Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Univerzita sv. Cyrila a Metoda / Fakulta masmediálnej komunikácie / Základy politológie

Základy politológie - prednášky (Školkay) (fmk_-_zaklady_politologie.doc)

ZÁKLADY POLITOLÓGIE

Prednáškové tézy/skriptá

© Dr. Andrej Školkay, 2004 /verzia z októbra 2004/

Fakulta masmediálnej komunikácie Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave

PRVÁ PREDNÁŠKA - POLITOLÓGIA AKO VEDA

Weber: úloha užitočného učiteľa: aby študenti boli schopní rozoznať nepríjemné fakty, nie vodca ale učiteľ.

Čím prispieva veda:

1. usmerňovaním života prostredníctvom pozorovania (registrovania) javov a ľudských činností
2. metódami myslenia, cvičením mysle
3. získaním jasného myslenia

   Veda: systematické skúmanie, vedúce k čoraz viac delenému súboru zosystematizovaných hypotéz o svete okolo nás (minimalistická definícia).

   Teoretické vedomosti vznikajú usporiadaním známych javov, súvislostí a poznatkov pomocou abstrakcie a systematizácie.

  Západná civilizácia postupne prešla od mýtu cez náboženstvo k vede, alebo aspoň pribudli nové pohľady na svet okolo nás /máme v sebe všetky tri prvky/.

Je politológia veda? Máme naozaj spoločenské "vedy"?

bežné (každodenné vedomie)          teoretické vedomie (znalosti?)

spôsob vnímania sveta:      stotožňuje sa jav a podstata,         

                                  predpokladá sa že ako         diferencuje sa medzi

sa nám vec javí taká aj je                          javom a

podstatou, skúma sa podstata

vymedzenie pojmov       pojmy sú vágne, nedefinované                                    

                                                                                jasné definície významov

prvok štruktúrujúci jednotlivé fakty    emócie a zážitky                                  

                                                                                                      logika

príklad: prečo padá maslom natretý chlieb na natretú stranu…, môže Boh stvoriť teleso, ktoré sám neunesie?

sprisahania v politike, médiá a slovenská politika,

koľko kontaktov potrebujeme na nájdenie istého človeka? /5-7/

   Politológia prispieva aspoň rozdielom medzi teoretickým a bežným vedomím /Vladimír Prorok a Aleš Lisa, Politologie, Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čenek, Dobrá Voda, 2003, s.11/

terminológia: liberál v Európe a v USA socialista, resp. ľavičiar, kapitalizmus a liberálna demokracia

Konfucius, k múdrosti dospievame trojakou cestou:

premýšľaním - tým naujšľachtilejším spôsobom,

napodobovaním - tým najľahším spôsobom

skúsenosťou - tým najťažším spôsobom.

Zoón politikon (tvor spoločenský a politický) - idiot

   Politológia, ako kráľovská veda podľa Aristotela, kedže podľa aristotelovského náhľadu sa ľudský život môže bytostne naplniť len v polis, tj. v mestskom štáte. Pravda, Aristotels videl ideálny život, vyhradený iba pre veľmi málo vyvolených, v pozícii, kde by sa nemuseli zaoberať ani politikou!

  Pre Platóna "Najvznešenejšou a najkrajšou formou myslenia je tá, ktorá sa vzťahuje na riadenie štátu."

  Techné politiké, t.j. umenie spravovať verejné veci.

   Zmeny v prevládajúcej podobe vedy rozhodujúcim spôsobom ovplyvnili a podmienili politickú vedu a jej pojmy.

   Epistéme politiké, od slova polis.

   Preto sa polis dostáva do popredia kritickej filozofickej reflexie. Život v polis ako vyššia, resp. najlepšia známa forma organizácie spolunažívania členov spoločnosti, podľa názoru mnohých mysliteľov starých Grékov - lebo demokracia mala aj kritikov.

      Rozvoj najmä počas krízového obdobia spoločnosti, ako filozoficko-kritická reflexia negatívnych skúseností s politickým systémom, neskôr aj afirmatívny a apologetický prístup.

  Politická analýza: umenie, remeslo, alebo veda? Podobne žurnalistika: remeslo alebo profesia?

  Einstein: cieľom vedy by malo byť z obecných zákonov získať čistou dedukciou popis, tj. teórii každého prírodného procesu, vrátane životných procesov.

 (Gerald Holton, Véda a antivěda, Praha, Academia, 1999, 151-152).

  Vedecké zákony. Aké validné, tj. dôveryhodné sú teórie? Zistenia politológie, akokoľvek systematické sa nám môžu zdať, alebo nevyhnutné sa nám môžu zdať, zdajú sa byť nevyhnuteľne len pravdepodobnostné, tj. probabilistické…

  Politológia, alebo politická veda, nemá ani jeden vlastný vedecký nástroj z hľadiska metodológie.

   Prečo sú zistenia politológie, a pravdepodobne aj ostatných spoločenských a humanitných vied považované len ako - v tom lepšom prípade - vysoko pravdepodobné?

   Ľudské bytosti, hoci sú nespochybniteľne podriadené určitým príležitostným objektívnym silám, majú svoju osobnú vôľu, svoje vášne, chyba, a preto sú schopné konať aj na základe týchto subjektívnych faktorov.

Dilema sv. Augustína a vlastne prvých kresťanských mysliteľov: božia vôľa a ľudská vôľa?

Príklady: otvorenie hraníc NDR s NSR v 1989, úloha osobností – vplyv Mussoliniho...

Pravdy, ktoré objavujeme, sú podstatne menej univerzálne ako tie vo fyzike, chémii alebo matematike.

recenzia, tranzícia na Slovensku, vplyv komentárov a spravodajstva médií, politické preferencie politológov.

Politologický „zákon“: /liberálne/ demokracie nevedú vojnu navzájom (výnimka Nemecko WWI?),

korelácia, čiže vzťah zistený Lernerom /1958, 63/ medzi stupňami urbanizácie, alfabetizmom a používaním médií. Toto zistenie nebolo zatiaľ vyvrátené.

zlyhanie rôznych teórií „sovietológov“ predpovedať koniec a spôsob konca studenej vojny (splývanie kapitalizmu a socializmu).

teórie stredného dosahu /middle-range theories)

    Najdôležitejšia otázka pre historickú sociológiu, ale prípadne aj politológiu: prečo západná Európa získala taký veľký techonologický a ekonomický náskor pred ostatným svetom? (Daniel Chirot, The  Rise of the West, American Sociological Review, 1985, vol. 50, 181-195)

   Najúspešnejšie fungovali tie spoločnosti, ktoré dokázali nájsť rovnováhu medzi osobným a všeobecným prospechom, ktoré dokázali skombinovať egoizmus jednotlivcov tak, aby nakoniec z ich túžby po prospechu získali všetci.

VEĽKÉ POLITOLOGICKÉ TEÓRIE - VEĽKÉ POLITOLOGICKÉ DISKUSIE

Francis Fukuyama: Koniec dejín, The End of History and Last Man, 1993.

   Iba liberálna demokracia a slobodný trh vedú k modernej spoločnosti, dejiny ľudstva majú svoju evolučnú logiku, ktorá zákonite privedie najrozvinutejšie krajiny k liberálnej demokracii a slobodnému trhu, dynamika moderných prírodných vied nám dovoľuje predpokladať, že biotechnológia nám dodá nástroje, ktoré nám umožnia skončiť s ľudským druhom ako sme ho poznali, a vtedy sa skončí ľudská historiá a začne nová história - posthuman.

Samuel Huntington: Clash of Civilizations, Zrážka civilizácií, 1996.

   Nastoľuje päť téz: Po prvé, dnešný svet sa dá charakterizovať ako multipolárny a súčasne multikultúrny. Po druhé, mocenská rovnováha medzi jednotlivými civilizáciami sa pomaly, ale iste presúva od jednoznačnej prevahy západnej civilizácie k posilneniu vplyvu čínskej a islamskej civilizácie. Po tretie, v súčasnosti sme svedkami závažného procesu, keď sa na obzore začína vynárať svetový poriadok orientujúci sa podľa kultúrnych, tj. civilizačných hodnôt. Po štvrté, kým dosiaľ bola západná civilizácia jednoznačne dominantná, teraz jej univerzalistické smerovanie čoraz viac vedie ku konfliktom a inými civilizáciami. Po piate, prežitie západnej civilizácie závisí od toho, či Američania budú ochotní a schopní upevniť svoju západnú identitu, a či sa predstavitelia západu vzdajú predstavy, že ich civilizácia je jedinečná a jej hodnoty univerzálne.  

   Podľa Huntingtona sa globálnemu konfliktu dá vyhnúť len vtedy, ak mocní tohto sveta berú do úvahy rozličné kultúrne a civilizačné predstavy a náhľady.

   Vytvárajú sa nie tri veľké bloky ako počas studenej vojny, ale 7-8 veľkých civilizácií. Jednotlivé štáty spolupracujú a spájajú sa s krajinami s takými istými alebo podobnými civilizačnými koreňmi a nachádzajú sa častejšie v konfliktoch so štátmi s inou civilizačnou základňou. Medzi veľké súčasné civilizácie zahrňuje: čínska, japonská, hinduistická, islamská, ortodoxná, západná, latinskoamerická a africká. Ich hlavným znakom je náboženstvo.

   Huntington zdôrazňuje postupnosť prebiehajúceho procesu (niekoľko storočí), nelineárnosť /okolo roku 1900 až do 1945 úpadok Európy, potom nástup USA – ale dokedy?).

   Podiel západu na veľkej väčšine mocenských zdrojov kulminoval začiatkom 20. storočia, klesá aj podiel celosvetový podiel západnej civilizácie na počte obyvateľstva, na priemyselnej produkcii, na vojenskom potenciáli. Kultúrne sebavedomie nasleduje po materiálnom úspechu.

   Dejinný vývoj západu sa ale ničím nelíši od historického vývoja iných civilizácií. Ale zmysluplná západná politická integrácia môže byť do istej miery vyvážením relatívneho úpadku Západu – v prípade, ak USA a EÚ obnovia svoje spoločné kultúrne korene a rozvinú nové formy spolupráce. Princíp nezasahovania do záležitostí iných civilizácií je prvou podmienkou pre mier v multipolárnom svete. Druhou podmienkou je princíp vzájomného sprostredkovania, rokovania.

