Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Univerzita Komenského / Pedagogická fakulta / SJ

uvod do literatury (uvor_do_literatury.doc)

František Štraus – slovník literárnych termínov (net)

Michal Harpáň – teória literatúry (net)

Eduard Petrú – Úvod do studia literární vědy

Základné informačné zdroje – Bibliografie (súpis kníh; autorské bibliografie sú súpis diel jedného autora + čosi o ňom; lelého písomníctva „Bibliografia slovenského písomníctva“ Vladimír Rizner, prvá, koncom 19. storočia;

druhá významná 1975 Ján Čaplovič „Bibliografia slovenských tlačí“ do roku 1700 na Slovensku.)

Lexikóny a slovníky: „Slovník slovenskej literatúry“ 1979zošrotovaný (politické dôvody). „Encyklopédia slovenských spisovateľov“ 71 (ideologická, ale inak vierohodná).

„Slovník slovenskej spisovnosti“ (v Prahe, Valér, Mikula, najnovší).

Sliacky: „Slovník slovenskej spisovnosti pre deti a mládež).

Dejiny literatúry: čech Jaroslav Vlček: „Dejiny literatúry slovenskej“ 1890, Martin. Je tu aj literatúra spred  roku 1787 pred Bernolákom. Pozitivizmus: fakty.

1920-1 súbor prednášok Štefan Krčméry: „Prehľad dejín slovenskej literatúry a vzdelanosti“ pre študentov na maďarských školách. Ďalej: rukopis dejín literatúry slovenskej v 30-tich rokoch. Nakoniec v 76 vyšlo v Tatrane. Estetické dejiny, modernejší pohľad.

Andrej Mráz: „Dejiny slovenskej literatúry“, 1948 Nadväzuje na Vlčka.

V 55 Albert Pražák: „Dejiny slovenskej literatúry. V súlade s postupujúcim marxizmom. Vlčekov žiak.

„Dejiny slovenskej literatúry“ Milan Pišút 1983. Objavil mnoho rukopisov Janka Kráľa.

V polovici 50-tich rokov vzniká ústav slovenskej literatúry. Výzmnamné osobnosti. Snaha o marxistické dejiny. Riešila sa literatúra až po medzivojnu. Jediná komplexná syntéza. Oskar Čepan a jeho avantgardná literatúra.

Teória literatúry: vždy trochu bokom.

Od polovice 19. storočia. Autor publikácií je Mikuláš Bakoš v 39, „Vývin slovenského verša od školy štútovej“ – nový pohľad na štúdium verša.

V 40-tuch rokoch 20. storočia čech Jozef Hrabák: „Poetika“, príručka.

Na Bokoša nadviazal František Štraus: „Základy slovenskej verzológie“.

V 70-tich rokoch porovnávanie prózy slovenských a nemeckých autorov Nora Krausová (dcéra Valentína Benjaka) skúma semiotiku textu.

No a ten Harpáň jak na začiatku.

2. hodina 1. otázka

Literatúra je súbor textov, písmom fixovaná množina textov s primárnou funkciou estetickou. Bez tekto funkcie je napríklad vecná literatúra (slovníky). . Avšak existovali aj veršované slovníky (zamapätanie). SYNKRETIZMUS . prelínanie vecnej a estetickej literatúry v 19. storočí. Každý slovesný prehovor má tri funkcie:

1, Informatívna – Kraskova meteorologická správa.

2, Formatívna – formuje náš aj spoločenský vývoj, správanie

3, Estetická – dominuje v krásnej literatúre.

Estetiku v texte vynašiel až v 19. storočí romantizmus. Tiež nám vniesol rozdiely medzi prózou (reálne každodenné udalosti) a poéziou (prvky imaginatívnosti). Tiež sa zvyšujú nároky a začina sa skúmať literárne dielo. „Spisovateľ je učiteľ národa.“ George Gordon a tvrdil to aj Ľudovít Štúr.

Axiológia: hodnotológia. Hodnota je vzťah medzi objektom a subjektom regulovaný v kolektívnom povedomí.

Obsah (vlastná podstata literárneho diela) a forma (súhrn prostriedkov, ktoré slúžia na vyjadrenie obsahu).

