Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Univerzita Komenského / Pedagogická fakulta / SJ

Teoria literatury Tkacikova (teoria_lit.doc)

Harpáň – teória literatúry

TL sa zaoberá základnými otázkami lit tvorby, est zákonmi, kompozíciou, vzťahu obsahu a formy, tvárnymi postupmi, veršovými systémami, morfologickou stránkou lit diel, vývinom lit smerov a druhov. Ďalšie disciplíny: poetika, verzológia, genológia, normatívna poetika ( znormované pravidlá ako písať, úzke styky s rétorikou), historická poetika (typologické porovnávanie jednotlivých historických faktov, Veselovský). Ruskí formalisti sa orientovali hlavne na básnický text, exaktné výskumy.

Teória lit procesu

Skúma vývinové zákonitosti lit z hľadiska hist a spol pozadia.

Dyoníz Ďurišin skúmal možnosti porovnávania literatúr z rôznych aspektov. Lepšie definovanie pojmov (zrušil pojem vplyv). Zadefinoval pojem centrizmy – centrizmom v romantizme bolo Nemecko. Stredobodom záujmu je komplexný rozbor lit diela. Dominantnú úlohu hrá materiál lit diela – jazyk. Skúma sa výber a používanie výrazových prostriedkov z est hľadiska. Zameriava sa aj na zvláštnosti a osobitosti. Zapája sa sem aj oblasť semiológie (o znakoch), semiotiky (o význame), axiolóie, lit komunikácia.

Dejiny lit vedy

Počiatok záujmu o lit v polovici 19 stor.Inteligencia študovala rozlezená po svete. V slovanských krajinách boj o národné oslobodenie. Všeslovanské koncepcie Jána Kollára (1836 o vzájemnosti) o slovanskej lit a jej osobnostiach, je protipólom germánskej lit. Je jedným veľkým celkom. Delí sa na 4 veľké nárečia. S príchodom nacionalizmu (romantizmu) úsilie o emancipáciu (etnickú). Jozef Miloslav Hurban  1844 Slovensko a jeho život literárny. Pracovali literárnohistoricky.

Rozvoj teórie v  20s a 30s 20stor. 1918 vznik ČSR. Sformovanie UK. Obnovenie činnosti Matice slovenskej v Martine. Pôsobili tu českí profesori odchovanci pozitivizmu (skúmanie faktov) – Albert Pražák. Uk odchovala Pišúta a Brtáňa a tí spolupracovali s Maticou slovenskou. Jozel Škultéty – predseda MS a kritik Vajanského, Hviezdoslava a Kukučína. Jaroslav Vlček.

Dielo Štefana Krčméryho – est prístup – intuitívna filozofia zaoberá sa est významom textu. Dielo Dejiny lit slovenskej – skúma aj est zákonitosti textu.

Medzivojna do 45. František Xaver Sanda – významný lit vedec. Alexander Matúška tiež. Dôraz na analýzu lit textu a štylistickú interpretáciu diela. Zakladateľ literárnovednej estetiky. Všímal si lit osobnosti a mal blízky vzťah k českej a fancúzskej lit. Stál v opozícií voči nacionalizmu. Neuznával Vajanského.

Pražský lingvistický krúžok – štrukturalisti – Ján Mukažovský. 1937 zal spolok pre vedeckú syntézu – je spojený s nadrealizmom a avantgardou: Bakoš, Považan (kritik nadrealistov), Mráz (nakoniec marxista), Paulíny (založil skúmanie literárno vednej štylistiky), Ružička, Hrušovský (metodológ). Boli to výkveti, ale došla vojna. Oproti Krčmérymu sa sformoval scientistický prístup k textu. Bakoš sa venoval periodizácií lit, typologickým otázkam štruktúry, hist poetike a verzológii. Inšpirovaný ruskými formalistami (Jakobson). V popredí je lit štylistika (popri verzológii) Šmatla, Krausová, Chochol. Časopisy Slovo a Kvark.

Nadrealisti sa začali venovať teórii. Brezina – Monografia Tomčíka – vrchol slov nadrealistickej poézie 1949. Potom došiel marxizmus a komunizmus.

60s návrat k scientizmu a štrukturalizmu. Monografie Bakoša (o Štúrovi), Popoviča. Zároveň vzniká na Nitrianskej fakulte kabinet lit komunikácie a experimentálnej metodiky. Vytvorenie nového konceptu teoretického pohľadu na lit. Zelina. Koncepcia postavená na teórií komunikácie (vzťah čitateľ a text). Sústava výrazových kategórií. Miko. Teória prekladu. Liba – populárna lit. – vydávajú sa zborníky o interpretácii lit textu. Pokračovateľom Bakoša bol Štraus.

O možnostiach prístupu k lit javu

1, najelementárnejší  - POPIS – relatívne objektivizovaný a komplexný sumár jednotlivých prvkov, popis súvislostí, kt tento lit jav utvárajú (autor, fakty o jeho živote). Otázka čo?

2, ANALÝZA – hľadanie väzieb a vzťahov medzi lit prvkoami. V rovine syntag (javy sa pridávajú k ostatným bez utláčania) aj paradig (súvislosti). Dielo ako štruktúra. Otázka ako?