  /Ján Šalgovič 2001, Svet podľa Huntingtona, Domino fórum, č.32, s.8/.

Fareed Zakaria, Vzostup neliberálnej demokracie, 1997.

   Demokracia  prekvitá, ale ústavný liberalizmus nie. R-U monarchia ako typická liberálna autokracia. Výrazné prepojenie medzi ústavnou minulosťou a LD prítomnosťou /píše ako český žandár.../, britská nadvláda neznamenala demokraciu, ale ústavný liberalizmus (Frankokanaďania a oslobodzovanie Kanady mladou Amerikou), Britské dedičstvo práva a vlády sa ukázalo byť prospešnejšie ako francúzska politika rozširovania volebného práva na niektorých obyvateľov kolónií.

   Postoje Austrálčanov, Gibraltárčanov a Bahamčanov k referendám o plnej formálnej nezávislosti.

   Skutočným kľúčom k politike ekonomických reforiem je ústavná vláda. Americký systém je jedinečný svojou nedemokratickosťou, ktorá spočíva vo viacnásobnom obmedzení vplyvu voličskej väčšiny. Najvyšší súd vedený nevolenými ľuďmi na doživotné obdobie.

   Francúzsky model verí v dobro ľudských bytostí. Preto ak sú ľudia zdrojom moci, nemali by byť obmedzovaní, aby mohli vytvoriť spravodlivú spoločnosť.

   Demokracia bez ústavného liberalizmu je nielen nedostatočná, ale aj nebezpečná, lebo prináša obmedzenie slobody, zneužívania moci, etnických rozdielov a dokonca vojnu.

Politológia: štúdium podstaty a zdrojov obmedzení na použitie spoločenskej moci, a metóda pre použitie spoločenskej moci v rámci týchto obmedzení (alebo skúmanie politického systému, politických procesov, zákonitostí ich fungovania).

Odkiaľ pochádzajú obmedzenie na výkon politiky? Ako sa prejavujú? Ako môžu politickí aktéri pôsobiť v ich rámci?

1. zámerné činy, nezamýšľané dôsledky cielených aktivít a s tým súvisiaca politická zodpovednosť politikov aj za nezamýšľané dôsledky ich činov

2. skrytá manipulatívna politika /úloha médií - TV Markíza, vyjadrenie Palka/, otvorené politické "hry" /koaličná rada, neústavný prvok politického systému/

1. pasívne prvky moci /médiá/ a aktívne prvky moci /tajné služby/

Odkiaľ pochádzajú naše subjektívne a objektívne obmedzenia?

1. dejiny a kultúra /nízka náklonnosť k štrajkovaniu, ale súčasne odpor voči násiliu- SK/

2. spoločenské tradície, zvyky, pravidlá, (rodinkárstvo, klientelizmus, socio-ekonomické obmedzenia v úzadí a viditeľné - ekonomika, Marx)

3. predstavy a skúsenosti ľudí - možnosti manipulácie, politická komunikácia)

   Politické vzťahy vznikajú transformáciou časti spoločenských vzťahov. Premena určitej časti spoločenského vzťahu na politický vzťah si vyžaduje prvky vplyvové (moc, autorita).

   Niektorí autori tvrdia, že politický vzťah vzniká už tam, kde sú prítomné tri osoby, z ktorých jedna sa snaží využiť svoj vplyv (moc) na získanie jedného z dvoch ostatných proti tretiemu.

   Iní tvrdia, že subjektom politiky sú len skupiny a jednotlivci ako členovia inštitucionalizovaných skupín.

   Ďalší tvrdia, že k politike /aby sme mohli hovoriť o politike/ potrebujeme aspoň dvoch ľudí.

   Robinson Crusoe a politika: je to možné? Politika je, ak existuje potreba prijímať rozhodutie, ktoré ovplyvní naše okolie, alebo musí byť prítomný ešte iný človek?

2. PREDNÁŠKA - POLITOLOGICKÉ PRÍSTUPY K ŠTÚDIU POLITIKY

NORMATÍVNO-ONTOLOGICKÉ

   Problematika "dobrého života" a správny politický poriadok, najstaršie chápanie. /aké by malo byť naše bytie?/

   Platón, Aristoteles, politická veda ako časť praktickej filozofie, orientácia na kvality a hodnoty.

   Politika ako organizované spolužitie slobodných občanov, kde dôležitú úlohu hrá autorita a správna moc.

   Politika by mala byť svojou podstatou humánna, zámerná a racionálna činnosť, ktorej výsledkom by malo byť zlepšenie životných podmienok určitého spoločenstva ľudí.

   Kritika: príliš ekonomicko-manažérsky zameraná definícia.

   Politika ako autoritatívne rozdeľovanie statkov na základe hodnôt (Who gets what, when and how…Lasswell - distributional tradition of defining politics.

   Kritika: príliš ekonomicko-sociálne zameraná definícia.

   Akákoľvek činnosť získava okamžite politický význam, ak má vlastnosť, že môže ovplyvňovať iných ľudí (D.Easton, odmieta moc ako jadro politiky, namiesto toho inštitúcie, resp. politický systém).

   Kritika: príliš statický a príliš široký koncept. Platí to najmä pre  politickú propagandu a reklamu...Ak aj na obchodnú reklamu, potom príliš široká definícia.

  Politika je to, čo charakterizuje určitú situáciu ako takú, v ktorej treba prijať – bez ohľadu na  dôvod - určité rozhodnutie /policy/.

  /Tony Burns, 2000, What is Politics? Robinson Crusoe, Deep Ecology and Immanuel Kant. Politics, 20/2/, 93-98./

Kritika: príliš manažérsky prístup /hoci nazývaný hlboko-ekologický a súčasne antropologický/.

   Politika ako spôsob riešenia alebo aspoň regulácie spoločenských konfliktov medzi jednotlivcami a skupinami.

   Kritika: môže byť videný ako príliš široký koncept, ale po upresnení ho môžeme používať.

ŠTRUKTURÁLNO-FUNKČNÉ (REALISTICKÉ)

   /Pôsobenie v určitom celku/ problém moci, jej získania a udržania –

   Sféra politickosti sa vytvára tam, kde sa napätia stupňujú do tej miery, že problém koexistencie sa objavuje v podobe "buď-alebo", "my alebo oni" a kde sa zároveň presadilo vedomie, že súperiace strany majú aj spoločné záujmy, a to buď voči tretiemu, teda k vonkajšiemu nepriateľovi, alebo navzájom voči sebe, že sa totiž napriek všetkým antagonizmom navzájom potrebujú, istý typ tzv. statkov si môžu zaobstarať spoločne alebo nemôžu toho druhého vyradiť z hry /Novosád/.  

MOC môže byť vykonávaná ako

1. donútenie, keď nútime istú osobu, aby urobila niečo, čo by inak nechcela urobiť. Donútenie môže byť fyzické, ekonomické, legálne.

2. presviedčanie, keď presviedčame niekoho že to, čo mu hovoríme, je naozaj to, čo skutočne chce spraviť. Presviedčanie môže byť na základe pravdivých alebo klamlivých argumentov, čiže rozlišujeme medzi presviedčaním alebo propagandou (manipuláciou).

3. vytváraním motivácií, keď ostatné možnosti sa stanú takými nepriťažlivými, že zostáva len jedna rozumná možnosť výberu či rozhodnutia.

4. autoritou (druhy podľa Webera): moc charizmatická a tradičná /náboženská/.

  Rozlišujeme medzi viditeľnou mocou a skrytou /implicitnou/ mocou.

      Deľba moci - neskôr Montesquieu, ale aj Madison, že v dostatočne veľkej republike vytvoria žiadúcu vnútropolitickú harmóniu pomocou akéhosi automatického mechanizmu rôzne frakcie, ktoré budú sebecky sledovať svoje vlastné záujmy

    Účelom rozdelenia moci bolo zabrániť despocii a nie nastoliť harmonickú vládu

   Machiavelli, Hobbes, faktický problém, identický s fenoménom moci.

      Napríklad podľa Dahla: politika ako obmedzené použitie spoločenskej moci (moc ľudí nad inými ľuďmi)

         Moc môžeme definovať ako schopnosť jednotlivca alebo skupiny osôb modifikovať správanie iných osôb alebo skupín žiadúcim spôsobom

   Dahl: X has power over Y insofar as: a) X is able, in one way or another, to get Y to do something  that is more to X´s liking, and c) which Y would not otherwise have done.

   Kritika: chýba aspekt aspoň implicitného súhlasu ovládaných /ale – je potrebný?/, môže sa preto vzťahovať aj na niektoré nepolitické oblasti používania spoločenskej moci, napríklad väzenstvo, armáda, školstvo...

Cieľom politiky je zabezpečenie poriadku v určitej spoločnosti.

   Kritika: Orientácia skôr na výsledok, ktorý môže byť dosiahnutý aj nepolitickými prostriedkami /armáda, polícia – diktatúra/.

    Verzia vzťahu k politickému nepriateľovi (Hobbes, vojna všetkých proti všetkým, bellum homin lupus.

   Marxistická verzia - triedny boj ako základný zákon vývoja dejín. Politika vzniká spolu s triedami a štátom, s nimi sa rozvíja a zaniká. Je určená práve existujúcimi vládnucimi výrobnými pomermi a im zodpovedajúcimi triednymi vzťahmi. Triedny charakter cieľov. Ciele a úlohy určujú metódy a prostriedky, druh a spôsob, formy politického zápasu. Zahraničná politika pokračovaním domácej politiky.  Politka historicky prežitých tried pôsobí proti spoločenskému pokroku. Politika robotníckej triedy vedenej komunistickou stranou je politikou zameranou na vlastné oslobodenie, a súčasne oslobodenie celého ľudstva od vykorisťovania, kríz a vojen, s cieľom vytvorenia socialistickej a komunistickej spoločnosti. Politika je boj medzi triedami o moc v štáte. Politika je podľa Lenina návod na konanie.

       Kritika tohto konceptu: pojem politiky sa rozširuje takmer na všetky spoločenské vzťahy. Problém s definíciou tried, ich rôznorodosť záujmov...

2. Politika výlučne ako oblasť aktivít štátu

Kritika: príliš úzke zameranie, chýbajú mimovládne organizácie, politické aktivity jednotlivcov,...