Prvky formy:  jazyk (jeho štýl a podoby; celý kontext jazyka), básnicá forma, typ autorskej reči, vyjadrovanie postáv. Pôsobí v dvoch kontextoch:

1. Informácia o živote
2. Je súčasťou literárneho kontextu (iné literárne diela).

Vzťahy medzi autorom, dielom a recipientom. AUTOR: zakóduje informáciu. DIELO: 2 roviny: významová (sémantická) a estetická. RECIPIENT: dek=oduje informáciu.

Položme si otázku: „Čo to dielo hovorí mne?“

2. otázka LITERÁRNA VEDA A JEJ DISCIPLÍNY

V angličtine Literal criticizm.

3 základné subdisciplíny:

1, literárna história

2, literárna teória

3, literárna kritika

1, Literárna história

Výzkum umeleckej literatúry v jej chronologickom vývine od najstarších čias po súčasnosť.

2 hľadiská: synchrónne: výskum určitého obdobia, hľadajú sa dominantné črty toho obdobia a stanovuje sa hodnotová hierarchia.

Diachrónne: v kontexte celého vývinu, miesto literárneho diela  v celom vývine a určenie jeho úlohy v literárnom procese.

Pomocné disciplíny:

A, Heuristika: náuka o prameňoch

B, Bibliografia: veda o spôsoboch tvorenia knižných zoznamov

  a, všeobecné: všetky knihy a časopisy

  b, výberové: iba vybrané diela (o Veľkej Morave, alebo o niečom inom)

  V anotovaných bibliografiach je vždy aj stručná informácia o obsahu diela.

C, Paleografia: veda o dejinách písma

D, Textológia: teória edičnej/vydavateľskej praxe. Všetky problémy súvisiace s kritickou edíciou. Editor rediguje autorov originálny text, alebo si ho autor sám zredigoval. Prípustné jazykové zásahy do textu. Gavlovičkova Valašská škola... bola napríklad scenzúrovaná cirkvou.

E, Zoznam prameňov a literatúry a preparát jazykového prepisu.

2, Literárna teória

Základná otázka literárnej tvorby. Skúma estetické zákony, kompozíciu, vzťah obsahu a formy, tvárne postupy, veršové systémy, morfologickú stránku a vývin literárnych smerov a prúdov. 2 základné subdisciplíny:

A, Poetika: kompozícia a princípy tvorby. Verzológia.

B, Teória literárneho procesu: vývinové zákonitosti literatúry vo vzťahu ?

Dejiny modernej teórie literatúry – 3 fázy:

1, záujem o autora (jeho výrazové prostredie)

2, záujem o text (new critisizmň 20 a 30 roky 20. storočia. Štrukturalizmus.

3, záujem o vzťah recipient a dielo, o čitateľa. Interpretácia textu z hľadiska tohto vzťahu.

3, Literárna kritika

Vzťahy: autor, dielo, prijímateľ. Vytváranie hodnotovej mienky o kvalitách diela. Literárno-vedná komparatistika – teória medziliterárneho procesu. Porovnávanie.

PERIODIZÁCIA LITERATÚRY

Slúži na usporiadanie hlavných vývinových tendencií. Utriedenie literárneho materiálu a zvýraznenie vývinových premien a tendencií celého literárneho procesu.

Členenie 2 cesty:

1, pragmatická – triedi a neberie do úvahy premeny, ale pomáha si mimoliterárnymi skutočnosťami. Príznačá pre staršie obdobia. Do 1939/40/45

2, systémová – literatúra je dynamický systém a je potrebné vnútri neho odhaliť základné systémové väzby. Literárny proces je považovaný proces premien systémov literatúry.

Pri väčších časových úsekoch zaznamenávame tri etapy:

1, Genézy: formovanie nového pohľadu na funkciu literatúry.

2, Realizácia: plné rozvinutie nového poňatia a nových tendencií.

3, Manierizmus: základné znaky preferovaného modelu, ? ale vytráca sa hlbší zmysel a mnohé javy sa ironizujú alebo sa stávajú ornamentom.

Kľúčový význam majú dva pojmy: literárny smer a literárny prúd.

Prúd: taký pohyb v literatúre, ktorý spája určitý okruh autorov analogickým ponímaním tvorby. Netreba vedomé prihlásenie. Dobovo prevažujúce.

