Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Univerzita Komenského / Pedagogická fakulta / SJ

Uvod do studia jazyka (uvod_do_studia_jazyka.doc)

1. Jazyk ako spoločenský fenomén

Je zložitý systém jednotiek, používa sa na dorozumievanie, myslenie a ukladanie poznatkov v ľudskej spoločnosti. Spája (národy a spoločenstvá používaním) a rozdeľuje (tvorí bariéry, ktoré treba prekonať štúdiom jazykov alebo hlbším poznaním) ľudí. Žije v spoločnosti a je s ňou zviazaný. Odráža život a úsilie spoločnosti a preto je to spoločenský fenomén.

Ak je používaný v národnej spoločnosti je živý. Ak je neralizovaný v reči je mŕtvy (latinčina).

Moderná jazykoveda (zakladateľ Ferdinand de Saussur) rozlišuje jazyk a reč.

JAZYK: LANG; abstraktný systém prvkov, jazykových prostriedkov, ktorý je uložený vo vedomí istého jazyka spoločnosti a slúži ako prostriedok myslenia a dorozumievania. Je to produkt spoločenského vývinu. Vzhľadom na členov predstavuje záväzný kód.

REČ: PAROLE; zahŕňa praktické použitie systému jazykových prostriedkov na konkrétne dorozumievanie. Je to konkrétna realizácia abstraktných jatykových systémov v dorozumievaní.

SCHOPNOSŤ REČI U ČLOVEKA: LANGAGE(langáž); schopnosť vytvárať artikulované zvuky, spájať ich ako materiálnu formu s vnútornými psychickými obsahmi a tak realizovať vzájomnú komunikáciu.

Jazykový systém (systém systémov)

Pozostáva z prvkov a vzťahov medzi prvkami. Prvky v systéme nie sú usporiadané náhodne. Je to vnútorne organizovaný celok. Je to zložitý systém. Je prirodzený nie umelý. Vychád

za zo samej podstaty prvkov. Existuje nezávisle od vôle človeka. Úlohou vedy je odhaliť ho.

Je otvoréný, prístupný  a vyvíja sa. Je vnútorne štruktúrovaný vzťahy medzi prvkami sa nazývajú štruktúra systému.

Prvky rozlišujeme podľa jednotlivých jazykových rovín:

1. ZVUKOVÁ (výrazová) rovina
2. VÝZNAMOVÁ rovina jazyka

Fungujú samostatne, ale navzájom sa podmieäujú a nemôžu bz seba existovať.

1. ZVUKOVÁ

A, segmentálny fonematický systém (základná jednotka: fonéma; najmenšia zvuková abstraktná jednotka jazyka, ktorá ma dištinktívnu schopnosť – rozlišovať význam slova; matka a latka)

B, suprasegmentálny prozodický systém (z. j. je prozéma: prízvuk, intonácia, rytmus,...)

2. VÝZNAMOVÁ

A, lexikálny subsystém, ktorého základnou jednotkou je slovo = ustálený rad a vo vete voľne premiestniteľný rad foném, na ktorý sa viaže istý význam ako poukaz na mimojazykovú skutočnosť Ide o lexikány význam. Je základnou jednotkou jazyka vôbec.

B, gramatický

1. Morfologický – základnou jednotkou je gramatický tvar, ktorý je jeden zo súborov slovnej paradigmy (súbor všetkých tvarov slova: LEXÉMA – podstatné meno má 12 tvarov). Je to formálny prostriedok na vyjadrenie gramatického významu.
2. Syntaktická – základnou jednotkou konštrukcie je spojenie tvarov na základne syntaktického významu dvoch alebo viacerých slov pomocou syntaktických prostriedkov (pauza, čiarka).
3. 4 typy: najmenšie je syntagma. Potom veta, poloveta a súvetie. Typický vetný člen v polovetách je prechodník a doplnok. Tie slúžia na kondenzáciu, zhusťovanie viet. Súvetie je 2 a viac viet. Rovnocenné, nadradené alebo podradené.

DISCIPLÍNY

Zvuková rovina jazyka – fonológia (štúdium foném), fonetika (úroveň parole, hlásky)

Lexikálna – lexikológia

Morfologická – morfológia/tvaroslovie

Syntaktická – syntax/skladba

Osobitné postavenie má štylistika – používa všetky jednotky, čo ostatné roviny; nemá vlastný inventár prvkov. Štýlotvorné prostriedky alebo štylémy v prostredí štylistiky sú výrazové prostriedky, ktoré majú systémovo vymedzenú slohovú hodnotu (význam). Možno ich funkčne využiť v jednotlivých typoch textu.

Systémové vzťahy v jazyku

1. PARADIGMATICKÉ: Statické vzťahy medzi prvkami systému (medzi paradigmatickými jednotkami). V týchto vzťahoch sa prvky systému oragnizujú na základe zhodných a odlišných vlastností (napríklad spoluhlásky D a T sú v paradigmatickom vzťahu na základe zhodných vlastností: záverovosť, ústnosť, zubnosť a odlišných: znelosť). Paradigma tvarov chlap a jeho gramatické kategórie. Slovotvorná paradigma: a, spoločný základ a rozdielna prípona (ryba, rybár, rybárka). B,  spoločná prípona a iný základ (-teľ). Vznikli zo slovesa; Činiteľské substantíva. Aj plnovýznamové slová na úrovni lexiky: synonimá, konverzie (dávať, brať).

