Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Univerzita sv. Cyrila a Metoda / Fakulta masmediálnej komunikácie / Základy jazykovej kultúry

SÚčASNÝ STAV JAZYKOVEJ KULTÚRY VO VEREJNÝCH POLITICKÝCH PREJAVOCH V SLOVENSKÝCH MEDIÁLNYCH PODMIENKACH (fmk_-_zjk_-_seminarka_ii.doc)

MÉDIÁ, POLITIKA, JAZYK

SÚČASNÝ STAV JAZYKOVEJ KULTÚRY VO VEREJNÝCH POLITICKÝCH PREJAVOCH V SLOVENSKÝCH MEDIÁLNYCH PODMIENKACH

I. MEDIÁLNY ROZHOVOR AKO ŽÁNER VEREJNÉHO PREJAVU

1. Úvod

Pojem verejný hovorený prejav sa v mysli mnohých z nás asociuje skôr so žánrom monologickým, v ktorom si tému i osnovu určuje hovoriaci sám, rovnako ako sám rozhoduje aj o móde svojej reči, o miere jej explicitnosti, jasnosti i určitosti, t. j. aj o tom, čo vyjadrí a čo nechá nevyjadrené. K jednosmernosti monologického zdelenia prenášajúceho informáciu od hovoriaceho k príjemcovi patrí aj to, že hovoriaci pri štylizácii svojej reči počíta spravidla s tým, že adresát sa mu nebude miešať do reči a bude len tichý prijímateľ. Verejné mediálne prejavy tohto druhu sa však v 90.rokoch minulého storočia stali skôr výnimkou omedujúcou sa na oficiálne a slávnostné príležitosti.

Deväťdesiate roky vtisli verejnému prejavu punc interview, dialógu, debaty, diskusie, polemiky. Už sama premena monologického pôdorysu na dialogický ovplyvnila žáner verejného prejavu veľmi výrazne. Hovoriaci prednáša svoj prejav pretržite, s pauzami na odpoveď „protivníka“, a tým sa naviac musí prispôsobovať stále nanovo vznikajúcej komunikačnej situácii, ktorej charakter býva často konfrontačný či kontroverzný. Väčšinu mediálnych dialógov tvoria v dnešných časoch tie, v ktorých ide o ostrý a často neoblomný stret osobností. Tento vývoj pozorovatelia a mediálni analytici zaznamenávajú v západných krajinách už niekoľko desaťročí, u nás nastal tento trend až v rokoch deväťdesiatych.

        K vyprofilovaniu tohto žánru prispelo aj to, že sa vďaka svojmu konfrontačnému charakteru stal obľúbeným druhom mediálnej zábavy. Odborná literatúra dala tomuto žánru pomenovanie „infotaitment“, t.j. spojenie slov „information“ (informácia) a „entertaitment (zábava). Vzniklo dokonca aj označenie „confrontaitment“, teda konfrontácia pre pobavenie. Nie náhodou sú súčasné mediálne stretnutia politikov a iných osobností verejného života označované ako novodobé gladiátorské hry.

2. Dialogická konfrontácia ako forma verejného prejavu, orientácia k divákovi

        Osobnosť verejného života má len zriedkakedy možnosť obrátiť sa k publiku s prejavom monologickým, dopredu pripraveným, premysleným a učesaným. O to častejšie sa ocitá v paľbe otázok, na ktoré je nútená odpovedať alebo sa ocitá tvárou v tvár priamemu odporcovi, ktorý jej tvrdenie spochybňuje či priamo neguje.

        Rovnako zámerom moderujúceho novinára báva primeť osobnosť verejného života, teda hlavne politika, k formulácii jednoznačnej odpovede na zadanú otázku a k zaujatiu stanoviska k danému bodu, často veľmi spornému, zatiaľ čo politik, ak by záležalo len na ňom, by spravidla rád využil príležitosť interview k tomu, aby plédoval za svoju stranu a predniesol prejav na tému, ktorá sa mu javí ako výhodná.

