zoradene prednasky

Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Univerzita sv. Cyrila a Metoda / Fakulta masmediálnej komunikácie / Základy politológie

 

Globalistika - teória sociálnych konfliktov (vypracované tézy - Školkay) (fmk_-_globalistika.doc)

 

 

 

 

 

 

 

 

 

GLOBALISTIKA

 

 

 

TEÓRIA SOCIÁLNYCH KONFLIKTOV

 

 

 

Prednáškové tézy/skriptá

 

 

 

 

 

 

 

 

 

© Dr. Andrej Školkay, 2004 /verzia z októbra/

 

 

 

 

Fakulta masmediálnej komunikácie Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave

 

   Globalizácia od slova glóbus, tj. guľa. Po anglicky globalisation, po francúzsky  mondialisation, po španielsky globalización, po nemecky Globalisierung.

 

   Nový termín sa predovšetkým týka globálnych účinkov, neplánovaných a neočakávaných, a nie globálnych iniciatív či opatrení /Bauman 2000, 59/.

 

   Sme v počiatočných fázach vzniku nového typu svetovej spoločnosti, ktorá sa bude odlišovať od súčasnej spoločnosti tak, ako sa odlišoval svet priemyslovej revolúcie od spoločnosti poľnohospodárskeho obdobia. Podnetom dnešnej zmeny bol vznik vyspelých technológií /King a Schneider 1991, 13-14/. V minulosti vždy existovali starší ľudia, ktorí vedeli viac – mali viac skúseností s okolím, v ktorom vyrastali, Dnes už nikto taký neexistuje /King a Schneider 1991, 105/.

 

 

 

Prežívame premenu, ktorá zmení politiku a ekonomiku 21. storočia

 

Reich 1995, 13

 

 

DEFINÍCIE GLOBALIZÁCIE

 

   

   V Krátkom slovníku slovenského jazyka z roku 1987, /Bratislava, VEDA, s.109/ nachádzame len slová globál, globálny a glóbus.

 

   V Slovníku cudzích slov z roku 1990 /tretie revidované vydanie, SPN, Bratislava, s.329/ je slovo globalizácia definované ako pedagogický termín, "smer, ktorý pri vyučovaní vychádza od celku a prirodzených situácií a zachováva "životnú celistvosť", kým jedinec sám nepristúpi k jeho rozboru prirodzeným vývojom."

 

   Spontánny, neriadený proces, ktorý v istej miere vedie k vzájomnej integrácii niektorých spoločností na vyššiu, globálnu úroveň /Mezřický 2003, 10/.

 

   Výraz globalizácia sa začal používať pre všetky obory ľudskej činnosti, ktoré nejakým spôsobom našu planétu akoby zmenšovali. Je to celkový a rámcový pohľad na svetové problémy, či už z hľadiska ekologického alebo vojenského /Ehl 2001, 23/. Jeho základom je výmena informácií, komunikácia. Najviditeľnejšie to je v medzinárodnom obchode, a po ovládnutí politiky sa globalizácia zameriava na oblasť kultúry. Je to predovšetkým proces časopriestorového zmenšovania /Ehl 2001, 33/.

 

   Rastúca vzájomná ekonomická závislosť krajín vo svetom meradle v dôsledku rastúceho objemu a druhu cezhraničných transakcií tovarov a služieb a toku medzinárodného kapitálu, ako aj rýchlejšieho a rozsiahlejšieho šírenia technológií /MMF, podľa Mezřický 2003, 10/.

 

   Kvalitatívne zmeny v svetovom hospodárstve, umožnené pokrokom informačných, komunikačných a počítačových technológií, ktoré znamenajú, že naša generácia ako prvá vníma svet ako jeden vzájomne prepojený celok /Mlčoch 2003, 73/.

 

   Šírenie vedy a technológie na celom svete /Gray 2002, 11/, celosvetové rozšírenie moderných technológií a priemyslovej produkcie a komunikácie každého druhu bez ohľadu na hranice – v oblasti obchodu, kapitálu, produkcie a informácií. Globalizácia tiež predpokladá, že takmer všetky svetové ekonomiky sú navzájom prepojené prostredníctvom sietí. Globalizácia nie je univerzálny stav rovnomernej integrácie do svetovej hospodárskej aktivity. Aj keď jedným z dôsledkov globalizovanejšej ekonomiky je zmena alebo oslabenie niektorých hierarchických ekonomických vzťahov medzi štátmi /Západ a Čína/, niektoré existujúce hierarchické vzťahy zároveň posilňuje a nové vytvára /Gray 2002, 72/. Nech už globalizácia postúpi akokoľvek ďaleko, stále bude platiť, že niektoré rozmery ekonomického života spoločnosti nie sú ovplyvňované svetovými trhmi, aj keď sa to po čase môže zmeniť /Gray 2002, 73/. Globalizácia nie je to isté ako trend k homogenite. Globálne trhy, v ktorých sa kapitál a produkcia voľne pohybujú cez hranice, fungujú práve vďaka rozdielnosťam  medzi lokalitami, národmi a regiónmi.

 

   Zintenzívnenie celosvetových sociálnych vzťahov, ktoré spojujú vzdialené lokality takým spôsobom, že miestne udalosti sú formované udalosťami dejúcimi sa mnoho kilometrov ďaleko a naopak. Ide o dialektický proces, pretože miestne udalosti sa môžu vyvíjať úplne opačne ako veľmi vzdialené vzťahy, ktoré ich formujú /Giddens 2003, 62/.

 

   Časopriestorová kompresia vystihuje pokračujúcu mnohostrannú transformáciu parametrov podmienok ľudského života /Bauman 2000, 7/. Scvrkávanie priestoru ruší plynutie času. Obyvatelia prvého sveta žijú vo večnej prítomnosti, prežívajú sériu epizód hygienicky izolovaných od minulosti a budúcnosti. Títo ľudia sú neustále zaneprázdnení a nemajú čas, lebo sa nedá natiahnuť. Ľudí povaľujúcich sa na opačnom konci sveta gniavi bremeno nadbytočného, zbytočného času, ktorý nemajú čím vyplniť. Obyvatelia prvého sveta žijú v čase. Priestor ich nezaujíma, lebo každú vzdialenosť môžu prekonať hneď. Obyvatelia druhého sveta žijú v priestore, v ťažkom, nedotknuteľnom, zväzujúcom, udržiavajúcom čas mimo kontroly obyvateľov. Ich čas je prázdny - nič sa v ňom nedeje. Iba neskutočný, televízny čas má svoju štruktúru, časový rozvrh /Bauman 2000, 85/.

 

   ….dezorientácia… vyplýva z pocitu…./že/ sme vtiahnutí do spletitých udalostí, ktorým plne nerozumieme a ktoré z veľkej časti najpravdepodobnejšie nemôžeme ovplyvňovať.“ /Giddens 2003, 12/.

 

   Zmeny, ku ktorým došlo za posledné tri až štyri storočia…boli ale tak dramatické a rozsiahle vo svojom dopade, že naše poznanie o predchádzajúcich obdobiach prechodu nám pri pokusoch porozumieť týmto zmenám pomáha len veľmi málo /Giddens 2003, 14/.

 

   Zameranie sa na to, čo bolo, môže zakryť to, čo je, a tými zabrániť rozpoznaniu zmien, ku ktorým došlo. Pri uvažovaní o otázkach hospodárskej a sociálnej organizácie sme osobitne náchylní k zastaralému mysleniu /Reich 1995, 15/.

 

   Fenomén globalizácie sa stáva nielen tvorcom nového obrazu geopolitického a geoekonomického rozdelenia sveta, ale aj katalyzátorom zmien v oblasti sociálnej, politickej, zamestnaneckej, ale aj národnostnej /Staněk 1999, 20/.

 

   Rast pohybu kapitálov a investícií vytvára podmienky pre stále hlbšiu vzájomnú prepojenosť národných ekonomík. Rozšírenie medzištátnej spolupráce v širokej škále oblastí, podmienené ekonomickou liberalizáciou, zánikom bipolarity a celosvetovým triumfom trhovej ekonomiky, je sprevádzané podstatným zvýšením medzištátnych, medziregionálnych finančných prúdov. Dochádza tak k skutočnému vytváraniu svetovej ekonomiky, hranice a vzdialenosti medzi štátmi, regiónmi a kontinentami postupne „miznú.“ /Moreau-Defarges 1995 v Souleimanov 2003, 392/.

 

   Utápame sa v informáciách, ale nemôžeme sa zasýtiť vedomosťami. Keď si obrovské množstvo údajov, s ktorými sa ustavične stretávate, neusporiadate do istej štruktúry, ak si ich nedáte do súvislostí, pravdepodobne vám vojdú jedným uchom dnu a druhým von /Naisbitt a Aburdenová 1992, 12/.

 

    Hlavným nástrojom moci sa stáva schopnosť odhaliť medzi kvantom informácií tie informácie, ktoré sú reálne potrebné na záskanie ekonomického či politického vplyvu /Staněk 1999, 22/.

 

   Udalosti sa neodohrávajú vo vzduchoprázdne, ale v spoločenskom, politickom, kultúrnom a ekonomickom kontexte /Naisbitt a Aburdenová 1992, 12/.

 

   Podmienky prípravy na riešenie problémov budúcnosti:

  1. tvorivosť a predstavivosť
  2. komunikácia s ostatnými
  3. adaptácia a príprava na prijímanie zmien
  4. získanie súhrnného pohľadu na svet
  5. pohotovosť pri riešení problémov

 

K tomu potrebujeme znalosti a usporiadanie myslenia a rozvinuté kritické usudzovanie /King a Scheider 1991, 174/. Samotné poznatky ešte nie sú informáciou, až inteligentný zmysel pre dôležitosť dát tieto poznatky následným výberom usporadúva, sústreďuje a vytvára informáciu. Sústava informácií sa potom stáva znalosťou a poznaním. Znalosť alebo poznanie ešte nevedie k spontánnemu pochopeniu, ktoré si vyžaduje múdrosť získanú skúsenosťou /King a Scheider 1991, 177/.

 

   Formujúce sily nadnárodného charakteru sú zväčša anonymné a preto je ťažké identifikovať ich. Netvoria jednotný systém alebo poriadok. Sú zoskupením systémov, ktorými manipulujú "neviditeľní" aktéri…neexistuje jednota či zámerná koordinácia týchto síl…Trh už nie je obchodnou interakciou konkurenčných síl, ale prehadzovaním zmanipulovaných požiadaviek, umelo vytvorených potrieb a túžbou po rýchlom zisku /G.H.Von Wright v Bauman 2000, 56-57/.

 

 

VZNIK GLOBALIZÁCIE

 

   15. storočie /Columbus a iní moreplavci/, alebo 18. storočie /moderný kapitalizmu/, alebo koniec 20. storočia /najmä po skončení studenej vojny/.

 

   Najneskôr v poslednej tretine 19. storočia, keď boli položené prvé transatlantické telegrafné káble /Gray 2002, 11-12/, predstavuje ďalšiu fázu priemyslovej revolúcie.

 

   Ak sa nechceme vrátiť ku križiackym výpravám, potom začiatky modializácie položila európska koloniálna expanzia počínajúc 16. storočím. Prvá forma globalizácia sa realizovala už v podobe dopravnej revolúcie koncom 19. storočia. V roku 1910 bol ekonóm Norman Angel presvedčený, že vďaka vzájomnej závislosti ekonomík sa vojna stane nemožnou. Svet prestal byť podelený na časti od chvíle, keď vzniklo lietadlo a keď sa všetky informácie takmer nekontrolovateľnými prostriedkami v tej istej chvíli rozšírili po celej planéte (Védrine 2002, 23-24). Od konca 60-tych rokov 20. storočia novinári postupne stratili monopol na voľné šírenie informácií, ktorý mali v demokratických spoločnostiach od konca 18. storočia /Ramonet 2003, 79-80/.

 

   Podľa Schumpetera pokrok v doprave nebol dôsledok zvýšenia počtu dostavníkov, ale bol dôsledok vynájdenia úplne nových dopravných prostriedkov - vlakov, automobilov a lietadiel. Bola to predovšetkým dostupnosť prostriedkov rýchlej dopravy, ktorá spustila typický moderný proces podkopávania a rozpadávania sa všetkých lokálne opevnených spoločenských a kultúrnych celkov. Spomedzi všetkých druhov mobility mimoriadnu úlohu zohral prenos informácií /Bauman 2000, 19/. V priebehu posledných tridsiatich rokov svet vyprodukoval viac informácií ako v priebehu predchádzajúcich 5 000 rokov. Jediný výtlačok NYT obsahuje viac informácií ako si mohla osvojiť vzdelaná osoba v 18. storočí za celý svoj život /Ramonet 2003, 188/.