2. SYNTAGMATICKÉ (lineárne) – dynamické. Vzťahy medzi jazykovými jednotkami v rámci aktualizácie realizácie reči. Pri aktualizácii abstraktného jazykového systému (reč) sa menšie jednotky zoskupujú do väčších (slová – syntagmy – vety – súvetia – texty)

VLASNOSTI SYSTÉMU (štruktúra systému – stupeň zviazanosti)

Jazykový systém je štruktúrne usporiadaný celok. Štruktúra je podmienaná 4 základnými činiteľmi:

1. Rozsah prvkov množiny systému
2. Relatívny rozsah prvkov vstupujúcich do protikladných vzťahov (korelácie)
3. Relatívna uzavretosť systému
4. Relatívna stabilita systému

1. Čim je počet prvkov v systéme väčší, tým je štrukturovanosť nižšia. Najštruktúrovanejší je fonematický systém. Najviac prvkov má lexikálny.
2. Spoluhláskový systém slovenčiny. Najštrukturovanejšie sú spoluhlásky, ktoré vstupujú do vzťahu (podľa znelostnej korelácie). Počet je vysoký.  Najmenej sú spoluhlásky podľa mäkkostnej korelácie (d, t, n, l). viac prvkov = vyššia štruktúrovanosť (lebo viec vzťahov).
3. Vyššia uzavretosť = štruktúrovanosť systému je vyššia. Najuzavretejší je fonematický systém. Žiadny systém nie je absolútne uzavretý (nevyvíjal by sa), ani absolútne otvorený.

    4. Relatívne stabilný systém má tendenciu zachovať sa = princíp stability. Prispôsobuje okolie svojim potrebám – asimilácia. Nežije izolovaný a pod tlakom okolitých podnetov sa mení Akomodácia. Čím je uzavretejší, tým viac je stabilnejší.

2. JAZYKOVÝ ZNAK

Znak zastupuje niečo iné. To je jeho prvá vlastnosť. Druhá: vždy sa ním niečo oznamuje. V teórii existuje niekoľko druhov znakov a špecifické miesto zaujíma jazykový znak. Slovo zastupuje niečo, čo je mimo neho. Je znak. Toto rieši znaková teória jazyka. Jazyk sa chápe ako systém znakov = jednotiek majúcich znakovú povahu. Majú ju jednotky od mofém vyššie. Fonémy nie, lebo nemajú lexikálny význam.

V každom jazykovom znaku sú dve stránky:

1. označované: význam, signifikát, signifikant, designátor a podobne.
2. označujúce: matéria – forma (obal na zachytenie obsahov)

2 základné teórie:

1. UMILATERÁLNA: 1 stranná (znak je len označujúce)
2. BILATERÁLNA: (aj aj)

Vzťah medzi obsahom a formou a javom (skutočnosťou), ktorý sa znakom pomenúva vyjadruje sémantický alebo semiotický trojuholník. (Frage, Ogden, Richards).

To, čo je v hlave

                                             Význam

                                                pojem

Meno

forma

                                                                                                                             denota  vec  jav                      

          skutočnosť

Vzťah medzi menom a javom nie je priamy. Nie je bezprostredný. Denota neoznačuje a nie je priamo významom slova. Meno je odraz javu vo vedomí Odraz nie je pasívny, ale je myšlienkovo spracovaný v procese poznávania, zovšeobecňovania a abstrakcie. Výsledok je pojem alebo všobecná predstava, ktorá je odrazom vlastností predmetov v skutočnosti.

Odraz skutočnosti sa musí stvárniť slovom (pôsobením jazykového systému). Význam nie je determinovaný len zmyslovým odrazom javov. Dôkazom je existencia rôznych jazykov.

Význam slova je determinovaný aj vzťahom slova k iným slovám v jazykovom systéme ako aj vzťahom slova k iným slovám vo vete, texte, kontexte (vnútrojazykové vzťahové paradigmy).

V minulosti:

Ísť – chodiť pešo (subjektívne pohybové sloveso)

Jad, jeď – na voze, ... (u nás a v ďalším južnoslovanským jazykoch zaniklo)

Objekt vety závisí od pomenovania, ktoré bude stáť v subjekte vety. Otec ide, hodiny idú, práca ide dobre, čas ide.

Ísť a mať sú limitné slovesá. Byť na pokraji.

+ ešte jeden faktor – pragmaticky citovohodnotiaci postoj pužívateľa k slovám a javom. Spať, hajať, drichmať.

Lexikálny význam slova = odraz javu psychicky spracovaný vo vedomí používateľov a jazykovo stvárnený formu slova, vzťahom k iným jednotkám jazyka a konkretizovaním pri používaní slova v istých kontextoch.

Semiotika a semiológia (všeobecná veda o znakoch) patrí sem aj jazykoveda, literárna veda aj výtvarné umenie. Povaha znaku (= vzťah označujúceho a označovaného) bola predmetom úvah už v antike (stoici). 2 názory:

1. Fysei: prirodzený. Povaha slova je dané vlastnostami pomenovaných predmetov.
2. Thései: nie je to prirodzený vzťah. Je konvenčný (dohodnutý). Povaha slova nie je daná vlastnosťami predmetu. Táto teória sa ujala. Vzťah je arbitrárny (ľubovoľný) nie je príčinne podmienený, je nelogický. Je ale spoločensky záväzný, ustálený, nemení sa podľa ľubovôle.

Asymetrický dualizmus jazykového znaku

Sergej Karcevski (spoluzakldateľ pražskej školy štrukturalizmu)

Podstata: neexistuje jednoznačná relácia alebo vzťah medzi významom (obsah) alebo výrazom (forma) jazykového znaku. Vzťah nemusí byť symetrický. Jedna forma nemusí vyjadrovať jeden obsah a opačne. Asymetrický dualizmus zahŕňa tieto zložky:

1 Obsah = viac Foriem              alebo            1Forma  = viac Obsahov    

Synonymá – rovnoznačnosť, polylexia (smelosť, odvaha)

Homonymá, viacvýznamovosť = polysémia.  

Sú medzi významami sú vzťahy príbuznostialebo nie?    

A, viacvýznamovosť vo vlastnom zmysle    

Určité slovo má niekoľko významov viazaných spoločným základným významom. Odvodené významy spolu súvisia, lebo vznikli na základe sémantickej derivácie (odvodzovanie). Významy sú v určitom poradí, podľa toho ako postupoval proces sémantickej derivácie a diferenciácie. (Hlava – časť tela, mozor, vedúca osobnosť = metonymia, metafora: ústredná časť zariadenia – hlava kolesa - alebo zriadenia)        

B, homonymia                                    

Významy nemajú spoločný základný význam. Nijaká sémantická príbuznosť. (Čelo – časť tela, hudobný nástroj; zámok – zámka, budova). = lexikálne?

