Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Univerzita Komenského / Pedagogická fakulta / SJ

Analyza prozaickeho textu (analyza_prozaickeho_textu.doc)

Analýza prozaického textu

Titul – je súčasť textu, niekedy aj vystuhuje tému, môže byť podľa hlavnej postavy, hlavneje myšlienky, prostredia, žáner, alebo komu je to určené.

Teória literatúry skúma lit porces, dejiny, prostriedky, normy, spôsov výstavby, konštrukciu, klasifikáciu, analýzu a interpretáciu. Začleňuje sa do lit vedy a je to lit-ved disciplína.

Lit historici: S. Šmatlák, W. Marčok, prvé dejiny – Jaroslav Vlček, Š. Krčméry (2. dejiny + poézia), Jozef Miloslav Hurban, A Golnerová-Gwerková, Kasáč, Kohith, Kotvan, Minárik, Miškovič, Mráz.

Súčastní spisovatelia: Radovan Brenkus, Juraj Červenák, Marián Grupač, Michal Habaj, Michal Hvorecký, Petra Nagyová, Peter Pištanek.

Starí kritici: Alexander Matuška, Milan Pišút, František Votruba, Andrej Sládkovič, Škultéty, Považan.

Súčasní kritici: Brentus, Peter Mišák, Ján Šrank, Martin Kasarda, Vladimír Barborík, Gustáv Murík, Marcela Mikulová, Valér Mikula (o kom napíše, ten sa obesí), Zoltán Rédej, Milan Hamada (SAV), Rudolf Chmel, Fedor Matejov, Peter Zajac, Zuzana Stanislavová, Viera Žemberová, Radoslav Matejov.

Dobrý prekadateľ dostane cenu Jána Hollého (Eneida). Ďalej POH alebo Zora Jesenská.

Časopisy: Romboid, Slovenské pohľady, Dotyky, Lit dvojtýždenník, Knižná Revue, Rak, Vlna, Slov lit, Slavonica, najodbornejší – Slovenská lit SAV.

Najsúčasnejšie svet lit: Slovak Revue, Revue svetovej lit.

2 zákl prístupy k textu:

1, Poetika: starší prístup, normovaný, Aristoteles, Klasicizmus – Hollý – Svätopluk „Básnické umenie“ Bualó. O význame a účinku: Ako možno takýto účinok dosiahnuť. Na základe konvencií čitateľ skúma význam a lit štruktúru, učime sa v škole.

2, Hermeneutika: 20 stor, v modernej tvorbe sa poetika často nedá uplatniť. Snaží sa objaviť nové a lepšie interpretácie. Posolstvo diela. Mínus: ťažko hodnotiteľné závery.

EPIKA  JE  LITERÁRNY  DRUH!!!

Gr. epikos – dejový, výpravný. Hl. znaky: dej a obsah (slovo epika nereferuje o tom, či je to viazaná reč). Ďalšie char znaky: sužetovosť (dianie v príčinných, časových a následných súvislostiach), monologickosť (rozprávaný rozprávačom). Rozprávači – 4 druhy: oko kamery, autorský, personálny, priamy. Rozprávanie v 3. osobe, min. č. – o tom, čo sa stalo. Experimentálne diela často nie sú sužetové. Ďalšie zvanky: objektívnosť (je lyrika je subjektívna), hovorovosť, dynamické motívy.

FABULA – ideálna schéma v hlave autora, je v chronologickom a príčinnom poriadku, súhrn všetkých udalostí a motívov.

SUŽET – konkrétna realizácia fabuly, môže byť hocaká (aj retrospektívna).

Zákl komp prvok je KOMPOZÍCIA = pravidlá výstavby. Chronologická (celý stredovek), retrospektívna (od 19/20 stor – detektívky), paralelná (postava, priestor, čas, udalosť), rámcová, reťazový, stupňovitá (je podobná reťazovej, ale každý stupeň je kvalitatívne a kvantitatívne výšší- Starec a more).