   Oddelenie pohybu informácií od ich nosičov a predmetu umožnilo aj diferenciáciu ich rýchlosti, pohyb informácií nabral oveľa vyššiu rýchlosť, ako mohol dosiahnuť presun osôb či zmeny situácií, o ktorých informácie informovali.

 

    Internet definitívne skoncoval s akýmikoľvek známkami presunu a vzdialenosti, ktorú treba prekonať, a poskytuje informácie okamžite dostupné na celom svete /Bauman 2000, 19/. Globálny svet je svetom menšín a pre ne je tu internet /V.Bělohradský v Hvížďala, 2003, 25/. Problém: aj menšiny ako teroristi, neonacisti, kanibali – nemecký prípad....Internet kombinuje veci, ktoré sa predtým kombinovať nedali: rýchlosť a hĺbku. Noviny ale ponúkajú výber a prehľadnosť /O.Bonner v Hvížďala, 2003, 54/. Internet vytvára novú nadnárodnú sféru, ktorá môže mať rovnaké následky ako mal vznik trhu v stredoveku /M.Kraus v Hvížďala, 2003, 156/. Internet nepozná priority, nectí si tradície, nesnaží sa presadzovať žiadne princípy. Internet podnecuje k väčšej interaktívnej účasti ako televízia. Realita sa stráca z centra pozornosti. Internet ruší spojenie medzi časom, priestorom a komunikáciou. Má však pritom väčší dopad na priestor ako na čas. Dostihnuteľnosti a pružnosti je dávaná prednosť pred trvanlivosťou /Lyon 2002, 104-107/. Obmedzením internetu je, že je takmer výhradnou záležitosťou rozvinutých krajín /Ehl 2001, 137/. Základnou prednosťou internetu je, že príjemca ovplyvňuje obsah /Ehl 2001, 142/. Revolučnosť internetu je v tom, že tak obrovské množstvo informácií nie je možné kontrolovať a filtrovať a selekciu vykonáva sám príjemca /Ehl 2001, 143/.

 

   Všetky médiá sa snažia uviesť občana do priameho kontaktu s udalosťou, zmizla pôvodná funkcia novinára ako overovateľa, prefiltrovača a analytika správ /Ramonet 2003, 87/.

 

   Svet pred rokom 1914 pripomínal globálny trh. Existovalo v ňom len málo hraníc, ktoré mali skutočný význam. Peniaze, tovary a ľudia prechádzali voľne. V období 1878-1914 sa zrodil medzinárodný finančný systém, ktorý obmedzoval ekonomickú autonómiu národných vlád. V tomto období boli vlády obmedzované tzv. zlatým štandardom tak, ako sú dnes obmedzované mobilitou kapitálu. Svet pred rokom 1914 môžeme považovať za predchodcu dnešného globálneho trhu. Ale všetky veličiny – rýchlosť, veľkosť, a vzájomná prepojenosť pohybov tovarov a informácií po celej planéte sú neporovnateľne väčšie ako tie, ktoré kedy existovali v dejinách /Gray 2002, 77/.

 

   Ak doteraz platilo väčšinu ekonomických zlomov v ľudskej histórii, že boli vyvolané buď zmenami technologickými, alebo politickými a vo väzbe na ekonomiku sa premietali do ekonomicky strategických krokov, ale už nedochádzalo k spätnej reakcii a väzbe, fenomén globalizácie sám vyvoláva rad faktorov a následne na to je týmito faktormi po modifikácii spätne ovplyvňovaný. V tomto zmysle sa fenomén globalizácie stáva omnoho ťažšie odhadnuteľnejším ako rad prelomových momentov v doterajšom vývoji a zároveň môže viesť k omnoho väčšej multiplikatívnosti negatívnych alebo pozitívnych momentov /Staněk 1999, 40/.

 

   Je nesporné, že globalizáciu uviedol do života medzinárodný obchod /Ehl 2001, 23/. Súviselo to s faktom, že vo svete voľného obchodu je potrebné najprv všetko speňažiť. Pretože v minulom storočí bol najdynamickejšie rozvíjajúcou sa oblasťou euroatlantický región, boli tak položené základy globalizácie, ktorej jazykom sa stala angličtina avedúcimi silami priemyslovo a obchodne najúspešnejšie anglosaské štáty /Ehl 2001, 25/.

 

   Ako vymedzíme diskontinuity, ktoré odlišujú moderné sociálne inštitúcie od tradičných spoločenských systémov? Sú to: a) rytmus zmien, b) rozsah zmien, c) svojbytná povaha moderných inštitúcií (politický systém národného štátu, postupujúca komodifikácia výrobkov a námedznej práce /Giddens 2003, 15/.

 

   Dynamika modernity, ktorej jedným zo základných dôsledkov je globalizácia, sa odvodzuje z oddelenia času a priestoru a ich opätovného spojenia v nových formách /kedysi rôzny čas v rôznych mestách a štátoch, dnes presný čas, plus online spojenia s iným koncom sveta/, s čím súvisí aj vyväzovanie sociálnych systémov /tj. vytrhnutie sociálnych vzťahov z miestnych kontextov interakcie a ich reštrukturalizáciou v neobmedzených časopriestorových rozpätiach, najmä v dôsledku elektronického obehu peňazí/, a z reflexívneho usporiadania a znovuusporiadania sociálnych vzťahov /tj. sociálne aktivity sú neustále overované a pretvárané vo svetle nových informácií o týchto praktikách, čiže samotné informácie menia charakter týchto aktivít – napr. čo je zdravé jesť, ako športovať, znalosti o vysokej rozvodovosti môžu ovplyvniť rozhodnutie o sobáši alebo žití v neformálnom partnerskom zväzku…/Giddens 2003, 23 a 153/.

 

   Podľa Michaela Benedikta, harmónia, možná v malých spoločenstvách pri takmer paralelných a takmer nulových nákladoch prirodzenej komunikácie prostredníctvom hlasu, plagátov a letákov, pri väčšom rozsahu zlyháva. Sociálna súdržnosť v akomkoľvek rozsahu je funkciou konsenzu na základe spoločných vedomostí. Bez neustáleho obnovovania a vzájomného pôsobenia táto súdržnosť závisí výhradne od včasného a prísneho vzdelávania a pamäti v oblasti kultúry. Sociálna flexibilita zasa, paradoxne, závisí od zabúdania a povrchnej komunikácie /Bauman 2000, 20/. Zabúdanie a povrchnosť, ale aj rýchlosť komunikácie sú dva aspekty toho istého stavu a ťažko sa dajú chápať oddelene /Bauman 2000, 20/.

 

Príčiny širšieho záujmu o problematiku: Štáty začali mať čoraz menší vplyv na hospodársky vývoj, ale sociálne dôsledky mal riešiť štát.

 

Príčiny zintenzívnenia globalizácie:

 

  1. uvoľnenie systému pevných výmenných kurzov najdôležitejších svetových mien začiatkom 1970-tych rokov.

 

  1. ropná kríza začiatkom 1970-tych rokov – expanzia na nové trhy, vznik nadnárodných spoločností.

 

  1. pád komunizmu vo východnej Európe – odstránenie ideologických prekážok pre komunikáciu, cestovanie, obchodovanie a investície.

 

  1. rozšírenie nových technológií, najmä komunikačných prostriedkov, vrátane masmédií, a najmä internetu.

 

  1. vlna deregulácie, privatizácie, liberalizácie rôznych sektorov ekonomiky /Washintonský konsenzus: ekonomická politika, ktorú presadzujú, alebo presadzovali USA, Svetová banka a Medzinárodný menový fond. Vlády si majú sledovať domáce ekonomické záležitosti, správne si stanoviť priority a zvyknúť si na voľne zmeniteľné kurzy mien bez ohľadu na sociálne náklady. To znamenalo privatizáciu, zahraničné investície, decentralizáciu v riadení ekonomiky a jej prudké otvorenie zahraničnej konkurencii. Tieto tzv. štrukturálne reformy viedli k určitej strate národnej ekonomickej suverenity.

 

       Tri základné príčiny, ktoré podmienili intenzifikáciu globalizácie na začiatku 1980-tych rokov:

a/ hlavnou príčinou je technologický pokrok /tzv. technologická alebo informačná revolúcia z 1980-tych a 1990-tych rokov/, ktorý prispel k razantnej minimalizácii dopravných a komunikačných nákladov – časopriestorová kompresia – David Harvey

b/ liberalizácia obchodu od 1970-tych rokov v dôsledku rozpadu bretton-woodskeho systému a deregulácie štátnej kontroly nad presunmi medzinárodného kapitálu – faktický prechod k „riadenému kapitalizmu v Číne od roku 1978, politika thatcherizmu od roku 1979, reaganomika od roku 1980 a ekonomická politika H.Kohla od roku 1982 – výsledkom bola globalizácia medzinárodných finančných vzťahov v 1990-tych rokoch.

c/  liberalizácia národných ekonomík a technologický rozvoj umožnili podstatné rozšírenie pôsobnosti veľkých ekonomických korporácií /Souleimanov 2003, 393/.

 

   Na jednej strane ide o objektívny proces, na druhej strane ide o prepojenie na ideológiu neoliberalizmu! /Ideový základ globalizácie tvorí liberálna demokracia so svojím dôrazom na práva jednotlivcov, na individualitu /Ehl 2001, 25/.

   

   Politicky iniciovali zmenu orientácie úloh štátu a ekonomiky Margaret Thatcherová a Ronald Reagan v 1980-tych rokoch.

 

  Globalizácia nie je výsledkom nejakého amerického plánu, i keď veľké americké firmy do nej vždy tlačili a nesmierne z nej profitujú (Védrine 2002, 16).

Potreba stále viac rozširovať odbytištia pre svoje svoje výrobky ženie buržoáziu po celej zemeguli. ..Tým, že ťaží zo svetového trhu, urobila buržoázia výrobu a spotrebu všetkých krajín kozmpolitickou....Namiesto starých potrieb, uspokojovaných výrobkami vlastnej krajiny, vznikajú nové potreby, ktorých uspokojovanie si vyžaduje výrobky najvzdialenejších krajín a podnebných pásiem. Namiesto starej miestnej a národnej sebestačnosti a uzatvorenosti nastupuje všestranný styk a všestranná závislosť národov na sebe navzájom.

 

                                                                            Marx a Engels, v Souleimanov 2003, 391

 

 

HLAVNÉ ČRTY GLOBALIZAČNÝCH PROCESOV

 

  1. veľký rast objemu medzinárodne obchodovaných tovarov a služieb v dôsledku pokračujúcej liberalizácie obchodu. Od roku 1975 vzrástol objem svetového obchodu 12x, pričom produkcia vzrástla len 5x. Takmer v každej krajine je podiel dovozu a vývozu na celkovej ekonomickej činnosti omnoho vyšší ako v minulosti /Gray 2002, 77/. Od druhej svetovej vojny zaznamenala globalizovaná ekonomika 16-násobný nárast svetového obchodu /Hendersonová 2001, 8/. Ale stále len 22 % svetového bohatstva patrí tzv. rozvojovým krajinám, v ktorých žije asi 80 % obyvateľstva /Bauman 2000, 69/.

 

  1. zmeny v centrách obchodovania /Ázia, osobitne Čína/ a štruktúre produktov /sektor služieb v rámci OECD, výroba tovarov v rozvojových krajinách/.