Homoformy – nos: imperatív nosiť, časť tváre

Homofóny – výr, vír.

Homonymia sa chápe dvojako:

1, Úzke chápanie: vychádza z pôvodu slova = etymologická homonymia. Ak je pôvod rozdielny tak vždy ide o homonymá. Čelo.

2, Širšie chápanie: Vývin slova môže dospieť do štádia, keď si používatelia jazyka neuvedomujú niekdajšiu príbuznosť a viacvýznamovosť sa rozpadá. Jednotlivé významy slova sa od seba natoľko vzdialili, že sa prestala vnímať ich spätosť. Dve rozdielne slová sú homonymá. (Pero – vtáčie, písacie, pružina. Kedysi sa písalo vtáčím perom. Pružné – pružina).

3. Jazykové funkcie

Z hľadiska genézy (vzniku) a funkčnej závažnosti delíme jazykové funkcie na:

PRIMÁRNE:

1. komunikatívna/dorozumievacia funkcia jazyka. Podľa zamerania na:

a, zobrazovacia (oznamovacia v užšom zmysle) na: metajazyková a fatická.

b, expresívna/výrazová

c, apelová/výzvová

2. poznávacia

        a, kognitívna

                 b, kogitatívna

SEKUNDÁRNE:

1. reprezentatívna

a, národnoreprezentatívna

b, kultúrnoreprezentatívna

2. estetická

P R I M Á R N E    F U N K C I E:   K O M U N I K A T Í V N A

Vyplýva z podstaty jazyka. Z toho, ze jazyk je základný prostriedok styku a dorozumievania medzi ľuďmi. Jazyková komunikácia je prírodný (zvuky prírodného rázu, dajú sa meraž ako fyzikálne veličiny), psychologický (na základe istých psychlogických daností, vedomie a myslenie) a spoločenský proces (medzi člemni spoločnosti).

Základné zložky:

A, Informácia: hlavný článok komunikácie, kvôli ktorému sa komunikácia uskutočňuje. Je psychický myšlienkový obsah, ktorý podávateľ oznamuje prijímateľovi.

B, Komunikačné prostredie: I. jazykový kód = sústava jazykových znakov a pravidiel ich spájania (gramatika a slovná zásoba). Je súčasťou nášho vedomia.

                                                II. rečový signál: fyzikálne materiálne prejavy reči sú vnímané                                                                                                                                            .                                                prostredníctvom sluchu (sekundárne zrakom).

                                                III. zvuky reči, pohyby rečových ústrojov, gestá, mimika

C, Komunikačná sieť: I. expedient = vysielač, kódovateľ

                                      II. komunikačné spojivo (kanál, médium) alebo prostredie

         III. percipient = prijímač, prijímateľ, počúvajúci, čítajúci,       dekódovateľ

D, Komunikačná aktivita: kódovanie = myslené formovanie obsahu informácie do jazykovej podoby vo vedomí podávateľa. Generovanie = tvorba rečového signálu, prenos jazykovosformovanej informácie z mozgu cez nervové dráhy a do rečových orgánov a transformácia myslených jazykových jednotiek na reálne fyzikálne rečové jednotky (artikulované zvuky stvárnené slová a vety). Komunikačný prenos (transfer rečového signálu od vysielača k prijímateľovi cez komunikačné spojivo (vlnenie vzduchu). Zmyslový príjem rečového signálu = sluchové vnímanie akustického zvukového vlnenia ako artikulovaných zvukov a ich dešifrovanie ako rečových jednotiek. Dekódovanie – prenos rečového signálu zo sluchového orgánu cez nervové dráhy do mozgu a transformácia z hmotnej substancie na ideálnu. Zmena rečového signálu na psychický myšlienkový obsah. Cieľ: aby sa obsah kódovanej informácie zhodoval s obsahom dekódovanej informácie u percipienta.

Treba: rovnaký kód a jeho odvládanie; rovnaké encyklopedické kulturologiké vedomosti; rovnaká objektívna situácia, psychické naladenie komunikantov; bezporuchový prenos signálu. Absolútna zhoda sa dosahuje málokedy a závisí od dorozumievacích sfér jazyka. Najvyššia zhoda v hovorovom štýle. Najnižšia v umeleckom štýle.

ZOBRAZOVACIA FUNKCIA: obsah informácie je orientovaný na objektívnu realitu. To, čo je mimo komunikantov. Najčastejšie používame jazyk na to, aby sme oznámili niečo o tom, čo je mimo nás. Jazyk je odrazom a obrazom reality.

Metajazyková funkcia jazyka: Objektívnou realitou je jazyk. Je to nástroj aj predmet komunikácie. Ako my na hodine.

Fatická: cieľ nie je vypovedať o mimojazykovej realite, ale nadviazať komunikačný kontakt. „Oddychujeme, sused, oddychujeme?“ „Dobrý deň ako sa máme?“ vlastne nás to nezaujíma.

EXPRESÍVNA: podávateľ orientuje obsah informácie nie na realitu mimo seba, ale na seba a svoj psychický a fyzický stav. Subjektívna funkcia. Jeje plnenie má dosah aj na voľbu medzi neutrálnymi a príznakovými prostrediami (hlava kotrba, ruka laba, vlasy hriva).

APELOVÁ: komunikant chce obsahom informácie ovplyvňovať, usmerniť zmýšľanie a konanie prijímateľa. Impresívna funkcia = vyvolať dojem.

II.P O Z N Á V A C I A

Uplatňuje sa v kontakte s myšlienkovou oblasťou vo vzťahu jazyka, myslenia vedomia. Jazyk a reč sú prejavom ľudského ducha, duše a vedomia. Sú s nimi zviazané a stávajú sa nástrojom poznávania, rozvíjania poznatkov o svete.