POLITIKA: DEFINIČNÉ VARIÁCIE

   Politika môže byť chápaná ako (1) používanie moci alebo ako (2) vytváranie verejnej voľby.

   Definícia politiky 2-1: Politika ako používanie moci na vykonávanie spoločných rozhodnutí pre skupinu ľudí

/ W. Phillips Shively, Power and Choice,  An Introduction to Political Science, second edition,  McGraw-Hill, Inc, 1991, 1987, N,Y, xv.

    Definícia politiky 2-2: Politika je proces, v ktorom skupina ľudí, ktorých názory a záujmy sú spočiatku odlišné, dosahuje kolektívne rozhodnutia, ktoré sú všeobecne považované pre skupinu za záväzné a sú presadzované ako spoločný spôsob konania.

/Blackwellova encyklopédia politického myslenia: s.378/

EXISTUJE ALTERNATÍVA VOČI POLITIKE? AK ÁNO, AKÁ?

3. diktatúra

PROBLÉM: „osvietený monarcha“ – ale čo keď nastúpi po ňom niekto brutálny, alebo príliš ambiciózny? Napríklad Nero a Caligula v Ríme. Čo keď „osvietený“ monarcha má priveľké imperiálne ambície? Napríklad „Kráľ Slnko“, Napoleon....Vo všeobecnosti, kto nám zaručí práva na život, na majetok,...?

4. alebo anarchia

Anarchia - kde niet všeobecne uznávaných hodnôt, noriem správania, každé  konanie je v stave anarchie podmienené situačne, jediným riešením konfliktu je sila, jediným právom je právo silnejšieho, jediným zákonom je zákon džungle. Podľa anarchistov však anarchia nie je bezvládie, len neexistencia vlády, centrálnej alebo univerzálnej autority. Anarchia je stav svojvôle mnohých, kým tyrania alebo despotizmus je stav svojvôle malej organizovanej skupiny alebo formálne jednotlivca.

PROBLÉM: Ideál existencie bez vlády, ale kto nakoniec začne dominovať? Film a kniha Boh múch, film Experiment...

5. alebo dobrovoľná izolácia/ignorácia politiky

PROBLÉM: rozhodnutia prijímajú iní, nie nevyhnutne lepší a múdrejší, ale dopady za ich rozhodnutia nesieme aj my.

Podobne ako v prípade anarchie, vieme sa úplne vzdať vymožeností civilizácie? Film Pláž....Najdokonalejšie, ale vlastne aj základné vymoženosti civilizácie zaručuje politicky organizovaná spoločnosť... Možné riešenie pre časť, prípadne aj väčšinu spoločnosti, ale nie pre všetkých...

6. alebo spoliehanie sa na tradície/náboženstvo

PROBLÉM: nie všetky tradície alebo náboženstvá sú zamerané na pozemský život, nie všetky tradície považujeme dnes za správne – napríklad otroctvo, nevoľníctvo, ukameňovanie neverných žien, vláda starších bez možnosti zmeny či výmeny...Nie všetky tradície/náboženstvá nám pomôžu s modernými problémami. Európska skúsenosť – v dôsledku náboženských vojen snaha zápas o oddelenie náboženstva od politiky /verejných záležitostí/, vytlačenie náboženstva do súkromia. Francúzsky koncept „laicité“, resp. sekulárny štát /Turecko/. Dve tradície islamu – šíitska a sunnitská.

  Čo ak chceme zmeniť nejakú tradíciu? Napríklad v roku 997 vypuklo na našom území povstanie vojvodcu Kopáňa, ktorý sa postavil proti kráľovi Štefanovi. Kopáň požadoval, aby platilo právo pohanského seniorátu, t.j. nástupnícke právo najstaršieho člena rodu, a nie kresťanský princíp prvorodeného syna (Pavel Dvořák: Ako Slovania pomohli Štefanovi. Formát, č.39, 2004, s.55-57).

7. vláda expertov

PROBLÉM: Kto ich menuje? Kto ich bude kontrolovať a prípadne odvolávať? Čo keď sa pomýlia? Nedá sa všetko rozhodnúť exaktne..../peniaze dôchodcom, alebo mládeži? prísne odborne vzaté.../

   V stredoveku hľadanie dobrého panovníka, počas osvietenstva politika ako nástroj na riešenie spoločenských problémov.

   Problém (politického) poriadku je teda od začiatku problémom vyrovnávania sa s krajnosťami: ide o to, ako sa vyhnúť krajným situáciám anarchie a despotizmu a odcudzenia.

   Dominantnou sociálnou skúsenosťou súčasného človeka je problém vyrovnávania sa s dôsledkami vlastnej činnosti /o tom v rámci Globalistiky, resp. TSK/.

      Utópie sú snom o spoločnostiach, v ktorých by riziko bolo znížené na najnižšiu možnú mieru. Mytológie, náboženstvo, veda, umenie - to všetko sú aj, možno najmä - spôsoby ako sa vyrovnať s neurčitosťou sveta.

  Umenie politiky je vlastne nájsť optimálny pomer medzi rizikom/pokrokom a stabilitou.

   Jadrom sporu vo väčšine krajín je hrať na výhru, hľadať rovnováhu medzi ziskom a rizikom, alebo uprednostniť istotu. Moderné politické systémy sa vytvorili z uvedomenia, že svojich nepriateľov sa nemôžeme zbaviť, že tu budú vždy, že teda musíme nájsť spôsob koexistencie.    

   Predpokladom politiky je teda rozdiel medzi realitou a ideálom, a vôľa tento rozdiel znížiť.

  Politika je aj o účasti na kolektívnom konaní.

   Formálna, alebo výkonná politika je o pomere síl, ide v nej o moc, o jej získanie, udržanie, expanziu.

   Politika je do istej miery "kontrolovanou anarchiou", t.j. hľadaním rovnováhy medzi pravidlom a spontánnosťou.

   V období stability sú spoločné záujmy reprezentované zákonom a v kritických fázach výnimkou zo zákona, alebo umožnené formuláciou " v súlade s najlepším svedomím a vedomím, v súlade s humanitou."

   Ako sme si už povedali, najčastejšie sa stretávame s dvoma odlišnými koncepciami politiky - politika ako sféra realizácie spoločných a všeobecných hodnôt a záujmov, a politika ako boj o moc, ale v konečnom dôsledku to vždy je spor medzi rozdielnymi hodnotami a záujmami.

   Politika má miesto len tam, kde sa rozhoduje o alternatívach v podmienkach nejasných kritérií, podľa ktorých by sme mali rozhodovať, že dobro je vždy dobrom "pre niekoho." /Veda nám nezodpovie otázku, či je lepšie dať viac peňazí penzistom alebo študentom – morálne otázky, politické rozhodnutie.

3. PREDNÁŠKA  - ZÁKLADNÉ SPORY V POLITIKE

1. spôsob presadzovania cieľov (stanovenie pravidiel hry, determinujú šancu jednotlivých politických subjektov presadiť svoje ciele, základné alternatívy sú násilie, vyjednávanie/konsenzus, alebo voľby)

2. rozhodovanie o výbere a realizácii určitých cieľov (otázka priorít, odborné verzus politické riešenie?) Niektoré otázky sa nedajú rozhodnúť po odbornej stránke, alebo v danom čase nejestvuje zhoda vo verejnosti že dajú rozhodnúť odborne /eutanázia, interrupcie../

3. kompetencie osôb alebo inštitúcií (otázka deľby moci a ich funkcií)

4. spôsob výberu politickej reprezentácie (spôsob a frekvencia volieb, prípadne menovania)

5. personálna politika (spôsob generovania politikov - mediálny alebo stranícky, niekde dedičné práva, v štátnej správe: odbornosť, straníckosť)

6. spôsob a rozsah kontroly (až v demokracii získal ľud možnosť kontrolovať vládcov, pričom demokracia v porovnaní s ostatnými formami vlády umožňuje najefektívnejšiu kontrolu politikov:médiá ako strážny pes, nezávislé súdnictvo - Taliansko, armáda v Turecku)

1. PREDNÁŠKA - PREDSTAVY POLITICKÝCH MYSLITEĽOV A POLITOLÓGOV O NAJVHODNEJŠOM POLITICKOM USPORIADANÍ

   Poznanie politického myslenia umožňuje pochopiť postupnosť, vonkajšie vplyvy, prípadne izolovanosť a regionálne rozdiely v dejinách politického myslenia.

HERODOTUS, cca 5 st. p.n.l., vláda starších a najskúsenejších.

Pytagorovi žiaci, pytagorejci, 6.-5.st.p.n.l., ideálom štát, v ktorom vládnu spravodlivé zákony, tie sú najvyššou hodnotou a ich zachovanie je najvyššou cnosťou. Najväčším zlom bola anarchia (vládnutie bez pravidiel, svojvoľne). Stúpenci aristokracie.

Sofisti - (pôvodne ľudia ktorí vynikali v nejakej činnosti, neskôr hanlivé označenie, napr. Protagoras) - štát je pre sofistov prvýkrát v dejinách výsledkom dohody ľudí, prvotný stav boj všetkých proti všetkým, preto štát ako zhromaždenie slobodných ľudí, navzájom si garantujúcich bezpečnosť. Aj myšlienka univerzálneho štátu, ktorý presahuje hranice polis (civitas maxima), najlepšou formou vlády aristokracia.

SOKRATES , 5st.p.n.l., - aristokratická koncepcia štátneho zriadenia, štát majú riadiť najmúdrejší a najlepší, tí, ktorí pochopili podstatu dobra. Základom štátu musí byť spravodlivosť. Vládnutie ako kráľovské umenie, na ktoré sú predurčení len tí, ktorí dospeli ku skutočnej pravde a cnosti. Odmietal demokraciu, oligarchiu, aj tyraniu. Ale Atény ako najlepšie riadený štát, lebo každému umožňujú, aby sám spravoval svoje veci. Súčasne však voľba najvyšších funkcionárov žrebom, rovnako ako ľudové zhromaždenia, boli v príkrom rozpore s jeho požiadavkou vlády najmúdrejších a najcnostnejších.

PLATÓN, 5.-4.st.p.n.l., Politea - Ústava, Zákony, Štátnik, - prvé diela politického myslenia.