        Mediálny dialóg, v ktorom je hovorca spovedaný redaktorom a/alebo konfrontovaný zo svojim odporcom, nie je dialógom v pravom slova zmysle. Jeho dôležitým rysom je jeho zameranie na publikum, orientácia na poslucháča či diváka, ktorý je svedkom a lepšie povedané pravým cieľom, ku ktorému je dialóg nasmerovaný. S ohľadom na diváka sú formulované aj samotné otázky, ktoré moderátor kladie a predovšetkým rada ďalších postupov, ktorými osvetľuje a upresňuje názory svojho hosťa. Podobne sa chová hosť, ktorý odpovedá na otázky moderátora a snaží sa pritom pôsobiť na publikum. O orientácii dialógu k divákovi svedčí i fakt, že debatujúci partneri si v štúdiu vykajú, i keď v súkromí sa často tykajú.

Moderátor                                      Hosť

                                         Diváci

Ešte zložitejšiu štruktúru má komunikačná situácia, pri ktorej sú v štúdiu prítomní dvaja hostia a redaktor sa obracia s otázkami striedavo na oboch. Vzniká tak akési zdvojené interview, pri ktorom bývajú spravidla pozývaní predstavitelia rôznych názorových prúdov či stanovísk k určitej otázke a redaktor ich tak môže vzájomne konfrontovať. Hostia tu komunikujú nielen s moderátorom, ale i medzi sebou (prípade s publikom) či už otvorene alebo skryte. Bežné je, že hostia sa snažia nielen odpovedať na otázky redaktora, ale zároveň sa snažia ja spochybňovať či priamo vyvracať odpovede svojho protivníka. V mediálnom dialógu obrátenému k publiku tak máva jedna replika viacero intencií, explicitne je adresovaná jednému účastníkovi, implicitne niekomu inému.

                                       Moderátor

    Hosť 1                                                                   Hosť 2

                                           Diváci

II. JAZYKOVÁ ÚROVEŇ SÚČASNÝCH TELEVÍZNYCH DEBÁT

1. Dodržovanie normy, spisovnosti, prvky hovorovosti

Pri posudzovaní pomeru spisovných a nespisovných prostriedkov v jazykovej komunikácii vo verejných debatách môže ísť o dve veci:

1. ktoré druhy verejných prejavov musia byt striktne spisovné, a pri ktorých je dovolená istá miera hovorovosti
2. ktoré nespisovné prostriedky a v akej miere sa dajú pokladať za vhodné či únosné vo verejných prejavoch, ktoré síce nesú istú dávku hovorovosti a nie sú záväzne spisovné, ale taktiež nie súkromné.

Z tohto hľadiska sa televízne debaty nedajú vymedziť a charakterizovať úplne presne, tento žáner sa i v tomto smere stále ešte len ustáľuje a vyhraňuje.

2.  Morfologická rovina

Podľa doterajších rozborov súčasných verejných prejavov môžeme konštatovať, že morfologické prostriedky používané v televíznych debatách sú prevažne spisovné. Tým sa do istej miery zhodujú aj so súčasnými spravodajskými textami, i keď motivácia voľby spisovných prostriedkov môže byť v oboch prípadoch odlišná.

Voľbu štandardných (spisovných) alebo neštandardných (nespisovných) prostriedkov je treba posudzovať v úzkej neviazanosti na danú komunikačnú situáciu (v priebehu diskusie často sa dynamicky meniacu). Zjednodušene povedané, tendencia k neštandardnému vyjadrovaniu prevažuje u hovorcov, ktorí „dominujú“ nad danou témou diskusie, t.j. prejavujú sa ako individuality, osobnosti a chcú pôsobiť spontánnejšie, prirodzene – snažia sa teda priblížiť k vyjadrovaniu, na aké sú zvyknutí s ľuďmi, ku ktorým majú neformálny vzťah. Ak naopak „dominuje“ téma nad hovorcami, býva tu snaha vyjadrovať sa prísne spisovne, zároveň je tak braní väčší ohľad na ostatných účastníkov diskusie a televíznych divákov a na ich očakávania štandardného vyjadrovania ako spoločenskej konvencie. Poslucháč (divák) tak svojím očakávaním – jazykovým i obsahovým, aj keď nepriamo a v obmedzenej miere, podmieňuje podobu i obsah komunikácie.

