Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Univerzita Komenského / Pedagogická fakulta / SJ

svetova literatura 1 (svetova_literatura.doc)

1. Svetová literatúra

Všetky umelecké skúsenosti vo všetkých podobách. Nevyčerpateľný arzenál ideových, tématických, štylistických a iných prostriedkov a postupov. Snaží sa zaznamenať podstatu ľudkého bytia a sveta.

Koncepcie:

k. literárnych generálov alebo svetovej klasiky, výberová k s kľúčovými osobnosťami (subjektívne), vývinová koncepcia podľa obdobia literárnej histórie.

Skúsenosť s literatúrov nezaniká a vznikajú inšpirácie z bazálnych textov – PROTOTEXTY (biblia, bájoslovie). Tie inšpirované sú METATEXTY (výpožičky, alúzie, paródie, ponášky, adaptácie). Proces literarizácia. Prototext, mýtus. Znegovaný mýtus = demýtus. Opak je mýtizácia. Oživenie je remýtizácia.

Klasifikácia:

Staroveká l: lyrika, epika; mezopotámia sumerský Epos o Gilgamešovi – všetko veršované. 4000 pred Kristom až po 476 po Kristovi.

Stredoveká l: do 15. storočia

Humanizmus: 14. storočie. Rímska latinčina, gréčtina. Renesancia: dedičstvo antiky do 17. storočia.

Barok: od 16. – 18. storočia

Klasicizmus a Osvietenstvo: 18. storočie.

Pre/Romantizmus: 18/9. storočie.

Realizmus: 19-20 storočia.

1. Moderna

Babka dedko ťahali repku – ľudová rozprávka je prototext. Ďaľšie umelé prvky: človečina, mechanizácia, hygiena.

Červená čiapočka – náboženstvo, inteligencia, humor, pozor na mužov (osvietenstvo – všetko zneužijem na didaktický zámer), Angela Carter

1. STAROVEK

Elégia (lyrika): nárek nad skazou mesta Uruk.

Epika: mýty, bájky (didaktický rozmer), epos (najvyšší literárny žáner) o Gilgamešovi. Hlavný hrdina je výnimočný (jeho skutky, vlastnosti, smrteľnosť, bolestivý osud). Bol kráľom Uruku a hľadal nesmrteľnosť. Tú obyčajní ľudia nemôžu získať, lebo by sa porušil poriadok. Je klasicky skúšaný bohmi. Nakoniec získa nesmrteľnosť, lebo bude žiť v spomienkach ľudí (postavil hradby okolo mesta Uruk na obranu). Nesmrteľní sme veľkosťou diela a činov, ktoré sme vykonali a zanechali po sebe.

2. GRÉCKO

Článkom bájoslovia je mýtus. Mýtos = neoveriteľné slovo. Logos = slovo, ktoré je poznaním overiteľné.

Epika: symbolické rozprávanie. O celistvosti nadčasového poriadku. O tom ako sa zrodila zem Gaia a nebo Urán. Splynuli v jedno.

Bohovia: Zeus (blesk, hrom), Héra (manželstvo, žiarlivosť). Hefaistos – chromý kováč v sopke. Áres, Apolon, Afrodita, syn Eros, Palas Aténa (múdrosť, prišla na svet dospelá), Dionýzos (narodil sa dvakrátň, Diovi bratia Poseidón, Hádes (podsvetia).

Polobohovia: Herkules, Achiles.

Delenie sveta na: Olymp a my, Mužský a ženský, deň a noc, Slnko a Mesiac, okraj a stred, západ a východ, láska a nenávisť, život a smrť. Boj protiladov – poriadok, rovnováha.

Škola morálky, predstáv o svete, vzniku a chode, úcta k bohom. Jednoznačnosť. Príčina – následok. Kompozícia je chronologická, jednoduchá, žiadne psychologické sondy dovnútra postáv. Človek bábkou v rúkách bohov – FATALIZMUS. Ritualizovaná nemenná pravda. Mýus je uzavretý mimočasový, neplynie tam historický čas, iba archetypálny. Jazyk je nejednoznačný, mnohovýznamový.