 

  1. rast objemu a rýchlosti finančných a kapitálových tokov. Za posledných 20 rokov rast zahraničného obchodu o 5 % ročne, bankových úverov o 10 % ročne, transakcií s cennými papiermi o 20 % ročne. Denne sa objem elektronických transakcií s menami pohybuje okolo 85 % súhrnu devízových rezerv všetkých centrálnych bánk sveta, a teda ani najväčšie mocnosti sveta nie sú schopné ovplyvniť pohyby menových kurzov /Mlčoch 2003, 74/. Toky súkromných investícií z priemyselneo vyspelých krajín do novo industrializovaných krajín vzrástli v rokoch 1970-1992 dvadsaťnásobne. Denné transakcie na devízových trhoch dosiahli 1,3 tisíc miliárd USD, čo viac ako 50 x prevyšuje úroveň svetového obchodu /Gray 2002, 78, podľa Baumana 2000, 65, aj podľa Souleimanova /2003, 395, ktorí sa odvolávajú na R.Passata /alebo Passeta/, čisto špekulatívne medzinárodné finančné transakcie dosahujú denne 1 300 mld. dolárov, čo je 50 x viac ako objem komerčných obchodov a takmer sa rovná rezervám všetkých národných bánk na svete, ktoré tvoria objem 1 500 mld. dolárov/. Na rozdiel od Veľkej Británie v 19. storočí, ktorá bola vývozcom kapitálu, sú USA najzadĺženejším štátom na svete. Akékoľvek väčšie alebo prudké zníženie psychologicky vnímanej atraktivity firemných obligácií, vlastníckych podielov alebo nehnuteľností môže znamenať únik kapitálu a vznik veľkej finančnej krízy v USA /Giddens 2000, 18/. Virtuálna finančná ekonomika má závratný potenciál na zničenie reálnej ekonomiky /kolaps najstaršej britskej banky Barrings v roku 1995/. Pred rokom 1914 nič podobné neexistovalo.

 

  Zvláštnou črtou globálnych finančných tokov v súčasnosti je rast v nadbytkoch bežného účtu v rozvojových a tranzitívnych ekonomikách a čistý export kapitálu z chudobných do bohatých krajín v sume viac ako 200 miliárd USD v roku 2003 /Financial Times, Special Report, 1.10.2004/.

 

  1. Veľký ekonomický rast niektorých rozvojových krajín, najmä ak získajú zahraničné investície /“Globalizácia nie je iba nadvládou Západu nad zvyškom sveta – na Spojené štáty pôsobí tak isto ako na iné krajiny“ /Giddens 2000, 14/

 

  1. Geopolitická rivalita sa odohráva na pozadí omnoho výraznejšej industrializácie ako bola v 19. storočí. V dôsledku toho si mocné nezápadné štáty (Ćína – druhý najväčší spotrebiteľ ropy na svete po USA) stále viac nárokujú prírodné zdroje. V tomto kontexte je nebezpečné, že niektoré nekonvenčné zbrane (biologické) sú stále lacnejšie. Existuje nebezpečenstvo, že pokračujúcu globalizácia bude sprevádzaná periodickými vojnami o nedostatkové zdroje /Giddens 2000, 15-16/. Účinok filozofie laissez faire, ktorá odsudzuje zasahovanie štátu do ekonomiky, je ten, že podnecuje štáty k súpereniu o kontrolu nad prírodnými zdrojmi, za ktorých uchovanie nenesie zodpovednosť žiadna inštitúcia /Gray 2002, 39/.

 

  1. Reforma sociálneho zabezpečenia s cieľom donútiť chudobných, aby prijali akúkoľvek ponúkanú prácu, rušenie dohôd o výške miezd a iných mechanizmov regulácie príjmov a tiež otvorenie národnej ekonomiky neregulovanému globálnemu voľnému obchodu tvorí základ neoliberálnej politiky 80.a 90. rokov 20. storočia na celom svete. V každom prípade je jadrom voľného trhu deregulovaný trh práce /Gray 2002, 30/.

 

  1. Svet sa vyznačuje potenciálnou nestabilitou, kedže skončilo obdobie studenej vojny, keď sa dva antagonistické bloky držali v šachu, pretože vzniklo množstvo neduživých štátov, pretože sa rozvinuli určité neštátne sily (nadnárodné firmy, transnacionálne silové zoskupenia, medzinárodné organizácie, občianska spoločnosť), pretože explózia nerovnomerne rozdeleného bohatstva vytvára výrazné globálne napätie (Védrine 2002, 21).

 

Kľúčové slová globalizácie:

 

  1. privatizácia

 

  1. deregulácia

 

  1. liberalizácia

 

  1. informačné technológie

 

  1. fúzie firiem /pozri Peter Baláž: Postavenie fúzií a akvizícií v globalizácii svetového hospodárstva. Politická ekonomie, č.4, 2004, s.485-502/.

 

 

SKEPTICI

 

  1. málo signálov, že vzniká globálna kultúra

 

  1. globálna ekonomika sa nijako nelíši od situácie, ktorá tu bola predtým

 

  1. čistý tok kapitálu je medzi štátmi OECD menší ako na začiatku 20.storočia /M. Wolf – súčasná ekonomika je v niektorých ohľadoch dokonca menej integrovaná ako ekonomika pred WWI. Napríklad export britského kapitálu vtedy dosahoval až 9 % HDP, čo bolo dvakrát viac ako export investícií z Nemecka alebo Japonska v 1980-tych rokoch, počet pracujúcich, ktorí prekračovali hranice bol väčší ako dnes, až v roku 1970 dosiahla výška exportu v pomere k objemu výroby úrovne z roku 1913 /Souleimanov 2003, 399/.

 

 

  1. veľká časť ľudstva je zo svetového trhu vylúčená

 

  1. veľká časť medzinárodného obchodu prebieha skôr medzi regiónmi ako celosvetovo /napr. v rámci EÚ/. Napríklad politológ Bogaturov považuje globalizáciu za fakt z dvoch tretín virtuálny, kedže väčšia časť najvýznamnejších /najdojemnejších/ javov v tejto oblasti je v podstate lokálna a prejavuje sa predovšetkým v zóne postindustriálnych krajín a v nesmierne tenkej vrstve internet - elektronických väzieb, ktoré sa pretiahli od nich do iných častí sveta. Podľa K.Waltza, v skutočnosti zostáva väčšia časť sveta mimo tohto procesu. Menové trhy sú jediným sektorom ekonomiky, ktorý sa stal naozaj globálnym /Souleimanov 2003, 399/.

 

  1. väčšina krajín získava len malú časť svojich príjmov zo zahraničného obchodu

 

  1. nadnárodné inštitúcie sú skôr iba nástroje najmocnejších štátov

 

  1. ide o ideológiu, s ktorou prišli vyznávači voľného trhu, ktorí chcú obmedziť sociálne systémy a skrátiť štátne výdavky

 

 

RADIKÁLI

 

  1. dôsledky cítiť všade

 

  1. globálny trh je rozvinutejší aj v porovnaní s 1960-tymi a 1970-tymi rokmi

 

  1. politici stratili schopnosť výraznejšie alebo vôbec ovplyvňovať udalosti

 

  1. čoraz viac otázok sa stáva globálnymi: klimatické zmeny, cezhraničné znečisťovanie, strata úrodnosti a biodiverzity, odpad vo vesmíre alebo v oceánoch, obchod s drogami a zbraňami, organizovaný zločin, epidémie /SARS/, terorizmus, biotechnológie, nárast fundamentalizmu /kresťanského v USA, moslimského inde/, hľadanie nových identít a s tým súvisiacich konfliktov /Hendersonová 2001, 9/.

 

 

GLOBÁLNE TRENDY: REKAPITULÁCIA FUTUROLÓGIE

 

 

1980, Alvin Toffler, Tretia vlna, technologická éra, zánik politickej jednoty z obdobia Druhej vlny – národného štátu.

 

1982, /Naisbitt a Aburdenová 1992/, Megatrendy 2000, posuny:

 

  1. Industriálna spoločnosť - Informatizovaná spoločnosť
  2. Intenzifikovaná technika - Špičková technika/špičková kvalita
  3. Národná ekonomika - Svetová ekonomika
  4. Krátkodobosť - dlhodobosť
  5. Centralizácia - decentralizácia
  6. Inštitucionálna pomoc - svojpomoc
  7. Zastupiteľská demokracia - participačná demokracia
  8. Hierarchie - siete
  9. Sever - Juh
  10. Buď/alebo - viacnásobná voľba /Naisbitt a Aburdenová 1992, 11-12/

 

1990, trendy:

 

  1. Globalizácia, spájanie firiem a trhov
  2. Renesancia umenia
  3. Výskyt trhového socializmu
  4. Globálny životný štýl a kultúrny nacionalizmus
  5. Privatizácia štátu všeobecného blahobytu
  6. Rozvoj tichomorskej oblasti
  7. Desaťročie žien vo vedúcom postavení
  8. Vek biológie
  9. Oživenie náboženstva
  10. Triumf jednotlivca  

 

/Naisbitt a Aburdenová 1992, 13/. Ide o mierne utopický, resp. príliš optimistický pohľad na budúcnosť.

 

AD 1:

 

Najprv ekonomicky sebestačné dediny, potom mestské štáty, potom "národné" štáty, dnes celý svet.

 

1798, T.R.Malthus, Esej o princípe obyvateľstva, veľmi pesimisitický pohľad na budúcnosť. Tvrdil, že kým počet obyvateľstva rastie geometrickým radom /1,2,4,8,13…/, produkcia potravín rastie aritmetickou radou /1,2,3,4,5,…/. Produkcia potravín preto nemôže vystačiť a skôr či neskôd dôjde ku kolapsu. Malthus a jeho nasledovníci považovali redukciu ľudstva pomocou biedy, tj. v dôsledku nedostatku potravín, za prirodzenú.

 

Od polovice 1980-tych rokov sa vyprodukoval dostatok potravín na nasýtenie celého sveta. Hlad pretrváva ako následok politických a distribučných problémov /Naisbitt a Aburdenová 1992, 21/. Pri transporte a skladovaní potravín dochádza k obrovským stratám, odhaduje sa, že jedna štvrtina až tretina potravín sa zničí takýmto spôsobom  /Ehl 2001, 107/. /skúsenosť ZSSR, ale aj inde/.

 

Koncom 1960-tych rokoch sa viacerí jednotlivci začali obávať, že vládam a medzinárodným organizáciám vzniknú ťažkosti pre predpovedaní dôsledkov veľkého materiálneho hospodárskeho rastu bez dostatočných úvah o kvalite života, ktorú by mal rast umožňovať. Na základe týchto úvah vznikol v roku 1968 Rímsky klub, združujúci viac ako sto nezávislých osobností z niekoľkých desiatok krajín sveta.

 

   Rímsky klub sa riadi nasledovnými cieľmi:

  1. globálny prístup k rozsiahlym a komplexným problémom sveta
  2. sústredenie sa na problémy, politiku a alternatívy v dlhodobejšej perspektíve než môžu uvažovať vlády, ktoré sú väčšinou nútené reagovať na bezprostredné problémy
  3. snaha o hlbšie pochopenie interakcií v zmäti súčasných problémov  - “svetová problematika”, ktorú definuje ako masívnu a neusporiadanú zmes navzájom prepojených ťažkostí a problémov, vytvárajúcich krízovú situáciu, v ktorej sa ľudstvo nachádza /King a Schneider 1991, 8/.

 

   Prvá - pôvodne interná publikácia  - Hranice rastu /Limits to Growth/ z roku 1972 tvrdila, že hospodársky vývoj sa v období 1900-1970 vyznačoval paralelným rastom ekonomického výkonu, spotreby prírodných zdrojov a znečistením životného prostredia, ide o exponenciálny charakter rastu, vedie to ku katastrofe, treba zastaviť hospodársky rast. Varovanie pred následkami nepremysleného rastu v priemyslových krajinách, pred vyčerpaním svetových zdrojov, zhoršovaním životného prostredia a pred dominujúcou úlohou hmotných hodnôt v spoločnosti. O rok neskôr vypukla celosvetová ropná kríza, ale z politických príčin. Spolu s ďalším faktormi viedla k zníženiu ekonomického rastu.

 

   Naša spoločná budúcnosť, 1987, správa Svetovej komisie pre životné prostredie: riešenie nie je v zastavení rastu, ale v jeho usmernení tak, aby jadro prírodných zdrojov nebolo ničené na úkor budúcich generácií – udržateľný rozvoj /sustainable development/, aj v článkoch základnej zmluvy o EÚ.

 

   Podľa Kennedyho /1998/ USA, podobne ako predtým iné veľmoci, dosiahli globálnu nadvládu najmä zásluhou ekonomickej prosperity. Kedže si svoje globálne postavenie chceli udržať, museli čoraz väčšiu časť bohatstva než iní venovať na vojenské účely. Skôr či neskôr možnosti ekonomiky nebudú stačiť vojenským cieľom. Len čo upadá ekonomická moc, čoskoro upadá aj vojenská moc.