3, VÝKLAD – vyššia a ucelenejšia metóda skúmania. Je to usporiadanie javov popísaných a analynovaných. Urobiť konštrukt, záver. Ponúka hypotézu rekonštruovaného celku. Otázka prečo? Je to syntéza. Akým spôsobom sú poukladané jednotlivé roviny? Komunikácia textu s čitateľom, ale aj prostredím.

4, INTERPRETÁCIA – objektivizované zistenia na základe analýzy a výkladu + text je výsledkom interpretačných aktivít, metód a rozličných mechanizmov. Je to zložité, veľké množstvo. Spochybňuje sa exaktnosť lit vedy, lebo interpretácia nie je možná.

24.2.

Interpretačné metódy

Hermeneutická – porozumienie a mystické vcítenie do textu. Spochybňuje exaktné prístupy. Text a práca s ním je momentálna inšpirácia. Šlajmajer (autor koncepcie hermeneutického kruhu) – výklad Biblie, u nás Kuzmány. Lexika, poetika a dejiny autorovho obdobia a životopis tvoria 1 celok – kruh. Postupne treba odhaľovať všetky časti a chápať ich vo vzájomnej väzbe. Autor sa chce dostať dovnútra kruhu. H P Jauss – stredoveka literatúra, upozorňuje na problém interpretácie textov.

Ideologizácia – produkt 19 stor. Orpierajú sa o pozitivizmus. Vnášajú sa tam konštrukty: duch národy a doby. Na diele sa skúma ako napĺňa tieto ideje. (Hurban – esej Slovensko a jeho život literárny).

Psychologizácia – nejde o textovú interpretáciu, ale o skúmanie vzťahu autor a dielo a mnohých súvislostí, kt autora k písaniu viedli. B Kroče – umelecké poznanie je intuitívne. Freudovský prístup. Dôležitá je biografia autora, konkr jeho vzťahy a pocity, psych portrét, hľadanie tráum.

V druhej polovici 20 stor – postmoderné interpretácie. Často sa nadväzuje na hermeneutiku. H G Gadamer oslabil dôležitosť pozície autora z hľadiska interpretácie. Nestačí sa preniesť do autorovej doby. V texte je skrytá história. Časový odstup nám umožňuje porozumieť textu vždy inak. Časový horizont textu sa vždy prelína s individuálnym horizontom. Textu nemôžeme porozumieť bez toho, aby sme si uvedomili vlastnú hist situáciu. Oponentom bol Habermast – svoju úlohu zohráva aj ideológia a my si neuvedomuje rozdiel medzi ideológiou a pravdou. Text je vybudovaný na iných pravdách. Tie sú kostrou textu. Dielo znamená vždy niečo iba pre niekoho. Hľadajú sa vzťyčné body medzi inter textu. Horizonty textu a čitateľa sú úplne inde. Dejiny textov sú zároveň dejinami metatextov (všetko, čo o texte bolo napísané). Vnášajú do nás celý rad predsudkov. A my pristupujeme k inter textu s tým, že si chceme potvrdiť názory, kt sme sa učili (Gadamer). Umenie má v sebe dostatočné množstvo obranných mechanizmov, aby zostávalo nepochopené a nútilo nás ho znova a znova interpretovať.

Inter od textu ku kontextu – R Ingarden. Pracoval s textom s tým, že nie je celkom dokončený ani uzavretý a našou úlohou je dorozprávať a domyslieť si. Hra s textom je inšpirátorom týchto hier a smeruje aj k räznym inter na doplnenie.

Dekonštrukcia – Oponentom Gadamera bol Derrida. Filozof. Asymetria/odcudzenosť jaz a textu. Myslenie sa uskutočňuje prostr jaz a niekedy je nekontrolovateľné. Skutočné a možné významy textu. R Barthes – poskytol niekoľko rôznych inter. Nie je možné stanoviť nejaký normatívny postup. U Ecco – pracuje s výz esencia textu. Podčiarkuje skutočnosť, že všade vnášame svoje skúsenosti, návyky a predsudky. Potreba rešpektovať hist vývoj v texte. Použitie rozdielnych inter textov. Poznanie zákl pravidiel normatívnej poetiky. Staré texty sú uzatvorené. V 20 stor sú texty otvorené a všetko je na čitateľovi. Zaviedol pojem modelový čitateľ – jeho skús ako autora. Tvrdí, že každý autor píše pre modelového čitateľa. Interpretátor sa ním má stať.

LITERÁRNO-VEDNÁ ŠTYLISTIKA

Je úzko spojená s jazykovednou štylistikou (Paulíny v čas Slovo a Tvar). J Mistrík a F Miko (vypracoval teoretickú koncepciu, termíny a pojmy). Pojem štýl a výraz:

Štýl – funkčné pôsobenie textu, spôsob reči.

Sýraz – úžší pojem istý char znak, kt bezprostredne vyj kvalitu jaz prejavu.