Rozdiely v mytológií sa prejavujú na teritoriálnej úrovni: flóra a fauna a mutanti.

Báje: Prométeus

Spoločný vznik sveta a človeka. Človek je čerešnička. Na zdúrazňovanie a používa opakovanie.

Hlina + voda = človek. Bohyňa Palas Aténa oživila neživú sochu = človek je mysliaci tvor. Život bol vdýchnutý, lebo dýchanie je jedným z hlavných znakov života. Prométeus naučil ľudí všetko, čo potrebovali. Ale ľudia boli až priveľmi vyspelí (lieky, múdrosť, veda, umenie) a bohom sa to nepáčilo. Dali P trest a on ich ešte aj okradol (oheň). Neposlúchal bohov! Trestom bola Pandora + prikovanie na skalu = exemplárny trest, aby všetci videli ako dopadol. Existuje aj báj o P a jeho žene, kedy boli prvými ľuďmi a hádzali kamene, aby vznikli ostatní ľudia.

BIBLIA

Dnešný Izrael a Palestína. Praotcom kočovníkov bol Abrahám (1700 pred Kristom). Tí sa usadili v zasľúbenej zemi (Kanaan). Došiel Mojžiš 1250 pred naším letopočtom. V 10. storočí pred Kristom boli zjednotené kmene (prvý kráľ bol Saul). Potom došiel Dávid atď. Hlavným mestom bol Jeruzalem (ktorý vybudoval). Jeho syn Šalamún vybudoval Jeruzalemský chrám a bol múdry. Jazyky biblie: hebrejčina, špeciálna hebrejčina – aramejčina (ktorou hovoril Ježiš), gréčtina a latinčina.

3 druhy knih: historické, poučné/vyučujúce a prorocké knihy.

Historické sú napríklad 5 kníhy Mojžišových (Genezis, Exodus, Leviticus, Numeri, Deuteronomium). Kniha kráľov (Dávid a Goliáaš – hrdinský epos) – asi Genezis.

Bilbia má veľmi lyrický jazyk: základný žáner nového zákona je symbolické podobenstvo. Je nejednoznačné, mnohoznačné, ťažo interpretovateľné. Biblia obsahuje: žalmy, hymny, Pieseň piesní. Všetko je to ukotvené v teritóriu (cédre, olivy). Príbehy mnohých ľudí, žien aj mužov.

Nový zákon: evanjelisti: Marek, Matúš, Lukáš. Ján. Ten posledný je najneprekonateľnejší (najoriginálnejšie evanjelium v zmysle obraznosti = zjavenie Jána = Apokalipsa - hrôzostrašné). Pavol zase písal listy – klenoty. Mal zásluhy na šírení kresťanstva. Sú to kánonizované texty. Potom máme aj Apokrifié – legendy o svätom grále a podobne.

Pieseň piesní

Dialogizované, dramatizované, lyrické, ale aj epické časti (je to hybrid).

1. Interpretácia: Ženích – Boh Jahve, Ježiš alebo cirkev. Nevesta – izraelský národ, cirkev.
2. I: egyptské, arabské, hebrejské svadobné piesne ľudového pôvodu (ale táto pieseň má v sebe niečo viac).
3. I: Posvätná svadobná pieseň bohyňe Ištar (blízkovýchodná bohyňa) a pastiera Tamiza.