 

NIE:

  1. nebudú hranice rastu ako sme ich poznali v minulosti - nadbytok zdrojov v 1990-tych rokoch
  2. nebude hroziť energetická kríza
  3. rozšírenie ázijského hospodárskeho zázraku do celého Tichomoria
  4. do regionálnych konfliktov sa už superveľmoci nebudú veľmi miešať

 

ÁNO:

  1. daňová revolúcia
  2. uprednostnenie ekonomických hľadísk pred politickými
  3. miniaturizácia
  4. súťaženie v oblasti cien a kvality
  5. nástup demokraciea rozšírenie voľného podnikania
  6. mohutný nástup telekomunikácií

 

NIE/ÁNO

  1. Ázijčania ako spotrebitelia 1990-tych rokov
  2. Spoločná starostlivosť o životné prostredie
  3. Reálne mzdy sa v informatizovanej ekonomike podstatne zvyšujú
  4. Keby sme vlastne narábali so všetkými číslami, USA vlastne voči ostatným krajinám nemajú žiadne deficit
  5. Stredná vrstva sa stráca smerom nahor

 

AD 2

 

   V priebehu 1990-tych rokov sa primárnou spoločnskou činnosťou namisto športu malo stať umenie /Naisbitt aAburdenová 1992, 53/.

   

   Na jednej strane veľký úspech rozprávok o Harry Potterovi,  a filmovej trilógie Pán prsteňov, na druhej strane prestíž a finančné príjmy športovcov.

 

  AD 3

 

   Keď sa roku 2010 alebo 202 pozrieme do minulosti, všetci jasne uvidíme, že socializmus, ktorý čelil takmer istej smrti, sa na prahu 21. storočia radikálne transformoval /Naisbitt a Aburdenová 1992, 80/ /áno, ak berieme "tretiu cestu", nie ak myslíme zánik socializmu/

   

   Jestvuje šesť hlavných príčin zániku klasického socializmu:

a/ globálna ekonomika, b/ technológie, c/ neúspech centralizácie, d/ vysoké náklady na sociálne služby, e/ zmeny v oblasti pracovných síl - pokles významu robotníckej triedy, f/ nový význam jednotlivca /Naisbitt a Aburdenová 1992, 80-81/.

 

AD 4

 

   Na jednej strane a náš životný štýl stáva čoraz podobnejším, na druhej strane oživenie islamu, etnických jazykov, odmietanie cudzích vplyvov.

 

   Turecko: "Imamovia na minaretoch a obracajú smerom k Mekke, zatiaľ čo podnikatelia vo výškových budovách sa obracajú na západ k Bruselu" /korešpondent Washingtom Post Edward Cody, Naisbitt a Aburdenová 1992,101/.

 

  Základy globálneho životného štýlu položil obchod, cestovanie a televízia /Naisbitt a Aburdenová 1992, 102/.

 

  Yuppies

 

 The Economist porovnáva prosperitu krajín na základe ceny štandardného hamburgera.

 

  Zmena French Fries na Freedom Fries..

 

  Najdôležitejším faktorom, ktorý urýchľuje trend ku globálnemu životnému štýlu je rozširovanie angličtiny /Naisbitt a Aburdenová 1992, 117/. Kedysi v diplomacii francúzština, vo vede nemčina, na území Slovenska latinčina.

 

  Zoči voči rastúcej homogenizácii všetci sa budeme sústreďovať na zachovanie našej identity, či už ide o identitu náboženskú kultúrnu, národnú, jazykovú alebo raspvú /Naisbitt a Aburdenová 1992, 124/.

 

 

AD 5

 

   Thatcherovej revolúcia v 1980-tych rokoch, v roku 1988 bolo prvýkrát v dejinách viac britských občanov účastinármi /akcionármi/ ako členov odborových zväzov /Naisbitt a Aburdenová 1992, 133/.

  Kupónová privatizácia v Československu, neskôr aj na Slovensku….

 

  účastinárska demokracia…ľudový kapitalizmus….

 

  Od komunálnych bytov k vlastníctvu bytov

  Od štátnej zdravotníckej služby k súkromnej voľbe lekára

  Od štátnej regulácie k trhovému mechanizmu

  Od programi sociálnej politiky k programu pracovných príležitostí

  Od kolektivizmu k individualizmu

  Od štátneho monopolu k podnikateľskej konkurencii

  Od štátnych priemyselných podnikov k privatizovaným podnikom

  Od štátneho sociálneho zabezpečenia k súkromnému poisťovníctvu a súkromnému poisteniu /Naisbitt a Aburdenová 1992, 149/.

King a Schneider v knihe Prvá globálna revolúcia /1991/ tvrdili, že pôjde o tieto základné trendy súčasného sveta v ich komplexnej interakcii:

  1. populačná explózia na juhu a migrácia
  2. pravdepodobnosť hlbokých zmien a narušení zemskej klímy
  3. neistota týkajúca sa globálnych potravinových zdrojov
  4. pochybnosti o dostupnosti energií a nesmierne zmeny v geopolitickej oblasti
  5. napätie a konflikty vyplývajúce z veľkých ekonomických rozdielov v životnej úrovni

 

Riešenia: aktívny prístup vlád ku konverzii zbrojárskeho priemyslu, vrátane rekvalifikácie pracovníkov a ohľad na životné prostredie /skutočnosť: podľa Staněka /1999, 159/, hoci nastalo výrazné zníženie výdavkov na zbrojenie, presmerovanie týchto uvoľnených finančných prostriedkov do iných oblastí nenastalo. Uvoľnené finančné prostriedky, osobitne v krajinách EÚ, sa použili na zníženie rozpočtového deficitu, čo síce z makroekonomického hľadiska znamenalo pozitívny moment, avšak v skutočnosti znamenalo iba uršitým spôsobom samoúčelné dosiahnutie splnenia Maastrichtských kritérií.../

              Zamedziť obchod so zbraňami, kontrolovať súkromnú aj štátnu výrobu zbraní

             zaangažovať do vládnutia, resp. spolurozhodovania predstaviteľov obchodu, priemyslu, verejnosti, výskumných inštitúcií, mimovládnych organizácií

             horizontálny aj vertikálny prístup k problémom

             inštitúciu pre spoluprácu a koordináciu spoločných akcií medzi suverénnymi štátmi

             rešpekt pre ľudské práva na individuálnej, národnej a medzinárodnej úrovni

     zabrániť znečisťovaniu životného prostredia, presadiť redukciu emisií oxidu uhličitého, znovuzalesňovanie, rozvoj alternatívnych zdrojov energie, šetrenie energie a zvýšenie jej účinnosti

      koncepcia globálneho rozvoja by mala byť zahrnutá do vzdelávacích programov

      kontrola prírastkov populácie – antikoncepcia, výchova

      zmeniť hodnotové orientácie problématiky rozvoja – vlastné cesty rozvoja, investície do poľnohospodárstva, menšie projekty

     boj proti korupcii

     podpora miestnej vedy a výskumu

     obmedziť únik domáceho kapitálu

     riešiť zadl´ženie, ba dokonca prerozdeliť bohatstvo medzi Severom a Juhom

     pružné inštitúcie – snaha o stabilitu by mala byť nahradená pružnosťou a priehľadnosťou

     snaha o konsenzus

     určenie hraníc trhu a zabránenie zneužívaniu trhu, ale súčasne vhodné prostredie pre podnikanie a dlhodobý rozvoj

     výchova k interdisciplinárnemu prístupu, k zmenám,

     

V súhrne: učiť sa, rozumieť, komunikovať, informovať, adaptovať a riadiť.

     

 

Ad 7        

 

Ženy zaznamenali veľký pokrok v profesionálnom rozvoji – v súčasnosti tvoria v priemere 30 % menežérov v najväčších európskych spoločnostiach.

Prvý raz zarobili ženy vo vedúcich postaveniach v UK v priemere viac ako muži v roku 2004.

Ženy sú však stále skôr výnimkou na najvyšších postoch výkonného manažmentu. Len 2 % výkonných riaditeľov a prezidentov podnikov v najväčších európskych podnikoch tvoria ženy.

 

Ženy tvoria len 8 % členov /board seats/ v 200 najväčších spoločnostiach v 13 európskych štátoch. Najviac sú zastúpené v Škandinávii, najmenej v Španielsku, Belgicku a Taliansku. Ale len 5 vedúcich manažérov v týchto podnikoch tvoria ženy.

Spomedzi nových členských krajín EÚ, Lotyšsko, Rumunsko a Slovinsko majú viac žien v top company boards ako ostatné krajiny EÚ, s výnimkou Nórska.

Ženy sú o niečo úspešnejšie v politike a v dobrovoľníckom sektore. Tvoria 25 % ministrov v krajinách EÚ, a 23 % členov dolných komôr parlamentov v rámci krajín EÚ /Financial Times, 1.10.2004, s.8/.

 

Dnes tri štvrtiny všetkých nových podnikov zakladajú ženy. Menej sa už hovorí o životnosti týchto podnikov a o tom, že prevažná časť týchto podnikov v skutočnosti predstavuje iba vytvorenie málo plateného miesta, čo síce pomáha riešiť sociálnu situáciu ženy ako podnikateľky, avšak nerieši celkovú dynamiku spoločnosti. Samozrejme, takýto proces sa potom prejavuje formálne v tom, že ženy podnikateľky nastupujú ako nový spoločenský fenomén /Staněk 1999, 159-160/.

       

 

Staněk – Globalizácia svetovej ekonomiky /1999, 177/: kľúčové otázky, ktoré budú mať rozhodujúci vplyv na budúci vývoj: energetické zdroje, pitná voda, dostupnosť informácií tak, aby bolo možné s nimi pracovať v reálnom čase.

 

                   

 

 

   

 

HLAVNÍ AKTÉRI GLOBALIZÁCIE

 

 

„Realita je taká, že súčasný svetový trh je neovládateľný tak zo strany suverénnych štátov ako aj zo strany nadnárodných korporácií“

                                                                                  /Gray 2002, 86/

 

Politici musia pochopiť, že teraz sú pod kontrolou finančných trhov, a nie národnej debaty.

           

                 Hans Tietmeyer, prezident Nemeckej spolkovej banky, podľa /Hertzová 2003, 64/.

 

 

  1. ŠTÁTY

 

   Štát označoval zriadenie uplatňujúce si legitímne právo, s dostatočnými zdrojmi na založenie a presadenie pravidiel a noriem ovplyvňujúcich priebeh udalostí v rámci daného teritória, zákonov a noriem, ktoré mali premeniť náhodné na plánované, nejasné na jednoznačné, zriedkavé na pravidelné, skrátka chaos na poriadok. Cieľom bolo stanoviť poriadok v určitej časti sveta a preto založiť štát s výsadou suverenity. Išlo o ambíciu presadiť istý model preferovaného usporiadania na úkor iných, konkurenčných modelov. Max Weber definoval štát ako silu dožadujúcu sa monopolu nad donucovacími prostriedkami a nad ich použitím v rámci suverénneho teritória. Podľa Corneliusa Castoriadisa štát znamená konkrétny spôsob rozdelenia a koncentrácie spoločenskej moci s cieľom zvýšenia schopnosti riadenia. Je to subjekt oddelený od celku, založený na to, aby zabezpečil pretrvanie tejto oddelenosti. Inými slovami, štát je subjekt založený vo forme štátneho aparátu s ohraničenou sférou kompetencie /Bauman 2000, 60/.

 

   Pre nadnárodné spoločnosti nie sú suverénne štáty marginálnymi inštitúciami, ale naopak ide o kľúčových hráčov, o ktorých vplyv sa oplatí uchádzať /Gray 2002, 85/. Podľa Castella, hlavnými aktérmi v ustanovení globálnej ekonomiky boli vlády, najmä vlády G 7 a ich medzinárodné inštitúcie /Souleimanov 2003, 400/.

 

   Štáty majú stále monopol na kontrolu územia a kontrolu prostriedkov násilia /Giddens 2003, 68/.

 

   Väčšina veľkých NNS  - má sídlo v USA, Európe, alebo Japonsku – určitý vplyv týchto štátov na svetovú ekonomiku –  zoskupenie G 8, podobne vplyv USA na činnosť MMF.

   

  88 % z 200 veľkých NNS má sídlo v 6 krajinách sveta /Souleimanov 2003, 400/.

   Väčšina finančných tokov sa pohybuje v trojuholníku USA – Európa – Japonsko, kam smeruje cca 80 % investícií NNS  /Souleimanov 2003, 400/.