Zaviedol termín výrazové kategórie – sú to funkčné komponenty štýlu, kt zodpovedajú isté jaz a tématické prvky v štruktúre textu. Ustanovujú výrazovú štruktúru. Je to systémový súhrn všetkých výrazových možností v danom jaz. Umelecký štýl pre príznačný pre beletriu. Dôraz na estetickú funkciu textu. Zákl znaky sú: expresívnosť, emocionálnosť, subjektívnosť, lyrizácia, obraznosť a obrazovosť. Špecifické vzužívanie štylistických prostr.

EX: prejavuje sa v jaz prostr. Ide o odklon od konštantnej štýlovej normy. Vložením slova z iného štýlového kntextu (slangové slovo) sa dosiahne kontextová expr. Objavujú sa špecifické výrazy (zdrobneniny,...), kt sú navzájom prepojené.

EMO: obraz citového sveta autora. Používanie špec výrazov, alebo zmena slovosledu.

SUBJ: kompozičný postup súvisí so spôsobom zapájania sa autora do lit prejavu. Prezentovanie jeho sveta v úvahách a vnút monológoch.

LYR: na rozdiel od subj sa pokúša popísať obj skutočnosť cez subj pocity. Je to štýlový postup.

O&O: vizuálny rozmer jaz prejavu. Schopnosť vyvolávať u čitateľa vizuálne prdstavy.

3.3.

Výrazové prostr umeleckého štýlu

Kedysi to riešil Aristoteles, mali blízko k rétorike.  Iný je systém bás prostr. 3 skupiny:

A, básnická lexika – trópy (metafora a metonymia)

B, bás syntax

C, eufónia – zvukové prostr

B, v rámci syntaxe ide o vybočenie z istej normy. Záväzná nie je ani gram norma (musí to mať však svoj význam). Obľúbené sú 1 členné typy viet „Zmráka sa.“ Veľmi zložité súvetia sa využívajú v epických dielach. Paralelizmus – opakovanie rovnaých, či podobných konštrukcií. Parentéza – vsuvka, kt slúži na zdôraznenie a potvrdenie myšlienok alebo na ozvláštnenie. Elipsa – výpustka, vynechávajú sa vetné členy, kt ľahko doplníme. Apozioféza – zámlka, neukončená výpoveď, častá v symbolizme. Inverzia – aj v rétorike, narušenie gram alebo zvyčajného slovosledu, má veľmi silnú emocionálnu funkciu, Hviezdoslav.

Genológia

Teória lit druhov. Aristoteles – poetika. Ďalší Tieghem. Rozčlenil lit diela na lyriku, epiku, drámu. Členenie z hľadiska jaz formy: poézia, próza, dráma a podľa viazanosti reči.. Žánre a žánrové kategórie/formy. Žáner sa vyznačuje istými znakmi, ale jednotlivé lit druhy sa v priebehu času menia.

Lyrika: subjektovosť, verš (próza), nesužetovosť, emocionálnosť, monologickosť cez lyrického hrdinu, úvaha opis, atemporálnosť.

Epika: objektovosť, próza, sužetovosť, naratívnosť, monologickosť cez rozprávača, rozprávanie, min č.

Dráma: objektovosť, verš – próza, sužetovosť, dejovosť, dialogickosť, dianie (úvahy + rozprávanie), prít č.

EPIKA

Epos – dejový, výpravný. Lyrické aj dramatické prvky – istá synkréza. Sužetovosť zákl princíp etiky. Predmetom je rozprávanie o urč udalosti. Je uzavretá, má začiatok a koniec. Dianie môže byť vonk (fyzické), ale aj vnút (monológy). Vždy ide o fiktívne rozprávanie. Kombinácie faktov a vymysleného. Usiluje sa vyvolať zdanie pravdivosti. (objek). Výrazovou formou môže byť verš aj próza. Najdôležitejšia kat je rozprávanie a rozprávač (kategória narácie). Rozlišujem kategóriu rozprávača a kat postavy. Rozprávač je naším sprievodcom po texte, ozrejmuje dej a vnáša doň hodnovernosť. Kat postavy – realizovaná formou dialógov, vnút monológov a vnáša do textu zdanie reálnosti. Tieto pásma sa niekedy prestupujú (pri ja-rozprávaní). Kategórie fabula a sužet. F – rekonštruujeme až po prečítaní  diela. S – súvisí s kompozíciou, je to umelecké spracovanie fabuly. Krausová: fabula je paradigmatická zásobáreň epických postupov, kt sa konkretizujú v sužete. Najmenšou J je motív. Vo F je motív dynamický a v S je statický (opis).

Rozlišujeme hlavné a vedľajšie motívy. Tieto všetky zložky sú tvorené kompozíciou lit diela. Zapájajú sa tam pomocou pravidiel a postupov. Kompozícia je súhrn stvárňovacích postupov, kt sú v štruktúrnych vzťahov. Mikro (1 dejová sekvencia) a makrokompozícia (zauzlenie a rozuzlenie). Titul (metaforický, informačný), začiatok a koniec.

Súčasná lit teória sa zaoberá textami a príbehmi. Gramatika príbehu a rozprávania. V lit pamäti existuje séria lit formulácií, kt sa opakujú. Proper, Grajmas – Atam – ten kt hrá hl rolu. Postava, kt je typizovaná istým zákl správaním, ale aj gramaticky. Postava má od začiatku prisúdenú rolu, kt celý čas hrá. Škodca, darca, pomocník, princezná, hrdina, falošný hrdina. V modernej epike sa to môže narúšať.