Ale je to určite pieseň o láske v celej jej komplexnosti. Duchovná časť (boh), duševná (ľudia) aj fyzická. Je to fingovaný rozhovor medzi 2 ľudmi – vhupnutie do deja – in medias res. Väčšina textu je ženská. Intenzívne rozpísanie. Porovnávanie s vínom – omamné, opojné. Plné rafinovaných prirovnaní. Reálie: polygamia, oleje (sú drahé, teda výnimočná situácia – rituál – slávnosť so všetkými pompami + útok na naše zmysly. Ženská pasivita a mužská aktivita – archetyp. Napätie. Kráľovské komnaty – spoločenský status. Čierna nevesta – kráľovná zo Sáby alebo... možnože už nebola panna. Nestrážila si vinicu...(ženy obvykle nechodia strážiť vinicu). Pastier vedie stádo – chráni ho – nie je despota. Prirovnanie: telesné detaily, celé telo, všetko. Stále sme v prírode + ďalšie hebrejské reálie – veža Dávidova. Ako pieseň piesní končí?

Adamova rodina – ako autori metatextov pristupujú k prototextu. Prvá cesta: doslovné chápanie Biblie. Druhá: paródia sakra, karnevalová paródia.

GRÉCKO znova

V 7. storočí pred Kristom začali vznikať tanečné školy. Aristoteles v diele Poetika stanovil 3 základné druhy literatúry. Lyrika bola sprevádzaná lýrou. Bola sólová alebo zborová (mužské, ženské, detské, zmiešané zbory). 3 typy lyriky:

jambická (satyra, spoločenská kritika, Archylochos – nerozumieme jej),

elegická (vážne skladby)

a malická (piesňová a osobná lyrika: Sapfó a Alkáios).

ALKÁIOS

Pochádzal z Lesbosu, kde sa nachádzalo veľa hudobných škôl. Inšpirovaný slávnou gréckou minulosťou – ódy a hymny sa hrdinov a na bohov. Bol vo vyhnanstve z politických dôvodov – začal písať janské a ľudové verše.

SAPFÓ

Poetka, dielo Piesne. Vyznanie lásky verzus sklamanie = prepája krajné polohy lásky. Zaujímavá melanchólia. Založila umeleckú školu MÚZEIA. Zachovala sa Alkáiova korešpondencia – vraj ľúbil Sapfó, ale či aj ona jeho...? Spáchala samovraždu. Skočila zo skaly kvôli nešťastnej láske ku krásnemu Faónovi. Veľa, veľa nepodložených dohadov. Jedna z najtalentovanejších gréckych poetiek. Nekonvenčná. Tradíciou bolo písať ódy alebo elégie. Dominuje piesňový charakter, ale aj básne, hymny, elégie a ódy. Jej básnické obrazy: symbolické, prírodné metafory inšpirované grécjym bájoslovím: mesiac, slnko (vyberá si ženské symboly).

Óda na Afroditu – afrodita odpovedá (je to stará finta, Sapfó si fandí, ale nie ostentatívne). Afrodita akody chránila Sapfó. Môže prikázať, aby ľudia niekoho milovali. Téza – antitéza = napätie – dokazuje veľkosť. Vzblčí láskou, nie iba také okúňavé má rád. Trýzeň srdca, túžba po láske a vášni. Fatalizmus. Afrodita má románik so Sapfó, ale nechce, aby to vyšlo najavo. Zakázaná láska. „Svitanie prichádza po prebdenej noci.“ Afrodita žiarli, lebo je ľudský boh. Velkolepé obrazy (votrelec v komôrke = kohútik v záhradke). Sapfó je extrémne nerozhodná.

ANAKREÓN

Je náprotivok ubolenej Sapfó. Opisuje krásy života. Hedonistická/Anakreónska poézia oslavuje plnosť života. Víno, mladosť, telo.

Gréci pestovali krátku epiku – Bájky. O zvieratách. EZOP – AJSÓPOS. Sú obľúbené aj dnes. Obsahujú grécke reálie. Postavy sú nositeľmi typického charakteru. Jednoduchý dej. Postavy konajú predvídateľných spôsobom. Vyjadrujú názor na istý morálny problém. Na záver – ponaučenie. Líška a hrozno – mala byť vytrvalá, ale ona zvalila svoj problém na okolnosti.