 

  Neudržateľnosť a neefektívnosť rozsiahleho sociálneho štátu v niektorých krajinách /Nemecko, Rakúsko, Slovensko…/

 

   USA – tvrdia, alebo veria, že majú morálny nárok na model univerzálnej civilizácie. USA sú v súčasnosti jediná hyperveľmoc vo všetkých oblastiach: v ekonomickej, technologickej, vojenskej, monetárnej, lingvistickej a kultúrnej. Táto situácia nemá žiaden precedens: veď ktorá ríša si v minulosti podmanila celý svet vrátane svojich odporcov? Dominantné postavenie USA sa posiľnovalo fiaskom iných, a to akoby potvrdzovalo ich spasiteľské poslanie, ktoré si od začiatku prisudzovali (Védrine 2002, 15).

 

   Napríklad v liste čitateľa Johna Van Oudenarena /Financial Times, 22.9.2004, s.14/, ktorý napísal v reakcii na článok Anatola Lievena "American capitalism recreates Europe´s mistakes /FT 16.9.204/ sa píše: "Lieven priznáva, že v minulom storočí bola Európa zodpovedná za dve svetové vojny, komunizmus, fašizmus a mnohé iné horory, ktoré mohol ešte spomenúť. Tým, že Európa alebo zvyšok sveta už videli predtým takéto tragédie, Európa alebo presnejšie - jej súčasná intelektuálna a politická elita - získala tým právo rozhodovať za celý Západ ktorý ekonomikcý systém sa najlepšie hodí pre napomáhanie domácemu a svetovému mieru. A naopak, tým, že USA pod vedením Georga W. Busha ignorujú Európsku múdrosť v týchto záležitostiach a tým, že sledujú "morálne cudziu" formu kapitalizmu, nesú zodpovednosť za rozdelenie Západu. Je to zvláštny a circulárny argument. USA dokázali vyhnúť sa tyranské extrémy naľavo aj napravo, a dvakrát zasiahli aby vytiahli Európu z jej vražedných vojen. Už týmto činom Američania /alebo aspoň tí, ktorí nesúhlasia s Európou/, sú diskvalifikovaní z rozhodovania, ako si majú zariadiť svoje domáce záležitosti. Prečo si je pán Lieven taký istý, že tentoraz Európa získala skutočne pravé ponaučenie a preto získala právo rozhodovať - nielen za seba, ale za celý Západ ako celok - ktoré politiky sú morálne lepšie a ktoré sú morálne cudzie? Už fakt, že USA sa vyhli najhorším zlyhaniam Európy by dokonca mohol naznačovať, že Európa by sa mohla naučiť niekoľko vecí aj z tejto strany Atlantiku. …Nebolo by istejšou cestou k západnej jednote prijatie otvorenejšieho, menej netolerantného a intelektuálne premyslenejšieho súboru postojov zo strany tých európskych elít ktoré sú presvedčené, že poznajú všetky odpovede, a to napriek - vlastne kvôli - mnohým temným stránkam vlastných dejín Európy?"

   USA najviac ťažia z globalizácie, čo je živná pôda pre sklony k hegemonizmu a uniletarizmu. Tie boli dlho potláčané a tlmené izolacionizmom amerického národa, ale nakoniec prevážili. I keď základným momentom pri vzniku USA nebola túžba ovládať, ale brániť sa (Védrine 2002, 17).

 

   Ustupujúca nadvláda Západu nad ostatným svetom nie je dôsledkom klesajúceho vplyvu inštitúcií, ktoré tam vznikli, ale výsledkom ich globálneho rozšírenia. Ekonomická, politická a vojenská sila, ktoré viedli k nadradenosti Západu, sú založené na súhre štyroch inštitucionálnych dimenziách modernity, ktorými sa západné štáty dnes už tak výrazne neodlišujú od ostatných štátov /Giddens 2003, 51/:

 

  1. kapitalizmus, ako systém produkcie tovarov a akumulácie kapitálu, ktorý je založený na vzťahu medzi súkromným vlastníctvom kapitálu a nemajetnou námedznou prácou v prostredí konkurenčných trhov práce a výrobkov. Vzhľadom na svoj expanzívny charakter sa kapitalistický ekonomický život len málo obmedzuje hranicami konkrétnych sociálnych systémov, a od svojho vzniku má medzinárodný rozsah.

 

  1. industrializmus, tj používanie neživých zdrojov materiálnej sily vo výrobe tovarov, čo je spojené s ústrednou úlohou strojov vo výrobnom procese. Moderný priemysel pretvára spojením vedy a techniky prírodný ale aj ľudský svet spôsobom, ktorý bol pre predchádzajúce generácie nepredstaviteľný. Jedným z najdôležitejších účinkov industrializmu bola transformácia komunikačných technológií. Globalizujúci vplyv médií zaznamenali už koncom 19. storočia. „Vďaka moderným novinám rozumie obyvateľ malej dediny súčasným udalostiam lepšie ako ministerský predseda pred sto rokmi,“ napísal Max Nordeau v roku 1892 /Giddens 2003, 51-61/. Cena trojminútového telefonického rozhovoru z New Yorku do Londýna klesla z 300 USD v roku 1930 na menej ako 45 centov v súčasnosti /Hertzová 2003, 28/.

 

  1. kontrola informácií a spoločenský dozor  - priamo /väzenia, škola, armáda, cirkev, pracovisko/, alebo nepriamo, kontrolou informácií. Vývoj nových spôsobov moci pozostávajúcej z väčšiny, sledujúcej zvyšok /TV Reality show/. Pozorovanú menšinu tvoria aj slávne osobnosti, tzv. celebrity. Hlavnou charakteristikou tohto sveta je byť sledovaný zo všetkých kútov sveta, byť globálny v postavení sledovaného. Lokálni sledujú globálnych. Autorita tých druhých je zabepzečená ich vzdialenosťou - globálni sú doslova mimo tohto sveta, ale ich vznášanie sa nad svetom lokálnych je oveľa viditeľnejšie než vnášanie sa anjelov nad kresťanským svetom /Bauman 2000, 53-54/.

 

  1. kontrola prostriedkov násilia – monopol na násilie na celom území a nastálo /armáda, polícia/. V predmoderných štátoch nebol triedny systém nikdy úplne ekonomický – vzťahy boli v určitej miere udržované silou alebo hrozbou použitia sily /Giddens 2003, 51-61/.

 

   Národné štáty dokázali sústrediť administratívnu moc omnoho efektívnejšie ako tradičné štáty a vďaka tomu mohli aj úplne malé štáty mobilizovať sociálne a ekonomické zdroje presahujúce zdroje dostupné predmoderným systémom. Kapitalistická produkcia umožnila, najmä v spojení s rozvojom priemyslu, masívny rast ekonomického bohatstva a tiež vojenskej sily. Kombinácia týchto faktorov umožnila rozmach Západu /Giddens 2003, 61/.

   

   Na konci 19. storočia a na začiatku 20. storoči začínali vlády Európy a USA prijímať tézu, že štátu prináležia okrem zabezpečenia vnútorného poriadku a vonkajšej bezpečnosti ešte ďalšie povinnosti. Spoločnosť si stále naliehavejšie uvedomovala, že kapitalizmus má na svedomí obrovské krutosti a žeby sa štát mal formou určitých sociálnych opatrení zasadiť o zmierňovanie najtvrdších prejavov systému /Hertzová 2003, 26/. V snahe zabezpečiť potreby chudobného obyvateľstva a súčasne v snahe odvrátiť nebezpečenstvo komunizmu, začala väčšina priemyslových krajín koncipovať programy sociálneho zabezpečenia a sociálnej starostlivosti /Hertzová 2003, 27/.

   Po druhej svetovej vojne nebol štát len hlavným poskytovateľom sociálneho zabezpečenia, ale stal sa aj dôležitým ekonomickým činiteľom. Mnohým vládam sa zdal legitímnym aj nárok na riadenie ekonomiky a trhu. Ich pôvodným cieľom malo byť vyhnutie sa konkurenčnej štátnej ekonomickej politike a opakovaniu svetovej hospodárskej krízy z 1930-tych rokov. Okrem toho došlo k upevneniu kurzov mien, ktoré boli spojené so zlatým štandardom, a na ktoré mal dohliadať MMF, spolu s platobnou bilanciou medzi relatívnymi schodkami a prebytkami na ochodných a kapitálových účtoch jednotlivých štátov /Hendersonová 2001, 42/.

   Brettonwoodske dohody, uzatvorené medzi hlavnými priemyslovými štátmi v roku 1944, umožnili prípadnú silnú reguláciu finančných trhov.

   Vznikol Medzinárodný menový fond a Svetová banka.

   MMF poskytuje úvery vládam, ktoré majú prechodné problémy so svojou platobnou schopnosťou. Úlohou Svetovej banky bolo získanie dostatočných úverových zdrojov na obnovenie ekonomík zničených vojnou. Neskôr sa Svetová banka zamerala na podporu menej rozviutých krajín, kde podporovala projekty zamerané na ťažbu nerastných surovín /viac v časti MNO/. Kolaps brettonwodskeho systému nastal začiatkom 1970-tych rokov, keď vláda USA zrušila prepojenosť dolára so zlatom. USA dovtedy garantovali túto dohodu zavedením konvertibility svojej meny, ktorá zaručovala, že ktokoľvek mohol kedykoľek vymeniť 35 dolárov za jednu uncu zlata. Zrušenie prísľubu malo za následok zrušenie previazania ostatných kľúčových mien so zlatom. Po Jamajskej dohode z roku 1976 sa ustálil systém plávajúcich kurzov jednotlivých mien.

   Od doby zrútenia brettonwoodskeho systému v roku 1971 charakterizujú globálny finančný systém zvyšujúce sa výkyvy, rastúca zadĺženosť a odcudzenie finančných a menových tokov od skutočnej svetovej ekonomiky výroby, obchodu a spotreby, ktorú by peniaze mali sprostredkovávať a merať. Rýchla návratnosť sa stáva dôležitejšou ako dlhodobá investícia. Medzinárodné finančné operácie sa sústreďujú v daňových rajoch /Hendersonová 2001, 12/.

   Kolapsom brettonwoodskeho systému bol na Západe neoklasický liberalizmus /systém, ktorý prenechával reguláciu ekonomiky trhu/ nahradený keynesovskou ekonómiou /Hertzová 2003, 28/. Keynes tvrdil, že ekonomika samotná nie je schopná zabezpečiť plnú zamestnanosť, a kedže pracovné príležitosti nie je schopná poskytnúť samotná samoregulácia, musí ich svojimi zásahmi vytvoriť štát. Keneys tvrdil, že základom takejto politiky musia byť verjené výdavky, kedže krízy nevznikajú tým, že sa vydáva príliš málo, ale preto, že sa vydáva príliš málo /Hertzová 2003, 28/. Nové hospodárske problémy vyvolané ropnou krízou v roku 1973, a podľa niektorých názorov dokonca samotnou keneysiánskou ekonomickou politikou, si vyžiadali nový prístup k riadeniu ekonomík.

   Nastúpila reštriktívna rozpočtová politika a kontrola množstva peňazí v ekonomike /Hertzová 2003, 29/. Kľúčové mená dominantných ekonómov: Milton Friedman a Friedrich Hayek. Podľa ich názoru trh nemôže zlyhať, ale naopak, trh dokáže alokovať tovar a služby efektívnejšie ako štát a snahy štátu o nápravu nedostatkov trhov prinesú viac škody ako úžitku. Úloha štátu mala spočívať vo vymáhaní práva, v zavádzaní kvalitnej meny do obehu a zabezpečení nepokriveného chodu trhových síl, pričom najdôležitejšie malo byť vytvorenie priaznivého podnikateľského prostredia /Hertzová 2003, 30-31/. Namiesto plnej zamestnanosti a veľkorysého štátu uprednostňovala Nová pravica zníženie inflácie a verejných výdavkov. Namiesto zmiešanej ekonomiky prednostňovali politici Novej pravice /R.Reagan, M. Thatcherová/ zníženie úloh štátu až na vlastné jadro s tým, že veľa funkcií štátu sa sprivatizuje alebo zverí externým firmám. Úloha štátu sa mala obmedziť na zmiernenie najhoršieho ľudského utrpenia a vytvorenia mantinelov, v ktorých rámci by ľudia a komunity mohli realizovať svoje zámery /Hertzová 2003, 31/. Vzájomnú závislosť nahradila nezávislosť a rovnostárstvo bolo odmietnuté z ideologických dôvodov, podľa ktorých by sa štát už nemal podielať na prerozdeľovaní chudoby. Zrodil sa homo economicus, čiže človek ekonomický /Hertzová 2003, 32/.