Ústava - spravodlivosťou štátu je ústava, štát je potrebný k uskutočneniu cnosti a najmä spravodlivosti, štát je natoľko dobrý nakoľko má dobrú vládu. Dôležité stanoviť kritériá dobrej vlády a určiť, ako majú byť vládcovia vychovávaní. Štát je človek vo veľkom. Vládnuť majú filozofi - najmúdrejší, vojaci plus najnižšia trieda - kupci, remeselníci a roľníci.

  Rozoznával ďalšie štyri možné formy vládnutia:

timokracia: degenerácia, resp. zvrátená forma ideálneho štátu, v ktorom úcta a vojenská sláva nahradia znalosti a cnosti.

oligarchia: degenerácia timokracie, v ktorej sláva je nahradená bohatsvom ako princípom získania politickej moci.

demokracia: degenerácia oligarchie,  negatívne hodnotenie na základe odsúdenia jeho učiteľa Sokratesa. Vládne v nej sloboda a rovnosť, ale nenásystné užívanie slobody, strata citu pre rozlišovanie dobra a zla, bezmocnosť vládnucich a ovládaných, vedú k anarchii a následne k tyranii

tyrania: dôsledok degenerácie demokracie.

  Odmietol timokraciu, oligarchiu, tyraniu i despociu (lyramida).

  Spravodlivosť predstavuje ideálny štát vo svojom celku, lebo pre štát je rozhodujúcim blaho celku a nie jednotlivých tried.

   Navrhoval zrušenie rodinného života, spoločnú výchovu detí, spoločný majetok.

   Ideálny štát sa dosiahne prostredníctvom výchovy, veľká úloha náboženstva.

   Jedinci sa združujú do štátu, pretože nie sú sebestační.

   Ideálny štát dokonale jednotný ale stavovsky rozvrstvený, prechod z jedného stavu do druhého možný, ale nie žiaduci.

   Cnosti stavov: sofia (múdrosť), mužnosť (andreia) a sofrosýne (sebaovládanie). Príslušníci stavu bojovníkov a filozofov sa mali venovať výlučne spoločenským záujmom a preto nesmeli mať majetok ani rodinu.

   Vláda pre dobro celku, nie pre osobné výhody vládca. Samotné vládnutie ako ťažká, nepríjemná a zodpovedná činosť, ktorej sa vládcovia chopia len neradi, a to pre obavy z horších ako sú oni.

   V ideálnom štáte by vládcovia nemali byť viazaní zákonmi, ale mali by mať voľnosť ich prispôsobiť svojmu videniu dobra. Len tam, kde to nie je možné, napr. v demokracii, je nutné trvať na dodržiavaní záväznosti zákonov aj pre vládcu ako aj na kontrole všetkej jeho činnosti.

V Zákonoch, napísaných neskôr, prispôsobuje ideálny štát viac jestvujúcim pomerom, z obavy pred ľudskou slabosťou namiesto ľudí urobil vladárom zákon.

   Rodina a súkromné vlastníctvo nie sú zrušené, len dozor nad uzavieraním sobášov a domácim životom, vládcovia prísne zaviazaní zachovávať zákony, viac cenená práca, význam výchovy,vzdal sa predstavy o vláde filozofov

Zákony - prvá verzia zmiešanej ústavy, zaručenie stability kombinovaním princípov ktoré by mohli byť v konflikte inak, monarchistický princíp múdrosti a dobroty s demokratickým princípom slobody (Perónove princípy)

  Ale tiež: zveriť absolútnu moc nielen nad výchovným procesom, ale aj nad vládou ľuďom, ktorí "vedia".

  Vláda jedného /monarchia -  tyrania/, vláda niekoľkých /aristokracia - oligarchia/, vláda mnohých /demokracia - ochlokracia/ (ako protiklady prijateľného a odpudzujúceho režimu).

(Štefan Kraus, Ideálne štáty, Bratislava, Slovenská grafia 1936,

Ida Zubácka, Kapitoly z dejín antického Grécka, 1998, FF UKF v Nitre).

   ARISTOTELES, 4.st.p.n.l., Politika, 158 ústav, podstata štátu, štátnych foriem. Štát je od prírody a človek je od prírody štátnou bytosťou, štát skôr, lebo" celok je nutne skoršie ako čiastka". Kto náhodou žije bez štátu je alebo nadľudská bytosť, ako Boh, alebo je menej ako človek - je zviera.

   Stavia sa odmietavo k vytváraniu ideálneho štátu, ale súčasne že politická veda sa má usilovať o čo najplnšiu realizáciu istých princípov v reálnych pomeroch.

  Dobrý štát je riadený vo verejnom záujme, pričom občania sa účastnia na výkone moci a celý verejný život je podriadený právu.

   Ako prvý navrhoval rozdelenie moci na zákonodarnú, výkonnú a súdnu.

   Úlohou štátu je zaistiť blaženosť svojim občanom. Zavrhuje rovnosť mužov a žien, na rozdiel od Platóna, ale dôraz na blaho jednotlivca, majetok a rodina majú byť štátom podporované a chránené, ale odsudzoval úroky.    

   Spravodlivosť ako hlavná cnosť štátu, rovnosť občanov, ale potreba otroctva, vzdelávanie občanov ako úloha štátu.

6 typov režimov - 3 správne a 3 nesprávne

Vládne jeden: monarchia (kráľovláda, basileiua)- tyranida (tyrannis)

Vládnu viacerí: aristokracia- oligarchia

Vládne množstvo /“masa“/: politea - demokracia, chápaná ako ochlokracia, vláda davu.

ARISTOTELOVE KONCEPCIE VLÁDNUTIA

   Demokracia ako opak a úpadková podoba politeía, t.j. dobrého mesta /štátu/. Politea ako štát, v ktorom majú prevahu stredne majetní ľudia a v ktorom počet osôb zúčastňujúcich sa na správe štátu je väčší ako počet tých, ktorí toto právo nemajú.

   V správnych formách ústav sa vyhľadáva blaho všetkých, celku, v nesprávnych blaho jednotlivcov.

   Ambivalentný vzťah k demokracii. Ariostoteles na jednej strane považoval za správne, aby moc mala v rukách väčšina, aby sa občania pri výkone moci striedali a viac ľudí má viac pravdy. Na druhej strane odmietal rozhodujúci vplyv ľudových zhromaždení na politický život i politickú aktivitu extrémnej chudoby, teda akúsi extrémnu demokraciu.

Oligarchia a demokracia, polity(ea) alebo ústavný, t.j.zmiešaný režim (kombinácia oligarchie (dominancia bohatých) a demokracie (dominancia chudobných).

 /Republikánsky princíp, USA: A Republic, if you can keep it…, preto pre moderné liberálne demokracie pôvodne termín republika/.

   Najlepšia forma vlády, lebo prepája dobro alebo hodnoty so stabilitou, vládne menšina zvolená väčšinou v súlade s ústavou a v prospech všetkých.

   Občania by mali byť vojakmi alebo by mali byť tými, ktorí rozhodujú a radia o tom, čo je štátu prospešné, vykonávajú súdnu moc (ostatné povolania sú nevhodné).

   Ale neskôr aj monarchiu hodnotí ako najlepšiu formu vlády v Etike Nikomachovej.

GRÉCKI UTOPISTI: Zenon z Kittia, 4.-3.storočie p.n.l., neuznával žiaden právny poriadok, zavrhoval výchovu, zakazoval peniaze, jeden druh odevu,

Xenofon, 5. st.p.n.l.,  vojenský poriadok ako vzor pre správu štátu, vojenská diktatúra a idealizovanie kráľa, na eunuchoch spočívajúca despocia, absolutistická monarchia.

MIMO EURÓPY

Egypt: Poučenie faraóna Herakleopolisa svojmu synovi, X. Dynastia. Radí ako postupovať v prípade povstania, akým spôsobom je možné vytvárať okruh oddaných ľudí, ako sa správať k nadriadeným.

Babylon: Chammurabiho zákonník (1780 pr. n.l.), prvý reálne dokladovaný pokus o kodifikáciu práva.

Izrael: Starý zákon - otázka deľby moci a sociálnej spravodlivosti. Ani kráľ ani kňazi nemajú mocenský monopol, sú to vlastne dve možné centrá moci, ktorá sa navzájom kontrolujú.

   Sociálna spravodlivosť ako právo na nezaujatosť súdov a sociálne opatrenia v prospech chodobných.

Čína: Lao-c´, ideálny život jednotlivca, rovnako ako ideálne pôsobenie spoločnosti a vlády znamená zhodu s prírodou, úsilie žiť jednoducho, pokoji, vnútornej čistote, každodenná starostlivosť o rozvoj duchovných síl a odmietanie násilia.

        Konfucius, 6.-5.st.p.n.l., za vládcov by mali byť vyvolení tí najlepší, obsahom vládnutia má byť rozhodovanie v súlade s právom a v záujme dobra. Cieľom bolo blaho ľudu. Panovník mal božský pôvod, spoločenská nerovnosť.  Najvyššia hodnota mravný život, láska a úcta k starším, vernosť a ušľachtilosť, ale v podstate len pre špičku spoločnosti, ostatní mali poslúchať.Dôležitosť výchovy a morálneho príkladu panovníka.

   V rámci školy legizmu bolo za kľúčové považované vytvorenie dokonalého byrokratického systému, opierajúcho sa o zákony a tresty.

   V rámci taoizmu bolo uprednostňované nezasahovanie zo strany štátu a vladára do prirodzeného chodu vecí, čo najmenšia regulácia spoločenských vzťahov prostredníctvom zákonov, limitované vzdelanie lebo vyvoláva snahy zasahovať do vývoja.

   Mohizmus priniesol koncepciu vzniku štátu zmluvou medzi ľudmi.

Japonsko: Šótoku Taiši, 3. st.p.n.l., spoločnosť musí opustiť partikulárne záujmy a učiť sa schopnosti spolupráce a konsenzu. Harmonický štát nevznikne prostredníctvom zákonov a nariadení, ale pomocou presvedčovania a etických noriem. Základné princípy harmonického štátu: veľkorysosť, spravodlivosť, slušné správanie, múdrosť a konanie v dobrej viere.

OBLASŤ ISLAMU, Al Fárábí (9.-10.st.), dobrý štát má vládcu, ktorý má bohatý rozumový a duchovný potenciál, a je schopný ho využiť v prospech celej spoločnosti. Dokonalý panovník je prorok, ktorý je vzdelaný v oblasti filozofie a duchovna.