HOMÉR

Veľké epické formy: EPOS. 2 typy: Hrdinský a didaktický. Dnes poznáme len hrdinské, lebo didaktické sú už dnes súčasťou odbornej literatúry.

Homér písal dokonalým hexametrom. Ilias a Odysea sa najprv tradovali ústnym podaním. Dokonca trik s trójskym koňom sa tam dostal dodatočne. Ilión – Trója.

Ilias = triler, 16  000 veršov. Opisuje niekoľko posledných dní vojny. Hlavný hrdina je Achylles. Opisy brnení, zbraní a podobne. Boje, kto s kým. Motív pomsty (ukrytý do lyrického jazyka). Na preskačku je opísaná aj zámienka vojny.

Odysea = 14 000 veršov. Odyseus sa stretáva aj s duchom Achylla. Asi že Odyseus je potomok titánov? Jeho úhlavným nepriateľom bol Poseidón a ochrancom Palas Aténa. S Penelopou prežíval večnú lásku – Happy end. Bol to prepracovanejší epos v zmysle pohľadu na grécku mytológiu. Odyseus nemôže využiť svoj božský pôvod a musí si sám vybojovať manželku a svoju krajinu. Bohovia sa obmedzujú iba na isté zásahy, amy niečo zmôžeme aj my samy (narozdiel od fatalistického Oidipa).

D R Á M A

Vznikali komédie a tragédie. Vznikli z osláv boha Dionýza a spočiatku mali náboženskú funkciu. Hrali sa v amfiteátroch, ktoré sa stavali všade. Hľadisko bolo oklo celého javiska a preto sa nemohli používať kulisy. Najskôr boli 2 alebo 3 herci a Sofokles potom pridal ďalších. Herci nosili výrazné masky. Zbor spevákov sa nazýval chór a mal funkciu rozprávača. Poúčal, komentoval – mienkotvorná funkcia. Diela čerpajú z mytológie a z histórie.Využíva sa retrospektíva, preto že Aristoteles stanovil 3 jednoty: miesta, času a deja (1 deň). Napríklad v Oidipovi sa hra začína až keď je v meste mor a retrospektívou sa dostaneme k príčine všetkého. Tragédia musela vždy priniesť očistu (katarziu). Expozícia, zápletka – kolízia, kríza, peripetia (vygradovanie napätia), katastrofa. Aischylos, Sofokles a Euripides.

AISCHYLOS

Čerpal z mytológie a dejín (grécko-perzské vojny „Peržania“). Postavy ešte nemajú veľa slobody, sú hnané do ťažkých situácií, márne sa vzpierajú osudu, ktorý im píšu bohovia. Viaceré postavy trpia za zdedené viny, rodové prekliatia a podobne.

Oresteia – tu však Aischylos naznačuje aj inú cestu. Objavuje sa motív pomsty oko za oko, zub za zub. Pri vine a nevine si bohovia prizvú na pomoc mestský súd(!). Teda rozhoduje zase len človek – upozornenie na aténsku demokraciu. Hra tým dostáva aj spoločenský rozmer. Zachovalo sa nám od neho 7 hier.

SOFOKLES

Zachovalo sa nám od neho zase 7 hier. Jeho hrdinovia už netrpia na základe osudu, ale slobodne riešia ťažkosti. Dôraz kládol na samostatný čin jednotlivca. Sami sebe si udelia trest a nečakajú na spravodlivosť od rozmaznaných bohov.

Antigona – neplakala a neškriabala nikomu oči (neženská postava). Trpiteľka. Nedostatok emócií. Na začiatku nám vypočíta všetko zlé, čo sa im stalo. Kráľ Kreon a jeho nariadenie o nepochovaní jedného brata. Ak však nebude pochovaný, nezostúpi do záhrobia. Antigona vyznáva humanitu a prazákladné princípy. Popiera stereotyp ženy. Prizná sa kráľovi aj keď vie, že trest bude hrozný. „Nikdy neprestúpim tieto zákony pre strach z človeka.“ Haimon zahynie, lebo nemôže žiť bez lásky. Euridika tiež. Kreon je zdrvený a opustený, prosí bohov, aby mu vzali život. Je to najtragickejšia postava. Na konci je poučenie, ktoré bolo adresované Kreónovi.