10. marca 209

Rozprávač

Diela môže obsahovať prevahu dynamických (dejové pasáže) alebo statických slovies (opisné, statické pasáže). Spomaľovanie deja – retardácia (opisy, myšlienkový svet, nalýza, odbiehanie k nepodstatnostiach – digresia; rozpadnutie sa na množstvo podkapitol – fragmentácia). Woolfová nemá kompozíciu, lebo nemá sužet, je to len digresívne rozprávanie. Dejovosť sa v texte realizuje v rozprávaní/narácií rozprávača – narátor. V autobiografí je rozprávač stotožnený s autorom. Inak NIE. Rozprávač je z fiktívneho sveta, autor zo skutočného. Z gram hľ – 2 typy rozprávačov: 1. osoba-Er-forma a 3. osoba-Ich-forma. Občas sa vyskytne Ich, Er, My v prít čase. Alebo aj Ty/Vy – Johanides, aby nami otriasol.

TYPY ROZPRÁVAČOV

Autorský + ty  HARRY POTTER– 3 osoba, Vševediaci, olymský (Olymp existuje!). Stojí mimo ostatných postáv, je v texte prítomný iba ako hlas. Er- forma. Pozerá na text akoby z vonkajšej perspektívy. Nezaiteresovaný pozorovateľ, nie je postava. Druhý najobjektívnejsí (prvý je oko kamery). Pozná vnútorný a vonkajší život všetkých postáv. Vie o ich myšlienkach a túžbach. Vie, čo sa stalo a stane, aj to, čo sa odohráva na rôznych miestach súčasne. Veľa krát text komtuje, súdi, môže čitateľa priamo oslovovať. Naračná perspektíva je zhora, lebo rozprávač vie všetko. VTÁČIA – druhá sa volá žabia. Ferovi bolo zle.

Personálny BÚRLIVÉ VÝŠINY – REFLEKTORISTA – Er-forma. Rozprávač je jedna z postáv. ŽABIA perspektíva. Zainteresovaná.ale nedôležitý. Vie len toľko, koľko jeho postava. Nevie, čo sa stane alebo čé sa deje na inom mieste. POCHYBNOSTI v texte. Vnútorné monológy (alebo priama reč: „Je mi zle.“). V 20 stor rafinovanosť – mozaika per rozprávačov (nové skutočnosti, pohľady).

Ich – priamy – SÚMRAK „Je mi zle,“ povedal som. To isté, čo personálny, ale meníme osobu. ŽABA! Najautentickejší. Ja-prežívajúce a ja-rozprávajúce (skazkový). Odlišujú sa len v ČASE. Prežívajúce – prítomný čas. A Skazková – minulý čas – sila sa vytráca.

EXPERIMENTÍK – Oko kamery – minulý šas, znázorňuje vonkajšie prejavy, detailný opis prostredia, vzhľad všetkých postáv, opisy správania, gestá, ktoré majú poukázať na vnútorný život. Nekomentuje, neuvádza psychologickú motiváciu, je akože objektívny. Existencializmus (Sartre, Camus).

Leitmotív – ako refrén sa tiahne celým dielom.

ČAS A PRIESTOR v umeleckom diele

Sú to základné kategórie, cez kt si človek uvedomuje svoju existenciu a preto majú základný význam aj v umel zobrazení steva.

1, východiskový čas – objektívny – fyzikálny – reálny – čas, na základe, kt sa vymedzuje budúcnosť a minulosť. Nezávisí od človeka a plynie si svojím tempom.

2, náš život však plynie v inom čase – individuálnom – subjektívnom. Ten je nerovnomerný.

3, Literárny čas – v diele. Nájdeme ho v sužete. Autor ho urýchľuje, spomaľuje, teda modifikuje. Exkurzie do minulosti, fantázie a pod. Ale najväčším časovým manipulátorom je čitateľ, lebo preskakuje stranky ako sa mu chce.