STOICI: univerzálna ľudskosť, poriadok vo svete založenom na prirodzenom zákone.

   Starší stoici: len mudrc, ktorý dospel k poznaniu absolútneho dobra i zla, má byť povolaný k riadeniu štátu.

POLYBIOS (Polybius), 3. a 2. st.p.n.l., grécky historik, dielo Dejiny (Historiae). Rast a moc Ríma odvodzoval od  politických inštitúcií. Rímski budovatelia štátu objavili, pomocu pokusov a omylov, hodnoty zmiešanej ústavy - kombinácie monarchie, aristokracie a demokracie (konzuli, senát, ľudové zhromaždenie, tribúni ľudu).

   Rím ako vzor pre iných, pevnosť rozdelenej republikánskej moci bola podporená neopakovateľnou hodnotovou sústavou, na najvyššom mieste jednota občana a štátu, oddanosť a služby rei publicae, rímska solidarita, hrdosť na veľkosť a tradície Ríma. SPQR (v mene) Senátu a ľudu Ríma.     Tam kde občan začína myslieť viac na seba ako na štát a tam, kde sa štát stal sám pre seba účelom, jednota sa končí, začína úpadok spoločenskej organizácie a barbarstvo.

„Then there are the omnious analogies to the Rome we read about in school: the decline od religion and morality, corruption of the commercial class, a debased and decadent culture

   /z knihy Patricka J.Buchanana, Where the Right Went Wrong, podľa New Europe News, č.4, 2004, s.9/.  

   Najvyššiu zákonodarnú a súdnu moc malo ľudové zhromaždenie, výkonnú moc mal Senát. Senát sa skladal z patricijov, tj. občanov, ktorí mali aspoň 25 rokov a majetok najmenej milión sesterciov.

   Štátnych úradníkov volilo ľudové zhromaždenie, ale neboli platení, neskôr bežné podplácanie voličov, proles - potomstvo, t.j. chudobní s mnohými deťmi, proletári…

   Spočiatku ale podplácanie úradníkov bolo hrdelným zločinom, a Rimania dodržiavali svoje sľuby.

   Ale Polybius si nevšimol, že dobro patria muselo mať prednosť pred čisto súkromnými záujmami (ako je napríklad záchrana ľudského života).

CICERO, O republike, De Re Publica, O zákonoch, De legibus, štát ako produkt sociálneho inštinktu ľudí, zmiešaná ústava, ale niekedy možnosť i nutnosť postaviť do čela štátu múdreho  a rozhodného jednotlivca, aby obnovil narušenú rovnováhu.

   Ideálny štát je ten, ktorý môže realizovať základné etické zásady, predovšetkým čestnosť. Kedže čestnosť predpokladá slobodu, ideálnym je slobodný štát. Slobodu v ňom zabezpečuje právom. "Štát je nevyhnutný preto, lebo ľudia sú biologicky nerovní, a tak si musia byť rovní aspoň pred zákonm."

    Štáty vznikli najmä preto, aby si každý zachoval svoje vlastníctvo. Štát je právne aj mravné spoločenstvo, založené na spravodlivosti, vzájomných právach a povinnostiach. Mať účasť na politickom živote je morálnou povinnosťou občana, pretože ak sa dobrí stiahnu z verejného života, zlí triumfujú.

   Politik musí byť kompetentným, mať autoritu, morálnu prestíž a z politiky nesmie finančne profitovať.

   Okrem zmiešanej ústavy je potrebná aj harmónia medzi spoločenskými vrstvami. Len tak môže štát podporovať rovnováhu stavov, slúžiť spoločnému dobru, byť res populi.

   Vytvára koncepciu novej aristokracie, vzdelanej a otvorenej všetkým novým myšlienkam, ale deľba moci podobne ako v starom Ríme.

  V prelomových obdobiach aby moc bola odovzdaná mužovi činu.

STREDOVEK: 5.-15. st.n.l., politické myslenie väčšinou ako súčasť širších náboženských koncepcií, nie nutnosť politickej vedy či reflexie, preto neskorá antika a raný stredovek nemá politické myslenie, a ak áno, tak len v podobe rád panovníkovi, ako sa mravne správať.

RANÉ KRESŤANSTVO: SV. JÁN ZLATOÚSTY (sv. Chrysostom) - kresťan nemá záujem o účasť na politickej moci, ani pocit zodpovednosti za jej realizáciu. Cisári nemôžu byť kresťanmi a kresťania cisármi. Štát je nutné zlo a len hriech učinil tento spôsob vlády nutným.

TERTULIÁN: Nič nám nie je ľahostajnejšie ako štát.

   Postupne štát získava v očiach kresťanov hodnotu podmienenú tým, že vedie k naplňaniu božích cieľov, zabezpečuje mier a poriadok.

   Raní kresťania ale zostávajú mimo štátu, stránia sa politiky. Zápas o prevahu medzi svetskou a cirkevnou (božou) mocou je hlavnou náplňou stredovekého politického myslenia.

SV. AUGUSTÍN (Augustinus Aurelius), 4.-5.st., O štáte božom (De civitate Dei), štát budovaný na cirkvi, cisár najlepší služobník štátu ak je prvý služobník cirkvi. Celé dejiny ľudstva v dôsledku prvotného hriechu dejiny dvoch rozdielnych systémov - obce božej a obce svetskej. Sú súčasť božieho plánu s cieľom pozdvihnúť človeka k bohu. Božia moc je od Ábela, svetská od Kaina.

   Svetský štát ako prostriedok k tomu, aby čo najjasnejšie vynikla božia milosť, ktorá sľubuje vyvoleným spásu. Boží štát kresťanov ustavične zápasí s pozemským štátom o prevahu, až kým prvý nezvíťazí.

DANTE, De Monarchia, O monarchii - ideál v univerzálnej cisárskej nezávislej monarchii, ako dedičovi rímskeho národa, v podstate svetovú federáciu na čele s monarchom). Najlepšie usporiadaný svet je tam, kde vládne spravodlivosť.  Tá je najdokonalejšia, ak sa sústredí v jednej osobe, ktorá sa vyznačuje dobrou vôľou a čo najväčšou mocou. Svetovláda jedného cisára s neobmedzenou mocou poskytne najvyššiu záruku, že celé ľudstvo bude žiť šťastne v harmónii a mieri a bez donucovania.

TOMÁŠ AKVINSKÝ, 13.st., De regimine principum - O vláde kniežat, a Summa Theologiae), vplyv Aristotelovho myslenia. Štát má síce božský pôvod, ale bezprostredne každé štátne zriadenie tvoria ľudia. Štát je súdržná sila spoločnosti, rozumné ustanovenie pre všeobecné blaho, vyhlasované tým, kto sa stará o obec. Politický systém má vytvárať vnútrosvetské podmienky pre zdokonaľovanie ľudí, pre mier a pozemské blaho, a má preto svojbytnú hodnotu. Štát má vytvárať podmienky umožňujúce spasenie a viesť ľudí k večnej blaženosti. Kresťanskí panovníci podliehajú pápežovi len v duchovných otázkach.

   Vláda zmiešaná, všetci majú mať účasť na výkone moci, knieža má vydávať zákony ako predstaviteľ množstva v záujme obecného blaha.  

   Najvyšší monarcha volený pre svoju cnosť a zásluhy, pod ním veľmoži za zásluhy a potom ľud, zúčastňujúci sa vládnutia.

   Moc nemusí vždy pochádzať od Boha, ak spôsob jej ustanovenia nie je spravodlivý alebo keď samotné užívanie moci je nespravodlivé. Preto ak vládca zneužíva moc pre svoje egoistické ciele, alebo nesleduje spoločné dobro a spravodlivosť, poddaní majú právo ho odstrániť alebo dokonca zabiť. Podľa inej verzie, v druhom prípade riešenie prekračuje možnosti smrteľníkov a je v kompetencii duchovenstva, pápeža, ktorí môžu jediní iniciovať odstránenie tyrana.

   Štát je prirodzenou inštitúciou, ktorá vedie obyvateľov k spravodlivému a cnostnému životu.

MARSILIUS Z PADOVY, 13-14st., (Defensor Pacis),vystupuje proti pápežskému absolutizmu, chce aby sa pápež a klérus vrátili k svojmu pôvodnému poslaniu, idea suverenity ľudu.

   Duchovenstvo sa má podriadiť panovníkovi a národu. Účelom štátu je uspokojovať a chrániť záujmy ľudu. Panovník ako výkonný orgán podliehajúci kontrole ľudu. Len ľudom vydané zákony môžu byť dobré a spravodlivé. Účasť celej obce na zákonodarstve, pretože "každý lepšie poslúcha zákon, ktorý sám sebe dal."

   Zákonodarná moc patrí ľudu, zákonodarná moc ustanovuje moc výkonnú, moc zákonodarná kontroluje, mení alebo zosadzuje moc výkonnú, ak neplní svoje povinnosti.

   Panovník volený ľudom, vládne v súlade s vôľou ľudu. Ľud môže vládnuť priamo alebo prostredníctvom svojich zástupcov.

NICOLO MACHIAVELLI, 15-16.st., /znovu/zakladateľ politológie, (Il Principe - Vladár, a Discorsi, Úvahy o…), otázka legitímnosti režimov a politických vodcov.

   Legitimizoval nie-normatívnu (realistickú) politiku ako nevyhnutnú, vzťahujúcu sa k prežitiu, ako súčasť reality. Podľa možností sa má držať dobra, no v prípade nutnosti musí prejsť k zlu. Kritériom nemá byť mravnosť, ale prospech štátu. Dejiny sú čiastočne ovplyvnené ľudským správaním, preto skúmal politiku ako súhrn úspešných a neúspešných pravidiel konania. Podmienkou politického úspechu je znalosť dejín a schopnosť, vôľa k činu smerujúca k stanovenému cieľu, bez náboženských a morálnych obmedzení. Kľúčom k úspechu je rešpektovať silu okolností, prijímať, čo diktuje nutnosť a prispôsobovať svoje správanie dobe. Majetkové a mocenské záujmy ako motivácia politického konania.