Smer: formuje sa v období, keď sa vytvorili konkrétny podmienky na združovanie autorov (časopisy, manifesty). Vedomé prihlásenie. Dobovo od moderny neskôr.

Prvý sa o periodizáciu pokúsil Vlček (pragmatik) v Akademických dejinách slovenskej literatúry. V 80tych a 90tych rokoch rokoch sa začali riešiť aj diela staršie ako 1787. Začlenenie našej literatúry do európskeho kontextu. Od pôvodnej univerzalistickej literatúry sa obrátila k individualistickej.

1, línia: reformačno-humanistická: napojená na Lutherovu reformáciu. Kultivovať jazyk, Slovenská jednota. Biblická čeština – Kollár – evanjelická fara v hlbokom.

2, kresťansko-ľudová: neintelektuálne. Didaktická výchova ľudového čitateľa. Viac nárečia – Bernolákova kodifikácia spisovnej slovenčiny. Jazyk, ktorý je ľudom bližší. Spojenie línií hodžovsko-Hattalovej reformy v 1850. Obojstranný kompromis. Ján Lajčiak – Sociologická sonda – koniec 19. storočia.

Obdobia literatúry?

1, Stredovek: Proglas.

2, Baroková literatúry: Benedikt Szolosi (+ bodky na o), Tranovský. Didakticko-reflexívna poézia. Hugolín Gavlovič.

3, Osvietenstvo: pokus o kodifikáciu jazyka. Fándly.

4, Klasicizmus: Hollý - estétska koncepcia – Svätopluk – Eneida. Kopírovania antiky. Kollár: tiež napodobňuje antiku. Inšpirácia Goethem. Idealistická koncepcia.

5, Romantizmus: osamostatnenie národy. Dominantný Štúr mesianistická koncepcia – Milan Miloslav Hodža a Hroboň. Levoča ?

6, Realizmus: 1. etapa: dezilúzie, nádeje, artistnosť: Svätozár Hurban Vajanský (prozaický – Hviezdoslav Suchá ratolesť). Dezilúzia: Šoltésová, Vansová. Hľadanie spoločenskej vrstvy, ktorá bude viesť národ.

2. etapa: pozitívna nádej, dokumentárny prehľad, láskavý vtip – Kukučín.

3. etapa: manierizmus: pesimizmus, irónia, sarkazmus: Tajovský, Timrava (sarkazmus), Jesenský (irónia), Nadaši Jégé. Už sme v štádiu otvárania okien do Európy.

7, symbolizmus: Krasko, Roy, Rázus

8, Modernisti

5. otázka Ľudová slovesnosť

Aj lyrika (detské, príležitostné piesne) aj epika (rozprávky).

EPIKA

Je to súhrn epických neveršovaných rozprávaní pre dieťa – je to jeho prvá stretnutie s literatúrou. Je dôležité vybrať pre dieťa vhodnú rozprávku. Pocit prevláda nad rozumom.

Hrdinovia sú deti alebo zvieratká (často mlaďatká, milé a neškodné).

Ľudové rozprávky používajú a jdidaktické prvky. Happy end. Zatiaľčo umelá rozprávka je viac dobrodružná. Riekanky primárne slúžia na učenie jazyka. Hádanky – poznanie, často pracujú s príbehom (stereotypy – líška zlá). Hry – sochy.

Propp – delenie rozprávok na 3 typy:

A, čarodejno-rozprávkové: spoloúčasť jednotlivca na tvorbe hodnôt. Riešenie formou fantazijného zásahu.

B, realisticko – rozprávkové: hlavný hrdina si vystačí so svojím umom a dôvtipom.

C, rozprávny pre deti: hrdidinovia pozri vyššie. Môžu byť nimi aj veci. Idealizácia slabšieho. 2 podania:

1, čarodejno-rozprávkový spôsob: patriarchálne vzťahy. Konkrast chudobného domáceho prostredia a zlého bohatého cudzieho sveta. Nadprirodzené sily sú prekonávané racionálnymi prostriedkami.

2, folklórno-realistická zobrazovacia tendencia: kolektívne konanie, humorné rozprávanie, poučenie.

