Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Trnavská univerzita / Právnická fakulta / Teória práva

vycuc 10.kap (teoria_prava_10.kap.doc)

10. KAPITOLA            Štruktúra právneho systému

Pojem štruktúra právneho systému

1. charakter siete väzieb medzi právnymi normami a spôsob usporiadania právnych noriem v rámci systému
2. je formovaná charakterom vzájomných väzieb medzi normami, ktoré vytvárajú charakteristickú architektúru každého PS
3. tieto väzby sú relatívne stabilné (invariantné) a pre daný systém charakteristické.

4. sieť väzieb, charakter väzieb medzi normami a spôsob usporiadania noriem v rámci systému sú určené vnútornými charakteristickými znakmi PN

5. väzby medzi normami právneho systému sú determinované (určené):

1. stupňom právnej sily normy
2. predmetom jej regulácie
3. obsahom a formou jeho vyjadrenia
4. funkciou normy- napr. striktné normy: zaisťovať rovnosť pred zákonom a zabezpečiť legálnu a rozdeľujúcu spravodlivosť , ich pendantom sú ekvitálne normy: zaistiť vyrovnávaciu  a etickú spravodlivosť
5. metódou realizácie normy
6. vzťahom medzi rôznymi prameňmi práva
7. inými činiteľmi: jazykom práva, spôsobom vyjadrenia zákazov, príkazov a dovolení

Triedy ( druhy) právnych noriem

hierarchia PN – usporiadanie PS na základe právnej sily N, ktorá je výrazom právomoci a kompetencie    

                               príslušného normotvorného štátneho orgánu a ktorá určuje jeho postavenie v existujúcej  

                               štruktúre štátnej moci

6. N VPS je vždy výsledkom normotvornej činnosti orgánu, ktorý má v hierarchii štruktúry štátnej moci vyššie postavenie než orgán, ktorý prijíma N NPS

7. N VPS je základom záväznosti N NPS

8. N VPS nemôže zrušiť N NPS

9. normu určitej právnej sily zruší len norma tej istej alebo vyššej právnej sily

10. N VPS určuje aj obsah N NPS → v právnom systéme existuje určitá vnútorná jednota

11. PN vyjadrované normatívnymi právnymi aktami, ktoré v parlamentnej republike prijíma najvyšší štátny orgán ŠM, sú normami VPS, v pomere k normám NPS, ktoré vyjadrujú normatívne právne akty najvyšších orgánov štátnej správy, t.j. vlády, ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy

1.  Primárne (pôvodné) a sekundárne (odvodené) právne normy

a.) primárne právne normy:

        -   prijímajú orgány štátnej moci s uznášanou právomocou, t.j. orgány so zákonodarnou a ústavodarnou

            právomocou, vrátane ľudového hlasovania o návrhoch zákonov, a prijímajú ich aj orgány miestnej  

            samosprávy

12. sú normami orgánov štátnej moci, občanov a ich volených zástupcov
13. primárnosť noriem sa navonok prejavuje najmä:

1. druhom právomoci štátnych orgánov, ktoré ich vydávajú
2. pôvodnosťou právnej úpravy, keďže ich obsahom sú v rámci ústavy akékoľvek spoločenské vzťahy, ktoré je možné a účelné upraviť zákonmi alebo inými primárnymi normami
3. vyšším stupňom právnej sily; univerzálne primárne právne normy sa v porovnaní so sekundárnymi normami vždy vyznačujú vyšším stupňom právnej sily
4. názvoslovím, ktoré ich spravidla zreteľne odlišuje od sekundárnych právnych noriem

14. sú prejavom suverenity ľudu, ktorý reprezentujú orgány štátnej moci zložené z volených zástupcov ľudu (parlament, obecné alebo miestne zastupiteľstvo), prípadne priamo voliči.

b.) sekundárne právne normy:

   -    prijímajú orgány štátnej správy na vykonanie primárnych právnych noriem

   -    obsahom sekundárnych noriem nemôže byť nič, čo je obsahom primárnych noriem

   -    ich prijímanie sa musí uskutočňovať len na základe a v medziach primárnych právnych noriem

        a pritom slúžiť účelom ich vykonania

15. prijímajú ich výkonné štátne orgány, ktoré vykonávajú :
16. vôľu občanov vyjadrenú v referende alebo
17. vôľu ich zástupcov vyjadrenú v ústave., ústavných zákonoch a zákonoch a na lokálnej úrovni v samosprávnych nariadeniach orgánov miestnej samosprávy
18. prijímajú ich orgány s výkonnou právomocou, vláda, ministerstvá
19. sú obsahom nariadení vlády, vyhlášok, opatrení, výnosov a správnych nariadení orgánov miestnej štátnej správy
20. nazývajú sa aj vykonávacími právnymi predpismi

2. Blanketové a odkazujúce právne normy

a.) blanketové normy:

  -   súčasť primárnej PN

  -   pomocou nich sa uskutočňuje vydávanie sekundárnych noriem na základe primárnych noriem

  -   osobitný druh blankety – splnomocňujúca blanketa -  obsahuje splnomocnenie na vydanie sekundárnej PB

      t.j. delegáciu na vydanie vykonávacieho právneho predpisu alebo predpisov obsahujúcich sekundárne  

      normy

21. splnomocnenie na vyjadrujúce delegáciu na vydanie vykonávacieho právneho predpisu, ktorý obsahuje sekundárne normy, môže byť iba súčasťou zákona, obsahujúceho primárne normy
22. delegácia nemôže byť súčasťou sekundárnych noriem
23. subdelegácia – odporuje základným zásadám vzťahov medzi primárnymi a sekundárnymi normami, ktoré sú určené vzťahmi medzi orgánmi štátnej moci a orgánmi štátnej správy
24. splnomocňujúce ustanovenie – ustanovenie primárneho aktu
25. blanketa obsahujúca splnomocnenie na vydanie vykonávacieho právneho predpisu
26. blanketové normy – odkazujú na iné normy, ktoré v čase prijatia a vydania primárnej normy obsahujúcej blanketu ešte nie sú vydané, keďže ich vydanie nemôže predchádzať vydaniu primárnej normy, zakladajúcej pr. dôvod vzniku sekundárnej N

b.) odkazujúce právne normy:

   -   vždy odkazujú:

a.) na platný a určitý (konkrétny) normatívny právny akt alebo

b.) na konkrétne určenú právnu normu, ktorá sa môže nachádzať :

27. v tom istom pr. predpise ( tzv. vnútorný odkaz)
28. i inom normatívnom právnom akte ( tzv. vonkajší odkaz)

c.) prípadne na platné a určité (konkrétne) usporiadanie normatívneho právneho aktu

29. odkazy na iné normy sa používajú  najmä preto, lebo v právnych predpisoch sa nemajú preberať ustanovenia iných normatívnych právnych aktov

3. Generálne (ius generale) a špeciálne (ius speciale) právne normy

 -  je to delenie podľa stupňa, miery všeobecnosti vyjadrenia predmetu právnej normy, t.j. toho, čo má byť (

    dispozícia) vo vzťahu k povinnostným subjektom a podmienkam ( hypotéza)

30. každá norma je všeobecná, pokiaľ ide o spôsob vymedzenia jej dispozície a hypotézy, avšak každá norma je zároveň buď generálna alebo špeciálna vo vzťahu k inej norme a stupňu jej všeobecnosti
31. čím je N všeobecnejšia, tým je jej životnosť dlhšia
32. čím je N špeciálnejšia, tým je jej životnosť kratšia
33. treba sa vyvarovať aby:
34. špeciálne normy mali kauzistický charakter
35. generálne normy nestratili schopnosť regulovať určitý druh spoločenských vzťahov a správania

 4. Univerzálne a lokálne normy

  -  podľa rozsahu teritória na ktorom normy pôsobia

a.) univerzálne právne normy -  pôsobia na celom teritóriu štátu

b.) lokálne právne normy -  pôsobia len na určitej časti tohto teritória

    Toto delenie je relatívne a relačné. To znamená, že na otázku, či určitá norma je univerzálna alebo lokálna, možno dať odpoveď len v rámci konkrétnej formy štátu a s podmienkou, ak obe normy postavíme vedľa seba.