Reč a jazyk: zísavanie poznatkov, prostredie k ich uskladneniu. V jazyku sú uložené veľké poklady ľudského ducha. S umeleckou výpoveďou o ľudských osudoch a vedeckých objavoch. Podstatnou zložkou vedomia ducha, duše je poznanie a myslenie.

Poznanie: získavanie poznatkov, odrážanie sa reality, ktorá je mimo subjektu vo vedomí subjektu, ale za výraznej aktívnej účasti subjektu ako hlbšie vnikanie do reality fyzickej a duchovnej.

Vedomie: Ako zmyslové vnútro vnímajúceho subjektu má rozmanité formy. Treba rozlišovať aspoň dve.

1. predpsychické: jednoduchšie formy odrazu: pocity, vnemy, predstavy. Zvieratká.
2. vyššie alebo zložité formy odrazu: pojmy, úsudky, súdy (pojem je slovo a úsudky a súdy = vety). Sú prejavom myslenia a sú vlastné iba človeku a to práve vďaka reči. Reč umožňuje zovšeobecnenie, abstrakciu od nepodstatných vlastností vecí a javov. Abstraktné myslenie v pojmoch a súdoch je možné len pomocou jazyka v jazykových znakoch. Myslenie viazané na slová predstavuje druhú signálnu sústavu, ktorú má iba človek. Ten sa odlišuje od zvierat aj tým, že aj nižšie formy odrazu vyjadruje rečou. Najrpv pomenúva veco podľa pocitov, vnemov a predstáv (1-otná motivácia významu slov) a až postupne prechádza k abstrahovaniu od konkrétneho (zmyslového) k zovšeobecneniu. Vedomie človeka okrem poznania a myslenia obsahuje aj citové a vôľové zložky, ľudská reč stvárňuje nielen poznanie a myslenie, ale aj citové a vôľové zložky ľudskej psychiky (citoslovcia). Zviera má iba inštinkty, človek má navyše vôľu aj city a aj táto zložka vedomia je viazaná na reč. Vnútorná reč a citrón.

Poznávacia funkcia sa deí na kognitívnu a kogitatívnu.

A, kognitívnu: poznávacia vo vlastnom zmysle. V jazyku sa predovšetkým odrážajú a stvárňujú pojmy materiálych a ideálnych  objektov pomocou jazyka sa tvoria pomenovania – kognitívna sa uplatňuje pri utváraní pojmov. V týchto prípadoch jazyk funguje ako nástroj poznávaci vo vlastnom zmysle.

B, kogitatívna: zdôrazňuje sa pri rozmýšľaní, formalizácií myšlienok jazykového prostredia a to niln vtedy, keď ich chceme oznámiť niekomu inému, ale aj vtedy keď ich formujeme sami pre seba. Najmň keď ich chceme zachytiť aj písomne.

SEKUNDÁRNA REPREZENTATÍVNA FUNKCIA

V reči človek zhmotňuje celé svoje bytie svoj život, myslenie, vôľu. Reč je teda zrkadlom duchovnej a hmotnej kultúry ľudí. Z jazyka danej spoločnosti (najmä to slovnej zásoby) si možno urobiť reprezentatívny obraz o kultúre spoločnosti. Reprezentatívna funkcia sa delí na:

A, kultúrnoreprezentatívnu: vychodí z toho, že jazyk nám umožňuje preniknúť do takej hlbokej minulosti v spoločnosti, z ktorej nemáme nijaké iné záznamy, svedectvá, dokumenty (prejavy materiálnej kultúry), len to, čo sa z pradávnych dôb zachovalo v jazyku. V tomto ohľade jazykoveda prevyšuje aj archeológiu (historickopoznávacia jazykoveda – v 4. až 5. tisícročí pred Kristom indoeurópske etnikom  poznalo nielen číslovku 10, ale aj 100. Iba skúmaním slovnej zásoby indoeurópskych národov možno zistiť, že indoeurópania mali bohatú terminológiu príbuzenských vzťahov a z toho možno zrekonštruovať zloženie takejto rodiny.

B, národnoreprezentatívna: vychodí z faktu konštituovania sa nových národov, toto súvisí s národným obdobením. Od veľkej francúzskej buržoáznej revolúcie 1789 a trvá až dodnes (Kurdy, aj my). Jazyk národnosti alebo národa začína plniť funkciu podstatného reprezentanta, znaku národa, ktorý sa odlišuje od druhého národa. Národné povedomie sa buduje okrem iného na povedomí osobitného národného jazyka. Jazyk začína plniť 1 zo znakov spájajúcich príslušníkov národa do organizovaného celku popri iných spoločenských znakoch (štát, spoločné územie, trh, ekonomika, kultúra a podobne). Táto funkcia je spojená s konštituovaním novodobých národov a uvedomenia si tejto funkcie vychodí úsilie o cieľavedomé pestovanie jazyka, výzkum a jeho vedecký opis, toto úsilie má prejav a kodifikáciu jazykovej normy v jazykových zákonoch, v zdôraznení svojskosti národného jazyka, niekde aj v purizme (úsilie o očistenie národného jazyka od prvkov cudzieho pôvodu, zasahuje najmä slovník a frazeológiu, čiže lexiku).

Václav Vážny, český autor 1931 vydal slovenské pravidlá pravopisu. Počešťovanie. Oproti tomu vznikol časopis Slovenská reč, zakladateľ Henrich Bartek, veľmi významný. Vydal aj prvú kodifikačnú príručku spisovnej výslovnosti.

ESTETICKÁ/POETICKÁ F.