Voľba spisovného, hovorového či nespisovného vyjadrovania je závislá na mnohých faktoroch. Tak napr. v súlade so zdeľovaným obsahom sa u informácie súkromnejšieho charakteru volí spravidla hovorový alebo nespisovný tvar (som tlstý) podobne ako pri vyjadrovaní emocionálnom, napr. útočnom. (ste asi moc blbý na to, aby ste pochopil, že demokracia sa robí volbami). Pre nepripravený verejný prejav je charakteristické miešanie spisovných a nespisovných tvarov, dokonca aj v jednej výpovedi či replike. Niekedy sa to dá chápať aj ako snaha o úmyselnú, uvedomelú chybu. Naopak, snahou o vyjadrovanie štýlovo vyššie sa dá vysvetliť občasné použitie niektorých až hyperkorektných tvarov, ktoré sú nezvyklé a môžu pôsobiť neprirodzene, napr. príliš silné dôrazy na zmäkčované spoluhlásky.

3.  Syntaktická rovina

Syntaktická výstavba televíznych debát vykazuje hlavne úzky kontakt replík – ich podoba je  predznamenaná ako sémanticky, tak i pragmaticky. Nie nutne sú však používané v bezprostredne nadväzujúcich replikách gramatické tvary na rovnakej štýlovej úrovni – hovoriaci často prejavujú individuálne zvyklosti, niekedy môže ísť aj o snahu korigovať druhého či o dôsledok nepripravenosti, bezprostrednej reakcie.  Pohyb je väčšinou na osi spisovnosť – hovorovosť, resp. nespisovnosť

Dialógovej schéme zodpovedá podoba odpovedí na prevažujúce otázky doplňovacie, t.j. reakcia je uvedená ukazovacím zámenom „to“ v naväzujúcej funkcii, zriedka ako signál nepripravenosti, t.j. ako „vypchávka“ (to je čistá lož; to je kľúčová záležitosť).

Pri dôraze alebo emocionálne zafarbenom prejave sa niekedy replika opakuje – doslova alebo parafrázovaním, väčšinou v rámci jednej vecnej výpovede, čo pridáva vyhláseniu na naliehavosti (to je úplná fikcia, to proste nie je pravda; myslím, že je podstatné, skutočne podstatné...).

V týchto typoch dialógov za otázkami doplňujúcimi môžeme často pozorovať aj uvádzanie vety osobným zámenom “ja“, ktoré je motivované najčastejšie obsahovo (od opýtaného sa žiada subjektívny názor). Tento výskyt zámena „ja“ sa okrem toho dá pripisovať aj hovorovosti televíznych debát (ja by som si k tomu dovolil poznámku; ja sa vás pýtam). Okrem zámena „ja“ sa v anaforickej funkcii pomerne často využíva aj zámeno pre 3. osobu, hlavne ženského rodu (je to vec každej organizácie, tá si musí určiť...).

Podobne ako v odbornom a publicistickom štýle  sa i v televíznych debatách, najmä odborne zameraných, využívajú pomerne často rôzne parafrázy a opisy. (nasmerovať debatu do inej polohy; vláda by mala urobiť inventúru). Dosť zreteľné je tu aj využitie slovesa „ísť“ v jeho rôznych tvaroch na metaforický opis (došlo k vzatiu do väzby; dochádza k porušovaniu zákona; prichádza k vyhodnoteniu výsledkov)

4.  Lexikálna rovina

Televízne debaty sú najzaujímavejšie a formálne najpestrejšie z hľadiska lexikálnej výstavby vrátane frazeologických prostriedkov.  Hlavným dôvodom je individuálne, emocionálne i obsahové zaujatie, angažovanosť jednotlivých účastníkov debaty, ich snaha presvedčiť , presadiť či obhájiť sa. Na rozdiel napríklad od moderátorov televíznych správ, ktorí musia naopak svoje osobné pocity potláčať a informovať nezaujato. Hovorci tak používajú značné množstvo prostriedkov hovorových, nespisovných, slangových, expresívnych. Emocionálne zaujatie sa prejavuje napr. tým, že nekonštatujú len fakty a údaje, ale vyjadrujú sa významovo menej určite či jednoznačne. V porovnaní napr. so slovnou zásobou moderátorov správ sa v týchto prejavoch vyskytuje viac synonym. Slovná zásoba tu nie je stereotypná, modelová.

V prehľade sa uvádzajú príklady niektorých lexikálnych prostriedkov ozvláštňujúcich televízne debaty.

4.1 Oslovovanie, tituly,  pomenúvanie osôb

Podľa súčasného spoločenského úzu používajú účastníci debát poväčšine oslovenie „pane, pani“ v spojení s názvom označujúcom funkciu, titul a/alebo priezviskom (pán generálny riaditeľ Mrkvička; pán výkonný podpredseda).