EPICKÉ ŽÁNRE

VEĽKÁ EPIKA:

EPOS: rozmerná veršovaná skladba s pomalým tokom deja, plná epizód – má epickú šírku. Rozprávač je vždy objektívny a do deja nezasahuje. Žánrové varianty: hrdinská Eneida, mytologické bájoslovie, rytiersky v stredoveku ( mení sa funkcia rozprávača – niekedy vstupuje do deja, neslúžia na monumentalizovanie munilosti – zábava), duchovný v baroku, vychádza z Bilbie (Miltonov stratený raj a Danteho božský komédia), ľúbostný v stredoveku (Tristan a Izolda – monumentalizácia lásky). Idylické (preromantizmus; vyvinuli sa z iných žánrov, Karol Kuzmány). Epos bol vždy veršovaný, uplatňoval sa v obdobiach normatívnej poetiky.

ROMÁN: vyvinul sa z príbehov v národných jazykoch. V 13 stor vznikol rytiersky román (vrchol v 15/6 stor napínavý a dobrodružký dej, situovaný do fantazijného sveta; stredoveké fantasy – Don Kichot). Pikareskný – hl hrdina putuje, zažíva dobrodružstvá v 17 stor – príbeh + poznávanie krajiny (René mládenca príhody askúsenosti). Odborník je Edward Morgan Foster – Aspekty románu = o vzniku a význame románu). Zákl zložka románu je príbeh. Život hrdinu v románe je vždy bohatší ako náš všedný život. Postavy sú ploché aj plastické. Zápletka by nemala brať postavám rozum a prirodzenosť. Problém románu je záver, šťastným koncom román stráca prirodzenosť. Druhý odborník je Vachtin – Epos a román. Román preberá funkcie eposu. Chronotop – vyjadrenie spätosti priestoru a času, každý motív je určitým chronotypom. CH stretnutia, cesty, salónov (v ruskej lit).

10. marca

Delenie románov:

Podľa slohových formácií (renesančný, realistický). V rámci období sa hľadajú typické prvky.

Podľa témy: spoločenský, historický, dobrodružký, psychologický, detektívny.

Kompozície: denníkové, listové.

Rozsahu: napr cyklický (Balzac).

19/20 stor – román FEJTÓN v Anglicku a Amerike, vychádzali napokračovanie časopisecky. Napínavá fabula. Čitatelia spolutvorili román. KRONIKA – je rozsiahly a zachytáva dlhú historickú etapu. Mnoho epizód, kompozícia uvoľnená (Sága rodu Forsythovcov, Mannovci, Vojna a mier. Vo Francúzsku román RIEKA, má blízko ku kronike. Zobrazené sú chronologicky celé vence ríbehov, kt spolu ani nemusia súvisieť (Marcel Proust – Hľadanie strateného času).

STREDNÁ EPIKA

Najstaršia je LEGENDA (dominantná v stredoveku). Chronologicky je zobrazený príbeh svätca (mučenícka smrť a zázraky). Niekedy len krátky príbeh života, niekedy však ide o celý životopis HAGIOGRAFIU.

NOVELA – novinka z taliančiny. Žáner stredného rozahu s hutným dejom, pútavým príbehom a dram napätím. Narozdiel od románu, tu nie je veľa epizód ani širšie opisy – koncentrácia na príbeh. Ruskí formalisti ju považovali za intenzívny žáner (román bol extenzívny). Má ústredný dejový motív, kt sa spracováva v užšom časovom rozpätí ako v románe. Často prekvapivá pointa. Postava je psych prepracovaná, ale autor si vyberá iba niektoré vlastnosti. Hlavná postava je vždy jasná a dominantná. Sformovala sa v stredoveku z EXEMPLU. Tvorca novely je Boccacio (cyklus krátkych príbehov). Sústredil sa na konflikt, poukázal na úzku spätosť medzi N a R. V období romantizmu sa sem dostávajú už aj niektoré opisné prvky, kt ale vždy súvisia s príbehom. Zrod hororovej novely – EAP. U nás v súvislosti s hist témami, ťažko jednoznačne pomenovateľné. Hurban a Kalinčiak ich nazývali noveletkami. Stala sa dominantnou v realizme (Čechov, Mann, Maupasant, Vajanský, Kukučín, Tajovský, Švantner). Môžeme ich deliť z hist hľadiska na renesančné, stredoveké,... Podľa témy na hist, hororové, expresionistické). V druhej polovici 19 stor Kubány písal humosmutnoresky (Tkáčiková miluje!).

POVIEDKA vznikla v 19 stor. Má stredný rozsah, jednoduchú fabulu a žiadny dramatický konflikt ani prekvapivú pointu. Domnuje v realizme. Dej sa sústreďuje okolo 1 postavy (kratší príbeh napr 1 deň). Tá často nemá významné spol postavenie. Psych kresba je len naznačená. Uverejňujú sa časopisecky.