4, nadčasový/ahistorický/archetypálny – rozprávky a mýty.

PRIESTOR

Antická dráma – jednota miesta, času a deja.

Niekedy sa prelína reálny s nereálny – Harry Potter, Súmrak, alebo magický realizmus alebo próza naturizmu. Nemusí byť daný.

24.3.2009

Teória lit skúma opisy, klasifikáciu, analýzu, výklad a interpretáciu textu. Skladá sa z 3 rovín:

1, kompozičná                                              2, tématická

3, jazykoštylistická – trópy a figúry = obrazné básnické pomenovania.

Trópy: sú založené na prenášaní významu slov (lexikológia). OBSAH

Figúry: na opakovaní, hromadení slov alebo skupín slov alebo na zvláštnom poriadnu (syntax). FORMA

TRÓPY

2 druhy

a, vonkajšia podobnosť – metafora

b, vnútorná - metonymia

METAFORA

Na základe podobnosri pomenovaných javov. Delíme ich podľa STV prostriedkov:

1, substantívne – more piesku

2, adjektívne – živá reč

3, slovesné – hviezdy hľadeli, mesiac plával

4, substantívnoslovesné – vodiť za nos.

Osobitné typy metafor:

Genitívna metafora – subst+ závislý nezhodný prívlastok v genitíve. Dážď obrazotvornosti.

Jednoslovná  - palimpsest – zoškrabávanie, viacúrovňovosť. (Napr miešanie historického, dobrodružného a detektívneho – Meno Ruže – his, detek, romant, erot, teol, horror.) Na lexikálnej úrovni to sú novotvary – človlk, lživot, tmaják, olovocie (kampaň za ekologické potraviny). Štefan Moravčík.

Metaforizovaný frazeologizmus – nájsť spoločný jazyk (miesto reč).

Ďalšia klasifikácia: podľa nositeľa (vehukula):

A, personifikácia – antropomorfizácia – ľudské vlastnosti a činnosti na neživé javy (aj abstraktá) alebo zvieratá.

B, animizácia – zvieracie vlastnosti a činnosti prisudtujeme ľuďom alebo neživým predmetom. Štebotajúca borovica.

C, synestézia – najrafinovanejšia. Spája vnemy rôzneho zmyslového pôvodu. Zasiahnutie čo najviac zmyslov. Horúce ticho, tieň zvuku, Rudolf mal štipľavý pohľad, sladké svetlo. Z barokových okien rozvoniavali menuety. Často v ľúbostnej lyrike.

D, oxymorom – kvety zla, živá mŕtvola, horiace ľady, malý Boh, čistá špina, noci kčicia, lebo sú nemé.

Prirovnanie nie je metafora, lebo sa nič neprenáša iba prirovnáva. Medzisupeň je metaforizované prirovnanie: čierna ak otvoja duša; lístie, ktoré ako sukne vietor dvíha; blčí mrazivou horúčou.

METONYMIA

Obrazné pomenovanie, kt sa zakladá na prenášaní významu na základe vnútorných súvislostí. „Sú drsné duše, kt samy išli žitím“ – človek je zastúpený iba časťou svojej existencie. „čítam Kraska, zjedla som celý tanier, Japonsko – krajina vychádzajúceho slnka, do ulís sa vyhrnuli injekčné striekačky, trstenice a paragrafy, skola išla do kina.“

A, Synekdocha:  

1, pars pro toto – celok za časť – „Na lúkach sa pasú kŕdle bielych zvoncov (ovečky).“

„Po auparku sa prechádzali priesvitné vzdušné blúzky. Zlatá hriva zožrala cválajúce pyžamo."