Vládca Oidpus

EURIPIDES

Bol najmodernejší, najmladší a zachovalo sa nám od neho 17 tragédií. Zobral bohom všetku moc a dal ju človeku. Prekonal mytologický princíp. Postavy vovedie do mimoriadne vypätých situácií, ktorých odkrýva pravú podstatu človeka (ako existencializmus). Ženské postavy (prevažujú) sú milujúce a pre lásku obetujú všetko, ale dokážu byť aj prudké, vášnivé a pomstichtivé. Láska, nenávisť a pomsta sú hybné sily ich konania, sú všeničiace a ničia aj hrdinky samé. Sú ovládané vášňami.

Médea – Jáson a agronauti pozri mýtus. Obetovala sa = zradila otca, brata, vlasť a uteká. Na začiatku je prehovor pestúnky (ktorá nami manipuluje) o najtajnejsších trápeniach ženy. Médea sa odsťahovala do Korintu (do jeho mesta). Jáson ju zradil a ona je obeťou bezprávia. Stáva sa z nej nešťastná troska a ľutuje, že je úplným vyhnancom. Všetko obetovala a o všetko prišla. Pestúnka preznamenáva budúcu tragédiu. Médea je v krajnom zúfalstve, ktoré sa stáva hybnou silou pre pomstu. Každý zlý úmysel sa jej vráti. Najprv zabije Jásonovu novú ženu a jej otca. Rozmýšľa, rozhoduje sa a trápi sa. Má odísť a je jej ľúto za deťmi, lebo sa ich má vzdať. Prežíva vnútorný boj – chce sa pomstiť, ale nevie. Chce ich zachrániť pred pomstou, aby ich nezabil Jáson. Obviňujú sa s Jásonom navzájom.

Záver: Mŕtvoly. Nie sme úplne pánom svojho osudu. Nie je to dorozprávané, ale všetko je jasné. Ona prežila svoju tragédiu a obaja trpia. Vymklo sa im to spod rúk (tým sa tragédia približuje bájosloviu).  

GRÉ

RÍM

Horácius, Ovídius, Vergílius.

QUINTUS HORÁCIUS FLACCUS

Prívrženec republiky. Priatelil sa s Vergíliom a ten mu získal mecenášov. Napísal súbor básní Satiry, kde formou rozhovoru alebo úvah predkladá žartovné príbehy, v ktorých sa vysmieva slabostiam a chybám rimanov (ktoré sú univerzálne). Chlastavý vojak. Kritizuje lakomstvo, závisť, neveru, túžbu po moci a prepychu. Vysmieva sa aj zo stoickej filozofie a kritiky svojho diela. Vyhýba sa politickej téme (lebo prevrátil kabát). Ódy/Piesne/Karmina. Vrcholí vývoj rímskej lyriky. Aby sa vyrovnal gramatickým vzorom vytvoril formálne dokonalé texty a na jeho dielach sa učila latinčina a forma. Ale chýba zmysel, osobný zážitok a to charakteristické mélické. Má epikurejskú predstavu o živote – zlatá stredná cesta. Píše ľubostné, pijanské, prírodné básne, hymny aa vlastenecké piesne. Zaoberá sa aj víziami o svojej sláve a veľkosti diela.