Nadväzuje na citovú zložku vedomia človeka a obohacuje komunikáciu o emočné prvky. Rozvíja fantáziu a predstavivosť prijímateľa. Autor predkladá nie len suchú informáciu o objektívnej skutočnosti,  ale v tejto skutočnosti hľadá aj prvky pre rozvíjanie citu pre krásu a estetiku. Na jej plnenie autor ozvláštnuje jazykové prostredie z hľadiska ich výberu a to v rovine významu i výrazu. Prijímateľ je prostredníctvom nej vedný hľadať krásu v jazykovej i mimojazykovej realite. Na jej plnenie je potrebná fantázia. Umelecné/estetické myslenie je konkrétne motivovaných obrazoch, predstavách, vnemoch stvárnených slovami, pôvodných ale aj nepriamych (prenesených) významoch (metafora, metonymia). Na významovej rovine je podstatná estetika štýlu viazaná na metafory, metonymie, personifikácie, prirovnania, epitetá a iné sémantické modifikácie slov bežného jazyka. Na zvukovej rovine sa estetická funkcia viaže na zvukové harmónie (rýmy, rytmus, asonancie) a na zvukové kontrasty, protiklady (kontrastné striedania hlások, istých zvukových vlastností – vokálnosť, sonórnosť, konsonantnosť, ne/znelosť, ne/palatálnosť).

4. Jazyk a spoločnosť

Vzťah jazyka a spoločnosti má viaceré rozmery:

1, závažnosť spoločenského alebo individuálneho činiteľa pri vzniku ľudskej reči.

2, monogenéza alebo polygenéza ľudskej reči.

3, politickoekonomický systém a divergencia respektíve konvergencia vo vývine jazyka.

4, zemepisná a sociálna (respektíve spoločenská a profesná) diferenciácia jazykov.

5, jestvovanie existenčných foriem v rámci národného jazyka.

6, jazyková politika pri regulovaní používania jazyka, vyučovaní, výskume, kodifikovaní a kultivovaní (internacionalizácia a intelektualizácia jazyka).

1, Pri vzniku ľudskej reči pôsobili viaceré činitele:

a, spoločenský – dorozumievacia potreba pri oragnizovaní života a práca.

B, individuálne – psychofyzické schopnosti človeka prejavovať rečou svoje duševné stavy ako aj biologickofyziologické schopnosti človeka napodobňovať zvuky prírody a zvierat.

2, M = predpoklad, že reč vznikla na jednom mieste. P = že vznikla na viarecých miestach zároveň. Nieto jednoznačných dôkazov ani v prospech M ani P, ale tá je pradvepodobnejšia.

3, D = rozbiehanie alebo diferenciácia. K = zbiehanie, koncentrácia, integrácia. Integračné respektíve diferenciačné systémy jazykov sa viažu na stupeň civilizačného rozvoja spoločnosti a na politickoekonomický systém vo vývine spoločnosti.

V beztriednej prvotnopospolnej spoločnosti prebiehali diferenciačné procesy. Vo feudálnej dozrievajú a zároveň sa začínajú uplatňovať integračné procesy v súvise s ekonomickou a spoločenskou integráciou. V kapitalistickej spoločnosti prevládajú integračné procesy. Integračný činiteľ predstavujú ekonomické, politické, spoločenské javy a v jazyku je ním spisovný jazyk. Geografické nárečia ako pôvodné jazykové útvary sa nivelizujú a strácajú svoj pôvodný význam pre spoločenkú komunikáciu. V súčasnosti sa integrácia prejavuje aj v nadnárodných rozmeroch, význam tohto procesu je uprednostňovanie medzinárodných dorozumievacích prostriedkov.

4, Zemepisná diferenciácia jazykov (existencia zemepisných nárečí) je pozostatkom predfeudálneho a feudálneho členenia spoločnosti ( to je starých kmeňových rozdielov, medzi kmeňovýcmi zväzmi a ich migračnými prúdmi) a tak isto pozostatkom starého župného zriadenia feudálneho štátu i geomorfného členenia územia, na ktorom žije národ alebo národnosť. Ide o zemepisné členenie jazyka (horizontálne). Proti jemu nastáva s rozvojom ekonomiky a kultúrnej spoločnosti ešte v období feudalizmu a a začína kapitalistické členenie na sociálne nárečia (vertikálne členenie) ide o nárečia sociálnej skupiny. Tak sa diferencuje reč vyšších a nižších spoločenských vrstiev ako aj spoločenských skupín. Dnes o nich tiež hovoríme, majú predovšetkým formu slangov (reč sociálnej a vekovej skupiny obyvateľov), môžu byť študentské, poľovnícke,... Diferencované komunikačné sféry vplývajú na členenie spisovného jazyka takzvané funkčné štýly okrem zemepisného a sociálneho členenia vzníka i členie spisovného jazyka na funkčné štýly.

5, národný jazyk má tieto útvary:

a, spisovné útvary – 1 spisovný jazyk

b, nespisovné útvary – nárečia: územné dialekty a sociálne (slang, argot, žargón).

Na istom stupni ekonomickej, politickej a spoločenskej integrácie vzniká spisovný jazyk a súčasť národného jazyka. Ten chápeme ako celospoločenský, celonárodný, funkčne diferencovaný záväzný kodifikovaný a kultivovaný útvar. (Jazykovednokritická rozprava 1787).

Nespisovné útvary sú územne a funkčne obmedzené nekodifikované existenčné formy alebo útvary, ktorími spontánne komunikuje obyvateľstvo istej oblasti (aj teritoriálne nárečia sú normované). Tieto nárečia majú svoj vlastný pevný zvukový systém, gramatickú stavbu, slovotvorný systém a slovnú zásobu. Za sitých priaznivých okolností sa môžu stať spisovným jazykom. Skúma to dialektológia. Sociálne nárečia sú reč ľudí podľa istých sociálnych skupín. Nemajú snoju vlastnú a pevnú významovú a výrazovú rovinu. Nemajú ani jednu z rovín jazyka ucelenú.

Slang – používa sa v obmedzenom okruhu ľudí (v súkromnom alebo neoficiálnom prostredí), ktorí sa zaoberajú tou istom činnosťou alebo majú rovnakú sféru záujmov. Môže sa líšiť podľa spoločenských, vekových, záujmových alebo profesných skupín (študentský, rybársky, vojenský). Vegetovať, oxidovať, samoška, cvičko, klapačka, daj si odpich, telka a podobne. Tvorí a používa sa kvôli snahe o originálne vyjadrovanie s cieľom odlíšiť sa od okolia. Vychádza z deformácie a posunu významových jazykových prostriedkov. Vymedtenie pojmu slang nie je v jazykovede jednoznačné, okruh týchto slov je veľmi pohyblivý, veľmi rýchlo vznikajú a zanikajú a badáme po nich veľkú príbuznosťprofesionalizmami.  Popri pomenovaí slang sa používajú aj termíny: žargón, argot, sociolekt, dialekt.