2, tótum pro parte – celok za časť – „celá dedina sa mu postavila, celá škola išla do kina.“

3, singularis pro pluráli – „Divák je stupid, dnešná moderná žena, súčasný čitateľ.“

B, Hyperbola – zveličenie 1 char vlastnosti, kvantita. „70 sukien mala.“

C, Litotes – kvalitatívne a kvantitatívne oslabenievznikajúce 2itým záporom. „Nemožno mi ťa neľúbiť. Nie je veľmi rozumná.“

D, Eufemizmus – oslabuje intenzitu, je to nepriame pomenovanie nepríjemného javu. „Plamienok jeho života vyhasol. (Žaba) odišla na druhý breh.“

E, Irónia (krutejší je sarkazmus) – jej skutočný význam je opačný ako ten, kt vyplýva z doslovnej formulácie textu.

FIGÚRY

ZVUKOVÉ FIGÚRY

Eufónia – zvokomaľba, ľúbozvučnosť, sluchu príjemné a ľahko vysloviteľné usporiadanie hlások.

Kakofónia – zoskupenie hlások v danom jazyku považované za vsugerovanie hrmotu a potláčanie plynulosti. Hromadenie spoluhlások, obtiažne a nepríjemé kombinácie zvukov, neľúbozvučnosť.

Aliterácia – opakovanie rovnakých hlások alebo skupín hlások na začiatku viacerých susedných slov v rámci 1 verša.

Paronomázia – slovná hra, spojenie slov s rovnako znejúcou skupinou slov v slovnom základe. Zvuková, ale aj významová zhoda(?). „Tá streda ústredná.!

Onomatopoje – napodobnenie reálnych zvukov: „Čľap, čvirik, kukuk“.

OPAKOVACIE FIGÚRY – usporiadanie slov

Anafora – opakovanie slov alebo skupiny slov na začiatku za sebou nasledujúcich veršov. Tvorí gradáciu.

Epifora – na konci.

Symploké – anafora + epifora. „čas.......čas,“    nasledújúci verš: „čas......čas.“

Epanastrofa – „....slovo,“     nasledujúci verš: „slovo....“. Slúži na spomaľovanie, stupňuje detail.

Epizeuxa – opakovanie tých istých slov bezprostredne za sebou (alebo so spojkou).

Pleonazmus/tautológia – opakovanie slov toho istého alebo podobného významu. Hromadenie synoným. Spomaľovanie výpovede, zdôrazňovanie detailu. „Len klam, mámenie, fatamorgána.“ „Zmráka sa, stmieva sa, k noci sa chýli.“

Palindrom/ráčik/obrateň – „Kobyla má malý bok.“        

Kalambúr – slovná hra, často založená na polysémií istého pomenovania. „Každá jar prebúdza zárodky zlatých žien, zárodky zla tých žien.“ „Mlynárka má holubičku.“ - Moravčík mal rád víno. „Podoprite svoje čelá, keď sa naše čelá rozozvučia.“

21.apríla 2009

SYNTAKTICKĚ ZVLÁŠTNOSTI

Parentéza – vsuvka, doplňujúce informácie, graficky čiarkami, pomlčkami, zátvorkami.

Elipsa – výpustka.

Polysyndeton – nadužívanie spojok.

Asyndeton – žiadne spojky.

Rečnícka otázka – napriek otázniku obsahuje odpoveď.

Rečnícka odpoveď – akoby spisovateľova odpoveď na reč otázku. Zosilňuje textové napätie.

Rečnícke zvolanie – zosilňuje citové napätie.

Titul a telo textu.

Fragmentácia – text na kúsky. Nadpis trošku textu, zase nadpis, zase trošku textu.

Alúzia – ponáška.

Metatextovosť/intertextualita – jeden text ovplyvnil veľa ostatných.

Lakonický štýl – v jednej vete vychrlí veľa dôležitých a šokojúcich informácií.

Naratívna skratka – neni čas ne celý, príbeh, zhrnutie podstatného.

Infantilizácia – „Doniesol ťa bocian.“

Strih – filomá technika v literatúre.

Didaktickosť, poetickosť.

Odb lit – nie je rpíbeh, len fakty; encyklopédia.

Lit faktu – životopisy.