   "Vladár ktorý neuplatnil /morálne/ otázne prostriedky keď to bolo nevyhnutné na prežitie bude neschopný konať dobro, keď to bude nevyhnutné.“(Kto chce byť dokonale dobrý, je v nebezpečí uprostred ľudí nedobrých. A: Panovník nemusí mať žiadne cnosti, ale musí predstierať, že ich má).

    Idea štátneho záujmu. Základným cieľom vladára musí byť udržať v rukách existujúci stav.

   Za najlepší druh mestského štátu považoval taký, ktorý zachováva vnútornú jednotu, kde nedochádza k zásadnému rozporu medzi bohatými a chudobnými a v ktorom hegemóniu uplatňujú stredné stavy.

   Oceňuje nemecké hanzovné mestá, pretože:

1. stelesňujú vládu stredného meštianstva,
2. sú dostatočne bohaté ako celok,
3. neexistuje v nich feudálna štruktúra a nie sú ani úplne zapojené do medzinárodného obchodu, ktorý spravidla narušuje mravy obyvateľov,
4. poskytujú klasický dôkaz o tom, ako možno dobrými zákonmi udržiavať vnútornú spoločenskú harmóniu,
5. majú účinnú progresívnu daňovú politiku,
6. funkcie štátu uplatňujú dovnútra štátu, nie v záujme územnej expanzie.

Vláda "popolo"  jediná môže presadiť potrebné zákony a ich dodržiavaní spočíva princíp rovnosti.

   Rozlišoval len republiky alebo kniežactvá. Väčšiu stabilitu prisudzoval zmiešanej forme uplatňovania štátnej formy, zaručujúci kniežaťu, aristokracii a ľudu príslušný podiel na vláde.

   Dôležitá kontrola ústavnosti, ktorú mal vykonávať ľud. Nabáda občanov, aby podporovali spoluobčanov, ktorým ide o verejný záujem a zverili im moc. Majú si však ponechať kontrolu nad mocou, aby zabránili jej zneužívaniu a korupcii.

   Nástrojom kontroly je najmä deľba moci medzi rôzne sociálne, hospodárske a politické sily na republikánskom základe. Náboženstvo ako dobrý prostriedok na zabezpečenie poslušnosti ľudí. Dynamika a prosperita štátu sú podmienené účasťou občanov na moci, vzájomnou dôverou, konsenzom, spoločným záujmom.

   (Antimachiavelli, Friedrich Veľký  spolu s Voltairom, tiež Erasmus Rotterdamský, Inštitúcie kresťanského panovníka ako anitéza Vladára, neskôr Kissinger - Realpolitik).

THOMAS MORE (MORUS), 15.-16.st., Utópia, komunistický agrárny systém, všetko patrí všetkým, všetci musia pracovať, ale prirodzené právo je vojna s národom, ktorý má veľa nevzužitej pôdy a nechce ju postúpiť Utopijcom.

   Prvá časť knihy je kritika vtedajších spoločenských pomerov, druhá časť vízia sociálne spravodlivej spoločnosti.

   Každých 30 rodín by volilo ročne svojho predstaviteľa a zbor týchto predstaviteľov volil z kandidátov navrhnutých ľudom doživotnú hlavu štátu. Z každých 10 predstaviteľov rodín jeden by bol zvolený do rady, ktorá spoločne s hlavou štátu - monarchom - riadila spoločenské a štátne záležitosti.

   Odstránenie súkromného vlastníctva ako jediná cesta k odstráneniu biedy, chudoby, zločinnosti.

TOMÁŠ (THOMASSO) CAMPANELLA, 16-17. st., Slnečný štát /Civitas Soli/, ideál komunistickej spoločnosti s teokratickým štátom, hlavou štátu je vysokovzdelaný veľkňaz, starší ako 35 rokov, má troch ministrov (moc, múdrosť, láska), vládne kým sa nenájde niekto ešte múdrejší a vhodnejší na vládnutie, na základe vlastného uznania iného schopností, podobne ako ostatní traja ministri, ostatní úradníci sa vymieňajú podľa vôle ľudu, snem zasadá každý mesiac, tam môžu občania kritizovať úradníkov, ideálny teokratický štát, ale zamieta rodové privilégiá, ruší majetok aj rodinu (stávajú sa spoločným majetkom), dáva presné pokyny na výchovu.

JEAN BODIN, 16.st., teória suverenity, Šesť kníh o štáte (Six livres de la République), absolutizmus ako riešenie problémov nestability a neporiadku, ale podriadený božím a prírodným zákonom, konečný cieľ je obecné blaho. Klasické prípady tzv. zmiešaných režimov /ústav/ -  Rím a Benátky, boli vlastne centralizované vlády, a legislatíva a výkonná moc boli koncentrované. Optimálna je monarchia. Zakladal štát na rodine, panovník má moc v štáte ako otec v rodine, a štát existuje len vtedy, ak sú "občania " poddaní spoločnému suverénovi.

  Štátna moc sa musí starať o spoločné záležitosti rodín a spravovať verejný majetok. Cieľom štátu je cnosť, nie šťastie. Náboženská a politická tolerancia, ale demokracia je nebezpečná, pretože snaha o rovnosť je proti prírode. Vplyv podnebia a zemepisných podmienok na formu vlády.

FRANCIS BACON, 16.-17.st., Nová Altantis, vedúce pôsobenie elity vedcov, v podstate technokratov, ktorí poznajú a sprístupňujú taje prírody a dávajú prírodné sily do služby ľudu.

BENEDICT (BARUCH) SPINOZA, 17.st., Traktát (Rozprava) teologicko-politický a Úvahy politické, neobmedzená zvrchovanosť štátu, ale práva poddaných. Cieľom štátu je poskytnúť ľuďom možnosť žiť vo svornosti a  mieri, zabezpečiť im vládu rozumu, ktorá je hlavnou zásadou slobody. Vládca môže začať zneužívať svoje práva násilným spôsobom, ale ničí tým štát. Poddaní nesmú konať proti vôli panovníka ani v tomto prípade, ale si môžu myslieť čo chcú.

   Ide o prvotné právo slobody ducha, ktoré je podľa Spinozu samou podstatou človeka. Spinoza žiadal od štátu slobodu (Hobbes žiadal mier). Za najväčšie nebezpečenstvo pre takto chápanú slobodu považoval absolútnu monarchiu. Preto úvahy o koncepcii ústavy, ktorá by obmedzila absolútnu moc panovníka. Preto navrhoval deväť zásad na obmedzenie absolútnej moci panovníka, napr. kandidátov do kráľovskej rady navrhujú skupiny rodín, ale právo ich voľby (výberu) má kráľ, kráľ nesmie rozhodnúť o žiadnej veci kým si nevypočuje názor rady….

HARRINGTON, 17.st., The Common Wealth of Oceania, Republika Oceánia, majetok je rozdelený zákonmi a jeho veľkosť určuje i podiel na moci v spoločnosti. Na zákonodarnej činnosti sa má podielať senát a ľud, pričom ľud zákony navrhuje a senát ich schvaľuje. Ich výkon zabezpečuje úrad. Utopická, čiastočne rovnostárska, demokratická spoločnosť.

THOMAS HOBBES, 16.-17.st., Leviathan, a De cive - O občanovi. Podstata človeka je egoizmus, túži po bohatstve a moci na inými. Suverénna autorita je nevyhnutná v spoločnosti na zabezpečenie prežitia v inak vládnucom chaose. V pôvodnom, predštátnom stave, dominovala sila a vôľa jednotlivcov (vojna všetkých proti všetkým), každý mal toľko práva koľko mal sily. Ľudia preto vytvoria spoločnú moc, ktorá ich bude chrániť pred ostatnými tým, že každý s každým uzavrie spoločenskú zmluvu o vytvorení štátu. Štát vznikol z egoizmu, zo strachu.Výmenou za záväzky a poslušnosť, podriadení či poddaní  majú zabezpečenú bezpečnosť. Inými slovami, vôľa nového mocenského subjektu bola považovaná za vôľu všetkých, ale o obsahu tejto vôle všetkých autoritatívne rozhodoval suverén, oprávnený používať všetky moci a prostriedky svojich poddaných na udržanie mieru a pre spoločnú obranu. Táto osoba - štát - je podľa Hobbesa Leviathan, alebo smrteľný boh. Štát sa stáva transcendentným bytím, odlišným od bytostí, ktoré ho tvoria. Jediným poslaním štátu je zabezpečiť blaho občanov. Hobbes popieral, že prvotný akt, ktorým sa ustanovila štátna moc, bola zmluva medzi ľudom a suverénom. Podľa Hobbesa išlo o zmluvu medzi ľuďmi, ktorí sa navzájom zaviazali, že nebudú odporovať jedincovi alebo zboru, ktorému zverili zvrchovanú moc. Táto vzájomná zmluva ale vôbec nezaväzovala zvrchovaného pána, ktorý sľubom o neodporovaní prijal vôľu zvrchovanej moci ako svoju vlastnú vôľu. Poslaním zmluvy nie je teda limitovať suverénnu moc, ale dať jej oprávnenia. Zmluvou sa poddaní vzdali práva na odpor a na konkurovanie právam suveréna. Suverén nepodlieha kontrole poddaných, ale sám je poddaný Boha a bude sa za svoj spôsob vládnutia zodpovedať pred jeho tribunálom. Absolútnemu štátu majú byť podriadené aj náboženstvá a cirkvi. Zostáva ale sloboda svedomia a právo na legitímnu obranu svojho života všade tam, kde Leviathan dobre neslúži.

   Čo nariaďuje štát, je spravodlivé, čo zakazuje je nespravodlivé a teda trestné.

   Najlepšou formou vlády je preto monarchistický absolutizmus, limitovaný záväzkom zabezpečenia bezpečnosti. V monarchii sa vraj najtesnejšie zlučuje dobro súkromné a verejné. Kráľ nemôže byť bohatým, ak sú poddaní chudobní, a nemôže byť v bezpečí, ak sú slabí a zbabelí. Na druhej strane, ani poddaní nemôžu uspokojivo žiť v podmienkach, keď kráľ je chudobný a nemá dostatok mocenských síl, aby zabezpečil mier a bezpečnosť.

Protipól monarchie v demokracii, kde každý občan môže podľa Hobbesa dosahovať svoj prospech aj konaním, ktoré sa prieči verejnému blahu.