PUBLIUS OVÍDIUS NASO

Bol to obľúbenec cisára Augusta. Stal sa básnikom, lebo bol dosť bohatý. Bol celebrita. Verejne významý. Na vrchole šťastia a slávy bol odrazu poslaný do vyhnanstva (bola to záhada, nesúvilo to s politikou. Zrejme bol svedkom nejakých dvorných intríg). Písal ľúbostnú lyriku a tá ho najviac preslávila. Napísal 5 zbierok v elegickom dystichu. Bola to praktická láska. Lásky – elégie adresované vymyslenej milenke. Listy Heroín – fingované dopisy hrdiniek (mýtických žien) adresované ich partnerom, manželom alebo milencom. Napísal aj didakticky sa tváriace skladby Umenie milovať, Lieky proti láske a O pestovaní ženskej tváre, kde rozdáva rady ako získať, udržať lásku a tiež ako sa jej zbaviť. Všetko v perfektných elegických dystichoch.

Metamorfózy – výborné rozprávačstvo, veršované, bohatá fantázia, takmer formálne dokonalý verš, zrozumiteľný jazyk. Základom je 250 bájí gréckej a rímskej mytológie, ktoré sú uvedené krátkym prológom (o stvorení sveta z chaosu). Kompozične je jednotiacim prvkom  motív premeny. Premeny človeka na nesmrteľné bytosti, rastliny, zvieratá, prírodné úkazy. Zobrazuje vernú lásku, túžbu človeka po poznaní, bájne činy antických hrdinov, mýty o 4 vekoch, potope sveta.. Príbehy sú radené chronologicky (aj mýty sú také).  Na konci je oslava cisára – premena jeho duše ma kométu (jasné nebeské znamenie).

Žalospevy – písané vo vyhnanstve.

PUBLIUS VERGÍLIUS MARO

Objavil sa v Danteho Božskej komédii v pekle, kde je preto lebo symbolizuje rozum predchádzajúceho obdobia a nebol pokrstený. Boh je predsa poznateľný nie rozumom, ale srdcom. Mutlitalent. Pod vplyvom Lukrécia sa začal venovať poézii a prišiel o celý rodinný majetok. Ale potom dostal statok, veľa cestoval. Bol to literárny samorast a propagátor Augustovej idey národnej a politickej slobody.

Jeho prvé epické dielo je súbor 10 eklog (typ básne) Buccolika – Spevy pastierske. Vytvoril ideálny svet pastierov, ktorí žijú iba z lásky a poézie a formou alegórie hovorí o básnickom umení a o ideálnom svete bez vojen a násilia. Pastier je symbolom ochrany!!! Nie je to o ich živote, nedozvieme sa ako sa robí syr, je to alegória. Kontakt s realitou je nedôležitý. Zobrazuje krásu prírody, harmonický a ideálny svet.

Didaktycký epos Georgika – roľnícke spevy – napodobňujúc Lukrécia spája obdobný text s umeleckým účinkom poézie. Ako zasadiť + ako siať + chov dobytka + vinohradníctvo. Ale zase tu je to alegória, obdivom prírody a práce naplnil Augustovu predstavu neskazeného života na vidieku a o mravných hodnotách roľníctva. Skazené je mesto.

Najslávnejší a najväčší epos Aeneas – oslávil rímsku minulosť a starobylosť Augustovho rodu. Zrejme to bolo napísané na objednávku cisára. Pokračovanie Iliasu. Je to paralela k Odysei. Aeneas je ďalším víťazom trójskej vojny. Odchádza, aby našiel novú vlasť, v ktorej založí nový rod – Augustov – rod slávnych rímskych cisárov. Augustov prapredok je Aeneas. Jeho cesta pripomína Odyseovu (more), Aeneas má nepriateľa Juno (Héra po rímsky). Je stelesnením rímskeho ideálu cnosti. Ale on je statočný, vytrvalý a podobne. Tieto vlastnosti museli teda geneticky prejsť aj na Augusta, že? Tento hrdina tiež povýšil nadosobné nad svoje osobné: na istom mieste sa zdá, že Aeneas nesplní svoju úlohu. Stretne kartáginskú kráľovnú Dido, do ktorej sa zaľúbi a aj ona do neho. Nasledujú ľubostné verše. Plánuje sa svadba a dieťa. Aeneas je  však taký štúrovec, odchádza, aby predsa len splnil svoju úlohu. Teda obetoval lásku. Raz v boji potrebuje radu múdrejšieho a tak vstupuje do ríše zosnulých (vo sne). Stretne tam kadekoho (napríklad Dido, nenarodené duše a 1 tam neuveriteľne žiari – Augustova!!! = preto si niektorí myslia, že si túto báseň Augustus objednal). Aeneas nakoniec doputoval do Latio (Lácio) . Latinčina a spolu s Lavíniou založil nový rod. Potomkom bol Augustus. Nasleduje víťazstvo Aenea nad vojskami ostatných kmeňov na území Ríma.