Neviemkolkáte delenie:

Hrdinsko-čarodejné rozprávky: drakobijské rozpávky + získavanie nevesty: dôležitosť založenia rodiny.

Rodinno-sociálne: hlavný hrdinovia sú ženy, siroty alebo nešťastné posledné dcéry a podobne (Soľ nad zlato).

Dobrodružné: Janko Hraško.

Kánon:

Otec má tri dcéry a podobne. Číselná symbolika. Najmladší spoločensky nezaradený odchádza, občas sa vracia nepoznaný. Hrdina má dobré vlastnosti. Pomocník: dobrá víla, zvieratko, starenka. Darca: môže byť zároveň aj pomocník. Falošný hrdina. Patriarchálny život: menej pozornosti sa venuje matke. Dôležitý je vzťah otec (kráľ) a dcéra (princezná) – anglosaská tradícia. Správanie je konvenčné: dopredu tušíme. Dieťa (aj dospelý) túži po tom, aby bol svet harmonický, aby bol v poriadku. Dodáva to pocit istoty. Mená: tradičné slovenské, ale aj vymyslené čarodejnícke, často charakterizujú postavu. Všeobecný opis postavy: poetická funkcia.

Kompozícia: kánonické používanie úvodných a záverečných formuliek. Tajomnosť. Často sa píše, že to platí podnes. 3 stupňová gradácia deja – 3 úlohy a podobne. Premiestňovanie hrdinu z jedného sveta do druhého (7 míľové čižmy, lietajúci kôň – hlavne v severských rozprávkach). Dľžka putovania: dlho predlho a podobne.

LITERATÚRA PRE DETI

1, ľudová slovesnosť

2, neintencionálna literatúra pre deti – pôvodne pre dospelých.

3, intencionálna

Neintencionálna sa včleňovala náhodným výberom. Daniel Defoe, Jack London. Exupéryho Malý princ. Od 18. storočia vzniká táto literatúra, ale ťažko to na 100% tvrdiť. Lebo už aj v 16. storočí sa prerábala Biblia pre deti. Prvé dielo Knižtečka čítaní od Samuela Tešedníka. Niečo medzi Bibliou a šlabikárom. Ďalej: Lehotský, Rybay, Ján Kolláar (čítanka a šlabikár) = inicioval zbieranie ľudovej slovesnosti.

V prvej polovici 19. storočia – Samuel Reuss – ju tiež zbieral. Stretol sa s bratmi Grimmovcami. Chápal rozprávky ako doklad duchovnej kultúry národa. Nezasahoval do príbehov. Zostavil „Kódex Revúcky“. Prispieval tam aj Pavol Dobšinský. Zásluhou toho sa južné či stredné slovensko nemaďarizovalo. Vznikol slovenský rozprávkový romantizmus. Podjavorinská, Hronský, Rázus, Bodenek, Rázusová-Martáková, horák. 20s, 30s a 40s 20. storočia.

METODOLÓGIA

Systematika postupov:

1. teoretické a praktické normovanie optimálneho výskumného postupu
2. historický prehľad literárnovedných metód: Aristoteles – poetika – základná literárna norma do 15. storočia. Mimézis . napodobňovanie. Filológia – jazykoveda. V grécku to znamenalo triedenie kníh a ich žánrov a výklad jazykových postupov.

1. postupy:

1, Hermeneutika: pochopenie literárneho diela. 2 postupy:

A, interpretácia – odhaľovanie významu slov.

B, exegéza – návod na správne čitanie.

2, Klasická filologia: výskum antických jazykov a literatúry. Literárna veda sa emancipoval koncom 19. storočia. Jazyk je základný nástroj, ale už sa neskúma z filologického hľadiska.

 2 prístupy:

POZITIVIZMUS: rozumový prístup, skúmanie verifikovateľných faktov. Dôkladné biografické spracovanie životopisu autora. Začlenenie diela do historického kontextu. 20,30´s 20. storočia najmň v čechách. Spracovanie historických faktov. Jaroslav Vlček, Svätozár Hurban Vajanský.