JOHN LOCKE, 17.st., Dve úvahy o vláde, najmä Second Treatise of Government a Rozprava o ľudskom rozume, iný pohľad ako Hobbes, ľudia odovzdávajú časť svojich práv na zabezpečenie svojho blahobytu a slobody. Prirodzený stav ako obdobie, keď ľudia väčšinou žili podľa pravidiel prirodzeného práva, v mieri a harmónii. To bolo predtým ako vytvorili politické spoločenstvo. Hlavným dôvodom vzniku štátu je vytvorenie lepších predpokladov na ochranu prirodzených práv občanov, najmä vlastníctva. Vlastníctvo je legitímne, ak vlastní niekto veci, ktoré boli ponechané skaze a ak ten, čo si niečo privlastní, ponechá dosť aj pre iných.

   Vlastníctvo existovalo pred štátom, štát vznikol na jeho ochranu. Štát vznikol na základe spoločenskej zmluvy, ktorou sa ľudia zriekli svojej prirodzenej slobody a práva individuálne chrániť svoj život a majetok  Išlo o slobodu spojenia a slobodu podrobenia (od jedinca k spoločnosti a od spoločnosti k štátu).

   Ľudia sa nezriekli všetkých práv a navždy práv, len niektorých, pričom hlavné práva, najmä slobodu, si ponechali. Možnosť revolučného vystúpenia ľudu ak sa štátna moc spreneverí svojmu poslaniu a poruší spoločenskú zmluvu.

GOTTFRIED WILHELM LEIBNITZ, 17.-18.st., De Suprematu Principum Germaniae, pravý základ štátu cnosť a božia bázeň, politická pravda a dobro s nimi sú v súlade.Pravou zásadou politiky má byť morálka. Každý má byť spokojný so svojim miestom. Poukazoval na hospodársku funkciu vlády.

CHARLES LOUIS MONTESQUIEU, 18. st., L´Esprit des Lois, Duch zákonov, porovnával ústavy, spoločenský život je podriadený prírodným zákonom rovnako ako príroda, zohľadňoval vplyv podnebia, náboženstvo, zvyky, ekonómiu, históriu,…Obecným zákonom, ktorý vládne národom, je ľudský rozum. Najlepšia forma vlády - oddelenie mocí.

   Kategorizácia: republika (delená na aristokracie a demokracie), monarchia, despotizmy.

   Zásadou republík je cnosť, ktorú chápal ako láska k vlasti, t.j. láska k rovnosti. Cnosť teda nie v zmysle mravnom, ale politickom. Pravou cnosťou a zásadou aristokracie má byť umiernenosť.

   Deľba moci: zákonodarná, výkonná (v oblasti medzinárodného práva), výkonná v oblasti občianskeho práva, t.j. trestanie zločincov a rozsudzovanie sporov medzi občanmi (neskôr termín súdna moc).

   Prvá zverená ľudu, resp. jeho zástupcom, druhá monarcha a jeho aparát, tretia nezávislí sudcovia vyberaní z ľudu v určitých časových intervaloch.

   Proti náboženskej neznášanlivosti, zrušiť obchod s otrokmi, progresívna daň, podpora ekonomickej súťaže, štát má zaručiť existenčné minimum.

JEAN J. ROUSSEAU, 18. st., Spoločenská zmluva, Rozprava o pôvode a podstate nerovnosti medzi ľuďmi, Rozprava o politickej ekonómii. Otázka legitimity politických poriadkov, funkcia štátu, priama demokracia, ľud ako nositeľ zvrchovanej moci, vôľa ľudu buď zostáva sama sebou alebo sa stáva cudzou vôľou, všeobecná vôľa ľudu sa utvára na otvorenom fóre a má absolútnu moc, ktorej sa podriaďuje každý jednotlivec, ktorý je nedeliteľnou súčasťou celku, predstava o zastupiteľskom zbore ako zbore zmocnencov, ktorí nemôžu nič rozhodnúť, každý zákon musí schváliť ľud, inak je neplatný a neúčinný.

   Moc štátu (panovníka) je výsledkom spoločenskej zmluvy, ktorou boli práva všetkých odcudzené v prospech celku, ale každý získal hodnotu vyššiu - občiansku slobodu a vlastnícke právo. Všeobecná vôľa tak predstavuje syntézu vôlí jednotlivcov a súčasne aj relatívne samostatnú vôľu každého jednotlivca.Každý zostáva slobodnou bytosťou a súkromným vlastníkom. Na miesto pôvodných prirodzených práv nastupujú práva občianske, najmä právo       slobody, rovnosti a vlastnícke právo.

   Rozprava o politickej ekonómii: otázka rovnosti, panovník sa nesmie riadiť iným pravidlom ako verejným záujmom, t.j. zákonom, verejné rozhodnutie nemusí byť nevyhnutne spravodlivé, niečo iné je verejná vôľa a niečo iné obecná vôľa, Atény neboli v skutočnosti demokraciou, ale aristokraciou, a to veľmi tyranskou, spravovali ich učenci a rečníci, obecná vôľa vedie vždy k správnemu rozhodovaniu, veľmi často sa však tvoria tajné frakcie, ktoré dokážu v záujme jednotlivcov zbaviť zhromaždenie prirodzeného sklonu k správnemu rozhodovaniu, najskazenejší ľudia sa dokážu votrieť prehnanými prejavmi do dôvery verejnosti.

   PRVOU a najdôležitejšou zásadou zákonnej alebo ľudovej vlády, t.j. takej vlády, ktorej úlohou je dbať o blaho ľudu, je vo všetkom sledovať obecnú vôľu a riadiť sa ňou (potreba rozumu). Ako možno dosiahnuť, že všetci poslúchajú, ale nikto nerozkazuje, že slúžia, a nemajú pána, že v skutočnosti majú o to viac slobody, o čo viac sa zdajú byť ujarmení, že nikto nestráca zo svojej slobody nič, okrem toho, čo môže škodiť slobode iného? Tieto zázraky sú dielom zákona.Hlavným záujmom a zároveň úplnou nevyhnutnou povinnosťou toho, kto vládne, je strážiť dodržiavanie zákonov. Sila zákonov závisí omnoho viacej na ich vlastnej múdrosti ako na prísnosti tých, ktorým slúži. Prvým zo všetkých zákonov je povinnosť riadiť sa zákonom. Vláda ktorá si zasluhuje vážnosť, pôsobí viac na vôľu ako na činy ľudí. Uviesť do súladu správu štátu so zákonmi.

   Dve neomylné pravidlá: duch zákonov, ktorý má slúžiť pri rozhodovaní o prípadoch, ktoré zákon nemohol predvídať, a obecná vôľa, prameň všetkých zákonov a ich doplnok, ktorá má byť v prípade akéhokoľvek nedostatku v zákonoch zobraná do úvahy.

   Všeobecná vôľa je naplnená vtedy, ak vládcovia sú spravodliví (čínsky príklad, panovník nedáva svojim úradníkom za pravdu, ak dôjde k nejakej nezhode medzi ľudom a mandarínmi - súd).

   DRUHÁ zásada - vláda cnosti, udržaniu vlády nemôže napomáhať nič tak ako mravy. Len čo sa všetky súkromné záujmy spoja proti záujmu obecnému, ktorý potom už nie je záujmom nikoho, stanú a verejné neresti silnejšími ako zákony, ktoré majú potlačovať. Skazenosť ľudu zachváti nakoniec aj vládu, i keby bola ako múdra. Čím viacej vládne cnosť, tým menej treba geniálnych vládcov (práve tak nebezpečných ako obdivovaných). Ale musíme byť prísni ak máme byť spravodliví. Chceme aby národy boli šťastné? Začnime tým, že ich naučíme milovať vlasť. Ak sa povie, že vláde má byť dovolené obetovať jedného nevinného pre blaho mnoho ľudí, ide o jednu z najhorších zásad, ktorú si kedy tyrania vymyslela (ochrana života občana v starej Sparte, Macedónsku, Aténach, Ríme). Neprekračujte vládcovia svoje práva a čoskoro budú vaše práva bez hraníc. Jednou z dôležitých úloh vlády je predchádzať krajnostiam v majetkovej nervonosti. Vlasť nemôže existovať bez slobody, sloboda bez cnosti a cnosť bez občanov.    

   TRETIA zásada: starostlivosť o verejné potreby. Udržovať hojnosť na dosah tak, aby ju bolo možné získať len prácou, a aby táto práca nebol márna. Vlastnícke právo je najposvätnejšie zo všetkých občianskych práv a v istom zmysle je dôležitejšie ako samotná sloboda. Majetok veľmi úzko súvisí so zachovaním života, majetok možno ľahšie zobrať a ťažšie brániť ako osobu, a teda si treba viac vážiť toho čo sa dá ľahšie stratiť. Vlastníctvo je skutočným základom občianskej spoločnosti. Najdôležitejšia zásada spravovania financií je, že je nutné omnoho viac usilovať sa o predchádzanie výdavkom ako sa starať o zvyšovanie príjmov.

FRANCOIS MARIE VOLTAIRE, 18.st., Myšlienky republikánske, prirodzené delenie na chudobných a bohatých ak je nejaká spoločnosť ovládaná jediným človekom, alebo niekoľkými, je to preto, že nemá odvahu ani schopnosti si vládnuť sama.

   Konštitučná monarchia na čele s osvieteným monarchom, ku koncu života inklinoval skôr k republikánskemu zriadeniu.

IMMANUEL KANT, 18.st, Kritika čistého rozumu, Kritika praktického rozumu. Štát ako spojenie ľudí vládou zákona, štát umožňuje právne vyjadrenie idey slobody. Uprednostňuje republikánske zriadenie. Mierou vôle ľudu nie je ako u Rousseaua spoločenský záujem, ale princíp rozumu, ktorý vyjadruje súlad individuálnej slobody so všeobecným zákonom. Odmietal demokraciu, kde sa menšina musela podriadiť väčšine, pretože išlo o despotickú demokraciu. Aj v prípade konfliktu s realitou despotického uplatňovania štátnej moci má prednosť stabilita politického systému. Občania môžu len písať a usilovať sa o zlepšenie situácie silou argumentu.