ARGOT – sa používa v istom okruhu nositeľov s cieľom utajiť obsah výpovede pred príslušníkmi iných vrstiev skupín spoločnosti. Výraznou črtou je emocionálno-expresívne zafarbenie. Z hľadiska príslušnosti nositeľov k jednotlivým vrstvám sa delí na:

A, asociálov – ľudí z deklasovaných vrstiev spoločnosti (zlodeji: náramky; narkomani: blcha – stopa po injekčnej aplikácií drogy; väzni: televízor – dorozumievanie sa z okna do okna v base, sýkorka – policajný strážnik).

B, detský – používa ho len istá veková vrstva, dá sa pokladať za druh dômyslenej hry, ide o zábavu. Škopolapa.

C, profesný – dorozumievací systém ľudí, ktorí si navzájom dôverujú. Vandrovní remeselníci: drotári, podomoví obchodníci. Je na pokraji zániku, lebo nejestvuje adekvátna spoločenská vrstva.

Slang podlieha ustavičným zmenám – vývoju. Slová, ktoré stratili príznak utajenosti a prešli do iného druhu slangu: prachy, bonznúť, ísť na blind, byť švorc. Také, ktoré prenikajú zo slangu do argotu: betón (rizoto), nafta (čierna káva), bager (lyžica).

ŽARGÓN – súbor slov a výrazoých prosriedkov vyskytujúcich sa v hovorenej reči istej sociálnej alebo profesnej vrstvy ľudí. Šľachta, malomeštiaci a niektoré povolania. Vyskytuje sa všade tam, kde je snaha sa triedne diferencovať a používaním neznámich výrazov vyjadrovať spoločenskú nadradenosť. V literatúre (Jonáš Záborský, Ján Palárik, rudolf Jašík) sa používa na charakterizáciu postáv – nemecké, latinské, maďarské, poľské, české a iné slová v reči postáv. Ako žargón sa nekvalifikújú prostriedky doby.

5, jestvovanie existenčných foriem v rámci národného jazyka: na vývinovej línií od feudalizmu po kapitalizmus súčasnosti nastáva postupné zanikanie zemepisných nárečí a vstupovanie spisovnného jazyka do ich funkcie na druhej strane sa zosiluje sociálna najmä však funkčná diferenciácia spisovného jazyka, ktorý sa bohato lexikálne a sytakticky diferencuje. Vo funkčných štýloch nastáva prevrstovanie funkčných štýlov (obdobrý, administratívny, publicistický, rečnícky, esejistický, umelecký). Tento proces má za následokdiferenciáciu celkovej normy spisovného slovenského jazyka subštandardná (hvorový, ktorý pripúšťa aj určité prvky zemepisných a sociálnych nárečí), štandardná (norma záväzná v školách a v médiách) a superštandardná ( vysoký stupeň normatívnosti sa vyžaduje v divadle, v rozhlasových a televíznych inscenáciach) forma jazyka.

6, jazyková politika pri regulovaní používania jazyka, vyučovaní, výskume, kodifikovaní a kultivovaní (internacionalizácia a intelektualizácia jazyka). Prejavuje sa v činnosti štátu pri regulovaní používania jazyka pri vyučovaní, výskume a kultivácií jazyka prípadne jazykov daného spoločenstva. Garancia štátnej moci sa prejavuje aj v podobe jazykového zákonodarstva (15.11.1995).

5. Jazyk a vedomie, a myslenie, a ako individuálny fenomén

Jazyk je súčasťou vedomia ako vnútorného sveta poznávajúceho subjektu čiže človeka. Ide o jazykové vedomie (je súčasťou náško vedomia). Súčasť a charakteristický prejav vedomia je i myslenie, ktoré je bytostne zviazané s rečou i jazykom, ale nie sú to totožné fenomény. Reči predchádza myslenie. Reč bez myslenia si nevieme predstaviť. Jazyk je východiskom reči. Reč je formou myslenia. Prebieha v pijomch a súdoch (myšienky alebo logické kategórie). Pojmy a súdy sa zase realizujú formou slova a viet (ide o jazykové kategórie), z toho vyplýva, že tieto kategórie a sú súvzťažné. Myslenie ako najvyššia forma psychického spracovania vonkajších popudov a zároveň forma tvorivého kreatívneho prístupu k javom mimojazykovej reality, je odkázaná na reč, lebo reč a jazyk zreálňujú myslenie a robia ho vnímateľným  pre iných, robia ho spoločenským. Myslenie je individuálny fenomén, pre členov vyššieho spoločenstva. Z toho vyplýva i to, že reč a jazyk majú okrem spoločeného rozmeru aj individuálny rozmer, prejave sa to v individuálych rozdieloch príslušníkov istého jazykového spoločenstva v ich schopnosti ovládať jazyk a tvorivo ho rozvíjať a najmä ho svojím individuálnym prínosom. Ten je pritom viazaný na spoločné odobrenie. Lebo hodnotu získava predovšetkýmto, čo prijme a odobrí spoločnosť. Pri jazyku z toho vyplýva konštatovanie jho nerozdeliteľnej spoločenskej podstaty. Máme na mysli dialektiku všeobecného a jednotlivého: ak je jednotlivec členom kolektívu a spoločenstva, bez ktorého nemá reálny zmysel, tak potom jazyk jednotlivca je viazaný na ďalších rovnak hovoriacich jednotlivcov a na spoločnosť, prostredníctvom ktorej sa tento jazyk stáva reálnym a spoločensky zachytiteľných a zrealizovateľným.