POVESŤ má veľkú tradíciu v ústnej (v umelej a ľudovej) slovesnosti. Historická vierohodnosť – často konkrétne hist postavy (Matej Korvín). Má nekomplikovaný dej s 1 zápletkou a vecný a stručný štýl. Delenie na 6 typov:

1, miestne – dejiny lokality, špecifický prvok, udaosť.

2, historické – konkrétne udalosti (Veľká Morava).

3, etymologické – vysvetľujú vznik názvu lokality, mesta, rieky.

4, etyologické – majú blízko k mýtom: vznik sveta, neba, zeme, človeka.

5, heraldické/erbové – vysvetľujú sa na základe povestí.

6, legendické – ľudové legendy o svätých  (o Jurajovi a drakovi).

Povesť neslúžila ako súčasť detskej literatúry. Jozef Cíger Hronský, Jozef Horák, Mária Ďuríčková a Mária Rázusov-Martáková ich spracovali pre deti.

DROBNÁ EPIKA

BÁJKA – žáner didaktickej lit. Veršovaná aj prozaická forma. Mravné praktcké poučenie. Hl hrdinovia sú antropomorfizovaní. Pri vlastnostiach využíva dobovú symboliku (mýty, Biblia). Obľúbené v antike (Ezop). Prepracované rímskeym rétorom Fedrom do latinčiny. U nás Hugolín Gavlovič. Vo Francúzsku Jean La-Fontaine. V Rusku Krylov. V nás väčšinou vo veršovanej podobe (Jonáš Záborský).

PARABOLA podobenstvo. Prepracované rozprávania náboženského charakteru – Kain a Ábel, Márnotratný syn, Noemova archa.

ANEKDOTY, PRÍSLOVIA, POREKADLÁ (vyšiel na psí 30tok)PRANOSTIKY.

Publicistické žánre reportáž, fejtón, referát, interview, komentár, nekrológ, polemika, cestopis.

DRÁMA

Sužetový lit druhy zameraný na javiskové predvádzanie. Dej je prezentovaný za pomoci dialógu. Monológ sa vyskytoval často v minulosti a slúžil na vyjadrenie konfliktu a hrdinskosti hrdinu. Reč at spectatorem – prehovor k divákom, nečaká sa na odpoveď. 2 základné žánre: tragédia a komédia.

TRAGÉDIA – Napodobňovanie vážneho a úplného deja napísané lahodnou rečou rozdielnych tvarov, kt očisťuje duše divákov

KOMÉDIA – Antika: Napodobnenie nižších a horších ľudí, kt sú smiešny. Postavy by nemali byť šľachtické. Porušené až Shakespearom, lebo vytvoril tragikomédiu. Riman Horácius: dobrá dráma má mať vždy 5 dejstiev (expozícia, kolízia, kríza, peripetia, katastrofa). Musí špecificky pracovať s časom. Nie dlhý dejový úsek, max 24 hodín. Napr staré čínske divadlo sa odohráva v reálnom čase a trvá veľmi dlho. V antike sa dej urýchľuje systémom: Deux et Maschina – Boh z neba (kt všetko vyrieši). Ustálili sa tu aj pomenovania hercov – tragéd, komik, char herec. Na javisku mohli byť len dvaja herci. V Taliansku sa ustálili kostýmy – Komédia Del Arte – Harlekýnove oblečenie, Pantalón – smilný starec, Kolumbína – zvádzačka. V náb dráme sa ustálili príbehy Pašiové hry. Základný jaz prostriedok bol verš. Próza až v drhej pol 19 stor (v činohre). Shakespeare – blankverse. Komvej – alexandrín.

17. marca

Tragické – morality, biblické postavy, personifikované vlastnosti, poučenie. Fraška – vznik v stredoveku a renesancií. Spojenie grotesky a satiry, ale obsahuje aj vážne časti (didaktické). Jednota času, miesta a deja. 1 kľúčový hrdina, 5 dejstiev, 24 hodín. Romantizmus vytvoril činohru (súveká problematika), kt bola v 19 stor dominantná. 19/20 stor Sing štýl – spevohra. Neskôr sa z toho vyvinula opereta, tá je pre nižšie spol vrsty, nenáročná, boom v 30s a 40s (Gejza Dusík – Hrnčiarsky bál). Neskôr ju vystriedal muzikál. Melodráma – diela, v kt má samostatnú funkciu hudba a text. Zväčša veľké bás skladby + hudba (Vrchlický).

LYRIKA

Najstarší lit druh. 2 znaky: Emocionálnosť a subjektívnosť. Bezprostredný výraz autorovho vnút sveta. Otázky života, smrti, lásky, vlasti, rôzne vzťahy. V teórií lit pracujeme s termínom lyrický hrdina (subjekt). Je to nositeľ L výpovede (ako rozprávač v epike). Je to akoby postava. Tvárnymi prostriedkami lyriky sú graf (je väčšinou písané vo veršoch), zvukovomateriálne, syntaktické a slovné systémy. Ďalšie prostriedky sú metrum, rým, strofika, strofovosť. Delí sa na 3 typy výpovedí:

1, bezprostredná/autoreprezentačná – vnút stav L subjektu (ľúbostná, vlastenecká, náboženská).