   Trhy ale vyžadujú vlastnícke práva, zmluvy, štátne a medzinárodné právo, účtovné pravidlá a daňové priznania, vymáhateľnosť, políciu, súdy, spoľahlivé vyberanie daní a občianske hodnoty. Keby tieto sociálne inštitúcie neexistovali, trh by upadol do chaosu, zločinnosti, násilia a mafiánskych praktík /Hendersonová 2001, 53/.

 

   Kľúčový rozdiel medzi dnešnou medzinárodnou ekonomikou a tou pred rokom 1914 spočíva v strate moci a vplyvu západných štátov, kým predtým podmienky svetového obchodu, fungovania finančného systému prostredníctvom Zlatého štandardu a všetky dôležité aspekty ekonomiky pred rokom 1914 boli vnútené a udržiavané európskymi štátmi /Gray 2002, 81/. Ak bola otvorená ekonomika pred rokom 1914 nástrojom európskej kontroly nad územiami a ekonomikami takmer celého sveta, globálny trh, nie je na žiadnej takejto hegemónii založený. /kto má vplyv na Čínu?/ V tomto zmysle nemá globalizácia precedens. Ak existuje nejaká analógia, tak ňou je labilné medzivojnové obdobie po roku 1919 /Gray 2002, 82/. Suverénne štáty sú viazané rizikami, neistotami, spôsobom vnímania a reakciami globálnych trhov /Gray 2002, 82/. Jediná ekonomická úloha, ktorou je poverený štát, je postarať sa o vyvážený rozpočet, riadiť a kontrolovať miestne pokusy o výraznejšie zasahovanie štátu do sféry podnikania a o ochranu obyvateľstva pred zhubnými dôsledkami trhovej anarchie /Bauman 2000, 65/. Inými slovami, vláda by mala byť zbavená zodpovednosti za makroekonomickú politiku /Bauman 2000, 66/.

 

   Kým kedysi boli cieľom každého panovníka územné zisky, dnes vlády bojujú o podiel na trhu. Za svoju hlavnú úlohu považujú vytvorenie prostredia, v ktorom sa bude dariť obchodu a kde sa bude páčiť obchodníkom. Úloha štátu sa zredukovala na zabezpečenie fungovania verejných služieb a infraštruktúry a na ochranu svetového systému voľného obchodu /Hertzová 2003, 18/. Všetky európske štáty prijali aspoň časť liberalizačných princípov anglo-amerického modelu a v celej Európe sú jasné posuny k deregulácii, reforme systému sociálneho zabezpečenia a privatizácii /Hertzová 2003, 43/.

   

   Národné vlády sa dokážu tlaku nadnárodných korporácií brániť už iba v smere zadávania veľkých infraštrukturálnych projektov, ktoré sú vzhľadom na svoju lukratívnosť mimoriadne zaujímavé pre väčšinu národných korporácií a jedine v tomto zmysle slova možno ešte hovoriť o čiastočnej konkurencii /Staněk 1999, 141/.

 

   Ochranná funkcia štátu sa pravdepodobne bude zvyšovať pretože občania budú požadovať ochranu pred anarchiou globálneho kapitalizmu /Gray 2002, 92/. Ochranná úloha štátu: príklad US televíznej celebrity Marthy Stewartovej, ktorá dostala 5 plus 5 mesiacov za zneužívanie dôverných informácií pri obchode s akciami, ktoré získala skôr ako ostatná verejnosť. Zisk mala síce len 52 000 USD, ale v USA sa takéto správanie považuje za trestnú činnosť /MF Dnes, 17.6.2004, s.A8/.

   Napriek tomu, že úloha štátu je jasne daná, možno s úspechom pochybovať o tom, či je štát schopný túto úlohu plniť /Hertzová 2003, 21/.

   Dnes je ľudský a sociálny blahobyt najviac ohrozený skolabovanými alebo zoslabenými štátmi /Gray 2002, 207/. Pseudoštáty nie sú schopné reálne uplatňovať svoju formálnu suverenitu, žijú z medzinárodnej pomoci a až pričasto sa stávajú korisťou transnacionálnych silových štruktúr, či už legálnych alebo nelegálnych, ktoré sa v dôsledku globalizácie chorobne rozbujneli (Védrine 2002, 21). Neexistuje logický ani pragmatický rozpor medzi novou exteritorialitou kapitálu /úplnou vo financiách, takmer úplnou v obchode a pokročilou v priemyselnej výrobe/ a rýchlym rastom slabých a neschopných suverénnych štátov. Boj za vytvorenie nových, čoraz slabších a chudobnejších "politicky nezávislých" územných subjektov nie je v protiklade s jadrom globalizačných ekonomických tendencií. Práve naopak - medzi globalizáciou všetkých aspektov ekonómie a obnoveným zdôrazňovaním územného princípu je intímna spriaznenosť, vzájomne podmienené a obojstranné posilnenie /Bauman 2000, 66/…Slabé štáty sú presne to, čo nový svetový poriadok, možno vhodnejšie označený ako nový svetový neporiadok, potrebuje na vlastnú podporu a reprodukciu. Súvisí to s tým, že globálne financie, obchod a informačný priemysel závisia od politickej fragmentácie politickej scény. Slabé štáty sa dajú ľahko zredukovať do úlohy miestnych policajných oblastí, zabezpečujúcich základný poriadok nevyhnutný pre chod hospodárstva, ale netreba sa ich obávať ako brzdy slobody globálnych spoločností /Bauman 2000, 66-67/.

   Integrácia a rozdeľovanie sú vzájomne sa dopĺňajúce procesy /Bauman 2000, 68/. Glokalizácia, termín R.Robertsona, vystihuje jednotu medzi "globalizujúcim" a "lokalizujúcim" tlakom, ktorý sa dá definovať ako proces koncentrácie kapitálu, financií a iných ľubovoľných zdrojov, ale tiež, a možno predovsšekým, koncentrácie slobody pohybu a konania /dva druhy slobody, ktoré sa z praktických dôvodov stali synonymami/.

 

   Koordinované konanie medzi štátmi zmenšuje individuálnu suverenitu jednotlivých štátov, ale spojenie ich moci naopak tento vplyv v rámci štátneho systému zvyšuje – príklad EÚ /Giddens 2003, 69/. Všetky nové otázky a problémy nútia vlády štátov, aby sa spájali, zdieľali vlastnú suverenitu, zakladali a rozvíjali medzinárodné organizácie a orgány, ktoré stanovujú pravidlá a globálne štandardy. Vzorným príkladom zdieľanej suverenity je EÚ. Je funkčná a efektívna na základe princípu subsidiarity: kde to je vhodné a efektívne, zostávajú kompetencie na miestnej alebo regionálnej úrovni /Hendersonová 2001, 10/.

 

   Ak sme boli pred dvadsiatimi rokmi svedkami výrazného zápasu o konkurencieschopnosť jednotlivých národných ekonomík, dnes sa integrácia má stať výrazným nástrojom na zvýšenie konkurencieschopnosti jednotlivých svetadielov /Staněk 1999, 22/.

   Nastáva „desuverenizácia“ štátu, štát sa dostáva do permanentného ekonomického ohrozenia /Souleimanov 2003, 395/.

 

   Dnešné spoločnosti sú navzájom závislé, niektoré sú závislejšie viac ako iné. Riadia ich vlády, ktoré sú takisto navzájom závislé, ich úloha je zredukovaná alebo v každom prípade modifikovaná, a sú nútené konať spoločne, aby sa nedostali do defenzívy. K tejto vzájomnej závislosti sa pridáva ešte ďalší jav: interakcia, vzájomné ovplyvňovanie moci a verejnej mienky, ktoré je vo všetkých oblastiach čoraz užšie a tesnejšie. Informácia v reálnom čase vyvoláva veľmi silné reakcie – ľudia medzi sebou ešte nikdy nehovorili tak málo ako v spoločnosti komunikácie (Védrine 2002, 25).

 

   Najhoršie dôsledky globalizácie sú na menej rozvinuté štáty, pretože ich štruktúra a krátka existencia sociálno-ekonomických štruktúr ešte nestačila absorbovať modernitu s jej centralizáciou, a už je tu decentralizácia. Okrem toho pri etnickom a náboženskom rozdrobení väčšiny štátov Juhu môžu byť decentralizačné trendy nebezpečné pre vznik nových konfliktov. Ekonomická globalizácia narušila legitimitu a dôvod existencie štátu, ktorú odvodzoval štát od svojej sociálnej a ekonomickej úlohy. Mnohé štáty nemajú iné /kultúrne alebo sociálne/ zdroje súdržnosti /Ehl 2001, 169/.

 

 

2. NADNÁRODNÉ SPOLOČNOSTI /NNS/

 

/multi-national corporations, doslova viacnárodné/

 

Svet 21. storočia je trhom, na ktorom si podmienky diktuje predávajúci.

 

                                                                                  /Hertzová 2003, 64/.

 

   Nadnárodné spoločnosti sa stávajú stále nezávislejšími od pôsobenia v rámci určitého štátu alebo územia /môžu presunúť výrobu alebo investície inde, preto aj menší záujem o ochranu životného prostredia/. Bežne postupujú tak, že rozčlenia výrobný proces na časti a umiestňujú výrobné závody tam, kde sa to najviac vyplatí  /Hertzová 2003, 45/. Ak ešte pred 15 rokmi platilo, že v oblasti výskumu kooperovali a v oblasti predaja si vzájomne tvrdo konkurovali, dnes výrazný nárast nákladov na výskum nových generácií výrobkov viedol k tomu, že väčšina nadnárodných korporácií vytvára priame alebo nepriame spoločné stratégie, či už vo forme voľných akvizícií alebo priamo úzko spätých fúzií /Staněk 1999, 142/. Korporácie nepreberajú ostatné subjekty len priamo, ale aj cez finančné subjekty – banky /Staněk 1999, 146/.

 

   Tvoria 20 % až asi tretinu svetovej produkcie a dve tretiny svetového obchodu, pričom štvrtina svetového obchodu prebieha vnútri týchto korporácií /Gray 2002, 78, Hertzová 2003, 46/.

   51 najväčších ekonomík sveta zo sto tvoria v súčasnosti veľké firmy a len 49 predstaujú národné štáty, americká sieť Wal-Mart má väčšie výnosy ako väčšina stredoeurópskych a východoeurópskych štátov /Hertzová 2003, 17/. 12 nadnárodných korporácií má HDP vyšší ako 161 štátov sveta. HDP Mitsubishi je väčšie ako HDP štvrtej naľudnatejšej krajiny sveta – Indonézie, HDP General Motors je väčší ako Dánska, Toyoty väčší ako Nórska /Souleimanov 2003, 394/.

   Len 21 štátov sveta má vyšší HDP ako predstavuje ročný obrat každej zo šiestich najväčších nadnárodných spoločností /medzi 111 až 126 miliardami dolárov/  /Hertzová 2003, 46/.

  Ekonomické zisky  200 najväčších nadnárodných korporácií sú vyššie ako /zisky/ ekonomík všetkých štátov sveta s výnimkou 9 štátov...ročné výdavky General Motors, Ford, a IBM na vedu a výskum tvoria 2 až 3 miliardy dolárov, čo je čiastka omnoho vyššia ako výdavky na vedu a výskum absolútnej väčšiny štátov /Souleimanov 2003, 394/.

 

   Malé množstvo firiem dominuje v mnohých sektoroch.

 

   Mnohé fúzujú /napríklad v roku 2001: komunikačný gigant Vodafone s Mannesmannom, farmaceutický komglomerát SmithKline Beecham s firmou Glaxo Wellcome a AOL s Time Warner/.

   Sú schopné rozdeliť výrobný proces na samostatné operácie a tie potom umiestňovať do rôznych krajín po celom svete. Prísľub priamej investície či hrozba jej stiahnutia významne ovplyvňuje politiku národných vlád /Gray 2002, 79/. Kým v roku 1985 celkový objem fúzií dosahoval 300 miliárd USD, v roku 1996 to už bolo jeden bilión 140 miliárd USD /Staněk 1999, 140/.

   Existuje len málo skutočne čisto nadnárodných společnosti, lebo väčšina nadnárodných společnosti udržuje vo svojich krajinách silné korene. Len asi 40 veľkých firiem vytvára najmenej polovicu svojich aktív v zahraničí, kým necelých 20 si udržuje polovicu svojich výrobných kapacít v zahraničí. V súčasnosti aj v predvídateľnej budúcnosti pôjde skôr o národné spoločnosti než o skutočné nadnárodné spoločnosti /Gray 2002, 85/.

