo, ktoré majú nárok na zvláštnu starostlivosť. Jej konkrétna podoba však nie je uvedená;
E: Kultúrne práva (právo na vzdelanie, ochrana umeleckej tvorby právo zúčastňovať sa na kultúrnom živote).
Všeobecná Deklarácia ľudských práv priniesla úplné nóvum ponímania práv človeka. Je to základný dokument v oblasti ľudských práv na európskej i medzinárodnej pôde, od
ktorého sa odvíjali neskoršie dokumenty. Negatívom je vymáhateľnosť obsiahnutých práv, nakoľko je to iba deklarácia, ktorej nedodržiavanie je v konečnom dôsledku možné.

EURÓPSKY DOHOVOR O OCHRANE ĽUDSKÝCH PRÁV A ZÁKLADNÝCH SLOBÔD
Vychádzajúc z iniciatívy Všeobecnej deklarácie vytvorila Rada Európy Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (EDĽP) .Dohovor je tiež spomínaný ako „ drahokam
na korune“ Rady Európy. Nové členské štáty sú povinné podpísať ho pri vstupe a ratifikovať ho do jedného roka.
Dohovor bol významný z troch hlavných dôvodov:
- zúčastnený štát (v terminológii medzinárodného práva "zmluvný štát") zaručil práva a slobody každého človeka;
- po prvýkrát bola vytvorená medzinárodná zmluva o ľudských právach s konkrétnym mechanizmom ochrany;
- parlamenty a súdne orgány získali pevný rámec ľudských práv, ktorý im pomáha pri prijímaní a interpretácii zákonov.
Zhrnutie preambuly:
Členské štáty Rady Európy pracujú v prospech mieru a väčšej jednoty založenej na ľudských právach a základných slobodách. Týmto Dohovorom sa rozhodli urobiť prvé kroky k tomu, aby sa každý mohol domáhať práv vyhlásených vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv.

V súhrne, EDĽP a jeho protokoly zaručujú:

Právo

- na život, slobodu a osobnú bezpečnosť
- na spravodlivý súdny proces v občianskych a trestných záležitostiach
- voliť a byť volený vo voľbách
- na slobodu myslenia, svedomia a náboženstva
- na slobodu prejavu (vrátane slobody médií)
- na majetok alebo pokojné užívanie majetku
- na slobodu zhromažďovania a združovania

Zákaz

- mučenia a neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestania
- trestu smrti
- otroctva a nútených prác
- diskriminácie pri užívaní práv a slobôd zaručených Dohovorom
- vyhostenia osôb zo štátu, ktorého sú občanmi, alebo odmietnutia vstupu na územie štátu, ktorého sú občanmi
- hromadného vyhostenia cudzincov. Príklady zmien na základe nálezov v rámci Európskeho dohovoru o ľudských právach:
Rakúsko zmenilo dôležité časti a postupy vo svojom trestnom poriadku, tak isto ako predpisy týkajúce sa zaobchádzania s väzňami v nemocniciach a celý systém poplatkov
za právne služby.
Belgicko pozmenilo legislatívu o potulke a prijalo opatrenia na subvencovanie francúzskych škôl vo flámskej oblasti. Taktiež zmenilo občiansky zákonník aby poskytlo rovnaké práva manželským i nemanželským deťom.
Dánsko pozmenilo zákon o opatrovateľstve nemanželských detí.
Francúzsko vydalo zákon vzťahujúci sa na zachovanie tajomstva pri telefonickej komunikácii.
Grécko upravilo zákon o podmienečnom zadržaní.
Taliansko do svojho trestného zákonníka prijatého v roku 1988 zahrnulo nariadenia zabezpečujúce povinnú účasť obhájcov na súdnom procese - vrátane odvolaní na odvolacom súde.
Holandsko upravilo vojenský trestný poriadok a zákon o zadržiavaní mentálne postihnutých.
Švédsko pozmenilo zákon o povinnej náboženskej výchove.
Švajčiarsko kompletne zrevidovalo svoju právnu organizáciu a trestné postupy používané vo federálnej armáde a pozmenilo občiansky poriadok s ohľadom na odňatie slobody v nápravných centrách.
Veľká Británia prehlásila za nezákonné telesné tresty v štátnych školách.