Epos mal pozitívne ohlasy, aj keď mu bola vyčítaná nepôvodnosť. Stretol sa s nadšením. Výjavy z eposu sa stali súčasťou malieb na vázach a stenách. Citáty boli všade – jednoducho ABSOLÚTNY HIT! Po Vergíliovej smrti sa text mýtizuje. Prví kresťania pokladali časť eposu za predpoveď príchodu Krista.

STREDOVEK (5 – 15. storočie po Kristovi)

Nebol len o tom ako svätí umierali. Na začiatku zánik Západorímskej ríše a na konci Humanizmus a renesancia (zánik Východorímskej ríše, Objavenie kníhtlače, Objavenie Ameriku).

Počas tohto obdobia poznáme dva architektonické štýly: románsky (rotundy) a gotický (Notre Dame). Delíme ho na raný, vrcholný a neskorý. Ovplyvnený kresťanstvom: meradlom všetkého je BOH. Náš svet je len odrazom božského sveta. Literatúra je bohatá na symboliku a alegórie (obrazy).

Číselná a farebná symbolika. Základom je číslo 1, lebo je len 1. Ďalej 3 (trojjediný), 12 (apoštolov) a 7. Dokonalé číslo bolo 100 (Peklo, Očistec, Raj = 100 spevov ( 33+33+33+prológ; Dekameron 10*10).

Základná farba je biela (čistota ducha, nevinnosť, božský jas. Modrá – nebo. Žltá, zlatá – víťazstvo, kráľovstvo. Červená – preliata krv predznamenívajúca víťazstvo. Fialová.

Autoritu má cirkev a Bilbia (Ježišov hrob je v Jeruzaleme; moslimovia obsadili svätú zem a Španielsko mauri), tvoria sa alúzie na Bilbiu (sv. Václav). Všeobecný univerzálny charakter. Vulgárna latinčina – nerešpektovanie noriem klasickej latinčiny.

Literatúra sa delí na 2 kategórie: svetská/sekulárna – aj tu sú stopy Bilbie.

A duchovná/sakrálna. Diela sú písané rétorickým štýlom, knihy sa šíria prepisovaním v kláštoroch skriptóriách, obaly sú pozlátené a pokameňované. Kláštorné knižnice obsahovali aj antické diela. Vysokorétorický štýl bol nezabudnuteľným dedičstvom Ríma. Kvetnatý štýl, mnohé prirovnania, hyperboly, synonymá, hromadenie štýlotvorných prostriedkov, personifikácia. Synkretizmus – splývanie žánrov a literárnych druhov, aj beletria splýva s odborbou literatúrou. Kosmova kronika – najslávnejšia česká kronika napísaná v 11 alebo 12. storočí. Biblia je v dejepise, jednoducho všade. Aj v Kosmovej kronike je na začiatoku potopa z Genezisu.

DUCHOVNÁ/SAKRÁLNA LITERATÚRA

Lyrika - Žalm – základný žáner, potom hymny, motlitby, piesne (v spevníkoch, Koncionáloch).

Epika – legendy (Hagiogafia), kázeň, polemika = dišputa (z antiky) napríklad koľko anjelov sa zmestí na hrot ihly.