JOHANN GOTTLIEB FICHTE, 18.-19.st, System der Sittenlehre, pre absolútne ľudské práva, stojace nad akúkoľvek konvenciu, každý má povinnosť obmedziť svoju slobodu pojmom slobody každého z nás. Realizovať to môže len zákon. Štát je prirodzeným stavom človeka a spoločnosti, jeho zákony sú realizáciou všeobecného a rozumného práva. Právo na revolúciu. Hlavnou úlohou štátu je zaručiť každému právo, aby mohol žiť zo svojej práce. Riadená ekonomika. Nacionalistická vízia nemeckej výnimočnosti.

Hegel, Comte a Marx - história ako jednosmerná cesta k slobode a vláde rozumu, sociológia.

HEGEL: dejiny ako dialekticky prebiehajúci pokrokový proces, ktorý možno predvídať a poznávať

MARX, 19. st., Kapitál, Manifest komunistickej strany /spolu s F.Engelsom/, feudalizmus, kapitalizmus, socializmus, (komunizmus)- egalitárska spoločnosť, ekonomické podmienky, spojenie utopického socializmu, klasickej politickej ekonómie a Heglovej filozofie, kapitalizmus vyčerpal svoje možnosti.

   Manifest KS - nemýlili sa: urbanizácia, ženská pracovná sila, príčiny krízy kapitalizmu v tom čase, rýchlosť premien, dôsledky rozvoja komunikácie, globalizácia, degenerácia vlád vo vzťahu k nadnárodným firmám, extrémne nebezpečenstvo monopolistického kapitalizmu.

8. mýlili sa: analýza triedneho boja, neustály rast industrializácie, rast dopytu po pracovnej sile,

   Marx o sebe - Môj prínos je, že po prvé, existencia tried je spätá len s určitými historickými vývojovými fázami výroby, po druhé, že triedny boj vedie nevyhnutne k diktatúre proletariátu, po tretie, samotná táto diktatúra je len prechodom k zrušeniu všetkých tried a k beztriednej společnosti.

  Marx z celých dejín socializmu a politického boja vyvodil záver, že štát musí zaniknúť, že prechodnou formou jeho zanikania (prechodom od štátu k neštátu) bude "proletariát zorganizovaný v panujúcu triedu", objavovať politické formy tejto budúcnosti sa však Marx nepokúšal.

  Marx tvrdil,že sa nerozchádza s anarchistami v otázke cieľa, ktorým je odstránenie štátu.

Anarchisti: Proudhoun, "Vlastníctvo je krádež"

   Marxizmus prispel k vedeckému poznaniu poukázaním na význam hospodárskych pomerov a síl, ale súčasne ich význam precenil, všetko dianie redukoval na ekonomiku, hospodárske vzťahy. Historická dialektika (marxistická filozofia dejín): každý politický boj je triednym bojom, všetky oslobodzovacie boje sa koniec koncov vedú za ekonomické oslobodenie. Proti extrémnemu individualizmu nastolil extrémny kolektivizmus.

LENIN, 20 st., Štát a revolúcia, diktatúra proletariátu je panstvo proletariátu nad buržoáziou, neobmedzené zákonom a opierajúce sa o násilie, majúce sympatie a podporu pracujúcich a vykorisťovaných más  /Lenin, V.I. Stát a revoluce, Praha: Mladá fronta, 1967/

   Štát je produkt spoločnosti na určitom stupni vývoja (parafráza Engelsa, 9).

   Štát je produktom a výrazom nezmieriteľnosti triednych rozporov. Štát vzniká tam, vtedy a potiaľ, kde, kedy a pokiaľ nemôžu byť triedne rozpory objektívne zmierené. A naopak: existencia štátu dokazuje, že triedne rozpory sú nezmieriteľné (parafráza Marxa, resp. jeho myslenia, s.10).

   Podľa Marxa by štát nemohol ani vzniknúť ani existovať, keby bolo možné uzmieriť triedy. Podľa Marxa je štát orgánom triedneho panstva, orgánom utlačovania jednej triedy druhou, vytvorením "poriadku", ktorý tento útlak legalizuje a potvrdzuje, pričom krotí konflikt tried.

   Každá revolúcia, ktorá ničí štátny aparát, nám ukazuje nezakrytý triedny boj. Demokratická republika je najlepším možným politickým krytím kapitalizmu.

   Lenin cituje Engelsa: Prvý akt, v ktorom štát skutočne vystupuje ako predstaviteľ celej spoločnosti - prevzatie výrobných prostriedkovu v mene spoločnosti - je súčasne jeho posledným samostatným aktem ako štátu. Namiesto vlády nad osobami nastupuje správa vecí verejných a riadene výrobných procesov. Štát nie je "odstránený", štát odumiera. V skutočnosti tu Engels hovorí o "zrušení" štátu buržoázie proletárskou revolúciou, kým slová o odumieraní sa týkajú zvyšku proletárskej štátnosti po socialistickej revolúcii…Po tejto revolúcii odumiera proletársky štát čiže pološtát.

   Engelsova definícia "Štát je zvláštna potlačovacia moc" musí byť vystriedaná "zvláštnou potlačovacou mocou" proletariátu na potlačovanie buržoázie (diktatúra proletariátu). Práve v tom spočíva "zrušenie štátu ako štátu."

   Sme za demokratickú republiku ako formu štátu, ktorá je za kapitalizmu pre proletariát najlepšia, nesmieme však zabúdať, že i v najdemokratickejšej buržoáznej republike je osudom ľudu námedzné otroctvo. Každý štát je potlačovacia moc voči utlačovanej triede. Preto je každý štát neslobodný  a neľuidový.

   Vystriedanie buržoázneho štátu štátom proletárkym nie je možné bez násilnej revolúcie.

    Cituje Marxa – všetky doterajšie revolúcie štátny zdroj zdokonalovali, ale je treba ho rozbiť, rozmetať. Tento záver je v učení marxizmu o štátu to hlavné, základné. Potlačovacím orgánom je vždy už väčšina obyvateľstva.

   Komúna, odvolávajúc sa na Marxa a na Parížsku komúnu, nahradzuje skorumpovaný a napuchnutý parlamentarizmus buržoáznej spoločnosti inštitúciami, v ktorých sa sloboda názoru a prerokúvania záležitostí nezvrháva v podvod, lebo poslanci musia sami pracovať, sami vykonávať svoje zákony, sami kontrolovať, ako sa čo vykonáva, v skutočnosti sami sa priamo zodpovedať svojom voličom. Zastupiteľské inštitúcie zostávajú, nie je tu ale parlamentarizmus ako zvláštny systém, ako rozdelenie činnosti zákonodarnej a výkonnej, ako privilegované postavenie poslancov.

   Zriadenie, kde postupne všetky stále sa zjednodušujúce funkcie kontroly a evidencie budú nakoniec vykonávané postupne všetkými, potom sa stanú zvykom a nakoniec odpadnú ako zvláštne funkcie zvláštnej vrstvy ľudí.

   Celé národné hospodárstvo , zorganizované ako pošta, a to tak, že technickí pracovníci, dozorcovia a účtovníci a všetky úradné osoby budú dostávať plat neprevyšujúci "robotnícke mzdy", pod kontrolou a vedením ozbrojeného proletariátu - to je náš najbližší cieľ.

   Ako ma byť organizovaná samospráva a ako je možné sa zaobísť bez byrokracie, to nám ukázala Amerika a prvá francúzská republika a ukazují to dnes ešte Kanada, Austrália a iné anglické kolónie.

   Prechod od kapitalistickej spoločnosti, ktorá sa vyvíja ku komunizmu, ku komunistickej spoločnosti, je nemožný bez "politického prechodného obdobia", a štátom tohto obdobia môže byť len revolučná diktatúra proletariátu.

   Až v komunistickej spoločnosti, až odpor kapitalistov bude úplne zlomený, až kapitalisti zmiznú, až nebudú triedy (t.j. až nebudú rozdiely medzi členmi spoločnosti v ich vzťahu k spoločenským výrobným prostriedkom), až potom "zmizne štát a budeme môcť hovoriť o slobode." Až potom demokracia začne odumierať, jednoducho preto, že ľudia, zbavení kapitalistického otroctva, nezmerateľných hrôz, brutalít, nezmyselností a ohavností kapitalistického vykorisťovania, si náhle zvyknú zachovávať elementárne pravidlá spoločenského súžitia, že si zvyknú zachovávať ich bez násilia, bez donútenia, bez podriadenia, bez zvláštneho donucovacieho aparátu, ktorý sa nazýva štát.

   Nie sme utopisti a vôbec nepopierame, že sú možné a nevyhnutné excesy jednotlivých osôb a že bude nutné potlačovať takéto excesy. Ale po prvé, k tomu nie je potrebný zvláštny stroj, zvláštny potlačovací aparát, to bude robiť sám ozbrojený ľud tak jednoducho a ľahko, ako ktorýkoľvek hlúčik civilizovaných ľudí. I v dnešnej spoločnosti trhá od seba bitkárov alebo zabraňuje znásilneniu ženy. A po druhé, vieme, že hlavnou sociálnou príčinou excesov, spočívajúcou v porušovaní pravidiel  spoločenského súžitia, je vykorisťovanie más, ich bieda a chudoba. S odstránením tejto hlavnej príčiny začnú excesy nevyhnuteľne "odumierať". Nevieme ako rýchlo a v akom poradí, vieme však, že odumierať budú. S ich odumieraním odumrie aj štát.

   Prvá fáza komunizmu teda ešte nemôže priniesť spravodlivosť a rovnosť (lebo vzišla z kapitalizmu).

   Marx tvrdí, že vo vyššej fáze komunistickej spoločnosti, keď už jednotlivci nebudú v zotročujúcom područí deľby práce a až teda zmizne i protiklad medzi duševnou a telesnou prácou, až práca nebude len prostriedkom k životu, ale sa stane sama prvou životnou potrebou, …potom "Každý podľa svojich možností, každému podľa jeho potrieb"

  Socializmus ako nižšia fáza komunistickej spoločnosti.

  Evidencia a kontrola je to hlavné, čo je potrebné, aby správne fungovala prvá fáza komunistickej spoločnosti. Všetci občania sa tu stávajú námedznými zamestnancami štátu.

WEBER, 19.-20.st, Hospodárstvo a spoločnosť, Politika ako povolanie, Protestanstká etika,  vedecky skúmal politické javy, štátnu byrokraciu, vznikajúce politické strany, záujmové skupiny.