V úvodnej časti debaty obvykle moderátor predstaví účastníkov podľa ich profesie, funkcie, dosiahnutej hodnosti, teda oficiálne, presným označením.

V priebehu debaty sa často spôsob oslovovania a označovania osôb mení – oslabuje sa oficiálnosť, vynechávajú sa tituly, a to v závislosti na priebehu debaty, ale tiež podľa vzájomných osobných vzťahov účastníkov (pán kolega, na návrh premiéra nebudeme reagovať; to je nezmysel pán poslanec).

Označenie „pán“, často v pluráli a s príznakovou intonáciou býva používané aj ako ironická poznámka (istí páni z koalície...).

        4.2 Vedenie dialógu, vyjadrovanie postojov, hodnotenie

        Popri štandardných úvodných, zakončovacích a naväzovacích dialógových frázach sa výrazne prejavuje aj snaha o vyjadrenia individualizované, aktualizované, rôznou mierou vyzývavé, provokujúce, či ironické, a to vzhľadom na účastníkov debaty ako aj na divákov (tí sú oslovovaní na začiatku a na konci debaty, len niekedy aj počas jej trvania). Významnú rolu pritom hrá intonácia a tempo reči. To býva vzhľadom na časové obmedzenia obvykle rýchlejšie ako pri bežnej konverzácii. (príjemné predpoludnie, vítam vás pri sledovaní...; takže páni, prvá otázka; to by bolo na dnes všetko, dovidenia).

        Priebeh, pokračovanie debaty je signalizované rozmanitými prostriedkami naväzovania  - lexikálnymi i gramatickými, rovnako ako ja pre nepripravené prejavy charakteristickými „vypchávkami“ (ale vráťme sa k našej téme; ďakujem páni, poďme ďalej; ja by som prešiel k podstate veci; odpoviem najprv  na prvý argument; ešte raz sa vás pýtam).

        Vlastné postoje k obsahu, súhlas, nesúhlas, hodnotiace, príp.  korigujúce stanovisko i citové zaujatie býva vyjadrované explicitne (budete sa čudovať, ale úplne s vami súhlasím; pretože sa to vyvíja chaoticky, navrhujem vecnú štruktúru dialógu; páni, teraz je reč o niečom inom; ale to vám musím oponovať; to teda určite)

        Podobne tiež účastníci komentujú priebeh a reakcie ostatných, niekedy aj pre to, aby si uhájili právo vyjadriť sa (áno, keď by ste mi neskákali do reči, dozvedeli by ste sa viac; teraz vám musím skočiť do reči; ak by som mohol dokončiť; páni, čas sa nám kráti, tak v stručnosti).

        Pre hodnotenie diskutovaného obsahu sa používajú kvalitatívne adjektíva, príp. adverbiá (nebolo to korektné správanie; som za to, aby...; sú to ostrí oponenti; odmietam také zavádzajúce tvrdenie; to je môj názor a za ním si stojím; ide o krytie rizika súkromného podnikania; bolo to priateľské gesto, nie zaťatá pesť).

        Popritom sa odráža celková atmosféra debaty, jej dynamika, napätie, pohyb je najčastejšie na osi ústretovosť – zdvorilosť – odstup – arogancia – útok. Aj tu sa ukazuje, že reč intelektuálov má tendenciu k používaniu ospravedlňujúcich signálov, platnosť tvrdenia podmieňujú kondicionály (ja by som si k tomu dovolil podotknúť len toľko; ak by som smel, len krátku poznámku;  prepáčte, že vám skáčem do reči, ale podľa mňa existuje aj iné riešenie; nehnevajte sa, ale toto si nenechám; ak sa nenahneváte, budem osobný; ak dovolíte, jeden citát; ak tomu správne rozumiem, tu ide o občana).

        Popri explicitnom vyjadrovaní vlastných úsudkov a hodnotení sa v televíznych debatách stretávame často aj s určitou váhavosťou, vyhýbavosťou až opatrnosťou či dokonca neochotou priamo odpovedať na otázky (bol to neštandardný postup; do určitej miery to bolo včas; to nie je jednoduchá otázka; keď sa oboznámim so všetkými faktami, až potom sa k tomu budem môcť vyjadriť; vyskytli sa určité  indície, ale nerád by som to konkretizoval; prečo sa nazaujímate radšej o dôležitejšie veci,                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                      pán redaktor).