   Svet bez hraníc ovládaný nadnárodnými spoločnosťami je korporatívnou utópiou a nie popisom súčasnej alebo budúcej reality /Gray 2002, 84/.

   Globálny trh netvorí korporácie, ktoré by na seba preberali funkcie suverénnych štátov, ale obidve inštitúcie vyprázdňuje /Gray 2002, 79/.

   Globálne korporácie nie sú aktéri bez záväzkov, nemôžu bez rizika ignorovať verejnú mienku /Gray 2002, 90/. Za určitých trhových podmienok je biznis naozaj schopný a ochotný zaoberať sa problémami sveta vo väčšej miere ako štáty /Hertzová 2003, 21/.

   V modernom konkurenčnom prostredí organizácie, ktoré nezískavajú nové znalosti, ktoré narušujú tiché dohody so svojimi zamestnávateľmi, alebo ich odrádzajú od získania nových vedomostí, čoskoro skrachujú /Gray 2002, 91/. Najdôležitejšie je zladenie inštitucionálnej kontinuity potrebnej na využitie lokálnych znalostí zamestnancov s organizačnými inováciami potrebnými na to, aby boli nové technológie maximálne využité /Gray 2002, 92/.

  Nadnárodné korporácie sa budú snažiť reagovať na narastajúci faktor neistoty tým, že cestou koncentrácie vytvoria niekoľko subjektov, ktoré ovládnu trh v danom segmente, ale aj tým, že sa budú snažiť stále viac zasahovať do politického vývoja /Staněk 1999, 145/.

 

 

 

  1. MEDZINÁRODNÉ ORGANIZÁCIE /MNO/

 

Medzinárodný menový fond, MMF, International Monetyra Fund, IMF. Nezávislá medzinárodná organizácia a zároveň agentúra OSN založená v roku 1945. Základné ciele MMF sú:

  1. posilniť medzinárodnú menovú spoluprácu
  2. podporiť rozvoj a vyrovnaný rast medzinárodného obchodu
  3. pomôcť členským štátom riešiť deficity ich platobných bilancií
  4. podporiť stabilitu menových kurzov.

   MMF sa stal významným prvkom povojnového menového usporiadania, známeho pod označením "Bretton-woodsky systém". Svoje operácie financuje z finančných príspevkov /kvót/ členských štátov a z pôžičiek. Výška kvóty členskej krajiny sa určuje podľa výšky jej národného dôchodku, menových rezerv, podielu exportu na národnom dôchodku a neiktorých ďalších ekonomických ukazovateľoch. Od výšky kvót, ktorá sa pravidelne reviduje, závisí rozsah hlasovacích práv, možnosť čerpať úvery, atď.

   Pokiaľ ide o mechanizmus rozhodovania MMF, najvyšším orgánom MMF je Zbor guvernérov. Každý členský štát ustanovuje jedného zástupcu. Zbor guvernérov viaceré svoje právomoci deleguje na Radu výkonných riaditeľov, ktorá sa venuje každodennému rozhodovaniu. V Rade výkonných riaditeľov sa rozhodnutia prijímajú trojakým spôsobom: a/ hlasovaním - jednoduchou väčšinou /viac ako 50 % hlasov/, b/ hlasovaním - kvalifikovanou väčšinou -percento potrebných hlasov sa určuje  podľa závažnosti prerokúvanej otázky, c/ bez hlasovania - na základe konsenzu /Šíbl 1997, 271-272/.

 V minulosti MMF pred pridelením pôžičky vždy vyžadoval prijatie výrazných interných opatrení na vyrovnanie štátneho deficitu. Svoj zásah podmieňoval záväzkom krajiny, že ďalej bude realizovať splátky aj platiť úroky z predchádzajúcich dlhov /Ferrucci 1994, 84/.

 

Svetová banka – World Bank, tiež International Bank for Reconstruction and Development, IBRD, tj. Medzinárodná banka pre obnovu a rozvoj. Založená 1945/1946. Iniciovaná Bretton-woodskou konferenciou.

   Základné ciele SB:

  1. pomáhať pri obnove a rozvoji svojich členských štátov uľahčovaním kapitálových investícií pre výrobné účely a podporovať rast medzinárodného obchodu a zvyšovanie životnej úrovne,
  2. podporovať súkromné zahraničné investície garanciami a spoluúčasťou na pôžičkách a iných investíciách súkromných investorov
  3. tam, kde súkromný kapitál nie je k dispozícii za prijateľných podmienok, poskytovať pôžičky na výrobné účely z vlastných zdrojov alebo z vypožičaných fondov
  4. poskytovať členským krajinám technickú pomoc v oblastiach, ktoré sa vzťahujú k ich ekonomickému rozvoju, snažiť sa zvýšiť efektívnosť medzinárodného rozvojového úsilia posilnením spolupráce s inými darcami finančnej a technickej pomoci.

 

Od roku 1960 SB je vlastne skupinou troch inštitúcií: Medzinárodnej banky pre obnovu a rozvoj, Medzinárodného rozvojového združenia a Medzinárodnej finančnej spoločnosti. Roku 1989 k tjeto skupine pribudla Agentúra pre mnohostranné investičné záruky.

   Všetky tieto inštitúcie deklarovali spoločný cieľ pomôcť zvýšiť životnú úroveň rozvojových krajín presunom finančných zdrojov z vyspelých krajín do rozvojového sveta.

   Kým Svetová banka tradične financovala všetky druhy objektov v oblasti infraštruktúry, jej súčasná rozvojová stratégia kladie viac dôraz na ivestície, ktoré môžu priamo ovplyvniť blahobyt veľkého počtu chudobných ľudí v rozvojových krajinách tým, že zvyšujú ich produktivitu a premieňajú ich na aktívnych účastníkov rozvojového procesu /Šíbl 1997, 426-427/. Predtým bolo mnohým menej rozvinutým krajinám doporučované, aby sa najprv pustili do obrovských priemyslových projektov s nákladnou infraštruktúrou. Bol zanedbaný rozvoj poľnohospodárskeho a ľahkého priemyslu, ktorý by bol priniesol okamžitý úžitok podstatnej časti obyvateľstva. Niektoré z veľkých projektov nikdy nedosiahli plánované ciele, alebo sa ukázali ako neekonomické. Prístupy prevzaté od západných priemyslových krajín sa často dostávali do rozporu s miestnymi zvyklosťami a preto boli v konečnom dôsledku odmietnuté /King a Scheider 1991, 139/. Mnohé rozvojové krajiny v rokoch energetickej krízy objavili hodnotu svojich nerastných surovín, a namiesto investovania do vzdelania a budovania resp. modernizácie vlastného produktívneho aparátu, prostriedky minuli na nákup spotrebných tovarov alebo na investície, ktorých hodnota bola výlučne prestížna /Ferrucci 1994, 80/. Rozhodujúcim činiteľom, ktorý vyvolal rast zadĺženosti rozvojových krajín v 1980-tych rokoch, bol pokles cein prvotných surovín. Cena ropy, ktorá v roku 1979 prevýšila 40 dolárov za barel, v lete 1986 klesla na úroveň 7 dolárov /Ferrucci 1994, 82/.

 

  Základné komponenty verejného blaha a služieb spočívajú v zabezpečení zákonnosti, stabilnej makroekonomiky, základnej zdravotníckej starostlivosti, všeobecného základného vzdelania, adekvátnej dopravnej infraštruktúry a minimálnej sociálnej siete /Gray 2002, 209/.

 

   Súčasnú agendu SB ovplyvňuje situácia v Iraku, Afganistane a obavy z terorizmu. USA chcú dosiahnuť zníženie irackého dlhu, ktorý dosahuje podľa odhadov až 120 miliárd, o 90 %. Ostatní veritelia považujú za primeraný menší škrt z irackého dlhu. Okrem toho USA a Veľká Británia navrhujú stopercentné odpustenie najviac zadĺžených rozvojových krajín.

 

   Strategickými cieľmi SB sú boj proti chudobe a rozvoj /Pravda, 25.9.2004, s.11/.

 

  Napríklad v septembri 2004 Svetová banka vo výročnej správe o rozvoji svete upozornila rozvojové krajiny, že musia znížiť úroveň korupcie a rodinkárstva /cronyism/ v záujme zlepšenia investičného prostredia, ktoré by viedlo k hospodárskemu rastu a zníženiu chudoby. Okrem toho by mali rozvojové krajiny zabezpečiť, aby vládne regulácie boli viac predpovedateľnejšie, zaručovali základnú stabilitu politického prostredia a zabezpečovali vlastnícke práva. SB varovala pred prepojením vládnych úradníkov a firmami so záujmovými skupinami. Korupcia totiž zvyšuje náklady na podnikanie, a ak prenikne do vyšších úrovní politiky, môže viesť k zásadným odchýlkam v politikách. Náklady spojené so zločinom, korupciou, prílišnou reguláciou, slabým presadzovaním dohôd a nedostatočnou infraštruktúrou môžu dosahovať až viac ako štvrtinu obratu firiem, alebo trikrát toľko ako firmy platia na daniach /podľa Financial Times, 29.9.2004, s.6, pozri www.worldbank.org/wdr2005/.

 

WTO - Svetová obchodná organizácia, World Trade Organization – stanovuje pravidlá medzinárodného obchodu. Pred vznikom WTO často viedli spory v medzinárodnom obchode k dlhotrvajúcim zničujúcim obchodnýmo vojnám /Hertzová 2003, 98/.

   Pred vznikom WTO boli tri etapy dlhodobých rokovaní o odstraňovaní colných bariér a prekážok. Prvé kolo trvalo od roku 1964 do roku 1967 a nazývalo sa Kennedyho kolo, druhé od roku 1973 do roku 1979 a nazývalo sa Tokijské kolo, tretie sa nazývalo Uruguajské kolo a trvalo od roku 1986 do roku 1994. Jeho výsledkom bol vznik WTO.

   WTO nahradila od roku 1995 GATT - Všeobecnú dohodu o clách a obchode. GATT bol z právneho hľadiska predovšetkým medzinárodnou zmluvou, sústavou pravidiel. Aj keď mal niektoré črty medzinárodnej organizácie, nemal právnu subjektivitu. WTO je medzinárodnou organizáciou, je právnickou osobou, je stálou inštitúciou so sídlom v Ženeve. V GATT sa diferencovalo medzi zmluvnými stranami - plnoprávnymi, dočasnými, pridruženými a členmi de facto. WTO predstavuje organizáciu s jednotným členstvom. Pôsobnosť WTO je širšia ako pôsobnosť GATT, zahŕňa aj také aktivity ako obchod so službami, investície, ochranu duševného vlastníctva. GATT tolerovala ochranársku politiku v niektorých "citlivých oblastiach", WTO ochranársku politiku ruší. Vo WTO sa uplatňuje účinnejší systém urovnávania sporov, s presne stanovenými pravidlami, postupmi a orgánmi. WTO venuje pozornosť i viacerým problémovým otázkam, o ktoré sa GATT nezaujímala, ako sú napríklad hospodárska súťaž, životné prostredie vo vzťahu k obchodu.

Ciele WTO sú:

  1. utvárať inštitucionálny rámec na realizáciu všetkých dohôd uzatvorených pod záštitou Dohody o WTO
  2. dozerať na dodržiavanie nových globálnych pravidiel medzinárodného obchodu  prijatých v rámci Uruguajského kola GATT
  3. podporovať uskutočňovanie cieľov stanovených v jednotlivých dohodách
  4. poskytovať priestor rokovaniam medzi svojimi členmi týkajúcim sa ich mnohostranných obchodných vzťahov a napomáhajúcim ďalšiu liberalizáciu svetového obchodu
  5. osobitnú pozornosť venovať najmenej rozvinutým krajinám, prijímať také opatrenia v oblasti prístupu na trhy, ktoré by podstatne zlepšili ich obchodné príležitosti
  6. monitorovať vývoj svetového obchodu a hospodárstva a na základe zistených skutočností formulovať príslušné odporúčania
  7. riadiť integrovaný systém na urovnávanie sporov a mechanizmu presúmavania obchodnej politiky
  8. spolupracovať s ostatnými medzinárodnými organizáciami pri utváraní a uplatňovaní globálnej hospodárskej politiky /Šíbl 1997, 439-440/.