6. Jazykový význam a jeho druhy, lexikálne a gramatické kategórie, slovné druhy ako základné skupiny slov a kritéria na vymedzovanie slovných druhov

Jazykový význam a jeho druhy – s vedomím a psychickými otázkami veľmi úzko súvisí jazykový význam. Ten predstavuje ideálnu obsahovú zložku jazykových jednotiek, ide o tieto jednotky (znakové jednotky jazyka): morfémy, slová, tvary, konštrukcie (majú význam, sémantiku). Jazykový význam je jedna stránka jazykového znaku a má dva rozmery:

1, referenčný: odkaz na mimojaziykovej skutočnosti

2, štruktúrny: v rámci jazyka = vzťah k významu iných jazykových jednotiek respektíve vzťah k iným typom jazykového významu a z druhej strany k formálnej realizácií jazykového významu. Rovnaký jav v skutočnosti možno jazykovo vyjadriť rozlične a tým súvisí konštatovanie, že jazykový význam sa zobrazuje rozlične.

Teplý, teplota, teplo, oteplieť. Múry nasiakli vlhkosťou. Vlhkosť nasiakla do múrov.

Referenčný rozmer značí, že jazykový význam prináša isté informácie o mimojazykovej skutočnosti istý odkaz na označenú mimojazykovú skutočnosť. Je sformovaný prostredníctvom jazyka jazykovými prostriedkami. Nie je to pasívny odkaz, ale podmienený špecifickými vlastnosťami jazyka. V tom je štruktúrna zložka jazykového významu. Tento odkaz je spracovaný jazykovým systémom, jazykom, ktorý ako prejav ducha požíva relatívnu samostatnosť. Tú vidíme v jazykovom spracovaní skutočnosti. Jazykový význam je bytostne viazaný na jazykový výraz, podľa neho sa diferencujú jednotlivé druhy jazykového významu.

1, lexikálny – viazaný na pomenovania

2, morfologický – zodpovedá tvarom, je vlastný tvarom alebo morfémam.

3, syntaktický – viazaný na konštrukcie.

4, slovotvorný – viazaný na slovotvorné postupy. Prostriedky rozlišujeme iba pri slovotvorne motivovaných slovách, takých ktoré majú istú slovotvornú štruktúru. Iné ju nemajú. Stôl, stolár (slovotvorný základ a formant = prípona).

Vzťah lexikálneho a slovotvorného významu:

A, medzi nimi je nezhoda. ár – signálom pre činiteľské mená. Stolár však nerobí iba stoly, ale aj iný nábytok.

B, súlad – učiteľ.

Základný je lexikálny význam. Je vlastný pomenovaniu ako centrálnej jednotke jazyka. Naň potom nadväzujú podobné druhy výzanmov, tým sa zároveň zvyšuje ich abstraktná úroveň (morfologický význam je abstraktný ako lexikálny význam; syntaktický je ešte abstraktnejší, stotožňuje sa so vzťahom). Jednotlivé druhy významu spolu súvisia ; tie abstraktnejšie nadväzujú na slovný druh významu.

Lexikálne kategórie, gramatické kategórie a lexikálno-gramatické kategórie – filozofia: kategória: ide o základné filozofické pojmy odrážuajúce najvšeobecnejšie a najpodstatnejšie znaky, vlastnosti, stránky vecí alebo javu (poznania, zákona). Vyjadruje vzťahy najvyššej abstrakcie a tvorí tak navyhnutné východisko vedeckého poznania vo filozofií ako aj špeciálnych vedeckých disciplínach.

V jazykovede chápeme pojem kategória v 2 významoch:

A, množina prvkov so spoločnými vlastnosťami (kategória podstatné mená a slovesá), uplatňuje sa v lexike.

B, najvšeobecnejší základný pojem, ktorý odráža najpodstatnejšie znaky veci, javu. Je to teda najvšeobecnejší význam pripisovaný ustáleným vyjadrovacím prostriedkom (predovšetkým gramatické kategórie pádu, osoby, rodu, čísla) takýto význam sa uplatňuje najmä v gramatike.. Na základe tohto:

1, slovné druhy ako rôznorodé skupiny slov s rovnakým najvšeobecnejším významovým prvkom (napríklad predmetovosť pri substanciách (pomenúvajú samostatne jestujúce javy stutočnosti), dynamický príznak pri slovesách (činnosť, proces, stav, dej, vlastnosť – spona), statický príznak pri adjektívach (vlastnosti), príznak príznaku pri príslovkách (môže byť danamický alebo statický – veľmi dobre) ) sú lexikálne kategórie.

2, najvšeobecnejšie významy viazané na pravidelné gramatické prvky predovšetkým pádové a osobné prípony (napríklad: žen-a, hrdin-a: nominatív, sinulár, rod; robín – osobná prípona: 1 osoba, singulár, oznamovací spôsob, prítomný čas). Prechodnou kategóriou medzi mini sú takzvané lexikálno-gramatické kategórie. Tieto kategórie majú veľmi všeobecný význam blízky gramatickému významu. Ale nie sú viazané na pravidelný systém formálnych prostriedkov. Ich význaová stránka je viac gramatická, ale na jej realizáciu nejestvujú také jednoznačné a vymedzené gramatické formálne prostriedky (relačné/gramatické morfémy), pretože pri nich sú totožné so slovotvornými prostriedkami – čiže lexikálnosémantickými prostriedkami.

Lexikálny význam sa viaže na jednotlivé slová. Gramatický na prípony.

LG kategória – vid (aspekt) a intencia (zameranie). Týka sa slovies.

Adjektíva adverbá a dajú stupňovať= miera vlastnosti sa mení = LK (pozitív, komparatív a superlatív).

Druhý stupeň: prípona –ší GK Modifikačná morféma. –ej interfigovaná morféma.

Tretí stupeň: naj-ej-ší.

VID: zakladá sa na protiklade uzavretosti a neuzavretosti deja. Podľa neho sa slovesá delia na dokonavé a nedokonavé. D – pri nich sa dej chápe ako uzavretý na najvyššiu možnú mieru (padnúť). N – dej ako neuzavretý na najvyššiu možnú mieru (padať). Slovesá dokonavého vidusvojimi tvarmi indikatívu prézenta (oznamovacieho spôsobu, prítomného času) nevyjadrujú prítomný čas, ale majú význam budúceho času.