2, predmetná – založená na úvahe. Reflexívna, meditatívna.

3, apelatívna – značne zrétorizovaná. Dôraz na oslovenie adresára. Politická.

L výpoveď je zväčša metaforická. Základom je opis a úvaha. Oslavné (dityramb – oslava boha vína „Víno je proti smädu dobrá medicína; selanky a idyly – podžáner je ekloga)) a žalospevné (žalm, elégia- dlhšia; Hviezdoslav).

Dnes sú v nej vstupy rôznych žánrov. Apolinaire – pásmo – asociátívne myslenie. Súčasná je menej patetická, racionálnejšia, emociálnosť je skrytá v irónií alebo vecnom výraze. Často sa stáva aj súčasťou prozaických textov (Baudelaire).

VERZOLÓGIA

Dejiny:

Vavrinec Benedikt z Nedožier začiatok 17. stor. Prvý verzológ.Vo svojej gramatike (1606)  publikoval aj prebásnenia žalmov. Vysvetlil a prakticky predviedol prebásnenie biblických žalmov. V češtine prvýkrát časomerný veršový systém. Berie do úvahy dĺžku slabiky a slovný prízvuk – rytmický systém. Hollý na podklade Bernolákovej slovenčiny presne zadefinoval pravidlá časomiery. Do úvahy bral dĺžku nie prízvuk. Antické pravidlá.

Pavel Jozef Šafárik to aplikoval na čaštinu. Vydal spis v roku 1818 ako 19ročný, spolu s Palackým. Verzologická práca vo forme listov, kde debatujú o pravidlách, hodnotia zlý stav českej súvekej poézie, ktorá nevychádza z estetiky, ale je strojová. Podľa nich by sa malo siahnuť k časomiere, kt by pozdvihla estetickú hodnotu. Poézia má obsiahnuť princíp vznešenosti. Musí byť rozdiel medzi praktickým a básnickým jazykom.

U nás sa prejavil vedecký záujem o verzológiu až koncom 19 stor a počas medzivojny. Tichomír Milkin (Ján Donoval) bol generačný kritik slovenskej básnickej moderny. Veľmi ostrý. Napísal mnoho kritických statí v časopise Literárne listy pod menom Mentor. V Katolíckych novinách v roku 189 vyšla štúdia – Niekoľko slov o rytme v reči slovenskej. Zameral sa na kritickú analýzu Hviezdoslava. Že vraj zasahuje do prirodzeného rytmu slovenčiny. Odmietol antické strofy a sonet. Treba oživiť ľudové prvky poézie a treba ju odintelektualizovať. Kririzoval aj Ľudmilu Podjavorinskú. Prijal Kraskovu poéziu.

Mladá generácia – Mikuláš Bakoš – 3 roky – spolok pre vedeckú syntézu. Jeho dielo: Vývin slov verša od školy Štúrovej. Exaktné skúmanie verša. Názory historickej poetiky na vývin foriem verša, veršových systémov. Ďalej v 39-45 zastavenie.

Neskôr ruská formálna škola – futurizmus. Jazyk a štýl – básnický vs. Poetický. Dôraz na zvukovosť. Básnictvo je hra. Po 1948 zanikol a obnovil sa v 6 rokov, kedy Bakoš znova vydal Vývin slov verša. Vznikali rôzne štúdie (Viliam Turčány – Rým v slov poézii). Skúma veršové javy z hľadiska prekladu. Preložil Hollého. Bakošov žiak je František Štraus – teória informatiky a štatistiky. Dôraz na zvukovú stránku verša (exaktne analyzovaná). Uprednostňoval to pred myšlienkou.  

Čo je verzológia?

Literárna veda, ktorá sa zaoberá prozodickými, eufonickými, rytmickými, metrickými systémami, strofickými útvarmi analýzou verša.

3 subdisciplíny:

a, PROZÓDIA – o prozodických vlastnostiach verša

b, METRIKA – o normách organického verša, o systéme veršových rozmerov, skúma ich synchrónne, diachrónne (historicky) alebo porovnávaním s inými jazykmi.

4 oblasti výskumu:

1, podstata verša, jeho vývin a metrum.

2, skúma prozodické a verzifikačné systémy

3, problematika rýmu a asonancie

4, ustálené typy verša, národné typy.

1. Podstata verša:

Verš je špecifická jazyková jednotka básnického jazyka zvukovoorganizovaný poetický jazyk, ktorého jednotlivé zložky sú kánonizované (metrum), iné organizované v druhotnom pláne (rytmus). Podstata verša nie je v metre, ale v členení reči na úseky (teda na jednotlivé verše). Graficky označené úseky – verše – nám zároveň naznačujú, že ide o podobne príbuzne zvukovo i proporčne organizované jazykové jednotky v básnickej reči. Verš vzniká svojským členením syntaktických jednotiek podľa určitých záväzných pravidiel. Je založení na opakovaní určitého jazykového javu – metrický impulz. Nositeľom môžu byť rôzne jednotky verša. Predpokladom na to, aby sme text vnímali ako básnický je realizácia metrickej schémy najmenej vo dvoch po sebe idúcich veršoch. Verš pri jeho analýze členíme na menšie jednotky (poloverše, stopy a slabiky – sú zároveň metrické jednotky verša). Verše tvoria strofu. Strofa je relatívne uzavretý, významový, rytmický, syntaktický a intonačný celok. Pravidelne sa opakuje.