MARXIZMUS: davisti. Vychádza z teórie historického a dialektického materializmu. Zdrojom tejto estetiky bola Hegelova estetika. Materialisti a anglickí ekonómovia 19. storočia hlásali závislosť umenia kultúry od ekonomickej základne. Francúzsky utopický socializmus a názory ruských revolučných demokratov z 1905. Podstata vývinu ľudstva je v revolučnom úsilí proletariátu. Stranníckosť literatúry – podpora ideológia. Dôraz na vykonávanú funkciu literatúry. Podporila skúmanie literatúry v širšom kontexte avšak ideologizovala ho.

ŠTRUKTURALIZMUS: inšpirácia ruskou formánou školou. Umelecké dielo je štruktúrny celok, ktorý je rad väzieb v istom hierarchickom usporiadaní. Základy v pražskom lingvistickom krúžku v 1926. Na Slovensku vznikla tiež – Bakoš, Krausová, Štruas. Stál v opozícií pozitivistickej literárnej vedy. V popredí nie sú fakty, ale výskum umeleckosti.Úzky vzťah s nadrealizmom. Vznik semiotiky, výskum verša. Slabosť: rezignácia na výskum prostredia.

SÚČASNÉ TEÓRIE: variabilita. Mnohoznačnosť textu – rezignácia na vzorový výklad textu. Interpretácia text – hra. Roland Barthes – text metaforikcy ako nebeská klenba. Záleží na uhle pohľadu. Osvieženie hermeneutických prístupov. Odhalenie zmyslu literárneho textu v čase kedy vznikol. Teória dekonštrukcie – Jacques Derrida – rezignuje na názor, že text je štruktúra prvkov. Odmieta porozumenie.

LITERÁRNE DIELO AKO ŠTRUKTÚRA

Jazyk, téma, kompozícia.

JAZYK: materiál literárneho diela. Základnou štruktúrou je veta (odstavec, kapitola). V básnickom jazyku: prozódia, fonické a rytmické vlastnosti. Jazyková výstavba sa skúma v aspekte doby. V minulosti mal každý žáner stanovený svoj štýl a pevné normy.

Antická literatúra delia štýly na nízky (pastier, palica, pastvina príroda), vysoký (rytier, meč, hrad, sídlo) a stredný (roľník- slobodný, pluh, pole).

Pri rozbore si všímame slovnú zásobu. Básnický jazyk – 3 skupiny – afektívne pomenovania (archaizmy, dialektizmy a slang),

trópy (2 typy:metafora – alegória; metonymia – vecná reálny závislosť – živoť sa perom. Synekdocha – rodná hruda.) a syntaktické zvláštnosti.

ŠTYLISTICKÉ FIGÚRY: opakovanie. Epizeuxa – za sebou. Epifora: na konci veršov. Epanastrofa: koniec prvého verša a začiatok druhého. Anafora: na začiatku veršov.

1, Tématická výstavba: myšlienkový základ, hlavná myšlienka a predmet, o ktorom sa má hovoriť. Hlavná téma je nejednoznačná. Je ich tam viacero. Hlavná a vedľajšia téma a motív (základom je dynamická zložka diela, ktorá vytvára epickú dejovosť alebo lyrické napätie). Epizóda, titul diela – prvá informácia, po vynájdení kníhtlače. Vtedy obsahovali obsah diela – Barok – pol strany.

Delíme ich podľa postoju autora na: 1, informujúce a 2, hodnotiace.

Autor a autorský postoj – pozitivizmus – skúmanie výstavby literárneho diela. Veľká epika – autor nezávislý. Jeho postoj môže byť ironický, idylický alebo humoristický,...

Námet: mimoliterárna skutočnosť a spracovanie teto skutočnosti. Rozlišuj medzi témou a námetom. Námet sú všetky obsiahnuté prvky.

Postava: (kedysi) schématické/typizované. V romantizme – idealizácia.

Prostredie: psychologická atmosféra, autentická, fiktívna. V mýtoch a Biblii nedôležitá.

2, Kompozičná výstavba je spôsob usporiadania a spájania jednotlivých prvkov.

Kategória času = umelecký čas. Autor ho modifikuje. Rozhodujúci je postoj autora, ale aj skutočnosť, či je autor postavou, účastníkom alebo nezávislým pozorovateľom deja. Je ovplyvnená žánrom.

Priestor = môže ich byť viac alebo len jeden.