Federálne právo a právo členských štátov federácie

            Vzťah federálneho a republikového práva je určený vymedzením kompetencie medzi federáciou a republikami. Otázka rozdelenia kompetencií je vecou chápania suverenity, zvrchovanosti. Vo federácii je zvrchovanosť rozdelená medzi federáciu a členské štáty tým spôsobom, že členské štáty delegujú časť svojej zvrchovanosti federácii, zvyčajne v oblasti výstavby spoločných vecí a meny.

    V rámci  právneho systému federácie pôsobí :

36. federálne (spolkové) právo, ktoré je výsledkom normotvorby orgánov federácie
37. republikové právo, ktoré je výsledkom tvorby práva orgánov republík (členských štátov federácie, únie)

         Federálne právo tvoria právne normy v oblasti výlučnej kompetencie federácie, ale aj normy, ktoré patria do spoločnej kompetencie federácie a republík

         Obdobne republikové právo tvoria právne normy, ktoré sú výsledkom  výlučnej kompetencie republík, ale aj spoločnej kompetencie s federáciou.

            Problém vzťahu federálneho  a republikového práva riešili vo svojej histórii aj USA, keď vstúpili do obdobia systému duálnej federácie. Počínajúc jedným z najznámejších rozhodnutí najvyššieho súdu Spojených štátov na čele s Marshallom vo veci Marbury v. Madison v roku 1804, ako aj vo veci Fletcher v. Peck a uplatňovaním 13., 14., a 15. Dodatku k ústave, sa americký federalizmus postupne transformoval. Dopomohla k tomu najmä Marshallom federalisticky koncipovaná súdna moc.  Duálny federalizmus sa neskôr pretransformoval na tzv. kooperatívny federalizmus, ktorý charakterizuje narastanie autority federácie, prejavujúcej sa vo zvyšovaní právomoci prezidenta a federálnych orgánov štátnej správy, vo význame federálnych súdnych doktrín v oblasti základných práv a slobôd, súdneho procesu.  

5.  a.) prikazujúce  b.) zakazujúce c.) dovoľujúce

1. zákazy, príkazy a dovolenia, ktoré sú významom právnych noriem, vyjadruje normotvorca pomocou operátorov normotvornosti
2. spravidla sa uvádzajú tri operátory či mody (druhy) normotvornosti: príkaz, zákaz a dovolenie
3. z hľadiska štruktúry právneho systému je dôležité, že s každým dovolením korešponduje určitá právna povinnosť vyjadrená príkazom alebo zákazom
4. príkaz alebo zákaz vždy implikuje aj dovolenie, pretože správanie, ktoré nie je prikázané alebo zakázané je vždy dovolené

6. Riadne a mimoriadne právne normy

a.) riadne normy

   -    obsahujú právnu úpravu, ktorá zodpovedá proklamovaným všeobecným zásadám právneho systému

         vrátane zásady rovnosti a rovnoprávnosti

b.) mimoriadne normy

- obsahujú právnu úpravu len pre určitú skupinu alebo triedu osôb (privilegium personae)

                                                                                                  vecí či právnych pomerov (privilegium causae),

     ktorá sa vymyká zo všeobecných zásad právneho systému, t.j. z riadnych noriem (ius commune).

 -  tieto privilégiá môžu predstavovať:

1. zlepšenie, výhodu oproti ius commune (beneficia iuris), čiže zvýhodnenie osôb alebo právnych pomerov (sociálne zabezpečenie a nemocenské poistenie...)
2. zhoršenie, nevýhodu oproti ius commune (maleficia iuris), čiže znevýhodnenie určitých osôb alebo právnych pomerov

7. Verejné a súkromné právo, odvetia práva

a.) normy verejného práva:

   -    Ulpianus: „Verejné právo je to, ktoré vyjadruje záujmy štátu.“

   -    právne vzťahy založené na subordinácii

   -    právo komunity (štátu) a jej vlastníctva

1. celok, ktorý vytvoril štátu
2. normy sú prikazujúce a zakazujúce
3. normy podporujú záujmy celku
4. kategorické, kogentné normy – vyjadrujú príkazy, zákazy, povinnosti
5. založené na vzťahoch nadradenosti a podriadenosti
6. štát je vždy ako nadradený subjekt
7. viažu vznik, zmenu a zánik právneho vzťahu na právny akt štátneho orgánu, ktorého právne účinky nastávajú nezávisle od vôle adresátov
8. základné odvetvia u nás:
9. štátne ( ústavné ) P
10. správne ( administratívne ) P
11. finančné P
12. právo sociálneho zabezpečenia
13. trestné P

b.) normy súkromného práva:

    -    Ulpianus: „ súkromné právo je to, čo vyjadruje záujmy jednotlivca)

    -    právo jednotlivca a jeho rodiny

    -    normy sú dovoľujúce

5. normy podporujú záujmy jednotlivca
6. normy majú charakter dispozitívny
7. štát je vždy len ako jeden zo subjektov práva
8. právne vzťahy založené na princípe rovnosti
9. normy viažu vznik, zmenu alebo zánik právnych vzťahov prevažne na právne úkony súkromných osôb
10. základné odvetvia:
11. občianske P
12. rodinné P
13. obchodné P
14. pracovné P
15. medzinárodné právo súkromné

Transformácia slovenského práva

    Komunistický (socialistický) právny systém nepozná delenie práva na verejné a súkromné, pretože jeho základnou črtou je potlačenie súkromného práva. Všetky oblasti práva nadobúdajú charakter verejného práva. Záujem štátu je na prvom mieste a záujem jednotlivca nie je dôležitý, pretože je akoby vyjadrený záujmom štátu. V súčasnosti sa však náš právny systém rozvíja na nových základoch.    

Transformácia verejného práva

    Základné oblasti slovenského právneho systému už prešli transformáciou. Začiatky transformácie sú spojené s existenciou federálneho práva, a najmä s ústavným právom, ktorého vývoj dosiahol významný bod najmä prijatím Listiny základných práv a slobôd (9.1.1991) a ústavného zákona o Ústavnom súde Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (27.2.1991).

    Poslednou etapou transformácie ústavného práva je tvorby ústavného práva Slovenskej republiky, ktorá sa odvíja z Ústavy Slovenskej republiky nadväzujúcej na ústavný vývoj federácie, osobitne na Listinu základných práv a slobôd.

    Významnou transformáciou prechádza správne právo najmä v spojení so zavedením miestnej samosprávy a prijatím zákona o obecnom zriadení, ako aj finančné, pracovné právo a právo sociálneho zabezpečenia.

    Vývoj posledných rokov sa významne dotkol aj trestného práva, ktorý predstavujú zmeny spojené napríklad s prijatím zákona, ktorým sa mení a dopĺňa Trestný zákon (č. 557/1991 Zb., č. 177/1993 Z.z.) a zákonov, ktoré upravili trestné konanie (č. 588/1991 Zb., č. 178/1993 Z.z.), výkon trestu odňatia slobody.

    Oproti minulosti sa zásadne zmenilo postavenie súdov v štruktúre štátnej moci, ako aj ich úlohy. Na súdy sa preniesla agenda vo veciach obchodného práva a preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí správnych súdov.

Transformácia súkromného práva

    Významnou transformáciou prešlo aj občianske právo, ktoré sprevádzal návrat k tradíciám súkromného práva. Funkciou občianskeho práva je ochrana osobnosti a vlastníctva, regulácia majetkových vzťahov a vzťahov vyplývajúcich z práva na ochranu osôb.

    Koncentrovaná kodifikácia znamená, že občiansky zákonník by najmä z hľadiska svojej všeobecnej časti, ako aj všeobecne záväzkovej časti i úpravy ochrany osobnosti, vlastníctva a pod. pôsobil ako základná norma pre všetky oblasti súkromného práva. Pri koncentrovanej kodifikácii by preto v rámci kódexu došlo aj k integrácii rodinného práva, medzinárodného práva súkromného, práva duševného vlastníctva, súkromnoprávnych noriem zákonníka práce, ako aj iných oblastí súkromného práva.