        4.3 Metajazykové výrazy

        Popri vecných hodnoteniach vyjadrujú účastníci debát občas tiež svoje postoje k jazyku, komentujú vyjadrovanie vlastné i druhých (predovšetkým voľbu slov) a k tomu používajú pomenovania metajazykové, prípadne obrazné pomenovania na nich založené. (prosím ťa, nauč sa hovoriť stručne; nechajme emócie doma; tá správa je na báze jedna pani povedala...; toľko k tomu a bodka; bavme sa hypoteticky; záloha na prvú úrodu kukurice na Marse – to zámerne uvádzam taký vyhrotený príklad...; poviem to vulgárne – to je podfuk) Hovorci sa však pomerne zriedka uvedomujú jazykové normy a málo si v zápale debaty všímajú gramatické formy (ty mi vykáš? to som ťa tak naštval? – Budem ti rád tykať, ale tu nejde o tykanie a kamošov ale o surový politický kšeft)

        4.4. Terminológia, profesionalizmy

        Početnú zložku slovnej zásoby televíznych debát predstavuje terminológia. Jadro týchto výrazových prostriedkov patrí medzi profesionalizmy spoločenskovedné, zbytok sa týka danej odbornej témy. Z tohto hľadiska sa teda slovník televíznych debát dá celkovo rozdeliť na spisovnú a nespisovnú časť a spisovnú ďalej na tzv. vrstvu obecného intelektuálneho výraziva, ktorá je viac-menej stabilná a premenlivú (tematicky zameranú) vrstvu profesionalizmov. Odborné termíny sa formálne nelíšia od ostatných, sú jednoslovné i viacslovné (zvykové právo; sankčný zákon; miera podnikateľského rizika; stíhaný na slobode; daňový únik). Predovšetkým pre vetšiu názornosť, prípadne popularizáciu sa vo funkcii profesionalizmov a poloprofesionalizmov používajú vyjadrenia obrazné, hlavne metaforické a metonymické (hlúpi bohatí, hlúpi chudobní; mŕtvi ľudia – tí, čo si nič nekúpia i napriek existujúcej reklame; otvorenie kapitálových fondov)

        Čo sa týka pôvodu, pomerne veľká časť odbornej slovnej zásoby pochádza ako z jazykov klasických, tak i moderných, hlavne angličtiny. Stupeň zdomácnenia súvisí s novosťou pomenovanej skutočnosti i s tým, kedy bolo slovo prebrané. Častá je hybridizácia, a to tak morfologicko-slovotvorná (v rámci jedného slova), tak i syntakticko-slovotvorná (pri vytváraní viacslovných pomenovaní). (press-release; promotion; marketingové štúdie; kapitálová majorita, tender; dopingový trest; súdna kauza; mikroregióny; transparentnosť trhu)

        4.5 Nové frázy a klišé

        V televíznych debatách sa podobne ako v publicistike zámerne využívajú exkluzívne výrazy, ktoré pútajú pozornosť, dodávajú akýsi povrchný lesk, i keď môžu byť miestami pre bežného diváka až nezrozumiteľné. Tieto výrazy (pôvodne často publicizmy) ľahko prechádzajú až do klišé. Objavujú sa tak vo vyhláseniach moderátorov, tak u diskutujúcich hostí a „koluje“ ich veľké množstvo (kauza Skupinka; financovanie vily Elektry; politická reprezentácia; využívať mocenské nástroje; povedať na adresu ...; financovanie z balíka výhod; náš vstup do Európy, vzdialiť sa Európe; reálne mzdy sa prepadajú; zastávať vysoký post vo vláde; spustiť záverečnú fázu jednaní; svet sa globalizuje; politika je biznis)

        V rôznej miere sa týmito novými frázami zámerne vyvolávajú podvedomé prirovnania starých fráz a klišé, narážky môžu byť otvorené aj skryté. Hlavne do politicky zameraných debát sa premieta tzv. temporálna dimenzia, t.j. ako sa mimotextový čas (najčastejšie časový úsek pred a po roku 1989) odráža v texte (bývalí mocipáni; prechodné obdobie normalizácie; keď som bol kňazom v ilegalite ...; za bývalého  režimu; v nie tak ďalekej minulosti bola cenzúra štátnym nástrojom moci; mohol byt prechod menej zamatový?; blahorečím tým posledným pätnástim rokom; učili sme sa demokracii)

        4.6 Idiomatické a obrazné vyjadrenia

        Obraznosť vyjadrení patrí k najcharakteristickejším a najnápadnejším rysom jazyka televíznych debát. Využíva sa pre všetky tematické oblasti a premieta sa takmer do všetkých zložiek slovnej zásoby. Obrazné pomenovania nesporne oživujú a spestrujú prejav, a tak zvyšujú jeho príťažlivosť. Z vecne-obsahového hľadiska však môžu znižovať určitosť zdelení, a tým ich v podstate beletrizovať. Ich používanie súvisí tiež  s používaním expresívnych a nespisovných prostriedkov.