Fabula = tématická rovina;  podstatná súčasť ideovo-tématického plánu epických a dramatických diel. Komplex dejov, postáv a prostredí, súhrn, udalostí, príbehov a činov jednotlivých postáv. Všetko vzájomne zreťazuje príčinná a časová súvislosť. Čistý dej, dejový obsah.

Sužet – literárna konštrukcia literárnej alebo epickej fabuly. Umelecky realizovaná fabula. Kompozičná rovina. Má niekoľko fáz: expozícia, zápletka, zauzľovanie, vyvrcholenie a rozuzľovanie. Pri hodnotení diela sú východiskovými bodmi začiatok a koniec diela. V klasickej epickej kompozícii je rozprávanie postupné a koniec uzavretý. V 19. storočí sa objavujú aj otvorené konce.

Rozprávač – subjekt literárneho diela, ktorý je súčasťou sužetu, nositeľom rozprávania a prostredníkom medzi čitateľom a autorom. 4 typy:

1, AUTORSKÝ: vševediaci, objektívny, nezaujatý pozorovateľ, referuje o deji a konfliktoch, 3. osoba, charakteristický pre klasický román.

2, PERSONÁLNY: vševediaci, jedna z postáv diela.

3, JA-ROZPRÁVAČ: ich-forma, účastník, vlastný príbeh.

4, OKO KAMERY: francúzsky nový román, obmedzovanie na opis vonkajších znakov.

Typy kompozičného usporiadania:

1, Chronologická kompozícia: metóda fabulatívnej výstavby založená na dôslednom šasovom postupe. Kronikárska.

2, Paralelná: 2 alebo viac časových línií, ktoré sa nám niekedy spoja.

3, Rámcová: 1000 a jedna noc. Vloženie niekoľkých príbehov do hlavného príbehu.

4, Retrospektíva: narúša čas, postupnosť. Opačne: od konca na začiatok.

5, Reťazová: na 1 udalosť nadväzujú nové, väzby medzi nimi sú voľné.

VERZOLÓGIA

Základná zvuková stránka (rytmus) ovplyvňuje sémantiku verša. Každá hláska má svoj význam a zafarbenie. Verš je pravidelné usporiadanie istých zvukových prvkov. Rovnaké počty slabík, opakovanie dlhých a krátkych slabík na rovnakých miestach. 2 zvukosledy: Eufónia a Aliterácia.

1, Eufónia: príznakové usporiadanie hlások a hláskových skupín. Potlačovanie alebo nadmerný výskyt.

2, Aliterácia: opakovanie rovnakých písmen alebo slabík na začiatku slov alebo slovných spojení. Určovanie atmosféry historického textu.

PARONÓMIA: hromadenie slov, ktoré majú rovnaký zvukový základ.

KALAMBÚRNY RÝM: zvuková zhoda 2 odlišných slov (odpla, zopla, hopla). Múže byť postavený na homofónii (nemá, nemá) alebo polysémii (koruna).

PROZÓDIA: náuka o prozodických vlastnostiach jazyka.

METRIKA: o normách organizácie verša a o systémoch veršových rozmerov.

STROFIKA: o strofike kompozícii v básni.

METRUM: rytmická norma verša, ideálna schéma verša. Trochejské, daktylské,daktylsko-trochejské, jambické.

STOPA: je najmenšia rytmická jednotka, striedanie ťažkej a ľahkej doby. 1,2,3 a viac slabičný. ´xx/–U trochej;  x´x/U– jamb;  – –spondej dve dlhé dve prízvučné; ´xxx/daktyl.

Poznáme niekoľko 5 prozodických/veršových systémov:

1. Tónický – rytmické opakovanie prízvukov, normovaný počet prízvukov. Ruština – prízvuk pohyblivý.
2. Sylabický – slabičný. Rovnaký počet slabík vo verši, ľudová poézia, romantizmus, pravidelná prestávka v prostriedku, diereza.
3. Sylabotonický – pravidelný počet slabík + dodržiavanie stopovosti = pravidelný počet prízvukov.
4. Časomerný veršový systém – nie je založený na prízvuku, ale na kvantite (pravidelné striedanie dlhých a krátkych slbík – stará gréčtina a latinčina). V slovenčine bolo najprv treba korekcie – Ján Holý. MÓRA – čas, ktorý treba na vyslovenie krátkej slabiky. 1 dlhá slabika = 2 móry. Prirodzeno dlhé slabiky majú dĺžeň a polodlhé slabiky sú také, za ktorými nasleduje skupina spoluhlások. Ak sa tam vyskytujúlikvidy (t, k, p) alebo slabičné l a r a niekedy aj s, tak tá samohláska môže byť dlhá aj krátka. Základným časomerným veršom je hexameter (6 stôp), každá stopa sa skladá zo štyroch mór – 2 dlhé slabiky (spondej). Dominanciu v hexametri má daktyl. Piata stopa musí byť daktylská.

     Sotva sa červenvú zardívala dennica žárú

     –U U / –U U / – – / – U U / –U U / – –

    daktyl, daktyl, spondej, daktyl, daktyl, spondej

V hexametri sú všetky hrdinské opisy.

5. Elegický dystichon

Hexameter a pentameter –UU/–UU/cezúra/–UU/–UU/UU

Predspev Kollárovej slávy dcéry. Cezúra slúži na dramatizovanie výpovede.

Toľko som od cudzích ubohá já znášala matka

1. U U / – – / – U U / – – / – U U / – U

A znášať dosaváď ešče nemálo musím

– – / – U U / – / C/ – U U / – U U / – –

VOĽNÝ VERŠ

Vznikol v 19. storočí ako produkt symbolistov. Minimálny počet normatívnych prvkov. Nerovnaký počet slabík, prízvuky, rým = nič. Je organizovaný syntakticky, rovnaká syntaktická organizácia určuje jeho rytmus.

RÝM

Poznáme 1, 2, 3 alebo viacslabičné rýmy. Uplatnenie rýmov nie je a nebolo pre poéziu záväzné. Znakom verša sa stal až v stredoveku s duchovným spevom. Má 3 funkcie:

1, Eufonická   2, rýmotvorná    3, sémantická   4, umožňuje spojenie veršov do strof

Rozdelenie: mužský a ženský

M: rytmický dôraz je na poslednej slabike verša

Ž: nie je na poslednej

Osobitným druhom rýmu je asonancia. Rovnaké samohlásky. Ak sa konfrontujú 2 slová, ktoré rovnako znejú, ale majú rozličný význam – Homonymný rým. Ak je rýmujúce sa slovo obsiahnuté v 2 slove rýmu = rýmové echo.

Vnútorné rýmy – horí, oheň horí.

Klasifikácia podľa rozloženia:

Združený  aabb      Striedavý  abab      Obkročmý  abba      Postupný  abc abc

STROFA

Relatícne uzavretá, významová, rytmická a syntaktická a intotnačná jednotka (spomeň veršový a strofický presah). Pomenúva sa podľa počtu veršov (tercína, stanca, sonet).

GENOLÓGIA

Zaoberá sa výskumom a druhom literárnych žánrov. Nie sú to synonymá. Druhy sú modely, ktoré využívajú rovnaké tvárne poetické prostriedky (jazykové a štylistické). Pomenoval ich Aristoteles: lyrika, epika, dráma. Členenie z hľadiska jazykovej formy: poézia – viazaná reč; próza – neviazaná; dráma – dialóg.

Žánre sú skupiny diel v rámci jednotlivých literárnych druhov! Spoločné znaky a vlastnosti, ktoré vyplývajú z štruktúr. Žánrom veľkej epiky je epos (viazaná reč) – neviazaný román.

Stredná epika – viazaná aj neviazaná reč, poviedka, novela, rozprávka, povesť.

Malá epika – príbeh, bájka, vtip, hádanka, z publicistiky reportáž, nekrológ, správa, fejtón.

Lyrické žánre: ódické a žalospevné. Vysoký žáner: óda, dityramb – oslavná báseň na víno a Dionýza. Víno nebolo považované za alkohol.

Žalm (duchovný) a elégia (svetská).

Dráma

Vysoký žáner – tragédia (v minulosti šľachtické prostredie).

Stredný žáner – činohra na konci 19. storočia.

Nízky žáner – komédia, fraška (v minulosti nešľachtické prostredie).