8. Kogentné (kategorické) a dispozitívne právne normy

a.) kogentné normy:

    -    ustanovujú variant správania, ktorý je záväzný a nemeniteľný

    -    realizujú sa spôsobom, ktorý stanovuje právny predpis

1. ich uplatnenie nie je možné vylúčiť alebo zmeniť prejavom vôle
2. uplatňujú sa bezpodmienečne
3. nazývané aj normy imperatívne, donucujúce

b.) dispozitívne normy:

     -   ustanovujú variant správania, ktorý subjekty práva môžu, avšak nemusia použiť, takže zákonodarca im

         priznáva právo určiť si záväzný variant správania dohodou, zmluvou inak než ustanovuje variant  

          správania právna norma podobne pre prípad, ak sa subjekty práva nedohodnú na zmluvnom variante

4. ich realizácia uskutočňuje:

1. spôsobom, ktorý ustanovuje právny predpis
2. spôsobom, ktorý určia subjekty práva dohodou:

1. odlišne od podporného variantu, ktorý podporne pre prípad, ak sa subjekty nedohodnú, ustanovil inak právny predpis
2. takisto ako ustanovuje podporný variant vyjadrený v právnom predpise
3. pretože právny predpis nestanovil nijaký podporný variant správania

5. nazývajú sa aj podporné normy, pretože podporne pre prípad stanovujú určitý variant povinnosti alebo práva
6. nimi stanovený variant správania je možné zmeniť alebo vylúčiť prejavom (súkromnej) vôle
7. subjekty (strany) si vytvárajú právo inter partes samy
8. pokiaľ určí pravidlo správania tak len subsidiárne, pre prípad ak sa zmluvné strany nedohodli inak, prípadne ak je ich zmluva neúplná alebo nepresná

9. Procesné a hmotné právo

-    právo ukladá subjektom povinnosti a poskytuje práva (oprávnenia).

-    obsahom týchto práv je napríklad ochrana občianskej cti a dôstojnosti, ochrana spotrebiteľa, ochrana

     života, zdravia a vlastníctva

9. funkciou oprávnenia (práva) je jeho reálne a nerušené užívanie.

10. ústavou a zákonmi uložené povinnosti a zakotvené práva (oprávnenia) však

1. nie vždy všetci členovia spoločnosti rešpektujú
2. niektoré práva sa zneužívajú na úkor iných osôb
3. práva a povinnosti môžu byť sporné
4. niektoré rozhodnutia štátnych orgánov sa dobrovoľne neplnia

-  vo všetkých týchto prípadoch právny systém štátu ustanovuje procesný postup štátnych orgánov, ktorý je

  upravený procesným právom, príslušnými procesnými normami

-  procesné právo- cieľom je dosiahnuť v konkrétnom prípade spravodlivosť

                      -  predstavuje formu ochrany hmotného práva, je prostriedkom jeho presadenia a uplatnenia

                      -  predpisuje konkrétny postup subjektov práva, stanovuje práva a povinnosti všetkých

                         účastníkov konania, osobitne štátnych orgánov ochrany práva v procese jeho aplikácie

-   na základe procesného práva dochádza k realizácii objektívneho hmotného práva v konkrétnom prípade.

    -    ochrana akéhokoľvek hmotného (materiálneho) práva sa uskutočňuje na základe procesného práva.

Teórie vzťahu procesného a hmotného práva:

1. teória, ktorá podraďuje procesné právo hmotnému právu
2. teória, ktorá podraďuje hmotné právo procesnému právu
3. teória rovnocennej pozície procesného a hmotného práva

10. Striktné (ius strictum) a ekvitálne (ius aequum) právne normy (slušnosť v práve)

a.) striktné normy

    -    nepripúšťajú prihliadať na okolnosti a zvláštnosti jednotlivého prípadu

b.) ekvitálne normy:

     - viac alebo menej pripúšťajú, aby sa pri ich uplatňovaní vychádzalo zo slušnosti,

                                                                                                prihliadalo na zvláštnosti a okolnosti prípadu,  

                                                      aby uplatnenie normy nebolo spojené s bezohľadnosťou a tvrdým postupom

Aristoteles o slušnosti v práve

    Podstata slušnosti je opravou zákona tam, kde má zákon pre svoje všeobecné znenie medzery.

Ekvitálne právo v anglo-americkom systéme

    Anglo-americký systém charakterizuje duálna štruktúra common law a ekvitálneho práva. Systém pravidiel anglického ekvitálneho práva sa aplikoval osobitnou sústavou súdov až do roku 1875. Základné znaky law of equity sú koncentrované do niekoľkých mravných maxím či maxím spravodlivosti.