CHARTA ZÁKLADNÝCH PRÁV EURÓPSKEJ ÚNIE
Zasadanie Európskej rady v Santa Maria de Feira 19. a 20. júna 2000
Predstavitelia členských štátov únie rokovali o Charte základných práv.
Na Kolínskom summite 4. júna 1999 prijali členské štáty rozhodnutie navrhnúť Chartu základných práv EÚ. Európska komisia vtedy uviedla, že v súčastnom stave rozvoja EÚ je potrebné prijať Chartu základných práv, aby boli zretelnejšie a jasnejšie pre občanov
EÚ. Chartu pripravil Výbor tvorený 15 hlavnými predstaviteľmi členských krajín, 16 členmi Európskeho parlamentu, 30 členmi národných parlamentov a predsedom Európskej komisie. Výbor sa prvý krát stretol 17. decembra 1999 a odvtedy tak robí pravideľne v Bruseli. Summit EÚ v Biarritzi 13. a 14. Októbra 2000
V Biarritzi bolo schválené, že Charta základných práv EÚ ostane ako politický dokument, ktorý bude vyhlásený na summite EÚ v Nice na záver francúzskeho predsedníctva.
Summit EÚ v Nice - 7. až 11. decembra 2000
Charta je považovaná za dokument upravujúci spoločne občianske, politické, ekonomické, sociálne a spoločenské práva, ktoré boli doposiaľ upravené samostatnými dohovormi. Podľa záverov summitu bude otázka záväznosti Charty riešená neskôr.
EÚ zmenili 7. Článok Zmluvy o EÚ, čím zjednodušili mechanizmus zaobchádzania s členským štátom, v ktorom hrozí odklon od spoločných európskych hodnôt v oblasti demokracie a ľudských práv – jedna tretina členských štátov môže požiadať o monitorovanie krajiny, ktoré však musia schváliť ministri EÚ deväťdesatinovou väčšinou - členské štáty musia postup konzultovať s Európskym parlamentom. Ochrana ľudských práv
Na ochranu jednotlivca pred porušovaním ľudských práv a základných slobôd sa vytvorila celá sústava prostriedkov. Členíme ich na vnútroštátne a medzinárodné. Vnútroštátne sú kontrolné mechanizmy politickej moci, nezávislé súdnictvo, výchova a vzdelávanie v oblasti ľudských práv atď. Vo vyše päťdesiatich štátoch sveta pôsobí ako ochranca ľudských práv aj ombudsman. Toto staré švédske slovo označuje vysokého úradníka, ktorý vedie úrad na ochranu práv a slobôd. Je to nezávislý štátny orgán na kontrolu výkonu štátnej moci, ustanovený na základe ústavy alebo zákona, s právomocou z vlastnej iniciatívy alebo prostredníctvom sťažností občanov prešetrovať nezákonnosť a neústavnosť, porušovanie práv a slobôd. Po prešetrení signalizuje príslušným orgánom zistené nedostatky, navrhuje konkrétne opatrenia a vydáva výročné správy. Právomoc ombudsmana sa uplatňuje najmä v oblasti práv a slobôd jednotlivca a v oblasti sprostredkovania parlamentnej kontroly nad postupom vlády, iných orgánov verejnej správy, jej pracovníkov. Základnou úlohou každého demokratického štátu je chrániť ľudské práva v súlade s medzinárodným štandardom. Medzinárodný štandard ľudských práv určujú tie základné ľudské práva a slobody, ktoré sú obsiahnuté v univerzálnych medzinárodných dokumentoch regionálneho charakteru. Až keď jednotlivec vyčerpá všetky vnútroštátne možnosti ochrany ľudských práv, môže sa uchýliť k regionálnemu (napr. Americký dohovor o ľudských právach (Costa-Rica 1969), Africká charta ľudských práv a národov (Nairobi 1981)) alebo medzinárodnému systému ich ochrany.

Vývoj ochrany ľudských práv
Internacionalizácia problému ľudských práv, t.j. chápanie ľudských práv ako medzinárodného problému, ktorého riešením sa zaoberá medzinárodné spoločenstvo, sa presadila až po druhej svetovej vojne. Dovtedy boli výlučnými subjektami medzinárodného práva štáty.
Medzníkmi na ceste k medzinárodnej úprave ľudských práv a ich ochrany sa stali Všeobecná deklarácia ľudských práv OSN (1948), Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (Rím 1950), Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach (1966) a Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach (1966). Svoju úlohu zohral aj helsinský proces (1975) a vytvorenie EU (1993).
Univerzálny systém ochrany ľudských práv predstavuje OSN a jej orgány, najmä Výbor OSN pre ľudské práva, Medzinárodná organizácia práce a UNESCO. Európsky systém ochrany ľudských práv predstavuje Rada Európy s Európskou komisiou pre ľudské práva, Výborom ministrov a Európskym súdom pre ľudské práva.