 

 

OECD - Organization for Economic Co-operation and Development, Organizácia pre hospodársku spoluprácu a rozvoj, medzivládna inštitúcia založená v roku 1961 priemyselne rozvinutými krajinami s rozvinutou trhovou ekonomikou. OECD nahradila Organizáciu pre európsku hospodársku spoluprácu /OEEC/, založenú v roku 1948.

Ciele OECD sú:

  1. efektívne využívanie ekonomických zdrojov členských štátov,
  2. rozvoj vedeckého a technického výskumu
  3. výcvik personálu
  4. udržiavanie stabilných financií vnútri členských štátov i vo vonkajších vzťahoch
  5. liberalizácia obchodu, služieb, kapitálu,
  6. technická pomoc rozvojovým krajinám.

   V prvom rade ide o dosiahnutie čo najvyššieho trvalého ekonomikcého rastu a zamestnanosti pri zvyšujúcej sa životnej úrovni a finančnej stabilite, podpore expanzie svetového obchodu na multilaterálnom, nediskriminačnom základe.

   Na čele OECD stojí Rada, ktorú tvoria zástupcovia všetkých členských štátov. Rada každoročne volí Výkonný výbor. V rámci OECD pôsobí 5 autonómnych a poloautonónmych orgánov: Medzinárodná agentúra pre energiu, Európska agentúra pre jadrovú energiu, Ústredie OECD pre rozvoj, Ústredie pre výskum a inováciu v oblasti výchovy, Výskumný projekt.

   OECD pravidelne publikuje veľký počet štatistických správ ako sú prehľady ekonomickej aktivity, tendencie a prognózy ekonomickej aktivity členských krajín, správy o medzinárodnej pomoci a o politike pomoci /Šíbl 1997, 331-332/.

 

OSN, Organizácia spojených národov, United Nations Organization

 

   Je to najuniverzálnejšia medzinárodná organizácia, nástupkyňa medzivojnovej Spoločnosti národov. Je preto jedinou inštitúciou, ktorá vyhovuje princípu požadujúcemu existenciu nejakého nástroja globálneho spolužitia /Ehl 2001, 69/. Jedným z ponaučení 1990-tych rokov je, že OSN koná účinne len vtedy, ak veľmoci zabezpečujú dostatočne silné vedenie, alebo keď sa pomalému aparátu a politickému procesu poskytne dostatok času /Ehl 2001, 7070/.

 

   OSN vznikla v roku 1945. Svoje ciele stanovila nasledovne:

  1. Udržiavať medzinárodný mier a bezpečnosť
  2. Rozvíjať priateľské vzťahy medzi národmi
  3. Rozvíjať medzinárodnú spoluprácu pri riešení ekonomických, sociálnych, kultúrnych a humanitných problémov,
  4. Posilňovať úctu k ľudským právam a základným slobodám pre všetkých
  5. Koordinovať akcie členských štátov smerujúce k dosiahnutiu uvedených cieľov

 

   OSN má šesť hlavných súčastí: Valné zhromaždenie, Radu bezpečnosti, Hospodársku a sociálnu radu, Poručenskú radu, Medzinárodný súdny dvor so sídlom v Haagu a Sekretariát. Niktoré významné inštitúcie OSN sídlia v Ženeve a vo Viedni, hlavné sídlo OSN je v New Yorku.

   Rezolúcie a uznesenia VZ OSN majú odporúčajúci charakter, záväzné sú len rozhodnutia /rezolúcie/ Rady bezpečnosti.

   Dôležité sú aj odborné organizácie OSN, ktoré boli založené nezávisle, majú voje vlastné nezávislé orgány, skretariáty a rozpočty. Zaoberajú sa špecifickými problémami, ktoré majú celosvetový charakter. S OSN majú uzavreté špeciálne dohody. Ide napríklad o FAO - Organizáciu pre výživu a poľnohospodárstvo, ILO - Medzinárodná organizácia práce, UNESCO - Organizácia OSN pre výchovu, vedu a kultúru,. WHO - Svetová zdravotnícka organizácia, IAEA - Medzinárodná agentúra pre jadrovú energiu, a iné.

   Do systému OSN patria aj VZ OSN založené organizácie ako sú napríklad UNDP - Program OSN pre rozvoj, UNEP - Environmentálny program OSN, UNICEF -Detský fond OSN, UNHCR - Úrad vysokého komisára pre utečencov,… ./Šíbl 1997, 335-338/.

 

Ďalšie významné medzinárodné neziskové mimovládne organizácie: Amnesty International, Human Rights Watch, Article XIX, Reporters sans frontiers,

 

Výhody tlaku MNO: ľahšie presadzovanie reforiem napriek odporu miestnych záujmových konzervatívnych skupín

 

Nevýhody tlaku MNO: často ponúkajú chybné riešenia, pretože sú to plošné a univerzálne riešenia

 

 

 

 

AXIÓMY GLOBALIZÁCIE

 

 

Axióma - základná poučka, ktorá sa prijíma a bez dôkazov pokladá za pravdivú /v tomto prípade je ale možné a vhodné spochybniť tieto tzv. axiómy/.

 

  1. nič sa nestane globálnym, čo sa nestane tovarom  - axióma komodifikácie

 

  1. čo je nepredajné, to sa neglobalizuje  - axióma trhu

 

  1. všetko, čo sa môže globalizovať, sa globalizuje- axióma totality /Petrusek 2003, 99/

   Človek má tým väčšiu šancu „sa globalizovať“, čím väčším ekonomickým, sociálnym a symbolickým kapitálom disponuje.

 

4. Riziko väčšinou nahradzuje to, čo bolo predtým chápané ako šťastena /šťastie alebo osud/ /Giddens 2003, 34/. Vznikajú nové druhy globálnych rizík. Riziko sa stáva nevyhnutnou a vedomou súčasťou bežného života - axióma rizikovosti.

   Ide o pochopenie faktu, že väčšina náhodných udalostí, ktoré ovplyvňujú činnosť človeka, je vytvorená skôr človekom než daná Bohom alebo prírodou. V podmienkach globalizácie je „nečinnosť často riskantná, a existujú riziká, ktorým musíme čeliť všetci, napríklad riziká ekologických katastrof /Giddens 2003, 36/, alebo terorizmus.

 

5. Základnou charakteristikou vzťahu globalizácie k politike a ekonomike je deteritorializácia a decentralizácia pomocou rozvinutých technológií. Inými slovami, ohraničenie určitého miesta a jeho ovládanie z jedného centra prestáva mať svoj význam /Ehl 2001, 169/ - axióma deteritorializácie a decentralizácie.

 

  1. Žiaden štát nie je schopný dosiahnuť významný ekonomický rast a rast blahobytu obyvateľstva bez čoraz väčšieho zapojenia do svetovej ekonomiky – axióma rastu /Souleimanov 2003, 395/.

 

 

Výhody globalizácie:

 

  1. vyšší hospodársky rast v štátoch, ktoré sa zapájajú do globalizácie – rast životnej úrovne

 

  1. zapojenie vysokokvalifikovaných pracovníkov z menej rozvinutých krajín /indickí počítačoví experti/

 

  1. prenos nových technológií

 

  1. rýchlejšia komunikácia, rastúci počet informácií, rýchlejší technologický rozvoj a zavedenie vynálezov do praxe a do komerčného využitia

 

  1. vznik integrujúcich sa zoskupení, alebo ich vyššia integrácia /EÚ, NAFTA,…/

 

 

Nevýhody alebo riziká globalizácie:

 

  1. nekontrolovateľný transfer finančného kapitálu /riziko ekonomických krachov v dôsledku finančnej destabilizácie – pád britskej libry v dôsledku tlaku G.Sorosa, Thajsko, Indonézia, ale aj Maďarsko v polovici 1990-tych rokov, Slovensko 1999/.

 

  1. Ani globalizácia, ani skolabované štáty nie sú nové javy. Novosť spočíva v tom, že existujú vedľa seba. Dôsledok: oživenie klasickej geopolitiky, a hlavným cieľom veľmocí je zabezpečenie kontroly nad míňajúcimi sa prírodnými zdrojmi. Paradox: trhová liberálna ideológia popiera možnosť nedostatku zdrojov /Gray 2002, 13/

 

  1. ľahšie „pranie špinavých peňazí“/obrat svetového organizovaného zločinu sa odhaduje na 750 až 1000 miliárd dolárov, čo je viac ako HDP Číny a takmer toľko ako HDP Talianska - (Védrine 2002, 305)/, ľahšie šírenie drog  a terorizmu /útok na WTC dôsledok sieťového prepojenia, ktoré nie je pod kontrolou žiadneho štátu a ktorá „sprivatizovalo“ organizované násilie v globálnom meradle, pričom to bolo umožnené technológiami, ktoré sú motorom globalizácie a súčasne v hypermodernej vojne obrazov zbraňami – internet, satelitná TV /Gray 2002, 12-13/.

 

  1. Terorizmus bude charakteristikou života v blízkej budúcnosti – je zbytočné veriť, že sa dá vykoreniť /Gray 2002, 13/

 

  1. oslabenie úlohy štátov vo vzťahu k NNS a MNO v dôsledku vlastnej slabosti alebo vnútorného rozkladu

 

  1. rozpad tradičných společnosti /tradičné spoločnosti boli založené na bezprostrednom kontakte s ľuďmi, dôležitá bola dôvera, začali sa rozpadať na začiatku industrializácie, moderná spoločnosť je založená na impersonálnych vzťahoch. Aj globálna ekonomika je do značnej miery anonymná, oslabuje sa aj dôveryhodnosť existujúcich inštitúcií/.

 

  1. nutnosť prijímania rovnakých neoliberálnych ekonomických stratégií /finančná disciplína, znižovanie daní, výhodné podmienky pre investorov/ aj v krajinách, kde to ohrozuje sociálny mier, ak sa /krátkodobo/ znížia príjmy štátneho rozpočtu.

 

  1. Vznik globálnych rizík v zmysle intenzity /atómová vojna/, v zmysle rastúceho počtu náhodných udalostí, ktoré ovplyvňujú každého alebo prinajmenšom veľký počet obyvateľov planéty /napr. zmeny v globálnej deľbe práce/, v zmysle nových výskumov /biomedicína. biotechnológie/, v zmysle inštitucionalizovaného prostredia /napr. investičné trhy/

 

  1. strata istoty, alebo istôt a súčasne rast pocitov nenaplnenia, neuspokojenia

 

  1. trhové hodnoty prechádzajú celou štruktúrou sociálneho života /“altruizmus sa stáva prekážkou rozvoja“/.

 

  1. V snahe uspieť sa používajú čoraz bezohľadnejšie metódy riadenia /ENRON, WORLDCOM/, ale aj priemyselná špionáž

 

  1. Pokles podielu najchudobnejšej pätiny obyvateľstva sveta od roku 1989 do roku 199 z 2,3 % na 1,4 a nárast podielu na celosvetovom bohatstve v rámci pätiny najbohatších /Giddens 2000, 27/.

 

 

Zmiešané dopady globalizácie:

 

  1. presun pracovných miest z rozvinutých krajín, ale súčasne do menej rozvinutých krajín s lacnejšou pracovnou silou, s nižšou pracovnou, bezpečnostnou a ekologickou ochranou

 

  1. široká ponuka tovarov a služieb, ale súčasne hrozba konzumerizmu

 

  1. široká kultúrna a športová ponuka, ale súčasne komercionalizácia športu a kultúry

 

  1. úpadok etablovaných náboženstiev, ale súčasne vznik nových siekt, prípadne posilnenie sekularizačných tendencií, ale aj náboženského fundamentalizmu – reprivatizácia a repolitizácia náboženstva /celosvetový návrat náboženstva do verejného a politického života – islamská revolúcia, vplyv protestantských skupín na politický život v USA, konzervatívneho judaizmu na politiku Izraela, reevangelizácia Európy pápežom Jánom Pavlom II./. Relativizujú sa nároky náboženstiev na univerzalitu – demonopolizácia náboženstva. Ekumenizmus – úsilie o zblíženie medzi náboženskými cirkvami. Individualizmus viery – znižuje sa ochota veriacich stotožniť sa s tradičnými cirkevnými inštitúciami. Úlohu cirkví preberajú médiá, športovci, pop hviezdy.

 

  1. rozširovanie sféry ľudských práv, ale súčasne zvyšovanie rizika civilizačných konfliktov

 

  1. tendencia k vyšším celkom, ale súčasne nové tlaky na miestnu autonómiu

 

 

 

17