Strofy sa podľa počtu veršov delia na typy: distichon, tristich, kvartet, sextet, oktáva, nóna, decima.  

Podľa tvorcov: Alkaická (4 verše, prvé dva majú 11 slabík, tretí 9, štvrtý 10; jamb, spondej a posledný verš daktylský).

Sapfická (4 verše, 3*11 slabík a posledný 5 slabičný, prevažujú jamby).

Asklépiatska (4 verš, prvé dva 12 slabík, tretí 7 a štvrtý 8).

U nás ich využíval Ján Hollý, časomerné metrum.

V Humanizme a Renesancií – Taliansku:

Tercína – 10/11 slabík, rým – aba bcb cdc ded. Dante aligiery – Božská komédia. Téza, antitéza, sytéza.

Stanca – epos, ale aj lyrické poézia. 8 veršov. Rým - abababcc. Jamb. Siciliana – keď sa rýmuje rovnako. Kanonizoval je Bocaccio; používali ju Goethe, Hviezdoslav, Byron.

Strofický útvar – Rondel – 12-15 veršov. Opakovanie jednotlivých veršov. Prvé dva sú akoby refrén.

-//- Triolet – 8 veršov. 8 slabík. Tiež opakovanie. Prvý verš sa opakuje ako 4 a 7 a druhý ako posledný. Rým striedavý, obkročmý, združený. Surealisti.

Nóna – 9 veršov, v slov aj tal poézií. Je to akoby stanca + 1 (ten uzatvára zhŕňa). Hviezdoslav.

Decima – Vajanský, 10 jambických alebo trochejských veršov.

Sonet – najvypracovanejší útvar poézie, Slávy dcéra (Kollár). Tablic. 14 veršov: 2 kvartetá a 3 dvojveršia abba abba ccd ccd. Určitá forma je aj v Sládkovičovej Maríne – Bezhlavý sonet.

Metrum

Je to rytmická norma verša, ideálna schéma. Metrika – disciplína. Realizácia ideálnej schémy je určená 2 základnými prvkami:

A, metrická konštanta

B, metrická tendencia – pripúšťame do konštanty výnimky, je limitovaná periodickými vlastnosťami jazyka. V slovenčine je dôležitý prízvuk, nie dĺžka ako v latinčine.

C, využitie prestávok (dieréz) medzi určitými časťami verša.

Alexadrín – 12 slabičný verš z Francúzska.

Stopa je najmenší úsek vo verši. Rozlišujú sa podľa ľahkých a ťažkých dôb. Ťažká – téza – slabika, ktorá je nositeľom metrického impultu. Arza – ľahká a nie je nositeľom metrického impulzu. Stopy sa líšia podľa toho koľko majú slabík a podľa umiestnenia arzy.

1, ak je metrický impulz na prvej slabike – zostupná stopa.

2, nakonci – vzostupná stopa.

Ale ťažká môže byť medzi 2 ľahkými – vzostupno-zostupná.

Najčastejšie sú 2 slabičné stopy: – U (trochej), U – (jamb), – – (spondej, 2 dlhé, prízvučné), UU (dybrach). 3 slabičné –UU (daktyl), UU– (anapest), U–U (amfibrach!, – – U (antická).

U nás sa používajú metrá: trochejské, jambické, daktylské a trochejsko-daktylské.

2 VERZIFIKAČNÉ SYSTÉMY

Rozhodújúce je zistiť akým spôsobom a v akých kombináciach sa využívajú rymtické vlastnosti jazyka.

4 základné: časomerný, prozodický (sylabický a sylabotonický), tonický (u nás nepoužiteľný, lebo nemáme posúvateľný prízvuk ako napr v ruštine).

Časomerný – pravidelné opakovanie krátkych a dlhých slabík. Kvantita. Klasická poézia v gréčtine latinčine. Móra – čas, ktorý potrebujeme na vyslovenie krátej slabiky. Dlhá slabika – 2 móry. Poznáme prirodzene dlhé slabiky (dĺžeň) a polohou dlhé (skupina spoluhlások na hromade). Výnimky – ak sa vyskytujú likvidy – T, K, P alebo slabičné R, L a niekedy aj S. Vtedy je slabika dlhá alebo krátka (asi podľa toho ako sa nám to hodí). Dvojhláska sa ráta ako dve slabiky te/u/tó/ni/e (alebo dlhá? Sou/se/do). Hexameter – verš – hrdinské eposy – Vergíliova Eneida. Hollý ho spracoval na základe Vergília. Hexameter je primárne daktylský. Každá stopa musí obsahovať 4 móry (čiže – UU alebo – –). Predposledná stopa musí byť vždy daktyl.

Pentameter + hexameter = elegické dystichon.  

PROZODICKÉ SYSTÉMY

Sú postavené na prízvukoch, nepracuje sa s dĺžkou (kvantitou), využitie rýmu.