INTENCIA SLOVESNÉHO DEJA: štúrova namerenosť – zameranie. Vlastnosť slovesného deja vystihujúca viazanosť slovesného deja na jeho východisko a prechodnú povahu slovesného deja (dej z niečoho vychodí a na niečo prechádza). Vymedzujú sa dva protikladné príznaky: ne/subjektívnosť (vyžadujú podmet) a ne/objektívnosť (vyžadujú predmet).  Podľa nich (na základe ich ne/prítomnosti) sa slovesá delia na 4 intenčné typy podľa profesora Kačalu:

1. s–V-o  subjektívno-objektívny: písať, kosiť
2. s– V subjektové slovesá: pohybové: idem, kráčam, chodím, plávam
3. V-o  objektové slovesá: smädí ma. Zabilo ho v hore.
4. V nesubjektové a neobjektové: bezsubstanciálne: prší sneží

SLOVNÉ DRUHY

Základné skupiny slov vyčleňované na základe najvšeobecnejšieho lexikálneho významu. Sú to komplexné lexikálno-gramatické triedy slov zoskupené na základe lexikálnych, morfologických, syntaktických vlastností. Základným kritériom na vymedzenie slovného druhu sú lexikálne vlastnosti (to je všeobecný kategoriálny význam slova, slovného druhu – to čo slovný druh pomenúva). V slovenčine máme 10 slovných druhov:

1. substantíva     2. adjektíva    3. prononymá    4. numeráliá    5. verbá

6. adverbiá    7. prepozície    8. konjunkcie    9. partikuly    10. interjekcie

Nestoja na jednej rovine, vyčleňujú sa na základe viecerých kriterií.

Primárne kritérium: lexikálno-sémantické = všeobecný kategoriálny význam

Sekundárne: morfologické (ohybosť, gramatické kategórie) a syntaktické (schopnosť slova byť vetným členom).

PK: ne/plnovýznamové. Autosémantické – sami o sebe sú nositeľmi istého významu. Možno pri nich rozlišovať lexikálny a gramatický význam (1-6). Synsémantické – nadobúdajú význam iba v spojený s plnovýznamovými slovami – nerozlišujeme pri nich lexikálny význam, majú iba gramatický význam. V slovníoch ho opisuje tak, že rozoznávame isté funkcie týchto významov (7-9).

SK-M: ohybné (skoloňujú sa = deklinujú a časujú = konjugujú sa) (1-5). Neohybné – 6-9.

SK-S: autosyntagmatické majú schopnosť byť vetným členom (1-6). Synsyntagmatické nemajú tú schopnosť. Pomáhajú sa uplatňovať vetným členom (7-9).

Citoslovcia sú mimo – PK: nediferencované prvky, vyjadrujú citové reakcie človeka na vonkajšie popudy, prejavy vôle, napadobňujú zvuky. Odlišujú sa od ostatných slovných druhov: ich význam nie je taký presný ako pri iných slovných druhoch hoci je spoločensky ustálený. V ústnom prejave sa spresňuje intonáciou v písomnom nociánym slovom, ktoré ho dubluje.

SK-M: citoslovcia nazývame beztvaré alebo gramaticky amorfné pomenovania. Neohybnosť citosloviec je iného druhu. Chýbajú im náznaky akýchkoľvek ohýbacích prípon slovosledu. Tieto črty väčšina citosloviec vôbec nemá.

SK-S: Nevstupujú s inými slovami do syntagmatických vzťahov stoja na úrovni vety ako samostatné výpovede. V hovorenej reči pauza, v písanej čiarka. Musia byť vyčlenené z vety. Ale občas sa vyskytnú výnimky: „Žaba čľup do vody.“ „Pozemky prideľovali halabala.“

5 rovín slovnej zásoby. Delenie doštudovať z úvodu. Čo sa každým druhom pomenúva.

Dokončenie a otazky 7 a 8 na papieroch.

9 a 10 zvuková rovina jazyka z knihy alebo fonetika fonológia.

MORFOLOGICKÁ ROVINA JAZYKOVÉHO SYSTÉMU

Zaoberá sa ňou morfológia, je to jazyková dysciplína, ktorá sa zaoberá gramatickými tvarmi ako aj slovami s funkciou gramatického tvaru. Štruktúru morfologickej roviny tvoria slovné druhy morfologické kategórie a tvary a rozličné tvarotvorné postupy. Delenie morfológie: formálna a sémantická.

1. Paradigmatická morfológia skúma výrazovú stránku morfologickým jednotiek a vzťahov medzi nimi.
2. Významovú morfológiu jednotiek a ich funkcií.

Základná jednotka morfologickej roviny jazykového systému je gramatický tvar. Gramatický tvar je jeden zo súboru slovnej paradigmy. Je to formálny prostriedok na vyjadrenie gramatického významu.

Muž-ovi = gramatická morféma: D alebo L, Sg, mužský rod.

Robí-m = osobná relačná gramatická morféma: 1osoba, Sg, Prítomný čas, oznam. Spôsob.

Gramatický význam je obsah alebo významová zložka slovného tvaru týkajúca sa celej skupiny slov respektíve celého slovného druhu. Gramatický význam je súčasťou gramatických kategórií (=všeobecný význam, ktorý sa viaže na istú skupiny slov, vyjadruje sa záväznými a ustálenými formálnymi/výrazovými prostriedkami).

Najmenšou jednotkou morfologickej roviny jazykového systému je morféma. Je to ustálený súbor foném, na ktorý sa viaže istý význam, ale v pomere k inéhu ustálenému súboru foném (z toho vyplýva, že morféma je nesamostatná jednotka). Je to najmenšia vydeliteľná časť slova alebo slovného tvaru, ktorý je nositeľom významu alebo funkcie.

Morfematická a slovotvorná štruktúra slova.

Učiteľka:        MŚS: uč-i-teľ-k-a (koreň-tématická morféma-derivačná-derivačná-gram)

        SŠS: 2 členná: základ a slovotvorný formant.