        K najčastejším typom patria pomenovania personifikované (koalícia sa dohodla; Európa nás chváli) a pomenovania metaforické, príp. metonymické a prirovnania (akcia Jastrab; mobilná kultúra; myslieť za roh; vykresať maximum zo skutočnosti; predpisovať lieky ako cukríky)

        K najčastejším zdrojom motivácie obrazných vyjadrení patria tieto tematické okruhy:

1. sociálno-politická a kultúrno-historická sféra (daň za hriechy komunizmu)
2. kultúrna frazeológia (obetný baránok; strkať hlavu do piesku)
3. ľudová frazeológia (vyprášiť kožuch; strana XY sa tvári ako mŕtvy chrobák)
4. šport a hry (zákon dobieha do cieľovej rovinky; zostal im v ruke čierny Peter)
5. jazyk (zisk je tu nadávka; dať bodku za niečím)
6. literatúra (systémom mačička so psíkom varili polievočku)
7. divadlo, tanec, hudba (to je fraška; premiér si s ministrom svorne spievajú)
8. rodina (matka všetkých problémov; privatizácia je ich dieťa).

        4.7 Nespisovné a expresívne prostriedky

        Nespisovné a expresívne lexikálne prostriedky slúžia k vyjadrovaniu pragmatických významov, ktoré sú v televíznych debatách rovnako dôležité ako významy denotačné. Ich používanie je charakteristickým a zároveň individualizačným znakom týchto prejavov. Pomer nespisovných a expresívnych prostriedkov vzhľadom ku spisovným súvisí predovšetkým so sociálnou a generačnou charakteristikou účastníkov debát. Výskyt hovorových slov a slov nespisovných a expresívnych odráža celkovú súčasnú politickú atmosféru a mimo iného korešponduje aj so súčasným spôsobom humoru. nespisovné prostriedky spravidla tiež podmieňujú vyššiu emocionálnosť prejavu, ktorá sa inak prejavuje napr. vo frazeológii.

        Nespisovnými a expresívnymi prostriedkami sa častokrát vyjadrujú hodnotiace postoje hovorcov, a to ako k obsahu debaty ako aj k jej účastníkom. Vzhľadom na celkovú spoločenskú situáciu sú to prevažne postoje skôr negatívneho charakteru, nezriedka ironické až útočné. Z hľadiska slovných druhov majú najväčšie zastúpenie hodnotiace adjektíva a substantíva, príp. slovesá (jedine hlupák by nerobil reformu; bavoráky a audiny pôjdu do šrotu; je to politická mŕtvola; ako môže niekto obrať banku o sedem miliárd?; najviac ma na tom štve...; strany tým oblbli voličov; na internete fičí reklama)

        K charakteristickým rysom televíznych debát patrí vedľa expresivity aj dôraz. V rovine lexikálnej sa dosahuje najčastejšie opakovaním, a to doslovným alebo priraďovaním synoným a blízkoznačných slov (zároveň vysvetľujúcich alebo upresňujúcich význam pôvodného výrazu), intenzifikáciou lexikálneho významu alebo významovou nadsázkou (myslíte si, že podľa tých informácií – sú to informácie z tlače, si môžete dovoliť povedať ...; potrebné, zdôrazňujem potrebné reformy; zodpovednosť, hmotná zodpovednosť; väzba v príšerných podmienkach; vláda poskytuje skutočne masívnu podporu; nie som síce odborník, to určite nie, ale ...)

        Opakom je eufemistické vyjadrovanie, ktoré sa však používa menej.