3, RÝM

Objavuje sa v stredoveku v duhovných piesňach. Kazateľská próza. Ohraničuje koniev verša a metra.

Asonancia – rýmonanie len samohlások.

Konsonancia – rýmovanie len spoluhlások.

5 funkcií: 1, eufonická – zvukové usporiadanie verša.

2, rytmická – vyznačuje medziveršový predel a zosilňuje zakončenie verša.

3, stavebná – viaže verše do strof a vyšších celkov.

4, sémantická – konfrontujú sa rozličné slová, obrazy a myšlienky, ktoré môžu vytvárať vertikálnu metaforu.

5, mnemotechnická – slúži na ľahké zapamätanie a vnímanie verša, reklama, detská poézia.

Delenie rýmu:

A, mužský – rýmujú sa nepárnoslabičné slová, z kt aspoň 1 je slabičné; posledná rýmujúca sa slabika je prízvučná.

B, ženský – FR: rytmický dôraz je na predposlednej alebo predpredposlednej slabike vo verši.

Podľa počtu slov:

1, jednoduchý – rýmujú sa iba 1 slabičné slová: len, sem, už, muž.

2, zložený – viacslabičné. (ďalej 1, 2, 3-slabičný)

Podľa rozsahu a dokonalosti súzvuku:

Absolútny/homonymný -  zľava a zľava.

Rýmové echo – 1 slovo sa opakuje v druhom slove. Lienka/myšlienka alebo úvrati/vráti.

Kalambúrny – omilo steny/omilostený.

Inverzný – slová s poprehadzovanými hláskami: V Turčáni/ V Učtárni.

Podľa gramatickej povahy

A, gramatický – rýmujú sa rovnaké slovné druhy.

B, štepný/dokonalý – konfrontujú sa lexikáne význami slova a rýmovku vytvára nie len koncovka, ale aj časť slovného kmeňa. Prespevuje/tuje.

V prípade ak zvuková zhoda vzniká medzi významovo zhodnými slovami – myšlienkový/repetičný: zvuk/hluk.

Tautologický – opakovanie toho istého slova v pozmenenom kontexte – významový posun. Agitácia.

Podľa umiestnenia vo verši: Vnútorný a koncový rým.

Podľa umiestnenia vo veršovom rade: združený, obkročmý, striedavý, postupný.

4 VERŠOVÉ SYSTÉMY

Sylabický – konštantný počet slabík, polveršová prestávka, rým, občas aj prízvuk (Sládkovič). Oktosylab – 8 slabičný. Ľudová poézia. Delí sa na 4 a 4. U nás v romatizme – 12 (6+6) a 13 (7+6) slabičné verše, dôsledné dodržiavanie polveršovej prestávky. Úsilie o organizáciu vetnej skladby. Žiaden veršový presah. Opakovanie slov a celých skupín slov. Slovný paralelizmus je súčasťou rytmickej funkcie a slúži na vyzdvihnutie polverša. Znásobovanie intonácie verša. Dominuje rým s 2-slabičnou rýmovkou. Plané aj štepné rýmy.

Sylabotonický – rýmotvorný činiteľ je pravidelný počet slabík a prízvuk. Ťažké a ľahké doby.  Trochej –U X´X.      Daktyl –UU X´XX.      Jamb U- XX´.

Klasicisti (Kollár) – prísne normovaný. Veľké možnosti uplatnenia. Barok 17. stor. Prízvuk môže byť napríklad na každej druhej slabike (1,3,...)

Vajanský a Hviezdoslav ho ozvláštnili a uvolnili vložením 3 slabičných slov. Objavuje sa veršový presah.

Špecifické strofy – tercína (s jambickým rytmom).

Vo Fr a Tal – stanza – osem 5 stopových jambický veršov, kde 1-6 sa rýmujú striedavo a 7-8 združene.

Blankverse – nerýmovaný 5 stopový jambický verš. Hviezdoslav a Shakespearove drámy.

Alexandrín – 12 a 13 slabičný jambický verš. Prestávka po 6 a 7 stope. Stopová organizovanosť.

V čisto daktylskom verši je napísaná len Hviezdoslavova Zuzanka Hraškovie. Skoro samé trojslabičné slová alebo predložka a 2 slavičné.

Daktylsko-trochejské metrum – Kostra – Ave Eva.

Moderna – zásadne básnický a veršový presah, striedanie rôznoslabičých veršov. Oslabuje sa funkcia rýmu.

Voľný verš

Minimálny počet normotvorných prvkov, nezachováva sa počet ne/prízvučných slabík, nečlení sa na strofy, nemusí mať rým, nezachováva počet slabík. Rovnaká syntaktická organizácia, každý verš má rovnakú intonáciu, ak sa neopakuje, ide o zámernú konfrontáciu. Je to zdrojom funkčnej dynamiky. Uchováva si grafický vzhľad básnického textu a aj iné podoby verša ´začína veľkým písmenom. Vynechanie interpunkcie. Archytektonika veršov sklamáva naše očakávania. Pri analýze sa každý verš skúma osobitne.

Nadrealizmus – občas achovanie rýmu – prekvapenie. Aj rýmové rady. Rôzna dĺžka veršov. Netrápia sa s interpukciou.