    Spravodlivosť predpokladá tak existenciu common law, ako aj law of equity. V anglo-americkom právnom systéme nie je spravodlivosť zabezpečená, ak by niektorý z oboch systémov chýbal.

    Pri objasňovaní ekvitálneho práva sa v minulosti používali pojmy epikeia a conscience.

Prvý pojem znamená, že akokoľvek je všetko právo vyjadrené vo všeobecnej forme, má byť aplikované na individuálne veci s potrebnou flexibilitou a mierne.

Pojem conscience má dnes v kontexte s ekvitálnym právom rovnaký význam ako v 16. storočí a znamená to, čo je absolútne správne a dobré (right) oproti tomu, čo je nesprávne, nespravodlivé, zlé (wrong).

Ekvitálne právo v kontinentálnom a v slovenskom právnom systéme

    V kontinentálnom má EP rôzne formy vyjadrenia a uplatnenia: napr. dobré mravy.

Vzťah dobrých mravov k slušnosti je subordinačný, pretože odkaz na dobré mravy  je jednou z foriem uplatnenia slušnosti v práve.

Odkazy nájdeme najmä v občianskom, rodinnom, obchodnom a pracovnom práve. Slušnosť sa však pri realizácii práva musí uplatniť aj bez odkazu na akúkoľvek jej formu.

    Realizácia práva má byť preto spravodlivá a slušná, to znamená v zhode s dobrými mravmi, mierna a odstraňovať tvrdosti, ktoré môžu vzniknúť pri aplikácii práva.

    V kontinentálnom práve je EP pendantom striktného práva. Obsah EP sa v procese interpretácie naplňuje prirodzenými právnymi zásadami a všeobecne uznanými morálnymi hodnotami a normami, vyjadrovanými orgánom aplikujúcim normu.

    Pri objasňovaní významu a funkcie slušnosti v práve a dobrých mravoch v slovenskom práve do r. 1950 sa poukazovalo prinajmenej na:

1. obsah, obsahovú stránku dobrých mravov; keďže obsah dobrých mravov nie je v platnom  práve priamo vyjadrený, je nevyhnutné tento obsah hľadať v inom normatívnom systéme než v právnom systéme
2. formálny aspekt dobrých mravov, pretože v dôsledku odkazu na dobré mravy nadobúdajú neprávne pravidlá vlastne formu právnych pravidiel
3. skutočnosť, že pri objasňovaní výrazu „dobré“ treba brať do úvahy len tie mravy, ktoré spoločnosť a v dôsledku toho aj sudca považujú za dobré; aby mal sudca istotu, že vonkoncom ide o dobré mravy, je možnosť potvrdiť alebo vyvrátiť ich existenciu znaleckým posudkom. Na to nadväzuje problém možnosti revízie súdneho rozhodnutia, totiž či otázka posúdenia protirečivosti konania proti  dobrým mravom je otázka právna alebo skutková.

    Celkove sa rozlišovalo 6 skupín konania, zmlúv proti dobrým mravom. Boli to zmluvy, ktoré:

1. odporovali sexuálnej morálke
2. ohrozovali manželstvo a rodinu
3. boli v rozpore s náboženskou morálkou
4. nadmerne obmedzovali osobnú alebo hospodársku slobodu jedinca
5. požadovali konanie, strpenie alebo opomenutie v závislosti od peňažného plnenia, i keď dobré mravy si vyžadovali konanie nezávislé od tohto plnenia
6. dotýkali sa iných prípadov

4. právne následky zmlúv urobených v rozpore s dobrými mravmi

    Dobré mravy v súčasnom platnom slovenskom občianskom práve nachádzame ne týchto rozhodujúcich pozíciách, ktorými sú ustanovenia:

1. všeobecné, obsahujúce generálnu klauzulu dobrých mravov
2. špeciálne, obsahujúce špeciálny odkaz na dobré mravy

    Jedným z dôležitých miest vyjadrenia dobrých mravov je tiež oblasť zodpovednosti za škodu spôsobenú úmyselným konaním proti dobrým mravom.

11.

a.) objektívne

b.) subjektívne

12.

a.) normy autonómne

b.) normy heteronómne

13.

a.) perfektné

b.) imperfektné