        4.8 Cudzie slová

        V televíznych debatách, tak ako vo verejných prejavoch všeobecne, sa silne prejavuje vplyv cudzích jazykov, a to predovšetkým v rovine lexikálnej. Časté sú cudzie slová bežne využívané vo verejných prejavoch, zároveň sem však pomerne rýchlo prenikajú nové, často i módne cudzie slová. Zdrojom či predlohou je v značnej miere angličtina. Štýlová charakteristika cudzích slov sa obvykle pohybuje na osi neutrálne – odborné – profesne-slangové, príp. hovorové výrazy. Mnohé cudzie slová sa pre ich novosť a nízky stupeň ustálenosti dajú považovať za neologizmy. (global street party a iné performácie; tie expektácie, tie očakávania; jasný outsider; ašpirovať na post lídra strany; dva roky exspirácie; dištancovať sa od takéhoto postoja; večerný sitcom v Televíznych novinách)

5. Záver

        Televízne debaty – verejné politické prejavy – reprezentujú jednu z dôležitých a značne sa meniacich sfér súčasnej verejnej hovorenej komunikácie. Analýza ich jazyka ukázala na jednej strane charakteristiky zhodné s verejnými hovorenými prejavmi, na strane druhej rysy špecifické, závislé na aktuálnej komunikačnej situácii, premenlivé podľa témy debaty a jej účastníkov. Z hľadiska podielu štandardného a neštandardného vyjadrovania sa dá skonštatovať prevaha štandardných, bezpríznakových prostriedkov všetkých jazykových rovín, ktoré tvoria kontrastné pozadie zámerne a spravidla cielene užívaných prostriedkov príznakových, hlavne expresívnych, emocionálne zafarbených a subjektívne hodnotiacich. Hlavne tieto prostriedky napomáhajú účastníkom debát plniť funkciu apelovú voči priamym, prítomným  účastníkom komunikácie, ako aj vzhľadom k televíznym divákom. Práve s ohľadom na divákov býva motivovaný výber lexikálnych prostriedkov (neštandardné prostriedky sa považujú za bližšie a niekedy i zrozumiteľnejšie širokému okruhu divákov) a výstavba prejavu, jeho syntax i zvuková realizácia. Účinné bývajú aj prostriedky ojedinelé, ozvláštňujúce, neologizmy a obrazné vyjadrenia. Dôležitú úlohu pre naplnenie zdeľovacej funkcie týchto debát hrajú povedľa bežnej slovnej zásoby slová prevzaté a odborné. Do prejavov formou realizácie mediálnych (a taktiež médiami ovplyvnených) a zároveň do značnej miery nepripravených takmer nevyhnutne prenikajú i súčasné klišé a módne výrazy.

III. Politická komunikácia v slovenských mediálnych podmienkach na konci    

    90.rokov  

        Na konci 20. storočia, po niekoľkodesaťročnom období presadzovania ideálu priemernosti a forsírovania „jediného, správneho“ názoru, si aj stredoeurópske, tzv. transformujúce sa spoločenstvá osvojujú viaceré vžité, všeobecne uznávané demokratické pravidlá, postupy a techniky. So spoločenskými zmenami sa mení „tvar a tvár“ verejnej hovorenej komunikácie.

        Vysporadúvanie sa s podmienkami názorovej plurality nadobúda ostrejšie kontúry v obdobiach volieb. V procese predvolebnej ponuky, t.j. propagovania politických zoskupení a ich reprezentantov so zámerom dosiahnuť maximálny možný efekt (volebný úspech), rozhodujúcu úlohu zohráva mienkotvorná mediálna sféra. Verejná medziľudská komunikácia v reťazci politik – občan-divák, poslucháč, konzument – politik aj v slovenských podmienkach využíva viaceré overené psycho- a sociokomunikačné stratégie a taktiky, charakteristické pre iné, príbuzné komunikačné sféry (reklama, vzdelávanie, zábavný priemysel, trh).

        Na základe oficiálnej politickej komunikácie a jej sociologickými, psychologickými, jazykovými a kultúrnymi vplyvmi a dôsledkami na komunikantov sa tak rozširuje spoločenstvo mediálne zasahovaných, cielene ovplyvňovaných, názorovo, postojovo i hodnotovo profilujúcich sa euroobčanov.

Zoznam použitej literatúry

BARTOŠEK, J.: K televíznim politickým debatám. Olomouc: FF UP, 1993.

ČMEJRKOVÁ, S. – HOFFMANOVÁ, J.: Jazyk, média, politika. Praha: Academia, 2003.

MŰLLEROVÁ, O. – HOFFMANOVÁ, J.: Kapitoly o dialogu. Praha: Pansofia, 1994.