Dráma – cirkevné mystéria na biblické témy. Je limitovaná Bilbiou a aj preto väčšinou nemá vysokú umeleckú hodnotu.

SVETSKÁ/SEKULÁRNA LITERATÚRA

Lyrika – kurtoázna lyrika – dvorská, trubadúrska lyrika piesňového charakteru. Vznikla v 12. storočí vo Francúzsku a propaguje ideál rytierskej cnosti.  Je to samá hyperbola („do skonání“). Rytier často trpí pre neopätovanú lásku, štylizuje sa do pozície vazala vydatej, cnostnej, nedostupnej dámy, do ktorej je platonicky zamilovaný.  Ak si má rytier voliť medzi láskou a bojom, volí si boj (za kráľa a za Boha).

Ľúbostná lyrika – žáner Pastorela – fingovaný dialóg záletného rytiera a jednoduchej pastierky. Celé sa to dohráva uprostred panenskej prírody. Plná opičích alegórií – okúňanie – evidentné šifry.

Albá – v národných jazykoch, lúčenie milencov za úsvitu, po tom, čo spolu strávili noc – to je až na konci stredoveku (román o Ruži (lone) – veršovaný).

Epika: Legendy o križiackych výpravách za Karola Veľkého, o hrdinských skutkoch, podrobné bojové scény. Šanzón d´Žest (veršovaný rozsiahly rytiersky epos).  O Rolandovi – obetoval sa lebo Kráľa zradili. O Sidovi a tak ďalej. Je spievaný potulnými umelcami v národných jazykoch (lebo to je pre ľudí lepšie dostupné) o národných hrdinoch.

Fabió (fableau) – vtipné, občas veršované útvary s výraznou erotickou tématikou (stredovek nebol až taký temný.

LEGENDA O SV: VÁCLAVOVI

Má ideálnu schému. Je to základný epický žáner stredovekej duchovnej literatúry. Je vo forme prózy, je to predstupeň románu. Hovorí o významných osobnostiach cirkevného života, ich činoch, šírení kresťanstva, skutkoch milosrdenstva a mučeníckej smrti. Má výchovný rozmer (agitačná funkcia – intenzívne presviedčanie). Legenda nám dáva príklad hodný nasledovania (svätec). Postavy sú silne schématizované – boj 2 veľkých síl = čienobiely pohľad. Možnosť nápravy, základné dogmy kresťanstva.

Legenda stojí na biografickom podloží 3 častí:

1. Okolnosti narodenia – prostredia, rodičia, znamenia – pripomína nám to Ježiša. Stále sa hľadajú podobnosti – hviezdy – náznak výnimočnosti jedinca.
2. Život a smrť – zdôrazňovanie utrpenia a umučenia. Hlavne sa zobrazuje dospelosť. Fyzickým utrpením sa meria veľkosť viery. Pre nás je to groteska. Svätec je skoro nezničiteľný – naťahuje sa to.
3. Posmrtné skutky – zázraky. Václavova krv sa nechcela vsiaknuť. My máme Svätoplukov meč ma Zobore a Silnianskych rytierov.

Charakteristický je expresívny jazyk, ktorý slúži na zatraktívnenie legendy + výchovná funkcia. Legedna vie byť napínavá, ale strieda časový rytmus. Spomaľuje sa pri mučení a smrti.

Ekvivalentom gréckeho vzívania múzy je dovolávanie sa Boha. Všeobecný vstup do deja, ktorý sa môže týkať hocijakého svätého. Václav zachytáva miestne pomery – koexistovanie staroslovienčiny aj latinčiny (tá vyhrala). Vedľa seba koexistuje kresťanské aj pohanské (Václavoci robili postřižiny – symbolické strihanie vlasov, lebo krátke vlasy sú symbolom mladého muža).

Ďalšia podobnosť s Bibliou: Káin a Ábel = Václav a Boleslav.